Popínavé rastliny: sprievodca druhmi a odrodami pre tvoju záhradu
Popínavé rastliny spájajú dom so záhradou, zdobia pergoly, steny aj ploty. Prinášame podrobného sprievodcu druhmi — od veľkokvetých plamienkov cez wistériu až po rýchly loubinec.
Prečo sadiť popínavé rastliny a ako ich využiť v záhrade
V súčasnej dobe, keď venujú záhradkári čoraz väčšiu pozornosť nielen architektonickému riešeniu záhradiek, ale aj vzájomnému vzťahu medzi domom a záhradou, stali sa práve popínavé rastliny zvlášť vhodným spojivom a zároveň aj dôležitým vertikálne i horizontálne rastúcim ozdobným prvkom. Sú nielen nevyhnutným prvkom záhradnej architektúry, ale plnia vynikajúcim spôsobom ešte mnoho ďalších funkcií na miestach, kde by sme len ťažko hľadali inú vhodnú náhradu. Za zmienku však stojí, že v každom prípade nie je nutné zakryť porastom popínavých drevín celú stavbu alebo konštrukciu. V mnohých prípadoch postačí iba vhodné orámovanie, nepravidelné a trebárs aj úsporné ozeleňovanie danej plochy. Je však pravda, že záhradné altánky, pergoly, lôžia a pod. začnú plniť svoj účel až v spojení s vhodnými porastmi trvalých popínavých rastlín.
Pri výbere popínavých rastlín je dôležité, aby sme vedeli, akým spôsobom sa jednotlivé druhy prichytávajú na opory. Niektoré majú prichytné korienky alebo terčíky, ako napríklad loubinec alebo brečtan, tie možno použiť na ozeleňovanie múrov, vysokých stien, kmeňov stromov i stĺpov, iné zasa majú ovíjavé úponky. Tie sa výborne hodia napr. na opletanie plotov, altánkov, lôží a pergol. Väčšinu popínavých však musíme spočiatku usmerňovať, prípadne priväzovať k opore. Niektoré druhy popínavých drevín môžeme tiež vysádzať nad svahmi alebo nad vysokými terasami, z ktorých potom voľne splývajú nadol.
Ešte skôr než pristúpime k výsadbe popínavých rastlín, mali by sme si uvedomiť, že sa nám nie hneď v prvých rokoch po výsadbe predstavia v plnej nádhere. Niektoré z nich rastú rýchlejšie, iné pribúdajú veľmi pomaly. Ich značná odolnosť a veľká životnosť nám však dáva záruku, že sa z ich pôvabu budeme tešiť veľmi mnoho rokov.
Všetky druhy popínavých drevín nachádzajú v našich záhradkách mnohostranné využitie, ako pre svoj bujný alebo naopak umiernený vzrast, zaujímavé olistenie alebo bohatstvo svieže zelených na jeseň väčšinou krásne sfarbených listov, tak aj pre pestrú paletu mnohokrát i veľmi krásnych kvetov. Početné pestovance ozdobujú ploty, altánky, pergoly, lôžia, stĺpy, kmene stromov, terasy, múry, balvany i svahy a nezriedka ukrývajú pod zeleným príkrovom listov nevzhľadné steny, otlčené múry, chatrné ploty i nevľúdne zákutia záhradiek. Pri rodinných domčekoch, vilách, chalupách i chatách a tiež v atriových záhradkách sa zvyčajne používajú ako opory pre popínavé rastliny laty, mreže z lát alebo bambusu a tiež natiahnuté drôty. Po nich sa jednotlivé výhonky rozvádzajú a podľa potreby priväzujú. Popínavé rastliny však môžeme s úspechom pestovať aj na balkónoch, terasách, vonkajších schodištiach i na rovných strechách garáží a domov. Predpokladom však je, že si zaobstaráme vhodné vegetačné nádoby. Môžu to byť napríklad veľké kvetináče, drevené vedrá i truhlíky, súdky, keramické nádoby alebo betónové či kamenné korytá.
Ako pestovať popínavé rastliny: pôda, stanovište a opory
Pre úspešné pestovanie popínavých drevín v blízkosti murovaných plotov alebo domových stien obrátených na juh je dôležitou podmienkou, zvlášť u hlboko koreniacich druhov, dostatočne hlboká a kyprá pôda so spoľahlivou drenážou, zaručujúcou bezpečný odtok prebytočnej vody. Mnohým z nich celkom dobre vyhovuje aj vyššia teplota vyhriatych stien. V niektorých prípadoch však na týchto stanovištiach dochádza za veľkých horúčav k poškodzovaniu listov pripálením. To sa väčšinou stáva samopopínavým druhom, ktoré nepotrebujú latkovú či inú oporu.
V prípade, že strecha budovy presahuje stenu, je nutné rastliny vysádzať najmenej 50 cm od steny, aby netrpeli suchom.
Aktinidie a akébie: menej známe popínavé dreviny s jedlými plodmi
Actinidia Lindl. — aktinidie Actinidiaceae — aktinidiovité
Rod Actinidia zahŕňa asi 250 druhov rastúcich vo východnej Ázii. Väčšinou sú to opadavé, rôzne vysoké popínavé rastliny s kvetmi usporiadanými v previslých strapcoch, z ktorých mnohé sú dvojdomé. Plody sú rozmanité bobule, podobné egreši, ktoré sú u niektorých druhov jedlé. V našej sadovníckej praxi sa stretávame najčastejšie iba s aktinidiou výraznou a aktinidiou kolomikta.
A. arguta — Planch. ex Miq. Je opadavá, rôznopohlavná ovíjivá drevina, pôvodom z Japonska, Kórey a Mandžuska, dorastajúca do výšky 4—5 m. Má podlhovasté, 7,5—12 cm veľké, pílovité a lesklé tmavozelené listy, ktoré sa sfarbujú na jeseň do žlta a veľmi dlho zostávajú na vetvách. Kvitne od júna do júla malými bielymi kvetmi s purpurovými prašníkmi, ukrytými medzi listami. Bobule žltozelennej farby sú jedlé, nakyslo sladké, avšak nie príliš chutné.
A. kolomikta — Maxim. Je slabšie popínavá drevina, dorastajúca do výšky dvoch metrov, ktorá sa pestuje od roku 1855. Opadavé, široko vajcovité, zašpicatené, 6—10 cm dlhé listy sú u samčích jedincov zelené, na špičkách biele a od leta ružovo sfarbené. Biele kvety, ktoré sa objavujú od konca mája, sú rovnako ukryté pod olistením, takže ich objavíme hlavne podľa príjemnej vône. V auguste ich nasledujú chutné, sladké, modročierne plody, ktoré čoskoro opadávajú. Rastliny však plodí iba v prípade, keď vedľa seba vysadíme samčie a samičie rastliny.
Aktinidie slúžia na ozeleňovanie plotov, kmeňov vyšších stromov, pergol, altánkov, stĺpov aj domových stien, kde ovšem potrebujú vhodnú oporu. Darí sa im na slnku aj v polotieni, vyžadujú však kyprú a výživnú pôdu, vždy primerane vlhkú. Sú odolné, zimovzdorné a darí sa im aj v nepriaznivom ovzduší veľkých miest a priemyselných oblastí. Veľké sucho im však nesvedčí.
Akebia Decne. — akébia Lardizabalaceae — kokylovité
K menej známym, avšak veľmi pôvabným a po všetkých stránkach zaujímavým popínavým rastlinám, vhodným aj pre naše záhradky, patria akébie z čeľade kokylovitých. Sú to opadavé až poloopadavé popínavé dreviny rastúce v Japonsku, Číne, Kórei. Z piatich druhov má pre sadovnícku prax najväčší význam A. quinata.
A. quinata Decne. Je to zaujímavá drevina s dekoratívnymi, tmavo zelenými, na rube modrozelenými päťčlennými listami, podobnými veľkému päťlistému ďatelinčeku, ktoré neopadávajú až dlho do zimy. V teplejších oblastiach dokonca zostávajú počas celého zimného obdobia. Svojím jemným a vzdušným olistením, zaujímavým vetvením aj celým kvetinstvom je táto rastlina krásnym a okrasným prvkom do záhradky aj k domu.
Kvety akébie sú usporiadané v krátkych previslých strapcoch; samičie sú purpurovo hnedé, asi 3 cm veľké, samčie sú o trochu menšie, purpurovo ružové. Oboje sú na jednej rastline a príjemne voňajú. Objavujú sa od mája do júna, niekedy aj skôr, kedy ich však môže poškodiť mráz. V tom prípade sme ochudobnení o zaujímavé, ľuľku podobné plody — purpurovo fialové ojínené bobule, podobné malým uhorkám, ktoré pôsobia na rastline celkom nevšedným dojmom.
Akébia päťčlenná dorastá do výšky až 10 m a výborne sa uplatňuje na teplých stenách, pergolách aj altánkoch. Hodí sa však aj na popnutie kmeňov vysokých stromov a na ploty, kde vytvorí krásne zelené steny. Zvlášť pekne vyzerá ako ozdoba domového priečelia, vstupného portálu aj jednoduchej záhradnej branky. Pomocou vhodnej konštrukcie možno akébiu vyviesť aj nad nekrytý balkón alebo nad veranду, kde vytvorí v pomerne krátkom čase príjemné, ľahko zatienené zákutie.
Tejto rastline vyhovujú slnečné až ľahko zatienené stanovištia v chránenej polohe. Hlavnou podmienkou zdárneho rastu je výživná kompostná zemina a dobre priepustná pôda. V prvých rokoch po výsadbe je vďačná za občasné prihnojenie a dôkladnú zálivku počas dlhšie trvajúceho sucha. Dobre znáša rez aj omladenie, je iba citlivá na trvalo vlhké prostredie.
Podražec, trúbač a zimokras: efektné popínavé dreviny pre teplé polohy
Aristolochia L. — podražec Aristolochiaceae — podražcovité
Rod podražcov má asi 180 rozmanitých druhov, rastúcich v prírode takmer na celom svete ako v miernych pásmach, tak aj v subtropických a tropických oblastiach. Sú to trvalky, kry aj popínavé rastliny, z ktorých najväčší význam pre záhradnícku prax má u nás iba jediný druh.
A. durior Hill. (A. macrophylla Lam., A. sipho L. Hér.). Pôvodom zo Severnej Ameriky. Táto popínavá drevina, ktorá sa pne po každej opore, ktorá je v dosahu, no neovíja ju tak silno, ako napríklad vistéria, dorастá do výšky 6—10 (15) m. Má 10 až 30 cm veľké, okrúhle srdcovité až obličkovité, krátko zašpičatené, svetlo až stredne zelené, veľmi ozdobné listy, ktoré sú usporiadané tak, že vytvárajú hustú zelenú stenu.
Staršie rastliny prinášajú v júni zaujímavé kvety dýmkovitého tvaru, ktoré sú vnútri purpurovo hnedé a zvonka žltkasto zelené, až 8 cm dlhé. Nevšedným dojmom pôsobia asi 12 cm dlhé plody, podobné štíhlym uhorkám.
Podražec prospieva v dobrých, kyprých, primerane vlhkých pôdach na slnných aj zatienených stanovištiach, najlepšie však v polotieni. Je odolný a zimuvzdorný a najlepšie sa uplatňuje pri ozeleňovaní domových stien, pergol, loubí, stĺpov aj plotov a tiež kmeňov odumretých stromov.
Campsis Lour. — trubač Bignoniaceae — trubačovité
Sú to bohato rastúce popínavé dreviny s prísavnými platničkami. Ich rod má iba dva druhy pôvodom zo Severnej Ameriky a Číny. Rastliny pochádzajúce zo severných oblastí sú odolnejšie. Majú veľké perátkové listy, zložené z pílovitých lístkov a bohato kvitnú jednotlivými, veľmi pohľadnými šarlátovo červenými kvetmi, usporiadanými vo veľkých koncových latách.
C. grandiflora (Thunb.) Schum. Je dosť bohato rastúca drevina, dorастajúca do výšky 3—6 m. Tvorí menej prísavných platničiek než ďalší druh. Preto je nutné najprv priviesť hlavný výhon k opore, neskôr sa už sám prichytáva.
Listy sú eliptické, perátkové a opadavé, zložené z 9—13 vajcovitých až vajcovitokopijovitých listov, hlbšie a hustejšie pílovitých než u druhu C. radicans. Kvety, ktoré sa objavujú od júla do septembra na mladých výhonoch, sú dosť veľké — až 8 cm, nápadné, tmavo oranžové až šarlátovo červené, usporiadané vo veľkých koncových latách. Prednosťou tohto trubača sú predovšetkým veľké, nápadne sfarbené rúrkovité kvety a najmä neskorý čas kvitnutia aj bohatstvo kvetov, hlavne na teplých a dobre chránených stanovištiach.
Trubač veľkokvetý je vynikajúca popínavá drevina, vhodná na oživenie domových stien, pergol, loubí, stĺpov a vysokých stien v dobre chránených polohách. Vzhľadom na to, že kvitne na mladých výhonoch, vyžaduje, podobne ako vinič hroznorodý, každoročný rez. Pred príchodom zimy sa odporúča pokrývka pôdy nad koreňmi vrstvou humusu.
C. radicans. (L.) Seem. Pôvodom zo Severnej Ameriky. Podobá sa predošlému druhu, dorастá však do výšky 8 m, vo vínородных oblastiach až 10 m, a má viac prísavných platničiek než C. grandiflora. Jeho perátkové listy majú 9—11 podlhovasto vajcovitých až kopijovitých lístkov, ktoré sú nie príliš hlboko pílovité. Kvitne trochu menšími, zvonka oranžovými, vnútri šarlátovými, 5—8 cm dlhými rúrkovitými kvetmi, podobnými malým gloxíniám, usporiadanými až po 12 v zhlukhoch.
Oba druhy patria k vynikajúcim popínavým drevinám. Trubač korenujúci — C. radicans je však mrazuvzdornejší. Vyžadujú kyprú, ľahko alkalickú, dobre priepustnú, hlbokú pôdu s obsahom humusu.
Celastrus L. — zimokríž Celastraceae — jesencovité
Sú to opadavé, len zriedkakedy stálezelené, väčšinou ovíjavé kry. V našej záhradníckej praxi používame iba dva druhy.
C. orbiculatus. Thunb. Je odolný, nenáročný, vzrástny a silne ovíjavý ker, dorастajúci vo svojej domovine do výšky 12 m. Má okrúhle až vajcovité, 5—10 cm veľké, živo zelené listy, ktoré sa sfarbujú na jeseň do zlatožlta. Kvitne v júni.
C. scandens. L. Je trochu menej vzrástny a tiež rastlina je vo všetkých častiach menšia než u predošlého druhu. Dorастá do výšky 7 m, inak sa veľmi podobá zimokrížu okrúhlolistému C. orbiculatus. Kvitne rovnako v júni, kvety, a teda aj plody, sa však neobjavujú na početných bočných vetvičkách, ale v koncových, 5—10 cm dlhých latách.
S týmto pekným a odolným druhom sa však len zriedkakedy stretávame nielen v našich, ale aj v európskych záhradách. Jeho plody sú pre ľudí jedovaté, rovnako ako listy pre kone. Aj tento zimokríž je dvojdomý.
Veľkokveté plaménky (klematisky): skupiny, rez a najlepšie odrody
Plaménky, viac známe ako klematisy, patria do čeľade rastlín iskerníkovitých. V záhradníckej praxi nachádza využitie iba niekoľko málo druhov, zato počet vyšľachtených veľkokvetých odrôd je dnes veľmi rozsiahly a má niekoľko desiatok dokonalých pestovancov.
Moderné veľkokveté plaménky patria okrem popínavých ruží k najkrajším a najobdivovanejším popínavým drevinám. Ich sortiment má desiatky odrôd s kvetmi mernými 10—15 i viac centimetrov v priemere i početné pestovavy s kvetmi trochu menšími, avšak neobyčajne bohato a dlho kvitnúcimi, mnohokrát už od júna až do mrazu.
U týchto drevín je neobyčajne dôležité, aby sme poznali ich zaradenie do jednotlivých skupín, podľa ktorých sa väčšinou riadi spôsob ošetrovania, hlavne rez, ktorým sa reguluje správny rast a najmä bohatstvo kvetov.
Skoro kvitnúce veľkokveté odrôdy, ktoré pochádzajú z druhov C. patens a C. florida, nesmieme strihať na predjarí, pretože kvitnú iba na starom dreve. Zato neskôr kvitnúce známe fialové a červené plaménky — C. × jackmanii a odrodu 'Ville de Lyon' režeme každoročne skoro na predjarí, ešte než začnú rastliny rašiť, vždy až takmer pri zemi, pričom zdola ponechávame iba niekoľko málo poschodí s očkami, pretože práve z mladého dreva prinášajú najkrajšie kvety.
Veľkokveté plaménky, zaraďované do skupiny „jackmanii", ďalej uvádzané pod písmenom (j.), sa zvyčajne popínajú do výšky 3—4 m a kvitnú množstvom 10—12 cm veľkých kvetov, väčšinou od júla až do októbra, spravidla tmavo fialovo alebo purpurovo zafarbených. U týchto plaménkov sa odporúča odstrániť každoročne na predjarí „odkvitnuté" drevo vo výške asi 60 cm od zeme.
Druhú skupinu plaménkov tvoria odrody odvodené od druhu C. lanuginosa (l.), plaménka čínskeho pôvodu, dorástajúceho do výšky okolo 2 m. Ich kvety sú 10—20 cm široké, objavujú sa od júna do septembra a majú rôzne modré a fialové odtiene, niektoré odrody kvitnú však aj bielo, ako napríklad známy pestovanec 'Madame le Coultre'. Všetky prinášajú najväčšie a najkrajšie kvety hlavne v júni a júli. Plaménky z tejto skupiny rovnako vyžadujú starostlivý rez na predjarí, ešte než začnú rastliny rašiť.
V tretej skupine, ktorú tvoria odrody vyšľachtené z druhu C. patens (p.), nachádzame tiež niekoľko krásnych pestovancov, s ktorými sa často stretávame na záhradkách. Dorástajú spravidla až do výšky 4 m a prinášajú množstvo 10—15 cm veľkých kvetov, ktoré rozkvitajú v júni, za priaznivej jari ešte o niečo skôr. Tieto plaménky je nutné strihať už skoro po odkvitnutí, aby mali dostatok času vytvoriť nové, kvetschopné výhony pre nasledujúci rok.
Snáď k najznámejším patria plaménky vyšľachtené z druhu C. viticella (v.). Tieto pestovavy kvitnú značným množstvom trochu menších, zato však pekne sfarbených kvetov, podľa odrôd od júla až do októbra. Režeme ich až na predjarí, ešte než sa rastliny prebudia k novému rastu.
Z vynikajúcich veľkokvetých plaménkov si zasluhujú pozornosť nasledujúce odrody. Za menom pestovania je uvedená v zátvorkách skupina, podľa ktorej sa riadi spôsob rezu.
'Barbara Dibley' (p.) s veľkými, sýto ružovými kvetmi s tmavo karmínovo červenými pruhmi na kalichových lístkoch. Podobá sa odrode 'Nelly Moser', avšak bohatšie kvitne v máji až júni.
'Crimson King' (l.) s vínovo červenými kvetmi, na spodnej strane s dvoma svetlejšími prúžkami. Kvitne v júli až auguste a miluje polotienisté stanovište.
'Daniel Deronda' (p.) s prvými kvetmi plnými, neskôr jednoduchými, ktoré sú veľké, tmavo fialovo modré, v strede svetlejšie a s krémovými tyčinkami, ktoré sa objavujú od júna do septembra.
'Ernest Markham' (v.) s dosť veľkými, svetlo petúniovo červenými kvetmi so zamatovým nádychom a veľkým množstvom kvetov od júla do septembra.
'Gipsy Queen' (j.) so zamatovými tmavo purpurovými kvetmi s tromi červenkavými prúžkami, na spodnej strane s dvoma belavými prúžkami, ktoré sa objavujú od júla do októbra.
'Jackmanii', správne C. × jackmanii (j.), vzniknutý krížením C. lanuginosa × C. viticella. Popína sa do výšky 3—4 m a kvitne obrovským množstvom fialovo purpurových kvetov od júla až do októbra. Odborníkmi je považovaný za najkrajšiu, absolútne zimovzdornú popínavú drevinu. Odroda 'Superba' (j.) sa líši od predchádzajúceho pestovania najmä väčšími kalichovými lístkami a sýtejšou purpurovo fialovou farbou kvetov.
'Lady Betty Balfour' (v.) je vzrastný veľkokvetý plamienok so zamatovo tmavofialovými kvetmi a žltými tyčinkami. Kvitne od augusta do októbra trochu skúpejšie ako ostatné pestovavy a miluje miesto na plnom slnku.
'Lasurstern' (p.) vyniká včasnými, zvlášť veľkými a intenzívne modrými kvetmi, ktoré sa objavujú už v máji až júni a znova na začiatku jesene. Táto odroda nemeckého pôvodu sa ako jediná dočkala svetového rozšírenia.
'Marie Boisselot' (l.), často uvádzaný tiež pod menom 'Mme Le Coultre' (l.) — podľa G. Krüssmanna však tieto pestovavy nie sú totožné — prináša zvlášť veľké, až 20 cm široké, čisto biele kvety so širokými okrúhlymi kalichovými plátkami a krémovými tyčinkami. Kvitne od júna do augusta, kedy jeho mimoriadne veľké kvety vzbudzujú zaslúženú pozornosť.
'Nelly Moser' (l.) patrí k najznámejším odrodám, má slivovo červené kvety, zdobené jedným svetlo červeným prúžkom. Kvitne v máji až júni a ešte raz až v septembri. Najlepšie sa darí na polotienistom stanovišti, kde jeho kvety neblednú ako na plnom slnku.
'President', niekedy uvádzaný pod menom 'The President' (p.), s kvetmi až 15 cm veľkými, tmavo fialovými, na rube svetlejšie pruhovanými. Je to krásny plamienok, kvitnúci v júni až júli a ešte raz v októbri. Zaujímavé je, že kvitne tak na starom, ako aj na novom dreve.
'Prins Hendrik' (l.) je zvlášť veľkokvetý nebesky modrý plamienok so zvlnenými okrajmi kalichových plátkov. Kvitne v júni a znovu v auguste až septembri. Patrí k obľúbeným odrodám pre forcing kvetov, v pestovaní je však trochu náročnejší.
'Sir Garnet Wolseley' (p.) sa vyznačuje asi 12 cm širokými modrastými kvetmi s bronzovým nádychom a slivkovo modrým prúžkom uprostred. Rozkvitá zvyčajne v máji a kvitne do konca júna.
'Ville de Lyon' (v.) je vďačná a odolná odroda, najrozšírenejšia z červene kvitnúcich plaménkov. Kvitne bohatstvom stredne veľkých, tmavo karmínovo červených kvetov, ktoré sa objavujú od mája do septembra.
'Vyvyan Pennell' (p.) je neobyčajne pôvabný pestovanec s množstvom stredne veľkých, plných, šeríkovo modrých kvetov, uprostred s purpurovým a karmínovým nádychom a so zvlnenými okrajmi kalichových plátkov. Odborníci ho považujú za najlepší z plnokvetých plaménkov. Kvitne v lete a kvety opakuje ešte raz na jeseň. Tie sú však už len jednoduché.
'W. E. Gladstone' (l.) je zvlášť veľkokvetá odroda s kvetmi šeríkovej farby (lila) s tmavším stredovým prúžkom a nachovo červenými tyčinkami. Kvitne od júna do septembra, avšak skúpejšie ako väčšina ostatných pestovancov.
Veľkokveté záhradné plaménky vznikli krížením niekoľkých druhov, najmä C. viticella, C. florida, C. patens, C. lanuginosa, C. texensis a C. × jackmanii = (C. lanuginosa × C. viticella). Dnešný sortiment pestovaných veľkokvetých plaménkov má podľa Krüssmanna 99 odrôd, z ktorých najhodnotnejšie, ako už bolo vyššie uvedené, sa pestujú a sú k dostaniu aj u nás.
Všetkým plaménkom najlepšie vyhovuje slnečná, napoludnie trochu zatienená poloha a hlbšia, výživná, dobre priepustná záhradná pôda s obsahom vápnika. Rastlinám prospieva pokrytie pôdy po obvode vrstvou vyzretého kompostu, zhnilého maštaľného hnoja, rašeliny i iného materiálu.
Pôdu nad koreňmi plamienka môžeme rovnako zatieniť predosevom rozmanitých trvaliek či nižších drevín. V prvých rokoch po vysadení sa odporúča zimné prikrytie rastlín vetvami lesného ihličia.
Prírodné druhy plamienkov: skalničkové a kríčkové formy pre každú záhradu
Trochu v tieni slávy veľkokvetých odrôd záhradných plamienkov stojí niekoľko prírodných druhov. Snáď práve preto nie je ich skromnosť, odolnosť a prirodzená krása využitá v našich záhradkách v tej miere, akú by si právom zasluhovali.
Tieto plamienkovia dobre rastú, bohato kvitnú a navyše sú ozdobné po celú jeseň nápadnými a dekoratívnymi, striebristo ochmýrenými semenníkmi.
V prírode sa vyskytujú v dobre priepustnej kamenitej pôde s bohatým obsahom humusu, zvyčajne na vápencových podkladoch. Prepletajú sa medzi krovinami, ktoré ovíjajú a porastajú do značnej výšky. V našich záhradkách im vyhovuje primerane vlhká, nie však trvalo mokrá pôda a teplejšie slnné až mierne zatienené stanovište. Patria k nim:
C. alpina (L.) Mill. (Atragene alpina L.). Tento plamienok bol zavedený do kultúry v roku 1792. Je to skôr kríčok než liána, dorástá do výšky 2—2,5 m. U nás kvitne spravidla už od mája dosť veľkými, jasne modrými až žiarivo ružovofialovými kvetmi, ktoré nezriedka opakuje až do leta. Má rád miesto na slnku až v ľahkom polotieni a uplatňuje sa najmä vo väčších skalkách, kde porastá veľké balvany, skaly i rozmanité dreviny. Miluje humóznu pôdu s obsahom vápnika. Pekne vynikne napríklad medzi kosodrevinami i ďalšími ihličnanmi a tiež na voľných priestranstvách medzi kríkmi, pokiaľ nejde o miesta na slnečnom úpale.
Plamienok alpský má tiež niekoľko odrôd, z ktorých k najkrajším patrí 'Columbine' s jemne levandulovo modrými zvonkovitými kvetmi a 'Pamela Jackman' s kvetmi až 7 cm veľkými, sýto azurovo modrými.
C. × durandii Durand. Vznikol krížením celolistého C. integrifolia a C. × jackmanii. Nie je popínavý, rastie vzpriamene kríkovito do výšky 1,2—1,8 m. Má vajcovité 8—12 cm dlhé listy a kvitne od júna do septembra tmavo fialovo modrými, 8—12 cm veľkými kvetmi, usporiadanými väčšinou po troch. Uvedený plamienok sa používa na rýchlenie kvetov v skleníkoch a tieto rýchlené kvety vydržia veľmi dlho čerstvé vo vázach.
C. integrifolia L. Tento kríkovito rastúci plamienok dorástá do výšky 60—100 cm, má celistvookrajové vajcovité listy a kvitne od mája do augusta jednotlivými, kývajúcimi sa zvonkovitými kvetmi oceľovo modrej farby. Ozdobné sú rovnako striebrošedé semenníky. Tento plamienok sa hodí aj do pozadia väčších skaliek, do ich susedstva a tiež do vresoviska.
C. macropetala Ledeb. Tento plamienok, ktorý odborníci považujú za najkrajší na pestovanie v skalkách, rastie trochu bujnejšie než plamienok alpský. Dorástá do výšky okolo 1 m a kvitne v máji až júni, trochu väčšími, veľmi krásnymi modrofialovými kvetmi. Je známych asi 5 odrôd, napríklad 'Ballet Blanc' s trochu menšími, bielymi a plnými kvetmi (J. Jefferies at Son, 1971) a 'Markham's Pink' (Markham 1935) so sýto purpurovými kvetmi so slabým modrofialovým lemovaním.
C. montana Buch. — Ham. ex DC. Tento plamienok patrí k najodolnejším a najbohatšie kvetúcim druhom, tvorí liánovité, až 8 m dlhé porasty, najradšej na teplých a slnných miestach.
Najčastejšie sa stretávame s odrodou 'Grandiflora' so silným rastom a obrovským množstvom kvetov, bielych hviezdičiek, ktoré dosahujú veľkosť až 8 cm a objavujú sa v máji až júni. Odroda 'Rubens' sa vyznačuje bronzovo zeleným olistením a bohatstvom 5—6 cm veľkých, ružovo červených kvetov. Ročne prirastie o 2 až 3 m² zelenej plochy, takže znamenite ozelenuje rozmanité záhradné partie, je mimoriadne odolná a kvitne rovnako v máji až júni. Odroda 'Tetrarose' rastie bujne a je nápadná zvlášť peknými, intenzívnejšie vyfarbenými a o trochu väčšími kvetmi. Má rovnako bronzovo sfarbené listy a kvitne v rovnakom čase ako predchádzajúce pestovance.
C. montana a jeho odrody, ktoré sú veľmi ozdobné aj počas jesene svojimi striebristo ochmýrenými semenníkmi, sa uplatňujú hlavne pri ozelenovaní väčších plôch na slnných a teplých miestach.
C. tangutica (Maxim.) Korsh. Plamienok zaujímavý najmä svojimi žltými kvetmi. Je mimoriadne odolný a zimuvzdorný a odborníci ho považujú za najkrajší zo žlto kvetúcich druhov. Dorástá do výšky až 3 m, má svetlo zelené mierne zvlnené listy a upútava pozornosť množstvom zvonkovitých, kývajúcich sa zlatožltých kvetov, ktoré dosahujú veľkosť až 4 cm. Hlavným obdobím kvitnutia je jún, avšak jednotlivé kvety sa objavujú aj neskôr.
Brečtan popínavý: samopínajúca sa stálezelená liána na stenu aj do tieňa
Hedera L. — brečtan Araliaceae — aralkovité
Hedera helix L. — brečtan popínavý je stálezelená, pomalšie rastúca liána, vzácnejšie ker. Je ozdobná svojimi listami, ktoré sú striedavé, stopkaté a na jednej rastline rôzne veľké. Kvitne v okolíkoch nenápadnými kvetmi. Plody sú čierne kôstkovice.
Niekedy sa stretávame s názorom, že popínavé rastliny narúšajú svojím vzrastom, vzdušnými koreňmi alebo prísavnými terčíkmi omietku a navyše, že udržujú stálu vlhkosť stien. Dlhoročnými skúsenosťami je však dokázané, že porast vytvorí medzi spodnou stranou listov a stenou vrstvu vzduchu, ktorá účinkuje ako izolácia. Vietor, chlad, horúčava ani dážď potom nikdy nepôsobia priamo na omietku, a tak ju vlastne chránia pred narušením.
Známy francúzsky záhradník a šľachtiteľ Vilmorin už dávno vyvrátil domnienku, že brečtan udržuje vlhkosť stien, že jeho vzdušné korienky narúšajú omietku a spôsobujú trhliny v murive. Ako dôkaz uviedol, že existuje veľmi mnoho budov, ktoré porástol brečtan päťdesiat i viac ako sto rokov, bez toho aby bolo murivo jeho pričinením narušené.
Brečtanu sa darí rovnako dobre ako v tieni a polotieni, tak aj na plnom slnku. Hoci ide o mimoriadne skromnú rastlinu, veľmi jej prospeje kyprá, hlboko spracovaná pôda s bohatým obsahom humusu a najmä dostatok vlahy. Na vhodných stanovištiach sa dožíva značného veku a nie sú vzácnosťou rastliny staršie ako 400 rokov.
Pokiaľ rastie brečtan v tieni, potrebujú jeho pekne olistené vetvičky oporu, pnú sa alebo visia dolu. Listy sú matné, tri až päťlaločné s bielymi žilkami. Akonáhle však dosiahnu miesto na slnku, ihneď sa nápadne menia. Stonky potom rastú vzpriamene, sú drevnaté a pevné. Taktiež vzdušné korienky zmiznú. Novo vyrastajúce listy sú na slnku srdcovité alebo vajcovité, so žilkami takmer neznateľnými. A práve tu táto rastlina zdanlivo nikdy nekvitnúca prináša drobné, zelenkasto žlté kvety, nahromadené v okolíkoch. Z kvetov sa neskôr vytvárajú čierne bobule, ktoré slúžia ako potrava vtáctvu v zimnom období.
Bol vyšľachtený veľký počet odrôd, ktoré sa líšia výškou, habitusom, farbou listov, ako napr.: 'Aureovariegata', 'Arborescens', 'Cavendishii', 'Crenata', 'Cullisii', 'Discolor', 'Erecta', 'Glymii', 'Maculata', 'Sagittifolia' a ďalšie.
Popínavá hortenzia a jazmín zimný: krásy pre polotieň a zimu
Hydrangea L. — hortenzie Saxifragaceae — lomikamenovité
H. anomala ssp. petiolaris (Sieb. et Zucc.) Mc Clintock (H. petiolaris Sieb. et Zucc.) — je to silne popínavá samopnúca drevina, vhodná najmä pre polotienisté a úplne zatienené miesta. Je jediným z 35 druhov rodu Hydrangea, ktorý sa pnie a patrí k najzaujímavejším popínavým rastlinám.
Listy sú až 10 cm veľké, vajcovité až srdcovito ostro zašpičatené, tmavo zelené, z vrchu lesklé. Kvety, ktoré sa objavujú v júni až júli, sú biele a voňavé, usporiadané vo veľkých plochých okolíkoch, širokých 10—25 cm. Množstvo kvetov býva niekedy také bohaté, že zakrýva aj husté olistenie rastliny.
Popínavá hortenzie miluje trochu chránené stanovište, polotieň až tieň a humóznu, dobre výživnú pôdu. Používa sa najmä na porástanie kmeňov vysokých stromov, skál, domových stien a holých stien. Dobre pokrýva aj holú pôdu v hájových častiach záhrad. Darí sa jej aj na severných stenách. Pri dlhšie trvajúcom suchu je táto rastlina veľmi vďačná za občasné dôkladné zalievanie, aby humózna pôda nikdy nevyschla.
Jasminum L. — jazmín Oleaceae — olivovité
J. nudiflorum Lindl. — jazmín nahokvitý je popínavý ker, 1—2 m vysoký. Má tenké dlhé, zelené štvorrhranné vetvy, ktoré buď ležia na zemi, kde ľahko zakorenujú, pnú sa, alebo sa ohýbajú a prevísajú k zemi.
K prednostiam tohto kríčka patrí, že pri miernej zime a v chránenej polohe rozkvitá niekedy už na Vianoce, väčšinou počas februára až marca. Kvitne peknnými žltými kvetmi, usadenými pozdĺž celých vetvičiek. Kvety sú odolné a neublíži im ani niekoľkostupňový mráz. Odrezané vetvičky s púčikmi možno ľahko urýchliť; zaujímavé, sýto žlté asi 2,5 cm veľké, prvosienke podobné kvety, patria k vítanej výzdobe váz v zimnom období.
Jazmín nahokvitý je úplne nenáročný, spokojí sa s každou hlbšou humóznou a nie príliš suchou pôdou. Začiatkom jesene je vďačný za dôkladné zalievanie. Normálne zimy prekoná bez ujmy.
Jazmín nahokvitý sa hodí na popínanie stien, stĺpikov ozdobných mreží, na svahy, do skaliek aj vegetačných nádob. Rozmnožuje sa rezkovaním alebo pohríbením výhonov ležiacich na zemi, ktoré prisypeme humóznou zeminou a po zakorenení ich odstrihneme od materskej rastliny.
Zimolez: voňavé popínavé kry kvitnúce od jari do jesene
Lonicera L. — zimolez Loniceraceae — zimolezovité
L. × brownii Carr. 'Fuchsioides' — krásna odroda zimolezu Brownovho s granátovo červenými kvetmi podobnými fuchsiám, dorástá do výšky 2—3 m. Kvitne od mája do jesene.
L. caprifolium L. Táto tzv. „ruža z Jericha" dorástá podľa podmienok do výšky 3—5 m. Má vstrebané, široko eliptické, až 10 cm dlhé, na rube ojínené listy. Horné páry listov navzájom zrastajú a vyvolávajú dojem, že nimi vetvičky vlastne prerastajú. Rastliny rašia už skoro na jar a sviežo zelená farba listov zdobí kry celé leto až dlho do jesene. Púčiky, ktoré sa objavujú v pazuche listov, predovšetkým na horných častiach výhonov, rozkvitajú v máji až júni nápadnými, až 5 cm dlhými, dlho rúrkovitými kvetmi, ktoré sú na konci široko cípatené.
Kvety, ktoré sú spočiatku biele, zvonka načervenalé a neskôr žlté, krásne voňajú. Najintenzívnejšie však až podvečer, keď sa ich charakteristická vôňa šíri na značnú vzdialenosť. Na prahu jesene vystriedajú kvety nápadné plody — červené bobule, ktoré sedia v listovom kornútku a značnou mierou prispievajú k ozdobeniu rastliny.
L. × heckrottii Rehd. Je to silnejšie rastúca popínavá drevina s krovitým vzrastom do 3—4 m. Bohato kvitne veľkými, vonnými, mäsovo červenými kvetmi, ktorých farba prechádza do zlatožltej. Púčiky majú živo ružovokarmínovú farbu. Plody veľkosti hrachu sú purpurovo červené. Rastie dobre ako na slnku, tak aj v polotieni a zdobí pergoly, loubí, stĺpy a ploty.
L. henryi Hemsl. Dorástá do výšky 3—4 m a k jeho veľmi cenným vlastnostiam patrí, že jeho listy pri miernej zime neopadávajú, a tak zdobia rastlinu po celý rok. Kvitne mimoriadne bohato od júna až do augusta na koncoch výhonov asi 2 cm dlhými, žltočervenými kvetmi. Taktiež aj tento kozí list prináša na prahu jesene značné množstvo čiernych plodov, ktoré sa veľmi pekne vynímajú v jesennej bronzovej zeleni listov.
Uplatňuje sa pri ozeleňovaní nižších plotov, ozdobných mreží, pergol, stĺpov, loubí aj balvanov vo veľkých skalniach. Neznáša plné slnko.
L. periclymenum L. Táto liána kvitne žltkasto bielymi kvetmi, ktoré prechádzajú do červena, silno voňajú. Má nápadné korálovo červené plody. Kvitne v júni až auguste a dorástá 4—5 m.
L. × tellmanniana Spaeth. Vyniká veľkými zlatožltými, avšak nevoňajúcimi kvetmi. Rastie veľmi bujne a v priaznivých podmienkach dosahuje výšku 5—6 m.
Všetky uvedené druhy a odrody zimolezov milujú slnečné až polotienisté stanovištia a sú veľmi vďačné za výživnú, primerane vlhkú pôdu v dobrej sile.
Loubinec a okrasná réva: rýchle ozeleňovanie stien, pergol a plotov
Parthenocissus Planch. — prísavník, loubinec Vitaceae — révovité
P. quinquefolia (L.) Planch. — je viac známy pod ľudovým názvom „psie víno“. Táto popínavá drevina má dlaňovité, päťčetné, široko vajcovité a pílkovité, až 10 cm veľké listy. V lete majú matne zelenú, na jeseň jasne oranžovú až krvavo červenú farbu. Pomocou ovíjavých úponkov sa dokáže vyšplhať až do výšky cez 10 m a súvislou zeleňou olistenia pokryť do výšky aj do šírky značnú plochu stien, plotov, pergol či loubí. Jedinou nevýhodou je, že na svoj rast potrebuje vhodnú oporu.
Prísavník päťlistový, ktorý patrí k medovnatým rastlinám, rastie rovnako dobre na slnku aj v polotieni a kvitne v máji úplne nenápadnými kvetmi.
P. q. var. engelmannii (Koehne et Graebn.) Rehd. — je varieta s ozdobnými päťdielnymi listami, ktoré sú jemnejšie a majú veľmi pekné žiarivé hnedočervené jesenné sfarbenie. Rastliny majú prísavné doštičky, ktorými sa samy prichytávajú opory. Používajú sa na zakrytie stien, plotov, starých stromov, pergol, loubí aj stĺpov. Darí sa im v každej záhradnej pôde, nie príliš suchej, na slnku aj v polotieni.
P. tricuspidata (Sieb. et Zucc.) Planch. — je rovnako samopnúca, má veľké, lesklé trojhroté listy, ktoré sa škridlicovite prekrývajú a vytvárajú na stenách krásnu zelenú plochu. Na jeseň sa sfarbujú do oranžovo žltých odtieňov a nakoniec do šarlatovo červenej farby.
Prísavník trojhrotý dorastá do výšky až 12 m a rozprestiera sa do značnej šírky. Vyhovuje mu výživná záhradná pôda a slnečné až polotienisté stanovište. Mladé rastliny musíme spočiatku udržiavať pri stene, kým sa prísavné doštičky samy nechytia.
'Veitchii' (P. veitchii (Carr.) Graebn) — odroda so svetlo, niekedy aj tmavšie zelenými lesklými listami, dorastá 10 m.
Vitis L. — réva Vitaceae — révovité
V. riparia Michx. (V. odoratissima Donn.) — rastliny majú červenavo hnedé drevo a zelené až hnedasto zelené letorasty. Je to silno rastúca popínavá réva s pomerne veľkými (7—12 cm), trojlaločnými, lesklými, živo zelenými listami, na spodnej strane svetlo zelenými. Kvety, ktoré rozkvitajú koncom mája a dokvitajú koncom júna, sú usporiadané až v 15 cm dlhých strapcoch a majú veľmi príjemnú rezedovú vôňu.
Táto skromná réva porástá pomerne rýchlo steny, ploty, pergoly a loubí. Pôsobí pekným dojmom nielen v čase vegetácie, ale aj na jeseň, keď sú jej listy nažltlé.
Rdesno popínavé: najrýchlejšia pokryvná liána pre veľké plochy
Fallopia — viz Polygonum
Polygonum L. — rdesno (Fallopia) Polygonaceae — rdesnovité
P. aubertii L. Henry je mimoriadne bujne rastúca popínavá drevina, podobajúca sa predchádzajúcemu druhu. Je však menej drevatá a ani jej biele až ružovkasté kvietky nie sú také pôsobivé. Je rovnako nenáročná a na pôdu skromná, dobre rastie na slnku aj na miestach polotienistých. Uplatňuje sa rovnako ako P. baldschuanicum.
P. baldschuanicum Regel. Je to mimoriadne bujná popínavá drevina s opadavými listami s matne zeleným olistením. Kvitne od júla do septembra, kedy prináša veľké množstvá pôsobivých bielych až ružovkastých kvietkov, usporiadaných v bohato rozvetvených latách.
Rastliny, ktoré dosahujú výšku 10—12 m, sa výborne hodia na rýchle ozeleňovanie veľkých plôch plotov, na popínanie pergol, altánkov, stĺpov aj starých odumretých stromov.
Rdesnu sa darí v každej pôde a na slnečnej až polotienistej polohe. Pre svoj bujný rast vyžaduje občasné prerezávanie príliš hustých vetiev. Vzhľadom na to, že rastie do značnej šírky, nehodí sa do malých záhradiek.
Vistária: exotická nádhera prevísajúcich kvetov v slnečnej záhrade
Wisteria Nutt. — vistária (glychínia) Viciaceae — bôbovité
Sú to rastliny, ktoré prinášajú do záhrad exotickú nádheru kvetov a tropickú bujnosť rastu nielen v teplejších oblastiach, ale aj v našich podmienkach, na slnných, vhodne volených polohách. Tieto liány, ktoré sa ovíjajú okolo svojej opory proti smeru hodinových ručičiek, majú opadavé listy, ktoré sa na jeseň pekne sfarbujú.
W. floribunda (Willd.) DC. (W. brachybotrys S. et Z.). Bujnejšie rastie, dosahuje výšku okolo 8 m a je odolnejšia ako W. sinensis. Kvitne o niečo neskôr, zvyčajne po vyrašení listov. Kvitne vonnými modrofialovými kvetmi v strapcoch dlhých 15—35 cm a kvety v strapci odkvitajú postupne.
W. sinensis (Sims) Sweet (Glycine sinensis Sims) — Obľúbená statná drevitá liána, dosahujúca u nás dĺžku až 10 m. Má 25—30 cm dlhé listy, zložené zo 7—13 spočiatku sametovo ochmýrených, neskôr takmer lysých lístkov, dlhých 4—8 cm. Kvitne v apríli až máji, väčšinou až po 5 i viacerých rokoch po vysadení, svetlofialovými, slabo voňavými kvetmi, zoskupenými v hustých a ťažkých previslých strapcoch dlhých 15—20 cm. Zaujímavé je, že všetky kvety strapca rozkvitajú takmer súčasne. Struky 10—15 cm dlhé, husto sametové, obsahujú 1—3 jedovaté semená.
'Alba' sa podobá druhu, prináša však biele kvety.
Vistárie vyžadujú slnné, teplé a chránené stanovište a dobre priepustnú, hlboko spracovanú, skôr ľahkú, vždy však veľmi kvalitnú záhradnú pôdu, dobre zásobenú živinami. V suchých rokoch a tiež v prípade, že sú rastliny vysadené v tesnej blízkosti stien alebo v tzv. dažďovom tieni, potešíme ich pravidelnou a bohatou zálivkou. Je síce pravda, že vistárie dobre znášajú aj slabší presych, vždy sa však táto okolnosť prejaví slabším kvitnutím.