História arboristiky: od prvých arboristov po modernú starostlivosť o stromy

Ak obídeme umenie tvarovania drevín, ktoré od stredoveku sprevádzalo záhradnú tvorbu v Európe a vyvrcholilo v renesančných a barokových úpravách, kolískou modernej arboristiky bude s najväčšou pravdepodobnosťou Anglicko. Pôdu pre rozvoj odboru pripravili rozľahlé panstvá dedené z generácie na generáciu bez výraznejších rušivých vplyvov. Dali stromom priestor, aby nerušene rástli a starli. Stromy sa pre šľachtu stávali neoddeliteľnou súčasťou panstva, obrazom anglickej krajiny – a preto sa o ne zaujímala a bola ochotná do starostlivosti o ne investovať.

Rovnako ako v iných odboroch prináša renesancia aj do arboristiky novú éru pozorovania a experimentov. Arboristi sa sústreďovali najmä na poznávanie rastu stromu, na princíp miazgotoku a na skúmanie spôsobov, akými strom ovplyvňujú udalosti v jeho bezprostrednom okolí. O vysokej úrovni pozorovaní a záverov vtedajších arboristov svedčia dve nasledujúce diela. Roku 1618 vychádza kniha A New Orchard & Garden, kde William Lawson píše: „Najdôležitejšie korene sa u stromu nachádzajú tesne pod povrchom pôdy… a ak ich zasypeme, dochádza k poškodeniu stromu.“ Taktiež tu poukázal na vzťah hnilôb a tzv. vešiakov: „Rany sa zle hoja, ak neskúsený záhradník odstráni konáre vo vzdialenosti palca až pol stopy od kmeňa stromu.“ (Lawson, 1618 in Ball, 1999). Ďalšou knihou, zameranou skôr na lesníctvo, je Sylva or A Discourse of Forest Trees & The Propagation of Timber in His Majesties Dominions z roku 1664, kde John Evelyn vyvodzuje dôsledky zo svojich pozorovaní: „Je veľmi bežne pozorované a veľmi pravdepodobné, že strom vytvára letokruh každým rokom.“ Ako už bolo spomenuté, táto kniha, venovaná najmä lesným stromom, označuje ľudí, ktorí sa starajú o sady a nelesnú zeleň, termínom „arborators“. Zaujímavé sú v nej postrehy k diagnóze zdravotného stavu stromov vzhľadom na stav ich koreňového systému, kde autor uvádza poznatky o vzťahu nadzemnej a podzemnej časti stromu. Je prekvapivé, že už v tom čase opisuje to, čo nás mnohokrát trápi aj dnes – hĺbku výsadby nových stromov: „Nikdy nevysádzajte stonku hlbšie, než ju nájdete rásť; hlboká výsadba veľmi často stromček zahubí. Väčšina koreňov vyžaduje prístup vzduchu.“ (Evelyn, 1664 in Ball, 1999).

Ošetrovanie dutín bolo popri reze vôbec najrozšírenejšou činnosťou arboristov. Venovali sa mu v Anglicku a USA vo väčšom rozsahu od 17. storočia do 2. svetovej vojny, v niektorých krajinách Európy vrátane našej tento trend pretrvával až do prvej polovice 90. rokov minulého storočia. Na úvod histórie ošetrovania dutín si neodpustím ešte jeden príbeh, pohybujúci sa na tenkom ľade povestí, no naznačujúci možné korene vypĺňania dutín. Týka sa veľmi starého duba z parku neďaleko Hamburgu, ktorého jadro bolo vykotlané a tvorilo veľkú dutinu. Legenda hovorí, že v tejto dutine žila – či prevádzkovala svoje čary – bosorka, ktorej jedovatý „dych“ sužoval okolité dediny neustálymi chorobami a nešťastiami. Bosorku dolapili a z obáv, že jej kliatby budú pôsobiť zlo aj naďalej, rozhodli sa dutinu uzavrieť a s ňou aj zlú kliatbu. Prevedenie práce bolo veľmi precízne. Na uzavretie dutiny použili dlažobné kocky spojené asfaltom a výstužami (Mellor, 1995).

Vypĺňanie dutín bolo až do polovice minulého storočia bežnou praxou nielen vo svete, ale aj u nás. Frič vo svojej knihe Ošetření starých stromů z roku 1953 uvádza staršiu správu „o konzervovaní stromu, kde bolo uvedené, že sa do stromu zmestilo 5 povozov materiálu! Ak uvážime výplň s priemerom 1,5 m a výškou 2 m, zodpovedá to obsahu asi 3 m³ s hmotnosťou 12 000 kg“. (Frič, 1953).

Okrem vypĺňania dutín sa arboristi sústredili na ich ošetrenie. V roku 1789 záhradník William Forsyth z Kensingtonskej kráľovskej záhrady publikoval svoje závery v príručke General Observations on the Diseases, Defects and Injuries of All Kinds to Fruit and Forest Trees. Vyhlasoval, že „objavil“ návod na ošetrenie, ktoré nikdy nezlyhá pri liečení stromov, nech sú akéhokoľvek druhu. Vďaka nanášaniu balzamovej hmoty sa jeho recept stal vzorom na dlhé desaťročia, ba storočia:

„Zmiešajte jedno vedro kravského trusu, pol vedra omietky zo starej budovy (najlepšie z vnútorných miestností), pol vedra popola z dreva a šestnástinu vedra riečneho piesku. Dôkladne premiešame posledné tri ingrediencie, najprv rýľom a potom drevenou miešačkou, až je hmota jednotná. Potom dôkladne pripravíme strom odstránením všetkých mŕtvych, zhnitých a poškodených častí až na zdravé drevo, rany zaoblíme a zahladíme nožom, potom nanesieme vrstvu hmoty s hrúbkou jednej osminy palca.

Ošetrenie dokončíme zmesou suchého dreveného popola zmiešaného so šiestimi dielmi popola z kostí. Tento zásyp dáme do nádoby s otvormi vo veku, nanesenú zmes zaprášime a necháme pol hodiny absorbovať vlhkosť. Potom zásyp nanášame rukou tak dlho, kým je povrch dutiny suchý a hladký.“ (Forsyth, 1789 in Ball, 1999)

Tento recept autor zopakoval ešte v roku 1806 v knihe A Treatise on the Culture and Management of Fruit Trees.

Zlatá doba ošetrovania dutín – najmä z ekonomického hľadiska – však nastala v USA v prvej polovici 20. storočia rozvojom tzv. stromovej chirurgie a pretrvávala do konca 30. rokov. Dôvody na zníženie objemu týchto prác boli dva. Výraznejší podiel mala veľká hospodárska kríza a s ňou spomalenie hospodárskeho rastu, druhým dôvodom boli pochybnosti o hodnote tejto práce pre stromy a o jej skutočnom prínose. (Armstrong, 1935 in Ball, 1999)

Rýchla výstavba sa pri osídľovaní USA neustále dostávala do konfliktu so stromami, a preto boli služby arboristov žiadané. Vzhľadom na relatívne pokojný politický vývoj a hospodársky rast vstupujú USA postupne do čela celosvetovej arboristiky. Práve v USA boli najviac badateľné drastické zmeny pôvodnej prírody spôsobené západnou civilizáciou, a preto sa tu začínajú objavovať prvé aktivity na ochranu stromov. Dôležitým momentom pre celosvetovú arboristiku je rok 1872, keď sa prvýkrát slávil Deň stromu. Vtedy novinár J. Sterling Morton zo štátu Nebraska navrhol založenie tohto sviatku, počas ktorého sa mali sadiť stromy. Morton tak reagoval na neutešenú situáciu, keď bolo veľké územie Nebrasky odlesnené ťažbou dreva a lesné porasty sa neobnovovali.

Na začiatku 20. storočia arboristi pracujú stále na súkromných panstvách, ale častejšie ako zamestnanci niektorej z väčších firiem než ako súkromné osoby. V USA boli v tom čase založené dve významné arboristické firmy – Davey a Bartlett Tree Experts. Zástupcovia oboch mali zásluhu na založení prvej arboristickej organizácie The International Shade Tree Conference (ISTC) v roku 1924, ktorá bola v roku 1975 premenovaná na The International Society of Arboriculture (ISA). Vznik tejto organizácie, združujúcej odborníkov zaoberajúcich sa starostlivosťou o stromy, možno považovať za začiatok skutočnej modernej arboristiky. ISA sa za čas svojho pôsobenia zaslúžila o rozvoj bezpečných technológií v stromolezectve a má výrazný podiel na výskume stromov aj na vývoji nových technológií starostlivosti o ne.

Ťažké podmienky na prežitie majú predovšetkým stromy v mestách, a preto sa na ne arboristi sústreďujú. Ani na začiatku minulého storočia to však stromy v mestách nemali o mnoho jednoduchšie než dnes. Netrpeli síce tak veľmi nepriepustnými povrchmi ciest a chodníkov ani exhalátmi z automobilovej dopravy, na druhej strane ich však často poškodzovali ťažné zvieratá, najmä kone, ktoré k nim priväzovali. O rozsahu škôd hovorí William Solotaroff v knihe Shade-Trees in Towns and Cities z roku 1911 (Solotaroff, 1911 in Ball, 1999).

Nezanedbateľný problém, ktorý pretrváva až dodnes, začali spôsobovať kosačky na trávu. S ich rozšírením pribudlo poškodených stromov. G. Massee v knihe Diseases of Cultivated Plants and Trees z roku 1915 doslova píše, že „stroje na kosenie trávy sú zodpovedné za veľké množstvo poškodených stromov na báze kmeňa“ (Massee, 1915 in Ball, 1999).

Tieto slová platili rovnako v USA ako v Európe. Žiaľ, na rozdiel od USA sa Európa v prvej polovici 20. storočia vydala inou cestou. Nastali krvavé dejiny dvoch svetových vojen a pri nich utíchali nielen múzy, ale aj arboristika.

Napriek tomu sa nedá povedať, že by u nás arboristika zanikla alebo sa nerozvíjala. Predvojnová arboristika bola v Československu na vysokej úrovni a starostlivosti o stromy sa venoval rad osobností. Medzi nimi treba menovať Jána Evanjelistu Chadta Ševětínskeho, ktorý sa na prelome 19. a 20. storočia venoval najmä starým stromom, a predvojnových konzervátorov starých stromov dr. A. Hilitzera a Ing. Jána Friča. Praktická arboristika a stromolezectvo však utrpeli. Stromolezectvo u nás ako také nikdy plne nevzniklo; až do 80. rokov minulého storočia sa dalo o lezení na stromy hovoriť len v súvislosti so zberom semien v lesníctve pomocou hrotových stupačiek. Zatiaľ čo v USA sa starostlivosti o stromy venovali profesionálne arboristické firmy, situáciu u nás vystihujú slová Ing. Friča: „Strom, ktorý sa má konzervovať, treba dokonale prezrieť, a to nielen zo strany, ale aj ohliadkou vo výškach, ktorú najlepšie obstará kováč alebo tesár, ktorý na strom vylezie a ktorému sa naznačí, ako úpravu vykonať“ (Frič, 1953).

Vývoj ošetrovania stromov prerušený vojnou sa u nás začína opäť viac rozvíjať až od roku 1977, predovšetkým vďaka aktivitám RNDr. Boženy Gregorovej, CSc. Pri hľadaní najvhodnejšieho spôsobu ošetrovania vzrastlých stromov bolo nutné vyvinúť metódu práce v korunách stromov. Na tejto úlohe pracovalo stredisko konzervácie v 80. rokoch minulého storočia (Fendrych, 1989). Vzhľadom na našu izolovanosť od vonkajšieho sveta, a teda minimálne informácie o stromolezectve, bolo napokon vhodným riešením adaptovanie niektorých horolezeckých a speleologických techník na princípe jednolanovej techniky.

Práve v období rozvoja medzinárodnej starostlivosti o stromy a dreviny na poli arboristiky a stromolezectva sa naše krajiny otvárajú svetu. Naše základy arboristiky sa dopĺňajú poznatkami zo zahraničia a prekonané názory sa aktualizujú. Nanovo k nám prichádzajú stromolezecké techniky ošetrovania stromov. Základné kroky k týmto zmenám položila konferencia „Strom pre život – život pre strom I.“, ktorá prebehla v roku 1997 v Mělníku a dala podnet na vytvorenie národnej českej skupiny ISA (1998). V roku 1998 sa Česko stalo aj súčasťou organizácie European Arboricultural Council, ktorá od roku 1999 zastrešuje certifikáciu European Treeworker – dnes uznávaný štandard pre arboristov pracujúcich stromolezeckou technikou v celej Európe vrátane Slovenska.

Práve vďaka rozvoju medzinárodnej spolupráce sa veľmi rýchlo šíria najnovšie poznatky o správnej starostlivosti o stromy. S pribúdajúcimi poznatkami o živote a funkcii stromov ubúda technologicky náročných opatrení, ktoré gradovali pri aplikácii tzv. stromovej chirurgie. Postupne prestávame chápať strom ako objekt ľudskej sebarealizácie a začíname ho vnímať ako súčasť väčšieho ekosystému, ktorý neslúži len a výhradne ľuďom. Asi nie je náhoda, že opäť v Anglicku, kolíske modernej arboristiky, sa dnes objavujú smery podporujúce tzv. prírode blízke ošetrovanie stromov, ktoré je svojou filozofiou úplne odlišné od dnes už historického poňatia „stromovej chirurgie“.