Céder (Cedrus)

Cédre sú impozantné stálezelené ihličnaté stromy, ktoré dorastajú do výšky 20 – 30 m. Majú radi slnečné a chránené stanovištia s hlbokými, sviežimi a priepustnými pôdami. Kvitnú na jeseň (september – október) a množia sa výsevom a štepením. Rod Cedrus zahŕňa štyri druhy, ktoré patria do čeľade borovicovitých (Pinaceae, staršie uvádzané ako Abietaceae).

Ihlice cédra sa vyskytujú v dvoch usporiadaniach – na predĺžených výhonkoch sú špirálovito rozmiestnené, na krátkych výhonkoch tvoria husté zväzočky. Samčie kvety sú žlté, samičie purpurové a vajcovité. Po dozretí (o 2 – 3 roky) sa šišky rozpadávajú priamo na strome. Cédre sú dlhoveké a dosahujú majestátne rozmery, potrebujú mierne podnebie a vlhké ovzdušie, mladé rastliny treba chrániť pred mrazmi.

Tento vysoký strom pochádza z pohoria Atlas v Maroku a Alžírsku. Mladé stromy majú pravidelnú, široko kužeľovitú korunu, ktorá u starších stromov prechádza do širokej a nepravidelnej. Ihlice sú modrozelené, asi 3 cm dlhé. Často sa vysádzajú dekoratívne formy:

• 'Fastigiata': široko stĺpovitý rast, ihlice zvrchu svetlozelené, zospodu modrozelené.
• 'Glauca': oceľovo modré ihlice, dekoratívna forma.
• 'Glauca Pendula': husté previsnuté vetvy a vzpriamený kmeň.

Charakteristický je široko kužeľovitou korunou v mladosti, ktorá v starobe prechádza do dáždnikovitého tvaru. Ihlice sú 2 – 3 cm dlhé, sýtozelené. Vyskytuje sa predovšetkým v Malej Ázii a v pohorí Taurus. Varieta 'stenocoma' z Turecka je najotužilejšia a má úzku, smrekovito štíhlu korunu.

Základné druhy cédra sú po desiatkach rokov stromy vysoké vyše 20 m, do bežnej záhrady sa preto nehodia. Pestovatelia ich nahrádzajú previsnutými a zakrpatenými kultivarmi, ktoré majú rovnaké ihlice aj farbu, ale mnohonásobne menší vzrast:

• Céder atlaský ‚Glauca Pendula‘ — najčastejšie sadený previsnutý céder. Štepí sa na kmienok, takže jeho konečná výška zodpovedá výške štepenia (zvyčajne 1,5 – 3 m), a splývavé modré vetvy sa dajú viesť po opore do strán.
• Céder himalájsky ‚Pendula‘ — mäkké, sviežo zelené ihlice a široko previsnutý habitus; hodí sa k jazierku alebo nad oporný múrik.
• Céder himalájsky ‚Feeling Blue‘ — zakrpatená modrá forma s vankúšovitým rastom do zhruba 1 m, vhodná do skalky aj do veľkej nádoby.
• Céder libanonský ‚Nana‘ — pomaly rastúci kompaktný kultivar do 1,5 m, obľúbený aj ako bonsaj.

Previsnuté formy sa nestrihajú do tvaru. Jediný zásah, ktorý potrebujú, je vyviazanie terminálneho výhonku k opore v prvých rokoch po výsadbe — bez neho strom nezíska kmienok a zostane poliehavý.

Céder patrí medzi náročnejšie ihličnany — na rozdiel od nenáročnej borievky chce plné slnko, závetrie a hlbokú, priepustnú pôdu. Na ťažkej, zamokrenej íľovitej pôde strádá rovnako ako tis alebo smrekovec. S dobre zvoleným miestom potom vydrží desiatky rokov bez veľkej starostlivosti.

• Výsadba: najlepšie skoro na jar, aby mal strom celú sezónu na zakorenenie. Koreňový bal sa sadí v úrovni terénu, nikdy hlbšie, a vyššie stromčeky treba prvé dva roky kotviť.
• Zálievka: prvé tri sezóny pravidelne a výdatne, najmä v suchej jeseni — stálezelené ihličie odparuje vodu aj v zime.
• Zimná ochrana: mladé rastliny znesú mráz horšie ako dospelé stromy. Najzraniteľnejší je céder himalájsky, pri ktorom sa oplatí vybrať otužilý kultivar a tieniť ho pred zimným slnkom.
• Rez: céder sa v korune nereže. Odstraňujú sa len suché a poškodené vetvy, ideálne na konci zimy.
• Céder v kvetináči: zakrpatené formy vydržia v nádobe roky, potrebujú však kyslejší priepustný substrát a v zime chránené stanovište, pretože korene v nádobe premŕzajú.

Hnojenie riešte na jar, na začiatku pučania. Ihličnanom svedčí pozvoľna pôsobiace organické hnojivo — Hnojík sa rozpúšťa vo vode, nepáli korene a okrem živín dodá pôde organickú hmotu, ktorá pri plytko koreniacich ihličnanoch zlepšuje zádrž vody. Pri vzrastených stromoch zalievajte v okruhu obvodu koruny, nie pri kmeni — sacie korene sú práve tam.

Pod menom céder sa bežne predávajú tri dreviny, ktoré do rodu Cedrus nepatria. Rozdiel vidieť na prvý pohľad — pravý céder má tuhé ihlice nahlúčené vo zväzočkoch na krátkych výhonkoch:

• Červený céder = tuja riasnatá (Thuja plicata). Má ploché šupinaté vetvičky a v záhradách sa sadí hlavne na živé ploty a strihané kry.
• Sibírsky céder = borovica sibírska (Pinus sibirica). Ihlice má po piatich vo zväzočku a práve z nej pochádzajú „cédrové oriešky“.
• Japonský céder = kryptoméria japonská (Cryptomeria japonica) so šidlovitými, k vetvičke pritisnutými ihlicami.

Na nároky to má praktický dopad: tuja aj kryptoméria znesú vlhkejšie a tienistejšie stanovište než pravý céder, zatiaľ čo borovica sibírska je z celej skupiny najotužilejšia. Podobne sa pletú aj cyprusy s cyprušteky.