Réva vinná: vlastnosti, odrůdy a vegetačný cyklus
Réva vinná je fascinujúca liana s bohatou biológiou. Objavte odrody, vegetačný cyklus, fenofázy aj tajomstvo listovej plochy a kvitnutia — všetko pre úspešné pestovanie.
Čo je réva vinná a prečo stojí za to ju spoznať
RÉVA VINNÁ
Vlastnosti révy vinnej a jej vegetačný cyklus
Aby sa človek naučil zaobchádzať s rastlinou vo svoj prospech, musí najprv dokonale spoznať jej biologické vlastnosti, oboznámiť sa s prostredím, v ktorom prebihal jej dlhodobý vývoj, a zistiť, ako podmienky tohto prostredia na rastlinu pôsobili.
Rod Vitis: botanická systematika a podrody révy
Čeľaď révovitých a zvláštnosti jej rastu
Z paleontologických objavov je zrejmé, že révovité rastliny vyrástali v najrozmanitejších oblastiach našej planéty. Ich morfologické a fyziologické vlastnosti sa formovali pod vplyvom rozdielnych stanovištných podmienok, či už pôdnych, alebo klimatických, príp. vplyvom rastlinných spoločenstiev či pôsobením živočíšnych škodcov. V období svojho prirodzeného vývoja podliehali révovité rastliny prírodnému výberu jedincov na početných stanovištiach. Postupne sa vytvorilo niekoľko druhov rodu Vitis, adaptovaných na určité ekologické podmienky. Niektoré základné vlastnosti však majú spoločné.
Rod Vitis delíme na dva podrody. Podrod Muscadinia má len dva druhy a tvorí prechod medzi rodmi Vitis a Ampelopsis. Od ostatných druhov rodu Vitis sa líši tým, že v jednoročných vyzretých výhonkoch je dreňový valec neprerušovaný priehradkami. Okrem toho aj tým, že oba jeho druhy majú vyšší počet chromozómov (40) než ostatné druhy rodu Vitis (38). Jeden z jeho druhov, Vitis rotundifolia, ktorý pochádza z juhovýchodnej časti USA, má vysoký stupeň odolnosti voči fyloxére aj hubovým chorobám. Tento druh má niekoľko odrôd, ktoré sa pestujú v najteplejších častiach USA ako stolové ovocie, prípadne aj na výrobu stolových vín. Odrody sa ťažko rozmnožujú odrezkami, pretože réva zle zakorieňuje. Neznášajú vápno v pôde. Vitis rotundifolia sa využíva zatiaľ len sporadicky na šľachtenie na rezistenciu, pretože pri krížení s európskymi odrodami vznikajú väčšinou neplodné potomstvá a semenáče majú vysoké nároky na teplé mikroklíma.
Podrod Euvitis má asi 70 druhov, ktoré pochádzajú z troch areálov rozšírenia. Najväčší počet druhov je zo Severnej Ameriky (americké révy), menší počet pochádza z Ázie (ázijské révy) a iba jediný druh z Európy. Európska réva, nazývaná tiež ušľachtilá réva, má botanický názov Vitis vinifera. Tento druh (species) má dva poddruhy (subspecies). Je to Vitis vinifera ssp. silvestris (voľne v lesoch rastúca réva lesná, predchodca dnešných odrôd) a Vitis vinifera ssp. sativa (predstavuje nepreberne množstvo pestovaných odrôd alebo kultivarov európskej révy).
Odrody viniča hroznorodého a ich geograficko-ekologické skupiny
Tieto odrody európskej révy rozdeľujeme do geograficko-ekologických skupín podľa miesta vzniku. Odrody jednej geograficko-ekologickej skupiny (Proles) majú veľa podobných vlastností a reagujú na podmienky vonkajšieho prostredia podobným spôsobom. Najstaršou skupinou odrôd je skupina čiernomorská (Proles pontica Negr.), ktorá sa delí na dve podskupiny (Subproles). Podskupina balkánska zahŕňa odrody vzniknuté na Balkánskom polostrove. Tie sa vyznačujú vysokou plodnosťou, majú väčšinou veľké hrozná a stredne veľké bobule. Môžu slúžiť ako stolové odrody na priamu konzumáciu hrozna alebo aj ako muštové odrody na výrobu bielych i červených vín. Väčšinou sú bujaného rastu a majú strednú odolnosť proti zmrznutiu. Ich hrozná dozrievajú stredne neskoro až neskoro. Podskupina gruzínska zahŕňa odrody vzniknuté v hlbokých údoliach Kaukazu, ktoré sú väčšinou muštového typu. Majú síce väčšie hrozno, ale menšie bobule, tenší výhonok, ktorý je pomerne odolný proti zimným mrazom. Potrebujú značnú tepelnú intenzitu, aby ich hrozná dozreli. Väčšina z nich má vysoký obsah kyselín v mušte, zvlášť kyseliny vínnej. Býva u nich aj vyšší obsah trieslovín a prípadne aj dobrá schopnosť hromadenia cukru v bobulích.
Kolonizačnou činnosťou Grékov a neskôr aj Rimanov sa dostávali odrody týchto dvoch najstarších podskupín pozdĺž brehov Stredozemného mora ďalej na západ a nakoniec boli rímskymi légiami zanesené aj do severnejších oblastí Európy. Tam sa tieto odrody stretávali s lesnou révou voľne rastúcou v prírode, a to hlavne v povodí veľkých európskych riek – Rýna, Dunaja, Rhony, Loiry, Garonny, Adiže – kde boli aj vhodné podmienky na rozvoj vinárstva. Postupne dochádzalo k samovoľnému kríženiu medzi révou lesnou a Rimanmi introdukovanými odrodami. Vznikali semenáče, ktoré boli krížencami medzi odrodami čiernomorskými a lesnou révou. Tie boli lepšie prispôsobené prírodným podmienkam severozápadnej a strednej Európy. Človek medzi nimi vyberал a zavádzal do kultúry také, ktoré prejavovali lepšiu adaptabilitu k novému prostrediu vznikajúcich vinárskych oblastí a hlavne tie, ktoré dávali kvalitné víno. Ľudia v týchto oblastiach Európy nehľadali u révy vinnej ovocie na priamu konzumáciu, ale hlavne surovinu na výrobu vína. Tak postupne vznikali nové odrody muštového typu, ktoré zahrňujeme do skupiny západoeurópskych odrôd (Proles occidentalis Negr.). Do tejto skupiny patrí väčšina odrôd u nás pestovaných ako sú: Rizling rýnsky, Burgundské, Sauvignon, Tramín, Cabernet, Merlot a iné. Väčšinou vynikajú menším hroznom s menšími bobulami, slabším rastom a majú tenší výhonok, ktorý dobre dozrieva. Sú značne odolné proti zimným mrazom a väčšina z nich dáva kvalitné vína s vysokým obsahom korenistých a voňavých látok.
Našim oblastiam najvzdialenejšie sú vinárske oblasti Malej a Strednej Ázie, ktoré majú odrody európskej révy s úplne zvláštnymi vlastnosťami. Je to skupina orientálnych odrôd (Proles orientalis Negr.), ktorá má dve podskupiny. Staršia z nich zahŕňa muštové odrody a nazývame ju podskupinou kaspickou (Subproles caspica Negr.). Zaraďujú sa do nej odrody vzniknuté okolo Kaspického mora, ktoré majú hladké listy bez obrúbenia, veľké hrozná, bujaný rast a vysoké nároky na teplo. V priaznivých podmienkach dávajú veľmi vysoké výnosy. Keď sa do Strednej Ázie rozšíril islam, ktorý zakazuje pitie alkoholických nápojov, museli byť vinice vysadené týmito odrodami vylúčené a nahradené odrodami výhradne stolového typu s veľkými hroznanmi a s veľkou bobulou, ktorá má tuhú dužinu a obsahuje málo muštu, a preto sa na výrobu vína nehodí. Tieto stolové odrody zaraďujeme do maloázijskej podskupiny (Subproles antasiatica Negr.). Majú veľmi bujaný rast, vysoké nároky na intenzitu svetla a tepla a vyžadujú závlahu. Väčšina z nich sa do našich podmienok nehodí. Medzi orientálnymi odrodami sú však aj také, ktoré sa dajú pestovať vo všetkých vinárskych oblastiach sveta, ako je napr. veľmi plastická odroda Chrupka. Je to jedna z najstarších odrôd sveta. Tvrdí sa o nej, že ju pestovali už starí Egypťania.
Ako sa vinič vínny stal liánou: vývoj a liánovité vlastnosti
Predpokladá sa, že európska réva, podobne ako ostatné révovité rastliny, bola pôvodne krovitou rastlinou. Rástla najčastejšie na slnných miestach lesostepí. Jej výraznou vlastnosťou bola svetlomilnosť, ktorá sa stala hlavným impulzom jej ďalšieho vývoja. Keď les postupne pohlcoval slnné miesta lesostepí, bol by krovitú révu zadusil. Nebola prispôsobená na vytváranie hrubého a vysokého samonosného kmeňa, ktorý by niesol jej korunu v úrovni listových korien ostatných stromov lesa. V tienistom prostredí lesa zápasili kry révy s nedostatkom svetla. Snažili sa predlžovať svoje letorasty. Preto sa u nich postupne zmenilo pôvodné monopodiálne vetvenie letorastov na vetvenie kombinované – monopodiálne sympodiálne. Pri pôvodnom monopodiálnom vetvení boli hlavné i bočné osi rastliny zakončené kvetenstevnami. To neumožňovalo nepretržitý rast počas vegetácie. Kombinované vetvenie umožnilo vznik kvetenstiev po strane hlavnej osi, ktorá sa mohla nerušene predlžovať. Sympodiálny článok osi rastie tak, že sa jeho vrchol odkloní nabok a v pazuche vrcholového meristému vznikne článok ďalší. Pôvodný vrchol, ktorý sa odklonil nabok, vytvorí buď kvetenstevo, alebo úponok na zachytenie letorastu na opore. Preto vidíme na jednoročnom vyzretom dreve európskej révy, ktorému hovoríme réví, rozdielne formované články (internodiá). Vždy je jeden článok bez úponky, čo je pôvodné monopodiálne vetvenie, a potom sú dva články s úponkou alebo kvetenstevnom, čo je neskôr vyvinuté vetvenie sympodiálne.
Jeden článok bez úponky a dva s úponkou tvoria trojčlen. Trojčleny sú morfologickou jednotkou vetvenia, ktorá má svoj rastový rytmus. Článok bez úponky je najkratší, potom nasleduje stredne dlhé sympódium a nakoniec najdlhší článok, čo je druhé sympódium. Tento rytmus sa opakuje po celej dĺžke réví.
Akonáhle sa zmenil spôsob vetvenia, bol letorastom umožnený nepretržitý rast počas vegetácie a z kra révy sa stala liána (popínavá rastlina). Rýchle predlžovanie zvisle postavených osí umožnilo réve vyšplhať po okolitých stromoch až do najvyšších vrcholkov ich korún a tam vystaviť svoje listy plnému svetelnému pôžitku. Rýchly rast letorastov révy je nevyhnutný na to, aby nebola réva potlačená mohutnejšími drevinami okolitého lesa. Spolu s premenou na liánu sa v réve vyvinula a pevne zakotvila jej ďalšia dôležitá vlastnosť – polarita alebo apikálna dominancia. Prejavuje sa rastovou prevahou letorastov vyrastajúcich z očiek postavených blízko vrcholovej časti. Súčasne sa prejavuje zábranou rašenia očiek na báze dlhých, zvisle postavených výhonov. Z bazálnych očiek môžu narásť letorasty, ale zostávajú krátke a v nasledujúcich rokoch skoro odumierajú, a tým sa vetvy révy rýchlo hoľajú.
Ako dôsledok liánovitého vývoja vznikol u vínnej révy veľký koreňový systém, ktorý vplyvom polarity prerastá hlboko do spodných horizontov a obopína veľký pôdny priestor. Korene révy neslúžia len na príjem a vedenie vody a minerálnych látok, ale sú dôležitým orgánom na ukladanie zásob. Slabá nadzemná konštrukcia liány sa môže ľahko zničiť. Potom plní koreňový systém funkciu pohotovostnej zásoby živín pre rýchlu regeneráciu nadzemnej časti. Korene majú veľkú životnosť a vydržia bez nadzemnej časti v nepoškodenom stave až 5 rokov. Pretože vínna réva nevytvára adventívne očká tam, kde počas rastu letorastu nevzniklo koliesko s očkom, nemôže z koreňového systému vyrásť nová rastlina, pokiaľ sa na ňom nezachovala časť nadzemnej lodžky so spiace očkami.
Okrem koreňového systému je časť zásobných látok uložená tiež v réví, hlavne v kolienkach (nodoch), a to v ich priehradke (diafragme), ktorá na tomto mieste predeľuje dreňový valec a spevňuje stavbu réví. Zásobné živiny v kolienkach slúžia na rýchle vyrašenie očiek a na počiatočný rast letorastov. Révovité rastliny sú teplomilné. Vyznačujú sa vysokým tepelným prahom, čo znamená, že začínajú rašiť až pri pomerne vysokej priemernej dennej teplote. U európskej vínnej révy je na to potrebná priemerná denná teplota 10 °C. Tú označujeme ako aktívnu teplotu alebo tiež vegetačnú nulu pre Vitis vinifera. Pôvodným stanovišťom európskej révy sú lužné lesy v povodí veľkých riek. Listnaté stromy lužných lesov majú podstatne nižšiu vegetačnú nulu než teplomilná réva, a preto sa skôr olistia. Aby sa vetvy liány nedostali do trvalého zatienenia, vyvíjajú sa letorasty po vyrašení očiek s prekvapujúcou rýchlosťou. Snažia sa najskôr rozložiť po obvode koruny listnatca. Na to je potrebná značná zásoba živín z minulého vegetačného obdobia, ktorá je uložená v koreňoch a blízko rašiacich očiek. Súčasne je nevyhnutný dostatok vody v pôde, na ktorú je réva na jar náročná.
Liánovitý rast umožnil réve rozvíjať letorasty pri plnom svetelnom pôžitku na korunách okolitých lesných stromov. Tým sa vytvorila mohutná koruna na vrcholovom konci a mohutný koreňový systém na konci bazálnom. Takýto vývoj silne kontrastuje s veľmi úspornou stavbou kmeňa a vetví, ktoré sprostredkúvajú spojenie medzi oboma pólmi, často veľmi vzdialenými. Zatiaľ čo väčšina drevín spotrebuje veľké množstvá živín na stavbu pevného kmeňa a vetví, prispôsobila sa réva tomu, aby mohla vytvoriť svoju korunu pri minimálnej potrebe živín na stavbu tela. Zníženie hmotnosti nadzemných častí je nevyhnutné preto, aby sa liána udržala na vrcholkoch pomerne tenkých vetví stromov, kde sú jej listy najlepšie osvetľované. Okrem nízkej mernej hmotnosti nadzemných orgánov révy k tomu prispieva aj pevný záchytný systém úponiek.
Nízku mernú hmotnosť nadzemných orgánov révy umožňuje anatomická stavba tkanív. Vnútornú časť letorastov zaujíma dreň, ktorej bunky čoskoro korknatejú a napĺňajú sa vzduchom. Akonáhle sa réva pevne uchytí svojimi úponkami na opore, odlučuje sa na starnúcom kmeni a vetvách borka. Borka, ktorá obsahuje mechanické tkanivá, vysychá a opadáva. Tkanivá jednotlivých orgánov sú budované z pomerne veľkých buniek a majú početné a veľké medzibunkové priestory. Dosahuje sa tak rýchla výmena plynov a nízka hmotnosť. Drevnatá časť obsahuje cievne zväzky veľkého priemeru, prispôsobené na rýchle prúdenie vody a živín v tenkých kmeňoch a vetvách. V zimnom období sú cievne zväzky naplnené vzduchom, a tým sa dosahuje odľahčenie celej kostry vetvenia. Všetky silne rozvetvené a pre ďalší vývin révy nepotrebné časti koruny odumierajú, vysychajú a ich tkanivá sa napĺňajú vzduchom, aby boli čo najľahšie.
Fyziológia a životné pochody viniča hroznorodého
Pre vinič hroznorodý je charakteristický intenzívny priebeh životných dejov. Jeho listy majú pomerne veľkú listovú čepeľ, ktorá býva bohato členená, aby sa dosiahlo optimálne postavenie vzhľadom na dopad slnečných lúčov. Čepeľ má intenzívne členovanú nervovú sústavu, čo umožňuje rýchly prívod vody a odvod asimilátov. Jeho pletivá obsahujú tiež značné množstvo chlorofylu. Mohutná asimilačná činnosť je zdrojom plastických látok využívaných pre energický rast letorastov, rýchly vývoj plodov a ich bohaté zásobenie cukrami. Tým sú plody lákavé pre vtáctvo, ktoré roznáša semená do ďalekého okolia.
Mohutná asimilačná činnosť súvisí tiež so značnou energiou dýchania. Dýchací kvocient viniča hroznorodého je nízky a vzniká veľké množstvo organických kyselín (okolo 3,5 %). Prevláda kyselina jablčná hlavne v chladnejších podmienkach rastu a pri nižšej intenzite svetla v listovej korune, čo sa prejavuje negatívne na kvalite plodov aj v kultúre pestovaného viniča, keď sú kry zatienené alebo zahustené. Pre intenzívny priebeh životných dejov je potrebný rýchly a vydatný vodný obeh vo vnútri pomerne slabých a dlhých kmeňov a konárov. Aby mohla byť voda dopravovaná vo veľkých množstvách úzkym prierezom kmeňa liány do veľkých výšok, vyvíja sa v koreňovom systéme vysoký koreňový vztlak. Súčasne má bunková šťava vysoký osmotický tlak a energická transpirácia listovej plochy vytvára mohutný transpiračný prúd.
Premena viniča hroznorodého na liánu bola umožnená hlavne vďaka jeho progresívnym biologickým vlastnostiam a značnej prispôsobivosti k podmienkam okolitého prostredia.
Životné deje viniča vo vzťahu k podmienkam prostredia
Vinič hroznorodý opakuje každoročne svoj vegetačný cyklus tak ako všetky trvalé rastliny. Jeho priebeh je v súhrne vždy rovnaký. Avšak jednotlivosti priebehu vegetačnými fázami sú veľmi odlišné a úzko súvisia so stanovištnými podmienkami, priebehom počasia, pohybom živín v pôde a hlavne s pestovateľskými zásahmi. Vegetačný cyklus viniča má tri obdobia: rast, dozrievanie, pokoj. Každé obdobie sa delí na jednotlivé fenofázy. Fenofázy rastu sú plakanie, pučanie, predlžovací rast, kvitnutie a rast bobúľ. Fenofázy dozrievania sú zrenie hrozna a dreva letorastov a prirodzený opad listov. Fenofázu pokoja možno rozdeliť na začiatok dormancie zimných očiek, výstup z dormancie a vynútený pokoj. Každoročným pozorovaním vegetačných zmien na viniči sa zaoberá fenológia viniča hroznorodého.
Plakanie a pučanie viniča: prvé jarné fenofázy
Fenofázy plaču a rašenia
Činnosť cievnych zväzkov, ktoré boli cez zimu naplnené vzduchom, sa obnoví až na jar. Nevyhnutné množstvo vody sa v zimnom období odovzdáva v nadzemnej časti od bunky k bunke. Tento pomalý postup vody nie je schopný zabrániť vysychaniu nadzemnej časti v suchých a veterných zimách, a preto môže dôjsť k nadmernému vyschnutiu kmeňov či ramien kríkov a k ich prasknutiu. Zvlášť vtedy, keď boli v zimnom období omladzovacím rezom nanesené na starinu veľké rezné rany. Až po oteplení pôdy na 5 – 6 °C dochádza k prvým biochemickým zmenám v koreňoch viniča, načo nasleduje rast koreňového vlášenia, čo sa pri oteplení pôdy na 8 – 10 °C v okolí hlavnej časti koreňového systému prejaví navonok tým, že z rezných rán na dreve začne vytekať miazga. Tomuto prejavu hovoríme plač viniča.
Plač sa prejaví na čerstvých rezných ranách. Na starých rezných ranách sa už neprejavuje, pretože nemajú cievne spojenie s fungujúcim cievnym systémom. Najviac miazgy vyteká z rán blízkych ku koreňom a tam, kde je priame spojenie s hlavnými ťahmi cievnych zväzkov. Na rezných ranách sa miazga postupne koncentruje a pôsobením baktérií a húb vzniká sliz, ktorý cievne zväzky upchá a výtok prestane. Niekedy sa stáva, že silným výtokom miazgy sú namočené očká krátkych čípkov tak silno, že nevyrašia. Za dobu plaču môže z jedného kríka vytiecť 0,1 – 5 l miazgy. Jej zloženie nie je stále. Na začiatku plaču má len malý obsah sušiny (0,07 %), takže prevažne ide len o vodu prijatú koreňmi. Neskôr sa sušina zvyšuje (max. 0,4 %). Sušinu tvorí asi tri štvrtiny organické látky a jednu štvrtinu minerálne látky, z ktorých prevláda vápnik a draslík. Okrem toho obsahuje miazga aj rastové látky – fytohormóny. Ich pomer závisí od podpníka, na ktorý je odroda naštepovaná. Rozdiely vo fytohormonálnom zložení spôsobované rôznymi podpníkmi majú hlboký vplyv na procesy látkowej výmeny, ktoré ovplyvňujú rast aj plodnosť naštepovaných odrôd a premietajú sa až do kvality plodov aj vyrobeného vína.
Ďalšie jarné otepľovanie vyvoláva rašenie očiek, ktoré boli počas fenofázy plaču dôkladne presýtené miazgou. Termín rašenia závisí od priemernej dennej teploty vzduchu a od reakcie jednotlivých odrôd viniča na túto teplotu. Každá odroda má vlastný tepelný prah, t. j. priemernú dennú teplotu vzduchu, pri ktorej vyraší. Závisí to aj od postupu otepľovania na jar. Pre európsky vinič bol medzinárodne prijatý ako vegetačná nula priemerný denný teplotný prah 10 °C. Len pri podrobných štúdiách sa používa pre každú odrodu vlastný tepelný prah, ktorý sa mení podľa jednotlivých stanovíšť v závislosti od priebehu tamojšieho podnebia.
Množstvo na jar vyrašených očiek sa riadi jednak vplyvmi prostredia (zásoba prijateľnej vody a živín, zimné poškodenie mrazom), jednak množstvom všetkých očiek ponechaných po reze na kríku viniča. Na nerezaných kríkoch vyraší z celkového počtu očiek len asi 20 – 50 %. Pestujú-li sa kríky viniča vo vinici v obmedzenom tvare, prinútime k vyrašeniu väčšinu očiek na vinohrade odrezaním väčšej časti odplodených vetiev. Ak sme na slabo rastúcom kríku ponechali veľa očiek, tak tiež všetky nevyrašia. Naopak, ak bolo na silno rastúcom kríku ponechaných málo očiek, vyraší nielen očká na vinohrade, ale aj mnoho spiace očká umiestnené na starine. Vznikne tak mnoho neplodných letorastov, ktorými by sa kríky zbytočne zahusťovali, ak by sme ich pri podlome neodstránili. Vinič má teda určitú samoreguačnú schopnosť, pokiaľ ide o vyrašenie očiek, prípadne o následnú bujnosť rastu.
Očko viniča je zložené z niekoľkých pukov. Sú to zvyčajne jeden hlavný puk a dva vedľajšie. Na jar väčšinou rašia len hlavné puky. Ak dôjde k ich poškodeniu mrazom, vyraší vedľajšie puky, ktoré sú plodné len u niektorých odrôd. Ale aj na kríkoch, na ktorých bolo ponechaných príliš málo očiek pri reze, vyraší nielen hlavné, ale aj vedľajšie puky. Tým by sa kríky nadmerne zahustili, a preto sa letorasty z vedľajších pukov pri podlome odstraňujú. Rašenie sa urýchli, ak je v pôde dostatok vody a dusíka, ktoré rašenie podporujú podobne ako zvýšenie teploty.
Rašenie je autonómny prejav a dochádza k nemu len na tých častiach kríka, ktoré sú v dosahu pôsobenia potrebnej teploty. Ak vysadíme kríok viniča mimo skleníka a zavedieme jednu jeho vetvu do skleníka, potom raší táto časť kríka v teplom vzduchu skleníka podstatne skôr a dôjde k urýchleniu aj ostatných fenofáz. Teplota má značný vplyv na životné procesy viniča.
Vlastnému vyrašeniu očiek, ktoré sa navonok prejaví prasknutím obalov očka a nárastom letorastov, predchádza rast skrátenej osi vnútri očka. Pri tomto raste vnútri očka sa vytvárajú na vrcholku skráteného zárodku budúceho letorastu ďalšie základy článkov a budúcich listov. Tým sa skrátená os predlžuje a zároveň s ňou sa predlžuje aj stopka budúceho súkvetia a pribúda na nej zárodkov kvetov. Teda už pred vyrašením očka v ňom prebieha predlžovací rast hlavnej osi aj osí súkvetia za súčasnej dodatočnej diferenciácie kvetov na osiach súkvetia. Je v záujme pestovateľa viniča, aby tento dôležitý pochod dodatočnej diferenciácie podporoval, a tým získal hrozny s veľkým počtom bobúľ a teda aj s veľkou priemernou hmotnosťou jedného hrozna. Dodatočná diferenciácia prebieha priaznivo pri dostatku vody a živín, hlavne dusíka v pôde. Záleží však na zaťažení kríkov plodnými očkami. Na kríkoch preťažených, kde bolo po reze ponechaných príliš veľa očiek, je konkurencia medzi založenými súkvatiami príliš veľká a kvetenstvá potom zostávajú malé.
Predlžovací rast výhonkov a funkcia listovej plochy viniča
Fenofáza predlžovacieho rastu
Po rašení očiek rastú letorasty spočiatku pomaly. Ich hmota sa tvorí zo zásob uložených hlavne v koreňovom systéme. Až po nástupe teplejšieho počasia sa zrýchľuje rast letorastov a súčasne prvýkrát odtekajú asimiláty z novo vytvorených listov. Asimiláty majú presne naznačený smer toku a miesta ukladania. Spotrebúvajú ich deliacie pletivá, ktoré produkujú fytohormon auxín. Ten im naznačuje smer prúdenia.
Listy viniča hroznorodého narastajú spočiatku pomaly. Ich plocha sa zväčšuje o 2 – 8 cm² denne. Potom každý list prechádza obdobím maximálneho rastu, kedy sa jeho plocha zväčší o 8 – 20 cm² za deň. V záverečnej rastovej fáze sa jeho rast opäť spomalí. List rastie najviac v čase, keď zaujíma 5. – 7. miesto od vrcholčeka letorastu. Listová čepeľ sa zväčšuje po dobu 25 – 35 dní. Do polovice svojej konečnej veľkosti narastá list za 15 – 18 dní od doby objavenia sa na vrcholčeku letorastu. Do začiatku kvitnutia mýva letorasť 7 – 8 listov s nadpolovičnou veľkosťou a po odkvitnutí to býva zvyčajne už 10 – 12 listov. To teda znamená, že počas kvitnutia narastá súčasne aj rýchlo plocha listových čepelí. Rýchlosť rastu listov je predovšetkým závislá od teploty (optimum je okolo 28 – 30 °C). Hrúbka listov závisí od ich osvetlenia a od rýchlosti predlžovania letorastu. Listy celý deň priamo osvetlené slnkom sú hrubšie, majú veľmi predĺžené bunky stĺpcového parenchýmu a v nich je aj väčšie množstvo chloroplastov. To znamená, že majú väčšiu asimilačnú výkonnosť. Listy rastúce v tieni sú tenké a majú menšie množstvo chlorofylu i menšie množstvo prieduchov. Radikálnym skrátením letorastov je možné získať hrubšie listy s veľkou listovou čepeľou, ktoré intenzívnejšie asimilujú. To sa využíva pri pestovaní viniča v skleníku alebo pri spôsobe vedenia viniča Vertiko.
Intenzita fotosyntézy je rôzna podľa odrôd. Vysokú intenzitu na jednotku plochy listu majú Tramín, Zweigeltrebe, Rizling rýnsky a iné. Pomerne nízku intenzitu má Müller-Thurgau. Odtok asimilátov z mladých listov viniča hroznorodého začína, keď list dosiahne asi 30 % svojej konečnej veľkosti. Pritom do neho v tomto období ale prúdia aj asimiláty z iných listov. Prítok asimilátov do listu sa zastavuje, akonáhle list dosiahol asi 50 % svojej konečnej veľkosti. Od tejto doby sa z neho presúvajú asimiláty do ostatných častí viničového kra, a to v závislosti od jeho postavenia na letorasté. Asimiláty odchádzajú z viničových listov čiastočne ihneď a čiastočne v neskorších termínoch, čo závisí od vonkajších podmienok. Čím sú podmienky vhodnejšie, tým je odtok rýchlejší. Asimiláty sa pohybujú v cievnych zväzkoch viniča rýchlosťou 27 – 30 cm za 1 hodinu. Prúd asimilátov zo spodných listov smeruje ku kvetenstvenstvám a ku koreňovému systému. Z listov situovaných od kvetenstva smerom k vrcholu letorastu smerujú asimiláty k deliacim pletivám na vrcholčeku letorastu, aby bol zabezpečený predlžovací rast letorastov. Oblasť, v ktorej sa delí prúd asimilátov smerom ku koreňom alebo smerom k vrcholčekom, nie je pevne fixovaná, ale počas rastu letorastov sa neustále posúva smerom k vrcholčekom letorastov. Tak postupne pribúda listov, ktoré vysielajú svoje asimiláty k hroznom a ku koreňovému systému. V čase pred kvitnutím prúdi asi z 5 listov asimiláty smerom ku koreňom, po odkvitnutí je to asi 8 listov, v čase hlavného rastu bobúľ prúdia do hrozien a ku koreňom asimiláty asi z 10 listov, v čase mäknutia bobúľ z 13 listov a v čase dozrievania hrozien zo 17 listov. Podľa toho môžeme povedať, že listy spodných dvoch tretín letorastu majú význam hlavne pre vývin bobúľ a teda aj pre hmotnosť hrozna, kým listy vrchnej tretiny letorastu majú hlavne vplyv na kvalitu úrody.
Ďalšou dôležitou funkciou listov viniča je výpar vody – transpirácia. Závisí od stanovištných podmienok a od odrody. Vplyv stanovištných podmienok sa odráža na stave prieduchov listov. V jarných mesiacoch, do obdobia kvitnutia, prebieha transpirácia tak, že sa jej intenzita v dopoludňajších hodinách postupne zvyšuje a dosahuje maximum asi o 13. hod. Potom zase klesá k minimu vo večerných hodinách. Transpiračná krivka určujúca intenzitu transpirácie na jednotku plochy listu je v tomto čase jednovrcholová. V období po odkvitnutí viniča, keď nastúpia vyššie denné teploty, môžeme pozorovať útlm transpirácie v poludňajších hodinách. Transpiračná krivka sa mení na dvojvrcholovú s jedným maximom okolo 11. hodiny a s druhým okolo 15. hodiny. V období mäknutia bobúľ a zrenia hrozien je intenzita transpirácie podstatne nižšia ako v období hlavného rastu, a tým sú aj rozdiely v jej intenzite počas dňa menšie. Poludňajší útlm transpirácie znamená tiež zníženie alebo zastavenie fotosyntézy. Tento výpadok produkcie cukrov sa odráža negatívne na raste bobúľ, koncentrácii cukrov v nich aj na dozrievaní dreva. Môžeme to pozorovať v suchých a veľmi teplých letách. Poludňajší útlm činnosti listov sa dá odstrániť zvlhčením povrchu listov a ovzdušia malou dávkou jemne rozstrekanej vody. Stačí na to závlaha postrekovaním v množstve 1 – 2 mm vody alebo ešte lepšie hmlistenie zvlášť nízkymi dávkami vody. Intenzita asimilácie môže stúpnuť až o 30 %, a tak sa dajú získať hrozná s vyšším obsahom cukrov.
Denný výpar vody z jedného viničového kra závisí od jeho tvaru a od odrody, prípadne od hustoty jeho olistenia. Pri vedení na hlavu sa vyparí denne z jedného kra 2 – 3 l vody. Pri rýnsko-hessenskom vedení 3 – 5 l a pri vysokom vedení 4 – 12 litrov vody. Výpar závisí aj od vlhkosti pôdy. Vzhľadom na hustotu olistenia je výpar vyšší u Tramínu, Burgundského modrého, Burgundského bieleho. Stredne veľký u Müller-Thurgau, Frankovky, Portugalského, Rizlingu vlašského. Nízky výpar majú Rizling rýnsky, Leanka, Veltlínske zelené. V jarnom období sa výpar riadi viac vlastnosťami odrody. Väčšia intenzita sa tu prejavuje u západoeurópskych odrôd. V letných mesiacoch rozhoduje viac hustota olistenia.
Medzi intenzívne prejavy životných pochodov vo viniče patrí aj dýchanie listov, ktoré je najväčšie u mladých listov. Je tiež vyššie u štepovaných krov než u krov vlastnokoreňových a stúpa s veľkosťou tvaru kra. Aj prihnojenie viniča bórom vyvoláva vyššiu intenzitu dýchania. V korune listovej u toho istého kra je vyššia intenzita dýchania hlavne u listov zatienených, ktoré pri tomto pochode produkujú najviac kyseliny jablčnej. Preto by mal mať pestovateľ záujem na tom, aby bolo čo najviac listov priamo osvetlených slnkom.
Zálistky (fazochy) a ich vplyv na cukornatosť hrozna
V období pred kvetením a hlavne po ňom sa začnú na letorastoch objavovať osi druhého rádu – zálistky (fazochy). Vyrastajú v pazuche každého hlavného listu. Ich morfologická a anatomická stavba sa nijako neodlišuje od hlavných letorastov, majú iba menšie rozmery. Zálistky rastú intenzívne hlavne pri krátkom reze a pri malom zaťažení krov plodnými očkami alebo pri vyššej vlhkosti pôdy a nadbytku dusíka. V strednej časti vzpriamených letorastov narástajú zálistky dlhšie, ak je zachovaný vrchol letorastu. Po odstránení vrcholu narástajú zálistky najviac vo vrcholovej časti letorastu. Ak letorasty visia k zemi, narástajú zálistky iba slabo. Pri oblúkovitom ohnutí letorastov s klesajúcou vrcholovou časťou vyrastajú zálistky so zvýšenou intenzitou na vrcholku oblúka.
Zálistkové listy majú vyššiu intenzitu asimilácie, transpirácie aj dýchania než hlavné listy. Asimiláty z nich začínajú odtekať pri 40 % konečnej veľkosti a pri dosiahnutí 65 % konečnej veľkosti sa do nich zastavuje prítok asimilátov. Asimiláty z fazochových listov sa transportujú buď do vyššie položených listov fazochu, alebo putujú po hlavnej osi do kvetenstiev či hrozna položeného na nej. Nikdy nie sú transportované do vrcholu hlavného letorastu ani ku koreňom či listom hlavného výhonku. Táto špecializácia v transporte asimilátov z fazochových listov ide tak ďaleko, že asimiláty z fazochov situovaných na ľavej strane hlavnej osi sú transportované do hrozna vyrastajúceho na tejto strane hlavnej osi a z fazochov na pravej strane zase len do hrozna na tejto strane osi. Toto zistenie množstva a smeru transportu asimilátov z fazochov sa využíva pri ošetrovaní listovej plochy krov révy. Fazochy narástajúce v spodnej polovici letorastov sa vylamujú pri intenzívnych spôsoboch pestovania révy. Je to preto, že príliš zahusťujú listovú zónu okolo hrozna a v čase dozrievania hrozna sú listy týchto fazochov už zostarnuté a málo výkonné. Fazochy v hornej časti letorastov sa zaštipujú za 3. až 4. listom, aby sa využila produkcia asimilátov v týchto listoch a smer ich transportu k hroznu. Vedie to k zvýšeniu cukornatosti hrozna.
Rez révy vinnej a optimalizácia listovej plochy pre kvalitu úrody
Celková listová plocha kra je veľmi dôležitou zložkou ako pre tvorbu úrody, tak pre jej akosť a pre zakladanie kvetenstiev, dozrievanie dreva a rast koreňov aj zásobných látok v nich. Listová plocha voľne a bez rezu rastúcich krov sa tvorí inak ako listová plocha krov rezaných. Pri voľnom raste kra sa zjara veľmi rýchlo vytvorí veľká listová plocha, pretože na kre vyraší veľký počet očiek. Jednotlivé listy zostávajú malé a majú vysoký obsah sušiny. Na veľmi nakrátko rezaných kroch s malým zaťažením plodnými očkami síce narastajú dlhé letorasty s veľkými listami, ale celková listová plocha sa zväčšuje pomaly a zväčšovanie trvá dlhú dobu. Veľká listová plocha nerezaných krov spôsobí svojou intenzívnou fotosyntézou na začiatku vegetácie zvýšenie cukru v koreňoch, a tým rýchlejšie prijímanie minerálnych živín, najmä draslíka, v porovnaní s krmi nakrátko rezanými. V ďalších fázach vegetácie sa u nerezaných krov značne zahustí listová plocha, čo sa negatívne odrazí na vývoji krov. Rezom krov neregulujeme len úrodu, ale aj tvorbu listovej plochy a jej osvetlenie a ďalej pomer medzi listovou plochou a úrodou, ktorý je veľmi dôležitý pre akosť plodov. Preto je potrebné zvoliť správne zaťaženie krov plodnými očkami. Zaťaženie sa pohybuje medzi 6 – 12 očkami na m² pôdneho povrchu vinice. Tým sa dá vypestovať aj optimálna pokryvnosť lístia, ktorá sa má pohybovať okolo 2. To znamená, že na 1 m² povrchu pôdy vinice pripadajú 2 m² listovej plochy krov révy.
Ani pri optimálnej pokryvnosti lístia nie sú všetky listy priamo osvetlené slnkom. Ploche listov priamo osvetlených slnkom hovoríme solárna listová plocha a jej veľkosť sa pohybuje okolo 30 – 35 % z celkovej listovej plochy pri moderných spôsoboch vedenia. Vo zvyšovaní solárnej listovej plochy vhodným rozmiestnením letorastov je stále ešte skrytá rezerva dosahovania dobrých úrod pri vysokej akosti hrozna, ako ukazujú najnovšie spôsoby vedenia a rezu révy vinnej.
Listová plocha slúži na tvorbu úrody a načerpanie zásob plastických látok do koreňového systému. Pri pestovaní révy vinnej nemožno usilovať len o vytvorenie veľkej listovej plochy, ale aj o jej maximálne oslnenie. Ale ani veľká a oslnená listová plocha nemusí vždy znamenať vysokú produktivitu asimilácie. Čím väčšia listová plocha pripadá na jednotku sklizne hrozna, tým nižšia býva produktivita asimilácie, pretože vyrobené asimiláty neodchádzajú dostatočne rýchlo do centier spotreby a určité nahromadenie asimilátov v listoch spomaľuje tvorbu ďalších. Preto môže často zvýšené využitie listovej plochy úrodou hrozna viesť k zvýšeniu jej produktivity. Najmarkantnejšie sa to prejavuje pri používaní dlhého rezu na ťažni. Na ťažniach sa zvyšuje počet aj veľkosť hrozna a čiastočne sa brzdí rast v porovnaní s rezom na dvojoké čípky. Tým sa upraví pomer medzi úrodou a listovou plochou v prospech hrozna. V listoch sa potom objaví vyšší obsah chlorofylu a ich produktivita sa zvýši. Zvýšenie sklizne dosiahnuté dlhým rezom na ťažni neznižuje jej akosť, ak nie je prekročený optimálny počet očiek na jednotku plochy vinice.
Zakladanie kvetenstiev révy: teplota, svetlo a veľkosť hrozna
Fenofáza kvitnutia
Kvitnutie je krátke obdobie vegetačného cyklu, ktoré je náročné na ustálené a teplé počasie. Najvhodnejšie je, ak prebehne v našich vinárskych oblastiach v prvých dvoch dekádach júna. V tretej dekáde júna nastupuje u nás zvyčajne ochladenie s vyššou zrážkovou činnosťou. Ak réva kvitne v tomto období, bývajú kvetenie sprevádzané defektmi v opelovaní a oplodňovaní a kvetenstvové laty bývajú obsadené bobúľkami len riedko alebo sú dokonca sprchnuté.
Kvetenstvové laty, na ktorých sa počas fenofázy kvitnutia rozvíjajú kvietky, vznikajú ako nepatrné základy kvetenstiev v púčikoch výhonkov o jeden rok skôr, než ku kvitnutiu dôjde. Tento pochod nazývame zakladanie (iniciácia) kvetenstiev. Podľa súčasných poznatkov prebieha zakladanie kvetenstiev vo veľmi úzkej závislosti od intenzity osvetlenia a od teploty. Keď pozorujeme rast výhonkov révy, vidíme, že sa z vrcholového súboru listov postupne oddeľujú lístky, ktoré sa rozvíjajú a narastajú. Tým, že narastá vrcholík so súborom novo sa tvoriach lístkov, vzdiaľuje sa postupne lístok, ktorý sa od vrcholíka oddelil, od vrcholového súboru a narastá v list. V dobe, keď sa lístok od súboru oddelí, nesie už v pazuší základ zimného púčika. V ňom je vytvorená krátka os budúceho výhonku, ktorá vyrastie po rašení púčika v nasledujúcom roku. Na tejto osi sú základy dvoch spodných listov. Keď sa list s púčikom vo svojom pazuší vzdiali od vrcholíka tak, že zaujíma 7. – 8. miesto počítajúc zhora, je už os budúceho výhonku v priľahlom púčiku dlhšia a nesie 5 – 6 začiatkov listov. V tú dobu sa rast osi na čas zastaví a kým nedôjde k pokračovaniu jeho rastu, vznikne na osi hrbolček, z ktorého sa postupne vytvorí kvetinstvo. Vznik základného hrbolčeka je však podmienený vhodnými svetelnými a tepelnými podmienkami, ktoré jeho vzniku predchádzali. Predpokladá sa, že akceptory (príjemcovia) podnetu vonkajších podmienok k založeniu hrbolčeka kvetenstovej laty sú základy prvých dvoch listov založených na osi vnútri púčika už v dobe, keď list bol členom vrcholového súboru listov.
Kvetinstová sa začínajú zakladať pri teplote 20 °C. K značnému útlmu tohto procesu dochádza pri teplote 40 °C. Najviac kvetenstiev sa zakladá pri teplote 30 °C. Pri zisťovaní nutnej dĺžky pôsobenia tejto teploty počas dňa sa ukázalo, že pri pôsobení 1 hodiny denne sa kvetinstová nezakladajú. Ak však optimálne teploty pôsobia 4 hodiny denne, založí sa rovnaký počet kvetenstiev, ako keby teplota pôsobila 16 hodín denne. K založeniu kvetenstiev však nestačí len teplota, ale zároveň je nutná aj určitá intenzita osvetlenia. Čím vyššia je teplota, tým vyššia musí byť aj intenzita osvetlenia. Pri teplote 25 °C sa dosahuje optima pri svetelnej intenzite 3600 luxov a pri teplote 30 °C musí byť intenzita osvetlenia vyššia, ak má byť dosiahnutý väčší počet založených kvetenstiev. Stupňovanie intenzity osvetlenia má hlavne význam pri teplote 30 °C, pretože pri tejto teplote vyvolá zvýšená intenzita osvetlenia tvorbu rozmernejšieho základu kvetenstovej laty, teda aj väčších hrozienok. Schopnosť k založeniu kvetenstiev nemá rastúci púčik dlhú dobu. Akonáhle sa púčik posunie na 10. poradie od vrcholíka výhonku a kvetinstvo v ňom nebolo založené, potom sa už založiť nemôže, aj keď sú podmienky prostredia priaznivé.
Uvedené fakty možno doložiť praktickými poznatkami pri pestovaní révy v menej priaznivých klimatických podmienkach, kde sa pre ňu musia vyhľadávať zvlášť chránené a teplé polohy s celodenným osvetlením, ktoré sa zlepšuje na strmých svahoch. V blízkosti obydlí sa vysádza réva k južným stenám, ktoré sa natierajú na bielo, aby odrážali slnečné lúče. Zlepšenie mikroklimatických podmienok má teda význam nielen pre urýchlené zrenie hrozna, ale aj pre lepšie zakladanie kvetenstiev a pre zlepšenie podmienok odkvitnutia révy. V našich klimatických podmienkach sa zakladajú kvetinstvá v púčikoch révy od polovice mája do konca júla. V tomto období by mala byť listová plocha výhonkov, ktoré ponecháme k plodnosti v nasledujúcom roku, dobre osvetlená. Ich zatienenie znamená zníženie úrody v nasledujúcom roku. Zatienenie nesmie prichádzať ani od iných predmetov, stromov či budov, ani od iných častí vlastných krov. Preto sa do vinice nesmú vysádzať stromy a solitérne kry révy sa nesmú vysádzať na miesto, kde nemajú celodenné oslnenie.
Po založení kvetenstiev v púčiku nasleduje postupné vytváranie jednotlivých častí kvetenstiev, ktoré nazývame základná diferenciácia kvetenstiev. Tento pochod pokračuje asi do polovice augusta, keď sa všetok rast v púčikoch zastavuje a zimné púčiky vstupujú do organického pokoja, čiže dormanciae. V období organického pokoja sa stav začiatkov kvetenstiev v púčikoch nemení. Až koncom zimy a začiatkom jari, keď sa púčiky plne vymania z endogénneho pokoja (dormancie) a nastupujú do vynúteného pokoja, začne opäť narastať os, základy listov a postupne aj druhá fáza diferenciácie kvetenstovej laty naštartuje jej ďalší nárast. Tomuto pochodu hovoríme dodatočná diferenciácia. Pri nej narastá konečná veľkosť zárodku kvetenstiev. Táto veľkosť závisí nielen od prítoku vody a živín, menovite dusíka, ale aj od celkového počtu kvetenstových lát, ktoré sa na kre révy vyvíjajú súčasne. Dostatok vody a dusíka v pôde a pomocou malého zaťaženia kra plodnými púčikmi sa dajú vypestovať veľké základy kvetenstiev a neskôr aj veľké hrozienka pri dobrom odkvitnutí lát. Záleží však aj na rýchlosti biologických pochodov pri narastaní zárodku osi a pri dodatočnej diferenciácii kvetenstiev. Pri rýchlom rašení, ktoré prichádza v abnormálne teplej jari, narastá os príliš rýchlo a dodatočná diferenciácia kvetenstovej laty sa ukončí príliš skoro – hrozienka zostanú menšie. Pri vleklom rašení za nižších teplôt prevládajú pochody diferenciácie kvetenstovej laty nad rýchlosťou rastu osi a hrozienka narastú veľké za predpokladu priaznivých podmienok opelovania a oplodnenia.
Kvitnutie viniča: priebeh opeľovania a vplyv počasia
Vlastné obdobie kvitnutia je veľmi náročné na priaznivé počasie. Kvietky rozkvitajú hlavne v dopoludňajších hodinách (8 – 11) a pri rozkvete zhadzujú celú čiapočku vytvorenú zo zrastených korunných lupienkov, ktorej spodný okraj sa uvoľní a zdvihne nahor. Po odpadnutí čiapočky praskajú za pekného počasia peľnicové vrecká, ktoré sa otvárajú smerom k blizne. Z nich sa vysype mráčik peľu, ktorý obklopí bliznu. Otvorenie peľníc je ovplyvňované teplotou vzduchu, ktorá sa musí pohybovať aspoň okolo 15 °C. Čím je teplota vyššia a vzduch suchší, tým je otváranie peľníc istejšie. Dážď a vysoká vzdušná vlhkosť bráni otváraniu peľníc. Je to spôsobené tým, že roztrhnutie vonkajšej steny peľového vrecka, v ktorom sú peľové zrnká, je založené na vysychaní. Najväčšie percento kvietkov sa opelí vlastným peľom v okamihu, keď praskne peľové vrecko a peľ je vrhnutý proti blizne. Len veľmi málo kvietkov sa opelí prenosom peľu vetrom alebo hmyzom. Na blizne sú drobné výrastky – papily, na ktorých sa vytvára hustý lepkavý sekrét. Peľové zrnká prilepené na blizne absorbujú sekrét a začnú pozvoľna napúčať. Ich blana, ktorá ich chráni pred stykom s vonkajším prostredím, sa roztrhne a vyrastá peľová láčka. Tá potom prerastie bliznou, čnelkou a semenníkom k jednému z vajíčok.
Klíčenie a rast peľovej láčky silne ovplyvňuje teplota. Pri teplote 15 °C vyklíči len nepatrné množstvo peľových zŕn. Pri tejto teplote je rast peľovej láčky taký pomalý, že prerastie z blizny k vajíčku za 5 – 7 dní. Optimálne klíčenie aj rast peľových láčok prebieha pri teplote 25 – 30 °C, kedy peľové láčky dosiahnu vajíčok už za niekoľko hodín.
Rast a plodnosť viniča: vzájomný vzťah a samoregulácia kra
Spôsob rastu viniča hroznorodého v prírodných podmienkach zodpovedá možnostiam a potrebe odľahčovania rastlinného tela. Súvisí tiež s potrebou intenzívneho osvetlenia, ktoré je pre vývoj tejto rastliny základným klimatickým faktorom. Kým sa mladé rastliny viniča, vzniklé zo semien, nachádzajú v tienistom prostredí lesa, podporuje nízka svetelná intenzita ich predlžovací rast. Letorasty hľadajú vhodný oporu, aby sa po nej dostali čo najbližšie k svetelnému zdroju. V lesnom tieni a pri zvislom postavení letorastov sa v ich očkách nezakladajú kvetné súkvetia.
Až keď vinič dorastie do vrcholkov stromov a rozostrie svoje vetvy po povrchu koruny stromu, vyvolá nové prostredie zmeny v stavbe a funkcii orgánov. Zvýšený svetelný požitok vyvolá zmenu štruktúry listov. Vznikajú listy hrubšie, s vyššou fotosyntéznou aktivitou a zväčší sa množstvo ukladaných zásobných látok. To podporuje zakladanie súkvetí v oslnených očkách. Nástup plodnosti je súčasne podporovaný zmenou polohy letorastov, ktoré už nesmerujú nahor, ale rozprestierajú sa po korune stromu vodorovne alebo z nej visia dole. Vodorovne rozložené vetvy začnú plodiť a súčasne sa začnú často rozvetvovať. Množstvo plodov so semenami (potomstvo) a množstvo jednoročných výhonov si začína konkurovať vo výžive. Jednoročné plodonosné letorasty narastajú kratšie a s krátkymi článkami na tenkých osiach letorastov. Čím je rozvetvovanie s pribúdajúcim vekom liány väčšie, tým kratšie zostávajú letorasty. Také krátke letorasty nedozrievajú pre nedostatok stavebných látok a sú po odplodení odsúdené v zimnom období na zánik pôsobením mrazu, prípadne pôsobením sucha. Vznikajú tak preguľaté a postupne odumierajúce poschodia, ktoré úplne vyschnú a neskôr sa od liány oddelia odlomením pri silnejších vetroch.
Vinič hroznorodý reguluje každoročne pri jarnom rašení počet rašiacich očiek v závislosti od podmienok vlhkosti a výživy. Na voľne rastúcej rastline viniča nikdy nevyraší všetky očká, ktoré sa v predchádzajúcom roku vytvorili. Jedna tretina až jedna polovica očiek zostáva na rastline v pokoji. Sú to tzv. spiace očká. Z tejto zásoby spiacich očiek, ktoré sú na starej dreve, sa potom nahrádzajú novými, dlhými výhonmi silne rozvetvené a odumierajúce poschodia. Z niektorého zo spiacich očiek, ktoré je bližšie vodivým dráham, vyrastá dlhý a bujný letorost, ktorý zaujme výhodné postavenie na dobre osvetlenom mieste a z neho sa potom založí nové rastové poschodie.
Hlavným znakom rastu viniča hroznorodého vo voľnej prírode je postupné odumieranie preguľatých a silne rozvetvených rastových poschodí a zakladanie poschodí nových. Na krátkych prírastkoch mohutne rozvetveného rastového poschodia vznikajú len malé a riedke hrozny s malými bobuľami. Na novo založených poschodiach, ktoré sú priaznivejšie situované vzhľadom na osvetlenie a sú málo rozvetvené, vznikajú bujnejšie rastúce letorasty a na nich sú aj lepšie vyvinuté hrozny. Človek tento jav v prírode skoro odpozoroval a v snahe získať lepšie vyvinuté hrozny začal odstraňovať silnejšie rozvetvené vetvy odrezávaním. Dospel postupne k takej technike rezu, že odstraňoval celé vetvy hneď po prvom rozvetvení a ponechával na rastline len úmerný počet nerozvetvených vetiev, teda jednoročných vyzretých výhonov (réví), ktoré skracoval na vhodnú dĺžku.
U viniča hroznorodého sú rast a plodnosť vo veľmi úzkom vzájomnom vzťahu. Prejavujú sa na tom istom orgáne – na zelenom letoroste, ktorý vyrástol z ozimného očka. Plodnosť každého letorostu je určovaná podmienkami minulého vegetačného obdobia, keď sa vyvíjalo očko, z ktorého letorost vyrástol. Každé očko na réví je schopné priniesť plodný letorost, ak sa vyvíjalo za vhodných poveternostných podmienok a pri zodpovedajúcom prísune vody a živín. Hovoríme, že potenciálnu plodnosť majú všetky dokonale vyvinuté očká. Ak je počas obdobia, v ktorom sa zakladajú v očkách letorastov súkvetia pre úrodu budúceho roka (máj – júl), dostatok pohotových živín, priaznivé počasie a ak sú letorasty dostatočne osvetlené, potom zakladanie súkvetí nie je negatívne ovplyvňované množstvom úrody bežného roka za predpokladu, že úroda je úmerná vzrastnosti kra. Preto sa u viniča nevyskytuje za priaznivých podmienok periodicita plodnosti.