Trvalky: sprievodca výberom, pestovaním a starostlivosťou
Trvalky sú chrbticou každej záhrady. Poradíme vám, ako zostaviť kvitnúci záhon od jari do jesene, ako trvalky správne pestovať, množiť a chrániť pred škodcami.
Čo sú trvalky a prečo patria do každej záhrady
Sú to vytrvalé kvety, ktoré kvitnú a dávajú semeno viac rokov po sebe a obdobie zimy prežívajú väčšinou len podzemnými orgánmi (koreňmi, oddenkami, hľuzami, cibuľou). Sú to teda aj kvety cibuľnaté a hľuznaté, tie však zaraďujeme do samostatnej skupiny. Pod pojmom trvalky sa rozumejú len viacročné rastliny, ktorých podzemná časť tvorí korene alebo oddenky.
Medzi trvalkami sú druhy miniatúrne, vysoké niekedy len 5 cm, ale aj obrovské rastliny, vysoké až 3 m i viac, druhy veľmi ťažko pestovateľné aj nepríjemne sa zaburiňujúce, rastliny s vysokou aj nízkou estetickou hodnotou. Je to najrozšírenejšia skupina záhradných rastlín, zahŕňajúca množstvo druhov.
Pre uľahčenie výberu rozdeľujem trvalky do niekoľkých skupín, v podstate podľa veľkosti a tvaru, ktoré určujú možnosti ich použitia. Neuvádzam všetky trvalky, ktoré sa u nás pestujú, ale výber tých najkrajších, vhodných pre menšie záhrady. Podrobnejší zoznam je v špeciálnych knihách o trvalkách a skalničkách.
Na správnom výbere pre dané podmienky záhrady do značnej miery závisí pestovateľský úspech. Nestačí len vedieť, ako kvet vyzerá a kedy kvitne, ale aj aké podmienky najlepšie vyhovujú jeho rastu.
Ako zostaviť trvalkový záhon: kompozícia, výber druhov a kombinácie
Krása je v použití
Trvalky väčšinou dávajú záhrade charakter prírodného prostredia. Nehodia sa preto do záhrad prísnych tvarov, krásne sú len v uvoľnených a nepravidelne usporiadaných záhradách.
Široký sortiment trvaliek dáva veľké možnosti použitia; niektoré druhy kvitnú už veľmi skoro v predjarí (čemerica), iné zase kvitnú až v neskorej jeseni (chryzantémy kórejské) a niektoré sú dekoratívne aj v zime (najmä trávy). Väčšina trvaliek sa má asi po piatich rokoch presadiť a pritom rozdeliť a omladiť; máme teda možnosť neustálou obmenou záhony vzhľadovo meniť. Záhony trvaliek majú byť zostavené vždy z viacerých druhov, pretože jeden druh kvitne najviac tri až štyri týždne. Preto využívame rôznu dobu kvitnutia trvaliek na to, aby záhon pekne kvitol od najskoršej jari až do mrazu. Využívame rovnako aj druhy okrasné listom.
Zostavenie záhonov trvaliek nie je jednoduché; druhy a odrody je treba voliť tak, aby k sebe esteticky ladili a aby mali aj podobné pestovateľské nároky. Záhon trvaliek má byť nepravidelný, a to tvarom aj usporiadaním jednotlivých druhov. Osádzame ho podľa určitých kompozičných pravidiel. Najskôr vyberieme rastliny, ktoré budú tvoriť kostru skupiny. Má to byť trvalka výrazná vzrastom alebo kvetom, ale môže to byť aj vhodný okrasný ker. Tieto základné rastliny neumiestnime v strede záhona, ale trochu bokom, asi v jednej tretine dĺžky alebo šírky; podľa veľkosti záhona tak umiestnime jednu až štyri dominantné rastliny. Potom volíme rastliny doplňujúce, vyvažujúce, spestrujúce záhon, a nakoniec náhradné rastliny, kvitnúce postupne, vytvárajúce stále nové farebné kombinácie. Akékoľvek zoskupenie trvaliek nemá byť pravidelné, v jednej línii, ale má byť ladné v nepravidelných obrazcoch.
Trvalky možno kombinovať aj s druhmi z ostatných skupín záhradných rastlín, napr. skupinu trvaliek možno doplniť cibuľnatými alebo hľuznatými kvetinami. Záhon trvaliek kvitnúcich v lete a na jeseň oživí na jar cibuľnaté kvetiny, zatiaľ čo záhon jarných a letných trvaliek vhodne doplnia hľuznaté kvetiny, ktoré kvitnú na jeseň. Trvalky kombinujeme aj s niektorými jednočkami, najmä s jednočkami, ktoré majú podobný charakter, ale aj s vhodnými drevinami, predovšetkým s nízkymi ihličnanmi, ktoré môžu v záhone trvaliek tvoriť dominantný prvok. Trvalky nekombinujeme s ružami, georgínami a niektorými ďalšími kvetinami výnimočného postavenia. Trvalky na rezanie vysádzame na menej pohľadovo významné miesto. Môžeme ich však úmerne rezať aj z rozrastených trsov v zmiešaných záhonoch, zvyčajne kvitnú dostatočne.
Všetky záhony trvaliek majú byť v záhrade umiestnené tak, aby na niečo nadväzovali. Osamelý záhon trvaliek uprostred trávnika pôsobí v záhrade ako cudzí prvok, no ak má v pozadí skupinu s ihličnanmi, pred ktorými vyniká najmä pestrosť farieb, alebo živý plot, stenu, pergolu či budovu, teprve sa náležite uplatní jeho krása.
V blízkosti pohľadu (pri cestách, lavičkách, terasách) používame jemnejšie druhy, na pohľadovo vzdialenejšom mieste vysádzame druhy robustnejšie a farebne výraznejšie a vždy vo väčších celkoch. Upozorňujeme pritom na určitú zákonitosť, s ktorou sa pri zostavovaní záhona trvaliek musí počítať: Nízke trvalky kvitnú väčšinou na jar, stredné a vysoké v lete a na jeseň. Výsadby trvaliek sa majú prispôsobiť prostrediu výberom sortimentu — iné trvalky sa používajú v záhrade pri vile, iné v prírode pri chate. Je treba dbať na vzhľad okolia a zapojenie záhrady do neho. Pri chatách sa viac používajú zplanievajúce trvalky, napr. lupina, trzáče, orlíčky, zvonček broskyňolistý, margaréty, zápleváč, jesenné astry, čechrava a ďalšie.
Špeciálne partie, obruby a trvalky pre včelárov
V rôznych stanovištných podmienkach alebo z iných dôvodov sa dajú zo špecifických druhov trvaliek vytvoriť špeciálne charakteristické partie. Nádhernú partiu možno vytvoriť napríklad z nízkych plazivých trvaliek, tj. nízkych plameniek, štěničníku, rožca, nízkych karafiátov, nízkého šáteru, silenky, pupalky, rozchodníkov, netreskov apod. Stepná partia bude zostavená napríklad zo suchomilných tráv — kostráv, ovsa, eulalie a peniseta, ďalej striebornej šalvie, netreskov, levandule, rožca, šáteru, dryádky, ľubovníka, máčky, statice, mliečnika, juky, divinovky a j.
Nízke trvalky, vhodné do skaliek a na suché múriky, sú známe pod názvom skalničky alebo alpinky a je ich nepreberné množstvo. O skalničkách však pojednáva samostatná kapitola.
Trvaliek vhodných na obruby záhonov je dostatočný výber: tařička, trávnička, nízke astry, nízke zvončeky, mliečnik, kuklík, dlužicha, ľubovník, primulky, smolnička a j. Niektorými sa dá nahradiť trávnik, najmä na extrémne suchých stanovištiach. Sú to napr. nízky rebríček, tařice, rožec, osivka, nízky šáter, nízke plamenky. V tieni sa dá trávnik nahradiť napríklad zběhovcem, bergéniou, apod.
Veľký výber trvaliek je aj pre vodné a močiarne partie, o nich pojednáva samostatná kapitola.
Použitie trvaliek je veľmi široké. Pri výbere zo všetkých možných hľadísk nezabudnime ani na pastvu pre včely. Niektoré trvalky dávajú množstvo peľu, iné zase dostatok nektáru. Včelársky najdôležitejšie sú: oměj, pilát, bielotrň, máčka, šalvie, niektoré rozchodníky, materina dúška, hlaváček, chrpa, čemerica a zlatobyľ.
Výsadba trvaliek: príprava pôdy, termíny a prvá starostlivosť
Dobrý začiatok — jednoduché pestovanie
Trvalky ako celok nie sú pestovateľsky náročné. Len tie najmenšie z nich, teda skalničky, pochádzajúce väčšinou z úplne odlišných podmienok, sú náročnejšie a musíme im venovať viac starostlivosti, ak chceme, aby dobre rástli a kvitli.
Trvalky rastú po vysadení na záhon niekoľko rokov na jednom mieste. Ak si chceme v ďalších rokoch ušetriť prácu, musíme pred výsadbou dobre pripraviť pôdu, a to aj pre nenáročné druhy. Dobre pripravená pôda má byť prekypčená aspoň do hĺbky 30 cm, starostlivo odburinená, hnojená kompostom alebo aspoň prevrstvená rašelinou, bez kameňov. Ak je pôda ťažká, ílovitá, vylepší sa okrem rašeliny aj pieskom, popolom a dobrým kompostom, aby bola prevzdušnená a priepustná; ak je príliš ľahká, pridáva sa okrem rašeliny ťažší kompost a napríklad aj lesný humus (listovka). Najdôležitejšie je dokonalé odburinenie, pretože plieť záhon s vzrastlými trvalkami prerastenými vytrvalými burinami, ako sú napríklad svinovník, pichliač, prasličky, pýr a mnohé iné, to býva záhradkárovo martyrium. Dosť práce je aj s jednoročnými burinami, ako je lipkavec, kurička, starček, bér a iné. A keď tieto buriny ihneď neodstránime, pokazia vzhľad záhonu. Burina je všade a vždy nevítaná a v trvalkovom záhone je to nepriateľ číslo jedna, tým viac, že chemicky proti nej zasiahnuť nemožno.
Stálu starostlivosť vyžaduje okraj trvalkového záhonu. Väčšinou prechádza do trávnika, ktorý sa rozrastá do záhonu a kazí jeho vzhľad. Okraj záhonu má byť stále rovne zarezaný. Dá sa tomu pomôcť tak, že sa do okrajov trvalkového záhonu zapustí pozinkovaný plech vysoký asi 20 cm, ktorého vrchný okraj je v úrovni povrchu pôdy, aby nebol vidieť. Korene tráv ani trvaliek potom nemôžu prerastať, takže okraje sa dajú ľahšie udržať.
Trvalky na záhon vždy vysádzame ako predpestované mladé rastliny, ktoré buď vypestujeme sami, alebo — čo je jednoduchšie — kúpime v špecializovanom záhradníctve.
Väčšinou sa trvalky dajú sadiť na jeseň (v septembri — októbri) alebo na jar (v marci — apríli). Druhy kvitnúce na jar sa spravidla sadia na jeseň, druhy kvitnúce v lete a na jeseň sa sadia na jar. Výnimkou sú kosatce a pivonky, ktoré sa sadia v auguste, aby v nasledujúcom roku mohli vykvitnúť. Neskoršie jesenné výsadby mladých rastlín je lepšie cez prvú zimu prikryť chvojím. Najmenšie trvalky — skalničky, sa väčšinou predpestovávajú v kvetináčoch a dodávajú sa s pevnými koreňovými balmi; môžu sa sadiť prakticky celú sezónu. Ak ich však dostaneme až v novembri, zapusťme ich aj s kvetináčom do pôdy, prikryjme chvojím a vysaďme až na jar. Je to istejšie.
Korienky vysadzovaných trvaliek nenecháme zbytočne dlho mimo pôdy, a najmä ich chránime pred vetrom a slnkom. Dlhé korienky môžeme trochu skrátiť, zaschlé korienky namočíme do riedkej kaše zo zeminy a vody. Najlepšie však je dať pri sadení trvaliek do každej jamky hrsť vlhkej rašeliny, potom zem pevne pritlačiť ku korienkom a ešte dôkladne zaliať. Sadenica má byť zasadená tak hlboko, aby rasiace výhonky boli asi v úrovni povrchu pôdy. Do zakorenenia rastliniek treba starostlivo zalievať a narúšať škralúp.
Záhony alebo partie osadené trvalkami sa oplatí nastielať, tj. pôdu medzi rastlinami prikryť nejakou hmotou, ktorá zabraňuje vysychaniu pôdy. Najvhodnejšia na to je rašelina, ktorá tiež zabraňuje klíčeniu burinových semien a tvorbe pôdneho škralúpu.
Ošetrovanie trvalkových záhonov počas sezóny aj v zime
Ošetrovanie trvalkových výsadieb
V prvom roku po výsadbe je potrebné trvalkového záhonu venovať viac starostlivosti, neskôr, keď sa trsy rozrastú, práce ubúda. Aby rastliny čo najrýchlejšie rástli, potrebujú stálu a rovnomernú vlhkosť pôdy, nakyprenú plochu pôdy medzi rastlinami a starostlivo odburinený záhon. Keď sa trvalky vysadia do dobrej a dobre pripravenej pôdy a na zimu sa medzi trsy dá trochu kompostu, nie je potrebné v prvom roku po výsadbe a väčšinou ani neskôr prihnojovať.
Navyše posypanie pôdy medzi rastlinami kompostom je dobrým opatrením proti holým mrazom a ako prihnojenie bohato postačí. Nechceme totiž, aby trvalky veľa rástli, ale aby veľa kvitli. Najmä skalničky prakticky neprihnojujeme. Pridanie humusu kompostom alebo dobrou zeminou postačí. Pokiaľ by bolo po rokoch potrebné niektoré trvalky prihnojovať, potom je najlepšia slabá hnojivá zálivka plnými hnojivami (napr. Sfinx, Herbasyn), opakovaná dvakrát, trikrát počas vegetácie. Čas od času je potrebné záhon vyplieť, pretože vždy sa v ňom vyskytne nejaký burina a je lepšie ju zlikvidovať, kým je ešte mladá.
Po odkvitnutí sa odkvitnuté kvety alebo kvetenstvá odrezávajú, pretože jednak znižujú estetický dojem, jednak tvorbou semien sa rastliny oslabujú. Okrem toho u niektorých druhov je nebezpečenstvo zaburinenia záhonov vypadanými semenami, u niektorých druhov zase včasným odstránením odkvitnutých stoniek podporíme opakované kvitnutie (vlčinec, ostroha). Listy trvaliek odrezávame až pri zemi v čase, keď zatahujú, čo u niektorých trvaliek je už v lete, u iných až keď ich prejde mráz; niektoré trvalky sú pekné aj cez zimu. Tie môžeme ostrihať až na jar.
Na miestach, kde bývajú holé mrazy, môžu niektoré citlivejšie trvalky, najmä skalničky, vymrznúť. Tam sa oplatí zakryť ich cez zimu chvojím. Pravidelne je to vhodné opatrenie pre skalky. Na jar sa však prikrývka musí skoro odstrániť, aby skoro kvitnúce skalničky neodkvitli pod chvojím.
Choroby a škodcovia trvaliek: ako chrániť záhon
Choroby a škodcovia
Aj trvalky v záhrade ochorejú alebo ich poškodí nejaký parazit. Aj tu platí zásada, že dobre pestované rastliny sú menej napádané. Pri správnej starostlivosti odpadajú choroby fyziologické, vznikajúce ako reakcia rastlín na nevhodné prostredie alebo neodborný zásah. A tých býva v záhradách najviac.
Vírusovým chorobám možno predchádzať nákupom zdravých sadeníc a okamžitým ničením vošiek, ktoré tieto choroby prenášajú. Keď sa vírusová choroba vyskytne (väčšinou sú to svetlé škvrny na listoch — mozaika, krúžkovitosť, pestrokvetosť, ďalej zasychanie časti listov — nekróza, rôzne deformácie listov i kvetov a pod.), treba celú rastlinu i s koreňmi zlikvidovať.
Proti hubovým chorobám — černiam, hrdзam, múčnatke, plesni sa dá striekať prípravkami Perozin a Fundazol, pokiaľ sa ovšem postriek oplatí. Väčšinou je vhodnejšie odrezať a spáliť napadnuté časti rastlín. Silne napadnuté rastliny je lepšie odstrániť a zlikvidovať i s koreňmi. Zo záhona, kde sa hubové choroby viac vyskytujú, je lepšie rastliny presadiť na nový záhon.
Proti škodcom sa zasahuje ihneď, akonáhle sa objavia.
Proti vošiekam a inému sajúcemu hmyzu sa strieká Fosfotionom, proti húseniciam, chrústom a ich larvám, húseničkám atď. sa strieká Metationem. Náročná ochrana je proti háďatkám, ktoré značne škodia na niektorých dôležitých trvaliciach. Napadnuté rastliny sa musia zničiť i s koreňmi a pôdou okolo koreňov. Záhon treba dezinfikovať Nematinom a niekoľko rokov naň nepestovať napadnutý druh ani príbuzné druhy. Odporúčam vysadiť na takýto záhon aksamietnik (Tagetes patula alebo Tagetes erecta), ktorý háďatká odpudzuje. Za dva roky bude záhon čistý.
Základom ochrany záhonov trvalíc proti chorobám a škodcom by mal byť každoročný postriek v dobe vegetačného pokoja prípravkami Arborol M alebo Nitrosan, a to do všetkých kútov záhonov. Tento postriek zlikviduje veľkú väčšinu zárodkov škodcov a chorôb. To je najistejší preventívny spôsob ochrany.
Rozmnožovanie trvalíc: semeno, delenie trsov a výhonky
Rozmnožovať — ale aj obmedzovať
Trvalice by si mal záhradkár kúpiť; má tak záruku pravosti druhu i odrody a zdravé, dobre vyvinuté rastliny. Pokiaľ však chce, môže si ich sám namnožiť, nakoľko u väčšiny druhov to nie je náročné. Vopred však zdôrazňujem jedno: Akékoľvek množenie musí pochádzať z najlepších, najvyspelejších, najskorších a najzdravších rastlín.
Takmer všetky trvalky sa dajú množiť semenami. U niektorých je to veľmi ťažké, iné sa množia semenami bežne. Oveľa jednoduchšie je vegetatívne množenie, najmä množenie delením trsov. Aj množenie výhonkami sa dá v záhrade použiť. Ostatné spôsoby vegetatívneho rozmnožovania sú vecou záhradníkov alebo záhradkárov-špecialistov, ktorí na to majú technické zariadenia. Semenami sa dá rýchlo rozmnožiť veľké množstvo nových jedincov, ktorí však vykvitajú väčšinou až druhým rokom. Delením trsov sa získa oveľa menej rastlín, ktoré však kvitnú hneď v najbližšom vegetačnom období.
Pri rozmnožovaní trvaliek generatívnym spôsobom, teda semenami, potomstvo niektorých druhov nie je úplne jednotné, najmä vo farbe kvetov a vo výške rastlín. U semien nakúpených v odborných obchodoch, ktoré predávajú osivo prešlé šľachtiteľským procesom, je táto variabilita taká nepatrná, že pre záhradkárske pestovanie stráca význam. U osiva rozmnožovaného na záhradkách sa môže stať, že potomstvo je nejednotné. To signalizuje, že je potrebné zakúpiť nové osivo.
Pri pestovaní trvaliek zo semien sa vysievajú tak, aby do jesene narástli silné rastliny schopné výsadby na záhon. Pomaly rastúce druhy sa vysievajú v zime alebo časnej predjarí do skleníka alebo teplého pareniska. Preto u týchto odrôd je lepšie kúpiť hotovú sadenice. Dobre rastúce druhy sa vysievajú na jar priamo na záhon. Pôda pre výsev musí byť preosievaná, kypraná, priepustná, živná a bez burín. Semená sa sejú do riadkov, tak najlepšie vzchádzajú. Po vysievaní sa pôda jemne zaleje a výsevy sa ľahko prikryjú chvojím jednak preto, aby semená nevyzobali vtáci, a jednak pre mierne zatienenie, pri ktorom povrch pôdy tak rýchlo nevysychá. Pred vzídením semien aj po ňom je potrebné pôdu medzi riadkami kypriť a udržiavať ju stále primerane vlhkú. V suchej pôde rastlinky zle vzchádzajú a pomaly rastú.
Husto naklíčené rastlinky v riadkoch pretrháme alebo vyjednotíme. Rastliny nechávame na výsevnom záhone až do jari, a až druhým rokom ich vyzdvihneme, roztriedime a najsilnejšie vysadíme priamo na trvalé stanovištia.
Pomalšie rastúce trvalky, najmä skalničky, predpestujeme v polotemnom alebo aj studenom parenisku, ktoré musíme podľa potreby vetrať alebo tieňovať, aby rastlinky nezmäkli alebo sa nevyťahovali. Môžeme tiež semeno vysiať do truhlíka krytého fóliou, ktorý sa musí rovnako vetrať alebo tieňovať. Pred výsadbou rastlinky postupne otužujeme. Niektoré druhy je potrebné v septembri alebo v ďalšom roku skoro na jar najskôr preškolovať, a až keď porastú a zosilnejú, vysadiť na miesto. Sadenice trvaliek sa majú vysadzovať na miesto v druhom roku po vysiatí. Rastliny, ktoré zostanú na výsevnom záhone ešte tretí rok, sú už prestarlé a zle rastú.
Množenie trvaliek delením trsov je najjednoduchšie a dá sa použiť u väčšiny trvaliek. Má okrem iného tú výhodu, že nové rastliny zachovávajú všetky vlastnosti pôvodných rastlín. Celý trs rastliny vyberieme z pôdy tak, aby sme čo najmenej poškodili korene, a ostrým rýľom alebo lepšie ostrým nožom ho rozrežeme na potrebný počet delenníkov. Korienky ostrihame asi na výšku dlane (10 cm). Väčší delenníci sa vždy lepšie ujímajú. Najvhodnejší čas na delenie trvaliek je časná predjar za zamračeného dňa. Korienky je potrebné pri výsadbe aj po zasadení chrániť pred suchom. Sadiť sa má hneď „zo zeme do zeme“, na vopred pripravený záhon. Ak to z nejakého dôvodu nie je možné, je nutné trsy zakladať, t. j. korene zasypať zeminou a udržiavať vo vlhku. Pri posielaní delenníkov trvaliek je potrebné koreňový bal zabaliť do fólie. Trvalky možno deliť aj na jeseň, v septembri, ale len otužilé. V neskorej jeseni možno deliť len najotužilejšie druhy. Pri jesennom delení je potrebné výrazne redukovať nadzemné časti rastlín.
Trvalky, ktoré vytvárajú výhonky, je veľmi výhodné množiť výhonkami. Oddenky alebo koreňové výbežky sa oddeľujú a vysadzujú na nový záhon v časnej jeseni (august — september) alebo na jar. U materskej rastliny sa obnaží koreňový systém a bočné výbežky aj s koreňmi sa oddelia rýľom alebo odrežú. Slabšie výhonky sa sadia hneď do pareniska, a keď zosilnejú, vysadia sa na záhon. Silnejšie výhonky sa vysadzujú priamo. Kým znovu zakorennia, vyžadujú vlhkú pôdu, a preto sa musia pravidelne zalievať, najmä na jeseň.
Ďalšie spôsoby množenia trvaliek sú zložité a používajú ich záhradníci.
Nejde však len o rozmnožovanie trvaliek. Mnohokrát musíme trvalky aj obmedzovať. Niektoré druhy sa časom rozrastú tak, že potlačia iné, alebo sa samovoľne vysemenia a v záhrade sa stávajú burinou. Tieto druhy je potrebné obmedzovať zmenšením trsu aj koreňov, odstraňovaním koreňových výbežkov aj odkvetnutých kvetov, aby sa nevysemenili, prípadne vysemenené mladé rastliny vyplieť. Každá rastlina je pekná len v určitom veľkostnom pomere k iným druhom, inak stráca svoju okrasná hodnotu.
Najkrajšie trvalky na rezanie: margaréty, echinacea, pivónie a ďalšie
Široký výber
Z bohatého množstva rodov a druhov uvádzam len najkrajšie a najvďačnejšie trvalky, vhodné do záhrad, a prihliadal som aj k tomu, či sú v našich semenárskych alebo škôlkárskych závodoch dostupné. Zostavil som ich predovšetkým podľa hlavnej možnosti využitia a v jednotlivých skupinách som ich zaradil podľa toho, za ako významné ich považujem pre použitie na záhradkách.
TRVALKY VHODNÉ PREDOVŠETKÝM NA REZANIE
Kopretiny, chryzantémy — Chrysanthemum. Z tohoto rozsiahleho rodu sa na záhradkách azda najčastejšie pestuje naša domáca kopretina — Chrysanthemum leucanthemum, ktorá rozkvitá koncom mája a niektoré odrody opakujú kvitnutie v auguste. Je vysoká asi 60 cm. Na jej úkor sa v posledných rokoch rozširuje veľkokvetá kopretina — Chrysanthemum maximum, ktorá je podstatne väčšia, kvety sú široké cez 10 cm, vysoké sú až 1 m, kvitnú však asi o mesiac neskôr a neremontujú. Bolo vyšľachtených niekoľko vynikajúcich odrôd. Všetky tieto kopretiny potrebujú slnko, výživnú pôdu a pravidelné zalievanie, množia sa na jar delením trsov. Spravidla po troch rokoch je potrebné ich presadiť a rozdeliť.
Druhou veľkou skupinou tohto rodu sú pravé chryzantémy — Chrysanthemum × hortorum. Tento druh má veľké množstvo odrôd, ktoré sa pestujú v záhradníckych závodoch hlavne pre jesenné obdobie. Sú medzi nimi odrody jednoduché, poloprekvitnuté i plné, nízke i vysoké a azda vo všetkých farbách. Pre pestovanie na záhradkách na voľných záhonoch je potrebné vyberať predovšetkým skoré odrody, ktoré vykvetnú v septembri alebo októbri, pretože neskôr by ich spálil mrazík. Obľúbenou záhradkárskou skupinou sú tzv. koreánky, ktoré nasadzujú veľké množstvo menších kvetov. Všetky chryzantémy potrebujú teplejšie chránené stanovište, kypnú pôdu, v lete pravidelné zalievanie, v zime skôr sucho a ľahký kryt. Množenie je pomerne ťažké, odporúčame nákup sadeníc.
Ďalšou významnou skupinou tohto rodu je rimbaba — Chrysanthemum coccineum, známejšia pod latinským názvom Pyrethrum roseum. Sú to ružové až červené kopretiny so svetlým stredom, kvitnúce v júni a po kratšom odpočinku pri dobrom zalievaní znovu slabšie v júli. Potrebujú plné slnko, živnú pôdu a pravidelné zalievanie. Sú chúlostivé na presádzanie. Množia sa delením, najlepšie hneď po odkvitnutí, tiež zo semena.
Pri kvetinách čeľade hviezdnicovitých (astry, kopretiny atď.) používam označenie kvet, aj keď ide o kvetinstvo; medzi záhradkármi je toto označenie bežné a jasné.
Trčihlav, tiež terčovka, rudbekie — Rudbeckia Je to rozsiahly rod veľmi obľúbených kvetín, u ktorých prevláda žltá farba. Sú vesmes veľmi nenáročné, prednosť dávajú vlhšej humóznej pôde. Najpestovanejšia je Rudbeckia fulgida, vysoká asi 60 až 70 cm. Vykvitá v auguste a septembri veľkými, zlatožltými kvetmi s čiernohnedým terčom. Z niekoľkých variet je najcennejšia R. fulgida sullivantii, ktorá patrí medzi najrozšírenejšie trvalky. V sedliackych záhradách patrí medzi najpestovanejšie kvetiny Rudbeckia laciniata, ktorá dorástá výšky až 2 m a od júla do septembra vykvitá stovkami tmavožltých kvetov. Rovnako vysoká je Rudbeckia nitida, ktorej kvet nie je taký plný, zato má tmavý stred. Je jemnejšia a toľko sa nerozrastá. V posledných rokoch sa rýchlo rozširuje pestovanie odrody Rudbeckia × hybrida ‚Gloriosa Daisy‘. Má veľké, jednoduché kvety hnedočervené a žlté v rôznych farebných prechodoch a s výrazným stredom. Vyžaduje teplejšiu polohu a suchšiu pôdu. Je to azda najlepšia trvalka na rezanie, nakoľko vo váze vydrží veľmi dlho. Ľahko sa množí semenami. Semenáčiky kvitnú už v prvom roku, avšak vydržia na záhone len tri, najviac štyri roky. Výnimkou vo farbe je Rudbeckia purpurea, ktorá sa v posledných rokoch častejšie uvádza pod menom Echinacea purpurea. Je to tvrdá kvetina vysoká asi 80 cm, s veľkými úbormi zvláštnej červenofialovej farby a červenohnedým terčom. Kvitne v lete a ľahko sa množí semenami.
Kamzičník — Doronicum Je známy ako žlté kopretiny a azda nechýba v žiadnej záhradke. V podstate sa u nás pestujú dva druhy, a to nízky D. orientale (D. caucasicum), vykvitajúci už v apríli, a vyšší D. columnae, vykvitajúci v máji. Najlepšie sa darí v živnej, ťažšej, humóznej pôde, radšej vlhšej, na slnku, ale nie na priamom úpale. Množí sa delením trsov a na stanovišti vydrží mnoho rokov.
Liatris — Liatris Je to moderná trvalka veľmi zaujímavého vzhľadu. Z prízemného trsu listov vyrastajú vzpriamené, hrubé, nevětvené stonky husto jemne olistené. Tie končia hustým klasom kvetov, ktoré rozkvitajú postupne zhora nadol a sú sýto fialovo ružové. Rastliny sú vysoké 60—80 cm a kvitnú v lete. Nie sú náročné, len vyžadujú slnko a v zime skôr sucho. Aj v lete sa zaobídu bez zalievania. Množia sa semenami alebo delením trsov.
Slnečnica — Helianthus Sú to mohutné známe kvetiny a pestujú sa aj ako včelárska rastlina. Pre záhradky sú vhodné predovšetkým odrody H. recapetalus, ktoré sú vysoké asi 120 cm a majú krásne, veľké, žlté kvety s tmavým terčom. Kvitnú v auguste a septembri. Potrebujú slnko, hlbokú pôdu, a ak sa pestujú na rezanie, tiež vydatné hnojenie a častejšie presádzanie, aby kvety boli veľké a násada bohatá. Druh H. rigidus je absolútne nenáročný, vysoký asi 160 cm, kvitne v septembri, ale veľmi silno odnožuje a počas niekoľkých rokov dokáže zaburinieť záhradu. H. salicifolius je vzhľadom odlišný, dorástá výšky až 250 cm, odnožuje slabo.
Heliopsis — Heliopsis Je to obľúbená žltá trvalka, vysoká niečo cez 1 m, vykvitajúca v lete. Kvitne mimoriadne dlho, pretože jednotlivé kvety vykvitajú postupne. Aj rezané vo váze vydržia veľmi dlho. Je to nenáročná rastlina, netrpí suchom ani chorobami, nepoleháva, ani sa neburiní, škodí jej iba príliš veľká vlhkosť. Má niekoľko krásnych odrôd. Množí sa delením trsov.
Helenium — Helenium Je to trvalka vysoká 120—140 cm s nápadne širokými lupeňmi kvetov vo farbe žltej, bronzovej alebo červenej, s pekným odlišným terčom. Predáva sa niekoľko pekných odrôd, a v posledných rokoch prichádza do predaja nová skupina odrôd, o mesiac skorších, nižších a veľmi dlho kvetúcich. Táto skupina je perspektívna predovšetkým pre záhradky. Rastliny potrebujú slnko a pravidelné zalievanie, inak trpia suchom. Množia sa delením trsov, a to iba na jar.
Chrpa — Centaurea Trvalá chrpa je u nás dosť opomínaná, napriek tomu, že dlho kvitne a má veľké, tvarom zaujímavé kvety v bohatej škále farieb od čisto modrej cez ružovofialovú a žltú až po bielu. Dobre znáša sucho aj horúčavo. Na záhradkách sa pestujú dva druhy — C. montana, vysoká až 50 cm, kvitnúca v máji a júni, a C. dealbata, vysoká 80 až 90 cm, kvitnúca v júni a júli. Sú to rastliny nenáročné, v hlbšej pôde, ktorá udrží vlahu, ani nepotrebujú zalievanie. Pôda nemá byť príliš živná, pretože potom rastú listy na úkor kvetov. Množia sa delením. V dobrých podmienkach sa príliš rozširujú na úkor iných kvetín.
Pivónia — Paeonia Medzi základné kvetiny našich záhradiek patrí pivónia čínska (P. lactiflora). Má nápadne veľké, krásne kvety. Je veľmi významná na rezanie. Režú sa ešte úplne zatvorené púčiky, ktoré práve začínajú ukazovať farbu; vo váze dobre rozkvitajú. Existuje veľké množstvo odrôd jednoduchých, poloprekvitnutých i plných, bielych, ružových, červených, skorších i neskorších. Na ošetrovanie nie je náročná, na stanovišti vydrží mnoho rokov, potrebuje však hlbokú, živnú pôdu, občasné prihnojenie a slnko. Vysádza sa a presádza sa koncom augusta alebo začiatkom septembra, a to pomerne plytko, inak zle kvitne. Na vlhkom stanovišti trpí zasychávaním kvetov. Pomerne menej známou pivóniou, oddávna pestovanou vo vidieckych záhradách, je skoršia a nižšia P. officinalis. Listy má delené, úzke a celkovo vyzerá jemnejšie. Kvet je rovnako krásny.
Hlaváč, chrastavec — Scabiosa Je to krásna rastlina, vysoká 80 až 90 cm. Kvitne veľmi dlho, od júna do septembra, podľa odrôd bielo, svetlomodro, najviac však tmavofialovo. Potrebuje slnečné, teplé stanovište, ľahšiu vápenatú pôdu a pri prísuchu zalievanie. Neznáša vlhko, najmä nie v zime. Množí sa delením i semenami.
Monarda — Monarda Je to zaujímavá trvalka s akýmisi „rozcuchanými“ kvetmi. Odrody sú vysoké od 75 do 120 cm a vynikajú žiarivými kvetmi od bielych cez ružové, fialové po červené. Kvitne dlho a jej vňať má silnú korenistú vôňu. Potrebuje slnko, živnú pôdu a dostatok miesta, pretože niektoré odrody dosť silno odnožujú. Hustejšie vysadené rastliny po troch rokoch rýchlo slabú.
Krásnoočko — Coreopsis Najkrajšie a najväčšie kvety má C. grandiflora. Na stonku vysokom 70—90 cm nesie zlatožlté kvety, ktoré vydržia na rastline i vo váze veľmi dlho a rozkvitajú aj polorozvinuté púčiky. Odkvitnuté kvety sa musia ihneď odstraňovať, inak sa rastlina vyčerpáva tvorbou semena a málo odnožuje. Potrebuje slnko a živnú pôdu a musí sa častejšie (asi po troch rokoch) deliť a presádzať. C. lanceolata je menšia, jemnejšia a na stanovišti vydrží oveľa dlhšie.
Statice — Limonium Je všeobecne známa ako statice. Z trvalých druhov statíc je najpestovanejšia L. tataricum, vysoká 30—40 cm. V lete vykvitá množstvo drobných, belavoro ružových kvetíkov. O trochu vyššia je trvalý druh L. latifolium s drobnými, levanduľovomodrými alebo tmavomodrými kvetíkmi. Oba druhy sa dobre daria v priepustných suchších, ľahších pôdach s obsahom vápnika a na slnku. Potrebujú pravidelné prihnojovanie. Kvety sa sušia. Množia sa semenami.
Guľatec — Echinops Je to suchomilná trvalka, podobná bodliaku. Má úplne guľaté, väčšinou modré kvety, je vysoká asi 80 cm a vykvitá v lete. Je veľmi nenáročná, znesie sucho a zlú pôdu, potrebuje však slnko. Kvety sa môžu sušiť. Množí sa delením alebo semenami, rozburiňuje sa.
Šáter — Gypsophila Je známy aj ako „nevestin závoj“. Je to trvalka, vytvárajúca veľký vzdušný ker, vysoký až 1 m, s množstvom drobných, bielych alebo svetloružových kvetíkov, ktoré sa dobre hodia ako doplnok väčších kvetov do vázy. Rastlina nie je náročná, znesie veľké sucho, v zime neznáša vlhko, inak hnije. Dá sa množiť semenami, je však lepšie kúpiť si roubovanú sadenicu, pretože odrody sa roubujú na korene semenáčov.
Špargľa — Asparagus Na záhradkách vídame pomerne zriedkavo túto vynikajúcu rastlinu na rezanie ako doplnok kytice. A. verticillatus, ktorý pripomína skleníkový A. sprengeri, dorástá do výšky až troch metrov a po odkvitnutí má červené bobuľky, A. filicinus pripomína skleníkový A. plumosus, dorástá do výšky 150 cm a po odkvitnutí má čierne bobuľky, A. tenuifolius je podobný predošlému, je však nízky, len asi 50 cm a vytvára červené bobuľky. Špargľa sa najlepšie darí na slnečnom teplom stanovišti v dobrej pôde s dostatkom vlahý. Množí sa delením trsov alebo výsevom. Mala by sa viac pestovať, nielen na rezanie, ale aj na popínanie pergol a plotov.
Vysoké solitérne trvalky: ostroška, juka, zlatobyľ a divozel
TRVALKY — VYSOKÉ SOLITÉRY Musia mať vždy dostatok miesta, pretože v hustom zápoji nie sú také pekné. Niektoré sa môžu použiť na rezanie.
Ostroška — Delphinium Patrí medzi najkrajšie trvalky vôbec. Pestujú sa výhradne šľachtené odrody, ktoré sa delia do troch hlavných skupín, a to D. × cultorum, Pacific a D. × belladona.
Skupina Delphinium × cultorum má mohutne vyvinutý hlavný hrozen, bočných hroznov je málo a sú slabšie. Majú kvety jednoduché, ktoré sa väčšinou nemusia vyvazovať, aj kvety plné, ktoré sú ťažké a potrebujú oporu. Množia sa väčšinou delením. Rastliny sú vysoké 140—180 cm a jednotlivé odrody majú väčšinou kvety modré v rôznych odtieňoch a biele.
Skupina Pacific je veľmi podobná a dá sa množiť semenom. Pri včasnom výseve vykvitá už v prvom roku na jeseň. Medzi odrodami sú aj farby ružové.
Skupina Delphinium × belladona je o niečo nižšia — asi 130 cm, stonky má rozvetvené a bočné hrozny sú len asi o tretinu menšie ako hlavný hrozen. Odrody sú modré a biele.
Pretože ostrôžky vytvárajú veľa hmoty, vyžadujú hlbokú pôdu, dobre zásobenú živinami, pravidelné zalievanie a za sucha občas dôkladné preliatje. Vykvitajú v júni a júli a po odkvitnutí je treba celú rastlinu odstrihnúť asi 10 cm od zeme, aby sa nevyčerpávala tvorbou semien. Keď sa rastliny po odstrihnutí pohnoja a dobre zaliajú, znovu na jeseň vykvitú. Ostrôžky často trpia múčnatkou, niektoré odrody sú veľmi náchylné. Ich pestovanie je lepšie obmedziť a v každom prípade sa oplatí pred rozkvitnutím preventívny postrek sírnymi prípravkami alebo prípravkom Karathane či Fundazol.
Juka — Yucca Hovorí sa jej aj palmová ľalia. Vyzerá veľmi exoticky. Z mohutnej listovej ružice vyháňa stvol vysoký asi 120 cm, ktorý sa rozvetví a nesie veľké množstvo bielych previslých zvončekovitých kvetov. Je to typická solitéra. Vyžaduje priepustné pôdy, bohaté vápnom a suchšie slnečné stanovište. Znáša aj úpal. V chudobnejších pôdach niektorý rok nevykvitne. Množí sa delením trsov; dá sa množiť aj oddenkom, ale potom kvitne až za tri roky.
Divozel — Verbascum Je to vysoká statná rastlina, ktorej kvetinstvo pripomína svietnik. Niektoré druhy sú viac rozvetvené, iné, najmä náš domáci druh, majú stonku takmer nevetvenú. Množí sa semenom, vyrastá však väčšinou zmes farieb. Sama sa vysemení. Na stanovišti vydrží len dva — tri roky. Na suchých a priepustných pôdach v teplých polohách vydrží dlhšie ako vo vlhkejších chladnejších oblastiach.
Zlatobyľ — Solidago Sú to známe rastliny s latou zlatožltých kvetov, ktoré sa niekedy používajú aj ako doplnok kytíc. Niektoré druhy sú nízke — len 20 cm, väčšinou sú to však statné rastliny, vysoké 1—2 m, ktoré sa svojimi oddenkami rýchlo rozmnožujú a zaburiňujú záhradu. Navyše sa aj vysemenia a z vypadaných semien vyrastú tisíce mladých rastlín, takže vytvoria koberec. Moderné odrody sa toľko nerozrastajú, ale vysemeniť nesmú. Sú prakticky nenáročné a rastú všade, až to býva záhradkárom nepríjemné.
Trvalky pre samostatné výsadby: čemerica, srdcovka, bohyška a bergénia
TRVALKY PRE SAMOSTATNÉ VÝSADBY Majú byť vysadzované vždy samostatne, prípadne niekoľko druhov alebo odrôd vedľa seba. Nemajú sa dávať do skupín s inými trvalkami.
Srdcovka — Dicentra Je obľúbená pre svoju zvláštnu krásu a elegantné výhony, z ktorých visia kvety v tvare ružových srdiečok. Najčastejšie pestovaná D. spectabilis vytvára vzdušné kry vysoké až 80 cm a vykvitá v máji. Začiatkom leta sa sťahuje. Najlepšie sa darí v priepustnej záhradnej pôde v polotieni. Ďalšie dva u nás známe druhy sú vhodné do skaliek — D. eximia je nízka asi 25 cm a vykvitá v máji a júni, D. formosa je jemnejšia, rovnako vysoká a vykvitá od júla do septembra. Vyžadujú polotieň a dostatok vlahy.
Čemerica — Helleborus Čemerica čierna — H. niger, je prvou kvetinou, ktorá v záhrade vykvitá. Púčiky nasadzuje už na jeseň a stáva sa, že prvé kvety sa rozvinú už na neskorú jeseň. Inak vykvitá, len čo ustúpi sneh. Kvety sú čisto biele a listy sú zelené počas celej zimy. Je to veľmi vďačná trvalka. Hybridné čemerice, ktoré majú farebné kvety, od nazeleno bielych cez sivorůžové, purpurové až po červené, vykvitajú v marci a apríli a majú tiež stálozelené listy. Všetky čemerice sú vysoké asi 30—40 cm, vyžadujú polotieň a v lete aj plný tieň, priepustnú pôdu a dobre znášajú sucho. Množia sa delením trsov alebo semenom, ktoré sa musí vysievať hneď po dozretí. Na stanovišti rastliny vydržia dlhé roky.
Funkia — Hosta Táto krásna trvalka je u nás známa pod menom funkie podľa svojho staršieho latinského názvu. Je ozdobná hlavne svojimi krásnymi, veľkými, zelenými alebo pestrými listami, aj keď niektoré druhy a odrody majú aj pekné kvety, väčšinou fialové. Sortiment je široký, všetky odrody sú však vysoké 25—40 cm a vykvitajú v auguste. Nie sú náročné, najkrajší list však majú v polotieni a v priepustnej hlinitej pôde s dostatkom vlahy. Krásne sú najmä v blízkosti vodných partií a v spoločnosti okrasných tráv. Množia sa delením, niektoré aj semenom.
Bergénia — Bergenia Je to robustná trvalka, vysoká asi 40 cm, krásna predovšetkým svojimi veľkými, kožovitými, lesklými listami, ktoré sú stálozelené. Na jar — v marci a apríli — kvitne množstvom ružových až červených kvetov v bohatých súkvetiach nad listami. Darí sa na slnku aj v polotieni a skôr v chudobnejšej pôde; v bohatej pôde menej kvitne. Dobre znáša sucho, a aj keď sa vysadí najmä k vodným partiam, kde sa svojim habitusom výborne uplatní, nemá sa sadiť do vlhkej pôdy. Množí sa delením hrubých odnoží na jar, ale aj semenom.
Mliečnik — Euphorbia Z tohto veľmi obsiahleho rodu odporúčam ako trvalku pestovať E. polychroma. Je to kríček vysoký 30—50 cm. Kvety má celkom nenápadné, skryté v pazuche listov. Ozdobné sú vrcholové ružice listov, ktoré sa v máji a júni žlto sfarbujú. Najlepšie sa darí v priepustnej vápenatej pôde na slnku aj v polotieni. Na slnku sú kríčky kompaktnejšie a na jeseň sa listy farbia načerveno. Po rokoch vytvára veľké trsy, ktoré treba rozdeliť. Množí sa aj semenom.
Trvalky do skupinových záhonov: kosatce, astry a zvončeky
TRVALKY VHODNÉ NAJMÄ DO SKUPINOVÝCH ZÁHONOV Je medzi nimi mnoho takých, ktoré sa môžu vysádzať ako solitéry, iné sa môžu používať na rezanie. Najlepšie však vyniknú ich prednosti v peknej kombinácii s inými druhmi.
Kosatec — Iris Kosatec patrí k najobľúbenejším, a tým aj k najpestovanejším trvalkám. Je to rod veľmi rozsiahly a jeho botanické rozdelenie je veľmi zložité. Zo záhradkárskeho hľadiska sa kosatec delí do dvoch skupín, ktoré zodpovedajú podrodom Iris a Limniris. Záhradné odrody prvej skupiny, tj. podrodu Iris, sú známe veľkokveté kosatce, ktoré sa pestujú najviac. Sú to väčšinou kríženci mnohých botanických druhov a dnes ich poznáme pod názvom Iris × barbata. Delíme ich podľa výšky na nízke — skupina Nana, stredné — skupina Media a vysoké — skupina Elatior. V každej skupine je mnoho odrôd a ďalšie stále vznikajú, pretože šľachtením kosatcov sa zaoberajú záhradníci aj amatéri snáď po celom svete. Kvety majú najrozmanitejšie farby v krásnych kombináciách. U nás sa stále skúšajú svetové odrody a najvhodnejšie sa odporúčajú pre naše podmienky. Mnohé z najkrajších zahraničných odrôd u nás buď málo kvitnú, alebo nevydržia na stanovišti dosť dlho. Preto vodítkom pre výber odrody by mal byť nielen krásne farebný kvet, ale aj odolnosť v našich podmienkach. Veľkokveté kosatce vyžadujú teplú slnečnú polohu a priepustnú pôdu, pomerne dobre znášajú sucho. Občas sa prihnojujú plným hnojivom, nemajú sa však prehnojovať dusíkom. Pretože staré trsy menej kvitnú, je potrebné po troch až piatich rokoch rastliny vybrať z pôdy, trsy rozdeliť, ošetriť a znovu plytko vysadiť. Tieto kosatce sa presádzajú a vysádzajú v auguste; neskôr sázané v nasledujúcom roku väčšinou nevykvitnú.
Druhá skupina, tj. druhy patriace k podrodu Limniris, má kvety trochu odlišné, menšie, listy má úzke, trávovité. Aj nároky má odlišné: Väčšinou druhy tejto skupiny vyžadujú vlhkejšiu pôdu, niektoré dokonca bahno. Z okrasného hľadiska plnia skôr funkciu ako okrasné trávy. Najznámejšie sú sibírske kosatce, čo sú hlavne kríženci druhov I. sibirica a I. sanguinea. Ich kvety sú nižšie ako listy. Vyžadujú slnko, kyslú pôdu a veľa zálivky. Odrody sú vysoké 60—90 cm. Okrem nich sa pestujú často japonské kosatce — Iris kaempferi, ktoré majú tiež tenké listy, ale širšie ako odrody sibírskych kosatcov, a kvety sú vysoko nad nimi. Vyžadujú slnečnú polohu a kyslú pôdu, pred kvetom a v dobe kvetu potrebujú veľa vody, najlepšie sa im darí priamo v rozbahnenej pôde. Po odkvitnutí, na jeseň a v zime majú mať skôr sucho. Je to náročný, avšak krásny kosatec, vysoký až 100 cm, najčastejšie modrý, ale aj biely, ružový, červenofialový a iné. Množí sa delením aj semenom. Táto skupina obsahuje ďalšie, u nás menej pestované druhy.
Astry — Aster Je to veľmi rozsiahly rod. Druhom kvetúcim na jeseň sa všeobecne hovorí jesenné astry. Tieto druhy majú menšie až drobné kvety (úbory), no ich stonky sú vetvené, často veľmi bohato. Druhy kvetúce na jar majú kvety väčšie, väčšinou po jednom na stonke.
Aster alpinum je nízka trvalka, vysoká asi 15—20 cm. Kvitne v júni modrофialovými kvetmi, niektoré odrody majú aj biele a ružové kvety, nie sú však také pekné. K trsom je potrebné občas prisypať zeminu, aby výhony zakorenili, inak rastliny nevydržia dlho. Hodí sa predovšetkým na obruby, vyžadujú v lete slnko a v zime sucho.
Aster amellus dorastá asi 50—60 cm. Kvitne v auguste a septembri. Modrофialové, až 6 cm kvety sú vhodné aj na rezanie.
Aster dumosus je druh vysoký 30—50 cm a kvitne v septembri. Kvety sú drobné, usporiadané v latách, svetlofialové so žltým terčom. Niektoré odrody sú aj tmavo červené alebo biele. Silne odnoží a bez ošetrenia dokáže zapleveliť záhon. Je nenáročný, vyžaduje slnko a pri dlhšom suchu pred rozkvitnutím vydatne zaliať.
Aster novae-angliae je rastlina vysoká až 150 cm. Kvitne v septembri a októbri drobnými kvetmi vo veľkých latách; kvety sa za dažďa a v noci zatvárajú. Podľa odrôd sú modré, karmazínové a ružové v rôznych odtieňoch. Celé rastliny sú drsnato chlpaté, celkom nenáročné — potrebujú slnko a pred rozkvitnutím dostatok zálivky.
Aster novi-belgii je o niečo nižší ako predchádzajúci a celkovo jemnejší. Kvety sú biele, modré, karmazínové a fialové. Väčšina odrôd nemá dosť silné stonky a často poliehajú. Všetky jesenné astry trpia múčnatkou, preto je vhodný preventívny postrek ešte pred rozkvitnutím sírnymi prípravkami alebo Karathanom či Fundazolom. Množí sa ľahko oddenkami, ktorými sa niektoré druhy až nepríjemne rozrastajú.
Zvonček — Campanula Tento široký rod krásnych kvetín orientačne delíme na nízke a vyššie druhy. Nízke druhy vytvárajú vankúše a sú vhodné do skaliek, suchých múrikov a na obruby, vyššie sú vhodné do skupín a tiež na rezanie. Uvediem len druhy najkrajšie a najpoužívanejšie. Campanula carpatica je vysoký 20—30 cm a kvitne v júni a v júli. Zvončeky sú podľa odrôd modré, biele alebo fialové.
Campanula garganica tvorí ploché vankúše vysoké 10—15 cm a kvitne v júni. Zvončeky sú hviezdičkovité, modré s bielymi stredmi.
Campanula portenschlagiana je nízky zvonček, dosahuje výšku len 10 cm a celé leto bohato kvitne drobnými fialovými zvončekmi; na jeseň opakuje kvitnutie. Vyžaduje vápenitú pôdu a polotienistú polohu.
Campanula poscharskyana je poliehavá rastlina s dlhými výbežkami, vysoká asi 20 cm, kvetúca v lete, vhodná predovšetkým na malé svahy a kamene, na ktorých krásne visí. Kvety sú lila modré.
Z vyšších zvončekov je najznámejší Campanula glomerata, vysoký 50—60 cm a kvetúci v júni a v júli. Kvety sú tmavofialové, zakončujú stonku a vyrastajú aj v pazuchách listov. V dobrých podmienkach sa nepríjemne rozrastá podzemnými oddenkami. Je veľmi vhodný na rezanie. Campanula latifolia je zvonček vysoký až 130 cm a kvitne v júli a auguste fialovo modrými zvončekmi, veľkými cez 5 cm. Je vhodný na rezanie. Campanula persicifolia je vysoký 60—80 cm a kvitne v júni a júli. Z prízemnej ružice vyrastá niekoľko olistených stoniek s riedkymi hrozňami zvončekovitých, modrých alebo bielych kvetov. Je tiež vhodný na rezanie. Všetky zvončeky sa najlepšie darí na slnečnom stanovišti
