Ochrana stromov pri stavbe: ako chrániť korene aj korunu
Stavebné činnosti môžu nenávratne poškodiť stromy a porasty. Prečítajte si, ako správne chrániť koreňovú zónu, kmeň aj korunu stromu na stavenisku — od oplotenia až po koreňovú clonu.
Prečo je ochrana stromov pri stavbe taká dôležitá
Ochrana stromov, porastov a plôch pre vegetáciu pri stavebných činnostiach
Všeobecné zásady
Objekty zelene v sídlach aj vo voľnej krajine tvoria neoddeliteľnú a nezastupiteľnú zložku životného prostredia. Základnými prvkami týchto objektov, ako z hľadiska priestorovej kompozície, tak z hľadiska dobrého a dlhodobého plnenia ich najdôležitejších funkcií, sú prvky vegetačné, ktorými sú rastliny a súbory rastlín. Tvoria ich napríklad solitérne dreviny, skupiny a porasty drevín, trávniky, lúky a záhony kvetín.
Vegetačné prvky sa spravidla najlepšie a najlacnejšie zakladajú na plochách s pôvodnou, čiže autochtónnou pôdou, v celom genetickom pôdnom horizonte, alebo s pôdou, ktorá nebola výraznejšie negatívne pozmenená ľudskou činnosťou. To isté spravidla platí aj o režime podzemných vôd.
Vrchná vrstva takto vzniklej pôdy (najčastejšie ide o ornicu), alebo vrchná vrstva pôdy zodpovedajúca danému stanovišťu (hoci ide o náhradný substrát) je zvlášť vhodná na zakladanie vegetačných prvkov prirodzených pre toto stanovište, alebo im blízkych. Takéto prvky sú najperspektívnejšie aj z dlhodobého časového horizontu a zodpovedajú aj celosvetovej snahe o rešpektovanie danej, prirodzenej či prírode blízkej krajiny. Základnou požiadavkou by preto vždy malo byť aj zachovanie všetkých vhodných, najmä hodnotných existujúcich porastov.
Pre zachovanie porastov sú dôležité aj tieto dôvody: – obmedzenie rozrastaní nových stavieb do okolia, – zapojenie nových stavieb do okolia, – pozitívne ovplyvnenie mikroklímy, – ochrana budov proti vetru, – ochrana pôdy proti erózii, – hygienické účinky, ako je filtrácia vzduchu, ochrana osôb proti vetru, tvorba tieňa aj tvorba kyslíka, – dlhá doba, ktorú potrebujú nové výsadby, kým dosiahnu približne rovnaké účinky, – pôsobenie porastov ako estetického elementu, – materiálna hodnota porastov.
Ochrana stromov a kríkov je zvlášť významná v husto osídlených územiach a v krajine s veľmi nízkym podielom porastov drevín.
Pestovanie stromov a kríkov nespôsobuje v zdravej, humóznej a kyproj pôde žiadne ťažkosti. Tento stav je však na staveniskách nevýhodne pozmenený, v mnohých prípadoch je dokonca živá vrchná vrstva pôdy (ornica) zničená.
Navyše stavebné práce často zmenia vodný režim v pôde, takže stromy (rastliny), ktoré sú vystavené tejto novej situácii, sú buď v pôde trvale presýtené vodou, alebo môžu usychať nedostatkom vody. Okrem toho zakrytie povrchu a spevňovanie plôch v koreňovej zóne, napr. dlážením, kladením dosiek, betónových či asfaltových krytov a vybudovaním ich podsypov a podkladov, pri zhutnení podložia spôsobuje zníženie alebo zamedzenie prístupu vzduchu do pôdy. To vedie k odumieraniu koreňov stromov nedostatkom kyslíka, ktorý potrebujú na dýchanie.
Niekoľko málo rokov po dokončení stavebných prác u nás často odumierajú stromy, ktoré mali byť zachované, alebo zakrpatievajú natoľko, že musia byť odstránené. Príčiny tohto ľutovaniahodného javu sú rôzne, ale najčastejšie vyplývajú z nedostatočnej znalosti preventívnych opatrení alebo následných zásahov, ktoré – ak sú vykonané včas – môžu škody na stromoch výrazne zmierniť, alebo aj vylúčiť, a to často s nepatrnými nákladmi.
Pri všetkých opatreniach je nutné vychádzať z toho, že stromy (rastliny) sú živé organizmy, ktorých nadzemná a podzemná časť je približne rovnako veľká. Nadzemné a podzemné časti stromov (rastlín) tvoria jeden celok a musia byť podľa toho rovnocenne chránené aj so substrátom, ktorý ich obklopuje (pôda, vzduch, voda).
Zdravie stromu, a tým aj rovnováha medzi nadzemnou a podzemnou hmotou stromu (kmeň a koruna, koreňový systém), sú predpokladom pre ich ukotvenie v pôde a pre ich stabilitu.
Veľkú časť ďalej uvádzaných opatrení, najmä u stromov, môžu vykonávať len zvlášť na to vyškolení odborníci, arboristi (pestovatelia stromov).
Vzhľadom na náklady sú niektoré opatrenia použiteľné často len u jednotlivých stromov alebo u cenných skupín.
Rozhodne pri stavebných činnostiach musíme chrániť jednotlivé dreviny (najmä stromy), porasty rastlín a plochy určené pre vegetáciu, u ktorých ekologická, estetická, ochranná alebo iná hodnota nie je spravidla dosiahnuteľná pomocou náhrady buď vôbec, alebo až po rokoch, a to väčšinou len za cenu veľmi vysokých finančných nákladov.
Ako zahrnúť ochranu zelene už do projektu stavby
Zabezpečenie vo fáze projektovej prípravy stavby
Nasadenie stavebných strojov a vozidiel, rovnako ako nedomyslené zariadenie staveniska a neprimeraný priebeh stavby, vedú k poškodzovaniu stromov, krov, bylinného porastu a pôdy. Preto je nevyhnutne nutné, aby samozrejmou súčasťou prípravy dokumentácie stavby, najneskôr v stupni dokumentácie k stavebnému konaniu, sa stali aj prieskumy existujúcich porastov a pôdy, ich vyhodnotenie a primeraná ochrana.
Na pozemkoch určených na výstavbu sa pri prieskumoch existujúcej vegetácie a pôd zakreslí s požadovanou presnosťou minimálne všetky stromy s obvodom kmeňa nad 0,1 m (merané 1,3 m nad zemou), hodnotné kry a bylinné porasty a určí sa ich sadovnícka hodnota. Po vyhodnotení potenciálu existujúcej vegetácie a pôd sa určia stromy, kry a bylinné porasty, ktoré musia byť zachované na staveniska aj vedľa neho a v okruhu zariadenia staveniska. Pri úvahe o zachovaní stromov sa musí brať do úvahy okrem iného aj ich očakávaná životnosť, pri ostatných vegetačných prvkoch možnosť transferu.
Až potom, pri maximálnej snahe tieto vegetačné prvky zachovať, sa upresňuje rozmiestnenie jednotlivých budov, komunikácií a spevnených plôch, trás sietí technických rozvodov (inžinierskych sietí), najmä vedených pod povrchom, podzemných objektov a zariadení a pod. Ak je to možné, vyčlenia sa aj ďalšie časti pozemkov, ktoré nebudú stavbou dotknuté. Vždy je najekonomickejšie, ak je stavbou dotknutá čo najmenšia časť územia. Potom sa stanovia zodpovedajúce ochranné opatrenia, najlepšie ako samostatná časť dokumentácie stavby (napr. stavebný objekt Príprava územia). Odkúpením porastov obcou a ich začlenením do verejných plôch sa môže uľahčiť ich ochrana.
Vymedzenie koreňovej zóny a ochrana pred chemickým a tepelným poškodením
Ochranné opatrenia
„Požiadavka na spôsob, rozsah a termín ochranných opatrení sa riadi najmä charakterom, vývojovým a rastovým štádiom existujúcej vegetácie, ako aj druhom, rozsahom a trvaním stavebnej činnosti.“ (ČSN DIN 18 920 ods. 3)
Ochrana koreňovej zóny drevín či celých plôch ich vymedzením
Najlacnejšie, najúčinnejšie a najčastejšie použiteľné ochranné opatrenie spočíva v dodržaní dostatočného odstupu od stromu (porastu), ktorý je potrebné zachovať. Okrem poškodenia či zničenia vegetácie hrozí výrazná degradácia až zničenie vrchnej vrstvy pôdy a ďalej hrozí zhutnenie spodnej vrstvy pôdy (najhoršie je v koreňovej zóne stromu), ktoré sa len ťažko a veľmi nákladne odstraňuje. Preto „je nutné zabrániť nežiaducemu zhutneniu v hlbších vrstvách pôdy“. (ČSN DIN 18 915 ods. 6.5.2)
Ak chránime pred poškodením stavebnou činnosťou jednotlivé stromy, skupiny či väčšie plochy, je najlepšie tieto oplotiť a zabezpečiť im počas stavby zodpovedajúcu starostlivosť. Pri jednotlivých drevinách je najlepšie chrániť celú koreňovú zónu, ktorou je u základných habituálnych typov plocha medzi kmeňom a odkvapovou líniou (pôdorysný priemet koruny), zväčšená smerom von o 1,5–2 m (u pyramidálnych tvarov zväčšená až o 5 m podľa taxónu a veku dreviny). U ostatných porastov a plôch pre vegetáciu je bočný odstup 1,5 m.
Oplotenie musí byť primerane vysoké (ideálne je 1,5–1,8 m), pevne zakotvené v pôde, stabilné, primerane trvanlivé a dobre viditeľné aj za zníženej viditeľnosti. Ak je na oplotenie použitá sieť, upevní sa v primeranej výške pozdĺžne doska a prípadne sa zvýrazní varovnými farebnými pruhmi. Prenosné zábrany sú na tieto účely nepraktické.
Ochrana pred chemickým znečistením
„Vegetačné plochy nesmú byť znečistené látkami škodlivými pre rastliny alebo pôdu, napr. rozpúšťadlami, minerálnymi olejmi, kyselinami, lúhmi, soľami, farbami, cementom alebo inými pojivami.“ (ČSN DIN 18 920 ods. 3.1) Najlepšou ochranou je neskladovať tieto látky na plochách s chránenou vegetáciou (najmä nie v koreňovej zóne stromov) ani na plochách pre ňu určených.
Ochrana pred ohňom a inými tepelnými zdrojmi
„Ohniská a iné tepelné zdroje smú byť zriaďované alebo umiestňované vo vzdialenosti najmenej 5 m od odkvapovej línie koruny stromov a krov.“ (ČSN DIN 18 920 ods. 3.2) Okrem kúrenísk v šatniach, stavebných bunkách, maringotách a pod. môžu dreviny poškodiť teplom aj spaľovacie motory stacionárnych alebo dlhšiu dobu stojacich stavebných strojov pracujúcich v blízkosti porastov a pod.
„Otvorené ohne môžu byť zapálené so zreteľom na smer vetra vo vzdialenosti najmenej 20 m od odkvapovej línie korún stromov a krov.“ (ČSN DIN 18 920 ods. 3.2)
Ochrana pred zamokrením a zaplavením
„Koreňové priestory stromov a vegetačné plochy nesmú byť nadmerne zamokrené či zaplavené v dôsledku stavebných činností.“ (ČSN DIN 18 920 ods. 3.3)
Najčastejším zdrojom vody spôsobujúcim zamokrenie býva voda čerpaná z hĺbených výkopov. Najvhodnejšou ochranou je jej odvedenie potrubím alebo mělkými rýhami na vhodné miesta, ako sú vodné plochy a toky, vodné toče, kanalizácia a pod. Pri nebezpečí zamokrenia stekajúcou vodou zo stavby (najčastejšie zrážkovou vodou) je ochranou vytvarovanie terénu (napr. vytvorenie mělkých rýh, vyplnenie priehlbín) na odvádzanie vody na vhodné miesta. Pri nežiaducom zamokrení svahov vytekajúcou podzemnou vodou (najčastejšie na svahoch zárezov, prekopávok alebo hĺbených výkopov so šikmými stenami) sa používajú opatrenia ako v predchádzajúcich prípadoch. Ak je ohrozená stabilita svahov, zachytávajú a odvádzajú sa výrony podzemnej vody, prípadne sa pristupuje k odvodňovacím opatreniam.
Ochrana kmeňa a koruny pred mechanickým poškodením stavebnou technikou
Ochrana stromov pred mechanickým poškodením
„Stromy na stavenisku sa musia chrániť proti mechanickému poškodeniu (napr. pohmoždenie kôry kmeňa, vetiev a koreňov, poškodenie koruny) vozidlami, stavebnými strojmi a špeciálnymi stavebnými postupmi, a to oplotením… Plot má chrániť celú koreňovú zónu.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.5)
„Ak nie je možné zabezpečiť ochranu celej koreňovej zóny (nedostatok miesta), je nutné kmeň obedniť aspoň do 2 m. Ochranné zariadenie sa musí pripevniť bez poškodenia stromov a voči kmeňu vypolštárovať. Nesmie byť nasadené bezprostredne na koreňové nábehy.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.5) Najlepšie obednenie kmeňa získame pripevnením dosák na pneumatiky prerezané kolmo na behúne a navlečené na kmeň. Koreňové nábehy možno dobre chrániť aj prerezanou pneumatikou položenou medzi ne a obednenie.
„Korunu treba chrániť pred poškodením stavebnými mechanizmami, ohrozené vetvy sa musia previazať nahor. Miesta úväzkov je nutné podložiť vhodným materiálom.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.5) Ak napriek tomu nezískame dostatočnú svetlosť pre vozidlá a stavebné mechanizmy, musíme zvoliť inú trasu. V krajnom prípade preventívne odborne odstránime alebo skrátime vetvy.
Slnečný úpal a veterné vývraty: ochrana stromov pri priestorovom uvoľnení
Ochrana stromov pri priestorovom uvoľnení
Stromy vyrastené v poraste sú pri uvoľnení ohrozené slnečnou spálou, polomom a veternými vývratmi. Slnečná spála nastáva predovšetkým na južnej a západnej strane kmeňa. Kôra plošne odumiera a stromy vysychajú. Slnečnou spálou sú zvlášť ohrozené napr. buky a smreky. Veterné vývraty ohrozujú predovšetkým plytko korieniace stromy.
Najlepším, najúčinnejším a najlacnejším opatrením je aj tu opatrenie preventívne. „U citlivých druhov má uvoľňovanie prebiehať postupne počas niekoľkých rokov“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.6).
Uvoľňovanie stromov je vhodné rozdeliť do etáp a začať s ním už 5–7 rokov pred vlastnou stavebnou činnosťou, aby si stromy pomaly na novú situáciu zvykli.
„Priestorovo uvoľnené stromy je nutné chrániť, pokiaľ to príslušný druh vyžaduje, proti popáleniu kôry slnečným žiarením, zakrytím kmeňa a hlavných vetví.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.6)
Úspešné ochranné opatrenia proti slnečnej spále sú: a) namazanie kôry hlinou a následné ovinutie obalovou jutou, tak ako sa to používa na vytvorenie bandáže na zníženie výparu z kmeňa a báz hlavných vetví pri presádzaní vzrastlých stromov a v škôlkach, b) ovinutie kmeňa slamennými povrazmi až po korunu, c) namazanie kôry kaolinovou hlinou, d) v Spolkovej republike Nemecko sa odporúča aj namazanie kôry elastickým prostriedkom na uzatváranie rán.
Jedno z týchto opatrení sa musí použiť, pokiaľ sa uvoľňovanie nemôže rozdeliť na niekoľko rokov. Takto chránené stromy sa môžu pomaly prispôsobiť novým podmienkam. Jutová pletenina či slaменné povrazy po niekoľkých rokoch odpadávajú po roztrhnutí vplyvom rastu do hrúbky, prípadne sa môže ovinutie v primeranej dobe odstrániť. Tam, kde sa to javí z ekologických dôvodov vhodné a z hľadiska usporiadania porastov možné, mala by sa vykonať okrem toho včas podsadba stromami stredne vysokého vzrastu kvôli trvalému zatieneniu kmeňa.
Rovnako proti vývratom je podsadba, pokiaľ možno 5 až 7 rokov pred uvoľnením stromov, najúčinnejším preventívnym opatrením. Odborné presvetlenie koruny prichádza do úvahy len v mále prípadoch ako jediné alebo doplnkové opatrenie na väčšiu priepustnosť koruny stromu pre vietor a tým na zníženie rizika jeho vývratu.
Návoz pôdy v koreňovej zóne: ako ho vykonať bez poškodenia stromov
Ochrana koreňovej zóny pri navážke pôdy
Navážkou pôdy sa rozumie ako prechodné, tak aj trvalé navezeniny pôdy (zakrytie pôdy) v koreňovej zóne.
Povrch pôdy a výškové uloženie koreňov sú v takom tesnom vzájomnom vzťahu (dýchanie, voda, pôdny život), že tento vzťah nemôže byť narušený bez toho, aby nevznikli škody. Väčšina stromov preto neznáša navážky pôdy. Vyššie navážky inými materiálmi majú rovnaký účinok.
„V koreňovej zóne sa nemá vykonávať navážka. Ak sa tomu v jednotlivých prípadoch nedá vyhnúť, musí sa pri určovaní hrúbky navážky a spôsobu rozprestretia (celoplošne, výsečovo) rešpektovať druhovo špecifická znášanlivosť, vek, vitalita a vytváranie koreňového systému rastlín, pôdne pomery aj druhy použitých materiálov.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.7)
Druhy stromov lužných nív (mäkké dreviny) a roklínových lesov znášajú nepatrné navážky pôdy lepšie na svojich prirodzených stanovištiach než na iných stanovištiach (napr. vŕby, topole, lipy, jasene). Pri vyššej navážke síce vytvárajú korene aj v novej vrchnej vrstve pôdy (adventívne korene), avšak ich staré, plne vyvinuté korene nedostatkom vzduchu odumierajú a hnijú. Strom potom stráca svoju stabilitu, pretože novo vytvorené korene nestačia na ukotvenie. Tento priebeh trvá často po mnoho rokov.
„Aby sa zabránilo tvorbe látok poškodzujúcich korene, musí sa pred navážkou odstrániť z povrchu koreňovej zóny všetok vegetačný pokryv, lístie a ďalšie organické látky, a to šetrne voči koreňom, t. j. ručne alebo odsávaním.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.7) Anaeróbnym rozkladom organických látok (kvasením a hnitím) vzniká metán a ďalšie látky poškodzujúce korene.
a) Celoplošný spôsob rozprestretia: „V koreňovej zóne smie byť navezený iba hrubozrnný, vzduch a vodu prepúšťajúci netoxický materiál. Ak sa má založiť aj vegetačná nosná vrstva, je nutné najprv naviezť uvedený materiál spravidla v hrúbke 20 cm a na neho ako vegetačnú nosnú vrstvu zeminy pôdnej skupiny 2 alebo 3 podľa DIN 18 915 v hrúbke maximálne 20 cm. Zemina nesmie byť rozprestrená bližšie ako 1 m od kmeňa.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.7) Zemina 2. pôdnej skupiny je nesúdržná piesočnatá pôda a 3. skupiny nesúdržná piesočnatá až kamenitá pôda.
b) Výsečový (sektorový) spôsob rozprestretia: Pri nevyhnutnej navážke pôdy musí zostať zachovaný starý koreňový horizont pomocou vetracích sektorov (výsečí). Tie musia zaberať najmenej 1/3 koreňovej zóny. Môžu byť zriadené z úlomkov tehál alebo zo štrku, najlepšie však z hrubého štrku, a striedajú sa so sektormi ornice. Všetky materiály je nutné navážať „nakyprenné“. Je potrebné dbať na to, aby vrchná vrstva pôdy nebola pri prácach zhutnená. Veľmi zhutnené pôdy je na povrchu potrebné ručne nakypriť. Navyše sa odporúča zabudovať kruhový alebo hviezdicovitý prevetrávacie systém z drenážnych rúrok (dnes najčastejšie z flexibilných rúrok z PVC), ktorý udržiava niekoľkými zvislými drenážnymi rúrkami spojenie s novým povrchom pôdy. „Pri navážaní sa nesmie prejazďovať koreňová zóna.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.7)
Znižovanie terénu v koreňovej zóne: čo hrozí a ako strom ochrániť
Ochrana koreňového priestoru pri znižovaní terénu
Odkopávka a odvoz vrchných vrstiev pôdy v koreňovej zóne stromu znamenajú odobranie jeho výživného podkladu. Je nutné mať na zreteli, že iba vrchná vrstva pôdy 20–30 cm je obohatená humusom a vykazuje pôdny život. Len zriedkavo je to viac. Preto tiež iba v tejto vrstve majú stromy jemné korene, dôležité pre príjem živín. Ak je táto vrstva odkopnutá, stromy trpia podľa rozsahu takéhoto zásahu rýchlejšie či pomalšie nedostatkom živín. Ovplyvnenie stability stromov odkopom pôdy je často také značné, že sa pri víchrice vyvrátia alebo sa vo svahových polohách zosunú. To platí predovšetkým pre plytko korieniace stromy.
„V koreňovom priestore sa nesmie terén znižovať odkopávkami.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.8)
Pri odkopávke a odvoze pôdy je potrebné zachovať existujúci povrch pôdy v okruhu koreňovej zóny. Strom potom stojí po odkopávke na kopčeku. Vzniknutý svah chránime vrstvou rašeliny (50–100 mm), nasiakavou textíliou (juta, plantex), fóliou a ako kryciu vrstvu použijeme rohože, opäť textíliu alebo podobný materiál. Všetko sa pripevní drevenými alebo železnými kolíkmi.
Zmenšenie koreňovej zóny pri odkopávke je možné obmurovaním po zabudovaní koreňovej clony (pozri 3.9.2).
Ochrana koreňov pri výkopoch, ryhovaniach a stavebných jamách
Ochrana koreňového priestoru pri hĺbení stavebných jám a iných hĺbených výkopov
Všeobecne
Výkopy sú zárezy do terénu, prekopávky pre cesty a komunikácie, rýhy pre siete technického vybavenia (inžinierske siete), rýhy pre základy oporných stavieb a stavebné jamy pre stavby všetkého druhu.
Účinky výkopov na stromy závisí od ich koreňového systému, času trvania a od ročného obdobia, v ktorom je výkop otvorený. Ochrana koreňov pri zásahu do priestoru stromu je jedným z najdôležitejších faktorov. Cieľom pri zásahu do koreňového priestoru je spôsobenie čo najmenšieho poranenia a následne vytvorenie čo najpríznivejších podmienok pre regeneráciu koreňov. Tolerancia koreňového systému závisí od druhu rastliny a je ovplyvnená pestovateľskými podmienkami.
Poranenie koreňového systému je často možné rozpoznať až pri chradnutí nadzemnej časti stromu a v takýchto prípadoch býva väčšinou neskoro pre bežné nápravné zásahy.
V zásade platí, že: a) hlbinné korene sú menej ohrozené ako plytké korene (pritom je potrebné mať na zreteli, že mnohé druhy so srdcovitými koreňmi, napr. lipy, platany, sa množia v škôlkach vegetatívne, a majú teda sklon vytvárať plochý koreňový systém), b) jeseň je priaznivejšia než leto (sucho) a zima (mráz), c) krátka doba výstavby škodí menej ako dlhotrvajúca stavba, pokiaľ nie sú korene poškodené.
Výkopy v koreňovej zóne stromov smú byť vykonávané iba ručne. Rýpadlá (bagre) a iné stroje pretrhávajú korene a odlamujú ich nielen na okraji hĺbeného výkopu, ale ešte 0,3–0,8 m ďalej. Tieto neviditeľné miesta poškodenia spravidla nie sú spozorované, a preto nie sú ani ošetrené. V takom prípade korene odumrú väčšinou až ku koreňovému krčku (ku kmeňu).
Ak je stavebná jama (rýha) dlhší čas otvorená, korene vysychajú. Po zaplnení jamy nastupuje hniloba aj tu a šíri sa počas rokov až ku koreňovému krčku. Tým je ohrozená stabilita stromov.
„Pri hĺbení výkopov nesmú byť prerušené korene s priemerom väčším ako 3 cm. Prípadné poranenia je nutné ošetriť. Korene je možné prerušiť iba rezom a rezné miesta zahladiť. Konce koreňov s priemerom menším ako 2 cm je nutné ošetriť rastovými stimulátormi, korene s priemerom väčším ako 2 cm je nutné ošetriť prípravkami na ošetrenie rán.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.9.1)
„Korene je nutné chrániť pred vysychaním a pred účinkami mrazu.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.9.1) Vysychanie najviac urýchľuje slnko, vietor a mráz. Najlepšie je urýchlene korene prikryť zeminou a zaliať. Pokiaľ to nie je možné, musíme korene prikryť textíliou udržujúcou vlhkosť a zabraňujúcou pôsobeniu slnka a mrazu. Korene musia byť udržiavané vlhké.
Korene v jamách, rýhach alebo prekopávkach omotáme textíliou, zvlhčíme a obalíme materiálom brániacim výparu (napr. fóliou). Ešte lepšou ochranou je bandáž z ílovej kaše, juty a materiálu bránieceho výparu.
Korene v úzkych rýhach chránime zakrytím celej rýhy textíliou.
„Zrnitosť zásypových materiálov (postupná zmena zrnitosti) a miera ich zhutnenia musí zabezpečovať trvalé prevzdušňovanie nutné pre regeneráciu poškodených koreňov.
V závislosti od straty koreňov môže nastať potreba ukotvenia dreviny, vykonania vyrovnávacieho rezu v korune alebo vykonania oboch zásahov súčasne.
Pri nepevnej pôde a u hlbokých hĺbených výkopov je nutné zabezpečiť strom proti zosuvu vhodnými technickými opatreniami (napr. začapovaním).“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.9.1)
Koreňová clona: kedy a ako ju zriadiť pre dlhodobé výkopy
Koreňová clona
„Pri stavebných výkopoch, ktoré zostávajú dlhodobo odkryté, sa musia chrániť korene proti vysychaniu a účinkom mrazu koreňovou clonou. Koreňová clona by mala byť spravidla zriadená jedno vegetačné obdobie pred začatím stavby. Jej vonkajší okraj nesmie byť bližšie ako 2,5 m od päty kmeňa. Clona nemá žiadnu statickú funkciu pre strom ani pre hĺbený výkop. Jej odkopanie sa má vykonať ručne.“ (ČSN DIN 18 920 odst. 3.9.2)
Hrúbka koreňovej clony má byť najmenej 250 mm, hĺbka má dosahovať zakorenený priestor, maximálne však po dno budúceho výkopu.