Morfológia drevín: rastové formy, vetvenie a nomenklatúra

Rozlišujete strom od kra? Viete, čo je brachyblast alebo sympodiálne vetvenie? Prehľadný sprievodca morfológiou drevín a botanickou nomenklatúrou pre každého záhradkára.

Všeobecný termín „drevina“ označuje rastový typ rastlín, ktoré vytvárajú viacročné vytrvalé drevnatejúce stonky s obnovovacími púčikmi; oboje prežíva nepriaznivé ročné obdobia (zima, sucho). Pravé dreviny sa vyznačujú druhotným hrubnutím stonky, pri ktorom striedanie fázy rastu a pokoja vytvára sústredné letokruhy, a vonkajší povrch je krytý kôrou. Nepravé dreviny spĺňajú prvú časť kritérií, ale letokruhy netvoria, pretože majú odlišné usporiadanie cievnych zväzkov – tie, ktoré majú aspoň okrajový význam pre naše vonkajšie podmienky, patria do skupiny jednoklíčnolistových rastlín (bambusy, juky).

Stonka drevín sa vyznačuje rôznym stupňom diferenciácie. Všeobecne na nej rozlišujeme jednak nódy („uzly“), teda pozície teoretických bodov predstavujúcich umiestnenie primárnych šupín, respektíve púčikov podľa takzvanej genetickej špirály, a jednak internódiá, teda úseky stonky medzi nódmi. Podľa veku stonky a jej dĺžky, respektíve podľa hustoty internódií je možné stonku drevín diferencovať (v najviac vyvinutých formách pri stromoch) do niekoľkých typov. Najmladšie stonky označujeme v praxi ako výhonky. Tohtoročné výhonky sa nazývajú letorasty (aj prýty), staršie výhonky označujeme ako jednoročné alebo – podľa potreby odlíšenia – ako dvojročné či viacročné. Podľa dĺžky rozlišujeme dlhé, spravidla jarné výhonky (makroblasty), letné výhonky (dodatočne predlžujúce jarný výhonok v druhej fáze vegetačného obdobia pri bujných výhonkoch niektorých drevín, napr. pri dube letnom) a skrátené viacročné výhonky brachyblasty (napr. pri smrekovci, čerešni alebo jabloni).

Charakter vetvenia drevín je daný predovšetkým umiestnením a postavením púčikov, z ktorých všetky konáre vznikajú. Základné postavenie púčikov je teoreticky v pazuche primárnych šupín, v praxi najčastejšie v pazuche listov, respektíve ich stopiek. Podľa pokračovania rastu hlavnej stonky a priestorového usporiadania rozlišujeme dva prístupy k hodnoteniu charakteru vetvenia.

1. Podľa pokračovania rastu hlavnej stonky v ďalšom vegetačnom období rozoznávame monopodiálne a sympodiálne vetvenie. Monopodiálne vetvenie je charakterizované silnou vrcholovou (apikálnou) dominanciou, keď je stonka pokračujúca z vrcholového (terminálneho) púčika výrazne dlhšia a silnejšia než stonky vedľajšie (napr. smrek, jedľa, javor, dub). Sympodiálne vetvenie je charakterizované zoslabenou vrcholovou dominanciou, keď sa pokračovaním hlavnej stonky stáva stonka vyrastená z postranného (laterálneho) púčika. Tu rozlišujeme dva v praxi významné typy umiestnenia postranných púčikov, respektíve vetvenia: striedavé, označované ako monocházium, ktoré je častejšie (napr. lipa, brest, hrab), a protistojné, označované ako dicházium (napr. orgován). Protistojné postavenie púčikov majú však aj niektoré dreviny s monopodiálnym vetvením (napr. jedľa, javor, jaseň); v prípade umiestnenia viac než dvoch vedľajších konárov (pôvodne púčikov) na jednom nóde hovoríme o praslenovitom vetvení, čo je typické pre umiestnenie konárov na terminálnej stonke pri monopodiálnych drevinách, najmä nahosemenných (ihličnanoch, respektíve koniferách).

2. Podľa priestorového usporiadania stoniek rozlišujeme charakter vetvenia vzhľadom na os stonky (v mieste odbočenia konára od hlavnej stonky) a vzhľadom na orientáciu konárov pri pohľade zvislo zhora. Vzhľadom na os stonky potom hovoríme o bazitónii (najsilnejšie konáre vyrastajú na báze hlavnej stonky – typické pre kry), mezotónii (najsilnejšie konáre vyrastajú v strednej časti hlavnej stonky) a akrotónii (najsilnejšie konáre vyrastajú na konci hlavnej stonky – typické pre stromy). Vzhľadom na orientáciu konárov rozlišujeme radiálne vetvenie (lúčovité usporiadanie rovnocenných konárov) okolo viac-menej zvislo orientovanej hlavnej stonky a dorzoventrálne vetvenie pri drevinách s viac-menej vodorovnou orientáciou (oblúkovitým tvarom) hlavnej stonky. Pri dorzoventrálnom vetvení možno rozlíšiť epitóniu, amfitóniu a hypotóniu, teda preferenciu hornej strany hlavnej stonky pre vyrastanie bujných postranných výhonkov (napr. tavoľník, baza), bočných strán (časté pri ihličnanoch) alebo spodnej strany (napr. dub).

Nomenklatúra drevín je totožná s nomenklatúrou rastlín ako celku, pretože vymedzenie drevín a bylinných foriem rastlín nemá vplyv na ich menoslovie a súvisiace okolnosti. Nomenklatúra rastlín sa (paralelne a nezávisle od nomenklatúry živočíchov) zaoberá vedeckým menoslovím vrátane hierarchických úrovní (teda kategórií čiže rankov) taxonomických (respektíve príbuzenských) skupín, teda všeobecne taxónov rastlín, primárne druhov. Mená rastlín slúžia na dorozumievanie, nie na vyjadrenie ich znakov, vlastností, zemepisného rozšírenia alebo histórie (aj keď z nich obvykle vychádzajú). Mená rastlín sú plne závislé od akceptovaného taxonomického poňatia. Taxonómia sa všeobecne zaoberá klasifikáciou organizmov do skupín podľa znakov, vlastností, vývojových a príbuzenských vzťahov a vyhodnocuje ich variabilitu; je vedeckou disciplínou, ktorá sa snaží postihnúť realitu v prírode. Napriek používaniu vedeckých metód je taxonómia do istej miery závislá od subjektívneho pohľadu jednotlivých bádateľov a vplyvu rôznych taxonomických škôl. Nomenklatúra rastlín je súčasťou celosvetovo používaného a historicky dlhým vývojom vzniknutého taxonomicko-nomenklatorického systému. Opiera sa o dva systémy menoslovia riadené dvoma medzinárodnými nomenklatorickými kódmi, či správnejšie kódexmi (súbormi pravidiel a odporúčaní):

1. Medzinárodným kódom botanickej nomenklatúry, „International Code of Botanical Nomenclature“, skrátene ICBN – pozri Greuter & al., 2000, ktorý sa zaoberá menoslovím skupín rastlín vzniknutých v prírode prirodzenou cestou (evolúciou).

2. Medzinárodným kódom nomenklatúry pre pestované rastliny, „International Code of Nomenclature for Cultivated Plants“, skrátene ICNCP – pozri Trehane & al., 1995, ktorý sa zaoberá menoslovím skupín rastlín existujúcich s prispením človeka, teda umelo vzniknutých, vyselektovaných alebo zámerne udržiavaných kultúrnych odrôd, čiže kultivarov rastlín.*

Oba kódy sú celosvetovo vedeckou obcou akceptované univerzálne pravidlá pre výber, tvorbu a používanie mien rastlín. Oba kódy sa priebežne menia a dopĺňajú v nepravidelných viacročných periódach vždy po odhlasovaní zmien na Medzinárodnom botanickom kongrese, respektíve na sympóziu komisie pre NCP. Kód pre pestované rastliny je akousi nadstavbou kódu botanického, pretože mená kultivarov sa vždy musia vzťahovať na botanické mená rastlín (každá kultúrna odroda má pôvod v prírodných druhoch a vznikla z nejakej divo rastúcej rastliny alebo z časti jej genómu). Mená rastlín vytvorené v súlade s Kódom ICBN sa označujú ako mená vedecké, sú pôvodne z prevažnej časti latinské, a pokiaľ pochádzajú z iných jazykov (hlavne z gréčtiny, ale aj z rôznych ďalších jazykov), latinizujú sa, teda zaobchádza sa s nimi podľa latinskej gramatiky, aj keď je ich pôvod iný. Naopak, z dôvodu zreteľného odlíšenia musia byť mená kultivarov rastlín vytvorené v súlade s Kódom ICNCP počnúc rokom 1959 utvorené z moderného jazyka, nie z latinčiny (latinské mená kultivarov sa akceptujú len tam, kde staršie kultúrne odrody, opísané pred uvedeným rokom ako botanické taxóny, boli dodatočne prehodnotené ako kultivary). Mimo pravidiel Kódu ICBN sa ustálil zvyk písať v tlačených textoch vedecké mená rastlín – na rozdiel od mien kultivarov – kurzívou (okrem označenia úrovní taxónov).

Napriek existujúcim pravidlám oboch medzinárodných Kódov treba konštatovať, že nomenklatúra rastlín je komplikovaná problematika, ktorej výsledky prenášané do praxe v podobe meniacich sa mien pre ten istý obsah (rovnakú rastlinu) sa laikovi alebo človeku z praxe obvykle zdajú neúnosné až chaotické. Preto je vhodné pripomenúť si niektoré dôvody, prečo to tak je. Všeobecným dôvodom je dlhá história botaniky, tak ako (biologických) vedeckých disciplín celkovo. Prvé návrhy na zavedenie nejakých pravidiel pre tvorbu mien rastlín sa však objavili až koncom 19. storočia, takže asi 150 rokov (od r. 1753, pozri nižšie) boli rastliny opisované a pomenúvané bez akýchkoľvek pravidiel či zásad. Až po roku 1908 sa vzhľadom na narastajúci chaos v rastlinnom menosloví začali celosvetovo uplatňovať pravidlá, ktoré sa postupne spresňovali a rozširovali do podoby dnešných Kódov.

* Poznámka: Tento takzvaný „Saint Louis Code“ preložil, podobne ako predchádzajúcu verziu z roku 1994, do slovenčiny K. Marhold a vyšiel v r. 2000 ako príloha Správ Českej botanickej spoločnosti v Prahe, Benátská 2. Od Medzinárodného botanického kongresu v Melbourne (2011) sa toto pravidlo volá International Code of Nomenclature for algae, fungi, and plants (ICN); pre kultúrne rastliny platí 9. vydanie ICNCP z roku 2016.

Ďalej treba zdôrazniť, že mená rastlín sa v princípe menia z dvoch špecifických dôvodov. Jednak, a to vo väčšine prípadov, z dôvodov taxonomických a v menej prípadoch z dôvodov čisto nomenklatorických. Taxonómiu a nomenklatúru nemožno zamieňať ani zlučovať, sú to dva po sebe idúce, úplne nezávislé kroky. Taxonomické štúdium jednotlivých skupín rastlín vychádza z klasických prístupov, ale úroveň poznania v poslednom čase ovplyvňujú prehlbujúce sa podporné moderné vedecké disciplíny, najmä cytológia, biochémia a molekulárna biológia. Výsledkom taxonomickej práce je zistenie príbuzenských pomerov v študovanej skupine, teda napríklad vymedzenie rodov, druhov alebo variet a utvorenie určitej štruktúry taxónov. Po skončení taxonomickej práce prichádza ako druhý krok nomenklatorické riešenie. K tejto taxónovej štruktúre sa priraďujú zodpovedajúce mená, a v prípade, že neexistuje žiadne meno v súlade s pravidlami Kódu ICBN, musí byť vytvorené meno nové (teda dotyčný taxón musí byť obvykle nanovo opísaný). V moderných taxonomických odboroch (napr. genetické molekulárne analýzy) je najväčším úskalím interpretácia získaných dát a ich vzťah k poznatkom klasických priamych observačných metód (najmä porovnávacej morfológie a anatómie). Každá taxonomická koncepcia je nomenklatoricky vyjadrená takzvaným správnym (korektným) menom, ktoré by pre daný taxón v určitom vymedzení, postavení a ranku malo byť podľa Kódu ICBN len jediné. Za korektné meno rastliny môže byť prijaté len meno oprávnené (legitímne), ktorého podmienkou je, že to bude meno platné (validné) a takzvane účinne (efektívne) zverejnené.

Tieto tri stupne kvality mien predpokladajú súlad s relevantnými pravidlami (článkami) Kódu ICBN, ktoré sú formálne podobné paragrafom zákonov. Posledný, najnižší stupeň (meno účinne zverejnené) sa týka spôsobu a miesta publikácie; vyššie stupne – platnosť a oprávnenosť mena – sú podmienené ďalšími a ďalšími pravidlami Kódu ICBN (týkajú sa obsahu textu sprevádzajúceho meno v pôvodnej publikácii a vzťahu dotyčného mena k príslušnej rastline a menám skôr publikovaným). Základným problémom nomenklatúry však je, že tú istú rastlinu môžu vplyvom rôznych prístupov a metód rôzni bádatelia chápať v rôznom vymedzení (teda geografickom alebo znakovom), postavení (vzhľadom na príbuzné taxóny) a ranku (hierarchickej úrovni, teda taxonomickej kategórii). Ďalší problém je, že laická, praktická aj odborná botanická verejnosť preberá botanické vedecké mená z populárnejších a širšie zameraných diel (lokálne alebo regionálne flóry a určovacie kľúče, obrazové atlasy, tematicky zamerané príručky), nie zo špecializovaných, prísne vedeckých prác. Autori týchto zhrňujúcich príručiek a popularizačných publikácií nie vždy vychádzajú z prísnych pravidiel pre efektivitu, validitu a legitimitu mien a navyše často iba pasívne prepisujú mená z rôznorodých, starších publikácií napísaných v čase, keď boli poznatky o danej skupine rastlín na nižšej úrovni.

Používanie botanických mien rastlín

Vedecké mená rastlín nemusia byť vždy písané s ich autormi – vyžaduje sa to len v taxonomických alebo nomenklatorických prácach (obvykle s citáciou literárneho prameňa vrátane strany a roku vydania alebo, v prípade potreby vyjadriť časové vzťahy, aspoň s uvedením roku v zátvorke za menom autora) a tam, kde by vynechanie autorstva mohlo spôsobiť zmätok. V populárnych publikáciách alebo v evidencii rastlinného materiálu, v rôznych zoznamoch a prehľadoch, ale aj v niektorých floristických príručkách sa autorstvo mien rastlín často vynecháva z úsporných dôvodov. Keby sa v praktických odboroch a zodpovedajúcej literatúre používali prísne len správne (korektné) mená, potom by uvádzanie ich autorstva mohlo byť v zásade zbytočné. Bez špeciálnych znalostí a nevyhnutnej literatúry však nie je vždy ľahké zistiť, ktoré meno je pre daný taxón správne. Pretože sa často používajú aj nesprávne mená, môže bez uvedenia autorstva ľahko dôjsť k zmätku. Podrobnosti k citácii autorstva mien rastlín sú na príklade uvedené nižšie.

Problematiku nomenklatúry rastlín a používania ich mien v praxi robia hlavnou mierou neprehľadnou synonymá, ktoré k danému taxónu vznikali postupne dlhým historickým vývojom odboru. Synonymá, ako z významu slova vyplýva, predstavujú slová, respektíve mená rovnakého významu, respektíve obsahu. Tým sa myslí rovnakého taxonomického obsahu. V botanike sa rozlišujú synonymá nomenklatorické a taxonomické. Definícia hovorí, že nomenklatorické synonymá sú založené na rovnakom type mena a taxonomické na typoch rôznych. (Zoológia používa rovnaké rozlíšenie synoným, ale nazýva ich synonymá objektívne a subjektívne, čo je pre praktického používateľa ľahšie pochopiteľné.) Paralelne k synonymám sa v nomenklatúre rastlín vyskytujú aj homonymá, teda mená rovnako znejúce, ale vytvorené pre rôzne rastliny. Najobvyklejším dôvodom vzniku nomenklatorických synoným sú práve takzvané neskoré homonymá, teda prípady, keď sa dodatočne objaví meno určitého taxónu, ktoré už v danej kombinácii použil skôr iný autor pre úplne odlišný a obvykle ani nie príbuzný taxón, takže vyvstáva potreba vytvoriť nové meno pre neskôr opísaný taxón so zachovaním jeho typu. Príklad: borovica himalájska, Pinus wallichiana A. B. Jackson (1938), bola pôvodne opísaná ako Pinus excelsa Wall. ex D. Don (1828) – to je však neskoré homonymum k menu Pinus excelsa Lamarck (1778), ktoré samo predstavuje mladšie (nadbytočné) synonymum pre Picea abies (L., 1753) H. Karst. (na účel homonymity je však Lamarckovo meno funkčné). Pinus wallichiana A. B. Jackson a Pinus excelsa Wall. ex D. Don sú teda nomenklatorické synonymá a prvé z nich je jediné správne (korektné) meno pre borovicu himalájsku, pretože bolo zámerne vytvorené ako nové meno pre nahrádzané neskoré homonymum (teoreticky je teda viazané na rovnaký typ). V uvedenom príklade sa v súčasnosti používa už len korektné meno, pretože bolo zavedené už dávno, ale v mnohých iných prípadoch sa niekedy nesprávne používajú obe mená pre ten istý taxón, pretože používanie korektného mena sa zatiaľ nevžilo.

Väčšie problémy však v praxi spôsobujú taxonomické synonymá, ktorých uznanie (za synonymá) je, nech sa dôvody preň javia akokoľvek jednoznačné, závislé od poňatia (vymedzenia) taxónu, ktoré je teoreticky vždy do určitej miery subjektívne. Pri menej jednoznačných prípadoch, alebo ak niektorý bádateľ nekriticky preberá staršie publikované informácie bez preverenia, ľahko dôjde k situácii, keď jeden bádateľ považuje dve (aj viac) druhových mien za synonymá, hoci boli opísané z opačných koncov geografického rozšírenia (areálu) jedného reálneho druhu, a druhý bádateľ preberá tieto mená ako (považuje ich za) správne mená dvoch (aj viacerých) samostatných druhov. Toto je bežný prípad dlhý čas známych druhov s rozsiahlym areálom, napr. v celej strednej a veľkej časti západnej Európy. (Je vhodné pripomenúť, že botanika je aditívna, historicky stará veda, v ktorej súčasní autori nadväzujú na poznatky autorov predchádzajúcich – veda, kde výsledky práce starých autorov nemožno opomenúť.) Na nasledujúcom hypotetickom príklade si ukážeme niekoľko možných, nie výnimočných scenárov zmien mien rastlín, ku ktorým dochádza predovšetkým dôsledkom historického vývoja poznania. (Tieto zmeny ľudia z praktických odborov často považujú za zbytočné „premenovanie“ rastlín.) Hypotetický veľkoareálový druh rodu „W“ mohol byť (veľmi stručne a hoci nevýstižne) opísaný koncom 18. storočia z Francúzska pod menom „x“, ďalej v polovici 19. storočia z Poľska pod menom „y“ a začiatkom 20. storočia z Maďarska pod menom „z“, pričom jednotliví autori týchto mien žili v rôznom čase v rôznych krajinách a nepoznali rastliny z iných krajín a hádam ani vzácnu starú literatúru svojich starších kolegov. V polovici 20. storočia bádateľ, ktorý reviduje príslušnú taxonomickú skupinu, preskúma typy mien „y“ a „z“ a návštevou a nájdením zodpovedajúcich rastlín potvrdí klasickú lokalitu pôvodného nálezu (locus classicus) rastliny, podľa ktorej bol opísaný druh „x“ (jeho typ sa nikde nenašiel, ale údaj lokality je uvedený v originálnom prameni). Tento bádateľ porovnaním zistí, že všetky tri mená predstavujú jediný druh, ktorý musí byť podľa zásady priority označený najstarším platným menom „x“ (pokiaľ sa nevyskytnú iné taxonomické alebo nomenklatorické prekážky); v uvedenom príklade sú teda mená „W x“, „W y“ a „W z“ taxonomické synonymá.

Ten istý prípad by sa však mohol skomplikovať, keby istý (hoci ten istý) bádateľ neskôr objavil v málo známom francúzskom herbári pôvodný typ mena „W x“ (teda vzorku jednoznačne označenú a signovanú pôvodným autorom) a s prekvapením zistil, že predstavuje síce príbuzný, ale morfologicky odlišný taxón, ktorý je vhodné akceptovať ako samostatný druh (ktorý sa vzácne a lokálne vyskytuje v dotyčnej oblasti vo Francúzsku blízko výskytu alebo miestami spolu s druhom s rozsiahlym areálom) – potom musí byť meno „x“ rezervované pre tento lokálny druh a onen druh s veľkým areálom musí byť „premenovaný“ nutným akceptovaním mena „y“ podľa zásady priority. Iný bádateľ však môže mať konzervatívnejšie taxonomické poňatie a určité (subjektívne) preferované dôvody považovať lokálny francúzsky taxón za púhy poddruh dotyčného veľkoareálového druhu, ale bude sa musieť podriadiť nomenklatorickej zásade priority a naopak poddruh s veľkým areálom ako mladší taxón podradiť taxónu staršiemu, predstavujúcemu druh s lokálnym areálom. Preto bude musieť vytvoriť novú kombináciu „W x subsp. y“ pre poddruh s veľkým areálom, čím automaticky vzniká ako takzvané tautonymum (opakovaním východiskového epiteta) kombinácia „W x subsp. x“ pre poddruh lokálny (ak sa uvažuje samostatne) s tým, že za tautonymom sa neuvádza meno autora.

Jednoduchým konkrétnym príkladom dvoch taxonomických synoným, ktorých nejednotné používanie dodnes šíri zmätok v dendrologickej literatúre a najmä v záhradníckej praxi, sú mená Pinus heldreichii H. Christ (1863), založené na zbere z hory Olymp v Grécku, a Pinus leucodermis Antoine (1864), založené na materiáli z hôr blízko Kotorského zálivu v južnej Dalmácii. Obe mená nepochybne predstavujú jediný reálny, veľmi vyhranený druh borovice rozšírenej v juhovýchodnej Európe a dosť bežne pestovanej v kultúre, vrátane našich záhrad. Základnou vlastnosťou všetkých pohlavne sa rozmnožujúcich organizmov je ich variabilita, prejavujúca sa navonok istou rôznotvarosťou, teda trochu odlišným vzhľadom jedincov (jedna populácia evidentne jediného homogénneho druhu vykazuje často väčší rozsah individuálnej variability, než nájdeme medzi priemernými jedincami z dvoch populácií z geograficky vzdialených oblastí areálu toho istého druhu). Ak bol jediný druh opísaný v histórii botaniky dvakrát alebo viackrát, je zjavné, že sa tak nemohlo stať podľa morfologicky celkom identického materiálu. V našom konkrétnom príklade borovice Heldreichovej, ktorej správne meno je podľa zásady priority jednoznačne iba Pinus heldreichii, bol veľmi dlhé obdobie (o púhy rok) mladší taxón opísaný Antoinom hodnotený často ako varieta taxónu staršieho, teda ako P. heldreichii var. leucodermis (Antoine) Markgraf ex Fitschen (1930). Dôvodom odlišovania mladšieho taxónu ako samostatnej variety boli isté rozdiely v morfologických opisoch oboch dotyčných taxónov (ani pri jednom z dotyčných mien nebol doteraz nájdený alebo vybraný jeho typ) a nedostatočná znalosť individuálnej variability druhu v prirodzených populáciách. So všeobecnou tendenciou prijímania užšieho taxonomického poňatia druhov v botanickej vede v priebehu 20. storočia potom došlo bez kritického zhodnotenia problematiky k opätovnému mechanickému používaniu pôvodného mena P. leucodermis pre údajne samostatný druh. Toto nekritické poňatie publikoval aj G. Krüssmann vo svojom Handbuch der Nadelgehölze (Krüssmann, 1983), ktorý je v záhradníckej praxi veľmi rozšírenou príručkou a ktorý v tejto záležitosti prehĺbil zmätok v nomenklatúre borovice Heldreichovej.

Menoslovie kultúrnych rastlín je síce kodifikované prostredníctvom Kódu ICNCP (pozri vyššie), ale vznik kultivarov je fakticky iniciovaný snahou získať novinky pre záhradnícky obchod a poľnohospodársku, prípadne lesnícku produkciu, ktorých spoločným menovateľom je ekonomika, nie veda ako v prípade botanickej nomenklatúry. Z tohto dôvodu vznikajú nové kultivary rastlín menej koordinovane a pravidlá ich menoslovia sa v praxi (najmä záhradníckej) menej prísne dodržiavajú. K základným pravidlám pre formu písania kultivarových epitet (a teda mien kultivarov) patrí ich nelatinská podoba (spomenutá vyššie) a nevyhnutnosť ich pripojenia k akceptovanému botanickému vedeckému, teda latinskému menu (v tlačených textoch obvykle písanému kurzívou na rozdiel od kultivarového epiteta). V praxi sa teda mená kultivarov pripájajú najčastejšie za mená druhov, ale možno ich pripojiť priamo za meno rodu (ak bližšie zaradenie nie je známe alebo dotyčný kultivar vznikol vyšľachtením z viacerých druhov), prípadne za meno vnútrodruhového taxónu (poddruhu alebo variety), ktorý sa však v praxi obvykle vynecháva. Ďalšie dôležité pravidlo striktne určuje používať veľké začiatočné písmená každého slova epiteta (okrem spojok a predložiek). Označenie kultivaru je dnes povolené iba apostrofmi tesne pred a tesne za epitetom, a to buď rovnými (‛…‘), alebo vo forme jednoduchých horných úvodzoviek (‛…‘), zatiaľ čo označenie dvojitými úvodzovkami („…“ alebo „…“) alebo skratkou „cv.“, prípadne „var.“ by sa používať nemalo. Kultivarové epitetá sa môžu skladať z viacerých slov, ale dĺžka epiteta by úhrnom nemala prekročiť počet 10 slabík a 30 znakov a nemala by byť tvorená iba zo všeobecných opisných slov v adjektívnej forme (napr. rôzne jazykové ekvivalenty slov ako „veľký biely“, „plný červený“ a podobne). Ďalej by kultivarové epitetá nemali obsahovať botanické, všeobecné alebo ľudové meno (v akomkoľvek jazyku) nejakého rodu alebo druhu rastliny samostatne (napr. ‚Camellia‘, ‚Heather‘), ani ako posledné slovo epiteta (‚Perfect Rose‘, ‚Red Kalmia‘); rovnako by kultivarové epitetá nemali obsahovať slová „variety“ a „form“ ani ich skratku.

Kód ICNCP dovoľuje uvádzať v plných menách taxónov takzvané kultivarové skupiny, teda príbuzenské skupiny kultivarov pri viac prešľachtených rodoch. Kultivarové skupiny nesú vlastné meno s veľkými začiatočnými písmenami a ako posledné slovo „Group“ alebo jeho iný jazykový ekvivalent, napr. „Skupina“; neuvádzajú sa v apostrofoch, úvodzovkách ani inak označené, ale ak sú spojené s kultivarovým epitetom, uzatvárajú sa do okrúhlych alebo hranatých zátvoriek – napr.: Hydrangea macrophylla (Hortensia Group) ‚Ami Pasquier‘, respektíve Hydrangea macrophylla ‚Ami Pasquier‘ (Hortensia Group).

Zavedenie mena nového kultivaru dnes vyžaduje okrem vyššie uvedených nomenklatorických zásad aj dodržanie ďalších podmienok. Nové meno musí byť predovšetkým publikované vo vhodne distribuovanom, datovanom tlačovom materiáli a musí byť na tomto mieste sprevádzané opisom nového kultivaru. V rámci opisu nového kultivaru sa odporúča uviesť znaky, ktorými sa tento kultivar odlišuje od príbuzných taxónov, predložiť jeho ilustráciu, uviesť jeho známe rodičovstvo a históriu, uviesť autora vytvorenia kultivaru, autora pôvodu a etymológiu epiteta a takisto uviesť distribútora (autora zavedenia nového kultivaru do obehu). Medzinárodné akceptovanie novo zavádzaných kultivarov je podľa Kódu ICNCP podmienené zaradením mena do registra Medzinárodných registračných autorít kultivarov (International Cultivar Registration Authorities, ICRAs), kam by mala byť poslaná kópia originálnej publikácie kultivaru a jeho reprezentatívna vzorka (herbárová položka – možno ju poslať aj do verejnej herbárovej inštitúcie) alebo živá rastlina, a rovnako sa odporúča farebná fotografia alebo iný ilustratívny materiál. Medzinárodné registračné autority sú poľnohospodárske, lesnícke a záhradnícke pracoviská spravujúce medzinárodnú evidenciu kultúrnych rastlín, ktoré boli menované inštitúciou „International Society for Horticultural Science“ (ISHS). Jednotlivé medzinárodné registračné autority sú stanovené pre rôzne tematické skupiny (napr. cibuľnaté a hľuznaté rastliny) alebo taxonomické skupiny (čeľade, rody) rastlín. Ich zoznam je síce uvedený v prílohe Kódu ICNCP (pozri Trehane & al., 1995), ale aktuálne informácie o medzinárodných registračných autoritách kultivarov nájdeme na internetových stránkach ISHS (www.ishs.org). Pre mnohé menej prešľachtené skupiny rastlín však tieto autority stanovené nie sú, takže ich prípadné nové kultivary by mali byť registrované aspoň na národnej úrovni na pracoviskách zaoberajúcich sa registráciou kultivarov rastlín. V Česku bol ako prvá medzinárodná registračná autorita kultivarov ustanovený Ing. Z. Blahník v Říčanoch pri Prahe pre rod Lonicera; aktuálny zoznam autorít pre jednotlivé skupiny rastlín vedie ISHS.