Morfológia drevín: rastové formy, vetvenie a nomenklatúra

Ďalej je nutné zdôrazniť, že mená rastlín sa v princípe menia z dvoch špecifických dôvodov. Jednak, a to vo väčšine prípadov, z dôvodov taxonomických a v menej prípadoch z dôvodov čisto nomenklatorických. Taxonómiu a nomenklatúru nemožno miešať ani zamieňať, sú to dva po sebe idúce absolútne nezávislé kroky. Taxonomické štúdium jednotlivých skupín rastlín vychádza z klasických prístupov, ale úroveň poznania v poslednej dobe ovplyvňujú prehlbujúce sa podporné moderné vedecké disciplíny, najmä cytológia, biochémia a molekulárna biológia. Výsledkom taxonomickej práce je zistenie príbuzenských pomerov v študovanej skupine, t. j. napríklad vymedzenie rodov, druhov alebo variet a utvorenie určitej štruktúry taxónov. Po skončení taxonomickej práce prichádza ako druhý krok nomenklatorické riešenie. K tejto taxónovej štruktúre sa priraďujú zodpovedajúce mená a v prípade, že neexistuje žiadne meno v súlade s pravidlami Kódu ICBN, musí byť vytvorené meno nové (t. j. zvyčajne musí byť dotyčný taxón nanovo opísaný). V moderných taxonomických odboroch (napr. genetické molekulárne analýzy) je najväčším úskalím interpretácia získaných dát a ich vzťah k poznatkom klasických priamych observačných metód (najmä porovnávacia morfológia a anatómia). Každá taxonomická koncepcia je nomenklatoricky vyjadrená tzv. správnym (korektným) menom, ktoré by pre daný taxón v určitom vymedzení, postavení a ranku malo byť podľa Kódu ICBN len jediné. Za korektné meno rastliny môže byť prijaté len meno oprávnené (legitímne), ktorého podmienkou je, že to bude meno platné (validné) a tzv. účinne (efektívne) zverejnené.

Tieto tri stupne kvality mien predpokladajú súlad s relevantnými pravidlami (článkami) Kódu ICBN, ktoré sú formálne podobné paragrafom zákonov. Posledný, najnižší stupeň (meno účinne zverejnené) sa týka spôsobu a miesta publikácie, vyššie stupne – platnosť a oprávnenosť mena – sú podmienené ďalšími a ďalšími pravidlami Kódu ICBN (týkajú sa obsahu textu sprevádzajúceho meno v pôvodnej publikácii a vzťahu dotyčného mena k príslušnej rastline a menám skôr publikovaným). Základným problémom nomenklatúry však je, že tá istá rastlina môže vplyvom rôznych prístupov a metód byť rôznymi bádateľmi chápaná v rôznom vymedzení (t. j. geografickom alebo znakovom), postavení (vzhľadom na príbuzné taxóny) a ranku (hierarchickej úrovni, t. j. taxonomickej kategórii). Ďalší problém je, že laická, praktická i odborná botanická verejnosť preberá botanické vedecké mená z populárnejších a širšie zameraných diel (lokálne alebo regionálne kveteny a kľúče, obrazové atlasy, tematicky zamerané príručky), nie zo špecializovaných, prísne vedeckých prác. Autori týchto sumarizujúcich príručiek a popularizačných publikácií nie vždy vychádzajú z prísnych pravidiel pre efektivitu, validitu a legitímnosť mien a navyše často iba pasívne prepisujú mená z rôznorodých, starších publikácií napísaných v dobe, keď poznatky o danej skupine rastlín boli na nižšej úrovni.

Používanie botanických mien rastlín

Vedecké mená rastlín nemusia byť vždy písané s ich autormi – je to vyžadované len v taxonomických alebo nomenklatorických prácach (zvyčajne s citáciou literárneho prameňa vrátane strany a roku vydania alebo, v prípade potreby vyjadrenia časových vzťahov, aspoň s uvedením roku v zátvorkách za menom autora) a tam, kde by vynechanie autorstva mohlo spôsobiť zmätok. V populárnych publikáciách alebo evidencii rastlinného materiálu, rôznych zoznamoch a prehľadoch, ale aj v niektorých floristických príručkách je autorstvo mien rastlín často vynechávané z úsporných dôvodov. Pokiaľ by boli prísne v praktických odboroch a zodpovedajúcej literatúre používané len správne (korektné) mená, potom by uvádzanie ich autorstva mohlo byť v zásade zbytočné. Bez špeciálnych znalostí a nevyhnutnej literatúry nie je však vždy ľahké zistiť, ktoré meno je pre daný taxón správne. Pretože bývajú často používané aj nesprávne mená, môže bez uvedenia autorstva ľahko dôjsť k zmätku. Podrobnosti k citácii autorstva mien rastlín sú na príklade uvedené nižšie.

Problematiku nomenklatúry rastlín a používania ich mien v praxi robí hlavnou mierou neprehľadnou synonymá, ktoré vznikali k danému taxónu postupne dlhým historickým vývojom odboru. Synonymá, ako z významu slova vyplýva, predstavujú slová, resp. mená rovnakého významu, resp. obsahu. Tým je myslený rovnaký taxonomický obsah. V botanike sú rozlišované synonymá nomenklatorické a taxonomické. Definícia hovorí, že nomenklatorické synonymá sú založené na rovnakom type mena a taxonomické na typoch rôznych. (Zoológia používa rovnaké rozlíšenie synonymí, ale sú nazývané synonymá objektívne a subjektívne, čo je pre praktického používateľa ľahšie pochopiteľné.) Paralelne k synonymám sa v nomenklatúre rastlín vyskytujú aj homonymá, t. j. mená rovnako znejúce, ale vytvorené pre rôzne rastliny. Najobvyklejším dôvodom vzniku nomenklatorických synonymí sú práve tzv. neskoré homonymá, t. j. prípady, keď je dodatočne objavené meno určitého taxónu, ktoré bolo už v danej kombinácii použité skôr iným autorom pre úplne odlišný a zvyčajne ani nie príbuzný taxón, takže vyvstáva potreba vytvoriť nové meno pre neskôr opísaný taxón so zachovaním jeho typu. Príklad: borovica himalájska, Pinus wallichiana A. B. Jackson (1938) bola pôvodne opísaná ako Pinus excelsa Wall. ex D. Don (1828) – to je však neskoré homonymum k menu Pinus excelsa Lamarck (1778), ktoré samo reprezentuje mladšie (nadbytočné) synonymum pre Picea abies (L., 1753) H. Karst. (pre účel homonymity je však Lamarckovo meno funkčné). Pinus wallichiana A. B. Jackson a Pinus excelsa Wall. ex D. Don sú teda nomenklatorické synonymá a prvé z nich je jediné správne (korektné) meno pre borovicu himalájsku, pretože bolo zámerne vytvorené ako nové meno pre nahrádzané neskoré homonymum (teda je teoreticky viazané na rovnaký typ). V uvedenom príklade sa v súčasnosti používa už iba korektné meno, pretože bolo zavedené už dávno, ale v rade iných prípadov sa niekedy nesprávne používajú obe mená pre ten istý taxón, pretože používanie korektného mena sa zatiaľ nevžilo.

Väčšie problémy však v praxi spôsobujú taxonomické synonymá, ktorých uznanie (za synonymá) je, nech sa javia dôvody pre to akokoľvek jednoznačné, závislé od poňatia (vymedzenia) taxónu, ktoré je teoreticky vždy do určitej miery subjektívne. U menej jednoznačných prípadov, alebo ak niektorý bádateľ nekriticky preberá staršie publikované informácie bez overenia, ľahko dôjde k situácii, keď jeden bádateľ považuje dve (i viac) druhových mien za synonymá, hoci boli opísané z opačných koncov geografického rozšírenia (areálu) jedného reálneho druhu, a druhý bádateľ preberá tieto mená ako (považuje ich za) správne mená dvoch (i viac) samostatných druhov. Toto je bežný prípad dlhú dobu známych druhov s rozsiahlym areálom, napr. v celej strednej a veľkej časti západnej Európy. (Je tu vhodné pripomenúť, že botanika je aditívna, historicky stará veda, v ktorej autori súčasní nadväzujú na poznatky autorov predchádzajúcich, veda, kde výsledky práce starých autorov nemožno opomenúť.) Na nasledujúcom hypotetickom príklade si ukážeme niekoľko možných, nie výnimočných scenárov zmien mien rastlín, ku ktorým dochádza predovšetkým dôsledkom historického vývoja poznania. (Tieto zmeny sú často ľuďmi z praktických odborov považované za zbytočné „premenovanie“ rastlín.) Hypotetický veľkoarálový druh rodu „W“ mohol byť (veľmi stručne a trebárs nevýstižne) opísaný koncom 18. storočia

z Francúzska pod menom „x“, ďalej v polovici 19. storočia z Poľska pod menom „y“ a začiatkom 20. storočia z Maďarska pod menom „z“, pričom jednotliví autori týchto mien žili v rôznej dobe v rôznych krajinách a nepoznali rastliny z iných krajín a trebárs ani vzácnu starú literatúru svojich starších kolegov. V polovici 20. storočia bádateľ, ktorý reviduje príslušnú taxonomickú skupinu, preskúma typy mien „y“ a „z“ a návštívením a nájdením zodpovedajúcich rastlín potvrdí klasickú lokalitu pôvodného nálezu (locus classicus) rastliny, podľa ktorej bol opísaný druh „x“ (jeho typ sa nikde nenašiel, ale údaj lokality je uvedený v originálnom prameni). Tento bádateľ porovnaním zistí, že všetky tri mená reprezentujú jediný druh, ktorý musí byť podľa zásady priority označený najstarším platným menom „x“ (pokiaľ sa nevyskytnú iné taxonomické alebo nomenklatorické prekážky); v uvedenom príklade sú teda mená „W x“, „W y“ a „W z“ taxonomické synonymá.

Ten istý prípad by sa však mohol skomplikovať, keby istý (trebárs rovnaký) bádateľ neskôr objavil v málo známom francúzskom herbári pôvodný typ mena „W x“ (t. j. vzorku jednoznačne označenú a podpísanú pôvodným autorom) a s prekvapením zistil, že reprezentuje síce príbuzný, ale morfologicky odlišný taxón, ktorý je vhodné akceptovať ako samostatný druh (ktorý sa vzácne a lokálne vyskytuje v dotyčnej oblasti vo Francúzsku v blízkosti výskytu alebo miestami spolu s druhom s rozsiahlym areálom) – potom musí byť meno „x“ rezervované pre tento lokálny druh a onen druh s veľkým areálom musí byť „premenovaný“ nevyhnutným akceptovaním mena „y“ podľa zásady priority. Iný bádateľ však môže mať konzervatívnejšie taxonomické poňatie a určité (subjektívne) preferované dôvody považovať lokálny francúzsky taxón za púhy poddruh dotyčného druhu veľkoarálového, ale bude sa musieť podriadiť nomenklatorickej zásade priority a naopak poddruh s veľkým areálom ako mladší taxón podriadiť taxónu staršiemu, reprezentujúcemu druh s lokálnym areálom. Preto bude musieť vytvoriť novú kombináciu „W x subsp. y“ pre poddruh s veľkým areálom, čím automaticky vzniká ako tzv. tautonymum (opakovaním východiskového epiteta) kombinácia „W x subsp. x“ pre poddruh lokálny (pokiaľ je uvažovaný samostatne) s tým, že za tautonymom sa neuvádza meno autora.

Jednoduchým konkrétnym príkladom dvoch taxonomických synonymí, ktorých nejednotné používanie dosiaľ šíri zmätok v dendrologickej literatúre a najmä v záhradníckej praxi, sú mená Pinus heldreichii H. Christ (1863), založené na zbere z hory Olymp v Grécku, a Pinus leucodermis Antoine (1864), založené na materiáli z hôr v blízkosti Kotorského zálivu v južnej Dalmácii. Obe mená reprezentujú nepochybne jediný reálny, veľmi vyhranený druh borovice rozšírenej v juhovýchodnej Európe a dosť bežne pestovanej v kultúre, vrátane našej republiky. Základnou vlastnosťou všetkých pohlavne sa rozmnožujúcich organizmov je ich variabilita, prejavujúca sa navonok istou rôznotvarosťou, t. j. poněkud odlišným vzhľadom jedincov (jedna populácia evidentne jediného homogénneho druhu vykazuje často väčší rozsah individuálnej variability, než nájdeme medzi priemernými jedincami z dvoch populácií z geograficky vzdialených oblastí areálu toho istého druhu). Pokiaľ bol jediný druh opísaný v histórii botaniky dvakrát alebo viackrát, je zrejmé, že tak nemohlo byť urobené podľa morfologicky úplne identického materiálu. V našom konkrétnom príklade borovice Heldreichovej, ktorej správne meno je podľa zásady priority jednoznačne iba Pinus heldreichii, bol po veľmi dlhé obdobie (o jediný rok) mladší taxón opísaný Antoinom hodnotený často ako varieta taxónu staršieho, teda ako P. heldreichii var. leucodermis (Antoine) Markgraf ex Fitschen (1930). Dôvodom odlišovania mladšieho taxónu ako samostatnej variety boli isté rozdiely v morfologických opisoch oboch dotyčných taxónov (ani u jedného z dotyčných mien nebol dosiaľ nájdený alebo vybraný jeho typ) a nedostatočná znalosť individuálnej variability druhu v prirodzených populáciách. So všeobecnou tendenciou prijímania užšieho taxonomického poňatia druhov v botanickej vede v priebehu 20. storočia potom došlo bez kritického zhodnotenia problematiky k opätovnému mechanickému používaniu pôvodného mena P. leucodermis pre údajne samostatný druh. Toto nekritické poňatie publikoval aj G. Krüssmann vo svojej Handbuch der Nadelgehölze (Krüssmann, 1983), ktorá je v záhradníckej praxi veľmi rozšírenou príručkou a ktorá v tejto záležitosti prehĺbila zmätok v nomenklatúre borovice Heldreichovej.