Výsadba drevín: kompletný sprievodca od prípravy po povýsadbovú starostlivosť
Výsadba drevín je viac než len zasadenie do zeme. Zistite, ako správne pripraviť stanovište, vykopať výsadbovú jamu, ukotvit strom a starať sa o výsadbu v prvných rokoch.
Prečo je výsadba drevín kľúčovým sadovníckym krokom
Technika výsadby drevín na trvalé stanovištia
Výsadba drevín je veľmi dôležitou záhradníckou činnosťou. Výsadbou začína odborná starostlivosť o dreviny na ich trvalom stanovišti. Výrazne ovplyvňuje ich ďalší vývoj a prevádzkovú i ekonomickú náročnosť následných pestovateľských opatrení. Je preto veľmi dôležité, aby bola výsadbe venovaná dostatočná starostlivosť a aby ju vždy vykonávali iba kvalifikovaní a dostatočne skúsení odborníci.
Pri výsadbe dochádza najskôr k radikálnej redukcii existujúcej koreňovej sústavy, a tým k narušeniu korelačného vzťahu medzi nadzemnou a podzemnou časťou rastliny. Výsledkom je poranenie jedinca a následný stres (tzv. presadzovací stres), ktorý zaniká až vo chvíli, keď presadený exemplár poranené či odstránené časti svojho tela úplne nahradí novými časťami.
Keď hovoríme o výsadbe, nemáme v žiadnom prípade na mysli iba samotný proces výsadby, ale aj rad iných sprievodných aspektov s ňou spojených a nemenej dôležitých. V širšom slova zmysle je potrebné výsadbu (zakladanie) drevín chápať ako systém nadväzujúcich operácií vedúcich k úspešnému zakoreneniu a aklimatizácii rastlín na konkrétnom stanovišti a k ich plnej funkčnosti v dlhodobom časovom meradle. Jednotlivé kroky nasledujúce po sebe a vzájomne na seba nadväzujúce pri výsadbe v tomto poňatí sú:
– výber drevín pre výsadbu a zabezpečenie ich stanovištných podmienok, – vlastná výsadba drevín, – povýsadbová starostlivosť o nové výsadby.
Opomenutie niektorého z vyššie uvedených krokov môže znamenať nielen zvýšenie rizika ujatia drevín na stanovišti a ich aklimatizácie, ale aj zníženie všetkých dlhodobých funkcií, ktoré od nich očakávame. V neposlednom rade môže znamenať aj úhyn jedinca, či už bezprostredne po výsadbe, alebo počas niekoľkých nasledujúcich rokov po nej.
Technologicky chybne vysadená drevina (opomenutím jedného či viacerých vyššie uvedených krokov) vytvára do budúcnosti nepreberné množstvo problémov, ktoré možno len ťažko predvídať a následne napravovať. A ak to vôbec bude možné, tak časová a prevádzková náročnosť starostlivosti o ňu sa okrem iného samozrejme prejaví na zvýšených (či nadbytočne vynaložených) nákladoch.
Výsadbu drevín či skupín drevín na trvalé stanovištia možno v praxi uskutočniť niekoľkými spôsobmi. Najčastejším spôsobom je výsadba výpestkov (sadeníc) okrasných či lesných škôlok. Tomuto spôsobu výsadby nielen v mestách a obciach, ale aj vo voľnej krajine, je venovaná celá táto kapitola.
Ďalej možno na trvalé stanovištia vysádzať dreviny vzniklé v prírode z náletu a koreňových výmladkov, výsevom semien drevín (tzv. siatím), pichľavými drevenými réznikmi či kladením prútia. Tieto spôsoby výsadby používame iba výnimočne a vo veľkej väčšine prípadov iba vo voľnej krajine.
Alternatívne metódy zakladania porastov: semenáče, rezníky, výsevy a prútie
Výsadba semenáčov (náletov) a koreňových výmladkov
Tento spôsob zakladania porastov nájde pri vegetačných úpravách krajiny uplatnenie len výnimočne. Semenáče drevín vyzdvihované v prírode totiž spravidla nemajú dobre a dostatočne vyvinutý koreňový systém. Šanca prežitia na novom stanovišti sa tak znižuje. Rast drevín býva pomalý, často aj deformovaný. Vyzdvihovanie náletov (spontánne semenáče do 50 cm výšky), nárastov (spontánne semenáče od 50 cm do 120 cm výšky) aj väčších rastlín, rovnako ako koreňových výmladkov (rastliny vzniknuté z adventívnych púčikov na koreňoch niektorých druhov drevín, napr. sliviek, osík), vykonávame v prípade listnatých drevín výhradne v bezlistom stave, t. j. pred rašením alebo tesne pred opadaním či až po opadaní listov. Pre ihličnany je vhodným obdobím na presun rastlín z miesta ich vzniku na miesto výsadby jar alebo skorá jeseň. Korene drevín po vyzdvihnutí skrátime nožom alebo nožnicami a čo najskôr vysadíme na trvalé stanovište. Výhodné je vyzdvihovanie rastlín so zemným balíčkom. Pre slabo vyvinutý koreňový systém sa však nemusí vždy podariť balíček vytvoriť. Aj u semenáčov vyrastených na skeletnatých pôdach je tvorba zemného balu nemožná. Povýsadbová starostlivosť o tieto dreviny je rovnaká ako o sadenice predpestované v škôlkach. U listnatých drevín však odporúčame s ohľadom na väčšinou zle morfologicky vyvinutý koreňový systém hlbší komparatívny rez nadzemnej časti. Čím väčšia rastlina, tým hlbší musí byť rez nadzemnej časti rastliny, čo je dôležité pravidlo najmä u stromov. Potrebnejšia je aj častejšia a vydatnejšia závlaha a intenzívnejšie ničenie konkurenčných rastlín v ich tesnej blízkosti. Odborne náročnejší je taktiež výchovný rez, ktorým sa spevňuje a tvaruje budúca koruna stromu.
Výsadba častí drevín (hole, prúty, rezky)
Výsadba holí (1–2,5 m dlhé osné výhonky o priemere 4–6 cm), pichanie prútov (ohybné, nevetvené výhonky dĺžky minimálne 1,2 m) a drevnatých rezkov (kratšie osné výhonky dĺžky do 40 cm, príp. až 80 cm) majú svoj význam pri stabilizácii svahov či brehov, na ktorých je prirodzeným procesom vyvinutá alebo rozprestrená kvalitná zemina, v oblastiach zrážkovo bohatých či tam, kde je vysoká hladina spodnej vody. Často sa používa holí, prútov a rezkov rýchlorastúcich drevín spoločne s technickými stabilizačnými prostriedkami (drôtené pletivo, betónové rošty, rohože a pod.), do ktorých sa sádzajú alebo pichajú za účelom zvýšenia a urýchlenia ich protieróznej účinnosti a tiež vytvorenia prirodzeného živého krytu pôdy. Hole sa sádzajú do pôdy alebo vopred vyhĺbených otvorov najmenej do jednej tretiny ich dĺžky. Rovnako tak
sa postupuje s prútmi. Drevnaté rezky sa pichajú tak hlboko, aby nad povrch pôdy vyčnievali 1–2 očká. Časti rastlín v podobe drevnatých rezkov sa používajú taktiež na zahusťovanie výsadieb realizovaných škôlkárskymi sadenicami. Počet rezkov pri spevňovaní svahov závisí od druhu, resp. kultivaru dreviny, tvaru a reliéfu pozemku, zámeru a pod. Vo voľnej krajine sa využívajú predovšetkým drevnaté rezky rýchlorastúcich a dobre zakorieňujúcich drevín (topole, vŕby). Zakladanie drevinových porastov pomocou holí, prútov a rezkov považujeme za doplnkovú metódu, ktorá nájde uplatnenie najmä na extrémnych stanovištiach a plochách, zamokrených pozemkoch, na brehoch tokov, rybníkov a vodných nádrží.
Priame výsevy semien
Priame výsevy semien sú spravidla úspešné na chudobných substrátoch a na dobre osvetlených stanovištiach, kde nehrozí veľká konkurencia iných rastlín. Na takých lokalitách používame napr. zimný výsev drobných semien brezy, jarné výsevy vŕby rakytovej alebo jesenné výsevy javorov. V živnejších pôdach drobné semená v konkurenčnom zápase o svetlo a vlahu s trávami a bylinami podliehajú. Väčšiu úspešnosť tu majú veľké semená, napr. žalude, gaštany, oriešky, orechy. Avšak aj im je potrebné zabezpečiť dostatok svetla a vody. Praktických skúseností s priamymi výsevmi drevín – stromov a krov – na eutrofných a mezotrofných stanovištiach je zatiaľ v literatúre popísaných málo, aj keď sa o to pokúšal celý rad odborníkov. Uplatnenie siatí zostáva do budúcnosti racionálne na degradovaných a z hľadiska výživy chudobných pôdach, extrémnych reliéfoch terénu bez vegetácie, na kamenitých lokalitách s malou mocnosťou ornice, ktoré je potrebné pedologicky stabilizovať a biologicky oživiť, a kde nemožno efektívne využiť výsadbu tradičných záhradníckych či lesníckich sadeníc.
Pokládka prútia
Voľná pokládka prútia alebo v podobe hatí (zväzky prútia) a rohoží (koberec prútia), zo živých jednoročných výhonkov aj starších vetiev, sleduje väčšinou rovnaký cieľ ako predchádzajúce zakladacie techniky – rýchle vegetačné spevnenie a oživenie svahov. Na to sa používajú väčšinou dobre zakorieňujúce a rýchlo rastúce dreviny, najčastejšie vŕby. Po položení na svah sa prúty či rohože zachytávajú pomocou živých vŕbových, ale aj neživých kolíkov, pozinkovaného drôtu či pletiva, a zakryjú zeminou, aby nedochádzalo k ich zosuvu a zároveň sa vytvorili podmienky pre úspešné zakorenenie. Hate ako zväzky prútia, najmenej 15 cm hrubé a dlhé až 4 m, musia byť vždy po 50 cm zviazané drôtom. Inštalácia hatí, pokládka prútia a rohoží sú netradičné, špeciálne biotechnické metódy, ktoré sa využívajú najmä pri revitalizáciách vodných tokov, výstavbe zemných valov, pri stabilizácii čerstvo budovaných zárezových a násypových svahov pozdĺž komunikácií atď.
Výsadba holí, pichanie rezkov, výsevy semien a pokládky prútia, vetiev sú špeciálne biotechnické metódy zakladania drevín, ktoré upravuje okrem iných návodov aj ČSN DIN 18 918 Záhradníctvo a krajinárstvo – technicko-biologické zabezpečovacie opatrenia.
Prípravné práce pred výsadbou: nákup, preprava a zakladanie rastlín
Prípravné práce pred výsadbou
Dodávka výsadbového materiálu
Pri kúpe výsadbového materiálu je potrebné všetky naše požiadavky vopred jednoznačne špecifikovať, čo znamená nielen uviesť taxóny drevín, ale aj počet jedincov, ich veľkosť a najlepšie aj nami požadovanú kvalitu. Pri nákupe a najmä pri preberaní rastlinného materiálu v okrasnej škôlke by sme mali skontrolovať akosť pokiaľ možno všetkých výpestkov, a to ešte pred prevzatím. Ak niektorý jedinec nezodpovedá požadovanej kvalite, je nutné ho vymeniť za iný.
Preprava rastlín
Pri preprave rastlín na miesto výsadby či zakladania nesmie dôjsť k ich poškodeniu. Dreviny je potrebné prepravovať a skladovať do doby výsadby tak, aby korene (najmä ak ide o jedincov s holým koreňom) neboli vystavené priamym účinkom teplôt a vetra, ktoré môžu spôsobiť ich poškodenie (vyschnutím alebo zmrznutím pletív dreva a pod.). Korene musia byť pri transporte a skladovaní vždy vlhké a v tme (napr. obalené jutou). Nesmie v žiadnom prípade dôjsť k ich vyschnutiu (desikácii). To isté platí de facto aj pre skladovanie výsadbového materiálu do vlastnej výsadby na stanovište. Dreviny s baľom je potrebné prevážať tak, aby sa baľe nepoškodili či dokonca neroztrhli. Nadzemná časť drevín musí byť zabezpečená tak, aby nedošlo k jej poškodeniu (t. j. nalomeniu či zlomeniu vetiev v korune, poraneniu kôry kmeňa atď.).
Podmienky pre prepravu materiálu stanovuje ČSN DIN 18 916 Výsadby rastlín. Zvláštna pozornosť by mala byť venovaná prípadom, keď je nutné transportovať stromy s listami či ihličkami. V takýchto prípadoch sa zvyšuje riziko desikácie.
Zakladanie rastlín pred výsadbou
Všeobecne platí, že dreviny by mali byť vysadené čo najskôr od ich prevzatia z okrasnej či lesnej škôlky, teda pokiaľ možno ihneď. Zakladaním do doby výsadby sa zvyšuje riziko poranenia ich častí či zhoršenia zdravotného stavu a vitality, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvniť výsledok celého výsadbového procesu. Zakladanie rastlín s holým koreňom je veľmi rizikové, pretože znižuje ujímavosť jedincov po výsadbe, a to tým viac, čím dlhšie sú v zakladaní. Každých tridsať sekúnd, počas ktorých sú koreňové vlásočnice drevín s holým koreňom priamo vystavené vetru a slnku, spôsobuje až 50% zníženie ich schopnosti prežiť a regenerovať.
Podmienky pre zakladanie stanovuje ČSN DIN 18 916 Výsadby rastlín. Podľa tejto normy musia byť rastliny vysadené ihneď po dodaní. Ak to nie je možné, je nutné ich uskladniť a chrániť pred vyschnutím, mrazom, vetrom či prehriatím ich častí. Ak je nutné rastliny uskladniť na dobu dlhšiu ako 48 hodín, je potrebné rastliny založiť do rýh v zemi, korene či baľe obsypať a zo všetkých strán zahrnúť kyprinou zeminou, pritlačiť a zaliať. Rastliny vo zväzkoch je nutné uvoľniť, aby sa zemina dostala ku všetkým koreňom. Pri zakladaní musíme zabrániť vysušovaniu koreňov rastlín a predísť rozpadu zemných baľov. Výsadbový materiál zabezpečíme aj proti ohryzeniu zverou a chúlostivé rastliny chránime v zime pred premrznutím prikrytím slamou, chvojím, opadnutými listami a pod.
Rastliny z prirodzených porastov a predchádzajúcich výsadieb sa majú vysadzovať bez prechodného zakladania.
Ako pripraviť stanovište: odburiňovanie, kultivácia pôdy a zlepšenie kvality
Príprava stanovišťa pre výsadbu
Hrubou a jemnou modeláciou terénu, často spojenou aj s odburiňovaním, vykonávame najlepšie mechanickou kultiváciou pôdy. Opakovanou kultiváciou a rovnaním pôdy rozrušujeme drninu a ničíme tak nežiaduce buriny. Odburiňovať možno aj herbicídmi (napr. Roundup, Touchdown a pod.). Herbicídy možno použiť celoplošne, líniovo aj bodovo.
Ďalšou prípravnou prácou môže byť výsev tráv a bylín na miestach budúcej výsadby na obmedzenie rastu burín počas obdobia povýsadbovej starostlivosti.
Predvýsadbová príprava stanovišťa môže zahŕňať aj likvidáciu existujúcich drevín bez odstránenia alebo s odstránením pňa či koreňov.
Príprava stanovišťa
Po vytyčení budúceho porastu či miesta výsadby samotnej dreviny v teréne sa pristúpi k príprave pôdy na stanovišti, najmä k jej odburiňovaniu, prekypčeniu a zlepšeniu chemických, fyzikálnych a biologických vlastností, ak je to pre rast drevín potrebné (dodanie ornice, hnojenie, vápnenie atď.). Tieto práce sa uskutočňujú buď celoplošne, alebo miestne v závislosti od charakteru porastu, reliéfu terénu, veľkosti a tvaru lokality, kvality pôdy, prístupu pre veľkú aj malú mechanizáciu a pod.
Odburiňovanie pozemku možno vykonávať súčasne s mechanickou kultiváciou pôdy. Pritom sa postupuje klasickým poľnohospodárskym spôsobom. Plocha sa podľa situácie najskôr pokosí alebo rovnomerne zorá, príp. zrotavátorue. Nasleduje urovnanie pozemku a povláčenie bránami. Na malých plochách alebo lokalitách neprístupných pre poľnohospodárske stroje sa práce vykonávajú ručným náradím alebo malou farmárskou mechanizáciou a taktiež sa minimalizuje ich rozsah. Na silne zaburinených lokalitách sa oplatí opakovaná kultivácia pôdy, pri ktorej sa ničia buriny novo vyrastajúce zo semien, odnoží či koreňov. V takýchto prípadoch je potrebné so prípravou stanovišťa začať s dostatočným časovým predstihom pred výsadbou. Odburiňovanie je možné vykonať aj pomocou herbicídov, ktoré sa aplikujú celoplošne alebo bodovo (napr. na mieste budúcich stromov v stromovej rade) na zelený mladý porast dosahujúci výšku 5–15 cm. Z vhodných herbicídov možno odporučiť napr. Roundup, Touchdown, na čistú trávnatú drninu aj Fusilade. Postrekané rastliny necháme v pokoji tak dlho, kým dokonale nevyschnú. Až potom začneme s kultiváciou pôdy alebo s výsadbou. Keďže herbicídy sú vo všeobecnosti zdraviu škodlivé látky, ich aplikáciu môžu vykonávať iba príslušne vyškolení pracovníci. Použitie konkrétneho prípravku je vždy potrebné overiť v aktuálnom Zozname registrovaných prípravkov na ochranu rastlín, prípadne konzultovať s odborným pracoviskom (Štátna rastlinolekárska správa, rezortné výskumné ústavy).
Predvýsadbová príprava stanovišťa môže zahŕňať rovnako aj zlepšenie kvality pôdy dodaním novej ornice, kompostu, vápenca, piesku, minerálnych hnojív či iných komponentov za účelom dosiahnutia priaznivejšieho pôdneho režimu pre rast drevín. Aplikácia uvedených látok sa vykonáva na základe predchádzajúcich pedologických prieskumov a analýz súbežne s kultiváciou pôdy buď plošne alebo miestne.
Medzi predvýsadbové zásahy, predovšetkým na väčších plochách, možno zaradiť aj výsevy predplodín (napr. luskoobilné zmesi, horčica, repka, lupina, facélia), ktorými sa
pôda čistí od burín a zároveň sa po zaorávke obohatí o organickú hmotu. Opatrenie má svoj význam na chudobných pôdach. Do prípravných predvýsadbových prác patrí taktiež ako jedna alternatíva výsev riedko rastúcich tráv a bylín na ploche budúcej výsadby drevín za účelom obmedzenia rastu burín, ak nechceme alebo nemôžeme v poraste udržiavať čierny úhor. K prípravným prácam na stanovišti je potrebné zahrnúť aj likvidáciu existujúcich drevín, ktoré buď dožili, alebo boli navrhnuté na druhovú výmenu podľa odporúčanej pestovnej úpravy existujúcich porastov. Odstránenie stromov možno vykonať výrubom alebo vytrhávaním pomocou zemných strojov. Pne nežiaducich výmladkových drevín kvôli zmladzeniu natrieme Roundupom riadeným s vodou v pomere 1:2 alebo vyfrézoujeme. Odrezané vetvy menších priemerov a menšie kmienky rozštepkujeme a využijeme ako organické hnojenie pôdy alebo ako mulčovací materiál zabraňujúci zaburiňovaniu budúcej výsadby.
Príprava stanovišťa v podobe dôkladného obrábania pôdy a ďalších vymenovaných zásahov je možná na dostatočne veľkých, reliéfom priaznivých a mechanizačne obrobiteľných pozemkoch. Na strmých, ťažko prístupných alebo skalnatých svahoch, protieróznych medziach, na brehoch tokov a vodných nádrží, v existujúcich stromových radoch a pod. sa príprava pôdy vo všeobecnosti minimalizuje, resp. obmedzuje na čiastkové opatrenia na mieste budúcej sadenice, ktoré sa robia súbežne s výsadbou (strhnutie trávnatej drniny, dodanie ornice, hnojiva).
Kedy sadiť: správny termín výsadby pre rôzne druhy drevín
Termín výsadby
Pri určovaní vhodného ročného obdobia pre realizáciu výsadieb je nutné dbať na druhovo podmienené zvláštnosti jednotlivých taxónov drevín.
Najvhodnejšie ročné obdobie pre výsadbu holokoreňových drevín je obdobie vegetačného pokoja, t. j. po opade a pred raštením listov a pred rastom koreňov na predjarí. Holokoreňové dreviny sa nesmú vysádzať za mrazu. Jesenné výsadby sú vhodnejšie, nakoľko pôda je prehriatá a umožňuje po určitú dobu intenzívny rast koreňov, hoci nadzemná časť je už v štádiu dormancie. Jesenná výsadba šetrí pôdnu vlahu, rastliny lepšie zakorenujú a rastú. Opadavé listnáče vysádzame od októbra do zamrznutia a na jar až do raštenia púčikov. Kratšiu dobu pred raštením sádzame dreviny s tvrdým drevom. Holokoreňové lesné sadenice ihličnanov s výnimkou smrekovca sádzame radšej na jar.
Dreviny s koreňovým balom či kontajnerované možno vysádzať v priebehu celého roka (okrem suchých období s vysokou intenzitou slnečného žiarenia a mrazových období so zamrznutou pôdou). Aj tu je však najlepšie obdobie pre výsadbu na jeseň po opade listov a potom na predjarí. Okrasné škôlky ostatne balový materiál z prevádzkových dôvodov expedujú iba v týchto dvoch sezónach – jesennej (cca od septembra do zamrznutia pôdy) a jarnej (od rozmrznutia pôdy do začiatku raštenia).
Stálezelené dreviny a ihličnany sa môžu vysádzať s balmi po celý rok, s výnimkou obdobia raštenia výhonkov. Najlepšie obdobie pre ich výsadbu je však skoro na jeseň (september až polovica októbra), aby do zimy zakorenili a mohli prijímať vodu aj v zime.
Dreviny by sa nemali vysádzať v čase raštenia a v čase opadu listov. Nevysádzame dreviny za extrémne nízkych teplôt, v suchom období a za suchého a teplého vetra
ného počasia. Niektoré pokusné výsadby drevín tiež neboli úspešné v období intenzívnej tvorby výhonkov. Pri výsadbe je dôležitá dôsledná ochrana koreňového systému pred účinkami slnečného žiarenia, vetra a sucha. Cenné japonské skúsenosti s úspešným presádzaním stromov v noci, keď je pôsobenie týchto stresových faktorov najnižšie, to len potvrdzujú.
Američania radi hovoria, že najlepší čas na výsadbu drevín bol už pred dvadsiatimi rokmi a druhý najlepší čas na výsadbu je práve teraz. Neotáľajme s výsadbou. Je veľmi potrebná, v našej krajine aj v mestách je drevín (predovšetkým stromov) žalostne málo.
Z hľadiska postupu prác pri založení sadovej úpravy sa dreviny vysádzajú najčastejšie po dokončení terénnych úprav, návozoch zeminy, spracovaní a dobrom vyrovnaní a ustálení pôdy.
Výber miesta výsadby: vzdialenosti od sietí, komunikácií a ostatných stromov
Miesto výsadby
Stanovištia s dobrými pôdnymi podmienkami radšej osádzame väčšími (staršími) sadenicami v konečných výsadbových vzdialenostiach. Mladšie sadenice na týchto stanovištiach vyžadujú viac povýsadbovej starostlivosti, najmä ochranu proti burinám, ktoré môžu výsadbám silne konkurovať. Chudobné a degradované stanovištia osádzame husto mladšími sadenicami.
Výsadbu vykonávame najradšej do čierneho úhoru. Možno vysádzať dreviny aj do umelo založeného trávnika tesne pred výsadbou. Výsadbu solitérnych drevín často vykonávame do starého trávnatého drnu, ktorý najprv strhneme. Plošné výsadby vykonávame u pásových, pruhových a plošných porastov kvôli následnému racionálnemu udržiavaniu do radov. Tradičný spôsob radovej výsadby je tzv. trojspon, v ktorom sú sadenice na susedných radoch posunuté vždy o polovičnú vzdialenosť. Je však možné zvoliť aj iné spony – štvorcový, obdĺžnikový, lichobežníkový. Zvyčajne sázame ručne. Malé a lesnícke sadenice môžeme na dobre pripravených plochách vysádzať priamo za rýľ alebo aj strojným sadzačom. Rozostupy radov prispôsobujeme mechanizácii, ktorú budeme používať na obrábanie pôdy (kosačky, rotaváry, plečky). Nemali by byť menšie ako 1 m. Vzdialenosti sadeníc v radoch volíme s ohľadom na druh dreviny, veľkosť a tvar sadenice, funkcie porastu a pod. Minimálne vzdialenosti sadeníc sú 0,5 m (lesnícke sadenice stromov). Dreviny vysádzame do výsadbových jám, rýh či brázd. Na svahu sázame do vodorovných alebo šikmých rýh pod uhlom 45°, aby sme predišli rýchlemu vzniku erozívnych rýh. Spôsob výsadby, spony, vzdialenosti a ďalšie aspekty musí presne určovať odborník, najlepšie v projektovej dokumentácii.
Dreviny vysádzame tak, aby sa nedostali do priameho rozporu s inžinierskymi sieťami. Dodržiavame preto minimálne vzdialenosti (ochranné pásma) od týchto sietí. Stromy vysádzame najmenej 2 m od teplových a plynovodov, 1 m od kanalizácie, vodovodov a elektrických káblov. Ak sa v miestach plánovanej výsadby vyskytujú podzemné vedenia (vodovod, plynovod, kanalizácia, telefónne a elektrické káble, rozvody verejného osvetlenia a pod.), je potrebné s ich správcom prerokovať podmienky a umiestnenie možných výsadieb.
Najmenšia šírka peších komunikácií pre výsadbu stromov s malými korunami je v redšej zástavbe nižších domov aspoň 3,5 m, vo vyššej súvislej zástavbe 4,5 m.
Stromy sa vysádzajú od okraja chodníka pri vozovke 1 m a na vzdialenosť podľa veľkosti korún 8–15 m. Rozostupy medzi stromami v aleji pritom nemusia byť vždy pravidelné. V užších uliciach, orientovaných od východu na západ, je lepšie vysádzať iba jeden rad stromov, a to na oslunenej strane. Od rohu ulice by mala byť vzdialenosť prvého stromu aspoň 12 m, od vjezdov 2,5 m a od stožiarov verejného osvetlenia 5 m.
Stromy najlepšie rastú v zatrávnených súvislých pásoch medzi chodníkom a vozovkou. Stromy malých rozmerov by mali byť sázané aspoň 8 m od seba, stromy stredných rozmerov aspoň 12 m od seba a stromy veľkých rozmerov aspoň 18 m od seba. Veľkokorunné stromy by nemali byť vysádzané v trávnatej ploche užšej ako 3 m.
Výsadbová jama: správna veľkosť, tvar a postup zasypania
Výsadbové práce
Výsadbové jamy a rýhy pre výsadbu
Prvým krokom pri výsadbe na vopred vybranom stanovišti je založenie (vykopanie) tzv. výsadbovej jamy či rýhy, priestoru, do ktorého bude drevina umiestnená. Čím väčší je rozmer tejto jamy, tým lepší je jej vplyv na budúci rast a vývoj mladého jedinca. Preto je úplne zásadná otázka jej veľkosti. ČSN DIN 18 916 uvádza, že výsadbová jama by mala byť minimálne 1,5-krát väčšia, než je veľkosť koreňového systému dreviny či koreňového balu. Optimálna veľkosť výsadbovej jamy je 3–5-krát širšia ako veľkosť koreňového systému či balu dreviny. To dokazuje okrem iného aj výskum americkej lesníckeho spoločnosti (USDA Forest Service), ktorá zistila, že výsadbová jama, ktorá je väčšia iba o 25 % ako koreňový bal, umožní koreňovému systému
dreviny dosiahnuť len 10 % svojej pôvodnej veľkosti do chvíle, kým sa zakorení do okolitej pôdy, ktorá výrazne spomalí rast koreňov. Výsadbová jama trikrát väčšia ako koreňový bal umožní koreňovému systému rásť rýchlo až do 25 % jeho pôvodnej veľkosti, a to dovtedy, kým jeho rast nespomalí okolná pôda. Je totiž dokázané, že rast a vývoj koreňovej sústavy stromov sú pomalšie a kvalitatívne chudobnejšie v okolitej pôde mimo výsadbovej jamy ako v nej samotnej.
Tvar výsadbovej jamy tiež nie je celkom zanedbateľný. Mal by byť pokiaľ možno čo najúčelnejší a priestor šetriaci. Z tohto pohľadu je optimálny kruhový priemer jamy. Jama musí mať kónický tvar, pri pôdnom povrchu plošne najväčší, dno jamy najmenšie. Tvar výsadbovej jamy je optimálny, ak je 2–3-krát širšia pri povrchu zeme ako na svojom dne. Steny výsadbovej jamy sa mierne zvažujú k jej dnu. Výhodné je ich zdrsniť rýľom, najmä v ťažkých ílovitých alebo zhutnených pôdach, aby sme tak uľahčili prerastanie koreňov týmito stenami do okolitej pôdy. V opačnom prípade môže na ploche hladkých, nezdrsnetých stien dôjsť k stáčaniu koreňov smerom do stredu výsadbovej jamy, a teda ku vzniku tzv. kvetináčového efektu, opísaného v predchádzajúcej kapitole. Výsadbová jama by mala byť dostatočne široká a plytká, aby čo najviac umožňovala rozvoj koreňového systému do plochy. Výsadbové jamy s väčšou hĺbkou ako šírkou sú technologicky chybné. Vykopaniu a úprave tvaru výsadbovej jamy je potrebné venovať dostatočnú pozornosť. Americké príslovie hovorí: „Je potrebné vysádzať dreviny za 50 centov do výsadbových jám za 5 dolárov.“
Hĺbenie jám či rýh sa vykonáva ručne alebo za pomoci malej mechanizácie (minibagre, UNC a pod.). Pri hĺbení jám mechanizáciou je vždy lepšie, keď konečný tvar jamy a zdrsnetie stien a dna jamy urobíme ručne rýľmi, lopatami či iným ostrým náradím. Na zamokrených pôdach je potrebné pred výsadbou vo výsadbovej jame zabezpečiť zodpovedajúcu drenáž. Tú možno vybudovať niekoľkými spôsobmi. Buď vyplníme dno jamy neprekorenitateľným materiálom, alebo vybudujeme systém vetraných a prevzdušňovacích jám a šácht, príp. celého odvodňovacieho systému pre stanovište. Jednou z možností pri týchto typoch pôd je aj výsadba drevín vo veľmi plytej výsadbovej jame, v ktorej koreňový bal bude svojím vrcholom mierne nad úrovňou okolitého terénu. V takom prípade musí byť koreňový bal umiestnený dvoma tretinami vo výsadbovej jame a nie viac ako jednou tretinou nad úrovňou terénu. Potom je potrebné prihrniť substrát až ku koreňovému krčku dreviny a postupne ho od neho svažovať až do súčasnej úrovne okolitého terénu.
Pokiaľ je to len trochu možné, všetku pôdu z výkopu výsadbovej jamy by sme mali použiť aj na jej zasypanie. Pri hĺbení jám bez výmeny pôdy sa vegetačná vrstva pôdy ukladá ku koreňom vysádzaných rastlín.
Nie vždy je však možné pôdu z vykopanej jamy použiť (nízka kvalita pôdy). Napriek tomu by aspoň 50 % vykopanej zeminy malo byť pri zasypávaní jamy použitých. V takom prípade premiešavame nekvalitnú pôdu z výsadbovej jamy s vopred pripraveným ľahko prekoreniiteľným vzdušným substrátom s dostatočnou zásobou organickej zložky na zabezpečenie výživy vysadenej dreviny. S výhodou sa používajú záhradnícke substráty s obsahom rašeliny alebo kompostu. Ak použijeme čistú rašelinu,
dôkladne pritlačiť, najmä v tesnej blízkosti koreňov a balu, aby sme eliminovali vzduchové vrecká v jame a predišli tak vysúšaniu koreňov. Pri výsadbe počítame vopred so sadaním zeminy v jame. Znamená to, že dreviny vysádzame o niečo vyššie, aby po usadení zeminy bola rastlina na požadovanej úrovni. K definitívnemu uľahnutiu pôdy vo výsadbovej jame dochádza asi za 6 mesiacov od jej vyhĺbenia.
Po presypaní koreňov či balov sa dreviny vo výsadbovej jame zalejú dostatočným množstvom vody (v prípade usadenia zeminy sa doplní substrát). Mladé rastliny v priaznivých podmienkach možno sadiť iba s vlhkými koreňmi, nie je potrebné ich zalievať po výsadbe. Povrch výsadbovej jamy, tzv. závlahová miska, sa upraví zvoleným spôsobom.
Závlahová misa: ochrana koreňovej zóny v mestskom prostredí
Závlahová misa
Závlahová misa je špeciálne upravený povrch výsadbovej jamy, ktorý chráni koreňový systém dreviny vo výsadbovej jame a v jej bezprostrednom okolí a vytvára pokiaľ možno čo najideálnejšie podmienky pre ďalší rast a vývoj dreviny. Závlahová misa je často plošne rovnako veľká ako výsadbová jama, jej plocha by však optimálne mala byť ešte aspoň o 1/3 väčšia. Tvar závlahovej misy je najčastejšie kruhový.
Dôležitá je závlahová misa predovšetkým pre novo vysadené vzrastlé stromy v mestskom prostredí. Minimálna vzdialenosť okraja misy od kmeňa stromov s veľkou korunou by mala byť aspoň 1,5 m a od malokorunných taxónov aspoň 1,0 m. Vo veľkej väčšine prípadov je misa súčasťou plochy chodníkov či iných komunikácií. Na tvorbu závlahovej misy pri úzkych komunikáciách sa používajú napr. liatinové mreže, betónové „trávne“ tvárnice či hrubozrnný štrk apod. Možností úprav misy je v týchto prípadoch celý rad, avšak ideálne riešenie z hľadiska prevádzky takmer vždy znamená obmedzenie rastových podmienok stromu. Ak je komunikácia dostatočne široká, situácia je oveľa priaznivejšia. Závlahová misa sa v tomto prípade buduje ako mierne vyvýšená nad okolitý terén (cca 5–10 cm). Toto opatrenie znemožňuje napr. splach nečistôt z chodníkovej plochy (zvyšky olejov, výkaly psov, zvyšky posypovej soli apod.) do koreňovej misy a následnú kontamináciu pôdneho profilu. Povrch sa upravuje tak, aby sa zamedzilo vstupu chodcov a vjazdu motorových vozidiel na túto plochu, napr. mulčovaním či rastlinným pokryvom.
Ak sa kry či stromy vysádzajú do súvislých trávnikových plôch či zelených pruhov, závlahová misa sa upravuje tak, aby aspoň v prvých dvoch rokoch zamedzila rastu trávnika bezprostredne v okolí dreviny. To možno ľahko dosiahnuť napríklad mulčovaním závlahovej misy či prostým narušením drnu.
Kotvenie stromov po výsadbe: typy, materiály a správna inštalácia
Kotvenie
Dreviny po výsadbe je nutné podľa potreby ukotvit. Najčastejšie vykonávame kotvenie vzrastlých alejových stromov. Inštalácia kotvenia je nutná z dvoch základných dôvodov: – strom postráda veľkú časť svojej koreňovej sústavy, najmä mohutné kotviace korene = nie je na stanovišti dostatočne fixovaný = v dôsledku pohybov kmeňa (a súčasne koreňového balu) pri vetre dochádza k poškodzovaniu novo vznikajúcich tenkých korienkov,
– ochrana novo vysadeného stromu pred vandalmi, poranením bázy kmeňov trávnymi kosačkami či krovinorezmi, poškodením v priebehu stavebných prác, parkujúcimi automobilmi a pod.
Úlohou kotvenia je fixácia stromu proti pohybom do strán, nesmie však brániť pohybu stromu smerom nadol. Tento pohyb nastane pri ukladaní substrátu vo výsadbovej jame. V prípade absolútne pevného kotvenia by strom mohol zostať „visieť“ v zemi aj s koreňovým balom. Priestor vyplnený vzduchom medzi koreňovým balom a pôdou vo výsadbovej jame (tzv. vzduchová kapsa) by potom prispievala k vysychaniu koreňového priestoru a k odumieraniu koreňov.
Všeobecne sú najvhodnejšie typy kotvenia stromov tie, ktoré zaberajú pôdorysne najmenej plochy a nesťažujú povýsadbovú starostlivosť o strom a zeleň na okolitých plochách. Kotvenie stromov je veľmi dôležité najmä na veterných stanovištiach a ľahkých piesočnatých pôdach.
Kotvenie je nutné pravidelne kontrolovať aspoň raz ročne, prípadne napravovať kotvenia zničené, nefunkčné či výrazne mechanicky zraňujúce strom. Kotvenie má svoju obmedzenú pôsobnosť v strome. Malo by byť odstránené približne po 3 rokoch, pričom je nutná každoročná kontrola. Môže totiž dochádzať k výraznému mechanickému poškodzovaniu pletív stromu zarastením úväzkov do dreva kmeňa.
Základné typy kotvenia sú: – kotvenie podzemné – t.j. koreňového balu vo výsadbovej jame, – kotvenie nadzemné – t.j. fixácia kmeňa stromu v rôznych výškach, – kotvenie kombinované.
Podzemný (tzv. anglický) typ kotvenia vo výsadbovej jame nie je vizuálne viditeľný, nedá sa bežne kontrolovať, čo je jeho nespornou výhodou aj nevýhodou zároveň (nemožnosť kontroly). Najznámejším druhom podzemného kotvenia je kotvenie Platipus alebo jeho ekvivalent českej výroby Kotvos. Podzemné kotvenie sa používa pre vzrastlé stromy s kvalitnými veľkými a veľmi pevnými koreňovými balmi, ktoré sú kotvením tlačené do zeme. Kmeň a koruna nie sú kotvené. Systém je prevádzkovo náročný, na inštaláciu je potrebné špeciálne vybavenie, bez ktorého nemožno strom kvalitne ukotvit. Kotvenie možno využiť na zaistenie koreňového balu stromov k betónovým skružiam, obrubníkom, veľkých alejových stromov a pod. V súčasnosti je u nás už niekoľko rokov pomerne často používaným typom viazania s dobrými výsledkami.
Kotvenie nadzemnej časti stromu má svoj pôvod v Holandsku, kde sa na kotvenie stromov používajú drevené kolíky rôzneho počtu a rozmerov, ktoré sú zatĺkané do dna výsadbovej jamy a fixované na kmeň stromu v rôznych výškach viazacím materiálom. Hovoríme o „holandskom“ kotvení. Iným kotvením je kotvenie Optimal, kde sú kolíky fixované v zemi mimo výsadbovej jamy a ku kmeňu sú fixované v uhle 45°. Podobný spôsob kotvenia, avšak s pomocou oceľových lán fixujúcich strom v spodnej časti koruny, využíva mnoho firiem, z ktorých najznámejší je opäť systém Platipus z Anglicka. Výhodou nadzemného kotvenia je možnosť neustálej vizuálnej kontroly a opravy kotvenia a ochrana stromov pred niektorými negatívnymi vplyvmi mestského prostredia, najmä vandalizmom, parkujúcimi automobilmi a pod. Jeho nevýhodou je masívnosť isticich prvkov a možné problémy s prevádzkovú bezpečnosťou (zvlášť za zníženej viditeľnosti).
U stromov veľkých rozmerov možno pristúpiť ku kombinácii oboch typov kotvenia a stromy fixovať ako v zemi, tak aj v nadzemnej časti.
Holandský spôsob, pri ktorom sa na kotvenie kmeňov používajú drevené kolíky rôznych rozmerov a počtu, je u nás aj vo svete najčastejším kotvením stromov, dostatočne známym a dlhodobo overeným.
Ošúpané drevené kolíky (polo)kruhovitého prierezu sa spravidla zatĺkajú do dna výsadbovej jamy vo zvislej polohe. Kolíky sú spravidla odkorčené, mnohokrát je ich povrch navyše chemicky impregnovaný (morený), aby najmä v zemi odolával procesom tlenia. Na chemickú impregnáciu možno použiť roztok zelenej či modrej skalice alebo špeciálnu impregnáciu (napr. Boronit). Z dôvodu rizika uvoľňovania chemických prostriedkov do pôdy možno používať iba impregnáciu tlakovú. Trvanlivosť kolíkov musí byť podľa našej ČSN DIN 18 916 aspoň 2 roky. Vrcholy kolíkov sa spájajú polokruhlatými drevenými priečkami na zaistenie potrebnej stability vytvorenej konštrukcie. Nesmú zostať po zatĺkaní rozstrapkané a pod., prípadne je nutné ich dočistiť.
U drevín s holým koreňom musia byť kolíky zatĺkané najmenej 30 cm hlboko do neskyprenú pôdy. U stromov s výškou kmeňa do 250 cm musia kolíky dosiahnuť najmenej 25 cm a najviac 10 cm pod miesto nasadenia koruny. Šikmé kolíky sa zatĺkajú tak, aby ich vrchol bol v smere proti vanúcim vetrom, na svahoch smerujú vrcholy šikmých kolíkov od svahu (päta kolíka nad drevinú).
Jeden kolík na kotvenie používame pre dreviny malých rozmerov. V takomto prípade sa kolík ku kmeňu prikladá zo strany s najväčšou premávkou a pri cestných komunikáciách ošetrovaných v zime posypovými soľami, smerom k nej. Ak chceme chrániť strom pred kôrovou spálou, musíme umiestniť kolík ku kmeňu z juhu, ak chceme znížiť výpar vody z kmeňa, umiestnime ho zo strany prevládajúcich vetrov, v záplavových oblastiach proti prúdu. Dva kolíky umiestňujeme po smere premávky. Tri alebo štyri kolíky používame na kotvenie vysokých vzrastlých stromov.
Kmeň je ku kolíkom fixovaný pomocou úväzkov z prírodných či syntetických materiálov. Úväzky by mali byť pokiaľ možno široké, hladké a elastické, ale pevné. Najčastejšie sa používajú ploché úväzky zo syntetických vlákien, ako je polyamid, polyester, polypropylén, polyuretán a pod. Používa sa aj prírodné kokosové vlákno či jutové povrázky, ktoré sa však často uvoľňujú a odierajú kôru kmeňa. Preto je treba miesta umiestnenia úväzkov na kmeňi podkladať jutovinou, ktorá odieraniu zabráni. Úväzky fixujeme medzi kmeňom a kolíkom osmičkovým uzlom. Inštalujeme ich až na koncoch kolíkov, aby sme minimalizovali odieranie kmeňa o ne. Úväzok musí byť na kolíku zaistený proti posunutiu. Úväzky je nutné včas odstrániť či previazať, aby nedochádzalo k ich zarastaniu do kmeňa.
Ochrana kmeňa pred kôrovou spálou: jutová páska a iné metódy
Ochrana kmeňa stromu pred kôrovou spálou
U novo vysadených stromov na stanovištiach vystavených priamym účinkom slnečného žiarenia môže dôjsť k tzv. kôrovej spále na ich kmeňoch. Pri kôrovej spále nedochádza len k poraneniu pletív druhotnej kôry, ale aj lyka a kambium. Aby nedošlo k týmto poraneniam, je bežnou praxou, že sa kmene obaľujú jutovou tkaninou, ktorá ich chráni pred priamou radiáciou, vysokými letnými teplotami a vysychaním povrchových buniek. Na kôrovú spálu sú viac náchylné stromy s tenkou kôrou (javory, buky, lipy) a stromy, ktorých kmene boli v okrasných škôlkach od mladosti zatienené.
Obalenie kmeňa jutou či inými materiálmi má však aj svoje riziká. Rozdiely teplôt u kmeňov obalených jutou či iným materiálom sú často väčšie ako bez nich (viď tabuľka pochádzajúca zo sledovania firmy Lappen, SRN). Obalové materiály (a najviac
z nich práve juta) udržiavajú hustý tieň a vysokú vlhkosť na povrchu kmeňa, čo vytvára priaznivé podmienky pre rozvoj mykoflóry a hubových hniloby. Niektoré druhy podkôrneho hmyzu žijú medzi obalovými materiálmi a kôrou, ktorú následne poškodzujú. Za optimálne sa v súčasnosti považuje využívanie trstinových či bambusových rohoží.
V našich podmienkach je ochrana kmeňa stromov pred kôrovou spálou bežnou záležitosťou. Nie vždy je záležitosťou nevyhnutne nutnou. Najmä na miestach zatienených či miestach s rozptýleným žiarením táto ochrana nie je nutná. Zlacňuje nielen cenu výsadby, ale pomáha aj stromu prirodzene reagovať na zmenu prostredia. Ak sú obalové materiály na ochranu kmeňa použité, potom ich treba pravidelne kontrolovať a postupne ich z kmeňa odstraňovať tak, aby si strom pomaly zvykal na zmenu svetelných podmienok stanovišťa. Pozor na príliš silné sťahovanie obalových materiálov okolo kmeňa. Veľmi rýchlo do kmeňov zarastajú (často už za jedno vegetačné obdobie).
Rez drevín pri výsadbe a správna zálivka s hnojením
Rez drevín pri výsadbe
K výsadbe patrí v mnohých prípadoch aj vhodne zvolený spôsob rezu koreňovej i nadzemnej časti, ktorý môže prispieť k rýchlejšiemu ujatiu dreviny na stanovišti. Spôsob rezu závisí od výsadbového materiálu, ktorý používame. Úloha je vždy rovnaká – vyrovnanie nepriaznivého pomeru medzi nadzemnou a koreňovou časťou, ktorý bol spôsobený vydobývaním jedinca v okrasnej škôlke, príp. transportom na miesto výsadby či zakladaním. Tento typ rezu označujeme ako vyrovnávací (komparatívny) a jeho zásady sú bližšie opísané v kapitole č. 11.
Dreviny s odhaleným koreňom je spravidla nutné skrátiť alebo preosvetliť, s prihliadnutím na druh a veľkosť, ako aj na stanovištné podmienky a ročné obdobie. Pritom je nutné dodržať prirodzenú alebo požadovanú rastovú formu drevín. Poškodené časti dreviny sa musia odstrániť a rany hladko zarezať. Rez nadzemnej časti odstraňuje konáre zlomené, mechanicky poškodené, suché, krížiace sa, chybné vetvenia. Pri výsadbe na jeseň je rez miernejší, zatiaľ čo pri výsadbe v jarnom období vykonáme rez hlbší. Na jar, skôr než korene vytvoria novú sieť asimilačných koreňových vlásočníc, koruna
vytvorí listy schopné fotosyntézy, na ktorú potrebuje dostatok vody z koreňov. Korene ju však určitý čas nie sú schopné korune dodávať (spravidla niekoľko týždňov). Rez koreňov je obmedzený iba na odstránenie koreňov vyschnutých, poranených, zlomených a na vytvorenie čerstvých rezných rán u poranených koreňov tesne pred umiestnením dreviny do výsadbovej jamy, aby došlo k čo najrýchlejšej regenerácii týchto rán.
Zálivka a hnojenie
Nedostatok vody môže byť pre nové výsadby (najmä dreviny s odhaleným koreňom) významným stresovým faktorom. Drevina disponuje cca 5 % pôvodného koreňového systému (následok presadenia) a tieto korene navyše nie sú prerastené do okolitej pôdy. Nie sú schopné efektívne prijímať vodu z pôdy. Tento stres niektorí odborníci nazývajú „stres z presadenia“. Najviac je badateľný u drevín s odhaleným koreňom, u ktorých je strata koreňov najväčšia. Dreviny s balom či v kontajneroch môžu byť vystavené tomuto stresu tiež, nie však pre stratu prevažnej väčšiny koreňov, ale pre menší objem zálivky na trvalom stanovišti oproti zálivke v okrasnej škôlke a strate vody z koreňovej zóny vo výsadbovej jame do okolitej pôdy, ktorá je rýchlejšia než na rozhraní prostredia kontajner – vzduch. Silný vodný deficit vysadených drevín možno znížiť nielen zálivkou, ale aj hmlistením, znížením výparnej plochy (rezom, tienením, bandážovaním a pod.) a použitím antitranspiračných prípravkov.
Najlacnejšia, prevádzkovo najmenej náročná a najčastejšie používaná je zálivka. Z hľadiska náročnosti zálivky je oveľa lepšie vysadzovať dreviny na jeseň. Do príchodu kritických horúcich letných dní, keď je potreba vody najvyššia, dôjde aspoň k čiastočnému rozvoju koreňového systému a vodný stres sa tak prirodzene minimalizuje. Optimálnym riešením je zálivka ihneď po výsadbe dreviny do výsadbovej jamy.
Či je zálivka drevín po výsadbe dostatočná, možno zistiť veľmi jednoduchým testom. Po premnutí vrchných 5 cm pôdy je pôda buď suchá (zálivka nie je dostatočná), primerane vlhká (zálivka je optimálna) alebo bahnistá a zapáchajúca po hnilobe (zálivka je nadbytočná v krátkych intervaloch).
Ak je to možné, nie je na škodu pravidelné hmlistenie v letnom období, je však často prevádzkovo aj ekonomicky náročné. Hmlistením dochádza k ochladeniu teploty listov a zníženiu výparu vody z nich.
Použitím antitranspirantov možno znížiť rýchlosť transpirácie a fotosyntézy. Jedným postrekom možno znížiť straty výparom po dobu dvoch týždňov o 25–30 % (napr. prípravky Folicote, Weltpruf, Vidaplast, Foligard a i.).
V čase výsadby dreviny radšej nehnojíme, a ak áno, tak len veľmi málo, pričom používame iba zásobné hnojivá, ktorých minerálne látky sa postupne uvoľňujú v priebehu niekoľkých rokov. Najlepšie sú pre výsadbu tabletované hnojivá, ktoré umiestňujeme najlepšie mimo korene a nad ne, skôr bližšie k pôdnemu povrchu. Vždy je lepšie dodávať hnojivá do bezprostredného okolia výsadbovej jamy než priamo do nej.
Povýsadbová starostlivosť: ako sa starať o dreviny v prvých rokoch po výsadbe
Povýsadbová starostlivosť
Samotnou výsadbou drevín na trvalé stanovište naša starosť o ne nekončí. Kvalitná a zodpovedná následná starostlivosť o výsadby v období tzv. presadzovacieho stresu tvorí polovicu úspechu celej výsadby, ak nie oveľa viac. Presadzovací (aklimatizačný) stres je vyvolaný predovšetkým výraznou kvalitatívnou zmenou stanovištných podmienok a vysokou stratou koreňov drevín pri presádzaní na iné stanovište. Stres z presadenia zaniká v dobe, keď sa drevina na stanovišti aklimatizuje a vytvorí koreňový systém svojou veľkosťou zodpovedajúci koreňovému systému pôvodnému (t. j. pred posledným presadením). Tento proces trvá podľa druhu či typu dreviny niekoľko týždňov až rokov (najdlhšie u vzrastlých alejových stromov). Starostlivosť o dreviny počas tejto doby sa nazýva povýsadbovou starostlivosťou. Nezhoduje sa s dokončovacou starostlivosťou v zmysle ČSN DIN 18 916, ktorá pri výsadbách prebieha až do prevzatia. Výsadby sú podľa normy schopné prevzatia v okamihu, keď je dosiahnutá istota ďalšieho rastu (t. j. ujatia výsadby). Nie však preklenutia presadzovacieho stresu, hoci u veľmi mladých rastlín si oba časové termíny sú veľmi blízke.
Povýsadbová starostlivosť je obdobím intenzívnej starostlivosti o drevinu a trvá minimálne niekoľko týždňov, u vzrastlých stromov až niekoľko rokov po výsadbe.
V tejto súvislosti je potrebné opäť zdôrazniť už raz spomenuté pravidlo: čím mladší (menší) výsadbový materiál, tým rýchlejšie ujatie na stanovišti po presadení a prekonanie presadzovacieho stresu, a tým aj ukončenie povýsadbovej starostlivosti o výsadby. A naopak.
Povýsadbová starostlivosť spočíva predovšetkým v nasledujúcich opatreniach: – závlaha a hnojenie, – starostlivosť o závlahovú misu, kyprenie a odburiňovanie výsadieb, – výchovný rez korún mladých stromov, – pravidelná kontrola kotvenia a jeho včasné odstránenie, – ošetrenie mechanických poranení vzniklých pri výsadbe a v prvých rokoch po nej – ochrana pred chorobami a škodcami.