Rastlina a jej prostredie: pôda, voda, výživa a ochrana
Ako zabezpečiť rastlinám optimálne podmienky? Prečítajte si o vplyve polohy, pôdy, vody a výživy — od pH cez kompost až po minerálne hnojivá a ochranu pred škodcami.
Čo ovplyvňuje rast a vývin rastliny
Rastlina a jej prostredie
Rastlina je zložitý živý organizmus, ktorého základnou stavebnou jednotkou je bunka. Delením sa bunky množia, a tým rastlina rastie. Bunky tvoria jednotlivé pletivá a tie zasa tvoria jednotlivé rastlinné orgány. Každý rastlinný orgán má svoju funkciu, či už je to stonka, list, kvetný alebo listový pupen, koreň, kvet atď.
Každá rastlina má určité požiadavky na prostredie, v ktorom je schopná optimálneho rastu a vývinu. Prostredie je podmienené polohou, nadmorskou výškou a podnebím.
Ak rastline zabezpečíme vhodné podmienky, dochádza k jej optimálnemu rastu a vývinu. Rast u rastlín prebieha do dĺžky a do hrúbky. Rastliny rastú len v tzv. rastových pásmach, čo sú miesta s rýchlo sa deliacimi pletivami. Týmito miestami sú rastové vrcholy, pupene a miazgové pletivá v stonkách. Rýchlosť rastu rôznych rastlín je rôzna. Najrýchlejšie rastú huby, najpomalšie stromy. Orgány rastlín nerastú stále rovnako rýchlo. Spočiatku je rast pomalý, neskôr sa zrýchľuje, až dosiahne maximum, a potom sa opäť spomaľuje, až sa úplne zastaví. Vývin rastlín prebieha u vyšších rastlín rovnako.
Dozreté semeno, ak sa dostane do priaznivých podmienok, začne klíčiť, rásť a vyvíja sa v rastlinu. Akonáhle rastlina dorastie a dospeje do pohlavnej zrelosti, vykvitne a po oplodnení sa vyvinú semená, ktoré sú mnohokrát ukryté v plodoch. Semená dozrievajú a sú nositeľmi nového života. Okrem zo semien možno mnoho druhov rastlín vypestovať aj z niektorých orgánov — listov, stoniek, odnoží, koreňov a ďalších.
Vytrvalými časťami môžu rastliny prekonať nepriaznivé životné podmienky a pokračovať potom opäť v raste. Rastliny sú prispôsobené niektorým vplyvom, čo im tiež pomáha nepriaznivým životným podmienkam odolávať.
Podnebie, poloha a mikroklíma záhrady
Polohou rozumieme sklon pozemku (tzn. osvetlenie slnkom), veterné podmienky, teplotné a vlhkostné pomery, zamŕzanie a rozmŕzanie pôdy. Niektoré rastliny určitú polohu vôbec neznášajú. Nadmorská výška tiež ovplyvňuje teplotu, množstvo zrážok, vzdušnú vlhkosť a intenzitu slnečného žiarenia a napokon podnebie, ktoré má buď ráz prímorský, alebo vnútrozemský, prípadne sa niektorému z nich blíži.
Podnebie je dané polohou našej republiky a nemôžeme ho ovplyvniť vôbec, iba nie ktoré nepriaznivé vplyvy nadmorskej výšky a polohy môžeme upraviť. Napr. nedosta tok zrážok závlahou, proti mrazom účinnou ochranou v podobe vhodnej prikrývky, pro ti úpalu zatienením, prípadne môžeme zlepšiť mikroklímu záhrady alebo časti záhrady. Ovšem upraviť nemôžeme všetky vplyvy, preto volíme pre dané podmienky od povedajúce rastliny, aby sme zbytočne neriskovali straty.
Znamená to teda, že nebudeme vysádzať na plné slnko rastliny, ktorým úpal škodí, pokiaľ nie sme schopní zabezpečiť potrebné zatienenie, že na miestach s malými vodnými zrážkami nebudeme vysádzať rastliny náročné na vlahu, ak ich nie sme schopní zabezpečiť závlahou, že miesta so silným prúdením vzduchu nebudeme osádzať rastlinami, ktoré v takých podmienkach neprospievajú.
Fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy: čo musíte vedieť
Pôda
Pôda patrí k veľmi významným faktorom ovplyvňujúcim rast a vývin rastlín, keď nepôsobí samostatne, ale vždy v spojení s klimatickými faktormi. Fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti pôdy je nutné poznať a venovať im náležitú pozornosť, pretože sú nositeľmi a sprostredkovateľmi výnosov, rastu a vývinu. Prirodzené stanovište rastlín sa nazýva pôda, jej odobratá časť zemina. Úrodná vrchná časť pôdy je ornica, pod ňou je podložie, spodina a materská hornina.
Pôda je komplexom pevných látok, vody a vzduchu. Pevné látky sú anorganické a organické. K anorganickým patrí piesok, prach a íl, k organickým humus a pôdne mikroorganizmy.
Podľa zrnitostného zloženia sa delia pôdy na ľahké, stredné a ťažké.
V záhradke môžeme napr. na stene výkopu sledovať pôdny profil, na ktorom rozoznáme niekoľko vrstiev pôdy, mocnosť pôdy, pôdny druh a typ. Mocnosťou pôdy sa rozumie výška vrstvy pôdy, ktorú prekorňujú rastliny a ktorá je ľahko spracovateľná. Plytké pôdy majú túto vrstvu vysokú len 15 až 30 cm, hlboké až 1 m.
Na pôdnom profile je možné rozoznať pôdny typ. Na území našej republiky sa vyskytujú černozeme, hnedozeme, hnedé pôdy, illimerizované pôdy, podzolové pôdy, rendziny, oglejené, glejové, lužné, nivné a solné pôdy. Pre každý tento typ sú charakteristické pôdne horizonty. Napr. najúrodnejšie černozeme majú hlavné horizonty — humózny, vysoký 40 až 70 cm, ktoré prechádzajú do sprašového substrátu, hnedozeme majú tri hlavné horizonty, a to stredne humózny horizont s ornicou, hnedý iluviálny horizont. (niekedy s tmavými koloidnými prvkami), ktorý zasahuje do hĺbky 70 až 100 cm, a sprašový substrát. Pri intenzívnom spracovaní pôdy, pri jej neustálom obohacovaní humusom a pod. sa význam týchto pôdnych typov znižuje.
Z fyzikálnych vlastností pôdy je najdôležitejšia pôdna štruktúra. Je to súbor pevných pôdnych zložiek a ich usporiadanie. Drobivá štruktúra, ktorá je charakterizovaná voľne spojenými hrudkami priemeru 3 mm, je najvhodnejšia. Je nutné mať stále na pamäti, že drobivá štruktúra vzniknutá pôsobením mikroorganizmov pri vydatnom organickom hnojení, je podstatne stabilnejšia ako tá, ktorá vznikla pôsobením klimatických a mechanických vplyvov. Z toho vyplýva, že pre zachovanie tejto štruktúry je nutné neustále obohacovanie pôdy organickými hnojivami. Pôdna štruktúra sa najvyššou mierou podieľa na zásobení rastlín živinami a vodou, podporuje mikrobiálnu aktivitu pôdy a umožňuje rastlinám vytvoriť dostatočný koreňový systém.
Humus je nenahraditeľnou súčasťou pôdy. Pri jej intenzívnejšom využívaní by mal byť jeho obsah v piesočnatých pôdach 2 % a v hlinitých najmenej 5 % pre zabezpečenie dobrých fyzikálnych vlastností, zlepšenie chemických vlastností a s ohľadom na zachovanie dobrej pôdnej štruktúry.
Vlastnosť pôdy viazať živiny sa označuje ako pôdna sorpcia. Závisí od obsahu ílu a humusu. Pôsobí na dostatočný prísun iónov rastlinám zo sorpčného komplexu pôdy. Tým vznikajú dobré podmienky na priebežné zásobovanie rastlín živinami.
Obsah vzduchu v pôde a jeho pomer k obsahu vody v pôde je taktiež dôležitý činiteľ ovplyvňujúci rast rastlín. Väčšina rastlín zastavuje rast, ak klesne podiel vzduchu v pôde pod 10 % objemu. Rastliny za týchto podmienok nemôžu prijímať ani živiny. Dostatočné zásobovanie pôdy vzduchom taktiež zabraňuje hromadeniu CO v pôde, ktorý je pri vyššej koncentrácii škodlivý.
Obsah vody v pôde zabezpečuje zásobovanie rastlín vodou a živinami. Závisí od dažďových zrážok, od vodnej kapacity pôdy danej vlastnosťami pôdy a od výšky hladiny spodnej vody. Vodná kapacita pôdy je množstvo vody, ktoré dokáže pôda udržať po dostatočnom daždi alebo závlahe pri voľnom odtoku vody. Rastlinám je prístupná iba tá voda, ktorá je v pôde viazaná slabšie, než aké je sacie napätie koreňov danej rastliny.
Dobrý biologický stav pôdy závisí od obsahu mikroorganizmov, a to od obsahu aeróbnych mikroorganizmov. Pri nedostatku vzduchu v pôde pri stálych a vydatných závlahách začnú prevládať anaeróbne organizmy, ktoré môžu spôsobiť odumieranie rastlín.
Významná vlastnosť pôdy, ktorá úzko súvisí s fyzikálnymi, chemickými a biologickými procesmi v pôde, je pomer iónov vo výluhu, vyjadrovaný koncentráciou vodíkových iónov, tzv. stupnicou pH. Hodnota pH je záporný logaritmus koncentrácie vodíkových iónov. Hodnota pH nižšia ako 7 znamená, že pôda má kyslú reakciu, pH = 7 znamená reakciu neutrálnu a pH väčšie ako 7 zásaditú. Pôdy delíme z hľadiska ich reakcie na veľmi silne kyslé (ph do 3,5), silne kyslé (ph od 3,6 do 4,5), kyslé (ph od 4,6 do 5,5), slabo kyslé (ph od 5,6 do 6,5), neutrálne (ph od 6,6 do 7,2) a slabo alkalické (ph od 7,3 do 8,0).
V priebehu vegetácie pôsobí na pôdu mnoho látok (hnojivá, mikroorganizmy), ktoré môžu spôsobiť zmenu pôdnej reakcie. Schopnosť pôdy odolávať týmto vplyvom nazývame tlmivá schopnosť pôd. Túto vlastnosť spôsobujú tzv. tlmiče, medzi ktoré patria napríklad pôdne koloidy. V zdravých pôdach nedochádza k zmenám pH, pretože v nich obsiahnuté organické látky sú schopné poukazovať kyslé zvyšky, ktoré vznikajú pri fyziologickej reakcii priemyselných hnojív.
Pôdna reakcia pH a ako ju správne upraviť
Nesprávna starostlivosť o pôdu môže spôsobiť, že sa zhoršia jej fyzikálne a chemické vlastnosti a zároveň môže dôjsť k zhoršeniu biologických vlastností. Zvýši sa výskyt buriny, premnožia sa škodcovia a dôjde k rozvoju chorôb. To musíme mať na pamäti najmä vtedy, keď porušujeme agrotechnické zásady.
Pôda patrí k tým málo faktorom prostredia, ktoré môže človek ovplyvniť, tzn. upraviť tak, aby sa v nej darilo vybraným druhom rastlín. Pôdnu štruktúru môžeme podľa potreby zlepšiť vhodnými zásahmi, napr. pravidelným obohacovaním pôdy organickými látkami a látkami, ktoré podporujú vznik stabilných pôdnych hrudiek, ako napr. minerálnymi kompostmi, hlinou a ílom. Dôležitým činiteľom pôsobiacim na zlepšenie pôdnej štruktúry je účelné spracovanie pôdy, prípadné melioračné opatrenia a zabezpečenie pôdy pred vysychaním. Rovnako môžeme vhodne upraviť pôdnu reakciu, a to vápnením, či použitím fyziologicky zásaditých hnojív, alebo naopak pridaním rašeliny s kyslou reakciou, prípadne použitím fyziologicky kyslých hnojív, či v krajnom prípade slabého roztoku niektorej minerálnej kyseliny.
Záhradnícke substráty a zeminy: rašelina, listovka a komerčné zmesi
Na obohatenie pôdy organickými látkami alebo na úpravu pôdnej štruktúry využívame niektoré tradičné záhradnícke zeminy, ako je napr. ihličnatka, tj. hrubý surový humus z borových lesov, ktorý má vysokú nakyprovací schopnosť a nasiakavosť, ale nepúta živiny. Je to vhodný materiál pre vresoviskové rastliny a rododendrony. Je ale ťažko dostupná. Smreková ihličnatka nie je vhodná, má iné vlastnosti. Odoberanie humusu z lesa sa považuje za lesné pytliactvo.
Ďalšou zeminou je rašelina, ktorá vznikla rozkladom odumretých rastlín bez prístupu vzduchu a pri stálom zvlhčovaní. Podľa podmienok vzniku sa delí na rašelinu vrchoviskovú, slatinu, prechodnú a rašelinné zeminy. Rašelina sa používa na nakyprovanie a prevzdušňovanie pôdy, má kyslú reakciu, tzn. že je odolná voči bakteriálnemu rozkladu a zachováva si dlho dobré fyzikálne vlastnosti.
Mórovka alebo tiež slatinka má menšiu nakyprovací schopnosť a slabo kyslú až neutrálnu reakciu. Listovka, ktorá vzniká rozkladom listia z listnatých drevín, má rôzne vlastnosti podľa druhu listia a veku. K najkvalitnejším patrí buková listovka. Väčšinou sa používa zmiešaná. Úplne nevhodná je z listov brečtanu. V priebehu zrenia sa musí prehádzať a zvlhčovať. Je chudobná na živiny. Hnojovatka je vlastne organické hnojivo, pretože vznikla rozkladom čistého hnoja. Drnovka zase vzniká kompostovaním drní. Kompostné zeminy slúžia na obohacovanie pôdy živinami a organickou hmotou. Piesok bol skôr pridávaný do pôdy na nakyprovanie a prevzdušnenie, ale po zhodnotení jeho významu sa zistilo, že to bola mylná predstava. Piesok iba zvyšuje špecifickú hmotnosť pôdy.
Pokiaľ nemáme možnosť získať alebo si pripraviť uvedené zeminy, poslúži na zlepšenie pôdy niektorý zo štandardných substrátov, ktoré sú v predaji. Je to ílovito-rašelinový substrát, ktorý je univerzálnou zeminou a možno ho použiť pri výseve a pri pestovaní mladých rastlín. Rašelinový substrát je vysoko pórovitá zemina s veľkou vodnou kapacitou. Má upravenú kyslosť. Je vhodný na pestovanie mladých rastlín, rastlín s veľkými nárokmi na obsah vzduchu v pôde a pre rastliny s potrebou kyslej pôdnej reakcie. Kôrové substráty sa začali vyrábať preto, že spotreba rašeliny je neúmerná možnostiam ťažby a kôra ako odpad pri spracovaní dreva sa nevyužívala. Má dobré vlastnosti, a tak sa spracováva na substrát, ktorý si zachováva veľmi dlho dobré fyzikálne vlastnosti. Je však chudobný na živiny rovnako ako rašelina, ihličnatka a listovky.
Voda v pôde
Voda v pôde zásobuje rastliny a schopnosť viazať potrebné množstvo dostupnej vody pre korene rastlín je dôležitou vlastnosťou pôdy. Schopnosť pôdy viazať vodu sa nazýva vodná kapacita. Líši sa podľa typu pôdy. Avšak nie všetka voda viazaná pôdou je pre rastliny dostupná. Napr. hygroskopická voda je rastlinám nedostupná, pretože je v plynnom skupenstve a silne viazaná adhéznymi silami na pôdnych koloidoch. Na rozdiel od nej je kapilárna voda pre korene dostupná, vypĺňa pôdne kapiláry, v ktorých sa pohybuje vo všetkých smeroch. Pre zásobovanie rastlín vodou je najdôležitejší vertikálny pohyb (smer gravitačný, kapilárny). Pri daždi alebo zalievaní preniká voda do pôdy smerom nadol nekapillárnymi pórmi. Tento pohyb vody pôdou závisí od zrnitosti a štruktúry pôdy. Čím väčší je podiel jemných častíc, tým sa vsakovanie viac spomaľuje. To isté platí pre vzlínanie, čo je pohyb vody nahor kapilárami. Práve toto vzlínanie vody je dôležité pre zásobenie rastlín vodou.
Voda v pôde: vodná kapacita, vzlínanie a bod vädnutia
Pri dostatočne rýchlom vzlínaní dochádza k rovnomernému rozdeleniu vody v pôde. Voda, ktorá preniká kapilárami až k povrchu pôdy, sa vyparuje, a pretože v čase nedostatku vlahy je to jav nežiaduci, prerušíme kapiláry kyprením pôdy. Voda je v pôde viazaná určitou silou, pre ktorú je zavedený pojem kapilárny potenciál. Čím menej je vody v pôde, tým menej je voda dostupná. Pri vysychaní pôdy dochádza k zväčšovaniu jej sacieho tlaku, čo má za následok, že rastlina nemôže ďalšiu vodu v pôde využiť, pretože je pre ňu nedostupná, a rastlina vädne. Tento stav sa nazýva napr. bod vädnutia. Rastlina ešte nehynie, ale zastaví sa jej rast, narušujú sa fyziologické funkcie.
Ílovité pôdy majú vyšší podiel vody rastlinám nedostupnej (asi 2/3), u piesočnatých pôd je naopak viac ako 2/3 vody rastlinám prístupnej.
S množstvom dostupnej vody teda úzko súvisí rast a vývin rastlín. Znížením vlhkosti pôdy alebo zeminy môžeme dosiahnuť určitý zámer — napr. pri spôsobe pestovania rastlín — bonsaj, tj. obmedzenie rastu. Rovnako nepriaznivo pôsobí na rast rastlín udržiavanie vysokej hladiny vody v pôde, pretože dochádza k zníženiu objemu pôdneho vzduchu. Rastlinám chýba kyslík na dýchanie koreňov a môže nastať rozvoj anaeróbnych mikroorganizmov.
Závlahová voda: dažďovka, vodovod, studňa — ktorá je najlepšia?
Kvapalnú fázu pôdy nazývame pôdnym roztokom. Je to vlastne voda v pôde, ktorá je obohatená o chemické látky, ktoré vznikajú pri rozklade hnojív, organických a minerálnych látok v pôde. V tomto roztoku dochádza k chemickým procesom (sorpcia iónov na pevných častiach pôdy alebo ich uvoľňovanie) a je vlastne zdrojom živín pre rastliny. Preto sa zloženie tohto roztoku neustále mení, rovnako ako jeho koncentrácia. Tá sa zvyšuje s úbytkom vody v pôde a naopak, čo však závisí od ďalších okolností, od aktivity iónov atď. Voda sa dostáva do pôdy zrážkami alebo zálivkou. Z vývoja posledných rokov vieme, že dažďová voda môže tým, že obsahuje veľké množstvo zlúčenín pochádzajúcich z exhalátov, pôsobiť negatívne na vegetáciu. Obsah pohltených plynov (CO, SO,SOs) niekde dosahuje takých koncentrácií, že takáto voda pôsobí agresívne na kov, betón a konštrukcie. Zrážková voda obsahuje pesticídy, rádioaktívny prach a pod. Pri prepočte na priemerné ročné zrážky dosahuje spad solí 5080 t.km-2 za rok. Dochádza tak k narušeniu prirodzeného samočistiaceho procesu. Tieto negatívne vplyvy, ktoré síce nepriaznivo a vo svojich dôsledkoch ťažko poškodzujú životné prostredie, sú reálne odstrániteľné. Človek včas zareagoval na varovný stav a snaží sa o nápravu.
Môžeme teda dúfať, že dažďová voda bude azda v blízkej budúcnosti opäť považovaná za najlepšiu zálivkovú vodu, pre mäkkosť, reakciu a vysoký obsah kyslíka aj z ekonomického hľadiska.
Ďalšími zdrojmi zálivkovej vody je voda z vodovodu. To je upravená voda, zbavená nečistôt a škodlivých látok. Pokiaľ neobsahuje veľké množstvo minerálnych látok, je na zálivku vhodná. Závadou býva obsah plynného chlóru. Je to však zdroj ekonomicky náročný a v období sucha nepoužiteľný.
Studničná voda mýva rôznu kvalitu. Často obsahuje minerálne látky a pri ich väčšom obsahu je na zalievanie nevhodná. Môže obsahovať tzv. tvrdiaце soli, čo je pre rastliny nežiaduce. Vždy sa oplatí nechať si urobiť jej rozbor.
Voda z vodných tokov a nádrží môže obsahovať okrem minerálnych látok aj ďalšie znečisťujúce látky, ktoré sú pre rastliny nebezpečné.
Najdôležitejšou vlastnosťou závlahovej vody je jej tvrdosť, ktorá je známa odpradávna a záhradníci ju dokázali odstraňovať ešte predtým, než bolo zistené, čo ju vlastne spôsobuje. Tvrdosť vody spôsobujú minerálne látky. U závlahovej vody ju môžeme upraviť, a to niekoľkými spôsobmi. Buď tým, že ju riedime dažďovou vodou, alebo do nej pridáme kyselinu šťaveľovú.
V praxi sa môžeme stretnúť aj s niektorými nežiaducimi javmi, ktoré vznikajú pri dlhodobom pôsobení závlahovej vody na pôdu, a to s tzv. zasolením pôdy. Môže k nemu dôjsť skôr pri zalievaní substrátov v skleníkoch než v pôde na záhradke, pretože sa v zime prebytok solí z pôdy vyplaví. Veľmi nepriaznivo pôsobí na rastliny znečistenie závlahovej vody olejmi, saponátmi a fenolmi a ďalšími chemickými odpadmi, ktoré sú pre rastliny toxické.
Rastliny prijímajú všetky látky potrebné k životu v minerálnej forme. Z jednoduchých látok dokážu vytvárať zložité organické látky. K tomuto pretváranию dochádza v priebehu fotosyntézy, ktorá prebieha za spoluúčasti slnečného žiarenia. Pretože tento proces závisí od príjmu minerálnych látok, vyplýva z toho, že jedine ich optimálne množstvo môže zabezpečiť optimálny rast a vývin rastlín.
Bolo zistené, že existuje desať prvkov, tzv. biogénnych (kyslík, uhlík, fosfor, vápnik, vodík, dusík, draslík, horčík, síra a železo), ktoré sú pre rastlinu nevyhnutné. Ďalej existujú ďalšie prvky (bór, meď, molybdén, mangán, zinok, kobalt), tzv. oligobiogénne, ktoré sú rovnako pre výživu potrebné, ale len v nepatrných množstvách. Potom je ešte skupina prvkov (hliník, chlór, kremík), ktoré sa označujú ako užitočné, ale nie sú nenahraditeľné.
Výživa rastlín: biogénne prvky a zásady hnojenia
Niektoré živiny majú vyhranené funkcie, iné sú prvkami stavebnými alebo plnia obe úlohy.
Pretože rastliny prijímajú väčšinu týchto látok z pôdy, znamená to, že ich z pôdy odčerpávajú a že je nutné tento úbytok dopĺňať. Na to, aby sme mohli živiny optimálne dopĺňať, je potrebné poznať obsah prístupných živín v pôde, ktorý získame pôdnym rozborom. Pôdnym rozborom získame informácie týkajúce sa fyzikálnych vlastností pôdy. Ale pri pestovaní okrasných rastlín postačí, ak ich budeme prihnojovať podľa osvedčených návodov.
Organické hnojivá: hnoj, kompost, rašelina a zelené hnojenie
Živiny dodávame do pôdy buď v podobe organických hnojív, z ktorých ich rastliny môžu čerpať až po predchádzajúcej mineralizácii, alebo v podobe hnojív minerálnych. Ako sme už zdôraznili v časti pojednávajúcej o štruktúre pôdy, sú organické hnojivá nevyhnutné pre jej stabilizáciu, ale zároveň zvyšujú obsah živín v pôde. Organické hnojivá môžu byť živočíšneho alebo rastlinného pôvodu. Prvé z nich viac ovplyvňujú chemické, druhé zasa fyzikálne vlastnosti pôdy. Organické hnojivá dodávajú do pôdy oligobiogénne prvky. Organické hnojivá pridávame do pôdy až po úprave kompostovaním a do pôdy ich zapracujeme; ak zostávajú na povrchu, dochádza k stratám dusíka. U ľahších pôd platí zásada: aplikovať menšie dávky v kratších intervaloch a zapracovávať hlbšie. U ťažších pôd je to naopak. Z organických hnojív majú najlepšie výsledky v zlepšovaní fyzikálnych vlastností pôd rašeliny a kôrové substráty. Ďalšími organickými hnojivami rastlinného pôvodu sú: hobliny, slatinka, komposty, slama, upravené žihľavy, morské riasy alebo kultúry pestované pre zelené hnojenie, ktoré sa v priebehu vegetácie do pôdy zapracujú. Slama a kôra majú vysoký prevzdušňovací účinok, ale pri ich rozklade za pomoci mikroorganizmov sa dočasne odčerpáva dusík, a preto je pri ich použití nutné dodať do pôdy navyše dusík. Okrem fyzikálnych vlastností pôdy ovplyvňujú organické hnojivá chemické vlastnosti, takže vhodnou kombináciou organických hnojív alebo spoločnou aplikáciou organických a minerálnych hnojív môžeme pozitívne ovplyvniť rast a vývoj rastlín.
Hnoj dobytka (maštaľný) pri použití slamy ako podstielky je veľmi kvalitný. Obsah je v priemere 0,4 % N, 0,1 % P a 0,4 % K. Na ľahších pôdach ním hnojíme každé dva roky, na ťažších každé štyri roky. Konský hnoj je vzdušný, rýchlo sa rozkladá a pritom sa uvoľňuje veľké množstvo tepla. Využíva sa v pareniská alebo pri hnojení ťažkých pôd. Podobne pôsobí hnoj kozí, ovčí a králičí. Hnoj ošípaných je vodnatý a pomaly sa rozkladá. Odporúča sa ho kompostovať. Hydinový trus má vysoký obsah živín: 1,7 % N, 0,7 % P, 0,4 % K. Buď sa kompostuje, alebo sa používa skvasený. Na jeden diel trusu pridáme 2 diely vody a necháme 10–14 dní vykvasiť. Potom pred použitím riedime ešte v pomere 1:5 až 1:10. Močovka obsahuje 0,2 % N a 0,4 % K. Používa sa vykvasená na polievanie v 10–20 násobnom riedení a odporúča sa k nej pridať P. Obsahuje rastové látky. Rohová múčka obsahuje 12-14 % N, 2–4 % P. Používa sa na základné hnojenie v dávke 3–4 kg/m2. Čím jemnejšie je mletá, tým rýchlejšie sa rozkladá. Kostná múčka má vysoký obsah fosforu (10–12 %) a 2–3 % N. Pridáva sa do kompostu alebo sa ňou hnojia ľahké pôdy. Kompost je základné a dostupné hnojivo. Jeho kvalita závisí od zložiek, z ktorých bol vyrobený, a od dodržania správneho postupu pri kompostovaní. Je tým hodnotnejší, čím viac obsahuje organickej hmoty.
Správne vyzretý kompost má mať tmavú farbu, všetky organické hmoty rozložené a dobrú štruktúru. Môže obsahovať až 2 % N, nad 6 % P, nad 1,2 % K. Vitahum je priemyselne vyrábaný kompost, ktorý možno využiť obdobne ako hnoj alebo záhradnícky kompost. Na hnojenie môžeme použiť popol (najlepší zo dreva), ktorý obsahuje až 15 % P, 8 % K a 25–40 % Ca, ďalej Mg a zlúčeniny síry. Najlepšie je pridať popol do kompostu alebo ním pohnojiť na jeseň. Sadze môžeme dávať do pôdy alebo do kompostu. Obsahujú len málo živín (N, Ca), ale zvyšujú svojou farbou záhrevnosť pôdy. Zelené rastliny môžeme s úspechom používať práve pri hnojení v záhradke. Obohacujú pôdu humusom, slúžia na zlepšenie pôdnej štruktúry, na odburiňovanie a nenahraditeľné je ich pôsobenie pri zlepšení piesočnatých pôd. Na zelené hnojenie sú najvhodnejšie bôbovité rastliny, ktoré navyše obohacujú pôdu dusíkom pomocou hľuzičkových baktérií na koreňoch. Je možné použiť niektoré ďalšie rastliny, ako napr. horčica, facélia, repka, pohánka a pod. Na neutrálnych a zásaditých pôdach používame všetky menované druhy, na kyslých pôdach lupinu a pohánku. Na ťažkých pôdach zaorávame tieto rastliny plytšie (10 cm) a skôr než na pôdach ľahších (15–20 cm). Zaorávame v čase, keď sú rastliny šťavnaté, nezdrevnatené.
Existujú aj niektoré odpadové látky a hmoty, ktoré majú hnojivé účinky, ako napr. šlam, odpadové kaly, slín, krieda, karbonátové hnojivá a pod., ktoré sa môžu uplatniť aj v záhradkách buď na priame hnojenie, alebo do kompostov.
Minerálne hnojivá
Pretože sa vyrábajú priemyselne, označujeme ich ako hnojivá priemyselné. Sú to hnojivá s vysokou koncentráciou živín. Podľa počtu druhov hlavných živín v nich obsiahnutých ich rozdeľujeme na hnojivá jednoduchá a viacznložkové a tie ešte na zmiešané, zlúčené a kombinované. Zmiešané vznikajú pri výrobe jednoduchým zmiešaním jednotlivých zložiek, zlúčené vznikajú chemickým procesom pri výrobe a kombinované hnojivá vznikajú kombináciou predchádzajúcich spôsobov.
Podľa fyzikálnych vlastností delíme priemyselné hnojivá na tuhé, ktoré majú pôvodnú štruktúru – kryštalickú alebo práškovátu. Moderným spôsobom úpravy tuhých hnojív je granulácia alebo perlenie. Druhou skupinou sú hnojivá kvapalné, ktoré sú najvhodnejšie pri aplikácii postrekom. Tretiu skupinu tvoria suspenzné hnojivá, ktoré sú kombináciou hnojív tuhých a kvapalných.
Rýchlosť pôsobenia minerálnych hnojív je ich dôležitou vlastnosťou, podľa ktorej ich delíme na: rýchlo pôsobiace a pomaly pôsobiace (tzn. zásobné). Rýchlo pôsobia kvapalné hnojivá a väčšina bežných tuhých hnojív. Pomaly pôsobiacimi sú hnojivá močovino-aldehydové, výmenné (ionexové) a obaľované.
Jednoduchá hnojivá
Obsahujú vždy len jednu hlavnú živinu. Delíme ich na dusíkaté, fosforečné, draselné, vápennaté a horečnaté. Sprievodnú zložku týchto hnojív rastliny nevyužívajú a ich hromadením v pôde sa menia chemické vlastnosti pôdy. Sírany ovplyvňujú chemizmus pôdy priaznivo, naopak sodík a chloridy nepriaznivo.
Minerálne hnojivá: typy, zloženie a správne dávkovanie
Viacznožkové hnojivá
Obsahujú buď dve (dvojité — NP, NK, PK), alebo tri (plné — NPK) hlavné živiny a väčšinou aj Mg a Ca. V poslednej dobe sú bežne obohacované oligobiogénnymi prvkami (Cu, B, Mn, Zn, Mo). Tieto hnojivá obsahujú len nepatrné množstvo balastných látok. Sú výhodné, pretože pri jednej aplikácii dodáme všetky potrebné živiny.
Špeciálne hnojivá
Sú to tiež hnojivé zmesi, ktoré sú určené pre špeciálne kultúry, u ktorých zastúpenie a pomer jednotlivých živín zodpovedá potrebám týchto kultúr.
Pri výbere minerálnych hnojív musíme vychádzať z potreby živín pestovaných rastlín. Niektoré druhy rastlín nevyžadujú prihnojovanie, patrí k nim najmä skalničky. Tým by sme mohli dokonca hnojením uškodiť. Sú však zase iné okrasné rastliny, ktoré sú na živiny náročné. O každom druhu alebo skupine rastlín je známe, aké sú optimálne dávky živín a väčšinou sa uvádza aj v akej forme. Preto radšej neexperimentujeme. Ak nezískame predpísané hnojivo, volíme zodpovedajúcu náhradu. V priebehu vegetácie používame spravidla rýchlo pôsobiace hnojivá, do zásoby hnojíme zásobnými hnojivami. Na každom balení hnojiva je vyznačené jeho zloženie a odporúčaná dávka na jednotku plochy. Tieto údaje sú pre aplikáciu dôležité a odporúčané dávky neprekračujeme, pretože by sme mohli poškodiť rastliny alebo negatívne ovplyvňovať vlastnosti pôdy. Pokiaľ ide o živiny, platia tu vo vzťahu k rastlinám zákony, ktoré musíme rešpektovať. Ak v pôde chýba niektorá živina úplne, nenahradí ju iná, ak živiny nie sú vo vyváženom pomere, rast a vývoj rastliny závisí od tej, ktorá je v najmenšom množstve. Pri porušení harmonickej výživy rastlín klesajú prírastky atď.
Ochrana rastlín pred chorobami a škodcami: prevencia aj zásah
Ochrana pred chorobami a škodcami
Choroby rastlín môžu byť buď fyziologického pôvodu, alebo ich môžu spôsobiť vírusy, mykoplazmy, rickettsie, baktérie a huby. Každá z týchto chorôb sa prejavuje určitým spôsobom a ich príznaky sú buď také typické, že možno chorobu ľahko určiť, alebo naopak u rôznych chorôb sú také podobné, že ich možno pri povrchnom posúdení zameniť. Znamená to teda, že pri objavení príznakov podobných príznakom niektorej z chorôb je potrebné túto chorobu správne určiť a potom zvoliť vhodnú ochranu. Ak dodržiavame všetky agrotechnické opatrenia, nemuseli by sme sa napr. s fyziologickými chorobami stretnúť (odhliadnuc od území znečistených priemyselnými exhalátmi). Výskyt a rozšírenie ostatných chorôb sú podmienené vhodnosťou alebo nevhodnosťou prostredia, v ktorom rastliny pestujeme. Ale keď predsa dôjde k ochoreniu, musíme reagovať rýchlo, aby sme zabránili škodám alebo prípadnému rozšíreniu choroby. Istotu, že je správne stanovená príčina, budeme mať jedine po porade s odborníkom. Predpísaný ochranný prípravok aplikujeme presne podľa návodu. Nižšia koncentrácia je neúčinná, vyššia zasa môže rastlinu poškodiť. Ak sa má prostriedok použiť opakovane, dodržíme termín, pretože tu nemôžeme nič nechať náhode. Tým, že dodržíme návod, ušetríme si sklamanie. A pri aplikácii prípravku dodržiavame presne hygienické predpisy.
Okrem chorôb poškodzujú okrasné rastliny živočíšni škodcovia. Tu platí, že pri dodržiavaní agrotechnických opatrení budeme mať s týmito škodcami menej práce. Ale keď sa už stane, že na rastlinách objavíme príznaky napadnutia niektorým zo škodcov, presvedčíme sa, že sme ho správne určili, a aplikujeme zodpovedajúci ochranný prípravok. Pri malom výskyte niektorých druhov postačí na ich likvidáciu mechanický zber.
A nesmieme zabudnúť ani na účinnú pomoc užitočného vtáctva. Jeho prítomnosť v záhrade môžeme ovplyvniť umiestnením búdok, vytvorením prirodzených miest na hniezdenie výsadbou niektorých drevín a v zime pravidelným prikrmovaním. Ak vieme, že na mieste, kde máme záhradu, je zvýšený výskyt určitého škodcu, môžeme už preventívnymi opatreniami znížiť škody. Napr. ak vysádzame cibuľnaté a hľuznaté rastliny tam, kde sa vyskytujú škodlivé hlodavce, ako napr. hryzec vodný, nebudeme ich vysádzať do voľnej pôdy, ale buď do drôtených košíčkov dostatočne veľkých, aby nebol obmedzovaný ich rast, alebo do kvetináčov, ktoré zapustíme do zeme. Obdobne ochránime korene vzácnejších drevín pred hryzcom, keď jamku pred výsadbou vyložíme po obvode pozinkovanou sieťovinou.
Väčšina škodcov napáda určitý rastlinný druh, ale sú takí, ktorí škodia na viacerých druhoch, tzn. že pri ich výskyte musíme ošetriť všetky druhy rastlín, ktoré môžu byť napadnuté.
Pri používaní chemických prostriedkov na likvidáciu škodcov dodržiavame rovnaké zásady, aké sme uviedli pri chorobách rastlín.
Pri určitých rastlinách môžeme predchádzať rozvoju chorôb alebo rozšíreniu škodcov preventívnou ochranou, napr. niektoré choroby hľuznatých a cibuľnatých kvetín sa prejavia už počas skladovania. Tu je najúčinnejšou a zároveň najlacnejšou prevenciou dodržanie správnych skladovacích podmienok. Pred ďalšími chorobami včas chránime cibule a hľuzy morením. Ak napr. hubová choroba napádajúca listy prezimuje v zemi, odkiaľ sa v priebehu ďalšej vegetácie opäť šíri, je nevyhnutné, aby sme tieto listy včas odstránili a spálili. Takýchto preventívnych opatrení je veľa, ale aby sme ich účinne uplatňovali, musíme poznať biológiu chorôb a škodcov.
