Rez stromov: kompletný sprievodca technikou aj technológiou
Rez stromov je kľúčovou súčasťou starostlivosti o dreviny. Zistite, ako správne viesť rez, kedy zasiahnuť, ako ošetriť rany a aký typ rezu zvoliť pre mladé aj vzrastlé stromy.
Prečo stromy vlastne potrebujú rez — a čo tým sledujeme
Rez stromov
Stromy vo svojom prirodzenom prostredí (v našich podmienkach väčšinou v lese) nie sú na reze závislé. Z vývojového hľadiska ho nepoznajú a ani nepotrebujú. Nefunkčných vetví sa zbavujú postupne samy v súčinnosti zatienenia spodných partií koruny okolnými stromami a aktivity rôznych mikroorganizmov (predovšetkým húb). V korune teda zostávajú iba vetvy, ktoré nesú efektívny listový aparát.
Ak dôjde k vzniku rozsiahlejších poranení (napr. k lomom vetví vplyvom veternej či snehovej záťaže), môže dôjsť k infekcii rany drevokaznými hubami. V závislosti od vitality stromu a agresivity patogéna môže dôjsť buď k vzniku dutiny, alebo aj k odumretiu (statickému zlyhaniu) celého hostiteľského stromu. To však v prirodzenom kolobehu živín v prírode predstavuje len ďalší článok potravinového reťazca. Zánikom slabších stromov je posilené spoločenstvo celého porastu.
Poněkud iná situácia nastáva u stromov v antropogénnom prostredí. Stromy tu rastú nie preto, že tu našli vhodné podmienky pre rast, ale preto, že ich tu zámerene vysadil človek. Vývoj týchto stromov a ich porastov (parkov, záhrad, aleje, prímestských lesov a pod.) teda nemožno ponechať iba na prirodzenej sukcesii. Ak máme skutočný záujem o zachovanie konkrétnych stromov v dobrom stave, a v neposlednom rade neohrožujúcich svoje okolie, je potrebné venovať im patričnú starostlivosť. Jej súčasťou je aj kvalitný rez, ktorý – najmä u solitérne rastúcich jedincov – nahrádza aj absenciu vplyvu okolitého porastu.
Rez stromov je jednou z dôležitých činností starostlivosti o stromy v našej kultúrnej krajine. Význam rezu možno zhrnúť do nasledujúcich bodov:
– založenie a výchova korún mladých stromov do habitu daného taxónu, – starostlivosť o koruny vzrastlých stromov (udržiavacie rezy), – tvarovanie stromov, – zabezpečenie prevádzkovej bezpečnosti vo všetkých vekových štádiách stromov, – podpora tvorby kvetov a plodov u vybraných taxónov stromov, – zlepšenie kvality dreva kmeňa stromov, – úprava koreňového systému stromov, príp. zmiernenie negatívnych účinkov ich pôsobenia.
Čo musí arborista zvážiť pred každým rezom stromu
Rez je stromami vždy vnímaný ako poranenie. Práca so stromami, vrátane ich rezu, je prácou so živými organizmami. Na základe znalostí z biológie stromov musí byť každý, kto sa zaoberá starostlivosťou o dreviny, schopný sám zodpovedne rozhodnúť, či je alebo nie je v konkrétnom prípade rez stromu nutný a v akom rozsahu ho treba realizovať. Potom volí, s ohľadom na cieľ, ktorý sleduje, optimálny spôsob rezu. Tento rozhodovací proces je ovplyvnený predovšetkým:
– požadovanou funkciou stromu na trvalom stanovišti (pozri technológia rezu), – biologickými potrebami stromu, – aktuálnym zdravotným stavom, vitalitou a prevádzkovою bezpečnosťou stromu, – možnými negatívnymi dôsledkami vyplývajúcimi z prípadného rezu, napr. rozsiahly stupeň poranenia stromu, trvalé či dočasné zníženie funkčnosti a vitality ošetrovaného jedinca, zvýšenie nákladov na jeho ďalšiu starostlivosť atď., – osobnými znalosťami a skúsenosťami s navrhovaným spôsobom rezu, – technickým a technologickým vybavením, ktoré je k dispozícii, – konkrétnymi organizačnými aspektmi, ktoré súvisia s rezom, – požiadavkami iných odborov a názormi verejnosti, – platnou legislatívou.
Základné pojmy: vetvový golier, kornút, kalus a ranové drevo
Vetvový kornút (klin vetvového nasadenia) je vizuálne patrná zóna, ohraničujúca pletivo vetvy vyššieho rádu vo vnútri pletiva materskej vetvy (príp. kmeňa). Pretože cievny systém oboch častí je na tomto mieste prepojený iba stenčeninami bunkových stien (neexistujú cievy prechádzajúce priamo z vetvy vyššieho rádu do vetvy nižšieho rádu), predstavuje hranica vetvového kornútu jeden z ochranných mechanizmov. V prípade oddelenia vetvy sa po okrajoch vetvového nasadenia vytvára zóna, ktorá sťažuje prienik patogénov cez vetvové nasadenie do zostávajúcich častí stromu.
Ako vetvový límec sa označuje zosilnenie vetvy v mieste jej nasadenia na materský stonek. Ide o vizuálne patrný proces vzájomného prekrývania sa letokruhov vznikajúcich činnosťou kambium v pletivách vetvy vyššieho rádu a materskej vetvy v mieste vetvového nasadenia. Vďaka tomuto každoročne sa opakujúcemu mechanizmu „držia“ stonky pevne na sebe. Každá vetva je pri svojom raste v korune fixovaná sústavou na seba nadväzujúcich vetvových (a kmeňových) límcov.
V pazuche vetvenia, t. j. v mieste styku hornej strany dcérskej stonky s materskou stonkou, je v dôsledku druhotného hrubnutia oboch stoniek vytláčaná ich kôra smerom nahor a vytvára sa tzv. kôrny hrebienok (hrebienok vetvovej kôry). Tvorba tohto hrebienka poukazuje na staticky pevné vetvenie, ktoré nazývame ťahovým vetvením. Pri reze nesmie byť tento hrebienok vetvovej kôry odstránený ani poranený.
Pojem samočistenie kmeňa je lesnícky termín, ktorý označuje jav, keď vplyvom zatienenia spodných partií koruny dochádza k odumieraniu a odlamovaniu vetiev, ktoré prestali byť pre strom efektívne. Na tomto procese sa výraznou mierou podieľajú rôzne mikroorganizmy – predovšetkým saprofytické huby, ktoré infikujú bázy takto oslabených vetiev a umožňujú ich ľahšie odlomenie od kmeňa.
Niektoré druhy listnatých drevín môžu aktívne vytvárať oddeľovacie zóny a odvrhovať mladé vetvičky. Tento jav sa niekedy nazýva kladoptózia. Tak nachádzame v neskorom lete a na jeseň, predovšetkým pod topoľmi a dubmi, prevažne dva až trojročné výhonky, ktoré boli počas roka ešte zelené a funkčné. Tieto stromy vytvárajú v báze výhonkov s hrúbkou až 0,5 cm pod určitým uhlom korkovú oddeľovaciu zónu, nad ktorou sa výhonok vplyvom vetra oddelí. Uhol oddeľovacej zóny korešponduje s uhlom vetvového límca.
Kalus a ranové drevo sú hojivé pletivá vznikajúce činnosťou kambium z okrajov rany. Úlohou týchto pletív je postupné prekrytie povrchu poranenia (teda uzavretie rany) a zamedzenie vstupu vzduchu a patogénov (najmä drevokazných húb) do poraneného dreva. V neposlednom rade je úlohou týchto pletív aj vytvorenie nových pletív, ktoré nahradia funkciu pletív stratených rezom. Kalus je pletivo zložené nanajvýš zo slabo zdrevnatených buniek, ktoré sú schopné delenia a z ktorých sa tvoria adventívne výhonky či adventívne korene. Postupne sa však tieto bunky diferencujú, výrazne drévnatejú (lignifikujú) a preberajú funkciu vodivú, mechanickú či zásobnú. Vzniká ranové drevo, zavaľujúce poranenie vzniknuté rezom. Toto drevo je veľmi dobre vizuálne patrné.
Defekty vetvenia stromov: tlakové vetvenie, kodominantné výhonky a mechanické poranenia
Defektné vetvenie stromu
Vývoj stonkov v prírode neprebieha vždy podľa vyššie opísaných pravidiel. Pomerne často dochádza k vzniku chybných vetvení, ktoré môžu mať v priebehu času značný vplyv predovšetkým na stabilitu koruny. Tieto nestabilné vetvenia, ohrozujúce bezpečnosť prevádzky, môžeme (zvlášť u mladých jedincov počas niekoľkých prvých rokov po výsadbe na trvalé stanovište) rezom pomerne ľahko eliminovať.
K defektom vetvenia patria najmä: – tlakové vetvenie, – kodominantné výhonky, – mechanicky poranené vetvenia.
Tlakové vetvenie
Ide o prípad, keď kambium v mieste větvového nasadenia z dôvodu nedostatku miesta nie je schopné vytlačiť lýko do kôrneho hrebienka. Toto lýko a nad ním ležiaca kôra následne vrástajú medzi obe vrstvy dreva – drevo kmeňa a drevo vetvy. Dôsledkom je, že vetva nie je spoľahlivo spojená s kmeňom. Strom sa pokúša o stabilizáciu týchto vetiev kompenzačným rastom po stranách vetvenia. Dochádza tak k vzniku typickej hrče po stranách takého vetvenia.
Nebezpečenstvo tohto defektu spočíva v tom, že k jeho vlastnému prejavu – k rozlomeniu vetvenia – dochádza často až po mnohých rokoch od jeho vzniku. Ak nedôjde k odstráneniu takto chybne sa vetviaceho konára čo najskôr po jeho vzniku, nie je možné ho následne žiadnym spôsobom ošetriť bez vzniku rozsiahleho poranenia. Jediným spôsobom, ako zabrániť jeho odlomeniu vo vyššom veku, je zriadenie bezpečnostnej väzby. Tým sú však riešené iba následky, nie príčina. Jedinou možnosťou, ako zabrániť vývoju tlakových vetvení, je pravidelne sa opakujúci výchovný a zdravotný rez a pravidelná kontrola vyvíjajúcich sa korún.
Tlakové vetvenia môžu vznikať z niekoľkých dôvodov: 1. genetické predpoklady – týka sa to niektorých taxónov s úzkym, stĺpovitým vzrastom, ale veľmi často tlakové vetvenie vytvárajú aj niektoré praslenato sa vetviace lipy (napr. lipa strieborná) s väčšinovým podielom tohto typu vetvenia v korune. Geneticky daná tvorba tlakových vetvení je dôvodom iba nepatrného percenta riešených prípadov. 2. nedostatok miesta vo vetvení – tento prípad sa týka väčšinou solitérne rastúcich stromov postrádajúcich náležitú starostlivosť. Dostatočne osvetlené vetvy sa vyvíjajú a hrubnejú v malých odstupoch, pričom k vývoju chybného vetvenia môže v týchto podmienkach dôjsť výhradne vplyvom nedostatku priestoru pre hrúbkový rast. 3. potlačenie apikálnej kontroly – tvar koruny predovšetkým mladých stromov je výrazne formovaný existenciou a rastom vrcholového (terminálneho) výhonka. Ak dôjde k jeho poškodeniu či odstráneniu, je narušená rovnováha fytohorménov (zníženie podielu auxínov) a môže dôjsť k poruchám rastu. Najčastejšou poruchou je, že bočné vetvy strácajú svoj plagiotropný vzrast a začínajú sa narovnávať do úlohy vrcholového výhonka. V dôsledku zmenšovania uhla větvového nasadenia potom môže ľahko dôjsť k vzniku tlakových vetvení. Odstraňovanie vrcholových výhonkov u mladých stromov v rámci povýsadbového rezu je z tohto dôvodu hrubou technologickou chybou.
Kodominantné výhonky
Ide o vetvenie rastového vrcholu do dvoch stonkov s rovnakou dominanciou. Konečné postavenie navzájom si konkurujúcich výhonkov pripomína vidlicu – preto často hovoríme o tzv. vidlicovitom vetvení. V podstate nejde o typické chybné vetvenie, napriek tomu že strom tu nevytvára větvový kornút, na rozdiel od ostatných vetvení s rozdielnou dominanciou. Dôležitá je však skutočnosť, že v dôsledku priameho rastu nahor u oboch častí kodominantného vetvenia dochádza medzi nimi veľmi často k vzniku vyššie opísaného tlakového vetvenia.
Skutočnosť, že sa vo větvovom nasadení nevytvára ochranná zóna vetvy, znamená, že po odstránení jedného z výhonkov nastáva zvýšené riziko vzniku infekcie rany. Jediný obranný mechanizmus, ktorý je strom schopný na tomto mieste aktivovať, je kompartmentalizácia (proces tvorby ochranných bariér v drevnej časti kmeňa – viď CODIT), príp. v prípade niektorých ihličnanov vytekanie živice. Preto je nevyhnutne nutné napravovať tieto vetvenia v čo najmladšom veku stromu, keď je jeho vitalita najsilnejšia a keď je schopný na poranenie efektívne reagovať. V tomto období je spôsobená rana najmenšia a jej zahojenie kalusom (ranovým drevom) je tiež pomerne rýchle. Odstránenie silných kodominantných vetiev je vždy veľmi problematické. Rezom nemožno úplne odstrániť jeden z výhonkov, inak by v mieste poranenia došlo k vzniku otvorenej dutiny. Jediný spôsob stabilizácie je (okrem inštalácie bezpečnostnej väzby) v priebehu niekoľkých rokov postupný redukčný rez kodominantnej vetvy, ktorá musí byť odstránená.
Mechanicky poranené vetvenia
Rizikové sú mechanické poranenia vznikajúce v miestach vetvenia, predovšetkým u kostrových vetiev. Strhnutie kôry a odumretie pletív môžu spôsobiť oslabenie vetvy v dôsledku narušenej komunikácie s ostatnými časťami stromu. Významné je aj odumretie kambia v mieste poranenia a následný deficit hrúbkového rastu. Zásadný vplyv na stabilitu koruny má priebeh infekcie a vznik dutín na týchto miestach ako následok predchádzajúceho poranenia. Dôsledkom bývajú opäť statické zlyhania vetiev a častí koruny.
Ako správne viesť rez: živé vetvy, mŕtve vetvy a tri typy vedenia rezu
Technika rezu
Cieľom techniky rezu je voľba spôsobu vykonania rezu v správny čas a na správnom mieste (v neposlednom rade aj vhodné ošetrenie rezných rán). Technika rezu sa opiera o poznatky získané zo štúdia biológie drevín. Pri reze je nutné rešpektovať: – vedenie rezu, – maximálnu veľkosť vznikajúcich rán, – termín rezu, – ošetrenie reznej rany.
Vedenie rezu
Rez nadzemných častí prebieha v korune stromu, kde dochádza k odstraňovaniu dvoch rozdielnych typov vetiev: – vetiev živých, – vetiev mŕtvych (suchých).
Rez živých vetiev
Ak pri reze dochádza k odstraňovaniu živých vetiev, musí byť rez vykonaný so zreteľom na podporu prirodzeného obranného systému a ochrannej zóny vetvy stromu. Pokiaľ odstránime dcérsku vetvu tak, aby nedošlo k poraneniu vetevného goliera materskej vetvy, tieto dva mechanizmy relatívne spoľahlivo (samozrejme spoľahlivo z hľadiska prírodných systémov) zabránia prieniku patogénov (najmä drevokazných húb), ktoré osídľujú čerstvé poranenia. Ak však dôjde k poraneniu materskej vetvy (ku ktorému dôjde pri reze za vetevný golier), ochranná zóna jej vetevného nasadenia už na aktívnu obranu nestačí a strom musí aktivovať ďalšie obranné mechanizmy – avšak už nie vždy také účinné. Z toho dôvodu dochádza v priebehu času k šíreniu patogénov do dreva materskej vetvy a počas niekoľkých rokov aj ku vzniku dutín.
Odstraňovanie živých vetiev vždy predstavuje záťaž energetického systému stromu, pretože dochádza nielen k redukcii energiu produkujúcej asimilačnej plochy (listov na odstránenej vetvi), ale aj k poraneniu, ktoré vyvoláva energeticky náročné obranné reakcie. Je preto nutné odstraňovať čo najmenší objem vetiev nutný na zabezpečenie požadovaného účelu rezu.
S obdobným rizikom infikácie reznej rany ako pri reze kodominantných výhonov sa stretávame aj pri reze terminálneho výhonu. Aj tu platí, že tento rez je nutné vykonávať iba u mladých stromov, bezdôvodné odstránenie terminálu u dospelých jedincov je hrubou technologickou chybou. Napriek tomu sa v niektorých prípadoch ocitáme v situácii, keď musíme aj pomerne silný vrcholový výhon odstrániť. Týka sa to redukčných rezov korún dospelých stromov, ktoré zasahujú svojimi vetvami do budov, produktovodov, elektrického vedenia, dopravných značiek, verejného osvetlenia a pod. Pri redukčnom reze vrcholového výhonu platí zásada, že ho skracujeme na vedľajší výhon, ktorého priemer je aspoň tretinový (lepšie polovičný a vyšší), v porovnaní s priemerom odstraňovaného vrcholu.
Veľmi často sa môžeme stretnúť s tým, že potrebujeme odstrániť dve vetvy rastúce tesne vedľa seba, príp. vyrastajúce z rovnakého miesta. V takom prípade odstraňujeme každý zo stonkov na vetevný golier, čím medzi nimi zostane časť materskej vetvy neporušená. Vytvoríme tak medzi týmito dvoma poraneniami tzv. kôrny mostík, ktorý urýchli zavalenie spôsobených rán.
Rez mŕtvych vetiev
Iná situácia nastáva pri reze mŕtvych (suchých) vetiev. Po odumretí vetvy dochádza k aktivácii ochrannej zóny vetvy v okolí vetevného nasadenia materskej vetvy. Súčasne – pretože mŕtva vetva už sekundárne nerastie do hrúbky – jej báza sa začína zavalievať novým každoročným hrúbkovým rastom materskej vetvy. V tejto fáze je potrebné mŕtvu vetvu odstrániť, aby mohlo dôjsť k rýchlemu uzavretiu vzniknutej rany ranovým drevom. Mŕtve a odumierajúce vetvy musíme preto rezať čo najtesnejšie k okraju živého pletiva na báze vetevného nasadenia materskej vetvy. Jej živé pletivy samozrejme nesmú byť v žiadnom prípade poškodené! Zavalenie v okolí vetevného nasadenia sa nijako neformuje ani neupravuje.
Odstránenie mŕtvych (suchých) vetiev z koruny stromu je veľmi dôležité, predovšetkým z hľadiska prevádzkovej bezpečnosti. Na druhej strane môže v niektorých prípadoch byť odstraňovanie suchých vetiev kontraproduktívne. Týka sa to predovšetkým prípadov, keď ošetrujeme staré stromy v krajine, ktoré vďaka svojmu veku a vysokému množstvu mŕtvej drevenej hmoty (často už rozpadnutej či sa rozkladajúcej) predstavujú unikátny biotop pre mnohé ďalšie organizmy, ktoré sú na život v tomto prostredí závislé.
Typy vedenia rezu
V praxi sa môžeme stretnúť s tromi typmi vedenia rezu u živých aj mŕtvych vetiev: – paralelný rez (tzv. lízanec), – „vešiak“, – rez na vetevný golier.
„Lízanec“ je zle vykonaný rez, zasahujúci až za vetevný golier a veľmi často aj kôrny hrebeň (ktoré ničí), násilne zraňujúci drevo vetvy, ktorú chceme zachovať. Tá je potom vystavená negatívnemu pôsobeniu vonkajšieho okolia a infekčnému tlaku patogénov. Ihličnany vetevný golier nevytvárajú, tu je teda nutné viesť rez skutočne paralelne s kmeňom či materskou vetvou (v tomto prípade však o lízanci v pravom zmysle slova nehovoríme).
Vedenie rezu paralelne s kmeňom („lízanec“)
„Vešiak“ vzniká rezom, pri ktorom nebola úplne odstránená dcérska vetva a jej väčšia či menšia časť zostáva a brzdí tak zavalenie rany ranovým drevom. Okrem toho je zvyšok odumretej časti vetvy miestom pre prienik patogénov do oblasti vetevného nasadenia.
Vedenie rezu s ponechaním „vešiaka“
Rez na vetevný golier, pri ktorom je rez vedený presne v mieste nasadenia dcérskej vetvy na materskú vetvu (príp. kmeň) a končí pred kôrnym hrebeňom tak, aby tento spolu s golierom nebol pri reze poškodený, je v súčasnosti odporúčaným typom rezu, pretože rešpektuje prirodzenú stavbu stromu a biológiu jeho rastu a vývoja.
Odstránenie silnejšej vetvy väčšieho priemeru, ktorú pri reze nie sme schopní pohodlne udržať vo svojej voľnej ruke, nemožno urobiť naraz, priamo pri vetevnom golieri. Mohlo by pri reze dôjsť k odtrhnutiu kôry či dokonca dreva materskej vetvy, čím by bolo poškodené či dokonca zničené miesto, v ktorom dochádza k tvorbe ochrannej zóny vetvy, nehľadiac na mechanické poškodenie dreva vetvy, ktorá je vystavená vysokému infekčnému tlaku patogénov. V takom prípade pristupujeme k „metóde rezu na trikrát“.
Veľkosť reznej rany a schopnosť stromu kompartmentalizovať
Veľkosť rany
Každý strom reaguje na rez (resp. na poranenie) inak. Rozdielna dynamika obrannej reakcie je pozorovateľná nielen medzi druhmi, ale aj medzi jednotlivými stromami toho istého druhu. Dynamika reakcie je ovplyvnená mnohými faktormi, najmä vekom, aktuálnou vitalitou jedinca, časom rezu a pod.
Zásadný vplyv na efektivitu obrannej reakcie má veľkosť rany vznikajúcej po reze. Zvlášť pri odstraňovaní silných vetví dochádza k obnaženiu starých letokruhov, ktoré už nie sú fyziologicky aktívne. Prienik drevokazných húb týmito letokruhmi je potom výrazne jednoduchší.
Podľa tzv. Hamburskej metódy rezu (Dujesiefken, 1991) je možné u stromov s dobrou dynamikou obrannej reakcie (kompartmentalizácia) bez zvýšeného rizika odstraňovať vetvy do veľkosti reznej rany 10 cm, u stromov zle kompartmentalizujúcich potom iba do 5 cm. Ide samozrejme o orientačné údaje, ktoré v žiadnom prípade nemožno chápať ako vždy platné pravidlo.
Dujesiefken uvádza nasledujúce príklady drevín podľa typu obrannej reakcie:
dobre kompartmentalizujúce dreviny – javor, buk, dub, hrab, lipa
zle kompartmentalizujúce dreviny – jabloň, breza, jarabina, topoľ, pagaštan čerešňa (rod Prunus všeobecne),
Iný aspekt, ktorý nesmieme podceňovať pri rozhodovaní o veľkosti rezu, je tvorba kalusu a ranového dreva. Úspešnosť zavalenia rany sa znižuje so zvyšujúcou sa veľkosťou rany, u veľkých rán k prekrytiu povrchu kalusom často nemôže dôjsť. Tvoria sa tak otvorené dutiny.
Kedy stromy rezať: termín rezu, vegetačný pokoj aj krvácajúce stromy
Termín rezu
Optimálnym obdobím pre realizáciu najčastejšieho zdravotného rezu stromov je prvá polovica vegetačného obdobia – teda obdobie približne od marca do júna. Viacerí autori (Dujesiefken & Liese, 1989; Dujesiefken, 1991) uvádzajú, že v tomto období je strom v čase najvyššej aktivity, a môže preto najlepšie reagovať na vzniknuté poranenia. V tomto období je totiž najefektívnejšia ako schopnosť kompartmentalizácie, tak aj tvorba kalusu a hojivého dreva.
Realizácia rezu počas zimných mesiacov (obdobie vegetačného kľudu) nie je celkom ideálna, pretože: – až do doby prebudenia kambija na jar dochádza k vysychaniu rán a k odumieraniu parenchymatických buniek i kambija a k sekundárnemu zväčšovaniu rán, – zatiaľ čo spóry drevokazných húb nalietavajú a klíčia už pri minimálnych vzostupoch teploty vzduchu, strom na prebudenie meristematických pletív a plnú aktiváciu obranného mechanizmu potrebuje neporovnateľne dlhšie obdobie teplých dní, – z čisto prevádzkového hľadiska je v zimnom období prakticky nemožné rozlíšiť, napr. pri zdravotnom reze, vetvy so zníženou vitalitou od zvyšku koruny.
Napriek tomu možno v období vegetačného kľudu stromy rezom ošetrovať. Ide najmä o rezy bezpečnostné a niektoré rezy špeciálne, ktoré v pravidelných intervaloch radikálne redukujú umelo vytvorenú sekundárnu korunu (napr. hlavový rez, rez na čapík či omladzovací rez). V týchto prípadoch prevláda skutočnosť, že dochádza k odstráneniu značnej časti fyziologicky aktívnych vetiev, ktoré by v prípade vytvoreného asimilačného aparátu predstavovali pre strom citeľnú energetickú stratu. Pre minimalizáciu obdobia, kedy dochádza k sekundárnemu zväčšovaniu rán, je vhodné tieto zásahy vykonávať v druhej polovici obdobia vegetačného kľudu.
Najmenej vhodné obdobie pre rez stromu je obdobie predormancie a začiatok obdobia vegetačného kľudu.
Diskutovanou témou zostáva rez tzv. krvácajúcich stromov, čiže stromov so silným jarným miezokokom, medzi ktoré patria napr. brezy, hraby, javory, orešiaky a pod. Názory na vhodné ročné obdobie pre ich rez sa líšia, pričom možno v tejto súvislosti hovoriť o dvoch teóriách.
Prvá a staršia teória predpokladá, že rez v období jarného miezokoku spôsobuje stromom vysoké straty zásobných látok, ktoré sú v tomto období transportované z koreňov, kmeňov a kostrových vetiev do obvodu korunovej časti, kde sú určené na tvorbu nových asimilačných orgánov (listov). Z rezných rán kvôli pretlaku v rastline tieto látky samovoľne vytekajú. Podľa tejto teórie stromy strácajú dôležité energeticky bohaté látky pre svoj rast a vývoj, a navyše vzniknuté poranenia sa horšie a dlhšie hoja. Vitalita stromov je znižovaná a stromy sú výrazne oslabené. Preto je podľa tejto teórie potrebné rez vykonávať v čase vegetácie, najskôr až po úplnom vytvorení listového aparátu.
Druhá teória predpokladá, že rez v období jarného miezokoku stromy neoslabuje, pretože strata energeticky bohatých látok výtokom z rezných rán je vzhľadom na celkové množstvo týchto látok v organizme takmer zanedbateľná. Stromy sa naopak s rezom lepšie vyrovnajú, pretože vďaka miezokoku nedochádza k embolizácii ciev, rezné rány nevysychajú a infekcia rany patogénmi (najmä drevokaznými hubami) je v tomto období prakticky nemožná. Tento názor sa čoraz viac presadzuje, nakoľko je známych mnoho prípadov, keď je rezom rastlina v tomto období ošetrená, bez toho aby neskôr vykazovala akékoľvek známky poškodenia. Vieme napríklad, že rez viniča sa každoročne vykonáva práve na predjarí (I.–III.), čiže v čase silného jarného miezokoku, bez toho aby kry výrazne strádali. Skúsenosti poznáme aj z rezu okrasných stromov. Napr. hlavový rez javorov sa vykonáva bežne na predjarí na mnohých miestach, bez toho aby stromy stratou organicky bohatých látok v miezokoku výraznejšie trpeli.
Keď hovoríme o tom, kedy stromy rezom ošetrovať, mali by sme hovoriť aj o tom, ako často zásah opakovať (v akom časovom horizonte). V tejto súvislosti môžeme použiť jednoduché a logické pravidlo, ktoré znie: „Radšej často a menej, než raz a viac.“
Od založenia kvalitnej koruny typickej pre daný druh v okrasnej škôlke strom v pravidelných časových intervaloch ošetrujeme rezom. Dĺžka týchto časových intervalov je podmienená:
– zvolenou technológiou rezu, – druhom stromu, jeho vekom, vitalitou a prevádzková bezpečnosťou, – stanovišťom, na ktorom sa strom nachádza (dané najmä nárokmi na jeho estetický vzhľad a prevádzkovú bezpečnosť).
Nie je teda možné všeobecne presne stanoviť, ako často rez u stromov opakovať. Napriek tomu možno, aspoň modelovo, stanoviť určité časové rozpätie medzi jednotlivými ošetreniami stromov u ďalej definovaných technologických skupín rezu.
Ošetrenie rezných rán: nátery, fungicídy a čo skutočne funguje
Ošetrenie rezných rán
Ošetrenie povrchu reznej rány spočíva najmä: – v mechanickej úprave povrchu rány, – v chemickom ošetrení rány.
Rana po reze musí byť vždy hladká, bez zachytených častí dreva a kôry. To možno dosiahnuť použitím kvalitných píl s dobre nabroúseným ostrím, alebo kvalitnými dvojsečnými nožnicami. Možné je zahladenie povrchu rány po reze ostrým záhradníckym nožom (žabkou). V prevádzkových podmienkach je však tento postup použiteľný iba výnimočne. Na druhej strane ho však možno veľmi úspešne použiť pri výchovnom reze mladých stromov, kde počet rezných rán nie je nijako vysoký a rez možno bezpečne vykonať zo zeme alebo nanajvýš zo žebríka. Hladký povrch rány totiž znižuje riziko odumierania kambya po reze na minimum a urýchľuje prekrytie povrchu rány ranovým drevom.
Čo sa týka chemického ošetrenia rán, nepanuje medzi odborníkmi vzájomná zhoda. Dá sa aj povedať, že celá odborná verejnosť už pomerne dlho stále hľadá, či vôbec, prípadne akým spôsobom toto ošetrenie vykonávať.
Skutočnosť, že rezom dochádza k vzniku poranenia, sama priamo vyzýva k použitiu „liečebných“ chemických prostriedkov všemožného typu. Chemické ošetrenie sa teda zameriava predovšetkým na zamedzenie (či aspoň spomalenie) prieniku patogénov do rány, – podporu tvorby kalusu a ranového dreva.
Pre chemické ošetrenie rán sa v súčasnej dobe používajú nasledujúce skupiny náterových hmôt:
Penetračné látky – Ide najmä o syntetické lazurovacie nátery na drevo a z nich najčastejšie používaný prípravok Luxol, dnes najlepšie v sériách B (S1023) a S (S1025), ktorý obsahuje aj fungicídne prípravky. Tieto nátery vsákajú do dreva. Nevytvárajú teda nepriepustné prekrytie rány, pričom ich účelom je hĺbkovo chrániť drevo pred jeho narušením vplyvom patogénov. Tieto nátery sa používajú výhradne na ochranu mŕtveho dreva, nie živého, u ktorého prenikajú do živých buniek a tieto hubí. Tento typ náterov je teda vhodný pre výhradné použitie na ošetrenie rán na mŕtvom dreve alebo pri konzervácii dutín, pokiaľ je tento náter nanášaný iba na mŕtve drevo.
Prekryvné nátery – Ide najmä o olejové nátery (prírodné fermeže a fermežové farby), vodové a emulzné nátery (napr. Balakryl, Latex), z prostriedkov používaných v zahraničí (ktorých použitie u nás v súčasnej dobe nie je povolené) potom Lacbalsam či Santar SM (s prímesou fytohormonov, podporujúcich tvorbu kalusu a ranového dreva) a iné. Z našich prostriedkov obsahuje prímesou syntetických auxínov tzv. Stromový balzam. Tieto nátery v čase bezprostredne po aplikácii pomerne dobre chránia ranu pred vysychaním, avšak po veľmi krátkom čase niekoľkých málo dní (maximálne týždňov) svoju účinnosť postupne strácajú, nakoľko vysychaním praskajú.
Umelé živice – V súčasnej dobe sa na zatieranie rán po reze nepoužívajú. Ide najčastejšie o rad epoxidových živíc (napr. CHS-Epoxy 300 AC a iné). Živice vytvárajú na povrchu rány nepriepustný film, ktorý neprepúšťa svetlo ani vzduch. Podmienky pod týmto filmom teda vyhovujú oveľa viac patogénom než obrannému mechanizmu stromu. Navyše ich nanášanie na ranu je nesmierne obtiažne.
Prvé dva typy používaných prostriedkov sa spravidla ešte kombinujú s fungicídmi, ktoré sa do náterov pridávajú. Ide buď o fungicídne prípravky v práškovej forme, alebo o tekuté prípravky. Pri práci s týmito látkami je potrebné dobre preštudovať ich návod a účinnosť a dbať predpísaných hygienických predpisov. Vplyv fungicídov je však iba krátkodobý a nemožno mu pripisovať významnejšiu funkciu.
Pri hodnotení efektu chemického ošetrenia rán možno konštatovať, že pozitívny význam akéhokoľvek typu nátera nie je natoľko presvedčivý, aby bolo možné zatieranie rán označiť za jednoznačnú technologickú zásadu pri reze stromov. Proti pozitívnemu efektu (zníženie vysychania rán, estetický efekt) stoja aj niektoré nevýhody. Menujeme predovšetkým zvýšenie finančnej náročnosti rezu (predovšetkým pri nutnosti zatierať rany v obvodových častiach koruny) a časté snahy zatretím zakryť zle vedený rez. Preto možno akceptovať oba názorové tábory profesionálnych arboristov – tak tých, ktorí v rámci svojich technológií vykonávajú zatieranie rán prekryvnými nátermi, ako aj tých, ktorí zatieranie rán odmietajú ako nepotrebné.
Zakladacie rezy: ako správne formovať korunu mladého stromu
Technológia rezu
Technológia rezu rozhoduje tak o vykonaní rezu s ohľadom na druh, vekové štádium a vitalitu stromu, ako aj o požadovanej funkcii rezu vzhľadom na umiestnenie a stav stromu. Možno povedať, že technológia rezu je úplne špecifická pre každý strom. Pre určité zjednodušenie a na popísanie istých všeobecných zásad je však nutné zaviesť do používanej terminológie určitý systém.
Preto jednotlivé typy rezov z časového hľadiska aj cieľa, ktorý nimi sledujeme, členíme na: – rezy zakladacie, – rezy udržiavacie, – rezy špeciálne, – výrub (likvidačný rez).
Ako osobitnú oblasť rezu stromov treba v súčasnosti chápať rozvíjajúci sa záujem o ošetrovanie senescentných stromov – tzv. „prírode blízke“ typy ošetrovania stromov.
Zakladacie rezy
Ide o rezy, ktoré sa vykonávajú u mladých stromov v období ich intenzívneho rastu. Patria sem predovšetkým rezy, ktoré sa vykonávajú už v okrasnej škôlke pri zakladaní koruny. Ďalej sem zaraďujeme rez pri výsadbe stromov na trvalé stanovište a rezy, ktoré formujú korunu stromu do habitu typického pre daný taxón či funkčný typ. Zakladacie rezy sa na trvalom stanovišti vykonávajú cca do 15–20 rokov veku stromu a potom postupne a plynule (podľa taxónu skôr či neskôr) prechádzajú do udržiavacích rezov. Zakladacie rezy sú: – založenie koruny stromu, – vyrovnávací (komparatívny) rez, – výchovný rez.
Založenie koruny stromu
Kvalitná koruna stromu sa najčastejšie zakladá v okrasných škôlkach. S týmto rezom sa v praxi stretneme výnimočne. Vieme však, že napr. pri výsadbe stromov pri diaľniciach, vodotečiach, brehoch rybníkov a riek, osádzaní biokoridorov atď. sa veľmi často používajú tzv. špičiaky, teda jedno- až dvojročné stromy nerozvetvené, bez vytvorenej či zapestovanej koruny. V takom prípade musíme korunu stromu založiť až na trvalom stanovišti a v ďalších rokoch sa onej intenzívne starať výchovným rezom.
Vyrovnávací (komparatívny) rez
Cieľom tohto rezu je úprava pomeru nadzemnej a podzemnej časti pri výsadbe stromov na trvalé stanovište. K úprave týchto dvoch častí stromu však nemusí dôjsť len pri výsadbe. Tento rez používame tiež v prípade, keď napr. stavebnou činnosťou bola jedna z častí stromu (koreňová či korunová) výrazne poškodená (alebo dokonca odstránená) a hrozí nebezpečenstvo následného poškodenia aj druhej časti vplyvom vyššie uvedenej stresovej udalosti.
Ak tento rez vykonávame pri výsadbe, je nutné vedieť, že pri výsadbe na jeseň môžeme v korune ponechať viac vetiev, zatiaľ čo pri výsadbe na jar musí byť rez koruny radikálnejší (odstránime viac vetiev). Dôvodom je nutnosť zabezpečenia náskoku vývoja koreňového systému pred vývojom asimilačného aparátu.
Výchovný rez
Tento rez sa vykonáva u mladých jedincov v prvých rokoch po výsadbe na trvalé stanovište, menej často potom po reze omladzovacom. Výchovný rez sa vykonáva spravidla do 10–15 (20) rokov po výsadbe, pričom plynule prechádza do niektorého z technologických typov rezu udržiavacieho. Tento rez si kladie za cieľ: – dosiahnuť druhovo charakteristický tvar koruny ošetrovaného jedinca, ktorý je staticky odolný, a pripraviť podmienky pre rozvoj koruny typickej pre daný taxón, – prispôsobiť veľkosť a tvar koruny funkčným požiadavkám stanovišťa (napr. úpravou priecestnej, príp. podjazdenej výšky).
Okrem vetiev poškodených, príp. aj suchých, je nutné odstrániť kodominantné vetvenie, navzájom sa križujúce vetvy, vetvy s vrastajúcou kôrou v pazuche (tlakové vetvenia) apod. Tento typ rezu je nesmierne dôležitý, pretože tu máme jedinečnú možnosť zasiahnuť bez rozsiahlejších poranení až do kostrového vetvenia stromu. Treba si uvedomiť, že tvar stromu a rozloženie jeho kostrových vetiev zostane po tridsiatich i viacerých rokoch v rovnakej výške a v podobnom uhle, v akom ich vidíme dnes. Len na mieste, kde dnes odstraňujeme výhon malej veľkosti (napr. do 2 cm), ktorý je schopný úspešného hojenia vzniknutej rany, budeme odstraňovať mohutnú vetvu veľkosti 30 i viac cm. Uveďme si niekoľko dôležitých zásad tohto rezu: – úprava koruny sa vykonáva presvetľovaním, tj. odstránením vetvy až ku kmeňu, ale aj skracovaním výhonov, – až na výnimočné prípady zapestovania stromov na niektorý z tvarovacích rezov a niektorých kultivarov nikdy neodstraňujeme terminálny (vrcholový) výhon, – dbáme na odstránenie konkurenčných (kodominantných) výhonov a tlakových vetvení s vrastajúcou kôrou v pazuche alebo výhonov s príliš ostrým uhlom vetvenia, – často je treba dosiahnuť vyššiu priecestnú výšku pod nasadením koruny – túto skutočnosť treba zohľadniť už v prvých rokoch výchovného rezu, keď nedochádza ku vzniku tak rozsiahlych poranení, – rez vykonávame buď na predjarí (u veľmi hustých jedincov, u ktorých musíme zreteľne vidieť typ vetvenia, čo nám listy neumožnia), alebo lepšie v prvej polovici vegetácie (!), – nesmieme nikdy odstrániť naraz viac ako 20 % stávajúcej listovej plochy, inak sa vystavujeme nebezpečenstvu narušenia hormonálnej a energetickej bilancie stromu, – odstraňujeme-li celé výhony pri kmeni, potom tieto výhony musia mať priemer rovnajúci sa nanajvýš polovici priemeru kmeňa, nie viac (ideálne je odstrániť výhon veľkosti tretinové a nižšej v porovnaní s veľkosťou kmeňa) – zabezpečíme tak lepšiu podporu hojenia reznej rany, – nikdy neodstraňujeme dva výhony rastúce tesne vedľa seba, ideálne je medzi jednotlivými reznými ranami ponechať aspoň 20 cm bez poranenia.
Špecifickým prípadom výchovného rezu je úprava priecestnej (príp. podjazdenej) výšky stromu, teda výšky, v ktorej sa kmeň vetví do koruny. Alejové stromy pre výsadbu do centier miest a obcí sú distribuované s korunkou založenou cca vo 2–2,5 m. To je výška vhodná pre pešie zóny. V prípade, že sa stromy sádzajú na okraje ciest a na miesta, kde pod korunou budú prechádzať aj nákladné automobily (napr. aj pešie zóny s obchodmi – zásobovanie), je treba dodržať podjezdný profil voľný do výšky aspoň 4,5 m. Ak strom nebol už v škôlke pripravený na túto výšku nasadením koruny, môže nastať aj prípad, že nasadenie koruny zvýšiť nemožno (napr. guľaté formy – Acer platanoides ‚Globosum‘, Robinia pseudoacacia ‚Umbraculifera‘ apod.). Preto je dôležité požiadavku výšky nasadenia koruny vopred špecifikovať v objednávkovom liste, prípadne prerokovať s dodávateľom konkrétne podmienky.
Naopak u stromov vysadených vo voľnej krajine, v parkoch, záhradách a všade tam, kde je to len možné, sa snažíme spodné vetvy rastúce až k zemi výchovným rezom neodstraňovať.
Výchovný rez tiež pripravuje stromček na špeciálny typ rezu v budúcnosti. Či už ide o hlavový rez alebo o iné typy špeciálneho rezu, pri výchovnom reze máme prvú, ale zároveň aj poslednú možnosť na ich bezproblémové založenie.
Zdravotný a bezpečnostný rez vzrastlých stromov
Udržiavacie rezy
Tieto rezy vykonávame u vzrastlých (dospelých) jedincov, ktorí prekonali obdobie intenzívneho rastu. Naším cieľom je predovšetkým zabezpečiť ich dlhodobú funkčnosť a obmedziť na minimum ich prípadné negatívne pôsobenie na okolie, v ktorom sa nachádzajú. Udržiavacie rezy sú – zdravotný rez, – bezpečnostný rez, – redukčné rezy.
Zdravotný rez
Ide o najčastejší a v súčasnosti aj najviac používaný typ udržiavacieho rezu. Tento rez je rezom komplexným (ostatné udržiavacie rezy z neho vychádzajú). Cieľom tohto rezu je najmä zabezpečenie dlhodobo vysokej funkčnosti stromu, pri zachovaní pokiaľ možno čo najlepšieho zdravotného stavu, vitality a prevádzkovej bezpečnosti.
Opakuje sa v niekoľkoročných intervaloch, najmenej aspoň raz za 8–10 rokov, samozrejme s ohľadom na aktuálny stav stromu. Pri tomto reze odstraňujeme alebo skracujeme vetvy: – suché, mechanicky poškodené či zlomené alebo inak prevádzkovo nebezpečné, – odumierajúce, napadnuté chorobami a škodcami, – navzájom sa krížiace, zahusťujúce korunu a nevhodne postavené (napr. smerujúce do stredu koruny), – kodominantné a tlakové vetvenia, – so silne zníženou vitalitou, – pahýle, vetvy v súbehu, výhonky z podnoží atď.
Ak skracujeme vetvy, mali by sme vedieť, že musíme viesť rez na vonkajší púčik, s výnimkou kultivarov pyramidálnych, u ktorých vetvy skracujeme na púčik vnútorný (smerujúci do koruny), aby sme zamedzili rozklesávaniu koruny.
U stromov napadnutých niektorými karanténnymi chorobami (spála ružovitých, grafioza brestov) je obdobný typ rezu často nazývaný ako rez sanitárny. Je však dôležité vedieť, že tento rez nesmie byť vykonaný inak, než pod dohľadom príslušného orgánu ochrany prírody či Štátnej rastlinolekárskej správy. Nález či podozrenie na nález karanténnej choroby musí byť najprv bezodkladne nahlásený. Rozhodnutie o výrube či ošetrení napadnutých drevín vydá Štátna rastlinolekárska správa a na jej základe je potom možné v súčinnosti s týmto orgánom pristúpiť k prípadnému ošetreniu.
Baktéria Erwinia amylovora, pôvodca spály ružovitých rastlín, napáda najmä druhy drevín z čeľade ružovité – Rosaceae, a to konkrétne z podčeľade Pomoidae, kam patria najmä tieto ovocné i okrasné stromy: hloh, hrušeň, jabloň, jarabina, dula a mišpuľa. Rez týchto stromov môže redukovať zdroj nákazy nachádzajúci sa na rezom odstránených vetvách, zároveň je však príležitosťou na šírenie nákazy použitým náradím a na prienik baktérie otvorenými ranami do rastliny. Navyše silný rez stimuluje stromy k tvorbe sekundárnych výhonov, náchylných na infekciu. Preto ak sú tieto stromy silne infikované, je lepšie ich radšej vyrúbať, než odstraňovať jednotlivé napadnuté časti. K výrubu sa spravidla pristupuje v momente, keď infekcia prenikla do kmeňa či do polovice vetiev v korune o priemere nad 2,5 cm, a to na miestach, kde je od kmeňa vzdialená menej ako 0,5 m. Ak je infekcia stromu nižšia, nevyrubujeme, ale odstraňujeme napadnuté vetvy až na zdravé drevo, a to vo vzdialenosti nie menšej ako 30 cm (u vetiev o priemere do 2,5 cm) či 60 cm (u vetiev o priemere väčšom ako 2,5 cm) od infikovanej časti. Vlastný postup ošetrenia, príp. odstránenia stromov napadnutých touto karanténnou chorobou však stanoví poverený pracovník Štátnej rastlinolekárskej správy.
Odporúča sa tiež odstraňovať výhonky, a to najmä na báze kmeňa a na koreňoch, pokiaľ možno v ranej fáze ich vývoja. Napadnuté odrezané časti je nutné na mieste ihneď spáliť! Rez je lepšie vykonávať vo vegetačnom období (jar – leto), pokiaľ možno ihneď po zistení infekcie. Ak však hrozí silná následná infekcia spálou (na miestach vysokého infekčného tlaku bakteriózy), je lepšie ho vykonať až ku koncu vegetácie, pretože čerstvé rany sú v jarnom a letnom období náchylnejšie na vstup infekcie.
Rez nie je vhodné vykonávať za vlhkého počasia a ak sa očakávajú do 24 hodín búrky či silný dážď. Za takýchto podmienok je vysoké riziko šírenia spálovej baktérie. Na miestach silne ohrozených spálou je vhodnejší slabší rez každoročný než príležitostné silné prerezávanie. Silnému rezu sa treba vyhnúť, pretože stromy reagujú silnejším vegetatívnym rastom, s ktorým je spojená aj vyššia náchylnosť na spálu. Stromy by sa mali po dobu aspoň jedného mesiaca po reze intenzívne sledovať a v prípade opakovanej infekcie strom radšej vyrúbať. Nože, nožnice a píly sa pred a po každom použití musia riadne dezinfikovať, a to najlepšie ponorením do 10% roztoku chlornanu sodného či 70% etanolu po dobu 2–3 sekúnd. Pri práci vo výškach stačí použiť na opláchnutie čepelí a listov píl a nožníc ručný postrekovač.
Tracheomykózami je v súčasnosti napadaný celý rad významných rodov stromov: brezy, duby, jasene, javory, bresty, platany a ďalšie. Najznámejšou tracheomykózou je bezpochyby grafioza brestov, ktorej pôvodcom je vreckovýtrusná huba Ophiostoma ulmi (Ophiostoma novo-ulmi). Čo sa týka rezu mŕtvych či napadnutých častí stromov, treba zdôrazniť, že je potrebné ho minimalizovať na skutočne najnižšiu nutnú mieru, pretože rezné rany sú ľahkou vstupnou bránou pre patogéna. Z korún stromov je nutné pravidelne odstraňovať suché či odumierajúce vetvy, beznádejne napadnuté a odumierajúce stromy radšej vyrúbať.
Bezpečnostný rez
Ide v podstate o minimálnu variantu zdravotného rezu, účelovo zameranú na splnenie požiadaviek prevádzkovej bezpečnosti stromu. Je to rez relatívne lacný a má svoje miesto tam, kde nie je efektívne investovať do nákladného zdravotného rezu. Bezpečnostný rez odstraňuje vetvy suché, mechanicky poškodené, nalomené či zlomené, vetvy voľne visiace v korunách a bezprostredne hroziace svojím pádom na zem a pod.
Redukčné rezy koruny: presvetlenie, symetrizácia, stabilizácia aj posadenie
Redukčné rezy
Skupinu redukčných rezov je možné ďalej podľa charakteru a zamerania redukcie koruny členiť na: – rez redukčný vlastný (redukcia v smere k prekážke – budova, drôty el. vedenia), – rez presvetľovací (presvetlenie koruny z dôvodu revitalizácie stromu), – rez symetrizačný (symetrizácia koruny voči náporu vetra) – rez stabilizačný (SIA) (výšková redukcia koruny za účelom stabilizácie stromu vypočítaná podľa metódy Static Integrated Assessment), – rez zasadzovací (radikálne výškové zasadenie koruny).
Aj keď sú všetky typy redukčných rezov zamerané buď na zníženie hustoty koruny, alebo na určitý typ obvodovej redukcie, v rámci týchto rezov sú riešené aj problematické vetvenia, odstraňovanie suchých a infikovaných vetví apod. Súčasťou redukčných rezov je teda aj splnenie účelu rezu zdravotného.
Rez redukčný vlastný
Rez zameraný na celkovú či jednostrannú redukciu koruny. Tento prípad sa týka väčšinou stromov ponechaných dlhší čas bez akejkoľvek starostlivosti, stromov rastúcich v blízkosti domov alebo iných prekážok alebo stromov pod elektrickým vedením. Odstraňujeme aj vetvy, ktoré vychyľujú strom z jeho ťažiska, to znamená vetvy asymetricky postavené (napr. u stromov dlhodobo jednostranne zatienených či stromov výrazne naklonených s možnosťou vývratu apod.).
Rez musí byť vykonaný veľmi citlivo, inak by mohlo dôjsť k nekontrolovateľnej korunovej výmladnosti. Veľmi dôležité je v tomto prípade stromu ponechať, pokiaľ možno, prirodzený habitus bez trvalej deformácie (čo je mnohokrát veľmi zložité, ak nie nemožné).
Rozsiahlejšiu redukciu je potrebné realizovať postupne – v niekoľkých etapách. Stromy obmedzené prekážkou výškovo (napr. pod elektrickým alebo telefónnym vedením) je potrebné opakovane redukovať v pravidelných časových intervaloch.
Musíme si uvedomiť, že potreba redukčného rezu je mnohokrát zapríčinená: – výberom nevhodného taxónu na konkrétne stanovište (napr. s korunou príliš vysokou alebo s príliš širokou atp.), – nevhodným umiestnením stromu na stanovišti (napr. zbytočne príliš blízko k obytnému domu, bez rešpektovania biologických potrieb stromu).
Rez presvetľovací
Cieľom rezu je presvetliť korunu, tj. umožniť lepší prienik svetla do zatienených častí koruny tak, aby tieto partie mohli zintenzívniť či dokonca obnoviť svoju asimilačnú činnosť. Ďalej napomáha, hoci nepatrne, lepšej priechodnosti koruny pre vzduch a znižuje tak veternú záťaž na ňu vyvíjanú. Rez však musí byť vykonaný veľmi citlivo, inak by mohlo dôjsť k nekontrolovateľnej korunovej výmladnosti, ktorá situáciu naopak zhorší. Odstraňujeme najmä vetvy, ktoré sa navzájom krížia a trú sa o seba, vetvy rastúce do stredu koruny a vetvy zahusťujúce.
Rez symetrizačný
Drevo ako materiál je veľmi odolné pri namáhaní ohybom. Odolnosť na torzné zaťaženie (krut) je však výrazne nižšia. Z toho dôvodu je možné obvodovou redukciou asymetrických korún – ich symetrizáciou v smere veterného náporu – dosiahnuť významné zvýšenie stability ošetrovaného stromu.
Tento typ redukčného rezu je navrhovaný predovšetkým u stromov uvoľnených zo skupiny, príp. u jedincov ovplyvnených nevhodnými redukciami koruny v minulosti. Dôležitou zásadou je, že rozsiahlejšia symetrizácia koruny musí prebiehať postupne v na seba nadväzujúcich krokoch.
Špecifickým prípadom redukčného rezu je aj tzv. stabilizačný rez metódy SIA (Static Integrated Assessment). Podľa tejto metódy (Erb & Wessolly, 1998) možno kalkulovať zvýšenie prevádzkovej bezpečnosti daného stromu po navrhnutom obvodovom reze koruny. Wessolly uvádza, že presvetľovací rez