Kiwi – Aktinídia čínska (Actinidia chinensis)

Bujná subtropická liana s lahodnými plodmi

• Stanovište: vo vinohradníckych oblastiach, chránené pred vetrom, pôdy kyslé
• Výška: pri špalieroch 1,8–2 m
• Doba kvitnutia: koniec mája – jún
• Množenie: tvrdými odrezkami alebo štepením na semenáče

Kiwi pochádza z Číny, kde bolo úžitkovou rastlinou už pred 1200 rokmi. Pred 100 rokmi sa dostalo do Európy a pred 90 rokmi na Nový Zéland, kde sa pestuje od roku 1910. Tam rastlinu pomenovali „kiwi“, pretože jej plody sa tvarom a farbou podobajú na vtáka toho istého mena, ktorý je symbolom Nového Zélandu. Pestovanie sa tam v posledných desaťročiach výrazne rozšírilo, rovnako ako v Spojených štátoch, vo Francúzsku, v Taliansku a v ďalších stredomorských krajinách.

Táto liana tvorí 5–8 m dlhé ochlpené letorasty a okrúhle až srdcovité listy s priemerom 12–18 cm. Rastlina je dvojdomá – jedince majú buď len samičie, alebo len samčie kvety. Pučí koncom marca, od konca mája nesie na báze mladých výhonkov pekné kvety vo zväzočkoch alebo vo vrcholíkoch. Kvety sú biele, až 5 cm veľké, samičie s lúčovitým vienkom okolo čneliek, samčie kvety s početnými žltými peľnicami. Vývin plodov trvá asi 5 mesiacov, pred začiatkom novembra plody málokedy dozrievajú. Podlhovasto vajcovité plody vážia 60–90 g, pričom rozdiely v tvare a vo veľkosti plodov sú značné.

Vyzreté drevo znesie mrazy do -10 °C, ale mladé výhonky poškodí už slabý neskorý mráz. Zo spiacich očiek sa potom tvoria nové výhonky, ale kvitnutie sa oneskorí o tri týždne a to má za následok zníženie úrody, zmenšenie a zlé dozrievanie plodov. Skoré jesenné mrazy poškodzujú listy a plody pred zberom. V čase medzi kvitnutím a zrelosťou je potrebných 2200–2500 hodín slnečného svitu. Preto je v strednej Európe pestovanie možné len v oblastiach s dlhou vegetačnou dobou. Nevyhnutná je aj ochrana pred vetrom, pretože listy sa ľahko poškodia. Potreba vody je veľká a pôda sa musí udržiavať stále vlhká. Pri nadmernej vlhkosti však dochádza k hnilobe koreňov. Pôda má byť mierne až výraznejšie kyslá (hodnota pH 4–6). Pri zvýšenom obsahu vápna listy žltnú (chloróza) a úroda sa znižuje.

Množenie výsevom je síce možné, ale semenáče len so samčími kvetmi, ktorých môže byť polovica, sú neplodné, a ani rastliny so samičími kvetmi väčšinou neprinášajú kvalitné plody. Vhodnejšie je preto množenie tvrdými odrezkami.

Rastliny napadnuté parazitickou hubou Verticillium počas rastu náhle zaschnú a nedá sa ich zachrániť. S výnimkou tohto hubového vädnutia aktinídia u nás netrpí inými chorobami ani škodcami.

Rastliny sa vysádzajú k silnej špalierovej konštrukcii, ktorá je 2 m vysoká a má tri napnuté drôty nad sebou (spodný drôt vo výške 0,8 m). V rade sa rastliny vysádzajú na vzdialenosť 3–5 m, vzdialenosť medzi špaliermi má byť 3 m.

Pred výsadbou sa pôda hlboko prekyprí a obohatí rašelinou a kompostom. Na dobré opelenie sa dáva jedna samčia rastlina na 7 samičích. Spätným rezom výhonkov sa podporuje tvorba postranných výhonkov, ktorými sa špalier vypĺňa. V prvých rokoch sa výhonky zavádzajú okolo drôtov, v ďalších rokoch sa ovíjajú samy.

Plody sa tvoria na báze výhonkov a objavujú sa od tretieho roka. Na každom výhonku sa nemajú ponechať viac ako 3–4 mladé plody, aby mali náležitú veľkosť a včas dozrievali. V zime sa odstraňujú prebytočné výhonky až na konárový krúžok, ale aj v lete sa má rastlina pravidelne rezať. Keď sú výhonky nad násadou plodov 1 m dlhé, zrežú sa za piatym listom, aby sa podporil vývin plodov.

Skracovaním výhonkov (počas rastového obdobia tvoria prírastky 3–5 m) sa podporuje rozkonárovanie a tvorba plodného dreva. Toto drevo za 3–5 rokov zostarne a potom sa odstráni až na konárový krúžok. Každý rok majú narásť nové silné výhonky, ktoré postupne nahrádzajú staré plodné drevo. Pravidelné organické hnojenie spočíva v prikrývaní pôdy vrstvou rozloženého maštaľného hnoja alebo kompostu. Ak je potrebné minerálne hnojenie, používajú sa len kyslo pôsobiace hnojivá a vylučuje sa vápnenie. Najlepšou možnosťou je prírodné hnojenie hnojivom Hnojík. Dávky pre ovocné dreviny nájdete v tabuľke dávkovania.

• ‚Hayward‘ rastie silno, potrebuje 15 m² stanovištného priestoru na rastlinu. Kvitne a dozrieva neskoro. Má veľké, husto ochlpené a olivovo sfarbené plody. Zo zrelého plodu sa šupka sťahuje ľahko, chuť je sladkokyslá, jemne aromatická – čo do kvality najlepšia odroda.
• ‚Bruno‘ rastie stredne silno, pri plnej plodnosti len slabo. Plody sú podlhovasto valcovité, tmavožlté, veľmi početné (väčšinou sa musia prerieďovať). Chuť je nakyslá, menej aromatická než pri predchádzajúcej odrode. Úrody sú vysoké.
• ‚Monty‘ a ‚Abbot‘ majú zreteľne menšie plody a sú menej úrodné.