História arboristiky: od prvých arboristov po modernú starostlivosť o stromy
História arboristiky siaha od stredovekých štepárov až po moderné stromolezecké techniky. Zistite, ako sa starostlivosť o stromy vyvíjala v Anglicku, USA aj v Čechách.
Čo je arboristika a kedy vznikla: od stredovekých štepárov po moderný odbor
Ľudia a stromy, stromy a ľudia… Zachytiť históriu ich vzájomného spolužitia nie je jednoduché. Dnes si ťažko vieme predstaviť, nakoľko boli naši predkovia závislí od stromov. Stromy im odpradávna poskytovali stavebný materiál, nástroje, potravu, liečivá, palivo. Stromy boli pre mnohé národy súčasťou duchovného života. Vplyvom tohto úzkeho prepojenia je nemožné presne určiť dobu, kedy začal človek o stromy cielene pečovať. Kedy sa z človeka stal prvý arborista a vznikol základ odboru, ktorý dnes nazývame arboristika.
Na našom území môže byť za prvého arboristu považovaný štepár – amputator arborum, spomenutý v zakladacej listine kladrubského kláštora k r. 1115 (Tempír, 1994). Možno preto bude najjednoduchšie konštatovať, že arboristika je taká stará ako tvorba záhrad a krajiny, pretože stromy sú kľúčovým prvkom týchto priestorov. Postupom času dochádzalo k vyčleneniu samostatného odboru – arboristiky, t. j. špecializovaného odboru záhradnej a krajinárskej tvorby, zaoberajúceho sa starostlivosťou o okrasné dreviny rastúce mimo lesa.
Anglicko ako kolíska modernej arboristiky: prvé pozorovania a priekopnícke knihy
Ak opomenieme umenie tvarovania drevín, ktoré od stredoveku sprevádzalo záhradnú tvorbu v Európe a vyvrcholilo v renesančných a barokových úpravách, potom bude kolískou modernej arboristiky s najväčšou pravdepodobnosťou Anglicko. Pôdu pre rozvoj tohto odboru pripravili rozsiahle panstvá dedené z generácie na generáciu bez výrazných rušivých vplyvov. Dali priestor stromom, aby nerušene rástli a starli. Stromy sa stávali pre šľachtu neoddeliteľnou súčasťou panstva, obrazom anglickej krajiny, a preto sa o stromy zaujímala a bola ochotná do starostlivosti o ne investovať.
Rovnako ako v iných odboroch prináša renesancia aj do arboristiky novú éru pozorovania a experimentov. Arboristi sa sústreďovali najmä na poznávanie rastu stromu, na princíp miazotoku a na skúmanie spôsobov, akými je strom ovplyvňovaný udalosťami vo svojom bezprostrednom okolí. O vysokej úrovni pozorovania a záverov vtedajších arboristov svedčia dve nasledujúce diela. Roku 1618 vychádza kniha A New Orchard & Garden, kde William Lawson píše: „Najdôležitejšie korene pre strom sa vyskytujú tesne pod povrchom pôdy… a v prípade ich zasypania dochádza k poškodeniu stromu.“ Taktiež tu poukázal na vzťah hniloby a tzv. vešiakov: „Rany sa zle hoja, keď neskúsený záhradník odstráni vetvy vo vzdialenosti palca až pol stopy od kmeňa stromu.“ (Lawson, 1618 in Ball, 1999). Ďalšou knihou zameranou
skôr na lesníctvo je Sylan or A Discourse of Forest Trees & The Propagation of Timber in His Majesties Dominios z roku 1664, kde John Evelyn vyvodzuje dôsledky zo svojich pozorovaní: „Je veľmi bežne pozorované a veľmi pravdepodobné, že strom vytvára letokruh každým rokom.“ Ako už bolo spomenuté, táto kniha, zaoberajúca sa najmä lesnými stromami, označuje ľudí, ktorí sa starajú o sady a nelesnú zeleň, termínom „arborators“. Zaujímavé sú v tejto knihe postrehy venované diagnóze zdravotného stavu stromov vzhľadom na stav ich koreňového systému, kde autor uvádza svoje poznatky zo vzťahu stavu nadzemnej a podzemnej časti stromu. Je prekvapujúce, že už v tej dobe opisuje autor to, čo nás mnohokrát trápi ešte dnes – hĺbku výsadby nových stromov: „Nikdy nevysádzajte stonek hlbšie, než ho nájdete rásť; hlboká výsadba veľmi často stromček zahubí. Väčšina koreňov vyžaduje dostupnosť vzduchu.“ (Evelyn, 1664 in Ball, 1999).
Povery a mágia v starostlivosti o stromy: reťaze, vešiaky a statické zaistenie korún
Anglicko okrem rozšírenia poznania o stromoch samotných prinieslo zásadné kroky v rozvoji praktickej arboristiky. Stromy, ktoré stáli v blízkosti hmotných majetkov a ciest, bolo nutné zbavovať suchých konárov. Dialo sa to čiastočne z hľadiska reálneho zníženia nebezpečenstva ohrozenia života padajúcim konárom, ale čiastočne môžeme hľadať korene tejto starostlivosti v ľudových poverách, ktorých základ dnes len ťažko nájdeme, avšak ich vplyv vnímame aj dnes. Mnoho stromov najmä v Anglicku bolo „ošetrených“ rezom a zviazaním korún reťazami preto, aby sa zabránilo pádu konára, ktorý, ako majitelia verili, bude zlým znamením a prinesie rodine nešťastie. Viera niektorých majiteľov v tieto osudové znamenia bola veľmi silná a niekedy podložená náhodou, ktorá ju ďalej upevňovala. Mohutný céder v Bretby v kraji Derbyshire mal všetky hlavné konáre preventívne zviazané reťazami, aby sa zabránilo ich zlomeniu. Céder bol vo vlastníctve lorda Carnavorna, známeho objaviteľa Tutanchamónovej hrobky, a naozaj – jeden veľký konár sa zrútil niekoľko dní pred jeho smrťou (Mellor, 1995).
Doug Mellor rozpráva príbeh, keď bol v roku 1969 požiadaný o inšpekciu a ošetrenie starého duba v známom panstve na juhu Anglicka. Dub bol odhadnutý na vek okolo tisíc rokov. Bol masívne vystužený tyčami a zviazaný veľkými reťazami. Majiteľ, ktorého rodine panstvo patrilo po niekoľko generácií, rozprával rodinný príbeh. Podľa neho predchádzajúci majiteľ panstva stratil svojho jediného mužského dediča potom, čo sa na dube zlomil jeden z jeho hlavných konárov. Rodina potom panstvo odkúpila a v každej generácii bolo predčasné úmrtie mužského potomka sprevádzané zlomením veľkého konára na tom dube. Preto prapradedo súčasného majiteľa začal strom vystužovať reťazami, tyčami a obručami, aby zabránil odlomeniu jeho konárov, a po štyri generácie sa podarilo zabrániť pádu veľkého konára zo stromu a taktiež sa v rodine už neobjavil prípad predčasného úmrtia (Mellor, 1995).
To, či majitelia verili v tieto udalosti ako v osud alebo náhodu, nehrá rolu, skôr ako fakt, že tieto udalosti mali vplyv na prístup k ošetrovaniu stromov a mohli dať korene niektorým technikám ošetrovania stromov, ako je napr. statické zabezpečenie korún stromov.
Okrem suchých konárov sa odstraňovali aj konáre choré a s rakovinnými nádormi. V roku 1629 John Parkinson v knihe Paradisi in sole paradisus odporúča odstránenie konárov napadnutých rakovinnými nádormi a vzniknutú ranu ošetriť zmesou octu a kravského moču tak, aby bola rakovina zničená (Parkinson, 1629 in Ball, 1999). Zložitejší prípravok na ošetrenie rakovinných nádorov odporúča Monteath (The Forester's Guide, 1836). Ide o zmes výluhu dubového dreva a soli, ktorá sa privedená do varu zahustí vápnom a pridá sa veľrybí tuk (Monteath, 1863 in Ball, 1999).
Ako sa liezlo na stromy: história stromolezectva od voľného lezenia po laná
Požiadavky na rez stromov a inštaláciu viazania do korún stromov so sebou prinášali samozrejme nutnosť hľadania technológie práce v korune stromu. Stromy boli vysoké a rebríky krátke. Preto boli najímaní pracovníci alebo záhradníci odkázaní najmä na voľné lezenie po strome. V tejto dobe môžeme nájsť korene jedného z odborov arboristiky – stromolezectva. Práca to bola namáhavá a nebezpečná, často končiaca zranením alebo smrťou. Z týchto dôvodov bola aj lepšie platená, a preto sa niektorí arboristi na túto činnosť začali špecializovať. Je to práve v Anglicku, kde je roku 1795 ako účinná pomoc pre zaistenie pri reze vysokých stromov odporúčané využitie lana (Ryan, 1993).
Úzkym spojením Anglicka so Severnou Amerikou sa tento odbor dostáva na ďalší kontinent. Stromolezci z Anglicka, naučení práci vo výškach, však nachádzajú uplatnenie okrem iného aj ako drevorubači. Stromy, pre Európanov nezvyčajných rozmerov, sa museli rúbať dvakrát i trikrát vo značných výškach. Najčastejší doplnok stromolezca boli hrotové stupačky a kmeňová slučka.
Stromolezci začali okrem stupackov využívať častejšie konopné laná. Na ne sa priväzovali pomocou dračej slučky, a hoci práca v nich nebola pohodlná, bola bezpečnejšia. Napriek tomu až do prvého desaťročia 20. storočia nebolo používanie lán samozrejmosťou. Sueur ešte v roku 1934 v knihe The Tree Care & Repair of Ornamental Trees zdôrazňuje používanie lán a bezpečnostných pásov ako prostriedkov pre väčšiu bezpečnosť pri práci na stromoch. Sueur tu píše: „Zdá sa, že došlo k rozhodnému zlomu v zatvrdilosti ľudí, ktorí často pracujú vo výškach, z ktorých prípadný pád nemusí
znamenať iba ich pracovnú neschopnosť, ale prípadne aj pomalú a strašnú smrť nárazom či nabodnutím na kolíkovitý predmet. Preto by používanie bezpečnostných pásov a lán malo byť čoraz viac podporované. Žiadny pracovník by si nemal myslieť, že používanie takýchto bezpečnostných prostriedkov je prejavom zbabelosti, ale otázkou zdravého rozumu" (Sueur, 1934 in Ryan, 1993).
História ošetrovania dutín stromov: od legiend po stromovú chirurgiu
Ošetrovanie dutín bolo popri reze vôbec najrozšírenejšou činnosťou arboristov. Touto činnosťou sa v Anglicku a USA zaoberali vo väčšom rozsahu od 17. storočia do 2. svetovej vojny, v niektorých krajinách Európy vrátane našej republiky tento trend pretrvával až do prvej polovice 90. rokov minulého storočia. Neodpustím si vložiť na úvod histórie ošetrovania dutín ešte jeden príbeh, pohybujúci sa na tenkej hranici povestí, no naznačujúci možné korene vypĺňania dutín. Príbeh sa týka veľmi starého duba z parku blízko Hamburku, ktorého jadro bolo vydlabané a tvorilo veľkú dutinu. Legenda rozpráva, že v tejto dutine žila, či prevádzkovala svoje čary čarodejnica, ktorej jedovatý „dych" sužoval okolité dediny neustálymi chorobami a nešťastiami. Čarodejnica bola dopadená a z obáv, že jej kliatby budú pôsobiť zlo aj naďalej, bolo rozhodnuté dutinu uzavrieť a s ňou aj zlú kliatbu. Spôsob vykonania práce bol veľmi precízny. Na uzavretie dutiny boli použité dlažobné kocky spojené asfaltom a výstuhami (Mellor, 1995).
Vypĺňanie dutín bolo až do polovice minulého storočia bežnou praxou nielen vo svete, ale aj u nás. Frič vo svojej knihe Ošetrenie starých stromov z roku 1953 uvádza staršiu správu „o konzervovaní stromu, kde bolo uvedené, že sa do stromu vošlo 5 povozov materiálu! Ak uvážime výplň o priemere 1,5 m a výške 2 m, zodpovedá to objemu asi 3 m³ o váhe 12 000 kg". (Frič, 1953).
Okrem vypĺňania dutín sa arboristi sústredili na ich ošetrovanie. V roku 1789 záhradník William Forsyth z Kensingtonskej kráľovskej záhrady publikoval svoje závery v príručke General Observations on the Diseases, Defects and Injuries of All Kinds to Fruit and Forest Trees. Tvrdil, že „objavil" návod na ošetrenie, ktoré nikdy nezlyhá pri liečení stromov, nech sú akéhokoľvek druhu. Vďaka naneseniu balzamovej hmoty sa jeho recept na ošetrenie stal vzorom na dlhé desaťročia, ak nie storočia:
„Zmiešajte jedno vedro kravského hnoja, pol vedra omietky zo starej budovy (najlepšie z vnútorných miestností), pol vedra popola z dreva a šestnástinu vedra riečneho piesku. Dôkladne premiešame posledné tri ingrediencie, najprv rýľom a potom drevenou vareškou, až je hmota jednotná. Potom dôkladne pripravíme strom odstránením všetkých mŕtvych, zhnilých a poškodených častí až na zdravé drevo, rany zaoblíme a vyhladíme nožom, potom nanesieme vrstvu hmoty o hrúbke jednej osminy palca.
Ošetrenie dokončíme zmesou suchého drevného popola zmiešaného so šiestimi dielmi popola z kostí. Tento posyp dáme do nádoby s otvormi vo veku a nanesenou zmesou zaprášime a necháme pol hodiny absorbovať vlhkosť. Potom posyp nanášame rukou tak dlho, až je povrch dutiny suchý a hladký." (Forsyth, 1789 in Ball, 1999)
Tento recept zopakoval autor ešte v roku 1806 v knihe A Treatise on the Culture and Management of Fruit Trees.
Avšak zlatá éra ošetrovania dutín najmä z ekonomického hľadiska nastala v USA v prvej polovici 20. storočia rozvojom tzv. stromovej chirurgie, kde pretrvávala do konca 30. rokov. Dôvody pre zníženie objemu týchto prác boli dva. Výraznejší podiel mala veľká hospodárska kríza vplyvom zníženia hospodárskeho rastu, druhým dôvodom boli pochybnosti o hodnote tejto práce pre stromy a jej skutočnom prínose. (Armstrong, 1935 in Ball, 1999)
Ochrana stromov pred škodcami a chorobami: od tabakového výluhu po DDT a grafiózu
V arboristike, rovnako ako v iných záhradníckych, poľnohospodárskych a lesníckich odboroch, bola dôležitá aj otázka boja proti chorobám a škodcom na drevinách. Medzi najvýznamnejšie objavy pre boj so škodcami patril bezpochyby objav toxického účinku výluhu tabaku na škodcov v roku 1690. Ďalších výrazných pokrokov sa ochrana rastlín dočkala v 17. storočí. Boli objavené účinné pesticídy, najmä fungicídy, ako zmes vápna a síry (1803), parížska zeleň (1860), bordeauxská zmes (1880). Od roku 1880 sa na boj proti voškám používa petrolejová emulzia. Podobný sortiment pesticídov pretrváva až do prvej polovice 20. storočia. (Ball, 1999)
Ďalšou významnou udalosťou pre arboristiku, bohužiaľ negatívnou, je kalamita vo forme grafiózy brestov, ktorá zasiahla Európu s prvou vlnou v 20.–40. rokoch minulého storočia a neskôr USA od 30. rokov. Okrem zvýšenej potreby práce arboristov na likvidácii mŕtvych stromov bolo mnoho firiem v USA zamestnávaných postrekmi DDT, ktoré sa stalo po 2. svetovej vojne „univerzálnym“ prostriedkom na všetky škodlivé organizmy, vrátane liečby stromov napadnutých grafiózou (Ball, 1999).
Arboristika v USA: Deň stromu, vznik ISA a profesionalizácia odboru
Rýchla výstavba sa pri osídľovaní USA samozrejme neustále dostávala do konfliktov so stromami, a preto boli služby arboristov žiadané. Vzhľadom na relatívne pokojný politický vývoj a hospodársky rast USA postupne vstupuje na čelo celosvetovej arboristiky. Práve v USA boli najviac badateľné drastické zmeny pôvodnej prírody spôsobené západnou civilizáciou, a preto sa tu začínajú objavovať prvé aktivity na ochranu stromov. Dôležitým momentom pre celosvetovú arboristiku je rok 1872, kedy bol po prvýkrát slávený Deň stromu. Vtedy novinár J. Sterling Morton zo štátu Nebraska navrhol založenie tohto sviatku, pri ktorom mali byť sadené stromy. Morton tak reagoval na neutešenú situáciu, keď bolo veľké územie Nebrasky odlesnené ťažbou dreva a porasty lesov neboli obnovovane.
Na začiatku 20. storočia arboristi pracujú stále na súkromných panstvách, ale častejšie ako zamestnanci niektorej z väčších firiem než súkromné osoby. V USA boli v tejto dobe založené dve významné arboristické firmy – Davey a Bartlett Tree Experts. Zástupcovia oboch týchto firiem mali zásluhu na založení prvej arboristickej organizácie The International Shade Tree Conference (ISTC) v roku 1924, ktorá v roku 1975 bola premenovaná na The International Society of Arboriculture (ISA). Vznik tejto organizácie, združujúcej odborníkov, ktorí sa zaoberajú starostlivosťou o stromy, možno považovať za začiatok skutočnej modernej arboristiky. ISA sa za dobu svojho pôsobenia zaslúžila o rozvoj bezpečných technológií v stromolezectve a má výrazný podiel na výskume stromov a vývoji nových technológií starostlivosti o ne.
Ťažké podmienky na prežitie majú predovšetkým stromy v mestách, a preto sa na ne arboristi sústreďujú. Avšak ani na začiatku minulého storočia to nemali stromy v mestách o mnoho jednoduchšie ako dnes. Netrpeli síce natoľko nepriepustnými povrchmi ciest a chodníkov ani exhaláciami z automobilovej dopravy, na druhej strane však boli často poškodzované ťažnými zvieratami, najmä koňmi, ktorí k nim boli priväzovaní. O rozsahu škôd hovorí William Solotaroff v knihe Shade-Trees in Towns and Cities z roku 1911 (Solotaroff, 1911 in Ball, 1999).
Nezanedbateľný problém, ktorý pretrváva až dodnes, začali spôsobovať kosačky trávy. S ich rozšírením pribudlo poškodených stromov. G. Massee v knihe Diseases of Cultivated Plants and Trees z roku 1915 doslova píše, že „stroje na kosenie trávy sú zodpovedné za veľké množstvo poškodených stromov pri päte kmeňa" (Massee, 1915 in Ball, 1999).
Tieto slová platili rovnako v USA ako v Európe. Bohužiaľ na rozdiel od USA začala ísť Európa v prvej polovici 20. storočia inou cestou. Nastali krvavé dejiny dvoch svetových vojen a pri nich stíchali nielen múzy, ale aj arboristika.
Stromolezecké závody a medzinárodné majstrovstvo ITCC: ako vznikala moderná technika
V Európe zhruba pred dvadsiatimi rokmi dochádza k oživeniu stromolezectva vo väčšom meradle. Importované techniky z USA sú dopĺňané poznatkami a vybavením z oblasti horolezectva, speleológie a záchranárstva. Predovšetkým tým sa začalo európske stromolezectvo, na ktorého budovaní majú zásadný význam Francúzsko a Nemecko, odlišovať od konvenčného stromolezectva amerického. V posledných 10 rokoch dochádza k prepájaniu týchto dvoch smerov a tým aj k legislatívnym zmenám dotýkajúcim sa stromolezeckých techník. Vzniká stromolezecká technika, ktorá sa začína štandardne označovať ako medzinárodná a ktorej podobu každoročne definujú a preskúšavajú národné, európske a medzinárodné stromolezecké závody (Wágner, 1996).
Okrem iného je nutné venovať v histórii medzinárodnej arboristiky pozornosť práve stromolezeckým závodom, ktoré po prvýkrát pod hlavičkou ISA v roku 1976 zorganizoval Dick Alvarez. Táto prvá súťaž sa konala v meste St. Louis v štáte Missouri. Jedinou disciplínou tejto súťaže bola vtedy záchrana zraneného stromolezca v korune stromu. Súťaž sa odvtedy konala každým rokom. Postupom času niekoľkokrát zmenila svoj názov aj počet disciplín a rozšírila sa takmer po celom svete. Teraz je známa ako Medzinárodné stromolezecké majstrovstvo (The International Tree Climbing Championship – ITTC), organizované spoločnosťou ISA každým rokom v rámci jej medzinárodnej konferencie, za účasti najlepších stromolezeckých jednotlivých členských štátov. Zmyslom tohto majstrovstva je nielen zvyšovať kvalitu a bezpečnosť práce stromolezeckých pri ošetrovaní stromov, ale aj prezentovať odbornej i laickej verejnosti možnosti používaných stromolezeckých techník a ich aktuálny vývoj. Majstrovstvo rovnako dáva stromolezcum možnosť ukázať verejnosti svoju nezastupiteľnú úlohu v odbore starostlivosti o stromy.
Arboristika v Českej republike: od Friča po certifikáciu European Treeworker
Napriek tomu nemožno povedať, že by v Českej republike arboristika zanikla alebo sa nerozvíjala. Predvojnová arboristika bola na vysokej úrovni a starostlivosťou o stromy sa zaoberalo mnoho osobností. Medzi nimi treba menovať Jana Evangelistu Chadta Ševětínského, ktorý sa na prelome 19. a 20. storočia venoval najmä starým stromom, a predvojnových konzervátorov starých stromov dr. A. Hilitzera a ing. Jana Friča. Praktická arboristika a stromolezectvo však utrpeli. Stromolezectvo u nás ako také nikdy plne nevzniklo, až do 80. rokov minulého storočia sa o stromolezení dalo hovoriť len v súvislosti so zberom semien v lesníctve pomocou hrotových stupačiek. Zatiaľ čo v USA sa starostlivosťou o stromy zaoberali profesionálne arboristické firmy, situáciu u nás vystihujú slová ing. Friča: „Strom, ktorý sa má konzervovať, je nutné dokonale prezrieť, a to nielen zo strany, ale aj obhliadkou vo výškach, ktorú najlepšie obstará kováč alebo tesár, ktorý na strom vylezie a ktorému sa naznačí, ako úpravu vykonať" (Frič, 1953).
U nás sa vývoj ošetrovania stromov prerušený vojnou začína opäť viac rozvíjať až od roku 1977, predovšetkým vďaka aktivitám RNDr. Boženy Gregorovej, CSc. Pri riešení najvhodnejšieho spôsobu ošetrovania vzrastlých stromov bolo nutné vyvinúť metódu práce v korunách stromov. Na tejto úlohe pracovalo stredisko konzervácie v 80. rokoch minulého storočia (Fendrych, 1989). Vzhľadom na našu izolovanosť od vonkajšieho sveta, a teda minimálne informácie o stromolezectve, bolo nakoniec vhodným riešením adaptovanie niektorých horolezeckých a speleologických techník na princípe jednolanowej techniky.
Práve v období rozvoja medzinárodnej spolupráce na poli arboristiky a stromolezectva sa naša krajina otvára svetu. Naše základy arboristiky sú dopĺňané poznatkami zo zahraničia a prekonané názory aktualizované. Nanovo k nám prichádzajú stromolezecké techniky ošetrovania stromov. Základné kroky k týmto zmenám položila bezosporu Sekcia starostlivosti o dreviny Spoločnosti pre záhradnú a krajinnú tvorbu, o. s. a ľudia okolo nej. Dôležitým krokom pre medzinárodnú spoluprácu bola
konferencia „Strom pre život – život pre strom I.", ktorá sa konala v roku 1997 v Mělníku a dala podnet na vytvorenie národnej českej skupiny ISA (1998). V roku 1998 sa naša krajina taktiež stala súčasťou organizácie European Arboricultural Council, pod záštitou ktorej od roku 2001 organizuje Sekcia starostlivosti o dreviny SZKT, o. s. certifikáciu European Treeworker, ktorá komplexne školí arboristov pracujúcich stromolezeckou technikou.
Najmä vďaka rozvoju medzinárodnej spolupráce sa veľmi rýchlo šíria najnovšie poznatky o správnej starostlivosti o stromy. S pribúdajúcimi poznatkami o živote a funkcii stromov ubúda technologicky náročných opatrení, ktoré gradovali pri aplikácii tzv. stromovej chirurgie. Postupne prestávame chápať strom ako objekt ľudskej sebarealizácie a začíname ho chápať ako súčasť väčšieho ekosystému, ktorý neslúži len a výlučne ľuďom. Asi nie je náhoda, že opäť v Anglii, kolíske modernej arboristiky, sa dnes objavujú smery podporujúce tzv. prírode blízke ošetrovanie stromov, ktoré je svojou filozofiou úplne odlišné od dnes už historického poňatia „stromovej chirurgie".