Hruštička

Trváce nízke byliny, prípadne polokry so stálezelenými listami

• Stanovište: polotienisté až tienisté; humózne vlhké pôdy, kyslé až vápnité
• Výška: 5–30 cm
• Čas kvitnutia: máj – október
• Rozmnožovanie: delením alebo výsevom

Túto malú trvalku z čeľade hruštičkovitých (Pyrolaceae), ktorú novšie systémy zaraďujú k vresovcovitým, nájdeme najmä v horských lesoch, a to na celej severnej pologuli. Väčšina druhov sa cíti najlepšie na tienistých, machnatých miestach v ihličnatých lesoch, niektoré rastú aj vo vlhkých zníženinách medzi dunami. Zvláštne je na týchto rastlinách to, že ich korene žijú v symbióze s pôdnymi hubami, ktoré potrebujú na svoju výživu. Všetkým druhom sú spoločné prízemné stálezelené listy a kvety sediace jednotlivo alebo po niekoľkých na viac či menej dlhej stopke.

Má listy pripomínajúce hrušku. Je jediným polokrom medzi druhmi, to znamená, že výhonky drevnatejú len v spodnej časti, hore zostávajú viac-menej bylinné; malé listy sú vajcovito zahrotené, s pílkovitým okrajom; žltkastobiele zvonkovité kvety rastú v hustom jednostrannom strapci; čnelka zreteľne vyčnieva.

Rastie okrem uvedených stanovíšť aj na skalách; listy prízemnej ružice sú vajcovité a na okraji pílkovité; asi 20 cm vysoká kvetná stopka nesie zelenobiele guľovité kvety v riedkom strapci, čnelka zreteľne vyčnieva von.

Rastie v lesoch, na rašeliniskách a dunách; listy v prízemnej ružici sú okrúhle; kvety guľovité, biele až jemne ružové, čnelka nevyčnieva von, strapec je o niečo hustejší.

V minulosti sa využívala v ľudovom liečiteľstve. Prvé záznamy z 15. storočia dokladajú, že sa bylina používala na ošetrovanie rán; ide o historickú zmienku, nie o overený liečivý účinok. Prízemné listy sú takmer kruhovité. Vyvíjajú sa z podzemného podzemku, z ktorého až po niekoľkých rokoch vyrastá súkvetie. Strapec kvetov dorastajúci až do 30 cm je najväčší z celého rodu. Jednotlivé kvety sú biele a zvonkovito otvorené, s dlhou čnelkou esovitého tvaru. Ich silná vôňa pripomína konvalinku. Po dozretí plodov ružica odumiera.