Trvalky: sprievodca výberom, pestovaním a starostlivosťou
Trvalky: sprievodca výberom, pestovaním a starostlivosťou
Všetko o trvalkách na jednom mieste — ako zostaviť trvalkový záhon, kedy sadiť, ako rozmnožovať, ktoré druhy vybrať na slnko aj do tieňa a ako chrániť pred chorobami a škodcami.
Trvalky: sprievodca výberom, pestovaním a starostlivosťou
Trvalky sú chrbticou každej záhrady. Poradíme vám, ako zostaviť kvitnúci záhon od jari do jesene, ako trvalky správne pestovať, množiť a chrániť pred škodcami.
Čo sú trvalky a prečo patria do každej záhrady
Sú to vytrvalé kvety, ktoré kvitnú a dávajú semeno viac rokov po sebe a obdobie zimy prežívajú väčšinou len podzemnými orgánmi (koreňmi, oddenkami, hľuzami, cibuľou). Sú to teda aj kvety cibuľnaté a hľuznaté, tie však zaraďujeme do samostatnej skupiny. Pod pojmom trvalky sa rozumejú len viacročné rastliny, ktorých podzemná časť tvorí korene alebo oddenky.
Medzi trvalkami sú druhy miniatúrne, vysoké niekedy len 5 cm, ale aj obrovské rastliny, vysoké až 3 m i viac, druhy veľmi ťažko pestovateľné aj nepríjemne sa zaburiňujúce, rastliny s vysokou aj nízkou estetickou hodnotou. Je to najrozšírenejšia skupina záhradných rastlín, zahŕňajúca množstvo druhov.
Pre uľahčenie výberu rozdeľujem trvalky do niekoľkých skupín, v podstate podľa veľkosti a tvaru, ktoré určujú možnosti ich použitia. Neuvádzam všetky trvalky, ktoré sa u nás pestujú, ale výber tých najkrajších, vhodných pre menšie záhrady. Podrobnejší zoznam je v špeciálnych knihách o trvalkách a skalničkách.
Na správnom výbere pre dané podmienky záhrady do značnej miery závisí pestovateľský úspech. Nestačí len vedieť, ako kvet vyzerá a kedy kvitne, ale aj aké podmienky najlepšie vyhovujú jeho rastu.
Ako zostaviť trvalkový záhon: kompozícia, výber druhov a kombinácie
Krása je v použití
Trvalky väčšinou dávajú záhrade charakter prírodného prostredia. Nehodia sa preto do záhrad prísnych tvarov, krásne sú len v uvoľnených a nepravidelne usporiadaných záhradách.
Široký sortiment trvaliek dáva veľké možnosti použitia; niektoré druhy kvitnú už veľmi skoro v predjarí (čemerica), iné zase kvitnú až v neskorej jeseni (chryzantémy kórejské) a niektoré sú dekoratívne aj v zime (najmä trávy). Väčšina trvaliek sa má asi po piatich rokoch presadiť a pritom rozdeliť a omladiť; máme teda možnosť neustálou obmenou záhony vzhľadovo meniť. Záhony trvaliek majú byť zostavené vždy z viacerých druhov, pretože jeden druh kvitne najviac tri až štyri týždne. Preto využívame rôznu dobu kvitnutia trvaliek na to, aby záhon pekne kvitol od najskoršej jari až do mrazu. Využívame rovnako aj druhy okrasné listom.
Zostavenie záhonov trvaliek nie je jednoduché; druhy a odrody treba voliť tak, aby k sebe esteticky ladili a aby mali aj podobné pestovateľské nároky. Záhon trvaliek má byť nepravidelný, a to tvarom aj usporiadaním jednotlivých druhov. Osádzame ho podľa určitých kompozičných pravidiel. Najskôr vyberieme rastliny, ktoré budú tvoriť kostru skupiny. Má to byť trvalka výrazná vzrastom alebo kvetom, ale môže to byť aj vhodný okrasný ker. Tieto základné rastliny neumiestnime v strede záhona, ale trochu bokom, asi v jednej tretine dĺžky alebo šírky; podľa veľkosti záhona tak umiestnime jednu až štyri dominantné rastliny. Potom volíme rastliny doplňujúce, vyvažujúce, spestrujúce záhon, a nakoniec náhradné rastliny, kvitnúce postupne, vytvárajúce stále nové farebné kombinácie. Akékoľvek zoskupenie trvaliek nemá byť pravidelné, v jednej línii, ale má byť ladné v nepravidelných obrazcoch.
Trvalky možno kombinovať aj s druhmi z ostatných skupín záhradných rastlín, napr. skupinu trvaliek možno doplniť cibuľnatými alebo hľuznatými kvetinami. Záhon trvaliek kvitnúcich v lete a na jeseň oživí na jar cibuľnaté kvetiny, zatiaľ čo záhon jarných a letných trvaliek vhodne doplnia hľuznaté kvetiny, ktoré kvitnú na jeseň. Trvalky kombinujeme aj s niektorými letničkami, najmä s tými, ktoré majú podobný charakter, ale aj s vhodnými drevinami, predovšetkým s nízkymi ihličnanmi, ktoré môžu v záhone trvaliek tvoriť dominantný prvok. Trvalky nekombinujeme s ružami, georgínami a niektorými ďalšími kvetinami výnimočného postavenia. Trvalky na rezanie vysádzame na menej pohľadovo významné miesto. Môžeme ich však úmerne rezať aj z rozrastených trsov v zmiešaných záhonoch, zvyčajne kvitnú dostatočne.
Všetky záhony trvaliek majú byť v záhrade umiestnené tak, aby na niečo nadväzovali. Osamelý záhon trvaliek uprostred trávnika pôsobí v záhrade ako cudzí prvok, no ak má v pozadí skupinu s ihličnanmi, pred ktorými vyniká najmä pestrosť farieb, alebo živý plot, stenu, pergolu či budovu, až vtedy sa náležite uplatní jeho krása.
V blízkosti pohľadu (pri cestách, lavičkách, terasách) používame jemnejšie druhy, na pohľadovo vzdialenejšom mieste vysádzame druhy robustnejšie a farebne výraznejšie a vždy vo väčších celkoch. Upozorňujeme pritom na určitú zákonitosť, s ktorou sa pri zostavovaní záhona trvaliek musí počítať: Nízke trvalky kvitnú väčšinou na jar, stredné a vysoké v lete a na jeseň. Výsadby trvaliek sa majú prispôsobiť prostrediu výberom sortimentu — iné trvalky sa používajú v záhrade pri vile, iné v prírode pri chate. Treba dbať na vzhľad okolia a zapojenie záhrady do neho. Pri chatách sa viac používajú splaňujúce trvalky, napr. lupina, rudbekie, orlíčky, zvonček broskyňolistý, margaréty, helénium, jesenné astry, čechrava a ďalšie.
Špeciálne partie, obruby a trvalky pre včelárov
V rôznych stanovištných podmienkach alebo z iných dôvodov sa dajú zo špecifických druhov trvaliek vytvoriť špeciálne charakteristické partie. Nádhernú partiu možno vytvoriť napríklad z nízkych plazivých trvaliek, t. j. nízkych floxov, ploštičníka, rožca, nízkych klinčekov, nízkej gypsomilky, silenky, pupalky, rozchodníkov, netreskov a pod. Stepná partia bude zostavená napríklad zo suchomilných tráv — kostráv, ovsa, eulalie a peniseta, ďalej striebornej šalvie, netreskov, levandule, rožca, gypsomilky, dryádky, ľubovníka, máčky, statica, mliečnika, juky, divozelu a i.
Túto výsadbu môžeme oživiť tulipánmi, okrasnými cesnakami, bledavkou, eremurusom a pod. Prekrásne sú aj skupiny z rôznych tráv, doplnené napríklad nízkou borievkou a niekoľkými plazivými nízkymi trvalkami.
Nízke trvalky, vhodné do skaliek a na suché múriky, sú známe pod názvom skalničky alebo alpinky a je ich nepreberné množstvo. O skalničkách však pojednáva samostatná kapitola.
Trvaliek vhodných na obruby záhonov je dostatočný výber: tarička, trávnička, nízke astry, nízke zvončeky, mliečnik, kuklík, dlžicha, ľubovník, primulky, smolnička a i. Niektorými sa dá nahradiť trávnik, najmä na extrémne suchých stanovištiach. Sú to napr. nízky rebríček, tarica, rožec, chudôbka, nízka gypsomilka, nízke floxy. V tieni sa dá trávnik nahradiť napríklad zbehovcom, bergéniou, a pod.
Veľký výber trvaliek je aj pre vodné a močiarne partie, o nich pojednáva samostatná kapitola.
Použitie trvaliek je veľmi široké. Pri výbere zo všetkých možných hľadísk nezabudnime ani na pastvu pre včely. Niektoré trvalky dávajú množstvo peľu, iné zase dostatok nektáru. Včelársky najdôležitejšie sú: prilbica, pilát, ježibaba, máčka, šalvie, niektoré rozchodníky, materina dúška, hlaváčik, chrpa, čemerica a zlatobyľ.
Výsadba trvaliek: príprava pôdy, termíny a prvá starostlivosť
Dobrý začiatok — jednoduché pestovanie
Trvalky ako celok nie sú pestovateľsky náročné. Len tie najmenšie z nich, teda skalničky, pochádzajúce väčšinou z úplne odlišných podmienok, sú náročnejšie a musíme im venovať viac starostlivosti, ak chceme, aby dobre rástli a kvitli.
Trvalky rastú po vysadení na záhon niekoľko rokov na jednom mieste. Ak si chceme v ďalších rokoch ušetriť prácu, musíme pred výsadbou dobre pripraviť pôdu, a to aj pre nenáročné druhy. Dobre pripravená pôda má byť prekyprená aspoň do hĺbky 30 cm, starostlivo odburinená, hnojená kompostom alebo aspoň prevrstvená rašelinou, bez kameňov. Ak je pôda ťažká, ílovitá, vylepší sa okrem rašeliny aj pieskom, popolom a dobrým kompostom, aby bola prevzdušnená a priepustná; ak je príliš ľahká, pridáva sa okrem rašeliny ťažší kompost a napríklad aj lesný humus (listovka). Najdôležitejšie je dokonalé odburinenie, pretože plieť záhon so vzrastenými trvalkami prerastenými vytrvalými burinami, ako sú napríklad pupenec, pichliač, praslička, pýr a mnohé iné, to býva záhradkárovo martyrium. Dosť práce je aj s jednoročnými burinami, ako je žltnica, hviezdica, starček a mohár. A keď tieto buriny ihneď neodstránime, pokazia vzhľad záhonu. Burina je všade a vždy nevítaná a v trvalkovom záhone je to nepriateľ číslo jedna, tým viac, že chemicky proti nej zasiahnuť nemožno.
Stálu starostlivosť vyžaduje okraj trvalkového záhonu. Väčšinou prechádza do trávnika, ktorý sa rozrastá do záhonu a kazí jeho vzhľad. Okraj záhonu má byť stále rovne zarezaný. Dá sa tomu pomôcť tak, že sa do okrajov trvalkového záhonu zapustí pozinkovaný plech vysoký asi 20 cm, ktorého vrchný okraj je v úrovni povrchu pôdy, aby nebol vidieť. Korene tráv ani trvaliek potom nemôžu prerastať, takže okraje sa dajú ľahšie udržať.
Trvalky na záhon vždy vysádzame ako predpestované mladé rastliny, ktoré buď vypestujeme sami, alebo — čo je jednoduchšie — kúpime v špecializovanom záhradníctve.
Väčšinou sa trvalky dajú sadiť na jeseň (v septembri — októbri) alebo na jar (v marci — apríli). Druhy kvitnúce na jar sa spravidla sadia na jeseň, druhy kvitnúce v lete a na jeseň sa sadia na jar. Výnimkou sú kosatce a pivonky, ktoré sa sadia v auguste, aby v nasledujúcom roku mohli vykvitnúť. Neskoršie jesenné výsadby mladých rastlín je lepšie cez prvú zimu prikryť chvojím. Najmenšie trvalky — skalničky, sa väčšinou predpestovávajú v kvetináčoch a dodávajú sa s pevnými koreňovými balmi; môžu sa sadiť prakticky celú sezónu. Ak ich však dostaneme až v novembri, zapusťme ich aj s kvetináčom do pôdy, prikryjme chvojím a vysaďme až na jar. Je to istejšie.
Korienky vysadzovaných trvaliek nenecháme zbytočne dlho mimo pôdy, a najmä ich chránime pred vetrom a slnkom. Dlhé korienky môžeme trochu skrátiť, zaschlé korienky namočíme do riedkej kaše zo zeminy a vody. Najlepšie však je dať pri sadení trvaliek do každej jamky hrsť vlhkej rašeliny, potom zem pevne pritlačiť ku korienkom a ešte dôkladne zaliať. Sadenica má byť zasadená tak hlboko, aby rastúce výhonky boli asi v úrovni povrchu pôdy. Do zakorenenia rastliniek treba starostlivo zalievať a narúšať pôdny prísušok.
Záhony alebo partie osadené trvalkami sa oplatí nastielať, t. j. pôdu medzi rastlinami prikryť nejakou hmotou, ktorá zabraňuje vysychaniu pôdy. Najvhodnejšia na to je rašelina, ktorá tiež zabraňuje klíčeniu burinových semien a tvorbe pôdneho prísušku.
Ošetrovanie trvalkových záhonov počas sezóny aj v zime
Ošetrovanie trvalkových výsadieb
V prvom roku po výsadbe je potrebné trvalkového záhonu venovať viac starostlivosti, neskôr, keď sa trsy rozrastú, práce ubúda. Aby rastliny čo najrýchlejšie rástli, potrebujú stálu a rovnomernú vlhkosť pôdy, nakyprenú plochu pôdy medzi rastlinami a starostlivo odburinený záhon. Keď sa trvalky vysadia do dobrej a dobre pripravenej pôdy a na zimu sa medzi trsy dá trochu kompostu, nie je potrebné v prvom roku po výsadbe a väčšinou ani neskôr prihnojovať.
Navyše posypanie pôdy medzi rastlinami kompostom je dobrým opatrením proti holým mrazom a ako prihnojenie bohato postačí. Nechceme totiž, aby trvalky veľa rástli, ale aby veľa kvitli. Najmä skalničky prakticky neprihnojujeme. Pridanie humusu kompostom alebo dobrou zeminou postačí. Pokiaľ by bolo po rokoch potrebné niektoré trvalky prihnojovať, potom je najlepšia slabá hnojivá zálievka plnými hnojivami (napr. Sfinx, Herbasyn), opakovaná dvakrát, trikrát počas vegetácie. Čas od času je potrebné záhon vyplieť, pretože vždy sa v ňom vyskytne nejaká burina a je lepšie ju zlikvidovať, kým je ešte mladá.
Po odkvitnutí sa odkvitnuté kvety alebo kvetenstvá odrezávajú, pretože jednak znižujú estetický dojem, jednak tvorbou semien sa rastliny oslabujú. Okrem toho u niektorých druhov je nebezpečenstvo zaburinenia záhonov vypadanými semenami, u niektorých druhov zase včasným odstránením odkvitnutých stoniek podporíme opakované kvitnutie (napríklad lupina či ostrôžka). Listy trvaliek odrezávame až pri zemi v čase, keď zaťahujú, čo u niektorých trvaliek je už v lete, u iných až keď ich prejde mráz; niektoré trvalky sú pekné aj cez zimu. Tie môžeme ostrihať až na jar.
Na miestach, kde bývajú holé mrazy, môžu niektoré citlivejšie trvalky, najmä skalničky, vymrznúť. Tam sa oplatí zakryť ich cez zimu chvojím. Pravidelne je to vhodné opatrenie pre skalky. Na jar sa však prikrývka musí skoro odstrániť, aby skoro kvitnúce skalničky neodkvitli pod chvojím.
Choroby a škodcovia trvaliek: ako chrániť záhon
Choroby a škodcovia
Aj trvalky v záhrade ochorejú alebo ich poškodí nejaký parazit. Aj tu platí zásada, že dobre pestované rastliny sú menej napádané. Pri správnej starostlivosti odpadajú choroby fyziologické, vznikajúce ako reakcia rastlín na nevhodné prostredie alebo neodborný zásah. A tých býva v záhradách najviac.
Vírusovým chorobám možno predchádzať nákupom zdravých sadeníc a okamžitým ničením vošiek, ktoré tieto choroby prenášajú. Keď sa vírusová choroba vyskytne (väčšinou sú to svetlé škvrny na listoch — mozaika, krúžkovitosť, pestrokvetosť, ďalej zasychanie časti listov — nekróza, rôzne deformácie listov i kvetov a pod.), treba celú rastlinu i s koreňmi zlikvidovať.
Proti hubovým chorobám — černiam, hrdzam, múčnatke, plesni sa dá striekať prípravkami Perozin a Fundazol, pokiaľ sa, pravdaže, postrek oplatí. Väčšinou je vhodnejšie odrezať a spáliť napadnuté časti rastlín. Silno napadnuté rastliny je lepšie odstrániť a zlikvidovať i s koreňmi. Zo záhona, kde sa hubové choroby viac vyskytujú, je lepšie rastliny presadiť na nový záhon.
Proti škodcom sa zasahuje ihneď, hneď ako sa objavia.
Proti voškám a inému cicavému hmyzu sa strieká Fosfotionom, proti húseniciam, chrústom a ich larvám, húseničkám atď. sa strieká Metationom. Náročná ochrana je proti háďatkám, ktoré značne škodia na niektorých dôležitých trvalkách. Napadnuté rastliny sa musia zničiť i s koreňmi a pôdou okolo koreňov. Záhon treba dezinfikovať Nematinom a niekoľko rokov naň nepestovať napadnutý druh ani príbuzné druhy. Odporúčam vysadiť na takýto záhon aksamietnicu (Tagetes patula alebo Tagetes erecta), ktorá háďatká odpudzuje. Za dva roky bude záhon čistý.
Základom ochrany trvalkových záhonov proti chorobám a škodcom by mal byť každoročný postrek v dobe vegetačného pokoja prípravkami Arborol M alebo Nitrosan, a to do všetkých kútov záhonov. Tento postrek zlikviduje veľkú väčšinu zárodkov škodcov a chorôb. To je najistejší preventívny spôsob ochrany.
Rozmnožovanie trvaliek: semeno, delenie trsov a výhonky
Rozmnožovať — ale aj obmedzovať
Trvalky by si mal záhradkár kúpiť; má tak záruku pravosti druhu i odrody a zdravé, dobre vyvinuté rastliny. Pokiaľ však chce, môže si ich sám namnožiť, nakoľko u väčšiny druhov to nie je náročné. Vopred však zdôrazňujem jedno: Akékoľvek množenie musí pochádzať z najlepších, najvyspelejších, najskorších a najzdravších rastlín.
Takmer všetky trvalky sa dajú množiť semenami. U niektorých je to veľmi ťažké, iné sa množia semenami bežne. Oveľa jednoduchšie je vegetatívne množenie, najmä množenie delením trsov. Aj množenie výhonkami sa dá v záhrade použiť. Ostatné spôsoby vegetatívneho rozmnožovania sú vecou záhradníkov alebo záhradkárov-špecialistov, ktorí na to majú technické zariadenia. Semenami sa dá rýchlo rozmnožiť veľké množstvo nových jedincov, ktoré však vykvitajú väčšinou až druhým rokom. Delením trsov sa získa oveľa menej rastlín, ktoré však kvitnú hneď v najbližšom vegetačnom období.
Pri rozmnožovaní trvaliek generatívnym spôsobom, teda semenami, potomstvo niektorých druhov nie je úplne jednotné, najmä vo farbe kvetov a vo výške rastlín. U semien nakúpených v odborných obchodoch, ktoré predávajú osivo prešlé šľachtiteľským procesom, je táto variabilita taká nepatrná, že pre záhradkárske pestovanie stráca význam. U osiva rozmnožovaného na záhradkách sa môže stať, že potomstvo je nejednotné. To signalizuje, že je potrebné zakúpiť nové osivo.
Pri pestovaní trvaliek zo semien sa vysievajú tak, aby do jesene narástli silné rastliny schopné výsadby na záhon. Pomaly rastúce druhy sa vysievajú v zime alebo skoro na jar do skleníka alebo teplého pareniska. Preto u týchto odrôd je lepšie kúpiť hotové sadenice. Dobre rastúce druhy sa vysievajú na jar priamo na záhon. Pôda pre výsev musí byť preosievaná, kypraná, priepustná, živná a bez burín. Semená sa sejú do riadkov, tak najlepšie vzchádzajú. Po vysievaní sa pôda jemne zaleje a výsevy sa ľahko prikryjú chvojím jednak preto, aby semená nevyzobali vtáky, a jednak pre mierne zatienenie, pri ktorom povrch pôdy tak rýchlo nevysychá. Pred vzídením semien aj po ňom je potrebné pôdu medzi riadkami kypriť a udržiavať ju stále primerane vlhkú. V suchej pôde rastlinky zle vzchádzajú a pomaly rastú.
Husto naklíčené rastlinky v riadkoch pretrháme alebo vyjednotíme. Rastliny nechávame na výsevnom záhone až do jari, a až druhým rokom ich vyzdvihneme, roztriedime a najsilnejšie vysadíme priamo na trvalé stanovištia.
Pomalšie rastúce trvalky, najmä skalničky, predpestujeme v tienenom alebo aj studenom parenisku, ktoré musíme podľa potreby vetrať alebo tieňovať, aby rastlinky nezmäkli alebo sa nevyťahovali. Môžeme tiež semeno vysiať do hrantíka krytého fóliou, ktorý sa musí rovnako vetrať alebo tieňovať. Pred výsadbou rastlinky postupne otužujeme. Niektoré druhy je potrebné v septembri alebo v ďalšom roku skoro na jar najskôr preškôlkovať, a až keď porastú a zosilnejú, vysadiť na miesto. Sadenice trvaliek sa majú vysadzovať na miesto v druhom roku po vysiatí. Rastliny, ktoré zostanú na výsevnom záhone ešte tretí rok, sú už prestarnuté a zle rastú.
Množenie trvaliek delením trsov je najjednoduchšie a dá sa použiť u väčšiny trvaliek. Má okrem iného tú výhodu, že nové rastliny zachovávajú všetky vlastnosti pôvodných rastlín. Celý trs rastliny vyberieme z pôdy tak, aby sme čo najmenej poškodili korene, a ostrým rýľom alebo lepšie ostrým nožom ho rozrežeme na potrebný počet dielov. Korienky ostrihame asi na výšku dlane (10 cm). Väčšie diely sa vždy lepšie ujímajú. Najvhodnejší čas na delenie trvaliek je skoré predjarie počas zamračeného dňa. Korienky je potrebné pri výsadbe aj po zasadení chrániť pred suchom. Sadiť sa má hneď „zo zeme do zeme“, na vopred pripravený záhon. Ak to z nejakého dôvodu nie je možné, je nutné trsy zakladať, t. j. korene zasypať zeminou a udržiavať vo vlhku. Pri posielaní rozdelených trsov je potrebné koreňový bal zabaliť do fólie. Trvalky možno deliť aj na jeseň, v septembri, ale len otužilé. V neskorej jeseni možno deliť len najotužilejšie druhy. Pri jesennom delení je potrebné výrazne redukovať nadzemné časti rastlín.
Trvalky, ktoré vytvárajú výhonky, je veľmi výhodné množiť výhonkami. Oddenky alebo koreňové výbežky sa oddeľujú a vysadzujú na nový záhon v časnej jeseni (august — september) alebo na jar. U materskej rastliny sa obnaží koreňový systém a bočné výbežky aj s koreňmi sa oddelia rýľom alebo odrežú. Slabšie výhonky sa sadia hneď do pareniska, a keď zosilnejú, vysadia sa na záhon. Silnejšie výhonky sa vysadzujú priamo. Kým znovu zakorenia, vyžadujú vlhkú pôdu, a preto sa musia pravidelne zalievať, najmä na jeseň.
Ďalšie spôsoby množenia trvaliek sú zložité a používajú ich záhradníci.
Nejde však len o rozmnožovanie trvaliek. Mnohokrát musíme trvalky aj obmedzovať. Niektoré druhy sa časom rozrastú tak, že potlačia iné, alebo sa samovoľne vysemenia a v záhrade sa stávajú burinou. Tieto druhy je potrebné obmedzovať zmenšením trsu aj koreňov, odstraňovaním koreňových výbežkov aj odkvitnutých kvetov, aby sa nevysemenili, prípadne vysemenené mladé rastliny vyplieť. Každá rastlina je pekná len v určitom veľkostnom pomere k iným druhom, inak stráca svoju okrasnú hodnotu.
Najkrajšie trvalky na rezanie: margaréty, echinacea, pivónie a ďalšie
Široký výber
Z bohatého množstva rodov a druhov uvádzam len najkrajšie a najvďačnejšie trvalky, vhodné do záhrad, a prihliadal som aj k tomu, či sú v našich semenárskych alebo škôlkárskych závodoch dostupné. Zostavil som ich predovšetkým podľa hlavnej možnosti využitia a v jednotlivých skupinách som ich zaradil podľa toho, za ako významné ich považujem pre použitie na záhradkách.
TRVALKY VHODNÉ PREDOVŠETKÝM NA REZANIE
Kopretiny, chryzantémy — Chrysanthemum. Z tohto rozsiahleho rodu sa na záhradkách azda najčastejšie pestuje naša domáca kopretina — Chrysanthemum leucanthemum, ktorá rozkvitá koncom mája a niektoré odrody opakujú kvitnutie v auguste. Je vysoká asi 60 cm. Na jej úkor sa v posledných rokoch rozširuje veľkokvetá kopretina — Chrysanthemum maximum, ktorá je podstatne väčšia, kvety sú široké cez 10 cm, vysoké sú až 1 m, kvitnú však asi o mesiac neskôr a neremontujú. Bolo vyšľachtených niekoľko vynikajúcich odrôd. Všetky tieto kopretiny potrebujú slnko, výživnú pôdu a pravidelné zalievanie, množia sa na jar delením trsov. Spravidla po troch rokoch je potrebné ich presadiť a rozdeliť.
Druhou veľkou skupinou tohto rodu sú pravé chryzantémy — Chrysanthemum × hortorum. Tento druh má veľké množstvo odrôd, ktoré sa pestujú v záhradníckych závodoch hlavne pre jesenné obdobie. Sú medzi nimi odrody jednoduché, poloplné i plné, nízke i vysoké a azda vo všetkých farbách. Pre pestovanie na záhradkách na voľných záhonoch je potrebné vyberať predovšetkým skoré odrody, ktoré vykvitnú v septembri alebo októbri, pretože neskôr by ich spálil mrazík. Obľúbenou záhradkárskou skupinou sú tzv. kórejky, ktoré nasadzujú veľké množstvo menších kvetov. Všetky chryzantémy potrebujú teplejšie chránené stanovište, kyprú pôdu, v lete pravidelné zalievanie, v zime skôr sucho a ľahký kryt. Množenie je pomerne ťažké, odporúčame nákup sadeníc.
Ďalšou významnou skupinou tohto rodu je rimbaba — Chrysanthemum coccineum, známejšia pod latinským názvom Pyrethrum roseum. Sú to ružové až červené kopretiny so svetlým stredom, kvitnúce v júni a po kratšom odpočinku pri dobrom zalievaní znovu slabšie v júli. Potrebujú plné slnko, živnú pôdu a pravidelné zalievanie. Sú chúlostivé na presádzanie. Množia sa delením, najlepšie hneď po odkvitnutí, tiež zo semena.
Pri kvetinách čeľade hviezdnicovitých (astry, kopretiny atď.) používam označenie kvet, aj keď ide o kvetinstvo; medzi záhradkármi je toto označenie bežné a jasné.
Rudbekia, tiež trčihlav — Rudbeckia Je to rozsiahly rod veľmi obľúbených kvetín, u ktorých prevláda žltá farba. Sú vcelku veľmi nenáročné, prednosť dávajú vlhšej humóznej pôde. Najpestovanejšia je Rudbeckia fulgida, vysoká asi 60 až 70 cm. Vykvitá v auguste a septembri veľkými, zlatožltými kvetmi s čiernohnedým terčom. Z niekoľkých variet je najcennejšia R. fulgida sullivantii, ktorá patrí medzi najrozšírenejšie trvalky. V sedliackych záhradách patrí medzi najpestovanejšie kvetiny Rudbeckia laciniata, ktorá dorastá výšky až 2 m a od júla do septembra vykvitá stovkami tmavožltých kvetov. Rovnako vysoká je Rudbeckia nitida, ktorej kvet nie je taký plný, zato má tmavý stred. Je jemnejšia a toľko sa nerozrastá. V posledných rokoch sa rýchlo rozširuje pestovanie odrody Rudbeckia × hybrida ‚Gloriosa Daisy‘. Má veľké, jednoduché kvety hnedočervené a žlté v rôznych farebných prechodoch a s výrazným stredom. Vyžaduje teplejšiu polohu a suchšiu pôdu. Je to azda najlepšia trvalka na rezanie, nakoľko vo váze vydrží veľmi dlho. Ľahko sa množí semenami. Semenáčiky kvitnú už v prvom roku, avšak vydržia na záhone len tri, najviac štyri roky. Výnimkou vo farbe je Rudbeckia purpurea, ktorá sa v posledných rokoch častejšie uvádza pod menom Echinacea purpurea. Je to tvrdá kvetina vysoká asi 80 cm, s veľkými úbormi zvláštnej červenofialovej farby a červenohnedým terčom. Kvitne v lete a ľahko sa množí semenami.
Kamzičník — Doronicum Je známy ako žlté kopretiny a azda nechýba v žiadnej záhradke. V podstate sa u nás pestujú dva druhy, a to nízky D. orientale (D. caucasicum), vykvitajúci už v apríli, a vyšší D. columnae, vykvitajúci v máji. Najlepšie sa darí v živnej, ťažšej, humóznej pôde, radšej vlhšej, na slnku, ale nie na priamom úpale. Množí sa delením trsov a na stanovišti vydrží mnoho rokov.
Liatris — Liatris Je to moderná trvalka veľmi zaujímavého vzhľadu. Z prízemného trsu listov vyrastajú vzpriamené, hrubé, nerozvetvené stonky husto jemne olistené. Tie končia hustým klasom kvetov, ktoré rozkvitajú postupne zhora nadol a sú sýto fialovoružové. Rastliny sú vysoké 60—80 cm a kvitnú v lete. Nie sú náročné, len vyžadujú slnko a v zime skôr sucho. Aj v lete sa zaobídu bez zalievania. Množia sa semenami alebo delením trsov.
Slnečnica — Helianthus Sú to mohutné známe kvetiny a pestujú sa aj ako včelárska rastlina. Pre záhradky sú vhodné predovšetkým odrody H. recapetalus, ktoré sú vysoké asi 120 cm a majú krásne, veľké, žlté kvety s tmavým terčom. Kvitnú v auguste a septembri. Potrebujú slnko, hlbokú pôdu, a ak sa pestujú na rezanie, tiež vydatné hnojenie a častejšie presádzanie, aby kvety boli veľké a násada bohatá. Druh H. rigidus je absolútne nenáročný, vysoký asi 160 cm, kvitne v septembri, ale veľmi silno odnožuje a počas niekoľkých rokov dokáže zaburinieť záhradu. H. salicifolius je vzhľadom odlišný, dorastá výšky až 250 cm, odnožuje slabo.
Heliopsis — Heliopsis Je to obľúbená žltá trvalka, vysoká niečo cez 1 m, vykvitajúca v lete. Kvitne mimoriadne dlho, pretože jednotlivé kvety vykvitajú postupne. Aj rezané vo váze vydržia veľmi dlho. Je to nenáročná rastlina, netrpí suchom ani chorobami, nepoleháva, ani sa neburiní, škodí jej iba príliš veľká vlhkosť. Má niekoľko krásnych odrôd. Množí sa delením trsov.
Helenium — Helenium Je to trvalka vysoká 120—140 cm s nápadne širokými lupeňmi kvetov vo farbe žltej, bronzovej alebo červenej, s pekným odlišným terčom. Predáva sa niekoľko pekných odrôd, a v posledných rokoch prichádza do predaja nová skupina odrôd, o mesiac skorších, nižších a veľmi dlho kvetúcich. Táto skupina je perspektívna predovšetkým pre záhradky. Rastliny potrebujú slnko a pravidelné zalievanie, inak trpia suchom. Množia sa delením trsov, a to iba na jar.
Chrpa — Centaurea Trvalá chrpa je u nás dosť opomínaná, napriek tomu, že dlho kvitne a má veľké, tvarom zaujímavé kvety v bohatej škále farieb od čisto modrej cez ružovofialovú a žltú až po bielu. Dobre znáša sucho aj horúčavu. Na záhradkách sa pestujú dva druhy — C. montana, vysoká až 50 cm, kvitnúca v máji a júni, a C. dealbata, vysoká 80 až 90 cm, kvitnúca v júni a júli. Sú to rastliny nenáročné, v hlbšej pôde, ktorá udrží vlahu, ani nepotrebujú zalievanie. Pôda nemá byť príliš živná, pretože potom rastú listy na úkor kvetov. Množia sa delením. V dobrých podmienkach sa príliš rozširujú na úkor iných kvetín.
Pivónia — Paeonia Medzi základné kvetiny našich záhradiek patrí pivónia čínska (P. lactiflora). Má nápadne veľké, krásne kvety. Je veľmi významná na rezanie. Režú sa ešte úplne zatvorené púčiky, ktoré práve začínajú ukazovať farbu; vo váze dobre rozkvitajú. Existuje veľké množstvo odrôd jednoduchých, poloplných i plných, bielych, ružových, červených, skorších i neskorších. Na ošetrovanie nie je náročná, na stanovišti vydrží mnoho rokov, potrebuje však hlbokú, živnú pôdu, občasné prihnojenie a slnko. Vysádza sa a presádza sa koncom augusta alebo začiatkom septembra, a to pomerne plytko, inak zle kvitne. Na vlhkom stanovišti trpí zasychávaním kvetov. Pomerne menej známou pivóniou, oddávna pestovanou vo vidieckych záhradách, je skoršia a nižšia P. officinalis. Listy má delené, úzke a celkovo vyzerá jemnejšie. Kvet je rovnako krásny.
Hlaváč, chrastavec — Scabiosa Je to krásna rastlina, vysoká 80 až 90 cm. Kvitne veľmi dlho, od júna do septembra, podľa odrôd bielo, svetlomodro, najviac však tmavofialovo. Potrebuje slnečné, teplé stanovište, ľahšiu vápenatú pôdu a pri prísuchu zalievanie. Neznáša vlhko, najmä nie v zime. Množí sa delením i semenami.
Monarda — Monarda Je to zaujímavá trvalka s akýmisi „rozcuchanými“ kvetmi. Odrody sú vysoké od 75 do 120 cm a vynikajú žiarivými kvetmi od bielych cez ružové, fialové po červené. Kvitne dlho a jej vňať má silnú korenistú vôňu. Potrebuje slnko, živnú pôdu a dostatok miesta, pretože niektoré odrody dosť silno odnožujú. Hustejšie vysadené rastliny po troch rokoch rýchlo slabnú.
Krásnoočko — Coreopsis Najkrajšie a najväčšie kvety má C. grandiflora. Na stonku vysokom 70—90 cm nesie zlatožlté kvety, ktoré vydržia na rastline i vo váze veľmi dlho a rozkvitajú aj polorozvinuté púčiky. Odkvitnuté kvety sa musia ihneď odstraňovať, inak sa rastlina vyčerpáva tvorbou semena a málo odnožuje. Potrebuje slnko a živnú pôdu a musí sa častejšie (asi po troch rokoch) deliť a presádzať. C. lanceolata je menšia, jemnejšia a na stanovišti vydrží oveľa dlhšie.
Statica — Limonium Je všeobecne známa ako statica. Z trvalých druhov statíc je najpestovanejšia L. tataricum, vysoká 30—40 cm. V lete vykvitá množstvo drobných, belavoružových kvetíkov. O trochu vyššia je trvalý druh L. latifolium s drobnými, levanduľovomodrými alebo tmavomodrými kvetíkmi. Oba druhy sa dobre daria v priepustných suchších, ľahších pôdach s obsahom vápnika a na slnku. Potrebujú pravidelné prihnojovanie. Kvety sa sušia. Množia sa semenami.
Ježibaba, tiež guľatec — Echinops Je to suchomilná trvalka, podobná bodliaku. Má úplne guľaté, väčšinou modré kvety, je vysoká asi 80 cm a vykvitá v lete. Je veľmi nenáročná, znesie sucho a zlú pôdu, potrebuje však slnko. Kvety sa môžu sušiť. Množí sa delením alebo semenami, rozburiňuje sa.
Gypsomilka, tiež šater — Gypsophila Je známa aj ako „nevestin závoj“. Je to trvalka, ktorá vytvára veľký vzdušný ker, vysoký až 1 m, s množstvom drobných, bielych alebo svetloružových kvetíkov, ktoré sa dobre hodia ako doplnok väčších kvetov do vázy. Rastlina nie je náročná, znesie veľké sucho, v zime neznáša vlhko, inak hnije. Dá sa množiť semenami, je však lepšie kúpiť si vrúbľovanú sadenicu, pretože odrody sa vrúbľujú na korene semenáčikov.
Špargľa — Asparagus Na záhradkách vídame pomerne zriedkavo túto vynikajúcu rastlinu na rezanie ako doplnok kytice. A. verticillatus, ktorý pripomína skleníkový A. sprengeri, dorastá do výšky až troch metrov a po odkvitnutí má červené bobuľky, A. filicinus pripomína skleníkový A. plumosus, dorastá do výšky 150 cm a po odkvitnutí má čierne bobuľky, A. tenuifolius je podobný predošlému, je však nízky, len asi 50 cm a vytvára červené bobuľky. Špargľa sa najlepšie darí na slnečnom teplom stanovišti v dobrej pôde s dostatkom vlahy. Množí sa delením trsov alebo výsevom. Mala by sa viac pestovať, nielen na rezanie, ale aj na popínanie pergol a plotov.
Vysoké solitérne trvalky: ostrôžka, juka, zlatobyľ a divozel
TRVALKY — VYSOKÉ SOLITÉRY Musia mať vždy dostatok miesta, pretože v hustom zápoji nie sú také pekné. Niektoré sa môžu použiť na rezanie.
Ostrôžka — Delphinium Patrí medzi najkrajšie trvalky vôbec. Pestujú sa výhradne šľachtené odrody, ktoré sa delia do troch hlavných skupín, a to D. × cultorum, Pacific a D. × belladona.
Skupina Delphinium × cultorum má mohutne vyvinutý hlavný hrozen, bočných hroznov je málo a sú slabšie. Majú kvety jednoduché, ktoré sa väčšinou nemusia vyvazovať, aj kvety plné, ktoré sú ťažké a potrebujú oporu. Množia sa väčšinou delením. Rastliny sú vysoké 140—180 cm a jednotlivé odrody majú väčšinou kvety modré v rôznych odtieňoch a biele.
Skupina Pacific je veľmi podobná a dá sa množiť semenom. Pri včasnom výseve vykvitá už v prvom roku na jeseň. Medzi odrodami sú aj farby ružové.
Skupina Delphinium × belladona je o niečo nižšia — asi 130 cm, stonky má rozvetvené a bočné hrozny sú len asi o tretinu menšie ako hlavný hrozen. Odrody sú modré a biele.
Pretože ostrôžky vytvárajú veľa hmoty, vyžadujú hlbokú pôdu, dobre zásobenú živinami, pravidelné zalievanie a za sucha občas dôkladné preliatie. Vykvitajú v júni a júli a po odkvitnutí treba celú rastlinu odstrihnúť asi 10 cm od zeme, aby sa nevyčerpávala tvorbou semien. Keď sa rastliny po odstrihnutí pohnoja a dobre zaliajú, znovu na jeseň vykvitú. Ostrôžky často trpia múčnatkou, niektoré odrody sú veľmi náchylné. Ich pestovanie je lepšie obmedziť a v každom prípade sa oplatí pred rozkvitnutím preventívny postrek sírnymi prípravkami alebo prípravkom Karathane či Fundazol.
Juka — Yucca Hovorí sa jej aj palmová ľalia. Vyzerá veľmi exoticky. Z mohutnej listovej ružice vyháňa stvol vysoký asi 120 cm, ktorý sa rozvetví a nesie veľké množstvo bielych previslých zvončekovitých kvetov. Je to typická solitéra. Vyžaduje priepustné pôdy, bohaté vápnom a suchšie slnečné stanovište. Znáša aj úpal. V chudobnejších pôdach niektorý rok nevykvitne. Množí sa delením trsov; dá sa množiť aj oddenkom, ale potom kvitne až za tri roky.
Divozel — Verbascum Je to vysoká statná rastlina, ktorej kvetinstvo pripomína svietnik. Niektoré druhy sú viac rozvetvené, iné, najmä náš domáci druh, majú stonku takmer nevetvenú. Množí sa semenom, vyrastá však väčšinou zmes farieb. Sama sa vysemení. Na stanovišti vydrží len dva — tri roky. Na suchých a priepustných pôdach v teplých polohách vydrží dlhšie ako vo vlhkejších chladnejších oblastiach.
Zlatobyľ — Solidago Sú to známe rastliny s latou zlatožltých kvetov, ktoré sa niekedy používajú aj ako doplnok kytíc. Niektoré druhy sú nízke — len 20 cm, väčšinou sú to však statné rastliny, vysoké 1—2 m, ktoré sa svojimi oddenkami rýchlo rozmnožujú a zaburiňujú záhradu. Navyše sa aj vysemenia a z vypadaných semien vyrastú tisíce mladých rastlín, takže vytvoria koberec. Moderné odrody sa toľko nerozrastajú, ale vysemeniť nesmú. Sú prakticky nenáročné a rastú všade, až to býva záhradkárom nepríjemné.
Trvalky pre samostatné výsadby: čemerica, srdcovka, bohyška a bergénia
TRVALKY PRE SAMOSTATNÉ VÝSADBY Majú byť vysadzované vždy samostatne, prípadne niekoľko druhov alebo odrôd vedľa seba. Nemajú sa dávať do skupín s inými trvalkami.
Srdcovka — Dicentra Je obľúbená pre svoju zvláštnu krásu a elegantné výhony, z ktorých visia kvety v tvare ružových srdiečok. Najčastejšie pestovaná D. spectabilis vytvára vzdušné kry vysoké až 80 cm a vykvitá v máji. Začiatkom leta sa sťahuje. Najlepšie sa darí v priepustnej záhradnej pôde v polotieni. Ďalšie dva u nás známe druhy sú vhodné do skaliek — D. eximia je nízka asi 25 cm a vykvitá v máji a júni, D. formosa je jemnejšia, rovnako vysoká a vykvitá od júla do septembra. Vyžadujú polotieň a dostatok vlahy.
Čemerica — Helleborus Čemerica čierna — H. niger, je prvou kvetinou, ktorá v záhrade vykvitá. Púčiky nasadzuje už na jeseň a stáva sa, že prvé kvety sa rozvinú už na neskorú jeseň. Inak vykvitá, len čo ustúpi sneh. Kvety sú čisto biele a listy sú zelené počas celej zimy. Je to veľmi vďačná trvalka. Hybridné čemerice, ktoré majú farebné kvety, od nazeleno bielych cez sivoružové, purpurové až po červené, vykvitajú v marci a apríli a majú tiež stálozelené listy. Všetky čemerice sú vysoké asi 30—40 cm, vyžadujú polotieň a v lete aj plný tieň, priepustnú pôdu a dobre znášajú sucho. Množia sa delením trsov alebo semenom, ktoré sa musí vysievať hneď po dozretí. Na stanovišti rastliny vydržia dlhé roky.
Bohyška — Hosta Táto krásna trvalka je u nás známa aj pod menom funkia, podľa svojho staršieho latinského názvu. Je ozdobná hlavne svojimi krásnymi, veľkými, zelenými alebo pestrými listami, aj keď niektoré druhy a odrody majú aj pekné kvety, väčšinou fialové. Sortiment je široký, všetky odrody sú však vysoké 25—40 cm a vykvitajú v auguste. Nie sú náročné, najkrajší list však majú v polotieni a v priepustnej hlinitej pôde s dostatkom vlahy. Krásne sú najmä v blízkosti vodných partií a v spoločnosti okrasných tráv. Množia sa delením, niektoré aj semenom.
Bergénia — Bergenia Je to robustná trvalka, vysoká asi 40 cm, krásna predovšetkým svojimi veľkými, kožovitými, lesklými listami, ktoré sú stálozelené. Na jar — v marci a apríli — kvitne množstvom ružových až červených kvetov v bohatých súkvetiach nad listami. Darí sa na slnku aj v polotieni a skôr v chudobnejšej pôde; v bohatej pôde menej kvitne. Dobre znáša sucho, a aj keď sa vysadí najmä k vodným partiam, kde sa svojim habitusom výborne uplatní, nemá sa sadiť do vlhkej pôdy. Množí sa delením hrubých odnoží na jar, ale aj semenom.
Mliečnik — Euphorbia Z tohto veľmi obsiahleho rodu odporúčam ako trvalku pestovať E. polychroma. Je to kríček vysoký 30—50 cm. Kvety má celkom nenápadné, skryté v pazuche listov. Ozdobné sú vrcholové ružice listov, ktoré sa v máji a júni žlto sfarbujú. Najlepšie sa darí v priepustnej vápenatej pôde na slnku aj v polotieni. Na slnku sú kríčky kompaktnejšie a na jeseň sa listy farbia načerveno. Po rokoch vytvára veľké trsy, ktoré treba rozdeliť. Množí sa aj semenom.
Trvalky do skupinových záhonov: kosatce, astry a zvončeky
TRVALKY VHODNÉ NAJMÄ DO SKUPINOVÝCH ZÁHONOV Je medzi nimi mnoho takých, ktoré sa môžu vysádzať ako solitéry, iné sa môžu používať na rezanie. Najlepšie však vyniknú ich prednosti v peknej kombinácii s inými druhmi.
Kosatec — Iris Kosatec patrí k najobľúbenejším, a tým aj k najpestovanejším trvalkám. Je to rod veľmi rozsiahly a jeho botanické rozdelenie je veľmi zložité. Zo záhradkárskeho hľadiska sa kosatec delí do dvoch skupín, ktoré zodpovedajú podrodom Iris a Limniris. Záhradné odrody prvej skupiny, t. j. podrodu Iris, sú známe veľkokveté kosatce, ktoré sa pestujú najviac. Sú to väčšinou kríženci mnohých botanických druhov a dnes ich poznáme pod názvom Iris × barbata. Delíme ich podľa výšky na nízke — skupina Nana, stredné — skupina Media a vysoké — skupina Elatior. V každej skupine je mnoho odrôd a ďalšie stále vznikajú, pretože šľachtením kosatcov sa zaoberajú záhradníci aj amatéri snáď po celom svete. Kvety majú najrozmanitejšie farby v krásnych kombináciách. U nás sa stále skúšajú svetové odrody a najvhodnejšie sa odporúčajú pre naše podmienky. Mnohé z najkrajších zahraničných odrôd u nás buď málo kvitnú, alebo nevydržia na stanovišti dosť dlho. Preto vodítkom pre výber odrody by mal byť nielen krásne farebný kvet, ale aj odolnosť v našich podmienkach. Veľkokveté kosatce vyžadujú teplú slnečnú polohu a priepustnú pôdu, pomerne dobre znášajú sucho. Občas sa prihnojujú plným hnojivom, nemajú sa však prehnojovať dusíkom. Pretože staré trsy menej kvitnú, je potrebné po troch až piatich rokoch rastliny vybrať z pôdy, trsy rozdeliť, ošetriť a znovu plytko vysadiť. Tieto kosatce sa presádzajú a vysádzajú v auguste; neskôr sadené v nasledujúcom roku väčšinou nevykvitnú.
Druhá skupina, t. j. druhy patriace k podrodu Limniris, má kvety trochu odlišné, menšie, listy má úzke, trávovité. Aj nároky má odlišné: Väčšinou druhy tejto skupiny vyžadujú vlhkejšiu pôdu, niektoré dokonca bahno. Z okrasného hľadiska plnia skôr funkciu ako okrasné trávy. Najznámejšie sú sibírske kosatce, čo sú hlavne kríženci druhov I. sibirica a I. sanguinea. Ich kvety sú nižšie ako listy. Vyžadujú slnko, kyslú pôdu a veľa zálievky. Odrody sú vysoké 60—90 cm. Okrem nich sa pestujú často japonské kosatce — Iris kaempferi, ktoré majú tiež tenké listy, ale širšie ako odrody sibírskych kosatcov, a kvety sú vysoko nad nimi. Vyžadujú slnečnú polohu a kyslú pôdu, pred kvetom a v dobe kvetu potrebujú veľa vody, najlepšie sa im darí priamo v rozbahnenej pôde. Po odkvitnutí, na jeseň a v zime majú mať skôr sucho. Je to náročný, avšak krásny kosatec, vysoký až 100 cm, najčastejšie modrý, ale aj biely, ružový, červenofialový a iné. Množí sa delením aj semenom. Táto skupina obsahuje ďalšie, u nás menej pestované druhy.
Astry — Aster Je to veľmi rozsiahly rod. Druhom kvetúcim na jeseň sa všeobecne hovorí jesenné astry. Tieto druhy majú menšie až drobné kvety (úbory), no ich stonky sú vetvené, často veľmi bohato. Druhy kvetúce na jar majú kvety väčšie, väčšinou po jednom na stonke.
Aster alpinum je nízka trvalka, vysoká asi 15—20 cm. Kvitne v júni modrofialovými kvetmi, niektoré odrody majú aj biele a ružové kvety, nie sú však také pekné. K trsom je potrebné občas prisypať zeminu, aby výhony zakorenili, inak rastliny nevydržia dlho. Hodí sa predovšetkým na obruby, v lete vyžaduje slnko a v zime sucho.
Aster amellus dorastá asi 50—60 cm. Kvitne v auguste a septembri. Modrofialové, až 6 cm kvety sú vhodné aj na rezanie.
Aster dumosus je druh vysoký 30—50 cm a kvitne v septembri. Kvety sú drobné, usporiadané v latách, svetlofialové so žltým terčom. Niektoré odrody sú aj tmavo červené alebo biele. Silno odnožuje a bez ošetrenia dokáže zaburiniť záhon. Je nenáročný, vyžaduje slnko a pri dlhšom suchu pred rozkvitnutím vydatne zaliať.
Aster novae-angliae je rastlina vysoká až 150 cm. Kvitne v septembri a októbri drobnými kvetmi vo veľkých latách; kvety sa za dažďa a v noci zatvárajú. Podľa odrôd sú modré, karmazínové a ružové v rôznych odtieňoch. Celé rastliny sú drsnato chlpaté, celkom nenáročné — potrebujú slnko a pred rozkvitnutím dostatok zálievky.
Aster novi-belgii je o niečo nižší ako predchádzajúci a celkovo jemnejší. Kvety sú biele, modré, karmazínové a fialové. Väčšina odrôd nemá dosť silné stonky a často poliehajú. Všetky jesenné astry trpia múčnatkou, preto je vhodný preventívny postrek ešte pred rozkvitnutím sírnymi prípravkami alebo Karathanom či Fundazolom. Množí sa ľahko oddenkami, ktorými sa niektoré druhy až nepríjemne rozrastajú.
Zvonček — Campanula Tento široký rod krásnych kvetín orientačne delíme na nízke a vyššie druhy. Nízke druhy vytvárajú vankúše a sú vhodné do skaliek, suchých múrikov a na obruby, vyššie sú vhodné do skupín a tiež na rezanie. Uvediem len druhy najkrajšie a najpoužívanejšie. Campanula carpatica je vysoký 20—30 cm a kvitne v júni a v júli. Zvončeky sú podľa odrôd modré, biele alebo fialové.
Campanula garganica tvorí ploché vankúše vysoké 10—15 cm a kvitne v júni. Zvončeky sú hviezdičkovité, modré s bielymi stredmi.
Campanula portenschlagiana je nízky zvonček, dosahuje výšku len 10 cm a celé leto bohato kvitne drobnými fialovými zvončekmi; na jeseň opakuje kvitnutie. Vyžaduje vápenitú pôdu a polotienistú polohu.
Campanula poscharskyana je poliehavá rastlina s dlhými výbežkami, vysoká asi 20 cm, kvetúca v lete, vhodná predovšetkým na malé svahy a kamene, na ktorých krásne visí. Kvety sú lila modré.
Z vyšších zvončekov je najznámejší Campanula glomerata, vysoký 50—60 cm a kvetúci v júni a v júli. Kvety sú tmavofialové, zakončujú stonku a vyrastajú aj v pazuchách listov. V dobrých podmienkach sa nepríjemne rozrastá podzemnými oddenkami. Je veľmi vhodný na rezanie. Campanula latifolia je zvonček vysoký až 130 cm a kvitne v júli a auguste fialovo modrými zvončekmi, veľkými cez 5 cm. Je vhodný na rezanie. Campanula persicifolia je vysoký 60—80 cm a kvitne v júni a júli. Z prízemnej ružice vyrastá niekoľko olistených stoniek s riedkymi hroznami zvončekovitých, modrých alebo bielych kvetov. Je tiež vhodný na rezanie. Všetkým zvončekom sa najlepšie darí na slnečnom stanovišti.
Súvisiace články
Pestovanie zeleniny v záhrade: kompletný sprievodca
Pestovanie zeleniny v záhrade: kompletný sprievodca
Od plánovania záhonov a skúšky klíčivosti cez predpestovanie priesad až po zalievanie a prihnojovanie.
Všetko o pestovaní zeleniny v záhrade na jednom mieste — od plánovania záhonov a výberu druhov cez výsev a predpestovanie priesad v parenisku až po zalievanie a hnojenie.
Má zelenina v záhrade miesto? Pre a proti pestovaniu
ZELENINA V ZÁHRADE
VŠEOBECNE O ZELENINE
Názory na pestovanie zeleniny v domácich záhradách sa značne rôznia. Pestovanie zeleniny prestáva byť nutnosťou, pretože na trhu je poľnej zeleniny dostatok a väčšinou skôr, než ju dokáže záhradkár sám dopestovať. Z toho vychádzajú zástancovia extrémneho názoru, že záhrada má plniť iba rekreačnú a estetickú funkciu a zelenina do nej nepatrí. Druhým extrémom je snaha dopestovať na vlastnej záhrade úplne všetku zeleninu, dokonca aj tú, ktorej sa v danej oblasti nedarí.
Pestovanie zeleniny je neoddeliteľnou súčasťou záhradkárčenia, zelenina do záhrady jednoducho patrí. Skôr než sa však rozhodneme, ktoré druhy a v akom rozsahu budeme pestovať, musíme zvážiť mnoho rôznych okolností. V modernej záhrade budeme aj zeleninu pestovať intenzívne, teda so snahou zozbierať z čo najmenšej plochy čo najviac.
Pre a proti zelenine v záhradke Predovšetkým je rozhodujúce to, či máme záhradu pri dome a môžeme sa jej venovať denne, alebo či sa do záhrady dostaneme raz za týždeň. Väčšina zelenín totiž vyžaduje dennú a výdatnú zálievku, aby dobre rástla a bola chutná.
Dôležitá je aj veľkosť záhrady. Ak je záhrada dostatočne veľká, aby sme mohli vyčleniť časť ako zeleninársky kút a vhodným spôsobom ho pohľadovo oddeliť od okrasnej a obytnej časti, môžeme sa zamerať na viac druhov zeleniny a množstvo dopestovanej zeleniny prispôsobiť potrebe rodiny. Na malej záhradke zeleninu obmedzíme.
Pri voľbe druhov vychádzame z klimatických podmienok a zameriame sa len na druhy, ktorým sa v danej oblasti dobre darí. Klimatické podmienky môžeme podstatne zlepšiť skleníkom, pareniskom alebo aspoň fóliovým krytom, ktoré v záhradkách umožnia predpestovať mladé rastliny.
Dôležité sú aj pôdne podmienky. Niektoré rastliny vyžadujú ľahkú pôdu, iné ťažšiu, niektoré zase neznášajú zamokrenú pôdu a vysokú hladinu podzemnej vody atď. Pôdu môžeme tiež zlepšovať, aby sme mohli rozširovať sortiment pestovanej zeleniny. V nevhodných pôdach zeleniny síce tiež rastú, ale výsledky pestovania nie sú uspokojivé.
Zelenina vyžaduje veľa starostlivosti a je náročná na čas aj prácu. Musíme teda uvažovať aj z tohto hľadiska, musíme posúdiť svoje časové možnosti a pestovať radšej menej druhov, ale starostlivo a s dobrými výsledkami.
Koľko zeleniny dopestovať? Výpočet plochy pre rodinu
Ak máme záhradku veľkú 400 – 500 m² v záhradkárskej osade alebo pri chate, kam dochádzame raz za týždeň, obmedzíme sa na pestovanie niekoľkých málo druhov v menšom množstve. Nepostrádateľná je pažítka, ktorej postačia 2 – 3 dobre vyvinuté trsy, a niekoľko riadkov kučeravého petržlenu. Deťom vysievame postupne reďkovky, hrášok na struky a karotku, ktoré priamo zo záhona majú celkom inú chuť, najmä keď ich deti samy pomáhali dopestovať. V čase dovolenky si môžeme pestovať z kúpených priesad hlávkový šalát. Niekoľko kríkov paradajok, prípadne niekoľko rastlín uhoriek nakladačiek príde tiež vhod, ale musíme pamätať na veľkú potrebu závlahy; pomáhame si fóliou, ktorou zakrývame pôdu medzi rastlinami, aby sme obmedzili výpar vody. V takej zeleninárskej minizáhrade nezabúdame na kôpor, ligurček, riadok cibule pestovanej zo sadzačky, ktorú konzumujeme aj s vňaťou, niekoľko rastlín cesnaku, fazule, z trvácich zelenín rebarboru a pod. Ostatné druhy, najmä druhy s dlhou vegetačnou dobou a zložitým predpestovaním, kupujeme radšej na trhu, pretože výsledok by sa nevyrovnal vynaloženej námahe.
Iná situácia je u majiteľov väčších záhrad pri dome, najmä na vidieku. Na dedine predsa len doteraz nie je trh zeleninou dostatočne a pravidelne zásobovaný a rozloha záhrady umožňuje dopestovať potrebné množstvo zeleniny, ktorá je stále čerstvá k dispozícii. Tu je však potrebné najskôr si dôkladne všetko premyslieť a naplánovať a venovať zelenine len niekoľko záhonov, ale intenzívne ich využiť.
Úroda pre rodinu
Na dopestovanie zeleniny pre celoročnú spotrebu jednej osoby potrebujeme asi 30 m². V domácnostiach, ktoré konzumujú veľké množstvo zeleniny, počítame na osobu až 50 m². Štvorčlenná domácnosť teda potrebuje na dopestovanie potrebného množstva zeleniny intenzívnym spôsobom najmenej 120 m², pričom počítame, že z niektorých záhonov sa za rok zoberú dva aj tri druhy zeleniny. Ak dodržíme zásady zostavovania správnych osevných postupov a kombinovania jednotlivých druhov zeleniny a dáme zelenine to, čo podľa druhov vyžaduje, hlavne teda v hnojivách a závlahe, potom môžeme počítať s priemernou úrodou 4 kg zeleniny z 1 m². Zo zeleninárskej záhrady na ploche 120 m² tak môžeme za rok získať 480 kg zeleniny. To je už poriadne množstvo, avšak je to presne toľko, koľko by podľa názorov lekárov mala spotrebovať štvorčlenná rodina za rok. Priemerná ročná spotreba zeleniny na osobu sa pritom zatiaľ pohybuje okolo 70 kg, čo je úplne nedostatočné.
Zelenina je totiž nesmierne cennou a dôležitou zložkou našej potravy, ktorej vplyv sa prejavuje v komplexnom pôsobení na naše zdravie. V zelenine dodávame organizmu vitamíny, minerálne látky aj niektoré liečivé látky. Zelenina zvyšuje chuť do jedla, pretože ako príloha zlepšuje farebnosť a vôňu predkladaných pokrmov a podporuje pravidelnú funkciu tráviaceho ústrojenstva.
Ak si teda dokážeme sami dopestovať dostatočné množstvo zeleniny zodpovedajúce odporúčanej ročnej spotrebe (120 kg na osobu), musíme si túto spotrebu zaistiť aj na celý rok pestovaním vhodných druhov od skorej jari a zaistením dostatočných a vyhovujúcich priestorov na uskladnenie zeleniny na zimné obdobie. Časť úrody spracujeme a uskladníme konzervovanú. To opäť vyžaduje veľa času. Preto plánujeme pestovanie zeleniny tak, aby sa zber nenahromadil, a vysievame postupne, aby sme ho stihli zvládnuť.
Záhony na zeleninu: umiestnenie, rozmery a hnojenie pôdy
Záhony — kde a ako?
Plocha určená na pestovanie zeleniny má byť na slnku, pôda má byť dôkladne spracovaná, záhony a cestičky medzi nimi majú byť riadne vymerané. Šírku záhona volíme obvykle 100 – 120 cm, dĺžka môže byť ľubovoľná. Dbáme na to, aby na mierne svahovitom pozemku viedli záhony aj riadky naprieč svahom, aby z nich nestekala voda, naopak sa zadržiavala. Cestičky medzi záhonmi stačia 40 cm široké, no pre prístup s fúrikom počítame šírku 60 cm. Zeleninársku časť záhrady chránime vhodnou kulisovou výsadbou proti výsušným alebo severným vetrom. Od okrasnej a obytnej časti záhrady ju oddelíme pergolou porastenou popínavými rastlinami, alebo drôteným plotom s maliníkom, kríkmi ríbezlí a pod.
Aby sme z plochy určenej pre zeleninu získali čo najvyššiu a čo najkvalitnejšiu úrodu, musíme počítať s hnojením organickými hnojivami. Priemyselné hnojivá sa plne prejavia iba pri dodávaní patričného množstva organických hnojív podľa potrieb určitého druhu zeleniny do zdravej, kyprej a humóznej pôdy dostatočne zásobenej vlahou. Pestovať zeleninu v neštruktúrnej pôde chudobnej na humus sa nevypláca a ani tie najväčšie dávky priemyselných hnojív obsah živného humusu nemôžu nahradiť.
Pri pestovaní zeleniny na stále rovnakých záhonoch sa pôda časom vyčerpá, unaví. Únave pôdy môžeme úspešne predchádzať zámerným striedaním plodín. Preto pri plánovaní jednak dbáme na to, aby sa rovnaké alebo príbuzné druhy nestriedali po sebe, jednak prihliadame na reakciu jednotlivých druhov zelenín na hnojenie organickými hnojivami, najmä maštaľným hnojom. Niektorým zeleninám sa vyložene darí len v pôdach čerstvo vyhnojených maštaľným hnojom — to sú tzv. zeleniny I. trate. Niektoré druhy potrebujú pôdu v tzv. starej sile, teda druhým rokom po zapravení hnoja — to sú tzv. plodiny II. trate, a niektoré druhy hnojenie maštaľným hnojom neznášajú, preto sa zaraďujú až tretím rokom po vyhnojení — to sú tzv. rastliny III. trate, čiže doberacie plodiny.
Zeleniny náročné na živiny, ktoré zaraďujeme do prvej trate (po vyhnojení maštaľným hnojom), sú: všetky hlúboviny, všetky listové zeleniny, všetky plodové zeleniny, ďalej zeler, cukrová kukurica, pór.
Zeleniny druhej trate, ktoré potrebujú pôdu v starej sile: koreňové zeleniny okrem zeleru, cibuľové zeleniny okrem póru. Celkom dobre sa darí na záhonoch druhej trate aj všetkým listovým zeleninám.
Zeleniny tretej trate dokážu čerpať z pôdy posledné zvyšky maštaľného hnoja zapraveného pred dvoma rokmi do pôdy a niektoré sú schopné čerpať dusík prostredníctvom mikroorganizmov aj zo vzduchu. Sú to predovšetkým strukoviny (fazuľa, hrach, bôb) a iné skromnejšie plodiny, najmä koreninové zeleniny. Ak však máme dostatok organických hnojív, najmä kvalitného kompostu, môžeme zaradiť, najmä v malých záhradách, zeleniny tretej trate do druhej trate, a tým si značne zjednodušiť osevný postup.
Poslednú skupinu tvoria trváce zeleniny, ktoré zostávajú na jednom mieste niekoľko rokov a vyžadujú špeciálne hnojenie.
Ako využiť malú plochu: predplodiny, medziplodiny a zmiešaná kultúra
Využitie malej plochy
Často pestujeme v jednom roku na jednom záhone dve aj viac zelenín — potom hovoríme o predplodine, hlavnej plodine, medziplodine a následnej plodine. Podmienkou je včasný zber každého druhu.
Hlavná plodina je tá, ktorá zaberá na záhone najväčšiu časť vegetačnej doby. Bývajú to napr. uhorky alebo paradajky.
Predplodina je zelenina s krátkou vegetačnou dobou, ktorú pestujeme a zberáme pred hlavnou plodinou. Býva to napr. hlávkový šalát, skoré kaleráby, reďkovka a pod.
Medziplodinu pestujeme súčasne s hlavnou plodinou, ale zberáme ju skôr, než sa hlavná plodina rozrastie. Ako medziplodiny zaraďujeme uvedené zeleniny s krátkou vegetačnou dobou a zároveň prihliadame na to, aby sa ich požiadavky na pôdu a vlahu zhodovali s požiadavkami hlavnej plodiny.
Následná plodina sa vysieva alebo vysádza po zbere hlavnej plodiny a zberá sa potom na jar ako predplodina (pór, kel ružičkový, valeriánka poľná). Ako následnú plodinu môžeme zaradiť aj všetky skoré zeleniny s krátkou vegetačnou dobou.
Zmiešaná kultúra, t. j. pestovanie dvoch alebo viacerých druhov na rovnakom pozemku a v rovnakom čase, je vhodná nielen pre lepšie využitie pôdy. Niektoré druhy si v susedstve vzájomne prospievajú. Takto sa napríklad dobre dopĺňajú mrkva a cibuľa. Karfiol, kaleráby a kapustu je vhodné pestovať spoločne so šalátom, ktorý sa v ich susedstve dlhodobo osvedčuje. Paradajky a cibuľová zelenina sú zase vhodnými susedmi hlúbovín. Aj susedstvo niektorých koreninových zelenín, napr. mäty, pôsobí dobre na rast hlúbovín. Medzi zeler je vhodné vysadiť karfiol, pretože zeler neznáša priame susedstvo iných rastlín zeleru.
Niektoré plodiny sa neznášajú. Preto nepestujeme cibuľu spoločne s fazuľou, ale vhodné je jej susedstvo pre mrkvu a hrach. Mrkva sa s hrachom znáša veľmi dobre, zatiaľ čo hrachu vysiatemu medzi zemiaky sa nedarí, hoci k tejto nežiaducej spoločnosti býva často nútený.
Na všetky tieto okolnosti musíme prihliadnuť, než sa rozhodneme, ako zeleninové záhony čo najlepšie využiť. Pre ľahšie rozhodovanie uvádzam niekoľko príkladov, ako sa dá striedaním vhodných zelenín využiť záhon v jednom roku: šalát, uhorky — reďkovka, fazuľa, kel kučeravý — reďkovka, letný karfiol, šalát — kel hlávkový, čínska kapusta — kaleráby, ľadový šalát, kel ružičkový — reďkovka, paprika — pór, skorý kel, reďkev — kaleráby, karfiol — karotka, kel — šalát, karfiol, pór — skoré zemiaky, endívia — skorý karfiol, zeler — cibuľa zo sadzačky, čínska kapusta.
Prehľad skupín zelenín a príklady osevného postupu
Pre lepšiu orientáciu uvádzam prehľad skupín jednotlivých druhov zelenín:
Hlúbová zelenina: kaleráb, kel hlávkový, kel ružičkový, karfiol, kapusta, brokolica, čínska kapusta, kel kučeravý.
Listová zelenina: šalát hlávkový, šalát na oberanie, valeriánka poľná, špenát, mangold, endívia, čakanka, žerucha, novozélandský špenát.
Koreňová zelenina: reďkovka, mrkva, petržlen, zeler, cvikla, reďkev, chren, čierny koreň, paštrnák.
Plodová zelenina: uhorka, paradajka, paprika zeleninová, tekvica, melón vodový, melón cukrový, baklažán.
Cibuľová zelenina: cibuľa, cesnak, pór, pažítka, šalotka, cibuľa zimná (sečka).
Výber osiva a skúška klíčivosti: od čoho závisí úspech výsevu
Len dobré osivo
Takmer všetky zeleniny (okrem chrenu, cesnaku, šalotky a trvácich zelenín) sa pestujú zo semena, či už sa seje priamo na záhon (priame výsevy), alebo sa z neho predpestujú priesady, a tie sa až potom vysádzajú na záhon. Zdravé, kvalitné a klíčivé semeno je základným predpokladom úspechu pri pestovaní zeleniny.
Osivo má byť čisté, bez prímesí, jednej odrody. Pred nákupom je dobré si ujasniť, ktorá odroda určitej zeleniny bude najlepšie vyhovovať našim pestovateľským zámerom, a potom pri kúpe vyžadovať práve túto odrodu. Nebudeme teda napr. žiadať len tak semeno mrkvy, ale osivo odrody ‚Nantská‘ alebo ‚Karotína‘ a pod. Semená zakúpené v obchode zaručujú pravosť odrody, majú štandardnú čistotu (minimálne percento prímesí), dobrú klíčivosť a väčšinou sa predávajú už morené.
Zeleninových semien si zakúpime vždy len také množstvo, aby sme ich stihli spotrebovať. Ak máme semien veľa, zvádza to k príliš hustému výsevu a nechávať semená do ďalšieho roka sa nevypláca, pretože väčšinou skoro strácajú klíčivosť a pri nevhodnom uskladnení sa znehodnocujú.
Ak máme vlastné osivo, alebo ak chceme použiť osivo zvyšné z minulého roka, radšej sa najskôr presvedčíme o jeho kvalite aspoň skúškou klíčivosti.
Skúška klíčivosti Z osiva odoberieme malú vzorku (20 – 50 – 100 kusov) dobre vyvinutých a nepoškodených semien. Na hlboký tanier nasypeme jemný mokrý piesok, povrch riadne uhladíme a semená naň zľahka položíme. Drobné semená môžeme položiť na savý papier, ktorý k mokrému piesku priľne. Tanier zakryjeme tabuľkou skla. Spôsob s filtračným alebo savým papierom je ešte jednoduchší. Papier preložíme, mierne navlhčíme a na spodnú polovicu položíme semená. Hornú polovicu na ne pritlačíme a podľa potreby ešte navlhčíme. Semená nikdy nevlhčíme, len papier. Papier so semenami položíme na nízku misku.
Nádobu so semenami umiestnime (v oboch prípadoch) do miestnosti s teplotou 18 – 20 °C asi na 14 dní. Udržiavame stálu vlhkosť. Semená začnú v niekoľkých dňoch klíčiť. Vyklíčené semená spočítame šiesty deň (tým získame údaje o energii klíčivosti) a potom štrnásty deň (tak zistíme percento klíčivosti, t. j. pomer vyklíčených semien k celkovému počtu). Potom už ľahko určíme skutočnú potrebu osiva (pri nižšom percente klíčivosti sejeme hustejšie, takže sa výsevok úmerne zvýši). Ak má osivo nižšiu klíčivosť, musíme vysievať väčšie množstvo semien. Lepšie je však málo klíčivé osivo nepoužívať.
Priamy výsev zeleniny: spôsoby sejby, klíčenie a jednotenie
Priame výsevy
Zeleninu pestujeme buď z predpestovaných priesad, alebo z priameho výsevu na záhony. Priamy výsev používame pri zeleninách, ktoré spravidla nepresádzame. Je to petržlen, karotka, mrkva, čakanka, čínska kapusta, mangold, reďkovka, reďkev, cvikla, hrach, fazuľa, kukurica cukrová a koreninové zeleniny.
Pri priamom výseve vysievame osivo na dobre pripravený záhon. To znamená, že záhon na jeseň preryjeme a nahrubo prerytý ponecháme pôsobeniu mrazu a snehu. Na jar, po oschnutí povrchu pôdy, mechanicky (motykou) rozhrnieme zvyšné hrudy a povrch urovnáme hrabľami. Jarná príprava má byť totiž povrchová, hlbšie kyprenie sa neodporúča. Znovu vymeriame okraje záhonov aj cestičky medzi nimi. Cestičky iba ušliapeme a rozhodne ich neprehlbujeme. Ak totiž okraj záhona prečnieva nad cestičkou, ľahko sa vysušuje. Znížený povrch chodníkov sa odporúča iba pri príliš mokrých pôdach. Záhon sa potom ľahšie odvodňuje aj preteplí. Šírka záhona nemá presahovať 100 – 120 cm, pretože by sme potom ťažko dosiahli z chodníka do stredu záhona a každé šliapnutie do záhona zbytočne stláča povrch pôdy. Zvolenú šírku si vyznačíme vrypom na násade motyčkou alebo hrabľami, a tak máme mieru stále poruke. Väčšinou však na rozmeranie záhonov používame šnúru alebo špeciálnu latu, na ktorej sú označené rôzne vzdialenosti.
Pri rozmeriavaní záhonov musíme prihliadnuť aj na smer prevládajúcich vetrov; napríklad pri západných vetroch vedieme záhony od severu na juh. V silne veterných polohách chránime výsevy výsadbou vhodných kulisových rastlín, ktoré slúžia ako vetrolamy. Môžu to byť jednoročné rastliny — slnečnica alebo tyčkové fazule; stálu ochranu proti vetru vytvárajú trvalé porasty, napr. maliníky alebo iné kríky či stromy. Mierny pohyb vzduchu však rastlinám prospieva, pretože na stanovištiach, kde je úplné bezvetrie, sa ľahko šíria choroby. Mierny vánok je žiaduci, aby porasty trochu „prevetral“.
SPÔSOBY SEJBY Na pripravený záhon vysievame semená do riadkov, do kôpok, do hniezd alebo naširoko.
Pri výseve do riadkov si najskôr vyznačíme riadky. Ich vzdialenosť sa riadi druhom pestovanej zeleniny. Riadky vedieme obvykle naprieč záhonom. Vyznačíme ich rovnou násadou alebo lepšie šnúrou. Na okrajoch záhonov zapichneme kolíky v potrebnej vzdialenosti, k nim priložíme šnúru a popoťahovaním vyznačíme riadok. Semená vysievame ručne, najlepšie pomocou vrecka s odstrihnutým rohom, na ktoré poklepávame, alebo si môžeme vyrobiť z okrúhlej škatuľky niečo na spôsob sejacieho strojčeka. Do škatuľky urobíme po obvode otvory a semienka potom vypadávajú v pravidelných vzdialenostiach. Po výseve riadok zahrnieme obrátenými hrabľami a pritlačíme. Takto vysievame predovšetkým mrkvu, petržlen, hrach a pod.
Pri výseve do kôpok vysievame na jedno miesto 2 – 3 semená. Pozemok si vyznačíme latou, násadou alebo šnúrou pozdĺžne aj priečne. Do priesečníka vysievame. Tento spôsob používame napr. pri uhorkách, fazuli a i.
Výsev do hniezd je podobný výsevu do kôpok, iba dávame na jedno miesto väčšie množstvo semien (6 – 8). Tento spôsob používame najmä na ťažkých pôdach, ktoré majú sklon k vytváraniu pôdneho prísušku; väčšie množstvo klíčiacich semien prísušok ľahšie prerazí.
Pri výseve naširoko semená ručne rozhodíme po celom záhone a zahrabávame ich hrabľami do pôdy. Semená bývajú rozhodené nepravidelne, preto tento spôsob používame iba pri zeleninách s krátkou vegetačnou dobou, pri ktorých príliš nezáleží na odstupoch, napr. pri reďkovkách.
Záhony po výseve chránime pred vtáctvom, ktoré rado vyzobáva semienka z kyprej pôdy. Použijeme na to starú sieť alebo vyradenú záclonu, alebo cez záhon natiahneme biele nite. Rôzne druhy strašiakov sa neosvedčujú, vtáky si na ne skoro zvyknú a niekedy už hodinu po prácnej inštalácii strašiaka si mu pokojne sadnú na hlavu.
POMOC PRI KLÍČENÍ Prvé jarné výsevy majú obvykle k dispozícii dostatočnú zásobu pôdnej vlahy a vyklíčia samy, bez našej pomoci. Neskoršie výsevy alebo výsevy za mimoriadneho jarného sucha sa však spravidla bez ľudskej pomoci nezaobídu. Ak chceme, aby semená skoro a rovnomerne vyklíčili, musíme ich zavlažovať. Pre budúcu rastlinu nie je nič horšie ako sucho na začiatku klíčenia.
Všetky semená musia byť pevne pritlačené do pôdy, aby z nej mohli čerpať vlahu. Čím neskôr vysievame, tým dôležitejšie je dôkladné pritlačenie. Na ťažkých a horších pôdach je vhodné pred vysiatím pokryť povrch záhona vrstvičkou kyprej kompostovej zeminy a do nej vysiať semená. Klíčiace rastliny v nej rýchlo zosilnejú a potom už ľahko prenikajú aj do menej kvalitnej pôdy.
Pravidlom je, že semeno má byť zakryté približne takou vrstvou zeminy, aký má priemer. Pri jemných semenách postačí, keď sú celkom nepatrne pokryté zeminou. Veľké semená naopak vysievame do dvojnásobnej hĺbky, než je ich priemer. Príliš hlboko zasiate semená vzchádzajú nerovnomerne a rastliny sú slabé, pretože veľa sily spotrebovali na to, aby prenikli príliš silnou vrstvou zeminy. Najhlbšie sejeme strukoviny.
Pri uhorkách, tekvici, hrachu a fazuli urýchlime klíčenie, keď semená pred sejbou namáčame 12 hodín vo vode (semená uhoriek môžeme namáčať aj v mlieku). Nesmieme však semená namáčať príliš dlho, aby nezačali klíčiť. Klíčky sú veľmi krehké a ľahko by sme ich pri sejbe odlomili.
Veľmi jemné semená, napr. mrkvy alebo šalátu, zmiešame pred sejbou s pieskom, aby sme nevysievali príliš husto. Pamätajme, že najdôležitejšie pri výseve akýchkoľvek rastlín je nesiať príliš husto. Lepšie redší výsev než hustejší. Ak sejeme príliš husto, musíme hneď po vzídení rastliny pretrhať, pretože by sa vyťahovali do výšky, boli by slabé a pri niektorých plodinách je pri hustom poraste ešte nebezpečenstvo šírenia chorôb.
JEDNOTENIE Rastliny, ktorých semená vysievame priamo na záhon do riadkov, musíme po vzídení vyjednotiť na potrebnú vzdialenosť. Jednotiť začíname v čase, keď rastliny vytvoria prvé pravé lístky. Pri skoršom jednotení nie sú ešte rastliny dostatočne vyvinuté a nespoznáme tie najsilnejšie, a tým najlepšie; pri neskoršom jednotení bývajú už rastliny vytiahnuté a slabé. V pravidelných vzdialenostiach ponechávame pri jednotení vždy najsilnejšiu rastlinu a ostatné vytrháme. Mrkvu a petržlen jednotíme nadvakrát. Pri prvom jednotení ponecháme rastliny hustejšie a až po druhý raz jednotíme na správnu vzdialenosť (8 – 10 cm). Rastliny z druhého jednotenia sú už čiastočne vyspelé a môžeme ich spotrebovať v kuchyni. Keď v riadku zostane prázdne miesto, pretože semená nevzišli, vyplníme ho inými druhmi zeleniny z predpestovaných priesad. Vyjednotené rastliny mrkvy a petržlenu nepresádzame, pretože sa zle ujímajú.
Predpestovanie priesad v parenisku: príprava, výsev a ošetrovanie
Dopestovanie priesad
Ak nie sme na pestovanie priesad dobre vybavení potrebným technickým zariadením alebo ak nemáme dostatok času na ich ošetrovanie, radšej zakúpime priesady už predpestované. Kupujeme ich v odbornom závode, ktorý ručí za odrodovú čistotu a dobrý zdravotný stav priesad. Priesada má mať rovný, silný, kompaktný vzrast, má byť zdravá a má mať dostatočný počet listov (podľa druhu zeleniny). Správna priesada nesmie byť prerastená ani vybehnutá a musí mať dobrý koreňový systém. Príliš mladá priesada zle koreni, prestarnutá priesada „tvrdne“, pomaly sa vyvíja a dáva nekvalitnú úrodu. Napríklad pri skorých kaleráboch spôsobuje, že rastliny silno vybiehajú do kvetu a majú predĺžené hľuzy, kapusta a kel z prerastených priesad vytvárajú malé hlávky. Pri nákupe dávame prednosť priesadám balíčkovaným alebo črepníkovaným, pretože po vysadení sa prakticky nezastavia v raste, kdežto priesady s obnaženými korienkami po presadení určitý čas nerastú — „sedia“.
VÝSEVY NA PREDPESTOVANIE PRIESAD Niektoré druhy zeleniny potrebujú dlhý čas na dopestovanie od výsevu semena po zber. Túto dlhú vegetačnú dobu skracujeme tým, že semeno vysievame do skleníka veľmi skoro na jar. Sú to najmä zeler, najskoršie odrody karfiolu, kaleráby, kapusta, prípadne papriky a paradajky. Málokterý záhradkár má však skleník a dopestovanie kvalitných priesad v kuchyni alebo v inej málo príhodnej miestnosti nebýva väčšinou úspešné. Preto radšej priesady týchto druhov a odrôd kúpime v záhradníckom závode.
Ostatné odrody skorej zeleniny — všetky hlúboviny, šalát, uhorky, ale aj paradajky a papriku — predpestujeme v parenisku. Kto ho nemá, môže si priesady v menšom množstve predpestovať doma vo vhodných nádobách.
PREDPESTOVANIE PRIESAD V PARENISKU Parenisko sa vyplatí každému záhradkárovi, ktorý pestuje zeleninu. Môže si v ňom predpestovať priesady skorých odrôd, ktorých vývoj a rast by sa bez tohto užitočného zariadenia značne oneskoril. Okrem toho môže parenisko využiť na dopestovanie skorej zeleniny, napr. šalátu, reďkovky, kalerábov a neskôr aj uhoriek. Tiež ho môže využiť na dopestovanie priesad kvetín.
Správne použitie a využitie pareniska vyžaduje určité záhradnícke skúsenosti, ktoré začínajúcemu záhradkárovi obvykle chýbajú. Predovšetkým musí byť parenisko dobre postavené a založené. Obsluhe pareniska sa musí venovať stála starostlivosť, pretože každá polovičatosť alebo zanedbanie sa ihneď prejaví na kvalite a zdraví rastlín. To platí najmä pri pestovaní priesad. Od februára sa musíme o parenisko stále starať. Keď mrzne, zakrývame okná rohožami, keď sneží, sneh hneď odstraňujeme, keď svieti slnko, musíme rohože zložiť, pretože dostatok slnka a svetla je v tomto čase veľmi potrebný. Parenisko musíme vetrať vždy len na strane odvrátenej od smeru vetra. Na predjarí býva také premenlivé počasie, že je nutné niekedy aj desaťkrát za deň nadvihnúť okná, podložiť ich vetracími kolíčkami a o chvíľu zase zdvihnúť vyššie a zase úplne uzavrieť. Prudký slnečný úpal a mrazivý vietor sa striedajú tak rýchlo, že iba polhodinové opomenutie niekedy spôsobí úhyn všetkých rastlín v parenisku, pretože klíčiace rastlinky sú jemné, krehké a neotužilé.
Príprava pareniska na výsev Parenisko musíme starostlivo naplniť. Rozhodne nestačí nahádzať na dno trochu hnoja, zakryť zeminou a vysievať. Najvhodnejší do pareniska je konský hnoj, pretože je najvýhrevnejší; môže sa použiť aj hnoj hovädzí alebo králičí, ktorý sa mieša s lístím. Bravčový hnoj do pareniska nie je vhodný, pretože je „studený“ a parenisko nevyhreje. Dno pareniska pokryjeme najskôr vrstvou lístia, ktoré slúži ako izolácia a zabraňuje stratám tepla. Slamnatý, nie príliš mokrý konský hnoj necháme najskôr dva až tri dni ležať na hromade vedľa zakladaného pareniska. Potom ho starostlivo vidlami roztrasením navrstvíme do pareniska. Ak je príliš suchý, trochu ho navlhčíme. Vrstvu hnoja ušliapeme. Obzvlášť starostlivo ušliapeme okraje a podľa potreby ešte doplníme hnojom, pretože tu obvykle dochádza k najväčšiemu poklesu. Slamnatejší hnoj je nutné ušliapať viac než hnoj s menším obsahom slamy. Na udusanú vrstvu hnoja dáme opäť ako tepelnú izoláciu vrstvu lístia. Na ňu navrstvíme asi 20 cm jemnej preosiatej humóznej zeminy a opäť ju dôkladne prihrnieme najmä k okrajom. Vhodný je dobrý kompost z dobre uleželého hnoja alebo aspoň výživná, ľahká záhradná zemina obohatená rašelinou a priemyselnými hnojivami. Parenisko naplníme asi 10 cm pod okraj. Keď sa vrstvy zosadnú, má zemina dosahovať asi 15 cm pod nižší (južný) okraj pareniska. Najčastejšou a veľkou chybou pri plnení pareniska je spád povrchu smerom k južnému okraju; preto pri plnení pareniska nezabudnime na vodováhu a skontrolujme, či povrch nemá nežiaduci spád.
Výsev do pareniska Parenisko po naplnení zakryjeme oknami, ale necháme malú škáru (vetrací kolík naplocho), aby zemina na povrchu oschla. Za dva až tri dni môžeme vysievať. Povrch pôdy urovnáme a uhladíme obrátenými hrabľami alebo doštičkou. Najvhodnejší je výsev do riadkov vzdialených od seba asi 6 – 8 cm. Semená pritlačíme plochou doštičkou, opatrne zalejeme odstátou (vlažnou) vodou a po zaliatí zasypeme vrstvičkou jemne preosiatej zeminy. Ihneď po výseve označíme (najlepšie menovkami) riadky s uvedením druhu a odrody a dátumom výsevu. Na postupný zber pamätáme postupným výsevom. Parenisko zakryjeme oknami a rohožami, pretože väčšina semien lepšie klíči bez svetla. Podľa potreby zalievame a vetráme. Len čo sa objavia prvé špičky klíčkov, odstránime rohože a postavíme ich k parenisku ako vetrolamy. Nesmú však vrhať na parenisko tieň. Potom opatrne stále viac vetráme, aby rastliny dobre silneli. Ak rastliny v tomto čase zoslabnú, obvykle sa z toho nespamätajú až do zberu.
Pikírovanie Pri pestovaní priesad v parenisku musíme dávať zvlášť veľký pozor na to, aby sme rastliny včas pikírovali, inak by boli priesady príliš vytiahnuté a slabé. Čím viac miesta, a teda aj viac svetla a vzduchu má mladá rastlina, tým silnejšie a rovnomernejšie sa vyvíja a rýchlejšie rastie. Pikírujeme dreveným kolíčkom ihneď, len čo si rastliny z výsevu navzájom prekážajú, t. j. keď vytvorili dva pravé lístky. Pôda, do ktorej pikírujeme, má byť primerane vlhká, aby sa otvor pri pikírovaní nezasypával. Rastliny vyberieme opatrne z pôdy (najlepšie nadvihneme lopatkou), sadzacím kolíčkom urobíme otvor, do ktorého zapustíme rastlinu až po klíčne lístky, a zo strany kolíčkom pritlačíme zeminu ku korienku po celej dĺžke. Rastliny zalejeme, označíme menovkami a zatienime, aby dobre zakorenili.
Vetranie Veľký význam pre dobrý rast a vývoj rastlín má správne vetranie. Pokiaľ nemáme dostatočné skúsenosti, spoľahneme sa radšej na teplomer umiestnený v parenisku medzi rastlinami. Len čo teplota presiahne 15 °C, musíme vetrať. Najskôr podložíme pareniskové okno vetracím kolíkom naplocho. Pri stúpaní teploty a pri silnejšom slnečnom žiarení staviame okno na stále vyšší zárez vetracieho kolíka. Než začneme vetrať, preskúmame smer vetra; okná nadvihujeme vždy na strane odvrátenej od vetra. Prievan je pre mladé rastliny smrteľný. Ak sa mení smer vetra, musíme meniť aj strany vetrania. Niekoľko dní pred výsadbou začneme rastliny otužovať, a to tak, že okná vždy cez deň na niekoľko hodín zložíme, až nakoniec 3 – 4 dni pred výsadbou ich ponecháme zložené aj cez noc. Otužené rastliny potom neutrpia pri výsadbe do voľnej pôdy tepelný šok a rýchlo porastú ďalej.
Zalievanie v parenisku Zalievame odstátou vodou krhlou s jemnou ružicou. Spočiatku zalievame málo, pretože počiatočná pôdna vlhkosť vystačí neraz až do apríla. Iba za teplých dní, keď zemina vysychá, trochu zalejeme, aby sme v nej udržali rovnomernú vlhkosť. Dôležité je sledovať vlhkosť zeminy v tretine pareniska pri vyššej severnej stene, do ktorej sa slnko silno opiera, takže tam zemina rýchlejšie vysychá. Preto aj túto časť zalievame výdatnejšie než časť ležiacu pri nižšej stene. Z toho vyplýva, že je pohodlnejšie pri zalievaní zdvihnúť okno pri vyššej strane, kde dávame viac vody. Po zaliatí ponechávame okná zavreté, pretože sme rastliny aj pôdu vodou ochladili. Asi tak za pol hodiny sa teplota opäť ustáli. Vhodnejšie než zalievanie je hmlenie, ktoré podporuje vzdušnú vlhkosť a nehrozí nebezpečenstvo, že zeminu v parenisku prelejeme. Zariadiť si hmlenie však nie je jednoduché.
Predpestovanie priesad v nádobách: misky, sadbovače a črepníkovanie
PREDPESTOVANIE PRIESAD VO VÝSEVNÝCH NÁDOBÁCH Na dopestovanie priesad skorých odrôd v skleníku alebo doma vysievame osivo do výsevných misiek alebo hrantíkov.
Výsevné misky a hrantíky Na dno misky alebo hrantíka dáme hrubšiu zeminu alebo piesok a na ne jemne preosiatu zmes zemín (dva diely pareniskovej zeminy, jeden diel rašeliny, jeden diel piesku, teda v pomere 2: 1: 1). Zmes zemín pred výsevom dezinfikujeme. Po naplnení nádoby povrch uhladíme doštičkou a zeminu mierne stlačíme. Potom semená vysievame naširoko alebo do riadkov, pritlačíme a jemne zasypeme preosiatou zeminou (výška vrstvy sa má rovnať priemeru semien). Potom jemne zavlažíme malou striekačkou (rosíme), aby bola zemina rovnomerne vlhká. Výsevy vždy označujeme menovkami s uvedením dátumu výsevu, druhu a odrody. Pre lepšie vzchádzanie zakryjeme nádoby po výseve tabuľkou skla, ktorú podložíme špajdľou alebo tenkým drievkom, aby mal pod sklo prístup vzduch. Spočiatku umiestnime nádoby s výsevom na tmavé miesto alebo ich prikryjeme papierom. Len čo sa objavia prvé známky klíčenia, postavíme ich na svetlo. Zložíme aj tabuľku skla. Klíčiace výsevy pravidelne sledujeme a ošetrujeme, aby neboli vystavené prílišnému úpalu, a hlavne aby nepreschli. Rastlinky po vzídení, keď majú dva pravé lístky, pikírujeme.
Sadbovače Sadbovače sa vyrábajú z plastickej hmoty a skladajú sa z tvarovacej časti (voštiny) a podložky. Voštinu položíme na podložku a naplníme pripravenou zeminou. Do každej bunky pikírujeme jednu rastlinu. Voštinu z podložky zložíme až krátko pred výsadbou, keď sú rastliny už riadne zakorenené. Sadbovače vydržia 10 – 15 rokov, dobre sa čistia a uchovávajú a sú ľahké, takže sa s nimi dobre manipuluje.
Črepníkovanie priesad Semená vysievame po jednom alebo v kôpkach priamo do kvetináčov, prípadne do nich pikírujeme malé rastlinky. Priamo do kvetináčov vysievame najčastejšie semená uhoriek, melónov a tekvíc. Pri priamom výseve plníme kvetináče asi do dvoch tretín výšky a zeminu potom pridávame s rastom rastliny. Na dopestovanie priesad sú najvhodnejšie kvetináče z pálenej hliny alebo rašelinové kvetináče, s ktorými sa sadenice priamo vysádzajú a ktoré sa potom v pôde rozložia. Môžeme použiť aj kelímky z plastickej hmoty, musíme však v dne urobiť otvor. Črepníkované priesady a priesady zo sadbovačov sú výhodné, pretože pri výsadbe sa rast rastlín nezastaví. Pri pestovaní priesad sa niekedy objaví tzv. padanie klíčnych rastlín, najmä pri hlúbovinách, ale aj pri šaláte, uhorkách a paradajkách.
MUSÍ SA PIKÍROVAŤ? Nepikírované priesady bývajú najmenej hodnotné, pretože rastlinky bývajú vytiahnuté a majú malý koreňový systém. Je to však najmenej prácny a najjednoduchší spôsob dopestovania priesad, ktorý sa spravidla používa pri neskorých odrodách zeleniny. Najskôr si starostlivo pripravíme výsevný záhon, t. j. pridáme dobrú kompostovú zeminu a povrch dobre urovnáme. Záhon má byť na teplom bezvetrnom mieste. Pri nepriaznivom počasí ho môžeme chrániť prenosným fóliovým krytom. Semená vysievame do riadkov a snažíme sa o rovnomerný redší výsev, aby sa rastliny po vzídení príliš vzájomne neutláčali. Podľa potreby zalievame. Vzrastené priesady odoberáme postupne podľa potreby.
OŠETROVANIE PRIESAD V PARENISKU Pri predpestovaní priesad je najdôležitejšie, aby rastliny už od najútlejšej mladosti rástli rýchlo, bez akýchkoľvek rušivých vplyvov, ktoré by ich zastavili v raste. Preto im dávame čo najvhodnejšie podmienky a čo najlepšie ošetrenie, t. j. sadíme ich do správnej zeminy a dbáme na to, aby mali potrebné osvetlenie, teplotu a vlhkosť. Preto musíme zeleninové priesady tieniť, zalievať, vetrať a odstraňovať buriny.
Na svetlo sú mladé rastliny rôzne náročné. Najmenej náročné sú uhorky, ktoré však zase vyžadujú veľa tepla. Tie aj najviac tienime. Pri ostatnej zelenine pamätajme, že mladšie rastliny potrebujú viac tieniť než staršie. Čím sú rastliny bližšie k oknu, tým viac starostlivosti venujeme tieneniu, aby sa nespálili. Tienime za prudkého slnečného žiarenia asi od 10. – 11. hodiny do 15. – 16. hodiny, a to trstinovými alebo tyčkovými tienidlami. Nátery okien na zatienenie priesad sa neosvedčili, pretože za zamračených dní potom priesady trpia nedostatkom svetla.
Zeleninové priesady potrebujú na rast dostatočné množstvo vody. Zalievame podľa počasia a podľa potreby. V slnečných dňoch zalievame výdatnejšie a v ranných hodinách, za chladného zamračeného počasia zalievame napoludnie a menej. Zalievame predhriatou vodou, ktorá má mať rovnakú teplotu ako pôda, môže však byť aj o 2 – 3 °C teplejšia. Pri teplom miernom daždi zložíme okná — dažďová voda je prirodzená a najvhodnejšia závlaha. Pamätajme: prílišné vlhko podporuje šírenie chorôb, najmä plesní, sucho spomaľuje rast. Preto musíme aj podľa potreby vetrať.
Burinu rastúcu medzi rastlinami vytrhávame, pretože uberá sadeniciam priestor, živiny, svetlo a vlahu. Ako priesady dorastajú, poskytujeme im stále častejšie čerstvý vzduch, čím ich otužujeme, aby sa po vysadení na záhon nezastavili v raste.
Ako správne vysádzať priesady zeleniny na záhon
PRÍPRAVA PÔDY NA VÝSADBU Pozemok na jarné pestovanie zeleniny na jeseň dôkladne preryjeme. Pritom na záhony, kam na jar chceme dať zeleniny znášajúce priame hnojenie, zaryjeme na jeseň maštaľný hnoj, na ostatné záhony kompost. Jarné rytie nezlepšuje štruktúrne a vlahové pomery v pôde, skôr naopak, preto ho používame len v núdzovom prípade, keď sme sa napríklad na jeseň k rytiu záhonov nedostali. Na jar je najlepšie pôdu len zľahka prekypriť a povrch uhrabať. Záhony rozmeriame a pripravíme ako na výsev.
VYSÁDZANIE PRIESAD Pri výsadbe sa presvedčíme, aký veľký vplyv má obsah humusu v pôde na tvorbu koreňov. Čím viac humusu alebo rašeliny obsahovala zemina, v ktorej boli priesady predpestované, tým lepšie je vyvinutý koreňový systém.
Jemné korienky nesmú vyschnúť, preto nemajú byť ani krátko vystavené slnku a vetru. Najlepšie sa ujímajú rastliny práve vytiahnuté z pôdy, nezvädnuté. Preto pri výsadbe vyberieme z pareniska alebo hrantíka len také množstvo rastlín, ktoré stihneme rýchlo vysadiť.
Sadenici zaštipneme korienok (šalát tvorí výnimku — korienok neskracujeme), sadzacím kolíkom urobíme otvor a sadenicu opatrne zapustíme do pôdy tak, aby korienky smerovali nadol. Zapustíme ju až ku klíčnym lístkom, nesmieme ju však utopiť (na to sú zvlášť chúlostivé zeler a šalát, ktorým potom odpadávajú spodné lístky a ktoré vytvárajú nekvalitné hlávky). Zeminu pevne pritlačíme ku korienkom, aby nimi boli obalené. Po výsadbe ihneď dôkladne zalejeme.
Paradajky sadíme najlepšie za motyčkou šikmo — zapustíme asi tretinu stonky, ktorá takisto zakorení, a tým sa zlepší výživa rastliny. Jamku zasypeme len do polovice, potom zalejeme, dosypeme zeminou a pritlačíme. Zemina zabraňuje výparu vlahy.
Priesady dopestované v sadbovačoch alebo v kvetináčoch, alebo zakúpené črepníkované či balíčkované sadíme za lopatkou. Jamky musíme robiť dostatočne priestranné, aby sa do nich zmestil celý balíček, ktorý nesmie prevyšovať okraj jamky, aby nevysychal.
Pri nákupe priesad dávame prednosť vždy priesadám balíčkovaným alebo črepníkovaným. Hlavne dbáme na to, aby priesady neboli zvädnuté a zaschnuté. Pokiaľ ich nemáme možnosť kúpiť v mieste a musíme ich dovážať, zabalíme ich do polyetylénových vreciek, ktoré neprepúšťajú vlhkosť, a priesady zostanú svieže. Nesmieme v nich však priesady skladovať dlho, aby sa nezaparili.
Vysádzame najlepšie za zamračeného dňa, pretože vtedy priesady najmenej utrpia a rýchlo a dobre zakoreňujú. Za teplých slnečných dní radšej vysádzame až neskoro popoludní. V nočnom a rannom chlade sa sadenice dobre zotavia, takže teplo druhého dňa už dobre znesú a nezvädnú.
Zeleninu vysádzame do štvorcového alebo trojuholníkového sponu. Vzdialenosť jednotlivých rastlín závisí od druhu a odrody zeleniny. Najskôr si značkovačom alebo šnúrou vyznačíme riadky, potom vzdialenosti v nich a potom vysádzame.
Zalievanie zeleniny: kedy, ako a koľko vody dať rastlinám
Ošetrovanie zeleniny na záhone
Pri pestovaní zeleniny je najdôležitejšia pravidelná závlaha, kyprenie pôdy, odstraňovanie burín a prihnojovanie, prípadne ešte ošetrovanie prípravkami na ochranu rastlín proti chorobám a škodcom.
ZALIEVANIE Všetka zelenina potrebuje zalievať, pretože jej prirodzené zrážky v normálnom roku nemôžu stačiť; bez zálievky alebo len s obmedzenou zálievkou možno v roku s normálnymi zrážkami pestovať mrkvu, petržlen, cesnak, cibuľu a cviklu, ktoré sú zo zelenín najmenej náročné na vlahu. Najmä mladá zelenina má mať neustále vlhkú pôdu do hĺbky 5 – 15 cm. Pokiaľ ešte nenastanú vysoké denné teploty, vystačí obvykle zimná zásoba vlahy v rokoch s normálnymi zrážkami až do polovice mája. Ak je však jar suchá, zalievame čerstvo vysadenú zeleninu alebo mladú zeleninu z výsevov každý deň, neskôr obdeň. Musíme počítať s tým, že voda pôdu ochladzuje, preto čas zálievky riadime podľa počasia a podľa ročného obdobia. Skoro na jar (za suchej jari) a na jeseň zalievame dopoludnia, aby sa pôda do večera znovu prehriala. V lete, za slnečných dní, zalievame neskoro popoludní alebo skoro zrána, aby sa voda z pôdy nevyparila. Účinná býva zálievka po miernom daždi, pretože navlhnutá pôda lepšie prijíma vodu a dažďová voda sa zálievkou zatlačí do pôdy ku koreňom, takže ju môžu rastliny dobre využiť.
Hlavnou zásadou pri zalievaní je zalievať dôkladne, tak aby voda skutočne prenikla do hĺbky aspoň 15 cm, teda aby sa dostala ku koreňom. Nemá takmer význam denne len tak navlhčiť povrch záhonov; vlaha sa ku koreňom nedostane a zbytočne sa ničí pôdna štruktúra. Je účelnejšie zalievať raz týždenne, ale dať na 1 m² 10 – 20 l vody. Touto dávkou sa pôda zavlaží približne do 20 cm, čo väčšine zelenín za normálnych podmienok postačí.
Ak je pôda vyschnutá, zle prijíma vodu. Preto pred zálievkou rozrušíme povrch pôdy, aby voda mohla zasakovať a neodtekala bez úžitku zo záhonov. Nedávame ani celé množstvo vody naraz, ale zalievame po menších dávkach a počkáme, kým voda zasiakne. Voda nesmie zostať stáť na povrchu pôdy. Po zálievke a oschnutí pôdy opäť rozrušíme jej povrch, aby sme obmedzili výpar.
Najviac vody potrebuje všetka skorá zelenina, potom plodové zeleniny. Zeleninu zalievame hadicou alebo krhlami miernym prúdom vody, aby sme nepoškodili krehké rastliny. Paradajky zalievame krhlami ku koreňom, pretože zálievka na list vyvoláva vznik plesne.
Kyprenie pôdy, oborávanie a prihnojovanie zeleniny na záhone
OŠETROVANIE PÔDY Zelenina dobre rastie len v čistej a upravenej pôde. Musí sa stále ničiť burina, rozrušovať pôdny prísušok a kypriť pôda.
Pôda sa má kypriť a pôdny prísušok rozrušovať po každom daždi alebo zálievke; tým sa zabráni nadbytočnému výparu vody z pôdy. Používame na to motyčky alebo kypriče. Motyčkou okopávame okolo rastlín plytko, aby sa nepoškodili korene. Motyčku používame aj na oborávanie, t. j. na prihrnutie pôdy k rastline. Oborávaním sa rastlina v pôde upevní, prihrnutá časť zakorení, a tým sa zlepší aj výživa rastliny. Oborávanie sa odporúča pri všetkých hlúbových zeleninách okrem kalerábov, ďalej pri paradajkách, paprikách, baklažánoch a fazuli. Oborávame dvakrát až trikrát a zakaždým prihrnieme asi 10 cm vrstvu. Oborávanie používame aj na bielenie zelenín, najmä špargle a póru. Prihrnutím pôdy totiž zabránime prístupu svetla k tej časti rastliny, ktorú chceme mať bielu. Na kyprenie pôdy sú vhodné aj rôzne typy kypričov, s ktorými pracujeme ťahom. Na odstraňovanie burín a zároveň kyprenie pôdy slúžia plecie rámčeky a plecie očká.
PRIHNOJOVANIE Pri základnom hnojení pred výsevom alebo výsadbou dodávame do pôdy obvykle toľko živín, že to stačí na rast a vývoj zelenín s krátkou vegetačnou dobou. Niekedy však, najmä pri zeleninách s dlhšou vegetačnou dobou, musíme pre zdarný rast rastlín niektoré živiny doplniť a rast plodiny „popohnať“. Obvykle to býva dusík, ktorý podporuje rast. Prihnojovať sa dá dvoma spôsobmi: klasicky do pôdy, alebo takzvane na list — postrekom zriedeného roztoku hnojiva, ktorý rastlina prijme cez listy a využije rýchlejšie. Na list prihnojujeme vždy slabším roztokom a najlepšie večer alebo za zamračeného počasia, aby sa kvapky na priamom slnku nepripálili. Vo všeobecnosti platí, že je lepšie prihnojovať častejšie menšími dávkami než jednorazovo veľkou dávkou — zelenina tak má živiny plynulo k dispozícii počas celej vegetácie a živiny sa zbytočne nevyplavujú do hlbších vrstiev pôdy.
Súvisiace články
Dvojročky a letničky: kompletný sprievodca pestovaním
Dvojročky a letničky: kompletný sprievodca pestovaním
Všetko o dvojročkách a letničkách na jednom mieste: druhy, predpestovanie, výsadba, ošetrovanie aj ochrana proti chorobám. Poradíme, čo vybrať a ako pestovať.
Prehľad dvojročiek a letničiek od macechy cez petúnie až po slamienky na sušenie. Zistite, kedy vysievať, ako predpestovať a ktoré druhy sa hodia na záhon, do hrantíka alebo na rezanie.
Čo sú dvojročky a prečo ich pestovať
DVOJROČKY
Dvojročky sa v záhradníckej praxi zaraďujú k letničkám. Spôsob ich pestovania je však odlišný, takže sa dajú považovať za samostatnú skupinu kvetín. Dvojročky sa v prvom roku vysejú a vysadia, a až v druhom roku kvitnú. Mnohé z nich sú vo svojej domovine trvalkami a niektoré aj u nás v ďalších rokoch dobre prezimujú, ale majú menejcenné kvety, a preto sa pestujú len ako dvojročné.
Doba výsadby u dvojročiek je rôzna; hlavnou zásadou je, aby rastliny do zimy dobre narástli. Pred holými mrazmi ich chránime ľahkou prikrývkou, najlepšie z ihličia, ktorú musíme včas na jar odstrániť, aby rastliny nevyhnili. Rastliny sa potom musia ihneď okopať. Dvojročky vysievame do truhlíkov alebo na starostlivo pripravený výsevný záhonček, raz ich prepichujeme alebo rozosádzame a definitívne na miesto vysádzame na jeseň alebo skoro na jar. V dobe výsadby dvojročiek nebýva počasie pre výsadbu priaznivé. Preto je treba mladé rastliny pravidelne zalievať.
Každý druh dvojročky má prakticky iné využitie. Ich spoločnou výhodou pre záhradky je, že väčšina z nich kvitne v júni, keď na záhradke býva menej kvetov. To je doba, keď už odkvitli cibuľnaté kvetiny a orgováne a keď ešte masovo nerozkvitli letničky. Práve pre dobu kvitnutia na záhradke sú dvojročky najcennejšie.
Maceška — Viola Je najpestovanejšou dvojročkou. Používa sa na obruby a pestré záhony, obľúbene sa kombinuje s tulipánmi. Macechy v podstate rozdeľujeme na dve veľké skupiny podľa doby kvitnutia.
Prehľad najobľúbenejších dvojročiek: od macechy po náprstník
Skoro kvitnúce dávajú prvé kvety už na jeseň, stredne a neskoro kvitnúce väčšinou rozkvitajú až koncom jari. Skoro kvitnúce macechy, nazývané ľadové, patria do skupiny Viola wittrockiana grandiflora hiemalis a zahŕňajú typy Zimné veľkokveté, Pirnavské zimné, Erfurtské rané obrie a Aalsmeerské obrie. Tzv. jarné macechy patria do skupiny Viola wittrockiana maxima a zahŕňajú skupiny Švajčiarske obrie, Roggliho obrie a Quedlinburgské obrie. Vysievajú sa koncom júla, rozosádzajú sa koncom augusta a na stanovište sa vysádzajú na vzdialenosť 20 × 20 cm, rané v polovici septembra, neskoré až na jar. Vyžadujú veľmi výživnú pôdu. Po odkvitnutí sa na ich miesto vysádzajú teplomilné letničky.
Sedmokráska — Bellis V známej planej forme je húževnatým burincom v trávniku. Jej kultúrne formy sú robustnejšie, niektoré kvety majú v priemere až 8 cm. Pestujú sa v niekoľkých farbách, najkrajšie sú biele alebo karmínové. Kvitnú od konca apríla do začiatku júla. Používajú sa najmä na obruby, do okenných hrantíkov, na osádzanie hrobov, ale aj do kvetináčov a na rez. Semeno sa vysíeva na prelome júna a júla, po vzídení sa rastlinky prepichujú a na stanovište sa vysádzajú v auguste asi 20 cm od seba. Sádzajú sa vždy na plné slnko a nikdy sa nepoužívajú do trávnikov.
Nezábudka — Myosotis Je obľúbená kvetina kvitnúca od konca apríla do konca mája. Má väčšinou modré kvietky a používa sa na obruby alebo na celú plochu záhona. Kombinuje sa s tulipánmi a používa sa tiež ako hrnková kvetina. Semeno sa vysíeva v júni, a to riedko, aby sa rastliny nemuseli prepichovať. Koncom augusta sa rastliny vysádzajú na záhon do sponu 20 × 20 cm. Môžu sa presádzať aj na jar, a dokonca aj v čase kvetu. Znášajú aj polotieň, pôdu však vyžadujú humusnú, vlhkú a bohatú vápnom.
Klinček bradatý, karafiát — Dianthus barbatus Je veľmi obľúbená dvojročná rastlina na rez. Začína kvitnúť koncom mája a kvitne až dva mesiace. Semeno sa vysíeva koncom mája, začiatkom júla sa semenáčky prepichujú a na trvalé stanovište sa vysádzajú na prelome augusta a septembra, asi 20 cm od seba. Veľmi chutia králikom a zajacom, treba ich pred nimi v zime chrániť. Nižšie odrody sa používajú na osádzanie obrub záhonov. Vo veľkej skupine karafiátov sú ešte ďalšie dvojročné rastliny, tzv. vonkajšie karafiáty. Vysievajú sa v máji až júni riedko a v auguste sa vysádzajú asi 20 cm od seba. Používajú sa väčšinou na rez. Majú niekoľko podskupín, známych u nás ako karafiáty Grenadin, Viedenské, Teicherove a Simonov Triumf. Všetky dvojročné karafiáty sú pomerne nenáročné, ale väčšie trsye urobia len v živnej pôde na slnku.
Cheiranthus, tiež zimná fialka alebo lak — Cheiranthus Je vlastne poloker, ale pestuje sa ako dvojročná rastlina. Má žlté až červenohnedé, niekedy aj tmavo fialové, silne sladko voňajúce kvety. Začínajú kvitnúť v apríli a kvitnú v máji. Používajú sa jednak ako pekné kvetiny na záhonoch, jednak ako hrnkové kvetiny. Semeno sa vysíeva v máji, vzídená sadba sa prepichuje a na prelome augusta a septembra sa vysádza na vzdialenosť asi 30 cm. Je dôležité, aby rastliny išli do zimy silné, preto sa im pomáha hnojivou zálivkou. Cez zimu je dobré rastliny chrániť, pretože vymŕzajú najľahšie z dvojročných rastlín.
Zvonček — Campanula medium Tento zvonček je jedinou dvojročnou rastlinou z veľkého rodu zvončekov. Je to krásna rastlina vysoká asi 70 cm s veľkými zvončekmi v farbe bielej, modrej, ružovej a svetlofialovej. Kvitne v júni a v júli. Semeno sa vysíeva v júni riedko, aby sa nemuselo prepichovať. Na trvalé stanovište sa rastliny vysádzajú v auguste asi 50 cm od seba. Na zdárne prezimovanie je potrebné, aby sa na jeseň vytvorili silné prízemné ružice; aj potom je lepšie rastliny na zimu prikryť smrekovým vetvičím.
Topolovka — Althaea rosea Je známejšia pod menom topolovka alebo slez ruža. Je vysoká až 2 m a má jednoduché aj plné kvety, veľké až 10 cm. Je veľmi efektná a dobre sa hodí na maskovanie stien aj do pozadia kvetinových záhonov. Najvhodnejšia je k vidieckym domom a dreveným plotom. Semeno sa vysíeva na prelome mája a júna, prepichuje sa a v auguste sa rastlinky vysádzajú asi 20 cm od seba. Na trvalé stanovište sa vysádzajú až na jar asi 50 cm od seba. Pri jarnom presádzaní vyberieme rastliny z pôdy opatrne s baľou, aby sme nepoškodili dužnaté korienky.
Náprstník — Digitalis Je to efektná rastlina, vysoká asi 120–160 cm s množstvom purpurových kvetov na stonke. Rastie v každej záhradnej pôde, ktorá nie je príliš ťažká a zamokrená, darí sa na slnku aj v polotieni. Pestuje sa tiež ako liečivá rastlina. Niektoré dvojročné rastliny vydržia v dobrých podmienkach a pri vhodnom ošetrení aj tri až štyri roky (Bellis, Digitalis), iné sú pekné len prvý rok (Verbascum), preto niektorí autori zamieňajú ich zaradenie do skupín.
Letničky a ich široké využitie v záhrade aj v byte
LETNIČKY
Letničky sú jednou z najrozšírenejších skupín záhradných rastlín. Možnosti použitia letničiek sú neobmedzené, pretože je v nich zastúpené nepreberne množstvo rastlín líšiacich sa veľkosťou, kvetmi, tvarom aj farbou. Názov letničky neznamená, že kvitnú v lete, ale že v jednom roku prejdú celým vývojovým cyklom.
V našom hodnotení efektívnosti (str. 116) záhradných rastlín na záhrade sú letničky na predposlednom mieste, pretože je s nimi veľa práce, najmä pri predpestovaní. Pretože však môžeme kúpiť sadenice predpestované u záhradníka, ich efektívnosť sa zvyšuje. Napríklad astry (Callistephus): boli by nesmierne náročné na prácu, keby sme si ich chceli sami predpestovávať. Potrebovali by sme na to tiež parenisko alebo aspoň hrantík s fóliovým krytom. Keď si však kúpime v máji sadbu, môžeme ju len vysadiť a ošetrovanie už veľa práce nedá. Pritom efekt kvitnutia je veľký. Podľa množstva vynaloženej práce a konečného efektu možno rozdeliť letničky asi na štyri skupiny, a to na: /a/ Letničky, ktoré dlho kvitnú a ktorých sadenice sa dajú v záhradníctve kúpiť — astry, hľadíky, rudbekie, šalvia, cínie, statice a ďalšie. /b/ Letničky, ktoré dlho kvitnú a dajú sa vysiať priamo na záhon — nechtíky, hrachory, kosmea, kalifornský mak a ďalšie. /c/ Letničky, ktoré dlho kvitnú, ale musia sa na záhrade predpestovať, pretože sa zvyčajne nedajú kúpiť ich sadenice — kokarda, balzamína, šrucha, Dorotheanthus a ďalšie. /d/ Letničky, ktoré kvitnú krátku dobu; prednosť dávame výrazne kvitnúcim (mak, zárivka).
Široké možnosti použitia
Letničky nevytvárajú trvalé porasty, takže môžeme skúšať, ktoré sa kde najlepšie hodia, a tie, ktoré sa nám nepáčia, v budúcom roku jednoducho vynecháme. Pri použití letničiek zásadne nesejeme ani nesádzame rôzne druhy v zmesi. Ak dávame na pestrý letničkový záhon viac druhov, upravujeme ich do určitých vzorov. Pritom dbáme, aby vedľa seba boli druhy podobného charakteru. Na záhone nevyzerá pekne vedľa seba letnička na rezanie a nízka letnička. Rastliny majú byť približne rovnako vysoké a ich kvety majú byť približne rovnako veľké. Aby záhon kvetol čo najdlhšie, kombinujeme letničky, ktoré začínajú kvitnúť v júni, s letničkami kvitnúcimi až do mrazu. Jednofarebné letničkové záhony sú vhodnejšie do parkov ako na záhrady. Najväčší význam majú letničky ako kvety na rezanie; záhon s týmito letničkami slúži dvom účelom — zvyšuje krásu záhrady a skrášľuje byt. Mnohé druhy po odrezaní hlavného výhonku obrastajú ďalšími postranými výhonkami; tie sú najcennejšie, ako napr. astry, hľadíky, nechtíky, jednoleté chryzantémy, hrachory a ďalšie. Počet pekných letničiek na rezanie je veľký, menujme ešte Chabaudove karafiáty, letné fialky, cínie, afrikány, statici, kosmeu, stračku, okrasnú slnečnicu, floxi, hlaváč, krásnoočko, šater, Venidium a ďalšie. Veľa sa tiež pestujú popínavé letničky, ktoré sa vysádzajú k plotom a verandám, ďalej k omotaniu rôznych tyčí apod. Stavajú sa pre ne aj malé pergoly; konštrukcia väčšinou stačí z tenkých drôtov alebo povrazov, pretože tieto rastliny nebývajú príliš ťažké. Najznámejšie a najvďačnejšie sú hrachory. Ich pastelové farby a vôňa ich stavajú na predné miesto medzi všetkými letničkami. Bohato kvitne veľmi vzrastná a rýchlo rastúca Cobaea. Skôr ako poliehavá kvetina na zakrytie plôch sa pestuje povíjnica alebo sladič, kapucínka čiže žerucha (potrebuje oporu z lát, po povrazku sa nepíja), alebo okrasná fazuľa, ktorá na konci vegetácie je okrasná aj strukami. Letničky sa tiež používajú do trvalkových záhonov na dobu, kým sa trvalky nerozrastú alebo na vyplnenie voľných miest, napr. po už odkvetnutých cibuľnatých kvetinách. Tu sa môže použiť mnoho druhov, najvhodnejšie sú však tie, ktorých charakter rastu je podobný trvalým rastlinám, napríklad kokarda, rudbekie, verbena, nevädza, slnečnica, jednoleté chryzantémy apod. Do skaliek na farebné obohatenie aj preto, aby skalka bohato kvetla aj v neskorom lete a na jeseň, sú vhodné šrucha, Dorotheanthus, gazánia, kalifornský mak, tárnica, nestarcec a ďalšie. Na obruby záhonov je k dispozícii množstvo pekných nízkych druhov, napríklad tárnica, kalifornský mak, gazánia, lobelka, nestarcec, kochia, nízke astry, šrucha, šalvia, verbena, záhonové petúnie, nízky afrikán, Dorotheanthus a ďalšie. Na tento účel sa sádzajú hustejšie. Na záhony uvoľnené cibuľnatými kvetinami sa vysádzajú predovšetkým teplomilné druhy, ktoré sa môžu sádzať až v druhej polovici mája, a druhy, ktoré sa predpestovávajú pod sklom alebo pod fóliou. Sú to astry, afrikány, rudbekie, gazánie, balzamína, cínie, hlaváč, záhonové petúnie, stálekvitnúca begónia a ďalšie. Na sušenie kvetov na zimné použitie do váz je najvhodnejšia statice, na záhradách je však oveľa obľúbenejšia „pravá“ slamienka (Helichrysum). Dosť často sa na tento účel pestuje tiež helipterum, piesočník, suchokvet a pomerne nová letnička Lonas. Do keramických váz a misiek v modernej záhrade sa hodia výraznejšie letničky, napríklad šalvia, zárivka, lobelka, silenka, šrucha, iberka a mnohé ďalšie. Môžu sa počas vegetácie dve i tri vystriedať. Mnohé letničky sú krásne aj vysadené do kvetináčov a prenesené do bytu. Bežne sa na to používa odroda nízkych astier ‚Průhonický trpaslík‘. Na jeseň sa sádzajú do kvetináčov zo záhonu gazánie, ktoré potom kvitnú ešte na Vianoce, bežná je aj stále kvitnúca begónia, balzamína i iné letničky, ktoré vytvárajú trsy. Ďalej sú letničky vhodné do hrantíkov za okná a na balkóny. Na to sú najvhodnejšie petúnie, ale možno použiť aj lobelku, iberku, nízky afrikán, balzamínu, nízke astry, popínavý hrachor a ďalšie. Zaujímavé býva použitie letničiek s nápadnými listami, ktorých kvety zďaleka nie sú také pekné. Je to predovšetkým kochia, ktorej sa hovorí letný cypruštek, pretože skutočne pripomína cyprus, laskavec, krásny predovšetkým pri moderných architektonických prvkoch v záhrade, a ricín — robustná letnička, ktorá môže nahradiť okrasné kry. Mnohé letničky sa používajú na rýchlenie, bežne napríklad letná fialka, hrachor, nechtík, hľadík a ďalšie. Ako príklady som uviedol len najbežnejšie druhy. V odbornej literatúre sa ich uvádza oveľa a oveľa viac. Záhradkár, ktorý vie s letničkami pracovať, dokáže z nich vyčarovať počas celého leta krásne prostredie.
Ako predpestovať letničky: 5 skupín podľa náročnosti
Pestovanie bez ťažkostí
Všetky letničky by sa dali v záhradke siať priamo na záhon. Niektoré však majú príliš dlhú vegetačnú dobu, takže by vykvitli až napríklad neskoro na jeseň; navyše by nemali taký pekný vzrast.
Tie musíme predpestovať, pretože chceme, aby vykvitli v čase, keď sa môžu prejaviť v plnej kráse. Predpestovaním vlastne urýchľujeme celý cyklus pestovania. Podľa potreby predpestovania možno letničky rozdeliť do piatich skupín: /1/ Letničky, ktoré sa musia predpestovať v skleníku; to za záhradkárov musia urobiť záhradníci, v záhradkách sa pestujú len zo zakúpených sadeníc (napr. petúnie). /2/ Letničky, ktoré sa musia predpestovať v polotemnom prostredí; ich sadenice si tiež záhradkár väčšinou kupuje u záhradníka (napr. hľadík). /3/ Letničky, ktoré sa dajú predpestovať pod fóliou alebo v studenom parenisku; sadenice je tiež lepšie si kúpiť, pokiaľ sú dostupné, inak si ich záhradkári predpestujú sami (napr. astry). /4/ Letničky, ktoré sa vysievajú na výsevný záhon a vzrasté sa rozosádzajú na záhon alebo sa sejú priamo na záhon a prejedia (napr. nechtíky). /5/ Letničky, ktoré sa musia siať na trvalé stanovište, pretože neznášajú presádzanie; po vzídení sa prejedia na potrebnú vzdialenosť (napr. kalifornský mak). Nároky na predpestovanie sa u niektorých druhov prekrývajú, u niektorých sa nemusia prísne dodržiavať, ale chceme-li, aby letničky skoro, dobre a dlho kvitli, radšej tieto nároky rešpektujeme. Pestovanie letničiek nie je v podstate náročné. Všetky letničky majú určité požiadavky spoločné a mnohé z nich majú dokonca veľmi podobné nároky na celý spôsob pestovania, preto možno uviesť zásadné pestovateľské opatrenia pre letničky. Miera ich dodržiavania určuje dobu vykvitnutia, kvalitu a množstvo kvetov.
Všeobecné zásady pestovania letničiek: výsev, výsadba a starostlivosť
Všeobecné zásady pre pestovanie letničiek
Všetky letničky majú rásť na slnku; v polotieni živoria a v tieni nerastú. Tiež nemajú byť na vetre, najmä vyššie druhy a odrody, pretože väčšinou majú krehké stonky a ohýbajú sa alebo lámajú. Niektoré potrebujú oporu, u iných stačí stiahnuť trs. Aby letničky dobre kvitli, musia mať pôdu výživnú, ani suchú, ani mokrú, ani príliš ľahkú, ani ťažkú.
Väčšinou neznášajú čerstvý chlievsky hnoj, preto sa sejú alebo sádzajú najlepšie do druhého honupo pohnojenej predplodine. Počas rastu sa osvedčuje prihnojovanie najmä druhov, ktoré tvoria veľa hmoty, ako sú napr. popínavé letničky, a tiež druhy na rezanie (rezaním ich oslabujeme a potrebujeme, aby kvitli z ďalších výhonov). Po výsadbe letničky pravidelne zalievame, aby nevyschli, inak hneď vädnú a ťažko sa spamätávajú. Ovšem nezalievame za prudkého slnka, mohli by sa podusiť a uhynúť. Nesmieme dopustiť tvorbu pôdneho škraloupu, ktorý rastliny poškodzuje; do splavných pôd, tvoriacich škraloup, je lepšie letničky nesádzať a najskôr pôdu zlepšiť rašelinou alebo humusom. Tiež burina nemá medzi letničkami čo robiť, pretože im ubíja živiny aj životný priestor; zaburinené letničky nikdy tak pekne nerastú. Pôda sa má čo najpečlivejšie odburinieť už pred sejbou alebo sádzaním letničiek, aby s pletím nebola neskôr taká práca. Zásadne plejeme, kým rastliny buriny sú mladé, nesmieme dopustiť, aby sa viac rozrástli, a hlavne aby sa vysemenili. Kyprenie pri pletí pomáha dobrému rastu letničiek, ich korienky potrebujú prevzdušnenú pôdu. Všetky predpestované letničky nevysádzame skôr ako po 15. máji. Mladé rastliny, ktoré potrebujeme presádzať, berieme do ruky opatrne, lebo sú väčšinou krehké. Tiež ich nenechávame ležať na slnku a vetre, pretože skoro vädnú. Pokiaľ možno ich ihneď po vybraní z pôdy opäť čo najskôr zasadíme. Môžeme im asi o tretinu skrátiť korienok, aby sa rozvetvil. Po zasadení rastliny vždy ihneď zalejeme. Po odkvitnutí vyštipujeme odkveté kvety alebo kvetenstvá, pretože tvorba semien rastliny oslabuje. Je to potrebné najmä u druhov, u ktorých sa semeno tvorí ľahko, napríklad u hrachovca, u ktorého ponechanie strukov na rastline obmedzuje ďalšie kvitnutie. Pokiaľ sa na jednotlivých rastlinách vyskytuje nejaká choroba, je lepšie ich hneď zo záhona odstrániť. Pokiaľ spozorujeme poškodenie rastliniek od rôznych škodcov, zakročíme proti nim ihneď. Mnohé letničky majú krátku vegetačnú dobu; u nich sa úspešne praktizujú postupné výsevy. Typickým príkladom je hrachovecSejeme ho od konca marca každých štrnásť dní až do konca júla. Rastliny z marca kvitú v júni, končia v júli, rastliny siate v júli kvitú až do mrazu. Podobne možno vysievať nechtík, nevädzu, ostrožku, povoj, kalifornský mak, šáter, černuchu, mak a iné. Niektoré letničky možno siať už na jeseň, ovšem až v októbri, aby semeno na jeseň nevzklíčilo, ale aby klíčilo veľmi skoro na jar. Sú to napríklad nechtík, klarkia, ostrožka, zárivka, kalifornský mak, mak, iberka a iné. U mnohých druhov letničiek môžeme pomerne ľahko zozbierať semeno. Keďže však všetky semená letničiek sú lacné, práca, ktorú vyžaduje zbieranie a čistenie semien, nestojí za to. Pokiaľ však chceme získať semeno zo svojich kvetín, berieme ho iba z najskorších, najkrajších a najzdravších rastlín. Inak by malo horšiu kvalitu. Necháme semeno na rastline dobre dozrieť, potom ho opatrne zozbierame, usušíme, odstránime prímesi a vyčistené uchováme v suchu a chlade. Niektoré letničky sa samy vysemeňujú, takže bez sejby alebo sádzania máme nasledujúci rok kvitnúce rastliny. Musíme sa však naučiť poznať mladé rastlinky letničiek, aby sme ich nevypleli. Samy sa často vysemeňujú kozmos, nechtík, portulaka a mnohé ďalšie.
Choroby a škodcovia letničiek: ako chrániť záhon
Choroby a škodcovia
Keď niektoré letničky zle rastú, často si myslíme, že ide o nejakú infekčnú chorobu. Býva to však fyziologická porucha, spôsobená zlými podmienkami pestovania.
Rôzne zasychanie listov, ich zlé vyfarbenie, opadávanie púčikov a vädnutie býva spôsobené stálou vlhkosťou alebo naopak preschnutím, veľmi často pôdnou kôrkou, ktorá rastlinky dusí a obmedzuje prístup vzduchu k ich korienkom. Z infekčných chorôb sa na letničkách vyskytujú virózy, hlavne žltačky, pestrôkvetosť a mozaiky. Také rastliny treba ihneď odstrániť, pri väčšom napadnutí aj s okolitou zeminou. Virózy letničiek sa prenášajú nielen voškami, ale aj šťavou pri reze nožom, pri trhnutí rukou a niekedy aj pôdou. Bakteriózy spôsobujú podobne taktiež žltnutie a často škvrnitosť listov a najlepšou ochranou je tiež odstrániť napadnuté rastliny. Hubové choroby, ako sú rôzne škvrnitosti, černe, hrdzavosti, múčnatky, plesne, rôzne vädnutia, sa prejavujú väčšími či menšími, často nápadnými škvrnami, čiernymi sadzovitými alebo našedlými povlakmi, bielym, múčnatým náletom a pod. Pri výskyte na letničkách sa nedajú celkom dobre liečiť. Preto je taktiež najlepšie napadnuté rastliny odstrániť, aby neboli zdrojom ďalších nákaz. Ich šírenie sa dá tiež obmedziť postrekami prípravkami Perozin, Karathane, Sulikol, podľa druhu hubovej choroby. Padanie mladých rastlín, vyskytujúce sa pri predpestovaní sadby, je nepríjemná hubová choroba. Pri jej výskyte je najlepšie prestať vysiať nové semená a kúpiť si sadenice. Proti padaniu sa musí dezinfikovať pôda aj náradie. V každom prípade je vhodné mladé rastlinky preventívne postriekať ružovým roztokom hypermanganu. Zo škodcov je naozaj nebezpečná háďatko. Na záhone zamoreného háďatkami je najlepšie nepestovať kvety niekoľko rokov. Musí sa dezinfikovať pôda aj náradie. Podrobnejšia ochrana je uvedená pri trvaliciach na strane 207. Dosť škody napáchajú ožieraním letničiek slimáky, proti nim používame Nivacid. Letničky napádajú vošky a iný sací hmyz, chrobáky aj ich larvy a húsenice. Pri výskyte striekame Metationom alebo Fosfotionom.
Najnáročnejšie letničky: petúnie, begónie a karafiáty
Pestrý výber
NAJNÁROČNEJŠIE LETNIČKY Povedali sme o nich, že sa musia predpestovať v teplom skleníku a náročne predpestovávať (pozri skupinu 1 na str. 258.). Preto si ich sadenice kupujeme v záhradníctve alebo semenárskom závode.
Petúnia — Petunia Petúnia je hlavným predstaviteľom tejto skupiny. Dá sa povedať, že je to azda najvďačnejšia kvetina do hrantíkov za okná aj do záhradky. Na celom svete, najmä v USA a Japonsku, sa usilovne šľachtí, takže je až neprehľadné množstvo rôznych odrôd rozličných typov. Aj v našom sortimente je uvedená kopica odrôd v mnohých typoch. Preto je potrebné vedieť si vybrať. Šľachtiteľská stanica SEMPRA v Jaroměři sa už dlhé roky zaoberá šľachtením petúnií a vyšľachtila a vyrába tzv. heterózne odrody. Znamená to — veľmi stručne povedané — že semená týchto odrôd sa vyrábajú z každoročného kríženia presne stanovených, vybraných rodičovských párov, inak by odroda rýchlo strácala svoje cenné vlastnosti, ktoré má iba v prvej generácii po krížení, označovanej F₁. Preto aj tieto odrody majú za menom označenie F₁. Jaroměřské heterózne odrody sú v našich podmienkach zďaleka najlepšie. V podstate ich podľa rozdielneho spôsobu použitia delíme na dva typy: Veľkokveté odrody (Petunia hybrida grandiflora nana) patria do okenných hrantíkov, na záhony len v suchých a teplých oblastiach a sú vhodné aj na rezanie. Drobnokveté odrody (Petunia hybrida multiflora nana) patria predovšetkým na záhony, ale aj do okenných hrantíkov a hodia sa aj na rezanie. Najlepšie veľkokveté odrody (výška asi 40 cm, kvet široký asi 7–9 cm): ‚Radost‘ F₁ — karmínovo červená, ‚Mládí‘ F₁ — svetlo lososová, ‚Láska‘ F₁ — tmavo lososová, ‚Přátelství‘ F₁ — karmínovo ružová, robustná, ‚Touha‘ F₁ — purpurovo červená, ‚Půvab‘ F₁ — čisto biela, ‚Úsměv‘ F₁ — dvojfarebná červenobiela s premenlivou farbou. Tieto odrody majú teda mená krásnych vlastností. Najlepšie drobnokveté odrody (výška asi 35 cm, kvet široký asi 6 cm): ‚Rita‘ F₁ — ružová s karmínovou kresbou, ‚Marika‘ F₁ — šarlátovo červená, ‚Monika‘ F₁ — tmavo lososová, ‚Sylvie‘ F₁ — fialovo purpurová, ‚Angelika‘ F₁ — čisto biela, ‚Henrietta‘ F₁ — dvojfarebná červenobiela s premenlivou farbou kvetu, ‚Yvetta‘ F₁ — svetlo lososová, ‚Simona‘ F₁ — svetlo ružová s malou karmínovou kresbou okolo hrdla, ‚Belinda‘ F₁ — ružová s bielou hviezdičkovitou kresbou, ‚Kristina‘ F₁ — purpurová s bielou hviezdičkovitou kresbou. Tieto odrody majú teda cudzie ženské mená. Je ešte mnoho ďalších odrôd rovnakého typu, dokonca existujú aj odrody kučeravé, plné a previslé. Tie, ktoré som uviedol, sú najlepšie pre všetky účely. Znovu odporúčam zakúpiť mladé rastliny a už rozkvitnúté vysadiť do hrantíka alebo na záhony. Pre toho, kto by si ich predsa len chcel vypestovať sám zo semena, uvádzam stručný návod na predpestovanie: Semeno sa vyseva od januára do marca pri teplote 15–18 °C, najlepšie v skleníku alebo v byte pri okne. Truhlík sa naplní ľahšou, kompostovou, dobre vyzretou zeminou. Semená, ktoré sú veľmi drobné, sa riedko rozptýlia na dobre zarovnaný povrch a zasypú sa veľmi tenkou vrstvičkou zeminy. Potom sa povrch ľahko pritlačí a opatrne rozmlží vodou. Za 10–14 dní semená klíčia. Mladé rastlinky potrebujú dostatok svetla. Keď vytvoria 2–3 pravé lístky, prepiechajú sa opatrne do hrantíka na vzdialenosť 4–5 cm. Hrantík sa umiestni v parenisku (alebo pri okne). V apríli sa rastliny presadzujú do kvetináčov s priemerom 7–8 cm, v ktorých sa opäť zapustia do pareniska, kde v druhej polovici mája začínajú ukazovať kvety. Vtedy sa môžu vysádzať. Do truhlíka na 1 m príde 8–10 rastlín, na záhon sa vysádzajú do sponu asi 30 × 30 cm. Zemina má byť dobre pohnojena, ešte pred výsadbou sa má pohnojit asi 50 g Cereritu na 1 m². Vysadené rastliny sa niekoľkokrát zaleju; neskôr na záhonoch ani nie je treba zalievať, nanajvýš len pri veľkom suchu. Petúnie sa majú asi raz za 14 dní prihnojit slabým roztokom hnojiva, ktoré neobsahuje chlór. Pamätajme, že petúnie patria len na slnko, odmenia sa bohatým kvetením až do doby, kým ich nespáli mráz.
Voskovka, kysalka — Begonia semperflorens Má rovnaké požiadavky na predpestovanie aj ošetrovanie ako petúnia, azda len s tým rozdielom, že sa sádza na menšiu vzdialenosť (len 15–20 cm) a celkom dobre sa darí aj v polotieni. Aj begónie šľachtí a vyrába ich heterózne osivo šľachtiteľská stanica kvetín v Jaroměři. A rovnako pre naše podmienky sú najlepšie odrody z tejto stanice. Delia sa na polovysoké a nízke, a v týchto skupinách na zelenolísté a červenolísté. Najlepšie polovysoké odrody sú typy ‚Variace‘ F₁ s oboma farbami listov a v farbách kvetov bielej, ružovej a červenej. Sú vysoké asi 25–30 cm. Používanejšie sú nízke odrody. Odrody so zelenými listami: biela ‚Olomouc‘ F₁, svetlo ružová ‚Boušín‘ F₁, ružová ‚Padolí‘ F₁, šarlátovo červená ‚Trenčín‘ F₁, dvojfarebná ružovobiela ‚Lučenec‘ F₁. Odrody s tmavými červenými listami: biela ‚Ostaš‘ F₁, ružová ‚Turov‘ F₁, svetlo ružová ‚Strahov‘ F₁, karmínovo ružová ‚Oreb‘ F₁, šarlátovo červená ‚Broumov‘ F₁. Nezabudnime, že begónie sú veľmi rozvetvený rod. Od tejto letničky sa líši begónia hľuznatá, ďalšie begónie sú izbovými kvetinami.
Chabaudove karafiáty, ageratum, Pentstemon Rovnaké nároky na predpestovanie ako petúnia majú ďalej obľúbené Chabaudove karafiáty, ktoré sa vysádzajú na vzdialenosť 10 cm a kvitnú až do mrazu bez väčších nárokov na ošetrovanie. Ďalej ageratum — Ageratum, ktorý sa používa na obruby aj na výsadbu hrobov, ale aj za okná. Tvorí väčšinou modré, ale aj biele kopčeky kvetov, ktoré kvitnú veľmi dlho. Znáša polotieň aj slnko, ale tu sa musí často zalievať. Sádza sa asi 15 cm od seba. Rovnako sa pestuje aj menej známa letnička Pentstemon, vysoká asi 70 cm, vhodná skôr do skupinových výsadieb v parkoch. Sádza sa asi 40 cm od seba.
Náročné letničky pre predpestovanie: ľadovec, letná fialka a ďalšie
NÁROČNÉ LETNIČKY Vyžadujú predpestovanie v teplom pareništi a otuženie pred výsadbou (pozri skupinu 2 na str. 258.). Je to náročné predpestovanie, preto je lepšie kupovať sadenice v pestovateľskom závode. Niektoré sa môžu vysadzovať už v apríli, pretože im nevadí mrazík, iné sú chúlostivé a vysadzujú sa až v druhej polovici mája.
Hľadík — Antirrhinum Je hlavným predstaviteľom tejto skupiny. Vysoké a polovysoké odrody sú významné najmä na rezanie, nízke ako lemovanie záhonov. Sadenice alebo semeno by sa mali kupovať podľa výšky rastlín a podľa farby kvetov. Je lepšie pestovať čisté farby ako odrody v zmesi. Vysoké odrody dorástajú asi 80 cm, polovysoké 40–60 cm a nízke 15–25 cm. Po odrezaní hlavného stonku do vázy rastliny obrastajú z bočných výhonkov; väčšinou odrezanie hlavného stonku podporuje kvitnutie. Ak si budeme sadenice predpestovávať sami, vysievame semeno do dobrej záhradnej pôdy do hrantíka vo februári alebo v marci. Truhlíky dáme do poloohriateho pareniska alebo k oknu do teplej miestnosti. Semeno nezasypávame, len ho udržiavame stále vo vlhku. Vyklíči počas 14 dní. Rastlinky raz preškolkujeme, a keď trochu porastú, asi do výšky 10–15 cm, môžeme ich vysadzovať na záhon. Nízke odrody sádzame asi na vzdialenosť 20 cm, vysoké na 35 cm. Na ošetrovanie nie sú príliš náročné, vyžadujú slnko a občas za sucha zaliať. Prihnojenie im prospieva.
Letná fiala — Matthiola Je to nádherná letničková rastlina a má rovnaké nároky na predpestovanie aj pestovanie. Predpestovanie je pre záhradkárov veľmi náročné, pretože klíčiace rastlinky trpia hubovými chorobami, proti ktorým je ťažká ochrana. Vyššie odrody, ktoré kvitnú už v júni, keď je iných letničiek na rezanie málo, sa používajú predovšetkým na rezanie, nízke odrody sú potom krásne na záhonoch. V záhradách sa pestujú väčšinou plné odrody (označované výrazom „so znakom“), ktoré sa delia na jednovýhonové a rozvetvené. Z jednovýhonových sú pre výsadby a tiež do kvetináčov vhodné nízke odrody so znakom, ako je ružová a striebristo fialová ‚Signa‘, vhodná je tiež hyacintokvitá žltá a ružová odroda ‚Briliant‘. Z rozvetvených odrôd sa u nás na záhony a na rezanie používajú polovysoké odrody, a to biela, ružová, svetlofialová, lososovoružová a tmavopurpurová ‚Sfinx‘, biela a svetloružová ‚Z Nizzy‘, žltá ‚Desdemona‘, ružová ‚Jean d’Arc‘, červená ‚Moulin Rouge‘, svetlofialová ‚Cassino‘, a ďalej odroda ‚Exa‘ — ružová. Mladé sadenice sa vysadzujú už od polovice apríla 15–20 cm od seba. Rovnaké nároky na predpestovanie ako hľadík majú tieto ďalšie letničky (uvádzam ich podľa poradia dôležitosti pre záhradkárov):
Šrucha — Portulaca Sú to nízke plazivé rastliny pre suché, piesočnaté, chudobné pôdy. Vysievajú sa do kvetináčov (vhodné sú Jiffy-poty). Vysadzujú sa koncom mája v zmesi farieb na 15 cm od seba. Kvitnú od júna do mrazu, kvety sú otvorené len vtedy, keď svieti slnko. Dajú sa siať aj koncom apríla priamo na záhon, vykvitajú však oveľa neskôr.
Dorotheanthus Je známejší pod starým názvom Mesembryanthemum. Je to nízka plazivá rastlina, vhodná pre piesočnaté pôdy a slnečné polohy. Pri dlhotrvajúcich dažďoch hynie. Vysadzuje sa koncom mája asi na 20 cm a kvitne v lete. Kvety, ktoré sú v rôznych farbách, sa otvárajú len za plného slnka.
Lobelka — Lobelia Táto nízka rastlina na lemovanie kvitne väčšinou modro. Vysadzuje sa koncom mája už rozkvetená asi na 15 cm od seba. Keď sa po odkvitnutí včas odstrihne, vykvitne ešte raz.
Verbena, verbena — Verbena Má viac druhov rôznych tvarov a farieb. Sú to väčšinou rastliny vysoké 25 až 40 cm, vhodné do kvetinových záhonov. Vysievajú sa v čistých farbách aj v zmesi. Vysadzujú sa až koncom mája na slnečné miesto, asi 25 cm od seba.
Šalvia — Salvia Z mnohých druhov, medzi ktorými sú aj trvalky, sa pestuje sýtočervená Salvia splendens, známa z ohnivých výsadieb v parkoch. Boli vyšľachtené aj odrody iných farieb, ktoré sa však v praxi neujali. Vysadzuje sa koncom mája asi 30 cm od seba, na slnko.
Plamenka — Phlox Z tohto rodu je jedinou letničkou druh Phlox drummondii, ostatné druhy sú vytrvalé. K tomuto druhu patria nízke aj vyššie rastliny podľa odrôd. Vysadzuje sa koncom apríla, najlepšie tam, kde je sucho, ktoré znáša obdivuhodne. Vysoké odrody sa vysadzujú na vzdialenosť 30 cm, nízke na 15–20 cm.
Stredne náročné letničky: astra, rudbékie, africký nechtík a spol.
STREDNE NÁROČNÉ LETNIČKY U tejto skupiny sa sadba musí predpestovať. Záhradkárom na to stačí studené pareniská alebo hrantík prikrytý fóliou. U „lepších“ druhov sa predpestovaná sadba dá kúpiť, väčšinu z nich si však musí záhradkár predpestovať sám. Predstaviteľom tejto skupiny je astra.
Astra, správne hviezdnica — Callistephus Rozlišujeme tieto astry — letničky a astry — trvalky (viď str. 219.) Je to prakticky najrozšírenejšia letnička, používaná najmä na rezanie. Celý rod je veľmi bohatý a obsahuje mnoho druhov a odrôd. U nás ich rozlišujeme podľa výšky — vysoké odrody sú vyššie ako 50 cm, polyvysoké sú od 35 do 50 cm, nízke sú nižšie ako 30 cm. Vysoké odrody sa rozdeľujú do niekoľkých skupín: Do skupiny Pštrosie pero patria odrody ‚Biela‘, ‚Ružová‘, ‚Červená‘ i modrá ‚Krego‘. Do skupiny Prinzess patrí biela ‚Armida‘, žltá ‚Zlatý zväzok‘, červená ‚Roter Edelstein‘, tmavočervená ‚Erntedank‘, rudá ‚Carmen‘, tmavokarmínová ‚Patt‘, modrofialová ‚Susan‘, tmavomodrofialová ‚Evženie‘. Skupina Bukett má odrody ‚Biela‘, ‚Ružová‘, ‚Šarlatovočervená‘, ‚Svetlomodrá‘. Najmodernejšia a zároveň najrozšírenejšia je skupina Ihličnaté, ktorá má lúčovité alebo pazúrikovité kvety, má mnoho odrôd, z ktorých sú pre naše podmienky najlepšie odrody vyšľachtené na šľachtiteľskej stanici v Libochoviciach, a to svetložltá ‚Edita‘, žltá ‚Octavia‘, lososovoružová ‚Felicie‘, svetloružová ‚Turandot‘, svetlofialová ‚Olga‘, modrofialová ‚Taťána‘, tmavofialová ‚Tamara‘. K vysokým odrodám ešte patrí skupina Jednoduché — Margaret s odrodami v niekoľkých farbách. Z polyvysokých odrôd sa pestuje skupina Kráľovná trhu v farbách bielej, ružovej, červenej a fialovej, ďalej odrody ružová ‚Turnovská raná‘, červená ‚Rubín‘, karmínovočervená ‚Karmínový kráľ‘, purpurovofialová ‚Slavie‘. Z nízkych odrôd je obľúbená skupina Chryzantémokveté, z ktorých väčšina odrôd je pomenovaná po českých riekach; sú to žltá ‚Vltava‘, lososová ‚Otava‘, ružová ‚Sázava‘, fialová ‚Jizera‘ a červená ‚Ohře‘. Veľmi pekná je skupina Šárka v farbách bielej, šarlatovočervenej a karmínovej a najmodernejšia skupina je Průhonický trpaslík v piatich farbách, ktorá vytvára krásne kopčeky kvetov vhodných aj do kvetináčov. Semeno astier sa vysýva v marci do hrantíka alebo do pareniska, a to do zeminy pokiaľ možno vydezinfikovanej prepaľovaním. Vyklíči za 7 až 10 dní. Pri riedkom výseve nie je nutné presádzanie, väčšinou sa však rastlinky raz presádzajú. Sadenice je treba často vetrať a včas otužovať. Rastliny sa vysádzajú asi v polovici mája na vzdialenosť 20 až 40 cm podľa odrody, na slnko a do pôdy, ktorá po zálivke nevytvára škraloup. Pamätajme, že sa astry nesádzajú na záhony pohnojené čerstvým maštaľným hnojom a po paradajkách. Na takýchto pozemkoch trpia fuzáriovým vadnutím (prenáša sa pôdou a udržuje sa v nej viac rokov). Väčšina rastlín na rezanie po odrezaní hlavného výhonu vytvára dostatok bočných výhonov.
V podstate rovnaké nároky na predpestovanie aj na pestovanie majú tieto ďalšie letničky (poradie odporúča vhodnosť pre záhradkárov):
Trpaslíčka, tiež terčovka, rudbékie — Rudbeckia K tomuto rodu patria predovšetkým trvalky, jediná letnička je Rudbeckia hirta, ktorá je vysoká asi 70 cm. Kvitne žlto s čiernym stredom; na rastline vykvitá až 60 kvetov. Vysádza sa v polovici mája na vzdialenosť asi 25 cm.
Ostálka, cínia — Zinnia Má dva druhy: Zinnia haageana je vysoká asi 40 cm. Pestuje sa v zmesi jednoduchých aj plných kvetov veľkých asi 4 cm. Zinnia elegans je vysoká až 90 cm a má plné kvety v mnohých farbách, široké 5–15 cm. Sádza sa koncom mája asi na vzdialenosť 30 cm.
Aksamietnik, tiež africký — Tagetes Je to jedna z najpoužívanejších letničiek. Kvitne žlto a oranžovo. Zahŕňa nízke (T. tenuifolia), polyvysoké (T. patula) a vysoké (T. erecta) druhy; nízke sú veľkokveté a malokveté, plné aj jednoduché. Je treba vedieť si vybrať pre určitý účel. Vysádza sa koncom mája na 20–40 cm.
Gazánia — Gazania Je to nízka rastlina, vytvárajúca prízemné keríky nádherných kvetov v rôznych farbách s rôzne zfarbenými stredmi. Vysádza sa v polovici mája asi na 25 cm, a to vždy na slnečné miesto, pretože za zamračeného počasia a navečer sa kvety zatvárajú.
Kokarda — Gaillardia Sú to známe „farebné margaréty“, z ktorých väčšina patrí k trvalkám. Táto letnička vytvára husté keríky, dávajúce až 50 pekných kvetov. Stonka je slabá a ľahko poliehá. Vysádza sa začiatkom mája na vzdialenosť asi 30 cm a kvitne až do mrazov.
Klarkia — Clarkia Sú to košaté keríky vysoké asi 50 cm s kvetmi v rôznych farbách, vykvitajúcimi v pazuche listov. Sú krehké. Vysádzajú sa na chránené stanovištia asi 25 cm od seba. Po odkvitnutí sa rastliny majú orezať asi do polovice, potom rozkvitné znovu.
Netýkavka, balzamína — Impatiens balsamina Je to robustná rastlina vysoká asi 50 cm. Červené kvety vyrastajú v pazuche listov. Vysádza sa koncom mája asi 25 cm od seba. Je krehká a ľahko sa láme. Je krásna aj v kvetináči.
Tarica — Alyssum Vytvára kopčeky drobných, väčšinou bielych alebo svetlofialových kvetov. Vysádza sa od konca apríla na slnko. Môže sa vysievať skoro na jar priamo na záhon a potom rastliny preridnúť.
Klinček — Dianthus Z mnohých druhov klinčekov sa ako letnička pestuje okrem Chabaudových klinčekov iba klinček čínsky (D. chinensis). Má mnoho odrôd. Vysádza sa začiatkom mája asi na 15 cm od seba a kvitne vďačne a veľmi dlho.
Venidium Táto rastlina vysoká asi 60 cm kvitne bielymi a žltooranžovými kvetmi s čiernym terčom. Na rastline je až 50 kvetov, ktoré sa v noci a za daždivého počasia privierajú. Sádza sa začiatkom mája asi na vzdialenosť 30 cm.
Hlaváč, chrastavec — Scabiosa Je to rastlina vysoká asi 80 cm, vhodná predovšetkým na rezanie. Vyžaduje vápenaté pôdy. Sádza sa v polovici mája na 30 cm od seba. K tomuto rodu patria aj vytrvalé druhy.
Nočenka — Mirabilis Je to rozvetvená rastlina vysoká asi 60 cm, jej kvety sa otvárajú navečer a ráno sa zatvárajú; len neskoro na jeseň sú otvorené celý deň. Vysádza sa koncom mája asi na 50 cm od seba. Rastie rýchlo a kvitne dlho.
Kejklírka — Mimulus Je to krovitá rastlina; v dobrých podmienkach vyrastie na rastline aj 120 kvetov. Znáša aj vlhkejšiu pôdu aj zatienené miesta. Vysádza sa v polovici mája na 25 cm od seba. Zaštipovanie mladých rastlín podporuje vetvenie, a tým sa zvyšuje aj počet kvetov.
Hledíkovka — Nemesia Tvorí guľaté keríky vysoké asi 25 cm. Vysádza sa v druhej polovici mája na 15 cm od seba. Po odkvitnutí sa ostrihá, aby znova vyrazila menšími kvetmi.
Všelicha — Brachycome Je to rastlina vysoká asi 25 cm, husto rozvetvená, s modrofialovými voňavými kvetmi a modročiernym stredom. Vysádza sa v druhej polovici mája na 15 cm od seba na slnko. Kvitne od júla po celé leto.
Krásnoočko — Coreopsis Zahŕňa vyššie aj nižšie kvety svetlých farieb s tmavými stredmi. Vysádza sa na chránené stanovište asi 15 až 30 cm od seba. Kvitne pomerne krátko v lete. Sú aj vytrvalé druhy.
Silenka — Silene Je to plaziaca sa rastlina, vysoká len asi 15 cm. Kvitne väčšinou ružovo. Sádza sa začiatkom mája na 30 cm od seba. Sú aj vytrvalé druhy.
Laskavec — Amaranthus Táto veľká rastlina je vysoká až 120 cm. Vysádza sa koncom mája na 50 cm od seba, na slnečné miesto.
Nevädlec — Celosia Pestuje sa u nás v dvoch pomerne odlišných druhoch. C. argentea f. cristata, tzv. kohútí hrebienok, je vysoká asi 25 cm a jej kvetinstvo je naozaj podobné kohútiemu hrebienku. C. argentea f. plumosa je vysoká asi 60 cm a má vzpriamené pernaté kvetinstvo. Obe formy majú rôzne farby. Predpestovanie mladých sadeníc je pomerne náročné. Vysádzajú sa koncom mája na vzdialenosť 20 cm. Rozkvitnuté „hrebienky“ odrezané aj so stonkou a rýchlo usušené v tmavej miestnosti si uchovávajú farbu aj niekoľko rokov.
Letničky na sušenie: statice, slamienka a ďalšie kvety na zimu
LETNIČKY NA SUŠENIE Osobitnú skupinu tvoria letničky, ktoré sa dajú sušiť, a tak uchovať na zimu. Poradie opäť vyjadruje ich význam pre záhradkárov.
Statice — Limonium Používa sa na sušenie a na vence. L. sinuatum kvitne bielo, ružovo a modro, je vysoká asi 70 cm a má kefovité súkvetie. L. suworowii je vysoká asi 50 cm, kvitne svetloružovo a kvitnúce klasy merajú asi 35 cm. Vysádza sa začiatkom mája do vápnitých pôd na slnečnom mieste asi na 25 cm od seba.
Slamienka — Helichrysum Je to tzv. pravá slamienka. Je vysoká asi 80–100 cm. Na trse má 15–25 kvetov. Sadí sa koncom mája asi na 20 cm od seba. Na sušenie sa reže pred úplným rozvinutím a zavesuje sa kvetmi nadol.
Smilek — Helipterum Je tiež slamienka, avšak jemnejšia, biela a ružová, vysoká asi 40–50 cm. Vysádza sa v druhej polovici mája na 20 cm od seba.
Lonas Je letnička so žltými kvetmi, vhodná predovšetkým na sušenie. Je vysoká asi 30 cm. Vysádza sa v druhej polovici mája asi na 25 cm od seba. Kvitne dlho.
Piesočník — Ammobium Je to slamienka vytvárajúca rozvetvené kríčky vysoké 50 až 80 cm. Sadí sa koncom marca na 30 cm od seba, znáša sucho a veľa slnka.
Nenáročné letničky: nechtík, hrachor a margaréta priamo na záhon
NENÁROČNÉ LETNIČKY Vysievajú sa priamo na záhon, a to buď do skupiniek alebo do riadkov, a potom sa prejednotia.
Nechtík — Calendula Je hlavným predstaviteľom tejto skupiny. Je vysoký 50–70 cm. Kvitne žlto alebo oranžovo. Semeno sa vysieva v apríli do skupiniek asi na 30 cm od seba. Odkvitnuté kvety sa musia včas odstraňovať. Postupným výsevom možno dosiahnuť kvitnutie počas celého leta. Vysieva sa už na jeseň. Najlepšie sa darí na slnku, vo vápnitej pôde.
V podstate rovnaké nároky ako nechtíky majú tieto ďalšie letničky (poradie odporúča dôležitosť pre záhradkárov).
Hrachor — Lathyrus Je to popínavá rastlina, vyžadujúca ako oporu sieť alebo pletivo. Dorastá do výšky až 180 cm a dáva veľa pastelových a voňavých kvetov. Začína sa vysievať od začiatku apríla asi na 15 cm od seba a každých 14 dní až do konca júla sa vysieva znova, aby kvitla až do mrazu. Odkvitnuté kvety sa musia hneď odstraňovať. Množstvo kvetov na rastline závisí od hnojenia a zálivky.
Margaréta — Chrysanthemum Z obľúbeného rodu trvaliek sú letničkami tri druhy: Ch. carinatum, Ch. coronarium a Ch. segetum. Sú nenáročné, vysievajú sa koncom apríla a prejednotia sa asi na 25 cm. Odkvitnuté kvety treba ihneď odstrániť; potom rastliny kvitú dlho. V poslednej dobe sa roz
Súvisiace články
Kvitnúci trávnik: cibuľoviny, záhony a solitéry
Kvitnúci trávnik: cibuľoviny, záhony a solitéry
Premeňte kvitnúci trávnik na záhradkársky skvost. Poradíme, ako vysadiť cibuľoviny do drnu, zvoliť solitérny strom aj udržať čisté hranice záhonov.
Kvitnúci trávnik kombinuje zelenú plochu s farebnými cibuľovinami, ostrovčekovými záhonmi aj solitérnymi stromami. Prečítajte si, ako to dosiahnuť krok za krokom.
Prečo staviť na kvitnúci trávnik a ako začať
Kvitnúce trávniky
Zelený trávnik a pestré kvety rastlín – táto kombinácia urobí vašu záhradu jednoducho perfektnou! Jednotvárna plocha trávnika, rovnomerne zelená, poslúži ako krásna kulisa kvetinovým záhonom aj jednotlivým nápadným rastlinám. Ich farby a tvary sa ešte výraznejšie presadia v spojení s pokojnou zeleňou.
Cibuľoviny v trávniku: výsadba krok za krokom
Skoré cibuľoviny. Každú jar predvádzajú skromní zástupcovia tejto skupiny rastlín v trávniku mimoriadne predstavenie.
► Najvhodnejším časom ich výsadby je september a október.
► Jednotlivé cibule môžete pohodlne vysádzať pomocou špeciálneho sadidla.
► Pre skupinovú výsadbu opatrne vystrihnite rýľom celý blok trávnika – a opatrne ho odložte nabok. Cibule vysaďte v odporúčanej vzdialenosti a hĺbke, drninu opäť vráťte na miesto a ľahko pritlačte.
► Po odkvitnutí nechaj listy cibuľovín v pokoji „stiahnuté“. Počas tejto doby dané miesto nekoste, alebo sa listom opatrne vyhnite.
1 Vybratie: Otáčavým pohybom kovového sadidla na cibuľoviny pohodlne vyzdvihnite blok zeminy s drninou.
2 Výsadba: Cibule alebo hľuzy vysaďte do jamky (správne orientované, teda špičkou nahor!) do odporúčanej hĺbky.
3 Uzavretie:Vyzdvihnutý blok zeminy a drniny opatrne vráťte do jamky. Nad cibuľami nesmie zostať žiadna dutina, inak by nevyrástli!
Výsadba cibuľovín ⏱ Časová náročnosť: 20–30 minút na tucet cibúľ Materiál: cibule, hľuzy, trochu zeminy na vyplnenie dutín Náradie: sadidlo na cibule sadzovacie lopatka rýľ
Ostrovčekové záhony a solitérne stromy ako dominanty trávnika
Solitéry – krásne stromy. Osamelý strom uprostred zeleného koberca vyzerá výnimočne a vrhá príjemný tieň na chvíle oddychu.
► Vyberte si listnatý strom s riedkou korunou. Krásne vyzerá napr. jabloň, magnólia alebo sakura. Pri stromoch s plytkými koreňmi musíte dbať na to, aby sa ich korene nepoškodili pri kosení trávnika.
► Pomocou kolíka a povrazca môžete ako kružidlom vyznačiť miesto pre jamu s priemerom 1–2 metre.
► Misku okolo stromu môžete osiať zmesou pre tieňomilné trávniky, alebo nastlať drvenou kôrou či osadiť pôdopokryvnými rastlinami.
Ostrovčekové záhony. Kvetinový záhon v trávniku naruší jednotnú zeleň a stáva sa atraktívnou dominantou.
► Veľkosť záhona musí proporčne zodpovedať veľkosti trávnika. Zamerajte jeho obrys a vyznačte si ho pieskom.
► Aby záhon zo všetkých strán dobre vyzeral, treba dbať na jeho stupňovitosť: Najvyššie rastliny musia byť vysadené uprostred, najnižšie pri okraji.
Mäkké prechody. Záhon rovný „podľa šnúry“ má svoje opodstatnenie vo formálnej záhrade. Harmonické previazanie trávnika a záhona dosiahnete vtedy, keď bude zelený koberec objímať záhony v mäkkých oblúkoch. Pri výsadbe dbajte na to, aby výbežky trávnika neboli príliš úzke, pretože všade sa musíte pohodlne dostať s kosačkou!
Ako udržať čisté hranice medzi trávnikom a záhonom
Udržiavané hranice. Medzi trávnikom a záhonom musí byť jasné ohraničenie, aby trávy tvoriace výbežky neprenikali do kvetinového záhona.
► Čistý, ostrý okraj trávnika pôsobí veľmi esteticky. Stojí to však veľa práce: Každý mesiac musíte okraj orezávať rýľom alebo kantovačkou.
► Ploché obrubníky uložené vo výške trávnika umožňujú bezproblémové jazdenie kosačkou. Náročná údržba okraja trávnika tak odpadá.
Najtrvanlivejšie je olemovanie okraja prírodnými alebo recyklovanými plastovými dlaždicami alebo obrubníkmi. Pred položením krajného radu treba vyhĺbiť plytký výkop, do ktorého budú hraničné prvky uložené. Vo veľmi kyprých pôdach musí byť výkop hlbší a dosky musia byť obsypané štrkom do výšky asi 10 cm. Dlaždice alebo obrubníky nakoniec obsypte pieskom alebo šotolinou.
Základom hustého zeleného trávnika je správna výživa — prečítajte si kompletného sprievodcu hnojením trávnika.
Súvisiace články
Chcete ísť do hĺbky? Pozrite si podrobného sprievodcu cibuľovinami v trávniku, prehľad druhov v článku cibuľoviny a návod na pestovanie jablone, ktorá patrí medzi najkrajšie solitérne stromy do trávnika.
Trávnik — Fotky našich záhradkárov
Pestovanie ruží: druhy, výsadba, rez a starostlivosť počas celého roka
Pestovanie ruží: druhy, výsadba, rez a starostlivosť počas celého roka
Komplexný sprievodca pestovaním ruží – od výberu druhov cez správnu výsadbu, jarný rez a hnojenie až po zimovanie. Zistite, ako mať krásne ruže celé leto.
Pestovanie ruží: druhy, výsadba, rez a starostlivosť počas celého roka
Ruže sú kráľovnami záhrad. Poradíme vám, ako vybrať správny druh, kedy a ako ich vysadiť, ako urobiť jarný rez, hnojiť a ochrániť ich pred zimou.
Prečo pestovať ruže a aké druhy ruží existujú
Ruže patria k rastlinám, ktoré sa v dejinách ľudstva nestrácajú pod vplyvom žiadnej módy a udržiavajú si svoje výsadné postavenie. Rozhodne nie neprávom.
Rod Rosa má mnoho druhov, a z toho vyplýva, že je z čoho vyberať do všetkých podmienok a typov záhrad.
Z praktického hľadiska triedime ruže do troch skupín, a to na 1. záhonové ruže – ruže veľkokveté a mnohokveté s podskupinami a) čajohybridy a pernetianky b) remontantky a bourbonky c) polyantky a polyantahybridy d) floribundy a floribundy grandiflora 2. skupinu ruží tvoria ruže popínavé s podskupinami a) hybridy R. wichuraiana b) hybridy R. multiflora c) lambertianky d) popínavé čajohybridy (climbing typy) e) ostatné hybridy 3. skupinu potom ruže sadové s podskupinami a) tzv. botanické druhy b) kultúrne záhradnícke hybridy R. rugosa, R. gallica, R. lutea a ostatné hybridy.
Záhonové ruže: čajohybridy, floribundy a polyantky
Najčastejšie pestovanými ružami sú nesporne tzv. čajohybridy. Sú známe od druhej polovice 19. storočia ako výsledok kríženia čajových ruží s ružami remontantnými, a to výsledok naozaj vydarený.
Vôňu a ušľachtilý tvar kvetov dostali do vienka po čajových ružiach a trvácnosť a vhodnosť na rez po remontantných ružiach. Čajohybridy majú pekný košatý tvar kra, lesklé listy, bohato olistené výhonky, veľké kvety, puky ušľachtilých tvarov a mnohé z nich krásne voňajú. Pestujeme ich vo voľnej pôde, rovnako sú vhodné aj na rýchlenie.
Takisto polyantky a floribundy, a najmä ich hybridy, patria k vyhľadávaným ružiam pre ich sadovnícku hodnotu. Sú mnohokveté, nižšieho vzrastu, a preto vhodné na plošné výsadby v záhonoch alebo vo voľných skupinách. V ich šľachtení sa stále pokračuje, a tak si získavajú obľubu krásne výpestky. Dnes sa s čistými polyantkami takmer nestretávame. Vytlačili ich polyantahybridy, ktoré vznikli v rokoch 1950—75 krížením medzi polyantkami a čajohybridmi, prípadne ďalšími veľkokvetými sadovými ružami.
Ďalším opakovaným krížením polyantahybridov s čajohybridmi vznikli floribundy. Z kríženia floribúnd s čajohybridmi vznikol rad floribunda grandiflora, ktorý je schopný konkurovať čajohybridom.
Popínavé ruže, sadové a miniatúrne ruže: využitie a vlastnosti
Tzv. botanické ruže, ktorým vďačia za svoj pôvod všetky dnešné druhy a odrody moderných ruží, zostávajú naďalej v zozname sadovnícky cenných drevín, pretože sú veľmi dekoratívne. Niektoré z nich majú aj hospodársky význam v kozmetickom a potravinárskom priemysle.
Popínavé ruže patria takisto k sadovnícky cenným drevinám. Pôvod týchto ruží je o niečo jednoduchší než pri ostatných skupinách. Niektoré šľachtence kvitnú iba raz do roka, iné sú remontantné (t. j. kvitnú opakovane).
Špeciálne uplatnenie majú ruže miniatúrne, inak nazývané aj trpasličie, ktoré sa uplatňujú v skalkách, vo vegetačných nádobách a podobne.
Pestovať možno aj ruže v tvare stromčeka na rôzne vysokom kmienku. Na kmienok sa očkuje niektorá z vyššie uvedených ruží od čajohybridov po popínavé.
Kam a ako zasadiť ruže v záhrade: kompozícia a stanovište
Veľkokveté čajohybridy vysádzame v blízkosti domov, pri oddychových zákutiach, pri prístupových cestách, terasách, všade tam, kde môže vyniknúť ich krása a môžeme ich mať nablízku, aby sme sa mohli tešiť z ich farieb a vône.
Pokiaľ ide o voľbu farieb, prihliadame na farbu pozadia, t. j. pri výsadbe pri domoch na farbu omietky, pred tmavými ihličnanmi volíme svetlejšie farby ruží a podobne.
Čajohybridy vysádzame na záhonoch aspoň po troch kusoch od jednej farby, aby celkový dojem nebol príliš roztrieštený. Veľmi dôležitým kompozičným prvkom v kombinácii s ružami je trávnik. Jednak s jeho pomocou vzniká potrebný odstup a nenásilný prechod medzi ďalšími výsadbami, jednak vytvára aj vhodnú mikroklímu pre ruže.
Pri výsadbe ruží by sme mali venovať pozornosť aj tomu, aké odrody vysádzať vedľa seba vzhľadom na ich vzrastnosť. Nižšie odrody by sme mali v smere pohľadu vysádzať bližšie, vyššie do pozadia.
Pohľadovo najpríjemnejším pozadím pre ruže sú ihličnany alebo stálozelené listnáče. Z opadavých listnáčov využívame skoro kvitnúce druhy, ktoré odkvitnú skôr, ako sa objavia prvé puky ruží.
Medzi veľmi vhodné sprievodné rastliny patria trávy. Sú jednak nenáročné a pri minimálnej starostlivosti zdobia záhradu po celý rok. Okrem toho vhodnou voľbou druhov môžeme vytvoriť aj veľmi pekné farebné kontrasty.
Pri trvalkách musíme byť veľmi opatrní pri výbere, pretože ruža ako kráľovná kvetov je náročným spoločníkom, pokiaľ ide o estetické hľadisko. Odporučiť možno jarné cibuľoviny, pretože tie odkvitajú oveľa skôr, ako sa ruže začnú pripravovať na svoj nástup, ale z nich iba tie, ktoré majú drobnejšie listy, aby potom pri ukončenej vegetácii a žltnutí nepôsobili rušivo.
Polyantky, polyantahybridy a floribundy sa využívajú vo všetkých sadovníckych úpravách. Tieto mnohokveté ruže sa uplatňujú často vo veľkých skupinách jednej farby. Rastú košato, dobre kryjú pôdu a kvitnú celé leto, čo je nedocenená vlastnosť. Niektoré odrody zhadzujú odkvitnuté kvety samy, takže sa nemusia ani odrezávať.
Vysádzať ich môžeme v pravidelných záhonoch alebo v celkom voľných úpravách. V rovnej trávnatej ploche pôsobí dobre striedanie záhonov ruží rôznych farebných odtieňov. Vysádzame ich pozdĺž chodníkov, ale vždy vo viac ako jednom rade. Môžu sa uplatniť aj ako nízke živé plôtiky. Môžeme ich pestovať ako solitéry.
Dôležitá je voľba stanovišťa. Aby dobre kvitli, potrebujú dostatok slnka a miesto v závetrí. Rovnako nevhodne ako prievan pôsobí na ruže spaľujúce slnko.
Sadové ruže majú bohaté uplatnenie vo všetkých typoch záhrad v meste aj pri chalupách a chatách. Pôsobia veľmi prirodzeným a prírodným dojmom, takže v záhradách nadväzujúcich na voľnú prírodu sú nepostrádateľné. Vysádzame ich ako solitéry, do skupín s inými drevinami alebo z nich môžeme vytvoriť živé ploty. Krásne kvitnú, neraz voňajú a navyše bývajú v neskorom lete a na jeseň ozdobné krásnymi plodmi — šípkami a väčšinou sa pekne vyfarbujú ich listy. Z estetického hľadiska patria medzi veľmi pôsobivé dreviny.
Popínavé ruže pomáhajú nenásilnému prepojeniu stavebnej architektúry so záhradou, vytvárajú zásteny proti slnku a zútulňujú záhradné zákutia.
Popínavé ruže môžeme viesť po stĺpoch, na stenách múrov po drevenej alebo kovovej mreži, môžeme ich pestovať pri voľných stenách z dreva alebo z kovových prútov, vysádzame ich pri pergolách a podobne. Pri výsadbe pri stenách nekombinujeme rôzne farebné odrody, aby pri ich prerastaní nevznikol farebný chaos.
Miniatúrne ruže vysádzame do skaliek a kombinujeme ich tu so stálozelenými drevinami a trávami alebo z nich môžeme upraviť ružovú záhradku na malej ploche. Vhodné sú aj do vegetačných nádob.
Stromčekové ruže vysádzame ako solitéry, v pásoch alebo skupinách. Vysádzajú sa k opore v podobe kola, aby odolali náporu vetra a dažďa. Ak pestujeme na kmienku popínavé ruže, musíme im vybudovať oporu aj pre korunku.
Výsadba ruží krok za krokom: príprava pôdy, termíny a vzdialenosti
Ruže ako každá rastlina majú svoje základné požiadavky na osvetlenie, pôdu, živiny, vlahu a podobne.
Tieto požiadavky sa líšia podľa druhov a niekedy aj odrôd. Najmenej náročné sú botanické ruže. Ale všetky ruže vyžadujú dostatok svetla a slnečného svitu, spaľujúce slnko im však nevyhovuje. Darí sa im v hlbokých, piesočnatohlinitých, ľahších, dostatočne vzdušných pôdach s obsahom humusu. Nedarí sa im naopak v ťažkých, trvalo zamokrených a kyslých pôdach. Okrem botanických ruží vyžadujú ostatné skupiny dopĺňanie živín pravidelným prihnojovaním.
Ruže zle znášajú prievan, ale ani bez voľného prúdenia vzduchu sa im príliš nedarí, pretože potom bývajú napádané hubovými chorobami. Počas vegetácie pri nedostatku zrážok je nutné ruže zalievať.
Pri výsadbách ruží v záhradkách musíme vychádzať z požiadaviek ruží na klimatické a pôdne podmienky, a ak chceme mať úspechy pri pestovaní tejto „kráľovskej“ kvetiny, musíme tieto podmienky požiadavkám prispôsobiť.
Pokiaľ ide o klímu, môžeme iba vybrať najvhodnejšie miesto v záhrade, t. j. miesto s dostatkom svetla, oslnené, ale nie na spaľujúcom slnku, bez trvalého prievanu, ale zároveň zaručujúce normálne prúdenie vzduchu. Pokiaľ ide o horské oblasti, volíme odrody odolné voči mrazu. Každé pôdne podmienky sme schopní vylepšiť do takej miery, aby sa v nich ružiam darilo.
Záhony na jesennú výsadbu ruží pripravujeme už v lete. Piesočnatú a hlinitú pôdu zryjeme do hĺbky rýľa, ťažšiu hlinitú alebo ílovitú pôdu musíme prevrstviť do hĺbky 60 cm. Pridáme kompost, prípadne dobre preležaný hnoj a z priemyselných hnojív fosforečné hnojivá (druhy pôsobiace zásadito). Takto pripravené záhony prikryjeme proti vysychaniu, napríklad pokosenou trávou. Táto príprava je dôležitá z toho dôvodu, že čerstvo upravená pôda nepriľne dobre ku koreňom a rastliny sú tým, ako pôda sadá, obnažené v najchúlostivejšom mieste očkovania, takže môžu zmrznúť.
Podľa typu ruží a vzrastnosti odrôd volíme vzdialenosť, a tým aj počet ruží na 1 m². Slabo rastúce odrody čajohybridov aj mnohokvetých ruží vysádzame na vzdialenosť 30—40 cm, vzrastné až 50 cm od seba. Popínavé ruže vysádzame na 1,20, 2,00 aj 3,00 m, opäť v závislosti od odrody. Medzi stromčekovými ružami by sme mali počítať s minimálnou vzdialenosťou 1,00 m. Pri hustote výsadby musíme počítať aj s klímou a kvalitou pôdy, pretože tie ovplyvnia vzrast danej odrody počas pestovania.
Výsadba ruží nesmie byť ani príliš hustá, vzhľadom na šírenie hubových chorôb a stratu listov v spodných partiách, ani riedka, pretože voľná pôda medzi krami vysychá, zaburiňuje sa a ruže si potom vyžadujú oveľa viac starostlivosti. Pri stromčekových ružiach je nutné pri výsadbe počítať aj s miestom na zazimovanie, keď ohýbame kmienok k zemi.
Ruže môžeme vysádzať, pokiaľ nie je pôda zamrznutá, od októbra do apríla. Pri jesennej výsadbe ruže ešte stihnú vytvoriť jemné vlásočnicové korienky a na jar potom normálne pučia. Pri jarnej výsadbe musíme ružiam venovať zvýšenú pozornosť v prípade rýchleho nástupu teplého počasia. Jarná výsadba sa odporúča pri stromčekových ružiach, pri ktorých odpadá starosť so zazimovaním. Pri jesennom nákupe je lepšie tieto ruže iba založiť a vysádzať ich až na jar.
Do vopred pripravenej pôdy môžeme vysádzať ruže ihneď, len čo ich kúpime. Iba treba vylúčiť prípady, keď je pôda premoknutá alebo pri teplotách pod bodom mrazu.
Korene sadeníc pred výsadbou chránime pred slnkom a vetrom. Ak sú zaschnuté, ponoríme korene, prípadne celú rastlinu, do vody — podľa miery zaschnutia až na 6 hodín. Ak získame kry z odborných predajní, sú odlistené a majú skrátené výhonky, takže iba odstránime poškodené korene. Ak ruže presádzame, odstránime nevyzreté a poškodené výhonky tak, aby zostalo 3—5 najsilnejších, a skrátime korene až na polovicu. Rez ponecháme až na jar.
Pri jarnej výsadbe odstránime nepotrebné výhonky a zvyšné skrátime podľa ich sily na 1—2 očká. Rastlinám, ktoré sú v dobrom stave a majú silné výhonky, môžeme ponechať aj viac očiek. Skrátime korene a odstránime poškodené.
Pri výsadbe záhonov ponecháme od kraja minimálne 25 cm a odmeriame si správne vzdialenosti medzi ružami. Jamky pre ruže vyhĺbime 40 cm hlboké a rovnako široké.
Na dno pridáme kompostovú zeminu. Hnoj ani priemyselné hnojivá pri výsadbe nebudeme používať. S prihnojovaním začíname až po dôkladnom zakorenení, rok po výsadbe.
Rastlinu vysádzame tak, aby miesto očkovania bolo asi 5 cm pod povrchom pôdy. Korene rozložíme voľne v jamke, nesmieme ich násilne ohýbať. Presypeme ich kyprou zeminou zmiešanou s kompostom do ²⁄₃, ktorú pritlačíme a zalejeme. Len čo sa voda vsiakne, doplníme zeminou, zalejeme a prihrnieme ešte asi 20 cm vrstvu. Pred príchodom mrazov tieto kopčeky ešte zvýšime. Na jar postupujeme rovnako, pretože prikopčená zemina chráni rastliny pred slnkom a vysušujúcimi vetrami.
Ak je nutné, zalievame vysadené ruže 1-krát za 5—6 dní. Pri jarnej výsadbe asi o 3 týždne prikopčenú zeminu rozhrnieme.
Na jar za priaznivého počasia zrezávame aj ruže z jesennej výsadby.
Miesto štepenia by malo aj potom, keď si pôda sadne, zostať 5 cm pod povrchom pôdy. Pri popínavých ružiach až 10 cm.
Stromčekové ruže vysádzame ku kolu, ktorý umiestnime do jamky skôr než ružu, aby sme nepoškodili korene. Kôl má zasahovať až do korunky, aby nemohlo dôjsť k vylomeniu v mieste štepenia. Ružu vyväzujeme v korunke jedným pevným úväzkom. Aby sme mohli na zimu stromčekové ruže ukladať do zeme, vysádzame ruže v šikmej polohe, asi o 30 stupňov odklonené od kola. Stromčekové ruže vysádzame plytšie, jednak kvôli ľahšiemu ohýbaniu, jednak kvôli zníženiu počtu divých výhonkov. Pri neskorej jarnej výsadbe za suchého a teplého počasia namulčujeme pôdu okolo stromčekovej ruže proti vysychaniu mokrou rašelinou alebo podobným materiálom a kmienok chránime proti slnečnému žiareniu a vysychaniu, aj korunku pritienime napríklad papierom.
Popínavé ruže, ak majú slúžiť na popnutie stien, vysádzame aspoň vo vzdialenosti 50 cm od múru, aby netrpeli suchom, a šikmo ich k stene privádzame. Takisto popínavé ruže nakopčíme. Novo vysadené popínavé ruže na jar silno zrezávame, aby mali silný a dlhý obrast. Môže sa stať, že niektoré odrody po tomto zásahu v prvom roku nerozkvitnú, ale táto cena stojí za to, že sa bude popínavá ruža vyvíjať tak, ako má.
Ak potrebujeme ruže presadiť, urobíme to najlepšie na jeseň, od konca októbra. Medzi vybratím zo zeme a novou výsadbou by nemalo uplynúť veľa času. Zrežeme výhonky a upravíme korene a presadené rastliny dôkladne zalievame. S úspechom možno presádzať aj ruže staršie ako 10 rokov. Čoskoro rastú a kvitnú.
Jarný rez ruží: ako a kedy strihať ruže podľa skupín
Jarný rez je pri ružiach veľmi dôležitým opatrením, ktoré slúži na to, aby boli ružové kry krásne a dobre kvitli. Nahrádzame tým pri ušľachtilých ružiach schopnosť plánych ruží zmladzovať sa.
Na rez používame nožnice, ktoré musia byť ostré, aby nepomliaždili výhonky. Pri ružiach v mieste rezu zasychá drevo aj kôra, a tak nesmieme rezať blízko očka, pretože hrozí, že by tiež zaschlo; režeme vo vzdialenosti 5—7 mm nad očkom smerujúcim von z kra, pretože tak dosiahneme pravidelné rozloženie kra.
Týmto rezom vlastne aj predlžujeme život rastliny, pretože ju povzbudzujeme k rastu. Vhodným časom na jarný rez je obdobie pred pučaním, ak už nehrozia silnejšie mrazy. Včasným rezom urýchľujeme čas kvitnutia, neskorým ho oddiaľujeme.
Najskôr odstraňujeme zmrznuté a odumreté výhonky až do zdravého dreva (má bielu farbu). Slabším krom odstraňujeme všetky slabé výhonky. Pri silných kroch odstraňujeme výhonky, ktoré smerujú dovnútra. Šetríme kostrové konáre. Po presvetlení pokračujeme v reze, ktorý sa líši podľa jednotlivých skupín ruží.
Veľkokvetým ružiam ponechávame 3—6 očiek, a to vždy podľa sily výhonku. Slabšie skracujeme viac, silnejšie menej. Ak pestujeme tieto ruže solitérne, dbáme na to, aby mal ker pekný tvar. Ak by kvitli menej, potom ich silnejšie zmladíme.
Mnohokveté ruže vo veľkých výsadbách zrezávame na rovnakú výšku. Podľa odrody a stavu rastlín ich zrezávame na 2, 3 alebo 5 očiek, t. j. hlbšie ako veľkokveté ruže. Kratším rezom sa dosiahne väčšia vyrovnanosť porastov aj kvitnutia a predĺži sa životnosť krov. Dlhším rezom, ktorý sa v praxi robí častejšie, sa dosahuje skoršie rozkvitnutie. Kry garnetiek zrezávame vždy len na 3 očká.
Pri popínavých ružiach odstraňujeme príliš zahustené výhonky. Pri reze popínavých ruží sa riadime pôvodom týchto ruží. Niektorým kvitnúcim popínavým ružiam, ktoré pochádzajú z R. multiflora a R. wichuraiana, skracujeme na jar tenké končeky výhonkov a hlavný rez robíme po odkvitnutí. Odstraňujeme prestarnuté výhonky (staršie ako štyri roky) až pri zemi. Častejšie kvitnúce ruže bývajú v spodnej časti holé. Tento nedostatok odstraňujeme tým, že odrežeme jeden alebo dva staršie výhonky nad zdravým očkom nad povrchom pôdy. Ruže odvodené od R. kordesii donútime k bohatému vetveniu a kvitnutiu vodorovným vedením. Pri Climbing — športoch odstraňujeme staršie drevo a skracujeme tenké vrcholky výhonkov. Mierne skracujeme aj postranné výhonky.
Sadové ruže väčšinou pravidelný rez nevyžadujú. Periodicky ich zmladzujeme, predovšetkým odstraňujeme príliš staré drevo. Tak im udržíme pekný vzhľad a vitalitu. Pri tzv. botanických ružiach odstraňujeme len choré alebo suché konáre. Miniatúrne ruže zrezávame na polovicu, odumreté časti opatrne vystrihujeme. Stromčekové ruže režeme ako krové, starostlivo dbáme na tvar koruny. Smútočné ruže (na kmienku) režeme obdobne ako popínavé. Šetríme mladé výhonky. Korunu nesmieme nechať príliš zahustiť.
Počas vegetácie pôdu medzi ružami plejeme a plytko kypríme. Po každom daždi a závlahe rozrušíme pôdny škrupinovitý povrch. Kyprením pôdu chránime pred vysychaním. Hlboké kyprenie je nevhodné, pretože porušuje korene, a tým rastlinu poškodzuje.
Ďalším vhodným spôsobom ochrany pred vysychaním pôdy je nastielanie. Záhony prikrývame vrstvou pokosenej trávy, rašeliny alebo preležaným maštaľným hnojom. Nastielka znižuje aj rozvoj burín. Iba treba zvoliť vhodný materiál, aby nastielka nepôsobila rušivo.
Niekedy sa stáva, že z podpníka vyrastajú plané výhonky, tzv. vlky. Spoznáme ich podľa počtu lístkov, farby a tŕňov. Odstránime ich tak, že odhrnieme pôdu až k podpníku a výhonok vyrežeme až pri koreni. Keď výhonok iba skrátime, o to viac rastie. Ak by sme tieto plané výhonky včas neodstránili, môže sa stať, že ružu úplne zoslabia.
V lete treba odstraňovať odkvitnuté kvety podľa určitých zásad. Nestačí odštipnúť kvet ako pri tulipánoch, pivonkách a podobne, ale musíme dodržať niekoľko zásad. Jednak odstránime odkvitnutý kvet ešte skôr, ako opadnú korunné lupienky. Pri čajohybridoch odstraňujeme kvet so všetkými nepravými a jedným úplným listom, a to tak, že nad ďalším zdravým očkom ponecháme 5—8 mm. Pri odrodách s obzvlášť veľkými kvetmi zrezávame kvety s dvoma pravými listami. Rovnako ako pri jesennom reze by malo posledné očko smerovať von z kra. Tento letný rez opakujeme niekoľkokrát, ale v septembri už ruže šetríme, aby mohlo drevo do zimy dobre vyzrieť.
Pri mnohokvetých odrodách počkáme, kým odkvitnú kvety celého súkvetia, a potom ich odrežeme nad prvým listom. Cennou vlastnosťou nových odrôd ruží je tzv. samočistenie, keď po odkvitnutí zhadzujú kvet aj so stopkou. Pri popínavých ružiach odstraňujeme kvety podľa toho, či sú mnohokveté alebo s jedným kvetom, obdobne ako pri čajohybridoch a mnohokvetých. Dosiahneme tak bohaté nasadenie kvetov v budúcom roku.
Pri botanických ružiach a im podobných typoch sadových ruží kvety neodstraňujeme. Ich šípky sa potom stávajú ozdobou krov koncom leta a na jeseň.
Hnojivo na ruže: organické aj priemyselné hnojivá a správne načasovanie
Zásadne používame organické hnojivá, pretože tým zabezpečíme v pôde dostatok humusu, ktorý zabraňuje vyplavovaniu živín a zvyšuje schopnosť pôdy zadržať vodu. Ak je pôda bohatá na humus, správne sa zhodnotia aj hnojivá priemyselné.
Z organických hnojív je najvhodnejší kompost, samozrejme kompost správne ošetrovaný. Kompost môžeme pridávať k rastlinám na zimu, keď ich prikrývame, a na jar pri rozhrnutí ním vlastne prihnojujeme. Alebo ho pridávame na povrch pôdy okolo ruží na jar vo vrstve asi 5 cm a jemne ho zapracujeme do pôdy. Z ďalších organických hnojív používame rašelinu, a to najradšej neutralizovanú vápnikom. Maštaľný hnoj pridávame dobre preležaný, a to buď dostatočne dlho pred výsadbou, alebo až rok po výsadbe. Čerstvý hnoj nepoužívame. Výdatným hnojivom je aj hydinový trus, obzvlášť vhodný ako hnojivá zálievka. Používame ho riadne skvasený a zriedený.
Z priemyselných hnojív používame plné hnojivá, teda také, ktoré obsahujú všetky potrebné živiny vo vhodnom pomere. Vyrába sa aj špeciálne hnojivo pre ruže — Rosarin. Priemyselné hnojivá používame na prihnojovanie až po riadnom zakorenení ruží. V prvom roku po výsadbe vôbec nehnojíme. V druhom roku začneme s pravidelným prihnojovaním.
Hnojiť sa má v správny čas tak, aby mala ruža pohotové živiny vtedy, keď ich najviac potrebuje. Je to jednak čas jarného pučania a čas po prvom odkvitnutí. V prvom období je zvýšená potreba dusíka a v druhom potreba draslíka a fosforu. Pri využívaní živín záleží na druhu pôdy a na pôdnej vlahe a takisto pomer živín je v rôznych hnojivách rôzny. Je preto vhodné hnojivá striedať.
S prvým prihnojením si pospíšime na jar hneď, ako rozmrzne pôda. Hnojíme po celej ploche. V polovici mája, v čase tvorby pukov, použijeme hnojivú zálievku ku každému kru zvlášť. Koncom júna ju ešte raz zopakujeme. Koncom októbra prihnojíme už len fosforečnými a draselnými hnojivami.
Ruže môžeme tiež prihnojovať na list, obzvlášť to prospieva poškodeným krom, ktoré nemajú v poriadku koreňový systém.
Zalievanie ruží: koľko vody a kedy závlahu obmedziť
Okrem kyprenia a hnojenia sa musíme ružiam postarať o dostatok vlahy. Odborná literatúra uvádza potrebu zrážok 700—800 mm. Ruže majú počas vegetácie na vodu rôzne nároky. Najviac jej potrebujú v období najintenzívnejšieho rastu, t. j. od jarného pučania a po prvom odkvitnutí. Súvisí to aj so zvýšeným hnojením.
Ak nemá ruža v tomto období dostatok vlahy, rastie pomaly, má slabé výhonky a kvety. Pretože podpníky ruží u nás pestovaných pomerne hlboko koreňujú, treba v zálievke dodať 30—40 l na 1 m², čo je množstvo, ktoré postačí až na 14 dní. Samozrejme, že pritom záleží aj na vlastnostiach pôdy, najmä na schopnosti vodu podržať.
Musíme si toho byť vedomí najmä pri zálievke postrekom, keď dobre neodhadneme množstvo dodanej vody. Tento spôsob závlahy by sme nemali používať za spaľujúceho slnka a v podvečer, pretože nedostatočne oschnuté listy sú vystavené nebezpečenstvu napadnutia hubovými chorobami.
Takisto musíme so závlahou šetriť na jeseň, aby sme rastliny týmto spôsobom nenútili k predĺženému rastu, takže by výhonky nedostatočne vyzreli. Dôležitá je však závlaha tesne pred zámrazom, aby ich mrazivé obdobie nezastihlo so suchou pôdou pri koreňoch.
Ochrana ruží pred mrazom a zimovanie
Jedným z dôležitých opatrení pri ružiach je ich ochrana pred mrazom. Jednak volíme s ohľadom na klímu miesta, kde ich pestujeme, vhodné odrody. Tam, kde hrozí nebezpečenstvo väčších mrazov, hlavne holomrazov, sa vyvarujeme vysádzania menej odolných odrôd. Okrem toho vhodným ošetrovaním počas vegetácie sa snažíme o to, aby drevo nových výhonkov dostatočne do zimy vyzrelo.
Potom už len zostáva sledovať priebeh počasia a v čase, keď už hrozí nebezpečenstvo väčšieho poklesu teplôt, ruže zabezpečiť pred mrazom. Najistejšou ochranou ruží pred mrazmi je zakrytie krov navŕšením vrstvy kyprej zeminy. Ak sú ruže v hustej výsadbe, navezieme k nim dobre vyzretý kompost a ním kry nakopčíme. Krové ruže nakopčíme do výšky 20—30 cm. Zemina sa musí dostať medzi výhonky tak, aby nikde nevznikali medzery.
Popínavé ruže sú odolnejšie proti mrazu a nové vyšľachtené odrody sú takmer mrazuvzdorné. Iba Climbing — typy si zachovávajú vlastnosti čajohybridov a floribúnd. Preto im chránime miesto štepenia rovnako ako ružiam záhonovým. Aj keď namrzli, zostanú očká chránené nakopčením živé a potom z nich na jar bohato vyrašia nové výhonky. Dôležitá býva pri popínavých ružiach ochrana pred silným slnečným svitom. Zakrývame ich preto čečinou alebo papierom.
Sadové ruže takisto prikopčievame a dlhšie výhonky tiež zakrývame proti slnku. Botanické ruže väčšinou pretrvávajú bez následkov, ale môžeme pri nich pred zimou pokryť pôdu v okolí kra nastielkou z organického materiálu — hrabankou a podobne.
Najťažšia je ochrana stromčekových ruží pred mrazom. Korunky týchto ruží odlistíme, skrátime nevyzreté výhonky a zviažeme. Mladšie rastliny možno pomerne ľahko ohnúť k zemi (za predpokladu, že boli správne vysadené). Kladieme ich opatrne, aby sme ich nevylomili. Ohýbame ich cez čapík, ktorý zostal po reze. Pod korunkou upevníme kmienok k zemi háčikom alebo iným vhodným spôsobom. Korunku zasypeme kyprou zeminou, ktorú navrstvíme asi do výšky ešte 20 cm nad korunku. Dôkladne musí byť zahrnuté miesto štepenia. Odporúča sa obaliť kmienok a navŕšiť zeminu aj nad korene. Tým ochránime rastlinu aj pred prípadným obhryzom zverou.
Množenie ruží: semenami, odrezkami a očkovaním
Množením ruží sa človek zaoberal od nepamäti. Množenie ruží semenami je zdĺhavejšie, odnožami alebo odrezkami rýchlejšie. Dnes sa prevažne množia očkovaním, pri ktorom na koreňový krčok podpníka prenášame očko množenej odrody.
Pretože na úspešné množenie ruží musíme mať dobré znalosti typov podpníkov, ich pestovania, techniky očkovania atď., odkazujeme záujemcov na príslušnú odbornú literatúru, kde nechýba ani návod na množenie polovyzretými, drevitými, bylinnými aj koreňovými odrezkami.
Prehľad botanických druhov ruží: od šípovej po Wichurovu
Najväčší počet botanických ruží patrí do podrodu Eurosa, podľa zhodných znakov (pozri tab. 2) sa delí do desiatich sekcií:
I. sekcia — Pimpinellifoliae
R. spinosissima L. — ruža bedrovníkolistá — u nás rastie plano. Dorastá do 60—100 cm. Je vzpriamená, výhonky sú slabšie. Je to najtŕnitejší druh s drobnými lístkami a malými, belavo žltými kvetmi, ktoré sú v pazuchách listov po celej dĺžke výhonkov. Kvitne v máji a júni, šípka je hnedočervená, sploštená, na krátkej stopke. Využíva sa na osádzanie strání a zrázov, v záhradách ako solitér (udržiavať rezom!).
R. lutea Mill. (R. foetida J. Herrm.) — ruža žltá — ker s dlhými, tenkými, škoricovo sfarbenými výhonkami. Kvety sú drobné, pekne žlto sfarbené, po 2 aj viac v chocholíku. Majú typický pach. Šípka je červená až čierna, okrúhla. Používa sa na výsadby do parkov a do záhrad ako solitér.
R. hugonis Hemsl. — ruža Hugova — ker dorastá do 1,5—3 m. Má vzpriamené výhonky škoricovej farby so zahnutými tŕňmi. Listy sú drobnejšie, kvety jednotlivé alebo po niekoľkých, jednoduché, až 7 cm veľké. Majú nepríjemný pach. Vysádza sa vo veľkých sadových úpravách alebo ako solitér v záhradách. Kvitne v máji až júni.
R. omeiensis f. pteracantha Rehd. et Wils. — ruža omejská — zaujímavá forma R. omeiensis, ktorá kvitne drobnými žiarivo červenými kvetmi. Dorastá až do 3 m. Má veľké krídlaté tŕne a na jeseň je výrazná ich krásnym sfarbením. V záhradách sa uplatňuje ako nápadný solitér. Kvitne v máji až júni.
II. sekcia — Gallicanae
R. × alba L. — ruža biela — dorastá do 2 m, má zelené výhonky a hákovité tŕne. Kvety má poloplné až plné, biele alebo s ružovým nádychom. Šípky sú červené, podlhovasté. Vysádza sa vo veľkých skupinách aj ako solitér. Kvitne v júni.
R. × damascena Mill. — ruža damascénska — dvojmetrový ker má spočiatku vzpriamené výhonky, neskôr sa ohýbajú. Má nápadné tŕne, kvety usporiadané v chocholíku sú ružové až červené. Šípky sú červené, podlhovasté. Používa sa vo veľkých výsadbách. Kvitne v júni až júli.
R. centifolia L. — ruža stolistá — dorastá do 0,5—1 m. Kvitne jednotlivými ružovými kvetmi, ktoré sú husto plné a príjemne voňajú. Šípka je hruškovitá. Kvitne v júni až júli. Vysádza sa solitérne aj v skupinách.
R. gallica L. — ruža galská — ker je vysoký 1,5 m, kvitne ružovými až červenými kvetmi s príjemnou vôňou. Šípka je červená, vajcovito guľovitá až hruškovitá, opadáva. Kvitne v máji až júli. Je vhodná do veľkých výsadieb.
III. sekcia — Caninae
R. canina L. — ruža šípová — u nás domáci plano rastúci druh, 2—3 m vysoký s ohnutými výhonkami a priamymi až zahnutými tŕňmi. Kvety sú jednotlivé alebo po 3—5 v chocholíkoch, biele až svetloružovo sfarbené. Šípky sú červené. Vysádza sa v skupinách alebo ako solitér.
R. pomifera Herrm. (R. villosa L.) — ruža jablčková — ker až 2 m vysoký so silnými vzpriamenými výhonkami a rovnými tŕňmi. Kvety sú jednotlivé alebo po 3 v chocholíku, jemne ružovočervené. Šípka je červená, široko guľovitá. Využíva sa na veľké výsadby aj ako solitér.
R. rubrifolia Vill. (R. glauca Pourr.) — ruža červenolistá — ker vysoký 2—3 m má slabé, tmavočervené až purpurové výhonky, ktoré mierne previsajú. Kvety sú ružovočervené, usporiadané v bohatých chocholíkoch. Šípky sú drobné, červené, guľovité. Vysádza sa vo veľkých skupinách.
IV. sekcia — Carolinae
R. virginiana Herrm. — ruža virgínska — dorastá do 1,5—2 m. Má vzpriamené, škoricovo sfarbené výhonky a hákovito zahnuté tŕne. Kvety sú jednotlivé alebo po niekoľkých, ružovo sfarbené. Šípky sú červené, drobné, guľovito sploštené. Kvitne v júni až júli. Používa sa ojedinele.
V. sekcia — Cinnamomeae
R. rugosa Thunb. — ruža vráskavá — ker je 1—2 m vysoký. Je veľmi tolerantná v požiadavkách na pôdu a mrazuvzdorná. Výhonky sú silné, bohato tŕnité. Kvety sú biele až ružové alebo červené, voňavé. Šípky sú guľovité, stlačené a žiarivo červeno vyfarbené. Táto veľmi dekoratívna ruža je prispôsobivá, bohato remontuje až do jesene a nachádza uplatnenie v skupinových výsadbách aj ako solitér.
R. pendulina L. — ruža previsnutá (alpská) — dorastá do výšky 1 m. Kvety jednotlivé alebo po 2—5 v chocholíkoch sú ružové alebo purpurovo červené a rozkvitajú v máji až júni. Šípky sú červené. Výhonky rastú vzpriamene a sú pomerne slabé a takmer bez tŕňov. Rastlina znáša aj tieň.
R. majalis Herrm. — ruža škoricová — ker dosahuje 1—2 m výšky. Výhonky sú slabé, previsnuté, škoricovo sfarbené. Sú riedko tŕnité. Kvety sú ružovo až purpurovo červené. Šípky majú guľovitý tvar a sú červené. Využíva sa v skupinových výsadbách.
R. moyesii Hemsl. et Wils. — ruža Moyesova — dorastá do 3 m, má vzpriamené výhonky s krátkymi tŕňmi. Tmavočervené kvety sú veľké 4—6 cm. Ozdobná, fľaškovitá šípka je tmavooranžovo červená. Uplatňuje sa pri šľachtení. Bola z nej napríklad vyšľachtená R. × pruhoniciana.
R. multibracteata Hemsl. et Wils. — ruža mnoholistencová — tento otužilý ker je vysoký 1—2 m s takmer vzpriamenými, tenkými, riedko tŕnitými výhonkami. Kvety sú v chocholíkoch alebo metlinách, ružové. Drobné šípky sú vajcovité, oranžovočervené.
VI. sekcia — Synstylae
R. multiflora Thunb. — ruža mnohokvetá — väčšinou 2 m, niekedy až 7 m vysoký ker má dlhé a previsnuté výhonky. Kvety sú biele a usporiadané v chocholíkoch. Malé guľovité šípky sú červeno sfarbené. Má bohaté použitie v sadovníctve a pri šľachtení. Je vhodná aj na porastanie svahov.
R. setigera Michx. — ruža prérijná — dorastá do výšky 2 m. Výhonky má previsnuté až plazivé. Vyznačuje sa neskorým kvitnutím. Šípky má drobné, zelenohnedé. Je vhodná na kríženie.
R. moschata Herrm. — ruža pižmová — ker dosahuje 3 m výšky. Má oblúkovité výhonky. Kvety sú biele, usporiadané v chocholíku, voňajú. Vajcovité drobné šípky sú hnedočervené. Rozkvitá v júni až júli a kvitne až do neskorej jesene. Vyžaduje zimný kryt. Je vhodná na kríženie.
R. sempervirens L. — ruža vždyzelená — dorastá do 4 m výšky, má tenké výhonky, biele kvety usporiadané v chocholíkoch a malé guľovité, oranžovočervené šípky. Je cenná na kríženie, je náchylná na namŕzanie.
R. arvensis Huds. — ruža roľná — u nás rastie plano na Slovensku a na južnej Morave. Má až 6 m dlhé výhonky, ktoré poliehajú. Kvitne bielo v júni až auguste veľmi bohato. Svetločervené šípky sú predĺžene vajcovité.
R. wichuraiana Crép. — ruža Wichurova — tento druh dorastá do 5 m. Má poliehavé výhonky so silnými hákovitými tŕňmi. Biele jednoduché kvety rozkvitajú koncom júla až v auguste. Tmavočervené šípky sú predĺžene vajcovité. Používa sa vo veľkých výsadbách a pri krížení.
VII. sekcia — Indicae
R. odorata Sweet — ruža voňavá — pôvodný druh sa u nás nepestuje, je chúlostivý. Ker je vzpriamený, nízky. Kvety sú biele, ružové a červené, šípky sú vajcovito hruškovité. Bola využívaná na kríženie.
R. chinensis ‚Minima‘ Voss. — ruža miniatúrna — dorastá do 0,2—0,3 m. Má tenké výhonky takmer bez tŕňov. Kvitne bielymi, žltými alebo červenými kvetmi, ktoré sú jednoduché, poloplné alebo plné. Vhodná do skaliek.
VIII. sekcia — Banksianae
R. banksiae Ait. — ruža Banksova — druh so 6—10 m dlhými výhonkami. Biele alebo svetložlté kvety sú v mnohokvetých chocholíkoch. Malé guľovité šípky sú červené. U nás nie je mrazuvzdorná.
IX. sekcia — Laevigatae
R. laevigata Michx. — ruža hladká — ker dorastá do 5 m, silné výhonky sú tŕnité. Kvety sú biele alebo ružové, šípky hruškovité. Veľmi chúlostivá.
X. sekcia — Bracteatae
R. bracteata Wendl. — ruža listeňová — polopoliehavý ker je chúlostivý. Kvitne bielo, nápadne vonia, šípky sú guľovité, oranžovočervené. Mala význam v šľachtení.
Zo zástupcov podrodov Hulthemia, Platyrhodon, Hesporhodos sa u nás pestuje iba R. roxburghii Tratt. — ruža Roxburghova so vzpriamenými výhonkami, dorastajúca do 2 m. Svetloružové kvety sú plné, šípky guľovité, zelené. Využíva sa pri veľkých výsadbách.
Ruža — Fotky našich záhradkárov
Letničky a dvojročky: pestovanie, druhy a využitie v záhrade
Letničky a dvojročky: pestovanie, druhy a využitie v záhrade
Letničky a dvojročky oživia záhon počas celého leta až do mrazov. Zistite, ako ich vysievať, predpestovať, správne ošetrovať a ktoré druhy vybrať.
Letničky a dvojročky: pestovanie, druhy a využitie v záhrade
Letničky a dvojročky patria k najfarebnejším rastlinám záhrady. Poradíme vám s výsevom, predpestovaním, výsadbou aj prehľadom najobľúbenejších druhov a odrôd.
Čo sú letničky a dvojročky — základné rozdiely
Letničky sú zo záhradníckeho hľadiska tie rastlinné druhy, ktoré slúžia okrasným účelom iba jedno vegetačné obdobie, to znamená, že od ich vyklíčenia až po vytvorenie kvetov a semien uplynie najviac desať mesiacov. Zaraďujeme medzi ne aj druhy, ktoré pochádzajú z teplejších oblastí a nedokážu u nás prezimovať, a takisto tie, ktoré prinášajú najväčší okrasný efekt iba v prvom vegetačnom období, takže sa pestujú ako letničky alebo dvojročky. Dvojročky sú také rastliny, ktoré musia po vyklíčení a raste prejsť zimným obdobím chladu, aby sa plne vyvinuli. Až v nasledujúcom roku sú schopné kvitnúť a vytvoriť semená.
Ako letničky a dvojročky využiť v záhrade
Táto skupina rastlín je veľmi obľúbená. Počas celého leta, väčšinou až do mrazov, rastliny bohato kvitnú, takže spestrujú okrasné výsadby v čase, keď už kvitne menej druhov trvaliek a drevín.
Sú to rastliny, ktoré vyžadujú väčšiu starostlivosť (prácne môže byť aj ich predpestovanie), ale sú efektné. V záhradkách ich môžeme vysádzať do pravidelných aj nepravidelných záhonov, dopĺňať nimi trvalkové výsadby, vysádzať ich do vegetačných nádob, okenných truhlíkov, existujú aj druhy vhodné do skaliek. Môžeme s ich pomocou oživiť rôzne záhradné partie a spestriť tak trvalé výsadby. Vhodné je aj ich pestovanie na rez kvetov — v tomto prípade radšej na záhone v úžitkovej časti záhrady. Niektoré druhy letničiek sa dajú použiť na výsadby do vegetačných nádob a okenných truhlíkov. Nesmieme zabudnúť na vysoký estetický účinok veľkej skupiny jednoročných okrasných tráv, ktoré využívame vo väčších výsadbách, v stepných partiách, na doplnenie trvalkových aj letničkových výsadieb. Niektoré letničky a dvojročky majú kvety (súkvetia), ktoré v pravý čas zožaté a správne usušené možno použiť na zimnú výzdobu váz. Patria k nim napr. piesočník, slamienka, helipterum, zajačí chvostík, limonky L. sinuatum a L. suworowii, perovec, mesačnica a ďalšie. Režú sa neprekvitnuté súkvetia a sušia sa zavesené v tmavej a vzdušnej miestnosti.
Zároveň by sme sa mali zmieniť aj o niektorých druhoch okrasného kelu a kapusty, tekvíc a kukurice, ktoré sa v niektorých krajinách pestujú na okrasné účely. Okrasný kel — Brassica oleracea var. acephala aj okrasná kapusta B. oleracea var. capitata majú krásne panašované voľné hlávky, ktoré možno využiť na zaujímavé výsadby. Odrody okrasnej kukurice Zea mays ‚Japonica‘, ‚Zeacolor ČZ‘ a ‚Zeacolor ČF‘ sa využívajú na výsadby do vysokých skupín letničiek alebo ako solitéry. A napokon okrasné tekvice Cucurbita pepo majú krásne plody, ktoré poslúžia na zimnú dekoráciu v domácnosti.
Pestovanie letničiek: stanovište, pôda a zálievka
Väčšina letničiek vyžaduje plné oslnenie. Len málo druhov znáša polotieň alebo tieň. Vyššie druhy letničiek vysádzame zásadne na stanovište chránené proti vetru, pretože inak sa lámu, vyvracajú alebo rastú krivo.
Pôdu vyžadujú ľahšiu, dobre priepustnú; v nárokoch na živiny sa líšia. Väčšina letničiek vyžaduje v pôde obsah vápnika. V kyslých pôdach rastie iba vlčí bôb a psica. Letničky majú aj pomerne veľké nároky na vlahu.
Výsev letničiek a dvojročiek: priamy výsev aj predpestovanie
Letničky a dvojročky môžeme buď priamo vysievať do pôdy, alebo ich predpestovať v parenisku, prípadne v skleníku. Niektoré iba vysievame, ako napr. mak a slncovku, pretože majú kolovitý koreň a zle sa presádzajú. Semená letničiek vysievame do dobre pripravenej pôdy, starostlivo uhrabanej, a to po štipkách na zodpovedajúcu vzdialenosť. Po vzídení rastliny vyjednotíme. Vysievame do hĺbky zodpovedajúcej veľkosti semena, teda väčšinou plytko, zasypeme zeminou a zľahka pritlačíme. Pri každom druhu je určený optimálny čas výsevu s ohľadom na jeho potreby, ale posunutím termínu výsevu môžeme posunúť aj čas kvitnutia tak, ako nám to bude najlepšie vyhovovať. Pri niekoľkých málo druhoch sa odporúča jesenný výsev, inak sa letničky vysievajú na jar, chúlostivejšie druhy až začiatkom mája.
Tie druhy letničiek a dvojročiek, ktoré sa pomalšie vyvíjajú alebo sú chúlostivé, radšej predpestúvame. Môžeme ich predpestovať v parenisku, v skleníku alebo v truhlíku na okne. Zemina na tieto výsevy by mala byť ľahšia, preparená a preosiata. Vysievame redšie. Na zasypanie semien je vhodný riečny piesok. Semenáčiky presádzame, keď majú vyvinutý prvý pár pravých listov, do malých kvetináčov alebo kelímkov, v ktorých vytvoria pekný koreňový bal. Čas výsevu sa líši podľa druhov a ich požiadaviek, prakticky to znamená obdobie od januára do apríla. Od polovice marca ich môžeme vysievať do pareniska. Dvojročky sa vysievajú od mája do júla na dobre pripravený záhon alebo do pareniska. Zasypávame ich väčšou vrstvou zeminy ako letničky (asi 1 cm). Až do zimy im venujeme veľkú starostlivosť (zálievka, pritieňovanie, kyprenie pôdy, odstraňovanie burín).
Výsadba predpestovaných letničiek a dvojročiek závisí od odolnosti týchto rastlín voči nižším teplotám. Od polovice apríla vysádzame odolné druhy, chúlostivejšie až koncom mája. Pred výsadbou pôdu skypríme do hĺbky koreňového balu. Vysádzame starostlivo, pôdu pritlačíme k balu a po výsadbe dôkladne zalejeme.
Predpestované dvojročky vysádzame na určené miesto koncom augusta a v priebehu septembra. Musia na novom stanovišti ešte dokonale zakoreniť, a preto ich v tomto období zalievame. Pred mrazmi výsadby dvojročiek zakrývame čečinou.
V priebehu vegetácie spočíva starostlivosť o letničky v zálievke a kyprení pôdy, v odstraňovaní burín a v prihnojovaní. Ešte pred výsadbou (asi 14 dní) zapracujeme do pôdy prvú dávku priemyselného hnojiva, potom po výsadbe buď kvalitný kompost, alebo ďalšiu dávku priemyselného hnojiva. Mnohým druhom kvitnúcich letničiek prospieva odstraňovanie odkvitnutých kvetov, pretože potom nie sú oslabované tvorbou semien a bohato nasadzujú ďalšie puky.
Rozmnožovanie letničiek: semenami aj vegetatívne
Najčastejším spôsobom množenia letničiek je generatívne množenie, teda semenom. Semená kúpime v obchodoch alebo ich môžeme zozbierať na vlastnej záhradke; pri samoopelivých rastlinách so zárukou, že potomstvo bude vykazovať vlastnosti materskej rastliny, pri cudzoopelivých s potomstvom aj veľmi odlišným. Plody alebo semená sa zbierajú zrelé, zo zdravých rastlín, nechajú sa vo vetranej tmavej miestnosti doschnúť a potom sa v prípade, že sú ukryté v plode, vylúpu, vyčistia a uskladnia do času vhodného na výsev.
Vegetatívny spôsob množenia sa používa zriedka, iba pri tých druhoch, ktoré sú na pôvodných stanovištiach trvalkami alebo polokrami, ktoré sú ozdobné listom, v čase ešte pred kvitnutím, a hlavne potom pri tých letničkách, ktoré chceme mať nízke a veľkostne vyrovnané. Platí to pre šalviu, agerát a podobne. Začiatkom augusta sa z vybraných rastlín narežú zelené odrezky, ktoré sa napichajú do zmesi preosiatej kompostovej zeminy s pieskom (2:1). Odrezky sa uložia do pareniska, kde sa zalievajú a udržiava sa im stály prívod vzduchu. Po zakorenení sa rastliny začnú otužovať a koncom septembra sa umiestnia do skleníka na svetlo, a tak prezimujú. Vo februári v teplej množiarni narašia a v marci z nich môžeme narezať stonkové odrezky s 2—3 pármi listov. V množiarni ich necháme zakoreniť (asi 14 dní) a potom ich buď vysadíme do kontajnerov, alebo priamo do pareniska. Zalievame ich, pritieňujeme a otužujeme pred výsadbou na určené stanovište.
V prehľade letničiek sú uvedené tie rastliny, ktoré sa v našich podmienkach pestujú ako letničky alebo dvojročky. Sú medzi nimi mnohé, ktoré rastú v miestach svojho pôvodu ako trvalky alebo polokry, ale v našich podmienkach neprezimujú, preto ich môžeme označiť ako nepravé letničky.
Prehľad obľúbených letničiek A–G: druhy a odrody
Rastlina 25 cm vysoká so sýtozelenými listami, s okolíkmi fialovomodrých súkvetí dosahujúcich v priemere 6—8 cm. Nižšie odrody sa vysádzajú do letničkových skupín a vegetačných nádob, vyššie na rez. Vyžaduje slnečnú polohu, humusovú pôdu a dostatok vlahy.
Odrody: ‚Tetra Blue Mink‘, ‚Modrá hviezda‘, ‚Little Dorrit‘ pre skupinové výsadby, odroda ‚Bukett‘ na rez.
Alcea rosea L. (Althaea rosea (L.) Cav.) — topoľovka Malvaceae — slezovité
Rastlina dorastajúca až do 2,50 m s prízemnou ružicou plstnatých listov. Z nich vyrastá vysoká byľ so strapcom nápadných kvetov veľkých 8—10 cm. Vyžaduje slnečnú polohu, dostatok vlahy a hlbšiu výživnú pôdu. Vysádza sa solitérne alebo v skupinách, hodí sa k chatám a chalupám, vynikne pri múroch, drevených stenách a plotoch.
Odrody: ‚Biela‘, ‚Žltá‘, ‚Ružová‘, ‚Šarlátová‘ — majú plné kvety.
Amaranthus L. — láskavec Amaranthaceae — láskavcovité
A. caudatus L. — dorastá 60—120 cm, s listami elipsovitými až vajcovitými, s purpurovočervenými drobnými kvietkami zoskupenými v dlhých ovisnutých lichoklasoch.
Vyžaduje humusovú pôdu s obsahom vápnika a slnečné stanovište s dostatkom vlahy. Vysádza sa ako solitér a do skupinových výsadieb.
Odrody: ‚Atropurpureus‘, ‚Albiflorus‘.
Ammobium R. Br. — piesočník Asteraceae — astrovité
A. alatum R. Br. — dorastá 50—80 cm, bohato sa vetví, rozkvitá 2,5 cm širokými suchoblanitými bielymi kvetmi. Vyžaduje slnečnú polohu a ťažšie výživné pôdy. Rastliny sú nenáročné na vodu. Pestujú sa hlavne na rez pre zimnú výzdobu. Režú sa v čase, keď kvety ešte nie sú rozvinuté.
Anagallis L. — drchnička Primulaceae — prvosienkovité
A. linifolia L. — husto rozvetvené rastliny dorastajú 20 cm, modré kvety sú 2,5 cm široké. Vyžadujú slnečné polohy a ťažšie výživné pôdy. Vysádza sa jednotlivo aj v skupinách.
Odrody: ‚Coccinea‘ s tehlovočervenými kvetmi.
Antirrhinum L. — papuľka Scrophulariaceae — krtičníkovité
A. majus L. — podľa odrody dorastá 20—90 cm. Má kopijovité listy, kvety 3—5 cm dlhé, usporiadané v hustom strapci.
Odrody rozdeľujeme do 3 skupín: „Maximum“ — dorastajúce 80—90 cm, vhodné na rez: ‚Biela pyramída‘, ‚Žltý kráľ‘, ‚Ruža‚, ‚Rubín‘, ‚Slavie‘, ‚Monarch‘, ‚Kúzlo rozprávky‘.
Skupina „Nanum“ s odrodami 40—60 cm vysokými ‚Avelanche‘, ‚Eldorado‘, ‚Majestic‘, ‚Opojenie‘, ‚Oranžový kráľ‘, ‚Torch‘, ‚Rosella‘ vhodné na výsadby.
Skupina „Pumilum“ dorastajúca 15—20 cm, bohato vetvená, na kobercové výsadby s odrodami: ‚Biely‘, ‚Ružový‘, ‚Karmínový‘.
Begonia L. — begónia Begoniaceae — begóniovité
B. × semperflorens Krauss — ľudovo sa táto rastlina nazýva voskovka. Dorastá najviac do 25 cm, má krehké okrúhle listy, podľa odrody zelené, zelenohnedé až karmínové, asi 2 cm veľké kvety oddeleného pohlavia, podľa odrôd bielo, ružovo až červeno sfarbené.
Je to veľmi vďačná rastlina na obruby, do vegetačných nádob aj do plošných výsadieb. Okrasný účinok trvá od výsadby až do mrazov.
Odrody: ‚Carmen‘, ‚Opava‘, ‚Bois de Vaux‘, ‚Padolí‘, ‚Skalka‘, ‚Strahov‘, ‚Oreb‘, ‚Broumov‘, ‚Trenčín‘, ‚Podkrkonoší‘, ‚Ostaš‘, ‚Turov‘, ‚Boušín‘, ‚Lučenec‘.
Bellis L. — sedmokráska Asteraceae — astrovité
B. perennis L. — záhradné odrody v ďalších rokoch pestovania málo kvitnú, preto sa musia každoročne vysievať. Pestuje sa ako dvojročka. Dorastá asi 8—10 cm a vytvára trsy s priemerom 20 cm. Kvetné úbory sú zložené buď z rúrkovitých, alebo jazykovitých kvetov. Vysádza sa na väčšie plochy, do skupín, na obruby a do vegetačných nádob.
Odrody: ‚Alba‘, ‚Rosea‘ a ‚Rubra‘ zo skupiny s jazykovitými kvetmi, ‚Biela‘ a ‚Aetna‘ zo skupiny s rúrkovitými kvetmi.
Brachycome Cass. — brachykoma Asteraceae — astrovité
B. iberidifolia Benth. — rastlina dorastá 25 cm, má jemné nitkovito rozoklané listy a úbory kvetov so žltohnedým alebo čiernym terčom a jazykovitými kvetmi bielej, ružovej alebo fialovomodrej farby. Vysádza sa do letničkových záhonov, skaliek a vegetačných nádob. Darí sa jej na slnku, neznáša trvalé vlhko.
Odrody: ‚Modrá‘.
Calendula L. — nechtík Asteraceae — astrovité
C. officinalis L. — rastliny dorastajú 60—70 cm, majú vetvené byle s podlhovastými listami a kvety sú v úboroch veľkých okolo 8 cm. Odrody sú väčšinou plnokveté a vo farbách od žltej až po sýtooranžovú.
Nechtík sa používa do skupinových letničkových výsadieb alebo na veľkých plochách, je vhodný aj na rez. Darí sa mu na slnku aj v polotieni, na pôdu je nenáročný, vápnomilný.
Odrody: ‚Radio‘, ‚Sensace‘, ‚Chrysantha‘, ‚Tieforange‘, ‚Cremeweiss‘, ‚Zitronengelb‘, ‚Hell Goldgelb‘, ‚Apricosenfarbig‘.
Callistephus Cass. — astra („čínska astra„) Asteraceae — astrovité
C. chinensis (L.) Nees — podľa odrôd dorastá čínska astra 20—70 cm. Habitus sa takisto líši od husto vetvených nízkych odrôd až po jednoducho vetvené vyššie. Úbory sú veľké od 3 do 11 cm a líšia sa stavbou. Plné úbory sú zložené buď z jazykovitých a rúrkovitých kvetov, alebo jazykovité kvety prevládajú nad rúrkovitými, rúrkovité kvety sú úplne uzavreté alebo rozoklané, jazykovité sú buď ploché, zvinuté, alebo žliabkovito prehnuté. Astry kvitnú v mnohých farbách a farebných odtieňoch — biele, žlté, ružové, červené, modré, fialové. Odrody sa podľa podobných vlastností delia do rôznych skupín.
Nízke astry sú vhodné na letničkové výsadby, vysoké sa pestujú prevažne na rez. Vyžadujú slnečné polohy, časté kyprenie pôdy, a keďže trpia fuzariózou, nesmú sa vysádzať na miesta, kde sa táto choroba vyskytla.
Odrody: ‚Weiss‘, ‚Blau‘, ‚Ball Wilberrosa‘, ‚Susan‘, ‚Roter Edelstein‘, ‚Patt‘, ‚Zlatý zväzok‘, ‚Armida‘, ‚Hellblau‘, ‚Olga‘, ‚Octavia‘, ‚Taťána‘, ‚Edita‘, ‚Tamara‘, ‚Gracia‘, ‚Ružový púčik‘, ‚Gloria‘, ‚Turnovská raná‘, ‚Kráľovná trhu‘, ‚Vltava‘, ‚Sázava‘, ‚Ohra‘, ‚Dunkelviolett‘ a mnoho ďalších.
Campanula L. — zvonček Campanulaceae — zvončekovité
C. medium L. — táto u nás dvojročná rastlina dorastá 70 cm, má mohutnú metlinu zvončekovitých kvetov až 6 cm dlhých, od tmavomodrej cez ružovú až po bielu farbu. Vysádzajú sa buď jednotlivo, alebo do skupín s ďalšími letničkami, je vhodná aj na rez. Vyžaduje slnečnú polohu až polotieň, humusovú pôdu a závetrie.
Odrody: ‚Orgovánovofialový‘, ‚Tmavofialový‘, ‚Ružový‘, ‚Biely‘.
Celosia L. — celózia Amaranthaceae — láskavcovité
C. argentea L. — dve variety tohto druhu, C. a. var. cristata a C. a. var. plumosa, sa líšia stavbou kvetov. Pri prvej vyrastá z prízemnej ružice listov byľ s laločnatými kompaktnými súkvetiami v žltej a červenej farbe, pri druhej má súkvetie tvar niekoľkonásobne zloženého klasu ľahkej vzdušnej stavby. Kvitne od júla do októbra.
Používa sa do samostatných skupín a vegetačných nádob, je vhodná na sušenie do zimných aranžmánov.
Vyžaduje teplé a slnečné stanovištia a humusovú pôdu. Je chúlostivá na nízke teploty.
Centaurea L. — nevädza Asteraceae — astrovité
C. americana Nutt. — dorastá 150 cm, kvitne od augusta do októbra svetloružovofialovými kvetmi s priemerom 10—12 cm. Je nenáročná, používa sa do letničkových skupín. Usušené kvety sú vhodné do zimných aranžmánov. C. a. var. alba kvitne bielo, C. a. var. hallii má tmavopurpurové úbory.
Odroda: ‚Violettrose‘.
C. moschata L. — málo olistená, riedko kríčkovitá nevädza dorastá 80—90 cm. Kvitne v júli až októbri 5 cm veľkými úbormi, podľa odrody bielo, žlto, ružovo, purpurovo, fialovo. Darí sa jej na slnku, na pôdu sú rastliny nenáročné. Neznáša presádzanie — je vhodná na rez.
Odrody: ‚Suaveolens‘, ‚Rosea‘.
Cheiranthus L. — horčičník (zimná fialka) Brassicaceae — kapustovité
Ch. cheiri L. — táto rastlina ľudovo nazývaná zimná fialka sa pestuje ako dvojročka. Je vysokého vzrastu, podľa odrôd 40—70 cm. Má úzke listy a kvety zoskupené v riedkom strapci. Farba kvetov je v rôznych odtieňoch žltej až červenohnedej. Krásne vonia. Nízke odrody používame na výsadby do záhonov, vyššie na rez. Vyžaduje hlinité pôdy, znáša hnojenie organickými hnojivami.
Odrody: ‚Žltý‘, ‚Oranžový‘, ‚Krvavočervený‘.
Chrysanthemum L. — margaréta Asteraceae — astrovité
Ch. carinatum Schousb. — jednoročná margaréta je bohato rozvetvená, krehká rastlina s listami dvakrát delenými na úzke úkrojky. Dorastá 40—80 cm. Rozkvitá v júni až októbri 6—8 cm veľkými úbormi s výrazným terčom. Je vhodná do záhonov aj na rez. Vyhovuje jej kyprá pôda na výslní.
Odrody: ‚Kokarda‚, ‚Polárka‘, ‚Dunnetti Aureum‘.
Ch. parthenium (L.) Bernh. — rimbaba sa pestuje v niekoľkých odrodách od nízkych (20 cm) až po vysoké (80 cm). Nízke sú vhodné na záhonové výsadby, vysoké na rez. Kvitne úbormi zloženými z rúrkovitých, na okraji jazykovitých kvetov. Kvitne od začiatku júla do konca augusta. Darí sa na slnku aj v polotieni, je vápnomilná, možno ju presádzať aj v čase kvitnutia.
Odrody: ‚Thom Thumb biely‘, ‚Thom Thumb žltý‘.
Ch. segetum L. — margaréta siatinová dorastá 50—60 cm, má hlboko zúbkaté listy a kvitne úbormi s hnedými terčami a jedným radom široko jazykovitých žltých kvetov. Je vhodná na výsadbu do záhonov aj na rez. Je nenáročná.
Odroda: ‚Eldorado‘.
Cineraria L. — cinerária Asteraceae — astrovité
C. maritima L. — rastlina okrasná svojimi listami, ktoré sú ozdobne vykrajované, belavosivé až strieborné a plstnaté. Používa sa na skupinové výsadby v kombinácii s tmavo kvitnúcimi letničkami alebo so sýtozeleno až červeno sfarbenými listami niektorých letničiek. Rastie najlepšie na slnku v dobre priepustnej aj suchej pôde, ktorá nie je bohatá na živiny. Jej správne meno je Senecio bicolor Tod.
Odrody: ‚Silberspitze‘, ‚Silberzwerg‘.
Clarkia Pursh — klarkia Oenotheraceae — pupalkovité
C. elegans Dougl. — rastlina je vysoká asi 60 cm, má kopijovité listy a stonky porastené kvetmi, ktoré sú veľké 3 cm.
Darí sa jej na slnečnom a teplom stanovišti, chránenom pred vetrom. Neznáša dlhodobé zamokrenie. Je vhodná na výsadby do záhonov v skupinách s ostatnými letničkami alebo samostatne.
Odrody: ‚Červená‘, ‚Purpurová‘.
Convolvulus L. — pupenec Convolvulaceae — pupencovité
C. tricolor L. — poliehavá rastlina vysoká 30 cm sa rozrastá až 80 cm do šírky. Obvajcovité listy sú prisadnuté, kvety sú 5—6 cm veľké, široko lievikovité, väčšinou modro sfarbené.
Darí sa na slnku, v chudobnejšej pôde. Využíva sa ako solitér, v menších skupinách alebo v kombinácii s ďalšími skalničkami.
Odroda: ‚Modrý s bielym stredom‘.
Coreopsis L. — krásnoočko Asteraceae — astrovité
C. basalis Blake — je 50—60 cm vysoký druh, riedko kríčkovitý s nepárnoperovitými listami. Kvety (úbory) až 8 cm veľké tvorí hnedý terč lemovaný širokými plochými žltými lúčmi.
Vyžaduje slnečné chránené miesto a hlinitopiesočnatú pôdu. Krásnoočko je vhodné do letničkových výsadieb a na rez.
Odroda: ‚Goldkrone‘.
Cosmos Cav. — krasuľka (kozmea) Asteraceae — astrovité
C. sulphureus Cav. — rastlina vysoká 70—90 cm s redším kríčkovitým habitom. Úbory sú poloplné až plné, 5—6 cm veľké. Vysádza sa do zmiešaných skupín s ďalšími letničkami, je vhodná na rez.
Vyžaduje slnečnú a chránenú polohu, neprehnojenú pôdu a potom kvitne až do mrazov.
Odroda: ‚Sunset‘.
Cynoglossum L. — užanka Borraginaceae — borákovité
C. amabile Stapf et Drumm. — z hustej listovej ružice vyrastajú 40 cm vysoké stonky zakončené riedkym vijanom kvetov, väčšinou modrých. Je vhodná do skupinových výsadieb letničiek. Kvitne od júna do augusta.
Vyžaduje slnečnú polohu, rastie v chudobnejších vápenatých pôdach.
Delphinium L. — stračonôžka, ostrôžka Ranunculaceae — iskerníkovité
D. ajacis L. — rastliny podľa odrody 50—100 cm vysoké, s trojpočetnými, hlboko dlaňovito delenými listami a kvetmi usporiadanými v strapcoch. Sú vhodné do skupín s ďalšími letničkami aj na rez. Kvitnú od júla do konca augusta.
Rastú najlepšie vo výživnej a priepustnej pôde, vyžadujú slnečnú a chránenú polohu.
Dianthus L. — klinček (karafiát) Silenaceae — silenkovité
D. barbatus L. — dvojročka s prízemnou listovou ružicou stopkatých kopijovitých listov s kvetnou stonkou 30—60 cm vysokou, na ktorej konci je vrcholík kvetov. Kvitne od mája do konca júla. Je vhodný do letničkových skupín a na rez.
Vyžaduje slnečnú polohu, pôdu s obsahom vápnika a pri holomrazoch kryt z čečiny.
Odrody: ‚Biely‘, ‚Šarlátový‘, ‚Ružový‘.
D. caryophyllus L. — jednoročné, tzv. letné karafiáty sa pestujú v záhonoch a na rez. Listy sú úzke, sivozelené, kolienkaté stonky nesú 5—6 cm veľké kvety typickej vône. Patria k nim tzv. „Chabaudove karafiáty“ — odrody: ‚Jeanne Doionis‘, ‚Marie Chabaud‘, ‚Rubín‘, ‚Legion d’Honneur‘, ‚Etincellant‘, ‚Nero‘.
Dvojročné karafiáty, ako napr. skupina „Grenadin“ — odrody: ‚Biely‘, ‚Ružový‘, ‚Šarlátovočervený‘, ‚Tmavočervený‘, sa vysádzajú koncom augusta, prezimujú a začínajú kvitnúť od júna.
Jednoročné aj dvojročné klinčeky vyžadujú priepustnú výživnú pôdu s obsahom vápnika a slnečnú polohu.
D. chinensis L. — dorastá podľa odrôd 20—40 cm. Kvitne od júna do konca septembra. Kvety sú jednoduché, poloplné alebo plné, listy úzke, stonky kolienkaté. Vysádza sa v skupinách na rabatky, na slnečné stanovište do výživnej pôdy s obsahom vápnika.
Odrody: ‚Biela guľa‘, ‚Lososové odtiene‘, ‚Ohnivá guľa‘, ‚Lutzifer‘, ‚Bravo‘.
Dimorphoteca Monch — dvojtvárka Asteraceae — astrovité
D. sinnata DC. — rastliny sú 30 cm vysoké, rozrastajú sa do šírky 40 cm. Na jednej rastline vykvitá až 40 jednoduchých úborov s tmavým terčom rúrkovitých kvetov a na obvode s lupienkami oranžovo, bielo, svetložlto alebo lososovo sfarbenými. Vysádza sa jednotlivo, v skupinách, na skalky a suché múriky. Kvitne v júli až auguste.
Odrody: ‚Oranžová‘, ‚Zmes‘, ‚White Beauty‘, ‚Tetra Goliath‘.
Dorotheanthus Schwant. — kosmatec Ficoidaceae
D. bellidiformis N. E. Br. — poliehavé rastliny sú 10 cm vysoké. Majú dužinaté podlhovasté listy. Kvety sú v priemere 5 cm veľké, majú tmavý stred a okolo rad dlhých úzkych korunných lupienkov v rôznych farbách od bielej cez žltú, ružovú, červenú až po fialovú. Kvitne od júna do konca augusta. Vhodné rastliny do záhonov, na skalky, suché múriky a podobne.
Vyžaduje slnečné teplé stanovište a piesočnaté pôdy.
Odroda: ‚Zmes‘.
Eschscholtzia Cham. — slncovka Papaveraceae — makovité
E. californica Cham. — bohato olistené rastliny s listami nitkovito delenými sú 30—40 cm vysoké. Kvitnú od polovice júla do mrazov. Kvety majú 4 korunné lupienky. Uplatňuje sa v kvetinových záhonoch jednotlivo aj v skupinách, na skalkách a múrikoch. Vyžaduje slnečné stanovište a piesočnatú pôdu.
Odrody: ‚Biela‘, ‚Karmínová‘, ‚Červená‘, ‚Ružová‘, ‚Oranžová‘, ‚Mission Bells‘.
Euphorbia L. — mliečnik Euphorbiaceae — mliečnikovité
E. marginata Pursh — okrasný účinok vytvárajú bielo panašované listy. Rastlina dorastá 70—80 cm. Je rozvetvená a bohato olistená oválnymi až podlhovastými listami. Kvety sú drobné, nenápadné. Vysádza sa do záhonov spoločne s tmavo kvitnúcimi letničkami.
Vyžaduje slnečnú polohu, ľahšiu až piesočnatú pôdu a neznáša zamokrenie.
Gaillardia Foug. — kokarda Asteraceae — astrovité
G. pulchella Foug. — vytvára nepravidelne rozložené kríčky vysoké 50—70 cm. Listy má úzko laločnaté, kvety tvoria úbor buď jednoduchý, alebo plný. Je vhodná do zmiešaných záhonov a na rez. Vyžaduje slnečné stanovište a priepustnú výživnú pôdu.
Odrody: ‚Červená so žltou‘, ‚Blutrot Riesen‘, ‚Lorenziana‘, ‚Zmes‘. Kvitne od júla do septembra.
Gazania Gaertn. — gazánia Asteraceae — astrovité
G. × splendens hort. — rastlina má hustú prízemnú listovú ružicu kopijovitých celistvookrajových alebo laločnato vykrajovaných listov, na rube plstnatých. Na 30 cm vysokých stonkách rozkvitajú od júla do mrazov úbory s tmavým terčom a jazykovitými kvetmi na obvode. Farba týchto kvetov je biela, žltá, oranžová, ružová a hnedočervená. Kvety sa otvárajú iba na slnku.
Vysádza sa do skupín na záhony aj solitérne. Vyžaduje humusovú priepustnú pôdu a slnečné stanovište.
Godetia Spach — godécia Oenotheraceae — pupalkovité
G. grandiflora Lindl. — rastlina vytvára kompaktné kríčky vysoké 30—40 cm. Úzko kopijovité listy zanikajú v bohatstve kvetov. Kvety sú jednoduché alebo plné, biele, ružové alebo červené. Vysádza sa do skupín aj na rez. Vyžaduje slnečné stanovište a priepustnú pôdu. Je náročnejšia na vlahu.
Odrody: ‚Tiefkarmesin‘, ‚Rembrandt‘, ‚Ružová‘, ‚Ružová s červenou škvrnou‘, ‚Karmínová‘, ‚Biela labuť‘, ‚Rosamunda‘, ‚Duc of York‘.
Helenium L. — helénium Asteraceae — astrovité
H. tenuifolium Nutt. — rastlina sa vetví 10 cm od zeme. Má čiarkovité listy a bohatstvo úborov. Úbor má zlatožltý terč lemovaný radom plochých, svetložltých jazykovitých lúčov. Vysádza sa do pestrých letničkových rabatiek a na skalky. Kvitne od júla do konca septembra.
Vyžaduje slnko, priepustnú hlinitú pôdu a znáša aj nepriaznivé daždivé počasie.
Odroda: ‚Sunny Boy‘.
Helianthus L. — slnečnica Asteraceae — astrovité
H. annuus L. — u nás sa pestuje jediná odroda ‚Zlatožltá‘, dorastajúca 100—130 cm, nerozvetvená s plným úborom. Vysádza sa do väčších skupín alebo solitérne. Uplatňuje sa pri chalupách, drevených plotoch a podobne. Je vhodná na rez. Vyžaduje výživné pôdy a slnečné stanovište. Je náročná na vlahu.
Prehľad letničiek H–Z: slamienky, petúnie, šalvie a ďalšie
Helichrysum Mill. corr. Pers. — slamiha (slamienka) Asteraceae — astrovité
H. bracteatum Andr. — pestujú sa výhradne na rez kvetov na zimnú výzdobu. Kvitnú úbormi drobných žltých kvietkov, uzavretých pred rozkvitnutím veľkými suchoblanitými listeňmi zákrovu. Na sušenie sa rastliny zbierajú pred otvorením zákrovu.
Darí sa v každej záhradnej pôde na slnečnom a chránenom stanovišti.
Odrody: ‚Biela‘, ‚Červená‘, ‚Purpurová‘, ‚Hnedá‘, ‚Žltá‘, ‚Zmes‘.
Helipterum DC. — nesmrteľník Asteraceae — astrovité
H. roseum Benth. — ľudovo nazývaný nesmrteľník sa používa rovnako ako slamiha na sušenie kvetov. Plnokveté úbory majú žltý terč lemovaný niekoľkými radmi listeňov zákrovu. Darí sa v piesočnatohlinitej humusovej pôde, znáša kyslú pôdnu reakciu. Vyžaduje slnečnú polohu.
Hordeum L. — jačmeň Poaceae — lipnicovité
H. jubatum L. — rastlina vytvára trsy mäkkých dlhých úzkych listov. Na konci 40—70 cm vysokých stebiel je lichoklas s dlhými osinatými plevami. Lichoklasy pri dozrievaní zlátnu. Vysádza sa ako solitér alebo v skupinách. Darí sa mu na slnečnom stanovišti vo výživnej pôde.
Iberis L. — iberka Brassicaceae — kapustovité
I. amara L. — rozvetvené rastliny dorastajú 30 cm. Kvitnú strapcami kvetov, ktoré sú pri úplnom rozkvitnutí 10 cm dlhé. Na stonkách sú úzke zúbkaté listy. Vysádza sa do skupín s ďalšími letničkami. Vyžaduje slnečnú polohu a priepustnú pôdu.
Odrody: ‚Imperialis‘, ‚Kaiserin‘, ‚Coronaria‘.
I. umbellata L. — husto rozvetvené rastliny dorastajú 20—30 cm. Rozvetvené stonky sú zakončené krátkymi strapcami asi 1 cm veľkých kvetov. Kvitne od júna do júla. Vysádza sa do zmiešaných skupín. Rastlina je vhodná aj na rez. Vyžaduje hlinitopiesočnatú pôdu a slnečné stanovište.
Impatiens L. — netýkavka Balsaminaceae — netýkavkovité
I. holstii Engl et Warb. — nízke rastliny (20—30 cm) majú krehké byle s výraznými kolienkami a kopijovité listy. Kvitnú päťpočetnými plochými kvetmi veľkými 3—4 cm, podľa odrody bielymi, lososovými, oranžovými, ružovými, červenými, levanduľovými a podobne. Vysádza sa na záhony a do vegetačných nádob. Vyžaduje výživnú pôdu a dobre sa jej darí v polotieni až tieni.
Odrody: ‚Kobold‘, ‚Melody Series‘, ‚Elfin Series‘.
Ipomoea L. — povíjnica Convolvulaceae — pupencovité
I. purpurea Roth — popínavá, až 3 m vysoká rastlina je porastená srdcovitými listami, kvitne lievikovitými kvetmi od júla do septembra. Podľa odrody sú kvety biele, ružové, modré a červené. Používa sa na porastanie múrov, k pergolám, na balkóny, do truhlíkov. Vyžaduje teplú chránenú polohu a hlinitopiesočnatú pôdu. Nové meno je Pharbitis purpurea (Roth) Bojer.
Odroda: ‚Fialovomodrá‘.
Kochia Roth — letný cypruštek Chenopodiaceae — mrlíkovité
K. scoparia var. trichophylla Boom. — vytvára kužeľovito husto vetvené kríčky, vysoké 80—100 cm, široké 70 cm. Kvety sú nenápadné. Vysádza sa ako solitér, do pozadia pestrých letničkových výsadieb alebo ako živý plôtik. Je nenáročný na polohu aj na pôdu.
Lagurus ovatus L. — zajačí chvostík Poaceae — lipnicovité
Vzpriamené trsy listov sú jemne zamatovo plstnaté. Súkvetie je lichoklas vajcovitého tvaru a je na konci 30—40 cm vysokého stebla. Súkvetie je svetlozelené, s dozrievaním sa mení na sivozelené až sivobéžové. Vynikne na záhone v malých aj veľkých skupinách. Používa sa aj na sušenie. Vyhovuje mu slnečné stanovište a výživná humusová pôda. Je ozdobný od júna do augusta.
Lathyrus odoratus L. — hrachor Viciaceae — bôbovité
Popínavá rastlina až 150 cm vysoká so 4—8 kvetmi na jednej bezlistej stopke. Má protistojné špicaté listy s úponkami. Uplatňuje sa pri popínaní plotov a pergol, na opore môže vytvoriť aj kvitnúcu stenu. Vyžaduje výživnú pôdu a chránenú polohu. Neodporúča sa pestovať po sebe na jednom mieste.
Odrody: ‚Evelyn‘, ‚Jessie‘, ‚Jimmy‘, skupina „Průhonický“ s 9 odrodami a podobne.
Lavatera trimestris L. — slezovec Malvaceae — slezovité
Je až 80 cm vysoký. Z listovej ružice vyrastá vetvená stonka, na ktorej koncoch vykvitajú päťpočetné široko lievikovité kvety veľké až 8 cm. Je to rastlina vhodná do vyšších letničkových skupín aj ako solitér. Vyžaduje slnečnú polohu, je náročnejšia na vlahu. Kvitne od júla do októbra.
Odroda: ‚Tanagra‘.
Limonium sinuatum Mill. — limonka Plumbaginaceae — olovníkovité
Rastlina sa pestuje na sušenie kvetov do väzby. Z prízemnej ružice listov vyrastajú krídlaté byle, ktoré sa na konci vetvia a sú zakončené vijanmi kvetov. Kvety majú rôzne sfarbený kalich, ktorý vydrží aj po usušení, kým biela koruna opadáva. Na sušenie sa reže plne rozkvitnutá. Vyžaduje slnečné stanovište, priepustnú hlinitopiesočnatú pôdu s obsahom vápnika.
Odrody: ‚Vencovka‘, ‚Bazovka‘, ‚Zafír‘, ‚Rosea Superba‘.
L. suworowii O. Kuntze — z bohatej listovej ružice vyrastá až 20 stoniek 35 cm vysokých, zakončených klasovitým súkvetím, v spodnej časti rozvetveným. Kvety sú drobné, fialovoružové. Sušia sa celé súkvetia. Rastline sa darí v priepustnej ľahšej pôde na slnečnom stanovišti. Je náročnejšia na vlahu.
Odroda: ‚Ružová‘.
Lobelia erinus L. — lobelka Campanulaceae — zvončekovité
Rastlina je 15—25 cm vysoká, bohato vetvená, s plytko zúbkatými listami a kvetmi v riedkom konečnom strapci. Kvitne bohato, takže zeleň rastliny pod kvetmi pohľadovo zaniká. Je vhodná na plošné výsadby a do vegetačných nádob. Vyžaduje slnko a výživnú pôdu. Kvitne od júna do mrazov.
Odrody: ‚Mrs. Climbram‘, ‚Krištáľový palác‘, ‚Blauer Edelstein‘.
Lobularia maritima (L.) Desv. — tarica Brassicaceae — kapustovité
Rastliny 8—12 cm aj vyššie tvoria bohato vetvené kríčky, ktoré kvitnú až do mrazov. Vyžaduje slnečnú polohu, na pôdu je nenáročná. Používa sa na obruby, do kvetinových múrikov a vegetačných nádob.
Odrody: ‚Royal Carpet‘ (tmavoružová), ‚Rosy o’Day‘ (belavoružová), ‚Fialková kráľovná‘ (modrofialová).
Lunaria annua L. — mesačnica Brassicaceae — kapustovité
Jednoročná alebo dvojročná rastlina až 1 m vysoká. Kvety v konečných strapcoch rozkvitajú v máji až júni. Sú purpurovočervené alebo biele. Ozdobné sú odkvitnuté rastliny svojimi zrelými elipsovitými, plochými šešuľkami s hodvábnym leskom. Používa sa do zimných aranžmánov. Rastie v každej záhradnej pôde na slnku aj v polotieni.
Matthiola incana (L.) R. Br. — fiala Brassicaceae — kapustovité
Pestujú sa plnokveté odrody. Rastlina dorastá podľa odrody 25—70 cm, má predĺžené sivoplstnaté listy a husté strapce kvetov. Nízke odrody sú vhodné na výsadbu do záhonov, vysoké na rez kvetov. Vyžadujú výživné pôdy a miesto na slnku.
Mirabilis jalapa L. — nočenka Mirabiliaceae — nočenkovité
Pestuje sa ako letnička. Je vysoká 60—80 cm, husto olistená srdcovitými listami a bohato sa vetví. Kvitne lievikovitými kvetmi až 3 cm veľkými, od bielej, žltej cez ružovú až po červenú. Je to veľmi dekoratívna letnička, ktorá vykvitá neskoro popoludní a ráno kvety zatvára. Príjemne vonia. Vyžaduje výživnú pôdu a slnečné stanovište.
Odroda: ‚Zmes‘. Kvitne od júna do októbra.
Nigella damascena L. — černucha Ranunculaceae — iskerníkovité
Vzpriamene rastúca, bohato vetvená rastlina s jemne strihanými listami. Na konci bylí vykvitajú 3—4 cm veľké kvety. Pod korunou sú opadavé kališné lístky a pod nimi praslen listeňov rozdelený na nitkovité úkrojky, ktoré presahujú kališné lístky. Zaujímavé je aj plodenstvo bruchatých mechúrikov. Kvety sú biele, modré, tmavofialové, svetlo a tmavo karmínovoružové. Používa sa na výsadbu do záhonov a na rez. Vyžaduje slnečné stanovište, inak je nenáročná. Kvitne od júna do septembra.
Odrody: ‚Miss Yekyll‘, ‚Persian Jewels‘.
Papaver somniferum L. — mak siaty Papaveraceae — makovité
Rastliny pomerne rýchlo odkvitajú. Dorastajú až do 1 m výšky. Sú bohato olistené. Kvety sú jednoduché alebo plné, veľmi dekoratívne. Rastliny neznášajú presádzanie, vysievajú sa priamo na stanovište. Vyžadujú výživnú pôdu s obsahom vápnika a slnečné stanovište. Kvitnú v júni až auguste.
Odrody: ‚Danebrog‘, ‚Svetlofialový‘, ‚Tmavokarmínový‘, ‚Lososový‘, ‚Purpurový‘, ‚Biely‘, ‚Tmavoružový‘, ‚Zmes‘.
Pennisetum villosum R. Br. ex Fresen. — perovec Poaceae — lipnicovité
Husté trsy dlhých a ostrých listov zdobia 60—70 cm vysoké steblá s mierne ovisnutými klasmi, ktoré tvoria perové chumáče. Kvitne od júla a je ozdobný až do zimy. Uplatňuje sa v skupinových výsadbách a je vhodný na rez a na sušenie. Na sušenie sa musí rezať pred rozkvitnutím, inak sa klasy rozpadávajú. Vyžaduje slnečnú polohu a priepustnú výživnú pôdu.
Petunia × hybrida Vilm. — petúnia Solanaceae — ľuľkovité
Vyšľachtený druh rastlín s bohatou farebnou paletou kvetov aj ich tvarov. Podľa veľkosti a tvaru kvetov sa rastliny delia do skupín, napr. „Multiflora“ s drobnejšími veľmi početnými kvetmi, „Grandiflora“ s veľkými kvetmi, „Fimbriata“ s kvetmi so zvlnenými okrajmi, „Superbissima“ s pestro sfarbenými kvetmi s výraznou žilnatinou a „Flore-pleno“ plnokveté odrody. Podľa vzrastu sa delia do troch skupín: „Compacta nana“ najnižšie odrody, „Nana“ nízke odrody s kratšími výhonmi a „Pendula“ s výhonmi dorastajúcimi až do 50 cm dĺžky. Odrody skupiny „Nana“ sú vhodné na výsadbu do záhonov, odrody skupiny „Pendula“ do truhlíkov a vegetačných nádob.
Petúniám sa najlepšie darí na slnku, vyžadujú výživné pôdy a v priebehu vegetácie dopĺňanie živín.
Odrody: ‚Snežienka‚, ‚Slniečko‘, ‚Rita‘, ‚Marika‘, ‚Monika‘, ‚Sylvie‘, ‚Angelika‘, ‚Henrietta‘, ‚Ivetta‘, ‚Simona‘, ‚Belinda‘, ‚Kristína‘, ‚Andrea‘, ‚Lucia‘, ‚Dita‘, ‚Claudia‘, ‚Sophia‘, ‚Modrá vločka‘, ‚Radosť‘, ‚Mladosť‘, ‚Láska‘, ‚Priateľstvo‘, ‚Tonka‘, ‚Úsmev‘, ‚Pôvab‘, ‚Modrý zázrak‘, ‚Čipkovaný závoj‘, ‚Červená čiapočka‘ a ďalšie.
Phaseolus coccineus L. — okrasná fazuľa Viciaceae — bôbovité
Dorastá až do 4 m, je bohato olistená trojpočetnými zašpicatenými listami. Ľavotočivé byle majú po celej dĺžke riedke strapce bielych alebo červených kvetov. Rastliny zdobia aj struky. Popína sa po opore a má široké uplatnenie v záhradných úpravách všade tam, kde treba rýchlo ozeleniť väčšie plochy. Vyhovuje jej slnečná poloha a výživná pôda.
Odroda: ‚Bicolor‘.
Phlox drummondii Hook. — flox Polemoniaceae — flokovité
Rastlina je 25—60 cm vysoká podľa odrody. Má rozkladitý vzrast, prisadnuté špicaté listy a päťcípe kolesovité kvety vo vrcholíkovom súkvetí. Odrody sa delia na nízke „Compacta“, napr. ‚Červánok‘, na vyššie „Grandiflora“ a vysoké až 40 cm „Gigantea“, napr. ‚Smotanová‘, ‚Ružová‘, ‚Ružová s okom‘, ‚Albooculata‘, ‚Violacea Albooculata‘, ‚Zmes‘, ‚Rosy Morn‘. Ostro zúbkaté okraje kvetov má odroda ‚Cuspidata‘. Nízke odrody sa vysádzajú do skupín na záhony, do skaliek a múrikov, vyššie odrody sú vhodné jednotlivo vysadené v zmiešaných skupinách alebo v samostatných skupinách. Rastliny kvitnú počas celého leta. Sú nenáročné, vyžadujú slnečnú polohu.
Portulaca grandiflora Hook. — portulaka Portulacaceae — portulakovité
Rastlina s poliehavými dužinatými byľami a čiarkovitými dužinatými listami, 10 cm vysoká. Na koncoch stoniek sú kvety jednoduché alebo plné, veľké 4 cm. Rastliny kvitnú počas celého leta. Kvety sa otvárajú iba počas slnečných dní. Vysádza sa do záhonov na veľkých plochách, do skupín, do skaliek a do vegetačných nádob. Vyžaduje slnečné stanovište a ľahkú piesočnatú pôdu.
Odrody: ‚Červená poloplná‘, ‚Nobelty Jewel‘, ‚Zmes‘.
Rudbeckia hirta var. pulcherrima Farw. — rudbekia Asteraceae — astrovité
Kríčkovito rastúce rastliny sú 60—80 cm vysoké. Listy sú prisadnuté, kopijovité, súkvetie je 8 cm veľký úbor s tmavohnedým terčom a žltými široko jazykovitými lúčmi na obvode. Vysádza sa do skupín aj ako solitér. Dobre vyvinuté kvety sú vhodné na rez. Kvitne od júla do konca septembra. Vyžaduje ťažšie hlinité humusové pôdy a slnečné stanovište.
Odrody: ‚Hviezda z Kelvedonu‘, ‚Moja radosť‘, ‚Irish Eyes‘.
Salpiglossis sinuata Ruiz et Pav. — salpiglosis Solanaceae — ľuľkovité
Dorastá podľa odrôd 50—80 cm, je vzpriamená, úzko kríčkovitá. Mieva úzke celistvookrajové alebo zúbkaté listy. Kvety sú lievikovité, podobajú sa petúniám. Farba kvetov je od smotanovej cez ružovú, fialovú až po červenú s výraznou žilnatinou. Je to letnička vhodná do skupinových výsadieb aj ako solitér. Vyžaduje slnečnú polohu a chudobnejšie suché pôdy.
Odroda: ‚Zmes‘.
Salvia horminum L. — šalvia Lamiaceae — hluchavkovité
Kríčkovito vetvené rastliny dorastajúce do 60 cm výšky sú ozdobné 3—5 pármi najvrchnejších listeňov, ktoré sú sfarbené zhodne s farbou prilby kvetov; po odkvitnutí majú listene zelenú farbu. Vysádza sa do prírodných skupín, používa sa aj na rez. Rastliny vyžadujú slnečnú polohu, inak sú nenáročné.
Odroda: ‚Monarch Bukett‘.
S. splendens Sello — rastliny s úzko kríčkovitým vzrastom dorastajú podľa odrody 25—40 cm. Srdcovité listy so zúbkovanými okrajmi sú na byli protistojne postavené. Kvety sú v lichopraslenoch na konci rozvetvených bylí. Kalich aj koruna kvetov sú rovnako sfarbené, koruna po odkvitnutí opadáva. Šalvia je vhodná na výsadby veľkých plôch, do skupinových výsadieb aj vegetačných nádob. Vyžaduje slnečné stanovište a výživnú pôdu.
Odrody: ‚Libochovický oheň‘, ‚Tetra Pronto‘, ‚Profesor Hrubý‘.
Silene pendula L. — silenka Silenaceae — silenkovité
Poliehavá vankúšovitá rastlina dosahuje výšku 15—25 cm. Listy sú predĺžene vajcovité, kvety 2 cm veľké, jednoduché, poloplné až plné. Kvitne v júli a auguste, prípadne v máji až júni, podľa spôsobu výsevu. Vysádza sa do hustých letničkových záhonov alebo samostatne do väčších skupín, do skaliek, malých múrikov a vegetačných nádob. Darí sa na slnečnom stanovišti v každej záhradnej pôde.
Tagetes erecta L. — aksamietnica Asteraceae — astrovité