Drobné ovocie: kompletný sprievodca pestovaním na záhradke
Ríbezle, egreše, maliny, ostružiny, lieska aj jahody — sprievodca pestovaním drobného ovocia od výsadby cez rez a hnojenie až po ochranu pred škodcami a chorobami.
Prečo pestovať drobné ovocie a čo do neho zaraďujeme
DROBNÉ OVOCIE
Druhy drobného ovocia sú na záhradkách najrozšírenejšími a snáď najobľúbenejšími ovocnými plodinami. Dôvodov pre to je niekoľko. Môžu sa pestovať na najmenšej ploche a väčšinou aj v polotieni. Nie sú náročné na pôdu, zvlášť na jej hĺbku. Rodia skoro po výsadbe a rodia pravidelne každým rokom. Dajú sa pestovať aj v menej klimaticky priaznivých oblastiach, napr. v podhorských a horských polohách, kde sa už náročnejším ovocným druhom nedarí. Okrem toho je to väčšinou po zimných mesiacoch prvé ovocie, vynikajúce vysokým obsahom vitamínov a minerálnych látok; vitamín C si uchováva aj po konzervovaní. Do drobného ovocia zaraďujeme ríbezle, egreše, maliny, ostružiny, tiež liesku a hlavne jahodník, ktorého plody sú najobľúbenejším ovocím.
Ríbezle: výsadba, tvarovanie krov a ošetrovanie
Ríbezle
Všetky tri druhy ríbezlí — červené, biele aj čierne — sú celkom nenáročné na polohu a podnebie a darí sa im ako v nížinných priaznivých oblastiach, tak aj vo vysokých polohách s drsným podnebím. Dobre rastú aj v polotieni, kde však mávajú menej kvalitné plody. Vyžadujú hlboké, živné, humózne a primerane vlhké pôdy. Zvýšený požiadavok na pôdnu vlahu má čierna ríbezľa, ktorá v suchých pôdach predčasne zhadzuje listy, tvorí malé prírastky a plody opadávajú. Červené a biele ríbezle majú radšej pôdy mierne kyslé, čierna ríbezľa znesie aj pôdu s väčším obsahom vápnika.
Najvhodnejším tvarom pre pestovanie ríbezlí je ker, pretože sa ľahko omladí a v dobrých podmienkach a pri správnom ošetrovaní vydrží až 10 rokov. Stromčekové ríbezle, či už pravokoreňové alebo štepované na meruzalke, rýchlejšie starnú a dávajú nižšie výnosy. Čierne ríbezle sa ako stromček nepestujú. Ríbezle možno tiež pestovať ako ovocnú stenu; kry sa vysádzajú hustejšie a rezom sa udržujú užšie pásy. Môžu sa tiež pestovať na drôtenkách; kry sa potom vedú plošne. Tento spôsob sa dá použiť najmä u odrôd s menej pevným rastom, ako je napr. 'Karlštejnský červený'. Vo forme voľného kra sú však ríbezle najefektívnejšie.
VÝSADBA Pred výsadbou ríbezlí pôdu starostlivo pripravíme, odstránime vytrvalé buriny a pôdu pohnojíme maštaľným hnojom. Kry vysádzame na vzdialenosť 1,5—2 m, čierne ríbezle na 2—2,5 m od seba. Ak vysádzame viac radov, majú byť rady až 3 m od seba. Stromčekové ríbezle sádzame na 1 m od seba a asi 70 cm od cesty. Na 1 m od seba sádzame aj kry pri pestovaní ríbezlí v ovocnej stene a na drôtenkách. Ríbezle sádzame na jeseň alebo skoro na jar, pretože skoro rašia. Pri výsadbe dáme na dno jamiek dobre vyzretý kompost a sádzame tak hlboko, aby sadenica bola asi o 5 cm hlbšie, ako bola v škôlke. Sadenice pred výsadbou upravíme, t. j. skrátime poškodené alebo príliš dlhé korene a pri nadzemnej časti ponecháme 3—6 silných výhonkov, slabé úplne odstránime. K sadeniciam vysadeným na jeseň prikopeme zem a ponecháme na nich výhonky dlhé asi 40 cm, ktoré skrátime až na jar na 2—3 očká. Pri jarnej výsadbe musíme každú sadenici niekoľkokrát dôkladne zaliať. Ku stromčekovým ríbezliam musíme dať kôl, ktorý siaha až do korunky, a k nemu najmenej na dvoch miestach priviazať kmeník. Kôl zatĺčeme vopred, pretože pri dodatočnom zatĺčaní by sme mohli poškodiť korene stromčeka. Kôl má byť z južnej strany, aby chránil kmeník pred slnkom.
OŠETROVANIE Počas vegetácie pôdu okolo kra alebo stromčeka stále kypríme a zbavujeme burín. Rozrušovaním pôdneho škraloupu zabraňujeme stratám vlhkosti výparom. Osvedčuje sa aj mulčovanie pôdy okolo krov alebo stromčekov. Na jeseň každoročne prihodíme ku každému stromčeku alebo kru dve až tri lopaty kompostu, ktorý na jar zapracujeme do pôdy. Priemyselné hnojivá dávkujeme podľa stavu pôdy, veku kra alebo stromčeka a pod. Prihnojujeme plným hnojivom (NPK) pri rašení a pri začiatku rastu zelených bobúľ. Ríbezle, rovnako ako ostatné druhy drobného ovocia, znášajú vysoké dávky hnojív, nemusíme sa obávať prehrnojivania. V druhom roku po výsadbe na jar silné výhonky sestriháme na 2—3 očká, slabšie odstránime. Ak to neurobíme, ker síce zarodí, ale niekoľko ďalších rokov málo rastie. V treťom roku po výsadbe na jar úplne vystriháme všetky poškodené alebo slabo vyzreté výhonky a tiež tie, ktoré si navzájom prekážajú alebo príliš zahusťujú ker. Dobre vypestovaný a udržiavaný ker má mať osem, najviac desať silných vetiev, ktoré každoročne skracujeme asi o pätinu. V ďalších rokoch režeme rovnako a začíname tiež postupne omladiť kry tak, že odstrihneme prestarlé vetvy priamo pri zemi a nahrádzame ich mladými silnými výhonkami. Stále bohato hnojíme a v čase sucha zavlažujeme, kry nenecháme zaburinieť. U stromčekových ríbezlí po vysadení a priviazaní ku kôlu vetvičky skrátime, aby sa vytvorila korunka asi zo 6—8 hlavných vetiev. V ďalších rokoch skracujeme predlžujúce sa vetvy na 7—9 očiek, bočné na 2—3 očká. Inak platia rovnaké zásady rezu ako u kerových ríbezlí.
Ako množiť ríbezle a prehľad najlepších odrôd
MNOŽENIE Pri množení ríbezlí v škôlkach sa robí prísny výber, materiál sa testuje a sleduje sa jeho zdravotný stav. Pri drobnom ovocí je otázka šírenia vírusových chorôb veľmi dôležitá. Ak si preto množíme ríbezle sami, musíme prísne dbať na to, aby materské kry boli úplne zdravé.
Kríkové ríbezle sa rozmnožujú vegetatívne niekoľkými spôsobmi: rezníkovaním, hrížením, kopčením a delením krov.
Odrezkovanie je množenie odrezkami z jednoročných vyzretých výhonov. Odrezky strihame od novembra do februára. Sádzame ich buď ešte na jeseň, alebo ich uložíme a vysadíme na jar. Odrezky majú byť dlhé asi 20 cm, spodný koniec tesne pod očkom má byť mierne šikmý, horný koniec asi 1 cm nad očkom má byť o niečo šikmejší. Odrezky sádzame v rade, vo vzdialenosti asi 10—15 cm od seba. V prvom roku odrezky zakorenia a po jarnom ostrihnutí v ďalšom roku sú už schopné výsadby.
Hríženec je vhodný záhradkársky spôsob množenia, ktorým môžeme získať veľmi dobre vyvinuté sadenice. Zdravé, dostatočne dlhé jednoročné výhony na jar ohneme a upevníme háčikom do jamôk hlbokých asi 15 cm a jamky potom zahrnieme zemou. Hríženec počas vegetácie zakoření. Na jeseň ho oddelíme od kra a môže sa vysádzať.
Kopčením rýchlo získame väčšie množstvo sadeníc. Ker na jar silno ostrihame a začiatkom júna posypeme jeho vnútro asi 10 cm vrstvou dobrej kypriacej zeminy. Zeminu do kra pridáme ešte najmenej raz počas vegetácie. Zakorenené výhonky oddeľujeme už na jeseň alebo až na jar a vysádzame.
Delenie krov je rovnako veľmi jednoduchý spôsob množenia. Celý ker, pokiaľ možno mladší, vyberieme na jar z pôdy a rozdelíme na niekoľko menších, ktoré zasadíme trochu hlbšie, ako rástol pôvodný ker.
Stromčekový ríbezle odporúčam kúpiť v škôlke, množenie nie je jednoduché. Rozmnožuje sa štepovaním. Rúče šľachtených odrôd sa štepujú na meruzalku zlatú, a to buď v zime v pivnici, kam sa zakorenené prúty meruzalky zlatej prenesú v črepníkoch alebo s balmi, alebo vo voľnej pôde v auguste zelenými rúčami. V auguste sa rúče trochu ťažšie ujímajú, ale stromčeky sú obyčajne silnejšie a s lepším koreňovým systémom. Na štepovanie v pivnici sa rúče režú najneskôr v januári, na štepovanie za zelena krátko pred štepovaním. Ak sú rúče rovnako silné ako podpník, štepuje sa spájaním, ak sú slabšie, štepuje sa sedielkovaním. V auguste sa štepuje do boku.
ODRODY Z odrôd ríbezlí odporúčam predovšetkým odrody štátneho sortimentu.
Odrody červenej ríbezle 'Holandský červený' a 'Vierlansenský' sú pestovateľsky nenáročné a dobré odrody s krami mohutného vzrastu a drobnými až strednými bobuľami. 'Karlštejnský červený' je vhodná odroda pre suchšie ovzdušie. Má ker stredného vzrastu a veľké bobuľe. 'Houghton Castle' je vhodný pre vyššie polohy. 'Heinemannov neskorý' ('Rote Spätlese') je výborná odroda s veľkými strapcami veľkých bobuľí. Z ríbezlí je najúrodnejší. Dozrieva o mesiac neskôr ako bežné odrody. 'Rondom' je takmer rovnako kvalitná a úrodná odroda, zreje o 14 dní neskôr ako základné odrody.
Pre dlhšie zberové obdobie odporúčam tri odrody, a to 'Vierlansenský', 'Rondom' a 'Heinemannov neskorý'.
Odrody bielej ríbezle 'Čerešňový biely' je najúrodnejšia odroda, ktorá je však náchylná na antraknózu. 'Versailleský biely' je odroda bujného vzrastu s drobnějšími strapcami, vhodná aj do drsnejších polôh, pretože nezamŕza. Celkovo sú biele ríbezle menej úrodné ako červené.
Odrody čiernej ríbezle 'Silvergieter' a 'Karlštejnský dlhostrapec' majú veľké kre, dobrú plodnosť a veľké bobuľe. 'Karlštejnský dlhostrapec' má sklon k opadávaniu zrelých bobuľí. 'Onyx' je nová odroda. Trpí vírusovým zvratom; odporúčam ho len vtedy, ak ide o zaručene zdravé sadenice. V roku 1975 bola povolená odroda 'Nigra', ktorá je raná, veľkoplodá, zdravá a vzrastná. Celkovo sú čierne ríbezle menej výnosné ako červené.
Choroby a škodcovia ríbezle: antraknóza, vošky a pílarka
OCHRANA PROTI CHOROBÁM A ŠKODCOM Najnebezpečnejšou chorobou ríbezlí je antraknóza. Objavuje sa v druhej polovici júla na listoch ako tmavohnedé škvrny. Listy schnú, žltnú a predčasne opadávajú. Niekedy bývajú napadnuté aj bobuľky, ktoré nedozrievajú a zasychajú. Napadnuté listy treba zhrabať a spáliť, kríky včas pred zberom a po zbere postriekať fungicídmi (Kuprikol, Perozin).
Nektriové zasychanie vetví sa v praxi nesprávne nazýva rakovina vetví. Začína vadnutím listov a pokračuje postupným odumieraním celej vetvy. Všetky odumreté vetvy treba včas odstrániť a spáliť, preventívne treba dobre hnojit a rany po reze zahrnovať zemou.
Najčastejšími škodcami na ríbezli sú vošky. Sajú na jar na rube listov, na ktorých sa potom objavujú pľuzgierovité vydutiny, ktoré na lícnej strane listov sú červené. Ochranou je zimný postrek Arborolom a pri výskyte postrek Primorom alebo Fosfotionom.
Pílarka ríbezľová škodí na jar v štádiu húseníc, ktoré sú modrozelené s čiernymi bodkami a bradavičkami po celom povrchu tela. Sú veľmi žravé a dokážu rýchlo ohlodať listové čepele aj s riapikmi. Ochranou je postrek Fosfotionom. Osvedčilo sa posypať pôdu pod kríkmi vápenným prachom alebo mletým kainitom, húsenice doň strasť, a tak zničiť.
Egreš: pestovanie, rez, množenie a odrody
Egreš
Je to veľmi nenáročná drevina, vhodná aj do značne vysokých polôh, pretože je odolná voči mrazu. Na mráz je egreš citlivý len v čase kvetu, preto sa nehodí do mrazových kotlín. Na pôdu nemá zvláštne nároky, neprospievajú mu však suché pôdy alebo pôdy so studenou spodinou a neznáša kyslú pôdnu reakciu. Vyhovuje mu aj polotieň. Egreš sa dá pestovať ako ker, ako stromček naštepovaný na ríbezli, ako priamokoreňový stromček aj ako kordon alebo plochý tvar na drôtenke. Najmenej vhodný je ker, pretože pre previslý tvar vetiev plody často ležia na zemi, znehodnocujú sa a viac trpia americkým múčnatkom egreša. Najvhodnejší tvar je naštepovaný stromček, pretože zaberá málo miesta, možno pod ním pestovať rôzne plodiny a ošetrovanie je jednoduché.
VÝSADBA Vysádza sa v rovnakej vzdialenosti ako ríbezľa a aj príprava pôdy pred výsadbou je rovnaká. Ku stromčekovým tvarom musíme dať kolík, ktorý má byť taký dlhý, aby dosahoval až do korunky. Stromček priviažeme ku kolíku až nad rozvetvením, aby úväzok nemohol kĺzať po kmeňku dolu. Pekné a účelné je vysadiť stromčeky egreša po 1 m od seba, vždy jeden kmeňok vysoký a druhý nízky, a zachytiť ich tesne pod rozvetvením drôtmi.
REZ Pri výsadbe odrežeme krovitý egreš nakrátko, t. j. na 1—2 očká. Na jar nasledujúceho roka vyberieme 5—8 najlepších výhonov a ostatné odrežeme. Ponechané výhony skrátime asi o tretinu. V auguste ďalšieho roka odstránime všetky novo vyrastené výhony, ktoré nemôžeme použiť na doplnenie koruny a ktoré by ker zbytočne zahusťovali. V ďalších rokoch postupujeme rovnako, aby sme udržali riedky ker s pravidelným plodonosným obrastom. Skoro na jar skracujeme predlžujúce vetvy na 7—8 očiek, bočný obrast na 2—3 očká. V lete odstraňujeme nové výhony, ktoré zahusťujú ker.
Stromčekový egreš pestujeme a režeme obdobne. Na jar v prvom roku vetvičky silne skrátime na 3 očká, aby sa vytvorila silná koruna aspoň zo šiestich vetiev. V ďalších rokoch predlžujúce vetvy skracujeme na 6—7 očiek a obrast na 2—3 očká. Aby stromček egreša rýchlo nezostarol, musíme ho občas omladiť tým, že všetky vetvy skrátime na tretinu.
MNOŽENIE Priamokoreňový stromček egreša vypestujeme zo sadeníc získaných hrížením. Ak má sadenica viac výhonov, ponecháme len najsilnejší, ktorý priviažeme ku kôlu. Bočné letorasty skrátime a postupne ich potom odstraňujeme. Korunku založíme vo výške 30—60 cm. Ďalej pestujeme rovnako ako naštepované stromčeky. Výhodou priamokoreňových tvarov je, že sa nevytvárajú výmladky z podpníka, ktoré u stromčekového naštepovaného egreša musíme pravidelne odstraňovať.
Pre pestovanie plošného tvaru — palmety musíme pripraviť drôtenku vysokú asi 2 m, v ktorej upevníme drôty vo vzdialenosti 20—30 cm. Palmetu režeme podobne ako ker, vedúce výhony režeme na 7—9 očiek, obrast na dve očká. Palmetu vedieme na tri hlavné vetvy. Je to spôsob skôr okrasný ako úžitkový.
Krovitý egreš sa množí rovnako ako ríbezľa, najvhodnejším spôsobom je kopčenie, hríženie a delenie krov.
OŠETROVANIE Počas vegetácie egreš pravidelne ošetrujeme — kypríme pôdu, odstraňujeme buriny a koreňové odnože. Egreši prospieva občasná zálivka a mulčovanie pôdy, ktoré bráni vyparovaniu vlhkosti. Každý druhý rok dodávame na jeseň kompost a na jar prihnojujeme plnými priemyselnými hnojivami (NPK), ktoré zapracujeme plytko do pôdy. Raz za 4—5 rokov musíme vápniť, a to asi 200 g vápenného prachu ku stromčeku. Egreš na priamy konzum zberáme prebierkou — zberáme plody mäkké, vyfarbené, s tenkou šupkou. Na konzervovanie zberáme plody ešte nezrelé, ale už pružné pri stlačení medzi prstami. Prezretý egreš stráca chuť.
ODRODY Odrody egreša sa od seba líšia hlavne farbou plodov a vhodnosťou pre rôzne spôsoby využitia — niektoré sú lepšie na kompóty, iné na jedenie.
Odrody na jedenie 'Industrie' má červené plody, bujný rast a pravidelnú plodnosť, vyžaduje však vlhšie polohy; v suchých podmienkach sú plody menej kvalitné. 'Česká koruna' má veľké, svetložlté plody, vyžaduje dobre pohnojené pôdy a plodí skoro po výsadbe.
Odrody na jedenie aj na konzervovanie 'Biely nádherný' ('Hansa') so stredne veľkými, oválnymi, žltkasto zelenými plodmi, má stredný rast a veľmi dobrú plodnosť. 'Králíčkov červený' s veľkými, okrúhlymi, karmínovo červenými plodmi plodí menej. 'Triumphant' s oválnymi, zlatožltými plodmi je nenáročný, ale plody po dozretí opadávajú a odroda býva napadaná múčnatkom. 'Zlatý figu' s oválnymi, zlatožltými, aromatickými plodmi. Má bujný rast, ale aj sklon k poliehaniu. Dobre sa darí len v lepších pôdach.
Odrody na spracovanie 'Lady Delamare' s oválnymi, svetlozelenými plodmi má veľmi bujný rast, ale po dozretí jej opadávajú plody. 'Britanie' so zlatožltými vajcovitými plodmi má rovnako bujný previslý rast a je nenáročná. Nová odroda 'Produkta' so zelenými plodmi má zdravý rast, neskoro kvitne a veľa plodí. Pestovateľsky je nenáročná.
Odporúčam túto najvhodnejšiu kombináciu odrôd: 'Biely nádherný', 'Česká koruna', 'Zlatý fík'.
Ochrana egreša pred americkým múčnatkom a škodcami
OCHRANA PROTI CHOROBÁM Najnebezpečnejšou chorobou egreša je americký múčnatec egreša, ktorý vytvára na povrchu listov, plodov aj výhonkov spočiatku šedobiely, neskôr hnedý, kožovitý povlak. Listy a výhonky sa skrúcajú a schnú. Napadnuté výhonky treba počas vegetácie odstraňovať a páliť, rovnako ako opadané lístie. Prevenciou je vydatné hnojenie draselnými a fosforečnými hnojivami, zimný postrek Arborolom M alebo Nitrosanom a na prelome zimy a jari postrek 3 % Polybaritom. Po odkvitnutí sa môže ešte striakať Sulikolom. Pôdu treba vápniť.
Rovnako ako ríbezle aj egreš trpí antraknózou. Ochrana je rovnaká.
Zo škodcov je nebezpečná voška egreša, ktorá saje na spodnej strane listov; tie sa krútia a mladé výhonky zakrpatievajú. Ochranou je postrek Primorom alebo Fosfotionom pri výskyte a odrezávanie a pálenie zakrpatených výhonkov.
Pilatka škodí na egreši rovnako ako na ríbezliach. Ničíme ju Fosfotionom.
Malina a ostružina: pestovanie, odrody a ochrana
Malina
Malina vyžaduje slnečné stanovište a môže sa pestovať aj vo vyšších polohách. Darí sa vo všetkých pôdach okrem suchých štrkov a mokrých ílov. Na dostatok vlahy v pôde je závislá šťavnatosť plodov. Najlepšie sa maline darí na rovinách alebo na miernych južných svahoch, v stredne ťažkých, dostatočne vlhkých pôdach s neutrálnou alebo mierne kyslou reakciou.
Najvhodnejším časom na výsadbu je jeseň. Malinník vysádzame za zamračeného počasia, pretože je citlivý na vyschnutie koreňov. Pred výsadbou pôdu dôkladne prekopeme a pohnojíme maštaľným hnojom alebo kompostom. Jednoročné sadenice skrátime asi na 30—40 cm, ostrihame korene a vysádzame na vzdialenosť 50—60 cm. Sádzame hlbšie — časť stonky (asi 5 cm) má byť zakrytá pôdou. Po výsadbe k sadniciam nahrnieme kompost a dobre zalejeme.
Na jar po výsadbe a počas celej vegetácie pôdu kyprieme, odburiňujeme a zavlažujeme. Rastliny necháme rozrásť do pásov širokých 40—60 cm. Aby sme zabránili ich ďalšiemu rozrastu, postavíme jednoduchú drôtenku — na kolíky napneme dva drôty asi vo výške 1 m, od seba 60 cm. Mimo drôtov nenecháme rastliny rozširovať.
Malinník plodí na letorastoch vyrastených z minuloročných výhonov. Preto po zbere odstránime dvojročné výhony, ktoré priniesli úrodu. Taktiež odstrihneme až pri zemi slabé alebo poškodené tohtoročné výhony. Ponecháme len najsilnejšie, ktoré na jar mierne skrátime, aby sme dosiahli lepšie vetvenie a lepší zber.
Sadenice malinníka získame u odnožujúcich odrôd z oddelkov. Ľahko môžeme získať sadenice aj hrížením: V auguste vrcholok výhonu ohneme, prichytíme do jamky a zasypeme kyprovou zeminou. Sadenice môžeme tiež vypestovať z koreňových odrezkov. Korene s priemerom asi ako ceruzka narežeme pred jarou na dĺžku 5—10 cm, položíme mierne nabok na záhon alebo do pareniska, zasypeme 5 cm vrstvou jemnej zeminy a zavlažujeme. Sadenice odoberáme len zo zaručene zdravých rastlín, pretože malinníky bývajú veľmi zamorenej vírusovými chorobami.
Hnojíme každý tretí rok kompostom (asi 10 kg na ker) a každoročne prihnojujeme priemyselnými hnojivami. Malinník potrebuje aj vápnik, ale neznáša priame vápnenie. Preto je dobré používať priemyselné hnojivá obsahujúce vápnik.
ODRODY 'Lloyd George' je veľmi dobrá, stredne odnožujúca odroda, ktorá dáva v októbri druhý zber a má veľké chutné plody. 'Pruská' má stredne veľké, veľmi chutné plody, bujný rast, ale veľmi trpí virózami. 'Rubín' je novšia odroda, ktorá má bujný rast a veľké, veľmi chutné plody, je však náročná na pôdu. Všetky odrody začínajú dozrievať koncom júna a zber trvá asi 3—4 týždne.
OCHRANA PROTI CHOROBÁM A ŠKODCOM Vírusové choroby sa na malinníku prejavujú ako mozaiky, listové deformácie (kapraďovitosť, kučeravosť) alebo trhaním listového pletiva. Šíria sa vegetatívnym množením aj hmyzom, hlavne voškami. Napadnuté rastliny odstránime a spálime a preventívne hubíme vošky.
Hubové choroby sa prejavujú najmä ako škvrnitosť prútov a metlovitosť. Napadnuté vetvy a opadané lístie odstraňujeme a pálime, preventívne striekame počas vegetácie kry aj pôdu 1—1,5% roztokom Kuprikolu.
Červivosť malín sa objavuje najmä v blízkosti lesov. Spôsobujú ju malinníkovci, svetlohnedé chrobáky, ktorých samičky kladú do mladých plodov vajíčka, z ktorých sa potom liahnu larvy dlhé asi 6 mm (zvyčajne sa im hovorí červ). Proti nim chránime malinník zimným postrekom Arborolom M alebo Nitrosanom a pri výskyte chrobákov pred rozkvetom striekame Metationom.
Na kvetoch škodí aj kvetopas jahodníkový, našedlý chrobák dlhý asi 2—4 mm, ktorého samička kladie do kvetov vajíčka. Dospelé chrobáky ohrýzajú stopky kvetných púčikov, ktoré sú potom zhnednuté a visia na nalomených stopkách dole. Preventívne nesádzame v blízkosti jahodník; napadnuté púčiky zbierame a pálime. Chrobáky v čase náletu strasáme do nádob s petrolejom a pálime. Taktiež proti nim pomáha postrek Metationom.
Ostružinník
Pestuje sa podobne ako malinník. V porovnaní s ním je menej náročný na pôdu a hnojenie. Vyžaduje pôdu skôr ľahšiu, priepustnú, ale znáša aj kamenisté a suchšie pôdy. Je náročný na svetlo a menej odolný proti mrazom. Odolnosť proti mrazu sa zvyšuje draselným hnojením.
Vzpriamene rastúce odrody pestujeme v radoch podobne ako malinník. Vysádzame ich na vzdialenosť 1—1,5 m. Akonáhle výhony v lete dorástú do výšky 80—100 cm, zaštipneme ich, aby vyrazil obrastok. Toto zaštipnutie je dôležité, pretože čím viac vetvičiek obrastku, tým vyšší zber. Ihneď po zbere odstrihneme až pri zemi všetky odplodené a slabšie výhony, ponecháme 6—8 najsilnejších, a tým zaštipneme vrcholky. Plazivé odrody sádzame 2—3 m od seba a pestujeme ich na drôtenke z niekoľkých drôtov nad sebou, ku ktorej výhony musíme priväzovať. Výhony plazivých odrôd na jar skracujeme asi na 2 m a vyväzujeme ich k drôtenke. Bočný obrastok v lete skracujeme asi na 40 cm. Inak plazivý ostružinník v lete nezaštipujeme, necháme ho rásť a vyväzujeme. Ihneď po zbere odstrihneme odplodené a všetky slabé výhony a ponecháme 6—8 najsilnejších, ktoré na jar skrátime asi na 2 m. V polohách so silnejšími zimnými mrazmi na jeseň sundáme výhony z drôtenky, položíme ich na zem a zakryjeme chvojím.
V našom sortimente je zaradená len jedna odroda — vzpriamene rastúci 'Wilsonov raný', ktorý má stredný rast, veľmi dobrú plodnosť a je odolný proti mrazu. Z plazivých odrôd sa u nás pestuje odroda 'Theodor Reimers', ktorá bujne rastie a hojne plodí, plody však nestrovnalo dozrievajú. V poslednom čase boli vyšľachtení hodnotní a hojne plodící kríženci malinníka s ostružinníkom; je to chutné ovocie, vlastnosťami viac podobné ostružinám.
Množenie a ošetrovanie je rovnaké ako u malinníka.
Z chorôb sa vyskytujú virózy podobne ako na malinníku, zďaleka však nie v takej miere. Zo škodcov škodí malinníkovec a kvetopas. Ochrana proti nim je rovnaká ako u malinníka.
Plazivý ostružinník vytvorí nepreniknuteľný živý plot.
Lieska: pestovanie lieskových orieškov, rez a ochrana pred škodcami
Lieska
Existuje niekoľko typov liesky: lieska lesná, rastúca plaňo na okraji lesov, lieska lombardská a zellská, pestované v záhradách, a lieska turecká, ktorá sa používa ako podpník pre štepenie šľachtených odrôd pri pestovaní liesky v tvare štvrťkmeňa alebo polokmeňa. Stromčekové tvary liesky však dorastajú do značných veľkostí, preto nie sú vhodné pre menšie záhradky. Bežne sa pestujú lieskové kry, z ktorých možno zostaviť živý plot alebo nimi zakryť niektoré miesta v záhrade (napr. kompost).
Plody liesky sú oriešky, ktoré kryje číška (pančuška). Lombardský typ má podlhovasté plody a číšku dvakrát dlhšiu ako plod, takže oriešok nie je vidieť. Zellský typ má plody guľaté a široké a číšku krátku, takže je vidieť oriešok, ktorý po dozretí vypadáva. Tieto pôvodné typy boli vzájomne krížené, a tak vznikli dnešné odrody, ktoré v sebe spájajú určité vlastnosti oboch typov. U niektorých sa viac prejavujú charakteristické znaky lombardského, u iných zellského typu.
Lieska má niektoré botanické znaky odlišné od ostatných ovocných druhov. Kvety má jednopohlavné, tzn. samčie (jahňady) a samičie, je jednodomá, čo znamená, že oba druhy kvetov sú na jednej rastline, cudzoopelivá (opeľuje sa peľom inej odrody) a vetrosnubná — jej peľ je prenášaný zo samčích kvetov jednej rastliny na samičie kvety inej rastliny vetrom, nie hmyzom, ako je tomu u väčšiny záhradných rastlín. Preto sa má vysádzať zmes odrôd, nie iba jedna odroda.
PESTOVANIE Liesku môžeme pestovať aj v chladnejších oblastiach, pretože je dosť odolná proti mrazu, a to aj v mrazových kotlinách a vo vyšších polohách. V polohách s príliš vysokou vzdušnou vlhkosťou peľ vlhne, neletí a samičie kvety zostanú neopelené. Lieska vyžaduje dostatočne vlhké pôdy bohaté na humus. Kry koria plytko, a preto silne reagujú na každé sucho. Preto ich musíme pravidelne zavlažovať a kde to nie je možné, musíme aspoň chrániť pôdu pred vysychaním mulčovaním. Ak chceme dosiahnuť dobré výnosy orieškov, musíme lieske poskytnúť dostatok živín.
Jednoročné až dvojročné sadenice s 3—6 vetvami v dĺžke aspoň 40 cm vysádzame na jeseň najmenej 3 m od seba. Pred sadením dôkladne prekopeme do hĺbky, na dno jamy dáme kompost alebo rašelinu a sadenice zasypeme dobrým kompostom. Na 1 m² pridáme 300 g 40% draselnej soli a 200 g superfosfátu. Ihneď po zasadení dôkladne zalejeme a po celej šírke jamy rozložíme mulč, najlepšie rašelinou.
Na jar ostrihame sadenice na 10—20 cm od zeme. Z koreňového krčka vyrastú nové výhony, z ktorých vyberieme 3—4 najsilnejšie a od seba najviac vzdialené vetvy. Tieto hlavné vetvy v ďalších rokoch každoročne skracujeme až na polovicu, aby sa na nich tvorili mladé výhonky, ktoré ponesú plody. Lieska síce rastie a plodí aj bez rezu, v takom prípade však od štvrtého roku po výsadbe robíme pravidelné prerezávanie, aby sme kry udržali dostatočne presvetlené. Pri prerezávaní v dobe vegetačného pokoja odstraňujeme až pri zemi staré vetvy a niekoľkokrát počas vegetácie ešte niektoré prebytočné výmladky. Ker má mať v plodnom veku najviac šesť hlavných vetví. Ker pravidelne udržiavaný rezom nie je treba omladzovať skôr ako za 15 rokov, nestrihnutý ker však potrebuje omladenie oveľa skôr. Každý tretí rok pridáme k vzrastenej krovine 30 kg kompostu alebo 20 kg hnoja a plytko zapracujeme, pretože lieska plytko korí. Každoročne pridáme na jar ku kru 0,5—1 kg Cereritu.
Oriešky zbierame, keď sa dajú ľahko uvoľniť z číšky. U odrôd zellského typu oriešky po dozretí samy vypadávajú, takže ich pozberáme zo zeme. U odrôd lombardského typu zostávajú v dlhých pančuškách, takže ich otrháme aj s pančuškami a potom vyludzujeme. Oriešky sa musia dosušiť na líeskach a skladovať v sieťovaných vreciach vo vzdušnej, chladnej miestnosti.
MNOŽENIE Liesku môžeme množiť na suchších pôdach z priameho výsevu do hniezd. Pre hniezdo pripravíme plôšky široké asi 0,5 m, ktoré hlboko nakypríme. Oriešky vysievame po tri do jedného hniezda do hĺbky asi 5 cm. Povrch pôdy utužíme a zakryjeme vrstvou rašeliny alebo ihličnatej hrabanky. Po dvoch rokoch hniezda prejednotíme a ponecháme v nich najlepšie vyvinuté sadenice. Liesky z priameho výsevu majú lepšie vyvinutý koreňový systém a ľahšie získavajú vodu aj z hlbších vrstiev, nie je však istota, že plody budú rovnako kvalitné ako tie, ktoré sme sadili. Ide o semenáče. Lepšie je liesku množiť vegetatívne — hrížením alebo z oddelkov, podobne ako kry ríbezlí.
ODRODY V štátnom sortimente sú uvedené tieto odrody: 'Lombardský biely' s veľmi dlhou číškou a podlhovastým orieškom má slabší rast a dozrieva koncom augusta. 'Hallský obrovský' s číškou rovnako dlhou ako celý kužeľovitý plod má bujný rast a dozrieva v druhej polovici septembra. 'Webbov' s číškou o niečo dlhšou ako plod má bujný rast a dozrieva začiatkom septembra. U nás sú rozšírené 'Rímsky' a 'Cosfordský'.
OCHRANA PROTI CHOROBÁM A ŠKODCOM Najhorším škodcom je pichliačik liezkový (nosánik liezkový), ktorý v niektorých rokoch zničí až 80 % plodov. Samička kladie začiatkom júla vajíčka do nezrelých orieškov. Larva oriešok vyžiera a v auguste dospeje. Prekoše sa škrupinkou a zaleje do pôdy, kde sa zakuklí. Oriešky sú červivé a úplne znehodnotené. Chemická ochrana proti tomuto škodcovi neexistuje, najlepšou ochranou je pustiť v auguste a septembri pod liesky sliepky, alebo ešte lepšie perličky, ktoré kukly zlikvidujú.
Ďalej škodí vlnovec liezkový, ktorý sáním spôsobuje opuch pletív a deformáciu púčikov. Ochranou je odrezávať a páliť postihnuté vetvičky a v teplých dňoch pred rašením postrekovať 3% roztokom Polybaritu.
V hustých kroch sa pri vlhkom počasí vyskytuje škvrnitosť plodov — čiernošedé škvrny. Ochranou je napadnuté plody zbierať a páliť, ker presvetliť.
Najväčšie škody na liezkových orieškov, zvlášť v blízkosti lesa, spôsobujú veverice a niekde aj vtáky orechy.
Jahody: ako pripraviť záhon a kedy vysádzať jahodník
Jahodník
Pestovaniu jahôd venujú záhradkári veľkú pozornosť, pretože jahody sú jedným z najobľúbenejších a najchutnejších druhov ovocia; sú tiež prvým ovocím, ktoré záhrada dáva — prvým po založení záhrady aj prvým na jar.
Aby sme mali z úrody naozaj radosť aj úžitok, musíme jahodníku poskytnúť vhodné prostredie a starostlivosť a vybrať vhodnú odrodu.
Jahodníku najlepšie vyhovuje pôda stredne ťažká, mierne piesočnatá, bohato zásobená humusom a živinami, záhrevná a priepustná, s hladinou podzemnej vody nie vyššou ako 50—60 cm a s mierne kyslou pôdnou reakciou (pH 5,5—6). Jahodník vyžaduje chránenú polohu, pokiaľ možno na rovine alebo na miernom svahu obrátenom k juhu alebo juhovýchodu.
Pri výbere miesta musíme tiež počítať s tým, aby sme mohli jahodník pravidelne zavlažovať. Pod vzrastlé stromy radšej nevysádzame, pretože rastliny aj plody bývajú poškodzované alebo znehodnocované chemickými prípravkami, ktoré používame na postriek stromov.
VÝSADBA Pred výsadbou si musíme vopred ujasniť, kedy budeme sadiť, a prípravu pôdy potom zameriame na toto obdobie. Najvhodnejším časom na výsadbu je koniec leta. Sadenice pri správnom ošetrovaní a pravidelnom zalievaní majú možnosť do zimy dokonale zakoreniť a vytvoriť základy budúcich kvetných púčikov, ktorých sa môže na každej rastline vytvoriť 5—10. Už nasledujúci rok získame pekný výnos kvalitných, veľkých plodov. Čím neskôr na jeseň sadíme, tým menší počet plodonosov sa založí a tým menšia je potom v nasledujúcom roku úroda. Ak nemôžeme z akéhokoľvek dôvodu vysadiť jahodník najneskôr do polovice septembra, alebo nemáme možnosť ho zavlažovať, sadíme na jar, keď je v pôde dostatok vlahy. Úroda v roku výsadby však býva menšia.
Záhony na výsadbu jahodníku vyberáme tak, aby boli chránené proti vetru. Jahodník môžeme úspešne kombinovať s novozasadenými porastmi ovocných stromov, ktoré v prvých rokoch netienia a nestriekajú sa, takže nehrozí nebezpečenstvo poškodenia postrekom. Na voľnej ploche, kde nie je prirodzená ochrana proti vetru, vysadíme kulisové rastliny, trvalé z ríbezlí alebo malín, alebo jednoročné zo slnečnice, kukurice a pod. Kulisy vysádzame vždy kolmo na prevládajúci smer vetrov a necháváme ich stáť aj cez zimu. Prúd studeného vzduchu sa prenáša cez kultúru jahôd a vytvára sa tak pre ne priaznivé mikroklíma.
Na vybraných záhonoch dobre pripravíme pôdu. Ak je príliš ťažká, odľahčíme ju zakopaním potrebného množstva rašeliny, piesku, popolčeka a pod. Ak je na pozemku vysoká hladina podzemnej vody, musíme ho odvodniť. Upravíme pôdnu reakciu príliš kyslých pôd pridaním vápna, najlepšie cukrovarskou šámou (50 kg na 10 m²). Pôdu dôkladne pohnojíme maštaľným hnojom alebo kompostom. Ak nemáme dostatok kompostu alebo hnoja, môžeme použiť Vitahum. Pri kopaní odstraňujeme vytrvalé buriny a zemných škodcov (drôtovce, larvy a pod.). Na starostlivo spracovaný záhon môžeme pri nedostatku kompostu vysať na jar rastliny na zelené hnojenie, ktoré v auguste pred výsadbou zakopceme do pôdy. Na dobre pohnojenený záhon vysádzame na jar ranú zeleninu alebo vysejeme hrášok na struky alebo fazuľu, teda také druhy a odrody, ktoré skosíme včas, aby sme mohli koncom júla pripraviť záhon na vlastnú výsadbu jahodníku. Pôda po pestovaní zeleniny je pri starostlivom ošetrovaní dobre nakypená a bez burín.
Pri poslednej príprave bezprostredne pred výsadbou zakopceme do pôdy ešte kompost alebo maštaľný hnoj, aby bola pôda naozaj dobre zásobená živinami. Veľmi dobre sa tiež osvedčuje urobiť na záhone ryhy, ktoré sa naplnia kompostom, a do nich sa potom sádzajú mladé sadeničky jahodníku. Výnosy sú potom naozaj vysoké, ale tento spôsob predpokladá mať vopred pripravenú dostatočnú zásobu dobrého vyzretého kompostu.
Spôsoby pestovania veľkoplodých jahôd: pásy, fólie aj jednoročná kultúra
PESTOVANIE VEĽKOPLODÝCH JAHODNÍKOV Vopred si zvolíme spôsob výsadby. Existuje viac možností a spôsobov, ako a do akého sponu sadenice veľkoplodých odrôd vysádzať. Na záhradke sú najpoužívanejšie pásové výsadby. Podľa vzrástnosti odrody vysádzame rastlinky 25—50 cm od seba, do riadkov vzdialených 60—80 cm. V priemere potrebujeme pre tento spôsob výsadby 45—70 sadeníc na 10 m². Riadky zrastú do jednotlivých pásov. Pri redšom spone môžeme jednotlivým rastlinám v druhom a treťom roku ponechať aj niekoľko vhodne narástnutých odnožových rastlín, medzi ktorými necháváme vzdialenosť 10—15 cm. Predĺžime tak životnosť porastu a dosiahneme vyšších výnosov. Aby sa materské rastliny nevysilovali, odstrihneme od nich odnožové rastlinky ihneď po zakorenení. Keď takto pestovaný pás príliš nezhustí, môže zostať na mieste štyri roky pri kvalitných a vysokých výnosoch.
Ak chceme sami rozmnožiť nejakú odrodu, musíme starostlivo vyberať najlepšie rastliny, od ktorých získame mladé rastliny. Rastliny vysádzame do pásov na najmenšiu vzdialenosť 50 × 60 cm, aby sme mohli pôdu medzi trsmi obrábať bez poškodenia rastlín. Pás nenecháme zrásť. Takto pestovaný jahodník sa po treťej zbere zruší.
Novším spôsobom pestovania jahodníka je jednoročná kultúra. Pri tomto spôsobe vysádzame sadenice už pred koncom júla do veľmi dobre pripravenej a pohnojnej pôdy husto vedľa seba asi 10—25 cm do radov vzdialených 40 cm. Potrebujeme teda asi 100—250 sadeníc na 10 m². Výsadbu musíme pravidelne zalievať, aby rastliny dostatočne zosilneli a založili čo najväčšie množstvo plodonosov. Podľa potreby prekypríme pôdu medzi riadkami kyprením, a tým zároveň obmedzujeme burinu medzi riadkami. Po zbere v nasledujúcom roku porast zrušíme a ponecháme len každú štvrtú rastlinu v riadku ako materskú rastlinu. Tieto rastliny prihnojíme a ošetríme, aby sa u nich vyvinulo dostatočné množstvo výhonov. Materské trsy dajú vysoký výnos a potom ich pred výsadbou vyryjeme aj s mladými sadenicami. Sadenice pripravíme na novú výsadbu, vysadíme do pripravenej pôdy a celý cyklus sa opakuje. Takto získame pomerne vysoké výnosy kvalitných plodov a pritom odstránime namáhavé ručné ošetrovanie rastlín v druhom roku aj v ďalších rokoch.
Vo veľkovýrobe sa v súčasnej dobe používa prevažne spôsob dvojradov pod fóliami. Pred výsadbou sa dobre pripravená pôda nahrúbkuje po pásoch širokých 80—100 cm; uličky medzi zvýšenými pásmi stačia široké 20—30 cm. Sadenice sa vysadia do trojsponky na vzdialenosť asi 40—60 cm a celý nahrúbkovaný záhon sa pokryje vopred presne naperforovanou (otvory priemeru 10 cm) čiernou fóliou, ktorá sa po stranách upevní zemou tak, aby sa neprekrývala s fóliou z druhého radu. Voda po daždi alebo po zalievaní stečie po nadvihnutí fólie cez hrúbek a plody sú stále suché. Hnojí sa do radov; jahodník koření do šírky, takže živiny si odtiaľ vezme. Odpadá prakticky všetko plenie a výhony nemôžu zakoreniť, takže sa ľahko odstránia a nevysilujú materskú rastlinu. Zbery sú vysoké a kultúra vydrží 3—4 roky.
Na výsadbu používame len rastliny odrodovo čisté, zdravé, jednoročné. Kvalitné sadenice sú kompaktné, so zdravým srdiečkom, nevytiahnuté a s dobre rozvetvenou koreňovou sústavou. Korienky mladých sadeníc sú biele, zatiaľ čo prestarnutých sú zhnednuté. Nekvalitné sú sadenice vytiahnuté, napadnuté roztočíkom, so slabým srdiečkom a dvojročné. Najlepšie je, ak môžeme sadenice ihneď vysadiť, ale niekedy ich treba uchovať dlhšie. Vtedy ich založíme do kyprej a vlhkej pôdy, lepšie jednotlivo ako vo zväzkoch, a nenecháme ich založené dlhšie ako týždeň. Na jarnú výsadbu ich vysadíme husto vedľa seba do kyprej pôdy, aby mali možnosť dobre zakoreniť.
Pred výsadbou záhon upravíme, uhrabeme a vyznačíme rozostupy znamenákom alebo záhradníckym povrazom. Rady volíme pokiaľ možno v smere od severu na juh, aby všetky rastliny boli riadne oslunenné. Zakúpené sadenice starostlivo vytriedime a vysádzame len najlepšie; horšie vyvinuté vyradíme alebo vysadíme oddelene. Vysádzame do plytých jamiek vykopaných motyčkou a dbáme na to, aby korienky boli pravidelne rozložené a posypané zeminou. Po zasypaniu jemne rukami pôdu pritlačíme a opatrne zalejem. Nie je správne sádzať jahodník zeleninovým sadičom. V úzkej a hlbokej jamke sa korene nemôžu dobre rozrásť a hnilejú, a kým sa vytvoria nové korene, rastlina sa zastaví vo vývoji. Srdiečko nemá byť pod povrchom pôdy a korienky nemajú byť vidieť nad ním; srdiečko má byť nepatrne nad povrchom pôdy. Najideálnejšia je výsadba s celou báľou, keď celú zakorenenú rastlinu vyryjeme lopatkou a s celou báľou opatrne prenesieme na miesto výsadby. Dokonalejší spôsob je hrnčekovanie, keď hrnčeky podložíme vedľa materskej rastliny a pichajú sa do nich mladé rastliny. Sadenica v hrnčeku dobre zakorení a jej vývoj sa pri výsadbe vôbec nezdrží.
Hnojenie, zber a starostlivosť o jahody počas celej sezóny
Po výsadbe koncom leta raz až dvakrát prekypríme pôdu a odstránime burinu. Podľa potreby zalievame, aby sa sadenice riadne zakorenili a potom dobre prezimovali. U niektorých odrôd sa už na jeseň vytvárajú výhonky; tie odstránime. Pred príchodom zimy, zvlášť v oblastiach s malým snežením, odporúčam celú výsadbu mierne prikryť slamnatým hnojom, rezankou alebo zakryť aj chvojím, aby mladé rastliny boli chránené pred mrazom. Na jar odstránime a spálime staré, suché a usychajúce listy, trsy okopeme a zároveň s okopávkou zapravíme do pôdy priemyselné hnojivá. Najvhodnejšie je špeciálne plné hnojivo pre jahody Fragarin, ktoré okrem hlavných živín v najvhodnejšom pomere pre jahody obsahuje aj potrebné množstvo stopových prvkov. Prihnojujeme krúžkovaním okolo rastlín, pri pásovej hustej výsadbe pozdĺž pásu. Druhýkrát okopeme záhon pred rozkvitnutím. Po odkvitnutí sa začínajú vytvárať plody; začneme pravidelnejšie podľa potreby zalievať, aby sa plody rovnomerne vyvíjali. Pri dozrievaní sa plody vlastnou váhou skláňajú k zemi a pri zálivke alebo za dažďa sa znečisťujú zemou, a tým sa znehodnocujú. Preto v období po odkvitnutí podkladáme pod trsy slamu, drevitú vlnu a pod., alebo podopierame stonky drôtenými podperami. Najvhodnejšia je podstielka slamou, ktorú nemusíme po zbere odstraňovať, ale pri okopávkach ju zapravíme do pôdy, kde sa rozloží a obohatí ju humusom. Nesmieme ju nechať prerásť výhonkami, potom je práca s vyčistením záhonu náročná.
Na úsporu práce pri pestovaní jahôd sa osvedčuje fólia, čierna aj biela. Pásy fólie roztiahnuté na záhone buď ešte pred výsadbou, v určenom spone vystrihneme otvory a do nich vysadíme sadenice, alebo po výsadbe položíme užšie pásy z oboch strán riadkov. Pôdu potom nie je potrebné okopávať, burina sa nevyvíja a nie je potrebné tak často zalievať. Odpadá aj práca s podkladaním trsov pred zberom.
Jahody zberáme čo najčastejšie, zvlášť rané odrody, a snažíme sa zbierať ráno, keď sú plody ešte po noci vychladnuté. Odporúčam zbierať aj jahody poškodené a nahnité, zvlášť pri prvých zberoch, pretože by mohli vytvoriť ohnisko šírenia plesne sivej, ktorá by sa za teplého vlhkého počasia ľahko preniesla na ostatné aj nedozreté plody. Zber prebieha veľmi rýchlo, u jednotlivých odrôd trvá 16—21 dní. Aby sme zber pre vlastnú potrebu predĺžili, vysádzame aspoň tri odrody s postupnou dobou zrelosti — rané, poloneskoré a neskoré. Tým tiež obmedzíme nebezpečenstvo poškodenia kvetov mrazom, pretože aj kvitnutie prebieha postupne.
Po zbere vyčistíme plantáž, z trsov odstránime suché a poškodené listy, odstránime tiež podkladový materiál, okopeme a prihnojíme. V tomto období musíme tiež pravidelne zalievať. Rozhodne neodporúčam kultúru jahôd pokosit, rastliny sa tým poškodia. Koncom júla až začiatkom augusta odstraňujeme vytvorené výbežky s mladými rastlinami, ponechávame len tie, ktoré zámerne pestujeme pre novú výsadbu. Znamená to, že u najlepších trsov ponecháme najviac päť výbežkov a na každom len jedinú sadnicu. Takto sa trs neoslabí a sadenica bude silná. Podľa potreby potom okopávame, plieme a zalievame až do jesene. Pred zamrznutím prihnojíme do riadkov okolo trsov kompostom, ktorý zároveň chráni rastliny pred mrazom. Na jar ošetrujeme rovnako ako v prvom roku po výsadbe. Na udržanie čistej kultúry je potrebné vynakladať rok od roku viac práce a tiež je potrebné zvyšovať dávky priemyselných hnojív.
Mesačné a stáleplodivé jahody: špeciálne typy pre záhradku
PESTOVANIE MESAČNÝCH, STÁLEPLODIVÝCH A ŠPALIEROVÝCH JAHÔD Mesačné jahody vysádzame väčšinou na okraje záhonov a pod. Príprava pôdy je podobná ako u veľkoplodých jahôd. Vzhľadom na menší vzrast ich vysádzame na vzdialenosť 25 cm. Množíme buď delením trsov koncom leta, alebo — najčastejšie — výsevom semena skoro na jar. Malé plody zberáme od júna do jesene. Kultúra vydrží aj 5—6 rokov.
Stáleplodivé jahody vysádzame a ošetrujeme podľa rovnakých zásad ako veľkoplodé. Vzhľadom na ich takmer nepretržitú plodnosť dodávame viac živín aj vlahy počas celej vegetácie. Zálivku a hnojenie obmedzíme iba na jeseň, aby rastliny do zimy riadne vyzreli. Množíme mladými rastlinami z výbežkov, ak výbežkujú málo, potom aj delením
