Založenie vinice: príprava pôdy, výsadba a starostlivosť o mladú výsadbu
Chcete správne založiť vinicu? Poradíme vám s úpravou pozemku, rigolovaním, zásobným hnojením, výberom sadeníc viniča aj budovaním oporného zariadenia.
Prečo je správne založenie vinice kľúčové pre budúce úrody
Založenie vinice
Po starostlivom výbere a zhodnotení pozemku a po starostlivom výbere odrody pre daný pozemok začneme s plánovanou prípravou pôdy.
Úprava pozemku pred výsadbou: vyrovnanie terénu, odvodnenie a terasovanie svahov
Aby mohlo byť vykonané hlboké prekyprenie pôdy, nazývané rigolácia, je nutné najprv upraviť pozemok tak, aby na ňom neboli priehlbiny a vyvýšeniny, prípadne zmodelovať jeho povrch tak, aby bola čo najviac obmedzená erozívna činnosť dažďovej vody. Pozemky neplodné, ležiace úhorom a zarastené krovinatými porastmi sa najprv zbavia porastu drevitých rastlín a vykopu sa pne aj korene, ktoré sa starostlivo vyzbierajú a odstránia. Pokiaľ sú na pozemku väčšie kamene či kamenné hrádze po bývalých viniciach, odstránime ich. Povrch pozemkov rovninných alebo so sklonom do 15 % upravíme pomocou buldozéra tak, aby sa terénne vlny presunuli do priehlbín. Nerovný pozemok by sa po vysadení vinice ťažko obrával a mechanizačné zariadenia by často poškodzovali kry aj oporné zariadenie. Okrem toho sa v priehlbinách dlho udržiava mokrá pôda a kry majú na takých miestach sklon k žltačke, ich plodnosť je potom kolísavá a skoro uhynú. Všetky povrchové úpravy pôdy robíme zásadne pred rigoláciou pôdy, pretože ide často o väčšie presúvanie pôdy, a tak by sa mohlo stať, že úpravou zrigolovaného pozemku by bola potom hĺbka nakypreného pôdneho profilu nerovnomerná. Na svahoch od 15 % do 45 % je nutné dobre zvážiť podľa situácie terénu, dĺžky svahu, náchylnosti pôdy na eróziu a podľa vlhkostných pomerov na danom stanovišti vzhľadom na možnosť využívania zatrávnených medziriadí v budúcej vinici, či je vhodné pristúpiť k terasovaniu pôdy alebo či postačí vhodné rozmiestnenie vodných tokov, ktoré by pri prívalových zrážkach odviedli povrchové vody do zberných nádrží. Na správne rozhodnutie je najlepší posudok odbornej projekčnej kancelárie.
Pri všetkých úpravách pozemkov musíme vždy pamätať na odvod zrážkovej vody, a to jednak nad vinicou, jednak vo vinici samotnej. Na zvod vody môžu dobre poslúžiť cesty vedené v smere pozdĺž vrstevníc a mierne spádované do zvodnice vedenej po spádnici, ktorej dno a steny sú pri miernych svahoch zatrávnené alebo pri prudších svahoch vyložené betónovými žľabmi, ktoré do seba zapadajú. Vzhľadom na nedozerné škody, ktoré spôsobuje vodná erózia ako na pôdnom fonde splavovaním jemnozeme zo svahov, tak na viniciach odkrývaním koreňového systému krov a vyplavovaním živín, je účelná úprava pozemkov pred výsadbou vinice bezpodmienečne nutná. Aby sa taká úprava stretla s úspechom a bola vhodná aj po ekonomickej stránke, nemalo by sa ľutovať ani väčších finančných nákladov, ktoré úpravy pozemkov pred výsadbou vinice vyžadujú.
Príprava pôdy a zelené hnojenie: ako obnoviť štruktúru a živiny pred rigolovaním
Príprava pôdy pod vinicou plní niekoľko základných požiadaviek. Pre mladú sadeničku viniča musí byť pôda kyprá a prevzdušnená, aby sa mohol koreňový systém rozvinúť hneď spočiatku do väčšej hĺbky. To zaručí, že vinica nebude tak ľahko trpieť suchom. Súčasne umožňuje hlboká orba presýtiť živinami aj spodnejšie vrstvy pôdy, kde býva živín nedostatok. Hlavne ide o zásobenie spodných vrstiev takými živinami, ktoré sú v pôde ťažko pohyblivé, čo zaručí harmonickú výživu viniča na dlhšie obdobie. Keby sme neprohnojili spodné vrstvy fosforom, draslíkom a horčíkom, ktoré sa v pôdnom profile horšie pohybujú, potom by sa do spodnej vrstvy pôdy dostával len dusík, ktorý je v pôde ľahko pohyblivý, vinič by ho prijímal jednostranne ako nevyváženú výživu a to môže viesť k mnohým poruchám v raste a plodnosti.
Spôsob prípravy pôdy a hnojenia závisí od toho, ako bola pôda využívaná v období pred plánovanou výsadbou vinice. Ak má byť vinica vysádzaná na pozemku, kde dlhšie obdobie vinica nebola a pôda sa využívala poľnými plodinami, potom býva zásoba živín sústredená hlavne vo vrchnom horizonte pôdy do hĺbky 0,3 m, a preto je dôležité doplniť živinami spodný pôdny horizont od 0,3 m do 0,6 m. Na takých pozemkoch, kde sa pod poľné plodiny oralo stále do rovnakej hĺbky, a to zvláště tam, kde sa na to používajú ťažké traktory, býva v určitej hĺbke vytvorená zhutnená podbrázda, menovite na hlinitých pôdach. V takejto situácii sa odporúča aspoň 2 – 3 roky pred založením vinice pestovať na pozemku rastliny na zelené hnojenie, aby sa pôda pri súčasnom rozmetávaní časti dávky kompostu alebo maštaľného hnoja obohacovala humusom a zlepšovala sa jej štruktúra zakorenením pôdy rastlinami zeleného hnojenia. V prvom roku sledujeme do konca mája rast buriny, aby sme zistili rovnomernosť porastu a poznačíme si do plánu miesta, kde je rast slabý. Na nich pomocou rýľa zistíme štruktúrnosť pôdy. Obvykle tam pôda býva najviac zhutnená. Týmto miestam musíme pri príprave venovať väčšiu pozornosť. Burinu potom rozdrvíme a pôdu zoráme do hĺbky cca 0,3 m najlepšie pluhom s podrývačom. Po vyrovnaní povrchu ihneď zasejeme zmes: 20 kg inkarnátu, 20 kg viky (Vicia villosa), 30 kg pelušky, 8 kg ľuľka talianskeho, 6 kg svazenky, 6 kg reďkve olejnej. Zmes rozvíja korene v rôznej hĺbke a hlavne zlepšuje pôdnu štruktúru. Necháme ju rásť cez zimu. Na jar sa zmes poseká a potom sa drví po zaschnutí zelenej hmoty diskovými bránami tak, aby sa premiešala s pôdou. Ak je to nutné, teda v dvoch smeroch. Potom nasleduje znova hlboká orba do 0,4 m a po vyrovnaní povrchu výsev hlboko koreniace dlhodobé rastliny: 5 kg inkarnátu, 5 kg švédskeho ďateliny, 4 kg bielej ďateliny, 15 kg vojtašky, 6 kg ľuľka talianskeho a 8 kg horčice žltej, ktorá sa musí včas posekat, aby sa nevysemenila. Zmes zostane na mieste 2 roky. Údaje o množstve semien sú na plochu jedného hektára. Pred výsevom trvalej zmesi zistíme rozborom pôdy obsah živín a ak je nutné prihnojenie minerálnymi hnojivami, rozhodíme ich časť pred orbou pod zmes. Touto druhou zmesou pripravíme pôdu na rigolácciu do väčšej hĺbky. Rovnakým spôsobom pripravujeme pôdu aj na výsadbu vinice na pozemku, kde bola stará výsadba vinice vyklčovaná. Na takých pozemkoch je okrem utužovej pôdy v miestach prejazdu traktorov aj tzv. únava pôdy. Tento nepriaznivý prejav vzniká pri pestovaní monokultúry na rovnakom pozemku po dlhú sériu rokov. Čím skôr sa vysadí vinica po vinici, tým je prejav únavy pôdy intenzívnejší a rast novo vysadených krov slabší a pomalší. Únavu pôdy je možné likvidovať najlepšie vydatným hnojením maštaľným hnojem a pestovaním iných plodín po dobu niekoľkých rokov. Najvhodnejšie sú také rastliny, ktoré zakorenujú pôdny profil do hĺbky 0,6 m. Na to sa veľmi dobre hodí vojtaška, tolica ďatelinová, na vápenatých pôdach vičenec alebo do väčšiny pôd aj piesočnatých alebo ťažkých je veľmi vhodná komonika biela, ktorá korení hlboko a vytvorí až 30 t sušiny na hektár plochy. Aby bolo zakorenenie rovnako intenzívne vo všetkých horizontoch, sú vhodné zmesi vytrvalých rastlín s rôzne hlboko sa rozvíjajúcim koreňovým systémom. Príklad takejto zmesi s vojtaškou bol uvedený vyššie. Podľa pôdnych pomerov na stanovišti možno vytvárať ďalšie zmesi aj s inými vytrvalými rastlinami.
Po dvojročnom pestovaní vytrvalej zmesi, ktorú zožínáme tak, aby zostávala vysoká strnisko, pripravíme pôdu rigolácciou na výsadbu vinice. Najvhodnejší termín rigoláccie je koniec augusta, začiatok septembra. Pred rigolácciou rozmetáme zvyšok minerálnych hnojív potrebných na zvýšenie zásoby živín. Na pozemkoch, kde sa už vinič pestoval, väčšinou nie je nutné žiadne zásobné hnojenie. Živín tam býva dostatok, niektorých dokonca prebytok. Väčšinou nebývajú rovnomerne rozdelené do celého pôdneho profilu. Pri rigolácii dôjde k premiešaniu spodných a vrchných vrstiev pôdy a rovnomernosť zastúpenia živín sa zlepší. Na pozemkoch, kde sa skôr pestovali len poľné plodiny, býva spodný horizont živinami chudobný a ich doplnenie je dôležité. Najhorší býva stav na pozemkoch, ktoré boli dlhú dobu pusté, zvlášť tam, kde okrem krovinatého porastu rástli aj agáty. Tam býva dohnojenie nutné aj väčšími dávkami minerálnych hnojív.
Zásobné hnojenie vinice: ako vypočítať správne dávky fosforu, draslíka a horčíka
Množstvo minerálnych hnojív, ktoré dávame do pôdy pred založením vinice ako zásobné hnojenie preto, aby bola dosiahnutá približne optimálna zásoba živín pre vinič na dlhšie časové obdobie a pokiaľ možno v celom pôdnom horizonte, z ktorého vinič živiny odoberá, sa riadi jednak obsahom živín v pôde a jednak mechanickým zložením pôdy. Najmenej živín dávame do pôd ľahkých, piesčitých alebo štrkovitých, z ktorých by sa vyplávili. Na pôdach stredne ťažkých a ťažkých je vyšší obsah ílovitých častíc a zvyčajne aj vyšší obsah humusu. Tým stúpajú pútacie sily pôdy a živiny sú v nej zadržiavané. Na ílovitých častiach priľnú minerálne látky a sú len pozvoľna uvoľňované do pôdneho roztoku. Tam, kde sa zakladá vinica na ťažších pôdach, ktoré neboli obrábané a bol na nich len krovitý porast, tam sú pútacie schopnosti ílovitých čiastočiek zvlášť vysoké a tam je nutné intenzívnejšie hnojenie pred založením vinice.
Dávky živín potrebných na dohnojenie pôdy môžeme približne vypočítať z údajov pôdneho rozboru a v závislosti od obsahu ílu v pôde. Pred rigolovaním odoberieme vzorky pôdy oddelene z vrchného horizontu A (0 – 30 cm) a z horizontu B (31 – 60 cm). Na ploche jedného hektára urobíme podľa rôznorodosti pôdneho zloženia 20 – 40 vrypov buď sondovacou tyčou, alebo drénovanou lopatou. Všetky vrypy z horizontu A zmiešame, pôdu dobre premiešame a odoberieme 1 priemerný vzorku o hmotnosti asi 1,5 kg. To isté urobíme s pôdou z horizontu B. Oba pôdne vzorky náležite označíme a dodáme do laboratória na rozbor na zistenie obsahu hlavných živín P, K, Mg, CaCO3, prípadne bóru, a na zistenie pH. V prípade, že sa na pozemku vyskytuje v niektorých častiach veľmi odlišné zloženie pôdy, odoberieme pôdne vzorky oddelene.
Pred založením vinice by mala pôda obsahovať také množstvo živín, aby ich mohol vinič odoberať z pôdy rovnomerne po dobu trvania vinice s tým, že v priebehu rokov v určitých etapách pridávame hnojením živiny do vrchného pôdneho horizontu, pretože to už nie je možné dodávať ich do hĺbky. Tam ich môžu postupne v obmedzenej miere dopravovať len zmesi na zelené hnojenie vysievané do medziriadí viníc. Svojimi koreňmi ich odoberajú z vrchného horizontu a prírastkom koreňov dopravujú do horizontu spodného, ktorý by však mal určitú zásobu živín mať už pred založením vinice. Prah živín potrebných na rovnomernú výživu viniča nazývame prahom výnosovej istoty.
Pre fosfor je prah výnosovej istoty na ľahkých pôdach 80 ppm (tj. 80 mg P na 1 kg pôdy), na pôdach stredne ťažkých 100 ppm a na pôdach ťažkých 120 ppm.
Pre draslík je prah výnosovej istoty na piesčitých pôdach 60 – 80 ppm, na ľahkých pôdach 120 ppm, na stredne ťažkých 300 ppm a na ťažkých 350 ppm.
Pre horčík je prah výnosovej istoty závislý od obsahu draslíka v pôde a musí tvoriť jednu tretinu obsahu draslíka, aby sa obe živiny prijímali v správnom pomere.
Pre bór je prah výnosovej istoty na ľahkej pôde 0,8 ppm, na stredne ťažkej pôde 1,2 ppm a na pôde ťažkej 1,5 – 2 ppm.
Pre vápnik nemožno uviesť priemernú hodnotu, pretože ho býva vo väčšine vinohradníckych pôd Českej republiky nielen dostatok, ale skôr prebytok. Orientačným číslom by mal byť obsah okolo 3 % CaCO3 a pH pôdy okolo 6 – 7. Melioračné vápnenie pred založením vinice prichádza do úvahy hlavne na pôdach s nízkym pH (4 – 5) alebo na pôdach piesčitých, aj keď majú pH optimálne. Na nich sa ľahko uvoľňuje draslík aj horčík a k nim by mal byť v dostatočnom množstve aj vápnik, pretože tieto tri živiny sa navzájom veľmi ovplyvňujú pri príjme viničom a môže dochádzať k nerovnomernému príjmu niektorej z nich.
Skutočný obsah živín zistený v laboratóriu porovnáme s obsahom, ktorý by mal byť u jednotlivých živín v pôde. Zistený rozdiel násobíme číslom 9, a tým vypočítame, koľko kg príslušného prvku musíme do pôdy dodať na dohnojenie na prah výnosovej istoty. Číslom 9 násobíme preto, že na jednom hektári pôdy je vo vrstve do 0,6 m asi 9 miliónov kg pôdy. Laboratórium uvádza obsah prvkov v ppm, teda v milióntinovách kilogramu. Keď máme obsah prvku zvýšiť o 1 ppm vo všetkých kilogramoch pôdy, ktorých je 9 miliónov na jednom hektári, potom musíme chýbajúci obsah živiny počítaný ako rozdiel medzi skutočným a medzi požadovaným obsahom násobiť 9, a tým zistíme, koľko kilogramov čistej živiny uvedenej v prvku musíme na hektár vinice dodať. Napríklad: Na ľahkej pôde bolo zistených 50 ppm P, ale správne by mala obsahovať 80 ppm. Chýba teda 30 ppm. Na jeden hektár pozemku musíme pridať 30 x 9 = 270 kg P. Chceme-li si určiť, koľko to je fosforečného hnojiva, potom musíme najprv údaj v prvku P previesť na údaj v oxide, teda v P2O5, pretože sa v obchodných hnojivách uvádza obsah živín v oxidoch a nie v prvkoch. K tomu musíme poznať prepočítavací faktor (tabuľka 1).
Vypočítaných 270 kg P násobíme faktorom 2,29 a dostaneme potrebu v oxide P2O5, tj. 618 kg. Túto potrebu potom musíme previesť na množstvo obchodného hnojiva podľa toho, aký vysoký je percentický obsah P2O5 v hnojivu, ktoré použijeme na vyhnojenie pozemku fosforečným hnojivom.
Pre zásobné hnojenie fosforečnými hnojivami používame väčšinou nízkopercentné fosforečné hnojivá alebo Thomasovú múčku (ak je ešte k dostaniu), a to hlavne na kyslých pôdach. Inak je možné používať superfosfát, ktorý pôsobí kyslivo, a preto musíme pôdy s nízkym pH najprv odvápniť.
Budeme-li hnojit do zásoby superfosfátom s obsahom 18 % P2O5, potom potrebu fosforu zistenú v kg oxidu, čo bolo v našom prípade 618 kg, násobíme 100 a delíme percentickým obsahom oxidu v použitom superfosfáte:
618 x 100 ————— = 3433 kg superfosfátu na jeden hektár budúcej vinice. 18
Rovnakým spôsobom postupujeme pri výpočte dávok draslíka a horčíka. Zásobné hnojenie draslíkom je vhodné pomocou vysokopercentnej draselnej soli alebo hnojivom horečnato-draselným. Na zvýšenie horčíka na pôdach vápenatých použijeme kyslivo pôsobiaci kieserit, kým na pôdach s kyslou reakciou používame mletý dolomitický vápenec.
Používanie organickej hmoty priamo pri rigolovaní pluhom je obmedzené na dobre vyzretý kompost či dobre rozložený hnoj. Nie je vhodné zaorávať nerozloženú organickú hmotu, ktorá na svoj rozklad potrebuje veľa kyslíka aj dusíka. Tým sa prostredie okolo koreňov viniča o tieto látky ochudobňuje a sadenice zakrpatejú.
Ako skladovať a pripraviť sadenice viniča pred výsadbou
Prvotriedné sadenice viniča musia mať dokonale po celom obvode miesta štepovania zrastený roub s podnoožou. Pri preberaní sadeníc kontrolujeme najmä ich zrasty na žliabkovej strane roubu, t. j. oproti vyrastajúcemu výhonku z roubu. Kontrola sa vykonáva miernym tlakom na roub zo žliabkovej strany. Pritom sledujeme miesto štepovania, či sa roub neoddeľuje od podnoože. Nedostatočne zrastené sadenice sú menej výkonné na trvalom stanovišti a pri zaťažení úrodou skoro uhynú. Dĺžka výhonkov sadenice nie je rozhodujúca, ale hlavne dobrá vyzretosť bazálnych očiek výhonkov. Koreňový kmeň sadeníc je asi 35 cm dlhý a je vytvorený z podnoože. Na ňom nesmie byť žiadne mechanické poškodenie ani požer od ponráv. Na päte koreňového kmeňa majú byť korene rovnomerne rozdelené po obvode a mali by byť aspoň tri. Korene viniča veľmi ľahko vysychajú. Preto je dôležité podľa vonkajšieho vzhľadu aj podľa svetlohnedej farby presvedčiť sa o ich nenarušenom stave. Súčasne overíme ich stav aj prerezávaním koreňov ostrým nožom. Korene musia byť na priereze veľmi svetlé. Vyschnuté korene sú na priereze hnedé, neskôr sčernajú. Rovnako tak musia byť výhonky z naštepovanej časti na priereze svetlozelené a rana musí byť vlhká.
Keď bol pri preberaní sadeníc skontrolovaný ich stav a počty, prepravujú sa na miesto uchovávania pred výsadbou v uzatvorených skrinových vozidlách. Sadenice nemožno prepravovať voľneložené na korbách nákladných áut. V prípade nutnosti musia byť na takomto dopravnom prostriedku veľmi starostlivo zakryté plachtami tak, aby pod plachty nevnikal vysušujúci vír vzduchu ani mrazivý vietor v zime. Korene viniča ľahko premŕzajú.
Na uloženie sadeníc viniča v zimnom období sú vhodné priestory s teplotou 1 až 2 °C, v ktorých sa dajú sadenice dezinfikované prostriedkami na ochranu pred šírením plesní, najmä sivej plesne, ukladať voľne rozprestretné v zväzkoch po 25 – 50 ks, ako boli dodané zo škôlky. V priestoroch, kde sú sadenice uložené, je nutné udržiavať vysokú vzdušnú vlhkosť máčaním podlahy vodou. Sadenice sa kladú na rošty, aby spodná vrstva netrvale ležala vo vode. Pokiaľ nie je možnosť ochladzovať priestory na takú nízku teplotu, je jednoduchšie uložiť ich v priestoroch s teplotou 5 – 8 °C tak, že sa zväzky presypávajú praným riečnym pieskom. Zväzky sa položia koreňmi oproti sebe a každá vrstva sa zasype vlhkým pieskom tak, aby boli zasypané korene aj časť koreňového kmeňa. Kladením vrstiev zväzkov na seba a presypávaním pieskom sa vytvárajú haldy vysoké až 2 m. V zimnom období sa udržuje vysoká vzdušná vlhkosť a kontroluje sa vlhkosť piesku. Ak piesok vysychá, musí byť znovu prevlhčený prúdom vody z hadice.
Menšie množstvo sadeníc možno ukladať na zimu do výkopov vykopaných na tienistom mieste v záhrade. Zväzky sa kladú do vykopaných rigolí a najlepšie je presypávať korene vlhkým pieskom, ktorý udržuje rovnomernú vlhkosť a korene v ňom neplesnivejú. Rigole sa potom zahádžu vykopanou zeminou a sadenice sa úplne prikryjú, prípadne sa na ne naukladajú snopy slamy. Na dobrom uložení závisí do značnej miery aj úspech novej výsadby sadeníc. Sadenice nesmú zostať cez zimu v teplom prostredí, pretože sú náchylné na vysychanie; súčasne by sa v nich vydýchalo veľké množstvo zásobných látok a potom by rástli slabo.
Príprava sadeníc na výsadbu spočíva v skrátení výhonku na 1 – 2 očká a zastríhaní dĺžky koreňov podľa spôsobu výsadby na kratšiu dĺžku pri výsadbe hydrovrtom alebo razníkom (3 – 4 cm) a na väčšiu dĺžku (5 – 8 cm) pri výsadbe strojom alebo do jamiek. Ponechanie dlhších koreňov na päte podnoože pozitívne ovplyvňuje dĺžku prírastkov letorastov. Korene v strednej časti podnoože skrátime na 1 cm. Ak sú slabé, úplne ich odstránime. Potom sa vrchné časti sadeníc – roub a časť podnoože – parafínujú parafínom na štepárske účely. Do parafínu zahriatého na 60 – 70 °C sa namočia a okamžite vytiahnu. Parafínová vrstva ich chráni pred vyschnutím po vysadení do vinice. Naparafínované sadenice sa musia pred výsadbou namočiť na 1 – 2 dni do vody, aby sa všetky pletivá dôkladne premočili. Po máčaní sú pripravené na výsadbu.
Metódy výsadby viniča: sadiace stroje, hydrovrt, prepichovač alebo jamky
Pred výsadbou sa pôda urovná smykovaním. Potom nasleduje vytyčenie miest výsadby, ktoré závisí od toho, akým spôsobom sa budú sadenice viniča vysádzať. Dnes najobvyklejším spôsobom je výsadba sadzacími strojmi. Pre ne stačí vytyčenie šírky medziradia na koncoch, prípadne uprostred parcely. Pri výsadbe pomocou vodného prúdu (hydrovrty) sa používa vytyčenie miest výsadby krátkymi kolíkmi alebo na kusy narezeným vínnym révím. Pri výsadbe prierازom sa vytyčí šírka medziradia a potom sa vysádza priamo podľa lanka opatreného značkami pre vzdialenosť medzi krami. Len pri výsadbe do jamiek sa tyčuje oporými drôtmi.
Väčšinou sa sadenice vysádzajú v jarnom období v druhej polovici apríla až v prvej polovici mája. Okrem toho je možné vysádzať aj na jeseň. Jesenné výsadby majú prednosť v tom, že nie je nutné pri výsadbe do jamiek zalievať vodou a ďalej v tom, že sa do jari pôda okolo sadeníc dobre usadí a spojí sa s koreňmi. Preto majú na jeseň vysadené sadenice veľmi dobrý jarný štart. Na jeseň vysadené sadenice je však nutné prikryť na zimu kopčekom pôdy, aj keď boli parafínované, a tak ich chrániť pred poškodením mrazmi.
Sadzacie stroje pracujú na tom princípe, že hĺbia v pôde súvislú ryhu, ukladajú do nej na vopred stanovené vzdialenosti jednotlivé sadenice a zahŕňajú ich šikmo postavenými taniermi. Dá sa nimi sadiť nasucho aj s aplikáciou menšieho množstva vody. Predtým najrozšírenejší spôsob výsadby pomocou hydrovrtov je vhodný hlavne do piesočnato-hlinitých pôd. Nehodí sa do ťažkých pôd, kde vznikajú príliš spevnené steny vodou vyvŕtaných jamiek a sadenice spočiatku rastú pomaly. Ani v kamenitých pôdach nie sú podmienky pre výsadby hydrovrtom. Tam je najlepšia výsadba do jamiek vyhĺbených rýľom. Jamky pôdorysu 20 x 20 cm a do hĺbky 40 cm sa vyhĺbia v rade tak, aby nevybočovali do medziradia. Na dno jamky sa dá dobre rozložený kompost, ale nepridávame do nich žiadne minerálne hnojivá, ktoré by po rozpustení poškodili mladé korienky viniča. Nanajvýš môžeme do jamky pridať tabletu pomaly rozpustného hnojiva používaného v okrasnom záhradníctve alebo v lesníctve pri výsadbe drevín. V úrodných, humusom bohatých pôdach a v oblastiach bohatších na jarné dažďové zrážky sa vysádza prierازom. Tvary prierazov sú rôzne. Môžu to byť nerezové alebo pozinkované rúrky priemeru 4 – 5 cm, ktoré sú ukončené celokovovým hrotom z tvrdého materiálu a majú na hornom konci priečne navarenou rukoväťou pre obe ruky, prípadne v zodpovedajúcej vzdialenosti od spodného konca priečny nášlapník určujúci zároveň hĺbku jamky. Prierazy môžu byť aj ploché (sadzacie meče), ktoré sa zasekajú do pôdy, otočia sa nimi a pracovník ich potom nakloní k sebe aj od seba, čím trochu spevní steny jamky, aby sa do nej dala vložiť sadenica. Výsadba prierازom má tú výhodu, že sa nenaruší vlahový systém pôdy usadenej po letnej rigolácii a okolie sadeníc tak nevysychá ako pri hĺbení jamiek rýľom. Okrem toho ide práca podstatne rýchlejšie a výkony sú podobné ako pri používaní hydrovrtov. Nie je nutné vytyčovanie pomocou „kráčat“, ale sadí sa podľa značkami opatreného lanka. Pri použití prierazov je možné vysádzať bez vody alebo sa po vložení sadenice do jamky vyhĺbenej prierازom naleje asi 1 liter vody. Potom sa sadenica v jamke upevní tým, že sa prieraz vsunie vedľa sadenice tak, aby sa priložením prierazu k sadenicu pritlačila pôda k nej.
Pri všetkých spôsoboch výsadby je dôležité, aby boli korene viniča v jamke náležite rozprestrené a neboli obrátené smerom nahor, čo sa niekedy stáva pri výsadbe hydrovrtom alebo prierازom. Preto sa musí sadenica najprv zasunúť hlbšie a potom povytiahnuť. Tým sa korene obrátia nadol. Ďalej je dôležité, aby bola pôda okolo sadeníc dobre upevnená a neboli tam vzduchom naplnené otvory, v ktorých korene alebo koreňové kmene plesnivejú. Preto sa musí klásť dôraz na dobré upevnenie sadeníc v pôde zvlášť pri výsadbe hydrovrtom alebo prierازom. Dôležitá je aj hĺbka výsadby sadenice. Miesto štepenia musí z pôdy vyčnievať asi 5 cm. Ak je sadenica vysadená tak hlboko, že sa miesto štepenia dostane pod povrch pôdy, potom vznikajú na ušľachtilej časti sadenice rosné korene, ktoré musia byť každoročne odstraňované, čo je veľmi pracné. Keby sme ich na sadenicach ponechali, bol by čoskoro potlačený rast koreňov na podnoži, sadenice by sa stali pravokoreňovými a trpeli by suchom, mrazom aj fyloxérou.
Pokiaľ neboli sadenice parafínované, nemôžeme ich po vysadení ponechať bez prikrytia. Slnko by veľmi skoro vysušilo roubík a sadenica by uhynula. Preto sa musí prikryť navŕšenou pôdou. Prikrývame jemnou pôdou a kopček udržujeme kyprý, aby výhonky rastúce z roubíka mohli čoskoro kopčekom pôdy prerásť. Prikrývanie sadeníc na ochranu pred slnkom má značné nevýhody v tom, že sa musia kopčeky stále kypriť a súčasne aj v tom, že sú jemné pletivá etiolizovaných výhonkov napádané drôtovcami a húsenicami moľa osennej. Parafínované sadenice týmito škodcami netrpia, ale trpia oveľa viac okusovaním zajacmi, ktoré uhryzú výhonok až pri drevitej časti a tak niekedy sadenice úplne zničia. Preto je vhodné dávať na parafínované sadenice ihneď po výsadbe ochranné košíky. To si samozrejme vyžaduje vytyčenie pozemku po výsadbe opornými tyčkami, aby sa košíky mohli uchytiť.
Zvlášť v suchých vinohradníckych oblastiach sa ujalo mulčovanie pôdy okolo sadeníc pomocou pásu čiernej mulčovacej fólie. Sadenice vysadené prierازom bez kráčat sa prikryjú pásom mulčovacej fólie položenej kladačom fólie, podobne ako sa to používa pri školkovaní štepov v révovej škôlke. Sadenice pod fóliou naznačujú miesta, kde je nutné fóliu preriznúť nožom alebo prepáliť drôtom, tak aby sa roubík dostal nad povrch fólie. Kladenie fólie treba urobiť hneď po výsadbe, kým sadenice neprerástajú parafínovou vrstvou, pretože by sa výhonky zlomili. Najlepšie sa kladie fólia za zamračeného dňa. Ak je slnečno, je pod fóliou také teplo, že sa parafín rozpúšťa a steká skôr, než stačíme preriznúť diery a vysunúť roubíky nad fóliu. Výhody mulčovania fóliou spočívajú v tom, že sa pôda rýchlejšie ohrieva a pritom sa pod fóliou udržiava vlhko. To má priaznivý vplyv na rast sadeníc a hlavne na rozvoj koreňového systému. Tým sa vinica dostáva skôr do plodnosti a súčasne sa zlepšuje aj ujateľnosť sadeníc. Okolo sadeníc nerastú buriny a nemusí sa tam pôda kypriť. Nevýhodou sú zvýšené náklady na čiernu mulčovaciu fóliu a nutnosť veľmi opatrného obrábania pôdy v medziradí vinice. Okolo fólie sa zvyčajne ničia buriny herbicídom.
Výsadba révy v záhrade a príprava pôdy pre solitérne kry
Pri výsadbe vínnej révy v záhrade, kde ide zvyčajne o výsadbu jednoradovú pozdĺž cesty alebo pozdĺž plota či južnej steny, spracúvame pôdu tiež do hĺbky, ale len vykopaním priekopy. Pás pôdy široký 100 – 150 cm nakypríme do hĺbky 60 cm rigolovaním. Najprv vyhodíme do hĺbky 20 cm vrchnú ornicu na jednu stranu priekopy. Potom vyhodíme ďalších 20 cm hĺbky priekopy na druhú stranu. Potom na dno 40 cm hlbokej priekopy rozhádzame kombinované hnojivo s mikroprvkami (napr. Cererit) v množstve 0,3 kg na jeden štvorcový meter dna priekopy v ľahkej pôde a 0,5 kg v ťažkej pôde. Ďalej je vhodné rozhádzať na dno priekopy 5 – 10 kg rozleženého kompostu na jeden štvorcový meter. Nakoniec dno priekopy preryjeme do hĺbky 20 cm a pritom dbáme, aby sme hnojivá dobre premiešavali s nakyprennou pôdou dna priekopy. Po zorytí dna priekopy nahádzame späť najprv vrchnú ornicu a potom na ňu pôdu z druhej vrstvy. Tým dosiahneme taký stav, že najprv korene sadeníc prenikajú do vrchnej ornice, ktorá býva dobre prehnojena a štruktúrna. Keď sa koreňový systém posilní, vrástie do spodnej vrstvy, ktorá bola prehnojena kompostom a minerálnym hnojivom, ktoré sa medzitým rozpustilo.
Podobným spôsobom postupujeme aj pri príprave pôdy pre solitérne kry. Pre ne kopeme jamy 150 x 150 cm a rovnako ako pri nakyprávaní pôdy v priekope oddelíme od seba dve vrchné vrstvy pôdy a dno jamy prehnojen a nakypríme. Potom do nej vrátime vrchnú a nakoniec spodnú vrstvu pôdy.
Starostlivosť o mladú vinicu v prvom roku: kypрenie, podlom, prihnojenie a zálivka
Mladá výsadba a konštrukcia opôr
Intenzívna starostlivosť o mladé výsadby sa bohato vypláca. Počas prvých dvoch rokov musí byť dosiahnutý mohutný rozvoj koreňového systému v hlboko nakyprennej pôde. Ten je zárukou pred negatívnym pôsobením suchých období a predpokladom pre trvalé úrody. Nielen prvotriedne sadenice, svedomitá výsadba, ale aj dokonalá starostlivosť počas vegetačného obdobia sú hlavnými predpokladmi úspechu.
Ošetrenie výsadby v prvom roku
Po výsadbe je pôda udusaná, a preto je nutné nakypriť ako medziriadky, tak pôdu okolo krov. Kyprenenie pôdy sa opakuje veľmi často a okolo krov musí byť pôda stále v kyprom stave. To podporuje rast koreňov. Súčasne sa kyprenímničí burina, ktorá rastie rýchlejšie než mladé sadenice a čoskoro by ich hustý porast sadenice úplne udusil. V burinnom poraste sa drží rosa a tá podporuje rozvoj hubových chorôb na listoch sadeníc.
Akonáhle vyrastú z naštepovanej časti sadeníc zelené výhonky, pristúpime k podlomu. Najprv ponecháme na každej sadenic 2 letorasty a ostatné úplne odstránime. Podlom urobíme skoro, kým sú letorasty asi 5 cm dlhé. Ponecháváme na sadenic hlavne letorasty rašiace priamo z hlavy (rúbu) mladej sadenice. Najvhodnejšie sú letorasty vyrastajúce čo najbližšie k odrezanému vrcholovému čípku rúbu, pretože pomáhajú rýchlo vytvoriť zával nad odrezaným čípkom. Akonáhle sú letorasty dlhé 10 – 15 cm, slabší z nich zaštípneme. V nasledujúcich rokoch bude tvoriť prechodne ponechávaný mrazový čípok na päte kmeňa kra. Dlhší letorost čo najskôr priviažeme k opornej zvislej drôtu, aby jeho vzpriamená poloha napomáhala rýchlemu rastu. Častým priväzovaním letorastu, kyprením pôdy a prihnojením sadeníc môžeme už v prvom roku rastu sadeníc vytvoriť dostatočne dlhý prírastok, aby mohol byť v druhom roku odrezaný na výšku kmeňa.
Pokiaľ neboli sadenice parafínované a sú prikryté kopčekom pôdy, musíme pomocou malej motyčky hriadku pôdy z bokov nakypriť a potom rukou opatrne odkryť rúb sadenice. Letorasty vyrastajúce pod hriadkou pôdy sú vybielené. Prebytočné letorasty vylámeme a opäť vybielenou časťou ponechaných letorastov zakryjeme pôdou. Nezakrytá, vybielená časť by bola prudkými slnečnými lúčmi zničená. Až v neskorom lete, keď letorasty zosilnejú, môže byť hriadka úplne odkrytá.
Na urýchlenie rastu sadeníc sa používa letné prihnojovanie. Aj keď bola pôda pri rigolácii hnojená zásobným hnojením a maštaľným hnojom, sú tieto živiny väčšinou mimo dosahu malého koreňového systému sadeníc. Ak prihnojíme v bezprostrednom okolí sadenice ľahko rozpustnými hnojivami do povrchovej vrstvy pôdy, prenikajú živiny pomaly ku koreňom a rast sa posilní. Hnojivá nikdy nerozhadzujeme na listy sadeníc, ani celkom blízko ku koreňovému kmeňu sadenice. Miestne zvýšená koncentrácia živín by mohla poškodiť pletivá. Rozhodíme ich v okruhu okolo sadeníc a zapravíme kyprením do pôdy. Najprv sa snažíme vyprovokrovať bujnejší rast pomocou dusíkatého hnojiva, väčšinou dusičnanu vápenatého, ktorý rozhodíme v polovici júna. Ďalšie prihnojenie urobíme za mesiac kombinovaným, ľahko rozpustným hnojivom. Sadenice nepotrebujú veľa živín, a tak stačí malá hrsť okolo každej sadenice.
V suchých obdobiach sa rast sadeníc spomaľuje a na jeho obnovenie je najvhodnejší zálivka slabým živným roztokom kombinovaného hnojiva. Používa sa koncentrácia 0,1 – 0,2 %. Živný roztok aplikujeme pomocou tenkých hydrovrtov do hĺbky 15 cm v okolí sadenice tak, aby k sadenic prišli asi 2 l vody. Alebo sa na menších výsadbách robia do rovnakej hĺbky vpichy prierazníkom a do nich sa nalievá živný roztok konvou alebo hadicou z nádoby vezenenej na prívesom. V záhrade je vhodný aj slabý výluh zo slepačincov alebo silne zriedená hnojovka.
Ak by sme zavlažovali sadenice do misiek vytvorených pri kyprení pôdy okolo sadeníc, je na to nutné väčšie množstvo vody alebo živného roztoku. Po vsáknutí povrchovej zálivky sa vytvorí v miskách pevná krusta vyschlej pôdy. Tú musíme čo najskôr po vyschnutí povrchu rozrušiť kyprením, a tým zabrániť výparu zálivkovej vody a obnoviť prístup vzduchu do pôdy okolo sadenice. Aby pôda okolo sadeníc tak rýchlo nevysychala, môžeme ju prikryť organickou hmotou (seno, slama, slamnatý hnoj). Pod takýmto pokryvom sa udržuje vlhkosť pôdy dlhú dobu. Na zlepšenie výživy mladých sadeníc sa pridáva do každého postreku proti chorobám kombinované listové hnojivo, pretože aj listom sa prijíma malé množstvo živín.
Letorasty sadeníc musíme intenzívne ošetrovať nielen proti peronospóre a oidiu, ale hlavne musíme starostlivo sledovať výskyt hálčivcov (kadeřavka a roztočce). Ich pôsobenie zastavuje rast letorastov a jeho obnovenie po napadení týmto cicavým hmyzom nie je jednoduché. Výskyt hálčivcov býva najvyšší tam, kde sú okolo sadeníc ochranné kryty pred zverou. Vnútri krytov sa tak nepohybuje vzduch a býva tam teplejšie. Na mladých sadeniach sa väčšinou draví roztoče nevyskytujú a nemôžu sa dostávať z jedného kra na druhý, kým nie je vinica svojou listovou plochou v zápoji. Preto je nutné používať proti hálčivcom chemickú ochranu.
Letorasty starostlivo ošetrovanej výsadby rastú pomerne rýchlo, a to hlavne v auguste a septembri. Pri bujnom raste narastajú v pazuche každého listu osi druhého rádu – zálistky (fazóchy). Má-li byť výhonok v nasledujúcom roku použitý na vytvorenie kmeňa budúceho kra, musíme zálistky veľmi skoro po ich objavení vylamovať. Keby sme ich vylamovali až keď na nich narastie niekoľko listov, zostávajú po vylomení na hlavnom výhonku veľké jazvy. Úplne nevhodné je ponechať zálistky bez vylamovania voľnému rastu. Mnohé z nich zdrevnatejú a potom by sme ich museli odstrihávať na jar nožnicami. Vzniknuté rany po zdrevnatených zálistkoch sa zle hoja. Okrem toho sa vytvárajú v letorastre do zálistkov smerujúce cievne zväzky, ktoré sú tým mohutnejšie, čím bujnejšie zálistok rastie. Po odstránení zálistku cievne zväzky, ktoré do neho smerovali, odumierajú aj v hlavnom výhonku, a tým sa dočasne na určitú dobu oslabuje rast letorastov na budúcom kmeňi. Okrem toho môžu do otvorených rán po odstrihnutých zálistkoch vnikať drevokažné huby. Z uvedených dôvodov je preto dôležité často sa opakujúce vylamovanie zálistkov.
Aby rast letorastov neprestával, je dôležité neustále priväzovať letorasty k opornej tyči. Len vzpriamené letorasty rastú rýchlo. Na priväzovanie je vhodný papierový motúz, ktorý na jar pri reze ľahko odstránime a ktorý sa v pôde čoskoro rozloží. Pokiaľ boli sadenice prikryté hriadkou pôdy, narastajú vo vlhkej pôde z naštepovanej časti rosné korene. Tie treba včas odstrániť hladkým odrezaním od zdrevnatelej časti. Pri intenzívnom ošetrovaní sadeníc a pri dostatočnej vlahe môžu už v prvom roku dosiahnuť výhonky dĺžku 100 – 150 cm. Z nich je potom možné v nasledujúcom roku vytvoriť kmene vysoké 70 – 90 cm. Aby drevo letorastov dostatočne vyzrelo, musí byť ich rast koncom leta (september) zastavený. To sa deje osečkovaním (odstrihnutím vrcholovej časti letorastu). V suchých podmienkach, v chudobných pôdach a bez prihnojenia a závlahy by mali v prvom roku dosiahnuť letorasty dĺžku aspoň 30 – 50 cm, aby boli sadenice životaschopné aj v budúcom roku. Pokiaľ sa niektoré sadenice neujmú, čo zistíme počas leta v prvom roku, je najlepšie vysadiť na prázdne miesta ešte v lete náhradné sadenice, rovnakej odrody vypestované v kontajneroch tak, aby bola vinica plne obsadená už na jeseň prvého roku, kým je starostlivosť o výsadbu dostatočne intenzívna. Dosadba vo vzrastlej vinici sa darí tým horšie, čím je výsadba staršia.
Na jeseň sa musia mladé sadenice zakryť pôdou tak, aby bola zakrytá hlava kra a niekoľko spodných internódií výhonku. Zakrývame prioral pôdy pluhom k sadeniám a pokryv opravíme motykou. Medziriadky sa nakypria dlátovitým kypričom. Pokiaľ sa vysadzovali sadenice do čiernej mulčovacej fólie, zakryjeme miesto štepenia kopčekom pôdy položeným na fólii, ktorý na jar zase odstránime.
Ošetrovanie vinice v druhom roku: rez, tvarovanie kmeňov a hnojenie
Ak to počasie dovolí, je najvhodnejšie postaviť na jeseň prvého roka alebo na jar druhého roka oporné zariadenie. Ak boli letorasty už v prvom roku dostatočne dlhé a budeme sadenice rezať na kmene, je to bezpodmienečne nutné. Aj keď sa budú sadenice orezávať len na 2 očká, musíme počítať s tým, že v druhom roku budú rásť bujne a ak opory nie sú dostatočne dlhé a pevné, môžu ich vetry vyvratiť alebo nebudú pre dĺžku letorastov postačovať.
Keď na jar oschne pôda, odorieme od sadeníc z každej strany jednu brázdu a potom rozhrnieme motykou zvyšný riadok do brázd a opatrne odkopeme pôdu zakrývajúcu hlavičky mladých kríkov. Okolo kríkov je najlepšie odhrňovať pôdu rukou alebo drevenou špachtľou, aby sme povrchové pletivá nepoškodili.
Rez mladých kríkov je veľmi jednoduchý. Ak majú kríky jeden výhon krátky (zaštipovaný) a jeden dlhý a dostatočne hrubý (asi 10 mm pri báze výhonu), tak odrežeme krátky výhon na jedno najnižšie položené očko a dlhý výhon na budúcu dĺžku kmeňa podľa zvoleného spôsobu vedenia. Po celej dĺžke budúceho kmeňa odrežeme úponky tak, aby rezné rany boli čo najmenšie. Slabé kríky, u ktorých nie je možné ponechať celé kmene v potrebnej výške, odrežeme tak, že zaštipovaný výhon skrátime na jedno očko a nezaštipovaný na dve očká. Po reze hlavy kríkov opäť prikryjeme slabo trochou pôdy, aby ich prudké jarné slnko nevysušilo. Orezané výhony, ktoré budú tvoriť kmene, priviažeme k zvislým oporným tyčkám, aby boli celkom rovné. Preto je nutné priväzovať na viacerých miestach po dĺžke výhonu. Keby sme priväzovali príliš pevne, došlo by pri rýchlom hrubnutí kmeňa k jeho zaškrteniu úväzkom a na tom mieste by sa potom mohol kmeň zlomiť alebo by bol prerušený tok miazgy a krík by zakrpatel. Najvhodnejšie je oslepiť prerezaním najvrchnejšieho kolienka posledný stavec, vyrovnať výhon podľa opory a potom drôtikom čo najpevnejšie priviazať posledný stavec k opore. Tým zabránime pri voľnejšom priväzovaní motúzom po celej dĺžke výhonu skĺzaniu a skriveniu výhonov, až budú zaťažené na vrcholku rastúcimi letorastami s hroznovými strapacami.
Slabé kríky, ktoré sme orezali nakrátko, ošetrujeme rovnako ako v prvom roku len s tým rozdielom, že pri podlome ponecháváme na kríku hlavne výhony rastúce zo stareviny, tak aby tvorili priame pokračovanie koreňového kmeňa bez prerušovania reznými ranami na čípkoch, ktoré sme tam zanechali pri jarnom reze. Čípky tam boli nutné, pretože niekedy u mladých kríkov nie je dostatočná zásoba spiace očiek na starevine.
Bujné kríky, ktoré sme orezali na kmeň a priviazali k opore, upravíme podlomom tak, aby mohol kmeň vzniknúť. Na päte kmeňa ponecháme jeden letorasť, pokiaľ možno rastúci zo stareviny. Na vrchole kmeňa ponecháme tri letorasty. Všetky ostatné letorasty vyrastajúce po celej dĺžke budúceho kmeňa vylomíme v čase, keď sú veľmi krátke (2 cm) a ich vylomenie je veľmi ľahké. Vtedy nezanechávajú na výhone takmer žiadne jazvy. Pri neskorom vylamovaní drevnatá báza letorastu spôsobuje vytrhávanie pruhov kôry a kmeň je tým poškodený. Nepotrebné letorasty po dĺžke budúceho kmeňa sa nesmú ponechať voľnému rastu a odrezávať ako zdrevnatené výhony až v nasledujúcom roku. Reznými ranami poškodené kmene strácajú na dlhú dobu dokonalú vodivosť miazgy a kríky zakrpatejú. Mnohých pestovateľov zvádza k ponechaniu letorastov na kmeni úroda hrozna na nich. Bolo by však chybou preťažiť úrodou mladé kríky s málo vyvinutým koreňovým systémom. Tým by sme ich vývoj podrazili a stavbu výkonných kmeňov znemožnili. Letorasty ponechané na vrchole kmeňov je najlepšie voľne zviazať, a tým upevniť k niektorému z drôtov drôtenky. Pri letných búrkach sa môžu ľahko vylomiť a starostlivá stavba mladého kríka je ohrozená. Počas leta skontrolujeme, či na kmeni neklíčia nové letorasty z podoček, ktoré na kmeni zostali. Súčasne kontrolujeme úväzky kmeňov, aby sa do dreva nezarézavali, ale tiež aby udržiavali celkom rovný, zvislý kmeň bez prehýbania. Ten je veľmi dôležitý pre neskoršie mechanizované obrábanie vinice, pre pevnosť drôtenkovej opory aj pre správne tvarovanie ťažňov.
V jarnom období pohnojíme raz liadkom a potom raz kombinovaným hnojivom. Závlaha kríkov nebýva nutná. Pôdu medziradia často kypríme a rovnako tak pôdu okolo kríkov udržiavame v kyprém a bezburinnom stave. V letnom období chránime kríky proti chorobám a škodcom. Aj na letorastoch rastúcich z vrcholu kmeňov sa musia vylamovať zálistky aspoň do 10. listu, potom ich môžeme zožínať. Vrcholky letorastov osečkujeme podľa bujnosti rastu v období, keď dosiahli nad vrchný dvojdrôt drôtenky. Pretože môžeme v 3. roku očakávať už väčšiu úrodu, musí byť aj výživa kríkov intenzívna. Najlepšie je pohnojenie medziradia mladej výsadby maštaľným hnojom a zaoranie na jeseň. V širokých medziradích nie je zatiaľ koreňový systém tak rozrastený, aby dosahoval až do stredu medziradia, a preto sa zvyčajne vyorá brázda po oboch stranách radu kríkov a do nej sa rozhodí rozležaný maštaľný hnoj, ktorý sa potom zaorá. Aj v druhom roku sa prikrývajú na zimu hlavy kríkov pôdou na ochranu pred zamrznutím a vysychaním.
Oporné zariadenie vinice: drôtenky, betónové stĺpiky a ich stavba
Priemerná životnosť vinice je 30 rokov. Oporné zariadenie by malo vydržať po celý vek vinice, pokiaľ možno bez veľkých opráv. Musí byť také pevné a trvanlivé, aby poskytovalo liánovitej rastline, ktorá nevytvára také mohutné a samonosné kmene, prípadne ramená kríkov, dokonalú oporu zabraňujúcu deformáciám starej dreva.
V husto vysadených vinicách stredoveku bol klasickou oporou vinného kríka drevený kôl. Miestne sa používali aj odry, čo boli vlastne predchodcovia dnešných drôteniek. Boli to zvislé koly, ktoré niesli dve vodorovne na ne pripevnené žrde. Spodná žrď sa používala na priväzovanie ramien a ťažníkov révových kríkov a k vrchnej žrdi sa priväzovali letorasty vyrastajúce z ťažníkov.
Dnes sa stavajú opory zo zvisle do zeme zapustených stĺpikov a z vodorovne napnutých drôtov prichytených na stĺpiky. Na zbudovanie takýchto opôr – drôteniek – sa používa najrozmanitejší materiál. Zvislé stĺpiky musia dobre odolávať korózii rozvíjajúcej sa najviac na miestach tesne pod povrchom a nad povrchom pôdy. Zatiaľ sa najčastejšie v našich viniciach používali stĺpiky betónové. Mávajú profil 80 x 80 mm, sú armované štyrmi drôtmi a vyrábajú sa v oceľovej forme na vibračnom stole. Pre vinice s úzkymi medziradími (150 – 160 cm) sa používali stĺpiky dĺžky 220 cm, ktoré sa zahĺbujú 60 cm do zeme, takže výška drôtenky je 160 cm. Pre vinice so širšími medziradími sa používajú stĺpiky 260 – 280 cm dlhé a výška drôtenky je 190 – 200 cm. Okrajové stĺpiky na konci radov sa kotvia protivzperou. Majú rozšírené miesto s otvorom, do ktorého sa zastrčí kovový tŕň a na neho sa nasadí betónová protivzpera umiestnená proti ťahu napínaných drôtov. Päta protivzpery sa podloží plochým kameňom alebo plochou betónovou doskou a jej spodné časti pri okrajovom stĺpiku sa zabetónujú. Radové stĺpiky sa utesnia len zeminou, ale nebetónujú sa. Vzdialenosti medzi stĺpikmi nesmú byť dlhšie ako 6 m. Pri väčších vzdialenostiach sa drôty ľahko prehýbajú a stabilita kríkov je malá. Výhodou betónových stĺpikov je značná odolnosť voči poveternostným vplyvom a ak je stavba dôkladne vykonaná, potom je aj stabilita dobrá. Pri stavbe by nemala dĺžka drôtenky presiahnuť 150 m. Potom sa musí drôtenka prerušiť novým ukotvením. Dlhšie úseky drôteniek by mohli vyvrátil prudké nárazy bočných vetrov. Nevýhodou betónových stĺpikov je ich veľká hmotnosť, ktorá sťažuje manipuláciu pri stavbe. Betónové stĺpiky majú ostré hrany a nie sú v