Láčkovka (Nepenthes)
Stanovište: svetlé až polotieň; v skleníku alebo v klimatizovanom kvetinovom okne
Výška: v skleníku šplhá do 3–4 m; predávané druhy a hybridy v závesných košoch 60–80 cm
Doba kvitnutia: nevýznamná, kvety nepatrné
Množenie: odrezkami alebo výsevom
Láčkovky tvoria vlastnú čeľaď láčkovkovité (Nepenthaceae). Sú rozšírené asi 80 druhmi od Madagaskaru a Seychelských ostrovov, Indie a Cejlónu na východ, väčšinou však na pevnine v tropickej Ázii a tiež v severnej Austrálii. Niekoľko druhov dokonca rastie v chladnom a vlhkom podnebí v horách až do výšky 3000 m n. m. Tieto druhy sa pestujú obzvlášť ťažko a aj v botanických záhradách sa s nimi stretávame len zriedka. Len málo druhov rastie vyslovene epifyticky. Avšak ani bežné pozemné druhy sa nedajú pestovať ľahko, pretože kladú vysoké nároky na vzdušnú vlhkosť a teplotu a ako liany potrebujú veľa svetla. Pri klesajúcej intenzite svetla a skracujúcej sa dĺžke dňa na jeseň rastliny rýchlo chradnú. Vhodné podmienky sú spravidla len v teplom skleníku alebo v klimatizovaných kvetinových oknách. Na pestovanie v interiéri sa nehodia.
Láčkovky sú špecialisti na výživu. Čepeľ listu je u nich premenená na lapač v podobe kanvicovitej láčky. Pri dobrom zásobení živinami prostredníctvom koreňov však nie sú odkázané na výživu lapením hmyzu. Existujú druhy s obrovskými kanvicami, ako napríklad epifyticky rastúca Nepenthes truncata, s kanvicami až 45 cm dlhými, do ktorých môže okrem hmyzu uloviť aj trochu väčšie živočíchy. Z menších druhov treba spomenúť najmä Nepenthes alata a Nepenthes ventricosa s baňatými džbánkovitými láčkami, ako aj Nepenthes mirabilis a Nepenthes gracilis. Rastliny rodu Nepenthes ponúkané v obchodoch sú väčšinou hybridy, ktorých existuje značný počet. Predovšetkým sa pestuje veľmi vzrastná Nepenthes ‚Mixta‘ a niekoľko jej variantov.
Láčkovky potrebujú priepustný substrát neobsahujúci vápno. Väčšinou sa používa zmes z 2 dielov machu rašeliníka a 1 dielu hrubej vláknitej rašeliny. K tomu sa pridávajú zetlené drevené štiepky alebo kúsky kôry, trochu dreveného uhlia a sušený kravský hnoj. Ako pestovateľské nádoby sa hodia košíky alebo plastové črepníky. Pri črepníkovom pestovaní musí byť substrát obzvlášť priepustný. Presádzanie sa vykonáva najlepšie vo februári, v každom prípade ešte pred novým rašením na jar, pričom sa zároveň vykonáva spätný rez. Na množenie odrezkami sa spravidla využívajú výhony získané pri spätnom reze. Používajú sa vyzreté, 15–20 cm dlhé vrcholy výhonov, ktoré sa napichajú do malých črepníkov s rašeliníkom. Množiarsky záhon musí byť uzavretý a je potrebná teplota minimálne 30 °C. Výsev sa vykonáva len zriedka, pretože trvá 2–3 roky, kým získame trochu statnejšie rastlinky.
Pestovateľské opatrenia
Okrem bezvápenného substrátu si pestovanie vyžaduje aj čistú zálievkovú vodu bez obsahu vápna. Dažďová voda v nádržiach obsahuje väčšinou vysoký podiel ťažkých kovov ako zinok, kadmium a olovo, a preto je nepoužiteľná.
Počas obdobia rastu sa odporúča hnojenie guánom každé tri týždne. V medzidobí by sa malo v hlavnom období rastu na jar prihnojovať na list tekutým hnojivom. Počas slnečných dní je potrebné rastliny denne častejšie rosiť. Suchý vzduch a preschnutie koreňového balu škodí, pretože vedie k zasychaniu listov. Ľahko sa môžu objaviť aj roztoče (svilušky), ktoré sa ťažko hubia. Na listových žilách sa môžu vyskytnúť prísaté štítničky (štítenky).
