Konzervačné ošetrovanie stromov: dutiny, väzby a sanácia
Ako správne ošetriť dutiny, mechanické poranenia aj staticky narušené kmene? Sprievodca konzervačným ošetrovaním stromov od základných pojmov cez model CODIT až po špeciálne techniky.
Čo je konzervačné ošetrovanie stromov a prečo na ňom záleží
Konzervačné ošetrovanie
Konzervačné ošetrovanie stromov. Tento termín sa v našej sadovníckej praxi používa pomerne dlhú dobu (FRIČ, 1953). Konzervačným ošetrovaním sa rozumie špeciálne ošetrovanie stromov, ktorého účelom je snaha o zastavenie ďalšieho rozpadu či rozkladu nosných štruktúr (kmeňa, kostrových vetiev) stromu. Jednou z hlavných zložiek konzervačného ošetrovania je zabezpečovanie prevádzkovej bezpečnosti stromov.
Konzervačné ošetrovanie možno rozdeliť na (GREGOROVÁ, 1984): – preventívne, – následné (liečebné).
Tento typ ošetrovania sa týka predovšetkým stromov v štádiu plnej dospelosti a senescencie – teda vitalitného ústupu obvodu primárnej koruny a postupného rozpadu nosných prvkov (kmeňa, kostrových vetiev).
Prevádzková bezpečnosť stromov. Ako prevádzková bezpečnosť je označovaný jeden z diagnostických pohľadov hodnotenia stavu stromov. Z tohto pohľadu je strom chápaný ako konštrukcia, ktorá svojou existenciou nesmie nadmerne ohrozovať osoby pohybujúce sa v okolí či majetok v dosahu dopadovej vzdialenosti. Hodnotenie prevádzkovej bezpečnosti možno aplikovať iba u stromov, v ktorých blízkosti sa buď stále alebo nepravidelne vyskytuje niektorý z „cieľov“ – pohybujúce sa osoby, automobily, nehnuteľnosti a pod. Z pragmatického pohľadu ide o najdôležitejšie diagnostické hľadisko aplikované na dreviny (predovšetkým stromy) najmä v urbanizovanom prostredí.
Strom z hľadiska prevádzkovej bezpečnosti možno označiť za bezpečný v prípade, keď za štandardných podmienok svojou existenciou neohrozuje svoje okolie ani pádom časti koruny (suchých vetiev, zhnilých kostrových vetiev a pod.), ani pádom celého kmeňa (zlomením alebo vyvrátením). Štandardné podmienky sú také pomery, na ktoré je strom zvyknutý – ktoré neprekračujú bežné limity. V prípade najčastejšieho náporu – vetra – sa za štandardné podmienky označuje vietor až do sily 33 m·s⁻¹.
Bezpečnostné väzby: preventívna stabilizácia korún stromov
Bezpečnostné väzby. Ide v súčasnosti o najvýznamnejšie preventívne konzerváčné ošetrenie s účelom stabilizácie korún stromov narušených napr. v dôsledku rastových defektov, mechanických poranení či infekcie drevokazným hubami. Podľa rôznych parametrov možno bezpečnostné väzby členiť nasledovne (ŽĎÁRSKÝ, 1996):
a) väzby podľa poškodenia pletív dreva stromu: – deštruktívne, – nedeštruktívne,
b) viazanie podľa charakteru namáhania istiacich prvkov: – nepredpäté, – predpäté,
c) viazanie podľa účelu založenia: – bezpečnostné, – biomechanicky nevyhnutné,
d) viazanie podľa druhu materiálov istiacich prvkov: – s kovovými istiacimi prvkami, – s prvkami zo syntetických materiálov, – kombinované,
e) viazanie podľa spôsobu spojenia vetiev v korune: – jednoduché, – trojuholníkové, – obvodové, – vnútorné (hviezdicovité),
f) viazanie podľa pôsobenia istiacich prvkov v korune: – rigidné (pevné), – flexibilné (elastické).
Sanácia dutín. Konzerváčné ošetrenie dutín v kmeňoch či kostrových vetvách stromov. V minulosti značne populárny typ ošetrenia je v súčasnosti potláčaný so zvyšovaním dôrazu na ekologický kontext arboristických operácií. Sanáciu dutín možno rozdeliť na: – mechanickú (odstraňovanie rozloženého materiálu z dutín, otváranie vetracích otvorov v odumretých stenách dutín), – chemickú (napúšťanie stien dutín chemickými prostriedkami s účelom inhibície aktívneho prieniku drevokazných húb), – špeciálnu (vytváranie striešok nad vtokovými otvormi dutín, budovanie špeciálnych konštrukcií v korunách – bleskozvody – či v okolí stromov – zábrany vstupu do dutín).
Ako sa vyvíjal prístup k ošetreniu stromov: od plombovania po ekológiu
Vývoj pohľadu na konzervačné ošetrenie
Historicky možno na našom území sledovať značne intenzívny záujem o ošetrovanie starých mohutných stromov, u ktorých je celkom pravidelným javom výskyt dutín. Pretože tieto stromy v českej krajine vždy tvorili výnimočnú dominantu, priťahovali na seba záujem najrôznejších milovníkov prírody. Dutiny ako celkom zrejmý defekt, ktorý má často za následok rozpad stromu, tak boli vždy chápané ako negatívny vplyv, ktorý je treba odstrániť a strom tak zachrániť. Možno tu sledovať aj vplyv odvekých legiend, ktoré do dutín stromov umiestňovali sídla lesných démonov, brány pekla a pod. – týmto vplyvom bolo treba zabrániť. Ako logické východisko bolo často aplikované vypĺňanie dutín najrôznejším materiálom – od stavebného materiálu (murovanie) až po sofistikované prístupy (syntetické živice, stavebný tmel a pod.). Iracionálne obavy z prítomnosti dutín v kmeňoch sa prejavujú aj umiestňovaním svätých obrázkov do dutín stromov, event. „osídľovaním“ dutín postavami svätých a pustovníkov.
Negatívny vplyv vypĺňania dutín je odborníkom známy dlhú dobu. Už FRIČ (1953) k náplni pojmu konzervačného ošetrenia uvádza: „Konzervatívne metódy sú jednoduché; vyčistiť hnilobou postihnuté miesta, dutiny opatriť náterom, vnútro chrániť pred vnikajúcou vodou a vetvy vystužiť proti vetru.“ Vypĺňanie dutín komentuje takto: „Strom je výtvor prírody a nie stavebná pamiatka, ktorá sa opravuje kameňom a cementom, alebo – ako sa hovorí – ‚plombovaním‘.“ O negatívnom vplyve vypĺňania dutín stromov na stav stromu dnes už v rámci arboristickej praxe nikto nepochybuje. Bezvýznamnosť tohto zásahu aj z hľadiska stability stromu preukázali práce rady odborníkov v oblasti hodnotenia prevádzkovej bezpečnosti stromov (ERB & WESSOLLY, 1998; MATTHECK & BREOLER, 1993).
Približne v 80. rokoch 20. storočia bola tendencia nahradiť termín konzervačné ošetrenie termínom stromová chirurgia, čo je preklad nemeckého die Baumchirurgie alebo obdobného anglického tree surgery. Išlo predovšetkým o vplyv práce nemeckých a poľských autorov (BARTOSIEWICZ, KUSCHE, SIEWNIAK), ktorí v rámci tohto termínu propagovali pomerne deštruktívne metódy pre ošetrovaný strom (vrtané väzby, odstraňovanie hniloby až na zdravé drevo, budovanie odvodňovacích otvorov a pod.). Odmietnutie tohto prístupu prebehlo po prijatí konceptu „novej biológie stromov“ (New Tree Biology) (SHIGO, 1986). Zaujímavé v tejto súvislosti je, že v nemeckej literatúre znamenal rovnako ako u nás ústup od tohto typu zásahov aj zmenu terminológie. Naďalej je namiesto termínu Baumchirurgie používaný termín Baumsanierung (teda sanácia stromu) (ZTV Baumpflege, 1993).
Ďalším posunom v prístupe ku konzervačnému ošetreniu stromov bola aplikácia ekologického prístupu (GREEN, 1996; READ, 2000; FAY, 2002). Strom prestal byť chápaný ako základný objekt záujmu arborista, ale začal byť vnímaný z hľadiska ekologického kontextu aj ako jedinečné prostredie pre život celého radu ďalších organizmov. Predovšetkým senescentné stromy z tohto pohľadu predstavujú nesmierne významný prvok, ktorý možno nevhodne zameraným či realizovaným konzervačným ošetrením buď významne narušiť alebo úplne znehodnotiť. Zaujímavé je, že tento prístup k nám prenikol predovšetkým z Veľkej Británie, kde je koncentrácia senescentných stromov rádovo väčšia a kde je oveľa väčšia možnosť sledovať tento typ stromov v ich prirodzenom kontexte.
Drevokazné huby a model CODIT: ako strom bráni svoje drevo
Fyziologické a fytopatologické súvislosti
Drevokazné huby
Vlastný vznik a ďalšie rozširovanie dutín je spôsobené rozkladom dreva niektorou z drevokazných húb. Drevokazné huby sa podľa typu rozkladu dreva delia na huby bieleho tlenia (lignivórne) a huby hnedého tlenia (celulózovórne).
Huby hnedého tlenia rozkladajú iba celulóznu zložku dreva. Drevo je v počiatočnom štádiu rozkladu okrovo žlté, postupne hnedne a vytvárajú sa v ňom trhliny. Tie sa v nasledujúcich fázach rozkladu zväčšujú. Drevo tmavne, výrazne ubúda na váhe i objeme a hranolkovito sa rozpadá.
Huby bieleho tlenia sú naopak schopné okrem celulóznej časti dreva štiepiť aj časť lignínovú. Drevo v dôsledku rozkladu rovnomerne svetlie a rýchlo stráca svoje mechanické vlastnosti (ČERNÝ, 1989).
V dutinách je väčšinou možné rozoznať niekoľko štádií hniloby – od zafarbeného dreva bez výrazne zmenených mechanických vlastností (na rozhraní reakčnej zóny a doteraz neinfikovaného dreva) až po úplne rozloženú hmotu (v závislosti od typu huby buď bielu, vatovitú, alebo hnedú, kockovito sa rozpadajúcu), príp. až po úplný minerálny rozklad.
Model CODIT
Základy pre súčasné poňatie opatrení zahrnutých do pojmu konzervačné ošetrenie stromov boli položené predovšetkým prácami A. L. Shiga v oblasti aplikovanej fyziológie a fytopatológie cca v 70. rokoch 20. storočia. Jedným z hlavných prínosov autora bola definícia zjednodušeného modelu interakcie obranného mechanizmu drevín s prenikajúcim patogénnym organizmom (drevokaznou hubou), ktorý bol publikovaný pod názvom CODIT.
Ide o model tvorby oddielov (kompartmentov) – kompartmentalizácie – vo vnútri pletív stromu. Kompartmentácia (teda stabilné rozdelenie rastlinného tela do kompartmentov – oddielov) ako taká je sledovateľná na mnohých úrovniach rastliny (od vnútrobunkovej – kompartmenty organel, až po kompartmenty funkčné – vetvy, korene, listy ap.) i na úrovni celých rastlinných spoločenstiev. Zameranie tohto modelu je však reakcia drevín – konkrétne stromov – na prienik drevokazných húb v drevenej časti kmeňa. Pôvodný význam tejto skratky (Compartmentalization Of Decay In Trees – izolovanie hniloby v stromoch) bol posunom významu tohto termínu zmenený na Compartmentalization Of Damage In Trees (izolovanie poškodenia stromu) (DUJESIEFKEN, 1989). Tento posun chápania upozorňuje na fakt, že podobným spôsobom stromy reagujú nielen na prienik infekcie drevokazných húb, ale aj na ďalšie typy poškodenia.
Proces oddeľovania je obranným mechanizmom stromu, pri ktorom sú kladené prekážky (hranice) šíreniu patogénnych organizmov. Tieto hranice majú za úlohu chrániť diaľkový transport tekutín (cievny systém), uskladnenie zásob energie a mechanický podporný systém stromu. Ak jeden z týchto prvkov padne, celý systém – strom – zaniká. Ak tieto hranice udržia infekciu na relatívne malej ploche, celý zostatok objemu kmeňa môže plniť vyššie uvedené funkcie.
Celý proces tvorby kompartmentov – kompartmentalizácia – má dve časti.
Reakčná zóna
Ide o vytvorenie troch prvých hraníc v dreve, ktoré už existuje v čase vzniku poranenia alebo prieniku infekcie (pozri obrázok).
Stena 1 reprezentuje modelovo všetky opatrenia, ktoré majú zabrániť patogénnemu organizmu prenikať zvisle, smerom nahor alebo nadol. Cievy a cievičky sú rôznym spôsobom uzatvárané pôsobením živých buniek sprievodného parenchýmu cievnych zväzkov, či už tylami, gumózou, embóliou, alebo pôsobením mikroorganizmov. Ide zvyčajne o najslabšiu stenu.
Stena 2 v sebe zahŕňa všetky faktory, bránice prieniku cez letokruhy smerom k jadru.
Stena 3 zabraňuje bočnému prieniku pozdĺž hranice letokruhov. Ide o najsilnejšiu stenu reakčnej zóny – teda časti I. modelu CODIT. Do činnosti tu vstupujú vrstvy radiálneho parenchýmu – dreňové lúče.
Dôležité je si uvedomiť, že všetky procesy spojené so zmenami už existujúceho dreva pôsobia živé bunky vyskytujúce sa v dreve – axiálny a radiálny parenchým. Prítomnosť týchto živých buniek a ich dostatočné zásobovanie z energetických zásob je najdôležitejším oporným bodom obranného mechanizmu.
Vznikom reakčnej zóny dochádza k prerušeniu symplastu – komunikácie medzi bunkami zdravej časti dreva a bunkami infikovanými. Tento proces býva znázornený „zatvorením dverí“.
Bariérová zóna
Ide o najsilnejšiu hranicu celého modelu (ešte silnejšiu ako stena 3 z I. časti) a o jedinú zónu časti II. modelu CODIT. Vzniká činnosťou kambia po vzniku poranenia či prieniku infekcie. Jej hranica teda leží až na hranici novo vytvoreného letokruhu v roku po poranení. Môže zaberať celý obvod kmeňa, alebo je len lokálna. Vo väčšine prípadov nedochádza u vitálnych stromov k jej prelomeniu pod tlakom patogéna.
Ide o zónu veľmi odolnú fyziologicky, ale veľmi slabú mechanicky. Pri vysychaní dreva sa v mieste bariérovej zóny často vytvárajú pozdĺžne trhliny.
Dynamika vývoja a sila jednotlivých stien, vytváraných obranným systémom stromu, sa výrazne líši nielen medzi taxónmi, ale aj v rámci druhu medzi jedincami.
Úlohou reakčnej zóny je zadržať prienik patogénu na ohraničenom – čo najmenšom – priestore. Ak sa to nepodarí, dochádza k prelomeniu týchto hraníc a časom k vzniku dutiny. Ak sa patogénnemu organizmu nepodarí preraziť bariérovú zónu, vzniká centrálna dutina, väčšinou bez rozhodujúceho vplyvu na statiku či priebeh najdôležitejších životných procesov stromu.
Je potrebné upozorniť, že veľmi dôležitú úlohu pri funkcii obranného mechanizmu stromu hrá čas. Ak bude mať strom dostatok času na vytvorenie pevného valca zdravého dreva za bariérovou zónou, rozklad vnútorného stĺpca jadrového dreva drevokaznou hubou mu nebude nijako zvlášť vadiť. Ak však rozklad dreva bude postupovať rýchlejšie ako tvorba nového dreva, zlyhá kmeň staticky a dôjde k zlomu a k úhynu jedinca. Tento princíp platí na všetkých úrovniach vzniku poranenia, nevynímajúc rez. Každá možnosť dať funkcii obranného systému náskok pred prienikom infekcie je v tomto zmysle prospešná.
Ďalším zaujímavým faktorom funkcie obranného systému je fakt, že kompartmentalizáciou poškodených pletív nielenže dochádza k spomaľovaniu postupu patogénneho organizmu, ale strom reálne prichádza o živé bunky. Tým sa znižuje jeho kapacita „úložného priestoru“ pre skladovanie zásobných látok a často vplyvom upchávania ciev dochádza aj k podstatnej redukcii vodivého systému. To sa môže zvlášť silne prejaviť u kruhovo pórovitých drevín, kde pri vedení vody fungujú iba posledné 1–3 letokruhy. Môže tak dôjsť k paradoxnej situácii, že časť pletív, ktoré prestanú plniť svoju funkciu, sa vplyvom obranného mechanizmu znásobí oproti pôvodne poranenej časti. A opäť tu vstupuje do hry čas. Ak strom aj tak bude mať dostatočnú kapacitu na nové rašenie v nasledujúcom vegetačnom období a na nahromadenie dostatočného množstva zásob na budúci rok, prežije. V opačnom prípade zahynie.
Starnutie a senescencia stromov: prečo dutiny nie sú vždy defekt
Proces starnutia
Základným nevyhnutným požiadavkom pre úvahy o starostlivosti o staré stromy je elementárne pochopenie procesu starnutia, odumierania a omladzovania stromov. Zaradenie stromov do stupnice tzv. fyziologického veku tvorí súčasť všetkých pokročilejších metodík hodnotenia stromov. Parameter fyziologického veku pritom nie je chápaný v priamej súvislosti s vekom stromu, pretože sa na ňom podieľa celý rad externých aj interných faktorov. Z interných faktorov ide predovšetkým o genetický potenciál daného taxónu (napr. dub má rádovo dlhšiu dobu možného dožitia ako breza) a jeho fyziologickú vitalitu (dynamiku priebehu jeho fyziologických procesov). Z externých faktorov menujeme predovšetkým úroveň stresovania jedinca vonkajšími nepriaznivými vplyvmi, či už ide o vplyvy organické (kolonizácia škodcami, napadnutie chorobami, poškodenie zverou a pod.) alebo anorganické (nevhodné stanovisko, vplyv znečisťujúcich látok, kontaminácia pôdy a pod.). Všetky tieto vplyvy sa zapisujú do vzhľadu stromu a pri pochopení jednotlivých symptómov sme schopní čisto na základe hodnotenia morfologických znakov na viditeľných častiach kmeňa a konárov interpretovať jeho históriu – čítať jeho „reč tela“ (MATTHECK, 1991; MATTHECK & BREOLER, 1995). Na základe týchto morfologických znakov je možné vyčleniť nasledujúce vekové štádiá stromov (READ, 2000):
Pre pochopenie účelu a úlohy konzervačných ošetrení nás pri popise štádia „starého stromu“ zaujímajú štádiá približne od kategórie D. Vtedy dochádza k zastaveniu ďalšieho zabratia priestoru dĺžkovým prírastkom v korune, koruna sa zaobľuje, prejavuje sa strata vitality v periférnych oblastiach koruny. Dochádza k inicializácii omladzovacích procesov v spodných častiach koruny a kmeňa, ktorými sa strom snaží nahradiť chýbajúci listový aparát. Postupne sa teda aktívny asimilačný aparát presúva z obvodu koruny do jej vnútra a príp. na kmeň a do oblasti koreňových výmladkov. Od fázy E sa spolu s odumieraním koreňov (predovšetkým kolového koreňa) začína čoraz dynamickejšie prejavovať kolonizácia stromu drevomorkami. Vznikajú dutiny, predovšetkým v oblasti bázy kmeňa. Z toho je zrejmé, že vznik dutín je nevyhnutným sprievodným procesom súvisiacim so starnutím stromu – nejde teda o stav, ktorý je možné prvoplánovo označiť za defekt. WESSOLLY (1996) uvádza, že podľa sledovaní vykonaných v Nemecku neexistuje strom s priemerom vyšším ako 1,5 m, u ktorého by v centre kmeňa neexistovala dutina v niektorom štádiu vývoja.
V neskorých štádiách (F–G) dochádza postupne k znižovaniu koruny, k odumieraniu primárnych konárov na vrchole a periférii koruny. Aktívna komunikácia medzi koreňmi a asimilačným aparátom prebieha iba v spodnej časti koruny a kmeňa. S pokračujúcim procesom senescencie dochádza k fragmentácii kmeňa na samostatné časti, ktoré spolu časom môžu úplne stratiť spojenie – výsledkom môže byť vznik niekoľkých „samostatných stromov“ ako nástupcov pôvodného jedinca.
Mimoriadne zaujímavou skutočnosťou je fakt, že toto posledné štádium nemusí byť nevyhnutne nasledované zánikom daného jedinca. Vyššie opísané samostatné stromy, vzniknuté napr. z koreňových výmladkov pôvodného jedinca, môžu prežiť rozpad rodičovského kmeňa a začať samostatnú existenciu v niektorom z nižších štádií stupnice fyziologického veku. Obdobný stav môže nastať pri zakorenení spodných konárov dotýkajúcich sa pôdy. Z pohľadu genetiky ide o toho istého jedinca, ktorý tak môže pokračovať vo svojej kontinuálnej existencii aj niekoľko tisícročí (READ, 2000; FAY, 2002).
Na opačnej strane spektra môžeme poukázať napríklad na stromy v uličných stromových radoch, ktoré starnú a odumierajú veľmi rýchlo pod vplyvom rozsiahleho stresovania nepriaznivými faktormi z okolia. Tieto stromy pravidelne odumierajú ešte pred dosiahnutím veku, ktorý by sme u toho istého druhu v prirodzených podmienkach považovali za obdobie ranej dospelosti.
Z uvedeného vyplýva hneď niekoľko veľmi dôležitých dôsledkov: 1) Fyziologický vek stromu nesúvisí priamo s jeho vekom, ale skôr s úrovňou jeho stresovania a s vonkajšími podmienkami pre jeho rast. 2) Kolonizácia kmeňa starých (silne stresovaných) stromov drevomorkami je prirodzený proces, ktorému nemožno dlhodobo efektívne zabrániť. 3) Senescentné stromy je nutné ošetrovať s ohľadom na prirodzený priebeh ich procesu starnutia. Nemožno používať rovnaké technológie pre starostlivosť o relatívne mladé stromy aj o stromy na vyšších stupňoch fyziologického veku.
Ako navrhnúť technológiu konzervačného ošetrenia krok za krokom
Postup pri návrhu technológie konzervačného ošetrenia
Pri konzervačnom ošetrení stromov sa vo všeobecnosti jedná o zásahy značne náročné, a to ako z hľadiska časového, tak aj z hľadiska finančného. Pred vlastným rozhodnutím zadávateľa prác (a často aj realizátora) je preto potrebné zohľadniť všetky významné faktory, ktoré následne ovplyvňujú typ a rozsah zvoleného ošetrenia. Postup rozhodovania je možné rozdeliť do troch krokov:
– zhodnotenie efektu ošetrenia, – posúdenie aktuálneho stavu stromu, – posúdenie stability stromu po zásahu, – voľba technológie ošetrenia.
Zhodnotenie efektu ošetrenia
Najskôr musí byť jasne stanovené, čo je účelom realizovaného ošetrenia. Vyhneme sa tak zásahom s úplne nereálnym očakávaním. Ak ide napríklad o strom s výrazne zníženou fyziologickou zložkou vitality, je nemysliteľné očakávať zlepšenie jeho stavu ako dôsledok sanácie centrálnej dutiny.
Veľmi dôležité je zhodnotiť aj vplyv, ktorý bude plánované ošetrenie mať na ďalšie organizmy obývajúce priestory dutín aj hmotu rozloženého dreva. Na odumreté drevo narušené hubovým rozkladom je svojim životným cyklom viazaný celý rad aj kriticky ohrozených druhov hmyzu (napr. čeľade kraskovité, tesaríkovité, pestrenkovité). Dutiny a trhliny sú miestom pre hniezdenie vtákov, prezimovanie netopierov, žijú tu mravce, osy, sršne, ale aj myšice, veveričky a kuny. Ide pritom často o prostredie unikátne a nenahraditeľné. Nájdenie tohto prostredia pre tieto organizmy znamená prežitie alebo vyhynutie (MÍCHAL & PETŘÍČEK, 1999). Preto ich existencia v dutine konzervovaného stromu môže aj úplne vylúčiť realizáciu plánovaného ošetrenia.
Na reálnom zhodnotení možného efektu je založená následná voľba technológie ošetrenia.
Aktuálny stav stromu
Vzhľadom na už spomínanú finančnú náročnosť ošetrenia je potrebné podrobne zhodnotiť celkový stav jedinca určeného pre zásah ešte pred začatím prác. Zhodnotenie sa musí týkať predovšetkým:
– životaschopnosti stromu, jeho perspektívy (fyziologickej zložky vitality), – aktuálneho stavu mechanickej odolnosti kmeňa, kostrových vetiev a koreňového systému (biomechanickej zložky vitality), – ekologicko-estetickej hodnoty stromu (jeho umiestnenia, veku, historického významu a estetického vplyvu), – stavu jeho okolia, jeho exponovanosti voči stresovým faktorom (a to aj so zohľadnením ďalšieho vývoja – napr. výstavba ciest…).
Bonitácia stromu iba jedinou charakteristikou (napr. sadovníckou hodnotou) sa v tejto súvislosti ukazuje ako nedostatočná. Tieto údaje slúžia ako vstupný podklad pre rozhodnutie, či strom ošetrovať alebo nie.
Zhodnotenie oboch zložiek vitality je možné vykonať celým radom metód, podrobne opísaných v literatúre (napr. PEJCHAL, 1995; KOLAŘÍK, 1997; WESSOLLY, 1995; MATTHECK & BREOLER, 1993 a pod.). Pre stanovenie ekologicko-estetickej hodnoty stromu môže ako vodítko poslúžiť napr. BARTOSIEWICZ & SIEWNIAK, 1980; HURYCH 1996. Pri rekognoskácii okolitého prostredia stromu by sme sa mali zamerať na všetky faktory, ktoré môžu mať v súčasnosti alebo v budúcnosti výraznejší vplyv na sledovaného jedinca (KOLAŘÍK, 1997).
Posúdenie statických pomerov po zásahu
Zistenie prevádzkovej bezpečnosti stromu pred zásahom je súčasťou vyššie opísaného kroku. Nesmieme však zabudnúť na skutočnosť, že napr. aj samotným odobratím infikovaného dreva z dutiny môžeme výrazne ovplyvniť statické pomery daného jedinca. V extrémnom prípade môže tento typ zásahu viesť až k jeho mechanickému zlyhaniu. Zásadný význam má tento rozhodovací krok pri konzervačných zásahoch, ktorých primárnym účelom je stabilizácia stromu.
Pre posúdenie vplyvu sanácie dutín s výhodou poslúži napr. metóda SIA (Static Integrated Assessment), vyvinutá Wessollym (WESSOLLY, 1995), prípadne exaktné a v nemeckej praxi podrobne overené ťahové skúšky toho istého autora. Pre úpravu týchto narušených statických pomerov je často potrebné siahnuť k niektorému z doprovodných opatrení, ktorými môže byť napr. redukčný rez v korune, zriadenie bezpečnostnej väzby v korune a pod.
Pri realizácii konzervačných ošetrení ide väčšinou o stromy, ktorých konštrukcia je viac či menej staticky narušená. Z tohto dôvodu by mali byť ošetrené stromy následne kontrolované aspoň raz ročne. To sa týka predovšetkým stromov voľne prístupných pre verejnosť a stromov v blízkosti stavieb.
Voľba technológie ošetrenia
Výsledkom celého vyššie opísaného rozhodovacieho procesu je výber jednotlivých operácií, ktoré budú na strome v rámci zásahu vykonané. Tieto zásahy musia byť v súlade so súčasným stavom znalostí aplikovaných pri starostlivosti o stromy. Z nasledujúceho textu jasne vyplýva, že posun v tejto oblasti je značný aj v rámci niekoľkých málo rokov. Navyše sú konzervačné ošetrenia zamerané predovšetkým na oblasť starých stromov, u ktorých je ľahké jediným nevhodným zásahom zničiť alebo výrazne narušiť jedinca, ktorý na stanovišti existuje niekoľko storočí a jeho hodnota je teda nevyčísliteľná. Na realizátora prác sú teda kladené zvýšené nároky z hľadiska sledovania vývoja odboru (školenia, literatúra a pod.).
Ošetrenie mechanických poranení kmeňa: čerstvé aj staré rany
Ošetrenie mechanických poranení
Mechanické poranenia (vznikajúce na kmeňoch a konároch stromov pri bežnej prevádzke, stavebných prácach a pod.) predstavujú významný stresujúci faktor, pretože otvárajú brány prieniku patogénnych organizmov do kmeňa. Ak sa nám podarí tomuto náporu v krátkom čase zabrániť, alebo ho aspoň výrazne oslabiť, ušetríme stromu značné množstvo energie.
Ošetrenie čerstvých rán
Pri mechanickom poranení kmeňa dochádza väčšinou k odtrhnutiu kôrovej a lýkovej časti, často aj k porušeniu vrchných letokruhov dreva. Tým je narušené kambium, teda meristém, ktorý by bol schopný produkciou nových buniek poranenie prekryť. Naša snaha v tomto prípade nie je ranu vyčistiť a zatrieť, ale podporiť prirodzené mechanizmy stromu, aby sa o toto prekrytie postaral sám.
Zásah teda zahŕňa: – Začistenie povrchu poranenia bez jeho podstatného prehlbovania. Ranu zbytočne nezväčšujeme, odstránime iba roztrapené okraje. Tvarovanie rany do šošovkovitého tvaru (odporúčané plošne v minulosti – pozri ďalej) sa nevykonáva. – Prekrytie povrchu rany hmotou zadržiavajúcou vlhkosť (mach a pod.), ktorá má zabrániť odumieraniu ďalších parenchymatických buniek. – Obalenie celej časti kmeňa čiernym plastom (SHIGO, 1986).
Ošetrenie starých rán
V prípade, že je poranenie už staršie (s odumretým vyschlým povrchom), sa okrem už spomínaného začistenia rany odporúča pretrenie odumretých pletív na povrchu poranenia penetračným náterovým prostriedkom.
Niekoľko zásad: – Pri mechanickom začistení rany nesmie dôjsť k porušeniu tvoriacej sa reakčnej zóny. – Pri tvarovaní rany do tvaru šošovky nesmie dôjsť k porušeniu kalusu, ktorý sa vytvára po stranách poranenia. Ak sú na okrajoch poranenia už stopy vytvárajúceho sa závalu, ranu netvarujeme. – Pri nátere penetračnou látkou nesmie dôjsť k pretreniu živých pletív. – Odumreté pletivá sú už s najväčšou pravdepodobnosťou infikované. Z toho dôvodu nepoužívame na zatrenie povrchu rany žiadne prostriedky, ktoré by povrch prekryli nepriedušne (latex, fermežová farba, umelé živice a pod.). – Používané prostriedky – dláta – musia byť ostré, najlepšie polkruhového prierezu. Len tak dosiahneme kvalitný výsledok.
Špeciálne typy ošetrenia rán
Ak mechanické poranenie povrchu kmeňa presiahne 50 % obvodu, konštatuje sa väčšinou totálne poškodenie. V takom prípade sa snažíme obnoviť transport na dlhé vzdialenosti predovšetkým v lýkovej časti, aby mohol byť vyvíjajúci sa kalus zásobovaný asimilátmi aj v oblasti pod poranením.
Odber roubov na premostenie sa vykonáva v zimnom období z vitálnych stromov rovnakého druhu. Najvhodnejšie sú ročné výhonky s priemerom 2–3 cm. Rouby sa odoberajú cca o 5–10 cm dlhšie, ako je priemer premosťovanej rany, a do jari sa skladujú v klimatizovaných skladoch alebo snehových jamách. Účelom skladovania je zabrániť ich narašteniu až do doby roubenia.
Vlastné preroubovanie sa realizuje v čase, keď je strom „v miazge“, to znamená, keď je kambium v najaktívnejšom období činnosti. V tom čase je kôra od kmeňa, vplyvom dynamickej diferenciácie nových buniek na rozhraní týchto dvoch vrstiev, ľahko odděliteľná a aj ujímavosť podkorných roubov je pomerne vysoká.
Rouby sa na oboch koncoch upravia kopulačným rezom a vsunú sa do „T“ – rezu v kôre tak, aby pružili a vlastným napätím sa zasúvali do rezu (pozri obrázok).
U slabších stromov sa upevňujú elastickým fixačným popruhom, u silných stromov, kde to nie je možné, slabým klinčekom. Rany je možné zaliať štepárskym voskom. Rouby sa umiestňujú vo vzdialenostiach cca 10 cm.
Iný spôsob premostenia rany sa používa v prípade, keď poranenie siaha až ku spojnici kmeňa s pôdou. Vtedy nie je možné použiť vyššie uvedené rouby a používa sa zaroubovanie vedľa rastúceho stromčeka. – Bezprostredne pri päte kmeňa sa vysadí mladý stromček rovnakého druhu. – Po jeho aklimatizácii na stanovišti sa odreže jeho vrchol vo výške zodpovedajúcej umiestneniu rany a ten sa zaroubuje vyššie uvedeným spôsobom nad horný okraj rany.
Obe uvedené opatrenia spadajú do kategórie špeciálnych zásahov a ich výsledok často nie je uspokojivý. V prípade rozsiahlejšieho poranenia je v každom prípade treba počítať s možnosťou prieniku infekcie do vnútornej časti kmeňa a vzniku dutiny.
Mechanická a chemická sanácia dutín stromov: správny postup
Sanácia dutín
Je zrejmé, že rozsiahle dutiny môžu mať limitujúci vplyv na statickú odolnosť stromu – najmä v oblasti odolnosti proti zlomu. Ako už bolo uvedené, samotná existencia dutiny ešte nehovorí o staticky významnom defekte. Posúdenie jej vplyvu na statické pomery stromu musí vykonať odborník.
Pomerne významným problémom môže byť vplyv sanácie dutín na ďalšie organizmy v nich žijúce. Tieto vplyvy musia byť zrejmé pred začatím ošetrenia a môžu výrazne modifikovať (prípadne aj vylúčiť) postup sanácie dutiny.
Pri sanácii dutín je možné aplikovať celý rad operácií. Ich voľba je však silne závislá od vyššie popísaných rozhodovacích krokov a v nesprávnom kontexte prináša úplne kontraproduktívne výsledky.
Ošetrenie mechanické
V minulosti sa odporúčalo odstraňovanie všetkej sfarbenej hmoty až na „zdravé drevo„, prípadne tvarovanie kalusového valu (GREGOROVÁ, 1984). Zo znalosti CODITu však vyplýva, že práve na rozhraní zdravého a infikovaného (teda sfarbeného) dreva leží obranná hranica stromu (reakčná zóna). Jej odstránením vytvárame nové poranenie, niekoľkonásobne väčšie ako pôvodné, ktoré musí strom opäť oddeliť reakčnou zónou. To pre ošetrovaného jedinca znamená vynaloženie ďalších energetických zásob na tvorbu obranných hraníc.
Z uvedených dôvodov sa v súčasnosti dutiny čistia iba na úroveň sfarbeného dreva s minimálne narušenými mechanickými vlastnosťami. Postup za túto hranicu je technologickou chybou.
Pri ošetrovaní dutín sa nezriedka stretávame s existenciou tzv. adventívnych koreňov, prerastajúcich infikovanou hmotou v dutine. Tieto korene vznikajú z kalusu a po napojení na pôdu môžu v priebehu rokov natoľko zosilnieť, že dôjde k vyplneniu celej centrálnej dutiny.
Odporúčania pre zaobchádzanie s týmto typom regeneračných orgánov stromu sa dosť líšia. Z hľadiska minimalizácie vznikajúcich poškodení sa odporúča ponechávať adventívne korene v dutinách a snažiť sa o ich čo najmenšie poranenie (KUSCHE & SIEWNIAK, 1994). Na druhej strane však stojí skutočnosť, že strom do tvorby adventívnych koreňov vkladá časť svojich energetických zásob, pričom tieto korene nemajú následne významnejší vplyv na jeho stabilitu ani na výrazné zvýšenie dynamiky príjmu vody z pôdy (WESSOLLY, 1997). Tieto energetické zdroje by boli výhodnejšie využité napr. pre adaptívny rast, ktorým strom reaguje na narušenie statických pomerov v okolí defektu (pozri napr. PEJCHAL, 1995; MATTHECK & BREOLER, 1993).
V súčasnosti sa všeobecne odporúča ponechať tieto korene bez poškodenia. Odstránenie jemných koreňov prenikajúcich rozloženou hmotou v dutine však nie je chápané ako technologická chyba.
Vlastná mechanická konzervácia sa realizuje výhradne ručne pomocou dláta. Dláta sa používajú s polkruhovým prierezom, s dĺžkou aspoň 30–50 cm. Práca s motorovou frézkou (pripojenou na lištu motorovej píly) je samozrejme rýchlejšia, ale aj menej bezpečná. Významná je aj menšia citlivosť pri odstraňovaní infikovanej hmoty a zvýšené riziko prerazenia reakčnej zóny alebo poškodenia kalusu či adventívnych koreňov.
Ošetrenie chemické
Pre následné ošetrenie vnútorných stien dutín bolo opäť vyskúšané široké spektrum rôznych prípravkov. Pre prehľadnosť ich rozdeľme do troch skupín:
Prípravky fungicídne, ktorých účelom je čo najviac oslabiť hubového patogéna, ktorý spôsobuje rozklad dreva. V tejto súvislosti sa používajú napr. prípravky Topsin M, Miedzian 50, Fundazol, Lastanox, IB Fungin a pod., skôr sa používala modrá skalica. Keďže sa tieto prostriedky aplikujú na mŕtve drevo, je možné tolerovať použitie takmer akéhokoľvek povoleného preparátu. Pri aplikácii je potrebné dôsledne dbať na to, aby prípravok neprišiel do styku so živým drevom, predovšetkým s kalusom na okrajoch dutiny. Odporúčaná je aplikácia kyseliny boritej. Nie je toxická, nie je alergizujúca. Je rozpustná vo vode, ale časom sa znižuje jej koncentrácia a tým aj funkčnosť. V nižších koncentráciách potom podľa jedovej krivky môže dochádzať k dráždeniu a stimulácii rastu huby. Nie je toxická pre kambium. Používa sa ako prípravok Boronit alebo Borax.
Prípravky izolačné boli odporúčané na zamedzenie ďalšieho klíčenia spór drevokazných húb na povrchu poranenia. Ide napr. o dechtové nátery, epoxidové živice (ChS-Epoxy 300 AC) a pod. Ak však ponechávame v dutine časť infikovanej hmoty (pozri vyššie), vytvárame pod nepriedušným prekryvom ideálne podmienky pre rast hýf drevokaz ných húb. Tento typ náterov sa preto naďalej nepoužíva.
Prípravky penetračné vsákajú do povrchových pletív mŕtveho dreva (cca do hĺbky niekoľkých milimetrov) a tým znemožňujú rast húb v napustenom dreve. U nás sa používa predovšetkým Luxol. Nezanedbateľným významom týchto náterov je aj výsledný zaujímavý vzhľad ošetrených plôch – avšak dosahovaný iba krátkodobo. Zásadou pri aplikácii penetračných náterov je opäť to, že sa nesmú dostať do kontaktu so „živým“ (fyziologicky aktívnym) drevom.
Účelom chemickej konzervácie je: – oslabiť prenikajúceho patogéna, – čo najdlhšie zachovať mechanické vlastnosti drevenej hmoty v nezmenenom stave, – zlepšiť estetický vzhľad vykonanej konzervácie.
Funkčnosť chemického ošetrenia možno zvýšiť jeho pravidelným opakovaním. Avšak predstava, že napustením stien dutiny niektorým z prostriedkov znemožníme ďalší rast drevokaz ných húb v dutine, je úplne mylná. Chemickým ošetrením sme schopní patogéna oslabiť, spomaliť jeho postup, ale v žiadnom prípade ho nie je možné úplne zlikvidovať. Šírenie drevokaz ných húb je ďalej podporované aj prienikom hmyzu, činnosťou vtákov a pod.
Striešky nad dutinami a pomocné konštrukcie: ako chrániť otvor dutiny
Špeciálne zásahy
Pomocné konštrukcie
Ide predovšetkým o konštrukciu striešok, obmedzujúcich vtok zrážkovej (najmä intercepčnej) vody a ukladanie nečistôt do priestoru dutín.
Voda vypĺňajúca dutinu však nie je vždy najdôležitejším negatívnym faktorom podporujúcim prienik drevokázkových húb. Tkanivá trvalo pod hladinou vody, prípadne s trvalým obsahom vody nad 30 %, sú neprístupné rastu hýf drevokázkových húb.
Z tohto hľadiska by striešky mali spĺňať nasledujúce predpoklady: – dobrá izolácia dutiny nielen proti padajúcej vode (t. j. priamemu dažďu), ale predovšetkým proti stoku po kmeni (intercepcii), – nenápadný vzhľad, – trvanlivosť a mechanická odolnosť, – jednoduchá inštalácia pre rôzne tvary a umiestnenia vtokových otvorov dutín, – minimálna deštrukcia živých tkanív pri inštalácii.
Na základe prác Gregorovej (GREGOROVÁ, 1981) sa na konštrukciu týchto striešok používa predovšetkým oceľové pletivo pokryté zmesou epoxidových živíc (ChS-Epoxy 2100, 2200, 2300 s tvrdidlom) a plniva (piliny, barex a pod.). Takto vytvorený povrch je možné pokryť kôrou a prachom na zabezpečenie prirodzeného odtieňa alebo ďalej zafarbiť. Výhodou epoxidových živíc je ich dokonalé priľnutie k bočnej kôre a drevu bez zanechania medzier. Práca s nimi je pri dodržaní návodu na aplikáciu jednoduchá. Jediným problémom je, že pri znížených teplotách ich možno len ťažko uviesť do kvapalného skupenstva potrebného na ich aplikáciu. V takom prípade je potrebné živice zohrievať napr. v nádobe s horúcou vodou (pozor, ide o horľaviny I.–II. triedy!). Pletivo sa ku kôre alebo k drevu pripevňuje pomocou sponkovačky, pripínačkov, klincov či skrutiek v závislosti od veľkosti a umiestnenia striešky. Je potrebné dbať na čo najmenšie poškodenie živých tkanív. Na zvýšenie pevnosti striešky je možné naniesť viac vrstiev živice.
Pri konzervácii väčších dutín je výhodnejšie použiť striešku z drevených šindľov. Inštalácia tohto typu striešky je oveľa náročnejšia a výrazne náročnejšia je aj následná údržba. Vzhľad tohto typu striešok však často vhodne dopĺňa habitus mohutného starého jedinca. Tieto striešky sa v žiadnom prípade nehodia pre menšie dutiny v kmeni. Nie sú schopné dokonale priľnúť ku kmeňu, časom sa rozosychajú a prestávajú plniť svoju funkciu.
Pre montáž akéhokoľvek typu striešky platí dôležité pravidlo, že v spodnej časti musí byť dostatočne veľký otvor na umožnenie cirkulácie vzduchu v dutine. Uzavretím vstupného otvoru by došlo k ďalšiemu vzostupu vzdušnej vlhkosti v dutine, a tým k stimulácii rastu húb.
Akýkoľvek typ zostrojenej striešky je potrebné následne kontrolovať v intervale cca 2 rokov. Tieto konštrukcie, najmä ak sú v spodných častiach kmeňa, často podliehajú poškodeniu. Je preto potrebné ich pravidelne opravovať.
Plombovanie dutín: prečo sa táto metóda už neodporúča
Plombovanie dutín
Ide o postup, ktorý bol v minulosti často používaný a odporúčaný. Na vypĺňanie sa používali rôzne materiály, ako napríklad betón, kameň a tehly spojené maltou, zmes asfaltu a dechtu s drevenými pilinami (FRIČ, 1953), umelé živice (GREGOROVÁ, 1984), penový polyuretán (DUJESIEFKEN & KOWOL, 1990) a pod. Zámerom týchto prác bolo vyplniť mechanicky oslabenú časť kmeňa a okrem obnovenia statických pomerov minimalizovať aj prienik patogénnych organizmov na obnaženú drevo. Dlhšiu dobu sú však známe aj výrazné negatívne dopady na ošetrovaný strom (BARTOSIEWICZ & SIEWNIAK, 1980; FRIČ, 1953; HÖSTER, 1993).
Najvýraznejšími negatívnymi dôsledkami vypĺňania dutín sú: – Kondenzácia vodných pár na povrchu plomby (napr. betón, kameň) a následné vlhnutie dutiny. V súčinnosti so zamedzením cirkulácie vzduchu sa tak vytvárajú ideálne podmienky pre rast drevomoravých húb. – Nedostatočné spojenie plomby a dreva znemožňuje úpravu statických pomerov (mechanické vystuženie). – Značná hmotnosť kamenných a betónových plômb môže spôsobiť prepadávanie plomby a poškodenie ďalšej časti kmeňa. – Existenciou plômb je výrazne sťažená možnosť výrubu odumretých stromov a rozrezávania ich kmeňov. – U zaplombovanej dutiny už nie je možné vykonávať žiadne následné ošetrenia ani kontroly.
Z uvedeného výpočtu vyplýva, že plombovanie dutín so sebou nesie značné riziká. Navyše dochádza k významnému negatívnemu ovplyvneniu prostredia dutiny a redukuje sa tak jej využiteľnosť pre ďalšie súvisiace organizmy.
Plombovanie dutín je z uvedených dôvodov arboristickou praxou odmietané ako neefektívne a poškodzujúce ošetrovaný strom aj jeho okolie.
Inštalácia vzpier
Pokusom o zlepšenie statických pomerov oslabeného kmeňa bolo zasadzovanie rôznych typov vzpier do dutín s cieľom znovunastoliť statickú celistvosť drevného valca. Tento typ opatrenia má dve zásadné slabiny.
– Inštaláciou vzpier dochádza k vzniku poškodenia. Vyvŕtaním dier pre umiestnenie vzpier je tak poškodzovaná buď niektorá zo stien reakčnej zóny CODITu, alebo priamo zóna bariérová. – Značným problémom tohto postupu zostáva dimenzovanie prútov a voľba smeru ich uloženia. Pre ich efektívnu činnosť je potrebné poznať priebeh pôsobenia síl v kmeňi okolo dutiny, čo je veľmi ťažko riešiteľný problém (pozri WESSOLLY, 1995).
Samotná skutočnosť, že ide o deštruktívny postup, vykazuje tento typ zásahu na okraj záujmu. Opodstatnenosť jeho použitia by v konkrétnom prípade musela byť preukázaná statickým výpočtom. Aj vtedy je potrebné počítať len s obmedzenou funkčnosťou v dôsledku nebezpečenstva rozkladu dreva okolo novo vzniknutého poranenia.
Odvodňovacie otvory, bleskozvody a sochárska úprava torz stromov
Odvzdušňovacie (odvodňovacie) otvory
Ak sanovaná dutina nezasahuje až k základni kmeňa, často sa stretávame s prípadom, keď je čiastočne alebo úplne vyplnená vodou a organickými zvyškami. Voda môže pri zamrznutí spôsobiť nadmerné napätie zvyškovej steny a následný vznik trhlín v kmeňi.
Na úpravu týchto podmienok sa odporúčalo vŕtanie alebo vyrezávanie rôznych typov odvodňovacích otvorov v spodnej časti dutiny. Vytvoreným otvorom je možný odtok vody z dutiny, zvyšuje sa cirkulácia vzduchu a tým sa zhoršujú podmienky pre aktívny postup drevokaznej huby infikujúcej drevo v dutine.
Významným problémom tohto postupu je však deštrukcia nielen zóny reakcnej, ale aj zóny bariérovej. Novo vzniknuté poranenie zdravej časti kmeňa nezriedka viedlo k ďalšiemu rozšíreniu dutiny. Odvzdušňovacie otvory sa preto ďalej nezhotovujú, príp. ich využitie je obmedzené výhradne na odumretú časť zvyškovej steny dutiny.
Ochrana proti úderu blesku
Poškodenie stromov elektrickým výbojom blesku je pomerne zriedkavé a vyskytuje sa predovšetkým u starých stromov. Blesky vraj najčastejšie priťahujú topole, brest a duby, z ihličnanov smreky a borovice. Oveľa častejšie priťahujú blesky stromy s hlboko siahajúcimi koreňmi. (BARTOSIEWICZ & SIEWNIAK, 1980) Rozsah poškodenia je priamo úmerný sile výboja. Výboj môže spôsobiť buď len vypálený pruh kmeňa (ktorý okamžite odumiera), alebo môže dôjsť k zapáleniu a rozpadu celého stromu alebo jeho časti – týka sa predovšetkým starých stromov s obsahom vyschlého rozloženého dreva v dutinách.
Preventívnym opatrením ochrany stromov proti úderu blesku môže byť inštalácia bleskozvodov do koruny stromov. Konštrukcia bleskozvodu sa zásadne nelíši od konštrukcií realizovaných na stavbách.
Ide o opatrenie značne nákladné, ktoré má význam len na značne obmedzenom počte stromov. Nápadnosť vodičov inštalovaných do kmeňa navyše často vedie k ich poškodeniu či odcudzeniu vandalmi. Viac informácií o inštalácii bleskozvodov možno nájsť v literatúre (Independent Protection Co., 1996).
Sochárska úprava torz
Medzi špeciálne konzervačné zásahy môžeme zaradiť aj rôznu úpravu povrchu i vzhľadu (predovšetkým odumretých) stromov do sochárskych artefaktov. Nezriedka takto vznikajú veľmi zaujímavé a vyhľadávané diela. Svojim zameraním sa však tieto zásahy vymykajú z poňatia konzervačného ošetrenia, preto sa nimi na tomto mieste nebudeme podrobnejšie zaoberať.