Výškové práce na stromoch: techniky, vybavenie a bezpečnosť
Sprievodca výškovými prácami na stromoch — od rebríkov a vysokozdvižných plošín cez stromolezecké techniky DdRT/SRT až po vybavenie a postupný výrub stromov. Všetko pre arboristov.
Výškové práce na stromoch: techniky, vybavenie a bezpečnosť
Ako sa bezpečne dostať do koruny stromu? Porovnáme rebríky, vysokozdvižné plošiny a stromolezecké techniky vrátane vybavenia, lán, úväzov a postupného výrubu stromov.
Čo sú výškové práce na stromoch a prečo si vyžadujú odbornosť
Techniky výškových prác pri ošetrovaní stromov
Pestovanie stromov v mestských stanovištných podmienkach so sebou prináša potrebu vykonávať celý rad úkonov vo výškach. Ide napr. o orezávanie stromov, ale aj o rôzne konzervačné ošetrenia, statické zabezpečenie korún (viazanie koruny), výrub stromov v sťažených podmienkach, inštaláciu najrôznejších zariadení a pod. Výškové práce na stromoch sú nebezpečnou prácou a mali by ich vykonávať iba odborne a fyzicky spôsobilí pracovníci — v profesionálnej arboristike ide o jednu zo základných disciplín. Na realizáciu práce vo výškach máme rôzne prostriedky, ktorých výber by mala ovplyvňovať predovšetkým bezpečnosť, efektivita, kvalita a cena. Voľba daného prostriedku závisí od konkrétnej situácie a možností realizačnej firmy.
Nástroje na orezávanie stromov na diaľku: píla na násade, nožnice na násade a motorové píly
Možné spôsoby práce vo výškach okrem stromolezeckých techník
Špeciálne nástroje na prácu na diaľku
Nástroje na prácu na diaľku umožňujú vykonávať konkrétne práce buď priamo zo zeme, alebo z pevnej pozície v korune stromu. Do tejto kategórie patria napríklad nožnice na dlhej násade, ďalej ručné píly na násadách (medzi arboristami slangovo nazývané „pinohy“) a odvetvovacie reťazové píly, prípadne kotúčové píly s diaľkovým pohonom na špeciálnych nosných ramenách. Výhodou týchto nástrojov je dostupnosť aj pre pracovníkov bez špeciálneho školenia na výškové práce. Tieto nástroje však majú len obmedzený dosah aj možnosti a sú pomocným doplnkovým vybavením. Rez s nimi nebýva plne rovnocenný rezu vykonávanému klasickým náradím zblízka. Ich použitie by teda nemalo nahrádzať rez zblízka, ale malo by byť iba nutnou alternatívou.
Píla na násade (pinoha)
Pinoha je slangový výraz pre malú ručnú pílu pripevnenú na násade. V lesníctve sa môžeme stretnúť s termínom odvetvovacia píla, ktorá slúži výhradne na odrezávanie spodných konárov pri kmeni do výšky až 8 m. Na tento účel majú tieto píly aj svoje špecifiká, ktoré pinohy nemajú, ale v zásade sú použiteľné aj pre arboristov. Píla na násade sa používa na dosiahnutie vzdialených miest, kam sa lezec z rôznych dôvodov nemôže dostať, prípadne na sťahovanie zavesených konárov alebo na manipuláciu s lanom. Oba nástroje sú pripevnené k násadám rôznych dĺžok z dreva, laminátu, plastu či hliníka. Hliníkové násady bývajú teleskopické, čo zvyšuje univerzálnosť a efektívnosť pri používaní. Píla na násade slúži na rezanie konárov na diaľku až do priemeru rezanej časti 100 mm.
Nožnice na násade
Nožnice na násade sú nožnice nasadené na dlhšej tyči, ktoré sa používajú na odstrihávanie konárikov menšieho priemeru (cca do 30 mm). Kedysi sa často používali na odstrihávanie húseničích hniezd z korún stromov. Tento nástroj sa používa na odstrihnutie konárikov v okrajových a spodných častiach koruny (napr. pri zdvíhaní podjazdnej a podchodnej výšky koruny, redukčných rezoch a pod.) a v niektorých prípadoch pri výchovnom reze mladých stromov. Nožnice by mali byť usadené na otočnej hlave, aby bolo možné prispôsobiť strihací mechanizmus správnemu vedeniu rezu. S nožnicami na násade sa väčšinou pracuje zo zeme alebo z vysokozdvižných plošín.
Píla a nožnice na násade
Motorové rezacie stroje na prácu na diaľku
Túto skupinu špeciálnych strojov reprezentujú hlavne reťazové odvetvovacie píly používané v lesníctve a rôzne typy kotúčových píl na vysokozdvižných hydraulických ramenách. Ich využitie v arboristike je však veľmi sporadické (najmä v našich podmienkach). Stretávame sa s nimi napríklad pri likvidácii kalamít a živelných pohrôm, na ťažko prístupných miestach, v lesných porastoch a pod. Pre každodennú prax arboristov majú len okrajový význam.
Práca na rebríku: pravidlá, bezpečnostné predpisy a riziká pádu
Rebríky
Použitie prenosných rebríkov je častým riešením prác vykonávaných v malých výškach (max. do 5 m), najmä pre firmy, ktoré sa inak na výškové práce nešpecializujú. Použitie rebríka na vykonávanie akejkoľvek práce je však bez použitia prostriedkov osobného zabezpečenia proti pádu vždy prácou rizikovou a veľmi nebezpečnou. Rebrík by sa mal používať po zrelej úvahe a po zhodnotení efektivity, bezpečnosti aj schopností pracovníka, ktorý prácu vykonáva. Akákoľvek činnosť na rebríku musí byť vždy v súlade s platnými bezpečnostnými predpismi — na Slovensku ich stanovuje najmä nariadenie vlády SR č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov a zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Najdôležitejšie zásady bezpečnej práce na rebríku sú: – na rebríkoch je zakázané pracovať nad sebou, – na rebríkoch sa nesmú vykonávať práce, pri ktorých sa používajú pneumatické nástroje, reťazové píly a iné podobné nebezpečné nástroje, – najväčšia povolená dĺžka prenosných drevených rebríkov je 8 m, – rebríky používané na výstup musia presahovať výstupnú plošinu o 1,1 m, – na zaistenie stability musí byť rebrík zabezpečený proti posunutiu, bočnému vychýleniu, prevráteniu alebo roztvoreniu, – sklon jednoduchého rebríka nesmie byť menší ako 2,5 : 1, – povrazové rebríky možno použiť iba na výstup a zostup pracovníkov, – na rebríku sa smie pracovať len v bezpečnej vzdialenosti od jeho horného konca, pri jednoduchom rebríku vo vzdialenosti chodidiel najviac 0,8 m, pri dvojitom najviac 0,5 m od konca rebríka, – pri práci na rebríku, keď je pracovník chodidlami vo výške väčšej ako 5 m, musí používať osobné zabezpečenie proti pádu.
Na trhu je široká škála rôznych výsuvných a skladacích, najčastejšie hliníkových rebríkov, ktoré sú svojimi konštrukciami viac alebo menej vhodné aj na práce na stromoch. Niektoré rozkladacie typy sa s úspechom používajú pri výchovných rezoch mladých stromov. Rebríky veľmi často používajú stromolezci na ľahké dosiahnutie prvých konárov v korune, aby potom ďalej postupovali pomocou stromolezeckých techník.
Najviac úrazov pri výškových prácach býva práve pri použití rebríkov. Väčšina ľudí má tendenciu nebezpečenstvo pádu podceňovať, čo robí rebrík oveľa nebezpečnejším, než v skutočnosti je. Pracovník pri práci zamestnáva minimálne jednu, často aj obe ruky, a pri sústredení na vykonávanú činnosť mení svoje ťažisko bez toho, aby si to uvedomoval. Pri páde z malej výšky sa nestihne pretočiť na nohy a môže si privodiť veľmi vážne zranenie (napr. hlavy alebo chrbtice). Než riskovať vlastné zdravie alebo zdravie svojich pracovníkov, je lepšie buď použiť inú, bezpečnejšiu alternatívu, alebo prizvať na pomoc špecialistov na prácu vo výškach.
Vysokozdvižné plošiny na ošetrovanie stromov: výhody, nevýhody a využitie
Vysokozdvižné plošiny
Vysokozdvižné (manipulačné) plošiny boli a sú pravdepodobne najbezpečnejším spôsobom práce v korunách stromov. Pracovník sa pohybuje iba v priestore pracovného koša, z ktorého navyše pri splnení určitých podmienok môže bezpečne používať aj motorové reťazové píly. Práca s plošinou nie je fyzicky ani psychicky taká náročná ako práca pomocou lezeckých techník. Navyše pracovník v pracovnom koši nemusí byť špeciálne školený na práce vo výškach ani na prácu s plošinou, ak ju sám neovláda (to nemusí byť vždy výhoda). Z pracovného koša je tiež možné bezpečne dosiahnuť úplné konce konárov, ktoré bývajú pre stromolezcov často ťažko dostupné. Pri použití plošiny je pracovník o niečo menej závislý od počasia než stromolezec (napr. mokrý alebo namrznutý strom).
Naopak nevýhodou vysokozdvižných plošín je ich veľkosť, nízka mobilita, zlá dostupnosť vo svahoch, často nemožný prístup do vnútroblokov a uzavretých priestorov, ako sú cintoríny, dvory a pod. Veľkou hmotnosťou stroja dochádza tiež k nežiaducemu zhutňovaniu pôdy v oblasti koreňovej zóny stromu. V závislosti od veľkosti plošiny je obmedzený aj dosah pracovného koša. S pracovným košom sa tiež často nedá dostať dovnútra koruny, zvlášť keď je vetvenie husté. Neopatrnou manipuláciou s pracovným košom môže dôjsť aj k odretiu kmeňa a konárov. V neposlednom rade tu prichádza do úvahy aj negatívny vplyv na životné prostredie v podobe splodín a hluku (neplatí pri plošinách s elektrickým pohonom), čo môže byť problém najmä v obytných zónach.
Vysokozdvižné plošiny, ktoré sa u nás používajú na rez stromov, sú síce za určitých podmienok bez problémov použiteľné, avšak z hľadiska arboristiky nie sú ideálne. Bežne používané plošiny „nepočítajú“ so zložitými manévrami, ktoré je potrebné v korune vykonávať. Majú malý akčný rádius pracovného ramena a zbytočne veľký pracovný kôš pre dve osoby s hranatým železným zábradlím. Pracovný kôš zle preniká medzi konármi do vnútra koruny a ľahko sa zachytáva o konáre, čím často spôsobuje zbytočné mechanické poranenia.
Oveľa vhodnejšie sú špeciálne plošiny zahraničnej výroby, účelovo upravené na ošetrovanie stromov. Tieto plošiny majú jednomiestne pracovné koše z hrubých tvrdených plastov s oblými rohmi a bez ostrých hrán. Pracovné rameno je vyklápateľné do všetkých strán, môže pracovať úplne zvislo, vodorovne alebo sa zalomiť aj pod úroveň terénu, na ktorom stojí podvozok. Niektoré typy plošín majú aj teleskopicky výsuvný pracovný kôš, v ktorom navyše môže byť pripojená ľahká hydraulická reťazová píla. Pri moderných typoch je obsluha z pracovného koša zjednodušená použitím riadiacej páky na ovládanie jednou rukou. Obstarávacia cena takýchto strojov je však pre bežné prevádzky bohužiaľ zatiaľ príliš vysoká.
Napriek tomu majú plošiny v súčasnosti široké uplatnenie, najmä v miestach s dobrými príjazdovými možnosťami a malým nebezpečenstvom nežiaduceho zhutnenia pôdy. Voľbe vysokozdvižnej plošiny by mala predchádzať zrelá úvaha o efektivite a kvalite výslednej práce. Nemalo by dochádzať k zníženiu kvality výslednej práce napríklad preto, že rameno s pracovným košom nedosiahlo do potrebnej výšky alebo nebolo možné dostať sa cez husté vetvenie dovnútra. Veľmi sa osvedčuje kombinácia použitia vysokozdvižných plošín a práce z lana pomocou lezeckých techník.
Vysokozdvižné plošiny však majú v mnohých prípadoch aj svoje nezastupiteľné miesto. Ako príklady by sme mohli uviesť: – tvarovacie rezy živých stien, – výchovný rez mladých stromov, – dosiahnutie okrajov koruny, – rez alebo výrub staticky problematických stromov, – vykonávanie jednorazových zásahov pozdĺž ciest (úprava podjazdnej výšky, redukčný rez v okolí nadzemných vedení a pod.), – možnosť bezpečného použitia reťazových píl.
Pre prácu s plošinami platia osobitné pravidlá obsluhy a bezpečnosti prevádzky, ktoré musia byť pri ich použití splnené.
Žeriavy a vrtuľníky ako okrajové prostriedky arboristickej práce
Mechanizácia okrajového významu
Do tejto podkapitoly môžeme zaradiť všetko ostatné, čím sa dá do koruny stromu dostať, ale nepoužíva sa v bežnej praxi. Ide väčšinou o prostriedky okrajového významu od najrôznejších výsuvných rebríkov cez špeciálne polohovacie rampy až po vrtuľníky. Jedným z prostriedkov, ktorý je v tejto širokej škále u nás neprávom opomínaný, a v zahraničí napriek tomu hojne používaný, je žeriav. Použitie žeriava má svoj význam predovšetkým pri tzv. postupnom výrube veľkých alebo rizikových stromov. Žeriav je ideálnym a veľmi produktívnym pomocníkom tam, kde nie je možné spíliť celý strom naraz alebo aspoň jeho veľké časti zhodiť priamo na zem a kde je potrebné vykonať zásah čo najrýchlejšie. Podmienkou sú, samozrejme, vhodné príjazdové možnosti. S pomocou žeriava je možné od stromu postupne, pomaly a s minimálnym odpadom oddeľovať obrovské kusy konárov a kmeňa bez toho, aby došlo k poškodeniu okolia. Táto metóda by si u nás zaslúžila väčšiu pozornosť a rozšírenie, najmä u odborných arboristických firiem, nielen vďaka svojim praktickým výhodám, ale aj vzhľadom na celkovú postupujúcu profesionalizáciu odboru.
Ďalším z radu veľmi okrajových prostriedkov na prácu v extrémnych podmienkach sú vrtuľníky. Tie sa využívajú napríklad pri presádzaní vzrastených stromov, výrube a približovaní stromov z miest nedostupných pre inú mechanizáciu. V našich podmienkach sa s vrtuľníkmi stretneme skôr v lesníctve než v arboristike. Práca s vrtuľníkmi je nielen finančne veľmi nákladná, ale aj nebezpečná. Napríklad pri použití vrtuľníka nad vzrasteným smrekovým porastom je 10 m pod strojom rozkyv vrcholcov 3 m (Theuer, 1982). V súčasnej arboristike sú vrtuľníky síce reálnou možnosťou riešenia kritickej situácie, ale inak sú okrajovou záležitosťou a bežne sa nepoužívajú.
Stromolezectvo vs. vysokozdvižná plošina: kedy zvoliť ktorú metódu
Stromolezectvo
Vymedzenie pojmu stromolezectvo
Stromolezectvo (z anglického tree climbing), toto u nás donedávna nezvyčajné slovo, bolo prvýkrát použité v súvislosti so starostlivosťou o stromy v roku 1996. Z hľadiska arboristiky je to úzko špecializovaná činnosť v princípe založená na používaní výškových lezeckých techník a prostriedkov osobného zabezpečenia na bezpečné vykonávanie odborných zásahov a operácií v korunách stromov. Hoci každá definícia má svoje slabé miesta, dôležité je posolstvo, že lezenie na stromy v súvislosti s ich ošetrovaním či inou odbornou činnosťou sa profesionalizovalo.
Vývoj tohto odboru neprebiehal vo všetkých krajinách úplne koordinovane a zďaleka nie na rovnakej úrovni (pozri kapitolu 3). Preto dnes existujú rôzne metódy, techniky a vybavenie používané na prácu na stromoch, v ktorých sa laik ťažko orientuje. Napriek tomu sa za desaťročia vyprofilovala svetovo jednotná podoba stromolezectva, ktorá sa ďalej vyvíja a zdokonaľuje.
Východisková situácia stromolezectva v našich podmienkach
Mnohí stromolezci v Česku aj na Slovensku stále používajú rôzne modifikovanú tzv. jednolanovú techniku (SRT). V súčasnosti však celkový trend stromolezectva, predovšetkým vďaka vývoju jednotných lezeckých techník a bezpečnostných predpisov, jednoznačne smeruje k európskemu modelu tzv. dvojlanovej techniky (DdRT). Tá má u nás už svoje pevné postavenie a čoraz širšiu základňu používateľov. Princíp jednolanovej aj dvojlanovej techniky je podrobnejšie opísaný v ďalších kapitolách. Veľký posun v stromolezectve nastal v roku 1997, keď bola dvojlanová technika prvýkrát oficiálne predstavená našej odbornej verejnosti. Napriek tomu by nebolo správne jednolanovú techniku zavrhovať alebo ju dokonca považovať za zlú. Táto technika prešla tiež veľkými zmenami aj zdokonalením a prácu na stromoch je s ňou možné vykonávať plnohodnotne. Preferencia jednolanovej techniky je do značnej miery vecou skúseností, zvyku a schopností stromolezca. Skúsenosti zo zahraničia (a dnes už aj od nás) však ukazujú, že noví, začínajúci stromolezci oveľa rýchlejšie zvládajú dvojlanovú techniku a ľahšie sa vďaka nej vyrovnávajú s náročným pohybom v korunách. Práve jednoduchosť a prehľadnosť dvojlanovej techniky je dôvodom, prečo s ňou začína nielen väčšina mladých stromolezcov, ale čoraz viac sa na ňu preorientúvajú aj doterajší používatelia jednolanovej techniky.
Českí a slovenskí stromolezci si postupne získavajú uznanie a prestíž tým viac, čím intenzívnejšie zdokonaľujú svoju odbornú úroveň a kvalitu vykonanej práce. Tento trend by mal v budúcnosti zaistiť stromolezcom jasné a vyhranené postavenie v arboristike, ktoré bude všeobecne uznávané a vyžadované s vysokou kvalitou.
O stromolezeckých technikách možno povedať, že sú z hľadiska svojej univerzálnosti najvhodnejšou a najšetrnejšou metódou na vykonávanie výškových prác v korunách stromov. Súčasné stromolezecké techniky umožňujú lezcom pri zachovaní správnych technologických postupov vykonávať väčšinu potrebných prác bezpečne, s výrazne zníženým rizikom úrazu (v porovnaní s minulými rokmi).
Pri rozhodovaní o spôsobe vykonávania zásahov na stromoch je dobré zamyslieť sa aj nad tým, v akom prípade a za akých podmienok je vhodné zvoliť stromolezecké techniky a za akých okolností použiť mechanizáciu (najčastejšie vysokozdvižnú plošinu). Realizátor arboristických prác by mal vedieť objektívne posúdiť, v ktorej situácii je vhodné použiť plošinu a kedy stromolezeckú techniku. Oba prístupy majú svoje výhody aj nevýhody a často aj ich správna vzájomná kombinácia môže byť v konečnom výsledku najproduktívnejším riešením. Na druhej strane sa stretávame s mnohými prípadmi, keď preferencia tak prvého, ako aj druhého spôsobu nie je jednoznačná a možné sú obe riešenia. Aj keď porovnanie môže byť v niektorých prípadoch relatívne, predsa je vhodné vyzdvihnúť niektoré všeobecné výhody a úskalia stromolezeckých techník v porovnaní s ťažkou mechanizáciou (v tomto prípade vysokozdvižnými plošinami).
Výhody stromolezeckých techník
Ľahká dostupnosť k stromom – tam, kde nie je možný prístup žiadnej mechanizácie, sa stromolezec dostane bez väčších problémov (uzavreté objekty, cintoríny, svahovité terény, stromy v porastoch, pri najrôznejších mechanických prekážkach v podobe budov, nadzemných vedení a pod.).
Univerzálnosť – komplexné vykonanie práce v celom objeme koruny, bez závislosti od výšky – stromolezec je schopný doliezť alebo dosiahnuť do väčšiny miest v korune stromu a jeho dostupnosť nie je limitovaná ani dĺžkou pracovného ramena stroja (ak je strom vyšší, než je dosah stroja), ani veľkosťou a tvarom pracovného koša v prípade hustého vetvenia.
Malý záber manipulačnej plochy – napr. na cestách a frekventovaných komunikáciách je pri použití mechanizácie nutné čiastočné alebo úplné uzavretie počas celej doby vykonávania zásahu. Pri použití stromolezeckej techniky je možné uzávierku minimalizovať a prácu kedykoľvek prerušiť bez zložitej manipulácie so strojom.
Kvalitná vizuálna prehliadka koruny, kmeňa a konárov – prebieha tým najdetailnejším spôsobom. Zvyšuje sa tak možnosť zistenia problematických záležitostí neviditeľných zo zeme alebo ťažko rozpoznateľných z koša vysokozdvižnej plošiny.
Minimálne negatívne účinky na strom a jeho okolie – stromolezectvo nespôsobuje podstatou svojho založenia žiadnu škodu stromu ani jeho okoliu. Pri použití ťažkej mechanizácie môže ľahko dôjsť napr. k odretiu konárov a kmeňa, poškodeniu trávnikových plôch, zhutneniu pôdy, poškodeniu koreňov nadmernou hmotnosťou stroja a pod.
Ekologická prevádzka – ekologické aj hygienické zaťaženie okolia stromu pri použití stromolezeckých techník je podstatne menšie než pri ťažkej mechanizácii.
Úzky a prirodzený kontakt so stromami – stromolezecké techniky sú tou najužšou a najprirodzenejšou formou kontaktu pracovníka so stromami. Je overenou skúsenosťou (nie však pravidlom), že človek, ktorý sa v strome pohybuje a svojím spôsobom na ňom „visí jeho život“, má k svojej práci pozitívny až osobný vzťah a pri vykonávaní zásahov si počína citlivejšie.
Úskalia stromolezectva v porovnaní s použitím vysokozdvižných plošín
Väčšia časová a fyzická náročnosť výstupu do korún stromov – inštalácia lana v korune stromu a výstup sú náročnejšie než pri použití stroja (ak inštalácia stroja do pohotovostnej polohy nevyžaduje osobitné opatrenia a viac času).
Zhoršená dostupnosť okrajových častí koruny – stromolezec má sťažený prístup ku konárom na obvode koruny. Typickým príkladom môže byť napríklad pravidelný rez živých stien a vysokých živých plotov, keď je bezpodmienečne nutný prístup z vonkajšej strany.
Zlá dostupnosť staticky nebezpečných stromov – lezec sa buď so značnými ťažkosťami, alebo vôbec nedostane na staticky nebezpečné stromy. Ide spravidla o stromy dlho suché, preštíhlené, extrémne krehké, rozlomené stromy po kalamitách, stromy s rozsiahlymi hnilobami, ktoré môžu spôsobiť pád celého stromu alebo jeho častí a pod.
Menšia efektivita pri niektorých jednoúčelových zásahoch – v prípadoch, keď je cieľom zásahu napríklad zaistenie bezpečnej vzdialenosti konárov od elektrického vedenia či komunikácie, zaistenie podjazdných výšok atď. a keď je možné dostať sa k jednotlivým odrezávaným častiam pomocou vysokozdvižnej plošiny z jednej pojazdovej línie (cesta, chodník, koľaje…), môže byť využitie tejto mechanizácie efektívnejšie.
Obmedzené využitie pri stromoch s malou únosnosťou – medzi takéto prípady môže patriť napríklad vykonávanie rezu na mladých stromoch, na ktoré už nemožno dosiahnuť zo zeme alebo z rebríka a ešte nie je možné vyliezť do koruny bez rizika poškodenia, alebo na úzkych stĺpovitých kultivaroch a pod. (často môže byť použitý iba samonosný rebrík alebo pojazdná rampa).
O niečo väčšia závislosť od počasia – po mokrých alebo vlhkých konároch je lezenie komplikovanejšie a nebezpečnejšie a väčšina lezcov v takých podmienkach prácu prerušuje. Za dažďa, sneženia, mrazu či silného vetra sa tiež výrazne znižuje hygiena práce a tieto nepriaznivé podmienky môžu pri dlhom trvaní prácu predĺžiť. Ak teda investor plánuje vykonanie väčšieho rozsahu prác v čase rizikového počasia a je tlačený pevným termínom ukončenia, je dobré sa aj nad týmto problémom zamyslieť.
Účelom tohto porovnania nie je vyvolávať jednostrannú preferenciu jedného či druhého spôsobu, ale má byť iba konštatovaním všeobecných problémov, ktoré by mali byť zohľadnené. Bohužiaľ, táto celkom jednoduchá úvaha sa často podceňuje. Neefektívny spôsob práce môže konečné dielo nielen skomplikovať, ale trvalo znehodnotiť. Ak zadávateľ stojí pred rozhodnutím, akú metódu výškovej práce v korunách stromov zvoliť, treba starostlivo zvážiť všetky pre a proti vyššie uvedených bodov, ale tiež sa prispôsobiť danej situácii. Rozhodujúci je dobrý výsledok práce. Ak dodávateľ prác garantuje kvalitný výsledok a pri realizácii nedôjde k žiadnym škodám, nie je podstatné, pre akú metódu sa rozhodne.
Laná na stromolezenie: statické vs. dynamické, kategórie a skladovanie
Vybavenie
Výroba a distribúcia špeciálneho vybavenia pre stromolezcov dosiahla v posledných rokoch nebývalý rozmach nielen u nás, ale aj v zahraničí. Stromolezci používajú dve základné skupiny vybavenia:
– vybavenie na lezenie a osobné zabezpečenie lezcov (sedacie postroje, laná, prilby, karabíny, kmeňové slučky atď.), – prostriedky na konkrétnu prácu, teda nie to, s čím pracovník lezie, ale s čím pracuje (píly, píly na násade, pracovné laná, spúšťacie bubny, kotvy, kladky, pracovné slučky, motorové reťazové píly a pod.).
V oboch skupinách nájdeme nepreberné množstvo ponúkaných produktov a ich využitie v praxi je iba otázkou ceny a profesionality stromolezcov. V našich podmienkach nastal výrazný posun od roku 1999, keď prvé firmy začali s distribúciou stromolezeckého vybavenia. Hoci stromolezectvo u nás stále dospieva, je možné nájsť kompletný sortiment tak lezeckého, ako aj pracovného vybavenia. Ponuka síce nie je zďaleka taká bohatá ako v arboristicky vyspelých krajinách, ale jej rozširovanie je úmerné tomu, ako rýchlo sa rozvíjajú nové techniky.
Ešte v nedávnej minulosti (v polovici 90. rokov 20. storočia) chýbal na našom trhu celý rad základných prostriedkov nielen na lezenie, ale predovšetkým na prácu. Lezci si preto sami vyrábali alebo modifikovali rôzne vybavenie, ktoré však väčšinou postrádalo záruku bezpečnosti a jeho použitie bolo viac-menej nelegálne. Našťastie dnes je už pre každého dostupné v podstate akékoľvek vybavenie od renomovaných výrobcov tak u nás, ako aj v zahraničí, a preto sa aj čoraz viac dbá na to, aby používané vybavenie spĺňalo všetky potrebné bezpečnostné kritériá.
So vstupom do EÚ sa postupne zosúladili aj normy pre lezecké vybavenie. Orientácia v súčasných normách je trochu náročnejšia, keďže špeciálne stromolezecké normy zatiaľ neexistujú. Existujú však normy pre horolezectvo a priemyselné lezenie, ktoré sú v súlade s európskymi normami (STN EN). Pre stromolezcov na Slovensku platia všeobecné predpisy o bezpečnosti pri práci vo výškach — najmä zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a nariadenie vlády SR č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov. Prostriedky osobného zabezpečenia musia svojimi parametrami zodpovedať požiadavkám príslušných noriem — napríklad STN EN 358 (pracovné polohovacie systémy) a STN EN 363 (systémy ochrany proti pádu). Normy sa priebežne vyvíjajú a ich požiadavky sa sprísňujú, preto by sa stromolezci mali o nových normách informovať a rešpektovať ich. Vybavenie zabezpečujúce pracovníka pred nebezpečenstvom pádu (prostriedky osobného zabezpečenia) však musí rozhodne spĺňať aspoň dve základné kritériá: – musí zodpovedať platným STN EN, – je certifikované notifikovanou skúšobňou.
Laná
Sortiment lán na lezecké techniky je v súčasnosti obrovský, a preto sa zameriame iba na laná používané v stromolezectve pri aplikácii dvojlanovej techniky (DdRT). Z hľadiska konštrukcie laná rozdeľujeme na stáčané (trojpramenné) a pletené (spravidla tvorené nosným jadrom a vonkajším ochranným opletom). Laná používané v stromolezectve by mali byť vyrobené iba zo syntetických materiálov s vlastnosťami polyesteru a polyamidu.
Hoci sú u nás vďaka horolezectvu veľmi rozšírené laná dynamické (elastické), dvojlanová technika využíva výhradne laná statické (s minimálnou prieťažnosťou pri záťaži). Dynamické lano je určené na zachytenie voľného pádu nad 1,5 m. Taký pád však dvojlanová stromolezecká technika pri dodržaní všetkých bezpečnostných pravidiel vylučuje. Navyše elasticita dynamických lán sťažuje pohyb stromolezcov pri výstupe.
O rozdelení lán do kategórií statických a dynamických rozhoduje miera predĺženia lana pri vynaloženej sile 1 kN (lezec s výstrojom s hmotnosťou 100 kg). Podľa STN sú laná, ktoré sa predĺžia do 5 %, statické, nad 5 % dynamické. V USA je táto hranica posunutá na 7 %. Normy pre osobné zabezpečenie v horolezectve vyžadujú priemer lana 11 mm s minimálnou nosnosťou v ťahu 17 kN (nové už vyžadujú 22 kN) a prieťažnosťou aspoň 15 % (pri dynamických lanách).
Na stromolezenie sa najčastejšie používajú laná pletené, tvorené jadrom a hrubým opletom, pričom jadro aj oplet sa približne polovicou delia o celkovú nosnosť lana. Medzi najväčších svetových výrobcov stromolezeckých lán patria firmy Samson, New England Ropes a Yale Cordage, v Európe sa môžeme stretnúť so značkou Beal alebo Edelrid, z českej produkcie je to napríklad Singing Rock či Lanex Bolatice.
V stromolezeckej praxi môžeme laná rozdeliť do troch kategórií:
1. Laná lezecké (zaisťovacie) – sú určené iba na výstup, zostup a osobné istenie lezca. Ich najčastejšie používaná dĺžka je 35 m a 45 (50) m.
2. Laná pracovné – sú určené na práce nesúvisiace s osobným zabezpečením lezca (napr. zachytávanie pádu konárov, usmerňovanie pádu stromu pri výrube a pod.). Nejde o laná nijako podradné. Pracovné laná musia často spĺňať oveľa prísnejšie parametre než laná lezecké, keďže sa pri nich vyžaduje vyšší limit pracovného zaťaženia.
3. Pomocné laná – sú určené na úkony nevyžadujúce veľkú nosnosť. Nesmú sa používať tam, kde by nezaručovali bezpečnosť vykonávaných prác. V praxi sa používajú napríklad na dopravu ľahkých materiálov, na vymedzovanie ohrozených priestorov a pod.
Pri používaní lán nesmie byť nikdy prekročený limit pracovného zaťaženia, ktorý je určený buď výrobcom, alebo vypočítaný používateľom. Pracovné lano by nikdy nemalo byť zamieňané s lezeckým, ani lezecké s pracovným. Pri prejave akýchkoľvek známok poškodenia, ktoré by mohlo znížiť nosnosť, musí byť lano vyradené z používania.
V technickej dokumentácii lán musí byť pri každom kuse uvedené: názov, evidenčné číslo, označenie výrobcu, výrobné číslo, dátum výroby, druh, dátum uvedenia do prevádzky a dĺžka lana. Laná musia byť schopné zachovávať predpísané parametre počas celej životnosti v podmienkach od –40 do +80 °C. Maximálnu dobu používania stanovuje výrobca, spravidla by však nemala presiahnuť 5 rokov od dátumu výroby. Pri skladovaní majú byť laná zavesené na miestach bez blízkosti ostrých predmetov a chemických látok, pri teplote okolo 25 °C (minimálne však 1 m od vykurovacieho telesa), s relatívnou vzdušnou vlhkosťou 65 %. Skladovanie na zemi je zakázané.
Vizuálnu kontrolu musí lezec vykonávať pred každým použitím a po ňom. Prevádzkovateľ má túto povinnosť minimálne raz za 24 mesiacov. (Podľa novej normy by vybavenie mala kontrolovať osoba poverená výrobcom raz za 12 mesiacov.)
Pozor! Použitím uzlov na lanách dochádza k zníženiu nosnosti cca o 30–60 % v závislosti od druhu uzla. Pri mokrom lane bez uzlov je to okolo 30 %. Takisto používaním a starnutím lán sa ich pevnostné charakteristiky menia. To platí primerane aj pre slučky a lanové konštrukcie. Každý stromolezec musí byť s týmito rizikami dostatočne oboznámený a počítať s nimi.
Sedacie postroje, karabíny a kmeňové slučky: osobné zabezpečenie stromolezca
Bezpečnostné polohovacie pásy
Staršie predpisy dovoľovali bezpečnostné pásy používať pri práci vo výškach iba vtedy, ak predpokladaná dĺžka pádu nepresiahla 0,6 m. Podľa noriem opisujúcich použitie sedacích postrojov STN EN 358 a STN EN 363 nie je bezpečnostný polohovací pás určený na zachytenie pádu vôbec (ani 0,6 m). Bezpečnostný pás je teda určený iba na práce, kde je možnosť akéhokoľvek pádu vylúčená. Z tohto dôvodu sa na stromolezenie nesmie vôbec používať. V dôsledku zlého pochopenia jeho funkcie došlo v minulosti k niekoľkým vážnym úrazom, najmä poraneniam chrbtice.
Sedacie postroje (zachytávacie postroje, pracovné polohovacie systémy)
Spočiatku sa v stromolezectve používali športové sedacie úväzy, neskôr rôzne typy pracovných. Dnes sú už vyvinuté špeciálne stromolezecké alebo multifunkčné sedacie postroje, ktoré sú oproti športovým podstatne masívnejšie. Dôvodom je fakt, že okrem hmotnosti lezca musia tieto postroje uniesť ešte aj rôzne pracovné náradie, ťažké nástroje, niekedy aj menšiu motorovú reťazovú pílu. Ďalej sa stromolezecké sedacie postroje líšia svojimi doplnkami. Na oboch stranách bedrového pásu majú štandardne zabudované dva krúžky tvaru písmena D (D-krúžky) na uchytávanie kmeňových slučiek (tzv. bezpečnostných polohovacích úväzkov). Tretí D-krúžok je umiestnený v strede sedacieho postroja a slúži na naviazanie lezca na zaisťovacie lano. Aj upínky na pomocné nástroje a náradie sú robustnejšie a ich stavba je prispôsobená väčšej záťaži.
Na každom bezpečnostnom postroji alebo páse musí byť zreteľne uvedené:
1. označenie výrobcu 2. typ 3. dátum výroby 4. výrobné číslo
Životnosť postrojov a pásov udáva výrobca 5 rokov. Lezec musí tieto prostriedky pravidelne kontrolovať pred každým použitím, prevádzkovateľ potom minimálne raz za 24 mesiacov prostredníctvom osoby poverenej výrobcom. Pri každom podozrení na zníženie nosnosti musí byť postroj vyradený z prevádzky až do jeho opravy, pri závažných poškodeniach potom znehodnotený. Bezpečnostné postroje by mali byť skladované v suchých priestoroch, s prístupom vzduchu, v rozmedzí teplôt −5 až +25 °C.
Karabíny
Škála rôznych druhov karabín v stromolezectve je veľmi široká. Oveľa častejšie sa stretneme s oceľovými (teda neodľahčenými) karabínami, ktoré sa používajú predovšetkým na prácu s ťažkými bremenami. Aj tvar a mechanika karabín sú trochu rozmanitejšie. Veľmi špecifické sú napr. dlaňové karabíny s automatickým zámkom a poistkou, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť kmeňových slučiek.
Európska norma STN EN 362 (spojovacie prvky) vyžaduje na osobné zabezpečenie lezcov používanie karabín s automatickým zámkom a poistkou, pričom odporúča, aby odistenie poistky bolo možné vykonať dvoma na sebe nezávislými pohybmi. V praxi to znamená, že napríklad pri bajonetovej karabíne musíme poistku posunúť nahor, potom otočiť okolo svojej osi a až potom otvoriť zámok. Profesionálni stromolezci by mali s ohľadom na svoju bezpečnosť používať výhradne karabíny s dvojitou poistkou. Tak to napokon stanovuje aj smernica EAC.
Kmeňová slučka (polohovací bezpečnostný úväzok)
Kmeňová slučka (lanyard) je osobný zaisťovací prostriedok, ktorý slúži na okamžité a pohotové zaistenie lezca okolo kmeňa alebo konára, keď túto funkciu nemôže zabezpečiť lezecké lano. K tomu dochádza napr. pri zmene kotviaceho bodu lana alebo pri zaistení pracovnej polohy. Tento doplnok umožňuje zaujať pevnú, dvojito istenú pozíciu napríklad pri rezaní pílou. Pri lezení pomáha zdolávať ťažké úseky na obvode koruny alebo v jej najvyšších partiách a nepostrádateľný je pri použití stupačiek.
Kmeňová slučka sa vyskytuje v rôznych vyhotoveniach, ale vždy je tvorená krátkym kusom lana obvykle dĺžky 1,5–3,0 m. Koniec je vybavený dlaňovou karabínou pripájanou k jednému bočnému D-krúžku a na opačnej strane je k druhému D-krúžku pripevnený zvierací mechanizmus (uzol alebo blokant), pomocou ktorého je možné nastavovať potrebnú dĺžku slučky.
Niektoré kmeňové slučky majú vnútri lana oceľové lanko na zvýšenie bezpečnosti práce s motorovou reťazovou pílou. Tie sa však nesmú používať v blízkosti elektrických vodičov.
Obr. 81 Kmeňová slučka (lanyard)
Slučky, blokanty, chránič kambia a inštalácia lán do koruny stromu
Slučky sú krátke kusy lán rôznych priemerov alebo syntetické popruhy rôznych šírok a dĺžok, vrátane dutých popruhov. Ich voľné konce sú navzájom pevne zošité alebo zviazané spojovacími uzlami. V stromolezectve sa používajú tak na lezenie, ako aj na prácu. Možno ich opäť rozdeliť do troch kategórií: na zaisťovacie, pracovné a pomocné. – Zaisťovacie slučky sú výhradne prostriedkom osobného zabezpečenia, a preto sa nesmú zamieňať s pracovnými. Používajú sa napr. na presmerovanie lana, ako improvizovaná stupačka, na naviazanie blokantov k sedaciemu postroju, ako prostriedok na výstup po lane a pod. Ich minimálna nosnosť musí byť 22 kN. – Pracovné slučky môžu vyzerať v podstate rovnako ako zaisťovacie. Na ich výrobu sa používajú okrúhle laná aj ploché popruhy. Používajú sa na dopravu ťažkých bremien, zachytávanie padajúcich konárov, kmeňov a klátov, pri postupnom výrube na zavesenie rôznych nástrojov v korune, kotvenie kladiek a karabín, uchytenie spúšťaných konárov atď. Ich limit pracovného zaťaženia musí byť v zhode s predpokladanou záťažou a konkrétnym účelom. – Pomocné slučky sú spravidla z okrúhlych kusov lán menších priemerov a malej nosnosti. Preto sa používajú na hmotnostne nenáročné účely, napríklad dopravu ľahkých materiálov, naväzovanie náradia, upevňovanie nástrojov k sedaciemu postroju a pod.
16.2.3.7 Skracovače lana a blokanty
Tieto pomôcky sú určené spravidla na jednosmerný pohyb po lane. Po zaťažení blokujú pohyb na princípe trenia pri zovretí lana. Niektoré sú navyše doplnené zdrsňujúcimi výstupkami, ktoré však rýchlejšie opotrebúvajú lano. Najčastejšie slúžia ako náhrada prusíkových slučiek alebo pri výstupe do koruny po voľne visiacom lane.
Novinkou na stromolezeckom trhu sú pomôcky nazvané Lockjack a Positioner. Tieto zariadenia fungujú podobne ako napr. Grigri a sú špeciálne vyrobené pre dvojlanovú techniku ako náhrada zvieracích uzlov. Bohužiaľ, vzhľadom na niektoré čiastkové nedostatky sa zatiaľ medzi stromolezcami príliš nepoužívajú.
16.2.3.8 Chránič kambia (cambiumsaver)
Chránič kambia je v stromolezení pomerne novo používaným doplnkom. Jeho funkciou je preniesť na seba trenie lana, ktoré poškodzuje kôru (a tým aj kambium), zvlášť pri stromoch s tenkou kôrou. Zároveň chráni lano pred nadmerným opotrebovaním a znečistením od živíc ihličnatých stromov. Chrániče kambia sú rôzne modifikované, ale v princípe sa používajú dva základné druhy.
Navliekacie, ktoré inštalujeme pomocou lana, tvorí kožený rukávec, ktorým je lano prevlečené. Je umiestnený v ohybe, kde je najväčšie trenie. Koža lepšie odoláva treniu a po čase sa dá vymeniť. V praxi sa však s týmto typom stretneme len zriedka.
Krúžkové sú praktickejšie a oveľa používanejšie. Ich inštalácia aj demontáž sa vykonáva pomocou vrhacieho lanka, vrecka a lana priamo zo zeme. Hrubý popruh, asi 0,8–1,2 m dlhý, je na oboch stranách vybavený kovovými krúžkami dvoch rozdielnych priemerov. Popruh sa prehýba cez konár alebo vetvenie tak, aby oba krúžky viseli dole v rovnakej úrovni. Krúžkami potom prechádza lano a konára ani kmeňa sa vôbec nedotýka (Obr. 84).
Dnešné moderné stromolezecké techniky sa už bez použitia chráničov kôry prakticky nezaobídu. Mení sa síce ich vyhotovenie, ale podstata zostáva. Novinkou na európskom trhu je tzv. Rope-Guide, ktorý využíva minimálne trenie prostredníctvom kladky. U nás si tento prostriedok svoje miesto zatiaľ len získava.
Obr. 82 a 83 Detail chrániča kambia (cambiumsavera – vľavo). Chránič kambia s nainštalovaným lanom (vpravo).
16.2.3.9 Prostriedky na inštaláciu lán do korún stromov
Tieto prostriedky slúžia na umiestnenie lana na výstup lezca na potrebné miesto v korune. V stromolezectve sa v súčasnosti najviac používajú tzv. vrhacie vrecká a lanká. Vrhacie vrecko má kvapkovitý tvar, je približne 10 cm vysoké, vyrobené z pevnej textílie, s vnútri zašitým olovom. Vrecko je vo svojej hornej časti vybavené krúžkom na upevnenie tenkej, hladkej nylonovej šnúry. S jej pomocou sa vrecko vyhadzuje do koruny a následne sa ňou preťahuje lano cez konár. V posledných rokoch je pomerne populárne používanie špeciálneho praku, ktorým je pomocou rovnakého vrecka a šnúry možné potrebný konár, určený na výstup lezca, ľahko prestreliť. Dostrel týchto prakov je 25–30 metrov.
16.2.3.10 Doplnkové zaisťovacie prostriedky
Túto skupinu tvoria rôzne prostriedky, ktoré sú už akousi nadstavbou a ktorých škála je veľmi rozmanitá. Ich výber je daný osobnými preferenciami, vynaliezavosťou a skúsenosťami lezcov. Ide často o vybavenie prevzaté z horolezectva, speleológie, priemyselného lezenia atď. Sú to napríklad zlaňovacie osmy, špeciálne karabíny rôznych tvarov, kladky a pod.
Stupačky s hrotmi a prenosné rebríky: kedy ich použiť a kedy nie
Pôvod rebríkov vyrobených špeciálne na účel výstupu na strom môžeme nájsť v lesnom semenárstve. V arboristike sa však pre svoju jednoúčelovosť viac-menej nepoužívajú. K významným zástupcom patrí tzv. Matouškova rebríková súprava, prvýkrát vyskúšaná v roku 1950 (Theuer, 1982). Pre svoju veľkú hmotnosť (14–16 kg) a nedoriešenú bezpečnosť zberača pri výstupe a zostupe sa táto súprava u nás výraznejšie nerozšírila (Brabec, 1985). Nespornou výhodou na účely ošetrovania stromov je však možnosť použitia aj na stromoch so zakriveným, neodvetveným kmeňom alebo na viackmenných stromoch.
Ďalším významným zástupcom je súprava „švédskych rebríkov“, u nás používaná od roku 1973. Tieto rebríky sú vyrobené z hliníka a rozlišujú sa dva základné typy podľa šírky priečok. Súprava sa skladá z desiatich trojmetrových sekcií (hmotnosť jednej sekcie 3,5 kg). Jeden diel je nosný, deväť nadstavbových. Princíp výstupu spočíva v tom, že si lezec vyťahuje pomocným lanom jednotlivé sekcie a pomocou násuvného čapu ich skladá dohromady. Každý diel je na hornom konci vybavený retiazkou, ktorou je pripevnený k stromu. Pri práci sa lezec istí pomocou kmeňovej slučky (Brabec, 1985). Švédske rebríky sa u nás dodnes používajú. Práca s nimi je relatívne málo namáhavá, avšak nevýhodou je opäť predpoklad stromu s rovným odvetveným kmeňom.
V súčasnosti najpoužívanejšími druhmi sú prenosné skladacie alebo výsuvné rebríky vyrobené zo zliatin ľahkých kovov, ktorých je na trhu široký výber. Podmienky a spôsob používania stanovuje výrobca a platné predpisy o bezpečnosti práce vo výškach (nariadenie vlády SR č. 392/2006 Z. z.).
Stupačky s hrotmi
Stupačky s hrotmi sú historicky najdlhšie používanou pomôckou na výstup na strom. Dá sa tiež povedať, že stupačky sú veľmi pohodlným a relatívne rýchlym spôsobom výstupu a pohybu v korunách stromov. Veľké uplatnenie našli v lesnom semenárstve pri zbere semien. Ich princíp je založený na zabodávaní oceľových hrotov do dreva kmeňa a konárov. Kovové nosné ramená s ostrými hrotmi sú pripevnené remienkami k nohám lezca. Lezec musí pri každom kroku v korune tlakom opakovane zabodávať hroty. Tým dochádza k vážnemu poraneniu vodivých pletív, keďže hroty prenikajú borkou a kôrou hlboko cez lykovú časť a kambium až do drevných elementov. Takto vzniknuté poranenia zhoršujú zdravotný stav a životnosť stromu. Vzhľadom na deštruktívne účinky sa stupačky s hrotmi nesmú používať na ošetrovanie stromov!!! Výnimkami, keď je možné na zdravých stromoch deštruktívny účinok pominúť, sú napr. prípady záchrany ľudského života, živelné katastrofy alebo nebezpečenstvo z omeškania pri ochrane majetku a pod. Stupačky možno naopak stromolezcom odporučiť ako veľmi vhodný prostriedok na pohyb po kmeni a konároch pri postupnom výrube stromu.
Niektorí stromolezci preferujú použitie horolezeckých stúpacích želiez, tzv. mačiek. Ich použitie však vyžaduje špeciálnu obuv a dlhodobejšie skúsenosti.
Čo musí ovládať profesionálny stromolezec: vzdelanie, prax a tímová práca
Stromolezecké techniky
Stromolezectvo je vysoko špecializovanou (do istej miery rizikovou) činnosťou v rámci starostlivosti o vzrastené stromy. Vyžaduje nielen fyzickú zdatnosť, ale aj odborné znalosti, citlivý prístup a predovšetkým skúsenosť. Bohužiaľ, niektorí stromolezci tieto predpoklady podceňujú. Nestačí byť dobrým lezcom a slabým odborníkom, rovnako ako skvelý odborník bez nadväznosti na prax len ťažko uplatňuje svoje schopnosti.
Základom dobrého stromolezca sú kvalitné teoretické znalosti podložené skúsenosťou. Skúseného stromolezca zároveň formuje trpezlivosť, pokora, zdravá sebareflexia, nepreceňovanie svojich schopností, túžba po neustálom sebavzdelávaní, opatrnosť a schopnosť prispôsobiť sa práci v tíme. Vitalita, energia a vytrvalosť lezca sú neustále preverované pri každodennej práci. Záťaž kladenú na stromolezca pri celoročnej každodennej práci môžeme do istej miery porovnávať s námahou vrcholového športovca.
Väčšina stromolezcov začína svoju kariéru na zemi ako pomocníci stromolezcov. Táto fáza prípravy je veľmi dôležitá a nemala by sa uponáhľať. Začínajúci stromolezci sú často netrpezliví a majú pocit, že robia podradnú, nekvalifikovanú prácu. Stromolezectvo je tímová práca a bez kvalitných pomocníkov na zemi ju nie je možné dobre zvládať. Stromolezec musí dokonale ovládať všetky činnosti vyžadované od pomocníka na zemi a ešte oveľa viac. To, čo zanedbá pri príprave na zemi, nedoženie pri práci na strome. Začiatočník sa musí naučiť bezpečnostné postupy, používanie nástrojov, zoznámiť sa s prácou s lanom, zvyklosťami, komunikáciou s lezcami, zabezpečovaním pracovného priestoru atď.
Stromolezec musí byť okrem iného zdatný v reze, viazaní korún, výrube aj rozoznávaní nebezpečenstva. Musí si byť vedomý odlišných vlastností rôznych druhov stromov aj odlišností situácií, v ktorých daný problém rieši. Stromolezec môže svojou neopatrnosťou a nepozornosťou ľahko spôsobiť vážne poranenia alebo smrť sebe aj druhým. Preto musí byť zodpovedný a odborne aj zdravotne spôsobilý na výkon tejto náročnej práce.
Postupný výrub stromov: technika, riziká a bezpečnostný postup
Postupný výrub stromov stromolezeckou technikou
Postupný výrub (postupné stínanie) stromov je najrizikovejšou a najnamáhavejšou časťou stromolezeckej praxe. Nebezpečnosť tejto práce nesmú podceňovať laici ani profesionáli. Vysoké percento úrazov pri tzv. rizikovom pílení stromov je jedným z mnohých dôvodov, prečo by mala byť táto práca vykonávaná výhradne skúsenými a vyškolenými profesionálmi. Nasledujúce informácie neslúžia ako návod pre začiatočníkov. Predstavujú len niektoré základné spôsoby vykonávania týchto zložitých operácií. Na zvládnutie tejto špecializácie je potrebné prejsť dlhým a profesionálnym výcvikom.
Aby sa pri výrube nepoškodili objekty pod stromom, kombinujú sa rôzne techniky využívajúce laná, kladky, páky, trenie a ďalšie jednoduché fyzikálne princípy. Cieľom je postupné odrezávanie a bezpečná doprava častí stromu na zem pri zachovaní maximálnej bezpečnosti pre všetkých zúčastnených pracovníkov.
Rovnako ako pri použití iných stromolezeckých techník vstupuje aj tu do hry mnoho premenných faktorov, ktoré je nutné dobre vyhodnotiť. Ide najmä o statické pomery píleného stromu, riziká, ktoré predstavuje okolie, správne použitie zodpovedajúceho vybavenia na spúšťanie a momentálnu kondíciu lezca. Pracovník, ktorý spúšťa ťažké bremená zo stromu dole, musí tiež brať do úvahy pôsobiace fyzikálne sily vo forme trenia, dynamického zaťaženia lana, kotviacich prvkov a pod.
Ako modelový príklad stromu na postupný výrub si môžeme predstaviť napríklad agát biely (Robinia pseudoacacia) 28 m vysoký, na 40 % preschnutý, vo svahu na nedostupnom mieste, pod ním stoja dve garáže. Okrajom koruny prechádza telefónny kábel a na báze kmeňa sú jasné príznaky koreňovej hniloby s uzavretou dutinou. V takom prípade musíme vyhodnotiť všetky potenciálne riziká, aby nedošlo k poškodeniu majetku alebo zdravia, a zvoliť správny pracovný postup.
Hoci je každá situácia veľmi individuálna a špecifická, mali by sme pred začatím práce postupovať zhruba v nasledujúcich krokoch:
1) Kontrola statických defektov stromu – praskliny a dutiny na kmeni, plodnice húb – zvlášť na báze kmeňa, poškodenie koreňov stavebnou činnosťou, úzke tlakové vidlice a pod. Zvlášť nebezpečná situácia môže nastať pri výrube stromov s už nainštalovaným predpätým viazaním koruny, po ktorého odstránení hrozí rozlomenie problematického vetvenia. Ďalej nesmú ujsť pozornosti koreňové hniloby, zavesené alebo zlomené konáre, suché, potenciálne padajúce konáre, zásah bleskom, napružené konáre, nebezpečný náklon stromu či čas, ktorý uplynul od odumretia stromu.