Čakanka obyčajná (Cichorium intybus)

Trváca planá a liečivá rastlina, ktorú možno využiť aj ako zeleninu

• Stanovište: slnečné, suché; hlboké hlinité pôdy
• Výška: až 1 m
• Doba kvitnutia: júl–september
• Množenie: výsevom

Čakanka z čeľade čakankovitých (Cichoriaceae) je rozšírená takmer po celej Európe. Podľa žiarivo modrých kvetov (zriedkakedy sú ružové alebo biele) a rozkonárených stoniek sa spozná ľahko.

Čakanka rastie najčastejšie na svetlých okrajoch ciest a polí, na násypoch a iných miestach s hlinitou pôdou.

Kvety sedia v pazuchách listov a na vrcholcoch rozkonárených stoniek.

Hranatá, drsne chlpatá byľ nesie len málo listov a len ťažko sa dá zlomiť. Korene obsahujú mliečnu šťavu a prenikajú hlboko do pôdy. Práve ten hlboký kolovitý koreň robí z čakanky trvácu trvalku, ktorá prežije aj suché leto na medzi alebo na násype.

Staršie slovenské názvy tej istej rastliny sú čakanka lekárska alebo cikória; v odbornej literatúre sa pod menom Cichorium intybus vedú aj všetky pestované formy, teda čakanka šalátová a čakanka listová. Najbližším príbuzným rodu je čakanka štrbáková (Cichorium endivia), známa ako endívia.

Čakanka obyčajná kvitne od júla do septembra. Úbory sú široké dva až štyri centimetre a skladajú sa zo samých jazykovitých kvetov sýtomodrej farby s piatimi zúbkami na konci každého jazýčka. Otvárajú sa len za slnečného počasia a asi šesť hodín po otvorení odkvitajú.

Rastlina preto pôsobí dopoludnia ako modrý pás popri ceste a popoludní ako obyčajná suchá bylina — kvety sú v tom čase zatvorené. Každý úbor navyše kvitne jediný deň; na stonke sa ich však postupne otvára toľko, že kvitnutie celého porastu trvá dva až tri mesiace. Presnosť tohto rytmu bola taká nápadná, že čakanku zaradil Carl Linné do svojich „kvetinových hodín“ ako rastlinu, ktorá sa otvára okolo piatej hodiny rannej.

Modrá farba úborov je medzi lúčnymi bylinami vzácna a robí z čakanky výdatný zdroj peľu a nektáru pre včely a čmele v druhej polovici leta, keď už väčšina lúk odkvitla.

Korene aj vňať obsahujú liečivé horčiny a triesloviny, ktorým sa pripisuje priaznivý vplyv na celkovú látkovú výmenu človeka.

Korene obsahujú aj veľa inulínu, preto je čakanka dôležitou zeleninou pre diabetikov.

Čakanka je starou úžitkovou a liečivou rastlinou a v priebehu storočí sa jej pripisovalo aj zázračné pôsobenie.

Inulín je zásobný polysacharid, ktorý sa v ľudskom tele neštiepi na glukózu — preto sa čakankový koreň spracúva na sirup a sladidlo pre diabetickú diétu a v potravinárstve slúži ako rozpustná vláknina. V koreni ho býva 15 až 20 % podľa ročného obdobia; najviac na jeseň, keď rastlina zatiahne.

Horčiny (najmä laktucín a laktukopikrín) dávajú čakanke charakteristickú horkosť. V ľudovom liečiteľstve sa vňať aj koreň odjakživa používali ako horká chuťová látka podporujúca chuť do jedla a trávenie; horkosť je aj dôvod, prečo sa listy šalátových odrôd pred kuchynskou úpravou bielia v tme.

Je to varieta s repovitým koreňom, ktorá sa pestuje ako poľná plodina. Zo sušených a pražených koreňov sa vyrábala kávovina – cikorka.

Koreň koreňovej čakanky dorastá 20 až 30 cm, váži okolo 300 g a zbiera sa na jeseň prvého roka, kým rastlina nevykvitne. Po umytí sa krája na kolieska, suší a praží — pražením inulín karamelizuje a vzniká typická nahorklá chuť a tmavá farba nápoja.

Cikorka sa u nás pila najmä v časoch, keď bola pravá káva nedostupná alebo drahá, a dodnes sa predáva ako obilná kávovina alebo jej súčasť. Neobsahuje kofeín. Podrobný postup prípravy aj ďalšie využitie koreňa nájdete v článku čakanka.

Z toho istého druhu boli vyšľachtené aj listové a hlávkové odrody — puková čakanka (witloof), radicchio alebo Zuckerhut. Botanicky ide stále o Cichorium intybus, líšia sa len varietou a spôsobom pestovania.

Vňať sa zbiera na začiatku kvitnutia, teda v júli a auguste, za suchého dňa. Suší sa rozprestretá v tieni a v prievane pri teplote do 40 °C; usušená droga si má zachovať zelenú farbu, hnednutie znamená, že sa sušila priveľmi teplá alebo vlhká. Koreň sa ryje na jeseň, keď je v ňom najviac inulínu, umýva sa a suší nakrájaný na kolieska.

V záhrade sa čakanka obyčajná uplatní v kvetnatej lúke, na suchom svahu alebo v záhone s bylinkami. Vyseje sa na jar priamo na stanovište do hlbokej, priepustnej a skôr vápnitej pôdy na plnom slnku — presádzať ju nemá zmysel, kolovitý koreň sa ľahko poškodí. Rastlina vydrží na mieste rad rokov a druhým rokom sa sama rozsemení.

Hnojenie potrebuje len striedme. Čakanka rastie prirodzene na chudobných medziach a v priveľmi výdatne živenej pôde vyženie mäkkú vňať na úkor koreňa. Jedna jarná dávka postupne pôsobiaceho univerzálneho organického hnojiva jej stačí na celú sezónu; obnoví pôdny život okolo koreňa a živiny uvoľňuje pozvoľna, takže rastlina nerastie naprázdno. Pri koreňových odrodách pestovaných na cikorku sa čerstvý maštaľný hnoj nepoužíva vôbec — po ňom sa korene rozkonárujú a horšie sa spracúvajú.