Vinič hroznorodý: vlastnosti, odrody a vegetačný cyklus
Vinič hroznorodý — od botanickej systematiky cez odrody Vitis vinifera až po vegetačný cyklus, fenofázy plakania, pučania, kvitnutia a pestovateľské zásady.
Vinič hroznorodý: vlastnosti, odrody a vegetačný cyklus
Vinič hroznorodý je fascinujúca liána s bohatou biológiou. Objavte odrody, vegetačný cyklus, fenofázy aj tajomstvo listovej plochy a kvitnutia — všetko pre úspešné pestovanie.
Čo je vinič hroznorodý a prečo sa ho oplatí spoznať
VINIČ HROZNORODÝ
Vlastnosti viniča hroznorodého a jeho vegetačný cyklus
Aby sa človek naučil zaobchádzať s rastlinou vo svoj prospech, musí najprv dokonale spoznať jej biologické vlastnosti, oboznámiť sa s prostredím, v ktorom prebiehal jej dlhodobý vývoj, a zistiť, ako podmienky tohto prostredia na rastlinu pôsobili.
Rod Vitis: botanická systematika a podrody viniča
Čeľaď viničovitých a zvláštnosti jej rastu
Z paleontologických nálezov je zrejmé, že viničovité rastliny rástli v najrozličnejších oblastiach našej planéty. Ich morfologické a fyziologické vlastnosti sa formovali pod vplyvom rozdielnych stanovištných podmienok, či už pôdnych, alebo klimatických, prípadne vplyvom rastlinných spoločenstiev či pôsobením živočíšnych škodcov. V období svojho prirodzeného vývoja podliehali viničovité rastliny prírodnému výberu jedincov na početných stanovištiach. Postupne sa vytvorilo niekoľko druhov rodu Vitis, prispôsobených určitým ekologickým podmienkam. Niektoré základné vlastnosti však majú spoločné.
Rod Vitis delíme na dva podrody. Podrod Muscadinia má len dva druhy a tvorí prechod medzi rodmi Vitis a Ampelopsis. Od ostatných druhov rodu Vitis sa líši tým, že v jednoročných vyzretých výhonoch je dreňový valec neprerušovaný priehradkami. Okrem toho aj tým, že oba jeho druhy majú vyšší počet chromozómov (40) než ostatné druhy rodu Vitis (38). Jeden z jeho druhov, Vitis rotundifolia, ktorý pochádza z juhovýchodnej časti USA, má vysoký stupeň odolnosti proti fyloxére aj hubovým chorobám. Tento druh má niekoľko odrôd, ktoré sa pestujú v najteplejších častiach USA ako stolové ovocie, prípadne aj na výrobu stolových vín. Odrody sa ťažko rozmnožujú odrezkami, pretože prútie zle zakoreňuje. Neznášajú vápno v pôde. Vitis rotundifolia sa zatiaľ využíva len sporadicky na šľachtenie na rezistenciu, pretože pri krížení s európskymi odrodami vznikajú väčšinou neplodné potomstvá a semenáčiky majú vysoké nároky na teplú mikroklímu.
Podrod Euvitis má asi 70 druhov, ktoré pochádzajú z troch areálov rozšírenia. Najväčší počet druhov je zo Severnej Ameriky (americké viniče), menší počet pochádza z Ázie (ázijské viniče) a iba jediný druh z Európy. Európsky vinič, nazývaný aj ušľachtilý vinič, má botanický názov Vitis vinifera. Tento druh (species) má dva poddruhy (subspecies). Je to Vitis vinifera ssp. silvestris (voľne v lesoch rastúci vinič lesný, predchodca dnešných odrôd) a Vitis vinifera ssp. sativa (predstavuje nepreberné množstvo pestovaných odrôd čiže kultivarov európskeho viniča).
Odrody viniča hroznorodého a ich geograficko-ekologické skupiny
Tieto odrody európskeho viniča rozdeľujeme do geograficko-ekologických skupín podľa miesta vzniku. Odrody jednej geograficko-ekologickej skupiny (Proles) majú mnoho podobných vlastností a na podmienky vonkajšieho prostredia reagujú podobným spôsobom. Najstaršou skupinou odrôd je skupina čiernomorská (Proles pontica Negr.), ktorá sa delí na dve podskupiny (Subproles). Podskupina balkánska zahŕňa odrody vzniknuté na Balkánskom polostrove. Vyznačujú sa vysokou plodnosťou, majú väčšinou veľké strapce a stredne veľké bobule. Môžu slúžiť ako stolové odrody na priamy konzum hrozna alebo aj ako muštové odrody na výrobu bielych i červených vín. Väčšinou sú bujného rastu a majú strednú odolnosť proti vymŕzaniu. Ich strapce dozrievajú stredne neskoro až neskoro. Podskupina gruzínska zahŕňa odrody vzniknuté v hlbokých dolinách Kaukazu, ktoré sú väčšinou muštového typu. Majú síce väčší strapec, ale menšie bobule a tenšie prútie, ktoré je pomerne odolné proti zimným mrazom. Potrebujú značnú tepelnú intenzitu, aby ich strapce dozreli. Väčšina z nich má vysoký obsah kyselín v mušte, najmä kyseliny vínnej. Býva u nich aj vyšší obsah trieslovín a prípadne aj dobrá schopnosť hromadenia cukru v bobuliach.
Kolonizačnou činnosťou Grékov a neskôr aj Rimanov sa odrody týchto dvoch najstarších podskupín dostávali pozdĺž brehov Stredozemného mora ďalej na západ a napokon ich rímske légie zaniesli aj do severnejších oblastí Európy. Tam sa tieto odrody stretávali s lesným viničom voľne rastúcim v prírode, a to hlavne v povodí veľkých európskych riek – Rýna, Dunaja, Rhôny, Loiry, Garonny, Adige – kde boli aj vhodné podmienky na rozvoj vinohradníctva. Postupne dochádzalo k samovoľnému kríženiu medzi viničom lesným a odrodami introdukovanými Rimanmi. Vznikali semenáčiky, ktoré boli krížencami medzi odrodami čiernomorskými a lesným viničom. Tie boli lepšie prispôsobené prírodným podmienkam severozápadnej a strednej Európy. Človek medzi nimi vyberal a zavádzal do kultúry také, ktoré javili lepšiu adaptabilitu na nové prostredie vznikajúcich vinohradníckych oblastí, a hlavne tie, ktoré dávali kvalitné víno. Ľudia v týchto oblastiach Európy nehľadali u viniča ovocie na priamy konzum, ale hlavne surovinu na výrobu vína. Tak postupne vznikali nové odrody muštového typu, ktoré zhŕňame do skupiny západoeurópskych odrôd (Proles occidentalis Negr.). Do tejto skupiny patrí väčšina odrôd u nás pestovaných, ako sú: Rizling rýnsky, Burgundské, Sauvignon, Tramín, Cabernet, Merlot a iné. Väčšinou vynikajú menším strapcom s menšími bobuľami, slabším rastom a majú tenšie prútie, ktoré dobre vyzrieva. Sú značne odolné proti zimným mrazom a väčšina z nich dáva kvalitné vína s vysokým obsahom korenistých a vonných látok.
Našim oblastiam najvzdialenejšie sú vinohradnícke oblasti Malej a Strednej Ázie, ktoré majú odrody európskeho viniča s celkom zvláštnymi vlastnosťami. Je to skupina orientálnych odrôd (Proles orientalis Negr.), ktorá má dve podskupiny. Staršia z nich zahŕňa muštové odrody a nazývame ju podskupinou kaspickou (Subproles caspica Negr.). Zaraďujú sa do nej odrody vzniknuté okolo Kaspického mora, ktoré majú hladké listy bez ochlpenia, veľké strapce, bujný rast a vysoké nároky na teplo. V priaznivých podmienkach dávajú veľmi vysoké výnosy. Keď sa do Strednej Ázie rozšíril islam, ktorý zakazuje pitie alkoholických nápojov, museli byť vinice vysadené týmito odrodami vyklčované a nahradené odrodami vyslovene stolového typu s veľkými strapcami a s veľkou bobuľou, ktorá má tuhú dužinu a obsahuje málo muštu, a preto sa na výrobu vína nehodí. Tieto stolové odrody zaraďujeme do maloázijskej podskupiny (Subproles antasiatica Negr.). Majú veľmi bujný rast, vysoké nároky na intenzitu svetla a tepla a vyžadujú závlahu. Väčšina z nich sa do našich podmienok nehodí. Medzi orientálnymi odrodami sú však aj také, ktoré sa dajú pestovať vo všetkých vinohradníckych oblastiach sveta, ako je napríklad veľmi plastická odroda Chrupka. Je to jedna z najstarších odrôd sveta. Tvrdí sa o nej, že ju pestovali už starí Egypťania.
Ako sa vinič stal liánou: vývoj a liánovité vlastnosti
Predpokladá sa, že európsky vinič, podobne ako ostatné viničovité rastliny, bol pôvodne krovitou rastlinou. Rástol najčastejšie na slnečných miestach lesostepi. Jeho význačnou vlastnosťou bola svetlomilnosť, ktorá sa stala hlavným impulzom jeho ďalšieho vývoja. Keď les postupne pohlcoval slnečné miesta lesostepi, krovitý vinič by bol udusil. Nebol prispôsobený na vytváranie hrubého a vysokého samonosného kmeňa, ktorý by niesol jeho korunu na úrovni listových korún ostatných stromov lesa. V tienistom prostredí lesa zápasili kry viniča s nedostatkom svetla. Snažili sa predlžovať svoje letorasty. Preto sa u nich postupne zmenilo pôvodné monopodiálne vetvenie letorastov na vetvenie kombinované – monopodiálno-sympodiálne. Pri pôvodnom monopodiálnom vetvení boli hlavné aj postranné osi rastliny zakončené kvetenstvami. To neumožňovalo nepretržitý rast počas vegetácie. Kombinované vetvenie umožnilo vznik kvetenstva po strane hlavnej osi, ktorá sa mohla nerušene predlžovať. Sympodiálny článok osi rastie tak, že sa jeho vrchol odkloní nabok a v úžľabí vrcholového meristému vznikne ďalší článok. Pôvodný vrchol, ktorý sa odklonil nabok, vytvorí buď kvetenstvo, alebo úponok na zachytenie letorastu na opore. Preto vidíme na jednoročnom vyzretom dreve európskeho viniča, ktorému hovoríme prútie, rozdielne formované články (internódiá). Vždy je jeden článok bez úponka, čo je pôvodné monopodiálne vetvenie, a potom sú dva články s úponkom alebo kvetenstvom, čo je neskôr vyvinuté vetvenie sympodiálne.
Jeden článok bez úponka a dva s úponkom tvoria trojčlen. Trojčleny sú morfologickou jednotkou vetvenia, ktorá má svoj rastový rytmus. Článok bez úponka je najkratší, potom nasleduje stredne dlhé sympódium a nakoniec najdlhší článok, čo je druhé sympódium. Tento rytmus sa opakuje po celej dĺžke prútia.
Len čo sa zmenil spôsob vetvenia, bol letorastom umožnený nepretržitý rast počas vegetácie a z kra viniča sa stala liána (popínavá rastlina). Rýchle predlžovanie zvislo postavených osí umožnilo viniču vyšplhať sa po okolitých stromoch až do najvyšších vrcholcov ich korún a tam vystaviť svoje listy plnému svetelnému pôžitku. Rýchly rast letorastov viniča je nutný na to, aby vinič nebol potlačený mohutnejšími drevinami okolitého lesa. Spolu s premenou na liánu sa vo viniči vyvinula a silne zakotvila jeho ďalšia dôležitá vlastnosť – polarita čiže apikálna dominancia. Prejavuje sa rastovou prevahou letorastov vyrastajúcich z očiek postavených blízko vrcholovej časti. Súčasne sa prejavuje zábranou pučania očiek na báze dlhých, zvislo postavených výhonov. Z bazálnych očiek môžu narásť letorasty, ale zostávajú krátke a v nasledujúcich rokoch skoro odumierajú, a tým sa vetvy viniča rýchlo vyholievajú.
Ako dôsledok liánovitého vývoja vznikol u viniča veľký koreňový systém, ktorý vplyvom polarity prerastá hlboko do spodných horizontov a obopína veľký pôdny priestor. Korene viniča neslúžia len na príjem a vedenie vody a minerálnych látok, ale sú dôležitým orgánom na ukladanie zásob. Slabá nadzemná konštrukcia liány sa môže ľahko zničiť. Potom plní koreňový systém funkciu pohotovostnej zásoby živín na rýchlu regeneráciu nadzemnej časti. Korene majú veľkú životnosť a bez nadzemnej časti vydržia v nepoškodenom stave až 5 rokov. Pretože vinič hroznorodý nevytvára adventívne očká tam, kde počas rastu letorastu nevzniklo kolienko s očkom, nemôže z koreňového systému vyrásť nová rastlina, pokiaľ sa na ňom nezachovala časť nadzemnej byle so spiacimi očkami.
Okrem koreňového systému je časť zásobných látok uložená aj v prútí, hlavne v kolienkach (nodoch), a to v ich priehradke (diafragme), ktorá v tomto mieste predeľuje dreňový valec a spevňuje stavbu prútia. Zásobné živiny v kolienkach slúžia na rýchle vypučanie očiek a na počiatočný rast letorastov. Viničovité rastliny sú teplomilné. Vyznačujú sa vysokým tepelným prahom, čo znamená, že začínajú pučať až pri pomerne vysokej priemernej dennej teplote. U európskeho viniča je na to potrebná priemerná denná teplota 10 °C. Tú označujeme ako aktívnu teplotu alebo aj vegetačnú nulu pre Vitis vinifera. Pôvodným stanovišťom európskeho viniča sú lužné lesy v povodí veľkých riek. Listnaté stromy lužných lesov majú podstatne nižšiu vegetačnú nulu než teplomilný vinič, a preto sa skôr olistia. Aby sa vetvy liány nedostali do trvalého zatienenia, vyvíjajú sa letorasty po vypučaní očiek s prekotnou rýchlosťou. Snažia sa najprv rozložiť po obvode koruny listnáča. Na to je potrebná značná zásoba živín z minulého vegetačného obdobia, ktorá je uložená v koreňoch a neďaleko pučiacich očiek. Súčasne je nutný dostatok vody v pôde, na ktorú je vinič zjari náročný.
Liánovitý rast umožnil viniču rozvíjať letorasty pri plnom svetelnom pôžitku na korunách okolitých lesných stromov. Tým sa vytvorila mohutná koruna na vrcholovom konci a mohutný koreňový systém na konci bazálnom. Takýto vývoj silne kontrastuje s veľmi úspornou stavbou kmeňa a vetiev, ktoré sprostredkúvajú spojenie medzi oboma pólmi, často veľmi vzdialenými. Zatiaľ čo väčšina drevín spotrebuje veľké množstvo živín na stavbu pevného kmeňa a vetiev, vinič sa prispôsobil tomu, aby mohol vytvoriť svoju korunu pri minimálnej potrebe živín na stavbu tela. Zníženie hmotnosti nadzemných častí je nutné preto, aby sa liána udržala na vrcholcoch pomerne tenkých vetiev stromov, kde sú jej listy najlepšie osvetľované. Okrem nízkej mernej hmotnosti nadzemných orgánov viniča k tomu prispieva aj pevný záchytný systém úponkov.
Nízku mernú hmotnosť nadzemných orgánov viniča umožňuje anatomická stavba pletív. Vnútornú časť letorastov zaberá dreň, ktorej bunky zavčasu korkovatejú a napĺňajú sa vzduchom. Len čo sa vinič pevne uchytí svojimi úponkami na opore, na starnúcom kmeni a vetvách sa odlučuje borka. Borka, ktorá obsahuje mechanické pletivá, vysychá a opadáva. Pletivá jednotlivých orgánov sú stavané z pomerne veľkých buniek a majú početné a veľké medzibunkové priestory. Dosahuje sa tak rýchla výmena plynov a nízka hmotnosť. Drevná časť obsahuje cievne zväzky veľkého priemeru, uspôsobené na rýchle prúdenie vody a živín v tenkých kmeňoch a vetvách. V zimnom období sú cievne zväzky naplnené vzduchom, a tým je dosiahnuté odľahčenie celej kostry vetvenia. Všetky silne rozvetvené a pre ďalší vývin viniča nepotrebné časti koruny odumierajú, vysychajú a ich pletivá sa napĺňajú vzduchom, aby boli čo najľahšie.
Fyziológia a životné pochody viniča hroznorodého
Pre vinič hroznorodý je charakteristický intenzívny priebeh životných dejov. Jeho listy majú pomerne veľkú listovú čepeľ, ktorá býva bohato členená, aby sa dosiahlo optimálne postavenie vzhľadom na dopad slnečných lúčov. Čepeľ má intenzívne členenú nervatúru, čo umožňuje rýchly prívod vody a odvod asimilátov. Jej pletivá obsahujú tiež značné množstvo chlorofylu. Mohutná asimilačná činnosť je zdrojom plastických látok využívaných na energický rast letorastov, rýchly vývoj plodov a ich bohaté zásobenie cukrami. Tým sú plody lákavé pre vtáctvo, ktoré roznáša semená do ďalekého okolia.
Mohutná asimilačná činnosť súvisí aj so značnou energiou dýchania. Dýchací kvocient viniča hroznorodého je nízky a tvorí sa veľké množstvo organických kyselín (okolo 3,5 %). Prevláda kyselina jablčná hlavne v chladnejších podmienkach rastu a pri nižšej intenzite svetla v listovej korune, čo sa negatívne prejavuje na kvalite plodov aj v kultúre pestovaného viniča, keď sú kry zatienené alebo zahustené. Na intenzívny priebeh životných dejov je nutná rýchla a výdatná vodná prevádzka vnútri pomerne slabých a dlhých kmeňov a vetiev. Aby mohla byť voda dopravená vo veľkých množstvách úzkym prierezom kmeňa liány do veľkých výšok, vyvíja sa v koreňovom systéme vysoký koreňový vztlak. Súčasne má bunková šťava vysoký osmotický tlak a energická transpirácia listovej plochy vytvára mohutný transpiračný prúd.
Premena viniča na liánu bola umožnená hlavne vďaka jeho progresívnym biologickým vlastnostiam a značnej prispôsobivosti podmienkam okolitého prostredia.
Životné deje viniča vo vzťahu k podmienkam prostredia
Vinič hroznorodý opakuje každoročne svoj vegetačný cyklus tak ako všetky trváce rastliny. Jeho priebeh je v súhrne vždy rovnaký. Avšak jednotlivosti prechodu vegetačnými fázami sú veľmi odlišné a úzko súvisia so stanovištnými podmienkami, priebehom počasia, pohybom živín v pôde a hlavne s pestovateľskými zásahmi. Vegetačný cyklus viniča má tri obdobia: rast, vyzrievanie, pokoj. Každé obdobie sa delí na jednotlivé fenofázy. Fenofázy rastu sú plakanie, pučanie, predlžovací rast, kvitnutie a rast bobúľ. Fenofázy vyzrievania sú zrenie strapcov a dreva letorastov a prirodzený opad listov. Fenofázu pokoja možno rozdeliť na začiatok dormancie zimných očiek, výstup z dormancie a vynútený pokoj. Každoročným pozorovaním vegetačných zmien na viniči sa zaoberá fenológia viniča hroznorodého.
Plakanie a pučanie viniča: prvé jarné fenofázy
Fenofázy plakania a pučania
Činnosť cievnych zväzkov, ktoré boli cez zimu naplnené vzduchom, sa obnoví až na jar. Nevyhnutné množstvo vody sa v zimnom období odovzdáva v nadzemnej časti od bunky k bunke. Tento pomalý postup vody nie je schopný zabrániť vysychaniu nadzemnej časti v suchých a veterných zimách, a preto môže dôjsť k nadmernému vyschnutiu kmeňov či ramien krov a k ich prasknutiu. Zvlášť vtedy, keď boli v zimnom období zmladzovacím rezom nanesené na staré drevo veľké rezné rany. Až po oteplení pôdy na 5 – 6 °C dochádza k prvým biochemickým zmenám v koreňoch viniča, načo nasleduje rast koreňových vláskov, čo sa pri oteplení pôdy na 8 – 10 °C v okolí hlavnej časti koreňového systému prejaví navonok tým, že z rezných rán na dreve začne vytekať miazga. Tomuto prejavu hovoríme plakanie viniča.
Plakanie sa prejaví na čerstvých rezných ranách. Na starých rezných ranách sa už neprejavuje, pretože nemajú cievne spojenie s fungujúcim cievnym systémom. Najviac miazgy vyteká z rán blízkych ku koreňom a tam, kde je priame spojenie s hlavnými ťahmi cievnych zväzkov. Na rezných ranách sa miazga postupne koncentruje a pôsobením baktérií a húb vzniká sliz, ktorý cievne zväzky upchá a výtok prestane. Niekedy sa stáva, že silným výtokom miazgy sú vymáčané očká krátkych čapíkov tak silno, že nevypučia. Za čas plakania môže z jedného kra vytiecť 0,1 – 5 l miazgy. Jej zloženie nie je stále. Na začiatku plakania má len malý obsah sušiny (0,07 %), takže prevažne ide len o vodu prijatú koreňmi. Neskôr sa sušina zvyšuje (max. 0,4 %). Sušinu tvoria asi z troch štvrtín organické látky a z jednej štvrtiny minerálne látky, z ktorých prevažuje vápnik a draslík. Okrem toho obsahuje miazga aj rastové látky – fytohormóny. Ich pomer závisí od podpníka, na ktorý je odroda naštepená. Rozdiely vo fytohormonálnom zložení spôsobované rôznymi podpníkmi majú hlboký vplyv na procesy látkovej výmeny, ktoré ovplyvňujú rast aj plodnosť naštepených odrôd a premietajú sa až do kvality plodov aj vyrobeného vína.
Ďalšie jarné otepľovanie vyvoláva pučanie očiek, ktoré boli počas fenofázy plakania dôkladne presýtené miazgou. Termín pučania závisí od priemernej dennej teploty vzduchu a od reakcie jednotlivých odrôd viniča na túto teplotu. Každá odroda má vlastný tepelný prah, t. j. priemernú dennú teplotu vzduchu, pri ktorej vypučí. Závisí to aj od postupu otepľovania zjari. Pre európsky vinič hroznorodý bola medzinárodne prijatá ako vegetačná nula priemerná denná teplota 10 °C. Len pri podrobných štúdiách sa používa pre každú odrodu vlastný tepelný prah, ktorý sa mení podľa jednotlivých stanovíšť v závislosti od chodu tamojšej klímy.
Množstvo zjari vypučaných očiek sa riadi jednak vplyvmi prostredia (zásoba prijateľnej vody a živín, zimné poškodenie mrazom), jednak množstvom všetkých očiek ponechaných po reze na kri viniča. Na nerezaných kroch vypučí z celkového počtu očiek len asi 20 – 50 %. Ak sa kry viniča pestujú vo vinici v obmedzenom tvare, potom donútime k vypučaniu väčšinu očiek na prútí odrezaním väčšej časti odplodených vetiev. Ak sme na slabo rastúcom kri ponechali mnoho očiek, potom tiež všetky nevypučia. Naopak, ak bolo na silno rastúcom kri ponechaných málo očiek, vypučia nielen očká na prútí, ale aj mnoho spiacich očiek umiestnených na starom dreve. Vznikne tak mnoho neplodných letorastov, ktorými by sa ker zbytočne zahusťoval, keby sme ich pri podlome neodstránili. Vinič má teda určitú samoregulačnú schopnosť, pokiaľ ide o vypučanie očiek, prípadne nasledujúcu bujnosť rastu.
Očko viniča sa skladá z niekoľkých púčikov. Sú to obvykle jeden púčik hlavný a dva vedľajšie. Zjari pučia väčšinou len hlavné púčiky. Ak dôjde k ich poškodeniu mrazom, vypučia púčiky vedľajšie, ktoré sú plodné len u niektorých odrôd. Ale aj na kroch, na ktorých bolo pri reze ponechaných príliš málo očiek, vypučia nielen hlavné, ale aj vedľajšie púčiky. Tým by sa kry nadmerne zahustili, a preto sa letorasty z vedľajších púčikov pri podlome odstraňujú. Pučanie sa urýchli, ak je v pôde dostatok vody a dusíka, ktoré pučanie podporujú podobne ako zvýšenie teploty.
Pučanie je autonómny prejav a dochádza k nemu len na tých častiach kra, ktoré sú v dosahu pôsobenia potrebnej teploty. Ak vysadíme ker viniča mimo skleníka a zavedieme jednu jeho vetvu do skleníka, potom táto časť kra pučí v teplom vzduchu skleníka podstatne skôr a dôjde k urýchleniu aj ostatných fenofáz. Teplota má značný vplyv na životné deje viniča.
Vlastnému vypučaniu očiek, ktoré sa navonok prejaví prasknutím obalov očka a nárastom letorastov, predchádza rast skrátenej osi vnútri očka. Pri tomto raste vnútri očka sa na vrcholčeku skráteného zárodku budúceho letorastu vytvárajú ďalšie základy článkov a budúcich listov. Tým sa skrátená os predlžuje a zároveň s ňou sa predlžuje aj strapina budúceho kvetenstva a pribúda na nej zárodkov kvietkov. Teda už pred vypučaním očka v ňom prebieha predlžovací rast hlavnej osi aj osí kvetenstva za súčasnej dodatočnej diferenciácie kvietkov na osiach kvetenstva. Je v záujme pestovateľa viniča, aby tento dôležitý pochod dodatočnej diferenciácie podporoval, a tým získal strapce s veľkým počtom bobúľ, a teda aj s veľkou priemernou hmotnosťou jedného strapca. Dodatočná diferenciácia prebieha priaznivo pri dostatku vody a živín, hlavne dusíka v pôde. Záleží však na zaťažení krov plodnými očkami. Na kroch preťažených, kde bolo po reze ponechaných priveľa očiek, je konkurencia medzi založenými kvetenstvami príliš veľká a kvetné metliny potom zostávajú malé.
Predlžovací rast letorastov a funkcia listovej plochy viniča
Fenofáza predlžovacieho rastu
Po vypučaní očiek rastú letorasty najprv pomaly. Ich hmota sa tvorí zo zásob uložených hlavne v koreňovom systéme. Až po nástupe teplejšieho počasia sa rast letorastov zrýchľuje a súčasne po prvý raz odtekajú asimiláty z novo vytvorených listov. Asimiláty majú presne naznačený smer toku a miesta ukladania. Spotrebúvajú ich delivé pletivá, ktoré produkujú fytohormón auxín. Ten im naznačuje smer prúdenia.
Listy viniča hroznorodého narastajú spočiatku pomaly. Ich plocha sa zväčšuje o 2 – 8 cm² denne. Potom každý list prechádza obdobím maximálneho rastu, keď sa jeho plocha zväčší o 8 – 20 cm² za deň. V konečnej rastovej fáze sa jeho rast opäť spomalí. List rastie najviac v čase, keď zaujíma 5. – 7. miesto od vrcholčeka letorastu. Listová čepeľ sa zväčšuje počas 25 – 35 dní. Do polovice svojej konečnej veľkosti narastá list za 15 – 18 dní od času objavenia sa na vrcholčeku letorastu. Do začiatku kvitnutia máva letorast 7 – 8 listov s nadpolovičnou veľkosťou a po odkvitnutí to býva obvykle už 10 – 12 listov. To teda znamená, že počas kvitnutia narastá súčasne aj rýchlo plocha listových čepelí. Rýchlosť rastu listov závisí predovšetkým od teploty (optimum je okolo 28 – 30 °C). Hrúbka listov závisí od ich osvetlenia a od rýchlosti predlžovania letorastu. Listy celý deň priamo oslnené sú hrubšie, majú veľmi predĺžené bunky palisádového parenchýmu a v nich je aj väčšie množstvo chloroplastov. To znamená, že majú väčšiu asimilačnú výkonnosť. Listy rastúce v tieni sú tenké a majú menšie množstvo chlorofylu aj menšie množstvo prieduchov. Radikálnym skrátením letorastov je možné získať hrubšie listy s veľkou listovou čepeľou, ktoré intenzívnejšie asimilujú. To sa využíva pri pestovaní viniča v skleníku alebo pri spôsobe vedenia viniča Vertiko.
Intenzita fotosyntézy je rôzna podľa odrôd. Vysokú intenzitu na jednotku plochy listu majú Tramín, Zweigeltrebe, Rizling rýnsky a ďalšie. Pomerne nízku intenzitu má Müller Thurgau. Odtok asimilátov z mladých listov viniča hroznorodého začína, keď list dosiahne asi 30 % svojej konečnej veľkosti. Pritom doňho v tomto období ale prúdia aj asimiláty z iných listov. Prítok asimilátov do listu sa zastavuje, len čo list dosiahol asi 50 % svojej konečnej veľkosti. Od tohto času sa z neho premiestňujú asimiláty do ostatných častí viničového kra, a to v závislosti od jeho postavenia na letoraste. Asimiláty odchádzajú z viničových listov čiastočne ihneď a čiastočne v neskorších termínoch, čo závisí od vonkajších podmienok. Čím sú podmienky vhodnejšie, tým je odtok rýchlejší. Asimiláty sa pohybujú v cievnych zväzkoch viniča rýchlosťou 27 – 30 cm za 1 hodinu. Prúd asimilátov zo spodných listov smeruje ku kvetenstvám a ku koreňovému systému. Z listov situovaných od kvetenstva smerom k vrcholčeku letorastu smerujú asimiláty k delivým pletivám na vrcholčeku letorastu, aby bol zabezpečený predlžovací rast letorastov. Oblasť, v ktorej sa delí prúd asimilátov smerom ku koreňom alebo smerom k vrcholčekom, nie je pevne fixovaná, ale počas rastu letorastov sa neustále posúva smerom k vrcholčekom letorastov. Tak postupne pribúda listov, ktoré vysielajú svoje asimiláty k strapcom a ku koreňovému systému. V čase pred kvitnutím prúdia asi z 5 listov asimiláty smerom ku koreňom, po odkvitnutí to je asi 8 listov, v čase hlavného rastu bobúľ prúdia do strapcov a ku koreňom asimiláty asi z 10 listov, v čase zmäkania bobúľ z 13 listov a v čase vyzrievania strapcov zo 17 listov. Podľa toho môžeme povedať, že listy spodných dvoch tretín letorastu majú význam hlavne pre vývin bobúľ, a teda aj pre hmotnosť strapca, kým listy vrchnej tretiny letorastu majú hlavne vplyv na kvalitu úrody.
Ďalšou dôležitou funkciou listov viniča je výpar vody – transpirácia. Závisí od stanovištných podmienok a od odrody. Vplyv stanovištných podmienok sa odráža na stave prieduchov listov. V jarných mesiacoch, do obdobia kvitnutia, prebieha transpirácia tak, že sa jej intenzita v dopoludňajších hodinách postupne zvyšuje a dosahuje maximum asi o 13. hodine. Potom zase klesá k minimu vo večerných hodinách. Transpiračná krivka určujúca intenzitu transpirácie na jednotku plochy listu je v tomto čase jednovrcholová. V období po odkvitnutí viniča, keď nastúpia vyššie denné teploty, môžeme pozorovať útlm transpirácie v poludňajších hodinách. Transpiračná krivka sa mení na dvojvrcholovú s jedným maximom okolo 11. hodiny a s druhým okolo 15. hodiny. V období zmäkania bobúľ a zrenia strapcov je intenzita transpirácie podstatne nižšia než v období hlavného rastu, a tým sú aj rozdiely v jej intenzite počas dňa menšie. Poludňajší útlm transpirácie znamená aj zníženie alebo zastavenie fotosyntézy. Tento výpadok produkcie cukrov sa negatívne odráža na raste bobúľ, koncentrácii cukrov v nich aj na vyzrievaní dreva. Môžeme to pozorovať v suchých a veľmi teplých letách. Poludňajší útlm činnosti listov sa dá odstrániť zvlhčením povrchu listov a ovzdušia malou dávkou jemne rozstrekovanej vody. Stačí na to závlaha postrekom v množstve 1 – 2 mm vody alebo ešte lepšie hmlenie zvlášť nízkymi dávkami vody. Intenzita asimilácie môže stúpnuť až o 30 %, a tak sa dajú získať strapce s vyšším obsahom cukrov.
Denný výpar vody z jedného viničového kra závisí od jeho tvaru a od odrody, prípadne od hustoty jeho olistenia. Pri vedení na hlavu sa denne z jedného kra vyparia 2 – 3 l vody. Pri rýnsko-hesenskom vedení 3 – 5 l a pri vysokom vedení 4 – 12 litrov vody. Výpar závisí aj od vlhkosti pôdy. Vzhľadom na hustotu olistenia je výpar vyšší u Tramínu, Burgundského modrého, Burgundského bieleho. Stredne veľký u Müller Thurgau, Frankovky, Portugalského, Rizlingu vlašského. Nízky výpar majú Rizling rýnsky, Leánka, Veltlínske zelené. V jarnom období sa výpar riadi viac vlastnosťami odrody. Väčšia intenzita sa tu prejavuje u západoeurópskych odrôd. V letných mesiacoch rozhoduje viac hustota olistenia.
Medzi intenzívne prejavy životných pochodov vo viniči patrí aj dýchanie listov, ktoré je najväčšie u mladých listov. Je tiež vyššie u štepených krov než u krov pravokoreňových a stúpa s veľkosťou tvaru kra. Aj prihnojenie viniča bórom vyvoláva vyššiu intenzitu dýchania. V listovej korune toho istého kra je vyššia intenzita dýchania hlavne u listov zatienených, ktoré pri tomto pochode produkujú najviac kyseliny jablčnej. Preto by mal mať pestovateľ záujem na tom, aby bolo čo najviac listov priamo oslnených.
Zálistky (fazochy) a ich vplyv na cukornatosť hrozna
V období pred kvitnutím a hlavne po ňom sa začnú na letorastoch objavovať osi druhého rádu – zálistky (fazochy). Vyrastajú v pazuche každého hlavného listu. Ich morfologická a anatomická stavba sa nijako neodlišuje od hlavných letorastov, majú iba menšie rozmery. Zálistky rastú intenzívne hlavne pri krátkom reze a pri malom zaťažení krov plodnými očkami alebo pri vyššej vlhkosti pôdy a nadbytku dusíka. V strednej časti vzpriamených letorastov narastajú zálistky dlhšie, ak je zachovaný vrcholček letorastu. Po odstránení vrcholčeka narastajú zálistky najviac vo vrcholovej časti letorastu. Ak letorasty visia k zemi, narastajú zálistky len slabo. Pri oblúkovitom ohnutí letorastov s nícou vrcholovou časťou vyrastajú zálistky so zvýšenou intenzitou na vrcholčeku oblúka.
Zálistkové listy majú vyššiu intenzitu asimilácie, transpirácie aj dýchania než hlavné listy. Asimiláty z nich začínajú odtekať pri 40 % konečnej veľkosti a pri dosiahnutí 65 % konečnej veľkosti sa do nich zastavuje prítok asimilátov. Asimiláty z fazochových listov sa transportujú buď do vyššie položených listov fazocha, alebo putujú po hlavnej osi do kvetenstiev či strapcov položených na nej. Nikdy nie sú transportované do vrcholčeka hlavného letorastu alebo ku koreňom či listom hlavného výhonu. Táto špecializácia v transporte asimilátov z fazochových listov ide tak ďaleko, že asimiláty z fazochov situovaných po ľavej strane hlavnej osi sú transportované do strapcov vyrastajúcich na tejto strane hlavnej osi a z fazochov na pravej strane zase len do strapcov na tejto strane osi. Toto zistenie množstva a smeru transportu asimilátov z fazochov sa využíva pri ošetrovaní listovej plochy krov viniča. Fazochy narastajúce v spodnej polovici letorastov sa vylamujú pri intenzívnych spôsoboch pestovania viniča. To preto, že príliš zahusťujú listovú zónu okolo strapcov a v čase zrenia strapcov sú listy týchto fazochov už zostarnuté a málo výkonné. Fazochy vo vrchnej časti letorastov sa zaštipujú za 3. až 4. listom, aby sa využila produkcia asimilátov v týchto listoch a smer ich transportu k strapcom. Vedie to k zvýšeniu cukornatosti hrozna.
Rez viniča a optimalizácia listovej plochy pre kvalitu úrody
Celková listová plocha kra je veľmi dôležitou zložkou tak pre tvorbu úrody, ako aj pre jej kvalitu a pre zakladanie kvetenstiev, vyzrievanie dreva a rast koreňov aj zásobných látok v nich. Listová plocha voľne a bez rezu rastúcich krov sa vytvára inak než listová plocha krov rezaných. Pri voľnom raste kra sa zjari veľmi rýchlo vytvorí veľká listová plocha, pretože na kri vypučí veľký počet očiek. Jednotlivé listy zostávajú malé a majú veľký obsah sušiny. Na veľmi krátko rezaných kroch a s malým zaťažením plodnými očkami síce narastajú dlhé letorasty s veľkými listami, ale celková listová plocha sa zväčšuje pomaly a zväčšovanie trvá dlhý čas. Veľká listová plocha nerezaných krov spôsobí svojou intenzívnou fotosyntézou na začiatku vegetácie zvýšenie cukru v koreňoch, a tým rýchlejšie prijímanie minerálnych živín, najmä draslíka, v porovnaní s krami krátko rezanými. V ďalších fázach vegetácie sa u nerezaných krov značne zahustí listová plocha, čo sa negatívne odrazí na vývoji krov. Rezom krov neregulujeme len úrodu, ale aj tvorbu listovej plochy a jej osvetlenie a ďalej pomer medzi listovou plochou a úrodou, ktorý je veľmi dôležitý pre kvalitu plodov. Preto je nutné voliť správne zaťaženie krov plodnými očkami. Zaťaženie sa pohybuje medzi 6 – 12 očkami na m² pôdneho povrchu vinice. Tým sa dá vyprodukovať aj optimálna pokryvnosť olistenia, ktorá sa má pohybovať okolo 2. To znamená, že na 1 m² povrchu pôdy vinice pripadajú 2 m² listovej plochy krov viniča.
Ani pri optimálnej pokryvnosti olistenia nie sú všetky listy priamo osvetlené slnkom. Ploche listov priamo osvetlených slnkom hovoríme solárna listová plocha a jej veľkosť sa pri moderných spôsoboch vedenia pohybuje okolo 30 – 35 % z celkovej listovej plochy. Vo zvyšovaní solárnej listovej plochy vhodným rozmiestnením letorastov je stále ešte skrytá rezerva dosahovania dobrých úrod pri vysokej kvalite hrozna, ako ukazujú najnovšie spôsoby vedenia a rezu viniča.
Listová plocha slúži na tvorbu úrody a načerpanie zásob plastických látok do koreňového systému. Pri pestovaní viniča nemožno sa usilovať len o vytvorenie veľkej listovej plochy, ale aj o jej maximálne oslnenie. Ale ani veľká a oslnená listová plocha nemusí vždy znamenať vysokú produktivitu asimilácie. Čím väčšia listová plocha pripadá na jednotku úrody hrozna, tým nižšia býva produktivita asimilácie, pretože vyrobené asimiláty neodchádzajú dosť rýchlo do centier spotreby a určité nahromadenie asimilátov v listoch spomaľuje tvorbu ďalších. Preto môže zvýšené využitie listovej plochy úrodou hrozna často viesť k zvýšeniu jej produktivity. Najmarkantnejšie sa to prejavuje pri používaní dlhého rezu na ťažne. Na ťažňoch sa zvyšuje počet aj veľkosť strapcov a rast sa trochu brzdí v porovnaní s rezom na dvojočkové čapíky. Tým sa upraví pomer medzi úrodou a listovou plochou v prospech strapcov. V listoch sa potom objaví vyšší obsah chlorofylu a ich produktivita sa zvýši. Zvýšenie úrody dosiahnuté dlhým rezom na ťažne neznižuje jej kvalitu, ak nie je prekročený optimálny počet očiek na jednotku plochy vinice.
Zakladanie kvetenstiev viniča: teplota, svetlo a veľkosť strapcov
Fenofáza kvitnutia
Kvitnutie je krátke obdobie vegetačného cyklu, ktoré je náročné na ustálené a teplé počasie. Najvhodnejšie je, ak v našich vinohradníckych oblastiach prebehne v prvých dvoch dekádach júna. V tretej dekáde júna nastupuje u nás obvykle ochladenie s vyššou zrážkovou činnosťou. Ak vinič kvitne v tomto období, býva kvitnutie sprevádzané defektmi v opeľovaní a oplodňovaní a kvetné metliny potom bývajú osadené bobuľkami len riedko alebo sú dokonca spŕchnuté.
Kvetné metliny, na ktorých sa počas fenofázy kvitnutia rozvíjajú kvietky, vznikajú ako nepatrné základy kvetenstva v očkách letorastov o rok skôr, než ku kvitnutiu dôjde. Tomuto pochodu hovoríme zakladanie (iniciácia) kvetenstva. Podľa súčasných poznatkov prebieha zakladanie kvetenstva vo veľmi úzkej závislosti od intenzity osvetlenia a od teploty. Ak pozorujeme rast letorastov viniča, vidíme, že sa z vrcholového súboru listov postupne oddeľujú lístky, ktoré sa rozvíjajú a narastajú. Tým, že narastá vrcholček so súborom novo sa tvoriacich lístkov, vzďaľuje sa postupne lístok, ktorý sa od vrcholčeka oddelil, od vrcholového súboru a narastá v list. V čase, keď sa lístok od súboru oddelí, nesie už v pazuche základ zimného očka. V ňom je vytvorená kratučká os budúceho letorastu, ktorá vyrastie po vypučaní očka v budúcom roku. Na tejto osi sú základy dvoch spodných listov. Keď sa list s očkom vo svojej pazuche vzdiali od vrcholčeka tak, že zaujíma 7. – 8. miesto počítajúc zhora, je už os budúceho letorastu v priľahlom očku dlhšia a nesie 5 – 6 začiatkov listov. V tom čase sa rast osi na čas zastaví a než dôjde k pokračovaniu jeho rastu, vznikne na osi hrbolček, z ktorého sa postupne vytvorí kvetenstvo. Vznik základného hrbolčeka je však podmienený vhodnými svetelnými a tepelnými podmienkami, ktoré jeho vzniku predchádzali. Predpokladá sa, že akceptormi (príjemcami) podnetu vonkajších podmienok na založenie hrbolčeka kvetnej metliny sú základy prvých dvoch listov založených na osi vnútri očka už v čase, keď bol list členom vrcholového súboru listov.
Kvetenstvá sa začínajú zakladať pri teplote 20 °C. K značnému útlmu tohto procesu dochádza pri teplote 40 °C. Najviac kvetenstiev sa zakladá pri teplote 30 °C. Pri zisťovaní nutnej dĺžky pôsobenia tejto teploty počas dňa sa ukázalo, že pri pôsobení 1 hodiny denne sa kvetenstvá nezakladajú. Ak však optimálne teploty pôsobia 4 hodiny denne, založí sa rovnaký počet kvetenstiev, ako keby teplota pôsobila 16 hodín denne. Na založenie kvetenstva však nestačí len teplota, ale zároveň je nutná aj určitá intenzita osvetlenia. Čím vyššia je teplota, tým vyššia musí byť aj intenzita osvetlenia. Pri teplote 25 °C sa dosahuje optimum pri svetelnej intenzite 3600 luxov a pri teplote 30 °C musí byť intenzita osvetlenia vyššia, ak sa má dosiahnuť väčší počet založených kvetenstiev. Stupňovanie intenzity osvetlenia má hlavne význam pri teplote 30 °C, pretože pri tejto teplote vyvolá zvýšená intenzita osvetlenia tvorbu rozmernejšieho základu kvetnej metliny, teda aj väčších strapcov. Schopnosť na založenie kvetenstva nemá rastúce očko dlhý čas. Len čo sa očko posunie na 10. poradie od vrcholčeka letorastu a kvetenstvo v ňom založené nebolo, potom sa už založiť nemôže, aj keď sú podmienky prostredia priaznivé.
Uvedené fakty možno doložiť praktickými poznatkami pri pestovaní viniča v menej priaznivých klimatických podmienkach, kde sa preň musia vyhľadávať zvlášť chránené a teplé polohy s celodenným osvetlením, ktoré sa zlepšuje na prudkých svahoch. V blízkosti obydlia sa vinič vysádza k južným múrom, ktoré sa natierajú nabielo, aby odrážali slnečné lúče. Zlepšenie mikroklimatických podmienok má teda význam nielen pre urýchlené zrenie strapcov, ale aj pre lepšie zakladanie kvetenstiev a pre zlepšenie podmienok odkvitnutia viniča. V našich klimatických podmienkach sa kvetenstvá v očkách viniča zakladajú od polovice mája do konca júla. V tomto období by mala byť listová plocha letorastov, ktoré ponecháme na plodnosť v budúcom roku, dobre oslnená. Ich zatienenie znamená zníženie úrody v budúcom roku. Zatienenie nesmie prichádzať ani od iných predmetov, stromov či budov, ani od iných častí vlastných krov. Preto sa do vinice nesmú vysádzať stromy a solitérne kry viniča sa nesmú vysádzať na miesto, kde nemajú celodenné oslnenie.
Po založení kvetenstva v očku nasleduje postupné vytváranie jednotlivých častí kvetenstva, ktoré nazývame základná diferenciácia kvetenstva. Tento pochod pokračuje asi do polovice augusta, keď sa všetok rast v očkách zastavuje a zimné očká vstupujú do organického pokoja čiže dormancie. V období organického pokoja sa stav začiatkov kvetenstva v očkách nemení. Až koncom zimy a začiatkom jari, keď sa očká plne vymania z endogénneho pokoja (dormancie) a nastupujú do vynúteného pokoja, začne znovu narastať os, základy listov a postupne aj druhá fáza diferenciácie kvetnej metliny naštartuje jej ďalší nárast. Tomuto pochodu hovoríme dodatočná diferenciácia. Pri nej narastá konečná veľkosť zárodku kvetenstva. Táto veľkosť závisí nielen od prílivu vody a živín, menovite dusíka, ale aj od celkového počtu kvetných metlín, ktoré sa na kri viniča vyvíjajú súčasne. Dostatkom vody a dusíka v pôde a pomocou malého zaťaženia kra plodnými očkami sa dajú vyprodukovať veľké základy kvetenstva a neskôr aj veľké strapce pri dobrom odkvitnutí metlín. Záleží však aj na rýchlosti biologických pochodov pri narastaní zárodku osi a pri dodatočnej diferenciácii kvetenstva. Pri rýchlom pučaní, ktoré prichádza v abnormálne teplej jari, narastá os príliš rýchlo a dodatočná diferenciácia kvetnej metliny sa ukončí príliš skoro – strapce zostanú menšie. Pri vleklom pučaní za nižších teplôt prevažujú pochody diferenciácie kvetnej metliny nad rýchlosťou rastu osi a strapce narastú veľké za predpokladu priaznivých podmienok opelenia a oplodnenia.
Kvitnutie viniča: priebeh opelenia a vplyv počasia
Vlastné obdobie kvitnutia je veľmi náročné na priaznivé počasie. Kvietky rozkvitajú hlavne v dopoludňajších hodinách (8 – 11) a pri rozkvete zhadzujú celú čiapočku vytvorenú zo zrastených korunných lupienkov, ktorej spodný okraj sa uvoľní a zdvihne nahor. Po odpadnutí čiapočky za pekného počasia praskajú peľnicové vrecká, ktoré sa otvárajú smerom k blizne. Z nich sa vysype mráčik peľu, ktorý obklopí bliznu. Otvorenie peľníc je ovplyvňované teplotou vzduchu, ktorá sa musí pohybovať aspoň okolo 15 °C. Čím je teplota vyššia a vzduch suchší, tým je otváranie peľníc istejšie. Dážď a vysoká vzdušná vlhkosť bránia otváraniu peľníc. Je to spôsobené tým, že roztrhnutie vonkajšej steny peľnicového vrecka, v ktorom sú peľové zrnká, je založené na zosychaní. Najväčšie percento kvietkov sa opelí vlastným peľom v okamihu, keď praskne peľnicové vrecko a peľ je vrhnutý proti blizne. Len veľmi málo kvietkov sa opelí prenosom peľu vetrom alebo hmyzom. Na blizne sú drobné výrastky – papily, na ktorých sa vytvára hustý lepkavý sekrét. Peľové zrnká uľpené na blizne absorbujú sekrét a začnú pozvoľna napúčať. Ich blana, ktorá ich chráni pred stykom s vonkajším prostredím, sa roztrhne a vyrastá peľové vrecúško. To potom prerastie bliznou, čnelkou a semenníkom k jednému z vajíčok.
Klíčenie a rast peľového vrecúška silne ovplyvňuje teplota. Pri teplote 15 °C vyklíči len nepatrné množstvo peľových zŕn. Pri tejto teplote je rast peľového vrecúška taký pomalý, že prerastie z blizny k vajíčku za 5 – 7 dní. Optimálne klíčenie aj rast peľových vrecúšok prebieha pri teplote 25 – 30 °C, keď peľové vrecúška dosiahnu vajíčka už za niekoľko hodín.
Rast a plodnosť viniča: vzájomný vzťah a samoregulácia kra
Spôsob rastu viniča hroznorodého v prírodných podmienkach zodpovedá možnostiam a potrebe odľahčovania rastlinného tela. Súvisí aj s potrebou intenzívneho osvetlenia, ktoré je pre vývin tejto rastliny základným klimatickým faktorom. Kým sa mladé rastliny viniča, vzniknuté zo semien, nachádzajú v tienistom prostredí lesa, nízka svetelná intenzita podporuje ich predlžovací rast. Letorasty hľadajú vhodnú oporu, aby sa po nej dostali čo najbližšie k svetelnému zdroju. V lesnom tieni a pri zvislom postavení letorastov sa v ich očkách nezakladajú kvetenstvá.
Až keď vinič dorastie do vrcholcov stromov a rozostrie svoje vetvy po povrchu koruny stromu, vyvolá nové prostredie zmeny v stavbe a funkcii orgánov. Zvýšený svetelný pôžitok vyvolá zmenu štruktúry listov. Vznikajú listy hrubšie, s vyššou fotosyntetickou aktivitou, a zväčší sa množstvo ukladaných zásobných látok. To podporuje zakladanie kvetenstiev v oslnených očkách. Nástup plodnosti je súčasne podporovaný zmenou polohy letorastov, ktoré už nesmerujú nahor, ale rozprestierajú sa po korune stromu vodorovne alebo z nej visia nadol. Vodorovne rozložené vetvy začnú plodiť a súčasne sa začnú často rozvetvovať. Množstvo plodov so semenami (potomstvo) a množstvo jednoročných výhonov si začína konkurovať vo výžive. Jednoročné plodonosné letorasty narastajú kratšie a s krátkymi článkami na tenkých osiach letorastov. Čím je rozvetvovanie s pribúdajúcim vekom liány väčšie, tým kratšie zostávajú letorasty. Také krátke letorasty nevyzrievajú pre nedostatok stavebných látok a sú po odplodení odsúdené v zimnom období na zánik pôsobením mrazu, prípadne pôsobením sucha. Vznikajú tak prehustené a postupne odumierajúce poschodia, ktoré úplne vyschnú a napokon sa od liány oddelia odlomením pri silnejších vetroch.
Vinič hroznorodý reguluje každoročne pri jarnom pučaní počet pučiacich očiek v závislosti od podmienok vlhkosti a výživy. Na voľne rastúcej rastline viniča nikdy nevypučia všetky očká, ktoré sa v predchádzajúcom roku vytvorili. Jedna tretina až jedna polovica očiek zostáva na rastline v pokoji. Sú to tzv. spiace očká. Z tejto zásoby spiacich očiek, ktoré sú na starom dreve, sa potom nahrádzajú novými, dlhými výhonmi silne rozvetvené a odumierajúce poschodia. Z niektorého zo spiacich očiek, ktoré je bližšie k vodivým dráham, vyrastá dlhý a bujný letorast, ktorý zaujme výhodné postavenie na dobre osvetlenom mieste a z neho sa potom založí nové rastové poschodie.
Hlavným znakom rastu viniča hroznorodého vo voľnej prírode je postupné odumieranie prehustených a silne rozvetvených rastových poschodí a zakladanie poschodí nových. Na krátkych prírastkoch mohutne rozvetveného rastového poschodia vznikajú len malé a riedke strapce s malými bobuľami. Na novo založených poschodiach, ktoré sú priaznivejšie situované vzhľadom na osvetlenie a sú málo rozvetvené, vznikajú bujnejšie rastúce letorasty a na nich sú aj lepšie vyvinuté strapce. Človek tento jav v prírode skoro odpozoroval a v snahe získať lepšie vyvinuté strapce začal odstraňovať silnejšie rozvetvené vetvy odrezávaním. Dospel postupne k takej technike rezu, že odstraňoval celé vetvy hneď po prvom rozvetvení a ponechával na rastline len úmerný počet nerozvetvených vetiev, teda jednoročných vyzretých výhonov (prútia), ktoré skracoval na vhodnú dĺžku.
U viniča hroznorodého sú rast a plodnosť vo veľmi úzkom vzájomnom vzťahu. Prejavujú sa na tom istom orgáne – na zelenom letoraste, ktorý vyrástol zo zimného očka. Plodnosť každého letorastu je určovaná podmienkami minulého vegetačného obdobia, keď sa vyvíjalo očko, z ktorého letorast vyrástol. Každé očko na prútí je schopné priniesť plodný letorast, ak sa vyvíjalo za vhodných poveternostných podmienok a pri zodpovedajúcom prísune vody a živín. Hovoríme, že potenciálnu plodnosť majú všetky dokonale vyvinuté očká. Ak je počas obdobia, v ktorom sa v očkách letorastov zakladajú kvetenstvá pre úrodu budúceho roka (máj – júl), dostatok pohotových živín, priaznivé počasie a ak sú letorasty dostatočne osvetlené, potom zakladanie kvetenstiev nie je negatívne ovplyvňované množstvom úrody bežného roka za predpokladu, že úroda je úmerná vzrastnosti kra. Preto sa u viniča za priaznivých podmienok nevyskytuje periodicita plodnosti.
