Životné prostredie pre rastliny: čo každá záhradná rastlina potrebuje

Zistite, aké podmienky potrebujú rastliny na prosperovanie. Svetlo, teplo, vlaha, vzduch a správna pôda — komplexný sprievodca životným prostredím pre rastliny v záhrade.

ŽIVOTNÉ PROSTREDIE PRE RASTLINY

Rastliny sú prapôvodnými obyvateľmi našej planéty, sú to prvé živé organizmy, ktoré sa objavili na Zemi. Až potom sa začali objavovať zástupcovia živočíšnej ríše. Je to preto, že iba rastliny dokážu prijímať živiny vo forme minerálnych látok a meniť ich na organické zlúčeniny vhodné na výživu všetkých živočíchov. Z tohto hľadiska sme aj my, ľudia, predstavitelia najvyššieho stupňa vývoja v živočíšnej ríši, v podstate odkázaní na rastliny ako na zdroj všetkej výživy.

BUNKA Základnou stavebnou jednotkou rastlinného tela sú bunky rôzneho tvaru a veľkosti. Vnútro bunky sa skladá zo živej časti (protoplazmy) a z neživých častí. V protoplazme rozlišujeme štyri zložky s rôznymi funkciami: bunkové jadro, bunkovú plazmu, plastidy a mitochondrie. Bunkové jadro sa skladá zo zložitých bielkovín a riadi životné procesy v bunke, a tým aj v celej rastline. Bunková plazma (cytoplazma) je polotekutá hmota zložená prevažne z bielkovín. Povrchová vrstvička cytoplazmy je polopriepustná. V cytoplazme je uložené jadro, plastidy aj mitochondrie. Vnútro mladých buniek je cytoplazmou úplne vyplnené. Ako bunka rastie, vznikajú v cytoplazme dutinky zvané vakuoly, vyplnené bunkovou šťavou. Pre záhradkára je zaujímavá práve funkcia vakuol, pretože bunková šťava obsahuje rôzne kyseliny (jablčnú, vínnu, octovú a i.), trieslo­viny, pektíny či minerálne soli. Pomer týchto látok určuje chuťové vlastnosti ovocia. Červené, fialové a modré sfarbenie šťavy spôsobujú farbivá antokyány — napríklad v plodoch čučoriedok, v buľve červenej repy alebo v kvetoch modrých sirôtok.

Plastidy sú drobné živé telieska uložené v cytoplazme, ktoré sa líšia farbou a funkciou. Bezfarebné plastidy sú najmä v zásobných orgánoch — koreňoch, hľuzách, semenách. Ukladá sa v nich hlavne zásobný škrob. Zelené plastidy (chloroplasty) obsahujú zelené farbivo chlorofyl, vďaka ktorému rastliny dokážu zachytávať slnečnú energiu a využívať ju pri asimilácii. Chlorofyl sa tvorí iba na svetle. Tieto plastidy obsahujú aj oranžové karotény a žlté xantofyly, ktoré sú však prekryté zeleným chlorofylom. Vyniknú až na jeseň, keď sa chlorofyl rozkladá. Preto listy na jeseň žltnú a červenajú. Farebné plastidy obsahujú červené farbivo karotén a žlté až hnedé farbivo xantofyl. Tie spôsobujú sfarbenie plodov, korunných lupienkov a niektorých koreňov (napríklad šípka, rajčiaka, papriky, koreňa mrkvy či žltých a červených kvetov).

Jeden druh plastidov môže prechádzať do iného. Napríklad zelené plastidy v plode rajčiaka sa pri dozrievaní zmenia na červené, bezfarebné plastidy v zemiakovej hľuze sa zmenia na zelené, keď je hľuza alebo jej časť vystavená svetlu, a zelené plastidy v nadzemných častiach (puky čakanky, výhonky špargle, listy póru) sa po zakrytí pred svetlom zmenia na bezfarebné — tento jav sa využíva pri vybieľovaní týchto lahôdkových zelenín.

Bunková blana určuje tvar a veľkosť bunky a oddeľuje ju od vonkajšieho prostredia alebo od susedných buniek. V blanách sú kanáliky, ktorými roztoky prechádzajú z bunky do bunky. Do starších bunkových blán sa ukladá drevovina a blany drevnatejú (napríklad v drevnatejúcich letorastoch), alebo korkovina a blany korkovatejú. Často sa do nich ukladajú minerálne látky, ktorými sa blana spevňuje (napríklad oxid kremičitý u ostríc a prasličiek). U buniek koreňovej špičky bunková blana slizovatie a umožňuje prenikanie koreňovej špičky medzi tvrdé zrnká pôdy.

Bunky sa množia delením, a tým rastlina rastie. Na začiatku delenia sa rozpustí blana obaľujúca jadro bunky a chromatínové zrná v ňom sa spoja do dlhého vlákna, ktoré sa v ďalšej fáze delenia rozpadne na chromozómy. Počet chromozómov je pre určitý druh rastlín vždy rovnaký, napríklad mrkva má 18, hrach 14. Každý chromozóm sa potom rozštiepi na dva chromozómy rovnakého tvaru, ale polovičnej hrúbky. Rozštiepené chromozómy sa presunú k obom pólom bunky, kde sa rozplynú a vytvoria sa z nich jadierka. Uprostred bunky vznikne priehradka, ktorá bunku rozdelí na dve dcérske bunky, a tie dorastú do normálnej veľkosti.

Pohlavné bunky v peľniciach (peľové zrná) a v semenníkoch (vajíčka) majú polovičný počet chromozómov, pretože pri ich tvorbe sa počet chromozómov znižuje (redukuje) na polovicu. Hovorí sa tomu redukčné delenie. Vaječná bunka a peľové zrno majú teda polovičný, takzvaný haploidný počet chromozómov. Pri oplodnení jadrá oboch pohlavných buniek splývajú, takže oplodnená vaječná bunka a z nej vyrastený jedinec majú normálny (diploidný) počet chromozómov. Napríklad jabloň má 2 × 17 = 34 chromozómov. U záhradných rastlín sa však stretávame aj s odlišným počtom — napríklad niektoré odrody jabloní majú 3 × 17 = 51 chromozómov (takzvaný triploidný počet). Vyskytujú sa aj rastliny s viacnásobným počtom chromozómov (polyploidné). Také rastliny sa od normálnych líšia tvarom, veľkosťou, farbou kvetov alebo plodov, niekedy dosahujú až obrí vzrast. Tento jav sa využíva pri šľachtení.

Bunky rovnakého tvaru a funkcie tvoria pletivá — napríklad krycie (chránia pred vonkajšími vplyvmi), delivé (tvorba nových buniek), zásobné (ukladajú sa v nich zásobné látky), vodivé (rozvádzajú roztoky živín) či hojivé (zacelia rany vzniknuté poranením rastliny). Každé pletivo má svoje poslanie a význam.

ORGÁNY RASTLÍN Pletivá v určitých zostavách tvoria jednotlivé orgány rastlín. Základné orgány sú vegetatívne (koreň, stonka, list) a generatívne (kvet, semeno, plod). Každý orgán má určitú funkciu. Uvádzame stručne niektoré funkcie rôznych orgánov, zaujímavé z pohľadu záhradkára.

Stonka je nadzemná časť rastliny, ktorá nesie listy aj kvety. Dorastá na vrchole a rozvádza živiny. Stonky sú bylinné alebo drevnaté. Bylinné stonky nazývame byle, ak nesú listy aj kvety (napríklad slnečnica), stvoly, ak nesú iba kvety (napríklad tulipán, hyacint), a steblá, ak sú duté a prerušované kolienkami (trávy). Drevnaté stonky majú stromy a kríky (kmeň a konáre).

Puky sú zárodky stoniek a líšia sa budúcou funkciou: drevné puky (očká) sú úzke, zašpicatené a vyrastajú z nich nové vetvičky; listové puky sú tupšie a vyrastajú z nich listy; kvetné puky (púčiky) sú oblé so zárodkami tyčiniek, piestikov a kvetných obalov. Spiacimi pukmi nazývame očká uchované pod kôrou. Vyrašia, keď sa poruší fyziologická rovnováha stromu — stáva sa to pri zlomení silnejších konárov, pri silnom zmladení, pri zmrznutí koruny počas veľkých mrazov a podobne. Bujným výhonom z týchto očiek sa hovorí „vlky“.

List sa zvyčajne skladá z čepele, stopky a listovej pošvy. Na priereze čepele je vidieť niekoľko vrstiev pletív. Najvrchnejšou vrstvou listu je pokožka, ktorá má na rube listu jemné otvory usmerňujúce unikanie vody z rastliny výparom. Keď má rastlina nedostatok vody, prieduchy sa samočinne zatvárajú a výpar tak obmedzujú. Pri nadbytku vody sú prieduchy stále otvorené, aby sa rastlina mohla prebytočnej vody zbaviť. Prieduchov býva veľké množstvo — napríklad na 1 mm² listu jablone ich je asi 250. Výdaj vody rastlinou sa nazýva transpirácia. Listy a zelené časti stonky neustále odparujú vodu do okolia, najviac pary však uniká prieduchmi.

Veľmi významnou funkciou pre život rastliny je fotosyntéza (fotosyntetická asimilácia). Prebieha iba v zelených častiach rastlín, pretože chlorofyl je nevyhnutný na tvorbu organických zlúčenín; tie vznikajú zložitým reťazcom reakcií z oxidu uhličitého a vody za spolupôsobenia slnečnej energie. Do vzduchu uniká z listov prieduchmi rovnaké množstvo kyslíka (uvoľneného z vody), aké bolo zo vzduchu prijaté oxidu uhličitého, čím sa vo vzduchu obnovuje rovnováha. Tým sa zlepšuje aj ovzdušie pre človeka. Preto hovoríme, že stromy sú pľúcami mesta — odoberajú vzduchu oxid uhličitý a obohacujú ho o kyslík.

Rastlina však kyslík aj spotrebúva — pri dýchaní (disimilácii). Kyslík potrebný na dýchanie vniká do rastliny prieduchmi aj pokožkou. V nadzemných orgánoch býva kyslíka obvykle dostatok. Jeho nedostatkom trpievajú korene v rozbahnenej pôde (napríklad korene kvetov v kvetináčoch, keď ich stále prelievame, a tým vodou vytlačíme z pôdy vzduch, nemôžu dýchať a rastlina hynie).

Dýchanie je okysličovací proces, pri ktorom sa zložité organické látky rozpadajú a uvoľňuje sa energia potrebná na životné prejavy rastliny. Fotosyntézou vytvorené asimiláty však prevažujú, takže aj pri stratách predýchaním sa u rastlín prejavuje prírastok. Rastlina spotrebuje dýchaním len asi ¹⁄₈ až ¹⁄₅ vytvorených asimilátov. K stratám dýchaním dochádza v sklade, kde sa snažíme dýchanie obmedziť zníženou teplotou.

Do listov sú z koreňov privádzané aj minerálne živiny, ktoré sa v listoch menia na organické látky. Dostatočne zdravé olistenie je teda u ovocného stromu prvým predpokladom dobrej úrody a u kvetov podmienkou krásneho kvitnutia.

Koreň je popri liste hlavným orgánom na prijímanie živín. Funkciou koreňov je upevňovať rastlinu v pôde a prijímať z nej vodu a živné roztoky. Koreň nie je len pasívnym orgánom — vytvárajú sa v ňom aj niektoré organické látky, napríklad bielkoviny.

Pre výživu rastlín sú najdôležitejšie najjemnejšie korienky dlhé niekoľko milimetrov, takzvané koreňové vlásenie. Rastú a obnovujú sa veľmi rýchlo a ich schopnosť prijímať živiny z pôdy trvá zvyčajne len niekoľko hodín. Potom zostarnú a slúžia už len na prijímanie vody. Býva ich obrovské množstvo — napríklad jednoročný semenáč jablone má až 17 miliónov vláskových korienkov s celkovou dĺžkou takmer 3 km. Tieto najjemnejšie korienky rastú aj pri pomerne nízkych teplotách (blízkych 0 °C) — okrem teplomilnejších druhov, ako je broskyňa alebo magnólia. Preto sa aj odporúča sadiť stromčeky väčšinou na jeseň; do jari sa na nich vytvorí množstvo korienkov, ktoré na jar ihneď začínajú prijímať živiny a vodu z pôdy. Pri jarnej výsadbe, najmä oneskorenej, sa stromček vysiľuje tým, že spočiatku čerpá živiny a vodu iba z vlastných zásob. Zásobárňou látok sú opäť korene, do ktorých si strom ukladá na zimu látky vytvorené počas vegetačného obdobia. Na jar sa tieto látky uvoľňujú a prúdia do rašiacich pukov. Dobrý stav a funkcia koreňov sú teda druhým predpokladom dobrej úrody.

Kvet je veľmi skrátená stonka, ktorej listy sú premenené na rozmnožovacie orgány. Zvyčajne sa skladá z hlavných častí, teda tyčiniek a piestikov, a z vedľajších častí — kvetných obalov, ktoré chránia mladý kvet a lákajú opeľovače, a tak pomáhajú opeleniu.

Kvetné obaly sú buď z jedného druhu lístkov — potom sa nazývajú okvetie (napríklad u tulipána, ľalie, konvalinky, snežienky), alebo sa skladajú z vonkajšieho zeleného kalicha a vnútornej koruny z pestro sfarbených korunných lupienkov (napríklad mak, čerešňa, rajčiak, ruža).

Tyčinka sa skladá z nitky a dvoch peľových vačkov obsahujúcich peľové zrná — samčie bunky.

Piestik sa skladá zo semenníka (obsahujúceho vajíčka — samičie bunky), čnelky a blizny.

Ak majú kvety obe hlavné časti, teda tyčinky aj piestik, nazývajú sa obojaké (obojpohlavné) — napríklad u jablone či tulipána. Ak majú kvety iba tyčinky, nazývajú sa peľnicové (samčie), ak iba piestik, nazývajú sa piestikové (samičie). U jednodomých rastlín (napríklad lieska, uhorka, smrek, kukurica) sú na jednej rastline kvety peľnicové aj piestikové. U dvojdomých rastlín (chmeľ, tis, vŕba) sú na jednej rastline iba kvety peľnicové a na inej zase piestikové.

Opelenie a oplodnenie kvetu i vývin semena je zložitý pochod. Opelením rozumieme prenesenie peľu na bliznu kvetu. Peľové zrno, ktoré uľpelo na blizne, prerastie čnelkou do semenníka a spojí sa s vajíčkom do jednej bunky, z ktorej sa vytvorí semeno. Spojenie jadra peľu s jadrom vaječnej bunky sa nazýva oplodnenie. Zaistiť podmienky pre dobré opelenie je teda tretím predpokladom dobrej úrody.

Tým, že rastlina prijíma potravu zo svojho okolia, jej hmoty pribúda — rastlina rastie, a to nielen v celkových rozmeroch, ale rastú aj jej jednotlivé orgány, ktoré sa súčasne menia tvarovo i chemicky, teda rastlina sa vyvíja. Počas svojho individuálneho života mení svoju látkovú premenu (metabolizmus), rozvíja nové funkcie, tvorí nové listy, neskôr kvety, plody a semená. Zo semien vyklíčia nové rastliny, ktoré rastú a vyvíjajú sa až k tvorbe semien. Dôsledkom látkovej premeny je teda nielen rast a vývoj jedinca, ale aj tvorba zárodkov nových jedincov toho istého druhu, teda rozmnožovanie. Tak sa životný cyklus nepretržite opakuje a život druhu trvá ďalej aj po smrti jedinca.

Čo rastlina potrebuje k životu

Každá rastlina potrebuje pre svoj zdarný vývoj určité prostredie. To je v podstate podmienené podnebím, nadmorskou výškou a polohou.

PODNEBIE Slovensko nemá výrazne prímorské ani výrazne vnútrozemské podnebie. Striedajú sa roky s podnebím prímorským, keď počas roka nedochádza k veľkým teplotným rozdielom a zima aj leto sú mierne s väčším množstvom zrážok, a roky s podnebím vnútrozemským, keď býva zrážok málo a teplotné výkyvy medzi zimou a letom aj medzi dňom a nocou sú značné.

Na podnebie nemáme vplyv, môžeme len upravovať prostredie pre rastliny závlahou, ochranou proti mrazom, tienením, zadymovaním a podobne, čím sa dá do značnej miery zlepšiť takzvaná mikroklíma v sade, na záhone či v pareniskách.

Pre zdarný život rastlín sú všetky ročné obdobia rovnako významné. V zime môžu mať množstvo snehu alebo holomrazy, ľadová námraza či naopak náhle oteplenia priaznivý aj veľmi neblahý vplyv na ďalší život rastliny. Veľmi dôležitý je priebeh počasia na jar, keď je ideálne pomalé roztápanie snehu, aby snehová voda zasakovala do pôdy a neodtekala pri prudkom topení do vodných tokov. Jar má tiež výdatnými zrážkami upraviť správny vodný režim a umožniť dobrý vývin aj hlboko koreniacim rastlinám. Žiaduce je aj povlovné otepľovanie bez výrazného striedania denných a nočných teplôt, aby sa stromy a kríky predčasne neprebudili a neboli spálené novými mrazmi. Správny pomer medzi množstvom zrážok a teplotou určuje zdarný vývin rastlín v lete a dobré dozrievanie plodov. Na jeseň spôsobuje náhly a predčasný pokles teplôt pod bod mrazu, že dreviny dostatočne nevyzrejú v dreve a sú potom náchylnejšie na zmrznutie aj na napadnutie chorobami, a chúlostivejšie druhy zeleniny alebo kvetov mráz spáli.

POLOHA Poloha je takmer rozhodujúca pre spôsob využitia záhrady. Sklon pozemku (južný alebo severný svah) ovplyvňuje pôsobenie rôznych klimatických činiteľov, napríklad účinky vetra, teplotné zmeny či ožiarenie slnkom. Južné svahy sú najviac ožiarené slnkom, bývajú teplé a suché a rastliny na nich začínajú na jar najskôr vegetovať. Východné svahy bývajú takisto dobre osvetlené a väčšinou ešte suchšie než južné, pretože ich vysušujú východné vetry. Západné svahy bývajú tiež pomerne teplé, ale väčšinou vlhkejšie než južné. Najstudenšie sú severné svahy, kde pôda najneskôr rozmŕza a rastliny sa oneskorujú vo vegetácii. Niektorým rastlinám sa na týchto svahoch darí zle, pretože tam majú málo slnečného svitu.

Veľa záleží na tom, či je záhrada v chránenej alebo nechránenej polohe. Otvorené, veterné, nechránené polohy sú obvykle suché a rastliny bývajú často poškodzované vetrom. Najvhodnejšie sú polohy chránené od severu alebo zo strany prevládajúcich vetrov lesom či budovami. Uzavreté polohy a mrazové kotliny sú na pestovanie rastlín nevýhodné, pretože sa v nich drží hmla a studený vzduch a býva v nich slabé prúdenie vzduchu.

NADMORSKÁ VÝŠKA Má vplyv na teplotu, intenzitu slnečného žiarenia, vzdušnú vlhkosť a množstvo zrážok. Čím vyššia je nadmorská výška, tým nepriaznivejšie bývajú klimatické aj pôdne podmienky a tým kratšia je vegetačná doba. V podstate rozlišujeme nížinné, stredné a horské polohy (nížinné do 250 m nad morom, stredné od 250 do 450 m a horské od 450 do 600 m i viac).

Pretože pri zakladaní záhrady si obvykle nemôžeme vyberať pozemok, ktorý by bol ideálny polohou aj podnebím, musíme vychádzať z danej skutočnosti a prispôsobiť sa jej. Predovšetkým musíme zvoliť vhodné rastliny, pretože v rastlinnej ríši je celá škála rastlín s rôznymi požiadavkami — od vyslovene vlhkomilných až po suchomilné, od svetlomilných až po tieňomilné. Aj výberom vhodných odrôd môžeme dané podmienky využiť. Proti prevládajúcim vetrom zvolíme vhodné vetrolamy, či už stromové kulisové výsadby, alebo rôzne múriky, ktoré zároveň môžu plniť okrasnú funkciu alebo vizuálne rozdeliť priestor. Príliš vlhkú pôdu môžeme odvodniť, v príliš suchých polohách zase výdatne zalievať. Na príliš oslnených svahoch získame vhodnou výsadbou tieň. Mikroklímu zlepšujú vodné nádrže. Možností, ako ovplyvniť nepriaznivé podmienky, je veľa. Ak ich využijeme, môžeme mať aj v horších a menej vhodných polohách záhradu, v ktorej od jari do zimy niečo kvitne a plodí a ktorá bude prinášať plné náručie krásy aj úžitku.

PODNEBNÍ ČINITELIA Súhrn podnebných činiteľov vytvára vhodné alebo nevhodné podmienky pre život rastliny. Ide v podstate o svetlo (intenzita a dĺžka osvetlenia), teplotu, vlahu (množstvo a rozdelenie zrážok) a jej obsah v ovzduší.

Svetlo Rôzne druhy rastlín majú rôzne požiadavky na množstvo svetla. Podľa toho rozoznávame rastliny svetlomilné, polotieňové a tieňomilné. Svetlomilné vyžadujú stanovište na slnku, polotieňové potrebujú čiastočne zatienené stanovište alebo takzvaný túlavý tieň, tieňomilné dávajú prednosť zatienenému stanovišťu. Rôzne druhy rastlín potrebujú aj rozdielnu dĺžku denného osvetlenia, aby mohli nasadiť na kvet a plodiť. Podľa toho rozoznávame rastliny krátkeho dňa — napríklad uhorky či chryzantémy, ktoré potrebujú na tvorbu kvetu deň kratší než 12 hodín; rastliny stredného dňa — napríklad ruže, ktoré nie sú na dĺžku dňa príliš náročné a kvitnú v čase, keď dĺžka dňa býva okolo 12 hodín; a rastliny dlhého dňa — napríklad Chabaudove karafiáty či reďkovku, ktoré vykvitnú za dňa dlhšieho než 12 hodín.

Svetlo má veľký vplyv na rast, vývoj a plodnosť rastlín, pretože do značnej miery ovplyvňuje intenzitu látkovej premeny v rastlinách. Snahou pestovateľa má byť poskytnúť rastlinám dostatok svetla — napríklad sadiť ich do vhodných sponov, aby si navzájom netienili, a prerezávať koruny stromov, aby do nich mohlo svetlo a plody boli pekné.

Teplo Väčšina rastlín, ktoré u nás rastú, začína vegetovať pri 1—5 °C — to je tepelné minimum. Pri teplote nad 40 °C rastliny odumierajú, preto sa táto hranica nazýva tepelné maximum. Najvhodnejšia teplota (tepelné optimum) sa u väčšiny rastlín pohybuje v rozmedzí 20 až 30 °C. V našich pomeroch nebývajú časté škody spôsobené na rastlinách príliš vysokými teplotami. Oveľa škodlivejšie je pôsobenie mrazu, a hlavne striedanie vysokých a nízkych teplôt.

Pre naše záhrady sú nebezpečné najmä prvé jesenné mrazy a neskoré jarné mrazíky. Mrazy, ktoré prídu koncom septembra alebo začiatkom októbra, často zničia chúlostivejšie kvety a zeleninu, napríklad rajčiaky. Neskoré jarné mrazíky poškodzujú výsadby zeleniny a kvetov a v čase kvitnutia aj ovocné a okrasné dreviny. Pravidelným nebezpečenstvom sú takzvaní ľadoví muži (zmrznutí) v polovici mája. Až po nich možno bez obáv sadiť teplomilné rastliny (napríklad rajčiaky či papriky). Výkyvy teploty sú obzvlášť nebezpečné v predjarí, keď za slnečných dní teplota stúpa nad 10 °C a v noci sa zase silno ochladí. Odolnosť jednotlivých druhov rastlín proti nízkym teplotám vlastne určuje možnosť ich pestovania v daných podmienkach. Preto úspech pestovania každej záhradnej rastliny ovplyvňuje predovšetkým výber stanovišťa. Kde stanovište nezodpovedá požiadavkám rastliny, treba ju tam buď nepestovať, alebo stanovište nejako chrániť a zlepšiť v prospech požiadaviek rastliny. Rastliny chránime ochrannými stenami alebo krytmi z fólie či skla.

Teplo na jar prebúdza a na jeseň končí vegetáciu.

Vlaha Bez vody niet života, ani pre rastliny. Voda poskytuje rastlinám priamu výživu vo forme kyslíka a vodíka, okrem toho je rozpúšťadlom živín, ktoré rastlina prijíma koreňmi, a podmieňuje bunkové napätie v rastlinách, takzvaný turgor. Pri nedostatku vody sa bunkové napätie znižuje, pletivá mäknú a rastlina vädne.

Každá rastlina potrebuje na svoj život dostatočné a primerané množstvo vody od začiatku svojho vývoja až do dozretia plodov. Podľa nárokov na vodu rozoznávame rastliny vodné, vlhkomilné, rastliny so strednými nárokmi na vodu a rastliny suchomilné.

Vodné rastliny rastú priamo vo vode a koreni a v bahne na dne nádrží (napríklad lekno). Vlhkomilné rastliny potrebujú nielen hojnosť vody v pôde, ale aj vlhké ovzdušie, takže ich v našich podmienkach môžeme obvykle pestovať iba v skleníku, kde sa im dá upraviť vhodná mikroklíma. Väčšina rastlín rastúcich v našich krajoch patrí k rastlinám so strednými nárokmi na vodu. Na suchých a slnečných stanovištiach rastú rastliny suchomilné s dužinatými stonkami alebo listami, ktoré sú zásobárňou vody v suchých obdobiach (kaktusy, tučnolisté rastliny — skalnica a podobne).

Hlavným zdrojom vlahy sú zrážky, ktoré dopadajú na zem v rôznej podobe: dážď, sneh, inovať, rosa. Dážď je najdôležitejším a najvýdatnejším zdrojom vlahy vo vegetačnom období. Sneh vytvára v zime snehovú pokrývku, ktorá chráni rastliny pred mrazom, zjari pomaly roztápa a voda zasakuje do pôdy, kde je potom zdrojom takzvanej zimnej vlahy. Inovať sú drobné kryštáliky ľadu, ktoré sa tvoria zo vzdušnej vlhkosti na povrchu pôdy alebo rastlín pri ochladení pod 0 °C. Cez deň po oteplení topí a steká do pôdy. Inovať sa tvorí obvykle zrána za chladných jesenných a predjarných dní. Rosa je tiež významnou prírodnou závlahou, pretože v čase sucha ovlhčuje rastliny. Vzniká podobne ako inovať, teda zrážaním vodnej pary zo vzduchu vo forme malých kvapiek vody na povrchu v noci vychladnutých rastlín alebo pôdy.

Rozdelenie zrážok nie je rovnomerné — najviac zrážok pripadá na jeseň a jar. Aby sme teda rastlinám dodali vlahu v potrebnom množstve a v potrebnom čase, musíme ich zavlažovať.

Vzduch Je to zmes plynov (O, N, CO₂ a i.) a pár (vodná para). Pre rastliny je zdrojom kyslíka a oxidu uhličitého, pre organizmy schopné pútať vzdušný dusík aj zdrojom dusíka. Vzdušná vlhkosť ovplyvňuje transpiráciu (vyparovanie vody). Ak je vzduch príliš suchý, výpar sa nadmerne zvýši a rastlina trpí nedostatkom vody. Pri nadmernej vlhkosti vzduchu sa môžu rastliny zapariť a bývajú napádané hubovými chorobami. S nadmernou vlhkosťou vzduchu sa stretávame obvykle len pri pestovaní rastlín pod sklom alebo fóliou. Musíme preto pamätať na vetranie.

Nečisté ovzdušie je zhubné pre všetko živé — pre ľudí, zvieratá aj rastliny. Priemyselné závody zamorujú často celé široké okolie sadzami, popolčekom, dechtovými zlúčeninami, prachom či dymovými plynmi. Popolček, sadze a prach sa usadzujú na rastlinách, hlavne na listoch. Upchávajú prieduchy, pohlcujú slnečné žiarenie a bránia dôležitým funkciám listov. Nebezpečný je najmä oxid siričitý obsiahnutý v dymových plynoch, pretože rozkladá chlorofyl. To všetko nepriaznivo ovplyvňuje celkový rast a vývin rastlín.

Vzduch neustále prúdi a jeho mierne prúdenie — vánok — je pre rastliny priaznivé. Prudké prúdenie vzduchu, teda silný vietor, nárazový vietor či víchrica, je pre rastliny nepriaznivé: rastliny sa môžu vetrom priamo poškodiť, zlomiť alebo vyvrátiť. Okrem toho sa neúmerne zvyšuje výpar vody z rastlín aj z pôdy a znižuje sa asimilácia. V neposlednom rade má silný vietor vplyv aj na opeľovanie, pretože zabraňuje výletu včiel a spôsobuje vysychanie blizny. Proti silným vetrom prevládajúcim v jednom smere môžeme rastliny ochrániť vhodnou výsadbou kulisových rastlín alebo tým, že chúlostivejšie rastliny sadíme pod ochranu múrov. Ovocné stromy vysádzame tak, aby sa vietor neopieral do steny, ale prúdil pozdĺž nej.

Pôda

Každá pôda predstavuje živý organizmus, v ktorom panuje čulý život rôznych baktérií, plesní a ďalších mikroorganizmov. Je to obdivuhodný uzavretý kruh bytia a zániku, tvorby a rozkladu organických látok; ako každý živý organizmus má aj pôda jediný cieľ: žiť a plodiť.

Označením pôda sa v pôdoznalectve rozumie vrchná vrstva tuhej zemskej kôry; je to prírodný útvar zasadený v prirodzenom prostredí. Ak vyberieme z pôdy určitú časť a upravíme ju, dostaneme zeminu. Hlinou nazývame biologicky málo činnú zem. Záhradkári teda pracujú iba s pôdou a zeminou, s hlinou pracujú tehliari a kachliari.

Vrchná vrstva pôdy sa nazýva ornica, pod ňou je slabšia vrstva zvaná podorničie. Ešte hlbšie je spodina a materská hornina. Pod pojmom pôdny profil rozumieme ornicu, podorničie a spodinu.

Pôda sa skladá z rôznych súčastí — fáz. Sú to predovšetkým pevné látky, voda a vzduch.

Pevné látky sú vlastnou pôdnou hmotou, ktorú tvorí podiel anorganický a organický. Anorganický podiel rozlišujeme podľa veľkosti častíc na piesok, prach a íl. Najjemnejšie ílovité častice majú schopnosť zadržiavať vodu a v nej rozpustené živiny a zlepujú častice pôdy do väčších celkov. Organický podiel pôdy tvorí predovšetkým humus a pôdny edafón. Humus vzniká v pôde rozkladom organickej hmoty. Tento rozklad spôsobuje pôdny edafón, najmä baktérie, z ktorých niektoré potrebujú na život vzdušný kyslík (aeróbne), iné vzdušný kyslík nepotrebujú (anaeróbne).

Rozklad organickej hmoty nazývame súhrnne humifikáciou. Podľa prístupu vzduchu (hlavne kyslíka) rozoznávame pri humifikácii tlenie, hnitie a kvasenie.

Tlenie je rozklad organickej hmoty za dostatočného prístupu vzduchu. Aeróbne baktérie rozkladajú organickú hmotu a uvoľnené minerálne látky slúžia ako živiny pre rastliny. To je priaznivý pochod. Hnitím sa nazýva rozklad organickej hmoty bez prístupu vzduchu. Tu pôsobia hnilobné baktérie a ide o nepriaznivý pochod. Kvasenie je premena cukru a ďalších podobných bezdusíkatých látok na kvasné produkty a oxid uhličitý. Ku kvaseniu dochádza činnosťou kvasiniek pri obmedzenom prístupe vzduchu.

Podľa obsahu humusu triedime pôdy na slabo humózne s menej ako 1 % humusu, mierne humózne s 1—2 % humusu, stredne humózne s 2—3 % humusu a humózne s viac ako 3 % humusu. Pôda v záhrade má mať najmenej 3 % humusu.

Priestor medzi jednotlivými pevnými časticami pôdy zapĺňa voda a vzduch. Vo vode bývajú rôzne rozpustené látky, takže vlastne nejde o čistú vodu, ale o pôdny roztok. Mierne prevlhčená pôda obsahuje asi 5—10 % tohto pôdneho roztoku. Pôdny vzduch mieva menší obsah kyslíka a väčší obsah oxidu uhličitého než vzduch v ovzduší. Je to preto, že korene rastlín dýchajú, spotrebúvajú časť kyslíka a vydychujú oxid uhličitý.

ŠTRUKTÚRA PÔDY Pre záhradkára je dôležitou vlastnosťou pôdy jej štruktúra. Štruktúru pôdy ovplyvňuje predovšetkým mechanické zloženie pôdy, obsah humusu, koreňová sústava rastlín, činnosť pôdneho edafónu, množstvo vodných zrážok a vsakovanie a vzlínanie vody. Voda do pôdy zasakuje pórmi. Popri póroch sú v pôde jemnejšie otvory, vlásočnice čiže kapiláry, ktorými voda vzlína zo spodných vrstiev k povrchu pôdy.

Najpriaznivejšia pre rastliny je štruktúra drobtovitá. Pri nej sú jednotlivé častice pôdy zlepené do drobtov s priemerom 1—10 mm. Drobty sa v styčných bodoch navzájom dotýkajú, a tak vzniká hubovitá stavba pôdy s veľkými vzdušnými pórmi medzi drobtami a s krátkymi vlásočnicami vo vnútri drobtov. Navzájom súvisiace vzdušné póry umožňujú ľahké zasakovanie zrážkovej vody aj prenikanie koreňov rastlín. Na styčných plochách drobtov na seba nadväzujú vlásočnice, takže voda zo spodných vrstiev nimi môže vzlínať a dobre zásobovať rastliny. Na vytvorenie trvalej drobtovitej štruktúry pomáha zásobovanie pôdy humusom. Vytvorená drobtovitá štruktúra sa udržiava zatienením pôdy rastlinami alebo nastielkou.

Štruktúra zliata je pre rastliny menej priaznivá. Na jej vytváranie bývajú najnáchylnejšie ťažšie pôdy s veľkým podielom ílovitých častíc. Častice sú v pôde tesne pri sebe, pôda je takmer nepriepustná pre vodu aj pre korene. So zliatou štruktúrou sa najčastejšie stretneme po väčších dažďoch alebo po zlej zálievke silným prúdom vody, keď kvapky vody rozbíjajú drobtovitú štruktúru a pôda sa rozbahní. Po vyschnutí sa vytvorí pôdny prísušok, ktorý treba narušiť kyprením.

Štruktúra prašná je pre rastliny ešte menej vhodná, pretože korene rastlín v nej nie sú dobre upevnené. Jednotlivé častice pôdy nie sú stmelené do drobtov, pôda je sypká a je v nej mnoho pórov. Voda rýchlo zasakuje do spodných vrstiev pôdy a splavuje živiny do spodiny. Rastliny trpia nedostatkom vody aj živín.

Štruktúra pôdy nie je stála vlastnosť a dá sa ovplyvňovať. Aby sme získali žiaducu drobtovitú štruktúru, musíme pravidelne dodávať humus do všetkých pôd, najmä však do príliš ľahkých piesočnatých pôd s prašnou štruktúrou a do ťažkých ílovitých pôd so zliatou štruktúrou. Do ľahkých pôd sa majú pravidelne pridávať hmoty stmeľujúce pôdu, ako je rašelina, cukrovarnícky kal či bahno, do ťažkých pôd sa naopak pridávajú hmoty pôdu odľahčujúce, najmä hrubý piesok a popol, ale aj rašelina, ktorá je neoceniteľným zlepšovateľom pôdy. Hnojenie organickými hnojivami, najmä kompostom, je nevyhnutné do všetkých pôd.

PÔDNA SORPCIA Ďalšou významnou vlastnosťou pôdy, ktorú môžeme ovplyvniť, je pôdna sorpcia. Je to schopnosť zadržiavať, viazať a vymieňať živiny dôležité pre rastliny. Živiny môžu byť viazané fyzikálne, chemicky alebo biologicky.

Fyzikálna sorpcia je dej, pri ktorom sa na povrchovej vrstve tuhých pôdnych častíc zhlukujú molekuly, atómy alebo ióny z okolitého kvapalného či plynného prostredia; je podmienená prítomnosťou pôdnych koloidov.

PÔDNE DRUHY Pôdny druh je dôležitým ukazovateľom akosti pôdy a jej úrodnosti. Najmä pri zakladaní novej záhrady treba vedieť, o aký druh pôdy ide a či nie je potrebná nejaká zásadná úprava.

Piesočnaté pôdy majú veľkú prevahu častíc piesku a malý podiel humusu, ktorý sa v nich rýchlo spaľuje. V praxi sa im hovorí pôdy ľahké. Sú dobre prevzdušnené a priepustné pre vodu. To však nie je príliš výhodná vlastnosť, pretože treba často zavlažovať. Musia sa do nich zapravovať organické hnojivá ako hlavný zdroj živín, hoci aj tie sa čoskoro rozložia a živiny sa splavujú do spodiny. Okrem kompostu do nich veľa pridávame rašelinu, z priemyselných hnojív používame hlavne rýchlo pôsobiace (liadky) v častejších menších dávkach.

Humózne piesky sú lepšie. Sú dobre prevzdušnené, výhrevné a dajú sa ľahko obrábať. Po daždi rýchlo vysychajú a netvorí sa na nich pôdny prísušok. Priemyselnými hnojivami je dobré hnojiť častejšie v menších dávkach. Osvedčuje sa pridávať rašelinu a maštaľný hnoj, aj vo forme nastielky. Patria k najlepším pôdam pre záhradu, pretože zadržiavajú vodu a dobre pútajú minerálne živiny.

Ílovité pôdy majú veľkú prevahu ílovitých častíc. Majú veľkú súdržnosť, sú priľnavé a ťažko sa obrábajú. V praxi sa im hovorí pôdy ťažké. Pri obrábaní tvoria veľké hrudy a povrch pôdy ľahko tvorí prísušok. Za veľkého sucha v nich vznikajú trhliny, pri trvalejších dažďoch sa rozbahňujú. Dobre však pútajú živiny. Treba ich výdatne hnojiť maštaľným hnojom.

Hlinité pôdy sú prechodom medzi piesočnatými a ílovitými pôdami. Obsahujú prachové častice, dostatok humusu a vápna, vytvárajú vhodnú drobtovitú štruktúru a ľahko sa obrábajú. Nazývajú sa pôdy stredné. Sú vhodné na všetky záhradnícke účely.

Slienité pôdy sa vyznačujú množstvom vápna v pôde. Majú podobné vlastnosti ako hlinité pôdy a bývajú úrodnejšie.

Okrem týchto základných druhov sa často stretávame s prechodnými druhmi, v ktorých prevažujú viac tie alebo oné vlastnosti.

Záhradkári často obrábajú aj také pôdy, ktoré sa v bežnej poľnohospodárskej praxi na intenzívne pestovanie nevyužívajú. Bývajú to kamenisté svahy, smetiská či pasienky. Na každej pôde sa dá s väčšou alebo menšou námahou vytvoriť pekná záhrada.

Kamenisté pôdy bývajú obvykle na svahoch a majú nepatrný podiel humusu, pretože je splavovaný. Založenie záhrady na takejto pôde dá pomerne veľkú námahu. Najskôr treba celkovo upraviť terén, odstrániť najväčšie balvany a vytvoriť terasy. Na vzniknuté plochy treba navoziť dobrú zem. Záhradky na svahoch bývajú veľmi pekné a dá sa na nich pestovať všeličo, najmä ak ide o južný svah.

Bývalé skládky, smetiská a rumoviská je najlepšie upraviť ťažkými strojmi: odstrániť vrstvu skládky a naviezť ornicu (aspoň 10—30 cm vrstvu) získanú zo skrývky pri výstavbe sídlisk. Tento spôsob však vyžaduje veľké finančné náklady, a preto sa záhradkári väčšinou snažia zkultivovať pozemok ručne. Je to namáhavé a nezvládne sa všetko za jednu sezónu. Najskôr treba vybrať a odstrániť veľké predmety, pozemok časť po časti zrigolovať (do hĺbky prekopať) a dodávať do pôdy humus organickým hnojením — maštaľným hnojom, kompostom, vysievaním rastlín na zelené hnojenie, rašelinou aj dobrou záhradnou zeminou.

Niekedy bývajú záhradkárom pridelené pozemky zamokrené. Tie treba odvodniť, a to drenážnymi rúrkami zakopanými asi 80 cm do zeme, alebo povrchovo, keď sa voda zvedie do stružky, ktorá sa dá potom vhodne esteticky využiť vývodom do malého jazierka.

KVALITA PÔDY Pri čítaní odbornej literatúry sa často stretávame s termínmi ako pôdna únava, odpočinutá alebo vyčerpaná pôda či pôda v starej sile.

Pôdna únava je jav, s ktorým sa často stretávame v záhradách, kde sa nedodržiava striedanie jednotlivých druhov rastlín. Prejavuje sa obvykle vtedy, keď sa na to isté miesto, na ten istý záhon vysádzajú alebo vysievajú stále tie isté plodiny. Spôsobuje ju jednak to, že každá plodina čerpá z pôdy niektoré živiny viac, a tak po niekoľkoročnom pestovaní na tom istom mieste dochádza k nedostatku týchto živín, a jednak to, že určité plodiny bývajú napádané určitými škodcami, ktorí sa pri opakovanom pestovaní nebezpečne premnožia (napríklad drôtovce pri koreňovej zelenine). U ovocných stromov sa pôdna únava prejavuje stále sa znižujúcimi výnosmi. Pôdnu únavu spôsobujú aj iné vplyvy, ktoré zatiaľ nie sú presne vedecky zistené a overené. Aby sme v záhrade predišli pôdnej únave, je vhodné rozdeliť ju na časť kvetinársku, zeleninársku a časť pre bobuľoviny, kôstkoviny a jadroviny. Bobuľoviny a zeleninu môžeme striedať po odstránených kôstkovinách — to znamená, že keď už stromy dožívajú, nevysádzame ihneď zase kôstkoviny, ale využijeme túto plochu na niekoľko rokov pre zeleninu alebo bobuľoviny. Ostatné rastliny, najmä jadroviny, pravidelne hnojíme a všímame si, či nejavia nedostatok živín. Ovocné stromy tiež občas prihnojíme stopovými prvkami, najmä bórom.

Niekedy je vhodné nechať pôdu odpočinúť. Napríklad záhon určený pre jahody po nejakom čase po zbere vyčistíme, osejeme plodinou na zelené hnojenie, ktorú za zelena zaryjeme; po dôkladnom jesennom vyhnojení opäť hlboko zryjeme a na jar môžeme do odpočinutej pôdy opäť sadiť jahody s nádejou na dobré výsledky.

Vyčerpaná pôda je pôda, ktorá nie je pravidelne hnojená. Živiny z nej boli čiastočne odčerpané rastlinami a čiastočne splavené do spodných vrstiev. Takúto pôdu treba dôkladne vyhnojiť organickými hnojivami a podľa potreby pestovaných rastlín dodať aj minerálne živiny.

Pôdou v starej sile rozumieme pôdu, ktorá bola v minulom roku dobre vyhnojená maštaľným hnojom.

MECHANICKÉ ZÁSAHY NA ZLEPŠENIE PÔDY Spracovanie pôdy má udržať pôdu v dobrom stave a tento stav pomaly zlepšovať. Chceme ním rastlinám poskytnúť najvhodnejšie podmienky pre rast a vývoj, aby sme dosiahli kvalitné výpestky. Aby však mechanické zásahy priniesli žiadaný výsledok, musia byť jednotlivé práce urobené včas a vhodným náradím. Rozoznávame základné spracovanie pôdy (rytie, rigolovanie, prehlbovanie) a povrchové (kyprenie, uhrabávanie).

Rytím sa pôda obracia, čiastočne mieša a drobí. Pri jesennom rytí necháváme pôdu v hrubej brázde cez zimu. Pri jarnom a letnom rytí hrudy rozsekávame, vyberáme pakoreňové buriny a pozemok povrchovo spracujeme.

Prehlbovanie pôdy používame hlavne na plytkých pôdach, kde je len slabá vrstva ornice. Pôdu prehlbujeme pri rytí tak, že pri obracaní skyvy priberieme vždy slabú vrstvu spodiny a premiešame ju s ornicou.

Rigolovanie je hlboké prekyprenie pôdy do hĺbky 60—100 cm. Rigolujeme rýľom, krompáčom a lopatami. Pri rigolovaní sa vynáša na povrch mŕtva pôda zo spodiny. Treba ju obohatiť o humus pridaním hnoja alebo kompostu, a tak ju oživiť. Tento zákrok má najväčší význam pri príprave pozemku na výsadbu viniča.

Kyprenie je plytké obrábanie pôdy. Pôdu prevzdušňujeme, ale neobraciame. Narúšame pôdny prísušok. Ničíme tým klíčiace buriny a vyťahujeme z pôdy pakoreňové buriny (pýr). Častým kyprením zabraňujeme stratám pôdnej vlahy výparom. Do nakyprenej pôdy tiež lepšie zasakuje zrážková a zálievková voda. Na kyprenie používame rôzne kypriče a motyčky.

Uhrabávaním rovnáme pôdny povrch a vyberáme pakoreňové buriny drevenými alebo železnými hrabľami.

Živiny

Rastlina potrebuje pre svoj normálny rast a vývin desať základných prvkov, ktoré nazývame biogénne — nutné k životu. Sú to kyslík (O), vodík (H), uhlík (C), dusík (N), fosfor (P), draslík (K), vápnik (Ca), horčík (Mg), síra (S) a železo (Fe). Keby vo výžive rastlín niektorý z týchto prvkov chýbal, rastlina by žila len dovtedy, dokiaľ by jej stačili zásobné látky. Po ich vyčerpaní by zahynula.