Hruštička

Trváce nízke byliny, prípadne polokry so stálezelenými listami

• Stanovište: polotienisté až tienisté; humózne vlhké pôdy, kyslé až vápenaté
• Výška: 5–30 cm
• Doba kvitnutia: máj–október
• Množenie: delením alebo výsevom

Túto malú trvalku z čeľade hruštičkovitých (Pyrolaceae) nachádzame hlavne v horských lesoch, a to na celej severnej pologuli. Väčšina druhov sa cíti najlepšie na tienistých, machovitých miestach v ihličnatých lesoch, niektoré rastú aj vo vlhkých muldách medzi dunami. Zvláštne je u týchto rastlín, že ich korene žijú v symbióze s pôdnymi hubami, ktoré potrebujú ku svojej výžive. Všetkým druhom sú spoločné prízemné stálezelené listy a kvety sediace jednotlivo alebo po niekoľkých na viac či menej dlhej stopke.

Má listy pripomínajúce hrušku. Jediný poloker medzi druhmi, to znamená, že výhonky drevnatejú len v spodnej časti, hore zostávajú viac-menej bylinné; malé listy sú vajcovito špicaté, s pílkovitým okrajom; žltkastobiele zvončekovité kvety rastú v hustenom jednostrannom strapci; čnelka zreteľne vyčnieva.

Rastie okrem uvedených stanovíšť aj na skalách; listy prízemnej ružice sú vajcovité a na okraji pílkovité; asi 20 cm vysoká kvetná stopka nesie zelenobiele guľovité kvety v riedkom strapci, čnelka zreteľne vyčnieva von.

Rastie v lesoch, na močiaroch a dunách; listy v prízemnej ružici sú okrúhle; kvety guľovité, biele až jemne ružové, čnelka nevyčnieva von, strapec je o niečo hustejší.

Používala sa kedysi v liečiteľstve. Prvé záznamy z 15. storočia dokazujú, že sa bylina užívala na ošetrenie rán. Dnes je v lekárňach ešte k dostať čaj podporujúci potenie (tzv. švajčiarsky čaj). Prízemné listy sú takmer kruhovité. Vyvíjajú sa z podzemného podzemku, z ktorého až po niekoľkých rokoch vyrastá kvetenstvo. Strapec kvetov dorastajúci až 30 cm je najväčší z celého rodu. Jednotlivé kvety sú biele a zvončekovito otvorené, s dlhou čnelkou esovitého tvaru. Ich silná vôňa pripomína konvalinky. Po dozretí plodov ružica odumiera.