Citrusy (Citrus)

Citrusy sú stálezelené kry alebo stromy, väčšinou husto rozkonárené, dorastajúce do výšky maximálne 15 metrov. U niektorých sa v pazuchách listov tvoria tŕne, niektoré sú naopak úplne beztŕňové. Listy majú striedavé a jednoduché, kvety vyrastajú jednotlivo alebo v strapcoch. Citrusy pôvodne pochádzajú z trópov a subtrópov Ázie, ale časom sa rozšírili takmer po celom svete. Z citrusov sa využívajú plody, ktoré sa môžu priamo konzumovať, vyrábať z nich džúsy, lekváre, dajú sa aj kandizovať, z niektorých sa vyrábajú alkoholické nápoje, citróny sa používajú ako dochucovadlo pokrmov. Všetky plody citrusov majú výborný vplyv na zdravie človeka, pretože obsahujú vitamín C, kyselinu citrónovú, flavonoidy, vlákninu a mnoho stopových prvkov: draslík, vápnik, horčík. Citrusové plody sú výborným prostriedkom pri redukčnej diéte a tiež pomáhajú predchádzať obličkovým kameňom

Citrusy sa odpradávna pestovali v Ázii, najmä v jej subtropických a tropických oblastiach, ktoré sú pre citrusy typické. Najviac sa všetky druhy citrusov pestovali v Číne, tam ich šľachtili už dávno predtým, než ich vôbec objavili Európania. Boli tu známe pomaranče, mandarínky, citrónovníky, kumquaty. Všetky citrusy sa pestovali v sadoch a pestovatelia vedeli aj mnoho o ich chorobách a škodcoch a ako sa im brániť.

Do Európy sa ako prvý citrus dostal cedrát, a to už za starých Grékov. Od nich ho prevzali a pestovali aj starovekí Rimania. V Taliansku sa preukázateľne pestoval v 3. storočí nášho letopočtu a pokúšali sa ho aj šľachtiť. Taliansko bolo pre citrusy výborným stanovišťom, pretože je tam celoročne teplo a citrusy sa dajú pestovať pod holým nebom.

Ďalšími dvoma obdobiami rozšírenia citrusov po Európe boli arabské vpády a križiacke výpravy. Pomerne neskoro sa však dostal do Európy pomarančovník (asi až v 15. storočí) a mandarínkovník (asi 18. storočie). Citrusy boli po celý čas hlavne dekoratívnymi rastlinami, aj keď plody sa zrejme tiež konzumovali. Pretože v severnejších oblastiach Európy bola na citrusy zima, začali sa stavať tzv. oranžérie – skleníky na pestovanie citrusov.

Pestovanie citrusov je v našich podmienkach možné, ale musíte dodržať niekoľko predpokladov. Lepšie je kúpiť si vzrastenú rastlinku, ktorá je už otužená a má „niečo za sebou“. Tú potom môžete pestovať tak, ako vám odporučia v záhradníctve.

Môžete si tiež vypestovať citrus zo semienka, ide to výborne z mandarínky, ale rátajte s tým, že sa oň budete musieť oveľa viac starať, kým nezosilnie. Je veľká pravdepodobnosť, že vám mladá sadenička odumrie (suchom, premokrením, prievanom a podobne). Na to, aby vám citrusy nielen robili dekoráciu, ale aj plodili, je potrebná ešte oveľa väčšia trpezlivosť.

Citrusy potrebujú na zdarné pestovanie najmä vhodné stanovište. Malo by byť svetlé a teplé, ideálna je zimná záhrada alebo skleník, kde môže byť citrus umiestnený celoročne. Ak pestujete citrusy v záhrade, tak jedine v nádobách, ktoré na zimu zazimujete.

Ak pestujete citrusy v byte či dome, môžete ich v lete letniť, treba ich však zvykať na priame slnko a na jeseň zase včas upratať domov, aby ich nepoškodili nízke teploty. Nádoby na citrusy by mali byť dobre prenosné, môžu byť drevené, hlinené aj plastové, ale s dobrým odtokom, teda najlepšie s kamienkovou či okruhliakovou drenážou v spodnej časti.

Citrusy sú dlhoveké a pomerne nenáročné. Aby vám naozaj dlho vydržali, treba im dať vhodný substrát. Ideálne je buď kúpiť substrát priamo pre citrusy, alebo si namiešať vlastnú zmes z polovice piesku a polovice kvalitnej záhradnej pôdy (drnová, listová alebo rašelinová zemina). Na dne kvetináča by mala byť drenáž, ako bolo uvedené vyššie. Na povrchu substrátu môže byť mulč (slama, seno, pokosená tráva), ktorý chráni pôdu pred vysychaním, bráni rastu buriny a napomáha vzniku humusu.

Hnojenie citrusov je nevyhnutné najmä v nádobách, pretože tu sa zásoba živín rýchlo vyčerpá. Citrusy potrebujú dusík na rast zelených častí a fosfor a draslík na nasadenie kvetov a plodov. Hnojíme teda 1x za 14 dní suchým alebo vo vode rozpustným hnojivom, ideálne je hnojivo na citrusy na prírodnej báze, ako je Hnojík.

Samostatnou kapitolou je potom presádzanie citrusov. Citrusy by sme mali vždy presádzať do rovnakej zeminy, v akej boli pestované doteraz. Mladé rastliny presádzame každý rok, vzrastené raz za 2 až 3 roky. Vždy volíme o niečo väčší kvetináč, ktorý na dne vybavíme drenážou, navrstvíme substrát, presadíme citrus aj s koreňovým balom, môžeme odstrániť časť koreňov. Na povrch dáme mulč (ak je naň citrus zvyknutý). Ihneď po presadení rastlinu dôkladne zalejeme a neprihnojujeme.

Citrusy, a to najmä tie v nádobách, musíme pravidelne zastrihávať, aby sme podporili rast, násadu kvetov aj dozrievanie plodov. Ako čas rezu je ideálny koniec zimy, pretože je to obdobie, keď rastliny ešte nepučia ani nenakvitajú.

Nepoužívame nožnice, ale ostrý nôž, a výhonky režeme na vonkajší puk – teda posledný puk, ktorý nám na vetvičke zostane, smeruje von. Najvyšší výhonok (tzv. terminálny) ponecháme o niečo dlhší než ostatné. Snažíme sa o pravidelnosť, aby sme podporili tvorbu koruny. Ak si nie ste istí, je určite lepšie požiadať o radu skúseného pestovateľa, ktorý vám rez raz ukáže, a vy si potom už v nasledujúcich rokoch poradíte sami.

Skvelé hnojivo na citrusy je bezpochyby Hnojík. Dodáva rastline dusík na rast zelených častí aj fosfor a draslík na nasadenie kvetov a plodov, a to v šetrnej organickej forme, ktorá nezasoľuje substrát. Pri bežnom hnojení aplikujte Hnojík zálievkou 1-2x za mesiac.

V poslednom čase sú veľmi obľúbené, skoro až módne, mrazuvzdorné citrusy. Lenže – citrusy sú stále pôvodne tropické či subtropické rastliny, takže ani vyšľachtenie mrazuvzdorných variet nie je dokonalé. Najviac vydržia asi -15 °C, a to ešte len ak napadne snehová pokrývka, alebo sú dobre zazimované pri koreňoch (nastielka).

Mrazuvzdorné sú určite odrody Eremocitrus glauca, Citrus inchangensis, Citrus reticulata a Citrus unschiue – hľadajte podľa latinských názvov, pretože slovenské zatiaľ nemajú. Do záhrady vysádzajte aspoň trojročné rastliny, predtým ich v nádobách otužujte. Napriek tomu sa niekedy môže stať, že citrusy mráz poškodí.

Strom a plody sú podobné pomarančovníku, ale listy sú tmavšie a majú dlhší a širší krídlatý riapik. Plody sú skôr široké než vysoké, slabo sploštené a pri zrelosti svietivo oranžové s červenkastým nádychom. Povrch plodov je hrubý a jazvovitý. Kôra (oplodie) je hrubá, obsahuje silicu s menej príjemnou vôňou než u pomarančov a dosť ľahko sa lúpe. Dužina plodu obsahuje mnoho semien, je kyslá až sladkokyslá a chutí horko.

Strom s tŕnistými konármi rastie vzpriamene, ale do menšej výšky než pomarančovník. Staršie rastliny v nádobách sú 2,5–3 m vysoké a ich priemer je asi 1,5 m. Bigarádia sa pestuje v Stredozemí na väčších plochách ako ovocná drevina a z celých plodov vrátane oplodia sa vyrába pomarančový lekvár výbornej chuti. Plody sa tiež používajú na výrobu oranžád a pomarančových likérov. Pre voňavkársky priemysel sa pestujú zvláštne odrody bigarádie.

Pôvod a nároky na stanovište: Bigarádia sa dostala z Orientu do Európy ako prvý citrusový druh a niekoľko storočí tam aj jediným druhom zostala.

V porovnaní s pomarančovníkom je bigarádia menej citlivá na výkyvy vo vlhkosti pôdy a na chlad v zime.

Množenie: Najlepší spôsob množenia je očkovanie. Citrus aurantium je aj vhodným podpníkom pre iné citrusové druhy.

Choroby a škodcovia: Na nedostatočne vzdušných pôdach trpí väčšina citrusových druhov nebezpečnou hubovou chorobou krčkovou hnilobou (Phytophtora), avšak bigarádia tejto chorobe vzdoruje. Proti iným hubovým chorobám je ochrana pomerne ľahko možná. Dôležitá je kontrola štítničiek, ktoré cicajú na listoch a môžu spôsobiť ich opadanie.

Pestovanie: Bigarádia sa pestuje v nádobách ľahko, takže prezimovanie v zimnej záhrade alebo v malom skleníku je dobre možné. Rez v prvých rokoch sa zameriava na tvar koruny; rastlina s pretiahnuto guľovitou alebo pyramídovou korunou má menšie nároky na miesto. Neskôr sa koruna už len presvetľuje a odstraňujú sa odumreté konáre. Nevyhnutné sú výdatné dávky vody a pravidelné hnojenie na jar a v lete. V zime je vhodná teplota v rozmedzí 2 °C a 10 °C a obmedzená zálievka.

Citrónovník je malý strom alebo veľký ker s tŕnistými konármi. Mladé listy a puky majú načervenalú farbu. Vyvinuté listy sú bledozelené, podlhovasto vajcovité, špicaté a majú úzko krídlatý riapik. Veľké biele kvety sú vo zväzočkoch a objavujú sa počas celého roka. Tyčinky sú na báze purpurové, inak biele. Oválny plod s 8–10 segmentmi obsahuje semená, ktoré sú malé, vajcovité a vnútri biele. Žltá kôra je dosť hrubá a drsná.

Pôvod a nároky na stanovište: Citrónovník pochádza pravdepodobne z oblasti na juh od východných Himalájí. Medzi 11. a 13. storočím ho Arabi preniesli do Stredomoria, kde našiel priaznivé klimatické podmienky. Citrónovník vyžaduje miernu zimu a nie príliš teplé leto, aby mohli plody dozrievať počas celého roka.

Množenie: Aj keď je možné množenie semenami, rastliny na produkciu sa množia očkovaním, teda vegetatívne. K hodnotným odrodám patria ‘Vernia’, ‘Lisbon’, ‘Feminello’ a ‘Eureka’.

Choroby a škodcovia: Citrónovník je náchylný na krčkovú hnilobu. Preventívnou ochranou je udržiavanie pôdy (substrátu) bez prikrývky z organického materiálu a celkom bez buriny.

Pestovanie: Citrónovník je menej robustný než Citrus aurantium a Citrus madurensis. Je tiež chúlostivejší na dlhodobejší pokles teploty k bodu mrazu. Kvitnutie možno podporiť občasným miernym vyschnutím substrátu (rastlina však nemá vädnúť) a následne výdatnou zálievkou a tekutým prihnojovaním.

Citrus madurensis je prírodný kríženec Citrus reticulata var. austera (veľmi kyslá mandarínka) a Fortunella margarita (kumquat). Plod s 8–10 segmentmi pripomína mandarínku, ale je menší (priemer 20–30 mm), guľovitý až slabo sploštený, na vrchole plochý alebo mierne prehĺbený. Oranžové až oranžovočervené oplodie je tenké, jemné a slabo bodkované. Je jedlé a sladké, dobre sa lúpe len v plnej zrelosti.

Dužina plodu je oranžová, šťavnatá, kyslá a obsahuje malé semená so zelenými klíčnymi lístkami. Zrelé plody sa udržia dlhší čas na rastline bez toho, aby strácali na kvalite. Rastlina vo voľnej pôde rastie stredne silne, vzpriamene a stĺpovito. Staršie exempláre vo väčšej nádobe môžu byť až 1,5 m vysoké. Na konároch nie sú takmer žiadne tŕne, listy sú malé a široko oválne. Krémovo biele a silno voňajúce kvety sa otvárajú na jar.

Mandarínka obyčajná je oveľa premenlivejšia vo veľkosti plodov, v chuti, v tvare rastu a v nárokoch na stanovište než ostatné citrusové druhy. Preto sa tiež líši taxonomické zaradenie asi 500 opísaných foriem podľa jednotlivých autorov.

Pre skupinu mandarínok sú charakteristické tieto všeobecné znaky:

•Plody malé až stredne veľké, väčšinou zreteľne menšie než pomaranče, plocho okrúhle až silno sploštené.

•Kôra sa ľahko lúpe, pretože oplodie nepriľne tesne k dužine.

•Plod má dutú strednú os, jeho aróma je výrazná.

•Semená majú väčšinou zelenkasté klíčne lístky.

Stanovište: Strom je odolný voči chladu, ale plody nie. Konáre majú len slabé alebo žiadne tŕne, riapik listu nie je krídlato rozšírený.

Pôvod a nároky na stanovište: Mandarínka obyčajná sa objavila asi pred 200 rokmi v Taliansku. Na vývin plodov potrebuje viac tepla než mandarínka unšiu, ale znesie tiež viac horúčavy, pretože má plody zatienené hustým olistením.

vznikli v južnej Číne ako kantonské mandarínky a v druhej polovici 19. storočia sa dostali do Alžírska, kde získali veľký význam. Na vývin plodov potrebujú menej tepla, preto plody skoro dozrievajú. Výnosy sa však často znižujú, ak v čase počiatočného vývinu plodov nastane príliš teplé počasie.

vznikla v Japonsku a tam sa aj pestuje vo väčšom rozsahu. Zo všetkých citrusových rastlín je najodolnejšia voči mrazu a tiež na vývin plodov potrebuje menej tepla než ostatné mandarínky a pomaranče. Preto sa môže pestovať aj v oblastiach, kde je zima na pestovanie ostatných citrusov príliš chladná.

pochádza z južnej Číny a Taiwanu. Tam a v Indii sa pestuje na veľkých plochách. Tejto mandarínke, ktorá kvitne v troch periódach počas roka, lepšie vyhovuje tropické než subtropické podnebie. Mandarínka Ponkan vyniká medzi ostatnými mandarínkami veľkými plodmi a výbornou kvalitou.

Pomarančovník je stredne veľký až veľký strom s okrúhlou korunou. Pri pestovaní vo voľnej pôde potrebuje priestor 60–70 m². Plné výnosy môže prinášať až po dobu 40 rokov. Na vetvičkách mladých rastlín vyrastajú z pazúch listov mäkké a ohybné tŕne.

Stredne veľké kvety sedia jednotlivo alebo po dvoch. Guľovité až oválne plody majú dosť hladký povrch. Ako u ostatných citrusov sa oplodie pomaranča skladá z dvoch farebne odlišných pletivových vrstiev. Semená sú vnútri biele. Vývin plodov do zrelosti trvá podľa odrody 11–13 mesiacov, preto na rastline vidno na jar často kvety a zároveň aj plody.

Pôvod a stanovište: Pôvod pomarančovníka sa kladie do severovýchodnej Indie a do priľahlých oblastí Barmy a Indočíny. Pestovanie sa začalo v južnej Číne a od polovice 15. storočia sa pomarančovník pestoval v Stredomorí. Pomarančovník potrebuje plne slnečné stanovište, priepustnú pôdu s dobrou drenážou a výdatné a pravidelné zásobovanie vodou.

Množenie: Najčastejšie očkovaním na podpníky vypestované zo semien (na to sa najviac používajú Citrus aurantium, Citrus reticulata, Citrus sinensis a Poncirus trifoliata).

Pestovanie: Pravidelná a výdatná zálievka je veľmi dôležitá. Predovšetkým u rastlín v nádobách nemá substrát nikdy vyschnúť, pretože tým sa zhoršuje vývin listov, výhonkov a plodov. Len v posledných týždňoch pred zberom plodov počas zimného pokoja pomarančovník lepšie znáša nižšiu vlhkosť substrátu.

Choroby a škodcovia: V pestovateľských oblastiach je nevyhnutná intenzívna ochrana rastlín, pretože tam sú pomarančovníky najviac ohrozované škodlivými činiteľmi. U jednotlivých rastlín, ktoré sa pestujú v nádobách, je riziko napadnutia menšie.

Odrody

Uvádzajú sa len najdôležitejšie skupiny odrôd, ako sú ‘Shamouti’ a ‘Valencia’ s neskorou formou ‘Valencia late’. Inú skupinu tvoria „Naveloranges” (pomaranče s malým vrasteným plodom, pomaranče „s pupkom”) s odrodami ‘Washington’ a ‘Thomson’. V Stredozemí a hlavne v Taliansku sa pestujú pomaranče s krvavočervenou dužinou.

Šetrným organickým hnojivom — výluh z Hnojíka (1 čajová lyžička na 1 liter vody) do zálievky. Citrusy sú citlivé na zasolenie substrátu, preto je organická výživa bezpečnejšia než silné minerálne hnojivá.

Počas vegetácie (marec až október) približne 1x za 2 až 3 týždne, v zime hnojenie obmedzte alebo vynechajte podľa toho, či rastlina rastie.