Životné prostredie pre rastliny: čo každá záhradná rastlina potrebuje
Zistite, aké podmienky potrebujú rastliny na prosperovanie. Svetlo, teplo, vlaha, vzduch a správna pôda — komplexný sprievodca životným prostredím pre rastliny v záhrade.
Prečo sú rastliny základom života na Zemi
ŽIVOTNÉ PROSTREDIE PRE RASTLINY
Rastliny sú pradávnymi obyvateľmi našej planéty, sú to prvé živé organizmy, ktoré sa objavili na zemi. Až potom sa začali objavovať zástupcovia živočíšnej ríše. Je to preto, že iba rastliny sú schopné prijímať živiny vo forme minerálnych látok a premieňať ich na organické zlúčeniny, vhodné na výživu všetkých živočíchov. Z tohto hľadiska aj my, ľudia, predstavitelia najvyššieho stupňa vývoja v živočíšnej ríši, sme v podstate odkázaní na rastliny ako na zdroj veškerej výživy.
Stavba rastlinnej bunky: od chlorofylu po chromozómy
BUNKA Základnou stavebnou jednotkou rastlinného tela sú bunky rôzneho tvaru a veľkosti. Vnútro bunky sa skladá zo živej časti (protoplazmy) a z častí neživých. Protoplazma sa rozlišuje na štyri zložky, ktoré majú rôzne funkcie, a to sú bunkové jadro, bunková plazma, plastidy a mitochondrie. Bunkové jadro sa skladá zo zložitých bielkovín a riadi životné procesy v bunke, a tým aj v celej rastline. Bunková plazma (cytoplazma) je polotekutá hmota, zložená prevažne z bielkovín. Povrchová vrstvička cytoplazmy je polopriepustná. V cytoplazme je spoločne uložené jadro, plastidy a mitochondrie. Vnútro mladých buniek je cytoplazmou úplne vyplnené. Ako bunka rastie, vznikajú v cytoplazme dutinky, nazývané vakuoly, ktoré sú vyplnené bunkovou šťavou. Pre záhradkára je zaujímavá práve funkcia vakuol, pretože bunková šťava obsahuje rôzne kyseliny (jablčnú, vinnú, octovú a ďalšie), triesloviny, pektíny, minerálne soli a ďalšie. Pomer týchto látok určuje chuťové vlastnosti ovocia. Červené, fialové a modré sfarbenie šťavy je spôsobené farbivami antokyanmi — napr. v plodoch čučoriedok, v bulve červenej repy, v kvetoch modrých macošiek.
Plastidy sú drobné živé telieska uložené v cytoplazme, líšiace sa farbou a funkciou. Bezfarebné plastidy sú hlavne v zásobných orgánoch — koreňoch, hľuzách, semenách. Ukladá sa v nich hlavne zásobný škrob. Zelené plastidy (chloroplasty) obsahujú zelené farbivo — chlorofyl, ktorým sú rastliny schopné zachytávať slnečnú energiu a využívať ju pri asimilácii. Chlorofyl sa vytvorí iba na svetle. Tieto plastidy obsahujú aj červené farbivo — karotény a žlté xantofyly, ktoré je však zakryté zeleným farbivom chlorofylom. Vyniknú až na jeseň, keď sa chlorofyl rozkladá. Preto na jeseň listy žltnú a červenajú. Farebné plastidy obsahujú červené farbivo karotén a žlté až hnedé farbivo xantofyl. Tie spôsobujú sfarbenie plodov, korunných lupienkov a niektorých koreňov (napr. šípka, paradajka, paprika, koreň mrkvy, žlté a červené kvety a pod.).
Jeden druh plastidov môže prechádzať v iný druh. Napríklad zelené plastidy v plode paradajky sa pri dozrievaní zmenia na červené, bezfarebné plastidy v zemiakových hľuzách sa zmenia na zelené, keď je hľuza alebo jej časť vystavená svetlu, zelené plastidy v nadzemných častiach (púčiky čakanky, výhonky špargle, listy póru) sa pri zakrytí pred svetlom zmenia na bezfarebné — tento jav sa využíva pri bielení týchto pochúťkových zelenín.
Bunková blana určuje tvar a veľkosť bunky, oddeľuje ju od vonkajšieho prostredia alebo od susedných buniek. V blanách sú kanáliky, ktorými roztoky prechádzajú z bunky do bunky. Do starších bunkových blán sa ukladá drevo, blany drievnatejú (napr. v drievnatejúcich výhonkoch), alebo korok, blany korkovejú. Často sa do nich ukladajú minerálne látky, ktorými sa blana spevňuje (napr. oxid kremičitý u ostríc a prasličiek). U buniek koreňového vrcholu bunková blana slizovatie a umožňuje prenikanie koreňového vrcholu medzi tvrdé zrnká pôdy.
Bunky sa množia delením, a tým rastlina rastie. Na začiatku delenia sa rozpustí blana obklopujúca jadro bunky a chromatínové zrná v ňom sa spoja do dlhého vlákna, ktoré sa v ďalšej fáze delenia rozpadne na chromozómy. Počet chromozómov je pre určitý druh rastlín vždy rovnaký, napr. mrkva má 18, hrach 14. Každý chromozóm sa potom rozštiepi na dva chromozómy rovnakého tvaru, ale polovičnej hrúbky. Rozštiepené chromozómy sa presunú k obom pólom bunky, kde sa rozplynú a vytvoria sa z nich jadierka. Uprostred bunky vznikne priečka, ktorá bunku rozdelí na dve dcérske bunky a tie dorástnu do normálnej veľkosti.
Pohlavné bunky v peľniciach (peľové zrná) a v semenníkoch (vajíčka) majú polovičný počet chromozómov, pretože pri ich tvorbe sa počet chromozómov znižuje (redukuje) na polovicu. Tomu sa hovorí redukčné delenie. Vaječná bunka a peľové zrno majú teda polovičný, tzv. haploidný, počet chromozómov. Pri oplodnení jadrá oboch pohlavných buniek splývajú, takže oplodnená vaječná bunka a z nej vyrastený jedinec majú normálny (diploidný) počet chromozómov. Napr. jabloň má 2 × 17 = 34 chromozómov. U záhradných rastlín sa však stretávame s odlišným počtom, napr. niektoré odrody jabloní majú 3 × 17 = 51 chromozómov (tzv. triploidný počet). Môžu sa vyskytovať aj rastliny s viacnásobným počtom chromozómov (polyploidné). Takéto rastliny sa líšia od normálnych tvarom, veľkosťou, farbou kvetov alebo plodov, niekedy dosahujú až obrovský vzrast. Tento jav sa využíva pri šľachtení.
Bunky rovnakého tvaru a funkcie tvoria pletivá, napr. krycie (chránia pred vonkajšími vplyvmi), deliace (tvorba nových buniek), zásobné (ukladajú sa v nich zásobné látky), vodivé (rozvádza roztoky živín), hojivé (zacelujú rany vzniknuté poranením rastliny) a i. Každé pletivo má svoje určité poslanie a význam.
Orgány rastliny a ich funkcie: korene, listy, kvety a plody
ORGÁNY RASTLÍN Pletivá v určitých zostavách tvoria jednotlivé orgány rastlín. Základné orgány sú vegetatívne (koreň, stonky, list) a generatívne (kvet, semeno, plod). Každý orgán má určitú funkciu. Uvádzam stručne niektoré funkcie rôznych orgánov, zaujímavé z hľadiska záhradkára.
Stonok je nadzemná časť rastliny, ktorá nesie listy aj kvety. Dorástá na vrchole a rozvádza živiny. Stonky sú bylinné alebo drevnaté. Bylinné stonky nazývame lodyhami, ak nesú listy aj kvety (napr. slnečnica), stvoly, ak nesú iba kvety (napr. tulipán, hyacint), a steblo, ak sú duté a prerušované kolienkami (trávy). Drevnaté stonky majú stromy a kry (kmeň a vetvy).
Púčiky sú zárodky stonkov, ktoré sa líšia budúcou funkciou: púčiky drevné (očká) sú úzke, zašpicatené a vyrastajú z nich nové vetvičky; púčiky listové sú tupšie a vyrastajú z nich listy; púčiky kvetné (púčiky kvetov) sú oblé so zárodkami tyčiniek, piestikov a kvetných obalov. Spiace púčiky nazývame očká uchované pod kôrou. Vyražajú, keď je narušená fyziologická rovnováha stromu — stáva sa to pri zlomení silnejších vetiev, pri silnom omladzovaní, pri zamrznutí koruny pri veľkých mrazoch a pod. Bujným výhonkom z týchto očiek hovoríme „vlci“.
List sa skladá zvyčajne z čepele, stopky a listovej pošvy. Na priereze čepele je viditeľných niekoľko vrstiev pletív. Najvrchnejšou vrstvou listu je pokožka, ktorá má na rubovej strane listu jemné otvory, ktoré usmerňujú unikanie vody z rastlín výparom. Keď má rastlina nedostatok vody, prieduchy sa samočinne zatvárajú a tak výpar obmedzujú. Pri nadbytku vody sú prieduchy stále otvorené, aby sa rastlina mohla prebytočnej vody zbaviť. Prieduchov býva veľké množstvo. Napríklad na 1 mm² listu jabloňe ich je asi 250. Výdaj vody rastlinou sa nazýva transpirácia. Listy a zelené časti stonka stále odparujú vodu do okolia, najviac pary však uniká prieduchmi.
Veľmi významnou funkciou pre život rastliny je fotosyntéza (fotosyntetická asimilácia). Fotosyntéza prebieha iba v zelených častiach rastlín, pretože chlorofyl je nevyhnutne potrebný na tvorbu organických zlúčenín, ktoré sa tvoria zložitým reťazcom reakcií z oxidu uhličitého a vody za spolupôsobenia slnečnej energie. Do vzduchu uniká z listov prieduchmi rovnaké množstvo kyslíka (uvoľneného z vody), ako bolo zo vzduchu prijaté oxidu uhličitého, čím sa vo vzduchu obnovuje rovnováha. Tým sa tiež zlepšuje ovzdušie pre človeka. Preto hovoríme, že stromy sú pľúcami mesta — odnímajú vzduchu oxid uhličitý a obohacujú vzduch o kyslík.
Rastlina však kyslík aj spotrebúva — pri dýchaní (disimilácii). Kyslík potrebný na dýchanie vniká do rastliny prieduchmi aj pokožkou. V nadzemných orgánoch býva zvyčajne kyslíka dostatok. Jeho nedostatkom trpia korene v rozbahnelej pôde (napr. korene kvetín v kvetináčoch, keď ich stále prelievame, a tým vodou vytlačíme z pôdy vzduch, nemôžu dýchať a rastlina hynie).
Dýchanie je okysličovací proces, pri ktorom sa zložité organické látky rozpadajú a uvoľňuje sa energia potrebná k životným prejavom rastliny. Fotosyntézou vytvorené asimiláty však prevažujú, takže aj pri stratách vydýchaním sa u rastlín prejavuje prírastok. Rastlina spotrebuje dýchaním len asi ¹⁄₈ až ¹⁄₅ vytvorených asimilátov. K stratám dýchaním dochádza v sklade, kde sa snažíme obmedziť dýchanie zníženou teplotou.
Do listov sú tiež privádzané z koreňov minerálne živiny, ktoré sa v listoch premieňajú na organické látky. Dostatočne zdravé olistenie je teda u ovocného stromu prvým predpokladom dobrej úrody ovocia, rovnako ako u kvetín podmienkou krásneho kvetu.
Koreň je popri liste hlavným orgánom pre prijímanie živín. Funkciou koreňov je upevňovať rastlinu v pôde, prijímať z nej vodu a živné roztoky. Koreň nie je len orgánom pasívnym, ale vytvárajú sa v ňom aj niektoré organické látky, napr. bielkoviny a iné.
Pre výživu rastlín sú najdôležitejšie najjemnejšie korienky, dlhé niekoľko milimetrov, tzv. koreňové vlásie. Rastú a obnovia sa veľmi rýchlo a ich schopnosť prijímať živiny z pôdy trvá zvyčajne len niekoľko hodín. Potom zostarnú a slúžia už len na prijímanie vody. Býva ich obrovské množstvo. Napríklad jednoročný semenáč jabloňe má až 17 miliónov vláskových korienkov o celkovej dĺžke takmer 3 km. Tieto najjemnejšie korienky rastú aj pri pomerne nízkych teplotách (blízkych 0 °C) — okrem teplomilnejších druhov, ako je napr. broskyňa alebo magnólia. Preto sa tiež odporúča sadiť stromčeky väčšinou na jeseň; do jari sa na nich vytvorí množstvo korienkov, ktoré na jar ihneď začínajú prijímať živiny a vodu z pôdy. Pri jarnom sadení, zvlášť oneskorenom, sa stromček vysiluje tým, že zo začiatku čerpá živiny a vodu iba z vlastných zásob. Zásobárňou látok sú opäť korene, do ktorých si strom ukladá na zimu látky vytvorené počas vegetačného obdobia. Na jar sa tieto látky uvoľňujú a prúdia do rašiacich púčikov. Dobrý stav a funkcia koreňov sú teda druhým predpokladom dobrej úrody.
Kvet je veľmi skrátený stonok, ktorého listy sú premenené na rozmnožovacie orgány. Zvyčajne sa skladá z hlavných častí, t. j. tyčiniek a piestikov, a z vedľajších častí, t. j. kvetných obalov, ktoré chránia mladý kvet a lákajú hmyz, a tak pomáhajú opeleniu.
Kvetné obaly sú buď z jedného druhu lístkov — potom sa nazývajú okvetie (napr. u tulipánu, ľalie, konvalinky, snežienky), alebo sa skladajú z vonkajšieho zeleného kalicha a vnútornej koruny z pestro sfarbených korunných lístkov (napr. mak, čerešňa, paradajka, ruža).
Tyčinka sa skladá z nitky a dvoch peľových vačkov obsahujúcich peľové zrná — samčie bunky.
Piestik sa skladá zo semeníka (obsahujúceho vajíčka — samičie bunky), čnelky a blizny.
Ak majú kvety obe hlavné časti, t. j. tyčinky aj piestik, nazývajú sa kvety obojpohlavné — napr. u jabloňe, tulipánu. Ak majú kvety len tyčinky, nazývajú sa kvety prašníkové (samčie), ak majú len piestik, nazývajú sa kvety piestikové (samičie). U rastlín jednodomých (napr. lieska, uhorka, smrek, kukurica) sú na jednej rastline kvety prašníkové aj piestikové. U rastlín dvojdomých (chmeľ, tis, vŕba) sú na jednej rastline iba kvety prašníkové a na inej zase piestikové.
Opelenie a oplodnenie kvetu aj vývoj semena je zložitý pochod. Opelením rozumieme prenesenie peľu na bliznu kvetu. Peľové zrno, prilepené na blizne, prerastie čnelkou do semeníka a spojí sa s vajíčkom do jednej bunky, z ktorej sa vytvorí semeno. Spojenie jadra peľu s jadrom vaječnej bunky sa nazýva oplodnenie. Zaistiť podmienky pre dobré opelenie je teda tretím predpokladom dobrej úrody.
Tým, že rastlina prijíma potravu zo svojho okolia, jej hmoty pribúda — rastlina rastie, a to nielen v celkových rozmeroch, ale rastú aj jej jednotlivé orgány, ktoré sa súčasne menia tvarovo aj chemicky — rastlina sa vyvíja. Rastlina počas svojho individuálneho života mení svoju látkovú premenu (metabolizmus), rozvíja nové funkcie, tvorí nové listy, neskôr kvety, plody, semená. Zo semien vyklíčia nové rastliny, ktoré rastú a vyvíjajú sa až k tvorbe semien. Dôsledkom látkovej premeny je teda nielen rast a vývoj jedinca, ale aj tvorba zárodkov nových jedincov rovnakého druhu, t. j. rozmnožovanie. Tak sa životný cyklus nepretržite opakuje a život druhu trvá ďalej aj po smrti jedinca.
Ako podnebie, poloha a nadmorská výška ovplyvňujú záhradu
Čo rastlina potrebuje k životu
Každá rastlina potrebuje pre svoj zdárny vývoj určité prostredie. Toto prostredie je v podstate podmienené podnebím, nadmorskou výškou a polohou.
PODNEBIE Naša republika nemá výrazne prímorské, ani výrazne vnútrozemské podnebie. Striedajú sa leta s podnebím prímorským, kedy nedochádza k veľkým tepelným rozdielom počas roka a zima aj leto sú mierne s väčším množstvom zrážok, a leta s podnebím vnútrozemským, kedy býva zrážok málo a tepelné výkyvy medzi zimou a letom aj medzi dňom a nocou sú značné.
Na podnebie nemáme vplyv, môžeme iba upravovať prostredie pre rastliny závlahou, ochranou proti mrazom, tienením, zakuřovaním apod., čím možno do značnej miery zlepšiť tzv. mikroklímu v sade, na záhone, v parenisku apod.
Pre zdárny život rastlín sú všetky ročné obdobia rovnako významné. V zime množstvo snehu alebo holé mrazy, ľadová námraza alebo naopak náhle oteplenia môžu mať priaznivý alebo veľmi neblahý vplyv na ďalší život rastliny. Veľmi dôležitý je priebeh počasia na jar, kedy ideálne je pomalé roztápanie snehu, aby snehová voda vsákala do pôdy a neodtekala pri prudkom topení do vodných tokov. Jar má tiež vydatnými zrážkami upraviť správny vodný režim a umožniť dobrý vývin aj hlbokokoreňujúcim rastlinám. Žiaduce je aj postupné otepľovanie bez výrazného striedania denných a nočných teplôt, aby sa stromy a kry predčasne neprebudili a neboli spálené novými mrazmi. Správny pomer medzi množstvom zrážok a teplotou určuje zdárny vývin rastlín v lete a dobré dozrievanie plodov. Na jeseň náhly a predčasný pokles teplôt pod bod mrazu spôsobuje, že dreviny dostatočne nedozrejú v dreve a sú potom náchylnejšie na premrznutie aj na napadnutie chorobami a chúlostivejšie druhy zeleniny alebo kvetín mráz spáli.
POLOHA Poloha je takmer rozhodujúca pre spôsob využitia záhrady. Sklon pozemku (južný alebo severný svah) ovplyvňuje pôsobenie rôznych klimatických činiteľov, napr. účinky vetra, teplotné zmeny, ožiarenie slnkom apod. Južné svahy sú najviac ožiarené slnkom, bývajú teplé a suché, rastliny na nich začínajú na jar najskôr vegetovať. Východné svahy bývajú tiež dobre osvetlené a väčšinou ešte suchšie ako južné, pretože bývajú vysušované východnými vetrami. Západné svahy bývajú tiež pomerne teplé, ale väčšinou vlhšie ako južné. Najchladnejšie sú severné svahy, kde pôda najneskôr rozmŕza a rastliny sa oneskorujú vo vegetácii. Niektorým rastlinám sa na týchto svahoch darí zle, pretože tam majú málo slnečného svitu.
Veľa záleží na tom, či je záhrada v chránenej alebo nechránenej polohe. Otvorené, veterné, nechránené polohy sú zvyčajne suché a rastliny bývajú často poškodzované vetrom. Najvhodnejšie sú polohy chránené od severu alebo zo strany prevládajúcich vetrov lesom alebo budovami. Uzavreté polohy a mrazové kotliny sú pre pestovanie rastlín nevýhodné, pretože sa v nich drží hmla a studený vzduch a býva v nich slabé prúdenie vzduchu.
NADMORSKÁ VÝŠKA Má vplyv na teplotu, intenzitu slnečného žiarenia, vzdušnú vlhkosť a množstvo zrážok. Čím vyššia je nadmorská výška, tým nepriaznivejšie zvyčajne bývajú klimatické aj pôdne podmienky a tým kratšie je vegetačné obdobie. V podstate rozlišujeme nížinné, stredné a horské polohy (nížinné do 250 m nadmorskej výšky, stredné od 250 do 450 m a horské od 450 do 600 m i viac).
Pretože pri zakladaní záhrady zvyčajne nemôžeme vyberať pozemok, ktorý by bol ideálny ako polohou, tak podnebím, musíme vychádzať z danej skutočnosti a prispôsobiť sa jej. Predovšetkým musíme zvoliť vhodné rastliny, pretože v rastlinnej ríši je celá škála rastlín s rôznymi požiadavkami, od rastlín výslovne vlhkomilných až po suchomilné, od rastlín svetlomilných až po tieňomilné. Aj výberom vhodných odrôd môžeme využiť dané podmienky. Proti prevládajúcim vetrom zvolíme vhodné vetrolamy, či už stromové kulisové výsadby, alebo rôzne múriky, ktoré zároveň môžu plniť funkciu okrasnú alebo vizuálne rozdeliť priestor. Príliš vlhkú pôdu môžeme odvodnit, v príliš suchých polohách zase vydatne zalievať. Na príliš oslnených svahoch vhodnou výsadbou získame tieň. Mikroklímu zlepšujú vodné nádrže. Možností ovplyvnenia daných nepriaznivých podmienok je veľa. Využijeme-li ich, môžeme mať aj v horších a menej vhodných polohách záhradu, v ktorej od jari do zimy niečo kvitne a rodí a ktorá bude prinášať plnú náruč krásy aj úžitku.
Svetlo, teplo a vlhkosť: kľúčové podmienky pre rast rastlín
PODNEBNNÉ ČINITELE Súhrn podnebnných činiteľov vytvára vhodné alebo nevhodné podmienky pre život rastliny. Ide v podstate o svetlo (intenzita, dĺžka osvetlenia), teplotu, vlhkosť (množstvo a rozdelenie zrážok) a jej obsah v ovzduší.
Svetlo Rôzne druhy rastlín majú rôzne požiadavky na množstvo svetla. Podľa toho rozoznávame rastliny svetlomilné, polotieňové a tieňomilné. Rastliny svetlomilné vyžadujú stanovište na slnku, rastliny polotieňové potrebujú čiastočne zatienené stanovište alebo tzv. prelietavý tieň, rastliny tieňomilné dávajú prednosť zatienenému stanovišťu. Rôzne druhy rastlín potrebujú aj rozdielnu dĺžku denného osvetlenia, aby mohli nasadiť na kvet a plodiť. Podľa toho rozoznávame rastliny krátkeho dňa — napr. uhorky, chryzantémy, ktoré potrebujú pre tvorbu kvetu deň kratší ako 12 hodín; rastliny stredného dňa — napr. ruže, ktoré nie sú na dĺžku dňa príliš náročné a kvitnú v čase, keď dĺžka dňa býva okolo 12 hodín; rastliny dlhého dňa — napr. Chabaudove karafiáty, reďkovka, ktoré vykvitajú za dňa dlhšieho ako 12 hodín.
Svetlo má veľký vplyv na rast, vývoj a plodnosť rastlín, pretože do značnej miery ovplyvňuje intenzitu premeny látkovej v rastlinách. Snahou pestovateľa má byť poskytnúť rastlinám dostatok svetla, konkrétne napríklad sadiť ich do vhodných spónov, aby si navzájom netienili, prerezávať koruny stromov, aby do nich mohlo svetlo a plody boli pekné.
Teplo Väčšina rastlín, ktoré u nás rastú, začína vegetovať pri 1—5 °C — to je tepelné minimum. Pri teplote nad 40 °C rastliny odumierajú, preto sa táto hranica nazýva tepelné maximum. Najvhodnejšia teplota (tepelné optimum) pre väčšinu rastlín sa pohybuje v rozmedzí od 20 do 30 °C. V našich podmienkach nebývajú časté škody spôsobené na rastlinách príliš vysokými teplotami. Oveľa škodlivejšie je pôsobenie mrazu, a hlavne striedanie vysokých a nízkych teplôt.
Pre naše záhrady sú nebezpečné hlavne prvé jesenné mrazy a neskoré jarné mrazíky. Mrazy, ktoré prídu koncom septembra alebo začiatkom októbra, zničia často chúlostivejšie kvety a zeleninu, napr. paradajky. Neskoré jarné mrazíky poškodzujú výsadby zeleniny a kvetov a v čase kvetu ovocné i okrasné dreviny. Pravidelným nebezpečenstvom sú tzv. ľadoví muži, prichádzajúci v polovici mája. Po nich sa môžu až bez obáv sadiť teplomilné rastliny (napr. paradajky, papriky). Výkyvy teploty sú obzvlášť nebezpečné na predjarí, keď za slnečných dní teplota stúpa nad 10 °C a v noci sa zase silne ochladí. Odolnosť jednotlivých druhov rastlín voči nízkym teplotám vlastne určuje možnosť ich pestovania v daných podmienkach. Preto úspech pestovania každej záhradnej rastliny je predovšetkým ovplyvňovaný výberom stanovišťa. Kde stanovište nezodpovedá požiadavkám rastliny, treba buď tam rastlinu nepestovať alebo stanovište nejako chrániť, zlepšiť ho v prospech požiadaviek rastliny. Rastliny chránime ochrannými stenami alebo krytmi z fólií alebo skla.
Teplo na jar prebúdza a na jeseň končí vegetáciu.
Vlaha Bez vody niet života, ani pre rastliny nie. Voda poskytuje rastlinám priamu výživu vo forme kyslíka a vodíka, okrem toho je rozpúšťadlom živín, ktoré rastlina prijíma koreňmi a tiež podmieňuje bunkové napätie v rastlinách, tzv. turgor. Pri nedostatku vody sa bunkové napätie znižuje, tkanivá mäknú a rastlina vädne.
Každá rastlina potrebuje k svojmu životu dostatočné a úmerné množstvo vody od začiatku svojho vývoja až do dozretia plodov. Podľa nárokov na vodu rozoznávame rastliny vodné, rastliny vlhkomilné, rastliny so strednými nárokmi na vodu a rastliny suchomilné.
Vodné rastliny rastú priamo vo vode a koria sa v bahne na dne nádrží (napr. lekno). Rastliny vlhkomilné potrebujú nielen hojnosť vody v pôde, ale aj vlhké ovzdušie, takže ich obvykle v našich podmienkach môžeme pestovať iba v skleníku, kde im možno upraviť vhodné mikroklíma. Väčšina rastlín rastúcich v našich krajoch patrí k rastlinám so strednými nárokmi na vodu. Na suchých a slnečných stanovištiach rastú rastliny suchomilné, majúce dužnaté stonky alebo listy, ktoré sú zásobárňou vody v suchých obdobiach (kaktusy, rastliny tučnolisté — netresk a pod.).
Hlavným zdrojom vlahy sú zrážky, ktoré dopadajú na zem v rôznej podobe: dážď, sneh, inovatka, rosa. Dážď je najdôležitejší a najvydatnejší zdroj vlahy vo vegetačnom období. Sneh vytvára v zime snehovú pokrývku, ktorá chráni rastliny pred mrazom, zjari pomaly topí a voda vsakuje do pôdy, kde je potom zdrojom tzv. zimnej vlahy. Inovatka sú drobné kryštáliky ľadu, ktoré sa tvoria zo vzdušnej vlhkosti na povrchu pôdy alebo rastlín pri ochladení pod 0 °C. Cez deň po oteplení taje a steká do pôdy. Inovatka sa tvorí zvyčajne ráno za chladných jesenných a predjarných dní. Rosa je tiež významnou prírodnou závlahou, pretože v čase sucha ovlhčuje rastliny. Vzniká podobne ako inovatka, tzn. zrážaním vodnej pary zo vzduchu vo forme malých kvapôčok vody na povrchu v noci vychladnutých rastlín alebo pôdy.
Rozdelenie zrážok nie je rovnomerné — najviac zrážok pripadá na jeseň a jar. Aby sme teda rastlinám dodali vlahu v potrebnom množstve a v potrebnom čase, musíme ich zavlažovať.
Vzduch Je to zmes plynov (O, N, CO₂ a i.) a pár (vodná para). Pre rastliny je zdrojom kyslíka a kysličníka uhličitého, pre organizmy schopné viazať vzdušný dusík aj zdrojom dusíka. Vzdušná vlhkosť ovplyvňuje transpiráciu (vyparovanie vody). Ak je vzduch príliš suchý, výpar sa nadmerne zvýši a rastlina trpí nedostatkom vody. Pri nadmernej vlhkosti vzduchu sa môžu rastliny zapariť, bývajú napádané hubovými chorobami. S nadmernou vlhkosťou vzduchu sa stretávame zvyčajne iba pri pestovaní rastlín pod sklom alebo fóliou. Musíme preto pamätať na vetranie.
Znečistené ovzdušie je zhoubné pre všetko živé — pre ľudí, zvieratá i rastliny. Priemyselné závody zamoria často celé široké okolie sadzami, popolčekom, dechtovými zlúčeninami, prachom, dymovými plynmi a pod. Popolček, sadzí a prach sa usadzujú na rastlinách, hlavne na listoch. Upchávajú prieduchy, pohlcujú slnečné žiarenie a bránia v dôležitých funkciách listov. Nebezpečný je obzvlášť kysličník siričitý, obsiahnutý v dymových plynoch, pretože rozkladá chlorofyl. To všetko nepriaznivo ovplyvňuje celkový rast a vývin rastlín.
Vzduch neustále prúdi a jeho mierne prúdenie — vánok, je pre rastliny priaznivé. Prudké prúdenie vzduchu — silný vietor, nárazový vietor, víchrica — sú pre rastliny nepriaznivé, rastliny sa môžu priamo vetrom poškodiť, zlomiť alebo vyvratiť. Okrem toho sa neúmerne zvyšuje výpar vody z rastlín i z pôdy, znižuje sa asimilácia. V neposlednom rade má silný vietor aj vplyv na opelenie, pretože zabraňuje výletu včiel a spôsobuje vysychanie blizny. Proti silným vetrom, prevládajúcim v jednom smere, môžeme rastliny ochrániť vhodnou výsadbou kulisových rastlín alebo tým, že chúlostivejšie rastliny sadíme pod ochranu stien a pod. Ovocné stromy vysádzame tak, aby sa vietor neopiral do steny, ale prúdil pozdĺž nej.
Zloženie a štruktúra pôdy: čo určuje úrodnosť záhrady
Pôda
Každá pôda predstavuje živý organizmus, v ktorom panuje čulý život rôznych baktérií, plesní a iných mikroorganizmov. Je to obdivuhodný uzavretý kruh bytia a zániku, tvorby a rozkladu organických látok; ako každý živý organizmus, aj pôda má jediný cieľ: žiť a plodiť.
Označením pôda sa rozumie v pôdoznalstve vrchná vrstva tuhej zemskej kôry; je to prírodný útvar zasadený v prirodzenom prostredí. Ak vyberieme z pôdy určitú časť a upravíme ju, dostaneme zeminu. Hlinou nazývame biologicky málo činnú zem. Záhradkári teda pracujú iba s pôdou a zeminou, s hlinou pracujú tehliari a kachliari.
Vrchná vrstva pôdy sa nazýva ornica, pod ňou je tenšia vrstva zvaná podložie. Ešte hlbšie je spodina a materská hornina. Pod pojmom pôdny profil rozumieme ornicu, podložie a spodinu.
Pôda sa skladá z rôznych súčastí — fáz. Sú to predovšetkým pevné látky, voda a vzduch.
Pevné látky sú vlastnou pôdnou hmotou, ktorú tvorí podiel neústrojný (anorganický) a ústrojný (organický). Neústrojný podiel rozlišujeme podľa veľkosti častíc na piesok, prach a íl. Najjemnejšie ílovité častice majú schopnosť zadržiavať vodu a v nej rozpustené živiny a zlepujú častice pôdy do väčších celkov. Ústrojný podiel pôdy tvorí predovšetkým humus a pôdna živena. Humus vzniká v pôde rozkladom organickej hmoty. Tento rozklad spôsobuje pôdna živena, predovšetkým baktérie, z ktorých niektoré potrebujú k životu vzdušný kyslík (tzv. baktérie aeróbne), iné vzdušný kyslík nepotrebujú (anaeróbne).
Rozklad organickej hmoty nazývame súhrnne humifikáciou. Podľa prístupu vzduchu (hlavne kyslíka) rozoznávame pri humifikácii tlenie, hnitie a kvasenie.
Tlenie — je rozklad organickej hmoty za dostatočného prístupu vzduchu. Aeróbne baktérie rozkladajú ústrojnú hmotu a uvoľnené minerálne látky slúžia ako živiny pre rastliny. To je pochod priaznivý. Hnitím sa nazýva rozklad organickej hmoty za neprístupu vzduchu. Tu pôsobia hnilobné baktérie. Je to pochod nepriaznivý. Kvasenie je premena cukru a ďalších podobných bezdusíkatých látok na kvasné produkty a oxid uhličitý. Ku kvaseniu dochádza činnosťou kvasiniek za obmedzeného prístupu vzduchu.
Podľa obsahu humusu triedime pôdy na slabo humózne s menej ako 1 % humusu, mierne humózne s 1—2 % humusu, stredne humózne s 2—3 % humusu a humózne — viac ako 3 % humusu. Pôda v záhrade má mať najmenej 3 % humusu.
Priestor medzi jednotlivými pevnými časticami pôdy vypĺňa voda a vzduch. Vo vode bývajú rôzne rozpustené látky, takže vlastne nejde o čistú vodu, ale o pôdny roztok. Mierne prevlhčená pôda obsahuje asi 5—10 % tohto pôdneho roztoku. Pôdny vzduch mievа menší obsah kyslíka a väčší obsah oxidu uhličitého ako vzduch v ovzduší. Je to preto, že korene rastlín dýchajú, spotrebúvajú časť kyslíka a vydychujú oxid uhličitý.
ŠTRUKTÚRA PÔDY Pre záhradkára je dôležitou vlastnosťou pôdy pôdna štruktúra. Štruktúru pôdy ovplyvňuje predovšetkým mechanické zloženie pôdy, obsah humusu v pôde, koreňová sústava rastlín, činnosť pôdnej živeny, množstvo vodných zrážok a vsakovanie a vzlínanie vody. Voda do pôdy vsakuje pórmi. Vedľa pórov sú v pôde jemnejšie otvory, vlásočnice neboli kapiláry, ktorými voda vzlína zo spodných vrstiev k povrchu pôdy.
Najpriaznivejšia pre rastliny je štruktúra drobivá. Pri tejto štruktúre sú jednotlivé častice pôdy zlepené do drobkov o priemere 1—10 mm. Drobky sa v styčných bodoch navzájom dotýkajú, a tak vzniká hubovitá stavba pôdy s veľkými vzdušnými pórmi medzi drobkami a s krátkymi vlásočnicami vo vnútri drobkov. Navzájom súvisiace vzdušné póry umožňujú ľahké vsakovanie zrážkovej vody aj prenikanie koreňov rastlín. Na styčných plochách drobkov na seba nadväzujú vlásočnice, takže voda zo spodných vrstiev môže nimi vzlínať a dobre zásobovať rastliny. K vytvoreniu trvalej drobivej štruktúry napomáha zásobovanie pôdy humusom. Vytvorená drobivá štruktúra sa udržuje zatienením pôdy rastlinami alebo mulčovaním.
Štruktúra zliata je pre rastliny menej priaznivá. K vytváraniu zliatej štruktúry bývajú najnáchylnejšie ťažšie pôdy s veľkým podielom ílovitých častíc. V pôde sú častice tesne pri sebe, pôda je takmer nepriepustná pre vodu aj pre korene. So zliatou štruktúrou sa najčastejšie stretneme po väčších dažďoch alebo po zlom zavlažovaní silným prúdom vody, keď kvapky vody rozbíjajú drobivú štruktúru, pôda sa rozbahní. Po vyschnutí sa vytvorí pôdna kôra, ktorú je nutné rozrušiť kyprením.
Štruktúra prašná je pre rastliny ešte menej vhodná, pretože korene rastlín v nej nie sú dobre upevnené. Jednotlivé častice pôdy nie sú stmelené do drobkov, pôda je sypká, je v nej veľa pórov. Voda rýchlo vsakuje do spodných vrstiev pôdy a splavuje živiny do spodiny. Rastliny trpia nedostatkom vody aj živín.
Štruktúra pôdy nie je vlastnosť stála a možno ju ovplyvňovať. Aby sme získali žiaducu drobivú štruktúru, musíme pravidelne dodávať humus do všetkých pôd, najmä však do príliš ľahkých piesčitých pôd s prašnou štruktúrou a do ťažkých ílovitých pôd so zliatou štruktúrou. Do ľahkých pôd sa majú pravidelne pridávať látky stmeľujúce pôdu, ako je rašelina, repná šáma, bahno a pod., do ťažkých pôd sa naopak pridávajú látky odľahčujúce pôdu, najmä hrubý piesok, popol, ale aj rašelina, ktorá je neoceniteľným zlepšovačom pôdy. Hnojenie organickými hnojivami, najmä kompostom, je nevyhnutné pre všetky pôdy.
Pôdna sorpcia a pH pôdy: ako upraviť reakciu pre rôzne rastliny
PÔDNA SORPCIA Ďalšou významnou vlastnosťou pôdy, ktorú môžeme ovplyvniť, je pôdna sorpcia. Je to schopnosť zadržiavať, viazať a vymieňať živiny dôležité pre rastliny. Živiny môžu byť viazané fyzikálne, chemicky alebo biologicky.
Fyzikálna sorpcia je dej, pri ktorom sa na povrchovej vrstve tuhých pôdnych častíc zhlukovajú molekuly, atómy alebo ióny z okolitého kvapalného alebo plynného prostredia, je podmienená prítomnosťou pôdnych koloidov.
Chemická sorpcia vzniká tak, že zložky pôdy vytvárajú s použitými hnojivami zlúčeniny nerozpustné vo vode, takže nemôžu byť vodou vyplavené. Základným činiteľom je pritom sorpčný komplex, skladajúci sa zo zložky aktívnej a pasívnej; pasívne sú tu najmä katióny Ca, Mg, K, Na, NH₄, Mn, H, a iné. Pôdам, ktoré majú v sorpčnom komplexe veľké množstvo katiónov vápnika, horčíka a draslíka, sa hovorí pôdy sorpčne nasýtené. Ak prevláda kationt vodíka, sú sorpčne nenasýtené.
Biologická sorpcia je viazanie rastlinných živín v organickej hmote, odkiaľ sú pri rozklade uvoľňované.
Najväčšiu sorpciu majú dobré humózne pôdy s drobivou štruktúrou, ktoré sú najlepšie schopné uchovávať živiny vo forme prijateľnej pre rastliny. V piesočnatých pôdach je sorpcia malá a živiny bývajú vyplavované do vrstiev pre rastliny už neprístupných. V ílovitých pôdach je pohyb živín obmedzený a stav pôdy nie je priaznivý pre prijímanie živín koreňmi.
PÔDNA REAKCIA Pôda (jej chemická reakcia) môže byť kyslá, neutrálna alebo alkalická — zásaditá. Reakciu pôdy označujeme pH; najkyselejšia pôda je pri pH 4 a menej, neutrálna pri pH 6,5—7,4 a najalkaličnejšia pri pH 7,5 a viac. Ani táto vlastnosť nie je stála. Pôdnu reakciu môžeme ovplyvniť predovšetkým hnojením organickými aj priemyselnými hnojivami; ďalej na ňu majú vplyv zrážky, splodiny rozkladu organickej časti pôdy a pod. Pôdna reakcia v záhrade sa pohybuje od pH 4 do pH 8. Pri pH nižšom ako 4 (napr. v rašeliniskách) sú v pôde obsiahnuté látky škodlivé rastlinám, rovnako ako pri pH vyššom ako 8. Rôzne druhy rastlín majú na pôdnu reakciu rôzne požiadavky a je správne im ju upravovať. (Kyslejšie pôdy vyhovujú napr. ríbezliam, egreši, jabloni, naopak alkalickejšiu reakciu vyžadujú kôstkoviny — marhule, broskyne, čerešne, slivky). Celkovo sa však dá povedať, že väčšina záhradných rastlín vyžaduje neutrálnu až slabo kyslú pôdnu reakciu, t. j. pH 6,4—7,2.
Pôdnu reakciu si môžeme nechať presne stanoviť, ak pošleme vzorku pôdy na rozbor. Môžeme si ju tiež orientačne zistiť tak, že suchú hrudu polejeme octom (alkalická pôda šumí), alebo vylouhujeme vzorku pôdy destilovanou vodou a pomocou lakmusového papierika zistíme reakciu (pri kyslej reakcii papierik sčervenie, pri zásaditej smodrie). V prírode môžeme posúdiť pôdnu reakciu podľa výskytu niektorých charakteristických rastlín. Napríklad na kyslých pôdach rastie ostrica, brusnica, rumančok, skorocel a pod., na neutrálnych pôdach sa vyskytuje ovsík; o alkalickej reakcii pôdy svedčí harmanček, ďatelina plazivá (biela) a horčica.
Pôdnu kyslosť upravujeme vápnením, pričom dodávame do pôdy jednu zo základných rastlinných živín — vápnik. Alkalitu upravujeme kyslými hnojivami — superfosfátom, síranmi a iné. Rôzne druhy pôd majú taktiež rôznu schopnosť udržiavať stálu pôdnu reakciu. Dá sa povedať, že väčšina pôd má sklon k postupnému okysľovaniu. Piesočnaté pôdy v porovnaní s ílovitými pôdami stálu reakciu udržiavajú ťažko, a preto sa musia kyslé piesočnaté pôdy vápniť menšími dávkami a častejšie, kým ťažšie pôdy znesú dávky vyššie.
Druhy pôd a ako na každom pozemku vypestovať krásnu záhradu
PÔDNE DRUHY Pôdny druh je dôležitým ukazovateľom kvality pôdy a jej úrodnosti. Je potrebné vedieť, najmä pri zakladaní novej záhrady, o aký druh pôdy ide a či nie je potrebná nejaká zásadná úprava.
Piesočnaté pôdy majú veľkú prevahu častíc piesku a malý podiel humusu, ktorý sa v nich rýchlo spaľuje. V praxi sa im hovorí ľahké pôdy. Tieto pôdy sú dobre prevzdušené a priepustné pre vodu. To však nie je príliš výhodná vlastnosť, pretože je potrebné často zavlažovať. Musia sa do nich zapracovávať organické hnojivá ako hlavný zdroj živín, hoci aj tie sa čoskoro rozložia a živiny sa splavujú do spodiny. Okrem kompostu do nich veľa pridávame rašelinu, z priemyselných hnojív používame hlavne rýchlo pôsobiace (dusičnany) v častejších menších dávkach.
Humózne piesky sú lepšie. Sú dobre prevzdušené, výhrevné a dajú sa ľahko obrábať. Po daždi rýchlo vysychajú, nevytvára sa na nich pôdna kôra. Priemyselnými hnojivami je dobré hnojit častejšie v menších dávkach. Osvedčuje sa pridávať rašelinu a maštaľný hnoj, aj vo forme podstielky. Patria k najlepším pôdam pre záhradu, pretože zadržiavajú vodu a dobre viažu minerálne živiny.
Ílovité pôdy majú veľkú prevahu ílovitých častíc. Majú veľkú súdržnosť, sú lepivé a ťažko sa obrábajú. V praxi sa im hovorí ťažké pôdy. Pri obrábaní tvoria veľké hrudy a povrch pôdy sa ľahko pokrýva kôrou. Za veľkého sucha sa v nich tvoria trhliny, za dlhších dažďov sa rozbahnievajú. Dobre však viažu živiny. Je potrebné ich vydatne hnojit maštaľným hnojom.
Hlinité pôdy sú prechodom medzi piesočnatými a ílovitými pôdami. Obsahujú prachové častice, dostatok humusu a vápna, vytvárajú vhodnú drobkovitú štruktúru a sú ľahko obrábateľné. Nazývajú sa stredné pôdy. Sú to pôdy vhodné pre všetky záhradnícke účely.
Slienité pôdy sa vyznačujú množstvom vápna v pôde. Majú podobné vlastnosti ako hlinité pôdy a bývajú úrodnejšie.
Okrem týchto základných druhov sa stretávame často s prechodnými druhmi, v ktorých prevažujú viac tie alebo oné vlastnosti.
Záhradkári často obrábajú aj také pôdy, ktoré sa v bežnej poľnohospodárskej praxi na intenzívne pestovanie nevyužívajú. Býva to kamenité svahy, smetištia, pasienky a pod. Na každej pôde sa dá pri väčšej alebo menšej námahe vytvoriť pekná záhrada.
Kamenité pôdy bývajú zvyčajne na svahoch a majú nepatrný podiel humusu, pretože je splavovaný. Založenie záhrady na takejto pôde dá pomerne veľkú námahu. Najskôr je potrebné celkovo upraviť terén, odstrániť najväčšie balvany a vytvoriť terasy. Na vzniknuté plochy je potrebné naviezť dobrú zem. Záhradky na svahoch bývajú veľmi pekné a dá sa na nich pestovať všetko možné, zvlášť ak ide o južný svah.
Bývalé skládky, smetištia a rumiská je najlepšie upraviť ťažkými strojmi. Odstrániť vrstvu skládky a naviezť ornicu (aspoň 10—30 cm vrstvu), získanú zo skrývky pri výstavbe sídlísk a pod. Tento spôsob však vyžaduje veľké finančné náklady, a preto sa väčšinou záhradkári snažia skultivovať pozemok ručne. Je to namáhavé a nezvládne sa všetko za sezónu. Najskôr je nutné vybrať a odstrániť veľké predmety a pozemok časť po časti zrigolovať (do hĺbky prekopať) a dodávať do pôdy humus organickým hnojením — maštaľným hnojom, kompostom, vysievaním rastlín na zelené hnojenie, rašelinou aj dobrou záhradnou zeminou.
Niekedy bývajú záhradkárom pridelené pozemky zamokrené. Tie je nutné odvodnit, a to drenážnymi rúrkami zakopaných asi 80 cm do zeme, alebo povrchovo, kedy sa voda zvedie do stružky, ktorá sa dá potom vhodne esteticky využiť odvodom do malého jazierka.
Pôdna únava, vyčerpaná pôda a ako obnoviť silu záhonov
KVALITA PÔDY Pri čítaní odbornej literatúry sa často stretávame s termínmi ako pôdna únava, oddýchnutá alebo vyčerpaná pôda, pôda v starej sile.
Pôdna únava je jav, s ktorým sa často stretávame v záhradách, kde sa nedodržiava striedanie jednotlivých druhov rastlín. Prejavuje sa zvyčajne vtedy, keď sa na to isté miesto, na ten istý záhon vysádzajú alebo vysievajú stále rovnaké plodiny. Spôsobuje ju jednak to, že každá plodina čerpá z pôdy niektoré živiny vo väčšej miere, a tak po niekoľkoročnom pestovaní na tom istom mieste dochádza k nedostatku týchto živín, a jednak to, že určité plodiny bývajú napádané určitými škodcami, ktorí sa pri opakovanom pestovaní nebezpečne premnožia (napr. drôtovce pri koreňovej zelenine). U ovocných stromov sa pôdna únava prejavuje stále sa znižujúcimi výnosmi. Pôdnu únavu spôsobujú aj iné vplyvy, ktoré doteraz nie sú presne vedecky zistené a overené. Aby sme v záhrade predišli pôdnej únave, je vhodné rozdeliť ju na časť kvetinársku, zelinárenú a časť na bobuľoviny, peckoviny a jadroviny. Bobuľoviny a zeleniny môžeme striedať po odstránených peckovi nách, tzn., že keď už stromy dožívajú, nevysádzame ihneď opäť peckoviny, ale využijeme túto plochu po niekoľko rokov pre zeleninu alebo bobuľoviny. Ostatné rastliny, najmä jadroviny, pravidelne hnojíme a všímame si, či nevykazujú nedostatok živín. Ovocné stromy tiež občas prihnojíme stopovými prvkami, zvlášť bórom.
Niekedy je vhodné nechať pôdu oddýchnuť. Napríklad záhon určený pre jahody po nejakom čase po zbere vyčistíme, osejeme plodinou na zelené hnojenie, ktorú za zelena zaorieme; po dôkladnom jesennom pohnojení opäť hlboko zaorieme a na jar môžeme do oddýchnutej pôdy opäť sadiť jahody s nádejou na dobré výsledky.
Vyčerpaná pôda, to je pôda, ktorá nie je pravidelne hnojená. Živiny z nej boli čiastočne odčerpané rastlinami a čiastočne splavené do spodných vrstiev. Takúto pôdu je potrebné dôkladne pohnojit organickými hnojivami a podľa potrieb pestovaných rastlín dodať aj živiny minerálne.
Pôdou v starej sile rozumieme pôdu, ktorá bola v minulom roku dobre pohnojená maštaľným hnojom.
Spracovanie pôdy: rytie, rigolование, kyprenie a uhrabávanie
MECHANICKÉ ZÁSAHY PRE ZLEPŠENIE PÔDY Spracovanie pôdy má udržať pôdu v dobrom stave a tento stav pomaly zlepšovať. Chceme ním rastlinám poskytnúť najvhodnejšie podmienky pre rast a vývoj, aby sme dosiahli kvalitné pestovateľské výsledky. Aby však mechanické zásahy priniesli želaný výsledok, musia byť jednotlivé práce vykonané včas a vhodným náradím. Rozlišujeme základné spracovanie pôdy (rytie, rigolovanie, prehlbovanie) a povrchové (kyprenie, uhrabávanie).
Rytím sa pôda obracia, čiastočne mieša a drobi. Pri jesennom rytí necháváme pôdu v hrubej brázde cez zimu. Pri jarnom a letnom rytí hrudy rozsekávame, vyberáme oddenkaté buriny a pozemok povrchovo spracujeme.
Prehlbovanie pôdy používame hlavne na plytkých pôdach, kde je len slabá vrstva ornice. Pôdu prehlbujeme pri rytí tak, že pri obrácaní skývy vždy pridáme slabú vrstvu spodiny a premiešame ju s ornicou.
Rigolovanie je hlboké prekypenie pôdy do hĺbky 60—100 cm. Rigolujeme rýľom, krompáčom a lopatami. Pri rigolovaní sa vynáša na povrch mŕtva pôda zo spodiny. Je potrebné ju obohatiť o humus pridaním hnoja alebo kompostu, a tak ju oživiť. Tento zákrok má najväčší význam pri príprave pozemku na výsadbu viniča.
Kypenie je plytké obrábanie pôdy. Pôdu prevzdušňujeme, ale neobraciame. Rozrušujeme pôdny škraloup. Ničíme tým klíčiace buriny a vyťahujeme z pôdy oddenkaté buriny (pýr). Častým kyprením zabraňujeme stratám pôdnej vlahy výparom. Do nakypenej pôdy tiež lepšie vsakuje zrážková a závlahová voda. Na kypenie používame rôzne kypriče a motyčky.
Uhrabávaním rovnáme pôdny povrch a vyberáme oddenkaté buriny drevenými alebo železnými hrabľami.
Živiny a stopové prvky: čo rastliny naozaj potrebujú k životu
Živiny
Rastlina potrebuje pre svoj normálny rast a vývin desať základných prvkov, ktoré nazývame biogénne — nevyhnutné k životu. Sú to kyslík (O), vodík (H), uhlík (C), dusík (N), fosfor (P), draslík (K), vápnik (Ca), horčík (Mg), síra (S) a železo (Fe). Keby vo výžive rastlín niektorý z týchto prvkov chýbal, rastlina by žila len dovtedy, kým by jej stačili zásobné látky. Po ich vyčerpaní by zahynula.
Okrem týchto základných prvkov sa v rastline nachádzajú ešte iné prvky, avšak iba v nepatrných množstvách, v stopách, a preto sa nazývajú aj stopové prvky. Sú to bór (B), sodík (Na), kremík (Si), zinok (Zn), meď (Cu).
Rastliny prijímajú živiny buď zo vzduchu (uhlík, kyslík), alebo, a to podstatnú časť, z pôdy (dusík, fosfor, draslík, vápnik, horčík a i.). Pritom rastliny neprijímajú prvky v čistej forme, ale v rôznych chemických zlúčeninách. Napríklad fosfor prijímajú vo forme kyseliny fosforečnej, dusík vo forme čpavku alebo kyseliny dusičnej a pod.
Všetky živiny majú byť v rovnováhe; ich využitie rastlinou sa riadi Liebigovým zákonom minima, ktorý hovorí: „Ak sa v pôde vyskytuje jeden zo základných biogénnych prvkov (N, P, K, Ca) v nedostatočnom množstve, môže rastlina využiť aj ostatné tri živiny len v obmedzenej miere, aj keď ich je v pôde dostatok“. Príklad: Rastlina má v pôde k dispozícii množstvo draslíka, dostačujúce na získanie iba 1 kg zeleniny. Aj keď bude pôda dostatočne zásobená dusíkom, fosforom a vápnikom, výnos sa nezvýši, kým do pôdy nepridáme viac draslíka.
VÝZNAM JEDNOTLIVÝCH PRVKOV PRE RASTLINY
Kyslík, uhlík a vodík Sú to základné stavebné kamene rastliny. Kyslík a uhlík si rastliny berú zo vzduchu. Pestovateľ to prakticky nemôže ovplyvniť, snáď len tým, keď dbá, aby rastliny neboli zaprášené a aby pokiaľ možno žili v čistom ovzduší. Vodík rastlina získava rozkladom vody pri fotosyntéze.
Dusík Je to jeden z najdôležitejších prvkov pre výživu rastlín. Rastliny ho prijímajú vo forme čpavku alebo kyseliny dusičnej, iba bôbovité rastliny sú schopné prostredníctvom hľuzových baktérií využívať dusík v čistej forme zo vzduchu. Rastliny
