Sadenie stromov a výsadba drevín: kompletný sprievodca od prípravy po povýsadbovú starostlivosť
Ako správne zasadiť strom? Poradíme s prípravou stanovišťa, výsadbovou jamou, kotvením stromov, zálievkou aj povýsadbovou starostlivosťou. Praktický sprievodca pre záhradníkov.
Sadenie stromov krok za krokom
Sadenie stromov je viac než len vloženie sadenice do zeme. Zistite, ako správne pripraviť stanovište, vykopať výsadbovú jamu, ukotviť strom a starať sa o výsadbu v prvých rokoch.
Prečo je sadenie stromov kľúčovým záhradníckym krokom
Technika výsadby drevín na trvalé stanovištia
Výsadba drevín je veľmi dôležitá záhradnícka činnosť. Výsadbou sa začína odborná starostlivosť o dreviny na ich trvalom stanovišti. Výrazne ovplyvňuje ich ďalší vývoj aj prevádzkovú a ekonomickú náročnosť následných pestovateľských opatrení. Je preto veľmi dôležité, aby sa výsadbe venovala dostatočná pozornosť a aby ju vždy vykonávali len kvalifikovaní a dostatočne skúsení odborníci.
Pri výsadbe najprv dochádza k radikálnej redukcii existujúcej koreňovej sústavy, a tým k porušeniu korelačného vzťahu medzi nadzemnou a podzemnou časťou rastliny. Výsledkom je poranenie jedinca a následný stres (tzv. presádzací stres), ktorý zaniká až vo chvíli, keď presadený exemplár poranené či odstránené časti svojho tela úplne nahradí novými.
Keď hovoríme o výsadbe, nemáme na mysli iba vlastný proces sadenia, ale aj rad ďalších sprievodných a rovnako dôležitých aspektov. V širšom zmysle treba výsadbu (zakladanie) drevín chápať ako systém na seba nadväzujúcich operácií, ktoré vedú k úspešnému zakoreneniu a aklimatizácii rastlín na konkrétnom stanovišti a k ich plnej funkčnosti v dlhodobom časovom horizonte. Jednotlivé kroky, ktoré na seba pri výsadbe nadväzujú, sú:
– výber drevín na výsadbu a zabezpečenie ich stanovištných podmienok, – vlastná výsadba drevín, – povýsadbová starostlivosť o nové výsadby.
Vynechanie niektorého z uvedených krokov môže znamenať nielen zvýšenie rizika, že sa dreviny na stanovišti neujmú a neaklimatizujú, ale aj zníženie všetkých dlhodobých funkcií, ktoré od nich očakávame. V krajnom prípade môže znamenať aj úhyn jedinca, či už bezprostredne po výsadbe, alebo počas niekoľkých nasledujúcich rokov.
Technologicky chybne vysadená drevina (vynechaním jedného či viacerých uvedených krokov) vytvára do budúcnosti množstvo problémov, ktoré sa dajú len ťažko predvídať a následne naprávať. A ak to vôbec bude možné, časová a prevádzková náročnosť starostlivosti o ňu sa okrem iného prejaví na zvýšených (či zbytočne vynaložených) nákladoch.
Výsadbu drevín či skupín drevín na trvalé stanovištia možno v praxi uskutočniť niekoľkými spôsobmi. Najčastejším spôsobom je výsadba výpestkov (sadeníc) z okrasných či lesných škôlok. Práve tomuto spôsobu – v mestách a obciach aj vo voľnej krajine – je venovaná celá táto kapitola.
Ďalej možno na trvalé stanovištia vysádzať dreviny vzniknuté v prírode z náletov a koreňových výmladkov, výsevom semien drevín (tzv. sejba), pichaním drevitých odrezkov či pokladaním prútia. Tieto spôsoby výsadby používame len výnimočne a vo veľkej väčšine prípadov iba vo voľnej krajine.
Alternatívne metódy zakladania porastov: semenáčiky, odrezky, výsevy a prútie
Výsadba semenáčikov (náletov) a koreňových výmladkov
Tento spôsob zakladania porastov nájde pri vegetačných úpravách krajiny uplatnenie len výnimočne. Semenáčiky drevín vyzdvihované v prírode totiž spravidla nemajú dobre a dostatočne vyvinutý koreňový systém. Šanca na prežitie na novom stanovišti sa tak znižuje. Rast drevín býva pomalý, často aj deformovaný. Vyzdvihovanie náletov (spontánne semenáčiky do 50 cm výšky), nárastov (spontánne semenáčiky od 50 cm do 120 cm výšky) aj väčších rastlín, rovnako ako koreňových výmladkov (rastliny vzniknuté z adventívnych púčikov na koreňoch niektorých druhov drevín, napr. slivky, osiky), vykonávame pri listnáčoch výhradne v bezlistom stave, teda pred rašením alebo tesne pred opadom či až po opade listov. Pre ihličnany je vhodným obdobím na prenos rastlín z miesta ich vzniku na miesto výsadby jar alebo skorá jeseň. Korene drevín po vyzdvihnutí skrátime nožom alebo nožnicami a čo najskôr vysadíme na trvalé stanovište. Výhodné je vyzdvihovanie rastlín so zemným balíkom. Pri slabo vyvinutom koreňovom systéme sa však balík nemusí vždy podariť vytvoriť. Aj pri semenáčikoch vyrastených na skeletovitých pôdach je tvorba zemného balu nemožná. Povýsadbová starostlivosť o tieto dreviny je rovnaká ako o sadenice predpestované v škôlkach. Pri listnáčoch však s ohľadom na zväčša zle morfologicky vyvinutý koreňový systém odporúčame hlbší komparatívny rez nadzemnej časti. Čím väčšia rastlina, tým hlbší musí byť rez nadzemnej časti rastliny, čo je dôležité pravidlo najmä pri stromoch. Potrebnejšia je aj častejšia a výdatnejšia zálievka a intenzívnejšie odstraňovanie konkurenčných rastlín v ich tesnej blízkosti. Odborne náročnejší je takisto výchovný rez, ktorým sa spevňuje a tvaruje budúca koruna stromu.
Výsadba častí drevín (haluze, prúty, odrezky)
Výsadba haluzí (1 – 2,5 m dlhé osové výhonky s priemerom 4 – 6 cm), pichanie prútov (ohybné, nerozkonárené výhonky s dĺžkou minimálne 1,2 m) a drevitých odrezkov (kratšie osové výhonky s dĺžkou do 40 cm, prípadne až 80 cm) majú svoj význam pri stabilizácii svahov či brehov, na ktorých je prirodzeným procesom vyvinutá alebo rozprestretá kvalitná zemina, v zrážkovo bohatých oblastiach či tam, kde je vysoká hladina spodnej vody. Často sa haluze, prúty a odrezky rýchlorastúcich drevín používajú spoločne s technickými stabilizačnými prostriedkami (drôtené pletivo, betónové rošty, rohože a pod.), do ktorých sa sadia alebo pichajú s cieľom zvýšiť a urýchliť ich protieróznu účinnosť a zároveň vytvoriť prirodzený živý kryt pôdy. Haluze sa sadia do pôdy alebo do vopred vyhĺbených otvorov najmenej do jednej tretiny svojej dĺžky. Rovnako sa postupuje s prútmi. Drevité odrezky sa pichajú tak hlboko, aby na povrch pôdy vyčnievali 1 – 2 očká. Časti rastlín v podobe drevitých odrezkov sa používajú aj na zahusťovanie výsadieb realizovaných škôlkarskými sadenicami. Počet odrezkov pri spevňovaní svahov závisí od druhu, resp. kultivaru dreviny, tvaru a reliéfu pozemku, zámeru a pod. Vo voľnej krajine sa využívajú predovšetkým drevité odrezky rýchlorastúcich a dobre koreniacich drevín (topole, vŕby). Zakladanie drevinových porastov pomocou haluzí, prútov a odrezkov pokladáme za doplnkovú metódu, ktorá nájde uplatnenie najmä na extrémnych stanovištiach a plochách, zamokrených pozemkoch, na brehoch tokov, rybníkov a vodných nádrží.
Priame výsevy semien
Priame výsevy semien sú spravidla úspešné na chudobných substrátoch a na dobre osvetlených stanovištiach, kde nehrozí veľká konkurencia iných rastlín. Na takýchto lokalitách používame napr. zimný výsev drobných semien brezy, jarné výsevy vŕby rakytovej alebo jesenné výsevy javorov. V živnejších pôdach drobné semená v konkurenčnom zápase o svetlo a vlahu s trávami a bylinami podliehajú. Väčšiu úspešnosť tu majú veľké semená, napr. žalude, gaštany, oriešky, orechy. Aj im však treba zabezpečiť dostatok svetla a vody. Praktických skúseností s priamymi výsevmi drevín – stromov a krov – na eutrofných a mezotrofných stanovištiach je zatiaľ v literatúre opísaných málo, hoci sa o to pokúšal celý rad odborníkov. Uplatnenie sejby zostáva do budúcnosti racionálne na degradovaných a výživou chudobných pôdach, v extrémnych reliéfoch terénu bez vegetácie, na kamenistých lokalitách s malou mocnosťou ornice, ktoré treba pedologicky stabilizovať a biologicky oživiť a kde nemožno efektívne využiť výsadbu tradičných záhradníckych či lesníckych sadeníc.
Pokladanie prútia
Voľné pokladanie prútia alebo prútia v podobe hatí (zväzky prútia) a rohoží (koberec z prútia), zo živých jednoročných výhonkov aj starších konárov, sleduje väčšinou rovnaký cieľ ako predchádzajúce zakladacie techniky – rýchle vegetačné spevnenie a oživenie svahov. Používajú sa na to zväčša dobre koreniace a rýchlo rastúce dreviny, najčastejšie vŕby. Po položení na svah sa prúty či rohože zachytávajú pomocou živých vŕbových, ale aj neživých kolíkov, pozinkovaného drôtu či pletiva a zakryjú sa zeminou, aby nedošlo k ich zosunutiu a zároveň sa vytvorili podmienky na úspešné zakorenenie. Hate ako zväzky prútia, najmenej 15 cm hrubé a dlhé až 4 m, musia byť vždy po 50 cm zviazané drôtom. Inštalácia hatí, pokladanie prútia a rohoží sú netradičné, špeciálne biotechnické metódy, ktoré sa využívajú najmä pri revitalizáciách vodných tokov, výstavbe zemných valov, pri stabilizácii čerstvo budovaných zárezových a násypových svahov pozdĺž komunikácií atď.
Výsadba haluzí, pichanie odrezkov, výsevy semien a pokladanie prútia či konárov sú špeciálne biotechnické metódy zakladania drevín, ktoré okrem iných návodov upravuje aj norma DIN 18 918 Sadovníctvo a krajinárstvo – technicko-biologické zabezpečovacie opatrenia.
Prípravné práce pred výsadbou: nákup, preprava a zakladanie rastlín
Prípravné práce pred výsadbou
Dodávka výsadbového materiálu
Pri kúpe výsadbového materiálu treba všetky naše požiadavky vopred jednoznačne špecifikovať – teda nielen uviesť taxóny drevín, ale aj počet jedincov, ich veľkosť a najlepšie aj nami požadovanú kvalitu. Pri nákupe a najmä pri preberaní rastlinného materiálu v okrasnej škôlke by sme mali skontrolovať akosť podľa možnosti všetkých výpestkov, a to ešte pred prevzatím. Ak niektorý jedinec nezodpovedá požadovanej kvalite, treba ho vymeniť za iný.
Preprava rastlín
Pri preprave rastlín na miesto výsadby či zakladania nesmie dôjsť k ich poškodeniu. Dreviny treba prepravovať a skladovať do času výsadby tak, aby korene (najmä ak ide o prostokorenné jedince) neboli vystavené priamym účinkom teplôt a vetra, ktoré môžu spôsobiť ich poškodenie (vysušením či zmrznutím pletív dreva a pod.). Korene musia byť pri transporte a skladovaní vždy vlhké a v tme (napr. obalené jutou). V žiadnom prípade nesmú vyschnúť (desikácia). To isté platí aj pre skladovanie výsadbového materiálu do vlastnej výsadby na stanovište. Dreviny s balom treba prevážať tak, aby sa baly nepoškodili či dokonca neroztrhli. Nadzemnú časť drevín treba zabezpečiť tak, aby nedošlo k jej poškodeniu (t. j. nalomeniu či zlomeniu konárov v korune, poraneniu kôry kmeňa atď.).
Podmienky na prepravu materiálu stanovuje norma DIN 18 916 Výsadby rastlín. Osobitná pozornosť by sa mala venovať prípadom, keď treba transportovať stromy s listami či ihlicami. V takých prípadoch sa zvyšuje riziko desikácie.
Zakladanie rastlín pred výsadbou
Všeobecne platí, že dreviny by mali byť vysadené čo najskôr od prevzatia z okrasnej či lesnej škôlky, teda podľa možnosti ihneď. Zakladaním do času výsadby sa zvyšuje riziko poranenia ich častí či zhoršenia zdravotného stavu a vitality, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvniť výsledok celého výsadbového procesu. Zakladanie prostokorenných rastlín je veľmi rizikové, pretože znižuje ujímavosť jedincov po výsadbe, a to tým viac, čím dlhšie sú v zakladaní. Každých tridsať sekúnd, počas ktorých sú koreňové vlásky prostokorenných drevín priamo vystavené vetru a slnku, spôsobuje až 50 % zníženie ich schopnosti prežiť a regenerovať.
Podmienky na zakladanie stanovuje norma DIN 18 916 Výsadby rastlín. Podľa nej musia byť rastliny vysadené ihneď po dodaní. Ak to nie je možné, treba ich uskladniť a chrániť pred vyschnutím, mrazom, vetrom či prehriatím ich častí. Ak je nutné rastliny uskladniť na dlhšie ako 48 hodín, treba ich založiť do rýh do zeme, korene či baly presypať a zo všetkých strán zahrnúť kyprou zeminou, pritlačiť a zaliať. Rastliny vo zväzkoch treba uvoľniť, aby sa zemina dostala ku všetkým koreňom. Pri zakladaní musíme zabrániť vysúšaniu koreňov rastlín a predísť rozpadu zemných balov. Výsadbový materiál zabezpečíme aj proti obhryzu zverou a chúlostivé rastliny v zime prikryjeme slamou, chvojou, spadnutými listami a pod.
Rastliny z prirodzených porastov a skorších výsadieb sa majú vysádzať bez prechodného zakladania.
Ako pripraviť stanovište: odburinenie, kultivácia pôdy a zlepšenie kvality
Príprava stanovišťa na výsadbu
Hrubú a jemnú modeláciu terénu, často spojenú aj s odburinením, vykonávame najlepšie mechanickou kultiváciou pôdy. Opakovanou kultiváciou a rovnaním pôdy rozrušujeme drn a ničíme tak nežiaduce buriny. Odburiniť možno aj herbicídmi, ich použitie však má svoje pravidlá: prípravok musí byť na daný účel autorizovaný a mnohé z nich (vrátane prípravkov s glyfozátom) smú používať len osoby s osvedčením o odbornej spôsobilosti. Aktuálny zoznam vedie ÚKSÚP. Herbicídy sa aplikujú celoplošne, líniovo aj bodovo.
Ďalšou prípravnou prácou môže byť výsev tráv a bylín v miestach budúcej výsadby na obmedzenie rastu burín v období povýsadbovej starostlivosti.
Predvýsadbová príprava stanovišťa môže zahŕňať aj likvidáciu existujúcich drevín bez odstránenia alebo s odstránením pňa či koreňov.
Príprava stanovišťa
Po vytýčení budúceho porastu či miesta výsadby samotnej dreviny v teréne sa pristúpi k príprave pôdy na stanovišti, najmä k jej odbureniu, prekypreniu a vylepšeniu chemických, fyzikálnych a biologických vlastností, ak je to pre rast drevín potrebné (dodanie ornice, hnojenie, vápnenie atď.). Tieto práce sa uskutočňujú buď celoplošne, alebo pomiestne v závislosti od charakteru porastu, reliéfu terénu, veľkosti a tvaru lokality, kvality pôdy, prístupu pre veľkú i malú mechanizáciu a pod.
Odburinenie pozemku možno vykonávať súčasne s mechanickou kultiváciou pôdy. Postupuje sa pritom klasickým poľnohospodárskym spôsobom. Plocha sa podľa situácie najskôr pokosí alebo rovno zorie, prípadne zrotavátoruje. Nasleduje urovnanie pozemku a bránenie. Na malých plochách alebo na lokalitách neprístupných pre poľnohospodárske stroje sa práce vykonávajú ručným náradím alebo malou farmárskou mechanizáciou a aj ich rozsah sa minimalizuje. Na silne zaburinených lokalitách sa vyplatí opakovaná kultivácia pôdy, pri ktorej sa ničia buriny novo vyrastajúce zo semien, podzemkov či koreňov. V takýchto prípadoch treba s prípravou stanovišťa začať s dostatočným časovým predstihom pred výsadbou. Odburinenie možno vykonať aj chemicky, celoplošne alebo bodovo (napr. v mieste budúcich stromov v stromoradí) na zelený mladý porast vysoký 5 – 15 cm. Konkrétny prípravok treba vždy overiť v aktuálnom Zozname autorizovaných prípravkov na ochranu rastlín, ktorý vedie ÚKSÚP, a dodržať podmienky jeho použitia. Postrekované rastliny necháme v pokoji dovtedy, kým dokonale nezaschnú. Až potom začneme s kultiváciou pôdy alebo s výsadbou. Prípravky na ochranu rastlín sú zväčša zdraviu škodlivé látky, preto ich smú aplikovať len príslušne vyškolení pracovníci s platným osvedčením.
Predvýsadbová príprava stanovišťa môže zahŕňať aj zlepšenie kvality pôdy dodaním novej ornice, kompostu, vápenca, piesku, minerálnych hnojív či iných komponentov s cieľom dosiahnuť priaznivejší pôdny režim pre rast drevín. Aplikácia uvedených látok sa vykonáva na základe predchádzajúcich pedologických prieskumov a analýz súbežne s kultiváciou pôdy buď plošne, alebo pomiestne.
Medzi predvýsadbové zásahy, predovšetkým na väčších plochách, možno zaradiť aj výsevy predplodín (napr. strukovinovo-obilné miešanky, horčica, repka, lupina, facélia), ktorými sa pôda čistí od burín a zároveň sa po zaoraní obohatí o organickú hmotu. Opatrenie má svoj význam na chudobných pôdach. Do prípravných predvýsadbových prác patrí ako jedna z alternatív aj výsev pomaly rastúcich tráv a bylín na ploche budúcej výsadby drevín s cieľom obmedziť rast burín, ak nechceme alebo nemôžeme v poraste udržiavať čierny úhor. K prípravným prácam na stanovišti treba zahrnúť aj likvidáciu existujúcich drevín, ktoré buď dožili, alebo boli navrhnuté na druhovú výmenu podľa odporúčanej pestovateľskej úpravy existujúcich porastov. Odstránenie stromov možno vykonať zoťatím alebo vytrhaním pomocou zemných strojov. Pne nežiaducich výmladkových drevín kvôli zmladzovaniu najspoľahlivejšie odstránime frézovaním; chemické ošetrenie pňa je možné len autorizovaným prípravkom a len odborne spôsobilou osobou. Odrezané konáre menších priemerov a menšie kmienky poštiepkujeme a využijeme ako organické hnojenie pôdy alebo ako mulčovací materiál, ktorý zabráni zaburineniu budúcej výsadby.
Príprava stanovišťa v podobe dôkladného obrobenia pôdy a ďalších vymenovaných zásahov je možná na dostatočne veľkých, reliéfom priaznivých a mechanizačne obrobiteľných pozemkoch. Na strmých, ťažko prístupných alebo skalnatých svahoch, protieróznych medziach, na brehoch tokov a vodných nádrží, v existujúcich stromoradiach a pod. sa príprava pôdy zväčša minimalizuje, resp. obmedzuje na čiastkové opatrenia v mieste budúcej sadenice, ktoré sa robia súbežne s výsadbou (stiahnutie trávneho drnu, dodanie ornice, hnojiva).
Kedy sadiť stromy: správny termín výsadby pre rôzne druhy drevín
Termín výsadby
Pri určovaní vhodného ročného obdobia na realizáciu výsadieb treba dbať na druhovo podmienené zvláštnosti jednotlivých taxónov drevín.
Najvhodnejším ročným obdobím na výsadbu prostokorenných drevín je obdobie vegetačného pokoja, teda po opade a pred rašením listov a pred rastom koreňov v predjarí. Prostokorenné dreviny sa nesmú vysádzať za mrazu. Jesenné výsadby sú vhodnejšie, pretože pôda je prehriata a umožňuje po určitý čas intenzívny rast koreňov, hoci nadzemná časť je už v štádiu dormancie. Jesenná výsadba šetrí pôdnu vlahu, rastliny lepšie zakoreňujú a rastú. Opadavé listnáče vysádzame od októbra do zámrazu a na jar až do vyrašenia púčikov. Kratší čas pred rašením sadíme dreviny s tvrdým drevom. Prostokorenné lesnícke sadenice ihličnanov s výnimkou smrekovcov sadíme radšej na jar.
Dreviny s koreňovým balom či kontajnerované možno vysádzať v priebehu celého roka (okrem suchých období s vysokou intenzitou slnečného žiarenia a mrazových období so zamrznutou pôdou). Aj tu je však najlepší čas na výsadbu na jeseň po opade listov a potom v predjarí. Okrasné škôlky napokon balový materiál z prevádzkových dôvodov expedujú len v týchto dvoch sezónach – jesennej (asi od septembra do zamrznutia pôdy) a jarnej (od rozmrznutia pôdy do začiatku rašenia).
Stálezelené dreviny a ihličnany sa môžu vysádzať s balmi po celý rok s výnimkou obdobia rašenia letorastov. Najlepší čas na ich výsadbu je však skoro na jeseň (september až polovica októbra), aby do zimy zakorenili a mohli prijímať vodu aj v zime.
Dreviny by sa nemali vysádzať v čase rašenia a v čase opadu listov. Nevysádzame dreviny za extrémne nízkych teplôt, v suchom období a za suchého a teplého veterného počasia. Niektoré pokusné výsadby drevín tiež neboli úspešné v čase intenzívnej tvorby letorastov. Pri výsadbe je dôležitá dôsledná ochrana koreňového systému pred účinkami slnečného žiarenia, vetra a sucha. Potvrdzujú to aj cenné japonské skúsenosti s úspešným presádzaním stromov v noci, keď je pôsobenie týchto stresových faktorov najnižšie.
Američania s obľubou hovoria, že najlepší čas na výsadbu drevín bol už pred dvadsiatimi rokmi a druhý najlepší čas na výsadbu je práve teraz. Neotáľajme s výsadbou. Je veľmi potrebná – v našej krajine aj v mestách je drevín (predovšetkým stromov) žalostne málo.
Z hľadiska postupu prác pri založení sadovej úpravy sa dreviny vysádzajú najčastejšie po dokončení terénnych úprav, navážkach zeminy, spracovaní a dobrom urovnaní a zľahnutí pôdy.
Výber miesta výsadby: vzdialenosti od sietí, komunikácií a ostatných stromov
Miesto výsadby
Stanovištia s dobrými pôdnymi podmienkami radšej osádzame väčšími (staršími) sadenicami v konečných výsadbových vzdialenostiach. Mladšie sadenice na týchto stanovištiach vyžadujú viac povýsadbovej starostlivosti, najmä ochranu proti burinám, ktoré môžu výsadbám silne konkurovať. Chudobné a degradované stanovištia osádzame husto mladšími sadenicami.
Výsadbu robíme najradšej do čierneho úhoru. Vysádzať dreviny možno aj do umelo založeného trávnika tesne pred výsadbou. Výsadbu solitérnych drevín často robíme do starého trávneho drnu, ktorý najprv stiahneme. Plošné výsadby robíme pri pásových, pruhových a plošných porastoch kvôli následnej racionálnej údržbe do riadkov. Tradičným spôsobom riadkovej výsadby je tzv. trojspon, v ktorom sú sadenice na susedných riadkoch posunuté vždy o polovičnú vzdialenosť. Možno však zvoliť aj iné spony – štvorcový, obdĺžnikový, lichobežníkový. Zvyčajne sadíme ručne. Malé a lesnícke sadenice môžeme na dobre pripravených plochách vysádzať priamo za rýľ alebo aj strojným sadzačom. Rozstupy radov prispôsobujeme mechanizácii, ktorú budeme používať na obrábanie pôdy (kosačky, rotavátory, plečky). Nemali by byť menšie ako 1 m. Vzdialenosti sadeníc v riadkoch volíme s ohľadom na druh dreviny, veľkosť a tvar sadenice, funkciu porastu a pod. Minimálne vzdialenosti sadeníc sú 0,5 m (lesnícke sadenice stromov). Dreviny vysádzame do výsadbových jám, rýh či brázd. Vo svahu sadíme do vodorovných alebo šikmých rýh pod uhlom 45°, aby sme predišli rýchlemu vzniku eróznych rýh. Spôsob výsadby, spony, vzdialenosti a ďalšie aspekty musí presne určiť odborník, najlepšie v projektovej dokumentácii.
Dreviny vysádzame tak, aby sa nedostali do priameho rozporu s inžinierskymi sieťami. Dodržiavame preto minimálne vzdialenosti (ochranné pásma) od týchto sietí. Ako orientačné hodnoty sa uvádzajú aspoň 2 m od teplovodov a plynovodov a 1 m od kanalizácie, vodovodov a elektrických káblov; záväzné sú však normy pre priestorovú úpravu vedení technického vybavenia a podmienky správcu siete. Ak sa v mieste plánovanej výsadby vyskytujú podzemné vedenia (vodovod, plynovod, kanalizácia, telefónne a elektrické káble, rozvody verejného osvetlenia a pod.), treba s ich správcom prerokovať podmienky a umiestnenie možných výsadieb.
Najmenšia šírka peších komunikácií na výsadbu stromov s malými korunami je v redšej zástavbe nižších domov aspoň 3,5 m, vo vyššej súvislej zástavbe 4,5 m.
Stromy sa vysádzajú od okraja chodníka pri vozovke 1 m a vo vzdialenosti podľa veľkosti korún 8 – 15 m. Rozostupy medzi stromami v aleji pritom nemusia byť vždy pravidelné. V užších uliciach orientovaných od východu na západ je lepšie vysádzať iba jeden rad stromov, a to na osvetlenej strane. Od rohu ulice by mala byť vzdialenosť prvého stromu aspoň 12 m, od vjazdov 2,5 m a od stĺpov verejného osvetlenia 5 m.
Stromy najlepšie rastú v zatrávnených súvislých pásoch medzi chodníkom a vozovkou. Stromy malých veľkostí by mali byť sadené aspoň 8 m od seba, stromy stredných rozmerov aspoň 12 m od seba a stromy veľkých rozmerov aspoň 18 m od seba. Veľkokorunné stromy by nemali byť vysádzané v trávnikovej ploche užšej ako 3 m.
Výsadbová jama: správna veľkosť, tvar a postup zasypania
Výsadbové práce
Výsadbové jamy a ryhy na výsadbu
Prvým krokom pri výsadbe na vopred vybrané stanovište je založenie (vykopanie) tzv. výsadbovej jamy či ryhy – priestoru, do ktorého bude drevina umiestnená. Čím väčší je rozmer tejto jamy, tým lepší je jej vplyv na budúci rast a vývoj mladého jedinca. Preto je otázka jej veľkosti úplne zásadná. Norma DIN 18 916 uvádza, že výsadbová jama by mala byť minimálne 1,5-krát väčšia, než je veľkosť koreňového systému dreviny či koreňového balu. Optimálna veľkosť výsadbovej jamy je 3 – 5-krát širšia než veľkosť koreňového systému či balu dreviny. Dokazuje to okrem iného aj výskum americkej lesníckej služby (USDA Forest Service), ktorá zistila, že výsadbová jama väčšia len o 25 % než koreňový bal umožní koreňovému systému dreviny dosiahnuť len 10 % svojej pôvodnej veľkosti do chvíle, než zakorení do okolitej pôdy, ktorá rast koreňov výrazne spomalí. Výsadbová jama trikrát väčšia než koreňový bal umožní koreňovému systému rásť rýchlo až do 25 % jeho pôvodnej veľkosti, a to dovtedy, kým jeho rast nespomalí okolitá pôda. Je totiž dokázané, že rast a vývoj koreňovej sústavy stromov sú v okolitej pôde mimo výsadbovej jamy pomalšie a kvalitatívne chudobnejšie než v nej samotnej.
Ani tvar výsadbovej jamy nie je zanedbateľný. Mal by byť podľa možnosti čo najúčelnejší a miesto šetriaci. Z tohto pohľadu je optimálny kruhový priemer jamy. Jama musí mať kónický tvar – pri pôdnom povrchu plošne najväčšia, dno jamy najmenšie. Tvar výsadbovej jamy je optimálny, ak je pri povrchu zeme 2 – 3-krát širšia než na svojom dne. Steny výsadbovej jamy sa mierne zvažujú k jej dnu. Výhodné je ich zdrsnenie rýľom, najmä v ťažkých ílovitých alebo zhutnených pôdach, aby sme uľahčili prerastanie koreňov týmito stenami do okolitej pôdy. V opačnom prípade môže na ploche hladkých, nezdrsnených stien dôjsť k stáčaniu koreňov smerom do stredu výsadbovej jamy, a tak k vzniku tzv. kvetináčového efektu opísaného v predchádzajúcej kapitole. Výsadbová jama by mala byť dostatočne široká a plytká, aby maximálne umožňovala rozvoj koreňového systému do plochy. Výsadbové jamy s väčšou hĺbkou než šírkou sú technologicky chybné. Vykopaniu a úprave tvaru výsadbovej jamy treba venovať dostatočnú pozornosť. Americké príslovie hovorí: „Treba sadiť dreviny za 50 centov do výsadbových jám za 5 dolárov.“
Hĺbenie jám či rýh sa vykonáva ručne alebo pomocou malej mechanizácie (minibágre, UNC a pod.). Pri hĺbení jám mechanizáciou je vždy lepšie, keď konečný tvar jamy a zdrsnenie stien a dna urobíme ručne rýľmi, lopatami či iným ostrým náradím. Na zamokrených pôdach treba pred výsadbou vo výsadbovej jame zabezpečiť zodpovedajúcu drenáž. Tú možno vybudovať niekoľkými spôsobmi. Buď vyplníme dno jamy neprekoreniteľným materiálom, alebo vybudujeme systém vetracích a prevzdušňovacích jám a šácht, prípadne celý odvodňovací systém pre stanovište. Jednou z možností pri týchto typoch pôd je aj výsadba drevín vo veľmi plytkej výsadbovej jame, v ktorej bude koreňový bal svojím vrcholom mierne nad úrovňou okolitého terénu. V takom prípade musí byť koreňový bal umiestnený dvomi tretinami vo výsadbovej jame a nie viac ako jednou tretinou nad úrovňou terénu. Potom treba prihrnúť substrát až ku koreňovému krčku dreviny a postupne ho od neho zvažovať až do existujúcej úrovne okolitého terénu.
Ak je to čo i len trochu možné, všetku pôdu z výkopu výsadbovej jamy by sme mali použiť aj na jej zasypanie. Pri hĺbení jám bez výmeny pôdy sa vegetačná vrstva pôdy ukladá ku koreňom vysádzaných rastlín.
Nie vždy je však možné pôdu z vyhĺbenej jamy použiť (nízka kvalita pôdy). Aj tak by sa pri zasypaní jamy malo použiť aspoň 50 % vykopanej zeminy. V takom prípade premiešavame nekvalitnú pôdu z výsadbovej jamy s vopred pripraveným ľahko prekoreniteľným vzdušným substrátom s dostatočnou zásobou organickej zložky na zabezpečenie výživy vysadenej dreviny. S výhodou sa používajú záhradnícke substráty s obsahom kompostu; čistú rašelinu dnes už neodporúčame, jednak pre nízku zásobu živín, jednak kvôli ochrane rašelinísk. Zeminu treba pri zasypávaní priebežne zľahka pritláčať, najmä v tesnej blízkosti koreňov a balu, aby sme odstránili vzduchové kapsy v jame a predišli tak vysúšaniu koreňov. Pri výsadbe počítame vopred so sadaním zeminy v jame. Znamená to, že dreviny vysádzame o niečo vyššie, aby po zľahnutí zeminy bola rastlina v požadovanej úrovni. Ku konečnému zľahnutiu pôdy vo výsadbovej jame dochádza asi za 6 mesiacov od jej vyhĺbenia.
Po presypaní koreňov či balov sa dreviny vo výsadbovej jame zalejú dostatočným množstvom vody (pri zľahnutí zeminy sa substrát doplní). Mladé rastliny v priaznivých podmienkach možno sadiť iba s vlhkými koreňmi, netreba ich po výsadbe zalievať. Povrch výsadbovej jamy, tzv. závlahová misa, sa upraví zvoleným spôsobom.
Závlahová misa: ochrana koreňovej zóny v mestskom prostredí
Závlahová misa
Závlahová misa je špeciálne upravený povrch výsadbovej jamy, ktorý chráni koreňový systém dreviny vo výsadbovej jame aj v jej bezprostrednom okolí a vytvára podľa možnosti čo najideálnejšie podmienky na ďalší rast a vývoj dreviny. Závlahová misa býva často plošne rovnako veľká ako výsadbová jama, jej plocha by však optimálne mala byť ešte aspoň o 1/3 väčšia. Tvar závlahovej misy je najčastejšie kruhový.
Dôležitá je závlahová misa predovšetkým pri novo vysadených vzrastlých stromoch v mestskom prostredí. Minimálna vzdialenosť okraja misy od kmeňa stromov s veľkou korunou by mala byť aspoň 1,5 m a od malokorunných taxónov aspoň 1,0 m. Vo veľkej väčšine prípadov je misa súčasťou plochy chodníkov či iných komunikácií. Na tvorbu závlahovej misy pri úzkych komunikáciách sa používajú napr. liatinové mreže, betónové „trávne“ tvárnice či hrubozrnný štrk a pod. Možností úprav misy je v týchto prípadoch celý rad, ideálne riešenie z hľadiska prevádzky však takmer vždy znamená obmedzenie rastových podmienok stromu. Ak je komunikácia dostatočne široká, situácia je oveľa priaznivejšia. Závlahová misa sa v takom prípade buduje ako mierne vyvýšená nad okolitý terén (asi 5 – 10 cm). Toto opatrenie znemožňuje napr. splachovanie nečistôt z chodníkovej plochy (zvyšky olejov, psie výkaly, zvyšky posypovej soli a pod.) do koreňovej misy a následnú kontamináciu pôdneho profilu. Povrch sa upravuje tak, aby sa zamedzil vstup chodcov a vjazd motorových vozidiel na túto plochu, napr. mulčovaním či rastlinným pokryvom.
Ak sa kry či stromy vysádzajú do súvislých trávnikových plôch či zelených pruhov, závlahová misa sa upravuje tak, aby aspoň v prvých dvoch rokoch zamedzila rastu trávnika bezprostredne v okolí dreviny. Ľahko to dosiahneme napríklad mulčovaním závlahovej misy či len narušením drnu.
Kotvenie stromov po výsadbe: typy, materiály a správna inštalácia
Kotvenie
Dreviny po výsadbe treba podľa potreby ukotviť. Najčastejšie kotvíme vzrastlé alejové stromy. Inštalácia kotvenia je nutná z dvoch základných dôvodov: – strom stráca veľkú časť svojej koreňovej sústavy, najmä mohutné kotviace korene = nie je na stanovišti dostatočne fixovaný = v dôsledku pohybov kmeňa (a súčasne koreňového balu) pri vetre dochádza k poškodzovaniu novo vznikajúcich tenkých korienkov,
– ochrana novo vysadeného stromu pred vandalmi, poranením bázy kmeňov trávnymi kosačkami či krovinorezmi, poškodením v priebehu stavebných prác, parkujúcimi automobilmi a pod.
Úlohou kotvenia je fixácia stromu proti pohybom do strán, nesmie však brániť pohybu stromu smerom nadol. Tento pohyb nastane pri zľahávaní substrátu vo výsadbovej jame. Pri absolútne pevnom kotvení by strom mohol zostať „visieť“ v zemi aj s koreňovým balom. Priestor vyplnený vzduchom medzi koreňovým balom a pôdou vo výsadbovej jame (tzv. vzduchová kapsa) by potom prispieval k vysychaniu koreňového priestoru a k odumieraniu koreňov.
Vo všeobecnosti sú najvhodnejšie tie typy kotvenia stromov, ktoré zaberajú pôdorysne najmenej plochy a nesťažujú povýsadbovú starostlivosť o strom a zeleň na okolitých plochách. Kotvenie stromov je veľmi dôležité najmä na veterných stanovištiach a ľahkých piesočnatých pôdach.
Kotvenie treba pravidelne kontrolovať aspoň raz ročne a prípadne naprávať kotvenia zničené, nefunkčné či výrazne mechanicky zraňujúce strom. Kotvenie má na strome len obmedzenú životnosť: malo by sa odstrániť približne po 3 rokoch, pričom každoročná kontrola je nutná. Môže totiž dochádzať k výraznému mechanickému poškodzovaniu pletív stromu zarastaním úväzkov do dreva kmeňa.
Základné typy kotvenia sú: – kotvenie podzemné – t. j. koreňového balu vo výsadbovej jame, – kotvenie nadzemné – t. j. fixácia kmeňa stromu v rôznych výškach, – kotvenie kombinované.
Podzemný (tzv. anglický) typ kotvenia vo výsadbovej jame nie je vizuálne badateľný a nedá sa bežne kontrolovať, čo je jeho nespornou výhodou i nevýhodou zároveň (nemožnosť kontroly). Najznámejším druhom podzemného kotvenia je kotvenie Platipus alebo jeho ekvivalent českej výroby Kotvos. Podzemné kotvenie sa používa pre vzrastlé stromy s kvalitnými veľkými a veľmi pevnými koreňovými balmi, ktoré sú kotvením tlačené do zeme. Kmeň a koruna sa nekotvia. Systém je prevádzkovo náročný, na inštaláciu treba špeciálne vybavenie, bez ktorého nemožno strom kvalitne ukotviť. Kotvenie možno využiť na zaistenie koreňového balu stromov k betónovým skružiam, obrubníkom, pri veľkých alejových stromoch a pod. V súčasnosti ide u nás už niekoľko rokov o pomerne často používaný typ viazania s dobrými výsledkami.
Kotvenie nadzemnej časti stromu má svoj pôvod v Holandsku, kde sa na kotvenie stromov používajú drevené koly rôzneho počtu a rozmerov, ktoré sú zatĺkané do dna výsadbovej jamy a fixované na kmeň stromu v rôznych výškach viazacím materiálom. Hovoríme o „holandskom“ kotvení. Iným kotvením je kotvenie Optimal, kde sú koly fixované v zemi mimo výsadbovej jamy a ku kmeňu sú fixované pod uhlom 45°. Podobný spôsob kotvenia, no pomocou oceľových lán, ktorý fixuje strom v spodnej časti koruny, využíva mnoho firiem – z nich najznámejší je opäť systém Platipus z Anglicka. Výhodou nadzemného kotvenia je možnosť neustálej vizuálnej kontroly a opravy kotvenia a ochrana stromov pred niektorými negatívnymi vplyvmi mestského prostredia, najmä vandalizmom, parkujúcimi automobilmi a pod. Jeho nevýhodou je masívnosť istiacich prvkov a možné problémy s prevádzkovou bezpečnosťou (najmä za zníženej viditeľnosti).
Pri stromoch veľkých rozmerov možno pristúpiť ku kombinácii oboch typov kotvenia a stromy fixovať v zemi aj v nadzemnej časti.
Holandský spôsob, pri ktorom sa na kotvenie kmeňov používajú drevené koly rôznych rozmerov a počtu, je u nás aj vo svete najčastejším kotvením stromov, dostatočne známym a dlhodobo overeným.
Olúpané drevené koly (polo)kruhového prierezu sa spravidla zatĺkajú do dna výsadbovej jamy vo zvislej polohe. Koly sú spravidla odkôrnené, často je ich povrch navyše impregnovaný, aby najmä v zemi odolával procesom hnitia. Používať sa smú iba impregnácie povolené pre kontakt s pôdou, spravidla tlakové – uvoľňovanie chemických látok do pôdy je pri kotvení stromov neprijateľné. Trvanlivosť kolov musí byť podľa normy DIN 18 916 aspoň 2 roky. Vrcholy kolov sa spájajú polguľatými drevenými priečkami na zaistenie potrebnej stability vytvorenej konštrukcie. Po zatĺkaní nesmú zostať rozstrapkané a pod., prípadne ich treba začistiť.
Pri prostokorenných drevinách musia byť koly zatlčené najmenej 30 cm hlboko do neprekyprenej pôdy. Pri stromoch s výškou kmeňa do 250 cm musia koly dosiahnuť najmenej 25 cm a najviac 10 cm pod miesto nasadenia koruny. Šikmé koly sa zatĺkajú tak, aby ich vrchol smeroval proti vanúcim vetrom; vo svahoch smerujú vrcholy šikmých kolov od svahu (päta kola nad drevinou).
Jeden kol na kotvenie používame pri drevinách malých rozmerov. V takom prípade sa kol ku kmeňu prikladá zo strany s najväčšou premávkou a pri cestných komunikáciách ošetrovaných v zime posypovými soľami smerom k nej. Ak chceme kmeň tieniť pred kôrovou spálou, umiestnime kol ku kmeňu z juhu; ak chceme znížiť výpar vody z kmeňa, umiestnime ho zo strany prevládajúcich vetrov, v záplavových oblastiach proti prúdu. Dva koly umiestňujeme v smere premávky. Tri alebo štyri koly používame na kotvenie vysokých vzrastlých stromov.
Kmeň je ku kolom fixovaný pomocou úväzkov z prírodných či syntetických materiálov. Úväzky by mali byť podľa možnosti široké, hladké a elastické, ale pevné. Najčastejšie sa používajú ploché úväzky zo syntetických vlákien, ako je polyamid, polyester, polypropylén, polyuretán a pod. Používa sa aj prírodné kokosové vlákno či jutové povrazy, tie sa však často povoľujú a odierajú kôru kmeňa. Preto treba miesta úväzkov na kmeni podkladať jutovinou, ktorá odieraniu zabráni. Úväzky fixujeme medzi kmeňom a kolom osmičkovým uzlom. Inštalujeme ich až na konci kolov, aby sme minimalizovali odieranie kmeňa o ne. Úväzok musí byť na kole zaistený proti posunutiu. Úväzky treba včas odstrániť či prepliesť, aby nezarastali do kmienka.
Ochrana kmeňa pred kôrovou spálou: jutová páska a iné metódy
Ochrana kmeňa stromu pred kôrovou spálou
Pri novo vysadených stromoch na stanovištiach vystavených priamym účinkom slnečného žiarenia môže dôjsť k tzv. kôrovej spále na ich kmeňoch. Pri kôrovej spále nedochádza len k poraneniu pletív druhotnej kôry, ale aj lyka a kambia. Aby k týmto poraneniam nedošlo, bežnou praxou je obaľovanie kmeňov jutovou tkaninou, ktorá ich chráni pred priamou radiáciou, vysokými letnými teplotami a vysychaním povrchových buniek. Na kôrovú spálu sú náchylnejšie stromy s tenkou kôrou (javory, buky, lipy) a stromy, ktorých kmene boli v okrasných škôlkach od mladosti zatienené.
Obaľovanie kmeňa jutou či inými materiálmi má však aj svoje riziká. Rozdiely teplôt pri kmeňoch obalených jutou či iným materiálom sú často väčšie než bez nich (pozri tabuľku pochádzajúcu zo sledovania firmy Lappen, SRN). Obalové materiály (a najviac z nich práve juta) udržujú hustý tieň a vysokú vlhkosť na povrchu kmeňa, čo vytvára priaznivé podmienky na rozvoj mykoflóry a hubových hnilôb. Niektorí podkôrni škodcovia žijú medzi obalovými materiálmi a kôrou, ktorú následne poškodzujú. Za optimálne sa v súčasnosti považuje využívanie trstinových či bambusových rohoží.
V našich podmienkach je ochrana kmeňa stromov pred kôrovou spálou bežnou záležitosťou. Nie vždy je však nevyhnutná. Najmä na miestach pritienených či na miestach s rozptýleným žiarením táto ochrana nutná nie je. Zlacňuje to nielen cenu výsadby, ale pomáha aj stromu prirodzene reagovať na zmenu prostredia. Ak sa obalové materiály na ochranu kmeňa použijú, treba ich pravidelne kontrolovať a postupne z kmeňa odstraňovať tak, aby si strom pomaly zvykal na zmenu svetelných podmienok stanovišťa. Pozor na prílišné sťahovanie obalových materiálov okolo kmeňa. Veľmi rýchlo do kmeňov zarastajú (často už za jedno vegetačné obdobie).
Rez drevín pri výsadbe a správna zálievka s hnojením
Rez drevín pri výsadbe
K výsadbe patrí v mnohých prípadoch aj vhodne zvolený spôsob rezu koreňovej i nadzemnej časti, ktorý môže prispieť k rýchlejšiemu ujatiu dreviny na stanovišti. Spôsob rezu závisí od výsadbového materiálu, ktorý používame. Úloha je vždy rovnaká – vyrovnanie nepriaznivého pomeru medzi nadzemnou a koreňovou časťou, ktorý bol spôsobený dobývaním jedinca v okrasnej škôlke, prípadne transportom na miesto výsadby či zakladaním. Tento typ rezu označujeme ako porovnávací (komparatívny) a jeho zásady sú bližšie opísané v kapitole č. 11.
Prostokorenné dreviny treba spravidla skrátiť či presvetliť s prihliadnutím na druh a veľkosť, ako aj na stanovištné podmienky a ročné obdobie. Pritom treba dodržať prirodzenú alebo požadovanú rastovú formu drevín. Poškodené časti dreviny sa musia odstrániť a rany hladko zrezať. Rez nadzemnej časti odstraňuje konáre zlomené, mechanicky poškodené, suché, krížiace sa a chybné rozkonárenia. Pri výsadbe na jeseň je rez miernejší, zatiaľ čo pri výsadbe v jarnom období urobíme rez hlbší. Na jar, skôr než korene vytvoria novú sieť asimilačných korienkov, koruna vytvorí listy schopné fotosyntézy, na ktorú potrebuje dostatok vody z koreňov. Korene ju však určitý čas nie sú schopné korune dodávať (spravidla niekoľko týždňov). Rez koreňov je obmedzený len na odstránenie koreňov zaschnutých, poranených a zlomených a na vytvorenie čerstvých rezných rán pri poranených koreňoch tesne pred umiestnením dreviny do výsadbovej jamy, aby došlo k čo najrýchlejšej regenerácii týchto rán.
Zálievka a hnojenie
Nedostatok vody môže byť pre nové výsadby (najmä prostokorenné stromy) významným stresovým faktorom. Drevina disponuje asi 5 % pôvodného koreňového systému (následok presadenia) a tieto korene navyše nie sú prerastené do okolitej pôdy. Nie sú schopné efektívne prijímať vodu z pôdy. Tento stres niektorí odborníci nazývajú „presádzací stres“. Najviac je badateľný pri prostokorenných drevinách, pri ktorých je strata koreňov najväčšia. Dreviny s balom či v kontajneroch môžu byť tomuto stresu vystavené tiež, nie však pre stratu prevažnej väčšiny koreňov, ale pre menší objem zálievky na trvalom stanovišti oproti zálievke v okrasnej škôlke a pre stratu vody z koreňovej zóny vo výsadbovej jame do okolitej pôdy, ktorá je rýchlejšia než na rozhraní prostredia kontajner – vzduch. Silný vodný deficit vysadených drevín možno znížiť nielen zálievkou, ale aj hmlením, znížením výparnej plochy (rezom, tienením, bandážovaním a pod.) a použitím antitranspiračných prostriedkov.
Najlacnejšia, prevádzkovo najmenej náročná a najčastejšie používaná je zálievka. Z hľadiska náročnosti zálievky je oveľa lepšie vysádzať dreviny na jeseň. Do príchodu kritických horúcich letných dní, keď je potreba vody najvyššia, dôjde aspoň k čiastočnému rozvoju koreňového systému a vodný stres sa tak prirodzene minimalizuje. Optimálnym riešením je zálievka ihneď po výsadbe dreviny do výsadbovej jamy.
Či je zálievka drevín po výsadbe dostatočná, možno zistiť veľmi jednoduchým testom. Po pomnutí vrchných 5 cm pôdy je pôda buď suchá (zálievka nie je dostatočná), primerane vlhká (zálievka je optimálna), alebo bahnitá a zapáchajúca po hnilobe (zálievka je nadbytočná v krátkych intervaloch).
Ak je to možné, nie je na škodu pravidelné hmlenie v letnom období, býva však často prevádzkovo aj ekonomicky náročné. Hmlením dochádza k schladeniu teploty listov a zníženiu výparu vody z nich.
Použitím antitranspirantov možno znížiť rýchlosť transpirácie a fotosyntézy. Jedným postrekom prípravkom na báze vosku či polymérov možno znížiť straty výparom na dva týždne o 25 – 30 %. Aj tu platí, že prípravok musí byť na daný účel autorizovaný – overte si to v zozname ÚKSÚP.
V čase výsadby dreviny radšej nehnojíme, a ak áno, tak len veľmi málo, pričom používame iba zásobné hnojivá, ktorých minerálne látky sa postupne uvoľňujú v priebehu niekoľkých rokov. Najlepšie sú na výsadbu tabletované hnojivá, ktoré umiestňujeme najlepšie mimo koreňov a nad ne, skôr bližšie k pôdnemu povrchu. Vždy je lepšie dodávať hnojivá do bezprostredného okolia výsadbovej jamy než priamo do nej.
Povýsadbová starostlivosť: ako sa starať o dreviny v prvých rokoch po výsadbe
Povýsadbová starostlivosť
Vlastnou výsadbou drevín na trvalé stanovište naša starostlivosť o ne nekončí. Kvalitná a zodpovedná následná starostlivosť o výsadby v čase tzv. presádzacieho stresu tvorí polovicu úspechu celej výsadby, ak nie oveľa viac. Presádzací (aklimatizačný) stres je vyvolaný predovšetkým výraznou kvalitatívnou zmenou stanovištných podmienok a vysokou stratou koreňov drevín pri presadení na iné stanovište. Stres z presadenia zaniká v čase, keď sa drevina na stanovišti aklimatizuje a vytvorí koreňový systém, ktorý svojou veľkosťou zodpovedá pôvodnému koreňovému systému (t. j. pred posledným presadením). Tento proces trvá podľa druhu či typu dreviny niekoľko týždňov až rokov (najdlhšie pri vzrastlých alejových stromoch). Starostlivosť o dreviny počas tohto času sa nazýva povýsadbová. Nezhoduje sa s dokončovacou starostlivosťou v zmysle normy DIN 18 916, ktorá pri výsadbách prebieha až do prevzatia. Výsadby sú podľa normy schopné prevzatia vo chvíli, keď sa dosiahne istota ďalšieho rastu (t. j. ujatie výsadby). Nie však prekonanie presádzacieho stresu, hoci pri veľmi mladých rastlinách sú si oba časové termíny veľmi blízke.
Povýsadbová starostlivosť je obdobím intenzívnej starostlivosti o drevinu a trvá minimálne niekoľko týždňov, pri vzrastlých stromoch až niekoľko rokov po výsadbe.
V tejto súvislosti treba opäť zdôrazniť už raz spomenuté pravidlo: čím mladší (menší) výsadbový materiál, tým rýchlejšie ujatie na stanovišti po presadení a prekonanie presádzacieho stresu, a tým aj skoršie ukončenie povýsadbovej starostlivosti o výsadby. A naopak.
Povýsadbová starostlivosť spočíva predovšetkým v týchto opatreniach: – zálievka a hnojenie, – starostlivosť o závlahovú misu, kyprenie a odburiňovanie výsadieb, – výchovný rez korún mladých stromov, – pravidelná kontrola kotvenia a jeho včasné odstránenie, – ošetrenie mechanických poranení vzniknutých pri výsadbe a v prvých rokoch po nej – ochrana pred chorobami a škodcami.