Rozptýlená zeleň v krajine: funkcie, typy porastov a pestovanie drevín
Rozptýlená zeleň tvorí chrbticu kultúrnej krajiny. Zistite, aké funkcie plnia dreviny rastúce mimo lesa, ako ich správne triediť a ako sa o ne starať od výsadby až po výrub.
Čo je rozptýlená zeleň a dreviny rastúce mimo lesa
Dreviny vo voľnej krajine
Voľnou krajinou rozumieme územie mimo sídielnych útvarov, t. j. priestor využívaný prevažne poľnohospodársky, lesnícky, ale aj inak hospodársky.
V exploatácii a zároveň komponovaní voľnej krajiny zohrávajú dôležitú úlohu dreviny, buď cielene pestované a organizované do rôznych porastových celkov, alebo vzniknuté a šíriace sa spontánnou cestou všade, kde nachádzajú vhodné podmienky na rast, v ktorom im nikto systematicky nebráni. Pre všetky porasty drevín existujúce vo voľnej krajine, ako aj pre trvalé trávne porasty sa udomácnil všeobecný názov zeleň, resp. trvalá zeleň. Do tejto kategórie patria jednak lesy, ovocné sady, vinice, chmelnice a záhrady situované mimo intravilánov sídiel, jednak lúky a pasienky (drážkový fond) a tzv. rozptýlená zeleň, ktoré spoločne vytvárajú sústavu – systém trvalej zelene. Všetky vymenované druhy (články) trvalej zelene s výnimkou rozptýlenej zelene obsahovo charakterizuje a vymedzuje vyhláška č. 126/1993 Sb., ku katastrálnemu zákonu č. 334/1992 Sb., ktorá ich súčasne považuje za samostatné druhy pozemkov. Uvedené druhy zelene, hoci tvorené z drevín, však nie sú predmetom tohto pojednania. Tým je iba rozptýlená zeleň, čo je termín používaný v územnom a krajinnom plánovaní a odbornej literatúre zaoberajúcej sa tvorbou a ochranou krajiny, životným prostredím apod. Týmto pojmom sa nazývajú jednotlivé dreviny alebo ich porasty rastúce vo voľnej krajine rozptýlene, a to ako na poľnohospodárskej, tak aj nepoľnohospodárskej pôde, ktoré pritom nie sú v katastri nehnuteľností zapísané ako les ani poľnohospodárska kultúra, majú rôzny pôvod, pôdorysnú dispozíciu, priestorovú podobu, druhovú skladbu apod. V staršej odbornej literatúre môžeme pre takéto porasty nájsť označenie nelesné alebo mimolesné, roztratená, rozvinutá, mozaikovitá či vysoká zeleň.
V novšej literatúre sa možno stretnúť aj s termínom drevinové vegetačné prvky, ktoré sú bližšie špecifikované napríklad ako solitérny strom, skupina, stromoradia, porast. V teórii a projektoch územných systémov ekologickej stability (ÚSES) sú spomínané porasty všeobecne väčšinou označované ako interakčné prvky. Všetky uvedené termíny pre rozptýlenú zeleň sa v podstate obsahovo kryjú s pojmom, ktorý používa súčasne platná legislatíva – zákon č. 114/1992 Sb., o ochrane prírody a krajiny, a jeho vykonávacia vyhláška č. 395/1992 Sb., a síce drevina rastúca mimo lesa. Názvom drevina rastúca mimo lesa zákon mieni stromy či kry rastúce jednotlivo alebo v skupinách vo voľnej krajine aj v sídielnych útvaroch na pozemkoch mimo lesného pôdneho fondu. Ako vyplýva z definície, právna norma ošetruje problematiku ochrany drevín rastúcich mimo lesa nielen vo voľnej krajine, ale aj v sídlach.
Prečo sú dreviny v krajine nenahraditeľné: prehľad funkcií
Význam a funkcie drevín
Stromy a kry sa výrazne podieľajú na tvorbe charakteru územia. Sú nevyhnutnou súčasťou mnohých procesov prebiehajúcich v krajine a úzko nadväzujú na rad prírodných i antropických prvkov v území. Vytvárajú s nimi úzko prepojený polyfunkčný celok formovaný najmä kultúrnym vývojom, spôsobom využívania a prírodnými podmienkami. Dreviny predstavujú charakteristickú súčasť krajinnej štruktúry, ktorá vznikala v súvislosti so spôsobom dlhodobého využívania územia. Spoluvytvárajú obraz konkrétneho územia, ovplyvňujú mikroklimatický režim, hygienické podmienky, obývateľnosť a rekreačnú hodnotu územia, rovnako ako jeho biologickú i estetickú úroveň. Ovplyvňujú podmienky vedúce k vodnej i veternej erózii. Funkčnosť drevín a ich porastov závisí najmä od ich umiestnenia a priestorového usporiadania v území, druhovej a vekovej skladby, výškovej štruktúry, kvality i množstva.
Pre rozlíšenie úlohy jednotlivých stromov i porastov v kultúrnej krajine, a najmä dotvárania ich parametrov človekom – hospodárom a užívateľom do polyfunkčného systému trvalej zelene v krajine, slúži nasledujúce členenie funkcií do troch úrovní:
Prioritná (primárna) funkcia – funkcia, ktorej potreba viedla k umiestneniu konkrétneho porastu a bola rozhodujúca pre návrh opatrení v určitej lokalite. V mnohých prípadoch dochádza k súbehu funkčných požiadaviek na konkrétnom mieste, ktorý rieši sekundárna funkcia, t. j. súbor ďalších požiadaviek, na ktoré sa prihliadalo pri stanovení parametrov porastov na tej istej lokalite. Tretiu úroveň pôsobenia tvoria terciárne funkcie – komplex pozitívnych účinkov, ktorými prvky vegetácie pôsobia na svoje okolie bez cieľavedomého zásahu človeka (produkcia O₂, absorpcia CO₂, filtrácia prízemných vrstiev vzduchu, úprava tepelného a vlhkostného režimu prostredia, absorpcia hluku a vibrácií, produkcia bakteriocídnych a fytoncídnych látok, ovplyvnenie psychického a psychosomatického stavu obyvateľov, stimulácia pedologických procesov a úprava vlastností pôd, protierózny účinok, dekontaminácia pôdneho profilu a ochrana zdrojov podzemných vôd, estetický účinok, refúgiá organizmov, sekundárne biotopy, migračné cesty, produkcia biomasy atď.). Tieto tri čiastkové úrovne funkcií sa skladajú do výsledného efektu porastu pre záujmové územie i človeka.
Konkrétny význam jednotlivých stromov i krov a ich skupín je úzko spätý s lokalizáciou v krajine. Pre jednoduchšie objasnenie týchto funkcií slúži nasledujúce členenie:
Biologická, melioračná a izolačná funkcia stromov a krov
Biologická funkcia
Charakter funkcie: vytváranie prírodných refugií, posilnenie a stabilizácia ekologických väzieb v krajinnom segmente, tvorba biotopov pre pôvodné rastliny a živočíchy vytláčané z intenzívne exploatovaných plôch.
Príklady lokalizácie: články územného systému ekologickej stability, chránené prvky krajiny, sprievodné porasty, medze a drobné plochy na poľnohospodárskej pôde, botanicky a zoologicky najhodnotnejšie plochy územia.
Melioračná funkcia
Charakter funkcie: zlepšovanie mikroklimatických a biologických pomerov, úprava vodného režimu, vyrovnávanie tepelných pomerov, zabránenie deflácii.
Príklady lokalizácie: zamokrené plochy, skládky, výsypky, odkaliská, ťažobné plochy, neplodná pôda, vetrolamy, protierózne medze, záchytné priekopy, preliačiny.
Izolačná funkcia
Charakter funkcie: ochrana okolia pred nepriaznivými účinkami výfukových plynov, prachu, zápachu, hluku, ochrana určitého priestoru pred negatívnym vplyvom okolia, optická bariéra oddeľujúca plochy a objekty.
Príklady lokalizácie: výrobné areály, poľné hnojiská, silážne jamy a ďalej okraje sídiel, lesných porastov, biocentriek, funkčných zón, sprievodné porasty, frekventované cesty, povrchové zdroje vody.
Asanačná, kultúrna, estetická, náučná, rekreačná a produkčná funkcia zelene
Asanačná funkcia
Charakter funkcie: plošné zlepšenie negatívnych javov prítomnosťou väčšieho počtu drevín, úprava mikroklímy, vyšší objem vylučovaného kyslíka, prchavých aromatických zlúčenín – silíc, fytocídov, vyrovnanie teplotných extrémov, zlepšenie hygienických pomerov ovzdušia (filtrácia, absorpcia).
Príklady lokalizácie: skládky, výsypky, odkaliská, erózne nátrže, brehy, pôdne zosuvy, kontaminované plochy a ďalšie staré záťaže.
Kultúrna funkcia
Charakter funkcie: uchovávanie a zvýraznenie kultúrneho charakteru krajiny vrátane prvkov zvyčajne vznikajúcich pri charakteristickom spôsobe využívania územia a vytvárajúcich osobitý obraz krajiny súvisiaci s činnosťou človeka. Zvyčajne sa uplatňujú tradičné stromy a kry sprevádzajúce kultúrne miesta, prípadne aj kombinácia poľnohospodárskych kultúr a prvkov trvalej zelene.
Príklady lokalizácie: identické a identifikačné prvky, drobná sakrálna architektúra, historické miesta, stavby a technické diela (mlyny, píly, hámre…), ľudová architektúra, úvozové cesty, okraje intravilánu.
Estetická funkcia
Charakter funkcie: stupňovanie estetickej kvality územia, zvýraznenie jeho prirodzeného charakteru a odclonienie nevhodne situovaných objektov a necitlivých zásahov do krajiny.
Príklady lokalizácie: lokality a ťahy s vysokým pohybom obyvateľov, objekty nevhodne začlenené do krajiny, pohľadové horizonty, výrobné areály, cintoríny, drobné plochy a medze vo výrobných plochách, cesty, chodníky, čerpacie stanice, autobusové zastávky.
Náučná funkcia
Charakter funkcie: výchova k estetike, kultúre, ochrane prírody, sprostredkovanie a umocnenie výchovného efektu prírodného prostredia, plochy a objekty sprostredkujúce poznávanie prírody a prírodných javov.
Príklady lokalizácie: náučné chodníky, turistické cesty, skanzeny, výskumné plochy.
Rekreačná funkcia
Charakter funkcie: zvýšenie rekreačného potenciálu územia, t. j. schopnosti kladne pôsobiť na psychiku človeka, prispievať k regenerácii jeho duševných síl a vytvárať prostredie pre regeneráciu fyzických síl.
Príklady lokalizácie: ihriská, kúpaliská, táboriska, chatové osady, rekreačné areály, studne a pramene, areály zdravia, športové areály, cestné odpočívadlá.
Produkčná funkcia
Charakter funkcie: priama hospodárska výroba určitého produktu (ovocie, drevo, energetická hmota, prútie).
Príklady lokalizácie: aleje, lignikultúry, prútniky, matečnice, plantáže vianočných stromčekov.
Ako sa triedia porasty drevín: od solitéra po remízok
8.3 Typológia porastov
Bohatá výrazová škála porastov utvárených drevinami vyžaduje pre potreby územného a krajinného plánovania, ale aj pre praktickú tvorbu a ochranu, bližšie rozlíšenie na charakteristické typy porastov. Typologické členenie je možné vykonávať podľa mnohých triediacich znakov, ktoré však majú z pohľadu používateľov rozdielnu vypovedaciu hodnotu. Preto je nutné vždy poznať účel, ktorému má diferenciácia slúžiť, a na základe toho vybrať zodpovedajúce triediace kritérium. Porasty drevín utvárujúce rozptýlenú zeleň najčastejšie triedime podľa spôsobu vzniku porastu, pôdorysnej dispozície, umiestnenia v teréne, výškovej štruktúry, druhovej štruktúry, resp. pôvodnosti drevín, vývojového štádia, vzhľadu (fyziognómie) porastu, prioritnej funkcie porastu a pod.
Podľa spôsobu vzniku drevín možno rozlíšiť dreviny a porasty: a) prirodzené (spontánne) – vzniknuté prirodzeným spôsobom šírenia drevín (nálet, koreňové výmladky) a bez pričinenia človeka, b) kultúrne (umelé) – vysadené (založené) vedome, programovo a zámerne vôľou človeka, c) kombinované – v umelo založenom poraste existujú spontánne vyrastené dreviny, resp. prirodzene vyrastené dreviny sú cielene doplnené výsadbou ďalších drevín.
Podľa pôdorysnej dispozície rozlišujeme porasty ako: a) bodové – jednotlivo rastúce dreviny čiže solitéry, b) skupinové – zapojené alebo rozvoľnené skupiny niekoľkých jedincov stromov alebo krov alebo aj stromov a krov, zaberajúce vždy nepatrnú plochu pozemku, c) líniové – súvislé alebo viac-menej súvislé drevinné porasty líniového priebehu (krivka, priamka), ktoré môžeme ďalej členiť na: – stromoradia (aleje), t. j. vždy umelá výsadba stromov v rade alebo niekoľkých radoch v pravidelných, ale aj nepravidelných vzdialenostiach od seba, – pásy, t. j. úzke, spravidla husto zrastené porasty zložené z krov a stromov alebo len krov či stromov (napr. brehové porasty, živé ploty, steny, vetrolamy),
– pruhy, t. j. viacradové alebo širšie (5–30 m) zapojené aj nezapojené porasty, v ktorých rastú spravidla stromy aj kry (napr. vetrolamy, brehové porasty), d) plošné – husté zapojené výsadby drevín alebo ich spontánny výskyt na menšej aj väčšej, najčastejšie nepravidelnej ploche (remízok), alebo rôzne štádiá sukcesie drevín na úhorom ležiacich poľnohospodárskych pozemkoch, plochách nevhodných pre hospodárske využitie, extrémnych stanovištiach, skládkach, lomoch a pod.
Podľa umiestnenia v teréne hovoríme o porastoch: a) sprievodných (viazaných) – sú viazané najčastejšie na líniový technický (cesta, chodník, železničná trať, kanál, terasa, medza, plot) alebo prírodný prvok (rieka, potok), taktiež však plošný (rybník, jazero, vodná nádrž, hnojisko) alebo aj bodový prvok (napr. skala, elektrický stĺp, božie muky) a sú jeho súčasťou, b) samostatných (voľných) – dreviny alebo porasty sú vysadené či vznikli na poľnohospodárskych aj nepoľnohospodárskych pozemkoch voľne (izolovane) bez väzby na prírodný či technický prvok.
Podľa výškovej štruktúry možno členiť porasty na: a) vysoké – v poraste výškovo dominujú stromy, ktoré presahujú výšku 6 m (mierkou je stĺp elektrického vedenia), b) stredne vysoké – v poraste sú zastúpené stromy aj kry do výšky maximálne 6 m, len ojedinele vyššie, c) nízke – prevažná časť drevín utvárujúcich porast nedosahuje 3 m výšky.
Podľa druhovej štruktúry sú porasty utvárané drevinami: a) lesnými – domácimi, cudzokrajnými alebo šľachtenými druhmi stromov používanými v lesnom hospodárstve za účelom produkcie drevnej hmoty, b) ovocnými – šľachtenými ovocnými druhmi za účelom produkcie ovocia, c) krajinárskymi a záhradníckymi (okrasnými) – domácimi, cudzokrajnými alebo prešľachtenými druhmi stromov a krov vyrastenými či vysadzovanými prevažne pre iné než produkčné účely, d) kombináciou uvedených kategórií, ktorú možno bližšie určiť, napr. ovocné a krajinárske, lesné, ovocné a krajinárske.
Podľa geografickej pôvodnosti sú porasty tvorené drevinami: a) domácimi (autochtonickými) – v danej oblasti prirodzene (pôvodne) rozšírenými druhmi stromov a krov, b) cudzími (alochtonickými) – nepôvodnými drevinami, zavedenými (introdukovanými) do pestovania z iných zemepisných oblastí, c) krížencami (kultúrnymi) – odrodami (kultivarmi) a klonmi drevín vzniknutými krížením domácich aj cudzích druhov, ktoré možno ďalej rozlíšiť na ovocné odrody a ostatné (napr. klony topoľov a vrb, odrody cudzích druhov), d) kombináciou predchádzajúcich kategórií, ktoré možno podrobnejšie špecifikovať, napr. krížence a domáce, cudzie a domáce a pod.
Podľa vývojového štádia možno dreviny a ich porasty triediť na: a) mladé (juvenilné) – na lokalite prevládajú mladé, nedospelé kry a stromy vo forme náletu či nárastov alebo dreviny novo vysadené, resp. vysadené krátku dobu, b) dospievajúce (adolescentné) – v poraste prevažujú dreviny mladé, pravidelne narastajúce, avšak svojimi rozmermi ešte nedospelé, c) dospelé (adultné) – na lokalite sa nachádza prevaha narastených, dospelých stromov a krov schopných reprodukcie, d) starnúce (senescentné) – v poraste je prevaha starnúcich drevín, ktorých znakom je rozpadajúca sa architektúra, početné zdravotné vady a nízka vitalita, e) staré a prestárlé (senilné) – v poraste prevažujú dreviny so značnými zdravotnými vadami, nízkou alebo veľmi nízkou vitalitou a silne deformovanou korunou v štádiu rozpadu.
Podľa vzhľadu (fyziognómie) drevín skladajúcich porasty ich členíme na: a) kerové – utvárané krmi, liánami alebo mladými stromami, ktoré nepresahujú výšku 3 m, b) stromové – počtom alebo výrazovo v nich dominujú odrastené, dospelé alebo starnúce stromy, c) kombinované – porasty sú súborom krov a stromov.
Podľa priority funkcií rozlišujeme dreviny a porasty na: a) biologické (biologické funkcie), b) technické (melioračné, asanačné, izolačné funkcie), c) antroposociálne (kultúrne, estetické, náučné, rekreačné funkcie), d) produkčné (produkčné funkcie).
Ochrana, regenerácia, rekonštrukcia alebo likvidácia porastu?
Pestovateľská úprava existujúcich drevín a porastov
Základným podkladom pre návrh pestovateľských zásahov a úpravy konkrétnych, už existujúcich stromov alebo porastov drevín je ich bonitácia. Tá môže byť buď individuálna, pri ktorej sa hodnotí zvlášť každý jedinec (solitéry, skupiny či stromy v alejách) alebo celková, pri ktorej sa bonituje porast ako celok, a ktorú možno uplatniť pri všetkých porastoch drevín vrátane skupín a alejí. Vlastná bonitácia porastov a jednotlivých stromov bude obsahom druhého dielu tejto publikácie.
Pod názvom pestovateľská úprava je nutné si predstaviť širokú paletu pestovateľských zásahov (zákrokov), zameraných jednak na zlepšovanie kvality rastu a vývoja drevín v porastoch, jednak smerovaných až do samotnej podstaty existencie porastu.
V teórii a praxi územného i krajinného plánovania je možné rozlíšiť štyri nižšie uvedené základné kategórie pestovateľskej úpravy existujúcich porastov drevín charakteru rozptýlenej zelene. Pri praktickej činnosti v teréne – výkone pestovateľských zásahov pri drevinách a v porastoch – je bezpodmienečne nutné dodržiavať ustanovenia zákona č. 114/1992 Sb., o ochrane prírody a krajiny, a jeho vykonávacej vyhlášky č. 395/1992 Sb.
Ochrana – porast nevyžaduje zásadné alebo razantné pestovateľské zásahy, pretože jeho biologický potenciál je bonitovaný stupňom 1 alebo 2, väčšina drevín je dospelá a v dobrej zdravotnej kondícii, má optimálnu vitalitu a predpoklady na dlhodobé funkčné pôsobenie. Zmena pôdorysnej dispozície, priestorovej štruktúry, druhovej skladby atď. je vzhľadom na aktuálnu hodnotu biologického potenciálu a funkčné účinky nežiaduca. Ochrana však neznamená zákaz alebo nevykonávanie štandardných pestovateľských zásahov, ktorými sú napr. udržiavací rez stromov a kríkov, vetvenie kmeňov stromov, odstraňovanie výmladkov pri báze kmeňa a na kmeni stromov, prerezávka, prihnojovanie, ochrana proti chorobám, škodcom a burinám, kosenie travobylinného poschodia a pod. Voľba konkrétnych zásahov a ich početnosť závisí najmä od typu porastu, jeho prioritnej funkcie a postavenia v systéme trvalej zelene. Ochranou porastu teda nie je zotrvávania na existujúcej rastovej a vývojovej pozícii drevín, ale kontinuálne pokračovanie aktívneho pestovania, resp. nastolenie riadeného pestovateľského cyklu za účelom udržania úrovne jeho prioritnej funkcie.
Regenerácia (revitalizácia) – porast potrebuje upraviť, napr. doplniť, čiastočne obnoviť či výraznejšie redukovať v počte drevín z dôvodov biologických, kompozičných alebo funkčných. Porast je riedky alebo naopak prehustený, stromy sú ešte mladé, nevyvinuté alebo zle tvarované, či dospelé až staré s vadami zdravia a habitu a nižšou vitalitou. Druhová skladba umelých výsadieb je oproti pôvodnému zloženiu čiastočne pozmenená, rovnako tak rytmus a tvary stromov v pravidelných líniových porastoch (aleje). V kríkovom poschodí sú mladí i odumierajúci jedinci. Ich početnosť, hustota a rozmiestnenie na ploche poukazujú na absenciu systematickej starostlivosti. Konkrétny druh pestovateľského zásahu do porastu, rozsah a početnosť sa určujú v závislosti od navrhovaného typu a funkcie výsadby, ktorá je dlhodobo požadovaná. Pri regenerácii možno vysádzať nové sadenice stromov a kríkov, kácať a klčovať choré, poškodené alebo druhovo nevhodné dreviny, prebierať a prerezávať prehustené partie porastu, individuálne ošetrovať dreviny rezom, viazaním korún, sanovaním dutín, hnojením, realizovať ochranu proti zveri, patogénom a burinám a pod.
Rekonštrukcia – porast je žiaduce obnoviť. Prevažná väčšina drevín totiž stráca alebo už nemá biologické predpoklady na prirodzené plnenie funkcií, pretože ich potenciál je nízky až veľmi nízky (spravidla stupne 4 a 5²). Dreviny sú staré, prestárnuté a choré (tracheomykózy, karanténne choroby), málo vitálne a vykazujú početné závady habitu. Rekonštrukcia sa odporúča tiež v situáciách, keď druhová či priestorová štruktúra porastu je úplne iná a nezodpovedá pôvodnej predlohe (typické napr. pre aleje v krajine v barokových kompozíciách) alebo sa výrazne zmenili ekologické podmienky lokality a územia, v ktorých určité druhy drevín zlyhávajú (napr. znečistenie pôdy a ovzdušia posypovými soľami, herbicídmi, plynnými imisiami). Cieľom rekonštrukcie je teda navrátenie nového porastu na tú istú lokalitu. Ten môže mať buď pôvodnú podobu a funkciu, alebo štruktúru a funkciu úplne inú, vychádzajúcu z nových podmienok a potrieb človeka. Zmenu priestorovej štruktúry porastu (napr. pás kríkov a stromov na alej) označujeme ako prevod, zmenu druhovej skladby nazývame premenou (napr. okrasné dreviny za ovocné stromy).
Likvidácia – pozemok alebo časť pozemku, na ktorom porast rastie, je určená na iné využitie, resp. porast na danej lokalite nemá pozitívny význam. Dôvodom na likvidáciu porastu ako celku alebo jeho časti nebývajú spravidla kvalitatívne biologické aspekty drevín, ale hľadiská územného usporiadania a využívania pozemkov (arondácia poľnohospodárskych pozemkov, výstavba inžinierskych sietí), prevádzkovo-bezpečnostné (zatieňuje rozhľadové polia pri križovatkách ciest, vjezdoch na cesty, rastie pod elektrickým vedením, zužuje priejazdný profil atď.), kompozičné (svojimi rozmermi bráni vo výhľade do krajiny). Likvidácia sa teda môže dotýkať aj drevín sadovnícky veľmi hodnotných či porastov s veľmi vysokým biologickým potenciálom. Likvidácia drevín v krajine, rovnako ako v sídlach, by mala byť kompenzovaná náhradnou výsadbou drevín na inom vhodnom mieste, čo je zakotvené aj v zákone č. 114/1992 Sb., o ochrane prírody a krajiny.
Výsadba nových drevín a porastov vo voľnej krajine
Výsadba nových drevín a porastov
Okrem existujúcich drevín a porastov sa vo voľnej krajine zriaďujú aj dreviny a porasty nové, resp. na nových lokalitách. Môže ísť o náhrady za zlikvidované porasty alebo ďalšie dopĺňanie článkov systému trvalej zelene. Praktické zriaďovanie zelene nazývame zakladaním (realizáciou). Označujeme tak súbor prác spojených s výsadbou drevín alebo ich reprodukčných častí na trvalom stanovišti a ďalej práce spojené s vytvorením nového trávnika alebo bylinného poschodia.
Vnášanie nových drevín a porastov do krajiny by však nemalo prebiehať živelne, ale vždy na základe schválených územnoplánovacích podkladov (štúdie, generely, prognózy, územnotechnické podklady) či dokumentácie (územné a regulačné plány) rozpracovanej do projektov riešiacich konkrétny porast (prvok, článok). Projekt určitého porastu totiž obsahuje nielen návrh pôdorysného a priestorového tvaru porastu (funkčný typ), ale aj jeho druhovú skladbu, typy a veľkosti sadeníc, zloženie trávnej (trávobylinknej) zmesi, technológiu založenia a povýsadbovej (dokončovacej) starostlivosti o rastliny. To všetko sú podstatné informácie pre úspešnú tvorbu. V prípade projektu máme možnosť vyjadriť sa k nim ešte pred realizáciou, príp. ich korigovať, čím sa na začiatku vylúčia potenciálne chybné kroky vedúce k neskorším morálnym a ekonomickým stratám na zeleni. Pri absencii projektu možnosť odstránenia potenciálnej chyby vo výbere materiálu a technológii zakladania vopred neexistuje, riziko neúspechu výsadby je vyššie a vyššie bývajú aj náklady na zlepšovanie a pestovanie porastov drevín.
Založenie nových solitér, skupín, líniových a plošných drevinatých porastov je možné vykonávať týmito spôsobmi a ich kombináciami: 1) výsadbou sadeníc produkovaných v záhradníckych (okrasných a ovocných) alebo lesných škôlkach, 2) výsadbou semenáčov (náletov, nárastov, odrastkov) a koreňových výmladkov vyrastených v prírode, 3) výsadbou častí drevín (prútov, pásov, rezníkov) 4) priamym výsevom semien drevín (sejbou), 5) pokládkou prútia.
Voľba spôsobu založenia závisí od celého radu faktorov, okrem iného od projektového zámeru a preferovaných funkcií porastu v krajine, prírodných pomerov v území, špecifických podmienok lokality, ekonomických možností investora, dostupnosti škôlkárskeho, prípadne množiteľského materiálu, odbornej erudície realizátora, časových a ekonomických možností vlastníka (udržovateľa, pestovateľa) porastov atď. Na uvedené základné možnosti je potrebné nazerať ako na prvotné vodítko a pomôcku na uľahčenie práce a rozhodovania investorov, projektantov aj dodávateľov novej rozptýlenej zelene v krajine.
Výchovné obdobie: starostlivosť o mladé dreviny po výsadbe
Pestovanie porastov v krajine
Pestovaním (údržbou, ošetrovaním) rozumieme súbor prác, ktoré sa uskutočňujú po založení drevín a ich porastov až do doby zániku, príp. obnovy. Pestovanie je na rozdiel od zakladania procesom dlhodobým. Celý proces pestovania drevín rozdeľujeme podľa vývojových štádií, ktorými dreviny prechádzajú, na 3 základné časové obdobia:
1) Obdobie výchovy (štádium juvenilné – nástupu). 2) Obdobie dospievania a dospelosti (štádium adolescencie a adultné – dorástania a optima). 3) Obdobie starnutia a staroby (štádium senescencie a senilné – rozpadania a rozpadu).
Dĺžku jednotlivých období nemožno presne u jednotlivých druhov drevín alebo čeľadí ohraničiť. Je to spôsobené okrem iného ich rozdielnou genetickou výbavou, spôsobom množenia, podmienkami stanovišťa, množstvom a tiež intenzitou pestovných zásahov v predchádzajúcom období. Napr. krátkoveké druhy majú uvedené obdobia v porovnaní s dlhovekovými drevinami kratšie. Podobne je to u krov v porovnaní so stromami. Generatívne množené dreviny sú relatívne vývojovo pomalšie a dožívajú sa spravidla vyššieho veku ako dreviny rozmnožované z rezníkov, rúbov a očiek alebo iných častí rastlín. V zlých podmienkach a pri nedostatočnej starostlivosti prebiehajú vývojové premeny rýchlejšie a sú výraznejšie, ako je to u drevín rastúcich vo vhodných podmienkach a so zabezpečeným systematickým ošetrením.
Obdobie výchovy
Začína po výsadbe na stanovišti a v závislosti od životných foriem drevín trvá 3–10 (15) rokov. U krov je krátke (3–5 rokov), u stromov podľa druhu a typu sadenice 5–10 rokov. Vyznačuje sa silným rastom nadzemných častí aj koreňov. Spočiatku mohutné výhonky sa postupne skracujú a ku koncu obdobia sa objavujú prvé kvety a plody. V tomto období sa rozhoduje o naštartovaní rastu a celkovej úspešnosti vegetačného prvku. Preto je nutné drevinám nachádzajúcim sa v juvenilnom štádiu venovať mimoriadnu pozornosť.
K dôležitým pestovným opatreniam počítame výchovný rez, závlahu a hnojenie drevín, ochranu proti chorobám a škodcom, hubenie burín alebo iných konkurujúcich bylín v okolí drevín alebo vnútri porastu. U drevinných porastov vysadených do umelo založeného nízkeho trávno-bylinného poschodia vykonávame pravidelné kosby. K pravidelne sa opakujúcim nutným opatreniam patrí ochrana voči voľne žijúcej zveri. Vylepšovanie (podsádzanie, nahrádzanie) je ďalšou prácou spadajúcou do výchovného obdobia. Rozumieme tým odstraňovanie uhynutých sadeníc a ich nahrádzanie novými. Vylepšovanie je zvlášť dôležité na plochách, ktoré sú problematické z hľadiska údržby trávnikov, ako aj u kompozične a funkčne exponovaných článkov (stromoradia, skupiny) a pod.
Do výchovného obdobia spadajú tiež preriezky hustých náletov a nárastov vyskytujúcich sa napr. na cestných pozemkoch v lesných úsekoch, pozemkoch ponechaných úhorom, ktoré majú za cieľ spevnenie a modelovanie porastov drevín už v ich mladom veku.
Pestovanie dospievajúcich a dospelých stromov: rez, preberky a dosadby
Obdobie dospievania a dospelosti
Časovo ho môžeme približne vymedziť 3–80 (120) rokmi života na trvalom stanovišti. U krov, ktoré dospievajú rýchlo, začína medzi 3.–5. rokom po vysadení a končí okolo 10–25 rokov rastu na stanovišti. U stromov je vekové rozpätie dlhšie. Prechod z výchovného obdobia začína najčastejšie okolo 5.–10. roku rastu po presadbe na definitívne miesto a obdobie dospelosti môže končiť medzi 30.–80. (120.) rokom.
Obdobie dospievania a dospelosti možno v stručnosti charakterizovať znateľným poklesom intenzívneho rastu, čo sa prejavuje skracovaním ročných prírastkov. Dreviny sa viac rozvetvujú do nižších radov vetvenia a celkovo sa stabilizujú až do konečných rozmerov. Postupne u nich rastie počet kvetov a následne aj počet plodov. Ku koncu obdobia sa rast spomaľuje, kvitnutie a plodnosť sa znižujú, listy sú menšie. Vetvy začínajú presychať.
K základným pestovateľským úkonom patrí realizácia udržiavacích rezov. Podrobnejšie je táto problematika rozobraná v kapitole 11. U porastov (plošné, pásové, pruhové husté výsadby) sa zameriame na ich modelovanie prerezávkami a preberkami. Redukujeme tak počet jedincov na ploche. Prerezávkami likvidujeme nežiaduce výplňové aj cieľové dreviny. Preberkami ich z porastu odstraňujeme alebo presádzame na iné miesto. Porasty prerezávame najlepšie v zime, preberky robíme v čase, ktorý je najvhodnejší na presádzanie – na predjarí a na jeseň, aby sme mohli dreviny prípadne použiť na tvorbu iných porastov. Modeláciu systémom prerezávok a preberok uskutočňujeme etapovite, vždy s odstupom niekoľkých rokov. K modelačným zásahom patrí tiež tvarovanie okrajov porastov – odrezanie prekážajúcich vetiev alebo ich skracovanie, vyvětvovanie stromov, rovnako ako strihanie živých kerových plotov.
Realizujeme tiež dosadby drevín za uhynutých jedincov, ale aj z dôvodu dosiahnutia výškovej heterogenity porastu, ktorá je z funkčného pohľadu priaznivejšia ako výšková a veková vyrovnanosť. Pravidelná musí byť aj kontrola zdravotného stavu a prípadná ochrana proti škodcom a chorobám, najmä karanténnym.
Starostlivosť o starnúce dreviny a likvidácia porastov na konci ich života
Obdobie starnutia a staroby
Dreviny v tomto období sa vyznačujú zastavovaním rastu a plodnosti, odumieraním hlavných konárov, neskôr koruny a kmeňa. U niektorých druhov vyrastajú na kostrových konároch, kmeni alebo pri jeho päte výhonky.
Pestovateľské opatrenia smerujeme k obnove kondície dreviny, najmä rastu. Prostriedkom na obnovu je predovšetkým rez, vo výnimočných a opodstatnených prípadoch aj hnojenie a agrotechnické opatrenia (kyprenie pôdy, zálivka, kondicionéry). V tomto období stromy získavajú značný význam z pohľadu vytvárania priestoru pre život ďalších organizmov. Tieto súvislosti je preto potrebné zakomponovať aj do realizovaných typov ošetrenia. Starostlivosť o cenné jedince prenecháme skúsenej arboristickej firme.
Omladzovací rez sa často aplikuje na kríkoch rastúcich na svahoch alebo tvoriacich samostatné živé ploty. Uplatňujeme ho však len u kríkov s dobrou regeneračnou schopnosťou. Pri omladzovacom reze radikálne ostrihame tesne nad zemou všetky konáre. Vykonávame ho v období vegetačného pokoja krovinorezmi aj ručným náradím.
K záveru života drevín a porastov patrí ich likvidácia. Výrub stromov a klčovanie kríkov vykonávame s využitím ľahkej a ťažkej mechanizácie (píly, zemné stroje, dopravné prostriedky). Pne buď likvidujeme pňovou frézou, trhaním zemnými strojmi, alebo ich ponecháme a natrieme napr. Roundupom zriedeným vodou v pomere 1:2, čím ich umrtvíme a zabránime tvorbe koreňových a pňových výhonkov.