Dreviny v mestskom prostredí: stresové faktory a funkcie stromov v meste
Stromy v meste čelia zasoleniu, zhutnenej pôde, tepelnému ostrovu aj imisiám. Zároveň ochladzujú vzduch, znižujú prašnosť a hluk. Prečítajte si kompletný prehľad vplyvov drevín v urbanizovanom prostredí.
Prečo sú stromy v meste pod trvalým stresom
Dreviny v prostredí miest
Životné prostredie človeka sa vymedzuje ako súbor všetkých zložiek hmotného sveta, ktoré bezprostredne pôsobia na človeka. Táto definícia teda zahŕňa ako zložky prírodné, tak aj antropogénne vytvorené. V súvislosti so skúmanou problematikou sa budeme následne zaoberať súhrnom vplyvov, ktorými drevinatá vegetácia ovplyvňuje svoje okolie v urbanizovanom prostredí. Predovšetkým je nutné si uvedomiť, že rastliny a stromy zvlášť nielen podmienky okolitého prostredia ovplyvňujú, ale sú týmto prostredím samy spätne ovplyvňované. Možnosti ovplyvňovať prostredie miest výsadbou drevín (hlavne stromov) sú tak často obmedzené práve možnosťou prežitia tejto živej zložky na silne extrémnych stanovištiach.
Ako stresové faktory označujeme súhrn vplyvov, ktoré u drevín vyvolávajú niektorý typ obranných procesov. Dreviny a predovšetkým stromy sú v antropogénne silne pozmenenom prostredí cudzím prvkom. Stretávajú sa tu so súborom stresových vplyvov, na ktorých intenzitu či prítomnosť často neboli v priebehu svojho vývoja prispôsobené. Preto je potrebné pochopiť vplyv jednotlivých faktorov na priebeh životných procesov drevín, aby bolo možné v konkrétnom prípade odhadnúť limitujúce vplyvy. Tieto hlavné stresové prvky je potom potrebné zohľadniť pri následných pestovateľských zásahoch. Iba takto môže dôjsť k skvalitneniu starostlivosti o dreviny, bez toho, aby sa to dialo na úkor jej kvality a funkčnosti.
Hlavné stresové faktory mestského prostredia
Prostredie veľkých miest sa vyznačuje celkom špecifickými pomermi, ktoré výrazne formujú stav a druhové zloženie vegetácie, ktorá je schopná tieto podmienky akceptovať. Medzi hlavné podmienky, ktoré sú dôležité pre rast drevín (a predovšetkým stromov), patria: – dostupnosť vody v pôdnom priestore (ako v priestore, tak aj v čase), – dostatok pôdného vzduchu (prevzdušnenie pôdy), – skladba pôd a ich pH, – kontaminácia pôdy, – klimatické pomery, – znečistenie vzduchu.
O možnosti existencie určitého taxónu v daných stanovištných pomeroch rozhoduje predovšetkým intenzita pôsobenia jednotlivých stresových faktorov a ich vzájomná kombinácia. Intenzita niektorých faktorov výrazne kolíše v čase. V takomto prípade má zásadný význam aj časový priebeh vplyvu v kombinácii s fenologickými fázami vývoja dreviny.
Niektoré z týchto faktorov možno ovplyvniť vhodne realizovaným pestovateľským opatrením, iné majú globálnu platnosť pre prostredie miest a je potrebné s nimi počítať skôr pri výbere vhodného kultivaru pre dané pomery. Pri niektorých faktoroch môžeme spätne počítať aj s ich úpravou v dôsledku rastu a fungovania stromov na stanovišti. To sa však týka skôr porastov drevín (predovšetkým parkových plôch či lesných porastov) než solitérnych stromov či alej.
Vodný režim pôdy a prevzdušnenie koreňovej zóny v meste
Vodný režim pôdy
Kolobeh vody v prirodzenom prostredí má dve hlavné fázy: 1) Úhrn zrážok, ktoré sú až do dosiahnutia poľnej vodnej kapacity (celkového naplnenia všetkých disponibilných pórov v pôde vodou) akumulované vrchnými pôdnymi horizontmi. Po prekročení tejto hodnoty zvyšok vody odteká povrchovým odtokom. 2) Postupné vyparovanie tejto vody späť do ovzdušia jednak evaporáciou (výparom z pôdy) a jednak transpiráciou (výparom listami rastlín prevažne cez priedychy) a priesak zostatkového množstva vody do spodných vrstiev postupne až na úroveň hladiny podzemnej vody.
Voda, ktorá je zadržaná v pôde, sa podľa typu väzby delí na: – vodu adsorpčnú, ktorá je viazaná na pôdne častice. Pre korene rastlín nie je prístupná. – vodu kapilárnu. Tá je v póroch o veľkosti asi 0,2–10 mm prístupná pre korene rastlín a tvorí pre ne hlavný zdroj vlahy. – vodu voľne viazanú, ktorá sa nachádza v hrubých (nekapilárnych) póroch o veľkosti nad 10 mm a voľne presiaka v smere gravitácie.
Rôzne vysoko nad hladinu podzemnej vody ďalej vzlína voda podopretá, ktorú možno chápať ako súčasť úrovne hladiny podzemnej vody.
Množstvo vody, prístupnej v pôde pre korene rastlín, je teda dané pôdnymi charakteristikami, z ktorých najdôležitejšie sú zrnitosť a pôdna štruktúra. Zatiaľ čo z piesočnatej pôdy môžu rastliny odčerpať takmer všetku vodu (pevne viazané sú len cca 2–4 obj. %), hlinitá pôda si za rovnakých podmienok udrží okolo 30 objemových percent vody, ktorá je pre rastlinu ďalej neprístupná (Čermák & al., 1986).
Vplyvom zhutňovania pôdy vibráciami a prevádzkou ako vozidiel, tak chodcov dochádza k podstatnému zníženiu objemu pôdnych pórov. Pri zrážkach tak prevažná časť vody uniká do kanalizácie – na zhutnenom pôdnom povrchu vsakia len asi 5 % zrážok, na povrchu spevnenom (asfalt, dlažba kladená do betónového lôžka) uniká takmer 95 % všetkej vody. Množstvo zrážkovej vody, ktoré je pôda schopná pojať, je tak silne redukované.
Znížením pórovitosti pôd a prekrývaním pôdneho povrchu nepriepustnými materiálmi (asfalt, betón, dlažba) dochádza aj k podstatnému zníženiu výmeny plynov medzi pôdou a atmosférou. Pôdne horizonty sa potom v dôsledku koreňovej respirácie obohacujú o CO₂, ktorý je vo zvýšenej koncentrácii pre koreňové bunky toxický. Je potrebné si uvedomiť, že ak asimilačné korienky nemôžu respirovať, nie je možný ani príjem vody. Ten sa deje „aktívne“ – teda za spotreby energie, ktorú koreňové bunky získavajú respiráciou. Mykorhízne huby sú tiež vysoko závislé na dobrom prevzdušnení pôdnych horizontov, v opačnom prípade odumierajú.
Veľmi zaujímavé by bolo zistenie, koľko stromov v uličných alejách miest prežíva na stanovišti len vďaka únikom pitnej vody z vodovodného potrubia. V meste Brno napríklad ročné straty vody pri vedení činili v roku 1999 cca 16 %, čo predstavuje 5 miliónov m³. Podľa údajov BVK, a. s. ide o podpriemerný údaj. (Tomášová & al., 2000).
Pôdne pH a zloženie mestských pôd: prečo škodia betón a suť
Skladba pôd a pH
Väčšina pôd v meste má antropogénny pôvod. Nevznikla teda prirodzenou genézou, ale ide z veľkej časti o navážky, zvyšky starých zbúraných domov ap. Negatívne pôsobí aj absencia prirodzene sa rozkladajúcej humusovej vrstvy. Nedostatok živín v pôde je navyše umocnený nedostatkom vody spôsobujúcim poruchy v ich transporte. Typické symptómy nedostatku minerálnych živín však bývajú často prekryté symptómami ďalších stresových faktorov.
Tento typ pôdy sa vyznačuje nedostatkom minerálnych živín a zvýšenou (alkalickou) reakciou pH. Tá je spôsobená používaním stavebných materiálov s vysokým obsahom Ca (stavebná suť ap.) a ďalej dodávkou vápnika sedimentáciou prachu (pochádzajúceho okrem iného z obrúšania omietky budov). Vplyv na zvyšovanie reakcie pH má aj používanie kuchynskej soli (NaCl) na rozpúšťanie snehu v rámci zimnej údržby komunikácií. Toto zvýšenie pH pôsobí negatívne ako na prítomnosť a vyváženosť živín v pôdnom prostredí, tak aj na rozvoj mykorhíznych húb, a tým aj na celkovú vitalitu drevín.
Ako najvhodnejší spôsob vyjadrenia reakcie roztoku sa ukázala byť koncentrácia vodíkových iónov. Čistá voda má neutrálnu reakciu. V 1 litri tejto vody sa pri teplote 22 °C nachádza 10–7 g disociovaných vodíkových (H⁺) a práve toľko hydroxylových (OH⁻) iónov. Táto hodnota sa na odstránenie záporných exponentov označuje záporným dekadickým logaritmom – symbolom pH (potentia hydrogenii).
Hodnota pH je teda definovaná ako záporný dekadický logaritmus koncentrácie vodíkových iónov H⁺ v pôdnom roztoku. Ako neutrálna reakcia sa označuje pH 7. Roztoky s vyšším pH sú zásadité (alkalické), roztoky s nižším pH sú kyslé.
Pri porovnávaní hodnôt pH nesmieme zabúdať, že hodnota pH je záporným logaritmom. To znamená, že hodnota rastie či klesá od jedného celého čísla k druhému desaťnásobne. Napríklad pH = 6 znamená v porovnaní s pH = 3 koncentráciu vodíkových iónov tisícnásobne menšiu. Medzi pH = 7 a pH = 6,7 je teda menší absolútny rozdiel v koncentrácii ako medzi hodnotami pH = 4 a pH = 3,7.
Väčšina pôd v humidných oblastiach je prirodzene mierne kyslá až neutrálna. Pôdne pH sa mení nielen podľa podložia, množstva zrážok ap., ale aj v priebehu roka, hlavne v dôsledku vyplavovania zásaditých zložiek. Rozdiely pH sú aj v rôznych pôdnych horizontoch. Preto má byť pH merané v priebehu celého roka a aspoň v najhustejšie prekorienených horizontoch (Šály, 1978).
Reakcia pôdy má vplyv na jej štruktúru, na priebeh zvetrávania a humifikácie a predovšetkým na sprístupnenie živín a výmenu iónov. Má priamy vplyv aj na životaschopnosť rastlín. Pri pH pod 3 a nad 9 je vážne poškodzovaná protoplazma v koreňových bunkách u väčšiny cievnatých rastlín. Okrem toho zvýšené koncentrácie Al³⁺ v silne kyslých pôdach a boritanov v pôdach zásaditých spôsobujú otravu koreňov (Larcher, 1988). Rôzne druhy rastlín majú rôzne rozmedzia tolerancie a odlišné fyziologické požiadavky vo vzťahu k pôdnej reakcii.
Kontaminácia pôdy: posypová soľ, úniky plynu a psí moč
Kontaminácia pôdy
K znečisteniu (kontaminácii) pôdy môže dôjsť v dôsledku viacerých vplyvov. Najdôležitejším je z hľadiska koncentrácie používanej látky zimná údržba komunikácií (zasolenie). Lokálne sa však môžu veľmi výrazne prejaviť aj ďalšie vplyvy, ako sú psie výkaly, úniky plynu z potrubia v pôde či PHM a olejov z parkujúcich automobilov, prítomnosť ťažkých kovov (Cu, Cd, Cr, Pb, Ni, Zn atď.), herbicídov a ďalších chemických látok.
Zasolenie pôd
Ide o špecifický faktor mestských aglomerácií a stromových radov pozdĺž ciest. NaCl (chlorid sodný – kuchynská soľ) sa dostáva do kontaktu s vegetáciou ako posypový prostriedok pri zimnej údržbe komunikácií.
V pôde NaCl spôsobuje: – zvýšenie hladiny pH, – vyplavovanie Ca²⁺, K⁺ alebo Mg²⁺, – rozpad pôdnej štruktúry, – zvýšenie osmotickej hodnoty pôdneho roztoku.
Zmeny sú zvyčajne obmedzené na vzdialenosť dvoch až desiatich metrov od vozovky.
Do rastlín prenikajú predovšetkým ióny chlóru, a to jednak priamym kontaktom cez asimilačné orgány a jednak nepriamo príjmom koreňmi z pôdy. Rastliny našich klimatických a pôdnych podmienok nie sú prispôsobené na zvýšený obsah soli v pôde.
Primárne sa poškodenie prejavuje: – poškodením púčikov, nezdrevnatených výhonkov a kôry, – odumieraním kambium, – nekrózami a predčasným opadávaním listov.
Sekundárny (nepriamy) vplyv zahŕňa: – iónový stres (jednostranné hromadenie iónov Na⁺ a Cl⁻ v tkanivách rastlín), – osmotický stres, prejavujúci sa zníženým príjmom vody a následným usychaním, – obmedzenie príjmu dôležitých iónov a poruchy v minerálnej výžive.
Relatívne odolné voči zasoleniu sú rastliny žijúce v symbióze s mikroorganizmami (nitrifikačné baktérie, mykoríza), ďalej rastliny hlboko koreniace, s malými nárokmi na živiny a znášajúce alkalické pôdy. Pri pôsobení posypovej soli na dreviny rozlišujeme medzi odolnosťou na kontakt so soľou (postrek kmeňa roztopeným snehom a pod.) a odolnosťou na zasolenie pôdy.
Na zníženie následkov posypovej soli na dreviny je možné uvažovať o týchto opatreniach: – zníženie dávok soli, – náhrada NaCl menej škodlivými taviacimi látkami, – zabránenie priamemu zasoleniu stanovišťa (mechanické zábrany, zvýšenie stanovišťa nad úroveň terénu), – vhodné prihnojovanie (potreba Ca a okysľovanie pH – napr. CaSO₄)
Poškodenie drevín zasolením možno preukázať listovou analýzou. Odbery pôdnych vzoriek sú sťažené značnou pohyblivosťou iónov Cl a Na v pôde a je potrebné ich event. vykonávať v dlhšom časovom horizonte.
Únik plynu
Pri transporte plynu prípojkami umiestnenými pod povrchom pôdy môže dôjsť k jeho úniku v dôsledku netesností vo vedení. Vzhľadom na nízku rýchlosť výmeny vzduchu v pôde majú pre rastliny zásadný význam aj tzv. mikroúniky, ktoré nie je možné detekovať bežnými prístrojmi na povrchu pôdy. Pri úniku sa plyn šíri pôdou lievkovite smerom nahor, pokiaľ preniká pozdĺž vedenia (napr. telefónneho a pod.), môže zamoriť značný pás pôdy. Metán je podľa vzorca
CH₄ + 2 O₂ → CO₂ + 2 H₂O
za pôsobenia pôdnych baktérií oxidovaný, pričom dochádza k vylučovaniu CO₂ a pohlcovaniu O₂. Vplyvom nedostatku pôdneho kyslíka potom odumierajú korene stromov.
Na rozdiel od poškodenia posypovou soľou vedie zamorenie pôdy plynom k rýchlemu odumretiu stromov rádovo v priebehu niekoľkých mesiacov. Sanačné opatrenia sú veľmi problematické, obzvlášť pri zhutnených alebo ílovitých pôdach.
Vplyv psích výkalov
Značný vplyv zvýšenej koncentrácie pohybu psov predovšetkým na drevinnatú vegetáciu je odbornej verejnosti dobre známy. So zvyšovaním počtu psov chovaných v mestách a so znižovaním rozlohy plôch verejne prístupnej zelene sa tento vplyv ďalej prehlbuje.
Psí moč v porovnaní s močom iných zvierat obsahuje viac fosforu a močoviny a pomer C/N je nižší. Podľa veľkosti pes denne vyprodukuje medzi 40 a 2000 ml moču, čo sa pri pokusoch realizovaných v Berlíne prejavilo u silne frekventovaných stromov množstvom 10 litrov moču/rok (Balder, 1998).
Ak dôjde k styku moču s citlivými nadzemými časťami rastliny (listy, nezdrevnatené výhonky a pod.), môže dôjsť k ich poškodeniu aj pri jednorazovej kontaminácii. Schopnosť rastliny odolávať tomuto vplyvu je daná jej druhom a všeobecne sa zvyšuje s vekom rastliny či jej danej časti. U mladých stromov sa tak stretávame s odumieraním kambium na báze kmeňov, vznikom nekrotických pruhov či trhlín na kmeni.
Možným sanačným opatrením je výsadba tŕnitých krov v koreňovej miske stromov, event. aplikácia štiepky. Zásadný vplyv má pravidelné zalievanie mladých stromčekov.
Tepelný ostrov, suchý vzduch a prašnosť: klimatické extrémy miest
Zmenené klimatické pomery
Pri sledovaní mikro- a mezoklimatických pomerov väčších miest je možné sledovať významné zmeny oproti voľnej krajine. Tieto zmeny, či už primárne alebo sekundárne, ovplyvňujú rastové podmienky drevín, ktoré sú im vystavené. Zvlášť významné je synergické pôsobenie týchto faktorov spolu s ďalšími stresormi.
Kolísanie teplôt vzduchu
Vplyvom spevnených povrchov (asfaltové vozovky, dlažba, steny domov, strechy a pod.) má súhrn aktívnych povrchov mesta odlišné tepelné vlastnosti oproti plochám vegetácie. Umelé povrchy odrážajú len malé množstvo slnečného žiarenia a v dôsledku toho sa silne prehriavajú (odraz slnečného žiarenia z vegetačného povrchu, tzv. albedo, činí okolo 10–35 %, z umelých povrchov len asi 4–10 %) (Suchara, 1977). Asfalt napríklad pohlcuje 75–90 % slnečného žiarenia. Asfaltová vozovka či plechová strecha sa tak môžu za slnečného dňa rozohriať na teploty okolo 65 °C, pričom povrch listov dosahuje iba teplotu 25–30 °C.
Navyše sa tento materiál vyznačuje aj vyššou tepelnou vodivosťou (asi 20-krát vyššou) a tepelnou kapacitou. Z toho dôvodu tieto povrchy počas noci aj oveľa pomalšie chladnú.
K celkovej sume absorbovanej tepelnej energie je nutné pripočítať ešte dodávku tepla z priemyselných a domácich kúrenísk, ktorá sa v súčasnej dobe blíži cca polovici celkového tepelného príjmu mesta slnečným žiarením.
Výsledkom týchto javov spolu so zníženým vetrným prúdením v meste (zníženie možnosti odvodu tepla) je vznik tzv. tepelného ostrova nad veľkými mestskými aglomeráciami. Tento tepelný ostrov siaha do výšky niekoľkých stoviek metrov nad mesto a aj horizontálne je pomerne rozsiahly. Uvádza sa, že rozdiel v priemernej teplote medzi mestom a jeho bezprostredným okolím činí 0,5–2,5 °C (Kavka, Šindelářová, 1978). Tepelný ostrov pritom ovplyvňuje aj ostatné meteorologické parametre klímy miest (množstvo zrážok, vetrné prúdenie a pod.).
Výsledkom zmeny tepelných charakteristík mestských stanovíšť (a súvisiacich zmien vodného režimu) je fakt, že sú z uličných stromových radov postupne vytláčané domáce dreviny a sú nahrádzané taxónmi introdukovanými z krajín s teplejšou klímou (južná Európa, Ázia a pod.). Tieto druhy majú určité mechanizmy, ktorými sú schopné brániť sa proti nadmernému zvyšovaniu výdaja vody v čase vysokých teplôt a nedostatočného zásobovania vodou.
Relatívna vzdušná vlhkosť vzduchu
Počas slnečného letného dňa sa v meste pohybuje relatívna vzdušná vlhkosť medzi 20–30 %. To je hodnota dosť nízka a jej zvyšovanie napr. kropením ciest má len veľmi krátkodobú účinnosť. Mestský vzduch je všeobecne asi o 20–30 % suchší ako vzduch na dedinách.
Pri transpirácii listov dochádza k úniku vodných pár do ovzdušia. Čím nižšia je relatívna vzdušná vlhkosť prostredia, tým vyššie straty vody v listoch nastávajú. Možnosť výparu je podmienená prísunom vody z koreňovej sféry. Stromy dokážu regulovať krátkodobé výkyvy v zásobovaní vodou pomerne efektívne. Dlhodobý deficit však vedie k redukcii životných procesov a k postupnému úhynu jedinca.
Medzi zásadné príčiny ďalšieho prehlbovania negatívneho vplyvu nízkej vzdušnej vlhkosti patria: – redukovaný koreňový systém v dôsledku zhutnenia pôdy a prekrytia pôdneho povrchu nepriepustnými hmotami (asfalt a pod.), – nedostatočný priesak zrážkovej vody (vsakuje sa len asi 5 % objemu zrážok, zvyšok uniká do kanalizácie) v dôsledku zhutneného a prekrytého pôdneho povrchu, – silne zvýšené straty vody pri transpirácii, spôsobené pohybom vzduchu prechádzajúcimi automobilmi (tzv. kaňónový efekt).
Prašnosť prostredia
Prašnosť mestského prostredia silne stúpa vplyvom prevádzky motorových vozidiel a spaľovaním fosílnych palív (továrne, lokálne kúreniská). Maximá výskytu prachových častíc sa tak analogicky vyskytujú v úrovni asi 2,25 m a 55–60 m nad zemou. (Suchara, 1977)
Sedimentácia prachových čiastočiek na listoch stromov má silne negatívny vplyv na priebeh fyziologických dejov. Dochádza k upchávaniu prieduchov, list sa prehrieva (prach je tmavý, a preto sa znižuje albedo listu). V prachu sú často obsiahnuté ťažké kovy alebo rádioaktívne látky, ktoré po rozpustení zrážkovou vodou vnikajú do pletív stromu. Týmto vplyvom sú zvlášť ohrozené dreviny, ktorých listy sú chlpaté.
Znečistenie ovzdušia a jeho vplyv na stromy: imisie, SO₂ a ozón
Plynné zloženie atmosféry
Špecifickým problémom je znečistenie atmosféry. Ide o faktor, ktorý pôsobí plošne po celej ČR. Okrem mechanických nečistôt (prach, popolček ap.) ide hlavne o SO₂ vznikajúci spaľovaním fosílnych palív, NOₓ pochádzajúci predovšetkým z výfukových plynov, O₃ vznikajúci fotochemicky v atmosfére pôsobením výfukových plynov, ďalej NH₃, uhľovodíky a fluorovodík. Pôsobenie troch posledne menovaných je skôr lokálne.
Príjem týchto látok a ich vplyv na stavbu rastlín je v zásade dvojaký: – priamy – kedy dochádza k priamemu naleptávaniu povrchových pletív, vzniku nekróz, znižovaniu efektivity asimilácie, prehrievaniu asimilačných orgánov, prieniku toxických látok do tkanív, vyplavovaniu látok z listov, upchávaniu listových prieduchov ap. – nepriamy – výraznými zmenami pôdnej štruktúry, ovplyvnením pH pôdy, zmenou osmotických vlastností pôdneho roztoku, uvoľňovaním jedovatých solí z pôdy (ióny Al), poškodzovaním mykorhízy ap.
Imisie v plynnom stave sú rastlinami absorbované prostredníctvom listov cez prieduchy a obmedzene cez epidermis, imisie pevné okrem listových prieduchov hlavne koreňmi. Ich pôsobenie je závislé nielen od citlivosti druhu a jedinca, ale aj od typu látky, koncentrácie, doby pôsobenia a vývojovej fázy rastliny. Ich pôsobenie zreteľne zosilňuje: – vysoká relatívna vzdušná vlhkosť – nepriaznivé stanovištné podmienky – spolupôsobenie ďalších škodlivých činiteľov – rastlina v štádiu rašenia alebo dynamického rastu
Naopak rastlina v štádiu fyziologického útlmu (noc, zima) je voči vplyvu týchto látok odolnejšia. Podľa koncentrácie, typu látky a odolnosti rastliny dochádza v zásade k dvom typom poškodenia.
Poškodenie akútne vzniká väčšinou na malom území v prípade náhleho úniku emisií, nepriaznivých klimatických podmienok (inverzia) ap. Vyznačuje sa: – odumieraním pletív listov hlavne na okrajoch a špičke čepele, – zafarbením asimilačných orgánov (hlavne mladých ročníkov ihličia).
Poškodenie chronické je dôsledkom dlhodobého pôsobenia relatívne nízkych koncentrácií látky, kolísajúcich v priebehu roka. Pôsobenie je väčšinou veľkoplošné.
Prejavuje sa: – nekrózami, prejavujúcimi sa až v konečnom štádiu odumierania – rastovou depresiou – predčasným opadaním listov a starších ročníkov ihlíc – zmenami v architektúre koruny (prevládajú krátke výhonky na úkor dlhých) – obmedzením kvitnutia a fruktifikácie – redukciou celkovej listovej plochy
Ako nepriamo pôsobiaci môžeme označiť CO₂. Oxid uhličitý sa podieľa na zložení atmosféry približne 0,03 %. V mestskom prostredí je vplyvom spaľovacích procesov a prevádzky automobilov tento podiel značne zvýšený (až desaťnásobne).
Zemné práce, vandalizmus a motorizmus ako hrozby pre stromy
Ostatné vplyvy
Čoraz silnejšie sa na zmene stanovištných pomerov drevín (predovšetkým stromov) prejavuje ľudská činnosť. Ide predovšetkým o zosilňujúcu sa stavebnú činnosť, ktorej dôsledkom sú navážky, výkopy, príp. zmeny hladiny podzemnej vody. Opomenúť nemožno ani vplyv vandalizmu, príp. vznik poranení pri prevádzke motorových vozidiel.
Zemné práce
Stromy pri všetkých vyššie opísaných negatívnych vplyvoch, ktoré pôsobia na ich nadzemné aj podzemné časti, sú dosť citlivé na akékoľvek dodatočné poranenie. Zemné práce prinášajú hneď niekoľko silne negatívnych vplyvov: – mechanické poranenia kmeňov a koreňových nábehy, – pretrhanie koreňov – prevažne ide o staticky významné silné korene – a otvorenie brány prieniku koreňových húb, – navážky zeminy a skladovanie materiálu na prekorenenú plochu, – znižovanie horizontu pôdy s odkrytím a porušením vrchnej vrstvy koreňového systému, – jednostranné redukcie koreňov s výrazným porušením pomeru nadzemnej a podzemnej hmoty.
Jedinou cestou k eliminácii týchto škôd je dôsledne spracovaná technológia ochrany stromov v rámci projektovej prípravy a starostlivý stavebný dozor nad priebehom prác.
Vzniku mechanických poranení na kmeňoch a kostrových konároch možno zabrániť inštaláciou vhodnej ochrany. Zložitejšia je situácia s poškodením koreňov. K vytrhnutiu koreňov dochádza predovšetkým pri mechanizovanej výkopovej činnosti v priemete koruny stromu. V takom prípade je často možné sledovať vytrhávanie koreňov až za hranou priekopy, takže ich existencia nie je na vykonanom výkope zrejmá. Vznikajúce poškodenia sú však značne rozsiahle a vo väčšine prípadov vytvárajú vstupnú bránu pre prienik drevokazných húb do oblasti koreňového systému. Možnou obranou je dôsledná aplikácia ČSN DIN 18 920.
Ďalším faktorom môžu byť pôdne navážky, ako dočasné, tak aj trvalé. Hlavne dlhodobé navážky je často ťažké voľným okom rozoznať, možno na ne usudzovať na základe absencie viditeľných koreňových nábehy. V dôsledku hmotnosti novo navezenej zeminy dochádza k zhutneniu pôvodných pôdnych horizontov. Navyše dochádza k predĺženiu dráhy potrebnej na difúziu pôdneho kyslíka. Obzvlášť citlivé na tento vplyv sú dreviny závislé od mykorhízy. Iba u niekoľkých druhov stromov je možné pravidelne sledovať vývoj nových adventívnych koreňov v pôde navážky a regeneráciu koreňového systému (topole, vŕby).
Jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré v súčasnosti obmedzujú možnosť existencie stromov v uličných stromořadích našich miest, je existencia podzemných inžinierskych sietí. Tieto podzemné vedenia boli v minulosti zakladané často bez ohľadu na existujúcu alebo možnú zeleň. V dôsledku toho sa v značnom percentu prípadov stretávame so situáciou, že na voľné miesta (predovšetkým v uličných stromořadích) nové stromy z tohto dôvodu už nemôžu byť vysadené. Súvisiacim problémom je deštrukcia stromov pri realizácii opráv a rekonštrukcií podzemných inžinierskych sietí.
Vandalizmus
Vandalizmus je jedným z faktorov, ktorý sa významne podieľa na stave stromov predovšetkým vo veľkých mestách a na exponovaných plochách. Značný pozitívny posun v tejto oblasti nastal so štandardizáciou výsadby vzrastlých stromov. Istej časti poškodení (predovšetkým mladších stromov) sa však vyhnúť nedá. Kvalitná starostlivosť a úprava okolia exponovaných stromov však môžu podobné škody výrazným spôsobom obmedziť.
Za oveľa závažnejšie treba považovať škody vznikajúce pri nekvalifikovanej realizácii prác na drevinách. Škody vzniknuté napr. ošľahaním bázy kmienkov strunovou kosačkou alebo zbytočne radikálnym sadzením korún tzv. omladzovaciím rezom výrazne prevyšujú škody vznikajúce v dôsledku vandalizmu. Okrem postihov firiem či pracovníkov zodpovedných za takéto poškodenia je potrebné do bežných technológií ošetrenia stromov zaraďovať aj úpravu okolia za účelom ich ochrany.
Vplyv motorizmu
Okrem už spomínanej produkcie imisií spaľovaním pohonných hmôt pôsobí stále sa zvyšujúci rozvoj motorizmu na život stromov ešte ďalšími vplyvmi. Predovšetkým ide o: – únik olejov a pohonných hmôt pri parkovaní, majúci za následok kontamináciu pôdneho horizontu, – zhutňovanie pôdy v koreňových miskách pri nevhodnom parkovaní a prejazde vozidiel v bezprostrednej blízkosti stromov, – poranenia bázy kmeňov pri parkovaní vozidiel medzi stromami a pri dopravných nehodách.
Rozvoj motorizmu ďalej nepriamo spôsobuje úbytok stromov v uliciach pri rozširovaní vozoviek, rozsiahle poranenia koreňov a koreňových nábehy pri rekonštrukciách chodníkov a cestných telies atď.
Nie je možné tento problém stavať formou „buď autá, alebo stromy“. Je však isté, že (ak pominieme legislatívne úpravy) napr. vhodnou formou zábran inštalovaných pri bázach kmeňov by sa dosiahlo výrazného zníženia percenta vzniku podobných poškodení.
Ako stromy ochladzujú mesto a zvyšujú vlhkosť vzduchu
Ovplyvňovanie prostredia vegetáciou
Existencia stromov na stanovišti toto stanovište spätne ovplyvňuje. Tieto vplyvy možno z pohľadu človeka chápať buď ako pozitívne, alebo ako negatívne. Obe skupiny vplyvov môžu byť spojené s existenciou jedného stromu a odborný pracovník v rámci hodnotenia významu stromu pre stanovište musí čo najobjektívnejšie zvažovať obe hľadiská.
Ovplyvňovanie mikroklímy
Vplyvom transpirácie asimilačných orgánov stromov a čiastočne aj spolupôsobením ďalších vplyvov dochádza k čiastočnému ovplyvňovaniu mikroklimatických charakteristík stanovišťa. Medzi najdôležitejšie patrí ovplyvňovanie tepelnej bilancie a relatívnej vzdušnej vlhkosti.
Princíp znižovania teploty vzduchu vegetačným povrchom spočíva: – v odraze časti slnečného žiarenia späť do atmosféry – v spotrebe časti energie pre fotosyntézu (zlomok percenta) – v spotrebe energie pre transpiráciu, intercepciu a výpar vody (napr. rosy a pod.) z vegetačného povrchu (absolútna väčšina), – v patrovitosti vegetačného povrchu, kedy proces transformácie slnečného žiarenia na tepelnú energiu prebieha na mnohých rovinách, nielen na pôdnom povrchu.
Vegetácia môže trvalo zvyšovať vlhkosť vzduchu niekoľkými spôsobmi: – evapotranspiráciou (výparom z pôdy a transpiráciou rastlín), – výparom rosy skondenzovanej na povrchu vegetácie, – výparom zachytených zrážok (intercepcia), ktoré z voľnej spevnenej plochy ihneď odtekajú.
Zvýšenie relatívnej vzdušnej vlhkosti možno v preukázateľnej miere očakávať hlavne od zapojených patrovitých porastov vegetácie (parkové plochy) s vyrovnaným vodným režimom. V tom prípade sa uvádzajú rozdiely vzdušnej vlhkosti medzi plochou vegetácie a spevneným okolím okolo 10–20 %. (Suchara, 1977) Tento vplyv stromov je výrazne ovplyvňovaný typom stanovišťa (dostupnosťou vody), vitalitou a druhom stromu a klimatickými faktormi (teplota, relatívna vzdušná vlhkosť, pohyby vzduchu a pod.). Približné hodnoty výparu v závislosti od objemu koruny uvádza Tab. 4.
Nezanedbateľný je aj vplyv tienenia korún stromov v uliciach, kedy sa znižuje množstvo slnečného žiarenia dopadajúceho na spevnené povrchy. Aj stromy s pomerne riedkou korunou (napr. topole) zachytávajú 60–80 % slnečného žiarenia. Hustým záponom korún prenikajú dokonca len 2–3 % slnečného žiarenia. Korunami dubov a javorov preniká asi 10 % slnečného žiarenia. Výrazne sa tak redukuje množstvo energie dopadajúcej napr. na povrch ľudského tela – zatiaľ čo vo vnútornom meste ide o cca 3,769 joule/cm²/min., v parku klesá na 0,419 joule/cm²/min (Kavka & Šindelářová, 1978).
Z uvedeného je zrejmé, že uspokojivé ovplyvňovanie teplotných maxím možno očakávať z hľadiska uličných stromov iba od husto olistených jedincov s uspokojivým zásobovaním vodou. Merateľné zníženie teploty vzduchu sú schopné pôsobiť iba porasty drevín (parky), kde v dôsledku ochladzovania vzduchu dochádza aj k jeho výmene s okolným prostredím vo forme tzv. gradientového vetra.
Stromy znižujú prašnosť, hluk aj vietor: merateľné prínosy pre mesto
Znižovanie prašnosti
Stromy výrazne zvyšujú plochu vegetačného povrchu – oproti priemetu svojej koruny (v dôsledku prekrývajúcich sa plôch listov) približne desaťnásobne. Uvádzajú sa hodnoty osemnásobne zníženej prašnosti parkov oproti okolitej zástavbe a štvornásobne zníženého počtu prašných častíc na uliciach so stromami oproti uliciam bez stromov (Suchara, 1977).
Vegetácia prispieva k regulácii prašnosti prostredia niekoľkými spôsobmi: – zachytávaním prachu na nadzemných orgánoch – hlavne ide o asimilačný aparát. V tomto zmysle záleží hlavne na veľkosti listov, kvalite ich povrchu a pohyblivosti čepelí. – znižovaním rýchlosti prúdenia vzduchu, znížením kinetickej rýchlosti častíc a urýchlením ich sedimentácie. Podstatný je v tomto zmysle fakt, že ak prašné častice sedimentujú na spevnený povrch, dostávajú sa pri prvom závane vetra opäť do kolobehu. Preto má sedimentácia zmysel iba u porastu vegetácie s podrastom napr. trávnika.
Na rozdiel od umelých povrchov nie sú plochy vegetácie zdrojom prašnosti. Výnimkou je tvorba peľu, ktorá bude zmienená v kapitole o negatívnych vplyvoch vegetácie.
Účinnosť drevín s ohľadom na znižovanie prašnosti prostredia závisí od: a) absolútneho povrchu listov – čím je hustejšia koruna, tým väčšia je absolútna listová plocha, b) sklonu listov – vodorovne položené listy majú väčší účinok než listy položené šikmo alebo zvisle, c) pohyblivosti listov – účinnejšie sú dreviny s krátkym ríškom, d) prúdenia vzduchu okolo a vnútri koruny – väčší účinok majú dreviny s guľatou korunou oproti drevinám s korunou ihlancovitou, e) vlhkosti, príp. lepkavosti listov, f) charakteru sedimentu – hrubšie častice sa zachytávajú horšie než jemnejšie. (podľa Kavka & Šindelářová, 1978)
Treba podotknúť, že zachytávanie prachu a absorpcia ťažkých kovov a iných splodín predstavuje pre fyziologické procesy stromov ďalšiu stresovú záťaž. Ak je strom oslabený súbehom iných faktorov (napr. nedostatkom vody vedúcim k obmedzeniu transpirácie a k redukcii asimilačného aparátu), nie je schopný výrazne prispieť ani k prečisteniu prúdiaceho vzduchu.
Ovplyvňovanie veterného prúdenia
V mestskom prostredí je sila prúdenia vetra podstatne znížená existujúcou zástavbou. Od vegetácie sa funkcia „vetrolamov“ požaduje len na niektorých exponovaných stanovištiach predovšetkým na okrajoch mesta. Ako veľmi efektívne sa v tomto zmysle ukázali byť polopriepustné zapojené porastové plášte (40–50 % priepustnosť) z drevín odolných voči pôsobeniu vetra (s pevným drevom). Podľa výsledkov merania sa na náveternej strane znižuje rýchlosť vetra o 30–50 %, a to na vzdialenosť 5–10 násobku výšky stromov. Na záveternej strane klesá rýchlosť vetra o 40–70 % na vzdialenosť 15–20 násobku výšky (Kavka & Šindelářová, 1978). V mestských parkoch sa rýchlosť vetra znižuje až o 2,5 m/s oproti plochám bez zelene. Pri použití obligátneho Populus nigra ‚Italica‘ je treba upozorniť na jeho krátkovekovosť a na výrazne zníženú pevnosť dreva už po 30. roku veku.
Okrem čisto mechanického vplyvu na smer a silu veterného prúdenia je vegetácia schopná vyvolať tzv. konvekčné prúdenie (gradientový vietor). Princíp tohto javu spočíva v stiekaní chladnejšieho vzduchu – napr. z parkových plôch – na miesta s vyššou teplotou, napr. do prehriateho ulíc.
Znižovanie hlučnosti
Hluk je v mestách považovaný za jeden zo základných stresujúcich faktorov. Za najväčšie zdroje hluku platia doprava, priemysel a komunálne prevádzkarne, pričom až 80 % hluku vyvoláva automobilová doprava. (Tomášová & al., 2000). Ľudské ucho vníma akustické kmity vo vzduchu medzi frekvenciami 20 a 20 000 Hz od prahu počuteľnosti po prah bolesti a hladiny hlučnosti 0 až 130 dB(A). Optimálnou hladinou hlučnosti pre človeka je 25–40 dB(A) (Suchara, 1993). Pocit hlasitosti pritom stúpa rýchlejšie než intenzita zvuku. Napr. pokles o 10 dB(A) pociťuje človek ako polovičnú hlasitosť.
Vegetácia – hlavne porasty drevín – môžu znižovať hlučnosť v závislosti od zastúpenia jednotlivých frekvencií (najvyššia účinnosť okolo 4–8000 Hz), orientácie zdroja hluku, zloženia vegetácie ap. Vetvy sa správajú ako oscilátory a pohlcujú zvukovú energiu rezonanciou.
Najlepšie v tomto zmysle pôsobia zapojené pásy vegetácie o výške 13–20 m a šírke 20–30 m, pri komunikáciách 7–10 m, najlepšie v kombinácii so zemným protihlukový valom. Uvádza sa, že širšie pruhy husto olistených stromov znižujú hluk o 10–12 dB. Výrazného zníženia hluku diaľnic možno dosiahnuť asi 33 m širokým pruhom. Vzhľadom na náročnosť vegetačných protihlukových zátar na priestor sa preto uprednostňujú bariéry stavebného rázu.
Biologicky aktívne látky, kyslík a estetická hodnota stromov
Uvoľňovanie biologicky aktívnych látok
Funkciou prieduchov uvoľňujú rastliny do svojho okolia množstvo biologicky aktívnych látok, ktoré priaznivo pôsobia na ľudský organizmus.
Z hľadiska človeka medzi najdôležitejšie patria: – vylučovanie reaktívnych kyslíkatých látok. – vylučovanie látok s bakteriostatickými a repelentými účinkami. V ovzduší lesa znižujú tieto dreviny množstvo patogénnych baktérií o 10–20 % v porovnaní s voľným prostredím. – vylučovanie látok do pôdy. Do tejto skupiny vplyvov patrí jav označovaný ako alelopatie. Tieto látky pôsobia inhibične na iné organizmy pri vnútrodruhovej alebo medzidruhovej kompetícii. Vo väčšine prípadov ide o pôsobenie etylénu, éterických olejov, fenolových zlúčenín, alkaloidov, glykozidov a derivátov kumarínu. Rastliny tieto látky uvoľňujú do ovzdušia, vylučujú ich koreňmi alebo ich dážď vymýva z výhonkov. (Larcher, 1988).
U laickej verejnosti býva často silne preceňovaná schopnosť stromov – a vegetácie vôbec – viazať CO₂ a produkovať kyslík. Argumentácia v prospech stromov ako producentov kyslíka sa opiera o údaje, že napr. storočný buk pri fotosyntéze za hodinu spotrebuje 2350 g oxidu uhličitého a vyprodukuje 1710 g kyslíka. (Bernatzky, 1969). Meyer (1982) však poukazuje na fakt, že: – veľká časť vyprodukovanej organickej hmoty (listov ap.) je opäť rozkladaná baktériami, hubami atď. za spotreby kyslíka, – mestské aglomerácie v zimnom období nezaznamenávajú žiadny prísun kyslíka z fotosyntetických procesov, zatiaľ čo jeho spotreba stále pokračuje (spaľovanie, prevádzka automobilov atď.).
Dospel tak k tvrdeniu, že funkcia mestských stromov ako producentov kyslíka pre obyvateľstvo je takmer zanedbateľná. Pozitívny vplyv sa skôr prejavuje v produkcii prchavých látok („lesná vôňa“), ktoré zvyšujú fyziologickú využiteľnosť kyslíka pre dýchanie živočíchov.
Estetická funkcia
Kvantifikácia parametra natoľko subjektívneho, akým je estetická funkcia drevín, je veľmi obtiažna. Ten istý jedinec môže byť vnímaný úplne rozdielne z pozície človeka, ktorý rozumie jeho sadovníckej, historickej či taxonomickej hodnote, a úplne odlišne človekom vnímajúcim iba negatíva plynúce z jeho bežných fyziologických funkcií (opad listov, tienenie a pod.). Pre účely arboristickej praxe je však nutné chápať vplyv existencie stromov v urbanizovanom prostredí predovšetkým z hľadiska ich celospoločenského efektu. Ten je opisovaný v rade sociologických štúdií (Bouza, 1989; Cackowski, 1999; Westphal, 2003 atď.) z mnohých pohľadov, medzi ktoré patria predovšetkým: – vzdelávanie, – starostlivosť o zdravie obyvateľov, – úroveň kriminality, – vnímanie histórie a vzťah k bydlisku.
Kľúčovú dôležitosť v tejto oblasti má práca s verejnosťou. Prezentácia pripravovaných projektov, výstupov z arboristických ošetrení a vysvetlenie dôležitosti stromov na ich stanovišti môže priniesť svoje výsledky iba po dlhodobej a koncepčnej práci. Výbornou pomôckou pri diskusii o konkrétnych prípadoch býva ocenenie ekologickej hodnoty drevín podľa metodiky Agentúry ochrany prírody a krajiny ČR.
Negatívne vplyvy stromov: poruchy stavieb, alergénny peľ a bezpečnosť
Negatívne pôsobenie stromov
Pri komplexnom hodnotení vplyvu stromov na mestské prostredie je potrebné všimnúť si aj vplyvov negatívnych. Mestské prostredie (ako vyplýva z vyššie uvedeného výpočtu) je pre stromy prostredím z veľkej časti cudzím. Tento antagonizmus je do istej miery obojstranný. Zatiaľ čo na jednej strane sú stromy schopné mestské prostredie upravovať tak, že sa stáva vhodnejším pre život ľudí, na strane druhej môžu pôsobiť značne negatívne.
Poruchy stavieb
Ako najvýraznejší negatívny vplyv stromov je potrebné uviesť poruchy stavieb založených na objemovo nestálych zeminách. O škodách vznikajúcich týmto spôsobom bolo na 4. sympóziu Britskej geotechnickej spoločnosti roku 1983 konštatované, že presahujú škody vznikajúce v dôsledku zemetrasení, tornád, hurikánov a záplav (Procházka, 1986).
V predchádzajúcich kapitolách už bolo uvedené, že stromy sú schopné svojou transpiráciou z pôdy denne odčerpať až stovky litrov vody. V prípade, že rastú na pôdach, u ktorých v dôsledku odsávania vody dochádza k výrazným objemovým zmenám, môže dôjsť k poškodeniu alebo aj k deštrukcii stavieb, ktoré boli založené bez zohľadnenia tejto možnosti. To sa týka predovšetkým ílovitých zemín (a to najmä ílov zo skupiny montmorillonitu), ktoré sú charakteristické svojimi objemovými zmenami pri napučiavaní a vysychaní. V Čechách sú tieto zeminy zastúpené predovšetkým oblasťou kriednových slieňov, terciérnych ílov chomutovsko-mostecko-teplickej panvy a na Morave oblasťou neogénnych ílov.
K objemovým zmenám ílovitých zemín dochádza samozrejme nielen pôsobením vegetácie, ale aj vysychaním evaporáciou, teda priamym odparovaním vody z pôdneho povrchu. Vegetácia však tieto hodnoty zvyšuje až na trojnásobok. Pôsobenie stromov na vysychanie pôd bolo preukázané ešte v hĺbke 8 m znížením vlhkosti až o 8 percent (Procházka, 1986).
Stavby zakladané na stanovištiach, ktoré sú z tohto pohľadu rizikové, musia rešpektovať danú situáciu. V prípade, že sa na stavbách škody podobného typu už objavujú, je potrebné po dôkladnom šetrení (na preukázanie reálnej príčiny) pristúpiť k odstráneniu stromov vo vzdialenosti rovnajúcej sa výške stromu od budovy.
Produkcia alergénneho peľu
Problematickým bodom z hľadiska prašnosti prostredia zostáva tvorba alergénneho peľu predovšetkým vetrosnubnými rastlinami. Ako alergénne sú označované najmä tieto druhy:
Alnus incana Populus sp. Corylus avellana Betula pendula Salix caprea Philadelphus coronarius Fraxinus excelsior Corylus colurna Sambucus nigra
Obmedziť používanie alergizujúcich drevín je často ťažko realizovateľné z dôvodu už tak silne obmedzeného sortimentu taxónov pre mestské prostredie. Je však možné využívať nekvitnúce alebo málo kvitnúce odrody (napr. Robinia pseudoacacia ‚Bessoniana‘, ‚Rectissima‘, ‚Tortuosa‘, ‚Umbraculifera‘), samičie rastliny dvojdomých drevín (napr. Acer negundo, ‚Argenteo-marginatum‘, ‚Auratum‘, ‚Variegatum‘) a pod.
Použitie samičích rastlín rodu Populus nemá príliš veľký význam, pretože chmýrie ich semien vyvoláva podobné príznaky ako peľové alergie. Alergizujúce účinky možno pripísať tomu, že v rovnakom čase kvitnú trávy a ich peľ sa hojne zachytáva na chmýrí topoľových plodov. Okrem toho alergici v tom čase majú od peľu tráv opuchnuté sliznice a aj prosté pošklbanie chmýřím u nich vyvoláva kýchanie a slzenie.
Možnosťou, ako obmedziť alergizujúci vplyv drevín, je aj ich periodické orezávanie. Tento zásah je však prevádzkovo náročný a ďalej znižuje funkčnosť aj dosiahnuteľný vek jedinca (Pejchal, 1992).
Ohrozenie prevádzkovej bezpečnosti
Strom v dospelosti predstavuje konštrukciu, ktorá sa svojimi rozmermi a hmotnosťou svojich častí blíži stavbám. Aj keď vo všeobecnom prístupe môžeme do istej miery spoliehať na samostabilizačné schopnosti stromu, ktorý vníma záťaž vznikajúcu v jeho jednotlivých častiach a svojím reakčným rastom na ne reaguje. Na druhú stranu je nutné konštatovať, že plnenie požiadaviek prevádzkovej bezpečnosti nie je súčasťou prirodzených funkcií stromu. Opad vetiev, príp. odlomenie časti koruny, je úplne bežná stratégia stromu pri preťažení vetrom a predovšetkým vo vyššom veku je úplne bežnou záležitosťou. Prevádzkova bezpečnosť je teda nutné zabezpečiť pravidelným režimom kontroly a pestovateľskými zásahmi v priebehu celého života stromu.
Problematikou hodnotenia prevádzkovej bezpečnosti stromov sa bude podrobne zaoberať druhý diel tejto metodiky.
Znečisťovanie okolia
Už pri návrhu umiestnenia stromov do ulíc miest je potrebné mať na pamäti možnosti ich negatívneho pôsobenia vplyvom opadu plodov (Corylus sp., Aesculus hippocastanum a pod.), znečistením plochy pod priemetom koruny napr. medovicou (Tilia sp.) alebo dužnatými plodmi (Morus, Sorbus, Cornus mas a pod.). Tieto vplyvy možno eliminovať buď výberom neplodiacich kultivatorov (napr. Aesculus hippocastanum ‚Baumannii‘), alebo vhodným umiestnením týchto jedincov v zelených pásoch ďalej od lavičiek a peších komunikácií.
Značný odpor v okolí uličných stromoradí často vzbudzuje jesenný opad listov, predovšetkým súvisiace zanášanie odkvapov. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že nejde o defekt, ale o prirodzenú súčasť fyziologických procesov stromov. Opad listov možno ovplyvniť iba pravidelnou redukciou korún niektorým z tvarovacích rezov, príp. využitím malokorunných kultivarov, ktoré ani v dospelosti nedorastú nad úroveň striech okolitých domov. Odkvapové žľaby možno chrániť inštaláciou ochranných mriežok, ktoré ukladanie listov nedovoľujú.
Záver: čo potrebuje vitálny strom v ulici a prečo sa to oplatí
Po zvážení súhrnu vyššie uvedených faktorov pôsobiacich na stromy a možností ich spätného ovplyvňovania, prípadne eliminácie, vegetáciou dochádzame k nasledujúcim záverom: – mestské prostredie je natoľko odlišné od prirodzeného prostredia stromov – lesa, že samotná existencia stromov tu predstavuje pre ne rozsiahly zdroj stresujúcich faktorov, – aspoň rámcovo ovplyvňovať negatívne podmienky mestského prostredia (a to nielen na vegetáciu, ale aj na človeka) môže iba strom vitálny, s dobre vyvinutou korunou a zodpovedajúcim zásobovaním vodou a živinami z pôdy.
Tomu by sa mal prispôsobiť náš pohľad na drevinovú zložku vegetácie našich miest, na jej výsadbu, údržbu aj prípadné rekonštrukcie.