Plamienok (Clematis)

Popínavé kry, polokry alebo trváce byliny s atraktívnymi kvetmi.

• Stanovište: polotieň, pôdy skôr hlinité, priepustné.

• Výška: väčšinou medzi 2 a 4 m.

• Doba kvitnutia: podľa druhu máj–október.

• Množenie: výsevom, odrezkami alebo štepením.

Plamienky patria do čeľade iskerníkovitých (Ranunculaceae). Sú to liany s listami protistojnými, trojpočetnými alebo nepárnoperovitými, nepravidelne zloženými alebo jednoduchými. Kvety, väčšinou obojpohlavné, rúrkovité až tanierovité s mnohými prechodnými tvarmi, sú usporiadané jednotlivo, v koncových alebo postranných metlinách. Majú spravidla 4, zriedka 5, 6 alebo 8 okvetných lístkov, mnoho tyčiniek a piestikov. Z piestika sa vyvíja nažka so zachovanou čnelkou, ktorá sa často premieňa na perovito chlpatý prívesok.

Asi 250 druhov je rozšírených na severnej pologuli, niektoré druhy aj v Austrálii a na Novom Zélande. Najviac druhov sa vyskytuje vo východnej Ázii, v Severnej Amerike a v Európe (10 druhov). Popri niekoľkých druhoch plamienka sa v záhradách pestujú predovšetkým veľkokveté hybridy.

Botanické druhy plamienka sú nenáročnejšie než veľkokveté hybridy a v záhrade obstoja aj bez pravidelného rezu. Prehľad sa začína nízkymi druhmi do skalky a končí bujnými lianami na pergolu.

rastie slabšie do výšky 2-3 m. Má jednotlivé kvety s dlhou stopkou a kvitne v máji až júni. Okvetné lístky sú 3-4 cm dlhé, úzke, široko rozprestreté a sfarbené do rôznych modrých odtieňov. Od druhu, ktorý je doma v Alpách, sa odvodzuje niekoľko odrôd:

„Francis Rivis“ s veľkými sýtomodrými kvetmi;

„Pamela Jackman“ má veľmi úzke sýto azúrovo modré okvetné lístky a ľahko remontuje;

„White Moon“ kvitne neskoro bielymi plnými kvetmi.

Bohato kvitnúci druh vrátane odrôd patrí k najkrajším „planým“ plamienkom pre chladnejšie polohy. Veľmi dobre sa uplatňuje v skalkách.

je 50-70 cm vysoká trvalka so stonkou spočiatku vzpriamenou, neskôr poliehavou. Kvitne v júni až auguste. Kvety visia na dlhej stopke jednotlivo na koncoch stoniek. Štyri okvetné lístky sú plocho rozprestreté. Na jeseň sa na rastline strieborne lesknú početné plodenstvá. Plamienok celistvolistý je pomerne nenáročný a hodí sa do väčších skaliek. Pôvodný je v oblasti od juhovýchodnej Európy až po stredné Rusko.

je popínavá drevina dorastajúca do 2-3 m. V máji až júni sa jednotlivo objavujú sklonené a až 10 cm široké modré alebo modrofialové kvety so štyrmi okvetnými lístkami. Plamienok veľkokvetý pochádza zo severnej Číny, z Mandžuska a zo Sibíri. Pôsobí veľmi dobre v skalkách. Jeho početné kvety vzbudzujú dojem plnokvetosti a listy majú nádych bronzovej farby. Vyšľachtené odrody sa odlišujú od druhu hlavne farbou kvetov:
„Bluebird“ má kvety takmer čierno modré a veľmi veľké, „Maidwell Hall“ má poloplné levanduľovo modré kvety; „Marham’s Pink“ je purpurovo ružová odroda; „Rosy O’Grady“ má kvety poloplné, hviezdicovité, ružové; „White Moth“ kvitne čisto bielo.

Kvitne v máji, rastie 8 m vysoko. Biele a slabo voňavé kvety sú vo zväzočkoch po 1-5 na starom dreve. Ich 4 okvetné lístky sú široko rozložené. Plamienok horský pochádza z Himalájí, zo strednej a západnej Číny. V záhradách sa pestuje najčastejšie, pretože hojne kvitne, bujne rastie, nie je náročný a môže rýchlo ozeleniť aj veľké plochy fasád, besiedok a pergol. Z početných foriem je významná var. rubens s listami purpurovými najmä pri pučaní a s kvetmi ružovočervenými. Odroda Tetrarosa silno rastie a má kvety lila ružové, až 8 cm široké.

Je 1 m vysoká trvalka s výhonkami vzpriamenými alebo nižšie ležiacimi, teda nie šplhavými. Kvety sú mliečne biele, 1,5 cm dlhé, veľmi početné, usporiadané vo veľkých vzpriamených metlinách. Plamienok priamy kvitne v júni a v júli. Je veľmi dlhovekou trvalkou pre slnečné až polotienisté miesta pri okraji drevín. Pochádza z južnej a strednej Európy a miernej oblasti Ázie.

Rastie ako 2 m vysoký polokrík alebo len ako trvalka. V júli až septembri sa na ňom objavujú jednotlivé kvety džbánkovitého tvaru, 2-3 cm dlhé a sfarbené šarlátovo červeno alebo karmínovo. Vyšľachtené odrody sa od druhu odlišujú väčšími zvonkovitými kvetmi a bohatším kvitnutím.

Je rozšírený od južnej Európy až po Kaukaz. Šplhá do výšky 4 m a kvitne v júli až septembri väčšinou jednotlivými kvetmi na dlhých stopkách. Kvety sú 3-5 cm široké, purpurovo ružové až fialové a majú 4 plocho rozložené okvetné lístky. Plamienok vlašský sa pestuje v záhradách už po stáročia. V minulom storočí sa použil na kríženie s novo dovezenými východoázijskými druhmi a tak sa podieľal na vzniku veľkokvetých hybridov.

Medzi odrodami zo skupiny Viticella sú zastúpené nielen odrody veľkokveté, ale aj odrody s pomerne malými kvetmi, ktoré si zachovali niečo z pôvodnej prirodzenej krásy planého druhu.

V záhradách majú spravidla prednosť krížence s veľkými a nápadne sfarbenými kvetmi pred planými druhmi. Na vzniku týchto veľkokvetých hybridov sa podieľalo niekoľko málo druhov, a to európske druhy plamienok vlašský (Clematis viticella) a plamienok celistvolistý (Clematis integrifolia), ďalej z Číny a Japonska pochádzajúce druhy plamienok kvetnatý (Clematis florida), plamienok rozložitý (Clematis patens) a plamienok plstnatý (Clematis lanuginosa). Prvé kríženie európskych druhov s jedným východoázijským druhom sa uskutočnilo roku 1860 v Anglicku. Zo semenáčikov, ktoré po krížení vyrástli, bol vybraný jeden a označený ako plamienok Jackmanov (Clematis × jackmanii). Veľkokveté hybridy plamienkov dnes predstavujú obsiahlu skupinu viac než 500 odrôd, z ktorých však len niektoré majú pestovateľský význam.

V nasledujúcej tabuľke sú uvedené odrody, ktoré získali pozitívne hodnotenie holandskej skúšobnej inštitúcie.

V už spomínaných skúškach v Holandsku boli odrody hodnotené podľa kritérií „Okrasná hodnota“ a „Rast“ (van de Laar 1985) a pritom boli zoradené podľa farby kvetu do skupín.

Použitie: Plamienky patria k najkrajším mrazuvzdorným lianám. Dajú sa vysadiť na mnohých miestach záhrady – nielen k múrom a k fasáde domu, ale aj pri plote, altánku, pri besiedke, pri pergole, optickej kulise alebo pri voľne stojacej konštrukcii pre popínavé rastliny. Plamienky sa dobre spájajú s malými stromami alebo s veľkými kríkmi a môžu sa vysadiť aj tak, aby sa po nich šplhali, čo zodpovedá ich prirodzeným nárokom. Všetky žijú na pôvodných stanovištiach pri okrajoch lesov a rúbanísk v spoločnosti drevín, ktoré slúžia ako opora pre ich stonky.

Plamienky potrebujú takú oporu, aby sa k nej mohli listovými úponkami prichytávať. Preto nemá byť oporný prvok hrubší než 25 mm. Oporné prostriedky majú byť z trvanlivých materiálov, napr. z impregnovaného dreva, z pozinkovaného alebo potiahnutého kovu, prípadne z plastov.

Stanovište: Plamienky sú pôvodne lesné rastliny. Dávajú prednosť pôdam drobtovitým, priepustným, slabo alkalickým, živným a dostatočne sviežim. Kým nadzemné časti rastlín môžu byť vystavené plnému slnku, pôda pri koreňoch sa musí udržiavať zatienením v chlade. To sa dá zaistiť predsadením inej rastliny, prikrytím pôdy kameňmi alebo mulčovacou vrstvou. Za sucha je potrebná dostatočná zálievka, najmä pri rastlinách vysadených pri múroch a budovách.

Výsadba: Všetky plamienky sa vysádzajú tak, aby horný povrch koreňového balu bol 10-15 cm pod povrchom pôdy. Pri výsadbe pri múroch má byť zachovaný odstup 50 cm. Pri výsadbe v blízkosti stromov a krov je vhodná severná strana drevín. Po výsadbe skoro na jeseň alebo zjari sa zrežú stonky rastliny blízko pri povrchu pôdy. Na plošnej opornej konštrukcii sa majú výhonky rozvádzať po celej ploche.

Rez: Patrí k najdôležitejším zásahom. Týka sa však predovšetkým veľkokvetých hybridov, zatiaľ čo pri botanických druhoch nie je rez nutný. Ak plamienok nežiaduco prerastá pri fasáde domu alebo príliš bujne pokrýva dreviny, potom sa skoro kvitnúce druhy režú až po odkvitnutí a neskoro kvitnúce skoro zjari.

Pri veľkokvetých hybridoch treba dbať na rozdiely medzi odrodami. Sú odrody, ktoré kvitnú na krátkych výhonkoch jednoročných konárov, zatiaľ čo pri ostatných odrodách sa kvety zakladajú na letorastoch (výhonkoch z tohto roka). Ak sa na jar zreže odroda, ktorá má kvitnúť v máji a júni až začiatkom júla, kvitnutie sa v tom istom roku znemožní. Naopak neskoré odrody s hlavnou dobou kvitnutia od júla do septembra sa pravidelne na jar hlboko zrezávajú, aby sa mohli na nových výhonkoch tvoriť početné kvety.

Choroby a škodcovia: Najnebezpečnejšou chorobou je vädnutie hubového pôvodu. Keď škodlivá pôdna huba vnikne do cievnych zväzkov a upchá ich, napadnutá rastlina, často v najlepšom raste, náhle zvädne a môže za niekoľko málo dní celkom uhynúť. Ak sú postihnuté len niektoré konáre, rastlinu možno zachrániť ich odrezaním pod miestom napadnutia. Veľkokveté hybridy sú na túto chorobu oveľa náchylnejšie než botanické druhy.

Všetky ostatné choroby sú zriedka také závažné, aby bolo nutné použiť chemické ochranné prostriedky.

Najistejší spôsob, ako z jedného plamienka urobiť dva, je hriadkovanie. Na jar sa pružný jednoročný výhonok položí do plytkého žliabku, v mieste uzla sa prišpendlí a zasype zeminou; koniec výhonku zostane nad povrchom. Do jesene sa v uzle založia korene a zakorenenú časť možno na jar oddeliť.

Druhou možnosťou sú polovyzreté odrezky odobrané v júni a júli. Odrezok sa strihá pod uzlom, spodný pár listov sa odstráni a odrezok sa zapichne do vzdušného, stále vlhkého substrátu v tieni. Korene sa tvoria niekoľko týždňov, cez zimu potrebujú mladé rastliny nemrznúce prezimovanie.

Výsevom sa množia len botanické druhy — semená veľkokvetých hybridov nedajú potomstvo verné materskej rastline. Nažky potrebujú chladnú stratifikáciu a klíčia nepravidelne, aj niekoľko mesiacov. Náročné odrody sa v škôlkach štepia.

Plamienky rastú rýchlo a za jednu sezónu vytvoria niekoľko metrov výhonkov, takže o živiny majú naozaj záujem. Hnoja sa od pučania do konca júla — neskoršie dávky dusíka by hnali rastlinu do rastu na úkor vyzretia dreva pred zimou.

Osvedčí sa Hnojík, organické hnojivo s dusíkom, fosforom aj draslíkom pohromade. Používa sa zálievkou ku koreňom alebo rozprášením okolo rastliny, ideálne na vlhkú pôdu a pod mulč, ktorý drží korene plamienka v chlade. Celú ponuku nájdete v katalógu Hnojíka.