Strom ako biotop: svet organizmov ukrytý v dreve a kôre
Starý strom nie je len rastlina – je to celý ekosystém. Mŕtve drevo, huby, lišajníky a tisíce druhov hmyzu tvoria neopakovateľný biotop. Prečítajte si, kto v ňom žije a prečo ho chrániť.
Prečo je strom viac než len rastlina: ekosystém v jednom kmeni
Hnacou silou a nevyhnutnou podmienkou všetkého života na našej planéte je slnečné žiarenie. Priamo využiť energiu slnečného žiarenia však dokáže len malá časť živých organizmov – zelené (fotosyntetizujúce) rastliny. Zelené rastliny tak tvoria základ celej potravinovej pyramídy, ktorou od producentov (rastlín) postupne preteká energia získaná zo slnka cez jednotlivé stupne konzumentov až po vrchol pyramídy. Základ všetkých ekosystémov tak vždy možno, či už priamo, alebo nepriamo, odvodiť od zelených rastlín. To znamená, že charakter každého ekosystému je daný podobou vegetácie schopnej v daných podmienkach transformovať a uskladniť slnečnú energiu a sprístupniť ju tým ďalším organizmom. Nie sú to teda soby, ťavy či opice, kto vtláča ráz tundre, púšti či dažďovému pralesu, ale je to charakter vegetácie – tu zakrpatenej, schopnej uskutočniť celý vegetačný cyklus v krátkom polárnom lete, alebo schopnej prežiť vo vyprahnutej púšti, či hýčkanej nadbytkom vlahy i slnka v poslednom príklade.
Pre formovanie konkrétneho biotopu je zvyčajne rozhodujúca vegetácia ako celok, teda celé rastlinné spoločenstvo, ktoré slúži ako primárny zdroj potravy. Jednotlivá rastlina je málokedy dôležitá. Živočíchy, ktoré tu žijú, majú zvyčajne väzby k celej fytocenóze i k pôde a ďalším neživým zložkám biotopu.
Stromy, najmä staré, sú v tomto smere výraznou výnimkou. Dospelý strom nie je len jedným rastlinným organizmom zo širšieho spoločenstva, ale je samostatným svojbytným biotopom. Je osobitnou ekologickou nikou umožňujúcou trvalú existenciu celej pyramídy ďalších organizmov odkázaných naň i na seba navzájom. Strom neposkytuje ďalším formám života len nahromadenenú energiu, ale je im rovnako habitatom – obydlím. To znamená, že celý rad organizmov je na strom odkázaný nielen potravne, ale nachádza tu i trvalý úkryt, strom sa stáva pre tieto organizmy životným prostredím, ktoré vôbec neopúšťajú. Miera (či sila) tejto väzby je pochopiteľne rôzna, a ako to už v prírode chodí, tvorí prakticky plynulý rad, v ktorom možno rozlíšiť prakticky celú potravinovú pyramídu, teda nielen tie organizmy, ktoré sám živí svojimi listami, plodmi či drevom, ale poskytuje úkryt i organizmom z vyšších (niekedy i najvyšších) poschodí potravinovej pyramídy, ktorej je sám základom.
Mŕtve drevo: základ výnimočného biotopu starých stromov
Výnimočná schopnosť vytvárať špecifický, veľmi pestrý a zložitý biotop je daná inou jedinečnou vlastnosťou stromov, a to tým, že nevytvárajú ako iní primárni producenti len listy, kvety a plody, ale aj drevo. Tvorba dreva a najmä jeho
začína plniť tú špecifickú funkciu habitatu až vtedy, keď vytvorí dostatočné množstvo mŕtveho dreva, a s objemom tohto dreva táto jeho funkcia nadobúda na význame. Mŕtve drevo je nielen životne dôležitým živným substrátom pre širokú škálu organizmov od mikroskopických húb až po mnoho bezstavovcov, ale najmä až mŕtve drevo umožňuje ďalším organizmom strom „osídliť“ – usadiť sa a nájsť tu úkryt – habitat. Úkryt v dutinách dreva môžu nájsť nielen bezstavovce, ale aj množstvo stavovcov – vtáky, letouni (netopiere a kaloni), veveričky, kuny a ďalšie. Staré drevo je nevyhnutnou podmienkou pre vytvorenie veľmi špecifického, zložitého a ekologicky mimoriadne hodnotného ekosystému. Ani tento ekosystém však nie je statický, ale prechádza dynamickými zmenami v závislosti od objemu dreva aj od jeho umiestnenia. Iné spoločenstvo hostí ešte živý kmeň, iné silný pahýľ po odlomenom kostrových konári a na význame nestráca ani mŕtvy padnutý kmeň či konáre, ktoré hostia opäť iné zvláštne spoločenstvo organizmov.
Vzájomné potravné väzby a ponuky úkrytov sú neopísateľne pestré. Na starých stromoch sa s pribúdajúcim vekom množia najrozmanitejšie poranenia a iné defekty, ktoré môžu časom viesť k náhlemu zlyhaniu pevnosti a pádu kostrových konárov, alebo dokonca aj k rozlomeniu alebo pádu celého kmeňa. Doteraz sa, do istej miery jednostranne, venovala pozornosť predovšetkým riziku, ktoré poranenia a defekty na stromoch prinášajú. Na všetky poranenia a defekty, ktoré môžu zhoršovať prevádzkovú bezpečnosť stromu (riziká pádov konárov a stromov), sa možno však pozerať aj z druhej strany ako na nevyhnutné podmienky pre existenciu iných organizmov, ako na „stavebné kamene“ cenného biotopu starého stromu. Úlohou arboristu (a vôbec každého, kto má stromy na starosti) je rozpoznať a porovnať všetky poškodenia z hľadiska miery rizika, ktoré predstavujú, a z hľadiska ich významu pre existenciu ďalších (mnohokrát ohrozených) organizmov. Neville Fay, ktorý propaguje prírode blízke, šetrné ošetrovanie stromov vo Veľkej Británii, rozlišuje dvadsať rôznych poškodení a rizík a ako protiklad k nim uvádza organizmy, ktorým je tak umožnená existencia.
Leták, vydaný Neville Fayom (viď Tab. 1), má vyprovokovať k zamysleniu a upozorniť na to, že rôzne poškodenia starých stromov neprinášajú len riziká, ale sú aj dôležitou podmienkou pre život iných organizmov. Možnosti letáku sú však značne obmedzené a uvedené príklady sú veľmi zjednodušené. Bez vysvetlenia ďalších súvislostí tak môže u mnohých ľudí vyvolať aj nechcené emócie. Veď množstvo uvedených organizmov, ktoré na strome žijú, je často považované za nebezpečných parazitov a škodcov (napr. drevokazné huby, lykožrúty a ďalšie drevokazné chrobáky). Prečo teda dávať príležitosť drevokazným hubám a škodcom?
Hovoriť o škodcoch v súvislosti s prírodnými systémami je nezmyselné, v prírode má každý organizmus svoje nezastupiteľné miesto a za jediného skutočného škodcu je možné považovať azda len človeka. Žiadny parazit nemá vo svojej genetickej výbave zakódované zničenie hostiteľskej populácie, to by totiž znamenalo aj jeho vlastný koniec. A ak k tomu dochádza, je vždy vinný nie parazit sám, ale narušené prostredie. Pri pozornejšom pohľade môžeme v tomto vzťahu vypozorovať ešte ďalšie súvislosti. Existuje tu napríklad jasný vzťah medzi reprodukčnou schopnosťou hostiteľa, pôsobením parazita (či predátora) a zachovaním hostiteľa na úrovni populácie či jedinca. Organizmy, ktoré majú veľkú reprodukčnú schopnosť, rýchlo dospievajú a rýchlo sa množia (napríklad článkonožce), sú zabíjané ich parazitmi a predátormi vo veľkom a tieto druhy prežívajú len na úrovni populácie. Naopak veľké, pomaly dospievajúce organizmy s dlhým reprodukčným cyklom (akými sú práve stromy) prežívajú „útoky“ parazitov na úrovni jedinca. Navyše je tu hranica medzi parazitom a symbiotom (či organizmom z nášho pohľadu „užitočným“) značne neostrá. Dobrým príkladom môžu byť napríklad drevokazné huby, o ktorých biológii a úlohe v prirodzených ekosystémoch zatiaľ vieme žalostne málo. Tak napríklad posledné výskumy preukázali, že opieňka (Armillaria ostoyae), obávaný parazit smrekových porastov, sa správa v lesoch s dostatkom odumretej hmoty na zemi ako čistý saprofyt (Jankovský, 2002). To znamená, že urýchľuje rozklad mŕtvej drevnej hmoty a vracia živiny do pôdy – činnosť všestranne záslužná. Obávaným parazitom sa stáva až v smrekových (prípadne borovicových) monokulturách v nížinách (teda na neprirodzeným, nevhodných stanovištiach), a to ešte len vtedy, keď je z lesa odstránené všetko mŕtve drevo. To tiež ukazuje, ako mylná je naša predstava o „upratenom“ lese.
Huby na stromoch: od mykorhízy po drevokazné druhy
Najvýznamnejšie organizmy osídľujúce strom a ich vzťahy
Nasledujúce riadky možno chápať len ako veľmi stručný, demonštratívny príklad najvýznamnejších známych dendrobiontov a najmä ich vzájomných vzťahov. Opísať (alebo len vymenovať) všetky organizmy, ktorých život je spätý so stromom, je vôbec nemožné. Jednak by takýto zoznam vydal na samostatnú hrubú knihu a rovnako by nemohol byť úplný, pretože o živote mnohých druhov takmer nič nevieme. To platí predovšetkým o tých najmenších zástupcoch hmyzu, ktorí sú veľmi nenápadní, unikajú našej pozornosti a pre značné problémy s ich určovaním a štúdiom je len veľmi málo entomológov, ktorí sa nimi zaoberajú. Príkladom môžu byť napríklad chrobáky z čeľadí Pythidae, Salpingidae, Rhizophagidae. Veľkosťou sú porovnateľní s lykožrútmi, v ktorých chodbách sa tiež pohybujú, a lykožrúty im pravdepodobne slúžia ako potrava. Ešte menej toho vieme o veľmi početných, ale tiež nenápadných zástupcoch z radu dvojkrídlovcov (Diptera). Napríklad o zástupcoch čeľade smutnicovitých (Sciaridae), ktoré pripomínajú drobné mušky, či čeľade hríbovníkovitých (Mycetophilidae), ktorých u nás bolo doteraz zistených takmer 500 druhov. Ich larvy sa vyvíjajú v trúchnijacom dreve alebo v hubách, ako napríklad rod Mycomya, ktorý žije v choroších. U tejto čeľade doteraz ani nevieme, koľko a ktoré druhy na našom území žijú. Veľmi málo toho vieme aj o čeľadi Platypezidae s drobnými, len 1,5 až 5 mm veľkými druhmi, ktoré žijú tiež v hubách. Dravé larvy žijúce pod kôrou majú zástupcovia čeľade Xylophagidae, pripomínajúci štíhlym telom drobné lumky. Hmyz však nie je zďaleka prvý, kto stromy osídľuje. Ak to vezmeme popísaní, musíme začať pri hubách.
Huby (Fungi)
Najtesnejšie je život každého stromu spätý pravdepodobne s hubami. Huby sprevádzajú život každého stromu od začiatku až do konca – pomáhajú rásť malým semenáčikom a na druhej strane huby rozkladajú odumreté drevo a pripravujú prostredie pre ďalšie organizmy. Výnimočné postavenie zaujímajú symbiotické huby, ktoré vytvárajú mykorhízu.
Mycelium symbiotických húb, ktoré žije mimo rastliny a je zároveň spojené s hubovými hýfami v koreňoch, zväčšuje absorpčný povrch koreňov. Toto zväčšenie absorpčného povrchu koreňov má za následok zvýšenie príjmu vody a anorganických (predovšetkým fosforu) aj organických látok z pôdy. Mykorhízne huby zásobujú okrem toho korene rastlín vitamínmi a rastovými látkami a rôznymi mechanizmami chránia koreň pred mikrobiálnymi patogénmi (napr. fyzická bariéra hubového plášťa či vylučovanie antibiotických látok do okolia koreňa). Mykorhíza tým výrazne podporuje vyvážený rast a odolnosť stromov voči stresujúcim faktorom. Na oplátku získavajú mykorhízne huby od hostiteľskej rastliny produkty fotosyntetickej asimilácie – cukry a ďalšie organické látky. Podľa toho, či hubové hýfy obaľujú koreň na povrchu plášťom, a podľa toho, či prenikajú do buniek primárnej kôry koreňa, rozlišujeme tri skupiny mykorhíz – endomykorhízu, ektomykorhízu a ektendomykorhízu.
Huby, ktoré osídľujú a rozkladajú drevo, vnímame zvyčajne oveľa kritickejšie, pretože vystupujú ako konkurenti našich hospodárskych záujmov. A to ako parazitické huby napadajúce živé drevo, tak aj huby saprofytické, ktoré znehodnocujú vyťažené drevo a drevené výrobky. Aj tieto huby však majú v prírode svoje mimoriadne významné miesto. Najmä bez saprofytických húb si prírodu nemožno vôbec predstaviť. Odumretá drevná hmota by sa hromadila a živiny zabudované do dreva by sa neuvoľňovali. Jedine huby totiž dokážu naozaj účinne rozkladať celulózu a ani drevožijúci hmyz by bez pomoci húb príliš veľa nezvládol. Saprofytické huby tak pomáhajú nielen rozkladať padnuté, mŕtve stromy, ale pomáhajú aj živému stromu zbavovať sa odumretých vetví v korune. V lesníctve v produkčných lesoch je dobre známe a vysoko pozitívne hodnotené takzvané „samočistenie“ kmeňov, na ktorom sa podieľajú najmä Stereum pini, Poria taxicola, Aleurodiscus amorphus, väčšina druhov rodu Crepidotus, Corticium, Peniophora či Exida a Tremella. K saprofytom, či lepšie k saroparazitom, patrí v podstate absolútna väčšina drevožijúcich húb. Aj huby, ktoré bývajú bežne označované za parazitické (napr. Armillaria mellea, Heterobasidion annosus, Fomes fomentarius, Formitopsis pinicola, Phellinus igniarius či Piptoporus betulinus), správajú sa prevažne saprofyticky a len za určitých okolností (poranenie, strata vitality) prechádzajú k parazitickému spôsobu života. Za pravých parazitov, ktorí tvoria plodnice výhradne na živých stromoch, sa považujú Phellinus pini (ohňovec borovicový) a Phellinus tremulae (ohňovec osikový) (Balabán & Kotlaba, 1970). Aj v prípade týchto druhov sa však niektorí autori dnes prikláňajú k názoru, že k rozvoju hniloby dochádza iba pôsobením ďalšieho stresora.
Spolužitie stromov a húb predstavuje krehkú rovnováhu, pri ktorej je určujúcim faktorom vitalita stromov a kvalita prostredia. Aj veľmi starý strom osídlený množstvom drevožijúcich húb môže mať veľmi dobrú perspektívu existencie, ak rastie na vhodnom stanovišti, nie je pod tlakom antropogénnych stresorov a je inak vitálny. Na druhej strane sa v extrémnom prípade stresovaného stromu môžu aj symbiotické huby tvoriace mykorhízu začať správať ako paraziti. Známy a preukázaný je aj vzájomný antagonizmus medzi niektorými druhmi húb. Huby do svojho okolia vylučujú
vysoko biologicky aktívne látky vrátane antibiotík. Osídlenie odumretých častí stromu neagresívnym saprofytom tak môže účinne blokovať rozvoj iných, agresívnejších druhov húb (Jablonský, 1985). V literatúre sa už objavujú aj názory, že strom osídlený hubami môže žiť dlhšie ako strom „sterilný“ (Rayner, 1993).
Ak nazeráme na strom ako na špecifický biotop, najväčší význam húb spočíva v tom, že vytvárajú podmienky pre osídlenie stromu ďalšími organizmami a sú najdôležitejšou súčasťou prvého „poschodia“ potravinovej pyramídy, ktorej základom je strom. Na plodnice drevožijúcich húb je existenčne odkázaný celý rad bezstavovcov, napríklad zástupcovia čeľade smutnicovitých (Sciaridae). V hubách žijú aj príslušníci ďalších čeľadí dvojkrídlého hmyzu (Diptera), napríklad čeľade Platypezidae či čeľade hríbovníkovitých (Mycetophilidae) a ďalších.
Chrobáky žijúce v hubách a tlejúcom dreve stromov
Ďalšou, veľmi početnú skupinou hmyzu žijúceho v hubách sú chrobáky. Úkryt aj zdroj bohatej a čerstvej potravy pre nové pokolenia im poskytujú tvrdé stromové chrobáčnice, kôra porastená vrstvičkou hubových vlákien alebo vlhké, plesňami presýtené drevo.
Huby obývajú hlavne drabčíkovité, leskáče, maločlenky, potemníky, pýchavkovníkovité, ale aj zástupcovia ďalších skupín. Popri druhoch, ktoré sa živia hubovou tkanivou, nájdeme v plodiciach húb aj druhy dravé, ktoré tu prenasledujú iný hmyz. Typickým mycetobiontným chrobákom, ktorého vývoj je tak tesne spojený s hubou, že bez nej nemôže žiť, je aj pomerne bežný, asi 1 cm veľký drabčík Oxyporus rufus, ktorý má k svojej dĺžke neuveriteľne veľké kusadlá. Dospelý chrobák je dravý, pri prenasledovaní iného hmyzu žijúceho v hubách, vyhrýza chrobák v hubovej tkanive široké chodby. Jeho vlastné larvy sa však živia tiež hubovou tkanivou. Väčšia časť drabčíkov má k hubám len veľmi voľný vzťah. Radi vliezajú do ich mäkkej tkaniny loviť rozličné larvy alebo sa zliетajú na huby tlejúce či už celkom vyschnuté. Hojne a často spoločne sa vyskytuje v hubách niekoľko desiatok druhov drobných drabčíkov hlavne z rodu Bolitobius a Atheta.
Čeľaď Scaphidiidae (príbuzná drabčíkovitým) je u nás zastúpená iba siedmimi druhmi, ale všetky sa zdržujú aj vyvíjajú v hubách. Sú väčšinou malé a vzácne; k hojnejším a najväčším patrí len Scaphidium quadrimaculatum. Jeho člnkovité, silne lesklé telo spočíva na dlhých nohách, po ktorých vie veľmi rýchlo utekať.
Na hubách sa zdržujú taktiež chrobáky z čeľade Erotylidae, pretože ich larvy prekonávajú v hube svoj vývoj a niektorí z nich trochu pripomínajú lístožrúty. Na rozdiel od lístožrútov majú na konci tykadiel zreteľný palcát a na chodidlách päť článkov, i keď štvrtý je veľmi malý. Z čeľade Erotylidae sa hojne vyskytuje druh Tritoma bipustulata, oválny a čierny, s dvoma oranžovými škvrnami pri základoch kroviek. Jasne modré alebo zelené krovky a oranžovú hlavu, štít aj nohy má asi 3,5 mm dlhý druh Triplax aenea.
V pestercoch, menej aj v pýchavkách sa vyskytuje Cryptophagus lycoperdi z čeľade maločlenkovitých (Cryptophagidae), jeho larva je opatrená dlhými štetinami. V plodiciach húb a na miestach, kde bunia plesne, pod starým lístím, v trúchnivejúcom dreve a pod. žijú aj niektoré ďalšie z asi 40 druhov rodu maločlenec (Cryptophagus).
Ako pripomína aj ich latinský názov, je so stromovými hubami a ich požieraním úzko spätý život mnohých drobných chrobákov z čeľade Mycetophagidae. Ich telo má vajcovitý tvar, na tmavom podklade kroviek sa rysujú rozmanité žlté ornamenty. Sú to chrobáky vzhľadom aj sfarbením dosť typické. V chrobáčniciach a v starom, hubovými vláknami prerástnutom dreve je bežný asi 5–6 mm dlhý druh Mycetophagus quadripustulatus, ktorého krovky sú ozdobené dvoma priečnymi prerušenými pásikmi. Nemenej hojný je o niečo menší Mycetophagus atomarius s množstvom žltých prúžkov a drobných škvŕn na krovkách. Iba 3 mm dlhý Litargus connexus, tiež žlto škvrnitý, vyhľadáva stromové huby na bukoch.
V starých stromových hubách žije pologuľatý, 1 až 1,5 mm dlhý Aspidiphorus orbiculatus z čeľade Aspidiphoridae, ktorej je jediným zástupcom. Napriek svojim nepatrným rozmerom má pomerne značne vyvinuté kusadlá.
Druhovo veľmi bohatou čeľaďou chrobákov, vyvíjajúcich sa a žijúcich v hubách, sú Cisidae. Najbežnejší z našich asi 40 druhov je Cis boleti, obývajúci rozličné chrobáčnice.
Chrobáky z čeľade potemníkovitých (Tenebrionidae) nežijú iba v múke alebo v zásobách potravín, ale nájdeme tu druhy zasahujúce do najrozmanitejších biotopov vrátane druhov kolonizujúcich aj drevnaté stromové huby. Najpestrejším, najnápadnejším a na teplých lokalitách aj hojným druhom žijúcim na chrobáčniciach je Diaperis boleti. Ostatní huboví potemníci majú sfarbenie oveľa striedmejšie, bývajú tmavé, nanajvýš hlava a štít sú červené. Celkom tmavý je taktiež na chrobáčniciach žijúci Boletophagus reticulatus; hrdzavý štít aj hlavu mievá na stromových hubách aj pod kôrou rozšírený chrobák Scaphidema metallicum.
Ohrozené huby a lišajníky viazané na staré stromy
Zaujímavá je existencia húb, ktoré parazitujú na iných hubách. Na pevníku dubovom (Stereum gausapatum) parazituje rosolovka Steidlerova (Tremella steidleri) a na pevníku červenajúcom (Stereum sanquinolentum) parazituje rosolovka priesvitná (Tremella encephala).
Rad húb, ktorých existencia je spätá so stromami, patrí medzi vzácne a ohrozené druhy. To platí napríklad aj o uvedenej rosolovke Steidlerovej, ktorá je považovaná za silne ohrozený druh. Z mykorhikotických druhov sú v Červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov uvádzané rýdzik honosný (Lactarius representaneus) tvoriaci mykorhízu s vŕbou a brezou, rýdzik lialový (Lactarius lilacinus) žijúci s jelšou, holubinka lepkavá (Russula viscina) žijúca symbioticky s ihličnanmi (smrekom a jedľou). Mykorhízu s bukami tvorí ohrozený rýdzik ostrý (Lactarius acris) a holubinka čiernobiela (Russula albonigra). Ďalšími ohrozenými druhmi, ktoré vytvárajú mykorhízu na bukoch a duboch, sú pavučinec azúrový (Cortinarius coerulescens), muchotrávka cisárska (Amanita caesarea), hríb Fechtnerov (Boletus fechtneri) a hríb kráľovský (Boletus regius). Ohrozený kozák topoľový (Leccinum duriusculum), ako už názov napovedá, vytvára symbiózu s topoľom.
V Červenej knihe sú uvádzané aj druhy drevokazné. Medzi kriticky ohrozené patrí trepkovitka šafránová (Crepidotus crocophyllus), osídľujúca trúchniace padnuté kmene, a helmovka sadzová (Hydropus atramentosus), ktorá žije na padnutých kmeňoch jedlí a smrekov. Medzi silne ohrozené druhy patrí mozgovka rosolovitá (Ascotremella faginea), žijúca na padnutých kmeňoch a silných vetvách listnatých stromov, a hlinák šafránový (Aurantioporus croceus), saproparazit žijúci na kmeňoch dubov. Medzi ohrozené druhy sa potom radí štítovka šafránová (Pluteus aurantiorugosus)
z trúchnivejúcich kmeňov a dutín a outkovka vŕbová (Antrodia macra) žijúca na mŕtvych vetvách vŕb.
Lišajníky (Lichenes)
Lišajníky sú podvojné (komplexné) organizmy, ktorých stielka (thallus) je zložená z pletív (prevažne vreckatých) húb a kolónií alebo vlákien zelených rias (Chlorophyta) alebo siníc (Cyanophyta), vzácnejšie aj z iných riasových oddelení. Huba aj riasa žijú v úzkom spoločnom vzťahu (konzorcium) a tvoria morfologicky a fyziologicky jednotný celok. Vzájomný vzťah oboch organizmov je rôzny, ale prevažne sa javí toto spolužitie vždy výhodnejšie pre hubu. Zatiaľ čo huba nie je schopná samostatnej existencie, väčšina lišajníkovitých rias rastie aj mimo stielky lišajníka. Aj tvorba rozmnožovacích štádií bola u rias pozorovaná výhradne pri raste mimo lišajníkovú stielku. Toto spolužitie sa preto neoznačuje ako symbióza, ale ako helotizmus (alebo špeciálne lichenizmus). Predpokladá sa, že huba čerpá od riasy predovšetkým produkty fotosyntézy, naproti tomu jej poskytuje vodu, živné soli a ochranu pred nepriaznivými vplyvmi vonkajšieho prostredia. Vo vzťahu huby a riasy sú však známe rôzne prechody od viac-menej symbiotických až po vyložene parazitické, keď hubové vlákna prenikajú haustóriami do vnútra buniek rias a usmrcujú ich.
U nás bolo zistených približne 1000 druhov lišajníkov. Vyznačujú sa špeciálnymi ekologickými nárokmi, ktoré im umožňujú osídľovať miesta, kde existencia iných rastlín je nemožná a kde spolu s niektorými riasami sú prvými priekopníkmi vegetácie. Tak majú napr. schopnosť zotrvávať dlhú dobu v suchom stave a pritom mnohokrát znášať dlhotrvajúce vysoké teploty, spokoja sa s nepatrným obsahom živín v substráte, mnohokrát sú odkázané len na minerálne látky obsiahnuté v dažďovej vode, vytvárajú rozmanité lišajníkové kyseliny, ktorými niektoré druhy naleptávajú substrát (skalu, kôru) a získavajú tým minerálnu výživu.
Rastú na najrozmanitejších podkladoch, najmä hojne na kôre stromov, strúchnivelom dreve, humus alebo rašeline, piesočnatej, minerálne chudobnej pôde, na skalách najrozmanitejšieho zloženia. Jednotlivé druhy lišajníkov sa ovšem vyznačujú úzko vyhranenou ekológiou, kde významnú úlohu predstavuje kôra stromov, pričom ihličnaté stromy osídľujú iné druhy než dreviny listnaté. Odlišná je aj druhová skladba lišajníkov na horách než v pahorkatinách alebo v nížine. Lišajníky sú veľmi citlivé na stav a zmeny prostredia a často sa používajú ako citlivý bioindikátor. Zhoršujúci sa stav prostredia, najmä ovzdušia, vytvára v posledných desaťročiach z lišajníkov jedny z najohrozenejších organizmov.
Pre lišajníky je typický veľmi pomalý rast, a tak pozorovateľné prírastky sa objavujú zvyčajne až na starých stromoch. Pre svoju existenciu potrebujú relatívne veľa svetla, a preto nachádzajú optimálne prostredie na starých stromoch, ktoré buď rastú solitérne, alebo výrazne prevyšujú okolný porast. Existenciu lišajníkov na starých stromoch obyčajne podporuje aj do istej miery riedka, presvetlená koruna.
Zoznam zvláštne chránených druhov rastlín (Príloha II. Vyhlášky číslo 395/1992 Sb.) síce žiadny lišajník neuvádza, ale v Červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov rastlín ČR nájdeme hneď niekoľko lišajníkov rastúcich na stromoch. Medzi silne ohrozené
druhy radí Červená kniha napríklad jadernicu lesklú (Pyrenula nitida), čiarniku písanú (Graphis scripta), jasanovku brvitú (Anaptychia ciliaris), stužkovca topoľového (Ramalina fastigiata) a provazovku hrubovousú (Usnea filipendula). Medzi kriticky ohrozené radí napríklad stromové druhy terčovku podhorskú (Parmelia submontana), cecatku chrastnatú (Thelotrema lepadinum), kryptovku ružovú (Gyalecta ulmi) či dôlkatec pľúcny (Lobaria pulmonaria).
Machorasty a pečeňovky ako epifyty stromov
Machorasty (Bryophyta)
Machorasty patria, podobne ako lišajníky, k významnej, no opomínanej zložke živej prírody. Stielka machov nehýri farbami a len vzácne na nej objavíme inú farbu ako rôzne odtiene zelenej. Bez cievnych zväzkov nemôžu machy narásť ani do žiadnych nápadných veľkostí, a tak sú bežne prehliadané. Napriek tomu majú pre biosféru veľký význam – nezanedbateľnou mierou sa podieľajú na zadržiavaní vody a spolu s lišajníkmi patria medzi pionierske organizmy schopné usadiť sa aj na miestach bez pôdy. Systematicky sa machorasty delia do troch tried – na pečeňovky (Marchantiopsida), rohovníky (Anthoceratopsida) a machy (Bryopsida). Pečeňoviek bolo popísaných niekoľko tisíc druhov, z toho druhov rastúcich u nás bolo zistených asi 250. Rohovníkov bolo popísaných oveľa menej, len niekoľko stoviek, a u nás boli objavené iba štyri druhy, všetky terestrické. Najpočetnejšie zastúpenie má trieda machy s asi 15 tisíc druhmi, z toho u nás rastie asi 650 druhov. Medzi najrôznejšími substrátmi, ktoré machy a pečeňovky osídľujú, nechýba ani kôra stromov a odumreté, tliejúce drevo. Medzi druhy rastúce na kmeňoch a silných vetvách stromov alebo na mŕtvom či tliejúcom dreve patria z pečeňoviek napríklad metzgeria vidlicová (Metzgeria furcata), ptilidium brvité (Ptilidium ciliare), frulania sploštená (Frulania dilatata), radula sploštená (Radula complanata) a lophocolea rôznolistá (Lophocolea heterophylla). Z machov rastie na stromoch a na dreve predovšetkým isothecium obecný (Isothecium myurum), bryum vlasaté (Bryum capillare), drepanocladus háčkovitý (Drepanocladus uncinatus), hypnum cyprusovitý (Hypnum cupressiforme) či amblystegium obecné (Amblystegium serpens).
Ani v prípade machorastov neuvádza Zoznam zvlášť chránených druhov rastlín (Príloha II. Vyhlášky číslo 395/1992 Sb.) žiadny druh, ale v Červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov rastlín ČR nájdeme niekoľko machov a pečeňoviek rastúcich na stromoch. Medzi ohrozené druhy zaraďuje Červená kniha napríklad pečeňovku s názvom cephalozia bledá (Cephalozia leucantha) a machy tortula široklistá (Tortula latifolia – epifyt na vŕbach) a zygodon zelený (Zygodon viridissimus – epifyt na javore a buku).
Bezstavovce na stromoch: mäkkýše, pavúky a kosatce
Bezstavovce (Evertebrata)
Ako bezstavovce sa súhrnne označujú všetky kmene živočíšnej ríše, ktoré nemajú vyvinutú strunu chrbtovú. Odhaduje sa, že na našom území žije viac ako 40 000 druhov mnohobuničných živočíchov a z toho je takmer 99 % živočíchov bezstavovce. Je zrejmé, že znalosť väčšiny druhov z tohto druhového bohatstva je vyhradená len niekoľkým špecialistom.
Ak huby sú najdôležitejšou súčasťou prvého „poschodia“ potravinovej pyramídy, ktorej základom je strom, potom bezstavovce sú súčasťou hneď niekoľkých „poschodí“. Medzi bezstavovcami sú ako druhy fytofágne, ktoré sa živia listami, kvetmi alebo plodmi stromov (vošky, niektorí chrobáci alebo motýle), tak aj druhy polyfágne, živiace sa ako rastlinnou potravou, tak aj inými živočíchmi (napríklad niektoré mäkkýše a niektoré kobylky a plošticami), a druhy čisto dravé, živiace sa inými bezstavovcami. Typickými zástupcami dravých bezstavcov sú napríklad dlhokrčky, zlatooky či niektorí chrobáci a všetky pavúky. V predchádzajúcich odsekoch už bola venovaná pozornosť veľkému množstvu bezstavcov, žijúcich na stromoch, ktorí sa živia hubami alebo drevom, ktoré je činnosťou húb narušené. Samotné bezstavovce tvoria významnou zložku potravy mnohých ďalších živočíchov (predovšetkým vtákov a netopierov), ale aj iných dravých bezstavcov. Často tvoria bezstavovce aj niekoľko stupňov potravinovej pyramídy. Tak napríklad larvy chrobákov a húsenice motýľov bývajú napadané larvami lumkov, ktoré sa nimi živia. Ale aj larvy lumkov majú svojich nepriateľov medzi hmyzom – napádajú ich larvy oveľa menších osičiek chalcidiek (blanokrídlovce). Druhy, spjaté so životom stromu, nájdeme predovšetkým v dvoch kmeňoch bezstavcov. Sú to mäkkýše a najmä článkonožce, ktorým jednoznačne dominuje trieda hmyzu.
Kmeň mäkkýšov je, v porovnaní s článkonožcami, v našich klimatických podmienkach druhovo veľmi chudobný. Napriek tomu aj tu nájdeme niektoré druhy, ktoré majú úzke ekologické väzby na stromy. Ako príklad je možné uviesť napríklad slimáka popolavého (Limax cinereoniger), ktorý sa zdržiava na živých kmeňoch aj na peňoch a tliejúcom dreve a často ho nachádzame pod odlúpnutou kôrou. Úzka väzba na stromy u podkornatky žíhanej (Lehmannia marginata) je badateľná aj z českého pomenovania. Podkornatka vyliezá za vlhkého počasia až vysoko do korún stromov a vo zvláštnej obľube má buky. Mnoho druhov slimákov nevyliezá síce na stromy, ale tvoria súčasť špecifickej fauny obývajúcej tliejúce lístie a hrabanku pod stromami. Mäkkýše sú všeobecne vnímané ako obtížní škodcovia, ktorí zožerú všetko zelené. V skutočnosti je čisto bylinožravých druhov len malá časť. Prevládajú druhy všežravé, ktoré sa živia ako zelenými časťami rastlín, tliejúcimi látkami a hubami, tak aj inými uhynutými bezstavovcami a dokonca aj trusom. Okrem toho existujú aj druhy, u ktorých prevláda dravý spôsob života, ako napríklad u skleniatky západnej (Oxychilus draparnaudi) – drobného, kobaltovo modrého slimáka s olivovo hnedou ulitou. Žiadny z arborikolných druhov mäkkýšov nepatrí medzi kalamitné, premnožujúce sa druhy a vretenátka moravská (Vestia ranojevici moravica), žijúca pod kôrou padlých aj stojacich kmeňov, a tenkostenka sedmohradská (Hygromia transsylvanica), žijúca v listnatej, predovšetkým bukovej hrabanke, sú Červenou knihou považované dokonca za druhy ohrozené.
Najvýznamnejšími (a najpočetnejšími) triedami kmeňa článkonožcov (Arthropoda) sú pavúkovce (Arachnida) a hmyz (Insecta).
Do triedy pavúkovcov patrí päť radov – pavúky (Araneida), kosci (Opilionida), roztoče (Acarina), škorpióny (Scorpionida) a škorpiónky (Pseudoscorpionida).
Pavúky majú telo tvorené dvoma hlavnými časťami, hlavohruďou (cephalothorax alebo prosoma) a zadočkom (opistosoma), ktoré sú zreteľne oddelené stopkovitým zúžením. Po stranách ústneho otvoru sú charakteristické klepietka (chelicery), na ktorých ústi jedová žľaza, a makadlá (pedipalpy). Pavúky majú vždy štyri páry nôh (na rozdiel od hmyzu, ktorý má tri páry) a na zadočku pradivkové bradavky, na ktorých ústi pradivkové žľazy produkujúce rôzne typy vlákien pre rôzne účely (jednoduché, lepivé). Nie všetky pavúky priadú klasické siete a pradivkové žľazy nie sú u všetkých druhov vyvinuté rovnako. Napríklad bežníky (výnimoční aj tým, že na rozdiel od iných pavúkov dobre vidia) nevytvárajú vôbec žiadne siete, a ak produkujú nejaké vlákno, slúži im len ako akési „záchranné lano“. Zvláštnym pradivkovým aparátom je pradivkové políčko (cribellum), ktorým sú vybavené napríklad cedivky (Amaurobius ssp.) a ktoré umožňuje produkovať zvlášť jemné lapací vláčenie, ktorým vypĺňajú sieť zo základných vlákien. Usporiadanie siete je špecifické pre každý druh a niekedy je aj dôležitým rozpoznávacím znakom. Každý druh pavúkov obýva určitý špecifický biotop. Svoje charakteristické druhy majú teda aj stromy. Typickým príkladom môže byť napríklad križiak podkorný (Nuctenea umbratica), ktorý sa cez deň skrýva pod odlúpnutou kôrou stromov alebo v ich štrbinách a aktívnym sa stáva za súmraku. V korunách stromov žije s obľubou aj bežník zelený (Diaea dorsata). Ihličnany si za svoj domov vyberá križiak vírový (Cyclosa conica). Zďaleka nie všetky pavúky sú také bežné ako známy pokútnik domáci a rad druhov je dokonca na zozname ohrozených druhov. Medzi ohrozené druhy, žijúce na stromoch, patrí napríklad bežník Diaea pictilis, ktorý obýva vetvy starých solitérnych dubov, slíďák Pardosa ferruginea, žijúci pod kôrou kmeňov smrekov, alebo plachietnatka Stemonyphantes conspersus, žijúca na smrekoch vo vyšších polohách. Uvedené príklady sú len zlomkom druhového bohatstva pavúkov. Všetky pavúky sú dobrí lovci a významní predátori iných druhov článkonožcov.
Kosci sa navonok podobajú pavúkom, na prvý pohľad sa však odlišujú široko zrastenými hlavohruďou a zadočkom, takže ich telo vytvára jednotný celok bez stopkovitého zúženia. Kosci nemajú pradivkové bradavky a nepradú žiadne siete. Živia sa uhynutými bezstavovcami, tliejúcimi látkami a niekedy aj aktívne lovia drobnejšie živočíchy. Potravnými špecialistami medzi koscami sú klepietnik členený (Ischyropsalis hellwigi) a ďalší klepietnici, ktorí sa živia mäkkýšmi vrátane slimákov, ktoré vykusujú z ich ulít. Nájdeme ich na najrôznejších stanovištiach, teda aj na stromoch.
Roztoče sú väčšinou drobné až mikroskopické pavúkovce, ktorých telo rovnako nie je výrazne rozčlenené na hlavohruď a zadočok. K roztočom patrí rad poľnohospodársky významných druhov (škodcov kultúrnych plodín, ale aj ich predátorov) aj parazitov zvierat a človeka. Roztoče sú bezpochyby dôležitou súčasťou fauny aj na stromoch, kde sa môžu živiť tliejúcimi organickými látkami, saním na listoch, ale aj ako predátori iných bezstavcov vrátane iných roztočov. Samé sa potom stávajú dôležitou zložkou potravy dravého hmyzu.
Škorpiónky sú pomerne drobné pavúkovce zvyčajne s predĺženým telom rozlíšeným na dva oddiely, hlavohruď (prosoma) a zadočok (opistosoma), a s nápadne dlhými klepietkami. Na rozdiel od škorpiónov chýba pomerne širokému zadočku na konci zvláštny článok s jedovou žľazou. Niekoľko desiatok u nás žijúcich druhov žije skryto v skriniach, knižniciach, v prírode v hrabanke, machu a pod kôrou. Lovia roztoče, chvostoskoky a pištoky.
Škorpióny sú nápadné pavúkovce s pomerne mohutným telom tvoreným silnou hlavohruďou s mohutnými chelicerami a výrazne odlišeným zadočkom s užšími koncovými článkami s jedovou žľazou na konci. U nás žije jediný druh iba na jedinej lokalite mimo areálu súvislého rozšírenia. Z hľadiska biotopu stromu sú škorpióny bezvýznamné.
Hmyz na stromoch: od mšíc a ploštíc až po chrobáky a motýle
Trieda hmyzu (Insecta) sa obvykle delí do tridsiatich dvoch radov, z ktorých niektoré u nás vôbec nežijú (termity, strašilky), alebo majú len okrajový význam. Druhovo najbohatším radom hmyzu sú chrobáky (Coleoptera). Počet druhov chrobákov sa odhaduje na 350 tisíc. Druhým najpočetnejším a zároveň najnápadnejším radom sú motýle (Lepidoptera), počet ich druhov sa odhaduje na 165 tisíc. Významnými a početnými radmi sú taktiež blanokrídlovce (Hymenoptera) a dvojkrídlovce (Diptera). Úzky vzťah ku stromom možno nájsť aj u niektorých druhov ďalších radov.
Ušienka obyčajná (Forficula auricularia – rad ušienky – Dermaptera) je takmer vždy súčasťou dendrofauny, ale vyskytuje sa aj v iných biotopoch. Je všežravec, likviduje zvyšky mŕtvych tiel, aktívne loví iný hmyz, najmä mšice.
Kobylka dubová (Meconema thalassium – rad kobylky – Ensifera) žije, ako názov napovedá, na duboch, je to všežravec, ktorý loví iný hmyz, ale žerie aj listy.
V rade rovnokrídlovcov (Homoptera) prevládajú drobní, v záhradníctve dobre známi fytofágni paraziti – mšice, červce, molice a mery. Mnohé z nich sú úzko špecializované na niektoré stromy – napríklad hojná korovnica zelená (Sacchiphantes viridis) na smrek, vzácne sa vyskytujúce klenutce (Kermes quercus a K. roboris) špecializované na dub, mera jelšová (Psylla alni) na jelše či mšica Phyllaphis fagi na buky a Tetraneura ulmi na brest.
Rad ploštice (Heteroptera) zahŕňa ako fytofágne druhy, ako sú napríklad kněžica materská (Elasmucha grisea), ktorá saje listy na brezách a jelšiach, alebo kněžovka stromová (Acanthosoma haemorrhoidale), ktorá vysáva pletivá drevín, tak aj druhy dravé, ktoré lovia iné bezstavovce. Dravými druhmi sú napríklad lovčica (Himacerus apterus), ktorá na stromoch loví a vysáva iné bezstavovce, klopuška mravčia (Myrmecoris gracilis), ktorá sa živí výhradne mšicami a prispôsobila svoj vzhľad mravcom, s ktorými o mšice súperí, alebo hladenka hájna (Anthocoris nemorum), dravá ploštice živiaca sa okrem iného aj roztočmi.
Blanokrídlovce v dutinách stromov: mravce, sršne, včely a žlabatky
Úzku väzbu na stromy má aj mnoho príslušníkov z radu blanokrídleho hmyzu (Hymenoptera). Svoje hniezda si v dutinách stromov stavia včela medonosná (Apis mellifera), hmyzožravá sršeň obecná (Vespa carbo) a príležitostne aj niektoré osy (ktoré však dávajú prednosť opusteným zemným norám). Duté a trúchniace kmene osídľujú aj niektoré druhy mravcov, predovšetkým mravec čiernoleský (Lasius fuliginosus), mravec drevokazný (Camponotus ligniperda), mravec štvoškvrnový (Dolichoderus quadripunctatus) a mravec (Liometopum microcephalum), ktorý osídľuje najmä duté lipy a duby. Mravce sa v stromoch neživia drevom, ako by sa mohlo zdať (mravec drevokazný), ale väčšinou tu prenasledujú larvy iného hmyzu, prípadne sa živia hubami. Vo všetkých kolóniách sociálne žijúceho hmyzu sa udržuje pomerne stále podnebie. Je tu často aj dostatok potravy, a tak všetky tieto kolónie mávajú aj svojich pravidelných podnájomníkov. Hniezda sršňov a os majú len krátku životnosť, na jeseň sú opustené a do jari sa rozpadajú. Neslúžia však len ako príbytok svojím staviteľom, ale často sa v nich usídľujú aj ďalší „nájomníci“. Častým
hosťom u sršňov býva napríklad chrobák drabčík sršňový (Velleius dilatatus). Veľmi mnoho druhov chrobákov hostí aj mraveniská, kde nachádzame najmä najrôznejšie drabčíky (Staphylinidae), ale aj príslušníkov ďalších čeľadí – hmatavce (Pselaphidae), príslušníkov čeľade Scydmaenidae alebo mršníky (Histeridae). Hniezda včiel poskytujú potravu v prírode nie príliš hojnému drobnému motýľovi zavíjačovi voskovému (Galleria mellonella), ktorý sa živí voskom. Na rozdiel od voľnej prírody je v úľoch oveľa hojnejší a je tu považovaný za škodcu. Aj spoločnosť stromových mravcov vyhľadáva celý rad chrobákov, predovšetkým z rodov Trichomyx, Batrius, Batrisodes, Amauromyx, Saulcyella, Thoracophorus, Anemadus, Nemadus alebo Amphotis.
„Obydlie“ pre svoje larvy buduje v mŕtvom dreve aj drevorobka fialová (Xylocopa violacea). Drevorobka hĺbi v mŕtvom dreve až 30 cm dlhé chodbičky, ktoré plní peľom, do ktorého kladie vajíčka.
Ďalšie druhy blanokrídleho hmyzu sú fytofágne a stromy vyhľadávajú ako zdroj potravy, tak napríklad ploštičník borový (Acantholyda erythrocephala) sa živí ihlicami borovíc, húsenice ploskohrbky brezovej (Cimbex femorata) sa živia listami brezy a dospelci okusujú prstencovito kôru mladých vetvičiek. Typickými tvorcami háľok na stromoch sú žlabatky. Žlabatka bezkrídla (Biorhiza palida) má pomerne zložitý vývoj, pri ktorom sa striedajú pohlavné a nepohlavné (parthenogenetické) generácie. Z háľok, ktoré sa vyvíjajú na listoch duba, sa v lete liahnu imaga oboch pohlaví, ktoré sa pária, a samičky potom kladú vajíčka na korene duba. Z háľok, ktoré sa vytvoria na koreňoch, sa na jar liahnu len samičky, ktoré parthenogeneticky (bez oplodnenia) kladú vajíčka na listy. Podobne sa striedajú pohlavné a nepohlavné generácie aj u žlabatky listovej (Cynips quercusfolii), len s tým rozdielom, že sa obe generácie vyvíjajú len na listoch duba. Háľky, ktoré sa pôsobením žlabatiek tvoria na duboch, ale aj na iných drevinách, mávajú často aj ďalších „podnájomníkov“, ktorí sa živia pletivom háľky, napríklad húsenice obaľovačov (napr. Pammene ssp.).
Zaujímavý spôsob obživy majú larvy pílovníkov. Samička pri kladení vajíčok vybaví každé vajíčko oídiami húb zo skupiny Basidiomycetes a larva sa potom živí podhubie, ktoré rastie na povrchu chodbičky, ktorú larva hĺbi. Týmto spôsobom sa živia napríklad larvy pílovníka jelšového (Xiphydria camelus) vo vetvičkách jelše alebo pílovníka veľkého (Urocerus gigas) a pílovníka fialového (Sirex juvencus) na chorých alebo aj čerstvo padnutých ihličnatých stromoch. Z toho istého radu blanokrídleho hmyzu sú aj vzhľadovo trochu podobní parazitoidi pílovníkov – lumky. Do lariev pílovníkov kladie vajíčka napríklad lumok veľký (Rhyssa persuasoria). Lumok (Ephialtes manifestator) kladie vajíčka do lariev tesárikoch a lumok (Protichneumon pisorius) kladie vajíčka do húseníc nočných motýľov. Larva sa vyvíja v živej húsenici, ktorá sa dokonca ešte zakuklí, a larva dokončuje vývoj až v kukle motýľa, z ktorej sa potom vyliahne namiesto neho.
Dvojkrídly hmyz a voda v dutinách: skrytý svet pestríc a komárov
Aj niektorí príslušníci radu dvojkrídleho hmyzu (Diptera) vykazujú úzku väzbu na stromy. Nájdeme tu ako druhy, ktorým strom poskytuje obživu, tak ich predátorov. Medzi druhy fytofágne patria napríklad žlčovky, ktoré prezrádzajú svoju prítomnosť tvorbou hálok. Typické, nezameniteľné hálky na listoch buka vytvára žlčovka Mikiola fagi. Naopak medzi dravé druhy dvojkrídlych patria pestrice,
ktoré sa s veľkou chuťou živia najmä voškami. Drevokazný hmyz v jeho chodbičkách prenasledujú larvy lupičky žltej (Laphria flava), ktoré sa tu následne aj kuklia. Špecifických obyvateľov má voda, ktorá sa zhromažďuje v dutinách vydlabaných kmeňov a v prehlbniach medzi kmeňmi viackmiennych exemplárov stromov. Táto tekutina býva značne kyslá s vysokým obsahom rozpustených huminových kyselín a tliacej organickej hmoty a v mnohých smeroch pripomína vodu v rašelinných jazierkach. Navyše tieto miniatúrne nádrže bývajú silne zatienené s nízkou konštantnou teplotou a umožňujú tak extrazonálnu (mimo súvislú oblasť rozšírenia) existenciu chladnomilných severských a horských druhov (Kramář, 1958; Reichholf-Riehm, 1997). V tomto prostredí sa dobre darí nielen niektorým prvokmi a vírnikom (pravidelne býva prítomný vírnik Habrotrocha tripus), ale aj larvám niektorých druhov dvojkrídleho hmyzu. Obyčajne tu možno stretnúť napríklad pestricu smrtihlavku (Myatropa florea) alebo larvy takzvaných arborikolných komárov – Aëdes geniculatus, alebo zriedkavo sa vyskytujúci druh anofeles čierny (Anopheles plumbeus).
Arborikolné chrobáky: bystrušky, nosáče a zobonosky na listoch a kôre
Druhovo najbohatším radom hmyzu sú chrobáky (Coleoptera), a tak je pochopiteľné, že majú bohaté zastúpenie aj medzi arborikólnymi druhmi.
Voľnú väzbu na stromy majú draví bystrušky (Carabidae), ktoré môžeme nájsť v desiatkach druhov predovšetkým na zemi v lesoch a pod veľkými stromami. Väčšinou bývajú cez deň ukryté pod kameňmi, pod kládami, v metrovom dreve a pod kôrou, inokedy v pahýľoch a v machu. Ich potravou sú najčastejšie larvy iného hmyzu, kukly, niekedy aj dospelý hmyz a slimáky. Nápadným chrobákom je bystruška zlatozelená (Carabus auronitens), v spoločenstve starých bukov a dubov nájdeme nášho najväčšieho bystrušku, robustného, 3,5–4 cm dlhého bystrušku koženého (Carabus coriaceus). Jeho potravou sú slimáky aj slimáče, rozmanitý hmyz a jeho larvy, mravčie kukly, dážďovky a dokonca aj drobnejšie mrciny. K hojnejším druhom patrí bystruška fialová (Carabus violaceus), ktorej je podobná asi rovnako veľká bystruška hladká (Carabus glabratus). Po stromoch vie dobre liezť bystruška vrásčitá (Carabus intricatus), jeden z našich najkrajších druhov, ktorého možno nájsť pod kôrou kmeňov aj vo výške niekoľkých metrov. Na prezimovanie zaliezá do starých pahýľov.
Oveľa užšiu väzbu na stromy majú druhy, ktorým poskytujú niektoré časti stromu potravu. Na listoch síce očakávame skôr húsenice motýľov, ale listy slúžia za potravu aj niektorým chrobákom a ich larvám. Najčastejšie sa na listoch živia nosáče (Curculionidae). Ich rody Polydrosus, ako aj blízky rod Phyllobius poskytujú zjari pomerne bohatý výber farebne zaujímavých druhov. Žiarivo zelený je nosáč Polydrosus sericeus, striedmejšie vyzerajú medené šupinky na krovkách Polydrosus mollis. Ihličím borovíc (ale aj listím dubov) sa živí imago jedného z našich veľkých chrobákov – chrobáka mlynárika (Polyphylla fullo). Jeho larvy však nemajú so stromami veľa spoločného a živia sa v zemi koreňmi rôznych bylín.
Zaujímavým (až kurióznym) spôsobom využívajú listy nosáčiky. Príkladom môže byť nosáčik brezový (Deporaus betulae), jeden z niekoľkých druhov na stromoch žijúcich nosáčikov (čeľaď Attelabidae). Je hojný od konca apríla, keď sa zdržiava na mladých brezových listoch, avšak aj na jelši, lieske, habri aj buku. Samičku vedie zvláštny inštinkt k zabezpečeniu vajíčok a lariev. Z listov vytvára roličky, do ktorých kladie vajíčka a ktoré potom slúžia pre larvy ako úkryt. Keď si vyhliadne vhodný list, zahryzie sa do jeho okraja, od ktorého vedie esovite prehnutý rez, prekusuje vedľajšiu listovú žilnatinu, až sa dostane k hlavnému nervu, ktorý vynechá a pokračuje ďalej, v miernejšej krivke,
