Rez krov a popínavých drevín: kompletný sprievodca
Kedy a ako rezať kry, aby bohato kvitnuli a vydržali vitálne po desiatky rokov? Podrobný sprievodca všetkými typmi rezu — od výchovného cez udržiavací až po omladzovací.
Čo je to ker a prečo záleží na jeho type pri reze
Rez krov a popínavých drevín
Vymedzenie a typy krov
V povedomí najmä laickej časti populácie sa kry odlišujú od stromov predovšetkým podstatne nižším vzrastom. Nižší vzrast je iste dôležitým znakom kra, nie je však znakom podstatným. Podľa prof. Karla Domina je krom drevina bez priameho kmeňa, ktorá sa vetví už odspodu (K. Domin, Rastlinopis, zv. VII Rastlinné tvaroslovie, Aventinum 1932). Modernejšie, hoci podobne, je ker definovaný pomocou jeho architektúry (napr. Pejchal), pre ktorú sú charakteristickými znakmi:
– primárny výhon zostáva slabý, často už na konci 2. roka zastaví dlžkový rast, prípadne začne od konca odumierať, – zvyčajne už v 2. roku z púčikov v pazuchách deložných listov a spodných normálnych listov tvorí bujné osi, tzv. obnovovacie výhony, rýchlo prerastajúce primárny výhon, – bazitónia výhonu i kra ako celku (pri vetvení vykazujú najsilnejší rast výhony z bazálnych púčikov, ktoré svojou dĺžkou a hrúbkou predčia materské výhony), – relatívne malá výška odvodená z rýchlo sa skracujúcej dĺžky ročných prírastkov a/alebo oblúkovitého rastu výhonov väčšiny krov.
Rozmanitosť prírody je však takmer bezbrehá a nemožno ju tak jednoducho roztriediť do „škatuliek“. Popri typických kroch so všetkými vyššie uvedenými znakmi existuje celý rad druhov, u ktorých je jeden alebo aj viac znakov v rôznej miere potlačených. V zásade sa dá povedať, že vlastne ani neexistuje ostrá hranica medzi krom a stromom (pozri rad dendrologických príručiek opisujúcich niektoré druhy slovami „veľký ker až malý strom“). V Průhonickém parku rastie malebný, vyše 10 m vysoký javor poľný (Acer campestre), ktorý pri bližšom pohľade vykazuje viac znakov kra než stromu. Naopak mnohé staré rododendrony (Rhododendron sp.), vysoké sotva 4 m, majú zreteľný holý kmeň a sú oveľa viac stromom než krom.
Veľké množstvo rôznych typov krov sa odráža aj v odlišných nárokoch na rez a v rôznej tolerancii voči rezu. Najväčšiu toleranciu voči rezu vykazujú typické kry s celoživotnou výraznou aktivitou bazálnej obnovovacej zóny. Tieto kry rez nielen veľmi dobre znášajú, ale v podstate je pre ich dlhodobú plne funkčnú existenciu pravidelný rez nevyhnutný. Na druhom póle plynulého radu ležia netypické kry s minimálnou aktivitou bazálnej obnovovacej zóny, ktoré často v dospelosti vyzerajú skôr ako miniatúrne stromy než typické kry. Tieto kry znášajú rez veľmi zle a v zásade ho, podobne ako stromy, nepotrebujú. Medzi týmito dvoma krajnými pólmi je potom celý rad plynulých prechodov. Vo vzťahu k rezu si môžeme kry pracovne veľmi zhruba rozdeliť do siedmich skupín – typické kry, – namŕzajúce „metlovité“ chúlostivé kry a polokry, – stálezelené kry, – „stromovité“ kry, – popínavé dreviny, – ihličnaté kry, – kultúry so špecifickými nárokmi (záhonové ruže, tvarované prvky).
Sedem skupín kríkov a ich tolerancia voči rezu
Typické kry vykazujú vysokú aktivitu bazálnej obnovovacej zóny a počas celého života vytvárajú veľké množstvo obnovovacích výhonov. Preto veľmi dobre znášajú aj rez. Na druhej strane staré výhony postupne ker silne zahusťujú a v dôsledku rastúcej konkurencie často aj odumierajú – ker viditeľne starne. Pravidelný rez, odstraňujúci časť najstarších vetví, je preto pre dlhodobé udržanie vitálneho, plne funkčného kra nevyhnutný.
Mraziace chúlostivé kry a polokry majú rovnako veľmi vysokú aktivitu bazálnej obnovovacej zóny, ktorá je v našich zemepisných šírkach nevyhnutnou podmienkou pre ich pestovanie. Tieto kry u nás väčšinou silne mrznú a ich existenciu tak zabezpečuje každoročná tvorba veľkého množstva obnovovacích výhonov z bazálnej časti. Podobne sa obnovujú aj polokry, ktorých nezdrevnatené časti cez zimu odumierajú. Dôsledkom je veľké množstvo mŕtvych výhonov a „metlovitý“ rast. Logickým dôsledkom je potom každoročný hlboký rez až do zdravého dreva.
Stálezelené kry väčšinou vykazujú nižšiu aktivitu bazálnej obnovovacej zóny a nepotrebujú hlbší pravidelný rez. Navzájom sa však výrazne líšia v schopnosti regenerácie a kým rododendrony (Rhododendron sp.), stálezelené kaliny (Viburnum sp.) či Kalmia nie sú schopné silnejšie regenerovať, a rez preto znášajú zle, tak na druhej strane zimostráz (Buxus sp.), vavrínočerešňa (Prunus laurocerassus) či hlohyňa (Pyracantha coccinea) regenerujú dobre a dajú sa použiť aj na tvarované prvky. Okrem tvarovaných plotov či iných tvarovaných prvkov historických záhrad ani tieto druhy zbytočne nestrihame!
„Stromovité“ kry vykazujú minimálnu aktivitu bazálnej obnovovacej zóny a v dospelosti vyzerajú často skôr ako miniatúrne stromy než typické kry. Do tejto skupiny patria napr. vilín (Hamamelis sp.), krovito rastúce šácholany (Magnolia sp.) alebo rakytník (Hippophae rhamnoides). Tieto kry väčšinou znášajú rez veľmi zle a v zásade ho, podobne ako stromy, nepotrebujú. Zaujímavé je, že aktivita bazálnej obnovovacej zóny priamo nesúvisí so schopnosťou koreňovej výmladnosti. Niektoré druhy z tejto skupiny tak na nevhodný rez alebo zničenie nadzemnej časti nereagujú novými výhonmi z bazálnej časti, ale množstvom koreňových výmladkov v širokom okolí (typickým príkladom je napríklad rakytník).
Popínavé dreviny sú veľmi rozmanitou skupinou, ktorú v podstate spája iba špecifická stratégia konkurenčného boja o svetlo, ktorá spočíva v mimoriadne rýchlom predlžovacom raste na úkor pevnosti rastlinnej osi. Inak sa navzájom veľmi výrazne líšia. Rozdielne sú aj ich nároky na rez, podrobne opísané v ďalších kapitolách. Všeobecne snáď možno povedať iba to, že v prevažnej väčšine majú dobré regeneračné schopnosti a dobre znášajú aj pomerne radikálny rez. S výnimkou veľmi bujne rastúcich druhov, vytvárajúcich veľa novej hmoty (napr. krídlatka – Fallopia auberti), pravidelný udržiavací rez však nepotrebujú.
Ihličnaté kry, aj keď ich ako kry vzhľadom na veľkosť označujeme, postrádajú v skutočnosti väčšinu atribútov kra. Bazálna obnovovacia zóna prakticky chýba a až na výnimky (tis – Taxus baccata) majú rovnako minimálnu regeneračnú schopnosť obmedzenú spravidla len na zelené letorasty. S výnimkou tisu (Taxus sp.) preto bežný rez neprichádza do úvahy a v nevyhnutných prípadoch musí nastúpiť špecifické metódy (zaštipovanie).
Kultúry so špecifickými nárokmi predstavujú pel-mel toho, čo nebolo možné systematicky zaradiť do predchádzajúcich odstavcov. Nároky v tomto prípade často nie sú dané ani tak prirodzenými potrebami rastlín, ako skôr účelom, pre ktorý rastliny pestujeme (tvarované živé ploty, tvarované prvky historických záhrad).
Špecifiká rezu krov: prečo sa líši od rezu stromov
Špecifiká rezu krov
Špecifiká rezu krov sa týkajú predovšetkým typických krov s aktívnou bazálnou obnovovacou zónou. Tieto kry vyháňajú z bazálnej časti každoročne nové výhonky, zatiaľ čo najstaršie výhonky uprostred kra postupne odumierajú. Na rozdiel od stromov, ktoré integrujú mŕtve drevo do svojho tela (kmeň, kostrové vetvy), prípadne sa ho zbavujú („samočistenie“ kmeňa často za pomoci saprofytických húb), u typických krov sa vnútri kra hromadí v podobe suchých vetiev, prípadne tu časom prevládajú staré vetvy bez prírastkov a s oslabenou vitalitou. Ker ako celok tak viditeľne starne a mení sa na nepriechodné, málo pôvabné „krovie“. Veľké obnovovacie schopnosti bazálnej časti kra však možno využiť a systematickým, pravidelným udržiavacím rezom možno ker udržať ak nie trvalo, tak aspoň dlhodobo v plne funkčnom stave. Na rozdiel od stromov možno proces starnutia krov správne vykonávaným udržiavacím rezom výrazne spomaliť až zastaviť a zostarnuté kry možno v mnohých prípadoch aj efektívne omladiť.
Vysoká regeneračná schopnosť väčšiny krov a absencia kmeňa a silných kostrových vetiev rez krov uľahčuje. Pri reze krov nevznikajú rozsiahle veľké rany, ktoré by sa stávali vstupnou bránou infekcie do kmeňa. Aj miesto rezu nie je také kritické ako u stromov, ker sa oveľa ľahšie vyrovná s nejakým tým pahýľom a vytvoriť pri reze „lízanku“ je nemožné. Tieto fakty sa však paradoxne obracajú proti krom samotným. Vzniká tak totiž veľmi rozšírená a nebezpečná predstava, že kry môže rezať ktokoľvek, akokoľvek a kedykoľvek. O tom, aká je táto predstava rozšírená a aké škody každoročne pácha, sa môžeme presvedčiť prechádzkou po sídliskách našich miest. Zmrzačené kry nikdy nekvitnúcich zlatíc a ďalších druhov krov možno ako výrečné memento žalujúce na „prácu správcov“ nájsť snáď na každom pražskom sídlisku. Žiaľ, ani práca vyučených záhradníkov v parkoch nesvedčí vždy o ich kvalifikácii.
Rez pri výsadbe krov a výchovný rez: ako správne začať
Systém rezu krov
Na rez používame kvalitné ostré náradie, rez má byť hladký, nezdeformovaný a nestrapatý. Slabšie vetvy, zhruba do priemeru 1 cm, môžeme rezať ostrým záhradníckym nožom, ktorým dosiahneme hladkú nezdeformovanú ranu. Pohodlnejšie a v praxi najpoužívanejšie je však strihanie ostrými dvojbritvovými záhradníckymi nožnicami. Silnejšie vetvy môžeme vyrezávať ostrou záhradníckou pílkou, miesto rezu uprostred kra nebýva zvyčajne príliš dobre prístupné, a tak jediným nástrojom, ktorým môžeme vystríhať vetvy zo stredu kra, sú páčkové nožnice. Kry so vstricnými listami strihame (alebo režeme) rovným rezom nad púčikmi, vetvy druhov so striedavo postavenými listami skracujeme mierne šikmým rezom nad púčikom smerujúcim von.
Rez je nezvratný úkon, a preto ho nikdy nevykonávame bez rozmyslu – aj dobre regenerujúci ker možno zmrzačiť, prinajmenšom pre danú sezónu. Preto je nutné vždy dobre uvážiť postup rezu, vziať do úvahy špecifické vlastnosti daného druhu a účel rezu a rezať radšej s prestávkami na revíziu nášho postupu – približovať sa k cieľu postupnými krokmi.
Správne vykonávaný rez musí byť súčasťou starostlivosti o ker po celú dobu jeho existencie, teda od jeho vypestovania v škôlke až po prípadné vyradenie. Pritom každá etapa (vývojové obdobie) vyžaduje iný, špecifický typ rezu. Z hľadiska etáp (vývojových období) kra môžeme rezy rozdeliť do šiestich skupín: – rez v škôlke (produkcia sadeníc), – rez pri výsadbe, – výchovný rez, – udržiavací rez, – omladzovací rez, – likvidácia (klčovanie).
Rez v škôlke
Rez v škôlke má za úlohu predovšetkým upraviť pomery medzi ušľachtilou časťou a podpníkom pri vegetatívnom množení a usmerniť vývoj mladých rastlín. Je špecifickou škôlkárskou záležitosťou, úzko spätou s metódami množenia, a nebudeme sa ním ďalej zaoberať.
Rez pri výsadbe
Pri výsadbe vykonávame podobne ako pri výsadbe stromov komparatívny (porovnávací) rez, ktorý má za úlohu upraviť pomer medzi nadzemnou časťou a koreňovým systémom. Zmenšením odparovacej plochy sa uľahčí ujatie, okrem toho sa upraví tvar a podporí sa tvorba nových silných výhonov. Hlbšie musíme serezať predovšetkým voľnokoreňové sadenice, ktoré majú výrazne zredukovaný koreňový systém. Sadenice z kontajnerov sa skracujú menej, „stromovité“ kry, ktoré zle obrastajú z bazálnej obnovovacej zóny (Hamamelis, Magnolia), neskracujeme vôbec.
Naopak dlhé nerozvětvené výhony bujne rastúcich listnatých krov sa po výsadbe skrátia na 1/2 až 1/3, slabé výhony sa odstránia úplne. Serezaný ker bujne obrastie a vytvorí väčší počet nových silných výhonov.
Ešte silnejšie skrátime výsadby tvarovaných živých plotov. Cieľom je zapestovať odspodu kompaktný základ budúceho tvaru. Aby sme dosiahli bohatého rozvetvenia listnatých krov hneď nad zemou, skrátime sadenice ihneď po výsadbe silným spätným rezom na 10–15 cm nad zemou.
Ihličnaté kry a kry stálezelené, ktoré sa dodávajú výhradne v kontajneroch alebo s baľom, upravujeme po výsadbe len celkom výnimočne a obmedzíme sa na odstránenie zlomených, chorých či inak poškodených vetiev, výnimočne môžeme upraviť výhony, ktoré výrazne narúšajú symetriu kra.
Výchovný rez
Cieľom výchovného rezu je zapestovať ker so silnými a rovnomerne rozloženými vetvami a s charakteristickým habitusom. Nároky na výchovný rez sa líšia v závislosti od druhu kra, ale aj podľa účelu výsadby – iné nároky a iný spôsob výchovného rezu vyžadujú solitérne kry, iný kry v skupinách a celkom iné nároky majú kry v tvarovaných živých plotoch. Minimálny výchovný rez vyžadujú zvyčajne stálezelené kry a kry ihličnaté. Výchovný rez sa u väčšiny krov obmedzuje iba na prvý, u bujne rastúcich listnatých krov prípadne aj na druhý rok po výsadbe, kedy opravujeme drobné nedostatky vo vývoji, a často tak vlastne splýva s rezom komparatívnym. Dlhšiu dobu trvá iba zapestovanie tvarovaných živých plotov.
Bujne rastúce listnaté kry, ktoré sme po výsadbe radikálne serezali, bujne obrastú a vytvoria väčší počet nových silných výhonov, z ktorých by v nasledujúcom roku malo byť ponechaných len 4–5 najsilnejších, pravidelne rozložených výhonov, ktoré vytvoria základnú kostru kra, ostatné výhony sa celé odstránia. Ponechané výhony sa opäť skrátia asi o 1/3. Výchovný rez je v druhom roku nevyhnutný u solitérnych výsadieb, u skupinových výsadieb naň zvyčajne chýbajú prostriedky a už sa nevykonáva.
Špeciálny výchovný rez vyžaduje zapestovanie tvarovaných živých plotov a zapestovanie vistérií (Wisteria).
Tvarované živé ploty
Zapestovanie tvarovaných živých plotov a stien je najnáročnejšie a trvá najdlhšie. Cieľom je zapestovať odspodu kompaktný základ budúceho tvaru. Aby sme dosiahli bohatého rozvetvenia listnatých krov hneď nad zemou, serezáme výhony, ktoré vyrašili po silnom spätnom reze, ktorý sme vykonali pri výsadbe, nasledujúci rok opäť veľmi nízko, len o pár centimetrov vyššie. Požadovanú výšku a šírku budúceho tvarovaného plotu alebo steny dosahujeme pomaly postupným zvyšovaním rezu, neponáhľame sa, netrpezlivosť sa nevypláca. Ploty, ktoré sa pustia príliš skoro do výšky, zostanú v spodných partiách riedke a v záhradníckej terminológii sa výstižne hovorí, že sú „nohavičkové“. Ihličnaté dreviny, s výnimkou tisov, oveľa horšie regenerujú a na dosiahnutie dostatočne hustého, kompaktného tvaru nemožno radikálny spätný rez použiť. O to viac je preto nutné dbať na výsadbu kvalitného škôlkárskeho materiálu, dobre odspodu rozvetveného. Sadenice zo zaburinených záhonov, ktoré sú odspodu vyholené, už dodatočne nezregenerujú a plot, ktorý z nich vysadíme, bude mať navždy pri zemi diery. Spodné vetvy môžu ľahko odumrieť aj pri zanedbanej údržbe vysadeného plotu vplyvom silného zaburinenia.
Vistérie
Pri výchove začíname prvým rokom skrátením hlavného výhonu sadenice na 50–70 cm, ostatné výhony serezáme na 2 až 3 očká. Počas vegetácie silne vyrašia horné púčiky serezaného letorastu, a akonáhle dosiahnu mladé výhony dĺžku 20–25 cm, skrátime silné z nich za 6. listom, slabšie za 4. listom, najslabšie neskracujeme vôbec. U nových výhonov, ktoré potom vyrašia, postup opakujeme. Terminálny výhon však necháváme voľne rásť. Letný rez sa vykonáva prvýkrát už v máji a potom sa opakuje ešte dvakrát až do konca augusta.
Nasledujúcu zimu serezáme terminálny výhon na 80 cm, slabšie na 60 cm. Bočné kvetonosné vetvičky serezáme za 5.–7. dobre vyvinutým púčikom, krátke nerežeme. Slabšie výhony v spodnej časti vetiev alebo kmeňa, ktoré samovoľne vytvorili kvetné púčiky, tiež nerežeme.
V treťom roku po výsadbe má riadne vedená vistéria na bočných vetvičkách z minulého roku už prvé kvety. Ak terminálny – predlžujúci – výhon presiahol výšku, v ktorej zamýšľame založiť prvé vodorovné rameno, môžeme ho po zimnom reze ohnúť a priviazan. Pre dvojstrannú palmetu serezáme predlžujúci výhon vo výške budúcich ramien a dva výhony z najhořejších troch púčikov priviažeme vodorovne až v nasledujúcom roku. Bočné zaštipované výhony z minulého roku skrátime za 5.–7. púčikom, výhonky na dvojročných vetvičkách za 4.–5. púčikom, slabé a krátke vetvičky nerežeme. Letný rez robíme rovnako ako v predchádzajúcich rokoch.
Udržiavací rez kríkov: kedy, ako a ako hlboko rezať
Udržiavací rez
Úlohou udržiavacieho rezu je udržať ker dlhodobo v plne funkčnom stave a spomaliť, prípadne zastaviť proces starnutia. Podľa druhu kra a jeho funkcie vo výsadbe má udržiavací rez zabezpečiť aj pravidelné bohaté kvitnutie, prípadne aj plodnosť, alebo bohaté olistenie, alebo má udržať správny tvar u tvarovaných vegetačných prvkov.
Udržiavací rez môže mať celý rad podôb – od prostého odstraňovania poškodených či odumierajúcich vetví až po radikálny rez pri zemi. Rôzna môže byť aj doba a frekvencia zásahov. Žiadne dreviny sa nesmú rezať bez rozmyslu. Spôsob rezu aj doba, kedy rez vykonávame, musí byť vždy určená pred rezom v závislosti od vlastností daného druhu, pričom sa musí vychádzať: – z architektúry kra („stromovité“ kry, typické kry, polokry…) a jeho regeneračnej schopnosti, – z funkcie (kvety, plody, farebné listy či drevo, tvarované kry), – z doby kvitnutia (na jar na tohtoročnom dreve, neskôr na tohtoročných výhonoch)
Vždy sa najskôr odstraňuje drevo mŕtve, choré alebo poškodené. Čas a druh rezu závisí od veku dreviny a doby tvorby kvetov, ale aj od toho, ako drevina reaguje na rez svojou výmladnosťou. Keď sú orezané zdravé, živinami zásobené a spätný rez dobre znášajúce rastliny, rastú o to silnejšie, čím razantnejšie je spätný rez vykonaný. Pred začiatkom leta kvitnúce kry kvitnú väčšinou na minuloročnom dreve. Najvhodnejšia doba na ich rez je preto väčšinou v lete po odkvitnutí, aby sa do jesene vyvinuli silné vyzreté výhony schopné na jar opäť niesť nové kvety. Neskôr kvitnúce kry nesú kvety väčšinou na tohtoročných výhonoch a vhodnou dobou pre ich rez je preto zima alebo skorá jar. Nové výhony, ktoré sú reakciou na rez, potom bohato kvitnú.
V súčasnej dobe sa vedie diskusia o skorom jarnom reze u drevín, ktoré sa vyznačujú silným mízotokom („krvácaním“). Tradičný názor, že mízotok drevinu nadmerne vysiluje a dreviny, ktoré mízotokom trpia, sa nemajú na jar rezať, je teraz niektorými autoritami popieraný.
Odborná literatúra popisuje celý rad typov udržiavacieho rezu. Všeobecne prijatý systém ani názvoslovie však neexistujú. Napríklad veľká britská encyklopédia „The Royal Horticultural Society A–Z Encyclopedia of Garden Plants“ rozdeľuje kry podľa nárokov na udržiavací rez do trinástich skupín, iné príručky sa obmedzujú trebárs len na štyri širšie pojaté typy. Ako rozumné sa javí rozdelenie do nasledujúcich ôsmich typov: – základný (zdravotný) rez, – odlamovanie kvetenstiev, – rez odkvetnutých výhonov, – mierny spätný rez (skracovanie nevyzretých výhonov), – silný spätný rez, – rez pri zemi, – zaštipovanie ihličnanov, – špeciálny rez (tvarovací rez, rez záhonových ruží, rez popínavých drevín).
Základný (zdravotný) rez
Tento typ rezu používame na ošetrenie stálezelených krov a opadavých krov, ktoré vykazujú minimálnu aktivitu bazálnej obnovovacej zóny, majú len veľmi slabé regeneračné schopnosti a rez znášajú veľmi zle. Sú to kry, ktoré v dospelosti vyzerajú často skôr ako miniatúrne stromy. Typickými zástupcami sú napr. vilín (Hamamelis sp.), krovito rastúce magnólie (Magnolia sp.) alebo rakytník (Hippophae rhamnoides).
Základný rez spočíva iba v odstraňovaní chorých a poškodených vetví a nevhodne rastúcich výhonov, ktoré sa krížia alebo nevhodne zahusťujú ker. Nevhodne rastúce výhony odstraňujeme čo najskôr a snažíme sa vyvarovať rezu starších zdravých vetví. Tento
rez vykonávame podľa potreby, u starších krov aj vo viacročných intervaloch. Najvhodnejšou dobou rezu je skorá jar alebo leto.
Odlamovanie kvetenstiev
Dopĺňa základný rez u tých druhov krov, ktoré pestujeme kvôli výraznému kvetenstvu a tvorba plodov by ich zbytočne vysilovala. Najtypickejším príkladom, u ktorého sa odlamovanie odkvetnutého kvetenstva vykonáva, sú rododendrony (Rhododendron sp.). Kvetenstvá vylamujeme každoročne čo najskôr po odkvitnutí a dávame pri tom pozor, aby sme nepoškodili púčiky, ktoré sú hneď pod kvetenstvom. Výhony, ktoré vyrastú na takto ošetrených kroch, sú znateľne silnejšie ako na kroch neošetrených.
Rez odkvetnutých výhonov
Môžeme použiť u niektorých drobnejších stálezelených krov, ako napríklad vres – Calluna, vresovec – Erica či levanduľa – Lavandula. Rez týchto krov, ktoré vysádzame obvykle v skupinách, môžeme vykonávať pomocou elektrických nožníc na živé ploty, alebo aj klasickými „špalírkami“. Pri reze odstrihneme aj časť výhonu (1,5–2,5 cm) pod kvetenstvom, vyvarujeme sa však príliš hlbokému rezu, ktorý by zasiahol do starého dreva – kríčky by potom zle obrážali. Opísaným rezom vlastne nahrádzame spásanie ovcami, ku ktorému na vresoviskách dochádzalo a na ktoré je vres „zvyknutý“. Rezom tak dosahujeme dvojitý efekt – odstránime nevzhľadné odkvetnuté kvetenstvá a udržíme nízky a kompaktný porast. Bez rezu uvedené druhy rýchlo vyťahujú do výšky, neskôr sa rozkladajú a porast sa stáva nevzhľadným. Ak vykonávame rez po malých častiach (najmä elektrickými nožnicami to ide dobre), potom nemusíme odstrihnuté časti zbierať a môžeme ich nechať ležať medzi porastom. Najmä vresu a vresovcovi to vyslovene prospieva (sú to rastliny surových nevyvinutých pôd). Orezávanie odkvetnutých výhonov je vhodné vykonávať každoročne po odkvitnutí.
Mierny spätný rez (skracovanie nevyzretých a odkvetnutých výhonov)
Uplatňujeme hlavne u teplomilnejších krov, ktoré kvitnú na minuloročnom dreve. V našich podmienkach je tento rez vhodný predovšetkým pre zákulu (Kerria) a janovec (Cytisus). Mierne skrátenie výhonu neohrozí kvetný nasadenie a posilní zvyšnú časť rastliny. Rez vykonávame každoročne po odkvitnutí a odstraňujeme pri ňom zároveň aj odkvetnuté kvetenstvá. U zákuly (Kerria) odstraňujeme každoročne aj staré vetvy a ponechávame len vetvy jedno- a dvojročné, inak sa hlbšiemu rezu snažíme vyvarovať, aby sme nepodporovali nadmerné odnožovanie. Obdobný rez vykonávame napríklad aj u hortenzií (Hydrangea macrophylla), ktoré však kvitnú až v neskorom lete, a preto u nich vykonávame tento rez až nasledujúci rok na jar.
Silný spätný rez
Je najčastejšie uplatňovaným rezom u typických bujných krov. Pri tomto reze každoročne po odkvitnutí odrežeme všetky výhony späť na silné, dobre vyvinuté púčiky a zároveň odstránime tesne pri zemi časť (1/4–1/5) najstarších výhonov. Vždy sa snažíme odstrániť predovšetkým staršie vetvy zo stredu kra, aj keď je to náročnejšie. Nikdy sa nesnažíme uľahčiť si prácu a odstrihávať vetvy rastúce po obvode! To je hrubá, hoci veľmi častá technologická chyba, pri ktorej poškodzujeme habitus kra. Zvlášť trestuhodný je takýto prístup u rozložitých krov s prevísajúcimi okrajovými vetvami, z ktorých potom odrezaním krajných vetví vzniká nevzhľadná vzpriamená „metla“.
Silný spätný rez posilňuje tvorbu nových silných tohtoročných výhonov a zároveň ním dosahujeme pravidelnú obmenu najstarších vetví. Zabraňujeme tým starnutiu kra.
Rez pri zemi
Je najradikálnejším udržiavacím rezom, kedy všetky vetvy odrežeme skoro na jar tesne nad zemou len na dve až tri očká a slabé výhony odstraňujeme úplne. Tento rez používame v dvoch navzájom odlišných prípadoch.
Najčastejšie sa tento rez používa u teplomilných introdukovaných drevín, ktoré zvyčajne veľmi hlboko zamŕzajú (často až k zemi), a u polokrov, ktoré majú trvalú zdrevnatenenú časť iba pri zemi. Tieto rastliny majú veľmi vysokú aktivitu bazálnej obnovovacej zóny, ktorá je v našich zemepisných šírkach, kde väčšinou silne namŕzajú, nevyhnutnou podmienkou pre ich pestovanie, a ich existenciu tak zabezpečuje každoročná tvorba veľkého množstva obnovovacích výhonov. Podobne sa obnovujú aj polokry, ktorých nezdrevnatené časti cez zimu odumierajú. Dôsledkom je veľké množstvo mŕtvych výhonov a „metlovitý“ rast. Logickým dôsledkom je potom každoročný hlboký rez až do zdravého dreva. Typickými predstaviteľmi týchto dvoch skupín sú komula Davidova (Buddleja davidii) a petrovskie (Petrovskia).
Druhým, výnimočným prípadom, sú niektoré bujne rastúce typické kry, u ktorých nám mimoriadne záleží na nápadne farebných tohtoročných výhonoch alebo veľkých, nápadných listoch. Ako príklad môžu poslúžiť niektoré vŕby (Salix sp.), svídy (Swida sp.) alebo ostružina (Rubus cockburnianus) pre kry so zaujímavými výhonmi, či strihanolutý baza (Sambucus nigra ‚Laciniata‘).
V prvom prípade ide o rez prirodzene reagujúci na odumieranie (zamrznutie) nadzemnej časti kra. V druhom prípade ide o pomerne násilný, drastický zásah a musíme si uvedomiť (okrem iného), že takto orezávané kry nikdy nepokvitnú! Každoročná obnova všetkých vetví je tiež značne náročná a odčerpáva z pôdy veľké množstvo živín, ktoré musíme dodávať bohatým hnojením a mulčovaním kompostom.
Rez popínavých drevín: vistária, plaménky, trúbač a ďalšie
Rez popínavých drevín
Popínavé dreviny majú v prevažnej väčšine dobré regeneračné schopnosti a dobre znášajú aj pomerne radikálny rez. Až na výnimky však rez nie je nutný a vzhľadom na značnú obtiažnosť (výška často cez 10 m, prepletené vetvy) sa ani často nevykonáva. Zvláštnym spôsobom sa mení tolerancia k rezu u brečtanu (Hedera helix). Ako je známe, brečtan vytvára dve rastové formy – najprv osídľuje priestor pomocou sterilných výhonov, ktoré majú popínavý charakter, relatívne rýchlo narastajú do dĺžky a prichytávajú sa podkladu pomocou príchytných adventívnych koreňov. Táto forma brečtanu je veľmi plastická, dokáže výborne regenerovať a znesie aj mimoriadne radikálny rez. Za určitých podmienok sa však na brečtane začínajú objavovať aj vetvy druhej – fertilnej – rastovej formy. Tie odstávajú kolmo od podkladu, majú nepatrné prírastky a nesú kvety a plody. Táto fertilná rastová forma však prakticky postrádá schopnosť regenerácie. Staré exempláre brečtanu sú po reze (redukcii) schopné regenerovať iba vtedy, pokiaľ na rastline zostali aspoň v minimálnej miere živé sterilné výhony!
V zásade možno povedať, že pre udržiavací rez popínavých drevín môžu byť tri dôvody, prípadne ich kombinácia.
Prvým dôvodom je priestorové obmedzenie, pri ktorom rezom prispôsobujeme rastlinu miestu, ktoré je k dispozícii. Prakticky všetky druhy popínavých drevín takýto rez bez problémov znesú, jeho potreba však zvyčajne vyplýva z nevhodného založenia výsadby. Vhodnou voľbou druhu (vzrastom, potrebou konštrukcie) môžeme potrebu pravidelného priestorového obmedzovania vylúčiť.
Druhým dôvodom udržiavacieho rezu popínavých drevín je hromadenie starého dreva u bujne rastúcich druhov. V mimoriadnom množstve sa staré drevo hromadí najmä u krídlatky (Fallopia auberti, F. baldschuanica). Staré drevo, nahromadené vo vnútri zanedbaného porastu, navyše časom odumiera. U bujných druhov, ktoré vytvárajú veľkú hmotu starého dreva (okrem rdesna sú to napríklad ešte botanické plaménky alebo akébia), je preto nutné občas radikálnym rezom nahromadené drevo odstrániť. Špeciálny prístup vyžadujú niektoré ostružiny (Rubus fruticosus, R. candicans, R. laciniatus) a o pravidelnú náhradu starého dreva novými výhonmi dbáme aj u popínavých ruží.
Tretím dôvodom je podpora kvitnutia niektorých atraktívnych taxónov, predovšetkým trubačov (Campsis sp.), vistárií (Wisteria sp.) a plaménkov (Clematis sp.).
Druhy vyžadujúce špecializovaný prístup k udržiavaciemu rezu:
Trubač (Campsis radicans, C. × tagliabuana) kvitne iba na silných letorastoch, a preto kvitnutie podporujeme radikálnym spätným rezom. Najlepšie je rezať trubača
neskoro na jar, keď už dobre rozpoznáme vyzreté drevo so živými púčikmi. Slabšie výhony odstraňujeme úplne, silné vetvy skracujeme až k silným živým púčikom, ale môžeme ich bez obáv podľa potreby skrátiť aj o polovicu a viac. Dokonca je veľmi dobre možné zapestovať stabilnú kostru zo silných vetiev a potom obrastok každoročne skracovať ako pri reze stromov na hlavu alebo na čípok. Na druhej strane je možné dospelého, dobre zapestovaného silného trubača ponechať aj bez rezu. Taký exemplár bude mať potom drobnejšie súkvetia na slabších vetvách a úplne odlišný „rozcuchaný“ habitus s množstvom vetiev ďaleko odstávajúcich od steny.
Vistárie (Wisteria floribunda, W. sinensis, W. × formosa) ponechané voľnému rastu kvitnú prvýkrát až po rade rokov, až keď sa časť vetiev dostane do viac-menej vodorovnej polohy a na vetvách sa vytvorí krátky obrastok, na ktorom vistária kvitne. Zapestovanie (výchova) vistárie kvitnúcej často už tretím rokom je opísané v časti venovanej zapestovaniu krov po výsadbe. Aby vistária neprerastala vymedzený priestor a pritom bohato kvitnúca, je treba aj o zapestovanú vistáriu ďalej starať udržiavacím rezom. Vistáriu, ktorá dosiahla potrebnú veľkosť, udržujeme pravidelným rezom, pri ktorom skrátime predlžujúce výhony na 4–5 očko, a budúci rok sa vrátime na najzadnejší mladý letorost. Pri reze je nutné venovať pozornosť bujným výhonom, ktoré vyrastajú zo staršieho dreva. Pokiaľ ich nepotrebujeme na zaplnenie prázdneho miesta alebo náhradu (omladenie) starej vetvy, tak ich hladko celé odrežeme. Zanedbané kry môžeme radikálne omladiť a narastajúce letorasty znovu zapestovať ako pri novej výsadbe.
Plaménky (Clematis sp.) môžeme podľa doby kvetu rozdeliť do troch skupín, podľa ktorých sa tiež riadi spôsob rezu: – I. skupina (Clematis alpina, C. macropetala, C. montana a ich kultivary) kvitne v máji až júni, slabo dokvitá až do septembra na krátkych výhonoch, ktoré vyrastajú z tohtoročného dreva. U tejto skupiny sa sústreďujeme na vypestovanie silného, po ploche rovnomerne rozvinutého kveteschopného dreva. Režeme v lete, keď skončí hlavné kvitnutie, a obmedzíme sa na odstránenie prebytočných slabých a poškodených výhonov. Pokiaľ je nutné porast z priestorových dôvodov obmedziť, redukciu vykonávame opäť výhradne v lete tesne po odkvitnutí, aby nové výhony, ktoré budú niesť budúci rok kvety, dostatočne zosilneli a vyzreli. – II. skupina (Clematis lanuginosa, C. patens a ich kultivary) kvitne koncom júna a v júli, slabo dokvitá až do októbra. Aj u tejto skupiny rozkvitajú kvety na krátkych výhonoch na minuloročnom dreve. Na rozdiel od prvej skupiny však zároveň vyrastajú nové výhony, na ktorých postupne vykvitá menšie množstvo kvetov až do jesene. Túto skupinu režeme v zásade rovnako ako skupinu predchádzajúcu, môžeme však tiež vykonať ešte mierny, šetrný rez na jar a na úkor hlavnej sezóny v lete tým posilniť obdobie neskorého dokvitania na jeseň. – III. skupina (Clematis viticella, C. vitalba, C. flammula, C. tangutica a ich kultivary) kvitne od konca júla do septembra a októbra. Kvety sa vyvíjajú na nových letorastoch a radikálny jarný rez, ktorý podporí ich nový rast, podporí aj kvitnutie. Preto plaménky tejto skupiny každoročne odrežeme asi 30 cm nad zemou, pričom slabé výhony odstránime úplne.
Rez ostružinníkov a popínavých ruží krok za krokom
Ostružinníky (Rubus fruticosus, R. candicans, R. laciniatus) – z tejto skupiny ostružinníkov sú najčastejšie pestované kultivary takzvaných beztŕňových ostružinníkov. Všetky druhy z tejto skupiny sa vyznačujú tým, že ich vetvy pretrvávajú iba dva roky. Druhý rok, po odplodení, usychajú. Tomu musíme prispôsobiť aj pravidelný rez, ktorý vykonávame dvakrát ročne. Ihneď po zbere pri ňom odstránime všetky odplodené vetvy, ktoré tak či tak čoskoro uschnú a zbytočne zahusťujú ker. Na jar odstránime všetky slabé, premrznuté alebo inak poškodené minuloročné výhonky a ponecháme len 3, najviac 5 najsilnejších výhonkov, ktoré skrátime o 1/4–1/3.
Popínavé ruže (Rosa sp.) vyžadujú pravidelný každoročný rez pred vegetáciou a veľmi im prospieva aj pravidelný letný rez. Najvhodnejší čas na rez je tesne pred rašením v apríli, keď už začína prúdiť miazga. Pri reze najprv odstránime prestárnuté vetvy a slabé výhonky. Zo silných jednoročných výhonkov, vyrastajúcich odspodu kra, sa vyberú najsilnejšie, vhodne umiestnené výhonky, ktoré nahradia odstránené staré vetvy a mierne sa skrátia, aby vytvorili bočný porast, a ostatné sa tiež odstránia. U väčšiny popínavých ruží je pre kvetenie nevyhnutné, aby – podobne ako u viniča – bola u kvetných letorastov zachovaná postupnosť troch ročníkov dreva. Bočný obrost sa preto len mierne skracuje.
Letný rez sa sústreďuje na odstraňovanie odkvitnutých kvetenstiev až k prvému normálne vyvinutému listu. V prípade, že obrastatá podpník, okamžite likvidujeme vyrasenú planinu.
Špeciálne rezy: živé ploty, záhonové ruže a zaštipovanie konifer
Špeciálne rezy
Vychádza skôr zo špecifického účelu vegetačného prvku než z prirodzených potrieb rastlín. To platí bezo zvyšku o tvarovaných vegetačných prvkoch (tvarované živé ploty, tvarované prvky historických záhrad) a o použití bežných drevín na treláži (napr. zelené steny zo skalníka alebo hlohyne) a do istej miery aj o ďalších špeciálnych rezoch (záhonové ruže, zaštipovanie konifer). – Tvarovací rez živých plotov a tvarovaných stien je spolu s rezom záhonových ruží najnáročnejším rezom, ktorý nesmie byť vynechaný. Najmä u drevín, ktoré neznášajú spätný rez (väčšina ihličnatých drevín okrem tisu), môže vynechanie pravidelného rezu znamenať veľký problém. Tvarovací rez nikdy nevykonávame len od oka, ale zásadne podľa natiahnutého povrázku alebo podľa laty, pri zložitejších tvaroch v historických záhradách sa oplatí vyrobiť šablónu z hrubého drôtu. Úzkostlivo dodržiavame správny tvar, ktorý už musí byť založený pri výchovnom reze tvarovaného prvku. Živé ploty a steny sa musia smerom nahor mierne zužovať (asi o 5–10 cm na každý meter výšky). – Ploty vysadené z ihličnatých a stálezelených drevín striháme najmenej raz ročne na jeseň alebo v zime, pri pravidelných tvaroch v historických záhradách však býva nutné zopakovať ešte dvakrát letný rez. Opadavé listnače režeme najmenej dvakrát, prvýkrát v zime, alebo lepšie skoro na jar pred raštením, a druhýkrát v lete na prelome júna a júla, častejší letný rez však v žiadnom prípade nie je na škodu, tvarované prvky sú potom hustejšie a kompaktnejšie.
– Rez záhonových ruží vykonávame každoročne na jar ihneď po odkrytí nakopčených krov. Pri reze najprv odstránime suché a polámané drevo, suché čípky, všetky slabé výhonky a skontrolujeme, či pri korennom krčku nerastie planica z podpníka, ktorú musíme okamžite odstrániť.
Ružu preosvetlíme odstránením vetví, ktoré sa krížia, rastú do korunky alebo si konkurujú. Aby sa ker príliš „nevyťahoval“ do výšky, posadíme najstaršie vetvy hlbokým spätným rezom až k najspodnejšiemu jednoročnému výhonku.
Ponechané jednoročné výhonky sa skrátia na príslušný počet očiek pokiaľ možno tak, aby posledný púčik smeroval von. Rez vedieme asi 1 cm nad púčikom. Počet ponechaných očiek sa riadi typom a vzrastnosťou odrody a silou výhonku. Zvyčajne režeme na 3 očká, slabšie výhonky skracujeme len na 1–2 očká, naopak na veľmi silných výhonkoch môžeme ponechať napríklad 5 očiek. Ešte väčší počet očiek necháváme u bujných kultivarov (napr. skupina lambertianiek).
Veľmi dôležitý je rovnako letný rez, ktorý spočíva v skracovaní odkvetnutých výhonkov až k prvému normálne vyvinutému listu. V lete tiež kontrolujeme podrastanie podpníka, ktoré sa v tomto období lepšie rozoznajú ako v zime.
– Zaštipovanie konifer používame u ihličnatých krov, ktoré nemajú schopnosť regenerovať zo staršieho dreva. Typickým príkladom použitia môžu byť borovice kľač (Pinus mugo), ktoré majú v nižších polohách tendenciu vytvárať dlhé prírastky, narástajú potom do nežiaducich rozmerov a sú riedke. Pomocou zaštipovanie môžeme takéto rastliny udržať nízke a veľmi kompaktné. Výhonky zaštipujeme krátko po raštení najlepšie začiatkom mája, kým sú ešte mäkké a na zaštipovanie nepotrebujeme žiadny nástroj, stačí nám na to necht. Zvyčajne rastiaci výhonok skrátime o polovicu, výnimočne až o 2/3. Po zaštípnutí sa na ponechanej časti vytvorí väčšie množstvo náhradných púčikov a rastlina tak zostáva hustá, kompaktná.
Ak sa pre zaštipovanie rozhodneme, je vhodné vykonávať ho sústavne každoročne. Ak zaštipovanie vynecháme, nedôjde síce k žiadnym katastrofálnym následkom, ale zväčšený prírastok už nemožno vrátiť späť. Zaštipovanie je mimoriadne pracné a dá sa vykonávať len pri náročných záhradných úpravách na významných reprezentačných plochách alebo v súkromných záhradách.
Omladzovací rez: ako omladiť zostarnuté a zanedbané kry
Omladzovací rez
Pravidelný každoročný udržiavací rez má v praxi význam najmä pri údržbe kríkových solitérov, prípadne menších skupín v reprezentatívnych záhradných úpravách a v rodinných záhradách. V prípade plošných výsadieb kríkov či v prírodne krajinárskych úpravách je nereálny. Len výnimočne bude možné udržiavací rez vykonávať aj u tŕnitých kríkov. V mnohých prípadoch, keď nie je možné alebo ekonomické vykonávať priebežné preosvetľovanie a omladzovanie kríkov udržiavacím rezom, je možné využiť regeneračnú schopnosť typických kríkov a vykonávať raz za čas periodické radikálne omladenie. U starých typických kríkov s aktívnou bazálnou obnovovacou zónou dochádza spontánne k tvorbe nových výmladkov, ktorým však bráni v rozvoji prestárnutá presychajúca koruna starých vetiev. Radikálne odstránenie prestárnutej koruny kríka tak uvoľní priestor pre prirodzene naštartovaný proces obnovy a omladzovanie
takto reagujúcich kríkov je teda (na rozdiel od „omladzovaniaˮ stromov) zmysluplným, biologicky zdôvodniteľným pestovateľským zásahom.
Radikálne (úplné) omladenie sa vykonáva úplným zostrihnutím všetkých vetiev tesne nad zemou (môžu sa ponechať max. 5–10 cm dlhé čípky) v zime alebo na predjarí. Vyberať a ponechávať výmladky, ktoré sa už v kríku začali spontánne vytvárať, prácu neprimerane komplikuje a nemá valný zmysel. Vzniknutú „holorubˮ je zvyčajne vhodné využiť aj na radikálne vyčistenie priestoru od odpadu, ktorý sa zvyčajne v neprístupných kríkoch hromadí. Ak je to možné, aspoň trochu nakypríme pôdu medzi kríkmi a kríky pohnojíme (zamulčujeme) vrstvou dobrého kompostu. Ponechané bázy kríkov zvyčajne reagujú mimoriadne silnými výmladkami, ktoré je nutné v nasledujúcich dvoch až troch rokoch zapestovať. V prvom roku po tomto radikálnom zásahu odstránime všetky slabé a prebytočné vetvy, ponechané vetvy mierne skrátime a vytvoríme základ novej koruny. Dbáme pritom na prirodzený tvar koruny. Reakcia kríka na zásah býva zvyčajne natoľko búrlivá, že je nutné venovať zapestovaniu nového tvaru aj druhý, prípadne tretí rok po omladení.
Podľa skúseností z praxe aj podľa pokusov vykonávaných v rokoch 1984–1985 Doc. Pirom v Lednici na Morave dosahujú omladené kríky počas troch rokov plnej funkčnosti. Pri radikálnom omladzovaní kríkov berieme do úvahy aj ich pôsobenie v miestnom ekosystéme – husté kríky sú podmienkou existencie celého radu vtákov, ktoré v nich hniezdia. Zásah sa preto vždy snažíme rozfázovať na viac rokov tak, aby vždy zostala zachovaná aspoň časť hniezdnych príležitostí. Pri vhodnom rozfázovaní nemusí ani dôjsť k dramatickému zníženiu kompozičnej funkcie omladzovanej skupiny.
Dĺžku periódy radikálneho omladenia ovplyvňuje najmä druhová príslušnosť kríkov. U veľkých kríkov, ktoré nevytvárajú príliš hustý porast (napríklad svídy, zlatice a podobne), sa môže jednať o periódu 10, 15 i viac rokov. Naopak drobné husté kríky (predovšetkým nízke tavoľníky) je možné opakovane omladzovať v krátkych periódach, napríklad len 5 rokov.