Pichliač (Cirsium)

Ostnaté lúčne byliny, burinné aj okrasné rastliny.

• Stanovište: Podľa druhu suché alebo vlhké pôdy.
• Výška: 0,2–1,5 m.
• Doba kvitnutia: Jún – september.
• Množenie: Výsevom.

Pichliač, často nesprávne označovaný ako bodliak, je známa rastlina s pichľavými ostňami a bujne sa rozrastajúcimi koreňmi. Niektoré zaujímavo kvitnúce druhy sa využívajú ako okrasné rastliny na kvetinových záhonoch a v skalkách. Všetky druhy patria do čeľade astrovitých (Asteraceae).

Rozdiel medzi oboma rodmi je pritom jednoznačný a spozná sa na odkvitnutej rastline. Pichliač (Cirsium) má chocholec semien zložený z perovito rozkonárených chĺpkov, ktoré vyzerajú ako drobné vtáčie pierka. Bodliak (Carduus) má chocholec z jednoduchých, nerozkonárených a drsných chĺpkov. V ľudovej reči sa navyše ako bodliak označuje aj pestrec mariánsky a krasovlas, takže meno „bodliak“ napokon nesie päť rôznych rodov.

Ak vás sem priviedla krížovka, odpoveď na štyri písmená znie OSOT. Osot je starší ľudový názov pre pichliač a dodnes sa drží v celom mene najrozšírenejšieho domáceho druhu — pichliača roľného (Cirsium arvense), ktorý staršie zdroje uvádzajú ako osot roľný. V lúštiteľských slovníkoch sa to isté heslo objavuje aj v podobe „pichliač zastarano“ alebo „burina na 4“.

Pichliač roľný je vytrvalá bylina vysoká 60 až 150 cm, ktorú na Slovensku nájdete na poliach, úhoroch, rumoviskách aj v zanedbaných záhonoch. Od ostatných druhov ho spoznáte podľa drobných svetlofialových úborov širokých len 1,5 až 2,5 cm, ktoré stoja v strapcovitom kvetenstve po mnohých kusoch a nápadne sladko voňajú. Byľ nie je ostnato krídlatá, ostne nesie len na okrajoch listov. Kvitne od júna do septembra.

Rastlina je dvojdomá — samčie a samičie úbory rastú na oddelených jedincoch, takže semená tvorí len časť porastu. Hlavnou silou pichliača roľného však nie sú semená, ale vodorovné podzemné výbežky: z jediného kúska koreňa dlhého niekoľko centimetrov vyrastie nová rastlina a korene siahajú aj do hĺbky cez dva metre. Preto sa porast po jednorazovom vytrhaní vždy vráti.

V záhrade si s ním najlepšie poradí trpezlivosť: opakované podrezávanie alebo kosenie tesne pred rozkvitnutím postupne vyčerpáva zásobné látky v koreňoch, zatiaľ čo jednorazový zásah rastlinu len omladí. Semená s chocholcom roznáša vietor na desiatky metrov, takže sa oplatí pozbierať byle skôr, než dozrejú. V trávniku je najlepšou obranou hustá zapojená mačina — o tom, ako taký trávnik udržať, píšeme v článku buriny v trávniku.

Rod Cirsium má u nás okolo dvadsať druhov a líšia sa od seba viac, než by ostnatý vzhľad napovedal: od dvadsaťcentimetrovej ružice prisadnutej k zemi po dvojmetrové trsy na vlhkej lúke. Nasledujúci prehľad začína druhmi, ktoré sa dajú zasadiť do záhrady, a končí tými, s ktorými sa stretnete hlavne v krajine.

Domáci druh, ktorý rastie pri vode, na lesných lúkach a slatinách. Pre záhrady je vhodná odroda C. rivulare ‚Atropurpureum‘ (1,4 m vysoká). Na vlhkých stanovištiach sa dobre kombinuje s inými lúčnymi trvalkami a hodí sa aj do kvitnúcich lúk. Purpurovočervené kvety sa objavujú v júni a júli, a ak rastlinu po odkvitnutí zľahka zrežeme, môže znovu vykvitnúť na jeseň.

Je to jediný pichliač, ktorý sa u nás bežne predáva ako okrasná trvalka. Na rozdiel od väčšiny príbuzných takmer nepichá — ostne má len naznačené — a vo výsadbe sa nešíri výbežkami, takže zostane tam, kam sa zasadí.

Rastie na kamenistých a stredne vlhkých pôdach. Dorastá 60 – 120 cm. Kvitne od júna do septembra, jeho kvetné úbory (asi 4 cm široké) sú umiestnené na koncoch stoniek po jednom až troch. Listy sú zospodu sivo plstnaté a vybiehajú do dlhého ostňa. Horná strana listov je zdrsnená jemnými ostňami.

Je to druh dvojročný: prvý rok tvorí len prízemnú ružicu, druhý rok vyženie byľ, vykvitne a odumrie. Nemá podzemné výbežky, takže sa šíri iba semenami a v záhrade sa dá jednoducho odstrániť vyrytím ružice.

Práve pri pichliači obyčajnom stojí za zmienku aj úžitok. Veľké úbory patria k najštedrejším zdrojom nektáru neskorého leta a vytrvalo ich navštevujú čmele, včely aj motýle; na dozretých semenách sa potom vydržia kŕmiť stehlíky. Na okraji pozemku alebo v divokejšom kúte záhrady preto pár rastlín nemusí byť na škodu.

Dvojročný druh, 1 m vysoký, kvitne od júla do augusta. Pôsobí úhľadne aj počas dozrievania semien. Má purpurovofialové kvety a bielo vlnaté zákrovné listene.

Úbory sú zo všetkých našich pichliačov najväčšie, guľovité a široké až 7 cm. Biela vlna, ktorá ich obaľuje, dala druhu meno a zostáva na rastline aj po odkvitnutí — suché byle sa preto používajú do zimných väzieb. Rastie na výslnných medziach, pasienkoch a kamenistých stráňach.

Najhojnejší pichliač vlhkých lúk, jelšín a pramenísk. Vytrvalý, 50 až 150 cm vysoký, s mäkkými, len slabo ostnatými listami — preto zelinový, mladé listy a byle sa kedysi varili ako zelenina. Kvitne od júna do septembra žltkastobielymi úbormi, ktoré obklopujú nápadné svetložlté listene. Na vlhkej lúke vytvára rozsiahle porasty a v kvitnúcej lúke sa dobre znáša s margarétou aj nevädzou.

Štíhly dvojročný druh, ktorý na rašeliniskách a vlhkých lúkach vytiahne aj cez dva metre. Spozná sa ľahko: byľ je po celej dĺžke lemovaná ostnatým krídlom a drobné purpurové úbory sú nahlúčené v hustom chumáči na vrchole. Kvitne od júla do septembra a patrí k významným nektárodarným rastlinám vlhkých stanovíšť.

Horský druh Tatier, Nízkych Tatier a Beskýd, u nás najkrajší z celého rodu. Dorastá 60 až 120 cm, má veľké jednotlivé purpurové úbory a listy, ktoré sú zvrchu tmavozelené a zospodu bielo plstnaté — odtiaľ meno rôznolistý. Takmer nepichá. Kvitne od júna do augusta a v chladnejších záhradách sa dá pestovať ako trvalka do vlhkejšej pôdy.

Do záhrady sa z celého rodu sadia hlavne tri druhy: pichliač potočný ‚Atropurpureum‘ do vlhkejšieho záhona alebo k jazierku, pichliač bezbyľový na skalku a Cirsium diacanthum do suchého štrkového záhona. Všetky znesú plné slnko a žiadny z nich netrpí, keď sa naň rok zabudne — pichliače patria medzi nenáročné trvalky.

Hnojenie preto stačí striedme. Pri okrasných druhoch sa oplatí jedna dávka na jar, keď rastlina vyráža: dodá živiny na tvorbu pukov a pomôže obnoviť pôdny život okolo koreňov. Postupne pôsobiace univerzálne organické hnojivo je pre ne vhodnejšie než rýchle dusíkaté dávky, po ktorých pichliač vytiahne mäkké byle a polieha. Druhy na skalku a do štrku sa nehnoja takmer vôbec — v bohatej pôde strácajú kompaktný tvar ružice.

Opačná situácia je pri pichliači roľnom na záhone alebo v trávniku. Tam nejde o výživu jednej rastliny, ale o to, aby porast okolo bol dosť hustý a živiny si vzal skôr. Pravidelne hnojený a zapojený trávnik alebo husto osadený záhon dáva pichliaču podstatne menej priestoru než holá pôda.