Drobné ovocie: kompletný sprievodca pestovaním na záhradke

Ríbezle, egreš, maliny, ostružiny, lieska aj jahody — sprievodca pestovaním drobného ovocia od výsadby cez rez a hnojenie až po ochranu pred škodcami a chorobami.

DROBNÉ OVOCIE

Druhy drobného ovocia sú na záhradkách najrozšírenejšími a azda aj najobľúbenejšími ovocnými plodinami. Dôvodov je viacero. Dajú sa pestovať na najmenšej ploche a väčšinou aj v polotieni. Nie sú náročné na pôdu, najmä na jej hĺbku. Plodia skoro po výsadbe a pravidelne každý rok. Dajú sa pestovať aj v klimaticky menej priaznivých oblastiach, napríklad v podhorských a horských polohách, kde sa náročnejším ovocným druhom už nedarí. Okrem toho je to po zimných mesiacoch spravidla prvé ovocie, vynikajúce vysokým obsahom vitamínov a minerálnych látok; vitamín C si uchováva aj po konzervovaní. Do drobného ovocia zaraďujeme ríbezle, egreš, maliny, ostružiny, tiež liesku a hlavne jahodník, ktorého plody sú najobľúbenejším ovocím.

Ríbezle

Všetky tri druhy ríbezlí — červená, biela aj čierna — sú pomerne nenáročné na polohu a podnebie a darí sa im v nížinných priaznivých oblastiach aj vo vysokých polohách s drsným podnebím. Dobre rastú aj v polotieni, kde však mávajú menej kvalitné plody. Vyžadujú hlboké, výživné, humózne a primerane vlhké pôdy. Zvýšenú požiadavku na pôdnu vlahu má čierna ríbezľa, ktorá v suchých pôdach predčasne zhadzuje listy, tvorí malé prírastky a plody opadávajú. Červené a biele ríbezle majú radšej pôdy mierne kyslé, čierna ríbezľa znesie aj pôdu s vyšším obsahom vápnika.

Najvhodnejším tvarom na pestovanie ríbezlí je ker, pretože sa ľahko zmladzuje a v dobrých podmienkach a pri správnom ošetrovaní vydrží až 10 rokov. Stromčekové ríbezle, či už pravokorenné alebo štepené na meruzalke, rýchlejšie starnú a dávajú nižšie úrody. Čierna ríbezľa sa ako stromček nepestuje. Ríbezle možno pestovať aj ako ovocnú stenu; kry sa vysádzajú hustejšie a rezom sa udržiavajú užšie pásy. Môžu sa pestovať aj na drôtenke; kry sa potom vedú plošne. Tento spôsob sa dá použiť najmä pri odrodách s menej pevným vzrastom, ako je napríklad ‚Karlštejnský červený‘. Vo forme voľného kra sú však ríbezle najefektívnejšie.

VÝSADBA Pred výsadbou ríbezlí pôdu starostlivo pripravíme, odstránime trváce buriny a pôdu vyhnojíme maštaľným hnojom. Kry vysádzame na vzdialenosť 1,5—2 m, čiernu ríbezľu na 2—2,5 m od seba. Ak vysádzame viac radov, majú byť rady až 3 m od seba. Stromčekové ríbezle sadíme na 1 m od seba a asi 70 cm od cesty. Na 1 m od seba sadíme aj kry pri pestovaní ríbezlí v ovocnej stene a na drôtenke. Ríbezle sadíme na jeseň alebo zavčasu na jar, pretože skoro pučia. Pri výsadbe dáme na dno jamiek dobre uležaný kompost a sadíme tak hlboko, aby bola sadenica asi o 5 cm hlbšie, ako bola v škôlke. Sadenice pred výsadbou upravíme, teda skrátime poškodené alebo príliš dlhé korene a v nadzemnej časti ponecháme 3—6 silných výhonov, slabé úplne odstránime. K sadeniciam vysadeným na jeseň prihrnieme zem a ponecháme na nich výhony dlhé asi 40 cm, ktoré skrátime až na jar na 2—3 očká. Pri jarnej výsadbe musíme každú sadenicu niekoľkokrát dôkladne zaliať. Ku stromčekovým ríbezliam musíme dať kôl, ktorý siaha až do korunky, a priviazať k nemu kmienik najmenej na dvoch miestach. Kôl zatlčieme vopred, pretože pri dodatočnom zatĺkaní by sme mohli poškodiť korene stromčeka. Kôl má byť z južnej strany, aby chránil kmienik pred slnkom.

OŠETROVANIE Počas vegetácie pôdu okolo kra alebo stromčeka stále kypríme a zbavujeme buriny. Rozrušovaním pôdneho prísušku zabraňujeme stratám vlahy výparom. Osvedčuje sa aj nastielanie pôdy okolo krov alebo stromčekov. Na jeseň každoročne prihodíme ku každému stromčeku alebo kru dve až tri lopaty kompostu, ktorý na jar zapravíme do pôdy. Priemyselné hnojivá dávkujeme podľa stavu pôdy, veku kra alebo stromčeka a podobne. Prihnojujeme plným hnojivom (NPK) pri pučaní a na začiatku rastu zelených bobúľ. Ríbezle, rovnako ako ostatné druhy drobného ovocia, znášajú vysoké dávky hnojív, nemusíme mať obavy z prehnojenia. V druhom roku po výsadbe na jar silné výhony zrežeme na 2—3 očká, slabšie odstránime. Ak to neurobíme, ker síce zaplodí, ale niekoľko ďalších rokov málo rastie. V treťom roku po výsadbe na jar úplne vyrežeme všetky poškodené alebo slabo vyzreté výhony a tiež tie, ktoré si navzájom prekážajú alebo príliš zahusťujú ker. Dobre vypestovaný a udržiavaný ker má mať osem, najviac desať silných konárov, ktoré každoročne skracujeme asi o pätinu. V ďalších rokoch režeme rovnako a začíname aj postupne zmladzovať kry tak, že odrežeme prestarnuté konáre hneď pri zemi a nahrádzame ich mladými silnými výhonmi. Stále bohato hnojíme a v čase sucha zavlažujeme, kry nenecháme zaburiniť. Pri stromčekových ríbezliach po vysadení a priviazaní ku kolu konáriky skrátime, aby sa vytvorila korunka asi zo 6—8 hlavných konárov. V ďalších rokoch skracujeme predlžujúce sa konáre na 7—9 očiek, postranné na 2—3 očká. Inak platia rovnaké zásady rezu ako pri krovitých ríbezliach.

MNOŽENIE Pri množení ríbezlí v škôlkach sa robí prísny výber, materiál sa testuje a sleduje sa jeho zdravotný stav. Pri drobnom ovocí je otázka šírenia vírusových chorôb veľmi dôležitá. Ak si preto ríbezle množíme sami, musíme prísne dbať na to, aby boli materské kry úplne zdravé.

Krovité ríbezle sa rozmnožujú vegetatívne niekoľkými spôsobmi: odrezkovaním, potápaním výhonov, kopčením a delením krov.

OCHRANA PROTI CHOROBÁM A ŠKODCOM Najnebezpečnejšou chorobou ríbezlí je antraknóza. Objavuje sa v druhej polovici júla na listoch ako tmavohnedé škvrny. Listy schnú, žltnú a predčasne opadávajú. Niekedy bývajú zachvátené aj bobule, ktoré nedozrievajú a zasychajú. Napadnuté listy treba pohrabať a spáliť, kry včas pred zberom a po zbere ošetriť fungicídom povoleným proti antraknóze ríbezlí (spravidla na báze medi). Konkrétny prípravok si vždy overte v registri prípravkov na ochranu rastlín ÚKSÚP — staršie prípravky uvádzané v literatúre už povolené nie sú.

Nektriové zasychanie konárov sa v praxi nesprávne nazýva rakovina konárov. Začína vädnutím listov a pokračuje postupným odumieraním celého konára. Všetky odumreté konáre treba včas odstrániť a spáliť, preventívne treba dobre hnojiť a rany po reze zahŕňať zeminou.

Najčastejšími škodcami na ríbezliach sú vošky. Cicajú na jar na spodnej strane listov, na ktorých sa potom objavujú pľuzgierovité vyduté miesta, na lícnej strane listov červené. Ochranou je zimný postrek olejovým prípravkom a pri výskyte prípravok povolený proti voškám na ríbezliach; výber si overte v registri ÚKSÚP. Pomáhajú aj prirodzení nepriatelia — lienky a zlatoočky.

Piliarka ríbezľová škodí na jar v štádiu húseníc, ktoré sú modrozelené s čiernymi bodkami a bradavičkami po celom povrchu tela. Sú veľmi žravé a dokážu rýchlo ožrať listové čepele aj s rapíkmi. Ochranou je prípravok povolený proti piliarkam podľa registra ÚKSÚP. Osvedčilo sa aj pôdu pod krami poprášiť vápenným prachom alebo mletým kainitom, húsenice doň striasť, a tým ich zlikvidovať.

Egreš

Je to veľmi nenáročná drevina, vhodná aj do dosť vysokých polôh, pretože je odolná proti mrazu. Na mráz je egreš citlivý len v čase kvitnutia, preto sa nehodí do mrazových kotlín. Na pôdu nemá zvláštne nároky, nesvedčia mu však suché pôdy ani pôdy so studenou spodinou a neznáša kyslú pôdnu reakciu. Vyhovuje mu aj polotieň. Egreš sa dá pestovať ako ker, ako stromček štepený na meruzalke, ako pravokorenný stromček aj ako kordón alebo plochý tvar na drôtenke. Najmenej vhodný je ker, pretože pre previsnutý tvar konárov plody často ležia na zemi, znehodnocujú sa a viac trpia americkou múčnatkou egrešovou. Najvhodnejším tvarom je štepený stromček, pretože zaberá málo miesta, dá sa pod ním pestovať rôzne plodiny a ošetrovanie je jednoduché.

VÝSADBA Vysádza sa na rovnaké vzdialenosti ako ríbezle a aj príprava pôdy pred výsadbou je rovnaká. K stromčekovým tvarom musíme dať kolík, ktorý má byť taký dlhý, aby dosahoval až do korunky. Stromček uviažeme ku kolíku až nad rozvetvením, aby úväz nemohol skĺznuť po kmieniku nadol. Pekné a účelné je vysadiť stromčeky egrešov na 1 m od seba, vždy jeden kmienik vysoký a druhý nízky, a zachytiť ich tesne pod rozvetvením drôtmi.

REZ Pri výsadbe zrežeme krovitý egreš krátko, teda na 1—2 očká. Na jar nasledujúceho roku vyberieme 5—8 najlepších výhonov a ostatné odrežeme. Ponechané výhony skrátime asi o tretinu. V auguste ďalšieho roku odstránime všetky novo vyrastené výhony, ktoré nemôžeme použiť na doplnenie koruny a ktoré by ker zbytočne zahusťovali. V ďalších rokoch postupujeme rovnako, aby sme udržali riedky ker s pravidelným plodonosným obrastom. Zavčasu na jar skracujeme predlžujúce konáre na 7—8 očiek, postranný obrast na 2—3 očká. V lete odstraňujeme nové výhony, ktoré zahusťujú ker.

Stromčekový egreš pestujeme a režeme obdobne. Na jar v prvom roku konáriky silno skrátime na 3 očká, aby sa vytvorila silná koruna aspoň zo šiestich konárov. V ďalších rokoch predlžujúce konáre skracujeme na 6—7 očiek a obrast na 2—3 očká. Aby stromček egreša rýchlo nezostarol, musíme ho občas zmladiť tak, že všetky konáre skrátime na tretinu.

MNOŽENIE Pravokorenný stromček egreša vypestujeme zo sadeníc získaných potápaním výhonov. Ak má sadenica viac výhonov, ponecháme len najsilnejší, ktorý priviažeme ku kolu. Postranné letorasty skrátime a postupne ich odstraňujeme. Korunku založíme vo výške 30—60 cm. Ďalej pestujeme rovnako ako štepené stromčeky. Výhodou pravokorenných tvarov je, že sa netvoria výmladky z podpníka, ktoré pri stromčekovom štepenom egreši musíme pravidelne odstraňovať.

Na pestovanie plošného tvaru — palmety musíme pripraviť drôtenku vysokú asi 2 m, v ktorej upevníme drôty vo vzdialenosti 20—30 cm. Palmetu režeme podobne ako ker, vedúce výhony režeme na 7—9 očiek, obrast na dve očká. Palmetu vedieme na tri hlavné konáre. Je to spôsob viac okrasný než úžitkový.

Krovitý egreš sa množí rovnako ako ríbezle, najvhodnejším spôsobom je kopčenie, potápanie výhonov a delenie krov.

OŠETROVANIE Počas vegetácie egreš pravidelne ošetrujeme — kypríme pôdu, odstraňujeme buriny a koreňové odnože. Egrešu prospieva občasná zálievka a nastielanie pôdy, ktoré bráni vyparovaniu vlahy. Každý druhý rok dodávame na jeseň kompost a na jar prihnojujeme plnými priemyselnými hnojivami (NPK), ktoré zapravíme plytko do pôdy. Raz za 4—5 rokov musíme vápniť, a to asi 200 g vápenného prachu na stromček. Egreš na priamu konzumáciu zberáme preberaním — zberáme plody mäkké, vyfarbené, so slabou šupkou. Na konzervovanie zberáme plody ešte nezrelé, ale už pružné pri stlačení medzi prstami. Prezretý egreš stráca chuť.

ODRODY Odrody egreša sa od seba líšia hlavne farbou plodov a vhodnosťou na rôzne spôsoby použitia — niektoré sú lepšie na kompóty, iné na priamu konzumáciu.

Odrody na priamu konzumáciu ‚Industrie‘ má červené plody, bujný vzrast a pravidelnú plodnosť, vyžaduje však vlhkejšie polohy; v suchých podmienkach sú plody menej kvalitné. ‚Česká koruna‘ má veľké, svetložlté plody, vyžaduje dobre vyhnojené pôdy a plodí skoro po výsadbe.

Odrody na konzumáciu aj na konzervovanie ‚Biely nádherný‘ (‚Hansa‘) so stredne veľkými, oválnymi, žltkastozelenými plodmi má stredný vzrast a veľmi dobrú plodnosť. ‚Králíčkov červený‘ s veľkými, guľatými, karmínovočervenými plodmi plodí menej. ‚Triumphant‘ s oválnymi, zlatožltými plodmi je nenáročný, ale plody po dozretí opadávajú a odroda býva napadnutá múčnatkou. ‚Zlatý fík‘ s oválnymi, zlatožltými, aromatickými plodmi má bujný vzrast, ale aj sklon k poliehaniu. Dobre sa mu darí len v lepších pôdach.

Odrody na spracovanie ‚Lady Delamare‘ s oválnymi, svetlozelenými plodmi má veľmi bujný vzrast, ale po dozretí jej plody opadávajú. ‚Britanie‘ so zlatožltými vajcovitými plodmi má rovnako bujný previsnutý vzrast a je nenáročná. Novšia odroda ‚Produkta‘ so zelenými plodmi má zdravý rast, neskoro kvitne a veľa plodí. Pestovateľsky je nenáročná.

Odporúčam túto najvhodnejšiu kombináciu odrôd: ‚Biely nádherný‘, ‚Česká koruna‘, ‚Zlatý fík‘.

OCHRANA PROTI CHOROBÁM Najnebezpečnejšou chorobou egreša je americká múčnatka egrešová, ktorá vytvára na povrchu listov, plodov aj letorastov najprv sivobiely, neskôr hnedý, kožovitý povlak. Listy a letorasty sa krútia a usychajú. Napadnuté letorasty treba počas vegetácie odstraňovať a páliť, rovnako ako spadnuté lístie. Prevenciou je výdatné hnojenie draselnými a fosforečnými hnojivami, zimný postrek olejovým prípravkom a pred rašením aj po odkvitnutí ošetrenie prípravkom na báze síry (napríklad zmáčateľná síra). Povolenie konkrétneho prípravku si vždy overte v registri ÚKSÚP. Pôdu treba vápniť.

Rovnako ako ríbezle aj egreš trpí antraknózou. Ochrana je rovnaká.

Zo škodcov je nebezpečná voška egrešová, ktorá cicia na spodnej strane listov; tie sa krútia a mladé výhonky zakrpatievajú. Ochranou je pri výskyte prípravok povolený proti voškám podľa registra ÚKSÚP a odrezávanie a pálenie zakrpatených výhonkov.

Piliarka škodí na egreši rovnako ako na ríbezliach. Postupujeme proti nej rovnako.

Maliny

Maliny vyžadujú slnečné stanovište a môžu sa pestovať aj vo vyšších polohách. Darí sa im vo všetkých pôdach okrem suchých štrkov a mokrých ílov. Od dostatku vlahy v pôde závisí šťavnatosť plodov. Najlepšie sa malinám darí na rovinách alebo na miernych južných svahoch, v stredne ťažkých, dostatočne vlhkých pôdach s neutrálnou alebo mierne kyslou reakciou.

Najvhodnejším časom na výsadbu je jeseň. Maliny vysádzame za zamračeného počasia, pretože sú citlivé na zaschnutie koreňov. Pred výsadbou pôdu dôkladne prekopeme a vyhnojíme maštaľným hnojom alebo kompostom. Jednoročné sadenice skrátime asi na 30—40 cm, zastrihneme korene a vysádzame na vzdialenosť 50—60 cm. Sadíme hlbšie — časť stonky (asi 5 cm) má byť zakrytá pôdou. Po výsadbe k sadeniciam nahrnieme kompost a dobre zalejeme.

Na jar po výsadbe a počas celej vegetácie pôdu kypríme, odburiňujeme a zavlažujeme. Rastliny necháme rozrásť do pásov širokých 40—60 cm. Aby sme zabránili ich ďalšiemu rozrastaniu, postavíme jednoduchú drôtenku — na koly napneme dva drôty asi vo výške 1 m, 60 cm od seba. Mimo drôtov rastliny nenecháme rozšíriť.

Maliny plodia na letorastoch vyrastených z minuloročných výhonov. Preto po zbere odstránime dvojročné výhony, ktoré priniesli úrodu. Rovnako odstrihneme až pri zemi slabé alebo poškodené tohtoročné výhony. Ponecháme len najsilnejšie, ktoré na jar mierne skrátime, aby sme dosiahli lepšie rozvetvenie a lepší zber.

Sadenice malín získame pri odnožujúcich odrodách z odkopkov. Ľahko môžeme získať sadenice aj potápaním výhonov: v auguste vrcholec výhonu ohneme, prihákneme do jamky a zasypeme kyprou zeminou. Sadenice môžeme vypestovať aj z koreňových odrezkov. Korene s priemerom asi ako ceruzka narežeme na predjarí na dĺžku 5—10 cm, položíme mierne šikmo na záhon alebo do pareniska, zasypeme 5 cm vrstvou jemnej zeminy a zavlažujeme. Sadenice odoberáme len zo zaručene zdravých rastlín, pretože maliny bývajú často zamorené vírusovými chorobami.

Hnojíme každý tretí rok kompostom (asi 10 kg na ker) a každoročne prihnojujeme priemyselnými hnojivami. Maliny potrebujú aj vápnik, ale neznášajú priame vápnenie. Preto je dobré používať priemyselné hnojivá obsahujúce vápnik.

ODRODY ‚Lloyd George‘ je veľmi dobrá, stredne odnožujúca odroda, ktorá dáva v októbri druhý zber a má veľké chutné plody. ‚Pruská‘ má stredne veľké, veľmi chutné plody, bujný vzrast, ale veľa trpí vírózami. ‚Rubín‘ je novšia odroda, ktorá má bujný vzrast a veľké, veľmi chutné plody, je však náročná na pôdu. Všetky odrody začínajú zrieť koncom júna a zber trvá asi 3—4 týždne.

OCHRANA PROTI CHOROBÁM A ŠKODCOM Vírusové choroby sa na malinách prejavujú ako mozaiky, listové deformácie (papraďovitosť, kučeravosť) alebo trhanie listového pletiva. Šíria sa vegetatívnym množením aj prenášačmi, hlavne voškami. Napadnuté rastliny odstránime a spálime a preventívne obmedzujeme vošky.

Hubové choroby sa prejavujú najmä ako škvrnitosť prútov a metlovitosť. Napadnuté konáre a spadnuté lístie odstraňujeme a pálime, preventívne počas vegetácie ošetrujeme kry aj pôdu fungicídom povoleným do malín (napríklad na báze medi) podľa registra ÚKSÚP.

Červivosť malín sa objavuje najmä v blízkosti lesov. Spôsobuje ju malinovník, svetlohnedý chrobák, ktorého samičky kladú do mladých plodov vajíčka a z nich sa liahnu larvy dlhé asi 6 mm (bežne sa im hovorí červ). Pomáha zimný postrek olejovým prípravkom a pri výskyte chrobákov pred rozkvitnutím prípravok povolený do malín podľa registra ÚKSÚP.

Na kvetoch škodí aj kvetovka jahodová, sivastý chrobák dlhý asi 2—4 mm, ktorého samička kladie do kvetov vajíčka. Dospelé jedince nahrýzajú stopky kvetných pupeňov, ktoré sú potom zhnednuté a visia na nalomených stopkách nadol. Preventívne nesadíme v blízkosti jahodník; napadnuté puky zbierame a pálime. V čase náletu ich striasame do nádob a likvidujeme. Pomáha aj prípravok povolený proti tomuto škodcovi podľa registra ÚKSÚP.

Ostružiny

Pestujú sa podobne ako maliny. V porovnaní s nimi sú menej náročné na pôdu a hnojenie. Vyžadujú pôdu skôr ľahšiu, priepustnú, ale znášajú aj kamenisté a suchšie pôdy. Sú náročné na svetlo a menej odolné proti mrazom. Odolnosť proti mrazu sa zvyšuje draselným hnojením.

Vzpriamene rastúce odrody pestujeme v radoch podobne ako maliny. Vysádzame ich na vzdialenosť 1—1,5 m. Len čo výhony v lete dorastú do výšky 80—100 cm, zaštipneme ich, aby vyrazil obrast. Toto zaštipnutie je dôležité, pretože čím viac konárikov obrastu, tým vyšší zber. Ihneď po zbere odrežeme až pri zemi všetky odplodené a slabšie výhony, ponecháme 6—8 najsilnejších a tým zaštipneme vrcholce. Plazivé odrody sadíme 2—3 m od seba a pestujeme ich na drôtenke z niekoľkých drôtov nad sebou, ku ktorej výhony musíme priväzovať. Výhony plazivých odrôd na jar skracujeme asi na 2 m a vyväzujeme ich k drôtenke. Postranný obrast v lete skracujeme asi na 40 cm. Inak plazivé ostružiny v lete nezaštipujeme, necháme ich rásť a vyväzujeme. Ihneď po zbere odrežeme odplodené a všetky slabé výhony a ponecháme 6—8 najsilnejších, ktoré na jar skrátime asi na 2 m. V polohách so silnejšími zimnými mrazmi na jeseň zložíme výhony z drôtenky, položíme ich na zem a prikryjeme čečinou.

V našom sortimente je zaradená len jedna vzpriamene rastúca odroda — ‚Wilsonov skorý‘, ktorá má stredný vzrast, veľmi dobrú plodnosť a je odolná proti mrazu. Z plazivých odrôd sa u nás pestuje odroda ‚Theodor Reimers‘, ktorá bujne rastie a hojne plodí, plody však nerovnomerne dozrievajú. V poslednom čase boli vyšľachtené hodnotné a hojne plodiace krížence malín s ostružinami; je to chutné ovocie, vlastnosťami podobnejšie ostružinám.

Množenie a ošetrovanie je rovnaké ako pri malinách.

Z chorôb sa vyskytujú vírózy podobne ako na malinách, zďaleka však nie v takej miere. Zo škodcov škodí malinovník a kvetovka. Ochrana proti nim je rovnaká ako pri malinách.

Plazivá ostružina vytvorí nepriechodný živý plot.

Lieska

Existuje niekoľko typov liesky: lieska obyčajná, rastúca plano na okrajoch lesov, lieska lombardská a zellská, pestované v záhradách, a lieska turecká, ktorá sa používa ako podpník na naštepenie ušľachtilých odrôd pri pestovaní liesky vo tvare štvrťkmeňa alebo polokmeňa. Stromčekové tvary liesky však dorastajú do značných veľkostí, preto nie sú pre menšie záhradky vhodné. Bežne sa pestujú lieskové kry, z ktorých možno zostaviť živý plot alebo nimi zakryť niektoré miesta v záhrade (napríklad kompost).

Plody liesky sú oriešky, ktoré kryje čiaška (pančuška). Lombardský typ má podlhovasté plody a čiašku dvakrát takú dlhú ako plod, takže oriešok nie je vidieť. Zellský typ má plody guľovité a široké a čiašku krátku, takže je oriešok vidieť a po dozretí vypadáva. Tieto pôvodné typy boli vzájomne krížené, a tak vznikli dnešné odrody, ktoré v sebe spájajú určité vlastnosti oboch typov. Pri niektorých sa viac prejavujú charakteristické znaky lombardského, pri iných zellského typu.

Lieska má niektoré botanické znaky odlišné od ostatných ovocných druhov. Kvety má jednopohlavné, teda samčie (jahňady) a samičie, je jednodomá, čo znamená, že oba druhy kvetov sú na jednej rastline, cudzoopelivá (opeľuje sa peľom inej odrody) a vetroopelivá — jej peľ prenáša zo samčích kvetov jednej rastliny na samičie kvety inej rastliny vietor, nie opeľovače, ako je to pri väčšine záhradných rastlín. Preto sa má vysádzať zmes odrôd, nie iba jedna odroda.

PESTOVANIE Lieska sa dá pestovať aj v chladnejších oblastiach, pretože je dosť odolná proti namŕzaniu, a to aj v mrazových kotlinách a vo vyšších polohách. V polohách s príliš vysokou vzdušnou vlhkosťou peľ vlhne, nelieta a samičie kvety zostanú neoplodnené. Lieska vyžaduje dostatočne vlhké pôdy bohaté na humus. Kry koreňujú plytko, a preto silno reagujú na každý prísušok. Preto ich musíme pravidelne zavlažovať a tam, kde to nie je možné, musíme aspoň chrániť pôdu pred vysychaním nastielkou. Ak chceme dosiahnuť dobré úrody orieškov, musíme lieske poskytnúť dostatok živín.

Jednoročné až dvojročné sadenice s 3—6 konármi dlhými aspoň 40 cm vysádzame na jeseň najmenej 3 m od seba. Pred sadením dôkladne prekopeme do hĺbky, na dno jamy dáme kompost alebo rašelinu a sadenice zasypeme dobrým kompostom. Na 1 m² pridáme 300 g 40 % draselnej soli a 200 g superfosfátu. Ihneď po zasadení dôkladne zalejeme a po celej šírke jamy rozprestrieme nastielku, najlepšie rašelinu.

Na jar zrežeme sadenicu na 10—20 cm od zeme. Z koreňového krčka vyrastú nové výhony, z ktorých vyberieme 3—4 najsilnejšie a od seba najvzdialenejšie konáre. Tieto hlavné konáre v ďalších rokoch každoročne skracujeme až na polovicu, aby sa na nich tvorili mladé výhonky, ktoré ponesú plody. Lieska síce rastie a plodí aj bez rezu, v tom prípade však od štvrtého roku po výsadbe robíme pravidelný prierez, aby sme kry udržali dostatočne presvetlené. Pri prieraze v čase vegetačného pokoja odstraňujeme až pri zemi staré konáre a niekoľkokrát počas vegetácie ešte niektoré prebytočné výmladky. Ker má mať v plodnom veku najviac šesť hlavných konárov. Ker pravidelne udržiavaný rezom netreba zmladzovať skôr ako o 15 rokov, nerezaný ker, samozrejme, potrebuje zmladenie oveľa skôr. Každý tretí rok pridáme k vzrastnému kru 30 kg kompostu alebo 20 kg maštaľného hnoja a plytko zapravíme, pretože lieska koreňuje plytko. Každoročne pridáme na jar ku kru 0,5—1 kg plného hnojiva NPK so stopovými prvkami.

Oriešky zberáme, keď sa dajú ľahko uvoľniť z čiašky. Pri odrodách zellského typu oriešky po dozretí samy vypadávajú, takže ich pozbierame zo zeme. Pri odrodách lombardského typu zostávajú v dlhých pančuškách, takže ich otrháme aj s pančuškami a potom vylupujeme. Oriešky sa musia dosušiť na lieskach a skladovať v sieťovaných vreciach vo vzdušnej, chladnej miestnosti.

MNOŽENIE Lieska sa dá na suchších pôdach množiť priamym výsevom do hniezd. Na hniezdo pripravíme plôšky široké asi 0,5 m, ktoré hlboko prekypríme. Oriešky vysievame po troch do jedného hniezda do hĺbky asi 5 cm. Povrch pôdy utužíme a zakryjeme vrstvou rašeliny alebo ihličnatej hrabanky. Po dvoch rokoch hniezda vyjednotíme a ponecháme v nich najlepšie vyvinuté sadenice. Lieska z priameho výsevu má lepšie vyvinutý koreňový systém a ľahšie získava vodu aj z hlbších vrstiev, nie je však istota, že plody budú rovnako kvalitné ako pri vysadených odrodách. Ide o semenáče. Lepšie je liesku množiť vegetatívne — potápaním výhonov alebo z oddelkov, podobne ako kry ríbezlí.

ODRODY V overenom sortimente sú uvedené tieto odrody: ‚Lombardský biely‘ s veľmi dlhou čiaškou a podlhovastým orieškom má slabší vzrast a dozrieva koncom augusta. ‚Hallský obrovský‘ s čiaškou rovnako dlhou ako celý kužeľovitý plod má bujný vzrast a dozrieva v druhej polovici septembra. ‚Webbov‘ s čiaškou o niečo dlhšou ako plod má bujný vzrast a dozrieva začiatkom septembra. U nás sú rozšírené ‚Rímsky‘ a ‚Cosfordský‘.

OCHRANA PROTI CHOROBÁM A ŠKODCOM Najhorším škodcom je nosáčik lieskový, ktorý v niektorých rokoch zničí až 80 % plodov. Samička kladie začiatkom júla vajíčka do nezrelých orieškov. Larva oriešok vyžiera a v auguste dospieva. Prehryzie sa škrupinou a zalezie do pôdy, kde sa zakuklí. Oriešky sú červivé a úplne znehodnotené. Chemická ochrana proti tomuto škodcovi neexistuje, najlepšou ochranou je pustiť v auguste a septembri pod liesky sliepky, alebo ešte lepšie perličky, ktoré kukly zlikvidujú.

Ďalej škodí vlnovník lieskový, ktorý cicaním spôsobuje zdurenie pletív a deformáciu pupeňov. Ochranou je odrezávať a páliť postihnuté konáriky a za teplých dní pred rašením ošetriť prípravkom povoleným proti vlnovníkom podľa registra ÚKSÚP.

V hustých kroch sa pri vlhkom počasí vyskytuje škvrnitosť plodov — čiernosivé škvrny. Ochranou je napadnuté plody zbierať a páliť a ker presvetliť.

Najväčšie škody na lieskových orieškoch, najmä v blízkosti lesa, spôsobujú veverice a niekde aj vtáky — orešnice.

Jahodník

Pestovaniu jahôd venujú záhradkári veľkú pozornosť, pretože jahody sú jedným z najobľúbenejších a najchutnejších druhov ovocia; sú aj prvým ovocím, ktoré záhradka dáva — prvým po založení záhradky aj prvým na jar.

Aby sme mali z úrody naozaj radosť aj úžitok, musíme jahodníku poskytnúť vhodné prostredie aj ošetrenie a vybrať vhodnú odrodu.

Jahodníku najlepšie vyhovuje pôda stredne ťažká, mierne piesočnatá, bohato zásobená humusom a živinami, záhrevná a priepustná, s hladinou podzemnej vody nie vyššou ako 50—60 cm a s mierne kyslou pôdnou reakciou (pH 5,5—6). Jahodník vyžaduje chránenú polohu, podľa možnosti na rovine alebo na miernom svahu obrátenom na juh alebo juhovýchod.

Pri voľbe miesta musíme počítať aj s tým, aby sme mohli jahodník pravidelne zavlažovať. Pod vzrastlé stromy radšej nevysádzame, pretože rastliny aj plody bývajú poškodzované alebo znehodnocované prípravkami, ktoré používame na postrek stromov.

VÝSADBA Pred výsadbou si musíme vopred ujasniť, kedy budeme sadiť, a prípravu pôdy potom zameriame na toto obdobie. Najvhodnejším časom na výsadbu je koniec leta. Sadenice pri správnom ošetrovaní a pravidelnej zálievke majú možnosť do zimy dokonale zakoreniť a vytvoriť základy budúcich kvetných pupeňov, ktorých sa na každej rastline môže vytvoriť 5—10. Už v nasledujúcom roku získame pekný výnos kvalitných, veľkých plodov. Čím neskôr na jeseň sadíme, tým menší počet plodonosov sa založí a tým menší je potom v budúcom roku zber. Ak nemôžeme z akéhokoľvek dôvodu vysadiť jahodník najneskôr do polovice septembra alebo nemáme možnosť zavlažovať, sadíme na jar, keď je v pôde dostatok vlahy. Zber v roku výsadby však býva menší.

Záhony na výsadbu jahodníka vyberáme tak, aby boli chránené proti vetru. Jahodník môžeme úspešne kombinovať s novo vysadenými porastmi ovocných stromov, ktoré v prvých rokoch netienia a nestriekajú sa, takže nehrozí poškodenie postrekom. Na voľnej ploche, kde nie je prirodzená ochrana proti vetru, vysadíme kulisové rastliny, trváce z ríbezlí alebo malín, alebo jednoročné zo slnečnice, kukurice a podobne. Kulisy vysádzame vždy kolmo na prevládajúci smer vetrov a necháme ich stáť aj cez zimu. Prúd studeného vzduchu sa prenáša ponad kultúru jahôd a vytvára sa tak pre ne priaznivá mikroklíma.

Na vybraných záhonoch dobre pripravíme pôdu. Ak je príliš ťažká, odľahčíme ju zarytím potrebného množstva rašeliny, piesku, popolčeka a podobne. Ak je na pozemku vysoká hladina podzemnej vody, musíme ho odvodniť. Pôdnu reakciu príliš kyslých pôd upravíme prídavkom vápna, najlepšie saturačnými kalmi z cukrovaru (50 kg na 10 m²). Pôdu dôkladne vyhnojíme maštaľným hnojom alebo kompostom. Ak nemáme dostatok kompostu alebo hnoja, môžeme použiť humusový prípravok. Pri rytí odstraňujeme trváce buriny a pôdnych škodcov (drôtovce, pandravy a podobne). Na starostlivo spracovaný záhon môžeme pri nedostatku kompostu vysiať na jar rastliny na zelené hnojenie, ktoré v auguste pred výsadbou zaryjeme do pôdy. Na dobre vyhnojený záhon vysádzame na jar skorú zeleninu alebo vysejeme hrášok na struky alebo fazuľu, teda také druhy a odrody, ktoré zberieme včas, aby sme mohli koncom júla pripraviť záhon na vlastnú výsadbu jahodníka. Pôda po pestovaní zeleniny je pri starostlivom ošetrovaní dobre prekyprená a bez burín.

Pri poslednej príprave bezprostredne pred výsadbou zaryjeme ešte do pôdy kompost alebo maštaľný hnoj, aby bola pôda naozaj dobre zásobená živinami. Veľmi dobre sa osvedčuje aj urobiť na záhone ryhy, ktoré sa naplnia kompostom, a do nich sa potom sadia mladé sadeničky jahodníka. Výnosy sú potom naozaj vysoké, ale tento spôsob predpokladá mať vopred pripravenú dostatočnú zásobu dobrého vyzretého kompostu.

PESTOVANIE VEĽKOPLODÝCH JAHODNÍKOV Vopred si zvolíme spôsob výsadby. Je viac možností a spôsobov, ako a do akého sponu sadenice veľkoplodých odrôd vysádzať. Na záhradke sú najpoužívanejšie pásové výsadby. Podľa vzrastnosti odrody vysádzame rastlinky 25—50 cm od seba, do riadkov vzdialených 60—80 cm. V priemere potrebujeme pri tomto spôsobe výsadby 45—70 sadeníc na 10 m². Riadky zrastú do jednotlivých pásov. Pri redšom spone môžeme jednotlivým rastlinám v druhom a treťom roku ponechať aj niekoľko vhodne narastených odnožových rastlín, medzi ktorými necháme vzdialenosť 10—15 cm. Predĺžime tak životnosť porastu a dosiahneme vyššie výnosy. Aby sa materské rastliny nevysilovali, odrežeme od nich odnožové rastlinky ihneď po zakorenení. Keď takto pestovaný pás príliš nezahustne, môže zostať na mieste štyri roky pri kvalitných a vysokých výnosoch.

Ak chceme sami namnožiť nejakú odrodu, musíme starostlivo vyberať najlepšie rastliny, z ktorých získame mladé rastliny. Rastliny vysádzame do pásov na najmenšiu vzdialenosť 50 × 60 cm, aby sme mohli pôdu medzi trsmi obrábať bez poškodenia rastlín. Pás nenechávame zrásť. Takto pestovaný jahodník sa po treťom zbere zruší.

Novším spôsobom pestovania jahodníka je jednoročná kultúra. Pri tomto spôsobe vysádzame sadenice už pred koncom júla do veľmi dobre pripravenej a vyhnojenej pôdy husto vedľa seba asi 10—25 cm do radov vzdialených 40 cm. Potrebujeme teda asi 100—250 sadeníc na 10 m². Výsadbu musíme pravidelne zalievať, aby rastliny dostatočne zosilneli a založili čo najväčšie množstvo plodonosov. Podľa potreby prekypríme pôdu medzi riadkami kypričom, a tým zároveň obmedzujeme burinu medzi riadkami. Po zbere v nasledujúcom roku porast zrušíme a ponecháme len každú štvrtú rastlinu v riadku ako materskú rastlinu. Tieto rastliny prihnojíme a ošetríme, aby sa pri nich vyvinulo dostatočné množstvo odnoží. Materské trsy dajú veľký výnos a pred výsadbou ich vyryjeme aj s mladými sadenicami. Sadenice pripravíme na novú výsadbu, vysadíme do pripravenej pôdy a celý cyklus sa opakuje. Takto získame pomerne vysoké výnosy kvalitných plodov a zároveň odstránime prácne ručné ošetrovanie rastlín v druhom aj v ďalších rokoch.

Vo veľkovýrobe sa v súčasnosti používa väčšinou spôsob dvojriadkov pod fóliou. Pred výsadbou sa dobre pripravená pôda nahrbí do pásov širokých 80—100 cm; uličky medzi zvýšenými pásmi stačia široké 20—30 cm. Sadenice sa vysadia do trojsponu na vzdialenosť asi 40—60 cm a celý nahrbený záhon sa pokryje vopred presne naderovanou (otvory s priemerom 10 cm) čiernou fóliou, ktorá sa po stranách upevní zeminou tak, aby sa neprekrývala s fóliou z druhého riadka. Voda po daždi alebo po zálievke stečie po nadvihnutí fólie cez hrobček a plody sú stále v suchu. Hnojí sa do riadkov; jahodník koreňuje do šírky, takže si živiny odtiaľ vezme. Odpadá prakticky všetko plenie a odnože nemôžu zakoreniť, takže sa ľahko odstránia a nevysilujú materskú rastlinu. Zbery sú vysoké a kultúra vydrží 3—4 roky.

Na výsadbu používame len rastliny odrodovo čisté, zdravé, jednoročné. Kvalitné sadenice sú kompaktné, so zdravým srdiečkom, nevytiahnuté a s dobre rozvetvenou koreňovou sústavou. Korienky mladých sadeníc sú biele, kým pri prestarnutých sú zhnednuté. Nekvalitné sú sadenice vytiahnuté, napadnuté roztočíkom, so slabým srdiečkom a dvojročné. Najlepšie je, ak môžeme sadenice ihneď zasadiť, ale niekedy je nutné uchovať ich dlhšie. Vtedy ich založíme do kyprej a vlahej pôdy, lepšie jednotlivo než vo zväzkoch, a nenechávame ich založené dlhšie ako týždeň. Na jarnú výsadbu ich vysadíme husto vedľa seba do kyprej pôdy, aby mali možnosť dobre zakoreniť.

Pred výsadbou záhon urovnáme, uhrabeme a vyznačíme spon značkovačom alebo záhradníckou šnúrou. Rady volíme podľa možnosti v smere od severu na juh, aby boli všetky rastliny riadne oslnené. Kúpené sadenice starostlivo vytriedime a vysádzame len najlepšie; horšie vyvinuté vyradíme alebo vysadíme oddelene. Vysádzame do plytkých jamiek vyhĺbených motyčkou a dbáme na to, aby boli korienky pravidelne rozprestreté a prisypané zeminou. Po zasypaní pôdu jemne rukami pritlačíme a opatrne zalejeme. Nie je správne sadiť jahodník zeleninovým sadzačom. V úzkej a hlbokej jamke sa korene nemôžu dobre rozrásť a zahnívajú, a kým sa vytvoria nové korene, rastlina sa zastaví vo vývine. Srdiečko nemá byť pod povrchom pôdy a korienky nemajú byť vidieť nad ním; srdiečko má byť nepatrne nad povrchom pôdy. Najideálnejšia je výsadba s celým balom, keď celú zakorenenú rastlinu vyrýpneme lopatkou a s celým balom opatrne prenesieme na miesto výsadby. Dokonalejším spôsobom je kvetináčovanie, keď kvetináče podložíme vedľa materskej rastliny a pichneme do nich mladé rastliny. Sadenica v kvetináči dobre zakorení a jej vývin sa pri výsadbe vôbec nezdrží.

Po výsadbe koncom leta raz až dvakrát nakypríme pôdu a odstránime burinu. Podľa potreby zalievame, aby sadenice riadne zakorenili a potom dobre prezimovali. Pri niektorých odrodách sa už na jeseň tvoria odnože; tie odstránime. Pred príchodom zimy, najmä v oblastiach s malými snehovými zrážkami, odporúčam celú výsadbu mierne prihodiť slamnatým hnojom, rezankou alebo prikryť čečinou, aby boli mladé rastliny chránené pred mrazom. Na jar odstránime a spálime staré, suché a zasychajúce listy, trsy okopeme a zároveň s okopávkou zapravíme do pôdy priemyselné hnojivá. Najvhodnejšie je špeciálne plné hnojivo na jahody, ktoré okrem hlavných živín v najvhodnejšom pomere obsahuje aj potrebné množstvo stopových prvkov. Prihnojujeme krúžkovaním okolo rastlín, pri pásovej hustej výsadbe po dĺžke pásu. Druhýkrát okopeme záhon pred rozkvitnutím. Po odkvitnutí sa začínajú tvoriť plody; začneme pravidelnejšie podľa potreby zalievať, aby sa plody rovnomerne vyvíjali. Pri dozrievaní sa plody vlastnou váhou skláňajú k zemi a pri zálievke alebo za dažďa sa znečisťujú zeminou, a tým sa znehodnocujú. Preto po odkvitnutí podkladáme pod trsy slamu, drevitú vlnu a podobne, alebo podopierame stonky drôtenými podperami. Najvhodnejšia je nastielka slamou, ktorú nemusíme po zbere odstraňovať, ale pri okopávkach ju zapravíme do pôdy, kde sa rozloží a obohatí ju humusom. Nesmieme ju nechať prerásť odnožami, potom je práca s vyčistením záhona ťažká.

Na ušetrenie práce pri pestovaní jahodníka sa osvedčuje fólia, čierna aj biela. Pásy fólie natiahneme na záhon buď ešte pred výsadbou, v určenom spone vyrežeme otvory a do nich vysadíme sadenice, alebo po výsadbe položíme užšie pásy z oboch strán riadkov. Pôdu potom netreba okopávať, buriny sa nevyvíjajú a netreba tak často zavlažovať. Odpadá aj práca s podkladaním trsov pred zberom.

Jahody zberáme čo najčastejšie, najmä skoré odrody, a snažíme sa zberať ráno, keď sú plody ešte po noci vychladnuté. Odporúčam zbierať aj jahody poškodené a nahnité, najmä pri prvých zberoch, pretože by mohli vytvoriť ohnisko šírenia plesne sivej, ktorá by sa za teplého vlhkého počasia ľahko preniesla na ostatné aj nedozreté plody. Zber prebieha veľmi rýchlo, pri jednotlivých odrodách trvá 16—21 dní. Aby sme zber pre vlastnú potrebu predĺžili, vysádzame aspoň tri odrody s postupnou dobou zrelosti — skoré, poloneskoré a neskoré. Tým aj obmedzíme nebezpečenstvo poškodenia kvetov mrazom, pretože aj kvitnutie prebieha postupne.

Po zbere vyčistíme porast, z trsov odstránime suché a poškodené listy, odstránime aj podkladový materiál, okopeme a prihnojíme. V tomto období musíme aj pravidelne zalievať. Rozhodne neodporúčam kultúru jahôd zožať, rastliny sa tým poškodia. Koncom júla až začiatkom augusta odstraňujeme vytvorené odnože s mladými rastlinami, ponechávame len tie, ktoré zámerne pestujeme na novú výsadbu. Znamená to, že pri najlepších trsoch ponecháme najviac päť odnoží a na každej len jedinú sadenicu. Takto sa trs neoslabí a sadenica bude silná. Podľa potreby potom okopávame, plejeme a zalievame až do jesene. Pred zamrznutím prihnojíme do riadkov okolo trsov kompostom, ktorý zároveň chráni rastliny pred mrazom. Na jar ošetrujeme rovnako ako v prvom roku po výsadbe. Na udržanie čistej kultúry treba vynakladať rok od roka viac práce a treba aj zvyšovať dávky priemyselných hnojív.

PESTOVANIE MESAČNÝCH, STÁLEPLODIACICH A ŠPALIEROVÝCH JAHODNÍKOV Mesačné jahodníky vysádzame väčšinou na okraje záhonov a podobne. Príprava pôdy je podobná ako pri veľkoplodých jahodníkoch. Vzhľadom na menší vzrast ich vysádzame na vzdialenosť 25 cm. Množíme buď delením trsov koncom leta, alebo — najčastejšie — výsevom semena zavčasu na jar. Malé plody zbierame od júna do jesene. Kultúra vydrží aj 5—6 rokov.

Stáleplodiace jahodníky vysádzame a ošetrujeme podľa rovnakých zásad ako veľkoplodé. Vzhľadom na ich takmer nepretržitú plodnosť dodávame viac živín aj vlahy počas celej vegetácie. Zálievku a hnojenie obmedzíme až na jeseň, aby rastliny do zimy riadne vyzreli. Množíme mladými rastlinami z odnoží, a ak odnožujú málo, potom aj delením trsov.