Ochrana rastlín v záhrade: choroby, škodcovia aj správne prípravky

Ochrana rastlín v záhrade zahŕňa oveľa viac než len postrek. Zistite, ako rozpoznať choroby, škodcov aj buriny a ako ich účinne potláčať biologicky aj chemicky.

Keď sa povie ochrana rastlín, predstavíme si väčšinou ochranu proti chorobám a škodcom chemickými prípravkami. Keď sa povie ochrana, myslí sa na postrek. Ale ochrana rastlín je oveľa širší pojem! Predovšetkým je to ochrana pred všetkými nepriaznivými podmienkami — nevhodnou klímou, zlou pôdou, nevyhovujúcou polohou, pred mrazom či suchom. 

Je to aj ochrana pred chybami v pestovaní a ošetrovaní rastlín. Je to aj ochrana proti chorobám, škodcom a burinám. Aj ochranné opatrenia sú rôzne: šľachtiteľské, pestovateľské, mechanické, biologické, a až naposledy chemické. Ak chceme, aby rastliny v záhrade boli zdravé, úrodné a krásne, musíme všetky opatrenia využívať komplexne; podľa možnosti máme nepriaznivým javom predchádzať, a keď sa vyskytnú, včas ich odstrániť alebo liečiť. Pritom je potrebné robiť všetky ochranné zákroky zámerne, vedieť, čomu nimi chceme predísť alebo čo chceme odstrániť, čo liečiť. To predpokladá poznať príčinu, zistiť, čím a ako je poškodenie spôsobené. Tomuto spôsobu ochrany rastlín sa hovorí integrovaná ochrana. Záhradné rastliny veľmi trpia rôznymi chorobami a škodcami, čo je spôsobené hlavne tým, že sa na jednom mieste v pomerne hustých výsadbách pestuje mnoho rastlín rovnakého druhu, a tiež tým, že ide o rastliny šľachtené na vysokú úžitkovosť alebo kvalitné kvety, takže u nich väčšinou bola oslabená prirodzená obranná schopnosť. Vo voľnej, človekom neovplyvňovanej prírode málokedy dochádzalo k premnoženiu niektorého škodcu alebo k nebezpečnému rozšíreniu niektorej choroby. Podľa prírodného zákona regulácie sa pri rozmnožení jedného druhu obvykle rozmnoží zároveň aj iný druh, ktorý mu konkuruje z hľadiska množstva potravy alebo je jeho priamym nepriateľom, a premnožený druh obmedzí. Aj šírenie chorôb je vo voľnej prírode sťažené tým, že v spoločenstvách rastú rozmanité druhy rastlín, a tak choroby špecializované na určité rastliny sa nemôžu príliš šíriť. Nebezpečenstvo premnoženia chorôb alebo škodcov nastáva pri pestovaní iba jedného druhu pohromade v tzv. monokultúrach. Tým vznikajú pre rastliny neprirodzené podmienky, dochádza nielen k jednostrannému čerpaniu živín z pôdy, ale vzniká aj možnosť šírenia chorôb a škodcov. Človek, ktorý toto neprirodzené prostredie vyvolal, nemôže spoliehať na to, že „si príroda pomôže sama“, ale musí sám rastlinám pomôcť od ich prirodzených nepriateľov alebo aspoň obmedziť výskyt rôznych nepriaznivých činiteľov na najmenšiu možnú mieru.

Choroby rastlín – choroby rastlín delíme podľa pôvodu na fyziologické, vírusové, bakteriálne a hubové.

PORUCHY VYVOLANÉ NEPRIAZNIVÝMI VPLYVMI

Tieto poruchy, ktoré tiež nazývame fyziologické choroby, sú reakciou rastliny na nepriaznivé podmienky prostredia. Môžu ich vyvolať tak klimatické vplyvy, napr. príliš vysoká, a hlavne príliš nízka teplota, prebytok alebo naopak nedostatok vody, nevhodná intenzita svetla alebo dĺžka doby osvetlenia atď., ako aj pôdne vplyvy, napr. prebytok alebo nedostatok niektorej živiny, nevhodná reakcia pôdneho roztoku, zamorenie pôdy chemikáliami a iné, aj rôzne mechanické poškodenia rastlín. Intenzita svetla a množstvo slnečného svitu ovplyvňuje fotosyntézu (asimiláciu), a tým celkový rast a vývoj rastliny; jeho nedostatok (napr. v hustej výsadbe v pareništi alebo v podkultúre pod hustými stromami) býva príčinou príliš vytiahnutých, slabých stoniek, ktoré ľahko podliehajú chorobám, priame intenzívne slnečné žiarenie môže spôsobiť úpal (popálenie listov) na voľnom záhone, napr. pri egreši a paprikových strukoch, alebo pri ich pestovaní pod sklom, napr. pri uhorkách. Teplo ovplyvňuje všetky životné pochody rastlín. Príliš nízke teploty vyvolávajú u rastlín ochladenie, namrznutie, prípadne aj zmrznutie a uhynutie rastliny. Neskoré jarné mrazíky vyvolávajú obyčajne ochladenie, ktoré sa prejavuje žltnutím rastlín, zastavením rastu, teplomilné dreviny zhadzujú plody, uhorky, pri ktorých môže dôjsť k tzv. tepelnému šoku, sa na určitý čas zarazia v raste. Zimné mrazy spôsobujú niekedy vážne škody na ovocných drevinách, takzvané mrazové trhliny, ktoré je nutné hladko vyrezať až do zdravého dreva a zamazať štepárskym voskom, aby sa nimi nedostávala do stromu infekcia. Neošetrené mrazové trhliny a dosky bývajú pri kôstkovinách sprevádzané klejotokom, pri všetkých drevinách sa môže objaviť rakovinová deformácia pletív atď. Náchylnosť rastlín na poškodenie mrazom sa zvyšuje pri prehnojení dusíkom, pri oslabení rastlín chorobami, škodcami alebo suchom. Vysoké teploty vyvolávajú zvýšený výpar vody z rastlín, ktoré potom vädnú (strácajú turgor — bunkové napätie) a dokonca môžu aj uhynúť. Voda je pre život rastlín nevyhnutná, ale jej nadbytok alebo nedostatok sa v živote rastliny prejavuje veľmi nepriaznivo. Pri nedostatku vody rastliny vädnú, pri niektorých plodinách sa zhoršuje akosť, napr. drevnatenie kalerábov alebo zeleru. Nedostatok vody sa okamžite kriticky prejaví pri mladých presadených rastlinách. Pri dlhotrvajúcom nedostatku vody záhradné rastliny hynú. Pri nadbytku vody, najmä náhlom (po prudkých lejakoch), opadávajú alebo pukajú plody (napr. pri čerešniach, paradajkách), povrch pôdy sa zlieva, pôda sa premoká a rast rastlín sa zastaví, rastliny žltnú aj odumierajú. Nadbytok vody tiež podporuje rozvoj chorôb, najmä hubových. Škodám z nedostatku vody čelíme pravidelnou zálievkou, najmä pri kultúrach, ktoré vyžadujú hojnosť vody, pri nadbytku vody naopak rýchlo rozrušujeme povrch pôdy, trvale premokrené pôdy odvodňujeme. Vzduch je pre rastlinu nepostrádateľný, a to atmosférický aj pôdny. Nedostatok vzduchu v pôde býva obvykle spojený s premokrením pôdy, keď koreňom chýba kyslík. Korene potom hnednú a odumierajú, a to sa prejavuje hynutím celej rastliny. Ovzdušie v blízkosti priemyselných závodov býva znečistené celým radom priemyselných škodlivín, ktoré buď poškodzujú rastliny priamo, alebo spadajú na pôdu a otravujú ju. Jednotlivé druhy rastlín sú rôzne citlivé na priemyselné škodliviny. Najcitlivejšie bývajú červená ríbezľa a kríčková fazuľa, ktoré sa môžu používať aj na zisťovanie stupňa znečistenia ovzdušia ako tzv. indikačné rastliny. Najnebezpečnejší je oxid siričitý, ktorý spôsobuje rozklad chlorofylu (listovej zelene), listy žltnú a nakoniec opadávajú. Okrem ríbezle sú naň citlivé jablone, menej škodí hladkolistým ovocným drevinám, napr. hruškám a višniam. Malý obsah oxidu siričitého vo vzduchu neškodí, naopak obmedzuje rozvoj chrastavitosti predovšetkým pri hruškách. Ostatné dymové plyny poškodzujú vegetáciu podobne ako oxid siričitý — listy žltnú, predčasne opadávajú. Okrem týchto priamych poškodení okysľuje oxid siričitý pôdu, obmedzuje uvoľňovanie fosforu a ďalších živín a takto opäť môže poškodiť rastliny. Prašnosť ovzdušia je daná predovšetkým obsahom popolčeka vo vzduchu, ale aj prachom ako produktom rôznych výrob (cementárne) i z veternej erózie a podobne. Popolček a prach bezprostredne rastlinám neškodia, pri väčšom spade však vytvoria na listoch povlak, ktorý obmedzuje fotosyntézu (asimiláciu) aj transpiráciu (výpar). Znižuje krásu kvetín a pri niektorých plodoch znižuje akosť (napr. pri karfiole). Proti vplyvu priemyselných škodlivín nemôžeme rastliny chrániť priamo, nepriamo môžeme zabrániť škodám výberom odolných druhov a odrôd. Na zdravotný stav rastlín majú vplyv aj vlastnosti pôdy. Ľahké a vysychavé pôdy nesvedčia jadrovinám, kapustovinám, koreňovým a plodovým zeleninám. Ťažké studené pôdy sú nevhodné pre teplomilné kôstkoviny, vinič hroznorodý a cibuľoviny, ktorým sa zase dobre darí v ľahších pôdach s dostatočnou zásobou humusu. Na pozemku s vysokou hladinou podzemnej vody sa nedarí ovocným stromom, pretože po dažďoch hladina vody stúpa, vytláča kyslík z pôdy a korene sa dusia a odumierajú. Fyziologické choroby sa prejavujú pri mnohých rastlinách pri nevhodnej pôdnej reakcii. Napríklad jadroviny a vinič hroznorodý trpia v pôdach s alkalickou reakciou žltačkou, rovnako ako uhorky, paradajky a podobne. Niektorým okrasným rastlinám, najmä vresoviskovým, alkalita pôdy natoľko škodí, že môžu aj odumrieť. Fyziologické choroby môžu byť vyvolané aj nedostatkom alebo prebytkom určitých živín v pôde, nielen hlavných, teda dusíka, draslíka, fosforu a vápnika, ale aj stopových prvkov. Napríklad pri nedostatku bóru sa prejavuje pri hruškách tzv. kamienkovitosť, pri jablkách tzv. korkovatenie dužiny, znetvorenie a drobnosť plodov, pri zeleri černanie alebo sivnutie dužiny, pri viniči žltnutie a bladnutie listov. Pri nedostatku molybdénu sa objavuje pri karfiole tzv. vyslepnutie (nevytvorí sa ružica). S niektorými hnojivami alebo aj zálievkovou vodou sa do pôdy dostáva chlór, ktorého nadbytok sa prejavuje tzv. zasolením pôd, ktoré záhradné rastliny väčšinou (okrem viniča a jahodníka) zle znášajú. Rastliny sa môžu rovnako poškodiť niektorými prípravkami na ochranu rastlín. Napríklad väčšina odrôd jabloní a hrušiek neznáša za zelena meďnaté a sírne prípravky, ktoré u nich môžu vyvolať hnednutie listov a korkovatenie plodov. Aj broskyne a egreš sú chúlostivé na meďnaté prípravky, ktoré sa preto pri nich nemajú používať v čase vegetácie. Uhorky sú zase citlivé na všetky prípravky na báze chlórovaných uhľovodíkov (DDT, HCH); po ošetrení im žltnú a odumierajú listy. Medzi fyziologické choroby počítame aj rôzne mechanické poškodenia, spôsobené napr. krupobitím, odretím, ohryzom zveri atď. Otvorené rany sú bránou infekciám, a preto sa musia bezodkladne ošetriť. Ihličnany bývajú poškodzované snehom, keď sa pod ťarchou mokrého alebo zmrznutého snehu môžu rozlomiť. Aj námraza môže spôsobiť mechanické poškodenia drevín. Zvláštnou skupinou chorôb sú tzv. komplexné choroby, ktoré sú vyvolané súčasným pôsobením niekoľkých rôznych faktorov, predovšetkým fyziologických. Sú to najmä mŕtvica marhúľ (apoplexia) a fyziologická žltačka rastlín. Apoplexia sa prejaví náhlym zvädnutím a uschnutím celého stromu alebo jeho časti. Býva spôsobená nízkymi teplotami na jar, vysokou hladinou podzemnej vody, prehnojením dusíkom, nevhodným spôsobom štepenia. Presné príčiny nie sú doteraz objasnené. Fyziologickú žltačku rastlín (chlorózu) môže spôsobiť nedostatok vlahy alebo vplyv nízkych teplôt na jar, namrznutie koreňov, nedostatok dusíka, bóru a zinku alebo nadbytok vápnika v pôde, ktorý znemožňuje prijímanie železa, takže vlastnou príčinou je nedostatok železa. Súhrnne možno povedať, že fyziologické choroby sú neprenosné, neinfekčné a sú väčšinou spôsobené opomenutím správnej výživy, voľbou nevhodného prostredia, nedostatkami v ošetrovaní. Odstrániť ich môžeme len tým, že odstránime príčinu ich vzniku.

VÍRUSOVÉ CHOROBY 

Vírusové choroby (virózy) sú infekčné choroby, ktoré sa prenášajú z chorých rastlín na zdravé výhradne cudzím prostredníctvom. Najčastejším prenášačom vírusov je cicavý hmyz, napr. vošky. Niekedy je prenášačom sám pestovateľ, ktorý prenáša napr. vírus mozaiky uhoriek náradím alebo rukami z rastliny na rastlinu. Nebezpečné sú vírusy prenosné pôdou, ktoré prenášajú háďatká (napr. vírus čiernej krúžkovitosti paradajok). Pri niektorých plodinách sa prenáša vírusová choroba semenom. Príznaky viróz sú veľmi rozmanité; v podstate ich možno rozdeliť do dvoch skupín, z ktorých prvá je charakteristická zmenami farebnosti a druhá zmenami tvaru. K najčastejším farebným zmenám patria tzv. mozaiky, prejavujúce sa svetlozelenými, žltkastými až belavými škvrnami na listoch, a tzv. pestrofarebnosť kvetov, napr. pri tulipánoch. Vplyvom vírusovej infekcie sa mnohokrát prejavujú na listoch deformácie, ako zkučeravenie, zvinutka, nitkovitosť čepele, pri kvetinách deformácia kvetov a sterilita (jalovosť). Niekedy dochádza k spomaleniu rastu a zakrpateniu rastlín. Vírusové choroby škodia priamo znižovaním výnosov a nepriamo znižovaním kvality úrody. Vírusové rastliny bývajú menšie, zakrpatené, majú zníženú násadu plodov a plody podradnej akosti. Semená vírusových rastlín zle klíčia a vyrastajú z nich neduživé jedince. Vírus mozaiky tabaku môže na paradajkách a paprike znížiť úrodu na polovicu. Vírusový cesnak dá podstatne nižší výnos a má zhoršenú skladovateľnosť. Šarka môže znehodnotiť celú úrodu slivkovín. Vírusový hlávkový šalát zle vytvára hlávky. Chryzantémy majú vplyvom virózy znehodnotené deformované kvety atď. 

BAKTERIÁLNE CHOROBY 

 Bakteriálne choroby (bakteriózy) sú vyvolávané baktériami, najjednoduchšími jednobunkovými organizmami, ktoré sa za vhodných podmienok teploty a vlhkosti v tele hostiteľskej rastliny rýchlo množia a vyvolávajú príznaky ochorenia. Pri väčšine bakterióz sa ako prvé príznaky objavujú vodnaté alebo mastne presvitajúce škvrny. 

Baktérie spôsobujú na rastlinách rôzne chorobné zmeny, a to: abnormálne bujnenie pletív — vznikajú rakovinové nádory pri všetkých druhoch ovocných rastlín aj na okrasných rastlinách. Rozpad pletív — napadnuté rastliny a ich časti mäknú a zahnívajú (napr. mäkká hniloba cibule, hľúz mečíkov a podobne). Upchávanie cievnych zväzkov, ktoré sa prejavuje vädnutím rastlín (napr. pri uhorkách). Ochorenie bakteriózou sa na rastline nepozoruje hneď. Keď sa už prejaví, nedá sa väčšinou rastlina liečiť. Preto boj proti bakteriózam spočíva predovšetkým v preventívnej ochrane. To znamená správne striedanie plodín, ošetrovanie rastlín, morenie osiva a dezinfekcia pôdy, okamžité odstraňovanie a likvidácia napadnutých častí rastlín alebo celých rastlín. Bakteriózy sa najčastejšie prejavujú pri jadrovinách a kôstkovinách ako spála, pri zeleninách ako mäkká hniloba.

HUBOVÉ CHOROBY

Hubové choroby (mykózy) sú vyvolávané činnosťou rôznych druhov húb a sú to najrozšírenejšie choroby na záhradných rastlinách. Huby sú drobné organizmy bez chlorofylu, ktoré nemôžu asimilovať, a preto si zabezpečujú výživu rozkladom pletív hostiteľskej rastliny. Ich telo sa skladá z vlákien, ktoré sa rozrastajú v tele alebo na povrchu hostiteľa a vytvárajú podhubie. Rozmnožujú sa výtrusmi, ktorými sa choroba prenáša aj na ďalšie rastliny. K hubovým chorobám patrí mnoho nebezpečných a v záhrade veľmi nevítaných chorôb, ktoré sa prejavujú rôznymi príznakmi. Niektoré huby dráždia pletivá hostiteľa k bujneniu, a tým vyvolávajú deformácie, napr. kučeravosť pri broskyniach, puchrovitosť sliviek alebo čarovníky na slivkách. Veľmi nebezpečnou chorobou je múčnatka, ktorej podhubie sa rozrastá na povrchu hostiteľských rastlín a pokrýva ich belavým povlakom. Často sa vyskytuje na ružiach, jabloniach, egreši, viniči, na tekvicovitých rastlinách aj na okrasných rastlinách, napr. begóniách, georgínach, chryzantémach a iných. Ďalej sa hubové choroby prejavujú ako chrastavitosť pri jabloniach a hruškách, ako škvrnitosť na listoch slivky a jahodníka. Patrí sem aj antraknóza, ktorá sa vyskytuje na orechu, chryzantémach, ríbezli a inde. Rovnako moniliová hniloba jadrového a kôstkového ovocia je hubového pôvodu. Nebezpečnou hubovou chorobou je na jahodách sivá pleseň (botrytída), ktorú vyvoláva príbuzný druh huby a ktorá napáda aj iné druhy ovocia, zeleniny a okrasných rastlín, napr. cibuľu, ľalie, tulipány atď. Na ovocných stromoch sa niekedy vyskytujú černe. 

Škodcovia rastlín

Na rastlinách škodí veľké množstvo živočíchov z najrôznejších skupín živočíšnej ríše. Korene aj dužinu plodov ožierajú rôzne larvy chrobákov (pandravy, drôtovce) aj húsenice motýľov, a tiež hryzce a myši. Na listoch škodí rôzny cicavý hmyz, ako vošky, puklice, roztočce, a veľké množstvo ďalších škodcov, najmä chrobákov a húseníc, svojimi požerkami. 

Z vtákov je škodlivý drozd čierny, vrabec a škorec. Značné škody môže napáchať zajac a králik, najmä v zime na mladých stromoch. Ochrana proti živočíšnym škodcom sa značne líši podľa toho, o ktorého škodcu ide a na akej rastline sa vyskytuje. To je uvedené pri každej opisovanej rastline.

Buriny

Medzi škodcov kultúrnych rastlín právom počítame aj buriny. Uberajú rastlinám miesto, vlahu, živiny, utláčajú ich, sú hostiteľmi chorôb a živočíšnych škodcov, a tým všetkým znižujú výnosy aj akosť plodov, a navyše znižujú estetický vzhľad záhonov a celej záhrady. Buriny sú jednoročné a trváce. Jednoročných je mnoho, rozmnožujú sa semenami a ich likvidácia nie je príliš náročná. Čím mladšie rastlinky vytrháme, tým lepšie — toľko neuškodia a ľahko sa vytrhajú. 

Nesmieme ich nechať vykvitnúť — príliš by sa rozmnožili. Kvitnúce buriny ani nedávame do kompostu, pretože mnoho burinových semien aj tu dozreje, a takým kompostom sa potom zaburiňujú záhony. Zaparený kompost si so semenami burín poradí sám — potrebuje na to teplotu nad 55 °C, ktorú dosiahne, keď je hromada dosť veľká, vlhká a raz až dvakrát ju preložíte. Chemicky kompost nedezinfikujte: prípravky, ktoré sa na to kedysi odporúčali, sú zakázané pôdne fumiganty a zahubili by aj dážďovky a mikroorganizmy, kvôli ktorým kompost vlastne robíte. Trvácich burín sa zbavujeme ťažšie. Rozmnožujú sa väčšinou podzemnými časťami a rastú ďalej aj po likvidácii nadzemnej časti. Preto je potrebné pri plení opatrne vytiahnuť celý koreň alebo podzemky. Najlepšie sa to darí po daždi, keď je pôda mäkká. Okrem mechanického hubenia burín plením a okopávaním sa ich môžeme zbaviť aj pomocou chemických prípravkov — herbicídov. Ich použitie v záhradke je však problematické. Musí sa dodržiavať presná koncentrácia a určité množstvo roztoku na jednotku plochy. Pri akejkoľvek nepresnosti sa môžu poškodiť aj kultúrne rastliny.

Spôsoby ochrany

ŠĽACHTITEĽSKÉ A PESTOVATEĽSKÉ OPATRENIA

Šľachtiteľské opatrenia sú nepriamym spôsobom ochrany pred škodcami a chorobami. Šľachtitelia sa vo svojej práci zameriavajú na získanie odrôd odolných proti škodlivým činiteľom. Používaním týchto odolných odrôd sa znižuje možnosť napadnutia, a tým nutnosť ochranných zákrokov. V záhradkách by sme mali používať odolné odrody pri všetkých druhoch, kde sú už vyšľachtené. Pestovateľské opatrenia sú všetky zákroky, ktorými vytvárame najvhodnejšie podmienky pre zdarný rast a vývoj rastlín. Zdravé, silné rastliny pestované od mladosti vo vhodnom prostredí sú odolnejšie voči škodlivým činiteľom, kým rastliny slabé, podvyživené a rastúce za nepriaznivých podmienok ľahko podliehajú nákazám a škodcom.

MECHANICKÝ SPÔSOB OCHRANY 

Mechanickým spôsobom ochrany rozumieme všetky mechanické zákroky, slúžiace predovšetkým na odstránenie zdrojov nákazy, ale aj ich následkov. Patrí sem odstraňovanie všetkých pozberových zvyškov, napadnutých rastlín a ich častí, napr. moniliových plodov, húsenicových hniezd atď., odstraňovanie burín ako nositeľov a hostiteľov početných infekcií a škodcov, ochranné siete a iné pomôcky chrániace dozrievajúce ovocie a hrozno pred škodlivými vtákmi a podobne.

BIOLOGICKÁ OCHRANA — PERSPEKTÍVNY SPÔSOB

Pri biologickom spôsobe ochrany rastlín človek zámerne používa neškodné živé organizmy na ničenie alebo obmedzenie škodlivých organizmov. V prírode sa totiž vyskytuje mnoho živočíchov, ktorí sú prirodzenými nepriateľmi škodcov rastlín. Pestovateľ to môže využiť tým, že podporuje rozvoj užitočných živočíchov, neničí ich, ale naopak im poskytuje prirodzený alebo umelý úkryt cez zimu, alebo ich dokonca umelo rozmnožuje a nasadzuje na ohrozené miesta proti škodcom. Je veľmi potrebné, aby záhradkári vedeli rozpoznať živočíchov užitočných od škodlivých. Napríklad na listoch kapusty môžeme v auguste nájsť drobné žltkasté zámotky lumčíka žltonohého. Záhradkári ich často mylne považujú za vajíčka mlynárika kapustového a ničia ich, pravda, na svoju škodu. Lumčík totiž patrí k užitočnému hmyzu — jeho samička kladie vajíčka do húseníc mlynárika kapustového. Z vajíčok sa liahnu larvy, ktoré húsenicu zahubia tým, že z nej žijú, potom sa prehryzú von a na listoch sa zakuklia. Z každého zámotku sa vyliahne lumčík, ktorý zase ďalej pomáha ničiť húsenice mlynárika kapustového. Ochrana lumčíka je biologickou ochranou proti mlynárikovi kapustovému. Všeobecne je známe, že proti voškám máme výborného pomocníka v lienkach — sedembodkových aj dvojbodkových. Chrobáky aj larvy sa živia voškami a dokážu v krátkom čase zdecimovať celé ich kolónie. Starší záhradkári často zbierali v prírode lienky a vypúšťali ich na svoje voškami zamorené stromy. Táto biologická ochrana dávala dobré výsledky. Lienky pomáhajú ničiť aj puklice a štítničky. Rozvoj vošiek obmedzujú aj larvy rôznych druhov, napr. pestríc a zlatoočiek, ale aj lumčíkov. Tomuto užitočnému hmyzu pomáhame, keď mu poskytneme úkryt cez zimu tým, že ponecháme na rôznych miestach záhrady malé kôpky lístia alebo zemiakovej vňate. Húsenice niektorých škodcov z radov motýľov, ako mlynárikov, siatic a iných, podliehajú často epidémiám vyvolávaným vírusovou nákazou. Takýchto príkladov biologického boja prebiehajúceho v prírode by bolo možné vymenovať ešte mnoho. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že nie je príliš ťažké nejakým vhodným spôsobom namnožiť prirodzených nepriateľov škodlivého hmyzu a použiť ich na ohrozených miestach. Praktické použitie biologickej ochrany v záhradách vo väčšom meradle je však značne problematické z niekoľkých dôvodov: Namnoženie alebo napestovanie potrebného hmyzu alebo vírusu či baktérie v laboratórnych podmienkach je pomerne dosť náročné. Prevažná časť týchto ničiteľov škodcov nie je zameraná len na určitý druh a napáda aj iný, hoci neškodný hmyz. Aj namnožený užitočný hmyz sa po vypustení v prírode značne rozptýli a praktický výsledok je malý alebo nepatrný. Zámernému používaniu biologického boja bráni aj to, že každý druh užitočného parazita má požiadavky na špecifické podmienky tak pre svoj vlastný život, ako aj pre pôsobenie proti škodcovi. V praxi často nemožno tieto podmienky zabezpečiť. Výskum sa stále zaoberá možnosťami, ako v praxi lepšie využiť biologickú ochranu. Záhradkári môžu len podporovať tie druhy, ktoré som uviedol, a ďalej užitočné vtáctvo, ktoré najmä v čase hniezdenia spotrebuje pre výživu svoju aj svojich mláďat množstvo hmyzu, húseníc a kukiel. Biologický spôsob ochrany proti škodcom a chorobám je perspektívny, mal by znížiť rozsah používania chemických látok, z ktorých niektoré patria medzi nebezpečné jedy. Bez preháňania možno povedať, že ľudstvo by uvítalo každú možnosť, ako potláčať choroby a škodcov bez používania chemikálií. Za dnešného stavu vedy a techniky sa tomu však nevyhneme, a tak hlavným ťažiskom ochrany rastlín stále ešte zostáva chemická ochrana.

CHEMICKÁ OCHRANA — SPÔSOB STÁLE POTREBNÝ 

Rastlinolekári a veterinári sa intenzívne zaoberajú štúdiom chemických prípravkov na ochranu rastlín, ich prípadnou škodlivosťou pre zdravie ľudí a zvierat aj vplyvom zvyškov týchto prípravkov, ktoré môžu zostávať na rastlinách alebo v rastlinách po ošetrení. Na základe poznatkov sú stanovené normy pre každú chemikáliu, ktoré sa musia dodržiavať. Ide najmä o tzv. ochrannú alebo karenčnú lehotu, teda čas, ktorý musí uplynúť medzi posledným použitím chemickej látky a zberom ošetrenej rastliny alebo plodov. Pri dodržiavaní stanovených zásad, tak čo do množstva, ako aj koncentrácie a času použitia prípravku (podľa návodu na obale prípravku), sú konzumenti chránení pred prípadnými škodlivými následkami. Používanie chemických látok však neprináša len problémy zdravotno-hygienické, ale ešte ďalšie. Je to predovšetkým vplyv týchto látok na akosť pestovanej zeleniny a ovocia, prejavujúci sa napríklad v chuti plodov. Niekedy sa prejaví už pri konzumácii za surova, niekedy, najmä pri zeleninách, ovplyvňujú chemické látky a ich zvyšky (rezíduá) chutnosť výrobkov z chemicky ošetrenej zeleniny. Takže okrem zdravotných dôvodov sú to aj chuťové dôvody, ktoré radia k opatrnosti pri používaní chemických prípravkov a pri dodržiavaní ochranných lehôt. 

HERBICÍDY

Herbicídy sú chemické prípravky určené na hubenie burín. Z praktického hľadiska ich rozdeľujeme na totálne a výberové (selektívne). Totálne herbicídy ničia všetku vegetáciu, a preto sa používajú na ničenie burín na cestách, dvoroch, ihriskách a podobne; dnes to bývajú prípravky na báze kyseliny pelargónovej alebo glyfozátu. Výberové herbicídy poškodzujú alebo ničia buriny, neškodia však kultúrnym rastlinám. 

Dôležité je však zachovávať povolené a odporúčané množstvo herbicídu na jednotku plochy v predpísanej koncentrácii, ďalej použiť ho v čase správnej rastovej fázy buriny aj kultúrnej rastliny. Sortiment herbicídov pre záhradkárov sa za posledné dve desaťročia zúžil najviac zo všetkých skupín. Povolené prípravky si vždy overte v Registri prípravkov na ochranu rastlín ÚKSÚP — pri herbicídoch je to úplne nevyhnutné, pretože prípravok povolený do jednej plodiny môže inú plodinu zničiť.

🚨 Herbicídy uvádzané v starších príručkách sú dnes bez výnimky zakázané. Najzávažnejší z nich je Gramoxone s účinnou látkou parakvat: ide o jeden z najnebezpečnejších pesticídov histórie, pri ktorom už malé požité množstvo vedie k nezvratnému poškodeniu pľúc a neexistuje naň protijed. V EÚ je zakázaný od roku 2007. Zakázané sú aj Hungazin (atrazín), Treflan (trifluralín) a Afalon (linurón). Ak taký prípravok nájdete, v žiadnom prípade ho nepoužívajte a odneste ho do zberného dvora ako nebezpečný odpad.

V záhrade sa dnes pri burine najviac oplatí zaobísť sa bez herbicídu: mulčovanie, zakrytie pôdy, burina vytrhaná pred vysemenením a pri trvácich burinách opakované oslabovanie. Je to pomalšie, ale trvalejšie — a pri zelenine a jahodách tým odpadá starosť s ochrannými lehotami.

POMOCNÉ LÁTKY 

Pomocné látky v ochrane rastlín sú predovšetkým prípravky, ktoré sa pridávajú do roztokov postrekovaných látok, aby sa zvýšila ich priľnavosť; ide o zmáčadlá a priľnavce na báze neiónových tenzidov. Ďalej sem patria lepy, ktorými zabraňujeme niektorým škodcom prístup do koruny stromu, napr. piadivkám, larvám puklice slivkovej. Používajú sa na to lepové pásy na kmeň. Štepárske vosky sa používajú pri štepení a na zamazávanie rán, aby sa dobre hojili a infekcia nevnikala otvorenou ranou do organizmu rastliny; na to slúžia štepárske vosky a balzamy na rany.

Miešanie prípravkov na ochranu rastlín

Miešaním prípravkov chceme dosiahnuť pri jednej práci dvojaký účinok, napr. proti hubovým chorobám a hmyzím škodcom súčasne. Všetky prípravky však na miešanie nie sú vhodné — záleží na chemickom zložení prípravku. V návode výrobcu býva obvykle uvedené, či je možné prípravok miešať s iným. 

Dodržiavať hygienické a bezpečnostné predpisy

Chemické prípravky používame opatrne. Pri nesprávnom použití hrozí nebezpečenstvo poškodenia alebo zničenia rastlín a tiež ublíženia zdraviu živočíchov alebo ľudí. Preto s chemickými prípravkami nesmú manipulovať deti a nepoučení ľudia. Každý, kto chemický prípravok používa, sa musí najskôr oboznámiť s jeho vlastnosťami. 

Na každom obale prípravku sú uvedené hlavné údaje. Pri rozvažovaní prípravku z väčšieho obalu je povinnosťou toho, kto prípravok rozvažuje, dať tieto údaje aj do malého balenia. Prípravky sa dnes označujú piktogramami a štandardnými vetami podľa európskeho systému GHS/CLP — staršie označenie ZNJ (zvlášť nebezpečný jed), J (jed) a NK sa už nepoužíva, aj keď ho v starších knihách nájdete. Na obale hľadajte:

• Piktogramy — lebka so skríženými kosťami (akútna toxicita), výkričník (zdraviu škodlivý alebo dráždivý), silueta hrude (dlhodobé účinky, napríklad podozrenie na karcinogenitu), uhynutá ryba a strom (nebezpečný pre vodné organizmy).
• Signálne slovo — „Nebezpečenstvo“ je horšia kategória než „Varovanie“.
• H-vety (čo prípravok spôsobuje) a P-vety (ako sa chrániť).
• Vetu o včelách a ochrannú lehotu — pri plodinách, ktoré sa zberajú, je to najpraktickejší údaj na celej etikete.

Pre záhradkárov platí praktické pravidlo: prípravky na neprofesionálne použitie majú označenie „pre neprofesionálnych používateľov“. Čokoľvek určené len pre profesionálov sa do záhrady nekupuje, pretože na jeho použitie je potrebné osvedčenie. S prípravkami označenými J by sme mali pracovať zvlášť opatrne. Na obale prípravkov je uvedené, či je prípravok škodlivý alebo neškodný včelám. Radšej používame prípravky včelám neškodné, včelám škodlivé prípravky používame opatrne len vtedy, keď včely nelietajú. Pri každom prípravku je tiež uvedená ochranná lehota, počas ktorej zostávajú jeho zvyšky v ošetrovaných rastlinách. Táto lehota určuje, ako dlho pred zberom sa smie prípravok použiť naposledy. Ak by taký prípravok zasiahol aj plodinu, ktorá sa má čoskoro zberať (napríklad pri postreku jabloní zaletí postrek na záhon s jahodami alebo na kríky s ríbezľami), je nutné ihneď zasiahnutú plodinu dostatočne postriekať čistou vodou. Lepšie je však chrániť podplodinu novinami alebo fóliou, aby na ňu prípravok nedopadol. Aby sme sa vyhli nebezpečenstvu popálenia ošetrovaných rastlín, striekame za zamračeného dňa zavčas rána alebo ešte lepšie navečer, za bezvetria; nikdy nie počas dňa za prudkého slnka. Pri zimnom postreku používame hrubšie trysky; roztokom nešetríme, pretože stromy majú byť doslova omyté. Pri postrekoch vo vegetácii používame jemné trysky a dbáme na to, aby postrekovaná jícha z listov či plodov nekvapkala dolu. Pomáha k tomu silnejší tlak v striekačke. Prípravky nie je dovolené používať inak, než je uvedené v návode. Uvádzané koncentrácie sú najvhodnejšie, vyskúšané a ich dodržiavanie by malo zaistiť dobrý účinok. Zvyšovanie koncentrácie, rovnako ako jej znižovanie je neužitočné a mnohokrát škodlivé. Pri práci s chemickými prípravkami sa má používať ochranný odev, gumové rukavice, gumové čižmy, pokrývka hlavy a ochranný tvárový štít alebo motoristické okuliare. Pri práci sa nesmie jesť, piť a fajčiť. Po skončení práce je potrebné umyť sa teplou vodou a mydlom. Prípravky sa skladujú v originálnych obaloch oddelene od potravín. Nemajú k nim mať prístup nepovolané osoby. Zvyšky postreku nikdy nevylievajte do kompostu, do kanalizácie, do dažďovej vpuste ani na jedno miesto v záhrade. Najsprávnejšie je namiešať len toľko, koľko spotrebujete, a prípadný zvyšok zriediť vodou a dostriekať na tú istú plodinu, pre ktorú bol prípravok určený, pri dodržaní celkovej povolenej dávky. Nikdy nič nevylievajte v blízkosti studní, vodných tokov a rybníkov. Prázdne obaly nepáľte — vypláchnite ich trikrát vodou (výplach pridajte do postreku) a odneste do zberného dvora; nespotrebované prípravky patria do zberného dvora ako nebezpečný odpad. Ak sa prípravok dostane do oka, je potrebné oko vymyť prúdom čistej vody a vyhľadať lekárske ošetrenie. Pri požití je potrebné vyvolať zvracanie a dopraviť postihnutého k lekárovi. Predtým sa nedáva nič jesť ani piť. Pri zasiahnutí kože sa postihnuté miesto umyje vodou a mydlom a opláchne prúdom vody.