Jastrabník – Hieracium​: druhy do skalky aj chlpánik v trávniku

Odolná rastlina na pokrytie pôdy v skalkách a na slnečných svahoch

• Stanovište: plne slnečné miesto so suchšou a chudobnejšou pôdou
• Výška: 10-40 cm
• Čas kvitnutia: máj-september
• Množenie: výsevom alebo delením

Rod Hieracium z čeľade astrovité (Asteraceae) je veľmi rozsiahly. Z viac než tisícky druhov jednoročných alebo trvácich bylín majú však pre záhrady význam len máloktoré. Ďalej uvedené druhy sú nízke zimovzdorné trvalky, ktoré sa vyznačujú tvorbou výbežkov, chlpatými listami a malými žltými alebo červenkastými kvetmi (tie pripomínajú púpavu).

Hieracium aurantiacum, jastrabník oranžový, má domov v horách strednej Európy, Ruska a západnej Ázie. Od júna do augusta sa na 20-40 cm vysokých byliach objavujú chumáče oranžových úborov. Keď sa rastlina nerušene rozrastá, vytvorí veľký hustý koberec z tmavo chlpatých listových ružíc. Keďže sa ľahko rozširuje aj semenami, môže sa najmä v menšej záhrade stať nepríjemnou burinou.

Hieracium pilosella, jastrabník chlpánik, sa rozširuje nemenej silno, ale pri výške rastlín 10 až 20 cm tvorí podstatne nižší porast. Svetložlté kvety sedia na stonkách jednotlivo a otvárajú sa od mája a po celé leto. Dekoratívnu hodnotu majú listy, ktoré sú najmä pri odrode ‚Niveum‘ nápadne strieborno biele chlpaté.

Hieracium x rubrum sa vzhľadom príliš nelíši od H. aurantiacum, ale tento kríženec je nižší a menej vzrastný. Kvety majú výraznejšie tmavooranžové až purpurovočervené sfarbenie. Keďže sú kvety z väčšej časti sterilné, netreba sa obávať takého silného rozširovania ako pri jastrabníku oranžovom.

Všetky uvedené jastrabníky sa výborne hodia na pokrytie pôdy na slnečných a suchých miestach. Ideálnymi stanovišťami sú skalky, vresoviská, slnečné svahy a násypy. Najlepšími spoločníkmi pre jastrabníky sú odolné suchomilné kríčky – levanduľa, kručinka, janovec, ďalej stredne vysoké a vysoké trávy, ktorým nehrozí utláčanie rozrastavou trvalkou.

Jastrabníky sa množia ľahko delením. Hieracium rubrum sa musí množiť delením, ak sa majú zachovať vlastnosti kríženca.

Najlepší čas na delenie trsov je skoro na jar alebo hneď po odkvitnutí. Ružica s kúskom výbežku a koreňmi sa odlúpne od materskej rastliny a rovno zasadí na nové miesto; do zakorenenia stačí zalievať, potom si už poradí sama. Ďalšie tipy na skladbu suchého záhona nájdete v článku o skalničkách a medzi trvalkami.

Jastrabník oranžový sa v novších botanických prehľadoch vedie pod menom chlpánik oranžový (Pilosella aurantiaca), pretože sa skupina chlpánikov od pravých jastrabníkov oddeľuje do vlastného rodu. V záhradníctvach a v literatúre sa však ďalej drží zaužívaný názov Hieracium aurantiacum, takže ide o jednu a tú istú rastlinu.

Spoznáte ho neomylne podľa farby: je to jediná bežná trvalka s tehlovooranžovými až hrdzavočervenými úbormi, ktoré stoja po piatich až pätnástich v chumáči na vrchole chlpatej byle. Listy tvoria prízemnú ružicu, sú celistvookrajové, na líci tmavozelené a husto porastené dlhými tmavými chĺpkami. Kvitne od júna do augusta, na živnejšom mieste aj druhýkrát v septembri.

V záhrade má dvojaké využitie. V suchom štrkovom záhone, na svahu alebo na korune oporného múrika sa z neho počas dvoch sezón stane súvislý koberec, ktorý drží pôdu a nepotrebuje zálievku. Do zmiešaného trvalkového záhona sa naopak nehodí — výbežky prerastú medzi susedov a slabšie rastliny udusia. Kto ho chce mať v záhone, sadí ho do zapusteného vedra bez dna alebo medzi obrubníky, rovnako ako mätu.

V ľudovom liečiteľstve sa z vňate chlpánikov pripravoval čaj, ktorému sa pripisovali močopudné účinky. Dnes ide skôr o zaujímavosť než o odporúčanie — zber planých bylín má zmysel len tam, kde si je človek istý určením druhu.

Jastrabník chlpánik (Hieracium pilosella, dnes aj chlpánik obyčajný, Pilosella officinarum) je ľudovo známy ako myšie uško — podľa drobných podlhovastých listov, ktoré sú na líci sivozelené a na rube bielo plstnaté. V trávniku sa spozná ľahko: tvorí ploché prízemné ružice, z ktorých vybiehajú po povrchu tenké nadzemné výbežky, a nad nimi stoja jednotlivé svetložlté úbory na bezlistom stvole.

Do trávnika sa dostane sám a vždy na rovnaký typ miesta: na chudobnú, kyslú, vysychavú a redkú pôdu. Tam, kde je mačina hustá a dobre živená, sa chlpánik nepresadí, pretože neznesie konkurenciu ani zatienenie. Boj s ním preto nespočíva v likvidácii rastliny, ale v zmene podmienok:

• Vyhrabať plsť a prisiať. Vertikutácia na jar odstráni plsť, do preriedených miest sa prisieva trávna zmes a chlpánik stratí voľnú pôdu, ktorú potrebuje na uchytenie.
• Upraviť kyslosť. Chlpánik je typický ukazovateľ kyslej pôdy. Rozbor a prípadné jesenné vápnenie posunú pH do pásma, ktoré vyhovuje tráve, nie jemu.
• Pravidelne hnojiť. Zapojený a vyživený trávnik mu nedá priestor — je to rovnaký princíp ako pri ostatných burinách v trávniku. Postup nájdete v článku o hnojení trávnika.
• Vytrhať aj s výbežkami. V malom rozsahu stačí ručné vypichnutie ružíc; musia sa však odstrániť aj nadzemné výbežky, pretože z každého zakoreneného konca vyrastie nová ružica.
• Nekosiť nakrátko. Nízke kosenie tráve škodí a chlpániku vyhovuje, pretože jeho prízemnú ružicu nôž míňa. Výška 4 až 5 cm mu vezme svetlo.

Rovnaké podmienky, ktoré v trávniku svedčia chlpániku, obvykle vyhovujú aj machu — kde sa objavia obidva, je príčina prakticky istá.

Okrem dvoch záhradných druhov rastie u nás celý rad planých jastrabníkov. Botanicky ide o veľmi zložitú skupinu — jastrabníky sa rozmnožujú aj bez opelenia a vytvárajú stovky drobne odlišných foriem, takže presné určenie býva aj pre znalca oriešok. Štyri z nich stretnete najčastejšie.

Najbežnejší lesný jastrabník, ktorý rastie vo svetlých listnatých lesoch, na kamenistých stráňach, na múroch a na skalných výčnelkoch. Má nápadnú prízemnú ružicu srdcovito vajcovitých listov, často s tmavofialovými škvrnami, a z nej vyrastá 20 až 60 cm vysoká byľ nesúca niekoľko drobných svetložltých úborov. Byľ býva bezlistá alebo nesie jediný list. Kvitne od mája do júla.

Horský druh vápencových alpínskych trávnikov, ktorý je zo všetkých našich jastrabníkov najozdobnejší. Celá rastlina je husto porastená dlhými mäkkými bielymi chĺpkami, takže pôsobí striebristo, a úbory sú na jastrabník neobvykle veľké — široké až 4 cm. Dorastá 15 až 40 cm. V skalke je to vďačný druh: chce plné slnko, priepustnú vápnitú pôdu a neznáša zimné mokro pri krčku, ktorému sa predchádza zásypom drveným kameňom.

Rastlina najvyšších polôh Tatier, Nízkych Tatier a ďalších karpatských pohorí. Je nízka, obvykle len 5 až 25 cm, celá husto chlpatá a na byli nesie jediný veľký žltý úbor s tmavým chlpatým zákrovom. Rastie na kyslých horských holiach a v nižšie položených záhradách sa pestuje len výnimočne — v nížine mu chýba chlad a dlhá snehová pokrývka.

Žltý úbor, mliečnu šťavu v stonke aj chochlaté semená majú obidve, takže zámena je pochopiteľná. Rozlíšia ich tri znaky:

• Chĺpky. Jastrabník je chlpatý — na listoch, na stvole aj na zákrove. Púpava je holá.
• Listy. Púpava má listy hlboko zúbkaté až perovito delené, jastrabník celistvookrajové alebo len plytko zúbkaté.
• Počet kvetov. Púpava nesie na dutej bezlistej byli vždy jediný úbor. Väčšina jastrabníkov má na stvole úborov niekoľko, pri jastrabníku oranžovom ich je v chumáči aj pätnásť.

Praktický rozdiel je aj v správaní: púpava má silný kolový koreň a vracia sa z jeho zvyšku, jastrabník sa šíri po povrchu výbežkami a semenami.

Jastrabníky patria medzi najnenáročnejšie trvalky vôbec. Chcú plné slnko, priepustnú a skôr chudobnú pôdu a neznesú zamokrenie; pri bohatej zálievke aj výžive strácajú kompaktnú ružicu, vytiahnu sa a horšie kvitnú. Na zimu sa neprikrývajú a v mraze im nič nie je.

Hnojenie preto stačí veľmi striedme — jedna dávka na jar, keď rastlina vyráža. Pomaly pôsobiace univerzálne organické hnojivo je pre ne vhodnejšie než rýchle dusíkaté dávky: živiny uvoľňuje postupne a zároveň oživuje pôdny život v chudobnom štrkovom záhone, kde ho inak nie je veľa. Dávku podľa veľkosti plochy nájdete v tabuľke dávkovania, princíp postupného uvoľňovania živín popisuje stránka o organickom hnojive.

Rastliny v nádobe a vo vyvýšenej skalke si o prihnojenie povedia skôr než tie v záhone, pretože v malom objeme substrátu sa živiny vyplavia rýchlejšie. Ani tam však nie je dôvod dávku zvyšovať — jastrabníku svedčí hlad.