Výber drevín pre výsadbu: od stanovišťa po kvalitnú sadenico
Úspešná výsadba stromov a krov stojí na troch pilieroch: správnom výbere taxónu, kvalitnom výsadbovom materiáli a priaznivých stanovištných podmienkach. Poradíme vám s každým krokom.
Prečo záleží na výbere drevín a čo ovplyvňuje úspech výsadby
Výber drevín pre výsadbu a zabezpečenie ich stanovištných podmienok
Úvod
Vhodný výber drevín je jedným zo základných predpokladov úspešne zvládnutej výsadby a dosiahnutia pokiaľ možno čo najrýchlejšej, najvyššej a dlhodobej funkčnosti vysadených jedincov na nami vopred vybranom stanovišti, či už v mestách alebo vo voľnej krajine. Spoločne s ním musíme usilovať aj o zabezpečenie priaznivých stanovištných podmienok pre nami vybrané dreviny, voľbu kvalitného a dostupného výsadbového materiálu a zabezpečenie následnej starostlivosti o vysadené dreviny počas niekoľkých prvých rokov po výsadbe.
Voľba drevín pre určité stanovište by mala predovšetkým vychádzať zo znalosti jeho prostredia a nárokov či požiadaviek drevín naň. S určitým typom stanovišťa nestačí sa oboznámiť len štúdiom z máp či rôznych odborných textov, ale musíme pristúpiť aj k vlastnej obhliadke územia, ktorá je absolútne nevyhnutná pre výsadbu drevín do neho. Prieskumom stanovišťa by sme vždy mali zistiť čo najviac údajov o všetkých jeho ekologických zložkách, nielen abiotických (klimatických, pôdnych, vodných a pod.), ale aj biotických (rastlinných a živočíšnych, vrátane tých ovplyvňovaných činnosťou človeka). Vlastný výber drevín potom úzko nadväzuje na nami spoznané stanovište. Vychádza predovšetkým z našich znalostí nárokov drevín na stanovište a sledovania a zhodnotenia stavu už rastúcich drevín na stanovišti či v jeho okolí. Pomôckou pre správny výber druhov nám potom môže byť predovšetkým rajonizácia okrasných drevín (praktické triedenie drevín podľa ich nárokov do vhodných stanovíšť).
Pri výbere drevín na rôzne typy stanovíšť by sme mali mať na pamäti, že nejde vždy o plochy pre dreviny viac-menej prirodzené (napr. lesné prostredie, voľná krajina a pod.), ale pomerne často o stanovištia výrazne pozmenené činnosťou človeka a pre rastliny viac či menej stresujúce (mestské centrá, imisné oblasti, zasolené stanovištia, stanovištia antropogénnych či devastovaných pôd a pod.). Na týchto zvlášť nepriaznivých stanovištiach sa často stáva správna voľba drevín zásadnou podmienkou pre ich ďalší život.
Kľúčové kritériá pre výber správnej dreviny na konkrétne stanovište
Kritériá výberu drevín na výsadbu
Výber drevín sa musí v našich úvahách uberať troma smermi, ktoré na seba vzájomne nadväzujú a nemožno ich od seba navzájom oddeliť. Najprv je potrebné stanoviť si kritériá výberu pre konkrétny typ stanovišťa, ďalej venovať veľkú pozornosť výberu vhodného taxónu (t. j. druhu či kultivaru) stromu a nakoniec venovať všetko svoje úsilie výberu kvalitného výsadbového materiálu z okrasných, lesných či ovocných škôlok.
Výber vhodných drevín na výsadbu na konkrétnom stanovišti
Pri výbere drevín pre konkrétne stanovište uvažujeme najmä o ich historickej, architektonickej, estetickej, psychologickej a mikroklimatickej funkcii. Zaujíma nás predovšetkým dĺžka života dreviny na stanovišti, jej rýchlosť rastu, veľkosť, tvar, textúra, farba a premenlivosť v čase (nielen v priebehu roka, ale aj celého života – dôležitá je najmä dĺžka olistenia). V prípade mestského prostredia uvažujeme aj o možných negatívnych účinkoch drevín na bezprostredné okolie (napr. poškodzovanie inžinierskych sietí, chodníkov a stavieb koreňmi, poškodzovanie a zatieňovanie dopravných značiek, fasád a striech, ďalej prítomnosť tŕňov, ostňov, možná alergenita peľu, ohrozenie zdravia či života občanov alebo ich majetku v súvislosti so znížením ich prevádzkovej bezpečnosti a pod.).
Pri výbere drevín ďalej zvažujeme dostupnosť drevín v okrasných či lesných škôlkach, a to nielen taxonomicky, ale aj svojou veľkosťou a kvalitou. U stromov premýšľame o ich schopnosti rýchlo vytvoriť dostatočne vysoký a kvalitný kmeň, priebežný až do vrcholu koruny, posudzujeme nároky drevín na rez a reakciu naň, výmladnosť (koreňovú, kmeňovú aj korunovú u stromov, odnožovanie krov), potrebu závlahy a odolnosť voči chorobám a škodcom.
Pre mestské prostredia vyberáme dreviny so širokou ekologickou amplitúdou (pionierske dreviny), odolnosťou voči vysokým letným teplotám, dreviny suchovzdorné a odolné voči účinkom posypových solí a znečisteniu ovzdušia. Suchovzdorné dreviny do miest rozhodne patria a ich výberu je tiež potrebné venovať dostatok pozornosti, pretože všeobecný nedostatok vody v pôde a znížená vlhkosť vzduchu sú vlastnosti, s ktorými si tieto dreviny (z aridných oblastí) vedia poradiť.
Výber drevín odolných voči pôsobeniu posypových solí je najmä pri dopravných komunikáciách (napr. diaľnice v krajine) veľmi dôležitý. Na miesta s vysokou pravdepodobnosťou účinkov týchto solí je potrebné vyberať zvlášť tie dreviny, ktorých odolnosť je geneticky podmienená, pretože pochádzajú z oblastí s vysokým výskytom solí (morské pobrežia, lesostepné a stepné oblasti).
Pri výbere drevín pre výsadby v lesnom prostredí či do voľnej krajiny zohrávajú veľmi dôležitú úlohu najmä hľadiská ekologické (naopak pre mestské prostredia nie sú prvoradé). Zaujíma nás predovšetkým konkurencieschopnosť dreviny, jej regeneračné schopnosti, mykoríza, alelopatia, symbióza, parazitizmus, vzájomné vzťahy medzi drevinou a živočíchmi v prostredí a pod. Pre tieto stanovištia je vhodné zabezpečiť rastlinný materiál pokiaľ možno miestnej proveniencie. Pri stanovení druhovej skladby pre výsadby v konkrétnom území je účelné pokiaľ možno inšpirovať sa podľa poloprirodzenými porastov v najbližšom okolí.
Nezanedbateľným kritériom pri výbere drevín pre konkrétne stanovište je aj ekonomické kritérium – kritérium ceny. Usmerňuje druhový výber z hľadiska obstarávacích, príp. pestovných nákladov. Má úzku väzbu na spôsob množenia a výroby sadeníc alebo ich častí, veľkosť, tvar a kvalitu vypestovaného materiálu. Z tohto uhla pohľadu platí, že bežné autochtónne druhy sú lacnejšie ako druhy alochtónne alebo dreviny kultúrneho pôvodu. Dreviny množené generatívne možno v škôlkach získať za nižšie ceny ako dreviny namnožené vegetatívne. Druhy ťažšie množiteľné sú drahšie. Rovnako tak druhy pomaly rastúce. Stromy v kmeňových tvaroch sú výrazne drahšie ako ich krovité tvary, pyramídy či špičáky. So stúpajúcim obvodom a výškou kmeňa stromu rastie progresívne jeho cena. Kry sú lacnejšie ako stromy. Ihličnany bývajú drahšie ako listnaté dreviny, najmä v okrasných škôlkach. Dreviny s odhaleným koreňom sú lacnejšie oproti drevinám s krytým koreňom. Za ekonomickým kritériom si však nemožno predstaviť len cenu samotnej dreviny, ale aj manipuláciu s ňou od doby nákupu až po jej vysadenie a následné ďalšie pestovanie. S malými, resp. mladými sadenicami spravidla klesajú realizačné náklady, ale stúpajú náklady pestovné. Väčšie sadenice zdražujú počiatočné vstupné náklady, ale zlacňujú pestovnú starostlivosť.
Pri výbere vhodnej dreviny si včas uvedomíme, že neexistuje drevina, ktorá by bezo zvyšku spĺňala všetky naše požiadavky. Kompromisom pri výbere sa nemožno vyhnúť (najmä na stresových, človekom výrazne pozmenených stanovištiach)! Platí, že čím sú extrémnejšie podmienky stanovišťa, tým menej vhodných taxónov nájdeme, a naopak. Na druhej strane, obmedzíme-li sa iba na výber vhodného taxónu, nemôžeme z dlhodobého hľadiska uspieť. Vždy je potrebné s úsilím vynaloženým na výber vhodného taxónu vyvinúť prinajmenšom rovnaké úsilie na vytvorenie či zachovanie pokiaľ možno čo najlepších stanovištných podmienok, a to nielen pred či pri výsadbe, ale aj v nasledujúcich rokoch po nej.
Rajonizácia drevín: ako ju využiť pri výbere druhov
Rajonizácia drevín
Pri výbere vhodných drevín pre konkrétny typ stanovišťa nám môže významne pomôcť aj rajonizácia drevín. Ide o písomné a mapové materiály s údajmi o vhodnosti či použiteľnosti jednotlivých taxónov drevín podľa ich nárokov a požiadaviek do určitých typov stanovíšť. V sadovníckej a krajinárskej praxi je možné využívať rajonizácie podľa poľnohospodárskych výrobných typov a podtypov (Scholz, 1967) alebo vegetačných stupňov vedúcich drevín (Hurych, 1985). Odbornej verejnosti je známa aj rajonizácia podľa klimatických oblastí (Benčat, 1982) spracovaná pre podmienky Slovenska, ktorú možno primerane aplikovať aj v podmienkach ČR.
Rajonizácia podľa poľnohospodárskych výrobných typov a podtypov bola vypracovaná na podklade genomických máp pre rajonizáciu poľnohospodárskych plodín. Vychádza z piatich výrobných typov vymedzených nadmorskými výškami (I – kukuričný typ do 200 m n. m., II – repársky typ do 350 m n. m., III – zemiakársky typ do 500 m n. m., IV – horský typ do 800 m n. m. a V – vysokohorský typ nad 800 m n. m.) a ďalej členených podľa charakteru pôdy na podtypy (a – ražný, b – jačmenný, c – pšeničný, d – lužný). Táto rajonizácia je relatívne podrobná, berie do úvahy aj rozdielnosť pôdneho prostredia a je doplnená aj mapovými podkladmi (bohužiaľ iba v oblastiach poľnohospodárskeho pôdneho fondu).
Rajonizácia podľa vegetačných stupňov vedúcich drevín zaraďuje dreviny do štyroch výškových vegetačných stupňov (stupeň dubový do 400 m n. m., stupeň bukový do 800 m n. m., stupeň smrekový do 1350 m n. m. a stupeň kosodrevinový nad 1350 m n. m.). Tento typ rajonizácie nie je tak podrobne členený ako rajonizácia predchádzajúca a postráda aj mapové podklady.
S rajonizáciami pracujeme tak, že pri voľbe sortimentu drevín si s ohľadom na náš konkrétny zámer vypíšeme pre daný typ stanovišťa potenciálne vhodné dreviny. Tie potom ďalej podrobujeme nášmu skúmaniu z hľadísk, o ktorých sme sa už zmienili, až ku konečnému výberu drevín pre naše účely vhodných. Údaje o vhodnosti drevín získané z rajonizácií (najlepšie je používať obe rajonizácie naraz) je vhodné konfrontovať s našimi skúsenosťami a poznaním z terénneho prieskumu konkrétneho stanovišťa.
Ďalej môžeme pri voľbe vhodnosti drevín na stanovište použiť aj iné materiály, napr. typologickú klasifikáciu lesov, geobiocenologickú klasifikáciu vegetácie, geobotanické mapy a pod. Pomôckou k výberu z okruhu domácich druhov drevín sú najmä botanické a lesnícke podklady – geobotanické mapy (Mikyška & al., 1968) spracované pre celé územie republiky a lesnícke typologické mapy zhotovované pre lesné pôdy (ÚHÚL Brandýs nad Labem). Využiteľné sú aj materiály o biogeografickom členení Českej republiky (Culek, 1996). Pri výbere najčastejších šľachtených drevín používaných v krajine sa možno oprieť o požiadavky ovocných druhov na stanovište (napr. Blažek & al., 1983) a rajonizáciu topoľov (Mottl, 1989).
Citované pomôcky len málo zohľadňujú deteriorizačné faktory, ktoré na niektorých potenciálnych lokalitách zelene dnes pôsobia. Vznikali totiž v dobe, keď negatívne vplyvy pôsobili buď v obmedzenom rozsahu a intenzite (imisie), alebo ich negatívne pôsobenie nebolo dokonale známe (posypová soľ), príp. sa problematiky dotýkali okrajovo (antropogénne substráty v banských územiach). Tieto otázky sa riešili špecializovaným výskumom, z výsledkov ktorého sa vytvorili klasifikácie drevín pre rekultivácie antropogénnych pôd (Štýs & al., 1981, Dimitrovský & Vesecký, 1989; Dimitrovský, 1999). Podobne je k dispozícii výber vhodných druhov drevín pre výsadby pri pozemných komunikáciách (napr. Kolektív, 1997). Klasifikácia sortimentu pre imisné oblasti je zaťažená rozdielными pohľadmi a spôsobmi šetrenia, a preto nie je vyčerpávajúca a presná. Poznatky o odolnosti drevín k znečistenému ovzdušiu publikovali napr. Štýs, 1987; Hieke, 1994; Hurych, 1996.
Projektantom a praktikom môžu byť prospešné aj ďalšie pomôcky vzniknuté modifikáciami vyššie uvedených lesníckych a geobotanických podkladov. K nim patrí napr. výber drevín vhodných pre ÚSES (Kolektív, 1991), založený na geobiocenologickej klasifikácii vegetácie, či počítačový program pre návrh druhovej skladby domácich drevín do poľnohospodárskej krajiny nazývaný Arboreus 1.0 (Dostálek & al., 2001). Aj pre tvorbu vegetačných sprievodov vodných tokov a nádrží existujú zoznamy vhodných rastlín. Praktické i užitočné sú prehľady drevín zostavované pre najrôznejšie ekologické podmienky, účely, resp. vyznačujúcich sa zhodnými alebo podobnými morfologickými znakmi, fenofázami atď. (napr. Hurych, 1985, Hieke, 1994). V neposlednom rade ako rámcové pomôcky môžu poslúžiť aj každoročné ponukové katalógy škôlkárskych firiem (najmä záhradníckych) v tradičnej tlačenej i modernej internetovej podobe.
Typy výsadbového materiálu a čo hovoria normy ČSN
Výber kvalitného výsadbového materiálu
Základným predpokladom pre úspešne vykonanú výsadbu a ďalšie perspektívy existencie drevín na stanovišti je typ a kvalita výsadbového materiálu.
Typ a kvalita výsadbového materiálu (sadeníc)
Výsadbový materiál pre výsadbu drevín do krajiny aj miest získame buď z okrasných či lesných škôlok, alebo z prirodzených porastov či predchádzajúcich výsadieb. Typ a kvalita výsadbového materiálu je určená technickými normami. Podľa týchto noriem producenti výsadbový materiál pestujú a dodávajú v rôznych expedičných, tvarových, veľkostných aj akostných kategóriách. Pre okrasné dreviny platí od roku 2001 ČSN 46 4902-1 Výpestky okrasných drevín – všeobecné ustanovenia a ukazovatele akosti. Kvalitatívne ukazovatele lesnických sadeníc upravuje ČSN 48 2115 Sadbový materiál lesných drevín z roku 1998 a jej zmena Z 1 z roku 2002. Výroba výpestkov ovocných drevín je usmerňovaná vykonávacou vyhláškou č. 191/1996 Sb. k zákonu č. 92/1996 Sb., o odrodách, osive a sadbe pestovaných rastlín. Podľa ČSN DIN 18 916 Výsadby rastlín musia byť rastliny z prirodzených porastov a predchádzajúcich výsadieb schopné presadenia, zdravé a s zodpovedajúcim koreňovým systémom, nepoškodené, tvarom a textúrou zodpovedajúce danému taxónu dreviny.
Vyššie uvedené normy presne definujú všeobecné aj špecifické ukazovatele akosti jednotlivých typov výpestkov, ktoré musia byť dodržané. Odchýlky od týchto ukazovateľov akosti vyžadujú výslovnú dohodu medzi dodávateľom a odberateľom. Dreviny, ktoré nevyhovujú týmto požiadavkám, sú pre výsadbu nevhodné a nesmú byť uvádzané do obehu.
Podľa spôsobu expedície drevín zo škôlky možno pre výsadbu v meste či v krajine použiť nasledujúce typy výsadbového materiálu: – materiál s holým koreňom – materiál so zemným balom – kvetináčový materiál – kontajnerový materiál.
Výsadbový materiál dodávaný so zemným balom, pestovaný alebo dodávaný v kvetináčoch a kontajneroch sa tiež označuje ako materiál s krytým koreňom.
Materiál s holým koreňom je najčastejším typom výpestkov ponúkaných v lesných, ovocných aj okrasných škôlkach. So zemným balom sa dodávajú sadenice predovšetkým z okrasných škôlok. Sú to najmä ihličnany, stálezelené dreviny, ale aj opadavé listnaté dreviny, napr. brezy, buky, niekedy duby, hraby. Tiež vzácnejšie druhy drevín a spravidla väčšie veľkosti všetkých druhov opadavých listnatých stromov, ihličnanov (konifer) a krov sa expedujú so zemnými balmi. V kontajneroch – väčšinou plastových nádobách či obaloch nad 1,5 litra – sa dnes produkuje v okrasných škôlkach široký sortiment listnatých aj ihličnatých stromov a krov. V kvetináčoch (nádoby do objemu 1 litra) sa pestujú iba malé kry, popínavé rastliny (napr. brečtan) alebo mladý materiál stromov. Taktiež niektoré lesné škôlky ponúkajú sadbu s krytým koreňom (balenú) lesných drevín, čo sú rastliny pestované v rôznych obaloch, najčastejšie malých objemov. Materiál s holým koreňom je v porovnaní s ostatnými typmi lacnejší, jeho použitie je však prísne viazané na jarné a jesenné agrotechnické termíny výsadby.
Kontajnerová, príp. kvetináčová sadba a taktiež sadenice so zemným balom sú drahšie. Umožňujú však lepší „štart“ drevinám na trvalom stanovišti (rast nie je pri výsadbe prakticky prerušený), čo je dôležité zvlášť na zlých pôdach. Prednosťou je aj možnosť ich vysadzovania aj mimo hlavných agrotechnických období, bez negatívneho vplyvu na ich ujatie a ďalší rast, čím možno predĺžiť výsadbbovú sezónu.
ČSN 46 4902-1 Výpestky okrasných drevín – všeobecné ustanovenia a ukazovatele akosti rozlišuje u najčastejšie vysadzovanej skupiny – listnatých opadavých drevín – tieto kategórie výsadbového materiálu: ker – rozvetvený, bezkmienňový výpestok s viacerými výhonmi, špičiak – stromovito rastúca drevina bez koruny, prípadne s bočným obrastom, krovitý tvar stromu – viackmienňový strom s kmienkami založenými do 50 cm od zeme a minimálnou výškou 250 cm od zeme, pyramída – stromovitá drevina rastúca prirodzene pyramidálne alebo s takto od zeme upravovaným obrastom, vysoký kmeň – drevina s kmeňom vysokým minimálne 180 cm a korunou, alejový strom – vysoký kmeň s kmeňom vysokým minimálne 220 cm, ktorý sa na mieste použitia musí ďalej vetvovať.
U ihličnanov sa tvar zvyčajne neuvádza, triedenie sa uskutočňuje podľa výšky, príp. šírky. Výsadbový materiál z okrasných škôlok sa označuje botanickým, príp. odrodovým (kultivarovým) názvom dreviny, pestovateľským tvarom, spôsobom pestovania, veľkostnou kategóriou, príp. akosťou. V spôsobe pestovania sa tiež uvádza počet presadení. Veľkostné kategórie sa píšu v rozsahoch výšky, príp. šírky (kry, špičiaky, pyramídy listnatých drevín, ihličnany) v cm, výškou kmeňa a rozsahom jeho obvodu meraného 1 m od koreňového krčku (krovité tvary stromov, vysoké kmene, alejové stromy). Jednotkou merania sú cm.
Lesnická norma (ČSN 48 2115) rozlišuje tieto kategórie výsadbového materiálu: semenáč – rastlina vyrastená zo semena, u ktorej v priebehu pestovania nebol upravovaný koreňový systém (prepichovaním, školkovaním, podrezávaním koreňov, presadením do obalov, zakorenením), sadenica – rastlina vypestovaná zo semenáča alebo vegetatívnym spôsobom, u ktorej bol koreňový systém upravovaný (prepichovaním, školkovaním, podrezávaním koreňov, presadením do obalov alebo zakorenením náletu semenáčov) s nadzemnou časťou o výške do 50 cm, poloodrastok – rastlina vypestovaná spravidla dvojnásobným školkovaním, podrezávaním koreňov alebo presadením do obalu, príp. kombináciou týchto operácií, s nadzemnou časťou od 51 cm do 120 cm, prípadne s tvarovanou korunou, odrastok – rastlina vypestovaná minimálne dvojnásobným školkovaním, podrezávaním koreňov alebo presadením do obalu, príp. kombináciou týchto operácií, s nadzemnou časťou o výške od 121 cm do 250 cm a s tvarovanou korunou.
Lesnické sadenice sa pre distribúciu označujú botanickým názvom dreviny, ďalej vekom, spôsobom pestovania, rozpätím výšky nadzemných častí (cm) a pôvodom.
U ovocných drevín je možné výber výpestkov redukovať iba na kmenné tvary stromov:
štvrtinkmen – výpestok s korunkou vo výške 80–110 cm a minimálne 4 výhonmi v korune vrátane terminálu, polokmen – výpestok s korunkou vo výške 130–150 cm a minimálne 4 výhonmi v korune vrátane terminálu, vysoký kmeň – výpestok s korunkou vo výške 170–190 cm a minimálne 4 výhonmi v korune vrátane terminálu.
Podrobnosti a údaje o ďalších tvaroch prináša vyhláška č. 191/1996 Sb. Ako optimálne do extenzívnych výsadieb sa považujú polokmeňe a vysoké kmene.
Na úspešný výber a ujatie drevín má vplyv nielen kvalita (akosť) výsadbového materiálu, ale aj jeho vek (čím starší výsadbový materiál, tým sa horšie presadzuje a ujíma na novom stanovišti). Záleží ďalej aj na úprave materiálu pred vlastnou výsadbou, termíne a spôsobe výsadby a povýsadbovej starostlivosti. O týchto faktoroch pojednáva nasledujúca kapitola o výsadbe drevín.
Kríky, šípaky a vysokokmene: ako spoznať kvalitnú sadeničku
Kry
Kry sú rozvetvené, bezkmeňové tvary výpestkov s viacerými výhonmi. Môžu byť s holým koreňom alebo v kontajneroch, aspoň raz presádzané a min. s 2–3 výhonmi.
Špičiaky
Špičiaky sú tvary stromovito rastúcich listnatých drevín bez koruny, nanajvýš s postranným obrastom. Musia byť najmenej raz presádzané, od výšky 125–150 cm dvakrát presádzané. Môžu byť s holým koreňom aj v kontajneroch. Špičiaky sú lacné, ľahko sa s nimi manipuluje, ujatie na stanovišti je pomerne vysoké. Dosiahnutie plnej funkčnosti síce trvá viac rokov, na stanovišti sa však rýchlejšie ujímajú, náklady na výsadbu a povýsadbuovú starostlivosť sú nízke, rastliny sa rýchlejšie adaptujú na nové prostredie.
Problém máme s výsadbou špičiakov v centrách miest, kde dochádza k značným stratám rastlín spôsobených vandalizmom. K založeniu koruny dochádza až na stanovišti, čo môže ďalej značne predražiť získanie kvalitného stromu na finálnom stanovišti.
Vysokokmene
Vysokokmene sú tvary listnatých stromov s kmeňom a korunkou. Sú buď dvakrát presádzané, s výškou kmeňa najmenej 180 cm, alebo trikrát presádzané (od obvodu kmeňa 16–18 cm), s výškou kmeňa najmenej 200 cm. Dodávajú sa s holým koreňom, so zemným balom alebo v kontajneroch (od veľkosti 14–16). Nákupom a výsadbou vysokokmeňov dosiahneme okamžitý estetický efekt výsadieb. Stromy väčšinou nie sú ničené vandalizmom. Všímame si predovšetkým kvalitu koreňového systému, kmeňa a koruny.
Korene dostatočne husté s dostatkom živých asimilačných korienkov. Ak koreňový systém postráda dostatok jemných korienkov, stromy neboli dostatočne presádzané. Architektúra koreňovej sústavy typická pre daný taxón. Korene musia byť rovnomerne rozložené. U stromov s holým koreňom musí podľa ČSN DIN 18 916 koreňový systém dosahovať 10–15-násobok priemeru kmeňa, meraného 1 m nad zemou.
Koreňový bal by mal zodpovedať veľkosti rastliny, byť husto prekorenený, od obvodu kmeňa 20 cm stiahnutý drôteným pletivom. ČSN DIN 18 916 udáva, že priemer balu musí byť aspoň osemnásobkom priemeru kmeňa meraného vo výške 1 m nad zemou. V koreňovom krčku stromu by sa bal nemal voľne pohybovať. Na obaľovanie balu je potrebné používať materiály, ktoré najneskôr do 24 mesiacov v pôde úplne zhnijú, aby nedochádzalo k obmedzovaniu rastu koreňov cez tieto prvky alebo k zarastaniu prvkov do živých pletív koreňa. Používa sa najčastejšie juta stiahnutá pri veľkých baloch drôteným čiernym a žíhaným pletivom, nie hrubším ako 2,1 mm, s okami max. 70 mm veľkými. Ak používame tzv. králičie pletivo, priemer drôtu nesmie byť väčší ako 1,2 mm.
Kontajnerované stromy musia byť pestované v kontajneroch aspoň 1 rok, kým budú vysadené na trvalé stanovište. Úplne zásadnou záležitosťou je ich rovnomerné a husté prekorenenie jemnými asimilačnými korienkami.
Kmeň musí byť dostatočne hrubý, rovný, bez akéhokoľvek poškodenia pletív dreva a kôry a so zahojenými ranami po odstránenom obraste. Na kmeňi nesmie byť badateľný znak zlej afinity a zrastu podnože s roubom. Kultivary nelíšiace sa habitusom a rastom od pôvodného druhu, na ktorý sú štepované, sa štepujú v koreňovom krčku. Tvarové kultivary sa štepujú v korune, v minimálnej výške 200 cm. Pomer výšky kmeňa ku korune stromu nesmie byť väčší ako 1,5:1 (ideálny pomer je 1:1 a nižší). Ak je pomer vyšší, strom nie je možné považovať za kvalitný výsadbový materiál. Koruna musí byť mechanicky nepoškodená, pravidelne vetvená, habitusom a textúrou zodpovedajúca príslušnému taxónu, zodpovedajúca priemeru kmeňa, s priebežným kmeňom prebiehajúcim až k vrcholu koruny (výnimkou sú tvarové kultivary). Za vadu koruny sa považujú koruny s kodominantnými výhonmi, koruny asymetrické (jednostranne založené), koruny štetkovo sa vetvené (t. j. z jedného miesta), koruny s veľkým množstvom tlakových vetvení atď. U guľatých a previslých kultivarov by mali byť v korune založené aspoň tri kostrové výhony.
Ihličnaté dreviny
Stromy aj kry musia byť od zeme plne rozvetvené. Rozostupy praslenov a dĺžka posledného letorastu musia byť v primeranom pomere k rastline. Vzpriamené druhy a kultivary musia mať priebežný kmeň až do vrcholu koruny (výnimkou je tis). Ťažko sa presádzajú, vždy len s balom alebo v kontajneroch (výnimkou sú semenáče z lesných škôlok).
Z nekvalitného výsadbového materiálu nemožno nikdy vypestovať dlhovekné a plne funkčné dreviny, pre svoje okolie prevádzkovo bezpečné. Vynaložené finančné prostriedky na ich nákup sa potom stanú prostriedkami vynaloženými nanajvýš nehospodárne.
Príprava stanovišťa pred výsadbou drevín: na čo nezabudnúť
Príprava stanovišťa pre výsadbu drevín
Stanovišťe by pred výsadbou drevín malo byť riadne pripravené tak, aby umožnilo rýchle ujatie a aklimatizáciu jedinca na stanovišti. Cieľom prípravy stanovišťa pre výsadbu drevín je odstránenie či aspoň zmiernenie tých stanovištných faktorov, ktoré môžu byť pre budúcu výsadbu nepriaznivé či dokonca výrazne stresujúce. Medzi faktory, ktorým pri príprave stanovišťa musíme venovať pozornosť, patria najmä: – dostatočne veľký priestor pre rast nadzemnej časti dreviny, – dostatočne veľký priestor pre rast koreňov, – priaznivé biologické, fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy, – vodný a vzdušný režim v pôde, – mechanické poškodenie drevín (okus zverou, doprava, vandalizmus a pod.).
Najväčšiu pozornosť pri úprave stanovištných podmienok je treba venovať koreňom a priestoru, v ktorom sa budú vyvíjať.
Príprava stanovišťa pre výsadbu drevín, resp. zabezpečenie vhodných stanovištných podmienok pre ne, najmä v silne záťažových a stresových oblastiach, je záležitosťou vysoko nákladnou. Bez nej však nie sme schopní dostatočne zabezpečiť a zaručiť, že tu dreviny budú plniť dlhodobo všetky funkcie, ktoré od nich požadujeme, a to v akomkoľvek vývojovom štádiu. Pokiaľ budeme zámerne túto záležitosť ignorovať či ju prehliadať, zostane nám už len jediná iná a zdanlivo „lacná“ varianta: v relatívne krátkych periódach opakovane obmieňať predčasne odumreté dreviny, ktoré sa nedožili plnej funkčnosti.
Dostatočný priestor pre nadzemú časť
Každá drevina potrebuje dostatočný priestor pre rozvoj svojej nadzemnej časti. Táto požiadavka je absolútne zásadná najmä pre stromy, ktoré sú na rozdiel od krov oveľa mohutnejšie, a vyžadujú preto aj viac priestoru pre svoj vývoj. V lesných porastoch dreviny bojujú o svoje miesto na slnku a vzhľadom na túto konkurenciu dochádza pri vývoji ich korún k deformáciám rastu nadzemnej časti, ako napr. k asymetrii koruny, preštihleniu a pod. V mestských podmienkach je korunový priestor stromov mnohokrát obmedzený rovnako ako v lese. Tu je to však predovšetkým vplyvom hustej zástavby. Stromy sa tak často dostávajú do stretov nie s inými stromami, ale s budovami, produktovodmi a pod., ktoré môžu v nemalej miere aj samy poškodzovať.
V mestskom prostredí dostatočný priestor pre rozvoj korún hľadáme ťažko. Tu platí pravidlo: Nevyhnutná nutnosť voľby správneho taxónu na správne miesto. Citlivou voľbou miesta výsadby a výberom vhodného taxónu sme vo veľkej väčšine prípadov schopní tento problém vyriešiť. Ak je však miesto výsadby zvolené neuvážene, napr. v tesnej blízkosti budov, bez rešpektovania prirodzeného tvaru a veľkosti vysadzovaného jedinca, zamedzenie konfliktu v budúcnosti bez bolestných kompromisov či dokonca strát už nie je možné. Preto je treba voľbe taxónu a miesta výsadby venovať dostatočnú pozornosť. Miesto výsadby je treba vždy starostlivo uvážiť. Vhodnou voľbou miesta možno už na samom začiatku ľahko a zadarmo zabrániť mnohým komplikáciám, ktoré buď nebudeme v budúcnosti schopní rozumne vyriešiť, alebo len za vysokých finančných či iných obetí. Pri voľbe miesta výsadby stromov v mestách môže pomerne dobre poslúžiť Tab. 7.
Koreňový priestor stromov v meste: prečo je zásadný a ako ho zabezpečiť
Dostatočný priestor pre rast koreňov
V krajine (najčastejšie v lesnom spoločenstve) je spravidla dostatok priestoru pre rast koreňov drevín (neberieme-li do úvahy konkurenciu koreňov ostatných rastlín a iné biotické vplyvy). V mestách a obciach môže byť priestor pre rast koreňov drevín značne obmedzený. Pri výsadbách krov nie je požiadavka na koreňový priestor taká silná ako pri stromoch.
Veľkosť koreňového systému stromov sa zväčšuje úmerne s veľkosťou koruny a jeho rozloha predstavuje približne 1,5-násobok priemetu koruny. Obmedzenie koreňového priestoru v mestách a s ním spojená nemožnosť dostatočného rozvoja koreňového systému má za následok znižovanie jeho zdravotného stavu a vitality v dôsledku nedostatočného príjmu vody a živín z pôdy a v krajnom prípade aj úhyn jedinca. Súčasne s tým sa znižuje aj prevádzková bezpečnosť stromu, charakterizovaná najmä jeho zníženou odolnosťou proti vývratu. Korene stromu, ktoré nemajú priestor pre svoj zdárny rast, okrem iného dvíhajú obrubníky a dlažby v bezprostrednej blízkosti kmeňa, vrastajú do základov domov, produktovodov a pod., ktoré súčasne deformujú, čím často spôsobujú nemalé škody.
Deštrukcia chodníka v dôsledku nedostatočného priestoru pre vývoj koreňov.
Obmedzenie koreňového priestoru pre stromy v mestách majú na svedomí predovšetkým neprekoreňovateľné materiály, ako napr. nosné vrstvy komunikácií, chodníkov či iných spevnených plôch. Pre jemné korene sú neprekoreňovateľné už vrstvy štrku o mocnosti väčšej ako 20 cm či vrstvy piesku hrubej a strednej frakcie (alebo tiež vrstvy zhutnelej hliny a ílu) o mocnosti väčšej ako 30 cm (tieto hodnoty možno využiť pri inštalácii drénov). Pritom je všeobecne známe, že reálna hĺbka prekoreňovania nie je väčšia ako 0,5–0,8 m. Tomuto nepriaznivému stavu je možné čeliť niekoľkými spôsobmi:
– zabezpečením dostatočne veľkej plochy voľnej pôdy v koreňovom priestore, – nadväznosťou povrchov priepustných pre vzduch a vodu na výsadbovú jamu, – dodaním substrátu odolného zhutneniu, – inštaláciou prvkov, ktoré zväčšujú koreňový priestor, – nakyprenením pôdy v okolí výsadbovej jamy.
Čím väčší koreňový priestor pre drevinu zabezpečíme, tým lepšie, a naopak. ČSN DIN 18 916 vyžaduje pre mladé výsadby stromov koreňový priestor priepustný pre vodu a vzduch o ploche aspoň 6 m². Priestor pre prekoreňovanie by mal podľa tejto normy mať povrch aspoň 16 m² a hĺbku najmenej 0,8 m.
Pred výsadbou sa musíme snažiť voľnú plochu pre koreňový priestor zväčšiť na maximálne možnú veľkosť. Vytvorením povrchov priepustných pre vodu a vzduch, ktoré nadväzujú na výsadbové jamy, možno dosiahnuť lepší vodný a vzdušný režim v koreňovom priestore.
Pôdny substrát určený na výsadbu v mestách by mal obsahovať rôznorodé zrnitostné zloženie, ktoré je odolné voči zhutneniu. Mal by mať vysoký podiel vzduch vedúcich pórov, vysokú schopnosť viesť vodu a byť primerane zásobený minerálnymi látkami. Nadmerne živný substrát vo výsadbovej jame však obmedzuje rast koreňov mimo nej a prispieva tak k vzniku tzv. kvetináčového efektu (spôsobuje rast koreňov iba vo výsadbovej jame a nie mimo nej, čo má za následok deformáciu koreňového systému, ktorý sa stáča pozdĺž stien výsadbovej jamy späť do priestoru a tvorí rotujúce korene schopné „uškrtiť“ samé seba – znížená prevádzková bezpečnosť stromov, ako aj obmedzená možnosť čerpania vody a minerálnych látok z okolitej pôdy sú ďalšími negatívnymi faktormi tohto efektu). Substrát by mal byť aj cenovo dostupný (použijme cenovo dostupné materiály ako piesok, spraš, lávu, vermikulit, keramzit, polystyrén, polyuretán atď.). Zloženie substrátu by malo byť podobné okolitej pôde mimo výsadbovej jamy. Pokiaľ je to možné, aspoň 50 % z výkopu výsadbovej jamy použijeme späť pri výsadbe, aby sme zamedzili vzniku kvetináčového efektu. Organický materiál (kompost, rašelina, kôra atď.) by sa nemal objaviť v hĺbke väčšej ako 30 cm, keďže jeho rozkladom sa spotrebúva kyslík a produktom prípadného anaeróbneho rozkladu by bol metán, ktorý je pre korene drevín toxický. Okrem toho vysoký obsah organických látok, a to aj v povrchovej vrstve, nemusí byť vždy priaznivý. Môže totiž spôsobiť nielen plytšie koreňovanie, ale aj nadmerný rast nadzemnej časti drevín. Silná vrstva organického materiálu zvyšuje obsah dusíka v pôde až trojnásobne, silne zadržiava vodu a môže v mieste spojenia s minerálnym substrátom pôsobiť ako hranica prekoreňovania.
Cieľom výsadby nesmie byť iba zabezpečenie dostatočne veľkej výsadbovej jamy a rast koreňov v nej, ale aj plynulé a bezproblémové prekoreňovanie priestoru vne výsadbovej jamy. To možno dosiahnuť len vtedy, ak je substrát vo výsadbovej jame dostatočne prispôsobený okolitej pôde a okolná pôda dostatočne vhodná pre rozvoj koreňov. Ak tomu tak nie je, je možné na extrémnych stanovištiach v mestách pristúpiť k inštalácii vetracích a prekoreňovacích prvkov (čo je pomerne drahá záležitosť).
Nakyprenenie pôdy v okolí výsadbovej jamy pomáha rozvoju koreňov vysadených drevín. Ide však o opatrenie časovo obmedzené, ktoré je nutné v pravidelných intervaloch opakovať (asi raz za 2–3 roky). Kypenie pôdy vykonávame ručne alebo pomocou zariadení, ako sú napr. Terralift, Bioturbator, Turbojet atď.
Biologické, fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy pre zdravé dreviny
Priaznivé biologické, fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy
Pri výsadbe je veľmi dôležité zabezpečiť čo najlepšie biologické, fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy, ktoré sú najmä v mestskom prostredí značne nepriaznivé. Ide často o pôdy s takmer nulovým spoločenstvom pôdnych organizmov, teda o systém, ktorý nie je schopný autoregulácie, pôdy s nevyváženým pomerom vody a vzduchu, pôdy zhutnené, alkalické, zasolené a kontaminované ťažkými kovmi. Náprava niektorých negatívnych vlastností mestských pôd môže mať pre rast drevín úplne zásadný význam.
Zlepšenie biologických vlastností pôdy (t. j. najmä oživenie pôdnej fauny) možno dosiahnuť napr. použitím neznečistenej, živnej a dobre prevzdušnenej vrchnej vrstvy pôdy, použitím mulča či rastlinného pokryvu a pod. Z hľadiska ekológie živočíchov je optimálne použiť listovku prekrytú kôrou, čím sa vytvorí pre mestské podmienky biotop s vysokou autoregulačnou schopnosťou. Použitím biologicky aktívnej vrchnej vrstvy pôdy vhodnej zrnitosti možno vytvoriť optimálny pomer vody a vzduchu v pôde a zvýšiť odolnosť pôdy voči zhutňovaniu.
Chemické vlastnosti pôdy sú pre vysadzovanú drevinu priaznivé vtedy, keď sa hodnota pH pohybuje v slabo kyslej oblasti, kde rast a vývoj mykorhíznych húb je optimálny, rovnako ako príjem biogénnych prvkov rastlinami (najmä P₂O₅, Fe, Mn a i.). Ďalej je dôležité, aby schopnosť pôdy zadržať a vydávať minerálne látky v optimálnom množstve a vzájomnom pomere bola čo najvyššia.
Významným stresovým faktorom je pôsobenie posypových solí. Spôsobov, ako zlepšiť stav pôdy aj drevín na miestach s intenzívnym posypom, je niekoľko. Ak nepočítame použitie taxónov, ktoré sú viac či menej odolné priamym či nepriamym účinkom posypových solí, môžeme:
– dodržiavať smernice pri vlastnej aplikácii posypovej soli (správne dávky a aplikácia týchto dávok), – používať iné posypové látky ako NaCl (napr. chlorid vápenatý, chlorid horečnatý, močovinu atď.), – zabrániť prieniku látok k drevinám, napr. vyvýšenými koreňovými misami nad okolitý terén, dočasnými zábranamí (fólie, balíky slamy vo Viedni pred niekoľkými rokmi atď.), odvodnením komunikácií a chodníkov, odstraňovaním presoleného snehu zo stromových mís a pod., – znížiť obsah solí v pôde jarným prelievaním pôdy v stromových misách (100 l vody na m² v 2–3 dávkach), zálivkou počas vegetácie či výmenou vrchnej vrstvy pôdy (asi 10 cm), – zabezpečiť dostatočné vetranie pôdy (vetracími a prevzdušňovacími prvkami), dostatok vody, minerálnych látok v pôde a zlepšenie pH.
Zalievanie stromov po výsadbe a riešenie nedostatku vody v pôde
Vodný a vzdušný režim v pôde
Nedostatok vody
Nedostatok vody patrí k najdôležitejším faktorom, ktoré sa podieľajú na zlom stave drevín v mestách, najmä v prvých týždňoch a mesiacoch po výsadbe. Nedostatok vody možno riešiť zálivkou. Pri zálivke nesmieme zabúdať, že by sme mali dávky vody obmedzovať len na nevyhnutné minimum, pretože inak sa znižuje či dokonca prestáva účinnosť obranných mechanizmov drevín voči suchu.
Zálivku možno vykonávať ručne či automatizovane, príp. s pomocou špeciálnych závlahových zariadení. Ak je dostatočne veľká výsadbová jama a sú zabezpečené dobré vlastnosti pôdy, nie je potrebné do pôdy inštalovať špeciálne závlahové zariadenia, stačí len vhodne tvarovať vyvýšené okraje koreňovej misy, ktoré zachytia zálivkovú vodu dodanú na povrch koreňovej misy.
Inštalácia horizontálnych aj vertikálnych (príp. kombinovaných) závlahových zariadení má svoje opodstatnenie v extrémnych podmienkach mestských centier či v miestach, kde nie sú dostatočne veľké koreňové misy a kde sa predpokladá pravidelná zálivka ako súčasť povýsadbovej starostlivosti. Najčastejšie používaným typom závlahového zariadenia sú tzv. koreňové (závlahové) sondy, ktoré sú pri výsadbe inštalované priamo do výsadbových jám. Používajú sa najčastejšie perforované umelohmotné rúrky Flexibil o priemere 5–8 cm s uzáverom (tzv. husí krk). Táto rúrka zabezpečuje prístup vzduchu do bezprostredného okolia novo sa vytvárajúcich koreňov a umožňuje efektívnu závlahu a možnosť dodávky hnojív ku koreňom v období ich dynamického vývoja po výsadbe. Jej inštalácia a používanie pri zálivke má však svoje riziká. Vďaka pravidelnej zálivke je bezprostredné okolie tejto sondy husto a jemne prekorenené (dostatok vody aj vzduchu). Ak je pravidelná zálivka prerušená, tieto korene sú ľahko poškodzované suchom. Toto nebezpečenstvo možno znížiť uzavretím otvoru na povrchu nepriedušným uzáverom, čím sa však naopak môže výrazne znížiť vetranie, ak nie je zabezpečené inak. Je tiež možné použiť aj malé priemery týchto rúrok. (Táto skutočnosť je mimochodom jednou z príčin, prečo niektorí odborníci navrhujú, aby vetracie prvky neboli využívané na zálivku). Rúrky sa zavádzajú do hĺbky cca 2/3 výšky balu od povrchu koreňovej misy v tvare oválu. V prípade, že bal stromu je mimoriadne veľký, tieto rúrky sa spájajú do kruhu s dvoma či viacerými vyústeniami na povrch. Vyústenie sondy je vhodné pripojiť vo vzpriamenej polohe (napr. ku kotveniu – pripevnenie ku kmeňu stromu nie je príliš vhodné) a je nutné uzavrieť ho uzáverom. Ten zabraňuje nadmernému vysychaniu a znižuje nebezpečenstvo upchatia sondy kamienkami a odpadkami, vhadzovanými sem obľúbene chodcami. V prípade zavedenia sondy je bezpodmienečne nutné zabezpečiť pravidelnú zálivku, realizovanú do týchto sond. Funkčnosť sondy je len obmedzená, cca na dobu 1–3 rokov. Potom sa spravidla upchá zeminou, mulčom, listami z rastlinného pokryvu, odpadkami od náhodných chodcov a pod. Jej nadzemná časť je potom vhodná na odstránenie, prípadne ju zasypať dostatočne pre vzduch priepustným substrátom a zabrániť tak vysušovaniu koreňov v jej blízkosti, na druhej strane zachovať aspoň čiastočne aj jej vetracíúčinok.
Zhutnenie pôdy a ako mu predísť mulčovaním a rastlinným pokryvom
Nedostatok vzduchu (zhutnenie pôdy)
Zhutnenie pôdy nepriaznivo ovplyvňuje vodný a vzdušný režim v pôde a následne aj všetky životné pochody v nej (najmä rýchlosť a kvalitu mineralizácie organických látok a mykorhízu). Zhutneniu pôdy možno predísť niekoľkými spôsobmi: – inštaláciou mechanických zábran, – mulčovaním, – rastlinným pokryvom pôdy.
Mechanické zábrany zabraňujú zhutneniu pôdy najmä pred opakovaným šliapotaním chodcami a parkujúcimi automobilmi. Možno tak využiť rôzne zábradlia, stĺpiky, ochranné oblúky, vyvýšené okraje stromovej misy, samonosné kovové mreže, betónový panel s otvormi atď.
K zhutneniu hornej vrstvy pôdy môže dochádzať aj prirodzenou cestou v dôsledku dažďa či rýchlej mineralizácie organických látok. Tomu môže okrem iného zabrániť vhodný mulč. Má aj ďalšie priaznivé účinky, napríklad znižuje výpar z povrchu pôdy, zmierňuje extrémne výkyvy teplôt a vlhkosti v horných vrstvách pôdy, zvyšuje biologickú aktivitu pôdy, predstavuje zdroj živín, ktoré sa mineralizáciou mulča postupne uvoľňujú, vytvára priaznivé podmienky pre rozvoj jemných korienkov, bráni nežiaducemu uchyteniu spontánnej vegetácie (burín), mierní chemické alebo mechanické škody. Má však aj svoje nežiaduce účinky, napríklad podporuje plytké zakorenenie stromov, zachytáva časť dažďových zrážok, ktoré môžu byť pre dreviny v prvých 2–3 rokoch po výsadbe veľmi dôležité, najmä v suchších oblastiach. Mulč má tiež široký pomer C:N, a preto je pri jeho rozklade dusík odčerpávaný mikroorganizmami z pôdy, čo na chudobnejších stanovištiach môže viesť až k rastovým depresiám. Možno im predísť vhodnou aplikáciou pomaly sa rozkladajúcich dusíkatých hnojív (formou zásobného hnojenia – tieto hnojivá však urýchlia rozklad mulča). V praxi sa na mulčovanie používa najčastejšie drvená kôra, menej už drevná štiepka. Vzhľadom na to, že sa tieto materiály rozkladajú, je potrebné ich časom dopĺňať. Na mulčovanie možno využiť aj minerálne substráty (ako napr. Keramzit, štrk, lávu a pod.), ale tie sú využívané len okrajovo, pretože majú malú ekologickú hodnotu a nie sú schopné zabrániť výparu vody z pôdy v suchých obdobiach. Ich výhodou je však bezosporu menšia náročnosť na údržbu a dlhšia životnosť.
Ochrana pôdy pred zhutnením je z dlhodobého hľadiska najlepšie zabezpečená rastlinným pokryvom. Priaznivé účinky rastlinného pokryvu sú zhodné s mulčom, pristupuje k nim ešte výrazný estetický efekt a zachytávanie opadaného lístia zo stromov či kríkov, ktoré umožňuje aspoň čiastočný prirodzený kolobeh látok na nepôvodnom stanovišti. Rastlinný pokryv má svoje nevýhody, napr. zvyšuje vzájomnú konkurenciu drevín o živiny a vodu, čo je významné pri mladých výsadbách (možno riešiť zálivkou a hnojením).
Použitie rastlín na zelené hnojenie, ako napr. ďateliny, lucerny, komoniky a pod., nie je z dlhodobého hľadiska prijateľným riešením. Po niekoľkých rokoch na stanovišti dochádza k rozvoju spontánnej vegetácie, ktorá je nevzhľadná a obyvateľstvo ju veľmi ťažko akceptuje.
Použitie trávnika ako rastlinného pokryvu nie je tiež príliš vhodné, pretože práve hustý trávny drn je tým najväčším konkurentom drevín o vodu a živiny, najmä v obdobiach sucha či vôbec v suchších oblastiach, a prispieva tak mnohokrát k pomerne značnej stresovej záťaži rastlín.
Použitie letničiek a dvojročných rastlín, teda rastlín, ktoré je potrebné veľmi často obmieňať, čo je spojené s opakovaným poškodzovaním koreňov stromov, nie je tiež práve najvhodnejšie. Táto skupina rastlín sama veľmi zle znáša konkurenciu iných rastlín. Výsadba a starostlivosť o tieto rastliny sú veľmi prevádzkovo a ekonomicky náročné.
Použitie trvaliek a pokryvných kríkov sa zdá byť v súčasnej dobe najlepším riešením, avšak len za predpokladu, že budú dodržané niektoré kritériá. Rastliny musia byť dostatočne mrazuvzdorné a odolné voči chorobám a škodcom, musia mať dobrú regeneračnú schopnosť (minimálne schopnosť obnovovať sa samovýsevom), byť prispôsobené stanovišti, najlepšie s podobnými nárokmi ako použité stromy, mali by znášať pokiaľ možno čo najviac negatívnych vplyvov mestského prostredia. Čo sa týka kríkov, niektoré sú pre korene stromov príliš veľkou konkurenciou a možno ich použiť len vtedy, ak je zabezpečená dostatočná zálivka, príp. prihnojovanie. Medzi tieto dreviny patrí napr. Cotoneaster × suecicus ‚Skogholm‘ či Symphoricarpos × chenaultii ‚Hancock‘.
Ochrana kmeňov a koreňov pred mechanickým poškodením
Mechanické poškodenie koreňov a kmeňa
Mechanické poškodenie koreňovej či nadzemnej časti drevín (najmä bázy kmeňov stromov) nie je v žiadnom prípade nijako zanedbateľné, najmä v mestách a obciach. Ochrana drevín v mestách pred ich poškodzovaním vandalmi, automobilizmom, stavebnou činnosťou a pod. nie je jednoduchá, a hoci sa dnes vo väčšine prípadov rieši iba inštaláciou mechanických zábran, nie je zďaleka jedinou cestou, ktorú máme k dispozícii. Jedna z ďalších ciest je tvorba legislatívnych opatrení na ochranu drevín. Takýmto počinom v posledných rokoch je bezpochyby aj nová česká norma na ochranu stromov, porastov a plôch pre vegetáciu pri stavebných činnostiach (ČSN DIN 18 920). Ďalším krokom môže byť aj pozornosť venovaná projektovaniu inžinierskych sietí v bezprostrednom okolí mladých výsadieb, ktoré maximálne rešpektuje biologické potreby stromov.
Mechanickému poškodeniu možno priamo v praxi zabrániť inštaláciou zábran proti zhutneniu pôdy, ďalej inštaláciou kotviacich kolíkov u čerstvo vysadených stromov, ochranných košov na kmene mladších stromov a košov na ochranu koreňového systému.
Veľmi často dochádza k mechanickému poraneniu drevín najmä pre ich atraktivitu pre zver. Najčastejšími prípadmi poranenia drevín sú ohryz konárov, púčikov a kôry drevín v zimnom období zajacmi, králikmi, srnčou a jeleňou zverou