Strom ako biotop: svet organizmov ukrytý v dreve a kôre
Starý strom nie je len rastlina – je to celý ekosystém. Mŕtve drevo, huby, lišajníky a tisíce druhov hmyzu tvoria neopakovateľný biotop. Prečítajte si, kto v ňom žije a prečo ho chrániť.
Prečo je strom viac než len rastlina: ekosystém v jednom kmeni
Hnacou silou a nevyhnutnou podmienkou všetkého života na našej planéte je slnečné žiarenie. Využiť priamo energiu slnečného žiarenia však dokáže len malá časť živých organizmov – zelené (fotosyntetizujúce) rastliny. Zelené rastliny tak tvoria základ celej potravinovej pyramídy, ktorou od producentov (rastlín) postupne preteká energia získaná zo slnka cez jednotlivé stupne konzumentov až po vrchol pyramídy. Základ všetkých ekosystémov tak vždy možno, či už priamo, alebo nepriamo, odvodiť od zelených rastlín. To znamená, že charakter každého ekosystému je daný podobou vegetácie schopnej v daných podmienkach transformovať a uskladniť slnečnú energiu a sprístupniť ju tým ďalším organizmom. Nie sú to teda soby, ťavy či opice, kto vtláča ráz tundre, púšti či dažďovému pralesu, ale je to charakter vegetácie – tu zakrpatenej, schopnej uskutočniť celý vegetačný cyklus v krátkom polárnom lete, alebo schopnej prežiť vo vyprahnutej púšti, či hýčkanej nadbytkom vlahy i slnka v poslednom príklade.
Pre formovanie konkrétneho biotopu je zvyčajne rozhodujúca vegetácia ako celok, teda celé rastlinné spoločenstvo, ktoré slúži ako primárny zdroj potravy. Jednotlivá rastlina je málokedy dôležitá. Živočíchy, ktoré tu žijú, majú zvyčajne väzby k celej fytocenóze i k pôde a ďalším neživým zložkám biotopu.
Stromy, najmä staré, sú v tomto smere výraznou výnimkou. Dospelý strom nie je len jedným rastlinným organizmom zo širšieho spoločenstva, ale je samostatným svojbytným biotopom. Je zvláštnou ekologickou nikou umožňujúcou trvalú existenciu celej pyramídy ďalších organizmov odkázaných naň i na seba navzájom. Strom neposkytuje ďalším formám života len nahromadená energiu, ale je im rovnako habitatom – obydlím. To znamená, že celý rad organizmov je na strom odkázaný nielen potravne, ale nachádza tu aj trvalý úkryt, strom sa stáva pre tieto organizmy životným prostredím, ktoré vôbec neopúšťajú. Miera (či sila) tejto väzby je pochopiteľne rôzna, a ako už to v prírode chodí, tvorí prakticky plynulý rad, v ktorom možno rozlíšiť prakticky celú potravinovú pyramídu, teda nielen tie organizmy, ktoré sám živí svojimi listami, plodmi či drevom, ale poskytuje úkryt aj organizmom z vyšších (niekedy aj najvyšších) poschodí potravinovej pyramídy, ktorej je sám základom.
Mŕtve drevo: základ výnimočného biotopu starých stromov
Výnimočná schopnosť vytvárať špecifický, veľmi pestrý a zložitý biotop je daná inou jedinečnou vlastnosťou stromov, a to tým, že nevytvárajú ako iní primárni producenti len listy, kvety a plody, ale aj drevo. Tvorba dreva a najmä jeho
začína plniť tú špecifickú funkciu habitatu až vtedy, keď vytvorí dostatočné množstvo mŕtveho dreva, a s objemom tohto dreva táto jeho funkcia nadobúda na význame. Mŕtve drevo je nielen životne dôležitým živným substrátom pre širokú škálu organizmov od mikroskopických húb až po mnoho bezstavovcov, ale hlavne až mŕtve drevo umožňuje ďalším organizmom strom „osídliť“ – usadiť sa a nájsť tu úkryt – habitat. Úkryt v dutinách dreva môžu nájsť nielen bezstavovce, ale aj rad stavovcov – vtáky, letouni (netopiere a kalone), veveričky, kuny a ďalšie. Staré drevo je nevyhnutnou podmienkou pre vytvorenie veľmi špecifického, zložitého a ekologicky mimoriadne hodnotného ekosystému. Ani tento ekosystém však nie je statický, ale prechádza dynamickými zmenami v závislosti od objemu dreva aj od jeho umiestnenia. Iné spoločenstvo hostí ešte živý kmeň, iné silný pahýľ po odlomení kostrovej vetvy a na význame nestráca ani mŕtvy padnutý kmeň či vetvy, ktoré hostia opäť iné zvláštne spoločenstvo organizmov.
Vzájomné potravné väzby a ponuky úkrytov sú neopísateľne pestré. Na starých stromoch sa s pribúdajúcim vekom množia najrôznejšie poranenia a iné defekty, ktoré môžu časom viesť k náhlemu zlyhaniu pevnosti a pádu kostrových vetiev, alebo dokonca aj k rozlomeniu alebo pádu celého kmeňa. Doteraz sa, do istej miery jednostranne, venovala pozornosť predovšetkým riziku, ktoré poranenia a defekty na stromoch prinášajú. Na všetky poranenia a defekty, ktoré môžu zhoršovať prevádzkovú bezpečnosť stromu (riziká pádu vetiev a stromov), sa možno však pozerať aj z druhej strany ako na nevyhnutné podmienky pre existenciu iných organizmov, ako na „stavebné kamene“ cenného biotopu starého stromu. Úlohou arboristu (a vôbec každého, kto má stromy na starosti) je rozpoznať a porovnať všetky poškodenia z hľadiska miery rizika, ktoré predstavujú, a z hľadiska ich významu pre existenciu ďalších (mnohokrát ohrozených) organizmov. Neville Fay, ktorý propaguje prírode blízke, šetrné ošetrovanie stromov vo Veľkej Británii, rozlišuje dvadsať rôznych poškodení a rizík a ako protiklad k nim uvádza organizmy, ktorým je tak umožnená existencia.
Leták, vydaný Neville Fayom (pozri Tab. 1), má vyprovokovať k zamysleniu a upozorniť na to, že rôzne poškodenia starých stromov neprinášajú len riziká, ale sú aj dôležitou podmienkou pre život iných organizmov. Možnosti letáku sú však značne obmedzené a uvedené príklady sú veľmi zjednodušené. Bez vysvetlenia ďalších súvislostí tak môže u mnohých ľudí vyvolať aj nechcené emócie. Veď rad uvedených organizmov, ktoré na strome žijú, je často považovaný za nebezpečných parazitov a škodcov (napr. drevokazy huby, lykožrúty a ďalšie drevorubačné chrobáky). Prečo teda dávať príležitosť drevokazným hubám a škodcom?
Hovoriť o škodcoch v súvislosti s prírodnými systémami je nezmyselné, v prírode má každý organizmus svoje nezastupiteľné miesto a za jediného skutočného škodcu možno azda považovať len človeka. Žiadny parazit nemá vo svojej genetickej výbave zakódované zničenie hostiteľskej populácie, to by totiž znamenalo aj jeho vlastný koniec. A ak k tomu dochádza, je vždy vinný nie parazit sám, ale narušené prostredie. Pri pozornejšom pohľade môžeme v tomto vzťahu vypozorovať ešte ďalšie súvislosti. Existuje tu napríklad jasný vzťah medzi reprodukčnou schopnosťou hostiteľa, pôsobením parazita (či predátora) a zachovaním hostiteľa na úrovni populácie či jedinca. Organizmy, ktoré majú veľkú reprodukčnú schopnosť, rýchlo dospievajú a rýchlo sa množia (napríklad článkonožce), sú zabíjané ich parazitmi a predátormi vo veľkom a tieto druhy prežívajú len na úrovni populácie. Naopak veľké, pomaly dospievajúce organizmy s dlhým reprodukčným cyklom (akými sú práve stromy) prežívajú „útoky“ parazitov na úrovni jedinca. Navyše je tu hranica medzi parazitom a symbiotom (či organizmom z nášho pohľadu „užitočným“) značne neostrá. Dobrým príkladom môžu byť napríklad drevokazné huby, o ktorých biológii a úlohe v prirodzených ekosystémoch zatiaľ vieme žalostne málo. Tak napríklad posledné výskumy preukázali, že václavka (Armillaria ostoyae), obávaný parazit smrekových porastov, sa správa v lesoch s dostatkom odumretej hmoty na zemi ako čistý saprofyt (Jankovský, 2002). To znamená, že urýchľuje rozklad mŕtvej drevnej hmoty a vracia živiny do pôdy – činnosť veskrze záslužná. Obávaným parazitom sa stáva až v smrekových (prípadne borových) monokulturách v nížinách (teda na neprirodzených, nevhodných stanovištiach), a to ešte len vtedy, keď je z lesa odstránené všetko mŕtve drevo. To tiež ukazuje, ako mylná je naša predstava o „upratenom“ lese.
Huby na stromoch: od mykorhízy po drevokazy
Najvýznamnejšie organizmy osídľujúce strom a ich vzťahy
Nasledujúce riadky možno chápať len ako veľmi stručný, demonštratívny príklad najvýznamnejších známych dendrobiontov a najmä ich vzájomných vzťahov. Opísať (alebo len vymenovať) všetky organizmy, ktorých život je spätý so stromom, je absolútne nemožné. Jednak by taký zoznam vystačil na samostatnú hrubú knihu a rovnako by nemohol byť úplný, pretože o živote mnohých druhov takmer nič nevieme. To platí predovšetkým o tých najmenších zástupcoch hmyzu, ktorí sú veľmi nenápadní, unikajú našej pozornosti a pre značné problémy s ich určovaním a štúdiom je len veľmi málo entomológov, ktorí sa nimi zaoberajú. Príkladom môžu byť napríklad chrobáky z čeľadí Pythidae, Salpingidae, Rhizophagidae. Veľkosťou sú porovnateľní s lýkožrútmi, v ktorých chodbách sa takisto pohybujú, a lýkožrúty im pravdepodobne slúžia ako potrava. Ešte menej toho vieme o veľmi početných, ale tiež nenápadných zástupcoch z radu dvojkrídlovcov (Diptera). Napríklad o zástupcoch čeľade smutnicovitých (Sciaridae), ktorí pripomínajú drobné muchy, či čeľade húbomilkovitých (Mycetophilidae), ktorých u nás bolo doteraz zistených takmer 500 druhov. Ich larvy sa vyvíjajú v trúchnivejúcom dreve alebo v hubách, ako napríklad rod Mycomya, ktorý žije v choroších. U tejto čeľade doteraz ani nevieme, koľko a ktoré druhy na našom území žijú. Veľmi málo toho vieme aj o čeľadi Platypezidae s drobnými, len 1,5 až 5 mm veľkými druhmi, ktoré žijú takisto v hubách. Dravé larvy, žijúce pod kôrou, majú zástupcovia čeľade Xylophagidae, pripomínajúci štíhlym telom drobné lumky. Hmyz však nie je zďaleka prvý, kto stromy osídľuje. Ak to vezmeme poporiadku, musíme začať pri hubách.
Huby (Fungi)
Najužšie je život každého stromu spätý pravdepodobne s hubami. Huby sprevádzajú život každého stromu od začiatku až do konca – pomáhajú rásť malým semenáčikom a na druhej strane huby rozkladajú odumreté drevo a pripravujú prostredie pre ďalšie organizmy. Výnimočné postavenie zaujímajú symbiotické huby, ktoré vytvárajú mykorízu.
Mycélium symbiotických húb, ktoré žije mimo rastliny a je zároveň spojené s hubovými hyfami v koreňoch, zväčšuje absorpčný povrch koreňov. Toto zväčšenie absorpčného povrchu koreňov má za následok zvýšenie príjmu vody a anorganických (predovšetkým fosforu) aj organických látok z pôdy. Mykoríznе huby zásobujú okrem toho korene rastlín vitamínmi a rastovými látkami a rôznymi mechanizmami chránia koreň pred mikrobiálnymi patogénmi (napr. fyzická bariéra hubového plášťa či vylučovanie antibiotických látok do okolia koreňa). Mykoríza tým významne podporuje rovnovážny rast a odolnosť stromov voči stresujúcim faktorom. Na oplátku získavajú mykorízne huby od hostiteľskej rastliny produkty fotosyntетickej asimilácie – cukry a ďalšie organické látky. Podľa toho, či hubové hyfy obaľujú koreň na povrchu plášťom, a podľa toho, či prenikajú do buniek primárnej kôry koreňa, rozoznávame tri skupiny mykoríz – endomykorízu, ektomykorízu a ektendomykorízu.
Huby, ktoré osídľujú a rozkladajú drevo, vnímame zvyčajne oveľa kritickejšie, pretože vystupujú ako konkurenti našich hospodárskych záujmov. A to tak parazitické huby, napadajúce živé drevo, ako aj huby saprofytické, ktoré znehodnocujú ťažené drevo a drevené výrobky. Aj tieto huby však majú v prírode svoje mimoriadne významné miesto. Najmä bez saprofytických húb si prírodu nemožno vôbec predstaviť. Odumretá drevná hmota by sa hromadila a živiny zabudované do dreva by sa neuvoľňovali. Jedine huby totiž dokážu skutočne účinne rozkladať celulózu a ani drevokazy hmyz by bez pomoci húb príliš veľa nedokázal. Saprofytické huby tak pomáhajú nielen rozkladať padnuté, mŕtve stromy, ale pomáhajú aj živému stromu zbavovať sa odumretých vetiev v korune. V lesníctve v produkčných lesoch je dobre známe a vysoko pozitívne hodnotené takzvané „samočistenie“ kmeňov, na ktorom sa podieľajú najmä Stereum pini, Poria taxicola, Aleurodiscus amorphus, väčšina druhov rodu Crepidotus, Corticium, Peniophora či Exida a Tremella. K saprofytom, či lepšie k saroparazitom, patrí vo svojej podstate absolútna väčšina drevodkazných húb. Aj huby, ktoré bývajú bežne označované za parazitické (napr. Armillaria mellea, Heterobasidion annosus, Fomes fomentarius, Formitopsis pinicola, Phellinus igniarius či Piptoporus betulinus), sa správajú prevažne saprofyticky a len za určitých okolností (poranenie, strata vitality) prechádzajú k parazitickému spôsobu života. Za pravých parazitov, ktorí tvoria plodnice výhradne na živých stromoch, sa považujú Phellinus pini (ohňovec borovicový) a Phellinus tremulae (ohňovec osikovový) (Balabán & Kotlaba, 1970). Aj v prípade týchto druhov sa však niektorí autori dnes prikláňajú k názoru, že k rozvoju hniloby dochádza iba pôsobením ďalšieho stresora.
Spolužitie stromov a húb predstavuje krehkú rovnováhu, pri ktorej je určujúcim faktorom vitalita stromov a kvalita prostredia. Aj veľmi starý strom osídlený množstvom drevodkazných húb môže mať veľmi dobré vyhliadky na existenciu, pokiaľ rastie na vhodnom stanovišti, nie je pod tlakom antropogénnych stresorov a je inak vitálny. Na druhej strane sa v extrémnom prípade stresovaného stromu môžu aj symbiotické huby, tvoriace mykorízu, začať správať ako parazity. Známy a preukázaný je aj vzájomný antagonizmus medzi niektorými druhmi húb. Huby do svojho okolia vylučujú
vysoko biologicky aktívne látky vrátane antibiotík. Osídlenie odumretých častí stromu neagresívnym saprofytom tak môže účinne blokovať rozvoj iných, agresívnejších druhov húb (Jablonský, 1985). V literatúre sa už takisto objavujú názory, že strom osídlený hubami môže žiť dlhšie ako strom „sterilný“ (Rayner, 1993).
Ak nazeráme na strom ako na špecifický biotop, potom najväčší význam húb spočíva v tom, že vytvárajú podmienky pre osídlenie stromu ďalšími organizmami a sú najdôležitejšou súčasťou prvého „poschodia“ potravinovej pyramídy, ktorej základom je strom. Na plodnice drevodkazných húb je existenčne odkázaná celá rada bezstavovcov, napríklad zástupcovia čeľade smutnicovitých (Sciaridae). V hubách žijú aj príslušníci ďalších čeľadí dvojkrídleho hmyzu (Diptera), napríklad čeľade Platypezidae či čeľade húbomilkovitých (Mycetophilidae) a ďalších.
Chrobáky žijúce v hubách a tliejúcom dreve stromov
Ďalšou, veľmi početnou skupinou hmyzu žijúceho v hubách sú chrobáky. Útulok aj zdroj bohatej a čerstvej potravy pre nové pokolenia im poskytujú tvrdé stromové trúdniky, kôra porastená vrstvičkou hubových vlákien alebo vlhké, plesňami nasýtené drevo.
Huby obývajú najmä roháčiky, lesknáčiky, maločlence, potemníky, pýchavkovníky, ale aj zástupcovia ďalších skupín. Vedľa druhov, ktoré sa živia hubovou tkanivou, nájdeme v plodniciach húb aj druhy dravé, ktoré tu prenasledujú iný hmyz. Typickým mycetobiontným chrobákom, ktorého vývoj je tak úzko spätý s hubou, že bez nej nemôže žiť, je aj pomerne bežný, asi 1 cm veľký roháčik Oxyporus rufus, ktorý má k svojej dĺžke neuveriteľne veľké kusadlá. Dospelý chrobák je dravý, pri prenasledovaní iného hmyzu žijúceho v hubách vykusuje chrobák v hubovej tkanive široké chodby. Jeho vlastné larvy sa však živia tiež hubovou tkanivou. Väčšia časť roháčikov má k hubám len veľmi voľný vzťah. Radi vliezajú do ich mäkkej tkaniny loviť rozličné larvy alebo sa zliетajú na huby tlející či už celkom vyschnuté. Hojne a často spoločne sa vyskytuje v hubách niekoľko desiatok druhov drobných roháčikov hlavne z rodu Bolitobius a Atheta.
Čeľaď Scaphidiidae (príbuzná roháčikom) je u nás zastúpená iba siedmimi druhmi, ale všetky sa zdržujú aj vyvíjajú v hubách. Sú väčšinou malé a vzácne; k hojnejším a najväčším patrí len Scaphidium quadrimaculatum. Jeho člnkovité, silne lesklé telo spočíva na dlhých nohách, po ktorých vie veľmi rýchlo utekať.
Na hubách sa zdržujú rovnako chrobáky z čeľade Erotylidae, pretože ich larvy prekonávajú v hube svoj vývoj a niektorí z nich trochu pripomínajú mandelinky. Na rozdiel od mandeliniek majú na konci tykadiel zreteľnú paličku a na chodidlách päť článkov, i keď štvrtý je veľmi malý. Z čeľade Erotylidae sa hojne vyskytuje druh Tritoma bipustulata, oválny a čierny, s dvoma oranžovými škvrnami pri základoch kroviek. Jasne modré alebo zelené krovky a oranžovú hlavu, štít aj nohy má asi 3,5 mm dlhý druh Triplax aenea.
V pestrcoch, menej aj v pýchavkách sa vyskytuje Cryptophagus lycoperdi z čeľade maločlencovitých (Cryptophagidae), jeho larva je opatrená dlhými štetinami. V plodniciach húb a na miestach, kde sa bujne šíria plesne, pod starým lístím, v trúchnivejúcom dreve a pod. žijú aj niektoré ďalšie z asi 40 druhov rodu maločlenec (Cryptophagus).
Ako pripomína aj ich latinský názov, so stromovými hubami a ich požieraním je úzko spätý život mnohých drobných chrobákov z čeľade Mycetophagidae. Ich telo má vajcovitý tvar, na tmavom podklade kroviek sa rysujú rozmanité žlté ornamenty. Sú to chrobáky vzhľadom aj sfarbením dosť typické. V trúdnikoch a v starom, hubovými vláknami prerastenom dreve je bežný asi 5–6 mm dlhý druh Mycetophagus quadripustulatus, ktorého krovky sú ozdobené dvoma priečnymi prerušenými pásikmi. Nemenej hojný je o niečo menší Mycetophagus atomarius s množstvom žltých prúžkov a drobných škvrniek na krovkách. Iba 3 mm dlhý Litargus connexus, tiež žlto škvrnitý, vyhľadáva stromové huby na bukoch.
V starých stromových hubách žije pologuľovitý, 1 až 1,5 mm dlhý Aspidiphorus orbiculatus z čeľade Aspidiphoridae, ktorej je jediným zástupcom. Napriek svojim nepatrným rozmerom má pomerne značne vyvinuté kusadlá.
Druhovo veľmi bohatou čeľaďou chrobákov, vyvíjajúcich sa a žijúcich v hubách, sú Cisidae. Najobvyklejší z našich asi 40 druhov je Cis boleti, obývajúci rozličné trúdniky.
Chrobáky z čeľade potemníkovitých (Tenebrionidae) nežijú iba v múke alebo v zásobách potravín, ale nájdeme tu druhy zasahujúce do najrozličnejších biotopov vrátane druhov kolonizujúcich aj drevnaté stromové huby. Najpestrším, najnápadnejším a na teplých lokalitách aj hojným druhom žijúcim na trúdnikoch je Diaperis boleti. Ostatní huboví potemníci majú sfarbenie oveľa striedmejšie, bývajú tmavé, nanajvýš hlava a štít sú červené. Celkom tmavý je aj na trúdnikoch žijúci Boletophagus reticulatus; hrdzavý štít aj hlavu mýva na stromových hubách aj pod kôrou rozšírený chrobák Scaphidema metallicum.
Ohrozené huby a lišajníky viazané na staré stromy
Zaujímavá je existencia húb, ktoré parazitujú na iných hubách. Na pevníku dubovom (Stereum gausapatum) parazituje rosôľka Steidlerova (Tremella steidleri) a na pevníku červenajúcom (Stereum sanquinolentum) parazituje rosôľka priesvitná (Tremella encephala).
Rad húb, ktorých existencia je spätá so stromami, patrí medzi vzácne a ohrozené druhy. To platí napríklad aj o uvedenej rosôľke Steidlerovej, ktorá je považovaná za silne ohrozený druh. Z mykorizotických druhov sú v Červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov uvádzané rýdzik nádherný (Lactarius representaneus) tvoriaci mykorízu s vŕbou a brezou, rýdzik lialový (Lactarius lilacinus) žijúci s jelšou, holubinka lepkavá (Russula viscina) žijúca symbioticky s ihličnanmi (smrekom a jedľou). Mykorízu s bukami tvorí ohrozený rýdzik ostrý (Lactarius acris) a holubinka čiernobiela (Russula albonigra). Ďalšími ohrozenými druhmi, ktoré vytvárajú mykorízu na bukoch a duboch, sú pavučinec azúrový (Cortinarius coerulescens), muchotrávka cisárska (Amanita caesarea), hríb Fechtnerov (Boletus fechtneri) a hríb kráľovský (Boletus regius). Ohrozený kozák topoľový (Leccinum duriusculum), ako už názov napovedá, vytvára symbiózu s topoľom.
V Červenej knihe sú uvádzané aj druhy drevokazné. Medzi kriticky ohrozené patrí trepkovitka šafránová (Crepidotus crocophyllus), osídľujúca tlejúce padnuté kmene, a helmovka sadzová (Hydropus atramentosus), ktorá žije na padnutých kmeňoch jedlí a smrekov. Medzi silne ohrozené druhy patrí mozgovina rosôľková (Ascotremella faginea), žijúca na padnutých kmeňoch a silných vetvách listnatých stromov, a hlinák šafránový (Aurantioporus croceus), saproparazit žijúci na kmeňoch dubov. Medzi ohrozené druhy sa potom radí štítovka šafránová (Pluteus aurantiorugosus)
z tlejúcich kmeňov a dutín a outkovka vŕbová (Antrodia macra) žijúca na mŕtvych vetvách vŕb.
Lišajníky (Lichenes)
Lišajníky sú podvojné (komplexné) organizmy, ktorých stielka (thallus) je zložená z pletív (prevažne vreckatých) húb a kolónií alebo vlákien zelených rias (Chlorophyta) alebo siníc (Cyanophyta), vzácnejšie aj z iných riasových oddelení. Huba aj riasa žijú v úzkom spoločnom vzťahu (konzorcium) a tvoria morfologicky a fyziologicky jednotný celok. Vzájomný vzťah oboch organizmov je rôzny, ale prevažne sa toto spolužitie javí vždy výhodnejšie pre hubu. Zatiaľ čo huba nie je schopná samostatnej existencie, väčšina lišajníkových rias rastie aj mimo stielky lišajníka. Aj tvorba rozmnožovacích štádií bola u rias pozorovaná výhradne pri raste mimo lišajníkovú stielku. Toto spolužitie sa preto neoznačuje ako symbióza, ale ako helotizmus (alebo špeciálne lichenizmus). Predpokladá sa, že huba čerpá od riasy predovšetkým produkty fotosyntézy, naopak jej poskytuje vodu, živné soli a ochranu pred nepriaznivými vplyvmi vonkajšieho prostredia. Vo vzťahu huby a riasy sú však známe rôzne prechody od viac-menej symbiotických až po vyložene parazitické, keď hubové vlákna prenikajú haustóriami do vnútra buniek rias a usmrtujú ich.
U nás bolo zistených približne 1000 druhov lišajníkov. Vyznačujú sa špeciálnymi ekologickými nárokmi, ktoré im umožňujú osídľovať miesta, kde existencia iných rastlín je nemožná a kde spolu s niektorými riasami sú prvými priekopníkmi vegetácie. Tak majú napr. schopnosť zotrvávať dlhú dobu v suchom stave a pritom mnohokrát znášať dlhotrvajúce vysoké teploty, spokoja sa s nepatrným obsahom živín v substráte, mnohokrát sú odkázané len na minerálne látky obsiahnuté v dažďovej vode, vytvárajú rozmanité lišajníkové kyseliny, ktorými niektoré druhy naleptávajú substrát (skalu, kôru) a získavajú tým minerálnu výživu.
Rastú na najrozmanitejších podkladoch, najmä hojne na kôre stromov, zetlelom dreve, humus alebo rašeline, piesočnatej, minerálne chudobnej pôde, na skalách najrozmanitejšieho zloženia. Jednotlivé druhy lišajníkov sa však vyznačujú úzko vyhranenou ekológiou, kde významnú úlohu predstavuje kôra a borka stromov, pričom ihličnaté stromy osídľujú iné druhy než dreviny listnaté. Odlišné je aj druhové zloženie lišajníkov na horách než v pahorkatinách alebo v nížine. Lišajníky sú veľmi citlivé na stav a zmeny prostredia a často sa používajú ako citlivý bioindikátor. Zhoršujúci sa stav prostredia, najmä ovzdušia, vytvára v posledných desaťročiach z lišajníkov jedny z najohrozenejších organizmov.
Pre lišajníky je typický veľmi pomalý rast, a tak pozorovateľné prírastky sa objavujú zvyčajne až na starých stromoch. Pre svoju existenciu potrebujú relatívne veľa svetla, a preto nachádzajú optimálne prostredie na starých stromoch, ktoré buď rastú solitérne, alebo výrazne prevyšujú okolný porast. Existenciu lišajníkov na starých stromoch obyčajne podporuje aj do istej miery preriedená, presvetlená koruna.
Zoznam zvláštne chránených druhov rastlín (Príloha II. Vyhlášky číslo 395/1992 Sb.) síce žiadny lišajník neuvádza, ale v Červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov rastlín ČR nájdeme hneď niekoľko lišajníkov rastúcich na stromoch. Medzi silne ohrozené
druhy radí Červená kniha napríklad jadernicu leskú (Pyrenula nitida), čiarnicu písanú (Graphis scripta), jasanovku brvatú (Anaptychia ciliaris), stužkovec topoľový (Ramalina fastigiata) a povrazovku tlstovúskovú (Usnea filipendula). Medzi kriticky ohrozené radí napríklad stromové druhy terčovku podhorskú (Parmelia submontana), cecatku chrástnatú (Thelotrema lepadinum), kryptovku ružovú (Gyalecta ulmi) či dôlkatec pľúcny (Lobaria pulmonaria).
Machorasty a pečeňovky ako epifyty stromov
Machorasty (Bryophyta)
Machorasty patria, podobne ako lišajníky, k významnej, no opomínanej zložke živej prírody. Stielka machov nehýri farbami a len vzácne na nej objavíme inú farbu ako rôzne odtiene zelenej. Bez cievnych zväzkov nemôžu machy narásť ani do žiadnych nápadných veľkostí, a tak sú obyčajne prehliadané. Napriek tomu majú pre biosféru veľký význam – nezanedbateľnou mierou sa podieľajú na zadržiavaní vody a spolu s lišajníkmi patria medzi pionierske organizmy schopné usadiť sa aj na miestach bez pôdy. Systematicky sa machorasty delia do troch tried – na pečeňovky (Marchantiopsida), hlevíky (Anthoceratopsida) a machy (Bryopsida). Pečeňoviek bolo popísaných niekoľko tisíc druhov, z toho druhov rastúcich u nás bolo zistených asi 250. Hlevíkov bolo popísaných oveľa menej, len niekoľko stoviek, a u nás boli objavené iba štyri druhy, všetky terestrické. Najpočetnejšie zastúpenie má trieda machy s asi 15 tisícmi druhmi, z toho u nás rastie asi 650 druhov. Medzi najrôznejšími substrátmi, ktoré machy a pečeňovky osídľujú, nechýba ani kôra stromov a odumreté, tlejúce drevo. Medzi druhy rastúce na kmeňoch a silných vetvách stromov alebo na mŕtvom či tlejúcom dreve patria z pečeňoviek napríklad krocnica vidličnatá (Metzgeria furcata), brvitec prekrásny (Ptilidium ciliare), kovanec plochý (Frulania dilatata), struhatka sploštená (Radula complanata) a obhrebenka rôznolistá (Lophocolea heterophylla). Z machov rastie na stromoch a na dreve najmä olazivec obecný (Isothecium myurum), prútnik chlponosý (Bryum capillare), srpnatka háčkovitá (Drepanocladus uncinatus), rokyt cyprusovitý (Hypnum cupressiforme) či rokýtek obecný (Amblystegium serpens).
Ani v prípade machorastov neuvádza Zoznam zvlášť chránených druhov rastlín (Príloha II. Vyhlášky číslo 395/1992 Sb.) žiadny druh, ale v Červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov rastlín ČR nájdeme niekoľko machov a pečeňoviek rastúcich na stromoch. Medzi ohrozené druhy zaraďuje Červená kniha napríklad pečeňovku s názvom krepinka bledá (Cephalozia leucantha) a machy krútenec širokoslistý (Tortula latifolia – epifyt na vŕbach) a zrnitka zelená (Zygodon viridissimus – epifyt na javore a buku).
Bezstavovce na stromoch: mäkkýše, pavúky a kosačky
Bezstavovce (Evertebrata)
Ako bezstavovce sa súhrnne označujú všetky kmene živočíšnej ríše, ktoré nemajú vyvinutú strunu chrbtovú. Odhaduje sa, že na našom území žije vyše 40 000 druhov mnohobuníkových živočíchov a z toho je takmer 99 % živočíchov bezstavovcov. Je zrejmé, že znalosť väčšiny druhov z tohto druhového bohatstva je vyhradená len niekoľkým špecialistom.
Ak huby sú najdôležitejšou súčasťou prvého „poschodia“ potravinovej pyramídy, ktorej základom je strom, potom bezstavovce sú súčasťou hneď niekoľkých „poschodí“. Medzi bezstavovcami sú ako druhy fytofágne, ktoré sa živia listami, kvetmi alebo plodmi stromov (vošky, niektoré chrobáky alebo motýle), tak aj druhy polyfágne, živiace sa ako rastlinnou potravou, tak aj inými živočíchmi (napríklad niektoré slimáky a niektoré kobylky a plošice), a druhy čisto dravé, živiace sa inými bezstavovcami. Typickými zástupcami dravých bezstavovcov sú napríklad dlhošijky, zlatoočky či niektoré chrobáky a všetky pavúky. V predchádzajúcich odsekoch už bola venovaná pozornosť veľkému množstvu bezstavovcov, žijúcich na stromoch, ktorí sa živia hubami alebo drevom, ktoré je činnosťou húb narušené. Samotné bezstavovce tvoria významnú zložku potravy mnohých ďalších živočíchov (predovšetkým vtákov a netopierov), ale aj iných dravých bezstavovcov. Často tvoria bezstavovce aj niekoľko stupňov potravinovej pyramídy. Tak napríklad larvy chrobákov a húsenice motýľov bývajú napádané larvami lumkov, ktoré sa nimi živia. Ale aj larvy lumkov majú svojich nepriateľov medzi hmyzom – napádajú ich larvy oveľa menších osičiek chalcidiek (blanokrídlovce). Druhy, späté so životom stromu, nájdeme predovšetkým v dvoch kmeňoch bezstavovcov. Sú to mäkkýše a najmä článkonožce, ktorým jednoznačne dominuje trieda hmyzu.
Kmeň mäkkýšov je, v porovnaní s článkonožcami, v našich klimatických podmienkach druhovo veľmi chudobný. Napriek tomu aj tu nájdeme niektoré druhy, ktoré majú úzke ekologické väzby na stromy. Ako príklad možno uviesť napríklad slimáka popolavého (Limax cinereoniger), ktorý sa zdržiava na živých kmeňoch aj na parezoch a tliejúcom dreve a často ho nachádzame pod odlúpenou kôrou. Úzka väzba na stromy u podkornatky pruhovanej (Lehmannia marginata) je badateľná aj z slovenského pomenovania. Podkornatka vylézá za vlhkého počasia až vysoko do korún stromov a obľubuje najmä buky. Mnoho druhov slimákov síce nevylézá na stromy, ale tvoria súčasť špecifickej fauny obývajúcej tliejúce lístie a hrabanku pod stromami. Mäkkýše sú všeobecne vnímaní ako zákerní škodcovia, ktorí zožerú všetko zelené. V skutočnosti je čisto bylinožravých druhov len malá časť. Prevládajú druhy všežravé, ktoré sa živia ako zelenými časťami rastlín, tliejúcimi látkami a hubami, tak aj inými uhynutými bezstavovcami a dokonca aj trusom. Okrem toho existujú aj druhy, u ktorých prevláda dravý spôsob života, ako napríklad u skelnatky západnej (Oxychilus draparnaudi) – drobného, kobaltovo modrého slimáka s olivovo hnedou ulitou. Žiadny z arborikolných druhov mäkkýšov nepatrí medzi kalamitné, premnožujúce sa druhy a vretenatica moravská (Vestia ranojevici moravica), žijúca pod kôrou padnutých aj stojacich kmeňov, a tenkostienka sedmohradská (Hygromia transsylvanica), žijúca v listnatej, predovšetkým bukovej hrabanke, sú Červenou knihou považované dokonca za ohrozené druhy.
Najvýznamnejšími (a najpočetnejšími) triedami kmeňa článkonožcov (Arthropoda) sú pavúkovce (Arachnida) a hmyz (Insecta).
Do triedy pavúkovcov patrí päť radov – pavúky (Araneida), kosci (Opilionida), roztoče (Acarina), škorpióny (Scorpionida) a škorpióniky (Pseudoscorpionida).
Pavúky majú telo tvorené dvoma hlavnými časťami, hlavohruďou (cephalothorax alebo prosoma) a zadočkom (opistosoma), ktoré sú zreteľne oddelené stopkovitým zúžením. Po stranách ústneho otvoru sú charakteristické klepietka (chelicery), na ktorých vyúsťuje jedová žľaza, a makadlá (pedipalpy). Pavúky majú vždy štyri páry nôh (na rozdiel od hmyzu, ktorý má tri páry) a na zadočku pradúce bradavky, na ktorých vyúsťujú pradúce žľazy produkujúce rôzne typy vlákien na rôzne účely (jednoduché, lepivé). Nie všetky pavúky pradú klasické siete a pradúce žľazy nie sú u všetkých druhov rovnako vyvinuté. Napríklad krabičníky (výnimoční aj tým, že na rozdiel od iných pavúkov dobre vidia) nevytvárajú vôbec žiadne siete, a ak produkujú nejaké vlákno, slúži im len ako akési „záchranné lano“. Zvláštnym pradúcim aparátom je pradúce políčko (cribellum), ktorým sú vybavené napríklad cedivky (Amaurobius ssp.) a ktoré umožňuje produkovať zvlášť jemné lapacie vlásenie, ktorým vypĺňajú sieť zo základných vlákien. Usporiadanie siete je špecifické pre každý druh a niekedy je aj dôležitým rozoznávacím znakom. Každý druh pavúkov obýva určitý špecifický biotop. Svoje charakteristické druhy majú teda aj stromy. Typickým príkladom môže byť napríklad križiak podkorový (Nuctenea umbratica), ktorý sa cez deň skrýva pod odlúpenou kôrou stromov alebo v ich štrbinách a aktívnym sa stáva za súmraku. V korunách stromov žije s obľubou aj krabičník zelený (Diaea dorsata). Ihličnany si za svoj domov vyberá križiak vírový (Cyclosa conica). Zďaleka nie všetky pavúky sú také bežné ako známy pokutník domáci a rad druhov je dokonca na zozname ohrozených druhov. Medzi ohrozené druhy, žijúce na stromoch, patrí napríklad krabičník Diaea pictilis, ktorý obýva vetvy starých solitérnych dubov, slieďák Pardosa ferruginea, žijúci pod kôrou kmeňov smrekov, alebo plachetnatka Stemonyphantes conspersus, žijúca na smrekoch vo vyšších polohách. Uvedené príklady sú len zlomkom druhového bohatstva pavúkov. Všetky pavúky sú dobrí lovci a významní predátori iných druhov článkonožcov.
Kosci sa navonok podobajú pavúkom, na prvý pohľad sa však odlišujú široko zrastenými hlavohruďou a zadočkom, takže ich telo vytvára jednotný celok bez stopkovitého zúženia. Kosci nemajú pradúce bradavky a nepradú žiadne siete. Živia sa uhynutými bezstavovcami, tliejúcimi látkami a niekedy aj aktívne lovia drobnejšie živočíchy. Potravnými špecialistami medzi koscami sú klepietkár členený (Ischyropsalis hellwigi) a ďalší klepietkári, ktorí sa živia mäkkýšmi vrátane slimákov, ktorých vykusujú z ich ulít. Nájdeme ich na najrôznejších stanovištiach, teda aj na stromoch.
Roztoče sú väčšinou drobné až mikroskopické pavúkovce, ktorých telo taktiež nie je výrazne rozčlenené na hlavohruď a zadočok. K roztočom patrí rad poľnohospodársky významných druhov (škodcov kultúrnych plodín, ale aj ich predátorov) aj cudzopasníkov zvierat a človeka. Roztoče sú bezpochyby dôležitou súčasťou fauny aj na stromoch, kde sa môžu živiť tliejúcimi organickými látkami, sáním na listoch, ale aj ako predátori iných bezstavovcov vrátane iných roztočov. Samotné sa potom stávajú dôležitou zložkou potravy dravého hmyzu.
Škorpióniky sú pomerne drobné pavúkovce zvyčajne s predĺženým telom rozlíšeným na dva oddiely, hlavohruď (prosoma) a zadočok (opistosoma), a s nápadne dlhými klepietkami. Na rozdiel od škorpiónov nemá pomerne široký zadočok na konci zvláštny článok s jedovou žľazou. Niekoľko desiatok u nás žijúcich druhov žije skryto v skriniach, knižniciach, v prírode v hrabanke, machu a pod kôrou. Lovia roztoče, chvostoskoky a pisivky.
Škorpióny sú nápadné pavúkovce s pomerne mohutným telom tvoreným silnou hlavohruďou s mohutnými chelicerami a výrazne odlišeným zadočkom s užšími koncovými článkami s jedovou žľazou na konci. U nás žije jediný druh iba na jedinom lokalite mimo areálu súvislého rozšírenia. Z hľadiska biotopu stromu sú škorpióny bezvýznamné.
Hmyz na stromoch: od vošiek a plošticí až po chrobáky a motýle
Trieda hmyzu (Insecta) sa obvykle delí do tridsiatich dvoch radov, z ktorých niektoré u nás vôbec nežijú (termity, strašilky), alebo majú len okrajový význam. Druhovo najbohatším radom hmyzu sú chrobáky (Coleoptera). Počet druhov chrobákov sa odhaduje na 350 tisíc. Druhým najpočetnejším a zároveň najnápadnejším radom sú motýle (Lepidoptera), počet ich druhov sa odhaduje na 165 tisíc. Významnými a početnými radmi sú taktiež blanokrídlovce (Hymenoptera) a dvojkrídlovce (Diptera). Úzky vzťah k stromom možno nájsť aj u niektorých druhov ďalších radov.
Ušienok obyčajný (Forficula auricularia – rad ušienky – Dermaptera) je takmer vždy súčasťou dendrofauny, ale vyskytuje sa aj v iných biotopoch. Je všežravec, likviduje zvyšky mŕtvych tiel, aktívne loví iný hmyz, predovšetkým vošky.
Kobylka dubová (Meconema thalassium – rad kobylky – Ensifera) žije, ako názov napovedá, na duboch, je to všežravec, ktorý loví iný hmyz, ale žerie aj listy.
V rade rovnokrídlovcov (Homoptera) prevažujú drobní, v záhradníctve dobre známi fytofágni paraziti – vošky, červce, molice a mery. Mnohé z nich sú úzko špecializované na niektoré stromy – napríklad hojná korovnica zelená (Sacchiphantes viridis) na smrek, zriedkavo sa vyskytujúce klenutce (Kermes quercus a K. roboris) špecializované na dub, mera jelšová (Psylla alni) na jelše či voška Phyllaphis fagi na buky a Tetraneura ulmi na brezy.
Rad ploštica (Heteroptera) zahŕňa ako fytofágne druhy, ako sú napríklad kňažica materská (Elasmucha grisea), ktorá saje listy na brezách a jelšiach, alebo kňažovka stromová (Acanthosoma haemorrhoidale), ktorá vysáva pletivá drevín, tak aj druhy dravé, ktoré lovia iné bezstavovce. Dravými druhmi sú napríklad lovčica (Himacerus apterus), ktorá na stromoch loví a vysáva iné bezstavovce, klopuška mravčia (Myrmecoris gracilis), ktorá sa živí výhradne voškami a prispôsobila svoj vzhľad mravcom, s ktorými o vošky súperí, alebo hladienka hájová (Anthocoris nemorum), dravá ploštice živiaca sa okrem iného aj roztočmi.
Blanokrídlovce v dutinách stromov: mravce, sršne, včely a žlabatky
Úzku väzbu na stromy má aj mnoho príslušníkov z radu blanokrídleho hmyzu (Hymenoptera). Svoje hniezda v dutinách stromov si stavia včela medonosná (Apis mellifera), hmyzožravá sršeň obyčajná (Vespa carbo) a príležitostne aj niektoré osy (ktoré však dávajú prednosť opusteným zemným norám). Duté a trúchniace kmene osídľujú aj niektoré druhy mravcov, predovšetkým mravec čiernoleský (Lasius fuliginosus), mravec drevorubač (Camponotus ligniperda), mravec štvoškvrnný (Dolichoderus quadripunctatus) a mravec (Liometopum microcephalum), ktorý osídľuje najmä duté lipy a duby. Mravce sa v stromoch neživia drevom, ako by sa mohlo zdať (mravec drevorubač), ale väčšinou tu prenasledujú larvy iného hmyzu, prípadne sa živia hubami. Vo všetkých kolóniách sociálne žijúceho hmyzu sa udržiava pomerne stále podnebie. Je tu často aj dostatok potravy, a tak všetky tieto kolónie mávajú aj svojich pravidelných podnájomníkov. Hniezda sršňov a os majú len krátku životnosť, na jeseň sú opustené a do jari sa rozpadajú. Neslúžia však za príbytok len svojim staviteľom, ale často sa v nich usídľujú aj ďalší „nájomníci“. Častým
hosťom u sršňov býva napríklad chrobák drabčík sršňový (Velleius dilatatus). Veľmi mnoho druhov chrobákov hostí aj mraveniská, kde nachádzame najmä najrôznejšie drabčíky (Staphylinidae), ale aj príslušníkov ďalších čeľadí – hmatavce (Pselaphidae), príslušníkov čeľade Scydmaenidae alebo mŕtvičníky (Histeridae). Hniezda včiel poskytujú potravu v prírode nie príliš hojnému drobnému motýľovi zavíjačovi voskovému (Galleria mellonella), ktorý sa živí voskom. Na rozdiel od voľnej prírody je v úľoch oveľa hojnejší a je tu považovaný za škodcu. Aj spoločnosť stromových mravcov vyhľadáva celý rad chrobákov, predovšetkým z rodov Trichomyx, Batrius, Batrisodes, Amauromyx, Saulcyella, Thoracophorus, Anemadus, Nemadus alebo Amphotis.
„Obydlie“ pre svoje larvy buduje v mŕtvom dreve aj drvodejka fialová (Xylocopa violacea). Drvodejka hĺbi v mŕtvom dreve až 30 cm dlhé chodbičky, ktoré plní peľom, do ktorého kladie vajíčka.
Ďalšie druhy blanokrídlych sú fytofágne a stromy vyhľadávajú ako svoj zdroj potravy, tak napríklad ploskochrbtica borová (Acantholyda erythrocephala) sa živí ihlicami borovíc, húsenice piatky brezovej (Cimbex femorata) sa živia listami brezy a dospelci okusujú prstencovite kôru mladých vetvičiek. Typickými tvorcami háľok na stromoch sú žľabatky. Žľabatka bezkrídla (Biorhiza palida) má pomerne zložitý vývin, pri ktorom sa striedajú pohlavné a nepohlavné (partenogenetické) generácie. Z háľok, ktoré sa vyvíjajú na listoch duba, sa v lete liahnú imaga oboch pohlaví, ktoré sa pária, a samičky potom kladú vajíčka na korene duba. Z háľok, ktoré sa vytvoria na koreňoch, sa na jar liahnú len samičky, ktoré partenogeneticky (bez oplodnenia) kladú vajíčka na listy. Podobne sa striedajú pohlavné a nepohlavné generácie aj u žľabatky listovej (Cynips quercusfolii), len s tým rozdielom, že obe generácie sa vyvíjajú len na listoch duba. Háľky, ktoré sa pôsobením žľabatiek tvoria na duboch, ale aj na iných drevinách, mávajú často aj ďalších „podnájomníkov“, ktorí sa živia pletivom háľky, napríklad húsenice obáľačov (napr. Pammene ssp.).
Zaujímavý spôsob obživy majú larvy pílorepcov. Samička pri kladení vajíčok vybaví každé vajíčko oídiami húb zo skupiny Basidiomycetes a larva sa potom živí podhubiami, ktoré rastú na povrchu chodbičky, ktorú larva hĺbi. Týmto spôsobom sa živia napríklad larvy pílorepca jelšového (Xiphydria camelus) vo vetvičkách jelše alebo pílorepca veľkého (Urocerus gigas) a pílorepca fialového (Sirex juvencus) na chorých alebo aj čerstvo spadnutých ihličnatých stromoch. Z toho istého radu blanokrídleho hmyzu sú aj vzhľadovo trochu podobní parazitoidi píloRepcov – lumky. Do larev píloRepcov kladie vajíčka napríklad lumok veľký (Rhyssa persuasoria). Lumok (Ephialtes manifestator) kladie vajíčka do larev tesárikových a lumok (Protichneumon pisorius) kladie vajíčka do húsenic nočných motýľov. Larva sa vyvíja v živej húsenici, ktorá sa dokonca ešte zakuklí, a larva dokončuje vývin až v kukle motýľa, z ktorej sa potom vyliahne namiesto neho.
Dvojkrídly hmyz a voda v dutinách: skrytý svet pestríc a komárov
Aj niektorí príslušníci radu dvojkrídleho hmyzu (Diptera) vykazujú úzku väzbu na stromy. Nájdeme tu ako druhy, ktorým strom poskytuje obživu, tak ich predátorov. Medzi druhy fytofágne patria napríklad hálčivky, ktoré prezrádzajú svoju prítomnosť tvorbou háľok. Typické, nezameniteľné háľky na listoch buka vytvára hálčivka Mikiola fagi. Naopak medzi dravé druhy dvojkrídlych patria pestrice,
ktoré sa s veľkou chuťou živia najmä voškami. Drevokazný hmyz v jeho chodbičkách prenasledujú larvy rúpca žltého (Laphria flava), ktoré sa tu následne aj kuklia. Špecifických obyvateľov má voda, ktorá sa zhromažďuje v dutinách vydlabaných kmeňov a v priehlbinách medzi kmeňmi viacekmeňových exemplárov stromov. Táto tekutina býva značne kyslá s vysokým obsahom rozpustených huminových kyselín a tliejúcej organickej hmoty a v mnohých smeroch pripomína vodu v rašelinných jazierkach. Navyše bývajú tieto miniaturné nádrže silne zatienené s nízkou konštantnou teplotou a umožňujú tak extrazonálnu (mimo súvislú oblasť rozšírenia) existenciu chladnomilných severských a horských druhov (Kramář, 1958; Reichholf-Riehm, 1997). V tomto prostredí sa dobre darí nielen niektorým prvokom a vírnikom (pravidelne býva prítomný vírnik Habrotrocha tripus), ale aj larvám niektorých druhov dvojkrídleho hmyzu. Zvyčajne tu možno zastihnúť napríklad pestricu smrtihlávku (Myatropa florea) alebo larvy takzvaných arborikolných komárov – Aëdes geniculatus, alebo zriedkavo sa vyskytujúci druh anofeles čierny (Anopheles plumbeus).
Arborikolné chrobáky: bystrušky, nosáče a zobonôžky na listoch a kôre
Druhovo najbohatším radom hmyzu sú chrobáky (Coleoptera), a tak je pochopiteľné, že majú bohaté zastúpenie aj medzi arborikónnymi druhmi.
Voľnú väzbu na stromy majú dravé bystrušky (Carabidae), ktoré môžeme nájsť v desiatkach druhov predovšetkým na zemi v lesoch a pod veľkými stromami. Väčšinou bývajú cez deň ukryté pod kameňmi, pod kládami, v metrovom dreve a pod kôrou, inokedy v pňoch a v machu. Ich potravou sú najčastejšie larvy iného hmyzu, kukly, niekedy aj dospelý hmyz a slimáky. Nápadným chrobákom je bystruška zlatolesklá (Carabus auronitens), v spoločenstve starých bukov a dubov nájdeme našu najväčšiu bystrušku, robustnú, 3,5–4 cm dlhú bystrušku koženú (Carabus coriaceus). Jej potravou sú slimáky aj slimáky ulitníky, rozmanitý hmyz a jeho larvy, mravčie kukly, dážďovky a dokonca aj menšie mršiny. K hojnejším druhom patrí bystruška fialová (Carabus violaceus), ktorej je podobná asi rovnako veľká bystruška hladká (Carabus glabratus). Po stromoch vie dobre liezť bystruška vrásčitá (Carabus intricatus), jeden z našich najkrajších druhov, ktorého možno nájsť pod kôrou kmeňov aj vo výške niekoľkých metrov. Na prezimovanie zalézá do starých pňov.
Oveľa užšiu väzbu na stromy majú druhy, ktorým poskytujú niektoré časti stromu potravu. Na listoch síce očakávame skôr húsenice motýľov, ale listy slúžia za potravu aj niektorým chrobákom a ich larvám. Najčastejšie sa na listoch živia nosáče (Curculionidae). Ich rody Polydrosus, ako aj blízky rod Phyllobius poskytujú na jar dosť bohatý výber farebne zaujímavých druhov. Žiarivo zelený je nosáč Polydrosus sericeus, striezlivejšie vyzerajú medené šupinky na krovkách Polydrosus mollis. Ihličím borovíc (ale aj listím dubov) sa živí imago jedného z našich veľkých chrobákov – chrobáka mlynárika (Polyphylla fullo). Jeho larvy však nemajú so stromami veľa spoločného a živia sa v zemi koreňmi rôznych bylín.
Zaujímavým (až kurióznym) spôsobom využívajú listy nosáčiky. Príkladom môže byť nosáčik brezový (Deporaus betulae), jeden z niekoľkých druhov nosáčikov žijúcich na stromoch (čeľaď Attelabidae). Je hojný od konca apríla, keď sa zdržiava na mladých brezových listoch, avšak aj na jelši, lieske, habri aj buku. Samičku vedie zvláštny inštinkt k zabezpečeniu vajíčok a lariev. Z listov vytvára roličky, do ktorých kladie vajíčka a ktoré potom slúžia pre larvy ako úkryt. Keď si vyhliadne vhodný list, zahryzne sa do jeho okraja, od ktorého vedie esovito prehnutý rez, prekusuje vedľajšiu listovú žilnatinu, až sa dostane k hlavnému nervu, ktorý vynechá a pokračuje ďalej, v miernejšej krivke,