Trvalky: sprievodca výberom, pestovaním a starostlivosťou
Trvalky: sprievodca výberom, pestovaním a starostlivosťou
Trvalky sú chrbticou každej záhrady. Poradíme vám, ako zostaviť kvitnúci záhon od jari do jesene, ako trvalky správne pestovať, množiť a chrániť pred škodcami.
Čo sú trvalky a prečo patria do každej záhrady
Sú to vytrvalé kvety, ktoré kvitnú a dávajú semeno viac rokov po sebe a obdobie zimy prežívajú väčšinou len podzemnými orgánmi (koreňmi, oddenkami, hľuzami, cibuľou). Sú to teda aj kvety cibuľnaté a hľuznaté, tie však zaraďujeme do samostatnej skupiny. Pod pojmom trvalky sa rozumejú len viacročné rastliny, ktorých podzemná časť tvorí korene alebo oddenky.
Medzi trvalkami sú druhy miniatúrne, vysoké niekedy len 5 cm, ale aj obrovské rastliny, vysoké až 3 m i viac, druhy veľmi ťažko pestovateľné aj nepríjemne sa zaburiňujúce, rastliny s vysokou aj nízkou estetickou hodnotou. Je to najrozšírenejšia skupina záhradných rastlín, zahŕňajúca množstvo druhov.
Pre uľahčenie výberu rozdeľujem trvalky do niekoľkých skupín, v podstate podľa veľkosti a tvaru, ktoré určujú možnosti ich použitia. Neuvádzam všetky trvalky, ktoré sa u nás pestujú, ale výber tých najkrajších, vhodných pre menšie záhrady. Podrobnejší zoznam je v špeciálnych knihách o trvalkách a skalničkách.
Na správnom výbere pre dané podmienky záhrady do značnej miery závisí pestovateľský úspech. Nestačí len vedieť, ako kvet vyzerá a kedy kvitne, ale aj aké podmienky najlepšie vyhovujú jeho rastu.
Ako zostaviť trvalkový záhon: kompozícia, výber druhov a kombinácie
Krása je v použití
Trvalky väčšinou dávajú záhrade charakter prírodného prostredia. Nehodia sa preto do záhrad prísnych tvarov, krásne sú len v uvoľnených a nepravidelne usporiadaných záhradách.
Široký sortiment trvaliek dáva veľké možnosti použitia; niektoré druhy kvitnú už veľmi skoro v predjarí (čemerica), iné zase kvitnú až v neskorej jeseni (chryzantémy kórejské) a niektoré sú dekoratívne aj v zime (najmä trávy). Väčšina trvaliek sa má asi po piatich rokoch presadiť a pritom rozdeliť a omladiť; máme teda možnosť neustálou obmenou záhony vzhľadovo meniť. Záhony trvaliek majú byť zostavené vždy z viacerých druhov, pretože jeden druh kvitne najviac tri až štyri týždne. Preto využívame rôznu dobu kvitnutia trvaliek na to, aby záhon pekne kvitol od najskoršej jari až do mrazu. Využívame rovnako aj druhy okrasné listom.
Zostavenie záhonov trvaliek nie je jednoduché; druhy a odrody je treba voliť tak, aby k sebe esteticky ladili a aby mali aj podobné pestovateľské nároky. Záhon trvaliek má byť nepravidelný, a to tvarom aj usporiadaním jednotlivých druhov. Osádzame ho podľa určitých kompozičných pravidiel. Najskôr vyberieme rastliny, ktoré budú tvoriť kostru skupiny. Má to byť trvalka výrazná vzrastom alebo kvetom, ale môže to byť aj vhodný okrasný ker. Tieto základné rastliny neumiestnime v strede záhona, ale trochu bokom, asi v jednej tretine dĺžky alebo šírky; podľa veľkosti záhona tak umiestnime jednu až štyri dominantné rastliny. Potom volíme rastliny doplňujúce, vyvažujúce, spestrujúce záhon, a nakoniec náhradné rastliny, kvitnúce postupne, vytvárajúce stále nové farebné kombinácie. Akékoľvek zoskupenie trvaliek nemá byť pravidelné, v jednej línii, ale má byť ladné v nepravidelných obrazcoch.
Trvalky možno kombinovať aj s druhmi z ostatných skupín záhradných rastlín, napr. skupinu trvaliek možno doplniť cibuľnatými alebo hľuznatými kvetinami. Záhon trvaliek kvitnúcich v lete a na jeseň oživí na jar cibuľnaté kvetiny, zatiaľ čo záhon jarných a letných trvaliek vhodne doplnia hľuznaté kvetiny, ktoré kvitnú na jeseň. Trvalky kombinujeme aj s niektorými jednočkami, najmä s jednočkami, ktoré majú podobný charakter, ale aj s vhodnými drevinami, predovšetkým s nízkymi ihličnanmi, ktoré môžu v záhone trvaliek tvoriť dominantný prvok. Trvalky nekombinujeme s ružami, georgínami a niektorými ďalšími kvetinami výnimočného postavenia. Trvalky na rezanie vysádzame na menej pohľadovo významné miesto. Môžeme ich však úmerne rezať aj z rozrastených trsov v zmiešaných záhonoch, zvyčajne kvitnú dostatočne.
Všetky záhony trvaliek majú byť v záhrade umiestnené tak, aby na niečo nadväzovali. Osamelý záhon trvaliek uprostred trávnika pôsobí v záhrade ako cudzí prvok, no ak má v pozadí skupinu s ihličnanmi, pred ktorými vyniká najmä pestrosť farieb, alebo živý plot, stenu, pergolu či budovu, teprve sa náležite uplatní jeho krása.
V blízkosti pohľadu (pri cestách, lavičkách, terasách) používame jemnejšie druhy, na pohľadovo vzdialenejšom mieste vysádzame druhy robustnejšie a farebne výraznejšie a vždy vo väčších celkoch. Upozorňujeme pritom na určitú zákonitosť, s ktorou sa pri zostavovaní záhona trvaliek musí počítať: Nízke trvalky kvitnú väčšinou na jar, stredné a vysoké v lete a na jeseň. Výsadby trvaliek sa majú prispôsobiť prostrediu výberom sortimentu — iné trvalky sa používajú v záhrade pri vile, iné v prírode pri chate. Je treba dbať na vzhľad okolia a zapojenie záhrady do neho. Pri chatách sa viac používajú zplanievajúce trvalky, napr. lupina, trzáče, orlíčky, zvonček broskyňolistý, margaréty, zápleváč, jesenné astry, čechrava a ďalšie.
Špeciálne partie, obruby a trvalky pre včelárov
V rôznych stanovištných podmienkach alebo z iných dôvodov sa dajú zo špecifických druhov trvaliek vytvoriť špeciálne charakteristické partie. Nádhernú partiu možno vytvoriť napríklad z nízkych plazivých trvaliek, tj. nízkych plameniek, štěničníku, rožca, nízkych karafiátov, nízkého šáteru, silenky, pupalky, rozchodníkov, netreskov apod. Stepná partia bude zostavená napríklad zo suchomilných tráv — kostráv, ovsa, eulalie a peniseta, ďalej striebornej šalvie, netreskov, levandule, rožca, šáteru, dryádky, ľubovníka, máčky, statice, mliečnika, juky, divinovky a j.
Nízke trvalky, vhodné do skaliek a na suché múriky, sú známe pod názvom skalničky alebo alpinky a je ich nepreberné množstvo. O skalničkách však pojednáva samostatná kapitola.
Trvaliek vhodných na obruby záhonov je dostatočný výber: tařička, trávnička, nízke astry, nízke zvončeky, mliečnik, kuklík, dlužicha, ľubovník, primulky, smolnička a j. Niektorými sa dá nahradiť trávnik, najmä na extrémne suchých stanovištiach. Sú to napr. nízky rebríček, tařice, rožec, osivka, nízky šáter, nízke plamenky. V tieni sa dá trávnik nahradiť napríklad zběhovcem, bergéniou, apod.
Veľký výber trvaliek je aj pre vodné a močiarne partie, o nich pojednáva samostatná kapitola.
Použitie trvaliek je veľmi široké. Pri výbere zo všetkých možných hľadísk nezabudnime ani na pastvu pre včely. Niektoré trvalky dávajú množstvo peľu, iné zase dostatok nektáru. Včelársky najdôležitejšie sú: oměj, pilát, bielotrň, máčka, šalvie, niektoré rozchodníky, materina dúška, hlaváček, chrpa, čemerica a zlatobyľ.
Výsadba trvaliek: príprava pôdy, termíny a prvá starostlivosť
Dobrý začiatok — jednoduché pestovanie
Trvalky ako celok nie sú pestovateľsky náročné. Len tie najmenšie z nich, teda skalničky, pochádzajúce väčšinou z úplne odlišných podmienok, sú náročnejšie a musíme im venovať viac starostlivosti, ak chceme, aby dobre rástli a kvitli.
Trvalky rastú po vysadení na záhon niekoľko rokov na jednom mieste. Ak si chceme v ďalších rokoch ušetriť prácu, musíme pred výsadbou dobre pripraviť pôdu, a to aj pre nenáročné druhy. Dobre pripravená pôda má byť prekypčená aspoň do hĺbky 30 cm, starostlivo odburinená, hnojená kompostom alebo aspoň prevrstvená rašelinou, bez kameňov. Ak je pôda ťažká, ílovitá, vylepší sa okrem rašeliny aj pieskom, popolom a dobrým kompostom, aby bola prevzdušnená a priepustná; ak je príliš ľahká, pridáva sa okrem rašeliny ťažší kompost a napríklad aj lesný humus (listovka). Najdôležitejšie je dokonalé odburinenie, pretože plieť záhon s vzrastlými trvalkami prerastenými vytrvalými burinami, ako sú napríklad svinovník, pichliač, prasličky, pýr a mnohé iné, to býva záhradkárovo martyrium. Dosť práce je aj s jednoročnými burinami, ako je lipkavec, kurička, starček, bér a iné. A keď tieto buriny ihneď neodstránime, pokazia vzhľad záhonu. Burina je všade a vždy nevítaná a v trvalkovom záhone je to nepriateľ číslo jedna, tým viac, že chemicky proti nej zasiahnuť nemožno.
Stálu starostlivosť vyžaduje okraj trvalkového záhonu. Väčšinou prechádza do trávnika, ktorý sa rozrastá do záhonu a kazí jeho vzhľad. Okraj záhonu má byť stále rovne zarezaný. Dá sa tomu pomôcť tak, že sa do okrajov trvalkového záhonu zapustí pozinkovaný plech vysoký asi 20 cm, ktorého vrchný okraj je v úrovni povrchu pôdy, aby nebol vidieť. Korene tráv ani trvaliek potom nemôžu prerastať, takže okraje sa dajú ľahšie udržať.
Trvalky na záhon vždy vysádzame ako predpestované mladé rastliny, ktoré buď vypestujeme sami, alebo — čo je jednoduchšie — kúpime v špecializovanom záhradníctve.
Väčšinou sa trvalky dajú sadiť na jeseň (v septembri — októbri) alebo na jar (v marci — apríli). Druhy kvitnúce na jar sa spravidla sadia na jeseň, druhy kvitnúce v lete a na jeseň sa sadia na jar. Výnimkou sú kosatce a pivonky, ktoré sa sadia v auguste, aby v nasledujúcom roku mohli vykvitnúť. Neskoršie jesenné výsadby mladých rastlín je lepšie cez prvú zimu prikryť chvojím. Najmenšie trvalky — skalničky, sa väčšinou predpestovávajú v kvetináčoch a dodávajú sa s pevnými koreňovými balmi; môžu sa sadiť prakticky celú sezónu. Ak ich však dostaneme až v novembri, zapusťme ich aj s kvetináčom do pôdy, prikryjme chvojím a vysaďme až na jar. Je to istejšie.
Korienky vysadzovaných trvaliek nenecháme zbytočne dlho mimo pôdy, a najmä ich chránime pred vetrom a slnkom. Dlhé korienky môžeme trochu skrátiť, zaschlé korienky namočíme do riedkej kaše zo zeminy a vody. Najlepšie však je dať pri sadení trvaliek do každej jamky hrsť vlhkej rašeliny, potom zem pevne pritlačiť ku korienkom a ešte dôkladne zaliať. Sadenica má byť zasadená tak hlboko, aby rasiace výhonky boli asi v úrovni povrchu pôdy. Do zakorenenia rastliniek treba starostlivo zalievať a narúšať škralúp.
Záhony alebo partie osadené trvalkami sa oplatí nastielať, tj. pôdu medzi rastlinami prikryť nejakou hmotou, ktorá zabraňuje vysychaniu pôdy. Najvhodnejšia na to je rašelina, ktorá tiež zabraňuje klíčeniu burinových semien a tvorbe pôdneho škralúpu.
Ošetrovanie trvalkových záhonov počas sezóny aj v zime
Ošetrovanie trvalkových výsadieb
V prvom roku po výsadbe je potrebné trvalkového záhonu venovať viac starostlivosti, neskôr, keď sa trsy rozrastú, práce ubúda. Aby rastliny čo najrýchlejšie rástli, potrebujú stálu a rovnomernú vlhkosť pôdy, nakyprenú plochu pôdy medzi rastlinami a starostlivo odburinený záhon. Keď sa trvalky vysadia do dobrej a dobre pripravenej pôdy a na zimu sa medzi trsy dá trochu kompostu, nie je potrebné v prvom roku po výsadbe a väčšinou ani neskôr prihnojovať.
Navyše posypanie pôdy medzi rastlinami kompostom je dobrým opatrením proti holým mrazom a ako prihnojenie bohato postačí. Nechceme totiž, aby trvalky veľa rástli, ale aby veľa kvitli. Najmä skalničky prakticky neprihnojujeme. Pridanie humusu kompostom alebo dobrou zeminou postačí. Pokiaľ by bolo po rokoch potrebné niektoré trvalky prihnojovať, potom je najlepšia slabá hnojivá zálivka plnými hnojivami (napr. Sfinx, Herbasyn), opakovaná dvakrát, trikrát počas vegetácie. Čas od času je potrebné záhon vyplieť, pretože vždy sa v ňom vyskytne nejaký burina a je lepšie ju zlikvidovať, kým je ešte mladá.
Po odkvitnutí sa odkvitnuté kvety alebo kvetenstvá odrezávajú, pretože jednak znižujú estetický dojem, jednak tvorbou semien sa rastliny oslabujú. Okrem toho u niektorých druhov je nebezpečenstvo zaburinenia záhonov vypadanými semenami, u niektorých druhov zase včasným odstránením odkvitnutých stoniek podporíme opakované kvitnutie (vlčinec, ostroha). Listy trvaliek odrezávame až pri zemi v čase, keď zatahujú, čo u niektorých trvaliek je už v lete, u iných až keď ich prejde mráz; niektoré trvalky sú pekné aj cez zimu. Tie môžeme ostrihať až na jar.
Na miestach, kde bývajú holé mrazy, môžu niektoré citlivejšie trvalky, najmä skalničky, vymrznúť. Tam sa oplatí zakryť ich cez zimu chvojím. Pravidelne je to vhodné opatrenie pre skalky. Na jar sa však prikrývka musí skoro odstrániť, aby skoro kvitnúce skalničky neodkvitli pod chvojím.
Choroby a škodcovia trvaliek: ako chrániť záhon
Choroby a škodcovia
Aj trvalky v záhrade ochorejú alebo ich poškodí nejaký parazit. Aj tu platí zásada, že dobre pestované rastliny sú menej napádané. Pri správnej starostlivosti odpadajú choroby fyziologické, vznikajúce ako reakcia rastlín na nevhodné prostredie alebo neodborný zásah. A tých býva v záhradách najviac.
Vírusovým chorobám možno predchádzať nákupom zdravých sadeníc a okamžitým ničením vošiek, ktoré tieto choroby prenášajú. Keď sa vírusová choroba vyskytne (väčšinou sú to svetlé škvrny na listoch — mozaika, krúžkovitosť, pestrokvetosť, ďalej zasychanie časti listov — nekróza, rôzne deformácie listov i kvetov a pod.), treba celú rastlinu i s koreňmi zlikvidovať.
Proti hubovým chorobám — černiam, hrdзam, múčnatke, plesni sa dá striekať prípravkami Perozin a Fundazol, pokiaľ sa ovšem postriek oplatí. Väčšinou je vhodnejšie odrezať a spáliť napadnuté časti rastlín. Silne napadnuté rastliny je lepšie odstrániť a zlikvidovať i s koreňmi. Zo záhona, kde sa hubové choroby viac vyskytujú, je lepšie rastliny presadiť na nový záhon.
Proti škodcom sa zasahuje ihneď, akonáhle sa objavia.
Proti vošiekam a inému sajúcemu hmyzu sa strieká Fosfotionom, proti húseniciam, chrústom a ich larvám, húseničkám atď. sa strieká Metationem. Náročná ochrana je proti háďatkám, ktoré značne škodia na niektorých dôležitých trvaliciach. Napadnuté rastliny sa musia zničiť i s koreňmi a pôdou okolo koreňov. Záhon treba dezinfikovať Nematinom a niekoľko rokov naň nepestovať napadnutý druh ani príbuzné druhy. Odporúčam vysadiť na takýto záhon aksamietnik (Tagetes patula alebo Tagetes erecta), ktorý háďatká odpudzuje. Za dva roky bude záhon čistý.
Základom ochrany záhonov trvalíc proti chorobám a škodcom by mal byť každoročný postriek v dobe vegetačného pokoja prípravkami Arborol M alebo Nitrosan, a to do všetkých kútov záhonov. Tento postriek zlikviduje veľkú väčšinu zárodkov škodcov a chorôb. To je najistejší preventívny spôsob ochrany.
Rozmnožovanie trvalíc: semeno, delenie trsov a výhonky
Rozmnožovať — ale aj obmedzovať
Trvalice by si mal záhradkár kúpiť; má tak záruku pravosti druhu i odrody a zdravé, dobre vyvinuté rastliny. Pokiaľ však chce, môže si ich sám namnožiť, nakoľko u väčšiny druhov to nie je náročné. Vopred však zdôrazňujem jedno: Akékoľvek množenie musí pochádzať z najlepších, najvyspelejších, najskorších a najzdravších rastlín.
Takmer všetky trvalky sa dajú množiť semenami. U niektorých je to veľmi ťažké, iné sa množia semenami bežne. Oveľa jednoduchšie je vegetatívne množenie, najmä množenie delením trsov. Aj množenie výhonkami sa dá v záhrade použiť. Ostatné spôsoby vegetatívneho rozmnožovania sú vecou záhradníkov alebo záhradkárov-špecialistov, ktorí na to majú technické zariadenia. Semenami sa dá rýchlo rozmnožiť veľké množstvo nových jedincov, ktorí však vykvitajú väčšinou až druhým rokom. Delením trsov sa získa oveľa menej rastlín, ktoré však kvitnú hneď v najbližšom vegetačnom období.
Pri rozmnožovaní trvaliek generatívnym spôsobom, teda semenami, potomstvo niektorých druhov nie je úplne jednotné, najmä vo farbe kvetov a vo výške rastlín. U semien nakúpených v odborných obchodoch, ktoré predávajú osivo prešlé šľachtiteľským procesom, je táto variabilita taká nepatrná, že pre záhradkárske pestovanie stráca význam. U osiva rozmnožovaného na záhradkách sa môže stať, že potomstvo je nejednotné. To signalizuje, že je potrebné zakúpiť nové osivo.
Pri pestovaní trvaliek zo semien sa vysievajú tak, aby do jesene narástli silné rastliny schopné výsadby na záhon. Pomaly rastúce druhy sa vysievajú v zime alebo časnej predjarí do skleníka alebo teplého pareniska. Preto u týchto odrôd je lepšie kúpiť hotovú sadenice. Dobre rastúce druhy sa vysievajú na jar priamo na záhon. Pôda pre výsev musí byť preosievaná, kypraná, priepustná, živná a bez burín. Semená sa sejú do riadkov, tak najlepšie vzchádzajú. Po vysievaní sa pôda jemne zaleje a výsevy sa ľahko prikryjú chvojím jednak preto, aby semená nevyzobali vtáci, a jednak pre mierne zatienenie, pri ktorom povrch pôdy tak rýchlo nevysychá. Pred vzídením semien aj po ňom je potrebné pôdu medzi riadkami kypriť a udržiavať ju stále primerane vlhkú. V suchej pôde rastlinky zle vzchádzajú a pomaly rastú.
Husto naklíčené rastlinky v riadkoch pretrháme alebo vyjednotíme. Rastliny nechávame na výsevnom záhone až do jari, a až druhým rokom ich vyzdvihneme, roztriedime a najsilnejšie vysadíme priamo na trvalé stanovištia.
Pomalšie rastúce trvalky, najmä skalničky, predpestujeme v polotemnom alebo aj studenom parenisku, ktoré musíme podľa potreby vetrať alebo tieňovať, aby rastlinky nezmäkli alebo sa nevyťahovali. Môžeme tiež semeno vysiať do truhlíka krytého fóliou, ktorý sa musí rovnako vetrať alebo tieňovať. Pred výsadbou rastlinky postupne otužujeme. Niektoré druhy je potrebné v septembri alebo v ďalšom roku skoro na jar najskôr preškolovať, a až keď porastú a zosilnejú, vysadiť na miesto. Sadenice trvaliek sa majú vysadzovať na miesto v druhom roku po vysiatí. Rastliny, ktoré zostanú na výsevnom záhone ešte tretí rok, sú už prestarlé a zle rastú.
Množenie trvaliek delením trsov je najjednoduchšie a dá sa použiť u väčšiny trvaliek. Má okrem iného tú výhodu, že nové rastliny zachovávajú všetky vlastnosti pôvodných rastlín. Celý trs rastliny vyberieme z pôdy tak, aby sme čo najmenej poškodili korene, a ostrým rýľom alebo lepšie ostrým nožom ho rozrežeme na potrebný počet delenníkov. Korienky ostrihame asi na výšku dlane (10 cm). Väčší delenníci sa vždy lepšie ujímajú. Najvhodnejší čas na delenie trvaliek je časná predjar za zamračeného dňa. Korienky je potrebné pri výsadbe aj po zasadení chrániť pred suchom. Sadiť sa má hneď „zo zeme do zeme“, na vopred pripravený záhon. Ak to z nejakého dôvodu nie je možné, je nutné trsy zakladať, t. j. korene zasypať zeminou a udržiavať vo vlhku. Pri posielaní delenníkov trvaliek je potrebné koreňový bal zabaliť do fólie. Trvalky možno deliť aj na jeseň, v septembri, ale len otužilé. V neskorej jeseni možno deliť len najotužilejšie druhy. Pri jesennom delení je potrebné výrazne redukovať nadzemné časti rastlín.
Trvalky, ktoré vytvárajú výhonky, je veľmi výhodné množiť výhonkami. Oddenky alebo koreňové výbežky sa oddeľujú a vysadzujú na nový záhon v časnej jeseni (august — september) alebo na jar. U materskej rastliny sa obnaží koreňový systém a bočné výbežky aj s koreňmi sa oddelia rýľom alebo odrežú. Slabšie výhonky sa sadia hneď do pareniska, a keď zosilnejú, vysadia sa na záhon. Silnejšie výhonky sa vysadzujú priamo. Kým znovu zakorennia, vyžadujú vlhkú pôdu, a preto sa musia pravidelne zalievať, najmä na jeseň.
Ďalšie spôsoby množenia trvaliek sú zložité a používajú ich záhradníci.
Nejde však len o rozmnožovanie trvaliek. Mnohokrát musíme trvalky aj obmedzovať. Niektoré druhy sa časom rozrastú tak, že potlačia iné, alebo sa samovoľne vysemenia a v záhrade sa stávajú burinou. Tieto druhy je potrebné obmedzovať zmenšením trsu aj koreňov, odstraňovaním koreňových výbežkov aj odkvetnutých kvetov, aby sa nevysemenili, prípadne vysemenené mladé rastliny vyplieť. Každá rastlina je pekná len v určitom veľkostnom pomere k iným druhom, inak stráca svoju okrasná hodnotu.
Najkrajšie trvalky na rezanie: margaréty, echinacea, pivónie a ďalšie
Široký výber
Z bohatého množstva rodov a druhov uvádzam len najkrajšie a najvďačnejšie trvalky, vhodné do záhrad, a prihliadal som aj k tomu, či sú v našich semenárskych alebo škôlkárskych závodoch dostupné. Zostavil som ich predovšetkým podľa hlavnej možnosti využitia a v jednotlivých skupinách som ich zaradil podľa toho, za ako významné ich považujem pre použitie na záhradkách.
TRVALKY VHODNÉ PREDOVŠETKÝM NA REZANIE
Kopretiny, chryzantémy — Chrysanthemum. Z tohoto rozsiahleho rodu sa na záhradkách azda najčastejšie pestuje naša domáca kopretina — Chrysanthemum leucanthemum, ktorá rozkvitá koncom mája a niektoré odrody opakujú kvitnutie v auguste. Je vysoká asi 60 cm. Na jej úkor sa v posledných rokoch rozširuje veľkokvetá kopretina — Chrysanthemum maximum, ktorá je podstatne väčšia, kvety sú široké cez 10 cm, vysoké sú až 1 m, kvitnú však asi o mesiac neskôr a neremontujú. Bolo vyšľachtených niekoľko vynikajúcich odrôd. Všetky tieto kopretiny potrebujú slnko, výživnú pôdu a pravidelné zalievanie, množia sa na jar delením trsov. Spravidla po troch rokoch je potrebné ich presadiť a rozdeliť.
Druhou veľkou skupinou tohto rodu sú pravé chryzantémy — Chrysanthemum × hortorum. Tento druh má veľké množstvo odrôd, ktoré sa pestujú v záhradníckych závodoch hlavne pre jesenné obdobie. Sú medzi nimi odrody jednoduché, poloprekvitnuté i plné, nízke i vysoké a azda vo všetkých farbách. Pre pestovanie na záhradkách na voľných záhonoch je potrebné vyberať predovšetkým skoré odrody, ktoré vykvetnú v septembri alebo októbri, pretože neskôr by ich spálil mrazík. Obľúbenou záhradkárskou skupinou sú tzv. koreánky, ktoré nasadzujú veľké množstvo menších kvetov. Všetky chryzantémy potrebujú teplejšie chránené stanovište, kypnú pôdu, v lete pravidelné zalievanie, v zime skôr sucho a ľahký kryt. Množenie je pomerne ťažké, odporúčame nákup sadeníc.
Ďalšou významnou skupinou tohto rodu je rimbaba — Chrysanthemum coccineum, známejšia pod latinským názvom Pyrethrum roseum. Sú to ružové až červené kopretiny so svetlým stredom, kvitnúce v júni a po kratšom odpočinku pri dobrom zalievaní znovu slabšie v júli. Potrebujú plné slnko, živnú pôdu a pravidelné zalievanie. Sú chúlostivé na presádzanie. Množia sa delením, najlepšie hneď po odkvitnutí, tiež zo semena.
Pri kvetinách čeľade hviezdnicovitých (astry, kopretiny atď.) používam označenie kvet, aj keď ide o kvetinstvo; medzi záhradkármi je toto označenie bežné a jasné.
Trčihlav, tiež terčovka, rudbekie — Rudbeckia Je to rozsiahly rod veľmi obľúbených kvetín, u ktorých prevláda žltá farba. Sú vesmes veľmi nenáročné, prednosť dávajú vlhšej humóznej pôde. Najpestovanejšia je Rudbeckia fulgida, vysoká asi 60 až 70 cm. Vykvitá v auguste a septembri veľkými, zlatožltými kvetmi s čiernohnedým terčom. Z niekoľkých variet je najcennejšia R. fulgida sullivantii, ktorá patrí medzi najrozšírenejšie trvalky. V sedliackych záhradách patrí medzi najpestovanejšie kvetiny Rudbeckia laciniata, ktorá dorástá výšky až 2 m a od júla do septembra vykvitá stovkami tmavožltých kvetov. Rovnako vysoká je Rudbeckia nitida, ktorej kvet nie je taký plný, zato má tmavý stred. Je jemnejšia a toľko sa nerozrastá. V posledných rokoch sa rýchlo rozširuje pestovanie odrody Rudbeckia × hybrida ‚Gloriosa Daisy‘. Má veľké, jednoduché kvety hnedočervené a žlté v rôznych farebných prechodoch a s výrazným stredom. Vyžaduje teplejšiu polohu a suchšiu pôdu. Je to azda najlepšia trvalka na rezanie, nakoľko vo váze vydrží veľmi dlho. Ľahko sa množí semenami. Semenáčiky kvitnú už v prvom roku, avšak vydržia na záhone len tri, najviac štyri roky. Výnimkou vo farbe je Rudbeckia purpurea, ktorá sa v posledných rokoch častejšie uvádza pod menom Echinacea purpurea. Je to tvrdá kvetina vysoká asi 80 cm, s veľkými úbormi zvláštnej červenofialovej farby a červenohnedým terčom. Kvitne v lete a ľahko sa množí semenami.
Kamzičník — Doronicum Je známy ako žlté kopretiny a azda nechýba v žiadnej záhradke. V podstate sa u nás pestujú dva druhy, a to nízky D. orientale (D. caucasicum), vykvitajúci už v apríli, a vyšší D. columnae, vykvitajúci v máji. Najlepšie sa darí v živnej, ťažšej, humóznej pôde, radšej vlhšej, na slnku, ale nie na priamom úpale. Množí sa delením trsov a na stanovišti vydrží mnoho rokov.
Liatris — Liatris Je to moderná trvalka veľmi zaujímavého vzhľadu. Z prízemného trsu listov vyrastajú vzpriamené, hrubé, nevětvené stonky husto jemne olistené. Tie končia hustým klasom kvetov, ktoré rozkvitajú postupne zhora nadol a sú sýto fialovo ružové. Rastliny sú vysoké 60—80 cm a kvitnú v lete. Nie sú náročné, len vyžadujú slnko a v zime skôr sucho. Aj v lete sa zaobídu bez zalievania. Množia sa semenami alebo delením trsov.
Slnečnica — Helianthus Sú to mohutné známe kvetiny a pestujú sa aj ako včelárska rastlina. Pre záhradky sú vhodné predovšetkým odrody H. recapetalus, ktoré sú vysoké asi 120 cm a majú krásne, veľké, žlté kvety s tmavým terčom. Kvitnú v auguste a septembri. Potrebujú slnko, hlbokú pôdu, a ak sa pestujú na rezanie, tiež vydatné hnojenie a častejšie presádzanie, aby kvety boli veľké a násada bohatá. Druh H. rigidus je absolútne nenáročný, vysoký asi 160 cm, kvitne v septembri, ale veľmi silno odnožuje a počas niekoľkých rokov dokáže zaburinieť záhradu. H. salicifolius je vzhľadom odlišný, dorástá výšky až 250 cm, odnožuje slabo.
Heliopsis — Heliopsis Je to obľúbená žltá trvalka, vysoká niečo cez 1 m, vykvitajúca v lete. Kvitne mimoriadne dlho, pretože jednotlivé kvety vykvitajú postupne. Aj rezané vo váze vydržia veľmi dlho. Je to nenáročná rastlina, netrpí suchom ani chorobami, nepoleháva, ani sa neburiní, škodí jej iba príliš veľká vlhkosť. Má niekoľko krásnych odrôd. Množí sa delením trsov.
Helenium — Helenium Je to trvalka vysoká 120—140 cm s nápadne širokými lupeňmi kvetov vo farbe žltej, bronzovej alebo červenej, s pekným odlišným terčom. Predáva sa niekoľko pekných odrôd, a v posledných rokoch prichádza do predaja nová skupina odrôd, o mesiac skorších, nižších a veľmi dlho kvetúcich. Táto skupina je perspektívna predovšetkým pre záhradky. Rastliny potrebujú slnko a pravidelné zalievanie, inak trpia suchom. Množia sa delením trsov, a to iba na jar.
Chrpa — Centaurea Trvalá chrpa je u nás dosť opomínaná, napriek tomu, že dlho kvitne a má veľké, tvarom zaujímavé kvety v bohatej škále farieb od čisto modrej cez ružovofialovú a žltú až po bielu. Dobre znáša sucho aj horúčavo. Na záhradkách sa pestujú dva druhy — C. montana, vysoká až 50 cm, kvitnúca v máji a júni, a C. dealbata, vysoká 80 až 90 cm, kvitnúca v júni a júli. Sú to rastliny nenáročné, v hlbšej pôde, ktorá udrží vlahu, ani nepotrebujú zalievanie. Pôda nemá byť príliš živná, pretože potom rastú listy na úkor kvetov. Množia sa delením. V dobrých podmienkach sa príliš rozširujú na úkor iných kvetín.
Pivónia — Paeonia Medzi základné kvetiny našich záhradiek patrí pivónia čínska (P. lactiflora). Má nápadne veľké, krásne kvety. Je veľmi významná na rezanie. Režú sa ešte úplne zatvorené púčiky, ktoré práve začínajú ukazovať farbu; vo váze dobre rozkvitajú. Existuje veľké množstvo odrôd jednoduchých, poloprekvitnutých i plných, bielych, ružových, červených, skorších i neskorších. Na ošetrovanie nie je náročná, na stanovišti vydrží mnoho rokov, potrebuje však hlbokú, živnú pôdu, občasné prihnojenie a slnko. Vysádza sa a presádza sa koncom augusta alebo začiatkom septembra, a to pomerne plytko, inak zle kvitne. Na vlhkom stanovišti trpí zasychávaním kvetov. Pomerne menej známou pivóniou, oddávna pestovanou vo vidieckych záhradách, je skoršia a nižšia P. officinalis. Listy má delené, úzke a celkovo vyzerá jemnejšie. Kvet je rovnako krásny.
Hlaváč, chrastavec — Scabiosa Je to krásna rastlina, vysoká 80 až 90 cm. Kvitne veľmi dlho, od júna do septembra, podľa odrôd bielo, svetlomodro, najviac však tmavofialovo. Potrebuje slnečné, teplé stanovište, ľahšiu vápenatú pôdu a pri prísuchu zalievanie. Neznáša vlhko, najmä nie v zime. Množí sa delením i semenami.
Monarda — Monarda Je to zaujímavá trvalka s akýmisi „rozcuchanými“ kvetmi. Odrody sú vysoké od 75 do 120 cm a vynikajú žiarivými kvetmi od bielych cez ružové, fialové po červené. Kvitne dlho a jej vňať má silnú korenistú vôňu. Potrebuje slnko, živnú pôdu a dostatok miesta, pretože niektoré odrody dosť silno odnožujú. Hustejšie vysadené rastliny po troch rokoch rýchlo slabú.
Krásnoočko — Coreopsis Najkrajšie a najväčšie kvety má C. grandiflora. Na stonku vysokom 70—90 cm nesie zlatožlté kvety, ktoré vydržia na rastline i vo váze veľmi dlho a rozkvitajú aj polorozvinuté púčiky. Odkvitnuté kvety sa musia ihneď odstraňovať, inak sa rastlina vyčerpáva tvorbou semena a málo odnožuje. Potrebuje slnko a živnú pôdu a musí sa častejšie (asi po troch rokoch) deliť a presádzať. C. lanceolata je menšia, jemnejšia a na stanovišti vydrží oveľa dlhšie.
Statice — Limonium Je všeobecne známa ako statice. Z trvalých druhov statíc je najpestovanejšia L. tataricum, vysoká 30—40 cm. V lete vykvitá množstvo drobných, belavoro ružových kvetíkov. O trochu vyššia je trvalý druh L. latifolium s drobnými, levanduľovomodrými alebo tmavomodrými kvetíkmi. Oba druhy sa dobre daria v priepustných suchších, ľahších pôdach s obsahom vápnika a na slnku. Potrebujú pravidelné prihnojovanie. Kvety sa sušia. Množia sa semenami.
Guľatec — Echinops Je to suchomilná trvalka, podobná bodliaku. Má úplne guľaté, väčšinou modré kvety, je vysoká asi 80 cm a vykvitá v lete. Je veľmi nenáročná, znesie sucho a zlú pôdu, potrebuje však slnko. Kvety sa môžu sušiť. Množí sa delením alebo semenami, rozburiňuje sa.
Šáter — Gypsophila Je známy aj ako „nevestin závoj“. Je to trvalka, vytvárajúca veľký vzdušný ker, vysoký až 1 m, s množstvom drobných, bielych alebo svetloružových kvetíkov, ktoré sa dobre hodia ako doplnok väčších kvetov do vázy. Rastlina nie je náročná, znesie veľké sucho, v zime neznáša vlhko, inak hnije. Dá sa množiť semenami, je však lepšie kúpiť si roubovanú sadenicu, pretože odrody sa roubujú na korene semenáčov.
Špargľa — Asparagus Na záhradkách vídame pomerne zriedkavo túto vynikajúcu rastlinu na rezanie ako doplnok kytice. A. verticillatus, ktorý pripomína skleníkový A. sprengeri, dorástá do výšky až troch metrov a po odkvitnutí má červené bobuľky, A. filicinus pripomína skleníkový A. plumosus, dorástá do výšky 150 cm a po odkvitnutí má čierne bobuľky, A. tenuifolius je podobný predošlému, je však nízky, len asi 50 cm a vytvára červené bobuľky. Špargľa sa najlepšie darí na slnečnom teplom stanovišti v dobrej pôde s dostatkom vlahý. Množí sa delením trsov alebo výsevom. Mala by sa viac pestovať, nielen na rezanie, ale aj na popínanie pergol a plotov.
Vysoké solitérne trvalky: ostroška, juka, zlatobyľ a divozel
TRVALKY — VYSOKÉ SOLITÉRY Musia mať vždy dostatok miesta, pretože v hustom zápoji nie sú také pekné. Niektoré sa môžu použiť na rezanie.
Ostroška — Delphinium Patrí medzi najkrajšie trvalky vôbec. Pestujú sa výhradne šľachtené odrody, ktoré sa delia do troch hlavných skupín, a to D. × cultorum, Pacific a D. × belladona.
Skupina Delphinium × cultorum má mohutne vyvinutý hlavný hrozen, bočných hroznov je málo a sú slabšie. Majú kvety jednoduché, ktoré sa väčšinou nemusia vyvazovať, aj kvety plné, ktoré sú ťažké a potrebujú oporu. Množia sa väčšinou delením. Rastliny sú vysoké 140—180 cm a jednotlivé odrody majú väčšinou kvety modré v rôznych odtieňoch a biele.
Skupina Pacific je veľmi podobná a dá sa množiť semenom. Pri včasnom výseve vykvitá už v prvom roku na jeseň. Medzi odrodami sú aj farby ružové.
Skupina Delphinium × belladona je o niečo nižšia — asi 130 cm, stonky má rozvetvené a bočné hrozny sú len asi o tretinu menšie ako hlavný hrozen. Odrody sú modré a biele.
Pretože ostrôžky vytvárajú veľa hmoty, vyžadujú hlbokú pôdu, dobre zásobenú živinami, pravidelné zalievanie a za sucha občas dôkladné preliatje. Vykvitajú v júni a júli a po odkvitnutí je treba celú rastlinu odstrihnúť asi 10 cm od zeme, aby sa nevyčerpávala tvorbou semien. Keď sa rastliny po odstrihnutí pohnoja a dobre zaliajú, znovu na jeseň vykvitú. Ostrôžky často trpia múčnatkou, niektoré odrody sú veľmi náchylné. Ich pestovanie je lepšie obmedziť a v každom prípade sa oplatí pred rozkvitnutím preventívny postrek sírnymi prípravkami alebo prípravkom Karathane či Fundazol.
Juka — Yucca Hovorí sa jej aj palmová ľalia. Vyzerá veľmi exoticky. Z mohutnej listovej ružice vyháňa stvol vysoký asi 120 cm, ktorý sa rozvetví a nesie veľké množstvo bielych previslých zvončekovitých kvetov. Je to typická solitéra. Vyžaduje priepustné pôdy, bohaté vápnom a suchšie slnečné stanovište. Znáša aj úpal. V chudobnejších pôdach niektorý rok nevykvitne. Množí sa delením trsov; dá sa množiť aj oddenkom, ale potom kvitne až za tri roky.
Divozel — Verbascum Je to vysoká statná rastlina, ktorej kvetinstvo pripomína svietnik. Niektoré druhy sú viac rozvetvené, iné, najmä náš domáci druh, majú stonku takmer nevetvenú. Množí sa semenom, vyrastá však väčšinou zmes farieb. Sama sa vysemení. Na stanovišti vydrží len dva — tri roky. Na suchých a priepustných pôdach v teplých polohách vydrží dlhšie ako vo vlhkejších chladnejších oblastiach.
Zlatobyľ — Solidago Sú to známe rastliny s latou zlatožltých kvetov, ktoré sa niekedy používajú aj ako doplnok kytíc. Niektoré druhy sú nízke — len 20 cm, väčšinou sú to však statné rastliny, vysoké 1—2 m, ktoré sa svojimi oddenkami rýchlo rozmnožujú a zaburiňujú záhradu. Navyše sa aj vysemenia a z vypadaných semien vyrastú tisíce mladých rastlín, takže vytvoria koberec. Moderné odrody sa toľko nerozrastajú, ale vysemeniť nesmú. Sú prakticky nenáročné a rastú všade, až to býva záhradkárom nepríjemné.
Trvalky pre samostatné výsadby: čemerica, srdcovka, bohyška a bergénia
TRVALKY PRE SAMOSTATNÉ VÝSADBY Majú byť vysadzované vždy samostatne, prípadne niekoľko druhov alebo odrôd vedľa seba. Nemajú sa dávať do skupín s inými trvalkami.
Srdcovka — Dicentra Je obľúbená pre svoju zvláštnu krásu a elegantné výhony, z ktorých visia kvety v tvare ružových srdiečok. Najčastejšie pestovaná D. spectabilis vytvára vzdušné kry vysoké až 80 cm a vykvitá v máji. Začiatkom leta sa sťahuje. Najlepšie sa darí v priepustnej záhradnej pôde v polotieni. Ďalšie dva u nás známe druhy sú vhodné do skaliek — D. eximia je nízka asi 25 cm a vykvitá v máji a júni, D. formosa je jemnejšia, rovnako vysoká a vykvitá od júla do septembra. Vyžadujú polotieň a dostatok vlahy.
Čemerica — Helleborus Čemerica čierna — H. niger, je prvou kvetinou, ktorá v záhrade vykvitá. Púčiky nasadzuje už na jeseň a stáva sa, že prvé kvety sa rozvinú už na neskorú jeseň. Inak vykvitá, len čo ustúpi sneh. Kvety sú čisto biele a listy sú zelené počas celej zimy. Je to veľmi vďačná trvalka. Hybridné čemerice, ktoré majú farebné kvety, od nazeleno bielych cez sivorůžové, purpurové až po červené, vykvitajú v marci a apríli a majú tiež stálozelené listy. Všetky čemerice sú vysoké asi 30—40 cm, vyžadujú polotieň a v lete aj plný tieň, priepustnú pôdu a dobre znášajú sucho. Množia sa delením trsov alebo semenom, ktoré sa musí vysievať hneď po dozretí. Na stanovišti rastliny vydržia dlhé roky.
Funkia — Hosta Táto krásna trvalka je u nás známa pod menom funkie podľa svojho staršieho latinského názvu. Je ozdobná hlavne svojimi krásnymi, veľkými, zelenými alebo pestrými listami, aj keď niektoré druhy a odrody majú aj pekné kvety, väčšinou fialové. Sortiment je široký, všetky odrody sú však vysoké 25—40 cm a vykvitajú v auguste. Nie sú náročné, najkrajší list však majú v polotieni a v priepustnej hlinitej pôde s dostatkom vlahy. Krásne sú najmä v blízkosti vodných partií a v spoločnosti okrasných tráv. Množia sa delením, niektoré aj semenom.
Bergénia — Bergenia Je to robustná trvalka, vysoká asi 40 cm, krásna predovšetkým svojimi veľkými, kožovitými, lesklými listami, ktoré sú stálozelené. Na jar — v marci a apríli — kvitne množstvom ružových až červených kvetov v bohatých súkvetiach nad listami. Darí sa na slnku aj v polotieni a skôr v chudobnejšej pôde; v bohatej pôde menej kvitne. Dobre znáša sucho, a aj keď sa vysadí najmä k vodným partiam, kde sa svojim habitusom výborne uplatní, nemá sa sadiť do vlhkej pôdy. Množí sa delením hrubých odnoží na jar, ale aj semenom.
Mliečnik — Euphorbia Z tohto veľmi obsiahleho rodu odporúčam ako trvalku pestovať E. polychroma. Je to kríček vysoký 30—50 cm. Kvety má celkom nenápadné, skryté v pazuche listov. Ozdobné sú vrcholové ružice listov, ktoré sa v máji a júni žlto sfarbujú. Najlepšie sa darí v priepustnej vápenatej pôde na slnku aj v polotieni. Na slnku sú kríčky kompaktnejšie a na jeseň sa listy farbia načerveno. Po rokoch vytvára veľké trsy, ktoré treba rozdeliť. Množí sa aj semenom.
Trvalky do skupinových záhonov: kosatce, astry a zvončeky
TRVALKY VHODNÉ NAJMÄ DO SKUPINOVÝCH ZÁHONOV Je medzi nimi mnoho takých, ktoré sa môžu vysádzať ako solitéry, iné sa môžu používať na rezanie. Najlepšie však vyniknú ich prednosti v peknej kombinácii s inými druhmi.
Kosatec — Iris Kosatec patrí k najobľúbenejším, a tým aj k najpestovanejším trvalkám. Je to rod veľmi rozsiahly a jeho botanické rozdelenie je veľmi zložité. Zo záhradkárskeho hľadiska sa kosatec delí do dvoch skupín, ktoré zodpovedajú podrodom Iris a Limniris. Záhradné odrody prvej skupiny, tj. podrodu Iris, sú známe veľkokveté kosatce, ktoré sa pestujú najviac. Sú to väčšinou kríženci mnohých botanických druhov a dnes ich poznáme pod názvom Iris × barbata. Delíme ich podľa výšky na nízke — skupina Nana, stredné — skupina Media a vysoké — skupina Elatior. V každej skupine je mnoho odrôd a ďalšie stále vznikajú, pretože šľachtením kosatcov sa zaoberajú záhradníci aj amatéri snáď po celom svete. Kvety majú najrozmanitejšie farby v krásnych kombináciách. U nás sa stále skúšajú svetové odrody a najvhodnejšie sa odporúčajú pre naše podmienky. Mnohé z najkrajších zahraničných odrôd u nás buď málo kvitnú, alebo nevydržia na stanovišti dosť dlho. Preto vodítkom pre výber odrody by mal byť nielen krásne farebný kvet, ale aj odolnosť v našich podmienkach. Veľkokveté kosatce vyžadujú teplú slnečnú polohu a priepustnú pôdu, pomerne dobre znášajú sucho. Občas sa prihnojujú plným hnojivom, nemajú sa však prehnojovať dusíkom. Pretože staré trsy menej kvitnú, je potrebné po troch až piatich rokoch rastliny vybrať z pôdy, trsy rozdeliť, ošetriť a znovu plytko vysadiť. Tieto kosatce sa presádzajú a vysádzajú v auguste; neskôr sázané v nasledujúcom roku väčšinou nevykvitnú.
Druhá skupina, tj. druhy patriace k podrodu Limniris, má kvety trochu odlišné, menšie, listy má úzke, trávovité. Aj nároky má odlišné: Väčšinou druhy tejto skupiny vyžadujú vlhkejšiu pôdu, niektoré dokonca bahno. Z okrasného hľadiska plnia skôr funkciu ako okrasné trávy. Najznámejšie sú sibírske kosatce, čo sú hlavne kríženci druhov I. sibirica a I. sanguinea. Ich kvety sú nižšie ako listy. Vyžadujú slnko, kyslú pôdu a veľa zálivky. Odrody sú vysoké 60—90 cm. Okrem nich sa pestujú často japonské kosatce — Iris kaempferi, ktoré majú tiež tenké listy, ale širšie ako odrody sibírskych kosatcov, a kvety sú vysoko nad nimi. Vyžadujú slnečnú polohu a kyslú pôdu, pred kvetom a v dobe kvetu potrebujú veľa vody, najlepšie sa im darí priamo v rozbahnenej pôde. Po odkvitnutí, na jeseň a v zime majú mať skôr sucho. Je to náročný, avšak krásny kosatec, vysoký až 100 cm, najčastejšie modrý, ale aj biely, ružový, červenofialový a iné. Množí sa delením aj semenom. Táto skupina obsahuje ďalšie, u nás menej pestované druhy.
Astry — Aster Je to veľmi rozsiahly rod. Druhom kvetúcim na jeseň sa všeobecne hovorí jesenné astry. Tieto druhy majú menšie až drobné kvety (úbory), no ich stonky sú vetvené, často veľmi bohato. Druhy kvetúce na jar majú kvety väčšie, väčšinou po jednom na stonke.
Aster alpinum je nízka trvalka, vysoká asi 15—20 cm. Kvitne v júni modrофialovými kvetmi, niektoré odrody majú aj biele a ružové kvety, nie sú však také pekné. K trsom je potrebné občas prisypať zeminu, aby výhony zakorenili, inak rastliny nevydržia dlho. Hodí sa predovšetkým na obruby, vyžadujú v lete slnko a v zime sucho.
Aster amellus dorastá asi 50—60 cm. Kvitne v auguste a septembri. Modrофialové, až 6 cm kvety sú vhodné aj na rezanie.
Aster dumosus je druh vysoký 30—50 cm a kvitne v septembri. Kvety sú drobné, usporiadané v latách, svetlofialové so žltým terčom. Niektoré odrody sú aj tmavo červené alebo biele. Silne odnoží a bez ošetrenia dokáže zapleveliť záhon. Je nenáročný, vyžaduje slnko a pri dlhšom suchu pred rozkvitnutím vydatne zaliať.
Aster novae-angliae je rastlina vysoká až 150 cm. Kvitne v septembri a októbri drobnými kvetmi vo veľkých latách; kvety sa za dažďa a v noci zatvárajú. Podľa odrôd sú modré, karmazínové a ružové v rôznych odtieňoch. Celé rastliny sú drsnato chlpaté, celkom nenáročné — potrebujú slnko a pred rozkvitnutím dostatok zálivky.
Aster novi-belgii je o niečo nižší ako predchádzajúci a celkovo jemnejší. Kvety sú biele, modré, karmazínové a fialové. Väčšina odrôd nemá dosť silné stonky a často poliehajú. Všetky jesenné astry trpia múčnatkou, preto je vhodný preventívny postrek ešte pred rozkvitnutím sírnymi prípravkami alebo Karathanom či Fundazolom. Množí sa ľahko oddenkami, ktorými sa niektoré druhy až nepríjemne rozrastajú.
Zvonček — Campanula Tento široký rod krásnych kvetín orientačne delíme na nízke a vyššie druhy. Nízke druhy vytvárajú vankúše a sú vhodné do skaliek, suchých múrikov a na obruby, vyššie sú vhodné do skupín a tiež na rezanie. Uvediem len druhy najkrajšie a najpoužívanejšie. Campanula carpatica je vysoký 20—30 cm a kvitne v júni a v júli. Zvončeky sú podľa odrôd modré, biele alebo fialové.
Campanula garganica tvorí ploché vankúše vysoké 10—15 cm a kvitne v júni. Zvončeky sú hviezdičkovité, modré s bielymi stredmi.
Campanula portenschlagiana je nízky zvonček, dosahuje výšku len 10 cm a celé leto bohato kvitne drobnými fialovými zvončekmi; na jeseň opakuje kvitnutie. Vyžaduje vápenitú pôdu a polotienistú polohu.
Campanula poscharskyana je poliehavá rastlina s dlhými výbežkami, vysoká asi 20 cm, kvetúca v lete, vhodná predovšetkým na malé svahy a kamene, na ktorých krásne visí. Kvety sú lila modré.
Z vyšších zvončekov je najznámejší Campanula glomerata, vysoký 50—60 cm a kvetúci v júni a v júli. Kvety sú tmavofialové, zakončujú stonku a vyrastajú aj v pazuchách listov. V dobrých podmienkach sa nepríjemne rozrastá podzemnými oddenkami. Je veľmi vhodný na rezanie. Campanula latifolia je zvonček vysoký až 130 cm a kvitne v júli a auguste fialovo modrými zvončekmi, veľkými cez 5 cm. Je vhodný na rezanie. Campanula persicifolia je vysoký 60—80 cm a kvitne v júni a júli. Z prízemnej ružice vyrastá niekoľko olistených stoniek s riedkymi hrozňami zvončekovitých, modrých alebo bielych kvetov. Je tiež vhodný na rezanie. Všetky zvončeky sa najlepšie darí na slnečnom stanovišti
Súvisiace články
Pestovanie zeleniny v záhrade: kompletný sprievodca
Pestovanie zeleniny v záhrade: kompletný sprievodca
Všetko o pestovaní zeleniny v záhrade na jednom mieste — od plánovania záhonov a výberu druhov cez výsev a predpestovanie sadby v pareniskách až po zalievanie a hnojenie.
Má zelenina v záhrade miesto? Pre a proti pestovaniu
ZELENINA V ZÁHRADE
VŠEOBECNE O ZELENINE
Názory na pestovanie zeleniny v domácich záhradách sa značne líšia. Pestovanie zeleniny prestáva byť nevyhnutnosťou, pretože na trhu je poľnej zeleniny dostatok a väčšinou skôr, než ju dokáže záhradkár sám vypestovať. Z toho vychádzajú zástancovia extrémneho názoru, že záhrada má plniť iba rekreačnú a estetickú funkciu a zelenina do nej nepatrí. Druhým extrémom je snaha vypestovať vo vlastnej záhrade úplne všetku zeleninu, dokonca aj tú, ktorá sa v danej oblasti nedarí.
Pestovanie zeleniny je neoddeliteľnou súčasťou záhradkárčenia, zelenina do záhrady totiž patrí. Avšak skôr, než sa rozhodneme, ktoré druhy a v akom rozsahu budeme pestovať, musíme zvážiť mnoho rôznych okolností. V modernej záhrade budeme aj zeleninu pestovať intenzívne, teda so snahou z čo najmenšej plochy zozbierať čo najviac.
Pre a proti zelenine v záhradke Predovšetkým je rozhodujúce to, či máme záhradu pri dome a môžeme sa jej denne venovať, alebo či sa do záhrady dostaneme raz za týždeň. Väčšina zelenín totiž, aby dobre rástla a bola chutná, vyžaduje dennú a vydatnú zálivku.
Dôležitá je aj veľkosť záhrady. Ak je záhrada dostatočne veľká, aby sme mohli vyčleniť časť ako zeleninový kút a vhodným spôsobom ho vizuálne oddeliť od okrasnej a oddychovej časti, môžeme sa zamerať na viac druhov zeleniny a množstvo vypestovanej zeleniny prispôsobiť potrebám rodiny. V malej záhradke zeleninu obmedzíme.
Pri výbere druhov vychádzame z klimatických podmienok a zameriame sa len na druhy, ktoré sa v danej oblasti dobre darí. Klimatické podmienky môžeme podstatne zlepšiť skleníkom, pareniskom alebo aspoň fóliovým krytom, ktoré v záhradkách umožnia predpestovať mladé rastliny.
Dôležité sú aj pôdne podmienky. Niektoré rastliny vyžadujú ľahkú pôdu, iné ťažšiu, niektoré zas neznášajú zamokrenú pôdu a vysokú hladinu podzemnej vody atď. Pôdu môžeme tiež zlepšovať, aby sme mohli rozširovať sortiment pestovanej zeleniny. V nevhodných pôdach síce zeleniny aj rastú, ale výsledky pestovania nie sú uspokojivé.
Zelenina vyžaduje veľa starostlivosti a je náročná na čas aj prácu. Musíme teda uvažovať aj z tohto hľadiska, musíme posúdiť svoje časové možnosti a pestovať radšej menej druhov, ale starostlivo a s dobrými výsledkami.
Koľko zeleniny vypestovať? Výpočet plochy pre rodinu
Ak máme záhradku veľkú 400–500 m² v záhradkárskej osade alebo pri chate, kam dochádzame raz za týždeň, obmedzíme sa na pestovanie niekoľkých málo druhov v menšom množstve. Nepostrádateľná je pažítka, ktorej postačia 2–3 dobre vyvinuté trsy, a niekoľko riadkov kučeravej petržlene. Deťom vysievame postupne reďkovky, hrášok na struky a mrkvu, ktoré priamo zo záhona majú úplne inú chuť, zvlášť keď ich deti samy pomáhali vypestovať. V čase dovolenky si môžeme pestovať z kúpenej sadby hlávkový šalát. Niekoľko kríkov paradajok, prípadne niekoľko rastlín uhoriek nakladačiek sa tiež hodí, ale musíme pamätať na veľkú potrebu závlahy; pomáhame si fóliou, ktorou zakrývame pôdu medzi rastlinami, aby sme obmedzili výpar vody. V takejto zelinárkej minizáhrade nezabúdame na kôpor, ligurček, riadok cibule pestovanej zo sadzačky, ktorú konzumujeme s vňaťou, niekoľko rastlín cesnaku, fazuľu, z trvalých zelenín rebarboru a pod. Ostatné druhy, zvlášť druhy s dlhou vegetačnou dobou a zložitým predpestovaním, kupujeme radšej na trhu, pretože výsledok by sa nerovnal vynaloženej námahe.
Iná situácia je u majiteľov väčších záhrad pri dome, zvlášť na vidieku. Na dedine predsa len doteraz nie je trh so zeleninou dostatočne a pravidelne zásobovaný a rozloha záhrady umožňuje vypestovať potrebné množstvo zeleniny, ktorá je stále čerstvá k dispozícii. Tu je však najskôr treba dôkladne všetko premyslieť a naplánovať a venovať zelenine len niekoľko záhonov, ale intenzívne ich využiť.
Úroda pre rodinu
Na vypestovanie zeleniny pre celoročnú spotrebu jednej osoby potrebujeme asi 30 m². V domácnostiach, ktoré konzumujú veľké množstvo zeleniny, počítame na osobu až 50 m². Štvornásobná domácnosť potrebuje teda na vypestovanie potrebného množstva zeleniny intenzívnym spôsobom najmenej 120 m², pričom počítame, že z niektorých záhonov sa za rok skolia dva i tri druhy zeleniny. Dodržíme-li zásady zostavovania správnych osevných postupov a kombinovania jednotlivých druhov zeleniny, a dáme-li zelenine to, čo podľa druhov vyžaduje, hlavne ovšem v hnojivách a závlahe, potom môžeme počítať s priemerným výnosom 4 kg zeleniny z 1 m². Zo zelinárovej záhrady na ploche 120 m² môžeme tak za rok získať 480 kg zeleniny. To je už poriadne množstvo, avšak je to presne toľko, koľko by mala spotrebovať podľa názorov lekárov štvornásobná rodina za rok. Zatiaľ sa u nás priemerná ročná spotreba zeleniny na osobu pohybuje okolo 70 kg ročne, čo je naprosto nedostatočné.
Zelenina je totiž nesmierne cennou a dôležitou zložkou našej potravy, ktorej vplyv sa prejavuje v komplexnom pôsobení na naše zdravie. V zelenine dodávame organizmu vitamíny, minerálne látky i niektoré liečivé látky. Zelenina zvyšuje chuť k jedlu, pretože ako príloha zlepšuje farebnosť a vôňu predkladaných pokrmov a podporuje pravidelnú funkciu tráviaceho ústrojenstva.
Ak si teda dokážeme sami vypestovať dostatočné množstvo zeleniny, zodpovedajúce odporúčanej ročnej spotrebe (120 kg na osobu), musíme si tiež túto spotrebu zabezpečiť na celý rok pestovaním vhodných druhov od skorej jari a zabezpečením dostatočných a vyhovujúcich priestorov na uskladnenie zeleniny na zimné obdobie. Časť úrody spracujeme a uskladňujeme konzervovanú. To opäť vyžaduje veľa času. Preto plánujeme pestovanie zeleniny tak, aby sa úroda nenahromadila, a vysievame postupne, aby sme stihli zvládnuť.
Záhony na zeleninu: umiestnenie, rozmery a hnojenie pôdy
Záhony — kde a ako?
Plocha určená na pestovanie zeleniny má byť na slnku, pôda má byť dôkladne spracovaná, záhony a chodníčky medzi nimi majú byť riadne odmerané. Šírku záhonu volíme zvyčajne 100–120 cm, dĺžka môže byť ľubovoľná. Dbáme na to, aby na mierne svahovitom pozemku viedli záhony aj riadky naprieč svahu, aby z nich nestekala voda, naopak sa zadržiavala. Chodníčky medzi záhonmi postačia 40 cm široké, avšak pre prístup s kolečkom počítame so šírkou 60 cm. Zeleninovú časť záhrady chránime vhodnou kulisovou výsadbou proti vysušujúcim alebo severným vetrom. Od okrasnej a obytnej časti záhrady ju oddelíme pergolou porastou popínavými rastlinami, alebo drôtenou sieťou s malinou, kríkmi ríbezlí a pod.
Aby sme z plochy určenej pre zeleninu získali čo najvyššiu a čo najkvalitnejšiu úrodu, musíme počítať s hnojením organickými hnojivami. Priemyselné hnojivá sa plne prejavia iba pri dodávaní primeraného množstva organických hnojív podľa potrieb určitého druhu zeleniny do zdravej, kypriacej a humóznej pôdy, dostatočne zásobenej vlahou. Pestovať zeleninu v neštruktúrnej pôde chudobnej na humus sa neoplatí a ani tie najväčšie dávky priemyselných hnojív obsah živného humusu nemôžu nahradiť.
Pri pestovaní zeleniny na stále rovnakých záhonoch sa pôda časom vyčerpá, unaví. Únave pôdy môžeme úspešne predchádzať zámerným striedaním plodín. Preto pri plánovaní jednak dbáme na to, aby sa rovnaké alebo príbuzné druhy nestiedali po sebe, jednak prihliadame k reakcii jednotlivých druhov zelenín na hnojenie organickými hnojivami, najmä maštaľným hnojom. Niektoré zeleniny sa darí výlučne len v pôdach čerstvo pohnojenych maštaľným hnojom — to sú tzv. zeleniny I. trate. Niektoré druhy potrebujú pôdu v tzv. starej sile, teda druhý rok po zapracovaní hnoja — to sú tzv. plodiny II. trate, a niektoré druhy hnojenie maštaľným hnojom neznášajú, preto sa zaraďujú až tretí rok po pohnojeí — to sú tzv. rastliny III. trate, inak nazývané doberkové plodiny.
Zeleniny náročné na živiny, ktoré zaraďujeme do prvej trate (po pohnojeí maštaľným hnojom), sú: všetky kapustoviny, všetky listové zeleniny, všetky plodové zeleniny, ďalej zeler, cukrová kukurica, pór.
Zeleniny druhej trate, ktoré potrebujú pôdu v starej sile: koreňové zeleniny okrem zeleru, cibuľové zeleniny okrem póru. Celkom dobre sa darí na záhonoch druhej trate aj všetkým listovým zeleninám.
Zeleniny tretej trate dokážu čerpať z pôdy posledné zvyšky maštaľného hnoja, zapracovaného pred dvoma rokmi do pôdy, a niektoré sú schopné čerpať dusík prostredníctvom mikroorganizmov aj zo vzduchu. Sú to predovšetkým strukoviny (fazuľa, hrach, bôb) a iné skromnejšie plodiny, najmä koreninové zeleniny. Avšak ak máme dostatok organických hnojív, najmä kvalitného kompostu, môžeme zaradiť, zvlášť v malých záhradách, zeleniny tretej trate do druhej trate, a tým si značne zjednodušiť osevný postup.
Poslednú skupinu tvoria trvalé zeleniny, ktoré zostávajú na jednom mieste niekoľko rokov a vyžadujú špeciálne hnojenie.
Ako využiť malú plochu: predplodiny, medziplodiny a zmiešaná kultúra
Využitie malej plochy
Často pestujeme v jednom roku na jednom záhone dve i viac zelenín — potom hovoríme o predplodine, hlavnej plodine, medziplodine a následnej plodine. Podmienkou je včasná úroda každého druhu.
Hlavná plodina je tá, ktorá zaberá na záhone najväčšiu časť vegetačnej doby. Bývajú to napr. uhorky alebo paradajky.
Predplodina je zelenina s krátkou vegetačnou dobou, ktorú pestujeme a zberáme pred hlavnou plodinou. Býva to napr. hlávkový šalát, skorá kaleráb, reďkovka a pod.
Medziplodinu pestujeme súčasne s hlavnou plodinou, ale zberáme ju skôr, než sa hlavná plodina rozrastie. Ako medziplodiny zaraďujeme uvedené zeleniny s krátkou vegetačnou dobou a zároveň prihliadame na to, aby sa ich požiadavky na pôdu a vlahu zhodovali s požiadavkami hlavnej plodiny.
Následná plodina sa vyseje alebo vysádza po zbere hlavnej plodiny a zberá sa potom na jar ako predplodina (pór, ružičkový kel, valeriánka). Ako následnú plodinu môžeme tiež zaradiť všetky skoré zeleniny s krátkou vegetačnou dobou.
Zmiešaná kultúra, t. j. pestovanie dvoch alebo viacerých druhov na rovnakom pozemku a v rovnakom čase, je vhodná nielen pre lepšie využitie pôdy. Niektoré druhy odpudzujú škodcov od svojich susedov. Takto sa napríklad navzájom dobre chránia pred škodcami mrkva a cibuľa. Karfiol, kaleráb a kapusta sú vhodné pestovať spoločne so šalátom, ktorý od nich odpudzuje blchy. Paradajky a cibuľoviny zase chránia košťáloviny pred inváziou bielice kapustovej. Tiež susedstvo niektorých koreninových zelenín, napr. mäty, pôsobí dobre na rast košťálovin. Medzi zeler je vhodné nasadiť karfiol, pretože zeler neznáša priame susedstvo iných rastlín zeleru.
Niektoré plodiny sa neznášajú. Preto nepestujeme cibuľu spoločne s fazuľou, ale vhodné je jej susedstvo pre mrkvu a hrach. Mrkva sa s hrachom znáša veľmi dobre, zatiaľ čo hrach vysiaty medzi zemiakmi sa nedarí, hoci býva často k tejto nežiaducej spoločnosti nútený.
Na všetky tieto okolnosti musíme prihliadnuť, než sa rozhodneme, ako záhony čo najlepšie využiť. Pre jednoduchšie rozhodovanie uvádzam niekoľko príkladov, ako možno striedaním vhodných zelenín využiť záhon v jednom roku: šalát, uhorky — reďkovka, fazuľa, kel kučeravý — reďkovka, letný karfiol, šalát — kapusta, čínska kapusta — kaleráb, ľadový šalát, ružičkový kel — reďkovka, paprika — pór, skorá kapusta, reďkev — kaleráb, karfiol — karotka, kapusta — šalát, karfiol, pór — skoré zemiaky, štiavec — skorý karfiol, zeler — cibuľa zo sadzačky, čínska kapusta.
Prehľad skupín zelenín a príklady osevného postupu
Pre lepšiu orientáciu uvádzam prehľad skupín jednotlivých druhov zelenín:
Košťálové zeleniny: kaleráb, kapusta hlávková, kapusta ružičková, karfiol, kapusta, brokolica, čínska kapusta, kučeravá kapusta.
Listové zeleniny: šalát hlávkový, šalát na trhanie, valeriánka, špenát, mangold, štrbák, čakanka, žerucha, novozélandský špenát.
Koreňové zeleniny: reďkovka, mrkva, petržlen, zeler, červená repa, reďkev, chren, čierny koreň, paštrnák.
Plodové zeleniny: uhorka, rajčina, paprika zeleninová, tekvica, melón vodný, melón cukrový, baklažán.
Cibuľové zeleniny: cibuľa, cesnak, pór, pažítka, šalotka, ošlejch.
Výber osiva a skúška klíčivosti: od čoho závisí úspech výsevu
Len dobré osivo
Takmer všetky zeleniny (okrem chrenu, cesnaku, šalotky a trvalých zelenín) sa pestujú zo semena, či už sa seje priamo na záhon (priame výsevy), alebo sa z neho predpestuje sadivo, ktoré sa potom vysádza na záhon. Zdravé, kvalitné a klíčivé semeno je základným predpokladom pre úspech pri pestovaní zeleniny.
Osivo má byť čisté, bez prímesí, jednej odrody. Pred nákupom je dobré si ujasniť, ktorá odroda určitej zeleniny bude najlepšie vyhovovať našim pestovateľským zámerom, a potom pri kúpe vyžadovať práve túto odrodu. Nebudeme teda napr. žiadať len tak semeno mrkvy, ale osivo odrody 'Nantéská' alebo 'Karotina' a pod. Semená zakúpené v obchode zaručujú pravosť odrody, majú štandardnú čistotu (minimálne percento prímesí), dobrú klíčivosť a väčšinou sa predávajú už morené.
Zeleninových semien si zakúpime vždy len také množstvo, aby sme ich stačili spotrebovať. Ak máme semien veľa, zvádza to k príliš hustému výsevu a nechávať semená do ďalšieho roka sa neoplatí, pretože väčšinou strácajú čoskoro klíčivosť, a pri nevhodnom uskladnení sa znehodnocujú.
Ak máme vlastné osivo, alebo chceme použiť osivo zvyšné z minulého roka, radšej sa najskôr presvedčíme o jeho kvalite aspoň skúškou klíčivosti.
Skúška klíčivosti Z osiva odoberieme malú vzorku (20–50–100 kusov) dobre vyvinutých a nepoškodených semien. Na hlboký tanier nasypeme jemný mokrý piesok, povrch riadne uhladíme a semená naň ľahko položíme. Drobné semená môžeme položiť na savý papier, ktorý k mokrému piesku priľne. Tanier prikryjeme tabuľkou skla. Spôsob s filtračným alebo savým papierom je ešte jednoduchší. Papier preložíme, mierne navlhčíme a na spodnú polovicu položíme semená. Hornú polovicu na ne pritlačíme a podľa potreby ešte navlhčíme. Semená nikdy nevlhčíme, len papier. Papier so semenami položíme na nízku misku.
Nádobu so semenami umiestnime (v oboch prípadoch) do miestnosti s teplotou 18–20 °C asi na 14 dní. Udržujeme stálu vlhkosť. Semená začnú v niekoľkých dňoch klíčiť. Vyklíčené semená spočítame šiesty deň (tým získame údaje o energii klíčivosti) a potom štrnásty deň (tak zistíme percento klíčivosti, tj. pomer vyklíčených semien k celkovému počtu). Potom už ľahko určíme skutočnú potrebu osiva (pri nižšom percente klíčivosti sejeme hustejšie, takže výsevok sa úmerne zvýši). Ak má osivo nižšiu klíčivosť, musíme vysievať väčšie množstvo semien. Lepšie je však málo klíčivé osivo nepoužívať.
Priamy výsev zeleniny: spôsoby siatia, klíčenia a jednotennia
Priame výsevy
Zeleninu pestujeme buď z predpestovanej sadby, alebo z priameho výsevu na záhony. Priamy výsev používame u zelenín, ktoré spravidla nepresádzame. Je to petržlen, karotka, mrkva, čakanka, čínska kapusta, mangold, reďkovka, reďkev, červená repa, hrach, fazuľa, cukrová kukurica a koreninová zelenina.
Pri priamom výseve vysievame osivo na dobre pripravený záhon. To znamená, že záhon na jeseň prekoپeme a nahrubo prekopaný ponecháme pôsobeniu mrazu a snehu. Na jar, po oschnutí povrchu pôdy, mechanicky (motykou) rozhrнeme zvyšné hrudy a povrch urovnáme hrabľami. Jarná príprava má byť totiž povrchová, hlbšie kypрenie sa neodporúča. Znovu odmeráme okraje záhonov aj cestičky medzi nimi. Cestičky iba ušlapeme a rozhodne ich neprehĺbujeme. Ak totiž okraj záhona prečnieva nad cestičkou, ľahko sa vysušuje. Znížený povrch chodníkov sa odporúča iba pri príliš mokrých pôdach. Záhon sa potom ľahšie odvodňuje aj prehrieva. Šírka záhona nemá presahovať 100–120 cm, pretože by sme potom ťažko dosiahli z chodníka do stredu záhona a každé šliapnutie do záhona zbytočne stláča povrch pôdy. Zvolenú šírku si vyznačíme zárezom na násade motyčkou alebo hrabľami, a tak máme mieru stále po ruke. Väčšinou však na odmeranie záhonov používame šnúru alebo špeciálnu lať, na ktorej sú označené rôzne vzdialenosti.
Pri odmerávaní záhonov musíme prihliadnuť aj na smer prevládajúcich vetrov; napríklad pri západných vetroch vedieme záhony od severu na juh. Na silne veterných miestach chránime výsevy výsadbou vhodných kulisových rastlín, ktoré slúžia ako vetrolamy. Môžu to byť jednoročné rastliny — slnečnice alebo tyčové fazule; trvalú ochranu proti vetru vytvárajú trvalé porasty, napr. maliny alebo iné kry či stromy. Mierny pohyb vzduchu však rastlinám prospieva, pretože na stanovištiach, kde je úplné bezvětrie, sa ľahko šíria choroby. Mierny vánok je žiaduci, aby porasty trochu „prevvetral“.
SPÔSOBY SIATIA Na pripravený záhon vysievame semená do riadkov, do špeciálnych skupiniek, do hniezd alebo naširoko.
Pri výseve do riadkov si najskôr vyznačíme riadky. Ich vzdialenosť sa riadi druhom pestovanej zeleniny. Riadky vedieme zvyčajne naprieč záhona. Vyznačíme ich rovnou násadou alebo lepšie šnúrou. Na okrajoch záhonov zapichneme kolíky v potrebnej vzdialenosti, k nim priložíme šnúru a ťahaním vyznačíme riadok. Semená vysievame ručne, najlepšie pomocou vrecúška s odstrihnutým rohom, na ktorý poklepávame, alebo si môžeme vyrobiť z okrúhlej krabičky niečo na spôsob siacieho strojčeka. Do krabičky urobíme po obvode otvory a semienka potom vypadávajú v pravidelných vzdialenostiach. Po výseve riadok zahrnieme obrátenými hrabľami a pritlačíme. Takto vysievame predovšetkým mrkvu, petržlen, hrach a pod.
Pri výseve do skupiniek vysievame na jedno miesto 2–3 semená. Pozemok si vyznačíme laťou, násadou alebo šnúrou pozdĺžne aj priečne. Do priesečníka vysievame. Tento spôsob používame napr. u uhoriek, fazule a pod.
Výsev do hniezd je podobný výsevu do skupiniek, iba dávame na jedno miesto väčšie množstvo semien (6–8). Tento spôsob používame najmä na ťažkých pôdach, ktoré majú sklon k vytváraniu pôdneho škraloupu; väčšie množstvo klíčiacich semien ľahšie škraloup prerazí.
Pri výseve naširoko semená ručne rozhodíme po celom záhone a zasekávame ich hrabľami do pôdy. Semená bývajú rozhadzované nepravidelne, preto tento spôsob používame iba u zelenín s krátkou vegetačnou dobou, u ktorých príliš nezáleží na odstupoch, napr. u reďkoviek.
Záhony po výseve chránime pred vtáctvom, ktoré rado vyzobáva semienka z kyprей pôdy. Použijeme na to starú sieť alebo vyradenú záclonu, alebo cez záhon natiahнeme biele nite. Rôzne druhy strašiakov sa neosvědčujú, vtáky si na ne čoskoro zvyknú, a niekedy už hodinu po namáhavej inštalácii strašiaka si naň pokojne sadnú na hlavu.
POMOC PRI KLÍČENÍ Prvé jarné výsevy majú zvyčajne k dispozícii dostatočnú zásobu pôdnej vlahy a vyklíčia samy, bez našej pomoci. Neskoršie výsevy alebo výsevy pri mimoriadnom jarnom suchu sa však spravidla bez ľudskej pomoci nezaobídu. Chceme-li, aby semená čoskoro a rovnomerne vyklíčili, musíme ich zavlažovať. Pre budúcu rastlinu nie je nič horšie ako sucho na začiatku klíčenia.
Všetky semená musia byť pevne pritlačené do pôdy, aby z nej mohli čerpať vlahu. Čím neskôr vysievame, tým dôležitejšie je dôkladné pritlačenie. Na ťažkých a horšich pôdach je vhodné pred vysetím pokryť povrch záhona vrstvičkou kyprей kompostnej zeminy a do nej vysiať semená. Klíčiace rastliny v nej rýchlo zosilnejú, a potom už ľahko prenikajú aj do menej kvalitnej pôdy.
Pravidlom je, že semeno má byť zakryté približne takou vrstvou zeminy, aký má priemer. U jemných semien postačí, keď sú úplne nepatrne pokryté zeminou. Veľké semená naopak vysievame do dvojnásobnej hĺbky, ako je ich priemer. Príliš hlboko zasiate semená vzchádzajú nerovnomerne a rastliny sú slabé, pretože veľa sily spotrebovali na to, aby prenikli príliš silnou vrstvou zeminy. Najhlbšie zasievame strukovinové zeleniny.
U uhoriek, tekvice, hrachu a fazule urýchlime klíčenie, keď semená pred siatím namáčame 12 hodín vo vode (semená uhoriek môžeme namáčať aj v mlieku). Nesmieme však semená namáčať príliš dlho, aby nezačali klíčiť. Klíčky sú veľmi krehké a ľahko by sme ich pri siatí odlomili.
Veľmi jemné semená, napr. mrkvy alebo šalátu, zmiešame pred siatím s pieskom, aby sme nevysievali príliš husto. Pamätajme, že najdôležitejšie pri výseve akýchkoľvek rastlín je nesiať príliš husto. Lepší riedky výsev ako hustejší. Ak siejeme príliš husto, musíme hneď po vzídení rastliny pretriebiť, pretože by sa vyťahovali do výšky, boli by slabé a u niektorých plodín je ešte pri hustom poraste nebezpečenstvo rozšírenia chorôb.
JEDNOTENIE Rastliny, ktorých semená vysievame priamo na záhon do riadkov, musíme po vzídení vyjednotiť na potrebnú vzdialenosť. Jednotiť začíname vtedy, keď rastliny vytvorí prvé pravé lístky. Pri skoršom jednotení ešte rastliny nie sú dostatočne vyvinuté a nerozoznáme tie najsilnejšie, a tým najlepšie; pri neskoršom jednotení bývajú už rastliny vytiahnuté a slabé. V pravidelných vzdialenostiach ponechávame pri jednotení vždy najsilnejšiu rastlinu a ostatné vytrháme. Mrkvu a petržlen jednotime dvakrát. Pri prvom jednotení ponecháme rastliny hustejšie, a až po druhý raz jednotime na správnu vzdialenosť (8–10 cm). Rastliny z druhého jednotenia sú už čiastočne vyspelé a môžeme ich spotrebovať v kuchyni. Keď v riadku zostane prázdne miesto, pretože semená nevzišli, vyplníme ho inými druhmi zeleniny z predpestovaných sadív. Vyjednotené rastliny mrkvy a petržlenu nepresádzame, pretože sa zle ujímajú.
Predpestovanie sadeníc v parenisku: príprava, výsev a ošetrovanie
Vypestovanie sadeníc
Ak nie sme dobre vybavení potrebným technickým zariadením na pestovanie sadeníc alebo nemáme dostatok času na ich ošetrovanie, radšej kúpime sadenice už predpestované. Kupujeme ich v odbornom závode, ktorý ručí za odrodovú čistotu a dobrý zdravotný stav sadeníc. Sadenice majú mať rovný, silný, kompaktný vzrast, majú byť zdravé a majú mať dostatočný počet listov (podľa druhu zeleniny). Správne sadenice nesmú byť prerastené ani vybiehajúce a musia mať dobrý koreňový systém. Príliš mladé sadenice zle koria, prestarlé sadenice „tvrdnú“, pomaly sa vyvíjajú a dávajú nekvalitné úrody. Napríklad u skorých kaleráb spôsobuje, že rastliny silne vybiehajú do kvetu a majú predĺžené hľuzy, kapusta a kel z prerastených sadeníc vytvárajú malé hlávky. Pri nákupe dávame prednosť sadeniciam baleným alebo hrnčekovým, pretože po vysadení sa prakticky nezastavia v raste, kým sadenice s obnaženými koreňmi po presadení určitý čas nerastú — „sedia“.
VÝSEVY PRE PREDPESTOVANIE SADENÍC Niektoré druhy zeleniny potrebujú dlhú dobu na vypestovanie od výsevu semena do zberu. Túto dlhú vegetačnú dobu skracujeme tým, že semeno vysievame do skleníka veľmi skoro na jar. Sú to najmä zeler, najskoršie odrody kvetenáča, kaleráby, kapusta, prípadne papriky a paradajky. Málokterý záhradkár má však skleník a vypestovanie kvalitných sadeníc v kuchyni alebo v inej málo príhodnej miestnosti nebýva väčšinou úspešné. Preto radšej sadenice týchto druhov a odrôd kúpime v záhradníckom závode.
Ostatné odrody skorej zeleniny — všetky kapustoviny, šalát, uhorky, ale aj paradajky a papriku — predpestujeme v parenisko. Kto ho nemá, môže si sadenice v menšom množstve predpestovať doma vo vhodných nádobách.
PREDPESTOVANIE SADENÍC V PARENIŠTI Parenište sa oplatí každému záhradkárovi, ktorý pestuje zeleninu. Môže si v ňom predpestovať sadenice skorých odrôd, ktorých vývoj a rast by sa bez tohto užitočného zariadenia značne oneskoril. Okrem toho môže parenište využiť na vypestovanie skorej zeleniny, napr. šalátu, reďkovky, kaleráb a neskôr aj uhoriek. Taktiež ho môže využiť na vypestovanie sadeníc kvetín.
Správne použitie a využitie pareniška vyžaduje určité záhradnícke skúsenosti, ktoré zvyčajne začínajúcemu záhradkárovi chýbajú. Predovšetkým musí byť parenište dobre postavené a založené. Obsluhe pareniška sa musí venovať stála starostlivosť, pretože každá polovičatosť alebo zanedbanie sa ihneď prejaví na kvalite a zdraví rastlín. To platí najmä pri pestovaní sadeníc. Od februára sa musíme o parenište stále starať. Keď mrzne, zakrývame okná rohoženami, keď sneží, sneh ihneď odstraňujeme, keď svieti slnko, musíme rohože sňať, pretože dostatok slnka a svetla je v tomto období veľmi potrebný. Parenište musíme vetrať vždy len na strane odvrátenej od smeru vetra. Na predjarí býva také premenlivé počasie, že je niekedy nutné aj desaťkrát za deň nadvydvihnúť okná, podložiť ich vetracími kolíkmi a o chvíľu ich opäť zdvihnúť vyššie a opäť úplne zatvoriť. Prudký slnečný úpal a mrazivý vietor sa striedajú tak rýchlo, že samotné polhodinové opomenutie niekedy spôsobí úhyn všetkých rastlín v pareništi, pretože klíčiace rastlinky sú jemné, krehké a neotužené.
Príprava pareniška na výsev Parenište musíme starostlivo naplniť. Rozhodne nestačí nahádzať na dno trochu hnoja, zakryť zeminou a vysievať. Najvhodnejší do pareniška je konský hnoj, pretože je najvýhrevnejší; môže sa použiť aj hnoj hovädzí alebo králičí, ktorý sa mieša s lístím. Prasačí hnoj do pareniška nie je vhodný, pretože je „studený“ a parenište nevyhreje. Dno pareniška pokryjeme najprv vrstvou lístia, ktoré slúži ako izolácia a zabraňuje stratám tepla. Slamnový, nie príliš mokrý konský hnoj necháme najprv dva až tri dni ležať na hromade vedľa zakladaného pareniška. Potom ho starostlivo vidlami roztriasaním navrstvíme do pareniška. Ak je príliš suchý, trochu ho navlhčíme. Vrstvu hnoja ušliapeme. Obzvlášť starostlivo ušliapeme okraje a podľa potreby ešte doplníme hnojem, pretože tu zvyčajne dochádza k najväčšiemu poklesu. Slamnnejší hnoj je nutné ušliapať viac ako hnoj s menším obsahom slamy. Na udusanú vrstvu hnoja dáme opäť ako tepelnú izoláciu vrstvu lístia. Na ňu navrstvíme asi 20 cm jemnej presiatej humóznej zeminy a opäť ju dôkladne vrstvíme zvlášť k okrajom. Vhodný je dobrý kompost z dobre uleženého hnoja alebo aspoň výživná, ľahká záhradná zemina obohatená rašelinou a priemyselnými hnojivami. Parenište naplníme asi 10 cm pod okraj. Keď sa vrstvy usadia, má zemina dosahovať asi 15 cm pod nižší (južný) okraj pareniška. Najčastejšou a veľkou chybou pri plnení pareniška je spád povrchu smerom k južnému okraju; preto pri plnení pareniška nezabudnime na vodováhu a skontrolujme, či nemá povrch nežiaduci spád.
Výsev do pareniška Parenište po naplnení zakryjeme oknami, ale necháme malú škáru (vetracý kolík naplocho), aby zemina na povrchu oschla. Za dva až tri dni môžeme vysievať. Povrch pôdy urovnáme a uhladíme obrátenými hrabľami alebo doštičkou. Najvhodnejší je výsev do riadkov vzdialených od seba asi 6–8 cm. Semená pritlačíme plochom doštičkou, opatrne zalejeme odrazenou (vlažnou) vodou a po zaliatí zasypeme vrstvičkou jemne presiatej zeminy. Ihneď po výseve označíme (najlepšie menovkami) riadky s uvedením druhu a odrody a dátumom výsevu. Na postupný zber pamätáme postupným výsevom. Parenište zakryjeme oknami a rohoženami, pretože väčšina semien lepšie klíči bez svetla. Podľa potreby zalievame a vetráme. Akonáhle sa objavia prvé špičky klíčkov, odstránime rohože a postavíme ich k pareništu ako vetrolamy. Nesmú však vrhať na parenište tieň. Potom opatrne stále viac vetráme, aby rastliny dobre silneli. Ak rastliny v tomto období ochabnú, zvyčajne sa z toho nevzpamätajú až do zberu.
Prepichovanie Pri pestovaní sadeníc v pareništi musíme dávať zvlášť veľký pozor na to, aby sme rastliny včas prepichovali, inak by sadenice boli príliš vytiahnuté a slabé. Čím viac miesta, a teda aj viac svetla a vzduchu má mladá rastlina, tým silnejšie a rovnomernejšie sa vyvíja a rýchlejšie rastie. Prepichujeme dreveným kolíkom ihneď, akonáhle si rastliny z výsevu navzájom prekážajú, t.j. keď vytvorili dva pravé lístky. Pôda, do ktorej prepichujeme, má byť primerane vlhká, aby sa otvor pri prepichovaní nezasypával. Rastliny vyberieme opatrne z pôdy (najlepšie nadvydvihneme lopatkou), sadiacim kolíkom urobíme otvor, do ktorého zapustíme rastlinu až po deložné lístky, a z boku kolíkom primáčkneme zeminu ku koreňu po celej dĺžke. Rastliny zalejeme, označíme menovkami a zatienime, aby dobre zakorenili.
Vetranie Veľký význam pre dobrý rast a vývoj rastlín má správne vetranie. Ak nemáme dostatočné skúsenosti, radšej sa spoliehneme na teplomer umiestnený v pareništi medzi rastlinami. Akonáhle teplota presiahne 15 °C, musíme vetrať. Najprv podložíme parenišťové okno vetracím kolíkom naplocho. Pri stúpaní teploty a pri silnejšom slnečnom žiarení stavíme okno na stále vyšší zárez vetracieho kolíka. Skôr než začneme vetrať, preskúmame smer vetra; okná nadvydvíhame vždy na strane odvrátenej od vetra. Prievan je pre mladé rastliny smrteľný. Ak sa mení smer vetra, musíme tiež meniť strany vetrania. Niekoľko dní pred výsadbou začneme rastliny otužovať, a to tak, že okná vždy cez deň na niekoľko hodín sňatáme, až nakoniec 3–4 dni pred výsadbou ich ponecháme sňaté aj cez noc. Otužené rastliny potom neutrpia pri výsadbe do voľnej pôdy tepelný šok a rýchlo budú ďalej rásť.
Zalievanie v pareništi Zalievame odrazenou vodou krhličkou s jemnou ružicou. Spočiatku zalievame málo, pretože počiatočná pôdna vlhkosť vystačí niekedy až do apríla. Iba za teplých dní, keď zemina vysychá, trochu zalejeme, aby sme v nej udržali rovnomernú vlhkosť. Dôležité je sledovať vlhkosť zeminy v tretine pareniška pri vyššej severnej stene, do ktorej sa slnko silno opiera, takže tam zemina rýchlejšie vysychá. Preto tiež túto časť zalievame vydatnejšie ako časť ležiacu pri nižšej stene. Z toho vyplýva, že je pohodlnejšie pri zalievaní zdvihnúť okno pri vyššej strane, kde dávame viac vody. Po zaliatí ponecháme okná zatvorené, pretože sme rastliny aj pôdu vodou ochladili. Asi za pol hodiny sa teplota opäť ustáli. Vhodnejšie ako zalievanie je hmlovanie, ktoré podporuje vzdušnú vlhkosť a nehrozí nebezpečenstvo, že zeminu v pareništi prelejeme. Ovšem zariadiť si hmlovanie nie je jednoduché.
Predpestovanie sadeníc v nádobách: misky, sadbovače a presádzanie
PREDPESTOVANIE SADENÍC VO VÝSEVNÝCH NÁDOBÁCH Na vypestovanie sadeníc skorých odrôd v skleníku alebo doma vysievame osivo do výsevných misiek alebo truhlíkov.
Výsevné misky a truhlíky Na dno misky alebo truhlíka dáme hrubšiu zeminu alebo piesok a na ne jemne preosiatú zmes zemín (dve časti pareniská zemina, jedna časť rašeliny, jedna časť piesku, teda v pomere 2 : 1 : 1). Zmes zemín pred výsevom dezinfikujeme. Po naplnení nádoby povrch uhladíme doštičkou a zeminu mierne stlačíme. Potom semená vysievame naširoko alebo do riadkov, pritlačíme a jemne zasypeme preosiatou zeminou (výška vrstvy sa má rovnať priemeru semien). Potom jemne zavlažíme malou striekačkou (rosíme), aby zemina bola rovnomerne vlhká. Výsevy vždy označujeme menovkami s uvedením dátumu výsevu, druhu a odrody. Pre lepšie vzchádzanie zakryjeme nádoby po výseve tabuľou skla, ktorú podložíme špajľou alebo tenkým drievkom, aby pod sklo mal prístup vzduch. Spočiatku umiestnime nádoby s výsevom na tmavé miesto alebo ich prikryjeme papierom. Akonáhle sa objavia prvé známky klíčenia, postavíme ich na svetlo. Sňatá tabuľa skla sa tiež odoberie. Klíčiace výsevy pravidelne sledujeme a ošetrujeme, aby neboli vystavené prílišnému úpalu, a hlavne aby nevyschli. Rastlinky po vzídení, keď majú dva pravé lístky, pikírujeme.
Sadbovače Sadbovače sa vyrábajú z plastickej hmoty a skladajú sa z tvarovacej časti (voštiny) a podložky. Voštinu položíme na podložku a naplníme pripravenou zeminou. Do každej bunky pikírujeme jednu rastlinu. Voštinu z podložky sňatá až krátko pred výsadbou, keď rastliny sú už riadne zakorenené. Sadbovače vydržia 10–15 rokov, dobre sa čistia a uchovávajú a sú ľahké, takže sa s nimi dobre manipuluje.
Hrnkovanie sadby Semená vysievame po jednom alebo v štipkách priamo do hrnčekov-kvetináčov, prípadne do nich pikírujeme malé rastlinky. Priamo do hrnčekov vysievame najčastejšie semená uhoriek, melónov a tekvíc. Pre priamy výsev plníme hrnčeky asi do dvoch tretín výšky a zeminu potom pridávame s rastom rastliny. Na vypestovanie sadby sú najvhodnejšie hrnčeky z pálenej hliny alebo rašelinové koreňáče, s ktorými sa sadenice priamo vysádzajú a ktoré sa potom v pôde rozložia. Môžeme tiež použiť kelímky z plastickej hmoty, no musíme urobiť v dne otvor. Hrnkovaná sadba a sadba zo sadbovačov je výhodná, pretože pri výsadbe sa rast rastlín nezastaví. Pri pestovaní sadby sa niekedy objaví tzv. padanie klíčnych rastlín, najmä u kapustovín, ale aj u šalátu, uhoriek, paradajok.
MUSÍ SA PIKÍROVAŤ? Nepikírovaná sadba býva najmenej hodnotná, pretože rastlinky bývajú vytiahnuté a majú malý koreňový systém. Je to však najmenej pracný a najjednoduchší spôsob vypestovania sadby, ktorý sa spravidla používa u neskorých odrôd zeleniny. Najprv si starostlivo pripravíme výsevný záhon, t. j. pridáme dobrú kompostovú zeminu a povrch dobre vyrovnáme. Záhon má byť na teplom bezvetrovom mieste. Pri nepriaznivom počasí ho môžeme chrániť prenosným fóliovým krytom. Semená vysievame do riadkov a snažíme sa o rovnomerný redší výsev, aby sa rastliny po vzídení príliš vzájomne neutláčali. Podľa potreby zalievame. Vzrastenú sadbu odoberáme postupne podľa potreby.
OŠETROVANIE SADBY V PARENISKU Pri predpestovaní sadby je najdôležitejšie, aby rastliny už od najútlejšieho veku rástli rýchlo, bez akýchkoľvek rušivých vplyvov, ktoré by ich zastavili v raste. Preto im dávame čo najvhodnejšie podmienky a čo najlepšie ošetrovanie, t. j. sádzame ich do správnej zeminy a dbáme, aby mali potrebné osvetlenie, teplotu a vlhkosť. Preto musíme zeleninovú sadbu tieňovať, zalievať, vetrať a odstraňovať burinu.
Na svetlo sú mladé rastliny rôzne náročné. Najmenej náročné sú uhorky, ktoré však zasa vyžadujú veľa tepla. Tie tiež najviac tieňujeme. U ostatnej zeleniny pamätajme, že mladšie rastliny potrebujú viac tieňovať ako staršie. Čím sú rastliny bližšie k oknu, tým viac pozornosti venujeme tieňovaniu, aby sa nespálili. Tieňujeme pri prudkom slnečnom žiarení asi od 10–11 hodín do 15–16 hodín, a to rákosovými alebo tyčkovými tieňovkami. Nátery okien na zatienenie sadby sa neosviedčili, pretože za zamračených dní potom sadba trpí nedostatkom svetla.
Zelenináska sadba potrebuje na rast dostatočné množstvo vody. Zalievame podľa počasia a podľa potreby. V slnečných dňoch zalievame vydatnejšie a v ranných hodinách, za chladného zamračeného počasia zalievame na poludnie a menej. Zalievame predohriatu vodou, ktorá má mať rovnakú teplotu ako pôda, môže však byť aj o 2–3 °C teplejšia. Pri teplom miernom daždi sňatieme okná — dažďová voda je prirodzená a najvhodnejšia závlaha. Pamätajme: Prílišná vlhkosť podporuje šírenie chorôb, najmä plesní, sucho spomaľuje rast. Preto musíme tiež podľa potreby vetrať.
Burina rastúca medzi rastlinami sa vytrhávame, pretože oberá sadeniciam priestor, živiny, svetlo a vlahu. Ako sadba dorastá, poskytujeme jej čoraz častejšie čerstvý vzduch, čím ju otužujeme, aby sa po vysadení na záhon nezastavila v raste.
Ako správne vysádzať priesady zeleniny na záhon
PRÍPRAVA PÔDY NA VÝSADBU Pozemok na jarné pestovanie zeleniny na jeseň dôkladne prekopeme. Pritom na záhony, kam na jar chceme dať zeleninu znášajúcu priame hnojenie, zapracujeme na jeseň maštaľný hnoj, na ostatné záhony kompost. Jarné kopanie nezlepšuje štruktúrne a vlahové pomery v pôde, skôr naopak, preto ho používame len v núdzovom prípade, keď sme sa napríklad na jeseň k prekopaniu záhonov nedostali. Na jar je najlepšie len pôdu ľahko prekypriť a povrch uhrabať. Záhony odmeráme a pripravíme ako na výsev.
VYSÁDZANIE PRIESAD Pri výsadbe sa presvedčíme, aký veľký vplyv má obsah humusu v pôde na tvorbu koreňového systému. Čím viac humusu alebo rašeliny obsahovala zemina, v ktorej bola priesada predpestovaná, tým lepšie je vyvinutý koreňový systém.
Jemné korienky nesmú vyschnúť, preto nemajú byť ani krátko vystavené slnku a vetru. Najlepšie sa ujímajú rastliny práve vytiahnuté z pôdy, nevädnuté. Preto pri výsadbe vyberieme z pareniska alebo truhlíka len také množstvo rastlín, ktoré stačíme rýchlo vysadiť.
Priesadke zaštipneme korienok (šalát tvorí výnimku — korienok neskracujeme), sadiacou kolíčkou urobíme otvor a priesadu opatrne zapustíme do pôdy tak, aby korienky smerovali nadol. Zapustíme ju až k deložným lístkom, nesmieme ju však utopiť (na to sú zvlášť chúlostivé zeler a šalát, ktorým potom odpadávajú spodné lístky a ktoré vytvárajú nekvalitné hlávky). Zeminu pevne pritlačíme ku korienkom, aby nimi bola obalená. Po výsadbe ihneď dôkladne zalejeme.
Paradajky sádzame najlepšie za motyčkou šikmo — zapustíme asi tretinu stonky, ktorá taktiež zakorení, a tým sa zlepší výživa rastliny. Jamku zasypeme len do polovice, potom zalejeme, dosypeme zeminou a pritlačíme. Zemina zabraňuje výparu vlhkosti.
Priesady vypestované v sadbovačoch alebo v kvetináčoch, alebo zakúpené v kvetináčoch či balíčkované sádzame za lopatkou. Jamky musíme robiť dostatočne priestranné, aby sa do nich vošiel celý balíček, ktorý nesmie prevyšovať okraj jamky, aby nevysychal.
Pri nákupe priesad dávame prednosť vždy priesadám balíčkovaným alebo v kvetináčoch. Hlavne dbáme na to, aby priesady neboli zvädnuté a zaschnuté. Pokiaľ ich nemáme možnosť kúpiť na mieste a musíme ich dovážať, zabalíme ich do polyetylénových vrecúšok, ktoré neprepúšťajú vlhkosť a priesady zostanú svieže. Nesmieme v nich však priesady skladovať dlho, aby sa nezaparili.
Vysádzame najlepšie za zamračeného dňa, pretože vtedy priesady najmenej utrpia a rýchlo a dobre zakorenia. Za teplých slnečných dní radšej vysádzame až neskoro popoludní. V nočnom a rannom chlade sa priesady dobre zotavia, takže teplo druhého dňa už dobre znesú a nezvädnú.
Zeleninu vysádzame do štvorcového alebo trojuholníkového sponu. Vzdialenosť jednotlivých rastlín závisí od druhu a odrody zeleniny. Najskôr si značkovačom alebo šnúrou vyznačíme riadky, potom vzdialenosti v nich a potom vysádzame.
Zalievanie zeleniny: kedy, ako a koľko vody dať rastlinám
Ošetrovanie zeleniny na záhone
Pri pestovaní zeleniny je najdôležitejšia pravidelná závlaha, kyprenie pôdy, odstraňovanie buriny a prihnojovanie, prípadne aj ošetrovanie chemickými prípravkami proti chorobám a škodcom.
ZALIEVANIE Všetka zelenina potrebuje zalievať, pretože prirodzené zrážky v bežnom roku jej nestačia; bez zálivky alebo len s obmedzenou zálivkou možno v roku s normálnymi zrážkami pestovať mrkvu, petržlen, cesnak, cibuľu a červenú repu, ktoré sú zo zelenín najmenej náročné na vlahu. Najmä mladá zelenina má mať neustále vlhkú pôdu do hĺbky 5–15 cm. Pokiaľ ešte nenastanú vysoké denné teploty, vystačí zvyčajne zimná zásoba vlahu v rokoch s normálnymi zrážkami až do polovice mája. Ak je však jar suchá, zalievame čerstvo vysadenú zeleninu alebo mladú zeleninu z výsevov každý deň, neskôr každý druhý deň. Musíme počítať s tým, že voda pôdu ochladzuje, preto čas zálivky riadime podľa počasia a podľa ročného obdobia. Skoro zjara (za suchej jari) a na jeseň zalievame dopoludnia, aby sa pôda do večera opäť prehrala. V lete, za slnečných dní, zalievame neskoro popoludní alebo skoro ráno, aby sa voda z pôdy nevyparila. Účinná býva zálivka po miernom daždi, pretože navlhnutá pôda lepšie prijíma vodu a dažďová voda sa zálivkou zatlačí do pôdy ku koreňom, takže ju môžu rastliny dobre využiť.
Hlavnou zásadou pri zalievaní je zalievať dôkladne, tak aby voda skutočne prenikla do hĺbky aspoň 15 cm, teda aby sa dostala ku koreňom. Nemá takmer žiadny zmysel denne len tak navlhčiť povrch záhonov; vlaha sa ku koreňom nedostane a zbytočne sa ničí pôdna štruktúra. Je účelnejšie zalievať raz týždenne, ale dať na 1 m² 10–20 l vody. Touto dávkou sa pôda zavlaží približne do 20 cm, čo väčšine zelenín za normálnych podmienok postačí.
Ak je pôda vyschnutá, zle prijíma vodu. Preto pred zálivkou narušíme povrch pôdy, aby voda mohla vsákať a neodtekala bez úžitku zo záhonov. Nedávame ani celé množstvo vody naraz, ale zalievame po menších dávkach a počkáme, kým voda vsákne. Voda nesmie zostať stáť na povrchu pôdy. Po zálivke a oschnutí pôdy opäť narušíme jej povrch, aby sme obmedzili výpar.
Najviac vody potrebuje všetka skorá zelenina, potom plodová zelenina. Zeleninu zalievame hadicou alebo kroplami miernym prúdom vody, aby sme nepoškodili krehké rastliny. Paradajky zalievame kropľami ku koreňom, pretože zálivka na list vyvoláva vznik plesne.
Kyprenie pôdy, hrobkovanie a prihnojovanie zeleniny na záhone
OŠETROVANIE PÔDY Zelenina dobre rastie len v čistej a upravenej pôde. Musí sa stále ničiť burina, narušovať pôdna kôra a kypriť pôda.
Pôda sa má kyprieť a pôdna kôra rozrušovať po každom daždi alebo zálivke; tým sa zabráni nadmernému výparu vody z pôdy. Používame na to motyčky alebo kypriče. Motyčkou okopávame okolo rastlín plytko, aby sa nepoškodili korene. Motyčku tiež používame na hrobkovanie, t. j. na nahŕňanie pôdy k rastline. Hrobkovaním sa rastlina v pôde upevní, zahrnutá časť zakorení, a tým sa zlepší aj výživa rastliny. Hrobkovanie sa odporúča pri všetkej kapustovej zelenine okrem kalerábu, ďalej pri paradajkách, paprikách, baklažánoch a fazuli. Hrobkujeme dvakrát až trikrát a zakaždým nahrnieme asi 10 cm vrstvu. Hrobkovanie používame tiež na bielenie zelenín, najmä špargle a póru. Nahŕňaním pôdy totiž zabránime prístupu svetla k tej časti rastliny, ktorú chceme mať bielu. Na kyprenie pôdy sú vhodné aj rôzne typy kypričov, s ktorými pracujeme ťahom. Na odstraňovanie buriny a zároveň kyprenie pôdy slúžia plecí rámčeky a plecí očká.
PRIHNOJOVANIE Pri základnom hnojení pred výsevom alebo výsadbou dodávame do pôdy obvykle toľko živín, že to stačí na rast a vývoj zelenín s krátkou vegetačnou dobou. Niekedy však, najmä u zelenín s dlhšou vegetačnou dobou, musíme pre zdárny rast rastlín niektoré živiny doplniť a rast plodiny „popoháňať“. Obvykle to býva dusík, ktorý podporuje rast. Prihnojovaniu sa hovorí aj hnojenie na list, aj keď samozrejm
Súvisiace články
Dvojročky a letničky: kompletný sprievodca pestovaním
Dvojročky a letničky: kompletný sprievodca pestovaním
Prehľad dvojročiek a letničiek od macechy cez petúnie až po slamienky na sušenie. Zistite, kedy vysievať, ako predpestovať a ktoré druhy sa hodia na záhon, do truhlíka alebo na rezanie.
Čo sú dvojročky a prečo ich pestovať
DVOJROČKY
Dvojročky sa v záhradníckej praxi zaraďujú k letničkám. Spôsob ich pestovania je však odlišný, takže sa dajú považovať za samostatnú skupinu kvetín. Dvojročky sa v prvom roku vysejú a vysadia, a až v druhom roku kvitnú. Mnohé z nich sú vo svojej domovine trvalkami a niektoré aj u nás v ďalších rokoch dobre prezimujú, ale majú menejcenné kvety, a preto sa pestujú len ako dvojročné.
Doba výsadby u dvojročiek je rôzna; hlavnou zásadou je, aby rastliny do zimy dobre narástli. Pred holými mrazmi ich chránime ľahkou prikrývkou, najlepšie z ihličia, ktorú musíme včas na jar odstrániť, aby rastliny nevyhnili. Rastliny sa potom musia ihneď okopať. Dvojročky vysievame do truhlíkov alebo na starostlivo pripravený výsevný záhonček, raz ich prepichujeme alebo rozosádzame a definitívne na miesto vysádzame na jeseň alebo skoro na jar. V dobe výsadby dvojročiek nebýva počasie pre výsadbu priaznivé. Preto je treba mladé rastliny pravidelne zalievať.
Každý druh dvojročky má prakticky iné využitie. Ich spoločnou výhodou pre záhradky je, že väčšina z nich kvitne v júni, keď na záhradke býva menej kvetov. To je doba, keď už odkvitli cibuľnaté kvetiny a orgováne a keď ešte masovo nerozkvitli letničky. Práve pre dobu kvitnutia na záhradke sú dvojročky najcennejšie.
Maceška — Viola Je najpestovanejšou dvojročkou. Používa sa na obruby a pestré záhony, obľúbene sa kombinuje s tulipánmi. Macechy v podstate rozdeľujeme na dve veľké skupiny podľa doby kvitnutia.
Prehľad najobľúbenejších dvojročiek: od macechy po náprstník
Skoro kvitnúce dávajú prvé kvety už na jeseň, stredne a neskoro kvitnúce väčšinou rozkvitajú až koncom jari. Skoro kvitnúce macechy, nazývané ľadové, patria do skupiny Viola wittrockiana grandiflora hiemalis a zahŕňajú typy Zimné veľkokveté, Pirnavské zimné, Erfurtské rané obrie a Aalsmeerské obrie. Tzv. jarné macechy patria do skupiny Viola wittrockiana maxima a zahŕňajú skupiny Švajčiarske obrie, Roggliho obrie a Quedlinburgské obrie. Vysievajú sa koncom júla, rozosádzajú sa koncom augusta a na stanovište sa vysádzajú na vzdialenosť 20 × 20 cm, rané v polovici septembra, neskoré až na jar. Vyžadujú veľmi výživnú pôdu. Po odkvitnutí sa na ich miesto vysádzajú teplomilné letničky.
Sedmokráska — Bellis V známej planej forme je húževnatým burincom v trávniku. Jej kultúrne formy sú robustnejšie, niektoré kvety majú v priemere až 8 cm. Pestujú sa v niekoľkých farbách, najkrajšie sú biele alebo karmínové. Kvitnú od konca apríla do začiatku júla. Používajú sa najmä na obruby, do okenných truhlíkov, na osádzanie hrobov, ale aj do kvetináčov a na rez. Semeno sa vysíeva na prelome júna a júla, po vzídení sa rastlinky prepichujú a na stanovište sa vysádzajú v auguste asi 20 cm od seba. Sádzajú sa vždy na plné slnko a nikdy sa nepoužívajú do trávnikov.
Nezábudka — Myosotis Je obľúbená kvetina kvitnúca od konca apríla do konca mája. Má väčšinou modré kvietky a používa sa na obruby alebo na celú plochu záhona. Kombinuje sa s tulipánmi a používa sa tiež ako hrnková kvetina. Semeno sa vysíeva v júni, a to riedko, aby sa rastliny nemuseli prepichovať. Koncom augusta sa rastliny vysádzajú na záhon do sponu 20 × 20 cm. Môžu sa presádzať aj na jar, a dokonca aj v čase kvetu. Znášajú aj polotieň, pôdu však vyžadujú humusnú, vlhkú a bohatú vápnom.
Klinček bradatý, karafiát — Dianthus barbatus Je veľmi obľúbená dvojročná rastlina na rez. Začína kvitnúť koncom mája a kvitne až dva mesiace. Semeno sa vysíeva koncom mája, začiatkom júla sa semenáčky prepichujú a na trvalé stanovište sa vysádzajú na prelome augusta a septembra, asi 20 cm od seba. Veľmi chutia králikom a zajacom, treba ich pred nimi v zime chrániť. Nižšie odrody sa používajú na osádzanie obrub záhonov. Vo veľkej skupine karafiátov sú ešte ďalšie dvojročné rastliny, tzv. vonkajšie karafiáty. Vysievajú sa v máji až júni riedko a v auguste sa vysádzajú asi 20 cm od seba. Používajú sa väčšinou na rez. Majú niekoľko podskupín, známych u nás ako karafiáty Grenadin, Viedenské, Teicherove a Simonov Triumf. Všetky dvojročné karafiáty sú pomerne nenáročné, ale väčšie trsye urobia len v živnej pôde na slnku.
Cheiranthus, tiež zimná fialka alebo lak — Cheiranthus Je vlastne poloker, ale pestuje sa ako dvojročná rastlina. Má žlté až červenohnedé, niekedy aj tmavo fialové, silne sladko voňajúce kvety. Začínajú kvitnúť v apríli a kvitnú v máji. Používajú sa jednak ako pekné kvetiny na záhonoch, jednak ako hrnkové kvetiny. Semeno sa vysíeva v máji, vzídená sadba sa prepichuje a na prelome augusta a septembra sa vysádza na vzdialenosť asi 30 cm. Je dôležité, aby rastliny išli do zimy silné, preto sa im pomáha hnojivou zálivkou. Cez zimu je dobré rastliny chrániť, pretože vymŕzajú najľahšie z dvojročných rastlín.
Zvonček — Campanula medium Tento zvonček je jedinou dvojročnou rastlinou z veľkého rodu zvončekov. Je to krásna rastlina vysoká asi 70 cm s veľkými zvončekmi v farbe bielej, modrej, ružovej a svetlofialovej. Kvitne v júni a v júli. Semeno sa vysíeva v júni riedko, aby sa nemuselo prepichovať. Na trvalé stanovište sa rastliny vysádzajú v auguste asi 50 cm od seba. Na zdárne prezimovanie je potrebné, aby sa na jeseň vytvorili silné prízemné ružice; aj potom je lepšie rastliny na zimu prikryť smrekovým vetvičím.
Topolovka — Althaea rosea Je známejšia pod menom topolovka alebo slez ruža. Je vysoká až 2 m a má jednoduché aj plné kvety, veľké až 10 cm. Je veľmi efektná a dobre sa hodí na maskovanie stien aj do pozadia kvetinových záhonov. Najvhodnejšia je k vidieckym domom a dreveným plotom. Semeno sa vysíeva na prelome mája a júna, prepichuje sa a v auguste sa rastlinky vysádzajú asi 20 cm od seba. Na trvalé stanovište sa vysádzajú až na jar asi 50 cm od seba. Pri jarnom presádzaní vyberieme rastliny z pôdy opatrne s baľou, aby sme nepoškodili dužnaté korienky.
Náprstník — Digitalis Je to efektná rastlina, vysoká asi 120–160 cm s množstvom purpurových kvetov na stonke. Rastie v každej záhradnej pôde, ktorá nie je príliš ťažká a zamokrená, darí sa na slnku aj v polotieni. Pestuje sa tiež ako liečivá rastlina. Niektoré dvojročné rastliny vydržia v dobrých podmienkach a pri vhodnom ošetrení aj tri až štyri roky (Bellis, Digitalis), iné sú pekné len prvý rok (Verbascum), preto niektorí autori zamieňajú ich zaradenie do skupín.
Letničky a ich široké využitie v záhrade aj v byte
LETNIČKY
Letničky sú jednou z najrozšírenejších skupín záhradných rastlín. Možnosti použitia letničiek sú neobmedzené, pretože je v nich zastúpené nepreberne množstvo rastlín líšiacich sa veľkosťou, kvetmi, tvarom aj farbou. Názov letničky neznamená, že kvitnú v lete, ale že v jednom roku prejdú celým vývojovým cyklom.
V našom hodnotení efektívnosti (str. 116) záhradných rastlín na záhrade sú letničky na predposlednom mieste, pretože je s nimi veľa práce, najmä pri predpestovaní. Pretože však môžeme kúpiť sadenice predpestované u záhradníka, ich efektívnosť sa zvyšuje. Napríklad astry (Callistephus): boli by nesmierne náročné na prácu, keby sme si ich chceli sami predpestovávať. Potrebovali by sme na to tiež parenisko alebo aspoň truhlík s fóliovým krytom. Keď si však kúpime v máji sadbu, môžeme ju len vysadiť a ošetrovanie už veľa práce nedá. Pritom efekt kvitnutia je veľký. Podľa množstva vynaloženej práce a konečného efektu možno rozdeliť letničky asi na štyri skupiny, a to na: /a/ Letničky, ktoré dlho kvitnú a ktorých sadenice sa dajú v záhradníctve kúpiť — astry, hľadíky, rudbekie, šalvia, cínie, statice a ďalšie. /b/ Letničky, ktoré dlho kvitnú a dajú sa vysiať priamo na záhon — nechtíky, hrachory, kosmea, kalifornský mak a ďalšie. /c/ Letničky, ktoré dlho kvitnú, ale musia sa na záhrade predpestovať, pretože sa zvyčajne nedajú kúpiť ich sadenice — kokarda, balzamína, šrucha, Dorotheanthus a ďalšie. /d/ Letničky, ktoré kvitnú krátku dobu; prednosť dávame výrazne kvitnúcim (mak, zárivka).
Široké možnosti použitia
Letničky nevytvárajú trvalé porasty, takže môžeme skúšať, ktoré sa kde najlepšie hodia, a tie, ktoré sa nám nepáčia, v budúcom roku jednoducho vynecháme. Pri použití letničiek zásadne nesejeme ani nesádzame rôzne druhy v zmesi. Ak dávame na pestrý letničkový záhon viac druhov, upravujeme ich do určitých vzorov. Pritom dbáme, aby vedľa seba boli druhy podobného charakteru. Na záhone nevyzerá pekne vedľa seba letnička na rezanie a nízka letnička. Rastliny majú byť približne rovnako vysoké a ich kvety majú byť približne rovnako veľké. Aby záhon kvetol čo najdlhšie, kombinujeme letničky, ktoré začínajú kvitnúť v júni, s letničkami kvitnúcimi až do mrazu. Jednofarebné letničkové záhony sú vhodnejšie do parkov ako na záhrady. Najväčší význam majú letničky ako kvety na rezanie; záhon s týmito letničkami slúži dvom účelom — zvyšuje krásu záhrady a skrášľuje byt. Mnohé druhy po odrezaní hlavného výhonku obrastajú ďalšími postranými výhonkami; tie sú najcennejšie, ako napr. astry, hľadíky, nechtíky, jednoleté chryzantémy, hrachory a ďalšie. Počet pekných letničiek na rezanie je veľký, menujme ešte Chabaudove karafiáty, letné fialky, cínie, afrikány, statici, kosmeu, stračku, okrasnú slnečnicu, floxi, hlaváč, krásnoočko, šater, Venidium a ďalšie. Veľa sa tiež pestujú popínavé letničky, ktoré sa vysádzajú k plotom a verandám, ďalej k omotaniu rôznych tyčí apod. Stavajú sa pre ne aj malé pergoly; konštrukcia väčšinou stačí z tenkých drôtov alebo povrazov, pretože tieto rastliny nebývajú príliš ťažké. Najznámejšie a najvďačnejšie sú hrachory. Ich pastelové farby a vôňa ich stavajú na predné miesto medzi všetkými letničkami. Bohato kvitne veľmi vzrastná a rýchlo rastúca Cobaea. Skôr ako poliehavá kvetina na zakrytie plôch sa pestuje povíjnica alebo sladič, lichořeřišnica čiže žerucha (potrebuje oporu z lát, po povrazku sa nepíja), alebo okrasná fazuľa, ktorá na konci vegetácie je okrasná aj strukami. Letničky sa tiež používajú do trvalkových záhonov na dobu, kým sa trvalky nerozrastú alebo na vyplnenie voľných miest, napr. po už odkvetnutých cibuľnatých kvetinách. Tu sa môže použiť mnoho druhov, najvhodnejšie sú však tie, ktorých charakter rastu je podobný trvalým rastlinám, napríklad kokarda, rudbekie, verbena, nevädza, slnečnica, jednoleté chryzantémy apod. Do skaliek na farebné obohatenie aj preto, aby skalka bohato kvetla aj v neskorom lete a na jeseň, sú vhodné šrucha, Dorotheanthus, gazánia, kalifornský mak, tárnica, nestarcec a ďalšie. Na obruby záhonov je k dispozícii množstvo pekných nízkych druhov, napríklad tárnica, kalifornský mak, gazánia, lobelka, nestarcec, kochia, nízke astry, šrucha, šalvia, verbena, záhonové petúnie, nízky afrikán, Dorotheanthus a ďalšie. Na tento účel sa sádzajú hustejšie. Na záhony uvoľnené cibuľnatými kvetinami sa vysádzajú predovšetkým teplomilné druhy, ktoré sa môžu sádzať až v druhej polovici mája, a druhy, ktoré sa predpestovávajú pod sklom alebo pod fóliou. Sú to astry, afrikány, rudbekie, gazánie, balzamína, cínie, hlaváč, záhonové petúnie, stálekvitnúca begónia a ďalšie. Na sušenie kvetov na zimné použitie do váz je najvhodnejšia statice, na záhradách je však oveľa obľúbenejšia „pravá“ slamienka (Helichrysum). Dosť často sa na tento účel pestuje tiež smilek, piesočník, suchokvet a pomerne nová letnička Lonas. Do keramických váz a misiek v modernej záhrade sa hodia výraznejšie letničky, napríklad šalvia, zárivka, lobelka, silenka, šrucha, iberka a mnohé ďalšie. Môžu sa počas vegetácie dve i tri vystriedať. Mnohé letničky sú krásne aj vysadené do kvetináčov a prenesené do bytu. Bežne sa na to používa odroda nízkych astier ‚Průhonický trpaslík‘. Na jeseň sa sádzajú do kvetináčov zo záhonu gazánie, ktoré potom kvitnú ešte na Vianoce, bežná je aj stále kvitnúca begónia, balzamína i iné letničky, ktoré vytvárajú trsy. Ďalej sú letničky vhodné do truhlíkov za okná a na balkóny. Na to sú najvhodnejšie petúnie, ale možno použiť aj lobelku, iberku, nízky afrikán, balzamínu, nízke astry, popínavý hrachor a ďalšie. Zaujímavé býva použitie letničiek s nápadnými listami, ktorých kvety zďaleka nie sú také pekné. Je to predovšetkým kochia, ktorej sa hovorí letný cypruštek, pretože skutočne pripomína cyprus, laskavec, krásny predovšetkým pri moderných architektonických prvkoch v záhrade, a ricín — robustná letnička, ktorá môže nahradiť okrasné kry. Mnohé letničky sa používajú na rýchlenie, bežne napríklad letná fialka, hrachor, nechtík, hľadík a ďalšie. Ako príklady som uviedol len najbežnejšie druhy. V odbornej literatúre sa ich uvádza oveľa a oveľa viac. Záhradkár, ktorý vie s letničkami pracovať, dokáže z nich vyčarovať počas celého leta krásne prostredie.
Ako predpestovať letničky: 5 skupín podľa náročnosti
Pestovanie bez ťažkostí
Všetky letničky by sa dali v záhradke siať priamo na záhon. Niektoré však majú príliš dlhú vegetačnú dobu, takže by vykvitli až napríklad neskoro na jeseň; navyše by nemali taký pekný vzrast.
Tie musíme predpestovať, pretože chceme, aby vykvitli v čase, keď sa môžu prejaviť v plnej kráse. Predpestovaním vlastne urýchľujeme celý cyklus pestovania. Podľa potreby predpestovania možno letničky rozdeliť do piatich skupín: /1/ Letničky, ktoré sa musia predpestovať v skleníku; to za záhradkárov musia urobiť záhradníci, v záhradkách sa pestujú len zo zakúpených sadeníc (napr. petúnie). /2/ Letničky, ktoré sa musia predpestovať v polotemnom prostredí; ich sadenice si tiež záhradkár väčšinou kupuje u záhradníka (napr. hľadík). /3/ Letničky, ktoré sa dajú predpestovať pod fóliou alebo v studenom parenisku; sadenice je tiež lepšie si kúpiť, pokiaľ sú dostupné, inak si ich záhradkári predpestujú sami (napr. astry). /4/ Letničky, ktoré sa vysievajú na výsevný záhon a vzrasté sa rozosádzajú na záhon alebo sa sejú priamo na záhon a prejedia (napr. nechtíky). /5/ Letničky, ktoré sa musia siať na trvalé stanovište, pretože neznášajú presádzanie; po vzídení sa prejedia na potrebnú vzdialenosť (napr. kalifornský mak). Nároky na predpestovanie sa u niektorých druhov prekrývajú, u niektorých sa nemusia prísne dodržiavať, ale chceme-li, aby letničky skoro, dobre a dlho kvitli, radšej tieto nároky rešpektujeme. Pestovanie letničiek nie je v podstate náročné. Všetky letničky majú určité požiadavky spoločné a mnohé z nich majú dokonca veľmi podobné nároky na celý spôsob pestovania, preto možno uviesť zásadné pestovateľské opatrenia pre letničky. Miera ich dodržiavania určuje dobu vykvitnutia, kvalitu a množstvo kvetov.
Všeobecné zásady pestovania letničiek: výsev, výsadba a starostlivosť
Všeobecné zásady pre pestovanie letničiek
Všetky letničky majú rásť na slnku; v polotieni živoria a v tieni nerastú. Tiež nemajú byť na vetre, najmä vyššie druhy a odrody, pretože väčšinou majú krehké stonky a ohýbajú sa alebo lámajú. Niektoré potrebujú oporu, u iných stačí stiahnuť trs. Aby letničky dobre kvitli, musia mať pôdu výživnú, ani suchú, ani mokrú, ani príliš ľahkú, ani ťažkú.
Väčšinou neznášajú čerstvý chlievsky hnoj, preto sa sejú alebo sádzajú najlepšie do druhého honupo pohnojenej predplodine. Počas rastu sa osvedčuje prihnojovanie najmä druhov, ktoré tvoria veľa hmoty, ako sú napr. popínavé letničky, a tiež druhy na rezanie (rezaním ich oslabujeme a potrebujeme, aby kvitli z ďalších výhonov). Po výsadbe letničky pravidelne zalievame, aby nevyschli, inak hneď vädnú a ťažko sa spamätávajú. Ovšem nezalievame za prudkého slnka, mohli by sa podusiť a uhynúť. Nesmieme dopustiť tvorbu pôdneho škraloupu, ktorý rastliny poškodzuje; do splavných pôd, tvoriacich škraloup, je lepšie letničky nesádzať a najskôr pôdu zlepšiť rašelinou alebo humusom. Tiež burina nemá medzi letničkami čo robiť, pretože im ubíja živiny aj životný priestor; zaburinené letničky nikdy tak pekne nerastú. Pôda sa má čo najpečlivejšie odburinieť už pred sejbou alebo sádzaním letničiek, aby s pletím nebola neskôr taká práca. Zásadne plejeme, kým rastliny buriny sú mladé, nesmieme dopustiť, aby sa viac rozrástli, a hlavne aby sa vysemenili. Kyprenie pri pletí pomáha dobrému rastu letničiek, ich korienky potrebujú prevzdušnenú pôdu. Všetky predpestované letničky nevysádzame skôr ako po 15. máji. Mladé rastliny, ktoré potrebujeme presádzať, berieme do ruky opatrne, lebo sú väčšinou krehké. Tiež ich nenechávame ležať na slnku a vetre, pretože skoro vädnú. Pokiaľ možno ich ihneď po vybraní z pôdy opäť čo najskôr zasadíme. Môžeme im asi o tretinu skrátiť korienok, aby sa rozvetvil. Po zasadení rastliny vždy ihneď zalejeme. Po odkvitnutí vyštipujeme odkveté kvety alebo kvetenstvá, pretože tvorba semien rastliny oslabuje. Je to potrebné najmä u druhov, u ktorých sa semeno tvorí ľahko, napríklad u hrachovca, u ktorého ponechanie strukov na rastline obmedzuje ďalšie kvitnutie. Pokiaľ sa na jednotlivých rastlinách vyskytuje nejaká choroba, je lepšie ich hneď zo záhona odstrániť. Pokiaľ spozorujeme poškodenie rastliniek od rôznych škodcov, zakročíme proti nim ihneď. Mnohé letničky majú krátku vegetačnú dobu; u nich sa úspešne praktizujú postupné výsevy. Typickým príkladom je hrachovecSejeme ho od konca marca každých štrnásť dní až do konca júla. Rastliny z marca kvitú v júni, končia v júli, rastliny siate v júli kvitú až do mrazu. Podobne možno vysievať nechtík, nevädzu, ostrožku, povoj, kalifornský mak, šáter, černuchu, mak a iné. Niektoré letničky možno siať už na jeseň, ovšem až v októbri, aby semeno na jeseň nevzklíčilo, ale aby klíčilo veľmi skoro na jar. Sú to napríklad nechtík, klarkia, ostrožka, zárivka, kalifornský mak, mak, iberka a iné. U mnohých druhov letničiek môžeme pomerne ľahko zozbierať semeno. Keďže však všetky semená letničiek sú lacné, práca, ktorú vyžaduje zbieranie a čistenie semien, nestojí za to. Pokiaľ však chceme získať semeno zo svojich kvetín, berieme ho iba z najskorších, najkrajších a najzdravších rastlín. Inak by malo horšiu kvalitu. Necháme semeno na rastline dobre dozrieť, potom ho opatrne zozbierame, usušíme, odstránime prímesi a vyčistené uchováme v suchu a chlade. Niektoré letničky sa samy vysemeňujú, takže bez sejby alebo sádzania máme nasledujúci rok kvitnúce rastliny. Musíme sa však naučiť poznať mladé rastlinky letničiek, aby sme ich nevypleli. Samy sa často vysemeňujú kozmos, nechtík, portulaka a mnohé ďalšie.
Choroby a škodcovia letničiek: ako chrániť záhon
Choroby a škodcovia
Keď niektoré letničky zle rastú, často si myslíme, že ide o nejakú infekčnú chorobu. Býva to však fyziologická porucha, spôsobená zlými podmienkami pestovania.
Rôzne zasychanie listov, ich zlé vyfarbenie, opadávanie púčikov a vädnutie býva spôsobené stálou vlhkosťou alebo naopak preschnutím, veľmi často pôdnou kôrkou, ktorá rastlinky dusí a obmedzuje prístup vzduchu k ich korienkom. Z infekčných chorôb sa na letničkách vyskytujú virózy, hlavne žltačky, pestrôkvetosť a mozaiky. Také rastliny treba ihneď odstrániť, pri väčšom napadnutí aj s okolitou zeminou. Virózy letničiek sa prenášajú nielen voškami, ale aj šťavou pri reze nožom, pri trhnutí rukou a niekedy aj pôdou. Bakteriózy spôsobujú podobne taktiež žltnutie a často škvrnitosť listov a najlepšou ochranou je tiež odstrániť napadnuté rastliny. Hubové choroby, ako sú rôzne škvrnitosti, černe, hrdzavosti, múčnatky, plesne, rôzne vädnutia, sa prejavujú väčšími či menšími, často nápadnými škvrnami, čiernymi sadzovitými alebo našedlými povlakmi, bielym, múčnatým náletom a pod. Pri výskyte na letničkách sa nedajú celkom dobre liečiť. Preto je taktiež najlepšie napadnuté rastliny odstrániť, aby neboli zdrojom ďalších nákaz. Ich šírenie sa dá tiež obmedziť postrekami prípravkami Perozin, Karathane, Sulikol, podľa druhu hubovej choroby. Padanie mladých rastlín, vyskytujúce sa pri predpestovaní sadby, je nepríjemná hubová choroba. Pri jej výskyte je najlepšie prestať vysiať nové semená a kúpiť si sadenice. Proti padaniu sa musí dezinfikovať pôda aj náradie. V každom prípade je vhodné mladé rastlinky preventívne postriekať ružovým roztokom hypermanganu. Zo škodcov je naozaj nebezpečná háďatko. Na záhone zamoreného háďatkami je najlepšie nepestovať kvety niekoľko rokov. Musí sa dezinfikovať pôda aj náradie. Podrobnejšia ochrana je uvedená pri trvaliciach na strane 207. Dosť škody napáchajú ožieraním letničiek slimáky, proti nim používame Nivacid. Letničky napádajú vošky a iný sací hmyz, chrobáky aj ich larvy a húsenice. Pri výskyte striekame Metationom alebo Fosfotionom.
Najnáročnejšie letničky: petúnie, begónie a karafiáty
Pestrý výber
NAJNÁROČNEJŠIE LETNIČKY Povedali sme o nich, že sa musia predpestovať v teplom skleníku a náročne predpestovávať (pozri skupinu 1 na str. 258.). Preto si ich sadenice kupujeme v záhradníctve alebo semenárskom závode.
Petúnia — Petunia Petúnia je hlavným predstaviteľom tejto skupiny. Dá sa povedať, že je to azda najvďačnejšia kvetina do truhlíkov za okná aj do záhradky. Na celom svete, najmä v USA a Japonsku, sa usilovne šľachtí, takže je až neprehľadné množstvo rôznych odrôd rozličných typov. Aj v našom sortimente je uvedená kopica odrôd v mnohých typoch. Preto je potrebné vedieť si vybrať. Šľachtiteľská stanica SEMPRA v Jaroměři sa už dlhé roky zaoberá šľachtením petúnií a vyšľachtila a vyrába tzv. heterózne odrody. Znamená to — veľmi stručne povedané — že semená týchto odrôd sa vyrábajú z každoročného kríženia presne stanovených, vybraných rodičovských párov, inak by odroda rýchlo strácala svoje cenné vlastnosti, ktoré má iba v prvej generácii po krížení, označovanej F₁. Preto aj tieto odrody majú za menom označenie F₁. Jaroměřské heterózne odrody sú v našich podmienkach zďaleka najlepšie. V podstate ich podľa rozdielneho spôsobu použitia delíme na dva typy: Veľkokveté odrody (Petunia hybrida grandiflora nana) patria do okenných truhlíkov, na záhony len v suchých a teplých oblastiach a sú vhodné aj na rezanie. Drobnokveté odrody (Petunia hybrida multiflora nana) patria predovšetkým na záhony, ale aj do okenných truhlíkov a hodia sa aj na rezanie. Najlepšie veľkokveté odrody (výška asi 40 cm, kvet široký asi 7–9 cm): ‚Radost' F₁ — karmínovo červená, ‚Mládí' F₁ — svetlo lososová, ‚Láska' F₁ — tmavo lososová, ‚Přátelství' F₁ — karmínovo ružová, robustná, ‚Touha' F₁ — purpurovo červená, ‚Půvab' F₁ — čisto biela, ‚Úsměv' F₁ — dvojfarebná červenobiela s premenlivou farbou. Tieto odrody majú teda mená krásnych vlastností. Najlepšie drobnokveté odrody (výška asi 35 cm, kvet široký asi 6 cm): ‚Rita' F₁ — ružová s karmínovou kresbou, ‚Marika' F₁ — šarlátovo červená, ‚Monika' F₁ — tmavo lososová, ‚Sylvie' F₁ — fialovo purpurová, ‚Angelika' F₁ — čisto biela, ‚Henrietta' F₁ — dvojfarebná červenobiela s premenlivou farbou kvetu, ‚Yvetta' F₁ — svetlo lososová, ‚Simona' F₁ — svetlo ružová s malou karmínovou kresbou okolo hrdla, ‚Belinda' F₁ — ružová s bielou hviezdičkovitou kresbou, ‚Kristina' F₁ — purpurová s bielou hviezdičkovitou kresbou. Tieto odrody majú teda cudzie ženské mená. Je ešte mnoho ďalších odrôd rovnakého typu, dokonca existujú aj odrody kučeravé, plné a previslé. Tie, ktoré som uviedol, sú najlepšie pre všetky účely. Znovu odporúčam zakúpiť mladé rastliny a už rozkvitnúté vysadiť do truhlíka alebo na záhony. Pre toho, kto by si ich predsa len chcel vypestovať sám zo semena, uvádzam stručný návod na predpestovanie: Semeno sa vyseva od januára do marca pri teplote 15–18 °C, najlepšie v skleníku alebo v byte pri okne. Truhlík sa naplní ľahšou, kompostovou, dobre vyzretou zeminou. Semená, ktoré sú veľmi drobné, sa riedko rozptýlia na dobre zarovnaný povrch a zasypú sa veľmi tenkou vrstvičkou zeminy. Potom sa povrch ľahko pritlačí a opatrne rozmlží vodou. Za 10–14 dní semená klíčia. Mladé rastlinky potrebujú dostatok svetla. Keď vytvoria 2–3 pravé lístky, prepiechajú sa opatrne do truhlíka na vzdialenosť 4–5 cm. Truhlík sa umiestni v parenisku (alebo pri okne). V apríli sa rastliny presadzujú do kvetináčov s priemerom 7–8 cm, v ktorých sa opäť zapustia do pareniska, kde v druhej polovici mája začínajú ukazovať kvety. Vtedy sa môžu vysádzať. Do truhlíka na 1 m príde 8–10 rastlín, na záhon sa vysádzajú do sponu asi 30 × 30 cm. Zemina má byť dobre pohnojena, ešte pred výsadbou sa má pohnojit asi 50 g Cereritu na 1 m². Vysadené rastliny sa niekoľkokrát zaleju; neskôr na záhonoch ani nie je treba zalievať, nanajvýš len pri veľkom suchu. Petúnie sa majú asi raz za 14 dní prihnojit slabým roztokom hnojiva, ktoré neobsahuje chlór. Pamätajme, že petúnie patria len na slnko, odmenia sa bohatým kvetením až do doby, kým ich nespáli mráz.
Voskovka, kysalka — Begonia semperflorens Má rovnaké požiadavky na predpestovanie aj ošetrovanie ako petúnia, azda len s tým rozdielom, že sa sádza na menšiu vzdialenosť (len 15–20 cm) a celkom dobre sa darí aj v polotieni. Aj begónie šľachtí a vyrába ich heterózne osivo šľachtiteľská stanica kvetín v Jaroměři. A rovnako pre naše podmienky sú najlepšie odrody z tejto stanice. Delia sa na polovysoké a nízke, a v týchto skupinách na zelenolísté a červenolísté. Najlepšie polovysoké odrody sú typy ‚Variace' F₁ s oboma farbami listov a v farbách kvetov bielej, ružovej a červenej. Sú vysoké asi 25–30 cm. Používanejšie sú nízke odrody. Odrody so zelenými listami: biela ‚Olomouc' F₁, svetlo ružová ‚Boušín' F₁, ružová ‚Padolí' F₁, šarlátovo červená ‚Trenčín' F₁, dvojfarebná ružovobiela ‚Lučenec' F₁. Odrody s tmavými červenými listami: biela ‚Ostaš' F₁, ružová ‚Turov' F₁, svetlo ružová ‚Strahov' F₁, karmínovo ružová ‚Oreb' F₁, šarlátovo červená ‚Broumov' F₁. Nezabudnime, že begónie sú veľmi rozvetvený rod. Od tejto letničky sa líši begónia hľuznatá, ďalšie begónie sú izbovými kvetinami.
Chabaudove karafiáty, ageratum, Pentstemon Rovnaké nároky na predpestovanie ako petúnia majú ďalej obľúbené Chabaudove karafiáty, ktoré sa vysádzajú na vzdialenosť 10 cm a kvitnú až do mrazu bez väčších nárokov na ošetrovanie. Ďalej ageratum — Ageratum, ktorý sa používa na obruby aj na výsadbu hrobov, ale aj za okná. Tvorí väčšinou modré, ale aj biele kopčeky kvetov, ktoré kvitnú veľmi dlho. Znáša polotieň aj slnko, ale tu sa musí často zalievať. Sádza sa asi 15 cm od seba. Rovnako sa pestuje aj menej známa letnička Pentstemon, vysoká asi 70 cm, vhodná skôr do skupinových výsadieb v parkoch. Sádza sa asi 40 cm od seba.
Náročné letničky pre predpestovanie: ľadovec, letná fialka a ďalšie
NÁROČNÉ LETNIČKY Vyžadujú predpestovanie v teplom pareništi a otuženie pred výsadbou (pozri skupinu 2 na str. 258.). Je to náročné predpestovanie, preto je lepšie kupovať sadenice v pestovateľskom závode. Niektoré sa môžu vysadzovať už v apríli, pretože im nevadí mrazík, iné sú chúlostivé a vysadzujú sa až v druhej polovici mája.
Hľadík — Antirrhinum Je hlavným predstaviteľom tejto skupiny. Vysoké a polovysoké odrody sú významné najmä na rezanie, nízke ako lemovanie záhonov. Sadenice alebo semeno by sa mali kupovať podľa výšky rastlín a podľa farby kvetov. Je lepšie pestovať čisté farby ako odrody v zmesi. Vysoké odrody dorástajú asi 80 cm, polovysoké 40–60 cm a nízke 15–25 cm. Po odrezaní hlavného stonku do vázy rastliny obrastajú z bočných výhonkov; väčšinou odrezanie hlavného stonku podporuje kvitnutie. Ak si budeme sadenice predpestovávať sami, vysievame semeno do dobrej záhradnej pôdy do truhlíka vo februári alebo v marci. Truhlíky dáme do poloohriateho pareniska alebo k oknu do teplej miestnosti. Semeno nezasypávame, len ho udržiavame stále vo vlhku. Vyklíči počas 14 dní. Rastlinky raz preškolkujeme, a keď trochu porastú, asi do výšky 10–15 cm, môžeme ich vysadzovať na záhon. Nízke odrody sádzame asi na vzdialenosť 20 cm, vysoké na 35 cm. Na ošetrovanie nie sú príliš náročné, vyžadujú slnko a občas za sucha zaliať. Prihnojenie im prospieva.
Letná fiala — Matthiola Je to nádherná letničková rastlina a má rovnaké nároky na predpestovanie aj pestovanie. Predpestovanie je pre záhradkárov veľmi náročné, pretože klíčiace rastlinky trpia hubovými chorobami, proti ktorým je ťažká ochrana. Vyššie odrody, ktoré kvitnú už v júni, keď je iných letničiek na rezanie málo, sa používajú predovšetkým na rezanie, nízke odrody sú potom krásne na záhonoch. V záhradách sa pestujú väčšinou plné odrody (označované výrazom „so znakom"), ktoré sa delia na jednovýhonové a rozvetvené. Z jednovýhonových sú pre výsadby a tiež do kvetináčov vhodné nízke odrody so znakom, ako je ružová a striebristo fialová ‚Signa', vhodná je tiež hyacintokvitá žltá a ružová odroda ‚Briliant'. Z rozvetvených odrôd sa u nás na záhony a na rezanie používajú polovysoké odrody, a to biela, ružová, svetlofialová, lososovoružová a tmavopurpurová ‚Sfinx', biela a svetloružová ‚Z Nizzy', žltá ‚Desdemona', ružová ‚Jean d'Arc', červená ‚Moulin Rouge', svetlofialová ‚Cassino', a ďalej odroda ‚Exa' — ružová. Mladé sadenice sa vysadzujú už od polovice apríla 15–20 cm od seba. Rovnaké nároky na predpestovanie ako hľadík majú tieto ďalšie letničky (uvádzam ich podľa poradia dôležitosti pre záhradkárov):
Šrucha — Portulaca Sú to nízke plazivé rastliny pre suché, piesočnaté, chudobné pôdy. Vysievajú sa do kvetináčov (vhodné sú Jiffy-poty). Vysadzujú sa koncom mája v zmesi farieb na 15 cm od seba. Kvitnú od júna do mrazu, kvety sú otvorené len vtedy, keď svieti slnko. Dajú sa siať aj koncom apríla priamo na záhon, vykvitajú však oveľa neskôr.
Dorotheanthus Je známejší pod starým názvom Mesembryanthemum. Je to nízka plazivá rastlina, vhodná pre piesočnaté pôdy a slnečné polohy. Pri dlhotrvajúcich dažďoch hynie. Vysadzuje sa koncom mája asi na 20 cm a kvitne v lete. Kvety, ktoré sú v rôznych farbách, sa otvárajú len za plného slnka.
Lobelka — Lobelia Táto nízka rastlina na lemovanie kvitne väčšinou modro. Vysadzuje sa koncom mája už rozkvetená asi na 15 cm od seba. Keď sa po odkvitnutí včas odstrihne, vykvitne ešte raz.
Verbena, verbena — Verbena Má viac druhov rôznych tvarov a farieb. Sú to väčšinou rastliny vysoké 25 až 40 cm, vhodné do kvetinových záhonov. Vysievajú sa v čistých farbách aj v zmesi. Vysadzujú sa až koncom mája na slnečné miesto, asi 25 cm od seba.
Šalvia — Salvia Z mnohých druhov, medzi ktorými sú aj trvalky, sa pestuje sýtočervená Salvia splendens, známa z ohnivých výsadieb v parkoch. Boli vyšľachtené aj odrody iných farieb, ktoré sa však v praxi neujali. Vysadzuje sa koncom mája asi 30 cm od seba, na slnko.
Plamenka — Phlox Z tohto rodu je jedinou letničkou druh Phlox drummondii, ostatné druhy sú vytrvalé. K tomuto druhu patria nízke aj vyššie rastliny podľa odrôd. Vysadzuje sa koncom apríla, najlepšie tam, kde je sucho, ktoré znáša obdivuhodne. Vysoké odrody sa vysadzujú na vzdialenosť 30 cm, nízke na 15–20 cm.
Stredne náročné letničky: astra, rudbékie, africký nechtík a spol.
STREDNE NÁROČNÉ LETNIČKY U tejto skupiny sa sadba musí predpestovať. Záhradkárom na to stačí studené pareniská alebo truhlík prikrytý fóliou. U „lepších“ druhov sa predpestovaná sadba dá kúpiť, väčšinu z nich si však musí záhradkár predpestovať sám. Predstaviteľom tejto skupiny je astra.
Astra, správne hviezdnica — Callistephus Rozlišujeme tieto astry — letničky a astry — trvalky (viď str. 219.) Je to prakticky najrozšírenejšia letnička, používaná najmä na rezanie. Celý rod je veľmi bohatý a obsahuje mnoho druhov a odrôd. U nás ich rozlišujeme podľa výšky — vysoké odrody sú vyššie ako 50 cm, polyvysoké sú od 35 do 50 cm, nízke sú nižšie ako 30 cm. Vysoké odrody sa rozdeľujú do niekoľkých skupín: Do skupiny Pštrosie pero patria odrody ‚Biela', ‚Ružová', ‚Červená' i modrá ‚Krego'. Do skupiny Prinzess patrí biela ‚Armida', žltá ‚Zlatý zväzok', červená ‚Roter Edelstein', tmavočervená ‚Erntedank', rudá ‚Carmen', tmavokarmínová ‚Patt', modrofialová ‚Susan', tmavomodrofialová ‚Evženie'. Skupina Bukett má odrody ‚Biela', ‚Ružová', ‚Šarlatovočervená', ‚Svetlomodrá'. Najmodernejšia a zároveň najrozšírenejšia je skupina Ihličnaté, ktorá má lúčovité alebo pazúrikovité kvety, má mnoho odrôd, z ktorých sú pre naše podmienky najlepšie odrody vyšľachtené na šľachtiteľskej stanici v Libochoviciach, a to svetložltá ‚Edita', žltá ‚Octavia', lososovoružová ‚Felicie', svetloružová ‚Turandot', svetlofialová ‚Olga', modrofialová ‚Taťána', tmavofialová ‚Tamara'. K vysokým odrodám ešte patrí skupina Jednoduché — Margaret s odrodami v niekoľkých farbách. Z polyvysokých odrôd sa pestuje skupina Kráľovná trhu v farbách bielej, ružovej, červenej a fialovej, ďalej odrody ružová ‚Turnovská raná', červená ‚Rubín', karmínovočervená ‚Karmínový kráľ', purpurovofialová ‚Slavie'. Z nízkych odrôd je obľúbená skupina Chryzantémokveté, z ktorých väčšina odrôd je pomenovaná po českých riekach; sú to žltá ‚Vltava', lososová ‚Otava', ružová ‚Sázava', fialová ‚Jizera' a červená ‚Ohře'. Veľmi pekná je skupina Šárka v farbách bielej, šarlatovočervenej a karmínovej a najmodernejšia skupina je Průhonický trpaslík v piatich farbách, ktorá vytvára krásne kopčeky kvetov vhodných aj do kvetináčov. Semeno astier sa vysýva v marci do truhlíka alebo do pareniska, a to do zeminy pokiaľ možno vydezinfikovanej prepaľovaním. Vyklíči za 7 až 10 dní. Pri riedkom výseve nie je nutné presádzanie, väčšinou sa však rastlinky raz presádzajú. Sadenice je treba často vetrať a včas otužovať. Rastliny sa vysádzajú asi v polovici mája na vzdialenosť 20 až 40 cm podľa odrody, na slnko a do pôdy, ktorá po zálivke nevytvára škraloup. Pamätajme, že sa astry nesádzajú na záhony pohnojené čerstvým maštaľným hnojom a po paradajkách. Na takýchto pozemkoch trpia fuzáriovým vadnutím (prenáša sa pôdou a udržuje sa v nej viac rokov). Väčšina rastlín na rezanie po odrezaní hlavného výhonu vytvára dostatok bočných výhonov.
V podstate rovnaké nároky na predpestovanie aj na pestovanie majú tieto ďalšie letničky (poradie odporúča vhodnosť pre záhradkárov):
Trpaslíčka, tiež terčovka, rudbékie — Rudbeckia K tomuto rodu patria predovšetkým trvalky, jediná letnička je Rudbeckia hirta, ktorá je vysoká asi 70 cm. Kvitne žlto s čiernym stredom; na rastline vykvitá až 60 kvetov. Vysádza sa v polovici mája na vzdialenosť asi 25 cm.
Ostálka, cínia — Zinnia Má dva druhy: Zinnia haageana je vysoká asi 40 cm. Pestuje sa v zmesi jednoduchých aj plných kvetov veľkých asi 4 cm. Zinnia elegans je vysoká až 90 cm a má plné kvety v mnohých farbách, široké 5–15 cm. Sádza sa koncom mája asi na vzdialenosť 30 cm.
Aksamietnik, tiež africký — Tagetes Je to jedna z najpoužívanejších letničiek. Kvitne žlto a oranžovo. Zahŕňa nízke (T. tenuifolia), polyvysoké (T. patula) a vysoké (T. erecta) druhy; nízke sú veľkokveté a malokveté, plné aj jednoduché. Je treba vedieť si vybrať pre určitý účel. Vysádza sa koncom mája na 20–40 cm.
Gazánia — Gazania Je to nízka rastlina, vytvárajúca prízemné keríky nádherných kvetov v rôznych farbách s rôzne zfarbenými stredmi. Vysádza sa v polovici mája asi na 25 cm, a to vždy na slnečné miesto, pretože za zamračeného počasia a navečer sa kvety zatvárajú.
Kokarda — Gaillardia Sú to známe „farebné margaréty", z ktorých väčšina patrí k trvalkám. Táto letnička vytvára husté keríky, dávajúce až 50 pekných kvetov. Stonka je slabá a ľahko poliehá. Vysádza sa začiatkom mája na vzdialenosť asi 30 cm a kvitne až do mrazov.
Klarkia — Clarkia Sú to košaté keríky vysoké asi 50 cm s kvetmi v rôznych farbách, vykvitajúcimi v pazuche listov. Sú krehké. Vysádzajú sa na chránené stanovištia asi 25 cm od seba. Po odkvitnutí sa rastliny majú orezať asi do polovice, potom rozkvitné znovu.
Netýkavka, balzamína — Impatiens balsamina Je to robustná rastlina vysoká asi 50 cm. Červené kvety vyrastajú v pazuche listov. Vysádza sa koncom mája asi 25 cm od seba. Je krehká a ľahko sa láme. Je krásna aj v kvetináči.
Tarica — Alyssum Vytvára kopčeky drobných, väčšinou bielych alebo svetlofialových kvetov. Vysádza sa od konca apríla na slnko. Môže sa vysievať skoro na jar priamo na záhon a potom rastliny preridnúť.
Klinček — Dianthus Z mnohých druhov klinčekov sa ako letnička pestuje okrem Chabaudových klinčekov iba klinček čínsky (D. chinensis). Má mnoho odrôd. Vysádza sa začiatkom mája asi na 15 cm od seba a kvitne vďačne a veľmi dlho.
Venidium Táto rastlina vysoká asi 60 cm kvitne bielymi a žltooranžovými kvetmi s čiernym terčom. Na rastline je až 50 kvetov, ktoré sa v noci a za daždivého počasia privierajú. Sádza sa začiatkom mája asi na vzdialenosť 30 cm.
Hlaváč, chrastavec — Scabiosa Je to rastlina vysoká asi 80 cm, vhodná predovšetkým na rezanie. Vyžaduje vápenaté pôdy. Sádza sa v polovici mája na 30 cm od seba. K tomuto rodu patria aj vytrvalé druhy.
Nočenka — Mirabilis Je to rozvetvená rastlina vysoká asi 60 cm, jej kvety sa otvárajú navečer a ráno sa zatvárajú; len neskoro na jeseň sú otvorené celý deň. Vysádza sa koncom mája asi na 50 cm od seba. Rastie rýchlo a kvitne dlho.
Kejklírka — Mimulus Je to krovitá rastlina; v dobrých podmienkach vyrastie na rastline aj 120 kvetov. Znáša aj vlhkejšiu pôdu aj zatienené miesta. Vysádza sa v polovici mája na 25 cm od seba. Zaštipovanie mladých rastlín podporuje vetvenie, a tým sa zvyšuje aj počet kvetov.
Hledíkovka — Nemesia Tvorí guľaté keríky vysoké asi 25 cm. Vysádza sa v druhej polovici mája na 15 cm od seba. Po odkvitnutí sa ostrihá, aby znova vyrazila menšími kvetmi.
Všelicha — Brachycome Je to rastlina vysoká asi 25 cm, husto rozvetvená, s modrofialovými voňavými kvetmi a modročiernym stredom. Vysádza sa v druhej polovici mája na 15 cm od seba na slnko. Kvitne od júla po celé leto.
Krásnoočko — Coreopsis Zahŕňa vyššie aj nižšie kvety svetlých farieb s tmavými stredmi. Vysádza sa na chránené stanovište asi 15 až 30 cm od seba. Kvitne pomerne krátko v lete. Sú aj vytrvalé druhy.
Silenka — Silene Je to plaziaca sa rastlina, vysoká len asi 15 cm. Kvitne väčšinou ružovo. Sádza sa začiatkom mája na 30 cm od seba. Sú aj vytrvalé druhy.
Laskavec — Amaranthus Táto veľká rastlina je vysoká až 120 cm. Vysádza sa koncom mája na 50 cm od seba, na slnečné miesto.
Nevädlec — Celosia Pestuje sa u nás v dvoch pomerne odlišných druhoch. C. argentea f. cristata, tzv. kohútí hrebienok, je vysoká asi 25 cm a jej kvetinstvo je naozaj podobné kohútiemu hrebienku. C. argentea f. plumosa je vysoká asi 60 cm a má vzpriamené pernaté kvetinstvo. Obe formy majú rôzne farby. Predpestovanie mladých sadeníc je pomerne náročné. Vysádzajú sa koncom mája na vzdialenosť 20 cm. Rozkvitnuté „hrebienky" odrezané aj so stonkou a rýchlo usušené v tmavej miestnosti si uchovávajú farbu aj niekoľko rokov.
Letničky na sušenie: statice, slamienka a ďalšie kvety na zimu
LETNIČKY NA SUŠENIE Osobitnú skupinu tvoria letničky, ktoré sa dajú sušiť, a tak uchovať na zimu. Poradie opäť vyjadruje ich význam pre záhradkárov.
Statice — Limonium Používa sa na sušenie a na vence. L. sinuatum kvitne bielo, ružovo a modro, je vysoká asi 70 cm a má kefovité súkvetie. L. suworowii je vysoká asi 50 cm, kvitne svetloružovo a kvitnúce klasy merajú asi 35 cm. Vysádza sa začiatkom mája do vápnitých pôd na slnečnom mieste asi na 25 cm od seba.
Slamienka — Helichrysum Je to tzv. pravá slamienka. Je vysoká asi 80–100 cm. Na trse má 15–25 kvetov. Sadí sa koncom mája asi na 20 cm od seba. Na sušenie sa reže pred úplným rozvinutím a zavesuje sa kvetmi nadol.
Smilek — Helipterum Je tiež slamienka, avšak jemnejšia, biela a ružová, vysoká asi 40–50 cm. Vysádza sa v druhej polovici mája na 20 cm od seba.
Lonas Je letnička so žltými kvetmi, vhodná predovšetkým na sušenie. Je vysoká asi 30 cm. Vysádza sa v druhej polovici mája asi na 25 cm od seba. Kvitne dlho.
Piesočník — Ammobium Je to slamienka vytvárajúca rozvetvené kríčky vysoké 50 až 80 cm. Sadí sa koncom marca na 30 cm od seba, znáša sucho a veľa slnka.
Nenáročné letničky: nechtík, hrachor a margaréta priamo na záhon
NENÁROČNÉ LETNIČKY Vysievajú sa priamo na záhon, a to buď do skupiniek alebo do riadkov, a potom sa prejednotia.
Nechtík — Calendula Je hlavným predstaviteľom tejto skupiny. Je vysoký 50–70 cm. Kvitne žlto alebo oranžovo. Semeno sa vysieva v apríli do skupiniek asi na 30 cm od seba. Odkvitnuté kvety sa musia včas odstraňovať. Postupným výsevom možno dosiahnuť kvitnutie počas celého leta. Vysieva sa už na jeseň. Najlepšie sa darí na slnku, vo vápnitej pôde.
V podstate rovnaké nároky ako nechtíky majú tieto ďalšie letničky (poradie odporúča dôležitosť pre záhradkárov).
Hrachor — Lathyrus Je to popínavá rastlina, vyžadujúca ako oporu sieť alebo pletivo. Dorastá do výšky až 180 cm a dáva veľa pastelových a voňavých kvetov. Začína sa vysievať od začiatku apríla asi na 15 cm od seba a každých 14 dní až do konca júla sa vysieva znova, aby kvitla až do mrazu. Odkvitnuté kvety sa musia hneď odstraňovať. Množstvo kvetov na rastline závisí od hnojenia a zálivky.
Margaréta — Chrysanthemum Z obľúbeného rodu trvaliek sú letničkami tri druhy: Ch. carinatum, Ch. coronarium a Ch. segetum. Sú nenáročné, vysievajú sa koncom apríla a prejednotia sa asi na 25 cm. Odkvitnuté kvety treba ihneď odstrániť; potom rastliny kvitú dlho. V poslednej dobe sa roz
Súvisiace články
Kvitnúci trávnik: cibuľoviny, záhony a solitéry
Kvitnúci trávnik: cibuľoviny, záhony a solitéry
Kvitnúci trávnik kombinuje zelenú plochu s farebnými cibuľovinami, ostrovčekovými záhonmi aj solitérnymi stromami. Prečítaj si, ako to dosiahnuť krok za krokom.
Prečo stavať na kvitnúci trávnik a ako začať
Kvitnúce trávniky
Zelený trávnik a pestré kvety rastlín – táto kombinácia urobí tvoju záhradu jednoducho perfektnou! Jednotvárna plocha trávnika, rovnomerne zelená, poslúži ako krásna kulisa kvetinovým záhonom aj jednotlivým nápadným rastlinám. Ich farby a tvary sa ešte výraznejšie presadia v spojení s pokojnou zeleňou.
Cibuľoviny v trávniku: výsadba krok za krokom
Skoré cibuľoviny. Každú jar predvádzajú skromní zástupcovia tejto skupiny rastlín v trávniku mimoriadne predstavenie.
► Najvhodnejším časom ich výsadby je september a október.
► Jednotlivé cibule môžeš pohodlne vysádzať pomocou špeciálneho sadidla.
► Pre skupinovú výsadbu opatrne vystrihni rýľom celý blok trávnika – a opatrne ho odlož nabok. Cibule vysaď v odporúčanej vzdialenosti a hĺbke, drninu opäť vráť na miesto a ľahko pritlač.
► Po odkvitnutí nechaj listy cibuľovín v pokoji „stiahnuté“. Počas tejto doby dané miesto nesekaj, alebo sa listom opatrne vyhni.
1 Vybratie: Otáčavým pohybom kovového sadidla na cibuľoviny pohodlne vyzdvihni blok zeminy s drninou.
2 Výsadba: Cibule alebo hľuzy vysaď do jamky (správne orientované, teda špičkou nahor!) do odporúčanej hĺbky.
3 Uzavretie:Vyzdvihnutý blok zeminy a drniny opatrne vráť do jamky. Nad cibuľami nesmie zostať žiadna dutina, inak by nevyrástli!
Výsadba cibuľovín ⏱ Časová náročnosť: 20–30 minút na tucet cibúľ Materiál: cibule, hľuzy, trochu zeminy na vyplnenie dutín Náradie: sadidlo na cibule sadzovacie lopatka rýľ
Ostrovčekové záhony a solitérne stromy ako dominanty trávnika
Solitéry – krásne stromy. Osamelý strom uprostred zeleného koberca vyzerá výnimočne a vrhá príjemný tieň na chvíle oddychu.
► Vyber si listnatý strom s riedkou korunou. Krásne vyzerá napr. jabloň, magnólia alebo sakura. Pri stromoch s plytkými koreňmi musíš dbať na to, aby sa ich korene nepoškodili pri kosení trávnika.
► Pomocou kolíka a povrazca môžeš ako kružidlom vyznačiť miesto pre jamu s priemerom 1–2 metre.
► Jamu vyhĺbte, koreňový bal uložte do stredu jamy a tú opäť zasypte.
► Misku okolo stromu môžete osiať zmesou pre tieňomilné trávniky, alebo nastlať drvenou kôrou či osadiť pôdopokryvnými rastlinami.
Ostrovčekové záhony. Kvetinový záhon v trávniku naruší jednotnú zeleň a stáva sa atraktívnou dominantou.
► Veľkosť záhona musí proporčne zodpovedať veľkosti trávnika. Zamerajte jeho obrys a vyznačte si ho pieskom.
► Aby záhon zo všetkých strán dobre vyzeral, treba dbať na jeho stupňovitosť: Najvyššie rastliny musia byť vysadené uprostred, najnižšie pri okraji.
Mäkké prechody. Záhon rovný „podľa šnúry“ má svoje opodstatnenie vo formálnej záhrade. Harmonické previazanie trávnika a záhona dosiahnete vtedy, keď bude zelený koberec objímať záhony v mäkkých oblúkoch. Pri výsadbe dbajte na to, aby výbežky trávnika neboli príliš úzke, pretože všade sa musíte pohodlne dostať s kosačkou!
Ako udržať čisté hranice medzi trávnikom a záhonom
Udržiavané hranice. Medzi trávnikom a záhonom musí byť jasné ohraničenie, aby trávy tvoriace výbežky neprenikali do kvetinového záhona.
► Čistý, ostrý okraj trávnika pôsobí veľmi esteticky. Stojí to však veľa práce: Každý mesiac musíte okraj orezávať rýľom alebo kantovačkou.
► Ploché obrubníky uložené vo výške trávnika umožňujú bezproblémové jazdenie kosačkou. Náročná údržba okraja trávnika tak odpadá.
Najtrvanlivejšie je olemovanie okraja prírodnými alebo recyklovanými plastovými dlaždicami alebo obrubníkmi. Pred položením krajného radu treba vyhĺbiť plytký výkop, do ktorého budú hraničné prvky uložené. Vo veľmi kyprých pôdach musí byť výkop hlbší a dosky musia byť obsypané štrkom do výšky asi 10 cm. Dlaždice alebo obrubníky nakoniec obsypte pieskom alebo šotolinou.
Základom hustého zeleného trávnika je správna výživa — prečítajte si kompletného sprievodcu hnojením trávnika.
Súvisiace články
Trávnik — Fotky našich záhradkárov
Pestovanie ruží: druhy, výsadba, rez a starostlivosť počas celého roka
Pestovanie ruží: druhy, výsadba, rez a starostlivosť počas celého roka
Ruže sú kráľovnami záhrad. Poradíme vám, ako vybrať správny druh, kedy a ako ich vysadiť, ako vykonať jarný rez, hnojenie a ochranu pred zimou.
Prečo pestovať ruže a aké skupiny existujú
Ruže patria k rastlinám, ktoré sa v histórii ľudstva nestratili pod vplyvom žiadnej módy a udržiavajú si svoje výnimočné postavenie. Rozhodne nie bezdôvodne.
Rod Rosa má mnoho druhov, a z toho vyplýva, že si možno vyberať pre všetky podmienky a typy záhrad.
Z praktického hľadiska triedime ruže do troch skupín, a to na 1. záhonové ruže – veľkokveté a mnohokveté s podskupinou a) čajohybridy a pernetianky b) remontantky a borbonky c) polyantky a polyantahybridy d) floribundy a floribundy grandiflory 2. skupinu ruží tvoria ruže popínavé s podskupinou a) hybridy R. wichuraiana b) hybridy R. multiflora c) lambertianky d) popínavé čajohybridy (climbing typy) e) ostatné hybridy 3. skupinu potom ruže parkové s podskupinou a) tzv. botanické druhy b) kultúrne záhradnícke hybridy R. rugosa, R. gallica, R. lutea a ostatné hybridy.
Záhonové ruže: čajohybridy, floribundy a polyantky
Najčastejšie pestovanými ružami sú nepochybne tzv. čajohybridy. Sú známe od druhej polovice 19. storočia ako výsledok kríženia čajových ruží s ružami remontantnými, a to výsledok naozaj vydarený.
Vôňu a vznešený tvar kvetov dostali do vienka po čajovej ruži a trvanlivosť a vhodnosť na rezanie po remontantných ružiach. Čajohybridy majú pekný košatý tvar kra, lesklé listy, bohato olistené výhonky, veľké kvety, púčiky vznešených tvarov a mnohé z nich krásne voňajú. Pestujeme ich ako vo voľnej pôde, tak sú vhodné aj na rýchlenie.
Taktiež polyantky a floribundy, a zvlášť ich hybridy, patria k vyhľadávaným ružiam pre ich sadovnícku hodnotu. Sú mnohokvité, nižšieho vzrastu, a preto vhodné na plošné výsadby v záhonoch alebo voľných skupinách. V ich šľachtení sa stále pokračuje, a tak si získavajú obľubu krásne výpestky. Dnes sa s čistými polyantkami takmer nestretávame. Vytlačili ich polyantahybridy, ktoré vznikli v rokoch 1950—75 krížením medzi polyantkami a čajohybridmi, prípadne ďalšími veľkokvetými sadovými ružami.
Ďalším opakovaným krížením polyantahybridov s čajohybridmi vznikli floribundy. Z kríženia floribúnd s čajohybridmi vznikla rada floribunda grandiflora, ktorá je schopná konkurovať čajohybridom.
Popínavé, sadové a miniatúrne ruže: využitie a vlastnosti
Tzv. botanické ruže, ktorým vďačia za svoj pôvod všetky dnešné druhy a odrody moderných ruží, zostávajú naďalej v zozname sadovnícky cenných drevín, pretože sú veľmi dekoratívne. Niektoré z nich majú aj hospodársky význam v kozmetickom a potravinárskom priemysle.
Popínavé ruže patria taktiež k sadovnícky cenným drevinám. Pôvod týchto ruží je o niečo jednoduchší ako u ostatných skupín. Niektorí šľachtenci kvitnú iba raz do roka, iní sú remontantní (tzn. že kvitnú opakovane).
Špeciálne využitie majú ruže miniatúrne, inak tiež nazývané trpasličie, ktoré sa uplatňujú v skalničkách, vo vegetačných nádobách a pod.
Možno pestovať aj ruže v tvare stromčeka na rôzne vysokom kmienku. Na kmienok sa očkuje niektorá z vyššie uvedených ruží od čajohybridov po popínavé.
Kam a ako zasadiť ruže v záhrade: kompozícia a stanovište
Využitie jednotlivých skupín ruží v záhrade
Veľkokveté čajohybridné ruže vysádzame v blízkosti domov, pri zákutiach na odpočinok, pri príjazdových cestách, terasách, všade tam, kde môže vyniknúť ich krása a môžeme ich mať nablízku, aby sme sa mohli tešiť z ich farieb a vône.
Pokiaľ ide o výber farieb, prihliadame na farbu pozadia, tzn. pri výsadbe pri domoch na farbu omietky, pred tmavými ihličnanmi volíme svetlejšie farby ruží a pod.
Čajohybridné ruže vysádzame na záhonoch aspoň po troch kusoch rovnakej farby, aby celkový dojem nebol príliš roztriešený. Veľmi dôležitým kompozičným prvkom v kombinácii s ružami je trávnik. Jednak s jeho pomocou vzniká potrebný odstup a nenásilný prechod medzi ďalšími výsadbami, jednak vytvára aj vhodné mikroklíma pre ruže.
Pri výsadbe ruží by sme mali venovať pozornosť aj tomu, aké odrody vysádzať vedľa seba vzhľadom na ich vzrast. Nižšie odrody by sme mali v smere pohľadu vysádzať bližšie, vyššie do pozadia.
Pohľadovo najpríjemnejším pozadím pre ruže sú ihličnany alebo stálezelené listnáče. Z opadavých listnáčov využívame skoro kvitnúce druhy, ktoré odkvitajú skôr, než sa objavia prvé púčiky ruží.
Medzi veľmi vhodné sprievodné rastliny patria trávy. Sú jednak nenáročné a pri minimálnej starostlivosti ozdobujú záhradu po celý rok. Okrem toho vhodným výberom druhov môžeme vytvoriť aj veľmi pekné farebné kontrasty.
Pri trvaliciach musíme byť veľmi opatrní pri výbere, pretože ruža ako kráľovná kvetov je náročnou spoločníčkou, pokiaľ ide o estetické hľadisko. Odporučiť možno jarné cibuľnaté rastliny, pretože tie odkvitajú oveľa skôr, než sa ruže začnú pripravovať na svoj nástup, ale z nich iba tie, ktoré majú drobnejšie listy, aby potom pri ukončenej vegetácii a žltnutí nepôsobili rušivo.
Polyantky, polyantahybridné a floribundné ruže sa využívajú vo všetkých záhradníckych úpravách. Tieto mnohokveté ruže sa uplatňujú často vo veľkých skupinách jednej farby. Rastú bohato, dobre pokrývajú pôdu a kvitnú po celé leto, čo je neoceniteľná vlastnosť. Niektoré odrody odhadzujú odkvitnuté kvety samy, takže ich netreba ani odstrihávať.
Vysádzať ich môžeme v pravidelných záhonoch alebo v úplne voľných úpravách. V rovnej trávnatej ploche pôsobí dobre striedanie záhonov ruží rôznych farebných odtieňov. Vysádzame ich pozdĺž chodníkov, ale vždy vo viac ako jednom rade. Môžu sa uplatniť aj ako nízke živé plôtiky. Môžeme ich pestovať ako solitéry.
Dôležitý je výber stanovišťa. Aby dobre kvitnuli, potrebujú dostatok slnka a miesto v záveterí. Rovnako nevhodne ako prievan pôsobí na ruže slnečný úpal.
Parkové ruže majú bohaté uplatnenie vo všetkých typoch záhrad v meste aj pri chalupách a chatách. Pôsobia veľmi prirodzeným a prírodným dojmom, takže v záhradách nadväzujúcich na voľnú prírodu sú nepostradateľné. Vysádzame ich ako solitéry, do skupín s inými drevinami alebo z nich môžeme vytvoriť živé ploty. Krásne kvitnú, mnohokrát voňajú a navyše bývajú v neskorom lete a na jeseň ozdobné krásnymi plodmi — šípkami a väčšinou sa pekne vyfarbujú ich listy. Z estetického hľadiska patria medzi veľmi pôsobivé dreviny.
Popínavé ruže pomáhajú nenásilnému prepojeniu stavebnej architektúry so záhradou, vytvárajú záclony proti slnku a intímnejšie ladia záhradné zákutia.
Popínavé ruže môžeme viesť po stĺpoch, na stenách múrov po drevenej alebo kovovej mreži, môžeme ich pestovať pri voľných stenách z dreva alebo z kovových prútov, vysádzame ich pri pergolách a pod. Pri výsadbe pri stenách nekombinujeme rôzne farebné odrody, aby pri ich prerастaní nevznikol farebný chaos.
Miniatúrne ruže vysádzame do skaliek a kombinujeme ich tu so stálezelenými drevinami a trávami alebo z nich môžeme upraviť ružovú záhradku na malej ploche. Vhodné sú aj pre vegetačné nádoby.
Stromčekové ruže vysádzame ako solitéry, v pásoch alebo skupinách. Vysádzajú sa k oporе vo forme kola, aby odolali náporu vetra a dažďa. Ak pestujeme na kmienku popínavé ruže, musíme im zbudovať oporu aj pre korunu.
Výsadba ruží krok za krokom: príprava pôdy, termíny a vzdialenosti
Pestovanie ruží
Ruže ako každá rastlina majú svoje základné požiadavky na osvetlenie, pôdu, živiny, vlahu a pod.
Tieto požiadavky sa líšia podľa druhov a niekedy aj odrôd. Najmenej náročné sú botanické ruže. Ale všetky ruže vyžadujú dostatok svetla a slnečného svitu, úpal im však nevyhovuje. Darí sa im v hlbokých, piesočnato-hlinitých, ľahších, dostatočne vzdušných pôdach s obsahom humusu. Nedajú sa pestovať v ťažkých, trvale zamokrených a kyslých pôdach. Okrem botanických ruží vyžadujú ostatné skupiny dopĺňanie živín pravidelným prihnojovaním.
Ruže zle znášajú prievan, ale ani bez voľného prúdenia vzduchu sa im príliš nedarí, pretože potom bývajú napadané hubovými chorobami. V priebehu vegetácie pri nedostatku zrážok je nutné ruže zalievať.
Pri výsadbách ruží v záhradkách musíme vychádzať z požiadaviek ruží na klimatické a pôdne podmienky a ak chceme mať úspechy pri pestovaní tejto „kráľovskej“ kvetiny, musíme tieto podmienky požiadavkám prispôsobiť.
Pokiaľ ide o klímu, môžeme iba vybrať najvhodnejšie miesto v záhrade, t.j. miesto s dostatkom svetla, oslenené, ale nie na úpale, bez trvalého prievanu, ale zároveň zaručujúce normálne prúdenie vzduchu. Pokiaľ ide o horské oblasti, volíme odrody odolné voči mrazu. Každé pôdne podmienky sme schopní vylepšiť do takej miery, aby sa v nich ružiam darilo.
Záhony pre jesennú výsadbu ruží pripravujeme už v lete. Piesočnatú a hlinitú pôdu prekopeme do hĺbky rýľa, ťažšiu hlinitú alebo ílovitú pôdu musíme prevrstviť do hĺbky 60 cm. Pridáme kompost, prípadne dobre vyležaný hnoj a z priemyselných hnojív fosforečné hnojivá (druhy pôsobiace zásadito). Takto pripravené záhony prikryjeme proti vysychaniu, napr. posekanou trávou. Táto príprava je dôležitá z toho dôvodu, že čerstvo upravená pôda nepriľne dobre ku koreňom a rastliny sú tým, že sa sadá, obnažené na najchúlostivejšom mieste očkovania, takže môžu zamrznúť.
Podľa typu ruží a vzrástnosti odrôd volíme vzdialenosť a tým aj počet ruží na 1 m². Slabo rastúce odrody čajohybridov aj mnohokvitých ruží vysádzame vo vzdialenosti 30—40 cm, vzrastlejšie až 50 cm od seba. Popínavé ruže vysádzame 1,20, 2,00 i 3,00 m, opäť v závislosti od odrody. Medzi stromčekovými ružami by sme mali počítať s minimálnou vzdialenosťou 1,00 m. Pri hustote výsadby musíme počítať aj s klímou a kvalitou pôdy, pretože tie ovplyvnia vzrast danej odrody v priebehu pestovania.
Výsadba ruží nesmie byť ani príliš hustá, vzhľadom na šírenie hubových chorôb a stratu listov v spodných partiách, ani riedka, pretože voľná pôda medzi krami vysychá, zaburináva sa a ruže potom vyžadujú oveľa viac starostlivosti. U stromčekových ruží je nutné pri výsadbe počítať aj s miestom na prezimovanie, keď ohýname kmienok k zemi.
Ruže môžeme vysádzať, pokiaľ nie je pôda zamrznutá, od októbra do apríla. Pri jesennej výsadbe stačí ružiam ešte vytvoriť jemné vláskové korienky a na jar potom normálne raší. Pri jarnej výsadbe musíme ružiam venovať zvýšenú pozornosť v prípade rýchleho nástupu teplého počasia. Jarná výsadba sa odporúča u stromčekových ruží, u ktorých odpadá starosť so zimovaním. Pri jesennom nákupe je lepšie tieto ruže iba založiť a vysádzať ich až na jar.
Do vopred pripravenej pôdy môžeme vysádzať ruže ihneď, akonáhle ich zakúpime. Len je treba vylúčiť prípady, keď je pôda premočená alebo pri teplotách pod bodom mrazu.
Korene sadeníc pred výsadbou chránime pred slnkom a vetrom. Ak sú zaschlé, ponoríme korene, prípadne celú rastlinu, do vody — podľa miery zaschnutia až na 6 hodín. Ak získame kry z odborných predajní, sú odlistené a majú skrátené výhonky, takže iba odstránime poškodené korene. Ak ruže presádzame, odstránime nevyzreté a poškodené výhonky tak, aby zostalo 3—5 najsilnejších a skrátime korene až na polovicu. Rez ponecháme až na jar.
Pri jarnej výsadbe odstránime nepotrebné výhonky a zostávajúce skrátime podľa ich sily na 1—2 očká. Rastlinám, ktoré sú v dobrom stave a majú silné výhonky, môžeme ponechať aj viac očiek. Skrátime korene a odstránime poškodené.
Pri výsadbe záhonov ponecháme od okraja minimálne 25 cm a odmeráme si správne vzdialenosti medzi ružami. Jamky pre ruže vyhĺbime 40 cm hlboké a rovnako široké.
Na dno pridáme kompostovú zeminu. Hnoj ani priemyselné hnojivá pri výsadbe nebudeme používať. S prihnojovaním začíname až po dôkladnom zakorenení, rok po výsadbe.
Rastlinu vysádzame tak, aby miesto očkovania bolo asi 5 cm pod povrchom pôdy. Korene rozložíme voľne v jamke, nesmieme ich násilne ohýbať. Presypeme ich kyprinou zeminou zmiešanou s kompostom do ²⁄₃, ktorú pritlačíme a zalejeme. Akonáhle sa voda vsiakne, doplníme zeminou, zalejeme a nahrnieme ešte asi 20 cm vrstvu. Pred príchodom mrazov tieto kopčeky ešte zvýšime. Na jar postupujeme rovnako, pretože nakopčená zemina chráni rastliny pred slnkom a vysušujúcimi vetrami.
Ak je to nutné, zalievame vysadené ruže 1-krát za 5—6 dní. Pri jarnej výsadbe asi za 3 týždne nakopčenú zeminu rozhrnieme.
Na jar za priaznivého počasia ostrihávame aj ruže z jesenskej výsadby.
Miesto štepovania by malo aj potom, čo sa pôda sadne, zostať 5 cm pod povrchom pôdy. U popínavých ruží až 10 cm.
Stromčekové ruže vysádzame ku kolu, ktorý umiestnime do jamky skôr ako ružu, aby sme nepoškodili korene. Kol má zasahovať až do korunky, aby nemohlo dôjsť k vylameniu na mieste štepovania. Ružu vyväzujeme v korunke jedným pevným úvazkom. Aby sme mohli na zimu stromčekové ruže ukladať do zeme, vysádzame ruže v šikmej polohe, asi o 30 stupňov odklonenú od kola. Stromčekové ruže vysádzame plytšie, ako kvôli ľahšiemu ohýbaniu, tak kvôli zníženiu počtu planých výhonkov. Pri neskorej jarnej výsadbe za suchého a teplého počasia namulčujeme pôdu okolo stromčekovej ruže proti vysychaniu mokrou rašelinou alebo podobným materiálom a kmienok chránime proti slnečnému žiareniu a vysychaniu, aj korunку zatienime napríklad papierom.
Popínavé ruže, pokiaľ majú slúžiť na popínanie stien, vysádzame aspoň vo vzdialenosti 50 cm od steny, aby netrpeli suchom, a šikmo ich ku stene privádzame. Rovnako popínavé ruže nakopčíme. Novo vysadené popínavé ruže na jar silno ostrihávame, aby mali silný a dlhý obrastok. Môže sa stať, že niektoré odrody po tomto zásahu v prvom roku nepokvitnú, ale táto cena stojí za to, že sa bude popínavá ruža vyvíjať tak, ako má.
Ak potrebujeme ruže presadiť, urobíme to najlepšie na jeseň, od konca októbra. Medzi vyňatím zo zeme a novou výsadbou by nemalo uplynúť veľa času. Ostrihávame výhonky a upravíme korene a presadené rastliny dôkladne zalievame. Možno s úspechom presádzať ruže aj staršie ako 10 rokov. Skoro rastú a kvitnú.
Jarný rez ruží: ako a kedy strihať jednotlivé skupiny
Jarný rez je u ruží veľmi dôležitým opatrením slúžiacim na to, aby boli ružové kry krásne a dobre kvitnúce. Nahrádzame tým u šľachtených ruží schopnosť planých ruží sa omladzovať.
Na rez používame nožnice, ktoré musia byť ostré, aby nepomliaždili výhonky. U ruží v mieste rezu vysychá drevo aj kôra, a preto nesmieme rezať blízko očka, pretože hrozí nebezpečie, že by tiež vyschlo; režeme vo vzdialenosti 5—7 mm nad očkom smerujúcim von z kra, pretože tak dosiahneme pravidelné rozloženie kra.
Týmto rezom vlastne aj predlžujeme život rastliny, pretože ju povzbudzujeme k rastu. Vhodným časom na jarný rez je obdobie pred rašením, pokiaľ už nehrozí silnejší mráz. Včasným rezom urýchľujeme čas kvitnutia, neskorým ho odďaľujeme.
Najprv odstraňujeme zmrznuté a odumreté výhonky až po zdravé drevo (má bielu farbu). Slabším krom odstraňujeme všetky slabé výhonky. U silných krov odstraňujeme výhonky, ktoré smerujú dovnútra. Šetríme kostrové vetvy. Po presvietení pokračujeme v reze, ktorý sa líši podľa jednotlivých skupín ruží.
Veľkokvetým ružiam ponecháme 3—6 očiek, a to vždy podľa sily výhonku. Slabšie skracujeme viac, silnejšie menej. Ak pestujeme tieto ruže solitérne, dbáme na to, aby mal ker pekný tvar. Pokiaľ by menej kvitnúce, potom ich silnejšie omladzujeme.
Mnohokveté ruže vo veľkých výsadbách zastríhame na rovnakú výšku. Podľa odrody a stavu rastlín ich zastríhame na 2, 3 alebo 5 očiek, tzn. hlbšie ako veľkokveté ruže. Kratším rezom sa dosiahne väčšia vyrovnanosť porastov aj kvitnutia a predĺži sa životnosť krov. Dlhším rezom, často v praxi vykonávaným, sa dosahuje skoršie rozkvitnutie. Kry garnetek zastríhame vždy len na 3 očká.
U popínavých ruží odstraňujeme príliš zahustené výhonky. Pri reze popínavých ruží sa riadime pôvodom týchto ruží. Niektorým kvitnúcim popínavým ružiam, ktoré pochádzajú z R. multiflora a R. wichuraiana, skracujeme na jar tenké končeky výhonkov a hlavný rez vykonávame po odkvitnutí. Odstraňujeme prestárnuté výhonky (staršie ako štyri roky) až pri zemi. Častejšie kvitnúce ruže bývajú v spodnej časti holé. Tento nedostatok odstraňujeme tým, že odstrihneme jeden alebo dva staršie výhonky nad zdravým očkom nad povrchom pôdy. Ruže odvodené od R. kordesii prinútime k bohatému vetveniu a kvitnutiu vodorovným vedením. U Climbing — sportov odstraňujeme staršie drevo a skracujeme tenké vrcholky výhonkov. Mierne skracujeme aj bočné výhonky.
Sadové ruže väčšinou pravidelný rez nevyžadujú. Periodicky ich omladzujeme, predovšetkým odstraňujeme príliš staré drevo. Tak im udržíme pekný vzhľad a vitalitu. U tzv. botanických ruží odstraňujeme len choré alebo suché vetvy. Miniatúrne ruže zastríhame na polovicu, odumreté časti opatrne vystriháme. Stromčekové ruže režeme ako kerové, starostlivo dbáme na tvar koruny. Smútočné ruže (na kmienku) režeme podobne ako popínavé. Šetríme mladé výhonky. Korunu nesmieme nechať príliš zahustiť.
V priebehu vegetácie pôdu medzi ružami plejeme a plytko kypríme. Po každom daždi a závlahe narušíme pôdny škraloup. Kyprením pôdu chránime pred vysychaním. Hlboké kyprenie je nevhodné, pretože porušuje korene, a tým rastlinu poškodzuje.
Ďalším vhodným spôsobom ochrany pred vysychaním pôdy je mulčovanie. Záhony prikrývame vrstvou pokosenej trávy, rašeliny alebo rozleženým maštaľným hnojom. Mulč znižuje aj rozvoj buriny. Len je treba zvoliť vhodný materiál, aby mulč nepôsobil rušivo.
Niekedy sa stáva, že z podpníka vyrastajú plané výhonky, tzv. vlky. Spoznáme ich podľa počtu lístkov, farby a tŕňov. Odstránime ich tak, že odhrnieme pôdu až k podpníku a výhonok vystrihneme až pri koreni. Keď výhonok len skrátime, o to viac rastie. Pokiaľ by sme včas tieto plané výhonky neodstránili, môže sa stať, že ružu úplne oslabí.
V lete je treba odstraňovať odkvitnuté kvety podľa určitých zásad. Nestačí odštipnúť kvet tak ako u tulipánov, pivoniek apod., ale musíme dodržať niekoľko zásad. Jednak odstránime odkvitnutý kvet ešte skôr, než opadnú korunné lupienky. U čajohybridov odstraňujeme kvet so všetkými nepravými a jedným úplným listom, a to tak, že nad ďalším zdravým očkom ponecháme 5—8 mm. U odrôd s obzvlášť veľkými kvetmi zastríhame kvety s dvoma pravými listami. Rovnako ako pri jesennom reze by malo posledné očko smerovať von z kra. Tento letný rez opakujeme niekoľkokrát, ale v septembri už ruže šetríme, aby mohlo drevo do zimy dobre vyzrieť.
U mnohokvetých odrôd počkáme, kým odkvitne celé súkvetie, a potom ho odstrihneme nad prvým listom. Cennou vlastnosťou nových odrôd ruží je tzv. samočistenie, kedy zhadzujú po odkvitnutí kvet aj so stopkou. U popínavých ruží odstraňujeme kvety podľa toho, či sú mnohokveté alebo s jedným kvetom, podobne ako u čajohybridov a mnohokvetých. Dosiahneme tak bohaté nasadenie kvetov v nasledujúcom roku.
U botanických ruží a im podobných typov sadových ruží kvety neodstraňujeme. Ich šípky sa potom stávajú ozdobou krov koncom leta a na jeseň.
Hnojenie ruží: organické aj priemyselné hnojivá a správne načasovanie
Ako zabezpečíme ružiam dostatok živín?
Zásadne používame organické hnojivá, pretože tým zabezpečíme v pôde dostatok humusu, ktorý zabraňuje vyplavovaniu živín, zvyšuje schopnosť pôdy zadržať vodu. Ak je pôda bohatá humusom, správne sa zhodnotia aj priemyselné hnojivá.
Z organických hnojív je najvhodnejší kompost, no kompost správne ošetrovaný. Kompost môžeme pridávať k rastlinám na zimu, keď ich prikrývame, a na jar pri rozhrnutí ním vlastne prihnojujeme. Alebo ho pridávame na povrch pôdy okolo ruží na jar vo vrstve asi 5 cm a jemne ho zapravíme do pôdy. Z ďalších organických hnojív používame rašelinu, a to najradšej neutralizovanú vápnikom. Chlievský hnoj pridávame dobre rozležaný, a to buď dostatočne dlho pred výsadbou, alebo až rok po výsadbe. Čerstvý hnoj nepoužívame. Vydatným hnojivom je aj hydinový trus, obzvlášť vhodný ako hnojivá závlaha. Používame ho riadne skvasený a riedený.
Z priemyselných hnojív používame plné hnojivá, teda také, ktoré obsahujú všetky potrebné živiny vo vhodnom pomere. Vyrábajú sa aj špeciálne hnojivo pre ruže — Rosarin. Priemyselné hnojivá používame na prihnojovanie až po riadnom zakorenení ruží. V prvom roku po výsadbe vôbec nehnojíme. V druhom roku začneme s pravidelným prihnojovaním.
Hnojiť sa má v správny čas tak, aby ruža mala pohotové živiny, keď ich najviac potrebuje. Je to jednak doba jarného rašenia a doba po prvom odkvitnutí. V prvom období je zvýšená potreba dusíka a v druhom potreba draslíka a fosforu. Pri využívaní živín záleží na druhu pôdy a na pôdnej vlahe a taktiež pomer živín je v rôznych hnojivách rôzny. Je preto vhodné hnojivá striedať.
S prvým prihnojením si pospíšime na jar hneď, ako rozmrzne pôda. Hnojíme po celej ploche. V polovici mája, v čase tvorby púčikov, použijeme hnojivú závlahu ku každému kru zvlášť. Koncom júna ju ešte raz zopakujeme. Koncom októbra prihnojíme už len fosforečnými a draselnými hnojivami.
Ruže môžeme tiež prihnojovať na list, obzvlášť to prospieva poškodeným krom, ktoré nemajú v poriadku koreňový systém.
Zalievanie ruží: koľko vody a kedy závlahu obmedziť
Okrem kyprenia a hnojenia sa musíme ružiam postarať o dostatok vlahy. Odborná literatúra uvádza potrebu zrážok 700—800 mm. Ruže majú v priebehu vegetácie na vodu rôzne nároky. Najviac jej potrebujú v období najintenzívnejšieho rastu, t. j. od jarného rašenia a po prvom odkvitnutí. Súvisí aj so zvýšeným hnojením.
Ak nemá ruža v tomto období dostatok vlahy, rastie pomaly, má slabé výhonky a kvety. Pretože podpníky ruží u nás pestovaných pomerne hlboko koria, je potrebné pri zálivke dodať 30—40 l na 1 m², čo je množstvo, ktoré postačí až na 14 dní. Samozrejme, pri tom záleží aj na vlastnostiach pôdy, najmä na schopnosti vodu zadržať.
Musíme si toho byť vedomí, najmä pri zálivke postrekom, keď neodhadneme dobre množstvo dodanej vody. Tento spôsob závlahy by sme nemali používať za slnečného úpalu a v podvečer, pretože nedostatočne oschnuté listy sú vystavené nebezpečenstvu napadnutia hubovými chorobami.
Rovnako musíme so závlahou šetriť na jeseň, aby sme nenútili rastliny týmto spôsobom k predĺženému rastu, takže by výhonky nedostatočne vyzreli. Dôležitá je však závlaha tesne pred mrazom, aby ich nezastihlo mrazivé obdobie so suchou pôdou pri koreňoch.
Ochrana ruží pred mrazom a zimovanie
Jedným z dôležitých opatrení u ruží je ich ochrana pred mrazom. Jednak volíme s ohľadom na klímu miesta, kde ich pestujeme, vhodné odrody. Tam, kde hrozí nebezpečenstvo väčších mrazov, najmä holých mrazov, sa vyhýbame vysádzaniu menej odolných odrôd. Okrem toho vhodnou starostlivosťou počas vegetácie sa snažíme o to, aby drevo nových výhonov dostatočne do zimy vyzrelo.
Potom už len zostáva sledovať priebeh počasia a v čase, keď hrozí nebezpečenstvo väčšieho poklesu teplôt, ruže zabezpečiť pred mrazom. Najistejšou ochranou ruží pred mrazmi je zakrytie krov navŕšením vrstvy kypriny. Ak sú ruže v hustej výsadbe, privezieme k nim dobre vyzretý kompost a ním kry nakopčíme. Krovité ruže nakopčíme do výšky 20—30 cm. Zemina sa musí dostať medzi výhony tak, aby nikde nevznikali medzery.
Popínavé ruže sú odolnejšie voči mrazu a nové vyšľachtené odrody sú takmer mrazuvzdorné. Iba Climbing — typy si zachovávajú vlastnosti čajohybridov a floribúnd. Preto im chránime miesto štepenia rovnako ako ružiam záhonovým. Aj keď namrzli, zostanú očká chránené nakopčením živé a potom z nich na jar bohato vyrastú nové výhony. Dôležitá býva u popínavých ruží ochrana pred silným slnečným svitom. Zakrývame ich preto chvojím alebo papierom.
Parkové ruže taktiež nakopčujeme a dlhšie výhony tiež zakrývame proti slnku. Botanické ruže väčšinou pretrvávajú bez následkov, ale môžeme u nich pred zimou pokryť pôdu v okolí kra mulčom z organického materiálu — hrabankou a pod.
Najťažšia je ochrana stromčekových ruží pred mrazom. Korunky týchto ruží odlistíme, skrátime nevyzreté výhony a zviažeme. Mladšie rastliny možno pomerne ľahko ohnúť k zemi (za predpokladu, že boli správne vysadené). Kladieme ich opatrne, aby sme ich nevylomili. Ohýbame ich cez čípok, ktorý zostal po reze. Pod korunkou upevníme kmienok k zemi háčikom alebo iným vhodným spôsobom. Korunku zasypeme kyprinou, ktorú navrstvíme asi do výšky ešte 20 cm nad korunku. Dôkladne musí byť zahrnuté miesto štepenia. Odporúča sa obaliť kmienok a navŕšiť zeminu aj nad korene. Tým ochránime rastlinu aj pred prípadným okusovaním zverou.
Množenie ruží: semenami, reznicami a očkovaním
Množením ruží sa človek zaoberal od nepamäti. Množenie ruží semenami je zdĺhavejšie, odnoženicami alebo rezňami rýchlejšie. Dnes sa prevažne množí očkovaním, pri ktorom na koreňový krčok podpníka prenášame očko množenenej odrody.
Pretože k úspešnému množeniu ruží musíme mať dobré znalosti typov podpníkov, ich pestovania, techniky očkovania atď., odkazujeme záujemcov na príslušnú odbornú literatúru, kde nechýba ani návod na množenie polodozretými, drevitými, bylinkovými i koreňovými rezňami.
Prehľad botanických druhov ruží: od šípovej po Wichurovu
Najväčší počet botanických ruží patrí do podrodu Eurosa, podľa zhodných znakov (viď tab. 2) sa delí do desiatich sekcií:
I. sekcia — Pimpinellifoliae
R. spinosissima L. — ruža bedrovníkolistá — u nás rastie plané. Dorастá 60—100 cm. Je vzpriamená, výhony sú slabšie. Je to najostnitejší druh s drobnými lístkami a malými, belasožltými kvetmi, ktoré sú v pazuche listov po celej dĺžke výhonov. Kvitne v máji a júni, šípka je hnedočervená, sploštená, na krátkej stopke. Využíva sa na osádzanie svahov a strání, v záhradách ako solitér (udržiavať rezom!).
R. lutea Mill. (R. foetida J. Herrm.) — ruža žltá — ker s dlhými, tenkými, škoricovo zfarbenými výhonmi. Kvety sú drobné, pekne žlto sfarbené, po 2 i viac v chocholíku. Majú typický zápach. Šípka je červená až čierna, guľatá. Používa sa na výsadby do parkov a do záhrad ako solitér.
R. hugonis Hemsl. — ruža Hugova — ker dorастá 1,5—3 m. Má vzpriamené výhony škoricovej farby so zahnutými ostňami. Listy sú drobnejšie, kvety jednotlivé alebo po niekoľkých, jednoduché, až 7 cm veľké. Majú nepríjemný zápach. Vysádza sa vo veľkých sadových úpravách alebo ako solitér v záhradách. Kvitne v máji až júni.
R. omeiensis f. pteracantha Rehd. et Wils. — ruža omejská — zaujímavá forma R. omeiensis, ktorá kvitne drobnými žiarivo červenými kvetmi. Dorастá až 3 m. Má veľké krídlaté ostne a na jeseň je výrazná ich krásnym sfarbením. V záhradách sa uplatňuje ako nápadný solitér. Kvitne v máji až júni.
II. sekcia — Gallicanae
R. × alba L. — ruža biela — dorастá 2 m, má zelené výhony a hákovité ostne. Kvety má poloploné až plné, biele alebo s ružovým nádychom. Šípky sú červené, podlhovasté. Vysádza sa vo veľkých skupinách i ako solitér. Kvitne v júni.
R. × damascena Mill. — ruža damascénska — dvojmetrový ker má spočiatku vzpriamené výhony, neskôr sa ohýbajú. Má nápadné ostne, kvety usporiadané v chocholíku sú ružové až červené. Šípky sú červené, podlhovasté. Používa sa vo veľkých výsadbách. Kvitne v júni až júli.
R. centifolia L. — ruža stolistá — dorастá 0,5—1 m. Kvitne jednotlivými ružovými kvetmi, ktoré sú husto plné a príjemne voňajú. Šípka je hruškovitá. Kvitne v júni až júli. Vysádza sa solitérne i v skupinách.
R. gallica L. — ruža galská — ker je vysoký 1,5 m, kvitne ružovými až červenými kvetmi s príjemnou vôňou. Šípka je červená, vajcovito guľovitá až hruškovitá, opadáva. Kvitne v máji až júli. Je vhodná do veľkých výsadieb.
III. sekcia — Caninae
R. canina L. — ruža šípová — u nás domáci plané rastúci druh, 2—3 m vysoký s ohnutými výhonmi a priamymi až zahnutými ostňami. Kvety sú jednotlivé alebo po 3—5 v chocholíkoch, biele až svetloružovo sfarbené. Šípky sú červené. Vysádza sa v skupinách alebo ako solitér.
R. pomifera Herrm. (R. villosa L.) — ruža jabĺčková — ker až 2 m vysoký so silnými vzpriamenými výhonmi a rovnými ostňami. Kvety sú jednotlivé alebo po 3 v chocholíku, jemne ružovočervené. Šípka je červená, široko guľovitá. Využíva sa pre veľké výsadby i ako solitér.
R. rubrifolia Vill. (R. glauca Pourr.) — ruža červenolistá — ker vysoký 2—3 m má slabé, tmavo červené až purpurové výhony, ktoré mierne prevísia. Kvety sú ružovočervené, usporiadané v bohatých chocholíkoch. Šípky sú drobné, červené, guľovité. Vysádza sa vo veľkých skupinách.
IV. sekcia — Carolinae
R. virginiana Herrm. — ruža virgínska — dorастá 1,5—2 m. Má vzpriamené, škoricovo sfarbené výhony a hákovito zahnuté ostne. Kvety sú jednotlivé alebo po niekoľkých, ružovo sfarbené. Šípky sú červené, drobné, guľovito sploštené. Kvitne v júni až júli. Používa sa ojedinele.
V. sekcia — Cinnamomeae
R. rugosa Thunb. — ruža vráskavá — ker je 1—2 m vysoký. Je veľmi tolerantná v požiadavkách na pôdu a mrazuvzdorná. Výhony sú silné, bohato ostnaté. Kvety sú biele až ružové alebo červené, voňavé. Šípky sú guľovité, zmáčknuté a žiarivo červene sfarbené. Táto veľmi dekoratívna ruža je prispôsobivá, bohato remontuje až do jesene a nachádza uplatnenie v skupinových výsadbách i ako solitér.
R. pendulina L. — ruža previslá (alpská) — dorастá výšky 1 m. Kvety jednotlivé alebo po 2—5 v chocholíkoch sú ružové alebo purpurovočervené a rozkvitajú v máji až júni. Šípky sú červené. Výhony rastú vzpriamene a sú pomerne slabé a takmer bez ostňov. Rastlina znáša aj tieň.
R. majalis Herrm. — ruža škoricová — ker dosahuje 1—2 m výšky. Výhony sú slabé, previslé, škoricovo sfarbené. Sú riedko ostnaté. Kvety sú ružovo až purpurovočervené. Šípky majú guľovitý tvar a sú červené. Využíva sa v skupinových výsadbách.
R. moyesii Hemsl. et Wils. — ruža Moyesova — dorастá 3 m, má vzpriamené výhony s krátkymi ostňami. Tmavočervené kvety sú veľké 4—6 cm. Ozdobná, fľaškovitá šípka je tmavooranžovočervená. Uplatňuje sa pri šľachtení. Bola z nej napr. vyšľachtená R. × pruhoniciana.
R. multibracteata Hemsl. et Wils. — ruža mnoholistenová — tento otužilý ker je vysoký 1—2 m s takmer vzpriamenými, tenkými, riedko ostnatými výhonmi. Kvety sú v chocholíkoch alebo latách, ružové. Drobné šípky sú vajcovité, oranžovočervené.
VI. sekcia — Synstylae
R. multiflora Thunb. — ruža mnohokvetá — väčšinou 2 m, niekedy až 7 m vysoký ker má dlhé a previslé výhony. Kvety sú biele a usporiadané v chocholíkoch. Malé guľovité šípky sú červene sfarbené. Má bohaté využitie v sadovníctve a pri šľachtení. Je vhodná aj na porастanie svahov.
R. setigera Michx. — ruža prérijná — dorастá do výšky 2 m. Výhony má previslé až plazivé. Vyznačuje sa neskorým kvitnutím. Šípky má drobné, zelenohnedé. Je vhodná na kríženie.
R. moschata Herrm. — ruža pižmová — ker dosahuje 3 m výšky. Má oblúkovité výhony. Kvety sú biele, usporiadané v chocholíku, voňajú. Vajcovité drobné šípky sú hnedočervené. Rozkvitá v júni až júli a kvitne až do neskorej jesene. Vyžaduje zimný kryt. Je vhodná na kríženie.
R. sempervirens L. — ruža vždyzelená — dorастá do 4 m výšky, má tenké výhony, biele kvety usporiadané v chocholíkoch a malé guľovité, oranžovočervené šípky. Je cenná pre kríženie, je náchylná na premrznutie.
R. arvensis Huds. — ruža poľná — u nás rastie plané na južnej Morave a Slovensku. Má až 6 m dlhé výhony, ktoré poliehajú. Kvitne bielo v júni až auguste veľmi bohato. Svetločervené šípky sú predĺžene vajcovité.
R. wichuraiana Crép. — ruža Wichurova — tento druh dorастá 5 m. Má poliehavé výhony so silnými hákovitými ostňami. Biele jednoduché kvety rozkvitajú koncom júla až augusta. Tmavočervené šípky sú predĺžene vajcovité. Používa sa vo veľkých výsadbách a pri krížení.
VII. sekcia — Indicae
R. odorata Sweet — ruža voňavá — pôvodný druh sa u nás nepestuje, je chúlostivý. Ker je vzpriamený, nízky. Kvety sú biele, ružové a červené, šípky sú vajcovito hruškovité. Bola využívaná na kríženie.
R. chinensis 'Minima' Voss. — ruža miniatúrna — dorастá 0,2—0,3 m. Má tenké výhony takmer bez ostňov. Kvitne bielymi, žltými alebo červenými kvetmi, ktoré sú jednoduché, poloploné alebo plné. Vhodná do skaliek.
VIII. sekcia — Banksianae
R. banksiae Ait. — ruža Banksova — druh so 6—10 m dlhými výhonmi. Biele alebo svetložlté kvety sú v mnohokvetých chocholíkoch. Malé guľovité šípky sú červené. U nás nie je mrazuvzdorná.
IX. sekcia — Laevigatae
R. laevigata Michx. — ruža hladká — ker dorастá 5 m, silné výhony sú ostnaté. Kvety sú biele alebo ružové, šípky hruškovité. Veľmi chúlostivá.
X. sekcia — Bracteatae
R. bracteata Wendl. — ruža palistová — polopoliehavý ker je chúlostivý. Kvitne bielo, nápadne voňa, šípky sú guľovité, oranžovočervené. Mala význam v šľachtení.
Zo zástupcov podrodov Hulthemia, Platyrhodon, Hesporhodos sa u nás pestuje iba R. roxburghii Tratt. — ruža Roxburghova so vzpriamenými výhonmi, dorастajúca 2 m. Svetloružové kvety sú plné, šípky guľovité, zelené. Využíva sa pri veľkých výsadbách.
Súvisiace články
Ruža — Fotky našich záhradkárov
Letničky a dvojročky: pestovanie, druhy a využitie v záhrade
Letničky a dvojročky: pestovanie, druhy a využitie v záhrade
Letničky a dvojročky patria k najfarebnejším rastlinám záhrady. Poradíme vám s výsevom, predpestovaním, výsadbou aj prehľadom najobľúbenejších druhov a odrôd.
Čo sú letničky a dvojročky — základné rozdiely
Letničky sú zo záhradníckeho hľadiska tie rastlinné druhy, ktoré slúžia okrasným účelom iba jedno vegetačné obdobie, čo znamená, že od ich vyklíčenia až po vytvorenie kvetov a semien uplynie najviac desať mesiacov. Zaraďujeme medzi ne aj druhy, ktoré pochádzajú z teplejších oblastí a nemôžu u nás prezimovať, a taktiež tie, ktoré prinášajú najväčší okrasný efekt iba v prvom vegetačnom období, takže sa pestujú ako letničky alebo dvojročky. Dvojročky sú také rastliny, ktoré musia po vyklíčení a raste prejsť zimným obdobím chladu, aby sa plne vyvinuli. Až v ďalšom roku sú schopné kvitnúť a vytvoriť semená.
Ako letničky a dvojročky využiť v záhrade
Využitie letničiek a dvojročiek v záhrade
Táto skupina rastlín je veľmi obľúbená. Po celé leto, väčšinou až do mrazu, rastliny bohato kvitnú, takže spestrujú okrasné výsadby v čase, keď už kvitne menej druhov trvaliek a drevín.
Sú to rastliny, ktoré vyžadujú väčšiu starostlivosť (náročné môže byť aj ich predpestovanie), ale sú efektné. V záhradkách ich môžeme vysádzať do pravidelných aj nepravidelných záhonov, dopĺňať nimi trvalkové výsadby, vysádzať ich do vegetačných nádob, okenných truhlíkov, existujú aj druhy vhodné do skaliek. Môžeme s ich pomocou oživiť rôzne záhradné partie a spestriť tak trvalé výsadby. Tiež je vhodné ich pestovanie na rez kvetov — v tomto prípade radšej na záhone v úžitkovej časti záhrady. Niektoré druhy letničiek sú použiteľné na výsadby do vegetačných nádob a okenných truhlíkov. Nesmieme zabudnúť na vysoký estetický účinok veľkej skupiny jednoročných okrasných tráv, ktoré využívame vo väčších výsadbách, v stepných partiách, na doplnenie trvalkových aj letničkových výsadieb. Niektoré letničky a dvojročky majú kvety (kvetenstvá), ktoré v príhodnom čase zožaté a správne usušené možno použiť na zimnú výzdobu váz. Patria k nim napr. piesočnica, slamienko, smilka, zajačí chvostík, limonky L. sinuatum a L. suworowii, fúzatec, mesiačnica a ďalšie. Režú sa neprekveté kvetenstvá a sušia sa zavesené v tmavej a vzdušnej miestnosti.
Zároveň by sme sa mali zmieniť aj o niektorých druhoch okrasnej kapusty a zelí, tekvíc a kukurice, ktoré sa v niektorých krajinách pestujú na okrasné účely. Okrasná kapusta — Brassica oleracea var. acephala i okrasné zelí B. oleracea var. capitata majú krásne panašované voľné hlávky, ktoré možno využiť na zaujímavé výsadby. Odrody okrasnej kukurice Zea mays 'Japonica', 'Zeacolor ČZ' a 'Zeacolor ČF' sa využívajú na výsadby do vysokých skupín letničiek alebo ako solitéry. A nakoniec okrasné tekvice Cucurbita pepo majú krásne plody, ktoré poslúžia na zimnú dekoráciu v domácnosti.
Pestovanie letničiek: stanovište, pôda a zalievanie
Pestovanie letničiek a dvojročiek
Väčšina letničiek vyžaduje plné slnečné svetlo. Len málo druhov znáša polotieň alebo tieň. Vyššie druhy letničiek vysádzame zásadne na stanovište chránené pred vetrom, pretože inak sa lámajú, vyvrácajú alebo rastú krivo.
Pôdu vyžadujú ľahšiu, dobre priepustnú; v nárokoch na živiny sa líšia. Väčšina letničiek vyžaduje v pôde obsah vápnika. V kyslých pôdach rastie iba vlčí bôb a smilka. Letničky majú aj pomerne veľké nároky na vlahu.
Výsev letničiek a dvojročiek: priamy výsev aj predpestovanie
Letničky a dvojročky môžeme buď priamo vysievať do pôdy, alebo ich predpestovať v parenisko, príp. skleníku. Niektoré iba vysievame, ako napr. mak a slnečnicu, pretože majú kolíkový koreň a zle sa presádzajú. Semená letničiek vysievame do dobre pripravenej pôdy, starostlivo uhrabanej, a to v štipkách na zodpovedajúcu vzdialenosť. Po vzídení rastliny vyjednotíme. Vysievame do hĺbky zodpovedajúcej veľkosti semena, tzn. väčšinou plytko, zasypeme zeminou a ľahko pritlačíme. U každého druhu je určená optimálna doba výsevu s ohľadom na jeho potreby, ale posunutím termínu výsevu môžeme posunúť aj dobu kvetu tak, ako nám bude najlepšie vyhovovať. U niekoľkých málo druhov sa odporúča jesenný výsev, inak sa letničky vysievajú na jar, chúlostivejšie druhy až začiatkom mája.
Tie druhy letničiek a dvojročiek, ktoré sa pomalšie vyvíjajú alebo sú chúlostivé, radšej predpestovávame. Môžeme ich predpestovať v parenisku, skleníku alebo v truhlíku na okne. Zemina pre tieto výsevy by mala byť ľahšia, prepárená a preosiatá. Vysievame riedšie. Na zasypanie semien je vhodný riečny piesok. Semenáčiky presádzame, keď majú vyvinutý prvý pár pravých listov, do malých kvetináčov alebo kelímkov, v ktorých vytvoria pekný koreňový bal. Doba výsevu sa líši podľa druhov a ich požiadaviek, čo znamená prakticky v období od januára do apríla. Od polovice marca ich môžeme vysievať do pareniská. Dvojročky sa vysievajú od mája do júla na dobre pripravený záhon alebo do pareniská. Zasypávame ich väčšou vrstvou zeminy ako letničky (asi 1 cm). Až do zimy im venujeme veľkú starostlivosť (zálivka, zatieňovanie, kypenie pôdy, odstraňovanie buriny).
Výsadba predpestovaných letničiek a dvojročiek závisí od odolnosti týchto rastlín voči nižším teplotám. Od polovice apríla vysádzame odolné druhy, chúlostivejšie až koncom mája. Pred výsadbou pôdu skypríme do hĺbky koreňového balu. Vysádzame starostlivo, pôdu pritlačíme k balu a po výsadbe dôkladne zalejeme.
Predpestované dvojročky vysádzame na určené miesto koncom augusta a v priebehu septembra. Musia na novom stanovišti ešte dokonale zakoreniť, a preto ich v tomto období zalievame. Pred mrazmi zakrývame výsadby dvojročiek chvojou.
V priebehu vegetácie spočíva starostlivosť o letničky v zálivke a kyprení pôdy, v odstraňovaní buriny a v prihnojovaní. Ešte pred výsadbou (asi 14 dní) zapravíme do pôdy prvú dávku priemyselného hnojiva, potom po výsadbe buď kvalitný kompost, alebo ďalšiu dávku priemyselného hnojiva. Mnohým druhom kvitnúcich letničiek prospieva odstraňovanie odkvitnutých kvetov, pretože potom nie sú oslabované tvorbou semien a bohato nasadzujú ďalšie púčiky.
Rozmnožovanie jednoročiek: semenami aj vegetatívne
Rozmnožovanie
Najčastejším spôsobom množenia jednoročiek je generatívne množenie, t. j. semenami. Semená zakúpime v obchodoch alebo ich môžeme zozbierať na vlastnej záhradke; u samosprašných rastlín so zárukou, že potomstvo bude vykazovať vlastnosti materskej rastliny, u cudzoopeľných s potomstvom aj veľmi odlišným. Plody alebo semená sa zberajú zrelé, zo zdravých rastlín, nechajú sa vo vetranej tmavej miestnosti doschnúť a potom sa v prípade, že sú ukryté v plode, vyluštia, vyčistia a uskladnia do doby vhodnej na výsev.
Vegetatívny spôsob množenia sa používa zriedka, iba u tých druhov, ktoré sú na pôvodných stanovištiach trvalkami alebo polodrievinami, ktoré sú ozdobné listom, v dobe ešte pred kvetením a hlavne u tých jednoročiek, ktoré chceme mať nízke a veľkostne vyrovnané. Platí to pre šalviu, ageratum a pod. Začiatkom augusta sa z vybraných rastlín narežú zelené rézky, ktoré sa napichajú do zmesi preosiatenej kompostnej zeminy s pieskom (2:1). Rézkovance sa uložia do pareniska, kde sa zalievajú a udržuje sa im stály prívod vzduchu. Po zakorenení sa rastliny začnú otužovať a koncom septembra sa umiestnia do skleníka na svetlo, a tak prezimujú. Vo februári v teplej množiarni vyženú výhonky a v marci z nich môžeme narezať stonkové rézky s 2—3 pármi listov. V množiarni ich necháme zakorenieť (asi 14 dní) a potom ich buď vysadíme do kontajnerov, alebo priamo do pareniska. Zalievame ich, pritieniame a otužujeme pred výsadbou na určené stanovište.
V prehľade jednoročiek sú uvedené tie rastliny, ktoré sa v našich podmienkach pestujú ako jednoročky alebo dvojročky. Sú medzi nimi mnohé, ktoré rastú na miestach svojho pôvodu ako trvalky alebo polodrieviny, ale v našich podmienkach neprezimujú, preto ich môžeme označiť ako jednoročky nepravé.
Prehľad obľúbených jednoročiek A–G: druhy a odrody
Ageratum houstonianum Mill. — nestárec Asteraceae — hviezdnicovité
Rastlina 25 cm vysoká so sýto zelenými listami, s okolíkmi fialovo modrých kvetenstiev v priemere dosahujúcich 6—8 cm. Nižšie odrody sa vysádzajú do skupín letničiek, vegetačných nádob a vyššie na rezanie. Vyžaduje slnečnú polohu, humóznu pôdu a dostatok vlahy.
Odrody: 'Tetra Blue Mink', 'Modrá hviezda', 'Little Dorrit' pre skupinové výsadby, odroda 'Bukett' na rezanie.
Alcea rosea L. (Althaea rosea (L.) Cav.) — slez ružový Malvaceae — slezovité
Rastlina dorástajúca až 2,50 m s prízemnou ružicou plstnatých listov. Z nich vyrastá vysoký stvol s hroznom nápadných kvetov veľkých 8—10 cm. Vyžaduje slnečnú polohu, dostatok vlahy a hlbšiu živnú pôdu. Vysádza sa solitérne alebo v skupinách, je vhodný k chatám a chalupám, vyniká pri stenách, drevených stenách a plotoch.
Odrody: 'Biela', 'Žltá', 'Ružová', 'Šarlátová' — majú plné kvety.
Amaranthus L. — láskavec Amaranthaceae — láskavicovité
A. caudatus L. — dorastá 60—120 cm, s listami elipsovitými až vajcovitými, s nachovo červenými drobnými kvietkami zostavenými v dlhých previslých lichokласoch.
Vyžaduje humóznu pôdu s obsahom vápnika a slnné stanovište s dostatkom vlahy. Vysádza sa ako solitéra a do skupinových výsadieb.
Odrody: 'Atropurpureus', 'Albiflorus'.
Ammobium R. Br. — piesočník Asteraceae — hviezdnicovité
A. alatum R. Br. — dorastá 50—80 cm, bohato sa vetví, rozkvitá 2,5 cm širokými suchomázdritými bielymi kvetmi. Vyžaduje slnečnú polohu a ťažšie živné pôdy. Rastliny sú nenáročné na vodu. Pestujú sa hlavne na rezanie pre zimnú výzdobu. Režú sa v čase, keď kvety ešte nie sú rozvinuté.
Anagallis L. — drchnička Primulaceae — prvosienkovité
A. linifolia L. — husto rozvetvené rastliny dorastajú 20 cm, modré kvety sú 2,5 cm široké. Vyžadujú slnečné polohy a ťažšie živné pôdy. Vysádza sa jednotlivo aj v skupinách.
Odrody: 'Coccinea' s tehlovočervenými kvetmi.
Antirrhinum L. — ľavoústka Scrophulariaceae — krtičníkovité
A. majus L. — podľa odrody dorastá 20—90 cm. Má kopijovité listy, kvety 3—5 cm dlhé, usporiadané v hustom hrozne.
Odrody rozdeľujeme do 3 skupín: "Maximum" — dorástajúce 80—90 cm, vhodné na rezanie: 'Biela pyramída', 'Žltý kráľ', 'Ruža', 'Rubín', 'Slavie', 'Monarch', 'Kúzlo rozprávky'.
Skupina "Nanum" s odrodami 40—60 cm vysokými 'Avelanche', 'Eldorado', 'Majestic', 'Opojenie', 'Oranžový kráľ', 'Torch', 'Rosella' vhodné na výsadby.
Skupina "Pumilum" dorástajúca 15—20 cm, bohato vetvená, na koberčekové výsadby s odrodami: 'Biely', 'Ružový', 'Karmínový'.
Begonia L. — begónia Begoniaceae — begóniovité
B. × semperflorens Krauss — ľudovo sa táto rastlina nazýva voskovka. Dorastá najviac do 25 cm, má krehké okrúhle listy, podľa odrody zelené, zeleno-hnedé až karmínové, asi 2 cm veľké kvety oddeleného pohlavia podľa odrôd bielo, ružovo až červeno sfarbené.
Je to veľmi vďačná rastlina pre obruby, do vegetačných nádob aj do plošných výsadieb. Okrasný účinok trvá od výsadby až do mrazu.
Odrody: 'Carmen', 'Opava', 'Bois de Vaux', 'Padolí', 'Skalka', 'Strahov', 'Oreb', 'Broumov', 'Trenčín', 'Podkrkonoší', 'Ostaš', 'Turov', 'Boušín', 'Lučenec'.
Bellis L. — sedmokráska Asteraceae — hviezdnicovité
B. perennis L. — záhradné odrody v ďalších rokoch pestovania málo kvitnú, preto sa musia každoročne vysiať. Pestuje sa ako dvojročka. Dorastá asi 8—10 cm a vytvára v priemere 20 cm trsov. Kvetné úbory sú zložené buď z rúrkovitých, alebo jazykovitých kvetov. Vysádza sa na väčšie plochy, do skupín, na obruby a do vegetačných nádob.
Odrody: 'Alba', 'Rosea', a 'Rubra' zo skupiny s jazykovitými kvetmi, 'Biela' a 'Aetna' zo skupiny s rúrkovitými kvetmi.
Brachycome Cass. — všelichovka Asteraceae — hviezdnicovité
B. iberidifolia Benth. — rastlina dorastá 25 cm, má jemné nitkovito rozčlenené listy a úbory kvetov so žlto-hnedým alebo čiernym terčom a jazykovitými kvetmi buď bielej, ružovej, alebo fialovo modrej farby. Vysádza sa do záhonov letničiek, skalkách a vegetačných nádobách. Darí sa jej na slnku, neznáša trvalú vlhkosť.
Odrody: 'Modrá'.
Calendula L. — nechtík Asteraceae — hviezdnicovité
C. officinalis L. — rastliny dorastajú 60—70 cm, majú vetvené stonky s podlhovastými listami a kvety sú v úboroch okolo 8 cm veľkých. Odrody sú väčšinou plnokveté a vo farbách od žltej až po sýto oranžovú.
Nechtík sa používa do skupinových výsadieb letničiek alebo na veľkých plochách, je vhodný aj na rezanie. Darí sa mu na slnku aj v polotieni, na pôdu je nenáročný, vápnomilný.
Odrody: 'Radio', 'Sensace', 'Chrysantha', 'Tieforange', 'Cremeweiss', 'Zitronengelb', 'Hell Goldgelb', 'Apricosenfarbig'.
Callistephus Cass. — hvezdnica („astra") Asteraceae — hviezdnicovité
C. chinensis (L.) Nees — podľa odrôd dorastá čínska astra 20—70 cm. Habitus sa takisto líši od husto vetvených nízkych odrôd až po jednoducho vetvené vyššie. Úbory sú veľké od 3 do 11 cm a líšia sa stavbou. Plné úbory sú zložené buď z jazykovitých a rúrkovitých kvetov, alebo jazykovité kvety prevládajú nad rúrkovitými, rúrkovité kvety sú úplne uzavreté alebo rozčlenené, jazykovité sú buď ploché, zvinuté, alebo žliabkovito prehnuté. Astry kvitnú v mnohých farbách a farebných odtieňoch — bielej, žltej, ružovej, červenej, modrej, fialovej. Odrody sa podľa podobných vlastností delia do rôznych skupín.
Nízke astry sú vhodné pre výsadby letničiek, vysoké sa pestujú prevažne na rezanie. Vyžadujú slnečné polohy, časté kyprenie pôdy, a pretože trpia fuzariózou, nesmú sa vysádzať na miesta, kde sa táto choroba vyskytla.
Odrody: 'Weiss', 'Blau', 'Ball Wilberrosa', 'Susan', 'Roter Edelstein', 'Patt', 'Zlatý zväzok', 'Armida', 'Hellblau', 'Olga', 'Octavia', 'Taťána', 'Edita', 'Tamara', 'Gracia', 'Ružový púčok', 'Gloria', 'Turnovská raná', 'Kráľovná trhu', 'Vltava', 'Sázava', 'Ohře', 'Dunkelviolett' a mnoho ďalších.
Campanula L. — zvonček Campanulaceae — zvončekovité
C. medium L. — táto u nás dvojročná rastlina dorastá 70 cm, má mohutnú latu zvonkovitých kvetov až 6 cm dlhých od tmavo modrej cez ružovú až po bielu farbu. Vysádzajú sa buď jednotlivo, alebo do skupín s ďalšími letničkami, je vhodná aj na rezanie. Vyžaduje slnečnú polohu až polotieň, humóznu pôdu a závetrie.
Odrody: 'Šeríkovo fialový', 'Tmavo fialový', 'Ružový', 'Biely'.
Celosia L. — nevädlec Amaranthaceae — láskavicovité
C. argentea L. — dve variety tohto druhu C. a. var. cristata a C. a. var. plumosa sa líšia stavbou kvetov. U prvej vyrastá z prízemnej ružice listov stonka s lalokovitými kompaktnými kvetenstkevami v žltej a červenej farbe, u druhej má kvetenstvo tvar niekoľkonásobne zloženého klasu ľahkej vzdušnej stavby. Kvitne od júla do októbra.
Používa sa do samostatných skupín, vegetačných nádob, je vhodný na sušenie pre zimné aranžmá.
Vyžaduje teplé a slnečné stanovištia a humóznu pôdu. Je chúlostivý na nízke teploty.
Centaurea L. — nevädza Asteraceae — hviezdnicovité
C. americana Nutt. — dorastá 150 cm, kvitne od augusta do októbra svetlo ružovofialovými kvetmi v priemere 10—12 cm veľkými. Je nenáročná, používa sa do skupín letničiek. Usušené kvety sú vhodné pre zimné aranžmá. C. a. var. alba kvitne bielo, C. a. var. hallii má tmavo purpurové úbory.
Odroda: 'Violettrose'.
C. moschata L. — málo olistená, riedko kríčkovitá nevädza dorastá 80—90 cm. Kvitne v júli až októbri 5 cm veľkými úbormi podľa odrody bielo, žlto, ružovo, purpurovo, fialovo. Darí sa jej na slnku, na pôdu sú rastliny nenáročné. Neznáša presádzanie — je vhodná na rezanie.
Odrody: 'Suaveolens', 'Rosea'.
Cheiranthus L. — chýr Brassicaceae — kapustovité
Ch. cheiri L. — táto rastlina ľudovo zvaná zimná fialka sa pestuje ako dvojročka. Je vysokého vzrastu podľa odrôd 40—70 cm. Má úzke listy a kvety zostavené v riedkom hrozne. Farba kvetov je v rôznych odtieňoch žltej až červeno-hnedej. Krásne voní. Nízke odrody používame na výsadby do záhonov, vyššie na rezanie. Vyžaduje hlinité pôdy, znáša hnojenie organickými hnojivami.
Odrody: 'Žltý', 'Oranžový', 'Krvavo červený'.
Chrysanthemum L. — chryzantéma Asteraceae — hviezdnicovité
Ch. carinatum Schousb. — jednoročná chryzantéma je bohato rozvetvená, krehká rastlina s listami dvojnásobne delenými na úzke úkrojky. Dorastá 40—80 cm. Rozkvitá v júni až októbri 6—8 cm veľkými úbormi s výrazným terčom. Je vhodná do záhonov aj na rezanie. Vyhovuje jej kyprá pôda na výslní.
Odrody: 'Kokarda', 'Polárka', 'Dunnetti Aureum'.
Ch. parthenium (L.) Bernh. — chryzantéma rimbaba sa pestuje v niekoľkých odrodách od nízkych (20 cm) až po vysoké (80 cm). Nízke sú vhodné pre záhonové výsadby, vysoké na rezanie. Kvitne úbormi zloženými z rúrkovitých, na okraji jazykovitých kvetov. Kvitne od začiatku júla do konca augusta. Darí sa na slnku aj v polotieni, je vápnomilná, možno ju presádzať aj v čase kvetu.
Odrody: 'Thom Thumb biely', 'Thom Thumb žltý'.
Ch. segetum L. — chryzantéma poľná dorastá 50—60 cm, má hlboko zubovité listy a kvitne úbormi s hnedými terčmi a jednou radou široko jazykovitých žltých kvetov. Je vhodná na výsadbu do záhonov aj na rezanie. Je nenáročná.
Odroda: 'Eldorado'.
Cineraria L. — cinerária Asteraceae — hviezdnicovité
C. maritima L. — rastlina okrasná svojimi listami, ktoré sú ozdobne vystrihávané, belavé sivé až strieborné a plstnaté. Používa sa na skupinové výsadby v kombinácii s tmavo kvitnúcimi letničkami alebo so sýto zelene až červene sfarbeným listami niektorých letničiek. Rastie najlepšie na slnku v dobre priepustnej aj suchej pôde, ktorá nie je bohatá na živiny. Jej správne meno je Senecio bicolor Tod.
Odrody: 'Silberspitze', 'Silberzwerg'.
Clarkia Pursh — klarkia Oenotheraceae — pupalkovité
C. elegans Dougl. — rastlina je vysoká asi 60 cm, má kopijovité listy a stonky porastené kvetmi, ktoré sú veľké 3 cm.
Darí sa jej na slnečnom a teplom stanovišti, chránenom pred vetrom. Neznáša dlhodobé zamokrenie. Je vhodná na výsadby do záhonov do skupín s ostatnými letničkami alebo samostatne.
Odrody: 'Červená', 'Purpurová'.
Convolvulus L. — povoj Convolvulaceae — povijovité
C. tricolor L. — poliehavá rastlina vysoká 30 cm sa rozrastá až 80 cm do šírky. Obovajcovité listy sú prisadnuté, kvety sú 5—6 cm veľké široko lievkovité, väčšinou modro sfarbené.
Darí sa na slnku, v chudobnejšej pôde. Využíva sa ako solitéra, v menších skupinách alebo v kombinácii s ďalšími skalničkami.
Odroda: 'Modrý s bielym stredom'.
Coreopsis L. — krasooká Asteraceae — hviezdnicovité
C. basalis Blake — je 50—60 cm vysoký druh, riedko kríčkovitý s lichopárnato perovitými listami. Kvety (úbory) až 8 cm veľké, tvorí ich hnedý terč lemovaný širokými plochými žltými lúčmi.
Vyžaduje slnečné chránené miesto a hlinito-piesočnatú pôdu. Krasooká je vhodná do výsadieb letničiek a na rezanie.
Odroda: 'Goldkrone'.
Cosmos Cav. — kozmos (kozmea) Asteraceae — hviezdnicovité
C. sulphureus Cav. — rastlina vysoká 70—90 cm s redším kríčkovitým habitom. Úbory sú poloplné až plné, 5—6 cm veľké. Vysádza sa do zmiešaných skupín s ďalšími letničkami, je vhodná na rezanie.
Vyžaduje slnečnú a chránenú polohu, neprehnojenenú pôdu a potom kvitne až do mrazu.
Odroda: 'Sunset'.
Cynoglossum L. — psí jazyk Borraginaceae — boraginovité
C. amabile Stapf et Drumm. — z hustých listových ružíc vyrastajú 40 cm vysoké stonky zakončené riedkym vijúnom kvetov, väčšinou modrých. Je vhodná do skupinových výsadieb letničiek. Kvitne od júna do augusta.
Vyžaduje slnečnú polohu, rastie v chudobnejších vápenatých pôdach.
Delphinium L. — ostroha, stračka Ranunculaceae — iskerníkovité
D. ajacis L. — rastliny podľa odrody 50—100 cm vysoké, s trojčlennými, hlboko dlaňovito deleným listami a kvetmi usporiadanými v hrozne. Sú vhodné do skupín s ďalšími letničkami aj na rezanie. Kvitnú od júla do konca augusta.
Rastú najlepšie v živnej a priepustnej pôde, vyžadujú slnečnú a chránenú polohu.
Dianthus L. — klinček (karafiát) Silenaceae — silenkovité
D. barbatus L. — dvojročka s prízemnou listovou ružicou stopkatých kopijovitých listov s kvetným stonkom 30—60 cm vysokým, na ktorého konci je vrcholík kvetov. Kvitne od mája do konca júla. Je vhodný do skupín letničiek a na rezanie.
Vyžaduje slnečnú polohu, pôdu s obsahom vápnika a pri holých mrazoch kryt z jedľových vetiev.
Odrody: 'Biely', 'Šarlátový', 'Ružový'.
D. caryophyllus L. — jednoročné, tzv. letné karafiáty sa pestujú v záhonoch a na rezanie. Listy sú úzke, šedozelené, kolénkaté stonky nesú 5—6 cm veľké kvety typickej vône. Patria k nim tzv. „Chabaudove karafiáty" — odrody: 'Jeanne Doionis', 'Marie Chabaud', 'Rubín', 'Legion d'Honneur', 'Etincellant', 'Nero'.
Dvojročné karafiáty, ako napr. skupina „Grenadin" — odrody: 'Biely', 'Ružový', 'Šarlátovo červený', 'Tmavo červený', sa vysádzajú koncom augusta, prezimujú a začínajú kvitnúť od júna.
Jednoročné aj dvojročné klinčeky vyžadujú priepustnú živnú pôdu s obsahom vápnika a slnečnú polohu.
D. chinensis L. — dorastá podľa odrôd 20—40 cm. Kvitne od júna do konca septembra. Kvety sú jednoduché, poloplné alebo plné, listy úzke, stonky kolénkaté. Vysádza sa v skupinách na rabatá na slnečné stanovište do živnej pôdy s obsahom vápnika.
Odrody: 'Biela guľa', 'Lososové odtiene', 'Ohnivá guľa', 'Lutzifer', 'Bravo'.
Dimorphoteca Monch — dimorfotéka Asteraceae — hviezdnicovité
D. sinnata DC. — rastliny sú 30 cm vysoké, rozrastajú sa do šírky 40 cm. Na jednej rastline vykvitá až 40 jednoduchých úborov s tmavým terčom rúrkovitých kvetov na obvode s lupeňmi oranžovo, bielo, svetlo žlto alebo lososovo sfarbeným. Vysádza sa jednotlivo, v skupinách, na skalky a suché múriky. Kvitne v júli až auguste.
Odrody: 'Oranžová', 'Zmes', 'White Beauty', 'Tetra Goliath'.
Dorotheanthus Schwant. — dorotea Ficoidaceae
D. bellidiformis N. E. Br. — poliehavé rastliny sú 10 cm vysoké. Majú dužnaté podlhovaste listy. Kvety sú v priemere 5 cm veľké, majú tmavý stred a okolo rad dlhých úzkych korunných lupeňov v rôznych farbách od bielej cez žltú, ružovú, červenú až po fialovú. Kvitne od júna do konca augusta. Vhodné rastliny pre záhony, skalky, suché múriky a pod.
Vyžaduje slnečné teplé stanovište a piesočnaté pôdy.
Odroda: 'Zmes'.
Eschscholtzia Cham. — slncovka Papaveraceae — makovité
E. californica Cham. — bohato olistené rastliny s listami nitkovito deleným sú 30—40 cm vysoké. Kvitnú od polovice júla do mrazu. Kvety majú 4 korunné lupeňe. Uplatňuje sa v kvetinových záhonoch jednotlivo aj v skupinách, v skalkách a múrikoch. Vyžaduje slnečné stanovište a piesočnatú pôdu.
Odrody: 'Biela', 'Karmínová', 'Červená', 'Ružová', 'Oranžová', 'Mission Bells'.
Euphorbia L. — mliečnik Euphorbiaceae — mliečnikovité
E. marginata Pursh — okrasný účinok vytvárajú bielo panašované listy. Rastlina dorastá 70—80 cm. Je rozvetvená a bohato olistená oválnymi až podlhovastými listami. Kvety sú drobné, nenápadné. Vysádza sa do záhonov spoločne s tmavo kvitnúcimi letničkami.
Vyžaduje slnečnú polohu, ľahšiu až piesočnatú pôdu a neznáša zamokrenie.
Gaillardia Foug. — kokarda Asteraceae — hviezdnicovité
G. pulchella Foug. — vytvára nepravidelne rozložené kríčky vysoké 50—70 cm. Listy má úzko lalokovité, kvety tvoria úbor buď jednoduchý, alebo plný. Je vhodná do zmiešaných záhonov a na rezanie. Vyžaduje slnečné stanovište a priepustnú živnú pôdu.
Odrody: 'Červená so žltou', 'Blutrot Riesen', 'Lorenziana', 'Zmes'. Kvitne od júla do septembra.
Gazania Gaertn. — gazánia Asteraceae — hviezdnicovité
G. × splendens hort. — rastlina má hustú prízemnú listovú ružicu kopijovitých celookrajných alebo lalokovito vystrihovaných listov na rube plstnatých. Na 30 cm vysokých stonkoch rozkvitajú od júla do mrazu úbory s tmavým terčom a jazykovitými kvetmi na obvode. Farba týchto kvetov je biela, žltá, oranžová, ružová a hnedo-červená. Kvety sa otvárajú iba na slnku.
Vysádza sa do skupín na záhony aj solitérne. Vyžaduje humóznu priepustnú pôdu a slnečné stanovište.
Godetia Spach — godetia Oenotheraceae — pupalkovité
G. grandiflora Lindl. — rastlina vytvára kompaktné kríčky vysoké 30—40 cm. Úzko kopijovité listy zanikajú v bohatstve kvetov. Kvety sú jednoduché alebo plné, biele, ružové alebo červené. Vysádza sa do skupín aj na rezanie. Vyžaduje slnečné stanovište a priepustnú pôdu. Je náročnejšia na vlahu.
Odrody: 'Tiefkarmesin', 'Rembrandt', 'Ružová', 'Ružová s červenou škvrnou', 'Karmínová', 'Biela labuť', 'Rosamunda', 'Duc of York'.
Helenium L. — helenium Asteraceae — hviezdnicovité
H. tenuifolium Nutt. — rastlina sa vetví 10 cm od zeme. Má čiarkovité listy a bohatstvo úborov. Úbor má zlatožltý terč lemovaný radom plochých, svetlo žltých jazykovitých lúčov. Vysádza sa do pestrých rabát letničiek a na skalky. Kvitne od júla do konca septembra.
Vyžaduje slnko, priepustnú hlinitú pôdu a znáša aj nepriaznivé daždivé počasie.
Odroda: 'Sunny Boy'.
Helianthus L. — slnečnica Asteraceae — hviezdnicovité
H. annuus L. — u nás sa pestuje jediná odroda 'Zlatožltá', dorástajúca 100—130 cm, nerozvetvená s plným úborom. Vysádza sa do väčších skupín alebo solitérne. Uplatňuje sa pri chalupách, drevených plotoch a pod. Je vhodná na rezanie. Vyžaduje živné pôdy a slnečné stanovište. Je náročná na vlahu.
Prehľad letničiek H–Z: slamienky, petúnie, šalvie a ďalšie
Helichrysum Mill. corr. Pers. — slamienko Asteraceae — hviezdnicovité
H. bracteatum Andr. — pestujú sa výhradne na rezanie kvetov na zimnú výzdobu. Kvitnú úbormi drobných žltých kvietkov uzavretých pred rozkvitnutím veľkými suchoblanovitými listeňmi obalu. Na sušenie sa rastliny zberajú pred otvorením obalu.
Darí sa v každej záhradnej pôde na slnnom a chránenom stanovišti.
Odrody: 'Biela', 'Červená', 'Purpurová', 'Hnedá', 'Žltá', 'Zmes'.
Helipterum DC. — smilek Asteraceae — hviezdnicovité
H. roseum Benth. — ľudovo nazývaný nesmrteľník sa používa rovnako ako slamienko na sušenie kvetov. Plnokveté úbory majú žltý terč lemovaný niekoľkými radmi listeňov obalu. Darí sa v piesočnatohlinitej humóznej pôde, znáša kyslú pôdnu reakciu. Vyžaduje slnečnú polohu.
Hordeum L. — jačmeň Poaceae — lipnicovité
H. jubatum L. — rastlina vytvára trsy mäkkých dlhých úzkych listov. Na konci 40—70 cm vysokých stebiel je lichoklas s dlhými osinatými plevinami. Lichoklasy pri dozrievaní zlatnú. Vysadzuje sa ako solitér alebo v skupinách. Darí sa mu na slnnom stanovišti v živnej pôde.
Iberis L. — iberka Brassicaceae — kapustovité
I. amara L. — rozvetvené rastliny dorastajú 30 cm. Kvitnú strapcami kvetov, ktoré sú pri úplnom rozkvitnutí 10 cm dlhé. Na stonkách sú úzke zubaté listy. Vysadzuje sa do skupín s ďalšími letnými kvetinami. Vyžaduje slnečnú polohu a priepustnú pôdu.
Odrody: 'Imperialis', 'Kaiserin', 'Coronaria'.
I. umbellata L. — husto rozvetvené rastliny dorastajú 20—30 cm. Rozvetvené stonky sú zakončené krátkymi strapcami asi 1 cm veľkých kvetov. Kvitne od júna do júla. Vysadzuje sa do zmiešaných skupín. Rastlina je vhodná aj na rezanie. Vyžaduje hlinitopiesočnatú pôdu a slnné stanovište.
Impatiens L. — nedotýkavka Balsaminaceae — nedotýkavkovité
I. holstii Engl et Warb. — nízke rastliny (20—30 cm) majú krehké stonky s výraznými kolienkami a kopijovité listy. Kvitnú päťčlennými plochými kvetmi veľkými 3—4 cm, podľa odrody bielymi, lososovými, oranžovými, ružovými, červenými, levanduľovými atď. Vysadzuje sa na záhony a do vegetačných nádob. Vyžaduje živnú pôdu a dobre sa darí v polotieni až tieni.
Odrody: 'Kobold', 'Melody Series', 'Elfin Series'.
Ipomoea L. — povíjnica Convolvunlaceae — povíjnicovité
I. purpurea Roth — popínavá až 3 m vysoká rastlina je porastená srdcovitými listami, kvitne nálevkovitými kvetmi od júla do septembra. Podľa odrody sú kvety biele, ružové, modré a červené. Používa sa na obrástanie múrov, na pergoly, na balkóny, do truhlíkov. Vyžaduje teplú chránenú polohu a hlinitopiesočnatú pôdu. Nové meno je Pharbitis purpurea (Roth) Bojer.
Odroda: 'Fialovo modrá'.
Kochia Roth — letný cypriček Chenopodiaceae — mrlíkovité
K. scoparia var. trichophylla Boom. — vytvára kužeľovito husto vetvené kríčky, vysoké 80—100 cm, široké 70 cm. Kvety sú nenápadné. Vysadzuje sa ako solitér alebo do pozadia pestrých letničkových výsadieb alebo ako živý plotík. Je nenáročný na polohu aj na pôdu.
Lagurus ovatus L. — zajačí chvostík Poaceae — lipnicovité
Vzpriamené trsy listov sú jemne zamatovo plstnaté. Kvetinstvo je lichoklas vajcovitého tvaru a je na konci 30—40 cm vysokého stebla. Kvetinstvo je svetlozelené, dozrievaním sa mení na šedozelené až šedobéžové. Vyniká na záhone v malých aj veľkých skupinách. Používa sa aj na sušenie. Vyhovuje mu slnné stanovište a živná humózna pôda. Je ozdobný od júna do augusta.
Lathyrus odoratus L. — hrachor Viciaceae — bôbovité
Popínavá rastlina až 150 cm vysoká so 4—8 kvetmi na jednej bezlistej stopke. Má vstrebané špičaté listy s úponkami. Uplatňuje sa pri popínaní plotov, pergôl, môže vytvoriť na opore aj kvetúcu stenu. Vyžaduje živnú pôdu a chránenú polohu. Neodporúča sa pestovať po sebe na jednom mieste.
Odrody: 'Evelyn', 'Jessie', 'Jimmy', skupina „Průhonický" s 9 odrodami atď.
Lavatera trimestris L. — slézokvět Malvaceae — slézovité
Je až 80 cm vysoký. Z listovej ružice vyrastá vetvený stonek, na ktorého koncoch vykvitnú päťčlenné široko nálevkovité kvety veľké až 8 cm. Je to rastlina vhodná do vyšších letničkových skupín aj ako solitér. Vyžaduje slnečnú polohu, je náročnejší na vlahu. Kvitne od júla do októbra.
Odroda: 'Tanagra'.
Limonium sinuatum Mill. — limonka Plumbaginaceae — olovenatkovité
Rastlina sa pestuje na sušenie kvetov na viazanie. Z prízemnej ružice listov vyrastajú okrídlené stonky, ktoré sa na konci vetvia a sú zakončené vijanovitými kvetmi. Kvety majú rôzne sfarbený kalich, ktorý zostane po usušení, zatiaľ čo biela koruna odpadáva. Na sušenie sa reže plne rozkvitnutá. Vyžaduje slnné stanovište, priepustnú hlinitopiesočnatú pôdu s obsahom vápnika.
Odrody: 'Věncovka', 'Bezovka', 'Safír', 'Rosea Superba'.
L. suworowii O. Kuntze — z bohatej listovej ružice vyrastá až 20 stonkov 35 cm vysokých a zakončených klasovitým kvetinstvom, v spodnej časti rozvetveným. Kvety sú drobné, fialovo ružové. Sušia sa celé kvetinstvá. Rastline sa darí v priepustnej ľahšej pôde na slnnom stanovišti. Je náročnejšia na vlahu.
Odroda: 'Ružová'.
Lobelia erinus L. — lobelka Campanulaceae — zvončekovité
Rastlina je 15—25 cm vysoká, bohato vetvená s plytko zubatými listami a kvetmi v riedkom koncovom strapci. Kvitne bohato, takže zeleň rastliny pod kvetmi pohľadovo zaniká. Je vhodná na plošné výsadby, do vegetačných nádob. Vyžaduje slnko a živnú pôdu. Kvitne od júna do mrazu.
Odrody: 'Mrs. Climbram', 'Křišťálový palác', 'Blauer Edelstein'.
Lobularia maritima (L.) Desv. — tarica Brassicaceae — kapustovité
Rastliny 8—12 cm i vyššie, tvoria bohato vetvené kríčky, ktoré kvitnú až do mrazu. Vyžaduje slnečnú polohu, na pôdu je nenáročná. Používa sa na obruby, do kvetinových múrikov a vegetačných nádob.
Odrody: 'Royal Carpet' (tmavo ružová), 'Rosy o'Day' (belavá ružová), 'Fialková kráľovná' (modrofialová).
Lunaria annua L. — mesačnica Brassicaceae — kapustovité
Jednoročná alebo dvojročná rastlina až 1 m vysoká. Kvety v koncových strapcoch rozkvitajú v máji až júni. Sú nachovo červené alebo biele. Ozdobné sú odkvitnuté rastliny svojimi zrelými elipsovitými, plochými šešuľkami s hodvábnym leskom. Používa sa na zimné aranžmá. Rastie v každej záhradnej pôde na slnku aj v polotieni.
Matthiola incana (L.) R. Br. — fiala Brassicaceae — kapustovité
Pestujú sa plnokveté odrody. Rastlina dorastá podľa odrody 25—70 cm, má predĺžené sivoplstnaté listy a husté strapce kvetov. Nízke odrody sú vhodné na výsadbu na záhony, vysoké na rezanie kvetov. Vyžadujú živné pôdy a miesto na slnku.
Mirabilis jalapa L. — nocenka Mirabiliaceae — nocenkovité
Pestuje sa ako letná kvetina. Je vysoká 60—80 cm, je husto olistená srdcovitými listami a bohato sa vetví. Kvitne nálevkovitými kvetmi až 3 cm veľkými od bielej, žltej, cez ružovú až po červenú. Je to veľmi dekoratívna letná kvetina, ktorá vykvetá neskoro popoludní a ráno kvety zatvára. Príjemne vonia. Vyžaduje živnú pôdu a slnné stanovište.
Odroda: 'Zmes'. Kvitne od júna do októbra.
Nigella damascena L. — černuška Ranunculaceae — iskerníkovité
Vzpriamene rastúca, bohato vetvená rastlina s jemne strihanými listami. Na konci stonkov vykvitnú 3—4 cm veľké kvety. Pod korunou sú opadavé kališné lístky a pod nimi praslen listeňov rozdelený na nitkovité úkrojky, ktoré presahujú kališné lístky. Zaujímavé je aj plodenstvo baňatých mechúrikov. Kvety sú biele, modré, tmavo fialové, svetlo a tmavo karmínovo ružové. Používa sa na výsadbu do záhonov a na rezanie. Vyžaduje slnné stanovište, inak je nenáročná. Kvitne od júna do septembra.
Odrody: 'Miss Yekyll', 'Persian Jewels'.
Papaver somniferum L. — mak Papaveraceae — makovité
Rastliny pomerne rýchlo odkvitajú. Dorastajú až 1 m výšky. Sú bohato olistené. Kvety sú jednoduché alebo plné, veľmi dekoratívne. Rastliny neznášajú presádzanie, vysievajú sa priamo na stanovište. Vyžadujú živnú pôdu s obsahom vápnika a slnné stanovište. Kvitnú v júni až auguste.
Odrody: 'Danebrog', 'Svetlo fialový', 'Tmavo karmínový', 'Lososový', 'Purpurový', 'Biely', 'Tmavo ružový', 'Zmes'.
Pennisetum villosum R. Br. ex Fresen. — vúzovec Poaceae — lipnicovité
Husté trsy dlhých a ostrých listov zdobí 60—70 cm vysoké stebla s mierne kývajúcimi klasmi, ktoré tvoria pierkovité chomáče. Kvitne od júla a je ozdobný až do zimy. Uplatňuje sa v skupinových výsadbách a je vhodný na rezanie a sušenie. Na sušenie sa musí rezať pred rozkvitnutím, inak sa hlavy rozpadávajú. Vyžaduje slnečnú polohu a priepustnú živnú pôdu.
Petunia × hybrida Vilm. — petúnia Solanaceae — ľuľkovité
Vyšľachtený druh rastlín s bohatou farebnou paletou kvetov aj ich tvarov. Podľa veľkosti a tvaru kvetov sa rastliny delia do skupín ako napr. "Multiflora" s drobnými veľmi početnými kvetmi, "Grandiflora" s veľkými kvetmi, "Fimbriata" s kvetmi so skaderenými okrajmi, "Superbissima" s pestro zafarbenými kvetmi s výraznou žilnatinou a "Flore-pleno" plnokveté odrody. Podľa vzrastu sa delia do troch skupín „Compacta nana" najnižšie odrody, "Nana" nízke odrody s kratšími výhonkami a "Pendula" s výhonkami dorastajúcimi až 50 cm dĺžky. Odrody skupiny "Nana" sú vhodné na výsadbu do záhonov, odrody skupiny "Pendula" do truhlíkov a vegetačných nádob.
Petúniám sa najlepšie darí na slnku, vyžadujú živné pôdy a v priebehu vegetácie dopĺňanie živín.
Odrody: 'Sněženka', 'Sluníčko', 'Rita', 'Marika', 'Monika', 'Sylvie', 'Angelika', 'Henrietta', 'Ivetta', 'Simona', 'Belinda', 'Kristina', 'Andrea', 'Lucie', 'Dita', 'Claudia', 'Sophia', 'Modrá vločka', 'Radost', 'Mládí', 'Láska', 'Přátelství', 'Tonka', 'Úsměv', 'Půvab', 'Modrý zázrak', 'Krajkový závoj', 'Karkulka' a ďalšie.
Phaseolus coccineus L. — okrasná fazuľa Viciaceae — bôbovité
Dorastá až 4 m, je bohato olistená trojčlennými zašpičatenými listami. Ľavotočivé stonky majú po celej dĺžke riedke strapce bielych alebo červených kvetov. Rastliny zdobí aj struky. Popína sa po opore a má široké uplatnenie v záhradných úpravách všade tam, kde treba rýchlo ozelenať väčšie plochy. Vyhovuje mu slnečná poloha a živná pôda.
Odroda: 'Bicolor'.
Phlox drummondii Hook. — plamenka Polemoniaceae — jirnicovité
Rastlina je 25—60 cm vysoká podľa odrody. Má rozkladitý vzrast, prisadnuté špičaté listy a päťcípe rípovité kvety vo vrcholíkovom kvetinstve. Odrody sa delia na nízke "Compacta", napr. 'Červánek', na vyššie "Grandiflora" a vysoké až 40 cm "Gigantea", napr. 'Smetanová', 'Ružová', 'Ružová s okom', 'Albooculata', 'Violacea Albooculata', 'Zmes', 'Rosy Morn'. Ostro zubaté okraje kvetov má odroda 'Cuspidata'. Nízke odrody sa vysadzujú do skupín na záhony, do skaliek a múrikov, vyššie odrody sú vhodné jednotlivo vysadené v zmiešaných skupinách alebo v samostatných skupinách. Rastliny kvitnú celé leto. Sú nenáročné, vyžadujú slnečnú polohu.
Portulaca grandiflora Hook. — šrucha Portulacaceae — šruchovité
Rastlina s poliehajúcimi dužnatými stonkami a čiarkovitými dužnatými listami, 10 cm vysoká. Na koncoch stonkov sú kvety jednoduché alebo plné veľké 4 cm. Rastliny kvitnú celé leto. Kvety sa otvárajú iba za slnečných dní. Vysadzuje sa do záhonov na veľkých plochách, do skupín, do skaliek a do vegetačných nádob. Vyžaduje slnné stanovište a ľahkú piesočnatú pôdu.
Odrody: 'Červená poloplná', 'Nobelty Jewel', 'Zmes'.
Rudbeckia hirta var. pulcherrima Farw. — třapatka Asteraceae — hviezdnicovité
Kríčkovito rastúce rastliny sú 60—80 cm vysoké. Listy sú prisadnuté, kopijovité, kvetinstvo je 8 cm veľký úbor s tmavo hnedým terčom a žltými široko jazykovitými lúčmi na obvode. Vysadzuje sa do skupín aj ako solitér. Dobre vyvinuté kvety sú vhodné na rezanie. Kvitne od júla do konca septembra. Vyžaduje ťažšie hlinité humózne pôdy a slnné stanovište.
Odrody: 'Hvězda z Kelvedonu', 'Má radost', 'Irish Eyes'.
Salpiglossis sinuata Ruiz et Pav. — jazyk Solanaceae — ľuľkovité
Dorastá podľa odrôd 50—80 cm, je vzpriamená, úzko kríčkovitá. Mievá úzke celistvookrajné alebo zubaté listy. Kvety sú nálevkovité, podobajú sa petúniám. Farba kvetov je od smotanovej cez ružovú, fialovú až po červenú s výraznou žilnatinou. Je to letná kvetina vhodná do skupinových výsadieb aj ako solitér. Vyžaduje slnečnú polohu a chudobnejšie suché pôdy.
Odroda: 'Zmes'.
Salvia horminum L. — šalvia Lamiaceae — hluchavkovité
Kríčkovito vetvené rastliny dorastajúce 60 cm výšky sú ozdobné 3—5 pármi najhorenejších listeňov, ktoré sú sfarbené zhodne s farbou prilby kvetov, po odkvitnutí majú listene zelenú farbu. Vysadzuje sa do prírodných skupín, používa sa aj na rezanie. Rastliny vyžadujú slnečnú polohu, inak sú nenáročné.
Odroda: 'Monarch Bukett'.
S. splendens Sello — rastliny s úzko kríčkovitým vzrastom dorastajú podľa odrody 25—40 cm. Srdcovité listy so zúbkovanými okrajmi sú na stonku vstrebane postavené. Kvety sú v lichopretočinách na konci rozvetvených stonkov. Kalich aj koruna kvetov sú rovnako sfarbené, koruna po odkvitnutí opadáva. Šalvia je vhodná na výsadby veľkých plôch, do skupinových výsadieb aj vegetačných nádob. Vyžaduje slnné stanovište a živnú pôdu.
Odrody: 'Libochovický oheň', 'Tetra Pronto', 'Profesor Hrubý'.
Silene pendula L. — silenka Silenaceae — klinčekovité
Poliehajúca vankúšovitá rastlina dosahuje výšky 15—25 cm. Listy sú predĺžene vajcovité, kvety 2 cm veľké, jednoduché, poloplné až plné. Kvitne v júli a auguste, prípadne v máji až júni, podľa spôsobu výsevu. Vysadzuje sa do hustých letničkových záhonov alebo samostatne do väčších skupín, do skaliek, malých múrikov a vegetačných nádob. Darí sa na slnnom stanovišti v každej záhradnej pôde.
Tagetes erecta L. — aksamietnik Asteraceae — hviezdnicovité
