Záhrada ako aktívny oddych: plánovanie, estetika aj praktická úprava
Od výberu intenzity záhradkárčenia cez estetiku okrasnej časti až po stavbu chodníkov a výber plotu — prečítajte si, ako si vytvoriť záhradu, ktorá bude krásna aj funkčná.
Záhradkárčenie ako koníček aj druhé zamestnanie: ako určiť správnu intenzitu
DRUHÉ ZAMESTNANIE ALEBO AKTÍVNY ODDYCH
Hovorí sa, že koľko ľudí, toľko názorov. Aj názory na účel záhradkárčenia sú veľmi rôzne. Niekto sa chce hlavne slniť v zelenom prostredí, iný potrebuje na záhrade neustále pracovať, vyvíjať činnosť. Jeden túži po veľkých úrodách ovocia, druhý chce mať okolo seba veľa krásnych kvetov. Ten všetko úzkostlivo čistí, upravuje, natiera, inému ani burina príliš nevadí. A z týchto osobných vlastností a záľub pramení názor na účel záhradkárčenia.
Záhradkárčenie v každom prípade prináša veľké hodnoty. Je tu samozrejme hospodársky úžitok zo zberu ovocia, zeleniny alebo kvetov. Rovnako významné sú však aj estetické hodnoty, t. j. krásne upravené a s vkusom zvládnuté prostredie, v ktorom sa príjemne trávi čas oddychu. Oboje možno na záhradke kombinovať, jedno nevylučuje druhé. V zladení týchto dvoch hodnôt sa ukáže umenie záhradkára. Nemožno opomenúť ani vplyv na zdravie a dobrú telesnú kondíciu záhradkára. Pobyt na záhrade, najmä pri práci na čerstvom vzduchu — to je duševná i telesná rekreácia, ktorá obnovuje silu, svežosť, iniciatívu, pohodu. Aj zvýšená konzumácia zeleniny a ovocia z vlastného zberu prispieva k zdraviu, pretože zlepšuje zloženie stravy a podporuje správnu životosprávu.
Je však potrebné poznať mieru v plánovaní a realizácii záhrady. Treba počítať s časom, s množstvom práce aj s finančnými možnosťami. Skúsený záhradkár vie, že pre vytvorenie a udržanie peknej záhrady je toho všetkého potrebné nadmieru, preto rozumne určí intenzitu záhradkárčenia, aby sa záhrada nestala ani druhým zamestnaním, ani miestom, ktorého je škoda.
Intenzita či extenzita záhradkárčenia závisí od mnohých okolností. Predovšetkým je to veľkosť záhrady. Čím menšia je plocha, tým nevyhnutnejšia je väčšia intenzita. Na malej záhrade nemusíme pestovať menej rastlín ako na veľkej, musíme však v tom prípade pestovať iné rastliny, ktoré nepotrebujú toľko miesta. Napríklad vo veľkej záhrade môžeme pestovať štvrťkmene, kým v malej záhrade zvolíme vretená alebo ovocné steny. Vo veľkej záhrade budeme mať sadové ruže, v malej cibuľnaté kvety.
Dôležitá je vzdialenosť záhrady od bydliska. Ak sa na záhradu dostaneme raz týždenne cez víkend, nebudeme pestovať šalát či karfiol, ktoré vyžadujú časté ošetrovanie a ktoré sú vhodné pre predzáhradku, kde ich môžeme každý deň zaliať alebo okopať.
Záhrada sa neustále vyvíja, rastliny neustále rastú a vyžadujú ošetrovanie, t. j. prácu aj náklady. Ošetrovanie vyžadujú aj všetky záhradné doplnky — chodníky, múriky, terasy, nábytok, ploty. Náradie starne a musí sa občas vymeniť alebo doplniť. Neustála modernizácia je nevyhnutná a je ľahšia i lacnejšia robiť ju stále, pravidelne a po častiach; modernizácia záhrady neošetrovanej a neopravovanej dlhší čas je veľmi náročná a nákladná.
O spôsobe záhradkárčenia rozhodujú aj znalosti, skúsenosti a odborné vedomosti záhradkára. Začiatočník väčšinou začína záhradkáriť extenzívne a postupne, ako spoznáva zákonitosti pestovania, časovú náročnosť jednotlivých zásahov, chod i kolobeh všetkej činnosti na záhradke, začne s intenzívnym využívaním jednotlivých úsekov a intenzitu rozširuje a zvyšuje. Najlepším učiteľom bývajú vlastné chyby.
Úžitková záhrada: ako plánovať striedanie plodín a výber zeleniny a ovocia
Úžitkovú alebo okrasnú záhradu
Úžitkovú a okrasnú časť záhrady nie je nutné prísne oddeľovať. Pamätajme, že záhrada má byť stále jeden vkusne ladený a usporiadaný celok. Avšak bližšie k vchodu a domu alebo chate zvyčajne vysádzame okrasné rastliny, miesto pre úžitkové rastliny volíme za domom, na menej exponovanom mieste. Úžitkovými rastlinami, pokiaľ ide o hospodárske využitie záhrady, nerozumieme len ovocné stromy a zeleninu, ale sú to všetky rastliny, ktoré pestujeme pre nejaký úžitok, ktoré teda neslúžia len na estetické usporiadanie záhrady. Môžu to preto byť aj rôzne kvety na rezanie, ale aj sadenice kvetín i zelenín, ktoré záhradkár pestuje pre seba i pre ostatných. To všetko sú úžitkové rastliny, ktoré sa pestujú na pravidelných záhonoch a patria do úžitkovej časti záhrady. Nie je správne používať vo väčšom množstve na rezanie kvety vysadené v okrasnej časti záhrady, pretože to vždy ochudobní jej krásu.
ÚŽITKOVÁ ZÁHRADA Ak chceme hospodársky využívať malú záhradu, mali by sme úžitkové rastliny pestovať čo najintenzívnejšie, aby zostala čo najväčšia plocha na vytvorenie okrasnej časti záhrady. Pri plánovaní skladby úžitkových rastlín je potrebné pamätať na stále zvyšovanie alebo aspoň udržiavanie úrodnosti pôdy i na vhodné využitie slnečných polôh. Musíme správne striedať plodiny, a to nielen počas jednej vegetácie, ale trvalo, pretože správnym striedaním plodín spolu s vhodným hnojením zvýšime úrodnosť pôdy. Pre udržanie úrodnosti pôdy je veľmi dôležité ako dlhodobé striedanie kultúr (viacročné alebo trvalé kultúry nesádzame po sebe), tak i krátkodobé jednoročné striedanie (nepestujeme po sebe rovnaké druhy plodín).
Úžitkové rastliny väčšinou vyžadujú slnko, v tieni len živoria. Preto do úžitkovej časti záhrady nesádzame vysoké rastliny, alebo ich vysadíme na severnú stranu, nie na južnú, kde by viac tienili. Aj priamo na záhone si nemajú rastliny tieňovať, čo sa stáva pri príliš hustom spone. V takom prípade sa nedostane medzi rastliny ani vzduch.
Úžitková časť záhrady má byť rovnako upravená, pekná a stále čistá. Nemožno k nej počítať výbeh alebo rôzne prístrešky pre hospodárske zvieratá. To všetko patrí na hospodársky dvor, oplotený a oddelený od záhrady kríkmi alebo popínavými rastlinami.
Ak záhradkár chce dodávať ovocie, zeleninu alebo rezané kvety na trh alebo štátnemu obchodu, musí sa nevyhnutne podriadiť požiadavkám trhu a pestovať to, čo trh alebo výkupná organizácia žiada, a musia to byť vypestované produkty zodpovedajúcej kvality. Ak chce pestovať tieto produkty len pre seba a vlastnú rodinu, mal by zabezpečiť plynulé zásobovanie pestrým sortimentom po čo najdlhšiu dobu v roku a túto dobu konzumu ešte predĺžiť uskladnením alebo konzervovaním produktov. Je potrebné prihliadnuť aj na zásobenie trhu ovocím a zeleninou a na možnosť nákupu v obci. Nemá takmer zmysel pestovať neskorú kapustu s dlhou vegetačnou dobou, keď v čase zberu je ho všade dostatok v obchodoch a za veľmi nízke ceny. Rozhodne je lepšie pestovať si zeleninu, ktorá nie je bežne na trhu, alebo niektoré málo známe zeleniny. Pri pestovaní ovocia i zeleniny si máme uvedomiť možnosti spotreby. Jeden strom mirabelky dokáže dať úrodu cez 100 kg drobných plodov, ktoré sa musia veľmi rýchlo skonzumovať alebo zavariť. Podobne je to napríklad s čerešňami alebo letnými hruškami.
Okrasná záhrada: čo ju tvorí a prečo je náročnejšia ako úžitková časť
OKRASNÁ ZÁHRADA Význam okrasnej záhrady rok od roka rastie. Čisto okrasná záhradka zatiaľ ešte nie je pre naše pomery typická, aj keď vývoj k tomu pomaly smeruje. Pre nás sú typické záhrady zmiešané, okrasná časť však nadobúda prevahu. So stúpajúcou životnou úrovňou človek v záhrade stále viac hľadá pokoj, krásu a oddych než ďalšiu prácu a zabezpečenie potrebného ovocia a zeleniny z vlastných úrod.
Okrasnú časť záhrady tvorí trávnik, nízke stromy a kry, kvety. Rovnaký význam pre vytvorenie príjemného prostredia majú najrôznejšie záhradné doplnky, ako sú ploty, múry, terasy, schody, kameň v skalke, chodníky, ale aj vodné plôšky, pergoly, plastiky, záhradný nábytok, kŕmidlá a búdky pre vtáky a pod. Záhradkár, ktorý chce mať peknú okrasnú časť záhrady, nemôže preto byť len dobrým pestovateľom rastlín, ale musí sa naučiť rastlinstvo i doplnky esteticky zladiť a upraviť.
Záhrada nikdy nie je hotová; stále sa mení tým, že rastliny starnú, rozrastajú sa alebo hynú a doplnky v záhrade sa vplyvom počasia i používania poškodzujú a ničia. Pri okrasnej časti záhrady to platí dvojnásobne. Stále je čo upravovať, opravovať, likvidovať i dopĺňať. Okrasná časť záhrady azda nedá toľko práce ako intenzívne využívaná úžitková časť záhrady, dá však viac premýšľania. Tu sa väčšinou nepracuje podľa agrotechnických termínov, ale podľa vizuálnej úvahy, podľa citu a vkusu. A navyše — okrasná časť záhrady musí byť stále upravená, čistá a bez buriny. To by potom nebola okrasná záhrada. Okrasná časť záhrady má teda značné nároky nielen na prácu a čas záhradkára, ale aj na finančné náklady, pretože všetko, čo treba doplniť a prerobiť, niečo stojí. Udržiavať okrasnú časť záhrady je oveľa náročnejšie ako udržiavať úžitkovú časť. Okrasná záhrada kladie značné nároky aj na odborné pestovateľské znalosti. Dreviny a kvety majú totiž nespočetne druhov a odrôd s najrôznejšími požiadavkami na pestovanie! Okrasná časť záhradky prináša veľkú radosť, umožňuje odpočinok a zlepšuje náladu, vyžaduje však od svojho pestovateľa neustálu odbornú a premyslenú starostlivosť.
Okrasná časť záhrady má spĺňať tri požiadavky:
Krása. Rastliny a doplnky majú byť skombinované tak, aby pohľad na ne vyvolával harmonickú a pokojnú pohodu. Rastliny sa zoskupujú podľa svojich estetických vlastností, tj. tvarov a farieb. Zladiť má aj spojenie rastlín s doplnkami, s domom alebo chatou a celok sa musí nenásilne prispôsobiť okolitej prírode. V tom býva najviac krásy. Preto v prírode pozorujeme, aké druhy rastú v spoločenstvách rastlín a podľa toho rastliny kombinujeme. Napríklad k boroviciam nevysadíme georgíny, mečíky alebo letničky, ale vysadíme k nim napríklad smolničky, vres, a podobné rastliny. Tomuto vytváraniu krásy sa môžeme naučiť pozorovaním krásnych parkov, ich usporiadania a zladenia. Učme sa tomu v Průhonicích, v Lednici, vo Velkých Losinách a v iných, zvlášť mestských parkoch.
Odpočinok. Môže to byť lavička pod krásnym krom, trávnik a na ňom lehátko, ale môže to byť celý oddychový kút alebo priestor okolo ohniska, atriová pergola alebo terasa s nábytkom. Výber závisí od usporiadania okrasnej časti záhrady. Aj miesto na odpočinok má byť zladené s okolím.
Obytná záhrada ako rozšírenie domova: súkromie, svetlo a večerná atmosféra
Obytná hodnota. Obytná záhrada dáva bývaniu akúsi ďalšiu dimenziu, inde nedosiahnuteľnú atmosféru, ktorú tvorí súbor farieb, vôní, hry svetla a tieňa. Obytná záhrada má byť rozšíreným obydlím, kde kvety, okrasné dreviny a iné prírodné prvky sú akýmsi zrkadlom času — obrazom meniacim sa podľa denných i ročných období. Keď to domyslíme, pre mnohého z nás to znamená vytvoriť si úplne iný názor na záhradu. Budeme-li ju považovať za časť alebo súčasť obydlia, potom určite sa inak budeme pozerať na výdavky, ktoré sú pre obytnú záhradu nevyhnutné. V obytnej záhrade môžeme nielen odpočívať, ale aj jesť, študovať a možno aj spať. Predpokladom však je, že v obytnej záhrade budeme mať súkromie. Tým sa záhrada líši od parku. Oba tieto nevyhnutné prvky súčasného života majú byť osviežujúce svojou zeleňou, krásne svojím usporiadaním, príjemné svojou možnosťou odpočinku, ale park nikdy nebude mať pre človeka dar súkromia, intimity.
Niet divu, že dnešný človek hľadá súkromie. Musí mať nejaký vyrovnávací prvok k uponáhľanosti verejného života. Preto sa toľko staví chát pri lesoch a vodách, kde človek hľadá pokoj. Záhrada má rovnaký účel, rovnakú funkciu.
Ako si vytvoriť súkromie na záhrade? Usporiadaním, kombináciou rastlín a záhradných doplnkov. Stačí, keď vizuálne oddelíme len niektorú časť záhrady, najlepšie priľahlú jednou alebo dvoma stranami k obydliu. Môžeme zostaviť z kríkov živé steny, živé ploty, z kvetín kvetinové múriky, mreže s popínavými rastlinami, pergoly a iné konštrukcie na popínanie alebo priväzovanie zelene. Môže sa na to využiť aj ovocná stena. Avšak pohľadová izolácia záhradného priestoru od okolitého prostredia sa nesmie robiť šablónovito alebo násilne. Samotný mohutný plot súkromie nevytvorí.
Obytnú hodnotu záhrady zvyšuje jej spojenie s bytom. Každé okno v dome, vedúce do záhrady, by malo byť obrazom, ktorý sa mení ráno, na obed a večer, na jar, v lete, na jeseň aj v zime. Kultúra bývania nekončí krásne usporiadaným bytom, ale je podmienená aj výhľadom. Priestor je potrebné riešiť tak, aby z miesta najčastejšieho pohľadu poskytoval čo najpôsobivejšiu scenériu. Záhrada má súvisieť s obydlím aj fakticky; do obytnej záhrady majú viesť aspoň jedny dvere. V obytnej záhrade má byť nábytok a iné zariadenia na obývanie. Samozrejme nie nepotrebný vyradený nábytok, ale účelný záhradný nábytok, pôsobiaci esteticky svojím tvarom aj materiálom. Môže byť umiestnený na terase alebo lepšie na trávniku, samozrejme udržiavanom, kosenom najmenej raz týždenne počas celej vegetácie. Takýto trávnik má estetickú funkciu a obytnú záhradu si bez neho nemožno predstaviť.
Obytná záhrada sa môže využívať nielen cez deň, ale za vhodného počasia aj večer a v noci. To si žiada svetlo a teplo. Vhodné osvetlenie na záhrade môže vytvoriť nádhernú atmosféru a znásobuje pocit intimity. Osvetľovacie teleso má byť buď nenápadne umiestnené v záhone či v korune stromu, prípadne prenosné, alebo môže skrášľovať priestor obytnej záhrady nielen svojou funkciou, ale aj umeleckým remeselným spracovaním. Zdroj tepla má byť nenápadný, má dopĺňať rastlinstvo a harmonizovať s prostredím, či už je to stále ohnisko alebo napríklad keramická misa na drevené uhlie alebo vonkajší krb.
Má-li obytná záhrada plniť svoju funkciu, musí byť nutne individuálna a väčšinou neopakovateľná. Na obytnú záhradu nemožno dať paušálny návod. Pri vytváraní obytnej záhrady musíme prihliadať na potrebu a vzájomný pomer miesta pre prácu a záľuby, miesta pre odpočinok, pre hru detí, miesta pre trávnik, kvety a okrasné dreviny. Poňatie obytnej záhrady odráža individualitu svojho tvorcu aj užívateľa. Celkové usporiadanie aj stav udržiavanosti záhrady skutočne často verne zobrazuje záľuby, vkus a estetické cítenie majiteľa.
Záhradná architektúra: estetické zákonitosti pre krásnu a harmonickú záhradu
Otázky záhradnej architektúry
Medzi záhradkármi sú vynikajúci pestovatelia ovocia a zeleniny. Značnú zásluhu na tom má dlhoročná propagačná činnosť organizácií Českého ovocnárskeho a záhradkárskeho zväzu, ktorá bola skôr zameraná prevažne na otázky pestovania ovocia. Je to iste potešiteľná skutočnosť, je však škoda, že sa doteraz takmer úplne opomínala vzdelávacia činnosť, pokiaľ ide o estetické poňatie záhrady. Pri jednoznačne úžitkovom zameraní záhradkárstva to nebolo ani príliš dôležité. V posledných rokoch sa záujem o okrasné záhradkárenie vyrovnáva tradičnému záujmu o úžitkové využitie záhrady a pre každého záhradkára v meste aj na dedine sú úplne nevyhnutné aspoň základné znalosti o úprave záhrad a o ich estetickej pôsobivosti.
Šťastný je dnes ten, kto zakladá novú záhradu! Môže si nechať vypracovať plán od záhradného architekta, ktorý vie, ako bude založená záhrada vyzerať o desať pätnásť rokov, a môže si byť istý, že záhradný architekt vypracuje plán podľa všetkých zákonitostí záhradnej estetiky. Alebo môže pred založením záhrady sám preštudovať tieto zákonitosti a vo vlastnom návrhu uplatniť estetické hľadiská, ako sú harmónia, kontrast, dominanty, optické mierky, hry svetiel a tieňov atď. Vlastné riešenie záhrady odporúčam vopred starostlivo konfrontovať s príkladne založenými parkami a záhradami a poradiť sa s odborníkom, ktorý upozorní na možné chyby a omyly, ktoré by sa po založení ťažko napravovali. Udržiavať správne založenú záhradu, či úžitkovú, alebo okrasnú, už nie je taký problém.
Záhradkár, ktorý má záhradu poplatnou úžitkovému zameraniu, a teraz túži, aby mu dávala aj krásu, pokoj, pocit súkromia, estetické zážitky, ten musí pomaly a pracne záhradu predělávať. To je oveľa ťažšie ako založiť novú. Záhradný priestor treba pomaly a s citom prebudovávať z hľadiska estetických požiadaviek a pritom stále sledovať vopred stanovenú budúcu kompozíciu záhrady. Dobrá kompozícia spočíva v harmonickom usporiadaní jednotlivých častí do celku, v ktorom jednotlivé prvky sú v náležitom vzájomnom pomere. Pritom treba počítať s tým, že príroda pôvodné usporiadanie mení (rastlinstvo sa vyvíja, starne a nakoniec odumiera), a preto sa musí záhrada riešiť tak, aby bola krásna vo všetkých ročných obdobiach a nielen krátko po založení, ale aj po mnohých rokoch.
Naučiť sa usporiadať rastlinstvo v záhrade je ťažšie ako naučiť sa ho pestovať. Každá úprava je poznačená osobnosťou autora — jeho nadaním, vzdelaním, skúsenosťami aj povahou. Preto aj najlepšie záhradné úpravy vytvorili vynikajúci umelci a ušľachtilí ľudia.
Krásna záhrada je umelecké dielo, ktoré musí rešpektovať nielen estetické hľadiská, ale aj biologické zákonitosti a rovnako aj praktické požiadavky majiteľa záhrady. Biologickými zákonitosťami rozumieme rešpektovanie vhodných podmienok pre rast rastlín, o ktorých sa píše v pestovateľských kapitolách. Praktickými požiadavkami rozumieme účel záhrady a využitie plochy. Účel záhrady je daný tým, do akej miery bude slúžiť úžitku a do akej miery okrase, koľko práce a nákladov jej môže majiteľ venovať, či má slúžiť aj deťom apod.
Poloha je záhrade daná. Zakladateľ záhrady musí brať do úvahy svetové strany, aby mohol využiť slnko a tieň, prevládajúce vetry, aby obmedzil vplyv vetrov vyššími rastlinami, na svahoch musí počítať s nebezpečenstvom vodnej erózie a nesmie opomenúť ani stavby v susedstve, aby na ne výhľad otvoril alebo mu zabránil apod. Musí uvažovať o možnosti využitia alebo vylúčenia existujúcich porastov, čo je mnohokrát vecou citu a úcty k rastlinám, ďalej musí uvažovať o úpravách pozemku, a to ako prevrstvovaním zeminy v určitých partiách, tak zlepšovaním pôdy mechanicky (rytím), chemicky (odburinením) a biologicky (pohnojením).
Každá okrasná záhrada má v sebe spájať účelnosť a krásu, ani jedno, ani druhé sa nemá preceňovať. Navrhovanie okrasných záhrad vychádza z kompozičných zásad a pravidiel, ktorých rešpektovaním dosahujeme prekvapivého estetického účinku.
Kompozičné pravidlá záhrady: dominanta, harmónia, kontrast a optické meradlo
Aké sú estetické zákonitosti pri vytváraní okrasnej záhrady?
Členenie priestoru má mať logiku, čo znamená, že všetko v záhrade má pôsobiť prirodzene. Ide o to, aby všetko pôsobilo logicky; aby skalka bola na svahu a nie na rovine, aby suchomilné rastliny neboli vysadené pri bazéne, aby stolík nebol z dreva a sedadlá k nemu z kameňa, aby plastická hmota nebola natrená tak, aby vyzerala ako drevo, aby rastliny nezakrývali výhľad na pekný kútik, kým nepekný kútik zostal pohľadu otvorený a pod. Nič nemá odporovať zdravému rozumu.
Jednotlivé prvky majú mať primeranosť, čo znamená, že všetko má byť veľkosťou, tvarom, farbou, umiestnením primerané účelu a prostrediu, nič nemá násilne rušiť. V osadnej záhradke má byť šeřík, a nie topoľ, nábytok v záhrade má byť jednoduchý a pokiaľ možno z prírodných materiálov; zeleň v prírodnej záhrade sa rieši inak než zeleň cintorínska, ornamentálny kvetinový záhon má byť v mestskom parku a nie v záhrade a pod. Zásada primeranosti je blízka logickosti; nič nemá byť, ako sa ľudovo hovorí, ako päsť na oko.
Musí byť zachovaná proporcionalita, čo znamená, že pomer dĺžky (hĺbky), šírky a výšky by mal byť vzájomne zladený. Tvary majú byť určité, jasné; napríklad kruh alebo elipsa sú pekné tvary záhonov, avšak záhon eliptický, blížiaci sa kruhu, má zlú proporciu. Rovnako obdĺžnik s malým dĺžkovým rozdielom strán nemá dobré proporcie. Najvýznamnejší prvok má zaujímať najvýznamnejšie miesto, prípadne má mať väčšie rozmery. Bez vzájomného nadraďovania alebo podraďovania jednotlivých zložiek nedosiahneme krásneho záhradného celku, aj keby sme v ňom sústredili akokoľvek krásne rastliny, akokoľvek lepšie doplnky.
Každá záhrada má mať dominantu, hlavný motív, ktorým je vždy nejaký pozoruhodný objekt, ktorý dáva záhrade istý ráz, charakter. Dominánt v záhrade môže byť niekoľko, podľa toho, na koľko partií je záhrada rozdelená, ako je usporiadaná, avšak jedna dominanta by mala byť hlavná. Najvýznamnejšou dominantou býva rodinný domček, osadný altánok, besiedka, bazén, pergola, inými dominantami bývajú napríklad tvarovo krásne ihličnany alebo solitérne dreviny, pestrolistý ker alebo kvetinová misa či pekná plastika. Aj dominanta má byť primeraná celkovému vzhľadu záhrady a v každom prípade má mať vysokú výtvarnú hodnotu. Dominante nemá konkurovať iný vnem, napríklad chybné by bolo založiť pestrý kvetinový záhon pri modernej plastike. Dominanta má byť vždy dobre osvetlená, v prípade potreby aj večer. Hlavná dominanta nemusí byť vždy v záhrade, môže sa ňou stať nejaký zvlášť pôsobivý prvok v okolí záhrady, napríklad skupina krásne rastúcich stromov, blízka veža kostola alebo lesklá hladina rybníka. V tom prípade upravujeme záhradu tak, aby sme zdôraznili túto dominantu mimo záhrady. Samozrejme že nevhodnú dominantu — továrenský komín, stožiar vysokého vedenia alebo schátraľú budovu v blízkosti záhrady, potlačíme vhodnou výsadbou. Využitím dominantných prvkov mimo záhrady vytvárame predstavu, že záhrada je väčšia, avšak musíme pamätať, že tým prikladáme záhradu viac k okolnému prostrediu, preto sa celá úprava záhrady musí tomu prispôsobiť.
Okrasná záhrada má mať harmóniu aj kontrast. Má pôsobiť upokojujúcim dojmom, avšak nemá byť jednotvárna, a preto ju oživujeme kontrastným prvkom, ktorý nesmie vybočiť nad určitú mieru, aby nepôsobil rušivo. Harmónia aj kontrast sa používajú vo vzájomnej kombinácii. Harmóniu dosahujeme predovšetkým zostavou prvkov s podobnými charakteristickými vlastnosťami (napríklad rôzne vysokých tvarovo podobných stromov) alebo tým, že ich vysadíme v určitom zákonitom usporiadaní ako sled alebo opakovanie. Kontrastu v záhrade dosiahneme, keď umiestnime vedľa seba dva navzájom nápadne tvarovo alebo farebne odlišné prvky, napríklad pri svetlej budove vysadíme tmavé ihličnany alebo do zelene umiestnime biely nábytok, alebo v trávniku upravíme pestrý kvetinový záhon. Rovnaký kontrastný prvok sa nemá v záhrade opakovať. Otázky zákonitosti harmónie a kontrastu sú zložité, najmä v malej záhradke.
Využívanie všetkých týchto estetických zákonitostí sa musí kombinovať s ďalšími skutočnosťami. Je to predovšetkým optické meradlo pohľadu na záhradu. Každý predmet má okrem skutočných rozmerov ešte rozmery vnímané, t. j. javí sa z určitého miesta menší alebo väčší, než je v skutočnosti. Tento účinok sa dá využiť pri úprave záhrady. Typická je perspektívna zbiehanosť rovného radu. Vhodnou výsadbou (napr. namiesto rovnej výsadby sa vysadí pravidelne sa rozširujúci rad) sa perspektívna zbiehanosť obmedzí alebo aj obráti. Svetlý predmet na tmavom pozadí sa zdá väčší než tmavý na svetlom pozadí. Prerušovaná línia sa zdá dlhšia než celistvá. Veľký strom malú trávnikovú plochu ešte zmenšuje, mohutný strom na veľkej trávnikovej ploche sa zdá menší. Kruh, pozorovaný v čelnej perspektíve, sa javí ako elipsa, štvorec ako obdĺžnik. Prevaha trávnikových plôch nad vyššími porastmi robí záhradu opticky väčšou. To všetci poznáme z normálneho života a môžeme to využiť na vytváranie ilúzií v záhrade, keď ju chceme urobiť opticky rozľahlejšou alebo keď chceme vyvolať predstavu, že je kratšia alebo naopak hlbšia. Toto optické meradlo sa má využívať iba výsadbami rastlín, nie napríklad postupným znižovaním plota alebo cesty. To by bolo neprirodzené a celok by pôsobil kýčovito.
S tým súvisí aj využívanie priezorov, výhľadov a pohľadov na pozadie. Pri úprave veľkých parkov práve tieto priezory ukazujú na umenie záhradného architekta. Aj v záhrade ich však môžeme využiť — samozrejme nie kopírovaním veľkých parkov, ale tvorivým prispôsobením výsadieb porastov.
Parkové umelecké diela sa zhruba rozdeľujú na dva spôsoby základných úprav. Sú to úpravy voľné, nesúmerné, hovorí sa im anglické, a úpravy prísne, súmerné, tzv. francúzske. Vo väčších krajinárskych úpravách boli vždy krajšie a účelnejšie nesúmerne založené parky, v menších francúzsky založené úpravy. V posledných desaťročiach sa svetová záhradná architektúra prikláňa viac k anglickým úpravám; v malých priestoroch má vplyv japonská záhrada, často miniatúrneho charakteru. Určitý význam tu mala aj možnosť jednoduchšieho ošetrovania. Z toho by sme si mohli vziať poučenie pre naše menšie záhrady. Väčšinou by sme sa mali pridŕžať nesúmerných úprav, využívajúcich priezorov a pohľadov s momentom prekvapenia, nič však nebráni tomu, aby sme záhradu založili súmerne, s jasne danými výhľadmi. To je vecou vkusu a možností majiteľa. Prísne založené záhrady potrebujú pravidelnú údržbu, voľnejšie založené záhrady môžeme ošetrovať nárazovo. V celkovom množstve práce a času na údržbu však väčší rozdiel nie je.
Priezory a výhľady vo voľne založenej záhrade by mali byť usmerňované na dominanty v záhrade alebo mimo záhrady nenásilne, v pravidelných úpravách usporiadané podľa presnej schémy v smere hlavnej osi. Nemali by sa viesť v smere prevládajúcich vetrov, aby nimi neofukovalo. Na vyhliadkach sa zriaďujú lavičky alebo iné oddychové miesta. Väčšie možnosti na využitie krás priezorov dáva zvlnený terén. Pokiaľ robíme priezory na budovy s doplnkovou zeleňou, pamätajme, že k štíhlym stavbám sa používajú kry a stromy so zaoblenými tvarmi, teda nižšie a širšie, k širokým budovám sa naopak používajú stĺpovité a kužeľovité dreviny. Využívajú sa tiež farebné kontrasty. Pri úsilí o vytvorenie pekných prekvapivých priezorov a výhľadov na blízke aj vzdialenejšie rastliny alebo objekty pamätajme, že sa rastliny rozrastajú a časom by mohli vytvoriť húštinu bez výhľadov. Je treba ich upravovať rezom, niekedy klčovaním, inokedy sa musí drevina vymeniť.
Pri úprave každej záhrady je treba vopred počítať s účinkami svetla a tieňa. Kontrast, ktorý najmä pri slnečnom počasí vytvára svetlo a tieň, dokáže vyčarovať nádherné dojmy. V záhrade potrebujeme predovšetkým svetlo, a preto sa budeme snažiť, aby záhrada bola čo najviac osvetlená slnkom. Bez svetla všetky rastliny rastú zle. Tieň využívame jednak pre miesta odpočinku v lete, jednak na spestrenie pohľadov. V každom prípade ho musí byť oveľa menej než svetlých miest. V okrasnej záhrade sa teda nedíváme na otázku svetla a tieňa iba z pestovateľského hľadiska, ale aj z estetického hľadiska. Záhrada bez kontrastov svetla a tieňa sa zdá málo výrazná. Najlepšie dojmy zo hry svetiel a tieňov dáva bočné osvetlenie, najmenej vhodné je priame osvetlenie. Lúče svietiace v smere nášho pohľadu vytvárajú obraz dobre osvetlený, ale málo kontrastný. Tieto poznatky je možné využiť zámernou kombináciou výsadieb drevín v kombinácii s rôznymi pohľadovými bodmi. Zatienené prostredie vytvára dojem väčšieho súkromia, a zvláštnu účinnosť dosahuje, keď z tohto zatieneného, intímneho miesta je výhľad do svetlého a farebného záhradného prostredia. Vôbec pohľady z tmavších miest na osvetlené body sú výraznejšie. Preto aj všetky dominanty pochopiteľne musia byť dobre osvetlené. S čarovnou hrou svetiel a tieňov počítame pri plánoch na vedenie ciest a na rozmiestnenie oddychových miest, z ktorých záhradu najviac pozorujeme.
Farby, rozmanitosť a pohyb v okrasnej záhrade: ako vytvoriť celoročnú krásu
Striedanie svetla a tieňa súvisí so striedaním farieb. Farebnosť je nesmierne dôležitá, pretože farby nielen zvyšujú účinok záhrady a oživujú ju, ale tiež vyvolávajú príjemné alebo naopak nepríjemné pocity a nálady. Keďže sa chceme v záhrade cítiť vždy čo najlepšie, mali by sme využívať predovšetkým farebné kombinácie, ktoré podporujú príjemné pocity. Znalosť estetických zákonitostí pri používaní farieb je dôležitá nielen v každodennom živote, ale aj vo výtvarnom umení, ku ktorému úprava záhradného priestoru bezpochyby patrí. Zobrazený kruh hodnotí hlavné farby. Teplé farby vyvolávajú dojem jasu, tepla, určitosti, studené farby vyvolávajú pocit tieňa, chladu, zdanlivosti. Pokojné farby vyvolávajú dojem harmónie, ticha, vzrušivé farby dávajú pocit kontrastu, vzruchu. Neutrálne farby (sivá, biela, čierna) samy nevyvolávajú príliš silné dojmy a pocity, ale zjemňujú prechody medzi protikladnými farbami. Okrem týchto vlastností farieb sa pri úprave záhrady tiež využívajú kombinácie farieb, pretože tie tiež pôsobia rozdielne. Dvojice, ktoré ležia v kruhu oproti sebe, sa dopĺňajú, navzájom ladia. Dvojice, ležiace v kruhu vedľa seba, navzájom neladia, pôsobia disharmonicky. Dôležitá je tiež sýtosť farieb. Sýtejšie tóny sú výraznejšie, živšie, menej sýte lámané tóny sú jemnejšie. Tieto zákonitosti je potrebné rešpektovať a využívať najmä pri vysádzaní farebných kvetín — letničiek, cibuľovín, skalničiek.
Kombinácia farieb a ich rôznych sýtostí nepôsobí za všetkých okolností rovnako, veľmi záleží na prostredí, v ktorom sú uplatnené. Veď aj prostredie je farebné, a tým samo vyvoláva dojmy a pocity. Napríklad obloha je v prostredí najsvetlejším prvkom. Svetlým prvkom je aj vodná hladina, potom nasledujú trávnikové plochy, tmavšie sú opadavé listnaté stromy, najtmavšie ihličnany, medzi ktorými vytvára najtmavší odtieň tis. Ale aj okolná príroda má vplyv na kombináciu farieb v záhrade. Lúky, vodné plochy a cesty sú svetlými prvkami, kopce, vŕšky a stromy pôsobia temnejšie. Vplyv farieb na celkový dojem záhrady je nesmierne veľký. A bol by ešte väčší, keby samozrejme neprevládala farba zelená, ktorá však v kombinácii farieb tlmí kontrast, pričom sama pôsobí upokojujúcim dojmom. Najmä svetlé tóny zelene sú človeku najpríjemnejšie, preto aj záhrada a vôbec celá príroda je najpôsobivejšia a najkrajšia na jar, keď zeleň je svetlá a svieža.
Okrasná časť záhrady by nemala byť jednotvárna. To by sa mohlo stať napríklad pri použití ihličnanov a trávnika, alebo zase iba kvetín a trávnika, bez drevín. Ale nemala by byť ani preplnená. To by sa mohlo stať zberateľovi všetkého pekného alebo všetkého nového. Nemá kam to umiestniť, niečo dá sem, niečo tam, a záhrada potom stráca poriadok, jednotu, harmóniu. Záhrada by mala byť rozmanitá. Rozmanitosť v záhrade sa dosiahne jednak množstvom a kvalitou vysadených rastlín a ich doplnkov, jednak ich priestorovým usporiadaním, a jednak pohybom. Množstvo a kvalitu určuje druhový a odrodový sortiment rastlín.
Niektoré rastliny sú rovnaké po celý rok (napr. ihličnany), iné sa v priebehu roka alebo len vegetácie menia (napr. opadavé listnače), mnohé slúžia len časť roka. Môžeme si preto výsadbou vytvoriť celoročnú alebo aj len sezónnu krásu. V záhrade pri chate, kde trávime iba letné mesiace, budeme vysádzať rastliny, ktoré sú najkrajšie (či už kvetom, alebo olistením či tvarom), v lete, v osadných záhradkách, kde väčšinou v zime dlho nepobývame, nemusíme dbať na zimný habitus rastlín, avšak v predzáhradkách, kde je styk so záhradným prostredím celoročný, mali by sme sa snažiť vytvoriť krásu časovo čo najdlhšie pôsobivú. Tento zámer je možné uskutočniť len s najširším sortimentom rastlín. Preto v záhrade pri chate by mohli prevládať ruže. V osadnej záhradke už to musí byť väčší sortiment rastlín, od skorých jarných cibuľovín až po opadavé listnače s ich pekným jesenným sfarbením listov. V predzáhradke by to okrem všetkých menovaných mali byť ihličnany a stálezelené dreviny, najmä preto, že ich krása sa uplatňuje aj v zime.
Priestorové usporiadanie umožňuje pohľadovú rozmanitosť. Keď sa záhrada prehliadne od vchodu naraz celá, môže to byť krásne, je to však málo rozmanité. Pohľadov má byť niekoľko a mali by sa vo svojom účinku stupňovať, mali by byť stále výraznejšie. Preto sa výsadbou majú vytvárať menšie celky, po niekoľkých krokoch sa má očiam otvoriť nový pohľad, ktorý hovorí niečo iné ako pohľad predtým. Motívy výsadieb sa teda nemajú opakovať, majú sa striedať alebo má byť každý iný. Tieto čiastkové priestory sa môžu riešiť jeden súmerne a druhý nesúmerne, môžu sa líšiť aj tematicky — napríklad vytvorením trvalkovej rabaty, záhradného rozária, vresoviska, jazierka s vodnými rastlinami atď. Pri tomto riešení čiastkových priestorov pochopiteľne nesmieme zabúdať na kompozíciu celej záhrady. Tieto čiastkové priestory sa spájajú napríklad súvislým trávnikom, ktorý môže prenikať do väčšiny alebo do všetkých čiastkových priestorov, alebo povrchovo rovnako upravenou cestou, alebo tiež použitím rovnorodej keramiky alebo rovnakého typu nábytku. Najzaujímavejšie riešeným čiastkovým priestorom by mal byť priestor okolo budovy, altánku, chaty, hlavného odpočívadla, kde sa sústreďuje život v záhrade, kde sa trávi najviac chvíľ.
K rozmanitosti záhrady prispieva každý pohyb. Môže to byť malý vkusne usporiadaný pohyb vody, napríklad potôčik, vodopád alebo kaskáda, môže to byť výsadba drevín s chvejúcimi sa listami na náveternej strane (osika, breza). Najobvyklejší pohyb v záhrade by malo vytvárať užitočné spevavé vtáctvo. Preto ho do záhradky lákame krmítkami a búdkami.
Estetika v úžitkovej záhrade a ako skĺbiť krásu s hospodárskym využitím
Meradlá úpravy úžitkovej záhrady
V tejto kapitole o niekoľkých základných problémoch záhradnej architektúry som hovoril len o okrasných rastlinách. Úpravu úžitkovej záhrady ovplyvňujú iné meradlá než iba estetické hľadisko. Avšak aj v úžitkovej časti záhrady by sme mali dbať na celkovú upravenosť, napríklad usporiadaním rovnako veľkých záhonov, rovnakým sponom jednotlivých druhov ovocných rastlín, vhodným umiestnením potrebných zariadení (parenisko, kompost, drôtenka na ovocnú stenu atď.).
Ovocný strom, ker alebo určitá zelenina (kel kučeravý) môžu byť estetickými prvkami aj v okrasnej časti záhrady, keď ich vhodne použijeme. Nebojme sa tohto nového pohľadu na ovocné dreviny ako na esteticky funkčný prvok v okrasnej záhrade. Krása kvitnúcich stromov alebo dozrievajúceho ovocia na nich ich plne oprávňuje na tento moderný spôsob využitia.
Pre mnohých záhradkárov bude ťažké tieto rady o estetických zákonitostiach úpravy záhrad konkretizovať. Záhradný architekt sa im učí niekoľko rokov na vysokej škole, aby ich pochopil a vedel ich uplatniť. Napriek tomu je potrebné, aby každý záhradkár, ktorý chce mať záhradu modernú, o týchto zákonitostiach vedel, a pri každej čo i len najmenšej úprave záhrady, pred každou výsadbou nového stromu, kra alebo kvetiny sa aspoň trochu nad nimi zamyslel a podľa svojich schopností ich využil. Uplatniť tieto zákonitosti v záhrade je dlhoročná záležitosť, mnohokrát veľmi náročná, zvlášť v záhradách malých rozmerov. Záhradkár však môže tieto znalosti uplatniť tým, že pôsobí na ich uskutočnenie pri úpravách verejnej zelene a okolia svojej záhrady.
Estetické otázky sa oveľa ťažšie vysvetľujú a uplatňujú než pestovateľské. Krása a pohoda, ktoré dobre upravená a ošetrená záhrada prinesie, však stoja za to!
Záhradné chodníky: materiály, šírky a správne technické prevedenie
Nevyhnutná súčasť modernej záhrady
Má-li byť záhrada skutočne rozšíreným obydlím, potom v nej musí byť okrem stromov, krov, kvetín a trávnika aj také vybavenie, ktoré toto obytné prostredie ohraničuje, umožňuje v ňom žiť a cítiť sa pohodlne a dobre — ako doma. Moderná záhrada nie je iba pracovným prostredím, ale aj prostredím na oddych. V modernej záhrade nestačí byť iba dobrým pestovateľom, ale aj staviteľom a údržbárom.
CHODNÍKY V ZÁHRADE Chodníky sú najpoužívanejším zariadením v záhrade. Pamätajme, že chodník, ktorý nie je použiteľný a schôdny v každom ročnom období, nie je žiadnym chodníkom. Či je široký, alebo úzky, musí byť vždy dostatočne pevný, aby sa po ňom dalo pohodlne chodiť a aby sa z neho dalo pracovať. Ďalej pamätajme, že každý chodník musí mať účel a cieľ.
Chodníky v záhrade staváme väčšinou s pieskovým povrchom alebo dláždenými dlaždicami či kameňmi. Betónové chodníky pôsobia príliš tvrdo, asfaltové sú v modernej záhrade rušivým prvkom, hoci sa niekedy používajú. Ak volíme piesčité chodníky, musíme počítať s tým, že sa piesok nanesie do obytného priestoru.
Šírku chodníka určuje jeho poslanie a veľkosť záhrady. Pri stanovení šírky hlavného a prístupového chodníka počítame s tým, že na 1 osobu potrebujeme šírku 0,60—0,75 m. Keďže na týchto chodníkoch by mali ísť vedľa seba pohodlne dve osoby, je najvhodnejšia šírka 1,20—1,50 m. Iba vo veľmi malých záhradách, kde úzkostlivo šetríme plochou, zakladáme hlavný chodník široký asi 1 m. Vedľajšie chodníky spájajú rôzne miesta v záhrade. Majú byť široké asi 0,60 m a majú viesť miernym oblúkom, pretože ani príliš kľukaté, ani úplne rovné chodníky nepôsobia prirodzene. Chodníčky medzi záhonmi postačia so šírkou 0,40 m.
Pri všetkých chodníkoch je dôležitý pozdĺžny aj priečny sklon, aby na nich nezostávala stáť voda. Priečny sklon pri piesčitých chodníkoch by mal byť 3—4 cm, pri dláždenych chodníkoch stačí 1—2 cm. Na rovine je potrebné, aby chodník mal priečny sklon na obe strany od stredu. Ak chodník vedie pozdĺž svahu, spádujeme ho na jednu stranu, smerom po svahu. Pozdĺžny sklon má byť 0,5—1 cm na bežný meter. Na najnižšom mieste je potrebné zabezpečiť odvod vody do kanalizácie alebo vybudovať vsakovaciu jímku, aby voda stekajúca po chodníku nevytvorila mláky. Vykopaná jímka sa naplní štrkom alebo iným hrubým materiálom a zakryje sa asi 30 cm pod povrchom dreveným poklopom alebo dechtovým papierom. Rúra odvádzajúca vodu z chodníka ústí pod týmto poklopom a voda vsakuje medzi kameňmi do podložia.
Hlavný piesčitý chodník, ktorý bude najviac namáhaný, je potrebné spevniť. Najprv chodník vyznačíme a potom ho vyhĺbime na ťažkých pôdach do hĺbky 10—15 cm, na ľahkých pôdach do hĺbky 8—10 cm. Vybratnú zeminu rozvrstvíme po oboch stranách chodníka, pokiaľ ju nepoužijeme inak, napr. ako materiál do kompostu. Vykopaná výkopová línia chodníka má byť v strede o niekoľko centimetrov vyššia, pretože tu pôsobí najväčšie zaťaženie. Pri zle zaloöženom chodníku sa stred čoskoro vyšliape a vo takto vytvorenej priehlbni sa zadržiava voda. Vykopanú líniu chodníka uhladíme a udusáme alebo uválcujeme (od krajov k stredu). Do takto pripravenej línie uložíme 10 cm vrstvu hrubého štrku (alebo rôzne stavebné odpady, napr. úlomky tehál) a opäť urovnáme a udusáme. Najväčšie a najpevnejšie kusy materiálu uložíme doprostred chodníka. Aj táto vrstva má mať rovnaký tvar ako podložie, t. j. stred mierne vyvýšený. Na túto vrstvu navezieme zmes ílu, tehlového drveného kameňa a piesku (do výšky 2—4 cm). Dôkladne prellejeme vodou, urovnáme a uválcujeme (opäť od krajov k stredu). Novo založený chodník používame opatrne, kým sa nevyšliape a nesadne. Do tej doby po ňom radšej nejazďme s ťažkými nákladmi. Keď je chodník už dobre vyšliapaný, posypeme ho tenkou vrstvou piesku a tehlového drveného kameňa a ešte raz uválcujeme.
Vedľajšie, menej namáhané piesčité chodníky staváme tak, že do pripravenej línie, ktorá môže byť asi o tretinu plytšia ako pre hlavný chodník, uložíme najprv vrstvu hrubšieho materiálu, napr. šotoliny, uválcujeme, potom zasypeme vrstvou piesku, dôkladne navlhčíme a znovu uválcujeme. Ani tu nezabúdame na mierny priečny sklon. Ak chodník vedie trávnikom, nemá byť ani nižší, ani vyšší ako trávnik, ale jeho okraj má byť asi o 1—2 cm znížený.
Jednoduché príjazdové chodníky pre auto bývajú široké najmenej 2 m a stavajú sa rovnako ako hlavný prístupový chodník. Odporúča sa však 20 cm spodná vrstva a uválcovanie ťažkým valcom, aby sa chodník neskoršim používaním nezbortil.
Piesčité chodníky vedúce trávnikom nie je nutné ohraničovať. Ak chodník vedie medzi obrábanou plochou, odporúča sa ho ohraničiť buď obrubníkmi, kameňmi alebo vhodnými rastlinami, napr. tařičkou, iberkou, rozchodníkmi a pod. Nie je vkusné ohraničovať chodníky alebo záhony napoly zakopaými fľašami, nakrivo postavenými dlaždicami alebo nakrivo postavenými tehlami.
K oddychovým miestam, vtáčím napájadlám alebo k skalke možno namiesto súvislého chodníka vsadiť do trávnikovej plochy tzv. šľapáky. Chodník zo šľapákov sa zhotovuje buď z dlaždíc, alebo z plochých kameňov, pravidelného alebo nepravidelného tvaru. Ich priemerná hrúbka by mala byť 4—6 cm, veľkosť 40 × 60 cm. Vzdialenosť jedného šľapáka od druhého (od stredu k stredu) má zodpovedať dĺžke kroku. Odporúča sa šľapáky osadiť do pripravenej línie z piesku, aby ich v zime nevyzdvihol mráz. Šľapáky kladieme presne vodorovne (podľa vodováhy) a nepatrne pod úroveň trávnika, aby sa cez ne mohlo bez obáv prejazdiť kosačkou.
Chodníky celé vydláždené plochými kameňmi sa musia pripraviť starostlivo, aby sa nebortili. Na ľahkých pôdach stačí 10 cm vrstva piesku, do ktorej sa kamene zasadia, na ťažkých pôdach musíme pod piesok dať ešte 6—8 cm vrstvu hrubšieho materiálu, ktorú je tiež potrebné udusať alebo uválcovať. Do piesku osadíme kamene tesne k sebe, aby medzery medzi nimi boli čo najmenšie. Vhodnejšie je po osadení zasypať kamene pieskom a dôkladne prelejiať vodou a opakovať to, kým medzery nie sú úplne a pevne zaplnené. Aj pri týchto chodníkoch je dôležitý sklon (1—2 cm na 1 m), aby sa voda na chodníku nezdržiavala a stekala preč.
Rovnaké zásady platia aj pre založenie chodníkov z pravidelných otesávaných kameňov alebo dlaždíc. Iba silne namáhané chodníky (napr. príjazdový chodník do garáže) musia byť založené nákladnejšie; dlaždice sú vhodné aj na terasy a dláždenné priestranstvá v blízkosti domu, pretože nepravidelné prírodné kamene v blízkosti strohých architektonických foriem pôsobia rušivo. Náklady na pravidelné kamene alebo dlaždice sú, samozrejme, vyššie, avšak práca s nepravidelnými kameňmi je zase namáhavejšia.
Vhodným materiálom na stavbu chodníkov a na spevnenie rôznych oddychových miest sú aj natvrdo pálené hladené tehly. Osadzujú sa rovnako ako dlaždice, dobre sa s nimi pracuje a dajú sa z nich vytvárať rôzne ozdobné vzory. Úzke chodníčky medzi záhonmi vydláždené tehlami umožňujú ľahkú prácu aj v čase dažďov a dostať sa všade a za každého počasia s kolieskom.
Terasy a oddychové miesta: ako ich správne umiestniť, odvodnit a vybaviť
ODDYCHOVÉ MIESTA A TERASY Oddychové miesta a terasy môžeme spevniť alebo vydláždiť rovnako ako chodníky ľubovoľným materiálom. Dôležité je, aby bolo zabezpečené dobré odvodnienie, t. j. sklon k okrajom od stredu, u terás pri dome sklon od domu. Oddychové miesta majú byť volené tak, aby umožňovali postavenie ľahkého záhradného nábytku a aby otvárali výhľady na krásne kvitnúce rastliny alebo na celé záhony a scenérie.
Každý materiál má byť spracovaný jemu zodpovedajúcim spôsobom. Každé predstieranie pôsobí falošne a disharmonicky. Nesnažme sa betónovú plochu natierať a umne vyfarbiť tak, aby vyzerala ako z prírodného kameňa alebo tehál. Výsledok nebude zodpovedať vynaloženej námahe. Ak sme nútení v záhrade použiť betónovú plochu (napr. pri nedostatku iného, prírodného materiálu), môžeme jej strohosť zmierniť napr. vhodne umiestnenou suchou múrikom z prírodných plochých kameňov alebo ozdobným múrikom z tvarovaných tehál, ktorý zároveň môže vhodne ohraničovať ohnisko, lavičku alebo vonkajší krb.
Oplotenie záhrady: živý plot, drevené alebo murované ploty — výhody a nevýhody
OPLOTENIE ROBÍ ZÁHRADU ZÁHRADOU Bez ohraničenia zostáva aj tá najlepšie založená záhrada stále niečím nedokončeným. Pre aký plot sa teda rozhodnúť? Živý, drevený, plot z drôteného pletiva, zo železných prútov alebo murovaný? Každá z týchto možností dáva ešte nesmierné množstvo rôznych variant. Živý plot môže byť z voľne rastúcich drevín alebo tvarovaný, plot z dreva môže byť z trámov, tyčoviny alebo lát, drôtené a železné ploty obvykle kombinujeme s rôznymi drevinami, aby sme odstránili ich strohosť. Múry a múriky sa môžu veľmi líšiť nielen najrôznejším materiálom, ale aj jeho použitím. Oplotenie vždy volíme s citom k okolitému prostrediu, aj keď voľba je tiež otázkou osobného vkusu alebo materiálových a finančných možností.
Živé ploty majú mnohé prednosti: Zachytávajú hluk, prach a smog z vozovky, chránia proti vetru, proti pohľadu zvonku, vytvárajú intimne uzavretý priestor pre užívateľov záhrady, poskytujúci možnosti pre hniezdenie užitočného vtáctva, hustým olistením okysličujú vzduch. Záporné vlastnosti živých plotov sú tieto: Zaberajú časť plochy záhrady, čerpajú živiny a vlahu z pôdy, musia sa ošetrovať. Ak máme dostatočne veľkú záhradu a nemusíme počítať s každým metrom pôdy, prevažujú kladné vlastnosti živých plotov. Tie sú najvhodnejším spôsobom oplotenia. V malých záhradkách živý plot uberá svetlo, vzduch aj pôdu, ktorú radšej venujeme na pestovanie iných rastlín. Nízke tvarované plotky tu používame na vnútorné delenie záhrady, vyššie ako maskovaciu stenu.
Ak sa rozhodneme pre živý plot, musíme najskôr uvážiť, či strihaný alebo z voľne rastúcich drevín, z listnatých alebo ihličnatých stromov. Rozhodujúci je typ záhrady, chaty alebo domčeka a prispôsobenie k okoliu. Rozhodne nepoužívaj
