









Paradajky (Solanum lycopersicum) obľúbená plodová zelenina z čeľade ľuľkovité, ktorú v našich záhradách pestujeme ako jednoročnú rastlinu.
Odporúčania ohľadom pestovania nájdete v článku Paradajky. Tu sa budeme venovať niektorým obľúbeným druhom paradajok. Príjemné čítanie.
Druhov a odrôd paradajok je obrovské množstvo. Vysoké, nízke, šľachtené, divoké, s veľkými, obrovskými či malými plodmi rôznych tvarov, farieb i chutí.
Hlavné rozdelenie paradajok je podľa ich vzrastu, teda typu stonky. Hlavný rozdiel je v tom, či stonka paradajky potrebuje pri svojom raste oporu, alebo rastie vzpriamene bez potreby o niečo sa opierať.
Poznáme teda dve hlavné kategórie paradajok:
Pri pestovaní tyčkových paradajok sa vyžaduje opora rastliny, aby rástli vzpriamene a neváľali sa po zemi. Dokážu dorásť pomerne vysoko, čo vplýva aj na možnosť dopestovania väčšieho množstva plodov. Ale ak sa tyčkovej paradajke nezabezpečí oporná tyč či konštrukcia, rastlina bude rásť políhavým spôsobom po zemi. Takýto spôsobom pestovania je tiež možný, ale neodporúča sa. Viedlo by to k nadmernému rozšíreniu hubových ochorení, čo by následne viedlo aj k nedostatočnej alebo žiadnej úrode.
Či použijete kúpenú tyč či opornú konštrukciu určenú na pestovanie tyčkových paradajok, alebo použijete bambusovú tyč, obyčajnú dostatočne dlhú a pevnú palicu alebo si vyrobíte vlastnú opornú konštrukciu, na ktorú budete svoju rastliny uväzovať, to je na vás. Dôležité je, aby tyčkové paradajky mali oporu, vďaka ktorej budú rásť vzpriamene a bude okolo nich v dostatočnej miere prirodzene prúdiť vzduch.
Paradajky nemajú úpony, ktorými by sa sami prichytávali o oporu, preto ako rastliny rastie, je potrebné ju opakovane priväzovať k opore.
Tento druh paradajok podľa odrody dokáže dorásť do veľkej výšky. Preto mnohí pestovatelia ich v priebehu rastu “zaštipnú” vo vrchole. Rastliny zaštipujeme (odlomíme vrchol) vo výške opory, aby ju neprerástli. Ideálne výška je asi 1,5-2 metre nad zemou. Po tomto zaštipnutí už nerastie do výšky, čo prospieva množstvu plodov, ktoré urodí.
Ďalšia vec, ktorá prispieva k väčšej úrodnosti je vylamovanie tzv. zálistkov, teda bočných výhonov paradajky vyrastajúcich z pazuchách listov. Ak by sa tieto zálistky neodstraňovali, viedlo by to k nadmernému rozvetveniu rastliny a zníženiu množstva plodov, ktoré z nej získame.
Na rozdiel od tyčkových, kríčkové paradajky majú pevnú stonku, ktorá je samonosná a nepotrebujú oporu pre svoj vzpriamený rast.
Rastlina má niekoľko bočných (postranných) výhonov. Pozor, tieto sa nevylamujú! Vďaka tomu plody rastú vo väčších trsoch a je ich viac.
Spravidla sú kríčkové rajčiaky nižšie ako tyčkové a nezaštipujú sa vo vrchole. Môžu dorásť približne do 1 metra, ale tiež nemusia. Závisí to konkrétnej odrody. Tomu zodpovedá i označenie determinantný druh. Podľa výšky, akú potrebujete, môžete si vybrať z množstva odrôd kríčkových paradajok práve také, ako vám vyhovujú.
Medzi jednotlivými odrodami kríčkových paradajok nájdeme také, ktoré plodia drobné plody podobné čerešniam, tzv. cherry paradajky. Ale aj také, ktoré prinášajú oveľa väčšie plody, ktoré sú vhodné napríklad na spracovanie v kuchyni.
Plody kríčkových paradajok sa neodlišujú len veľkosťou, ale aj tvarom. U maloplodých odrôd okrem klasických cherry paradajok, ktoré nájdeme v rôznych farebných odtieňoch, sú obľúbené aj drobné hruškovité. A každá odroda má svoju špecifickú chuť i vôňu. Výber je naozaj bohatý.
Žltá hruškovitá cherry paradajka YELLOW PEAR CHERRY
Zdroj fotky: www.dobrodruzstvo.com
Zdroj: annapolisseeds.com
V poslednom období sa začínajú veľkej obľube tešiť odrody divých paradajok. Nie je to jedna odroda, ale je ich niekoľko. Celosvetovo ich je asi šestnásť odrôd. Niektoré vlastnosti sú spoločné pre všetky divé paradajky, ale niektoré sú rozdielne podľa odrody.
Divoké paradajky od svojho vzniku až po dnes rastú v juhoamerických Andách vo voľnej prírode. Poznali ich už Aztékovia, ktorí ich hojne konzumovali. Sú to predchodcovia našich “bežných” paradajok.
Pre divoké paradajky platí, že sú nešľachtené. Plodia množstvo malých plodov (u niektorých odrôd menších ako cherry paradajky), ktoré rastú ako v strapcoch, tak jednotlivo podľa odrody. Plody sú rôznych farieb.
Pri ich pestovaní sa nezaštipuje vrchol rastliny ani sa nevylamujú tzv. zálistky. Tým sa podobajú kríčkovým paradajkám. Svojím vzrastom sú zase veľmi podobné tyčkovým paradajkám, pretože rastú do väčších rozmerov a čiastočne políhavým spôsobom. Majú veľmi bujný rast, takže potrebujú viac priestoru oproti šľachteným paradajkám.
Získavajú si obľubu najmä kvôli názoru, že sú odolné voči hubovitým chorobám paradajok. O tomto fakte môžeme povedať, že je to čiastočná pravda. Hoci sú vo všeobecnosti odolnejšie, odolnosť úplná sa vyskytuje len u niektorých odrôd divých paradajok. Neplatí to všeobecne na všetky. Ale naozaj platí to, že starostlivosť vyžadujú v menšej miere oproti šľachteným.
Predpestovanie si doma vlastných priesad divých paradajok prebieha rovnako u domácich paradajok. A ako na paradajky ako také, si môžete prečítať v článku Paradajky
Tento príjemný trend vnášajúci kúsok záhrady na naše balkóny a terasy je podporovaný dostupnosťou zaujímavých odrôd. Paradajky vám ľahko splnia sen o jedlej minizáhradke na balkóne či terase. Pri balkónových paradajkách môžeme povedať, že ide o špeciálne spravidla kríčkové paradajky, ktorým vyhovuje pestovanie v kvetináči.
Môžete si vybrať od malých zakrpatených foriem po “metrové” dorastajúce do jedného metra, s drobnými plodmi cherry alebo väčšími vhodnými na kuchtenie v kuchyni. Je na vás aká odroda bude vyhovovať práve vám. Aká sa vám hodí do vašej predstavy balkónovej či terasovej záhrady.
Balkónové paradajky prestované v kvetináčoch
Balkónové paradajky sú kontajnerované. To znamená, že pre svoju existenciu potrebujú kvetináč alebo obdobnú vhodnú nádobu, v ktorej by rástli. Musí mať dostatočnú stabilitu, aby množstvo plodov a výhonkov nespôsobilo prevrátenie celej rastliny i s kvetináčom vo vetre. Je vhodné, aby kvetináče mali podmisky, aby zálievka pri polievaní rastlín vám len tak nevytekala na balkón či terasu. Osobitne to platí pri používaní hnojenia tekutou formou. To by nepôsobilo moc esteticky.
Ďalšou výhodou je možnosť zálievky do podmisky. Je to vhodná forma závlahy i hnojenia, keďže paradajky neobľubujú vlahu na listoch, čo vedie k hubovým ochoreniam paradajok. Viac o nich si môžete prečítať na tomto odkaze.
Predpestovať priesady paradajky na balkón si môžete ako pri klasických záhradných rajčinách. Výsev vykonávame podľa klimatických podmienok od marca do začiatku apríla. Priesady vysádzame vonku spravidla v druhej polovici mája, kedy pominie nebezpečenstvo mrazov, na ktoré sú rajčiny náchylné. Preto čas výsadby na balkón prispôsobte aktuálnym poveternostným podmienkam. Potrebujú dostatok slnečného žiarenia a pravidelný prísun vody a živín.
Keďže kontajnerované paradajky majú obmedzené množstvo zeminy, je potrebné venovať zvýšenú pozornosť jej kvalite a na pravidelný prísun živín vo forme hnojenia. Obľubujú priepustnú výživnú pôdu, do ktorej môžete pridať rozdrvené vaječné škrupiny, rohovinu a Hnojík, aby ste svojim rastlinkám zabezpečili potrebné vyvážené živiny vo všetkých vegetačných fázach. Hnojík s repelentným účinkom na škodcov vďaka Chitínu, zároveň pomáha chrániť vaše rastlinky pred napadnutím.
Viac o pestovaní a starostlivosti o paradajky sa dočítate v článku Paradajky.
Paradajky sú medzi pestovateľmi jednou z najobľúbenejších plodín. Existuje široká škála odrôd s rôznym tvarom, chuťou i farbou. U nás sa bežne pestujú červené, žlté, oranžové i zelené paradajky. Do popredia sa dostávajú odrody čiernych paradajok.
Vznikli krížením klasickej červenej odrody s fialovou odrodou. Odtieň čiernych paradajok sa pohybuje od tmavofialových cez hnedé až po čierne čiastočne či úplne. Svoj odtieň získavajú vďaka antokyanínu, karotenoidu a chlorofylu. Odrody čiernych paradajok nie sú príliš citlivé na zmeny kyslosti pôdy, čo je výhoda pri ich pestovaní.
Čierne paradajky si získavajú stále viac priaznivcov jednak pre ich bohatú chuť, ale i zdraviu prospešný účinok. Antokyanín, ktorý obsiahujú má protirakovinový účinok, posilňuje imunitu, spomaľuje proces starnutia a zlepšuje fungovanie kardiovaskulárneho systému. Lykopén má priaznivý účinok na mužskú prostatu, provitamín A na zrak. Avšak je potrebné uviesť aj to, že nadmerná konzumácia môže mať na organizmus starších ľudí negatívny účinok, ako aj pri ochoreniach osteoporózy a kĺbov.
Čierne paradajky potrebujú rovnakú starostlivosť ako ostatné u nás bežne pestované paradajky. Tejto téme sa venujeme v článku Paradajky.
Čierna šalátová paradajka TOM WAGNER
Čierna šalátová paradajka DARK GALAXY
Čierna paradajka BLACK CHERRY
Čierne cherry paradajky CAPPUCCINO CHERRY
Čierna cherry paradajka CHOCOLATE CHERRY
Zdroj fotiek: www.dobrodruzstvo.com
Zelené paradajky nie sú len nezrelými plodmi rajčiaka jedlého. Existujú pomerne veľké množstvo odrôd zelených paradajok, ktoré majú rozličnú výšku i veľkosť plodov. Prinášajú obohatenie do nášho jedálnička a dopĺňajú širokú škálu farieb plodov pestovaných odrôd paradajok. Často nájdete medzi zelenými odrodami aj “panšované”, ktoré sú veľmi dekoratívne. Ale nielen to. Dopĺňajú rozmanitosť vône a chutí, ktoré nám paradajky ponúkajú.
Ich nároky na pestovanie sú identické ako pri ostatných odrodách u nás bežne pestovaných paradajok. A tak ako u iných, aj u týchto platí, že si môžete predpestovať zo semiačka vlastné priesady, pričom starostlivosť o ne neprináša väčšiu náročnosť ako sme zvyknutí pri pestovaní paradajok.
Zaujala vás myšlienka pestovať zelené paradajky? Pridajte sa k ich spokojným pestovateľom.
Zelená mäsitá paradajka MYSTERY GREEN
Zelená paradajka VERTE ZEBRE CHERRY
Zdroj fotiek: www.dobrodruzstvo.com
Nech sa rozhodnete pestovať ktorýchkoľvek druh paradajky v ktorejkoľvek odrode, bude to pre vás prínosom. Okrem radosti z pestovania, ktorá podľa vedeckých štúdií má na nás blahodárny účinok, tak benefity vlastných kvalitných paradajok, ktorým sa kupné nemajú šancu vyrovnať, stoja určite za starostlivosť a námahu.
Cibuľa – štipľavá, chutná, živinami nabitá zelenina s nezameniteľnou vôňou a chuťou. Používaná nielen v teplej aj studenej kuchyni, ale aj ako obľúbený liečivý prostriedok.
Cibuľa alebo cibuľa kuchynská či odborne cesnak cibuľový (latinsky Allium cepa) je dvojročná rastlina z čeľade cesnakovitých (Allium). Má priamu stonku, vysokú 30 až 50 cm. Listy sú čiarkovité, zahrotené a kratšie ako stonku. V prvom roku vytvára cibuľu ako zásobný orgán, v nasledujúcich rokoch kvety a semeno. Zelenkasté kvety sa vyvíjajú v bohatom okolíku do guľovitého tvaru. U niektorých odrôd rastú na stopkách kvetov aj pacibuľky. Plody cibule sú okrúhle lobolky. Cibuľa a jej odrody kvitnú väčšinou v druhom, niektoré až v treťom roku po vysiatí. Existuje niekoľko druhov cibule, ktoré sa odlišujú farbou, tvarom, textúrou av neposlednom rade aj chuťou.
Je jednou zo základných zelenín, ktorá je známa a bohato používaná v súčasnosti, ale aj v dávnej či menej dávnej minulosti. Pochádza pravdepodobne z Prednej Ázie. V oblasti severozápadnej Indie, Afganistanu a Uzbekistanu ju začali pestovať už asi v 3. roku. tisícročia pr. nl. l., takže je známa a pestovaná už viac ako 5000 rokov. Vo všetkých krajinách, kde sa v staroveku používala medicína, bola cibuľa obľúbeným liečivým prostriedkom: v Číne, Indii aj na Blízkom východe. Do Európy sa pravdepodobne dostala vďaka Rimanom.
Cibuľa je jednou z najnutnejších a najchutnejších ingrediencií, s ktorými môžeme variť, dusiť, piecť, grilovať, smažiť, zavárať či sušiť. Používa sa celá či polená, krájaná na drobné či väčšie kúsky alebo opasky či štvrtinky. Používa sa surová v šalátoch či ako príloha, do polievok, hlavných jedál, chleba, pečiva či v dezertoch, ale aj ako korenie. Cibuľa je známa tým, že ponúka celý rad zdravotných výhod – môže posilniť imunitný systém, regulovať hladinu cukru v krvi a dokonca udržať cholesterol pod kontrolou. Podporuje vylučovanie žalúdočných štiav, tráviace pochody a stráviteľnosť potravy. Ovplyvňuje tiež črevnú mikroflóru a podporuje chuť do jedla.
Sadenie cibule: Cibuľa má v obľube slnko a pôdu , ktorá sa dobre zahrieva. Najlepšie sa jej darí na ľahších piesočnato -hlinitých pôdach , dostatočne zásobených živinami a dostatočne vlhkých. V takých podmienkach vypestovaná cibuľa poteší jemnou a sladkastou chuťou. Príliš ťažké ílovité pôdy sú na pestovanie cibule nevhodné, pretože v nich bude cibuľa horšie vyzrievať.
Cibuľa sa v našich klimatických podmienkach pestuje ako zelenina zo semena alebo zo sadzačky , mladej cibuľky. Pestovanie zo semena zaručí pri správnom skladovaní cibule dlhšiu trvanlivosť a pri pestovaní väčšiu odolnosť voči vybehnutiu cibule do kvetu.
Semená cibule sa vysievajú na jar , koncom marca až začiatkom apríla, do riadkov vzdialených od seba 20 cm a do hĺbky 1 – 1,5 cm . Neskôr rastliny pretrháme na vzdialenosť 7 cm. V prvom roku sa zo semien vyvinú rastliny s malými cibuľkami. Po zaschnutí vňate – približne koncom augusta – sa cibuľky vyberú z pôdy, zbavia zvyškov stonky a nechajú usušiť. Tak získame cibuľu sadzačku.
V teplejších oblastiach je možné cibuľu (sadzačku) vsádzať už koncom augusta . Ide o tzv. jesennú výsadbu. Vzhľadom na slabé mrazy by mala rastlina prezimovať a na jar začať čo najskôr rásť. V tomto prípade začína dozrievať už v máji ako jarná cibuľka a do celkovej zrelosti prichádza v júli .
Oveľa častejšie sa cibuľa vsádza na jar . Možno tak urobiť už koncom februára , pokiaľ to situácia v záhrade dovolí. Sadíme do riadkov 15 – 20 cm vzdialených od seba a do hĺbka by sa mala pohybovať od 1 – 2 cm . Po vzídení cibule ju pretrháme na vzdialenosť 5 – 7 cm . Počas vegetácie udržujeme v nezaburinenom stave a podľa potreby zavlažujeme.
Kedy sa žne cibuľa? To je otázka, ktorú si mnohí kladú. Cibuľu zbierame v čase, keď vňať zožltne a stonka začína klesať k zemi . Vytrhané rastliny necháme dosušiť . Vňať treba odrezať aspoň 4 cm nad špičkou cibule. Odstránime aj korienky (asi na 0,5 cm) a poukladáme cibuľu. do nízkej prepravky. Cibuľa sa skladuje vo vzdušnej, suchej, ideálne tmavej miestnosti, chránenej pred mrazom. Pokiaľ jej nedoprajeme vhodné podmienky na skladovanie, začne hniť.
Druhý spôsob skladovania cibule pôsobí aj dekoračne. Jednotlivé hlávky cibule zapletieme do vrkoča a zavesíme na stenu
– OCHORENIA CIBUĽA:
– ŽIVOČÍŠNE ŠKODCOVIA:
V prípade výskytu niektorého vyššie uvedeného škodcu, je možné aplikovať Hnojík, hnojivo na cibuľu, ako na výživu a podporu imunity rastlín (aj v boji proti ochoreniam), tak aj vďaka jeho repelentným vlastnostiam na boj proti škodcom. Návod ako aplikovať Hnojík u napadnutých rastlín nájdete tu:
Vedeli ste, že…
… cibuľový čaj z nahrubo nakrájanej, opečené cibule zaliate horúcou vodou as pridaním medu, je posilňujúci na imunitu.
… namiesto zápražky z múky je možné použiť rozmixovanú cibuľu.
… cibuľa po 12-tich hodinách od rozrezania je vraj toxická.
… cibuľa nie je vhodná na kŕmenie pre psa či mačku
… cibuľový sirup z nakrájanej cibule premiešanej s medom je účinný proti bolesti v krku a kašli.
… potretie cibuľou pomáha po bodnutí hmyzom.
… cibuľa obsahuje vitamíny A, B – komplex, C aj D.
… ak Vám prekáža chuť cibule, pokvapkanie šťavou z citróna zjemní jej chuť.
… v súčasnosti je medzi mladými hitom vyprážané cibuľové krúžky.
Kto by nemiloval jarné kvety! Sú prvými kvitnúcimi šťastnými tvorcami v záhrade. Kvetinové cibuľky sú odborníkmi na vydávanie pozitívnych vibrácií, zatiaľ čo zvyšok záhrady ešte spí. Jeseň je čas na ich výsadbu a už teraz si ich výsadbou dávate drobnú radosť, aby ste si ju naplno užili na jar.
Cibuľoviny patria do skupiny vytrvalých bylinných rastlín , ktorých charakteristickým znakom je tvorba podzemného zásobného orgánu . Ten je základom života tej istej alebo náhradnej rastliny v nasledujúcom vegetačnom období.
Kvetinová cibuľka je vlastne podzemný sklad a zároveň „továreň“ na kvety . Má všetko, čo potrebujete na to, aby rastlina vzišla v správny čas.
Typický pre túto skupinu rastlín je jednoročný vegetačný cyklus . Počas neho rastlina vytvorí nadzemné orgány, kvety, prípadne semená a zhromaždia sa v podzemnom zásobnom orgáne látky potrebné pre ďalšiu vegetáciu. Každá vegetácia je zakončená obdobím vegetačného pokoja .
Začiatok vegetácie jednotlivých rodov cibuľovín je rozdielny. Závisí od priaznivých klimatických podmienok, ktoré vyvolajú začiatok vegetačného cyklu rastlín.
Technicky vzaté, mnohé populárne cibuľoviny nie sú skutočné cibuľky , ale hľuzy alebo podzemky . Pod cibuľoviny totiž zahŕňame aj rastliny s pravými cibuľami, s cibuľovými hľuzami, s hľuzami i hľuznatými podzemkami . Najväčší rozdiel je v spôsobe uskladnenia živín .
Cibuľoviny, tak ako všetky iné rastliny, potrebujú rôzne podmienky pre svoju vegetáciu aj kvitnutie. Kvety nás môžu potešiť ako na jar, tak v lete aj na jeseň. Podľa toho sa aj vysádzajú v jednotlivých ročných obdobiach. Cibuľoviny kvitnúce na jar sa vsádzajú koncom leta alebo na jeseň . Kvitnúce v lete sa vysádzajú na jar . A tie, ktoré prekvitajú na jeseň sa vsádzajú od začiatku do polovice leta .
Cibuľoviny sa však z pestovateľského hľadiska delia podľa obdobia sadenia , nie podľa obdobia kedy kvitnú!
Z pestovateľského hľadiska delíme cibuľoviny na:
Podľa rastového cyklu cibuľoviny delíme na:
Okrem výberu cibuľovín, ich výšky, farebnosti a obdobia kvitnutia, je dobré pri ich výbere prihliadať aj na rastový cyklus. Väčšina z nich miluje slnečné stanovište (aj keď niektoré znesú aj mierny polotieň), s priepustnou pôdou . Doba vysádzania závisí od miestnych klimatických podmienok. Ale všeobecne môžeme povedať, že čím skôr na jeseň cibuľoviny vysadíme, tým je to pre nich lepšie . Cibuľky tak budú mať pred príchodom mrazov dostatok času vyvinúť si silný koreňový systém .
Preto v rámci prípravy pôdy pred výsadbou, kde patrí prekyprenie , odburinenie , prípadne úpravy štruktúry pôdy, určite netreba zabúdať aj na hnojivo na cibuľoviny . Hnojík je vhodným hnojivom na cibuľoviny, ktorý podporí ako kvalitné zakorenenie , tak zdravie rast a následne bohaté kvitnutie spolu s benefitom Chitinu . Ten pomáha rastlinám aj ich cibuľkám brániť sa ako pred škodcami , tak chorobami . Preto je dôležité nezabúdať ho aplikovať ako pri výsadbe , tak aj pri samotnom raste a kvitnutí , ale aj po ukončení obdobia kvitnutia.
Jednoduché a účinné pravidlo, ako správne zasadiť cibuľoviny je: že cibuľky sadíme 3x tak hlboko, ako je cibuľka vysoká . Existujú však aj výnimky, ktoré potrebujú umiestniť rastový vrchol na úrovni povrchu. Odporúča sa cibuľoviny umiestniť blízko seba, aby pekne vynikli, ale zároveň aby sa navzájom nedotýkali .
Pamätajte, že cibuľoviny neznášajú dlhodobé zamokrenie, ktoré spôsobuje ich odhnívanie. Preto je potrebné zohľadniť to ako pri výbere vhodného miesta, tak aj kvalite pôdy. Pokiaľ by nebola nedostatočne priepustná, je potrebné pred výsadbou pod hlinu umiestniť drenážnu vrstvu.
Cibuľoviny sú veľmi vďačné a nenáročné. Mnohé môžu zostať na rovnakom mieste roky a mnohé dokážu s postupom času vytvoriť nádherne kvitnúce koberce. Počas suchej jari im doprajte zálievku. Pokiaľ ju obohatíte o výluh z Hnojíčka, cibuľoviny sa vám nezabudnú odmeniť. Po ich odkvitnutí treba kvetnú stonku odstrihnúť, ale listy ponechať, aby sa vďaka nim nahromadil dostatok živín pre budúce kvitnutie v nasledujúcej sezóne a zároveň stimuluje tvorbu pukov. Aj v tomto období je práve preto vhodné dopĺňať živiny organickým hnojivom na cibuľoviny.
Po zatiahnutí sa cibuľovín späť do cibuľky – keď odumrú listy, možno (u niektorých druhov nevyhnutné) kvetinové cibuľky vybrať z pôdy, opatrne očistiť od hliny (iba rukou, bez použitia vody) av suchu a chlade uskladniť napríklad v kartónovej krabici do obdobia, kým ich opäť v budúcom roku vysadíte. Jednotlivé vrstvy cibuľovín majú byť oddelené napríklad novinami, aby sa nedotýkali. Okrem iného takýto postup sa použije na zabránenie prenosu ochorení. Teplota na skladovanie nemôže byť ani príliš vysoká, ktorá by cibuľkám neprospievala, ale ani príliš nízka, aby nedošlo k ich vymrznutiu. Jednotlivé druhy cibuľovín majú odlišnú toleranciu teplôt.
Z chorôb napadajúcich cibuľoviny rozlišujeme vírusové, bakteriálne a hubové.
– VÍRUSOVÉ OCHORENIA : často spôsobujú bunkovú smrť. Postupne ničia celú rastlinu alebo jej časť, narúšajú jej metabolizmus. Najčastejšie sú:
– BAKTERIÁLNE OCHORENIA : spôsobujú rozpad pletív a hnitie cibuľou s nepríjemným zápachom napadnutého miesta.
– HUBOVÉ OCHORENIA : sú spôsobené patogénnymi hubami (Fungi). Najčastejšie poznáme:
– ŽIVOČÍŠNI ŠKODCI: okrem hrabošov a myší, pred ktorými môžeme cibuľa chrániť výsadbou do drôtených košíkov, medzi najčastejších škodcov cibuľovín patria:
V prípade výskytu niektorého vyššie uvedeného škodcu, kde ako ochrana nefungujú drôtené košíky, je možné aplikovať Hnojík, hnojivo na cibuľoviny, ako na výživu a podporu imunity rastlín (aj v boji proti ochoreniam), tak vďaka jeho repelentným vlastnostiam na boj proti škodcom. Návod ako aplikovať Hnojík u napadnutých rastlín nájdete tu:
Vedeli ste že…
… Holandsko, nie je pôvodnou vlasťou tulipánov, hoci sa stali typickým národným kvetom Holandska priviezli ich tam z Turecka. … včely a čmeliaky najviac milujú biele, žlté a modré kvety. … niektoré cibule chutia hlodavcom viac ako iné? Zgustnú si napríklad na tulipánoch, ale narcis, korunkovka, cesnaky alebo krókusy ich až tak lákať nebudú. … mnoho kvetov má škvrny a pruhy. Toto funguje ako smerovka k nektáru so správou ‘Tu je nektár!’ … názov tulipán vznikol vďaka novinárovi, ktorý kvet opísal ako obrátený turban – tuliban. časom sa z toho ustálilo slovo tulipán. … vedeli ste, že vo februári vylietajú prvé včely a čmeliaky a výsadou cibuľovín kvitnúcich na jar im pomôžete pomôcť? … kto nemal na začiatku 30. rokov 17. storočia tulipán, bol spoločensky úplne znemožnený. … niektoré čmeliaky, napríklad čmeliak zemný, si na boku kvetu urobia dieru, aby sa dostali k nektáru. A majú ďalšiu zbraň! Vrhajú sa svojou váhou do boja o otvorenie kvetu.
Zdroje informácií:
Muškáty každoročne od jari až do prvých mrazov zdobia okenné parapety, balkóny, terasy či záhrady v mnohých kútoch Čiech.
Odborný názov muškátu je pelargónia . U nás v Čechách sú jednými z najrozšírenejších okrasných kvetov a ich pestovanie má dlhú tradíciu.
Muškáty (latinsky Pelargonium) patria do rodu pakostotvaré (Geraniales), čeľade pakostovitých (Geraniaceae). Táto čeľaď zahŕňa viac ako 200 divoko rastúcich druhov.
Sú to stálozelené trvalky. Nájdeme u nich skutočne krásnu rôznorodosť. Od bylín až po drevnaté kríky , dorastajúce od 40 – 150 cm, okrem u nás pestovaných bežných muškátov poznáme druhy, ktoré v pôde vytvárajú väčšie či menšie hľuzy, s guľovitým či veľmi riedkym kvetenstvom, so súmerným alebo nesúmerným jednoduchým či zložitým kvetom, ktorý môže byť jednofarebný, viacfarebný, prípadne s tmavším očkom. Rôznorodosť je skutočne obrovská.
Väčšina z nich je pôvodom z južnej Afriky. Asi iba 10 druhov sa prirodzene vyskytuje na Blízkom Východe alebo v južnej Austrálii.
Prvé muškáty boli z Afriky privezené do botanických záhrad Európy pred viac ako 300 rokmi.
Prvými šľachtiteľmi muškátov boli Angličania. Po nich nasledovali hlavne nemeckí, francúzski a americkí šľachtitelia.
Prudký rozmach šľachtenia klasických muškátov nastal v prvej polovici 19. storočia. storočia, keď ich už vraj bolo okolo 1000 rôznych odrôd, hoci mnoho z nich už dnes bohužiaľ nepoznáme.
V súčasnosti pestované muškáty sú výsledkom kríženia asi 30 divoko rastúcich druhov
Muškáty, ktoré sa u nás najčastejšie pestujú, môžeme rozdeliť do 6. základných skupín:
Muškáty – pelargónie dostali pomenovanie „ deti slnka “. Je to preto, že sú veľmi náročné na jeho dostatok a množstvo slnečného žiarenia, ktoré ovplyvňuje aj ich kvitnutie. Veľmi dobre znášajú intenzívne slnečné žiarenie, preto najkrajšie kvitnú na slnečných stranách či už je to v Stredomorí, či u nás, alebo pod Himalájami. Zvyknúť si dokážu ale aj na polotieň alebo zatienenie v priebehu leta. Pri nedostatku svetla v zimnom období rastú veľmi pomaly a prekonávajú obdobie vegetačného pokoja.
Okrem slnečného žiarenia vyžadujú aj veľa tepla . Nemajú rady prehnanú zálievku, pretože s vodou vedia dobre hospodáriť. Sú na to prispôsobené z domovského prostredia. Vodu si zhromažďujú v listoch a stonkách . Ak muškát zalejete, začne vám hniť. Aj keď muškáty znášajú sucho lepšie ako vlahu, pozor na prílišné vyschnutie. Ako extrém preliatia vodou aj extrém prílišného presušenia nie je pre muškátov dobrý.
Pôda by mala byť vždy vlhká, nie však premočená . Najvhodnejšie je muškáty zalievať ráno alebo večer , kedy slnko nesvieti prudko a muškáty môžu vodu využiť podľa potreby. Vždy vodu lejeme do kvetináča, nie na listy a jej množstvo prispôsobujeme podľa počasia. V zimnom období zmenšite objem zálievky . Pokiaľ sa vám bude zdať, že muškáty nestíhajú piť vodu, zálievku môžete obmedziť a zalievať len raz mesačne. Pri zalievaní je možné použiť Hnojík, ktorý je vhodný ako hnojivo na muškáty v každej fáze vegetácie.
Prezimovanie
Na prezimovanie vyžadujú chladnejšie miesta , kde však musia mať dostatok svetla . Začiatkom septembra postupne znižujte zálievku. Na rastlinky by sme už nemali v tomto období používať hnojivo na muškáty, aby ďalej nerástli, ale naopak, aby sa rast zastavil. Odstráňte suché a odumreté listy alebo kvety.
Nové výhonky sa musia zrezať tesne pod kolienko, aby v zime nerástli a zbytočne rastlinu nevyčerpali. Potom muškáty presunieme do skleníka alebo nájdeme chladné a svetlé miesto. Najvhodnejšia teplota je v rozmedzí 8-10 °C. Zálievku je potrebné obmedziť. Nezabúdame, že muškáty nesmú zamrznúť. Muškáty počas zimy kontrolujeme a odstraňujeme opadané listy a kvety.
Koncom januára začneme pridávať hnojivo na muškáty, odporúčame Hnojík, a zvyšovať zálievku. Muškáty môžeme znova vyložiť, ak bude teplota nad 10°C . V apríli hnojíme pravidelne, aspoň raz za týždeň. Nové výhonky treba skrátiť, aby sa mohli lepšie rozvetviť. Nemusíte ich vyhadzovať, odrezky môžete použiť na vypestovanie mladých muškátov.
Na jar je dôležité presadiť muškáty do nového substrátu, do ktorého primiešame Hnojík – hnojivo na muškáty , aby nabrali čerstvé živiny. Zálievku zvyšujeme podľa zvyšovania teploty. V máji je nutné hnojiť pravidelne raz týždenne.
Opeľovanie
Videli ste už plod alebo semeno muškátu? V Afrike kvety opeľujú vtáky, u nás musíme kvety umelo opeliť, aj tak je oplodnenie slabé. Zobákovitý plod sa rozpadáva na 5 plôdikov, semeno má chlpatý zobáčik, ktorý je hygroskopický a po dozretí s strukovito krčí a zavŕta semeno do pôdy
Exteriér
Výsadba do kvetináčov rôznych tvarov na ozdobu okien, balkónov a terás je známa asi všetkým. Menej častá je však výsadba na záhone v parkoch či mestských záhradách. V exteriéri môžeme tiež použiť tiahle muškáty ako sezónne pôdopokryvné rastliny na dostatočne slnečných stanovištiach. Aj pri výsadbe v exteriéri je vhodné pravidelne používať hnojivo na muškáty .
Interiér
Presvetlené chladnejšie schodiská či chodby sú ideálne na pestovanie veľkokvetých a anjelských muškátov. Niektoré polodrevnaté druhy muškátov je možné tvarovať a pestovať ako bonsaje. A hoci najnovšie štúdie preukázali, že voňavé muškáty (muškát citrónový) neodpudzujú dotieravé komáre a muchy, pestované v interiéri nám vytvoria príjemnú aromaterapiu.
Potravinárstvo
Listy niektorých odrôd voňavých muškátov sa môžu používať ako korenie do jedál a nápojov a na dekorovanie v múčnikoch a tort v cukrárskej výrobe.
Priemyselné využitie
Druhy muškátov pestované na plantážach v Afrike av teplých oblastiach Ázie sa využívajú na priemyselné získavanie éterických olejov.
Medzi najčastejšie sa u nás vyskytujúce choroby muškátov a škodcov patria:
– chloróza listov a iných častí rastliny z premokrenia substrátu, nízkej teploty, nevhodného pH alebo nedostatku živín
– korkovitosť listov ako dôsledok veľkého kolísania vodného režimu rastliny, pri súčasne vysokej vzdušnej vlhkosti a nízkej teplote
– vírusové ochorenia – napríklad. pestrokvetosť pelargónií, žltá škvrnitosť pelargónií, krúžkovitosť pelargónií, krúžkovitosť tabaku
– bakteriálne ochorenie – napríklad. bakteriálna škvrnitosť listov, nádorovitosť koreňov, bakteriálne vädnutie a škvrnitosť
– hubové ochorenia koreňov a odrezkov – postupné sčernenie a hniloba koreňovej sústavy muškátov alebo spodnej časti stoniek zasadených odrezkov (čierna noha) je väčšinou spôsobené hubami rodu pythium .
– živočíšne škodcovia – voška listová, molica skleníková, roztoče
Choroby a škodcovia môžu znepríjemniť pestovanie muškátov. Ako sa s pomocou Hnojíka – organického hnojiva na muškáty a ďalšie okrasné a úžitkové rastliny a plodiny vysporiadať s vyššie uvedenými problémami pri ich pestovaní nájdete na: Použitie hnojivá .
Muškáty majú vysoké nároky na obsah živín v pôde. Hnojenie je pri nich dôležité, ak chcete mať krásne a zdravé kvety. Pretože rastliny pestované najmä v kvetináčoch, vyžadujú väčší dôraz na dopĺňanie živín hnojením. Bez optimálnej výživy nebudú rastliny v dobrej kondícii, budú mať oslabenú imunitu, slabšie budú odolávať chorobám aj škodcom, a to sa podpíše aj na množstve a kvalite kvetov.
Na jar, keď presádzate muškáty, primiešajte do substrátu hnojivo Hnojík a premiešajte ich. Dopomôže k výžive muškátov na ďalšie obdobie. Od jari do jesene hnojte pravidelne pridaním hnojiva do vody, s ktorou budete zalievať raz za 1 až 2 týždne, podľa potreby. Zalievame ku koreňom. Kvapalné hnojivo alebo výluh z HNOJÍKA možno aplikovať aj na list s pomocou záhradného postrekovača, a to najmä pri napadnutí muškátov chorobami alebo škodcami.
Nemusíte nevyhnutne použiť HNOJÍK, môžete použiť aj iné hnojivá z kategórií
Treba mať na pamäti, že kvapalné hnojivo síce rastlinám pomôže ihneď, ale príliš dlho v pôde nevydrží, a tak treba používať aj pevné hnojivá, ktoré budú dlhodobo zásobovať živinami.
Obvykle je nutné hnojiť od začiatku vegetácie, počas rastu až do kvitnutia, aby malo hnojenie muškátov potrebný efekt a oni prinášali svojím vzhľadom, prípadne vôňou radosť.
HNOJÍK je jediné ekologické organické hnojivo, ktoré okrem živín poskytne prírodnú ochranu proti škodcom a pomáha bojovať rastlinám s ochoreniami. Má neutrálne PH a obsahuje Chitin, z ktorého muškáty budú čerpať ďalšie benefity a ich pestovanie bude tak jednoduchšie.
Zdroje informácii:
Čučoriedky – sladké, chutné, zdravé – kto by ich nemal rád? Mne osobne sa spájajú s detstvom. Ale čo sú to vlastne čučoriedky?
Čučoriedkou je bežne označovaných niekoľko druhov:
V tomto článku sa zameriame na dve najznámejšie čučoriedky, a to lesnú a kanadskú.
Brusnica čučoriedková – čučoriedka je nízky ker dorastajúci do výšky 40 cm. Patrí do čeľade vresovcovité. Kvitne v máji až júni a plody dozrievajú najčastejšie v júli a auguste. Krík je hustý so vzpriamenými vetvami, listy sú krátke as vajcovito guľatou čepeľou, pričom na zimu opadávajú. Najcharakteristickejšou časťou kríka sú plody v tvare bobúľ v tmavo modrej farbe, ktoré majú niekoľko semien. Plody čučoriedky sú veľké ako hrášok. Sú sladké a silne farbia na tmavo modro až fialovo.
Tento ker, ktorý sa vyskytuje v celej Európe, ale aj v Severozápadnej Amerike a na severe Ázie, pričom v minulosti sa čučoriedky používali v starovekom Grécku ako výborné farbivo na látky. U nás sa najčastejšie čučoriedky vyskytujú vo vyššie položených oblastiach, najmä v podhorskom a horskom pásme, ale možno ich nájsť aj na okraji lesov, kde obvykle vytvárajú súvislý porast.
POUŽITIE
Pri čučoriedke sa využívajú ako plody, tak listy. Na liečebné účely a sušenie do čajov a odvarov sa používajú plody aj listy. Napríklad na dezinfekciu ústnej dutiny, hrtana a na problémy s oparmi, či na plesňové ochorenia, ekzémy. V teplej a studenej kuchyni, na mrazenie, zaváranie či výrobu džemov sa používajú plody. Ale plody sú tiež kvalitným prírodným farbivom. No tak ako všetko ovocie a zelenina, aj čerstvo odtrhnuté plody čučoriedky sú pre nás najzdravšie.
ZBER
Pokiaľ sa rozhodnete nazbierať si zdravé lesné čučoriedky, je dôležité, aby ste sa nevybrali na miesto, ktoré je zákonom chránené. Alebo namiesto lahodných plodov by ste mohli prísť k finančnej pokute.
„Zákaz zbierať lesné plody platí v treťom až piatom stupni ochrany , kde je prioritou ochrana rastlín a živočíchov, ktoré sa tu nachádzajú. Ministerstvo životného prostredia upozorňuje, že na väčšine územia národných parkov Slovenska je zber týchto lesných plodov zakázaný a apeluje na všetkých návštevníkov, aby svojim konaním neohrozovali prírodu a správali sa zodpovedne. Výnimkou sú len národné parky Slovenský raj, Slovenský kras a Veľká Fatra. Aj tu je však zber povolený iba na vyhradených miestach a pre vlastnú spotrebu.“ (www.minzp.sk)
Našťastie miest, kde je povolené zbierať lesné čučoriedky, je stále dostatok. A tak si pri pohybe uprostred prírody pri nádhernej symfónii lesných zvukov môžeme dopriať tento skvelý dar prírody.
Br usinka chocholičná je známa ako kanadská čučoriedka a patrí do čeľade vresovcovitých. Pochádza zo Severnej Ameriky av Európe zdomácnela a je s obľubou pestovaná.
Je to opadavý ker dorastajúci podľa odrody do výšky 1,5 až 3,5m. Listy sú eliptické alebo vajcovité, na stonke striedavo postavené. Kvety sú stopkaté, zvonkovité, v hroznovitom kvetenstve. Farba kvetu je biela cez ružovkastú až po ružovú. Kvitne v rozmedzí apríl, máj. Plody sú väčšie ako plody brusnice čučoriedky s priemerom od 6 do 20 mm podľa odrody a dozrievajú priebežne počas leta. Ich farba je modrá až fialová. Ale existuje odroda, ktorá má ružové plody.
Na rozdiel od lesných čučoriedok, plody sú väčšie a po prekrojení je stred plodu biely. Nie je však pravda, že by neboli zdravé. Obsah vitamínov, minerálnych látok, antioxidantov a ďalších prospešných látok je veľmi vysoký a koncentrovaný.
Domovskou oblasťou sú vlhké lesy, lúky a rašeliniská vo východnej časti severoamerického kontinentu. Poznali ich rôzne indiánske kmene severnej Ameriky pre jej sladké plody už pred mnohými storočiami a tvorili dôležitú súčasť ich jedálnička. Od začiatku 20. storočie začalo s jej šľachtením. Dnes je najvýznamnejšou komerčne pestovanou čučoriedkou v USA. Je však rozšírená aj v Európe, Japonsku, na Novom Zélande, a to nielen ako úžitková plodina, ale aj v okrasných záhradách. Niektoré odrody sú samosprašné, ale všeobecne sa odporúča vysadiť aspoň dva kríky blízko seba. Vyžaduje výrazne kyslú pôdu (pH 4,5÷5,5).
Ako teda na kanadské čučoriedky? Aby nám prinášali radosť a bohatú úrodu, stačí dodržať pár základných zásad.
Pri výbere odrôd je dobré si uvedomiť, že ak si chceme predĺžiť obdobie zberu o niekoľko týždňov a zároveň podporiť opeľovanie , je vhodné vysádzať viac rôznych kultivarov .
Ideálnym miestom je slnečné stanovište , prípadne jemný polotieň. V silnom polotieni rastlina nemusí až tak prosperovať a plody môžu zle dozrievať. Sú to kyslomilné rastliny , preto pri ich vysádzaní použijeme rašelinu či hrabanku z ihličia premiešanú s Hnojíkom . V prípade, že použijete iné prírodné hnojivo na čučoriedky, je treba riadiť sa odporúčaným použitím a dávkovaním. V rámci hnojenia je vhodné pridať aj rohovinu. Teda už pri výsadbe je nutné použiť hnojivo na čučoriedky.
Vysadzovacia jama by nemala mať hĺbku menej ako 40 – 50 cm a priemer pokojne 80 – 100 cm, pretože sú to plytko koreniace rastliny. Je vhodné jamu po bokoch oddeliť nopovou fóliou od okolia, aby nedochádzalo k premiešaniu rašeliny s okolitou zeminou. Pokiaľ máte kvetináč či nádobu o takých rozmeroch, môžete čučoriedky pestovať aj na balkóne či terase.
Pri výsadbe prelievame vrstvy rašeliny, aby nám nevznikali suché miesta, cez ktoré voda nepretečie ku koreňom rastlín. Vlaha je obzvlášť dôležitá pri zrení, aby plody boli dostatočne veľké a šťavnaté.
Takto vysadené čučoriedky budú pri správnej starostlivosti prosperovať niekoľko desiatok rokov. Starostlivosť, ktorú si okrem zálievky vyžadujú, je hnojenie, jarný rez a občasné doplnenie rašeliny, prípadne mulče a ručné vytrhanie buriny.
Rašelina neobsahuje žiadne živiny, takže by sme každoročne mali myslieť na hnojenie nielen na začiatku sezóny, ale aj v jej priebehu. Osvedčilo sa hnojene zálievkou Hnojíka na jar alebo jeseň, prípadne hnojenie posypom na zem, alebo na list viackrát počas vegetácie.
Ako na jarnú starostlivosť rezom pri kamčatských čučoriedkach si môžete pozrieť vo videu Pavla Chlouby. Dozviete sa v ňom základné informácie o reze, ktorý je nevyhnutný pre bohatú úrodu. Aplikuje sa pred vyrašením listov na jar a odstraňujú sa najmä staré, slabé, križujúce sa a poškodené výhony.
Vedeli ste, že:
Čučoriedky pri pestovaní v záhradách spravidla netrpia chorobami. Môže sa však vyskytnúť nedostatok železa alebo nadbytok vápnika , čo sa môže prejaviť žltnutím listov . Nadbytok vápnika spôsobuje nedostatočné vstrebávanie železa u čučoriedky, preto ho treba doplniť. FerumOil postrekom na list. Základom je teda vysadiť čučoriedky do rašeliny. ale ako je vyššie napísané, pretože rašelina nemá živiny, treba ich dostatočne hnojiť.
Nepriateľom pre čučoriedky môžu byť aj zvieratá , ktoré môžu poškodiť vetvičky alebo bobule. Napríklad škorce s obľubou vyjedajú dozreté plody čučoriedky. Ich maškrtenie na čučoriedkach je vhodné prechádzať vytvorením konštrukcie so sieťou – tá ochráni plody pred vtákmi aj pred krupobitím.
Aj keď je to málo časté, niekedy sa na čučoriedkach môžu objaviť vošky či roztoče . Zvlášť v rokoch, keď sú škodcovia extrémne premnožení. V takom prípade odporúčame použitie Hnojíka, zvlášť posypom na vlhký list alebo postrekom na list. Viac o jeho aplikácii si môžete prečítať tu .
Keďže čučoriedky sa vysádzajú do rašeliny, ktorá neobsahuje pre nich dostatok živín, je nevyhnutné používať hnojivo na čučoriedky. Bez doplňovania živín nie je možné mať zdravé rastliny so silnou imunitou, krásne a bohato kvitnúce a veľkú a bohatú úrodu s vysokou nutričnou hodnotou. Zvlášť to platí pre čučoriedky pestované v kvetináčoch. Bez optimálnej výživy nebudú rastliny v dobrej kondícii, budú mať oslabenú imunitu, slabšie budú odolávať ako poveternostným vplyvom, tak aj škodcom, chorobám a to sa podpíše aj na celej rastline aj množstve a kvalite plodov.
Prvýkrát je Hnojík ako hnojivo na čučoriedky nutné použiť pri výsadbe, zamiešaním do rašeliny. Prípadne následným pridaním rohoviny. Pravidelne Hnojík aplikujeme na jar po jarnom reze a následne počas vegetácie až do jesene pravidelne pridaním hnojiva do vody, s ktorou budete zalievať raz za 1 až 2 týždne, podľa potreby. Zalievame ku koreňom. Kvapalné hnojivo alebo výluh z HNOJÍKA je možné aplikovať aj na list s pomocou záhradného postrekovača. Hnojík je možné tiež aplikovať posypom a zapracovať do pôdy.
321 / 5,000
Obvykle je nutné použiť hnojivo na čučoriedky od začiatku vegetácie, v priebehu rastu až do dozretia plodov, aby malo hnojenie čučoriedok potrebný efekt a oni prinášali očakávanú radosť z ich vitality a bohatej úrody.
HNOJÍK je jediné ekologické organické hnojivo, ktoré zaisťuje dostatok kvalitných živín, vďaka čomu pomáha k silnej imunite a vitalite rastlín, a zároveň poskytne prírodnú ochranu proti škodcom a pomáha bojovať rastlinám s ochoreniami. Obsahuje aj Chitin, z ktorého rastliny budú čerpať ďalšie benefity a ich pestovanie bude tak jednoduchšie.
Cesnak , odborne nazývaný cesnak kuchynský alebo cesnak siaty (Allium savitum L.) z čeľade amarylkovitých je druh zeleniny, ktorý je celosvete známy. Tvorí cibuľu , ktorá je zložená zo strúčikov . Je to oddávna používaná zelenina , korenie a zároveň liečivá rastlina , ktorá sa adaptovala od chladného až po tropické podnebie.
Prvé historicky doložené zmienky o cesnaku sú staré 6000 rokov . U nás, v strednej Európe sa používa minimálne od doby bronzovej.
Niektorí vedci sa domnievajú, že cesnak pochádza z Ázie, z územia Hodvábnej cesty. Vďaka nej sa dostal do Babylonu, Sumerskej ríše a následne do Egypta, kde bol veľmi vzácny. Z Egypta sa cesnak dostal do Grécka, Rímskej ríše a ďalej do Európy.
Cesnak, nazývaný tiež smradľavá ruža , v minulosti ľudia používali aj ako afrodiziakum. Z oblasti povier a mýtov mu pripisovali ochranné účinky proti upírom, vlkolakom či démonom. V praktickom živote ho používali aj na opravu skla či porcelánu či ako odpudzovač hmyzu, krtkov a veveričiek. Vojaci ho dostávali na podporu odvahy na bojisku a pre robotníkov či otrokov znamenal podporu sily a fyzickej zdatnosti. Z tradícií, ktoré pretrvali u nás sa dodnes používa v predvečer Vianoc pri štedrovečernej večeri spolu s kúskom chleba a štipkou soli.
Po tisícročia je známy ako zdroj liečivých látok . Používal sa na nespočet zdravotných problémov. Na niektoré z nich vedci potvrdili účinky cesnaku, iné vyvrátili. Ale vo výskume účinnosti cesnaku sa naďalej pokračuje.
Vedecké štúdie preukázali, že obsahuje antioxidačné, protizápalové, antibakteriálne, antifungálne, imunomodulačné, kardiovaskulárne ochranné, protirakovinové, antidiabetické, protiopatické, hepatoprotektívne, neuroprotektívne bioaktívne zložky.
Cesnak ako štipľavý, chutný, živinami nabitý zdroj energie, je životne dôležitý v nespočetných receptoch.
Z botanického hľadiska existuje v dvoch základných mofrotypoch:
Z pestovateľského hľadiska delíme odrody:
– Podľa tvaru listov:
– Podľa výsadby:
Príprava pôdy na výsadbu jarného cesnaku začína už na jeseň. Dôkladné prepracovanie, preoranie či prerývanie pôdy, kam plánujeme na jar cesnak vysadiť ich samozrejmosťou. V osevnom postupe ho zaraďujeme do II. trate, pričom platí, že najlepšie sa mu darí po strukovinách, zemiakoch a listovej zelenine.
Jesenná výsadba cesnaku by ideálne mala byť v čo najneskorší termín, čo znamená, deň pred zamrznutím pôdy. To je ideál. Otázka však je, kedy taký deň nastane. Preto sa zvykne jesenný cesnak vysádzať na prelome októbra a novembra. Taká neskorá výsadba zabraňuje cesnaku, aby predčasne začal klíčiť.
Jarný cesnak nepaličák
Čierny cesnak
Jesenný cesnak biely zviazaný do vrkočov
Jesenný cesnak fialový zviazaný do vrkoča
Jesenný cesnak prútik
Medvedí cesnak sa opäť stáva vyhľadávaným pre svoje liečivé účinky aj chuť. Pôvodne sa vyskytovala v divokej prírode, ale v poslednom období je vyhľadávaná záhradkármi, ktorí si ju s obľubou pestujú. Cesnak medvedí (latinsky Allium ursinum / Allium latifolium / Allium nemorale / Ophioscorodon ursinum ) je liečivá rastlina z rodu cesnak ( Allium ). Je to vytrvalá, asi 13-52 cm vysoká bylina s podzemnou cibuľou. Jej cibuľa je podlhovastá, asi 4 – 6 cm dlhá a 1 – 2 cm hrubá. Medvedí cesnak patrí medzi významné včelárske rastliny.
Medvedí cesnak pri kmeni stromu
Kvitnúce medvedí cesnak
Medvedí cesnak v lese
Medvedí cesnak – zber listov
Chlieb s nátierkou a medvedím cesnakom
Na morenie cesnaku sa názory odborníkov rozchádzajú. Ing. KOZÁK na otázky ohľadom morenia odpovedá:
„Najväčšie škody na cesnaku po zbere spôsobuje vlnovník cesnakový, ktorý sa ľahko šíri vzduchom. Odporúčam sadbový cesnak rozdeliť na strúčiky a namoriť už v auguste (resp. hneď po doručení sadiva), teda v čase hlbokej dormancie (tj stav vegetačného pokoja, ktorý je v rastline geneticky zafixovaný). Do doby výsadby ho skladujte na suchom vzdušnom mieste pri bežnej vonkajšej teplote. Namorený cesnak treba skladovať v malej vrstve, pretože medzi rozdelenými strúčikmi vzduch prúdi pomaly. Pred výsadbou namočte cesnak na 1-2 hodiny do vody. Strúčiky vysaďte hneď po osušení. Druhý termín je krátko (max.24 hodín) pred výsadbou…
Sulka pôsobí veľmi dobre proti vlnovníku cesnakovému (Aceria tulipae) vrátane jeho vajíčok. Pretože vlnovník je hlavne škodcom v sklade, odporúčame morenie v Sulke už v auguste alebo septembri. Na tohto roztoča spoľahlivo stačí doba morenia 2 hodiny. “
Morenie cesnaku – delenie hlávok cesnaku na strúčiky
Morenie cesnaku – cesnak rozdelený na strúčiky
Morenie cesnaku – strúčiky cesnaku sa moria po dobu 2 hodín
Morenie cesnaku – namorené strúčiky cesnaku sa presušia a skladujú v tenkej vrstve
Jesenné odrody cesnaku sa vysádzajú na jeseň , čo najneskôr, keď denné teploty klesnú pod 9°C, aby mrazy v zime nepoškodili ich vyrastené lístky. To by mohlo ovplyvniť úrodu. Vysádzajú sa do hĺbky 8 cm aj hlbšie. Vzdialenosť strúčikov cesnaku v riadku je 10 – 15 cm a medzi riadkami 20 – 40 cm, teda spôn výsadby je 20 x 10 cm až 40 x 15 cm.
Jarné odrody cesnaku vysádzame na jar, čo najskôr , hneď po rozmrznutí pôdy. Stavia sa plytšie ako jesenné odrody, a to do hĺbky 5 – 6 cm . Vzdialenosť medzi strúčikmi cesnaku v riadku má byť 10 – 15 cm a medzi riadkami 20 – 40 cm, teda spôn 20 x 10 cm až 40 x 15 cm.
U paličiarov a širokolistých odrôd sa odporúča vysádzať ich vo vzdialenosti minimálne 40 x 12 cm . U nepaličiakov a úzkolistých odrôd cesnaku 30 x 10 cm . Pri každom cesnaku platí, že príliš hustá výsadba znižuje jeho výnos .
Paličiarom, ktorým vyrastá kvetná stonka s pacibuľkami sa pre zvýšenie výnosnosti odporúča táto kvetná stonka vylamovať . Viac živín tak zostáva v cibuli. V prípade, že necháme na kvetnej stonke dorásť pacibuľky , môžeme ich zasadiť av prvom roku nám z nich narastú jednostrúčkové cibuľky. V nasledujúcich rokoch sa rozdelí do viacerých strúčikov.
Cesnak sa môže pestovať v rôznych typoch pôdy na slnečnom stanovisku . Pôda by mala byť však úrodná , bohatá na organické zložky a živiny a priepustná , aby nedochádzalo k dlhodobému premokreniu cesnaku. V rámci prípravy pôdy na vysádzanie cesnaku sa odporúča hlboké prekyprenie , odburinenie a dodanie dostatočného množstva živín organického pôvodu . Je vhodné do pôdy vopred zapracovať Hnojík , odporúčané organické hnojivo na cesnak .
Pri výbere pôdy na pestovanie cesnaku je však potrebné zvážiť aj takzvanú predplodinu , ktorá sa na danej pôde pestovala.
Rozhodujúce pre voľbu predplodiny by malo byť následné zaburinenie, včasné zapravenie, minimalizácia rezíduí herbicídov a množstvo rastlinných zvyškov či zvyškov organických hnojív.
Ako zasadiť cesnak – správna orientácia strúčika cesnaku pri výsadbe
Odporúča sa vyhnúť predpodinám: hrachu, bôbu, fazuľám, paradajkám a cibuľovinám . Predplodina by mala byť nenáročná na živiny.
Vhodné sú koreňová, listová zelenina, ozimíny (vhodné len pri jarnom cesnaku), uhorky, horčica, vika huňatá . Veká a horčica sú vhodné ako zelené hnojenie, pričom zapracovať ich do pôdy je dôležité minimálne 2 mesiace pred výsadbou cesnaku.
Cesnak by sa na rovnaké miesto mal vysádzať až v 4 – 6-ročnom intervale . Výnos cesnaku ovplyvňuje aj správna orientácia strúčika cesnaku v pôde – podmačkám , teda častí, z ktorej vyrastú korienky, dole .
Výberu sadivového materiálu je potrebné venovať náležitú pozornosť a zohľadniť pôdne klimatické podmienky , podľa nich aj výber odrôd a prípravu pôdy. Strúčiky cesnaku by mali byť úplne zrelé a dobre vyvinuté , stredne veľké až veľké , bez chorôb a mechanického poškodenia . Niektorí odporúčajú ošetriť pred výsadbou cesnak morením, aby sa zbavil škodcov a chorôb prenášaných semenami. Strúčiky sa pred výsadbou sušia po namorení na vzduchu.
Dobré skúsenosti sú s mulčovaním vysadeného cesnaku v hrúbke 3 – 5 cm . Mulčovanie kontroluje vlhkosť pôdy a zabraňuje prerastaniu buriny .
Pri pestovaní cesnaku je dostatok vlahy nevyhnutný v koreňovej zóne počas vegetatívneho rastu. Frekvencia zavlažovania závisí od typu pôdy a výskytu zrážok počas vegetačného obdobia. Platí, že cesnak znesie skôr mierne sucho ako dlhodobé premokrenie.
Súčasťou efektívneho pestovania cesnaku je doplňovanie kvalitných živín. Zistilo sa, že ak sa aplikuje organické hnojivo na cesnak, jeho produkcia je efektívnejšia .
Pred vysadením cesnaku v rámci prípravy pôdy môžete použiť napríklad kompost aj zelené hnojenie vikou huňatou či horčicou. Do pôdy musia byť zaorané v hĺbke 25 cm najneskôr v polovici septembra . Pokiaľ by išlo o lúčny alebo trávny porast , ten sa má zapracovať do konca júla . Hnojenie hnojom nie je veľmi odporúčané, pretože nevyzretý hnoj nie je vhodný, pretože je príliš agresívny. Ako kompost, tak zelené hnojenie treba hĺbkovo vopred zapracovať do pôdy pred výsadbou cesnaku, aby sa predišlo možnému prenosu ochorenia.
Vybrať si môžete z organických hnojív , ktorých je na trhu dostatočné množstvo. Organické hnojivo na cesnak je aj Hnojík , ktorý odporúčame as ktorým máme výborné skúsenosti. Organické hnojivo na cesnak neposkytuje cesnaku len makro a mikro živiny , ale aj ďalšie prospešné mikroorganizmy . Tiež zlepšuje fyzikálne , chemické a biologické podmienky pôdy a nemá známy škodlivý vplyv na ekológiu ani na plodiny . Hnojík , ako organické hnojivo na cesnak zároveň vďaka Chitinu pôsobí repelentne na škodcov. Viac o Chitine a jeho účinkoch, vďaka ktorému Hnojík – České prírodné organické hnojivo, hnojivo na cesnak, je jedinečné v ponuke organických hnojív, sa môžete dočítať tu .
Prvé hnojenie cesnaku teda vykonávame pri príprave pôdy pred výsadbou. Ak sme vysádzali cesnak na jeseň, opakujeme hnojenie Hnojíčkom v jarnom období . Následne je možné prihnojovať podľa potreby . Posledné prihnojenie sa odporúča asi štyri týždne pred zberom . U paličiek tesne po vylámaní kvetných stoniek.
V prípade škodcov je vhodné použiť postrek alebo posyp na list. Viac o aplikácii Hnojíka sa dočítate na Použitie Hnojiva .
Pre bohatý úžitok z úrody je dôležitý správny čas na pozbieranie úrody. Každá odroda má trochu odlišný čas. Všeobecne platí, že znaky pre zber cesnaku sú poľahanie cesnakovej vňate, žltnutie listov.
Pri prútiku môžeme nechať 1 – 2 kvetné stonky a keď sa začínajú vyrovnávať, je správny čas zberu. Keď pozbierame cesnak neskoro, budú sa rozpadať cibule na jednotlivé strúčiky a skráti sa ich skladovateľnosť.
Okrem podmienok, v ktorých skladujeme cesnak, ovplyvňuje skladovateľnosť cesnaku aj dosušenie a uskladnenie cesnaku. Dosušiť cesnak treba v tieni, s dostatočným prúdením vzduchu a suchu. Môžeme ho zapliesť do vrkočov alebo skrátime stonku na cca 3 cm a umiestnime v prepravkách.
Cesnaku vyhovuje chladné a suché miesto. Najvhodnejšie je uskladniť cesnak vo vzdušnej miestnosti s teplotou okolo 0 ° C pri čo najnižšej vlhkosti. Neodporúča sa dlhodobo skladovať cesnak v chladničke.
– Hubové ochorenia – biela skleróciová hniloba ( Sclerotium cepivorum Berk.), fuzáriová hniloba ( Fusarium oxysporum ) , sadzivitosť cesnaku ( Embellisia allii ), modrá hniloba ( Penicillium sp .), hrdza cesnaková ( Pucilium porc ) porri ).
– Živočíšni škodcovia – roztoč vlnovník cesnakový (Aceria tulipae), strapky ( Thrips ), fúzy cesnakové ( Suillia lurida ), háďatko zhubné ( Ditylenchus dipsáciu ) , Mierka pórová ( Napomyza gymnostoma )
V prípade výskytu niektorého vyššie uvedeného škodcu je možné aplikovať Hnojík, hnojivo na cesnak ako hnojivo na výživu a podporu imunity rastlín, a vďaka jeho repelentným vlastnostiam aj podľa návodu u napadnutých rastlín, ktorý nájdete tu .
Zdroj fotiek: www.k-cesnak.sk
… robotníci v Egypte stavajúci pyramídy časť mzdy dostávali v cesnaku.
… v Egypte si mohol človek za 7 kg cesnaku kúpiť otroka.
… Pytagoras, veľký grécky matematik pomenoval cesnak „Kráľom korenia“.
… sa vo svete cesnaky rozdeľujú nielen podľa typu, farby, počtu strúčikov, ale aj podľa pôdnych nárokov (pôdny typ, nadmorská výška) či dĺžka vegetačného obdobia.
… existuje aj čierny cesnak a je vyhľadávaný medzi kulinármi.
V skupine si môžete prezerať príspevky pestovateľov podľa tém, z ktorých jednou sú bylinky alebo bazalka atď.
Dávka
Koľkokrát za rok
Ročne ml hnojivá
Ročné náklady
15 ml
6x
90 ml
0,2 EUR
5 ml
4x
20 ml
1,21 EUR
5 ml
6x
30 ml
0,07 EUR
5 ml
6x
30 ml
0,07 EUR
30 ml
8x
240 ml
0,56 EUR
50 ml
8x
400 ml
0,93 EUR
Orchidey sú nádherné a žiadané interiérové rastliny v domácnosti. Už podľa názvu môžeme tušiť, že sú ušľachtilé, nie sú však náročné na pestovanie, aj keď sa to na prvý pohľad môže tak javiť. V pestovaní orchidey našli záľubu pestovatelia takmer na celom svete.
História orchidey siaha do veľmi dávnej minulosti, na Zemi sa vyskytujú už okolo 100 miliónov rokov . Od 18. storočí sa teší veľkej obľube ako izbové rastliny, ktoré majú bohato kvitnúce stonky niekoľko týždňov či mesiacov. Orchidey sa v prírode vyskytujú v rôznych podmienkach – od trópov okolo rovníka cez mierne pásmo až po arktickú tundru . Preto ich možno pestovať v rôznych podmienkach.
Orchidea , z gréckeho slova ὄόρχις / orchis , latinsky orchidaceae , patrí do čeľade krytosemenných rastlín , ktorá zahŕňa vyše 800-1000 popísaných rodov a 25 000-30 000 druhov . Okrem botanických druhov je známych viac ako 100 000 rôznych kultivarov a hybridov .
Vo voľnej prírode v pôde rastú iba dva rody orchidey. terestrické – paphiopedilum a cymbidium . Ostatné rastú prichytené v korunách stromov a na iných rastlinách – epifytické. To znamená, že rastú vo vzduchu a neparazitujú . Stromy a rastliny poskytujú orchideám všetko, čo potrebujú: Majú tu dostatok čerstvého vzduchu na to, aby mohli dýchať korene, ktoré zároveň vyživujú rastliny vodou a živinami z okolia. Divokým orchideám nehrozí ani premokrenie, zároveň majú dostatočnú vzdušnú vlhkosť a dosť svetla, ktoré milujú.
Všetky voľne žijúce druhy orchideí sú chránené Dohovorom o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES).
Orchidey majú kvety rozdelené na šesť okvetných lístkov, z ktorých sú tri kališné a tri korunné. Nájdeme ich v rozmanitých farbách, rôznych veľkostiach i tvaroch.
Niektoré druhy majú jednotlivé kvety, ale väčšinou majú orchidey strapcové kvetenstvo vyrastajúce odspodu pahlízy, z listovej paždí alebo na konci stonky.
Orchidey sa podľa stonky rozdeľujú do dvoch hlavných skupín:
K najobľúbenejším orchideám, ktoré sa pestujú u nás, patria:
– Phalaenopsis (Lišejovec) – je to u nás asi najčastejšie pestovaná bytová orchidea. Kvitne spravidla v zime a na jar malými až strednými kvetmi rôznych farieb, od bielej až po tmavobordovú, takmer čiernu. Pri dobrej starostlivosti môže kvitnúť dokonca 4 až 6 mesiacov.
Lišajovec nevytvára pseudohľuzy, ale ako zásobáreň živín používa dva až šesť listov, ktoré môžu dosiahnuť až do 80 cm. Lišajovec má korene zelenostriebristej farby. Vyrastajú z dolnej strany stonky a tiež z listov.
Dariť sa im bude v teple nad 22°C, na nie príliš intenzívnom svetle východnej a juhovýchodnej strany.
– Paphiopedilum (Črievičkovec) – pochádza z tropickej Ázie od Číny až po Novú Guineu. Rod črievičiek pozostáva zo 60 druhov, ktoré sú nesmierne rozmanité a všetky sú medzinárodne chránené, preto obchodovať sa smie len s rastlinami, ktoré boli na tento účel vypestované.
Sú to suchozemské orchidey a uprednostňujú zostať vlhké, ale nie mokré pri koreňoch a všeobecne vyžadujú nízke až stredné svetelné podmienky.
Tvar kvetov, sa podobá črievičke a hrá dôležitú úlohu pri opeľovaní. Vzhľadom láka hmyz, ktorý padne dovnútra „črievičky“ a von sa dostatočne len jedinou cestou cez bliznu a okolo peľnice.
– Cattleya (Katleje) – zahŕňa asi 45 druhov orchidey od miniatúrnych po robustné. Pochádza z tropickej Ameriky. Často sú pestované aj na komerčné účely. Väčšinou sú to epifytické orchidey alebo rastúce na skalách. Majú pahlízy, ktoré im slúžia ako zásobný orgán rastliny vznikajúce zhrubnutím stonkového článku.
Kvety sa skladajú z troch kališných lístkov a troch okvetných lístkov, pričom jeden výraznejší ako “pysk”. Katleje môže mať od jedného až do tridsiatich kvetov.
Na dobré prosperovanie a kvitnutie potrebuje dostatok svetla, ale nie priame slnečné žiarenie. Ideálna je východná strana. Pokiaľ ju umiestnite na južnej strane, použite mierne tienenie pomocou priesvitného závesu. Od júna do neskoršej jesene môžete katleji pestovať vonku, nie však na priamom slnku, aby nedošlo k spáleniu listov.
– Dendrobium (Dendrobium) – zahŕňa viac ako 1800 druhov a tisícov hybridov dorastajúcich do výšky od 5 cm do cca 4,5 metra. Vyskytujú sa cez celú tropickú a subtropickú Áziu, Austráliu až po tichomorské ostrovy. Mnohé sú vždyzelené, zatiaľ čo iné sú každoročne opadavé a kvitnú iba na bezlistých paliciach. Najpopulárnejšie komerčne dostupné majú listnatú rastovú formu podobnú trstine.
Tento rod vykazuje ohromne rozmanitú morfológiu medzi jednotlivými druhmi. Táto veľká rozmanitosť foriem je výsledkom špecifických adaptácií jednotlivých druhov. Môžeme ich rozdeliť na:
* TEPLOMILNÉ (Dendrobium phalaenopsis) – ktoré majú trvalo olistenú pseudohlízu. Z nej vyrastá dlhší stvol s kvetmi na vrchole. Kvety sú fialové, ružové, biele, žltozelené s červeným stredom a nevonia. Majú rady teplotu okolo 28 ° C a južné okná, v lete s trochou tieňa.
* CHLADNOMILNÉ (Dendrobium nobile) – má kvety po celej dĺžke pahlízy a vyrastajú nad jednotlivými kolienkami po dvoch až troch kvetoch. Tento typ potrebuje v lete vonku polotieň a vo vnútri chlad na svetlom mieste, inak sa mu nedarí.
– Oncidium (Oncidium) – pochádza z kolumbijských, peruánskych a ekvádorských Ánd a Brazílie. Prvé rastliny boli objavené na Karibských ostrovoch v roku 1800. Vyznačujú sa silnou vanilkovou vôňou.
Kvety tejto orchidey pripomínajú motýle, preto ich možno ľahko rozpoznať. Súkvetia sa skladá z mnohých jednotlivých kvetov, ktoré bývajú škvrnité, ich základná farba je väčšinou žltá. Veľkosť a množstvo kvetov na stopke je variabilná od jedného (Oncidium papilio) po niekoľko desiatok kvetov (Oncidium varicosum).
Jednotlivé druhy sa od seba líšia požiadavkami na teplotu a vlhkosť. Cez deň majú rastliny radšej teplé svetlé až polotienisté miesta, bez priameho slnka s 18 až 24 ° C av noci dávajú prednosť o niečo chladnejšiemu prostrediu. Vlhkosť vzduchu by sa mala pohybovať medzi 60 až 70 %. V zime dobre reagujú na prisvetľovanie, kedy im predĺžime deň na 14 až 16 hodín.
– Vanda (Vanda) – tento rod zahŕňa asi 80 druhov pestrofarebných orchideí rozšírených od južnej a juhovýchodnej Ázie, po Novú Guineu, cez časť Austrálie a niektoré ostrovy v západnom Pacifiku. Väčšinou sú epifytické a majú dlhé pevné stonky, ktoré nesú tesne rozmiestnené strapcové listy. Kvety sú obvykle veľké, ploché, krásne, dlhotrvajúce. Majú krátku výbežku na pere a mnohé sú voňavé.
Uprednostňujú teplé až horúce podmienky na pestovanie s veľkým množstvom svetla a vysokou vlhkosťou. Vyhovuje dobre priepustné médium. Nesadia sa do substrátu, ale pestujú sa voľne na vzduchu alebo v košíčkoch či vo vázach. Na starostlivosť je tento kvet náročnejší. Vyžaduje vysokú vlhkosť a každodenné namáčanie do vody alebo sprchovanie.
Jednou z foriem, ktorú môžete zásobovať vaše orchidey, je použitie zálievky. Do vody na pridávame hnojivo na orchidey, ktoré vylúhujete (miešaním, prebublávaním) a tak zabezpečíte orchideám dostatok výživy i vlahy. Pomer vody a Hnojíka na prípravu výluhu je 1 liter vody na 1 čajovou lyžičkou Hnojíka a necháme 1-24 hodín lúhovať (nad 4h s bublaním). Takýto výluh použijeme spôsobom, ako bežne zavlažujeme orchidey.
Aplikácia zavlažovania orchidey :
Namáčaním do vody : orchidea s kvetináčom sa ponoríme do odstátej vody (výluhu) a po približne 10 až 15 minútach orchidea s kvetináčom vyberieme a prebytočnú zálievku zlejeme.
Zalievaním : Orchidey zalejeme priamo do kvetináča a po 10 minútach prebytočnú závlahu (výluh) zo spodnej misky či ozdobného obalu kvetináča vylejeme. Pri zalievaní dávame pozor, aby sa voda nedostala do srdiečka v strede listov, resp. do listových paží.
Postrekovaním/rosením : Je to vhodný spôsob, ktorým sa ľahko vyhneme premokreniu a zároveň u škodcov a chorôb je postrek výluhom Hnojíka na listy účinným spôsobom, ako sa rastlinke pomôcť brániť. Rovnako ako pri polievaní dbáme na suché srdiečko a nepremokrenie substrátu.
Odparovaním : Dostatok vlhkosti orchideí vieme zaistiť odparovaním zo spodnej misky či ozdobného obalu kvetináča, kde nalejeme cca 2 až 3 cm vody. Tu si treba všimnúť, aby sa voda nedotýkala koreňov, aby nezačali odhnívať. To môžeme zaistiť drenážnou vrstvou kamienkov, ktoré zalejeme tak, aby ich vrch zostal suchý. Pri tomto spôsobe závlahy odporúčame jemný posyp koreňov orchidey suchým Hnojíkom. Odparovanie bude zaisťovať primeranú vlhkosť rastlinky aj schopnosť zužitkovať Hnojík ako hnojivo na orchidey, z ktorého budú rastlinky pozvoľna čerpať živiny.
Zvyšný výluh z Hnojíka a jeho pevný podiel, ktorý zostal po zavlažovaní orchidey, nelikvidujeme, ale zužitkujeme ho pre ďalšie izbové či záhradné rastliny, kríky či stromy. Hnojík , je odporúčané hnojivo na orchidey a používame ho počas celého rastu orchidey , čím prispievame k zdravému rastu, vývoju, silnej imunite a bohatému kvitnutiu rastlín. Relepentné účinky má Hnojík vďaka Chitinu, Ten pomáha rastlinám v boji proti škodcom a chorobám. Viac o Chitine si môžete prečítať tu .
Od marca do októbra je nutné udržiavať pravidelne rastliny mierne vlhké.
Od novembra do marca je nutné ich zavlažovať tak, aby listy nerástli veľmi rýchlo a substrát necháme preschnúť . V tomto období obmedzujeme v zálievke aj hnojivo na orchidey.
Počas vegetácie je dobré 1x za 3 týždne použiť hnojivo na orchidey pričom je Hnojík tou najlepšou voľbou.Hnojík odporúčame preto, že s ním máme výborné skúsenosti. Môžete sa však rozhodnúť aj pre iné hnojivo na orchidey, či už ide o tyčinky s hnojivom alebo tekuté hnojivo na orchidey. Vtedy sa treba zamerať zvlášť na dávkovanie, aby ste svoje rastlinky neprehnojili a nedošlo tak k ich úhynu.
Medzi najčastejšie problémy, ktoré nás pri pestovaní orchidey môžu stretnúť patria:
– vírusové, hubové a bakteriálne ochorenia – hniloba koreňov a pseudohlízí, čierna hniloba, bakteriálna mäkká hniloba, hnedá hniloba, pleseň na kvetoch
– živočíšne škodcovia – štítničky, puklice, roztoče, strapky, vošky
Pri orchideách, tak ako pri každej inej rastline, je jednoduchšie snažiť sa chorobám a škodcom predchádzať , ako riešiť ich následky. Preto je dôležité okrem tepla , svetla a vzdušnej vlhkosti zaistiť vyvážený prísun živín . Dostatok správne vyvážených živín vieme orchidey zaistiť pravidelným zavlažovaním s výluhom z Hnojíka . Vďaka ktorému budú nielen dobre rásť a pekne kvitnúť, ale zároveň posilníme aj jej imunitný systém , aby mohla lepšie brániť nielen chorobám a škodcom, ale aj následkom stresu.
Ak sa predsa vyskytnú ochorenia alebo škodcovia, čo s tým?
Pri vírusových, hubových a bakteriálnych ochoreniach platí, že je potrebné poškodené, nahnité a zoschnuté časti rastliny, či sú to korene, presudohľuzy, listy alebo kvety, sterilným nástrojom opatrne odstrániť, aby sa predišlo rozšíreniu ochorenia. Odporúča sa takto ošetrenou orchideou umiestniť do nového substrátu na orchidey. Ak používame pôvodný kvetináč, treba ho vysterilizovať.
U škodcov je vhodné orchidea dôkladne opláchnuť a odstrániť zoschnuté časti, kde by sa mohli škodcovia ukývať. Následne umiestniť do čistého substrátu na orchidey a vydezinfikovaného kvetináča a použiť Hnojík buď postrekom na list alebo jeho suchým aplikovaním posypom na zvlhčený list.
Viac o použití Hnojíka na rastliny napadnuté chorobami a škodcami sa dočítate na stránke Použitie hnojiva.
Orchidea Brassolaeliocattleya
Orchidea Cymbidia
Orchidea Katleja
Orchidea Oncídium
Orchidea Cattleya bicolor
Orchidea Bulbophyllum longissimum
Orchidea Caladenia caimsiana
Orchidea Dendrobium taurinum
Orchidea Caladenia
Orchidea Specklinia grobyi
Orchidea Spathoglottis plicata
Orchidea Miltónia
Orchidea Dendrobium bigibbum
Orchidea Cattleya luteola
Orchidea Grammatophyllum speciosum
Na zdravej rastline spodné listy prirodzene menia farbu na žltú a odumierajú. Orchidey namiesto nich vytvoria nové.
Orchidey nevyhovuje intenzita prímého slnečného žiarenia. Listy môžu naberať bledozelenú, bielu, až žltú farbu, získať žlté fleky, zmäknúť a ochabnúť. Orchidea potrebuje dostatok svetla, ale nie priame slnečné zárenie. Riešením môže byť premiestnenie na inú svetovú stranu, či jemné zatienenie záclonou.
Zvrásčité listy a striebrošedé korene sú prejavom nedostatočnej závlahy, ale môže to signalizovať aj ich premočenie. Na zistenie príčiny môžete vybrať rastlinu z kvetináča a skontrolovať korene. Ak sú pevné, biele alebo hnedé, je potrebné zvýšiť frekvenciu zalievania. Ak sú korene kašovité, odstrihnite ich, orchidea presaďte do nového substrátu a znížte frekvenciu zalievania. Pamätajte, že orchidey nesmú dlhodobo stáť vo vode!
Orchidea má nedostatok svetla, potrebuje zvýšiť jeho intenzitu. Ale pozor, nie priame slnečné žiarenie, ktoré by ju mohlo spáliť, ale rozptýlené svetlo. Riešením môže byť aj umelé prisvedčovanie.
Lepkavá hmota, ktorá sa môže vyskytovať na listoch, stopkách a kvetoch, je pre väčšinu orchidey prirodzená. Tento cukrový sekrét môžete zvlhčiť vlažnou vodou, aby sa rozpustil.
Paprika ročná, latinsky Capiscum annuum , patrí do čeľade ľuľkovitej a jej plody obsahujú najviac vitamínu C zo všetkých druhov zeleniny . Okrem toho v nej nájdete aj veľké množstvo karotenoidov av zelenej paprike aj chlorofyl. V červenej paprike sa nachádza mnoho betakaroténu a tiež lykopén, chrániaci pred niektorými druhmi rakoviny, oranžová v sebe ukrýva alfa- a gamakarotén a žltá paprika má v sebe luteín a zeaxantín, ktoré priaznivo ovplyvňujú zdravie našich očí.
Paprika má podľa všetkého svoj pôvod v oblasti Strednej a Južnej Ameriky , kde ju pestovali už niekoľko rokov pred naším letopočtom. Pestovala sa však aj v oblasti Indie. Do Európy sa paprika dostala v roku 1493 vďaka Kolumbovi a pomerne rýchlo sa adaptovala na európske podmienky. V 17. storočia sa paprika pestovala nielen v Európe, ale rozšírila sa aj do Afriky a Ázie. Do Severnej Ameriky sa dostala s prvými kolonizátormi.
Paprika je v našich končinách obľúbená. Dorastá od 30 – 100 cm, výnimočne aj viac. A jej plody môžu mať rôzny tvar: od krátko alebo dlho kuzelovitého, po kvadratický alebo guľovitý. Farba plodov v technickej zrelosti môže byť biela, zelená, fialová aj hnedá. V botanickej zrelosti môžu byť plody červené, oranžové alebo žlté.
Uplatnenie našla čerstvá v studenej kuchyni, v teplej kuchyni aj ako korenie od sladkej až po nesmierne pálivú korenie vďaka kapsaicínu. A neporovnateľne lepšie chutí, keď si ju vypestujeme sami.
Papriku môžete vysádzať z sadeníc , ktoré si buď vypestujete sami, alebo ich kúpite už vypestované. Pozrime sa teda na niekoľko tipov, ako postupovať pri pestovaní papriky, a to pri sadení papriky zo semien a následne výsadbe sadeníc .
Papriku vysievame spravidla v prvej polovici februára (ale môžeme aj neskôr – obzvlášť v chladnejších oblastiach). Je vhodné využiť substrát na výsev a množenie, pretože je vhodný na klíčenie semien, ale aj na pikírovanie (presádzanie) sadeníc, ktoré nám vyrástli.
Vysievať papriky môžeme do rôznych nádob na spôsob miniparenísk. K substrátu primiešame Hnojík, ktorý je vhodný ako hnojivo na papriku, premiešame so zeminou a jemne utlačíme.
Jednotlivé semienka dávame väčšinou vedľa seba, tak aby rozostupy boli približne 0,5 až 3 cm. Odporúča sa ich potom zvlhčiť rozprašovačom a zakryť vrstvou zeminy asi 0,3 až 0,5 mm a opäť použiť rozprašovač na zvlhčenie. Miniparenisko potom zakryjeme vekom a dáme do miestnosti, v ktorej je stála teplota.
Ideálna teplota na klíčenie paprík je okolo 25 stupňov, ale stačí im aj teplota okolo 21 stupňov. Dôležité je, aby parenisko malo veko s otvormi.
Zjazdené rastlinky potom pikírujeme napríklad do téglikov od jogurtov s prepichnutým dnom, prípadne do kvetináčov s priemerom asi 6 až 10 cm. A opäť do zeminy primiešame Hnojík pre výživu, ale aj imunitu prísady a ochranu pred chorobami či škodcami.
Jedným z častých problémov pri pestovaní papriky zo semienok býva zaplesnutie zeminy, čo spôsobí, že sa pleseň následne prenesie aj na sadenice. Pomocou posypu Hnojíkom na zeminu, na ktorej sa začína tvoriť pleseň, máme v tomto boji účinný nástroj na záchranu sadeníc.
Sadenice paprík môžete presadiť do skleníka už 3 mesiace od výsevu . Ak chceme sadiť papriky priamo do záhrady alebo do fóliovníka , odporúča sa presadiť ich v druhej polovici mája , respektíve keď už nehrozia prízemné mrazy.
Miesto na vysádzanie paprík je potrebné správne vybrať a vopred pripraviť. Vhodná pôda zásadne ovplyvňuje tak zdravie a vitalitu rastlín, ako aj ich úrodnosť. Na výsadbu papriky si preto vyberáme slnečné miesto s dobre zavlažovanou , avšak priepustnou pôdou , na ktorom sme predtým papriku nepestovali. Pôda by mala byť bohatá na živiny, ale v prípade, že to tak nie je, treba jej živiny doplniť. Môžeme tak urobiť kompostom , maštaľným hnojom, prírodným hnojivom na papriky či Hnojíkom , ktorý je vhodným organickým hnojivom na papriky.
Pred vysádzaním sadeníc nezabudneme pôdu odburiniť, prekypriť, pohnojiť a sadenice následne výdatne zaliať . Ja osobne do každej jamky ku korienkom sadeníc sypnu Hnojík . U Hnojíka nehrozí prehnojenie, spálenie koreňov , ale zaistí dostatočný prísun živín pre papriku. A pokiaľ mi ujde ruka a sypnem ho viac , rastlinkám to neublíži , ale bude ich o niečo dlhšie vyživovať .
Pred vysadením sadeníc ich postupne otužujeme , po oteplení ich vystavujeme vonkajším podmienkam na pár hodín denne. Odporúča sa tak robiť od 3 do 7 dní pred plánovanou výsadbou.
Vysádzame silné paprikové sadenice po dve do jedného hniezda spone ideálne 50 x 50 cm (minimálne 40 x 40 cm). V prípade, že sadíme papriky s veľkými plodmi, je vhodné im poskytnúť oporu napríklad. bambusovú palicu.
Papriku, tak ako paradajky a niektoré ďalšie plodiny, môžeme pestovať aj v primerane veľkom kvetináči. A tak, ako každá zelenina, v kvetináči, kvetináči či inej nádobe, potrebuje takto pestovaná paprika častejšie hnojenie, než tá, ktorá je zasadená v záhone.
Hnojík – České prírodné organické hnojivo – je vhodný ako hnojivo na papriku. Na také pestovanie papriky je ideálne použitie nášho hnojiva vo forme zálievky 2x mesačne. Jeho veľká výhoda je v tom, že výluh zo zálievky poskytne okamžitú výživu a zvyšok nerozpusteného hnojiva zostane na povrchu zeminy, kde sa bude ešte 14 dní postupne rozkladať, a tak rastlinu stále vyživovať.
Ak by sa vám zdalo, že vaša paprika potrebuje ešte viac prihnojiť, alebo že ju napadli škodcovia alebo nejaká choroba, nemusíte sa báť častejšieho použitia Hnojíka. Aj keď na druhej strane to s hnojením netreba preháňať. Platí pravidlo – obzvlášť u škodcov pri postreku – radšej menej a častejšie.
Tak ako väčšina rastlín, aj paprika môže trpieť rôznymi chorobami a škodcami.
Môže to byť vädnutie papriky spôsobené hubovitou fuzariózou; stolbur , ktorý prenášajú cikády a za zdroj infekcie sa najčastejšie považuje pupenec roľný a ďatelina lúčna; suchá škvrnitosť zapríčinená neharmonickou výživou, pri nedostatku vápnika, nedostatkom vlahy v období intenzívneho rastu plodov a prehnojenia dusíkom a draslíkom.
Papriku môžu napadnúť aj biela, šedá a fytoftorová hniloba.
Papriku ohrozujú aj škodcovia, najmä vošky, molice, strapky, roztočce, slimáky a hraboše .
Okrem toho môže papriku potrápiť aj slnečný úpal , ktorý vzniká napríklad aj pri výsadbe sadeníc počas horúceho slnečného počasia. Príčinou však môže byť aj náhla zmena počasia, kedy sa po niekoľkých zatiahnutých dňoch náhle oteplí a svieti prudké slnko.
Na ceste za našou chutnou paprikou nás teda môže stretnúť niekoľko nepríjemností. Výhodou použitia nášho hnojiva na papriku je okrem iného aj v tom, že posilňuje imunitu rastlín, a tak im pomáha zdolať choroby. Repelentný účinok Hnojíka zase pomáha paprike zbaviť škodcov vďaka Chitínu. Pokiaľ Vás zaujíma, čo to Chitín je a ako účinkuje, môžete si o ňom prečítať tu: https://hnojik.cz/chitin/ . O tom, ako používať Hnojík u rastlín napadnutých škodcami píšeme v tomto článku: https://hnojik.cz/aplikace-hnojiva/ .
Papriku môžete hnojiť všetkými bežnými spôsobmi. Na list, spoločne so zálievkou i zapracovaním hnojiva do pôdy. Použite spôsob, ktorý Vám je najbližší. HNOJÍK sa dá použiť aj v závlahovom kvetináči, hrantíku. Kvapalné hnojivo alebo výluh z HNOJÍKA je možné aplikovať aj na list s pomocou záhradného postrekovača. Túto možnosť obľubujú najmä záhradkári, ktorí pôdu okolo paprík zakrývajú textíliou.
Papriku môžete hnojiť všetkými bežnými spôsobmi. Na list, spoločne so zálievkou i zapracovaním hnojiva do pôdy. Použite spôsob, ktorý Vám je najbližší. HNOJÍK sa dá použiť aj v závlahovom kvetináči, hrantíku. Kvapalné hnojivo alebo výluh z HNOJÍKA je možné aplikovať aj na list s pomocou záhradného postrekovača. Túto možnosť obľubujú najmä záhradkári, ktorí pôdu okolo paprík zakrývajú textíliou.
Nemusíte nevyhnutne použiť HNOJÍK, môžete použiť aj iné hnojivá z kategórií
Treba mať na pamäti, že kvapalné hnojivo síce rastlinám pomôže ihneď, ale príliš dlho v pôde nevydrží, a tak treba používať aj pevné hnojivá, ktoré budú papriku dlhodobo zásobovať živinami.
Obvykle je nutné hnojiť od začiatku vegetácie, počas rastu až do kvitnutia a tvorby plodov, aby malo hnojenie papriky potrebný efekt.
HNOJÍK je jediné ekologické organické hnojivo, ktoré okrem živín poskytne paprikám prírodnú ochranu proti škodcom a plesniam. Má neutrálne PH a obsahuje Chitin, z ktorého papriky budú čerpať ďalšie benefity a ich pestovanie bude tak jednoduchšie.
Na dosiahnutie vyššej úrodnosti sa odporúča odtrhnúť prvé kvety, aby mladú rastlinu papriky príliš nevyčerpali. Tým rastlina zosilní a následne prinesie väčšie množstvo kvalitných plodov. Vylamovanie papriky, ako to poznáme pri pestovaní paradajok, nie je potrebné. Je vhodné z porastu odstraňovať rastlinné zvyšky, pretože môžu byť príčinou rôznych chorôb papriky.
Radi experimentujete? O netradičnom pestovaní papriky si môžete pozrieť na videu a je možné sa inšpirovať.
Zdroje informácií: