Záhradkárstvo: prečo a ako pestovať s láskou k prírode
Záhradkárstvo má v Česku hlboké korene. Od pestovania ovocia a zeleniny až po okrasné záhrady a ochranu prírody — sprievodca svetom záhradkárov od histórie po súčasnosť.
Čo je záhradkárstvo a prečo ho milujú milióny ľudí
Záhradkáriť znamená vlastnou činnosťou pestovať ovocie, zeleninu, vinič, kvety a okrasné dreviny predovšetkým pre svoju záľubu. V našej republike sa záhradkárstvu venuje asi milión ľudí. A to počítame len tých, ktorí skutočne občas pracujú v záhrade na čerstvom vzduchu; nepočítame tých, ktorí majú svoje „záhradky“ za oknom alebo v byte.
Milión ľudí — to je úžasná sila, ak majú podobné priania, rovnaké myšlienky, spoločné ciele. Nikto nespočíta, koľko tisíc ton ovocia a zeleniny sa na záhradkách ročne vypestuje, koľko miliónov kvetov skrášľuje naše záhrady, príbytky aj pracoviská, koľko státisícov okrasných stromov a krov v záhradách i na verejných priestranstvách spríjemňuje vzhľad prostredia a prispieva k ozdraveniu ovzdušia. Záhradkárske hnutie má veľký význam, bez neho by bola naša republika oveľa chudobnejšia.
Záhradkárstvo je osobná záľuba, dá sa povedať súkromné potešenie jednotlivca. Keďže však táto záľuba je vyjadrená predovšetkým vlastnou prácou, ktorá vytvára hodnoty slúžiace celej spoločnosti, stáva sa záhradkárstvo významnou súčasťou hospodárskeho i kultúrneho života národa.
História záhradkárstva v Čechách: od ovocných sadov po záhradkové osady
Trochu histórie
Záhradkárstvo bolo vždy ovplyvňované politickými a hospodárskymi pomermi na území nášho štátu a vždy sa snažilo mať svoj podiel na ceste k pokroku.
V posledných desaťročiach minulého storočia sa začal, najmä u vidieckych obyvateľov, prebúdzať záujem o pestovanie ovocných stromov. Spočiatku to znamenalo iba sadiť stromy, zbierať plody a konzumovať ich, no čoskoro začali pokusy o odbornejšie pestovanie ovocných stromov, začalo sa propagovať množenie sadeníc, štepovanie a ošetrovanie. Začali sa rozširovať štepované stromčeky ušľachtilejších odrôd. Začiatky spolkarenstva so sebou prinášali osvetovú vzdelávaciu činnosť. Prvopočiatok záhradkárčenia ako záľuby bol teda v pestovaní ovocia, pričom zvlášť na vidieku bolo v záhradke vždy dosť zeleniny a koreninových rastlín. Okrem toho je známe, že na našom vidieku sa oddávna pestovali okrasné rastliny, zvlášť ruža stolistá, topolovka a iné, že aj pri najchudobnejšej chalupe zostalo miesto na ker ruže alebo záhon kvetov.
Počas prvej republiky sa význam a zameranie záhradkárčenia vplyvom hospodárskych pomerov veľmi zmenili. Chudobní ľudia na svojich záhradkách museli prevažne pestovať ovocie a zeleninu pre seba aj predaj, takže tu vlastne nešlo o záľubu, ale o pomocnú zárobkovú činnosť. Bohatí si zakladali prepychové záhrady pri svojich vilách a domoch, o ktoré im väčšinou starali iní ľudia za odmenu. Aj tu záhradkárčenie stratilo zmysel, pretože zmizla vlastná činnosť. Záhradkárčenie, t. j. pestovanie záhradných rastlín zo záľuby, bolo za prvej republiky charakteristické najmä pre stredné vrstvy, aj keď presné rozmedzie nie je možné určiť.
Väčšina ľudí zo stredných vrstiev nemala svoj domček a pri ňom záhradu. Preto títo ľudia túžili mať kúsok pôdy na pestovanie záhradných rastlín niekde inde a tam tráviť nedele. Tak začali vznikať záhradkové osady. Záujemcovia sa združili v organizácii, tá si prenajala pozemok a kus väčšinou doteraz ladom ležiacej pôdy v mestách bol skultivovaný a ozeleňovaný. Táto koncentrácia záhradiek mala vplyv na spoločenský a odborný život záhradkárov, vznikali prvé spoločné zariadenia a rýchlo sa zvyšovala odborná úroveň. Vytváranie týchto osadných organizácií podstatne upevnilo a rozšírilo záhradkársku organizačnú jednotu.
Keď prišla druhá svetová vojna, záhradkárske hnutie zosilnelo, pretože sa stalo nevyhnutnosťou pestovať vlastné ovocie a zeleninu, ktoré sa na trhu takmer nedostali. Rovnako po vojne sme dlho nemali dostatok ovocia a zeleniny na trhu. Prvých desať rokov po vojne sa na trhu predávalo asi 90 % ovocia dodaného drobnými pestovateľmi — záhradkármi. Postupne, s rastom socialistickej veľkovýroby aj v zelinárстве a ovocinárstve toto množstvo klesalo a ďalej klesá. Záhradkári vo veľkej miere prispievali k naplneniu nášho trhu ovocím a navyše ako samozásobitelia neodčerpávali tento tovar z trhu. Zanedbateľné neboli a nie sú ani dodávky ovocia materským škôlkam, školám, domovom dôchodcov a pod., a to väčšinou zadarmo. Záhradkárske organizácie uzatvárali na tieto dodávky záväzky.
Záhradkárčenie dnes: od úžitkových záhrad k ochrane životného prostredia
Prichádzame do súčasnosti
Ku koncu šesťdesiatych rokov si záhradkári začali uvedomovať, že život v našej republike sa mení a že ich pomoc národnému hospodárstvu dodávkami ovocia už nie je tak jednoznačne prijímaná. Obchodné organizácie začali vykupovať len kvalitné ovocie. Neskôr si začali vyberať aj odrody, z jadrových plodín hlavne zimné, požadovali veľké plody vo väčších a vyrovnaných partiách. Z letného ovocia radšej vykupovali jahody, ríbezle, egreše, višne. Dnes je situácia taká, že štátny a družstevný obchod uzatvára — na základe dohôd s ÚV ČOZS — zmluvy prevažne len so záhradkárskymi organizáciami a záhradkári sú orientovaní, aby ako pomoc trhu pestovali mäkké ovocie, o ktoré bude mať obchod ešte dlho záujem.
Pokrokovejší záhradkári, ktorí pomoc štátu berú nezištne, naozaj, si už niekoľko rokov uvedomujú, v čom môžu spoločnosti najviac pomôcť, kam nasmerovať silu státisícov ľudí svojej organizácie. Je to oblasť ochrany prírody, konkrétne potom skrášľovanie a ozdravovanie životného prostredia. Kedysi sme u nás mali prospešné organizácie — okrašľovacie spolky; tie sa starali, aby námestia boli upravené, aby priekopy boli vyčistené a voda nimi mohla odtekať, aby stromy v alejách boli ošetrené, aby voda v rybníku nebola znečisťovaná, aby za oknami boli kvety, aby sa vysádzali okrasné stromy a kry atď. Dnes pociťujeme v tejto oblasti citeľný nedostatok.
Ochrany prírody by sa mali ujať predovšetkým záhradkári; tí sú prírode najbližšie, tí vedia všetky tieto zásahy robiť. Záhradkári by mali ísť príkladom v pekne upravených záhradkách, pekných oknách, pekných plotoch, farebnosťou kvetov od jari do zimy aj v množstve zelene. Mali by pomôcť nielen skrášľovať svojimi stromami, krami a trávnikmi prostredie, v ktorom žijeme, ktorého úprava nás všetkých poteší, ale mali by pomôcť dostatok zelene ozdravovať prostredie, pomáhať čistiť vzduch.
Pozrime sa okolo seba, akým obrovským tempom pokračuje industrializácia a technický pokrok. Máme z toho radosť, je to nutné, keď chceme lepšie žiť. Lenže táto industrializácia je vo svojom prudkom raste — nielen u nás, ale na celom svete — niekedy necitlivá k prírode. Popolček čoraz viac dusí všetko živé, lesy sivejú, vody sú čoraz špinavejšie, životné prostredie sa zhoršuje. Iste sa proti tomu robia mnohé opatrenia. Okrem iného plánovite sa chráni a vysádza zeleň ako jeden z účinných prostriedkov na ozdravenie ovzdušia. Práve tu by mali záhradkári viac pomáhať vytváraním pásov zelene okolo miest a mestečiek. Je ich milión. Keď si to každý uvedomí, keď každý z nich položí len niekoľko kameňov do zelenej hrádze, ktorú musíme stavať proti ničivým dopadom industrializácie na prírodu, bude ju stavať stále a každý rok — potom bude mať záhradkárske hnutie súčasnosti obrovský význam.
Môžeme teda pozorovať významnú zmenu zmyslu záhradkárčenia včera a dnes. Nielen u nás, ale na celom kultúrnom svete. Skôr sa hľadal zmysel záhradkárčenia v produkcii ovocia a zeleniny na zlepšenie výživy občanov; dnes sa vidí predovšetkým v produkcii okrasnej zelene ako významného zlepšovateľa zdravého a krásneho životného prostredia. Znamená to teda postupný, nezadržateľný prechod od záhradkárstva úžitkového k záhradkárčeniu okrasnému. Tento prechod bude čoraz zreteľnejší.
Ciele moderného záhradkárčenia a úloha ČOZS
Záhradkárčenie dneška
Aj záhradkárčenie má mať vo svojom celku určitý cieľ, ktorý ho zaradí na potrebné miesto súčasnej spoločnosti. Ako sa k nemu uberať? Dostatočne zásobovať svoje rodiny ovocím a zeleninou, hlavne takými druhmi, ktoré zle znášajú prepravu a ktorých je na trhu nedostatok, a bohatou konzumáciou pomáhať zvyšovať priemernú spotrebu týchto dieteticky a zdravotne významných potravín. Pre dodávky do štátneho obchodu pestovať tie druhy, ktorých výroba vyžaduje väčšie množstvo ručnej práce; teda najmä jahody, ríbezle, egreše, maliny, višne a čerešne. Zabezpečovať tieto druhy veľkovýrobou alebo dovozom bude vždy ťažšie než zabezpečovať jadrové ovocie a veľkoplodé kôstkoviny. Vzorne upravovať svoje záhrady — v mestách, na vidieku, v osadách — všade, aby sa vyznačovali zeleňou, pestrosťou kvetov, vkusnými doplnkami, aby lahodili oku a vyvolávali pocit príjemného prostredia, v ktorom sa spokojne a pekne žije. Vo verejnej činnosti pomáhať sadiť a ošetrovať zeleň, pomáhať pri sadových a parkových úpravách, chrániť krásu a zdravie všetkých prírodných hodnôt. Zachovať si a prehlbovať lásku k prírode, ku kvetom, ku stromom a príkladom ju prenášať najmä na mládež a ostatných občanov.
Český ovocnársky a záhradkársky zväz
Záhradkári majú svoju organizáciu — Český ovocnársky a záhradkársky zväz. Na Slovensku pracuje tiež samostatný zväz. ČOZS má na svojich členov značný vplyv. Má pevne vybudovanú organizačnú štruktúru a dobre prepracovaný vzdelávací systém. Počet členov ČOZS neustále stúpa, takže zo všetkých ľudí, zaoberajúcich sa touto ušľachtilou záľubou, je takmer každý tretí organizovaný v záhradkárskej organizácii. Osvetovo-výchovný vplyv ČOZS má široké pole pôsobnosti, preto veľmi záleží na úrovni vzdelávacej práce. Záhradkárske hnutie u nás má už tradične dobrú úroveň a medzi inštruktormi má vzdelaných vedeckých pracovníkov, najskúsenejších profesionálnych záhradníkov i záhradkárov — milovníkov. Aj táto vzdelávacia činnosť — popri verejne prospešnej činnosti ČOZS — bola zdôraznená v novembri 1972, keď Českému ovocnárskemu a záhradkárskemu zväzu prepožičal prezident republiky armádny generál Ludvík Svoboda na návrh ÚV KSČ a vlády ČSR za príkladnú prácu, dobré hospodárske výsledky a verejne prospešnú činnosť štátne vyznamenanie „Za zásluhy o výstavbu“. Stalo sa tak pri príležitosti osláv 100 rokov organizovaného ovocnárstva v českých krajinách a 15 rokov od založenia Českého ovocnárskeho a záhradkárskeho zväzu.
Údaje o ČOZS z roku 1975 hovoria, že má približne 300 tisíc členov, organizovaných v 3500 základných organizáciách. Jeho členovia obhospodarujú 40 tisíc hektárov pôdy, nevhodnej pre poľnohospodársku veľkovýrobu. Z tejto plochy vyprodukujú obrovské množstvá ovocia a zeleniny, z ktorých časť — podľa záujmu obchodných organizácií — dodávajú na trh. V roku 1974 to bola asi jedna tretina celoštátneho nákupu veľkého ovocia (jablká, hrušky, slivky, čerešne, broskyne, marhule, orechy a i.), asi polovica nákupu vinných hrozien a plné dve tretiny celoštátneho nákupu drobného ovocia (jahody, ríbezle, egreše, maliny a i.). Značnú produkciu ovocia, pre ktoré nie je odbyt na trhu, spracujú záhradkári vo vlastných mostárňach, sušiarňach ovocia, páleniciach a povidlárňach. V roku 1974 ich bolo vyše šesťsto a spracovali 8500 t (85 tisíc metrických centov) menej hodnotného a padaného ovocia, ktoré by inak bolo znehodnotené.
Rovnako prospešnú prácu konajú členovia ČOZS pri najrôznejších akciách na zlepšovanie životného prostredia a ochrany prírody vôbec. Podľa neúplných údajov odpracovali členovia ČOZS v roku 1974 pri skrášľovaní životného prostredia a podobných verejne prospešných akciách vyše dva milióny brigádnických hodín. Tiež organizačná činnosť je značná — v roku 1974 viac ako deväť tisíc prednášok, besied a inštruktáží, takmer tisíc menších i väčších výstav — a vydanie vyše päť miliónov kusov odborne propagačných leporel, vzorových prednášok apod. Záhradkársky časopis má na naše pomery vysoký náklad — v roku 1975 vyše 160 tisíc výtlačkov mesačne.
Záhradkárska organizácia rastie a silnie. Záujem o záhradkársku činnosť v kolektívoch záhradkárskej organizácie neustále stúpa. Dôvody vidíme predovšetkým v tom, že industrializácia života a technický pokrok odďaľujú človeka od prírody, preto čoraz naliehavejšie sa v ňom prebúdza potreba bezprostredného styku s prírodou, hoci len na malej záhradke. Záhradkárska činnosť súčasne predstavuje ideálnu formu aktívneho oddychu, ktorý kompenzuje preťaženosť duševnou prácou uvoľnením nervového napätia a odstraňuje únavu vznikajúcu pri niektorých stereotypných manuálnych prácach. Záhradkárska činnosť slúži aj k rozvoju osobnosti tým, že v sebe skrýva množstvo estetických zážitkov. Má svoj význam aj pri vytváraní modelu moderného rodinného života tým, že je vhodným a ekonomicky prijateľným spôsobom upevňovania spoločného spolužitia rodiny a výchovného pôsobenia na deti. Záhradkárčenie nerozdvojuje členov rodiny, ako napríklad veľmi často poľovníctvo, rybárstvo, väčšina druhov športu i niektoré kultúrne podujatia, ale umožňuje čo najviac spoločných zážitkov.
Zo spoločenského hľadiska je záhradkárstvo moderným, jednoznačne prospešným a stále perspektívnym spôsobom využívania voľného času.
Dedinské záhrady a predzáhradky: ako ich využiť najlepšie
Aké sú možnosti?
Najstarším typom záhrad sú u nás dedinské záhrady. Mnohde im nemožno hovoriť záhradky, pretože sú polhektárové aj hektárové, niekde nahrádzajú záhumienok. Z nich predovšetkým pochádzali dodávky ovocia do štátneho obchodu. Mnohé sa na nich menia, avšak prevažne stále sú na nich vysoké stromy, pod ktorými sa pestuje tráva alebo iná zelená hmota na kŕmenie, niekde zemiaky, dokonca aj obilie. Väčšinou sú to záhrady iba úžitkové, bez väčších estetických hodnôt. Najčastejšie sú na nich jabloňe, hrušky, slivky, čerešne, v teplejších oblastiach marhule, broskyne, vinná réva, v zelinárskych oblastiach veľa zeleniny. Niekde sú stromy už roky ponechané svojmu osudu a len sa z nich zbiera — pokiaľ sa z nich zberá niečo zdravé a pekné. Inde sú záhrady vo vynikajúcom stave a sú chválou obce. Na tých možno pozorovať snahu o intenzívne využitie.
Mnohé dedinské záhrady vznikajú na mieste bývalých sedliackych dvorov, pretože tie pri zmene vzťahov na dedine stratili svoju hospodársku funkciu. Poľnohospodárska výroba sa oddeľuje od bývania, vznikajú nové, hygienickejšie podmienky pri dome, a tak mnohé dedinské záhrady priamo súvisia s obytnou stavbou a plnia tiež funkciu obytno-rekreačnú. Za priaznivých podmienok, najmä v lete, sa záhrada stáva súčasťou obytného priestoru, a potom nevyhnutne do nej pribúdajú kvety, okrasné kríky a stromy. Čím viac sa budú ľudia na dedine vzdávať záhumienkového hospodárenia, čím budú chcieť mať pre seba viac voľného času, tým väčší význam bude pre nich mať záhrada z estetického a kultúrneho hľadiska. Aj na dedinských záhradách sa pomaly, ale isto bude rozširovať okrasné záhradkárčenie, zatiaľ čo úžitkové záhradkárčenie sa bude plošne zmenšovať, ale súčasne zintenzívňovať.
Najrozšírenejším typom záhrad u nás sú prídavné záhradky — záhradky pri rodinných domoch v mestách, mestečkách aj na dedinách. Nebývajú veľké. Pestiteľsky aj esteticky ich možno využiť najdokonalejšie, pretože na nich možno pracovať každý deň a nie je treba strácať čas dochádzaním. Práve preto by tieto záhradky mali byť pekne usporiadané a intenzívne využité. Pokiaľ je záhradka pri dome viditeľná z viacerých strán, mala by byť predovšetkým okrasná, mala by mať estetickú hodnotu. Pokiaľ je za domom, z verejných frekventovaných miest málo viditeľná, môže byť využitá viac úžitkovými rastlinami. V blízkosti domu by mala mať záhrada viac obytný charakter, ďalej od domu možno uplatniť viac úžitkový ráz. Pritom oba prvky — okrasný aj úžitkový — sa majú vzájomne prelínať a tvoriť jeden zladený celok. Čím menšia je záhradka, tým výraznejšie sa má táto dôležitá zásada vzájomného prelínania úžitkovej a obytnej funkcie uplatňovať. Záhradky pri dome majú tiež byť v súlade s budovou, nemajú rušiť, ale dotvárať architektúru budovy. Tej majú byť podriadené najmä technické doplnky záhradky, napríklad vedenie ciest, výhľady záhradou, miesta na odpočinok atď. Aj zeleň má byť výtvarne spojená s budovou. Má ju svojím rozmiestnením nielen dopĺňať, ale aj zdôrazňovať. Zásadou je, že okolo budovy má byť výsadba skôr rozvoľnená, nie príliš zahustená, ani vysoká; vyššia a hustejšia zeleň má mať od budovy odstup. Je to tiež preto, aby budova mohla byť osvetlená slnkom a prevzdušnená.
Veľmi významným doplnkom dedinských aj prídavných záhrad sú predzáhradky. Je to obyčajne menší priestor medzi domom a ulicou, doteraz väčšinou ohraničený plotom. Úprava predzáhradky je vizitkou majiteľov domov. Predzáhradky sú otvorené očiam okoloidúcich aj okolojazdiacich, a tak nie je ich úprava celkom súkromnou vecou. V mnohých obciach ukazujú predzáhradky charakter obce, preto tiež často je občianskou povinnosťou mať vhodné, navzájom harmonujúce osadenie, najlepšie bez plotov, a pokiaľ sú ešte dočasne ploty nutné, potom majú byť nízke, vo vhodnej úprave pre celú ulicu. Mnohde je zakázané pestovať úžitkové rastliny na predzáhradkách, ktoré by všade mali byť iba okrasné. Nezabudnime, že estetickým doplnkom predzáhradky je tiež kvetinová výzdoba okna.
Záhradkové osady: kolektívne záhradkárčenie v mestách
Moderným typom záhrad sú záhradky v záhradkových osadách väčších či menších miest. Je o ne obrovský záujem; ľudia bývajúci v kamennom mori domov túžia mať záhradku a tráviť na nej voľné chvíle. Väčšina organizácií ČOZS, spravujúcich záhradkové osady, má zoznam čakateľov — záujemcov, trpezlivo čakajúcich niekoľko rokov, kým sa niektorá záhradka uvoľní, aby ju mohli prevziať a zrekonštruovať podľa svojich predstáv. Toto kolektívne záhradkárčenie dáva veľké možnosti pre vytváranie krásy aj úžitku. Odborne má tento typ záhradkárčenia najlepšiu perspektívu, pretože praktické inštruktáže, poradenská činnosť priamo na záhradkách aj pestovateľský príklad najskúsenejších sú práve v osadách jednoduché.
Normy spoločného spolužitia v záhradkovej osade udáva osadný poriadok. Záhradkárske osady však majú aj svoju problematiku. Ich vznik väčšinou spadá do doby, keď sa mestá nerozširovali takým tempom ako teraz. A tak sa stalo, že záhradkárske osady jednak začínajú prekážať rozvoju miest a musia sa likvidovať, čo je veľmi bolestivá záležitosť pre záhradkárov, a jednak boli budované ako provizóriá, ktorých založeniu nebola venovaná urbanistická starostlivosť, a dnes nezodpovedajú moderným estetickým požiadavkám. Konkrétne to znamená, že záhradkárske osady boli pred niekoľkými desaťročiami budované ako oplotený súbor individuálnych záhrad bez akéhokoľvek funkčného aj výtvarného vzťahu k okoliu.
Funkcionári organizácií spravujúcich záhradkárske osady majú plnú hlavu starostí, ako vyhľadať nové pozemky ďalej od miest pre tých, ktorým záhradky boli výstavbou zrušené, aj ako postupne rekonštruovať staršie osady, aby zodpovedali dnešným urbanistickým požiadavkám. Preto usporiadanie a využívanie záhradiek v záhradkových osadách nemôže byť dnes výlučne súkromnou záležitosťou, ale musí sa podriadiť návrhom na celkové usporiadanie a na územné členenie osady. Každá osadná záhradka má mať svoj vzťah k osade ako celku. Dnešná záhradkárska osada trvalého charakteru má byť vybavená radom moderných spoločných zariadení. Nemá to byť len hlavná cesta a vodovod, ako tomu bolo kedysi, ale aj — podľa veľkosti osady — klubovňa, bufet, sociálne zariadenie, spoločná úschovňa mechanizačných prostriedkov a hnojív, rôzne zariadenia na spracovanie ovocia, menšie športové zariadenia atď. To všetko má byť zasadené do bohatej, dobre členitej a upravenej zelene, ktorá vyrieši vzťah celej osady k okolitému prostrediu a stane sa tak súčasťou vonkajšieho zeleného pásu mesta.
Záhrady pri chatách, sídliskách a tematické záhradky: moderné typy záhrad
Mnoho záhradiek a záhrad vzniká v posledných rokoch pri rekreačných chatách a chalupách. Tieto záhradky majú väčšinou okrasný charakter, úžitkové pestovanie ovocia a zeleniny je okrajovou záležitosťou. Záhrady pri chatách a chalupách by mali byť jednoduché, bez umelého vytvárania strohých záhonov a pravidelných tvarov rastlín, s vhodným výberom odolných drevín. Majú majiteľovi poskytovať možnosť oddychu aj aktívneho odpočinku v upravenom prostredí, vhodne začlenenom do okolia. Hlavným používaným materiálom by mal byť trávnik, okrasné dreviny a trvalky, ktorých plané alebo príbuzné formy rastú v okolitých lesoch, lúkach, poliach alebo pozdĺž okolitých vôd. Platí-li pre záhradkárov, že sa majú držať vzoru prírody pri akejkoľvek úprave záhrady, pretože tá vie vyčarovať najkrajšie scenérie, platí to tým viac pre majiteľa chaty alebo rekreačnej chalupy, ktorý je priamo povinný tento vzor vhodne na svojej záhrade uplatniť. Každá záhrada je totiž súčasťou prírody, preto by ju nemala narušiť.
Novým typom záhradiek sú priestranstvá okolo nájomných víl a blokov domov na sídliskách, zverené do spoločnej starostlivosti nájomníkom. Táto moderná forma by sa mala rozširovať, pretože šeď akokoľvek moderných domov nezoživia farebné balkóniky, ale najvkusnejšie a najlepšie pôsobí pekne udržiavaná plocha trávnikov, kvetín alebo okrasných drevín. Tieto záhradky by mali byť iba okrasné, a kde je to možné, mohli by byť doplnené malými aj väčšími vodnými plochami na zlepšenie ovzdušia aj pre estetický účinok vody v zeleni. Súčasťou by mali byť oddychové zákutia s lavičkou a výhľadom na peknú časť záhradky.
S prehlbujúcou sa špecializáciou v záľubách niektorých záhradkárov stále viac vznikajú tematické záhradky. Medzi záhradkármi sú milovníci, ktorí celú svoju záhradku osadia kosatcami, georgínami alebo ružami či inými okrasnými rastlinami. A keď nie celú, tak väčšiu časť a najlepšie miesta. Ani v týchto záhradách by nemal záhradkár zabúdať na ladnosť, úpravu, vhodné technické aj rastlinné doplnky a na ich vhodnú kombináciu.
V posledných rokoch sa u nás často hovorí o tzv. atriovych záhradkách. Atrium je latinské slovo pre pojem vnútorná dvorana; atriová záhrada je teda záhrada v dome, z viacerých strán obestavená, poskytujúca maximálne súkromie. V našich podmienkach sa atriové záhrady takmer neuplatňujú, sú to záhrady typické pre Taliansko a oblasti pôvodného starorímskeho impéria, kde je horúco, kde zeleň a jej doplnky svojím tieňom a nepostrádateľná voda vytvárajú chladnejšie prostredie. Je to teda obytná forma záhrady — zelená izba, prístupná z väčšiny miestností domu. Preto je samozrejme táto záhradka len okrasná. Jej výhody pre naše podmienky by boli azda len v tom, že v súvislosti s dobrým architektonickým plánovaním prihliada na súčasný nedostatok
