Pestovanie zeleniny v záhrade: kompletný sprievodca
Všetko o pestovaní zeleniny v záhrade na jednom mieste — od plánovania záhonov a výberu druhov cez výsev a predpestovanie sadby v pareniskách až po zalievanie a hnojenie.
Má zelenina v záhrade miesto? Pre a proti pestovaniu
ZELENINA V ZÁHRADE
VŠEOBECNE O ZELENINE
Názory na pestovanie zeleniny v domácich záhradách sa značne líšia. Pestovanie zeleniny prestáva byť nevyhnutnosťou, pretože na trhu je poľnej zeleniny dostatok a väčšinou skôr, než ju dokáže záhradkár sám vypestovať. Z toho vychádzajú zástancovia extrémneho názoru, že záhrada má plniť iba rekreačnú a estetickú funkciu a zelenina do nej nepatrí. Druhým extrémom je snaha vypestovať vo vlastnej záhrade úplne všetku zeleninu, dokonca aj tú, ktorá sa v danej oblasti nedarí.
Pestovanie zeleniny je neoddeliteľnou súčasťou záhradkárčenia, zelenina do záhrady totiž patrí. Avšak skôr, než sa rozhodneme, ktoré druhy a v akom rozsahu budeme pestovať, musíme zvážiť mnoho rôznych okolností. V modernej záhrade budeme aj zeleninu pestovať intenzívne, teda so snahou z čo najmenšej plochy zozbierať čo najviac.
Pre a proti zelenine v záhradke Predovšetkým je rozhodujúce to, či máme záhradu pri dome a môžeme sa jej denne venovať, alebo či sa do záhrady dostaneme raz za týždeň. Väčšina zelenín totiž, aby dobre rástla a bola chutná, vyžaduje dennú a vydatnú zálivku.
Dôležitá je aj veľkosť záhrady. Ak je záhrada dostatočne veľká, aby sme mohli vyčleniť časť ako zeleninový kút a vhodným spôsobom ho vizuálne oddeliť od okrasnej a oddychovej časti, môžeme sa zamerať na viac druhov zeleniny a množstvo vypestovanej zeleniny prispôsobiť potrebám rodiny. V malej záhradke zeleninu obmedzíme.
Pri výbere druhov vychádzame z klimatických podmienok a zameriame sa len na druhy, ktoré sa v danej oblasti dobre darí. Klimatické podmienky môžeme podstatne zlepšiť skleníkom, pareniskom alebo aspoň fóliovým krytom, ktoré v záhradkách umožnia predpestovať mladé rastliny.
Dôležité sú aj pôdne podmienky. Niektoré rastliny vyžadujú ľahkú pôdu, iné ťažšiu, niektoré zas neznášajú zamokrenú pôdu a vysokú hladinu podzemnej vody atď. Pôdu môžeme tiež zlepšovať, aby sme mohli rozširovať sortiment pestovanej zeleniny. V nevhodných pôdach síce zeleniny aj rastú, ale výsledky pestovania nie sú uspokojivé.
Zelenina vyžaduje veľa starostlivosti a je náročná na čas aj prácu. Musíme teda uvažovať aj z tohto hľadiska, musíme posúdiť svoje časové možnosti a pestovať radšej menej druhov, ale starostlivo a s dobrými výsledkami.
Koľko zeleniny vypestovať? Výpočet plochy pre rodinu
Ak máme záhradku veľkú 400–500 m² v záhradkárskej osade alebo pri chate, kam dochádzame raz za týždeň, obmedzíme sa na pestovanie niekoľkých málo druhov v menšom množstve. Nepostrádateľná je pažítka, ktorej postačia 2–3 dobre vyvinuté trsy, a niekoľko riadkov kučeravej petržlene. Deťom vysievame postupne reďkovky, hrášok na struky a mrkvu, ktoré priamo zo záhona majú úplne inú chuť, zvlášť keď ich deti samy pomáhali vypestovať. V čase dovolenky si môžeme pestovať z kúpenej sadby hlávkový šalát. Niekoľko kríkov paradajok, prípadne niekoľko rastlín uhoriek nakladačiek sa tiež hodí, ale musíme pamätať na veľkú potrebu závlahy; pomáhame si fóliou, ktorou zakrývame pôdu medzi rastlinami, aby sme obmedzili výpar vody. V takejto zelinárkej minizáhrade nezabúdame na kôpor, ligurček, riadok cibule pestovanej zo sadzačky, ktorú konzumujeme s vňaťou, niekoľko rastlín cesnaku, fazuľu, z trvalých zelenín rebarboru a pod. Ostatné druhy, zvlášť druhy s dlhou vegetačnou dobou a zložitým predpestovaním, kupujeme radšej na trhu, pretože výsledok by sa nerovnal vynaloženej námahe.
Iná situácia je u majiteľov väčších záhrad pri dome, zvlášť na vidieku. Na dedine predsa len doteraz nie je trh so zeleninou dostatočne a pravidelne zásobovaný a rozloha záhrady umožňuje vypestovať potrebné množstvo zeleniny, ktorá je stále čerstvá k dispozícii. Tu je však najskôr treba dôkladne všetko premyslieť a naplánovať a venovať zelenine len niekoľko záhonov, ale intenzívne ich využiť.
Úroda pre rodinu
Na vypestovanie zeleniny pre celoročnú spotrebu jednej osoby potrebujeme asi 30 m². V domácnostiach, ktoré konzumujú veľké množstvo zeleniny, počítame na osobu až 50 m². Štvornásobná domácnosť potrebuje teda na vypestovanie potrebného množstva zeleniny intenzívnym spôsobom najmenej 120 m², pričom počítame, že z niektorých záhonov sa za rok skolia dva i tri druhy zeleniny. Dodržíme-li zásady zostavovania správnych osevných postupov a kombinovania jednotlivých druhov zeleniny, a dáme-li zelenine to, čo podľa druhov vyžaduje, hlavne ovšem v hnojivách a závlahe, potom môžeme počítať s priemerným výnosom 4 kg zeleniny z 1 m². Zo zelinárovej záhrady na ploche 120 m² môžeme tak za rok získať 480 kg zeleniny. To je už poriadne množstvo, avšak je to presne toľko, koľko by mala spotrebovať podľa názorov lekárov štvornásobná rodina za rok. Zatiaľ sa u nás priemerná ročná spotreba zeleniny na osobu pohybuje okolo 70 kg ročne, čo je naprosto nedostatočné.
Zelenina je totiž nesmierne cennou a dôležitou zložkou našej potravy, ktorej vplyv sa prejavuje v komplexnom pôsobení na naše zdravie. V zelenine dodávame organizmu vitamíny, minerálne látky i niektoré liečivé látky. Zelenina zvyšuje chuť k jedlu, pretože ako príloha zlepšuje farebnosť a vôňu predkladaných pokrmov a podporuje pravidelnú funkciu tráviaceho ústrojenstva.
Ak si teda dokážeme sami vypestovať dostatočné množstvo zeleniny, zodpovedajúce odporúčanej ročnej spotrebe (120 kg na osobu), musíme si tiež túto spotrebu zabezpečiť na celý rok pestovaním vhodných druhov od skorej jari a zabezpečením dostatočných a vyhovujúcich priestorov na uskladnenie zeleniny na zimné obdobie. Časť úrody spracujeme a uskladňujeme konzervovanú. To opäť vyžaduje veľa času. Preto plánujeme pestovanie zeleniny tak, aby sa úroda nenahromadila, a vysievame postupne, aby sme stihli zvládnuť.
Záhony na zeleninu: umiestnenie, rozmery a hnojenie pôdy
Záhony — kde a ako?
Plocha určená na pestovanie zeleniny má byť na slnku, pôda má byť dôkladne spracovaná, záhony a chodníčky medzi nimi majú byť riadne odmerané. Šírku záhonu volíme zvyčajne 100–120 cm, dĺžka môže byť ľubovoľná. Dbáme na to, aby na mierne svahovitom pozemku viedli záhony aj riadky naprieč svahu, aby z nich nestekala voda, naopak sa zadržiavala. Chodníčky medzi záhonmi postačia 40 cm široké, avšak pre prístup s kolečkom počítame so šírkou 60 cm. Zeleninovú časť záhrady chránime vhodnou kulisovou výsadbou proti vysušujúcim alebo severným vetrom. Od okrasnej a obytnej časti záhrady ju oddelíme pergolou porastou popínavými rastlinami, alebo drôtenou sieťou s malinou, kríkmi ríbezlí a pod.
Aby sme z plochy určenej pre zeleninu získali čo najvyššiu a čo najkvalitnejšiu úrodu, musíme počítať s hnojením organickými hnojivami. Priemyselné hnojivá sa plne prejavia iba pri dodávaní primeraného množstva organických hnojív podľa potrieb určitého druhu zeleniny do zdravej, kypriacej a humóznej pôdy, dostatočne zásobenej vlahou. Pestovať zeleninu v neštruktúrnej pôde chudobnej na humus sa neoplatí a ani tie najväčšie dávky priemyselných hnojív obsah živného humusu nemôžu nahradiť.
Pri pestovaní zeleniny na stále rovnakých záhonoch sa pôda časom vyčerpá, unaví. Únave pôdy môžeme úspešne predchádzať zámerným striedaním plodín. Preto pri plánovaní jednak dbáme na to, aby sa rovnaké alebo príbuzné druhy nestiedali po sebe, jednak prihliadame k reakcii jednotlivých druhov zelenín na hnojenie organickými hnojivami, najmä maštaľným hnojom. Niektoré zeleniny sa darí výlučne len v pôdach čerstvo pohnojenych maštaľným hnojom — to sú tzv. zeleniny I. trate. Niektoré druhy potrebujú pôdu v tzv. starej sile, teda druhý rok po zapracovaní hnoja — to sú tzv. plodiny II. trate, a niektoré druhy hnojenie maštaľným hnojom neznášajú, preto sa zaraďujú až tretí rok po pohnojeí — to sú tzv. rastliny III. trate, inak nazývané doberkové plodiny.
Zeleniny náročné na živiny, ktoré zaraďujeme do prvej trate (po pohnojeí maštaľným hnojom), sú: všetky kapustoviny, všetky listové zeleniny, všetky plodové zeleniny, ďalej zeler, cukrová kukurica, pór.
Zeleniny druhej trate, ktoré potrebujú pôdu v starej sile: koreňové zeleniny okrem zeleru, cibuľové zeleniny okrem póru. Celkom dobre sa darí na záhonoch druhej trate aj všetkým listovým zeleninám.
Zeleniny tretej trate dokážu čerpať z pôdy posledné zvyšky maštaľného hnoja, zapracovaného pred dvoma rokmi do pôdy, a niektoré sú schopné čerpať dusík prostredníctvom mikroorganizmov aj zo vzduchu. Sú to predovšetkým strukoviny (fazuľa, hrach, bôb) a iné skromnejšie plodiny, najmä koreninové zeleniny. Avšak ak máme dostatok organických hnojív, najmä kvalitného kompostu, môžeme zaradiť, zvlášť v malých záhradách, zeleniny tretej trate do druhej trate, a tým si značne zjednodušiť osevný postup.
Poslednú skupinu tvoria trvalé zeleniny, ktoré zostávajú na jednom mieste niekoľko rokov a vyžadujú špeciálne hnojenie.
Ako využiť malú plochu: predplodiny, medziplodiny a zmiešaná kultúra
Využitie malej plochy
Často pestujeme v jednom roku na jednom záhone dve i viac zelenín — potom hovoríme o predplodine, hlavnej plodine, medziplodine a následnej plodine. Podmienkou je včasná úroda každého druhu.
Hlavná plodina je tá, ktorá zaberá na záhone najväčšiu časť vegetačnej doby. Bývajú to napr. uhorky alebo paradajky.
Predplodina je zelenina s krátkou vegetačnou dobou, ktorú pestujeme a zberáme pred hlavnou plodinou. Býva to napr. hlávkový šalát, skorá kaleráb, reďkovka a pod.
Medziplodinu pestujeme súčasne s hlavnou plodinou, ale zberáme ju skôr, než sa hlavná plodina rozrastie. Ako medziplodiny zaraďujeme uvedené zeleniny s krátkou vegetačnou dobou a zároveň prihliadame na to, aby sa ich požiadavky na pôdu a vlahu zhodovali s požiadavkami hlavnej plodiny.
Následná plodina sa vyseje alebo vysádza po zbere hlavnej plodiny a zberá sa potom na jar ako predplodina (pór, ružičkový kel, valeriánka). Ako následnú plodinu môžeme tiež zaradiť všetky skoré zeleniny s krátkou vegetačnou dobou.
Zmiešaná kultúra, t. j. pestovanie dvoch alebo viacerých druhov na rovnakom pozemku a v rovnakom čase, je vhodná nielen pre lepšie využitie pôdy. Niektoré druhy odpudzujú škodcov od svojich susedov. Takto sa napríklad navzájom dobre chránia pred škodcami mrkva a cibuľa. Karfiol, kaleráb a kapusta sú vhodné pestovať spoločne so šalátom, ktorý od nich odpudzuje blchy. Paradajky a cibuľoviny zase chránia košťáloviny pred inváziou bielice kapustovej. Tiež susedstvo niektorých koreninových zelenín, napr. mäty, pôsobí dobre na rast košťálovin. Medzi zeler je vhodné nasadiť karfiol, pretože zeler neznáša priame susedstvo iných rastlín zeleru.
Niektoré plodiny sa neznášajú. Preto nepestujeme cibuľu spoločne s fazuľou, ale vhodné je jej susedstvo pre mrkvu a hrach. Mrkva sa s hrachom znáša veľmi dobre, zatiaľ čo hrach vysiaty medzi zemiakmi sa nedarí, hoci býva často k tejto nežiaducej spoločnosti nútený.
Na všetky tieto okolnosti musíme prihliadnuť, než sa rozhodneme, ako záhony čo najlepšie využiť. Pre jednoduchšie rozhodovanie uvádzam niekoľko príkladov, ako možno striedaním vhodných zelenín využiť záhon v jednom roku: šalát, uhorky — reďkovka, fazuľa, kel kučeravý — reďkovka, letný karfiol, šalát — kapusta, čínska kapusta — kaleráb, ľadový šalát, ružičkový kel — reďkovka, paprika — pór, skorá kapusta, reďkev — kaleráb, karfiol — karotka, kapusta — šalát, karfiol, pór — skoré zemiaky, štiavec — skorý karfiol, zeler — cibuľa zo sadzačky, čínska kapusta.
Prehľad skupín zelenín a príklady osevného postupu
Pre lepšiu orientáciu uvádzam prehľad skupín jednotlivých druhov zelenín:
Košťálové zeleniny: kaleráb, kapusta hlávková, kapusta ružičková, karfiol, kapusta, brokolica, čínska kapusta, kučeravá kapusta.
Listové zeleniny: šalát hlávkový, šalát na trhanie, valeriánka, špenát, mangold, štrbák, čakanka, žerucha, novozélandský špenát.
Koreňové zeleniny: reďkovka, mrkva, petržlen, zeler, červená repa, reďkev, chren, čierny koreň, paštrnák.
Plodové zeleniny: uhorka, rajčina, paprika zeleninová, tekvica, melón vodný, melón cukrový, baklažán.
Cibuľové zeleniny: cibuľa, cesnak, pór, pažítka, šalotka, ošlejch.
Výber osiva a skúška klíčivosti: od čoho závisí úspech výsevu
Len dobré osivo
Takmer všetky zeleniny (okrem chrenu, cesnaku, šalotky a trvalých zelenín) sa pestujú zo semena, či už sa seje priamo na záhon (priame výsevy), alebo sa z neho predpestuje sadivo, ktoré sa potom vysádza na záhon. Zdravé, kvalitné a klíčivé semeno je základným predpokladom pre úspech pri pestovaní zeleniny.
Osivo má byť čisté, bez prímesí, jednej odrody. Pred nákupom je dobré si ujasniť, ktorá odroda určitej zeleniny bude najlepšie vyhovovať našim pestovateľským zámerom, a potom pri kúpe vyžadovať práve túto odrodu. Nebudeme teda napr. žiadať len tak semeno mrkvy, ale osivo odrody 'Nantéská' alebo 'Karotina' a pod. Semená zakúpené v obchode zaručujú pravosť odrody, majú štandardnú čistotu (minimálne percento prímesí), dobrú klíčivosť a väčšinou sa predávajú už morené.
Zeleninových semien si zakúpime vždy len také množstvo, aby sme ich stačili spotrebovať. Ak máme semien veľa, zvádza to k príliš hustému výsevu a nechávať semená do ďalšieho roka sa neoplatí, pretože väčšinou strácajú čoskoro klíčivosť, a pri nevhodnom uskladnení sa znehodnocujú.
Ak máme vlastné osivo, alebo chceme použiť osivo zvyšné z minulého roka, radšej sa najskôr presvedčíme o jeho kvalite aspoň skúškou klíčivosti.
Skúška klíčivosti Z osiva odoberieme malú vzorku (20–50–100 kusov) dobre vyvinutých a nepoškodených semien. Na hlboký tanier nasypeme jemný mokrý piesok, povrch riadne uhladíme a semená naň ľahko položíme. Drobné semená môžeme položiť na savý papier, ktorý k mokrému piesku priľne. Tanier prikryjeme tabuľkou skla. Spôsob s filtračným alebo savým papierom je ešte jednoduchší. Papier preložíme, mierne navlhčíme a na spodnú polovicu položíme semená. Hornú polovicu na ne pritlačíme a podľa potreby ešte navlhčíme. Semená nikdy nevlhčíme, len papier. Papier so semenami položíme na nízku misku.
Nádobu so semenami umiestnime (v oboch prípadoch) do miestnosti s teplotou 18–20 °C asi na 14 dní. Udržujeme stálu vlhkosť. Semená začnú v niekoľkých dňoch klíčiť. Vyklíčené semená spočítame šiesty deň (tým získame údaje o energii klíčivosti) a potom štrnásty deň (tak zistíme percento klíčivosti, tj. pomer vyklíčených semien k celkovému počtu). Potom už ľahko určíme skutočnú potrebu osiva (pri nižšom percente klíčivosti sejeme hustejšie, takže výsevok sa úmerne zvýši). Ak má osivo nižšiu klíčivosť, musíme vysievať väčšie množstvo semien. Lepšie je však málo klíčivé osivo nepoužívať.
Priamy výsev zeleniny: spôsoby siatia, klíčenia a jednotennia
Priame výsevy
Zeleninu pestujeme buď z predpestovanej sadby, alebo z priameho výsevu na záhony. Priamy výsev používame u zelenín, ktoré spravidla nepresádzame. Je to petržlen, karotka, mrkva, čakanka, čínska kapusta, mangold, reďkovka, reďkev, červená repa, hrach, fazuľa, cukrová kukurica a koreninová zelenina.
Pri priamom výseve vysievame osivo na dobre pripravený záhon. To znamená, že záhon na jeseň prekoپeme a nahrubo prekopaný ponecháme pôsobeniu mrazu a snehu. Na jar, po oschnutí povrchu pôdy, mechanicky (motykou) rozhrнeme zvyšné hrudy a povrch urovnáme hrabľami. Jarná príprava má byť totiž povrchová, hlbšie kypрenie sa neodporúča. Znovu odmeráme okraje záhonov aj cestičky medzi nimi. Cestičky iba ušlapeme a rozhodne ich neprehĺbujeme. Ak totiž okraj záhona prečnieva nad cestičkou, ľahko sa vysušuje. Znížený povrch chodníkov sa odporúča iba pri príliš mokrých pôdach. Záhon sa potom ľahšie odvodňuje aj prehrieva. Šírka záhona nemá presahovať 100–120 cm, pretože by sme potom ťažko dosiahli z chodníka do stredu záhona a každé šliapnutie do záhona zbytočne stláča povrch pôdy. Zvolenú šírku si vyznačíme zárezom na násade motyčkou alebo hrabľami, a tak máme mieru stále po ruke. Väčšinou však na odmeranie záhonov používame šnúru alebo špeciálnu lať, na ktorej sú označené rôzne vzdialenosti.
Pri odmerávaní záhonov musíme prihliadnuť aj na smer prevládajúcich vetrov; napríklad pri západných vetroch vedieme záhony od severu na juh. Na silne veterných miestach chránime výsevy výsadbou vhodných kulisových rastlín, ktoré slúžia ako vetrolamy. Môžu to byť jednoročné rastliny — slnečnice alebo tyčové fazule; trvalú ochranu proti vetru vytvárajú trvalé porasty, napr. maliny alebo iné kry či stromy. Mierny pohyb vzduchu však rastlinám prospieva, pretože na stanovištiach, kde je úplné bezvětrie, sa ľahko šíria choroby. Mierny vánok je žiaduci, aby porasty trochu „prevvetral“.
SPÔSOBY SIATIA Na pripravený záhon vysievame semená do riadkov, do špeciálnych skupiniek, do hniezd alebo naširoko.
Pri výseve do riadkov si najskôr vyznačíme riadky. Ich vzdialenosť sa riadi druhom pestovanej zeleniny. Riadky vedieme zvyčajne naprieč záhona. Vyznačíme ich rovnou násadou alebo lepšie šnúrou. Na okrajoch záhonov zapichneme kolíky v potrebnej vzdialenosti, k nim priložíme šnúru a ťahaním vyznačíme riadok. Semená vysievame ručne, najlepšie pomocou vrecúška s odstrihnutým rohom, na ktorý poklepávame, alebo si môžeme vyrobiť z okrúhlej krabičky niečo na spôsob siacieho strojčeka. Do krabičky urobíme po obvode otvory a semienka potom vypadávajú v pravidelných vzdialenostiach. Po výseve riadok zahrnieme obrátenými hrabľami a pritlačíme. Takto vysievame predovšetkým mrkvu, petržlen, hrach a pod.
Pri výseve do skupiniek vysievame na jedno miesto 2–3 semená. Pozemok si vyznačíme laťou, násadou alebo šnúrou pozdĺžne aj priečne. Do priesečníka vysievame. Tento spôsob používame napr. u uhoriek, fazule a pod.
Výsev do hniezd je podobný výsevu do skupiniek, iba dávame na jedno miesto väčšie množstvo semien (6–8). Tento spôsob používame najmä na ťažkých pôdach, ktoré majú sklon k vytváraniu pôdneho škraloupu; väčšie množstvo klíčiacich semien ľahšie škraloup prerazí.
Pri výseve naširoko semená ručne rozhodíme po celom záhone a zasekávame ich hrabľami do pôdy. Semená bývajú rozhadzované nepravidelne, preto tento spôsob používame iba u zelenín s krátkou vegetačnou dobou, u ktorých príliš nezáleží na odstupoch, napr. u reďkoviek.
Záhony po výseve chránime pred vtáctvom, ktoré rado vyzobáva semienka z kyprей pôdy. Použijeme na to starú sieť alebo vyradenú záclonu, alebo cez záhon natiahнeme biele nite. Rôzne druhy strašiakov sa neosvědčujú, vtáky si na ne čoskoro zvyknú, a niekedy už hodinu po namáhavej inštalácii strašiaka si naň pokojne sadnú na hlavu.
POMOC PRI KLÍČENÍ Prvé jarné výsevy majú zvyčajne k dispozícii dostatočnú zásobu pôdnej vlahy a vyklíčia samy, bez našej pomoci. Neskoršie výsevy alebo výsevy pri mimoriadnom jarnom suchu sa však spravidla bez ľudskej pomoci nezaobídu. Chceme-li, aby semená čoskoro a rovnomerne vyklíčili, musíme ich zavlažovať. Pre budúcu rastlinu nie je nič horšie ako sucho na začiatku klíčenia.
Všetky semená musia byť pevne pritlačené do pôdy, aby z nej mohli čerpať vlahu. Čím neskôr vysievame, tým dôležitejšie je dôkladné pritlačenie. Na ťažkých a horšich pôdach je vhodné pred vysetím pokryť povrch záhona vrstvičkou kyprей kompostnej zeminy a do nej vysiať semená. Klíčiace rastliny v nej rýchlo zosilnejú, a potom už ľahko prenikajú aj do menej kvalitnej pôdy.
Pravidlom je, že semeno má byť zakryté približne takou vrstvou zeminy, aký má priemer. U jemných semien postačí, keď sú úplne nepatrne pokryté zeminou. Veľké semená naopak vysievame do dvojnásobnej hĺbky, ako je ich priemer. Príliš hlboko zasiate semená vzchádzajú nerovnomerne a rastliny sú slabé, pretože veľa sily spotrebovali na to, aby prenikli príliš silnou vrstvou zeminy. Najhlbšie zasievame strukovinové zeleniny.
U uhoriek, tekvice, hrachu a fazule urýchlime klíčenie, keď semená pred siatím namáčame 12 hodín vo vode (semená uhoriek môžeme namáčať aj v mlieku). Nesmieme však semená namáčať príliš dlho, aby nezačali klíčiť. Klíčky sú veľmi krehké a ľahko by sme ich pri siatí odlomili.
Veľmi jemné semená, napr. mrkvy alebo šalátu, zmiešame pred siatím s pieskom, aby sme nevysievali príliš husto. Pamätajme, že najdôležitejšie pri výseve akýchkoľvek rastlín je nesiať príliš husto. Lepší riedky výsev ako hustejší. Ak siejeme príliš husto, musíme hneď po vzídení rastliny pretriebiť, pretože by sa vyťahovali do výšky, boli by slabé a u niektorých plodín je ešte pri hustom poraste nebezpečenstvo rozšírenia chorôb.
JEDNOTENIE Rastliny, ktorých semená vysievame priamo na záhon do riadkov, musíme po vzídení vyjednotiť na potrebnú vzdialenosť. Jednotiť začíname vtedy, keď rastliny vytvorí prvé pravé lístky. Pri skoršom jednotení ešte rastliny nie sú dostatočne vyvinuté a nerozoznáme tie najsilnejšie, a tým najlepšie; pri neskoršom jednotení bývajú už rastliny vytiahnuté a slabé. V pravidelných vzdialenostiach ponechávame pri jednotení vždy najsilnejšiu rastlinu a ostatné vytrháme. Mrkvu a petržlen jednotime dvakrát. Pri prvom jednotení ponecháme rastliny hustejšie, a až po druhý raz jednotime na správnu vzdialenosť (8–10 cm). Rastliny z druhého jednotenia sú už čiastočne vyspelé a môžeme ich spotrebovať v kuchyni. Keď v riadku zostane prázdne miesto, pretože semená nevzišli, vyplníme ho inými druhmi zeleniny z predpestovaných sadív. Vyjednotené rastliny mrkvy a petržlenu nepresádzame, pretože sa zle ujímajú.
Predpestovanie sadeníc v parenisku: príprava, výsev a ošetrovanie
Vypestovanie sadeníc
Ak nie sme dobre vybavení potrebným technickým zariadením na pestovanie sadeníc alebo nemáme dostatok času na ich ošetrovanie, radšej kúpime sadenice už predpestované. Kupujeme ich v odbornom závode, ktorý ručí za odrodovú čistotu a dobrý zdravotný stav sadeníc. Sadenice majú mať rovný, silný, kompaktný vzrast, majú byť zdravé a majú mať dostatočný počet listov (podľa druhu zeleniny). Správne sadenice nesmú byť prerastené ani vybiehajúce a musia mať dobrý koreňový systém. Príliš mladé sadenice zle koria, prestarlé sadenice „tvrdnú“, pomaly sa vyvíjajú a dávajú nekvalitné úrody. Napríklad u skorých kaleráb spôsobuje, že rastliny silne vybiehajú do kvetu a majú predĺžené hľuzy, kapusta a kel z prerastených sadeníc vytvárajú malé hlávky. Pri nákupe dávame prednosť sadeniciam baleným alebo hrnčekovým, pretože po vysadení sa prakticky nezastavia v raste, kým sadenice s obnaženými koreňmi po presadení určitý čas nerastú — „sedia“.
VÝSEVY PRE PREDPESTOVANIE SADENÍC Niektoré druhy zeleniny potrebujú dlhú dobu na vypestovanie od výsevu semena do zberu. Túto dlhú vegetačnú dobu skracujeme tým, že semeno vysievame do skleníka veľmi skoro na jar. Sú to najmä zeler, najskoršie odrody kvetenáča, kaleráby, kapusta, prípadne papriky a paradajky. Málokterý záhradkár má však skleník a vypestovanie kvalitných sadeníc v kuchyni alebo v inej málo príhodnej miestnosti nebýva väčšinou úspešné. Preto radšej sadenice týchto druhov a odrôd kúpime v záhradníckom závode.
Ostatné odrody skorej zeleniny — všetky kapustoviny, šalát, uhorky, ale aj paradajky a papriku — predpestujeme v parenisko. Kto ho nemá, môže si sadenice v menšom množstve predpestovať doma vo vhodných nádobách.
PREDPESTOVANIE SADENÍC V PARENIŠTI Parenište sa oplatí každému záhradkárovi, ktorý pestuje zeleninu. Môže si v ňom predpestovať sadenice skorých odrôd, ktorých vývoj a rast by sa bez tohto užitočného zariadenia značne oneskoril. Okrem toho môže parenište využiť na vypestovanie skorej zeleniny, napr. šalátu, reďkovky, kaleráb a neskôr aj uhoriek. Taktiež ho môže využiť na vypestovanie sadeníc kvetín.
Správne použitie a využitie pareniška vyžaduje určité záhradnícke skúsenosti, ktoré zvyčajne začínajúcemu záhradkárovi chýbajú. Predovšetkým musí byť parenište dobre postavené a založené. Obsluhe pareniška sa musí venovať stála starostlivosť, pretože každá polovičatosť alebo zanedbanie sa ihneď prejaví na kvalite a zdraví rastlín. To platí najmä pri pestovaní sadeníc. Od februára sa musíme o parenište stále starať. Keď mrzne, zakrývame okná rohoženami, keď sneží, sneh ihneď odstraňujeme, keď svieti slnko, musíme rohože sňať, pretože dostatok slnka a svetla je v tomto období veľmi potrebný. Parenište musíme vetrať vždy len na strane odvrátenej od smeru vetra. Na predjarí býva také premenlivé počasie, že je niekedy nutné aj desaťkrát za deň nadvydvihnúť okná, podložiť ich vetracími kolíkmi a o chvíľu ich opäť zdvihnúť vyššie a opäť úplne zatvoriť. Prudký slnečný úpal a mrazivý vietor sa striedajú tak rýchlo, že samotné polhodinové opomenutie niekedy spôsobí úhyn všetkých rastlín v pareništi, pretože klíčiace rastlinky sú jemné, krehké a neotužené.
Príprava pareniška na výsev Parenište musíme starostlivo naplniť. Rozhodne nestačí nahádzať na dno trochu hnoja, zakryť zeminou a vysievať. Najvhodnejší do pareniška je konský hnoj, pretože je najvýhrevnejší; môže sa použiť aj hnoj hovädzí alebo králičí, ktorý sa mieša s lístím. Prasačí hnoj do pareniška nie je vhodný, pretože je „studený“ a parenište nevyhreje. Dno pareniška pokryjeme najprv vrstvou lístia, ktoré slúži ako izolácia a zabraňuje stratám tepla. Slamnový, nie príliš mokrý konský hnoj necháme najprv dva až tri dni ležať na hromade vedľa zakladaného pareniška. Potom ho starostlivo vidlami roztriasaním navrstvíme do pareniška. Ak je príliš suchý, trochu ho navlhčíme. Vrstvu hnoja ušliapeme. Obzvlášť starostlivo ušliapeme okraje a podľa potreby ešte doplníme hnojem, pretože tu zvyčajne dochádza k najväčšiemu poklesu. Slamnnejší hnoj je nutné ušliapať viac ako hnoj s menším obsahom slamy. Na udusanú vrstvu hnoja dáme opäť ako tepelnú izoláciu vrstvu lístia. Na ňu navrstvíme asi 20 cm jemnej presiatej humóznej zeminy a opäť ju dôkladne vrstvíme zvlášť k okrajom. Vhodný je dobrý kompost z dobre uleženého hnoja alebo aspoň výživná, ľahká záhradná zemina obohatená rašelinou a priemyselnými hnojivami. Parenište naplníme asi 10 cm pod okraj. Keď sa vrstvy usadia, má zemina dosahovať asi 15 cm pod nižší (južný) okraj pareniška. Najčastejšou a veľkou chybou pri plnení pareniška je spád povrchu smerom k južnému okraju; preto pri plnení pareniška nezabudnime na vodováhu a skontrolujme, či nemá povrch nežiaduci spád.
Výsev do pareniška Parenište po naplnení zakryjeme oknami, ale necháme malú škáru (vetracý kolík naplocho), aby zemina na povrchu oschla. Za dva až tri dni môžeme vysievať. Povrch pôdy urovnáme a uhladíme obrátenými hrabľami alebo doštičkou. Najvhodnejší je výsev do riadkov vzdialených od seba asi 6–8 cm. Semená pritlačíme plochom doštičkou, opatrne zalejeme odrazenou (vlažnou) vodou a po zaliatí zasypeme vrstvičkou jemne presiatej zeminy. Ihneď po výseve označíme (najlepšie menovkami) riadky s uvedením druhu a odrody a dátumom výsevu. Na postupný zber pamätáme postupným výsevom. Parenište zakryjeme oknami a rohoženami, pretože väčšina semien lepšie klíči bez svetla. Podľa potreby zalievame a vetráme. Akonáhle sa objavia prvé špičky klíčkov, odstránime rohože a postavíme ich k pareništu ako vetrolamy. Nesmú však vrhať na parenište tieň. Potom opatrne stále viac vetráme, aby rastliny dobre silneli. Ak rastliny v tomto období ochabnú, zvyčajne sa z toho nevzpamätajú až do zberu.
Prepichovanie Pri pestovaní sadeníc v pareništi musíme dávať zvlášť veľký pozor na to, aby sme rastliny včas prepichovali, inak by sadenice boli príliš vytiahnuté a slabé. Čím viac miesta, a teda aj viac svetla a vzduchu má mladá rastlina, tým silnejšie a rovnomernejšie sa vyvíja a rýchlejšie rastie. Prepichujeme dreveným kolíkom ihneď, akonáhle si rastliny z výsevu navzájom prekážajú, t.j. keď vytvorili dva pravé lístky. Pôda, do ktorej prepichujeme, má byť primerane vlhká, aby sa otvor pri prepichovaní nezasypával. Rastliny vyberieme opatrne z pôdy (najlepšie nadvydvihneme lopatkou), sadiacim kolíkom urobíme otvor, do ktorého zapustíme rastlinu až po deložné lístky, a z boku kolíkom primáčkneme zeminu ku koreňu po celej dĺžke. Rastliny zalejeme, označíme menovkami a zatienime, aby dobre zakorenili.
Vetranie Veľký význam pre dobrý rast a vývoj rastlín má správne vetranie. Ak nemáme dostatočné skúsenosti, radšej sa spoliehneme na teplomer umiestnený v pareništi medzi rastlinami. Akonáhle teplota presiahne 15 °C, musíme vetrať. Najprv podložíme parenišťové okno vetracím kolíkom naplocho. Pri stúpaní teploty a pri silnejšom slnečnom žiarení stavíme okno na stále vyšší zárez vetracieho kolíka. Skôr než začneme vetrať, preskúmame smer vetra; okná nadvydvíhame vždy na strane odvrátenej od vetra. Prievan je pre mladé rastliny smrteľný. Ak sa mení smer vetra, musíme tiež meniť strany vetrania. Niekoľko dní pred výsadbou začneme rastliny otužovať, a to tak, že okná vždy cez deň na niekoľko hodín sňatáme, až nakoniec 3–4 dni pred výsadbou ich ponecháme sňaté aj cez noc. Otužené rastliny potom neutrpia pri výsadbe do voľnej pôdy tepelný šok a rýchlo budú ďalej rásť.
Zalievanie v pareništi Zalievame odrazenou vodou krhličkou s jemnou ružicou. Spočiatku zalievame málo, pretože počiatočná pôdna vlhkosť vystačí niekedy až do apríla. Iba za teplých dní, keď zemina vysychá, trochu zalejeme, aby sme v nej udržali rovnomernú vlhkosť. Dôležité je sledovať vlhkosť zeminy v tretine pareniška pri vyššej severnej stene, do ktorej sa slnko silno opiera, takže tam zemina rýchlejšie vysychá. Preto tiež túto časť zalievame vydatnejšie ako časť ležiacu pri nižšej stene. Z toho vyplýva, že je pohodlnejšie pri zalievaní zdvihnúť okno pri vyššej strane, kde dávame viac vody. Po zaliatí ponecháme okná zatvorené, pretože sme rastliny aj pôdu vodou ochladili. Asi za pol hodiny sa teplota opäť ustáli. Vhodnejšie ako zalievanie je hmlovanie, ktoré podporuje vzdušnú vlhkosť a nehrozí nebezpečenstvo, že zeminu v pareništi prelejeme. Ovšem zariadiť si hmlovanie nie je jednoduché.
Predpestovanie sadeníc v nádobách: misky, sadbovače a presádzanie
PREDPESTOVANIE SADENÍC VO VÝSEVNÝCH NÁDOBÁCH Na vypestovanie sadeníc skorých odrôd v skleníku alebo doma vysievame osivo do výsevných misiek alebo truhlíkov.
Výsevné misky a truhlíky Na dno misky alebo truhlíka dáme hrubšiu zeminu alebo piesok a na ne jemne preosiatú zmes zemín (dve časti pareniská zemina, jedna časť rašeliny, jedna časť piesku, teda v pomere 2 : 1 : 1). Zmes zemín pred výsevom dezinfikujeme. Po naplnení nádoby povrch uhladíme doštičkou a zeminu mierne stlačíme. Potom semená vysievame naširoko alebo do riadkov, pritlačíme a jemne zasypeme preosiatou zeminou (výška vrstvy sa má rovnať priemeru semien). Potom jemne zavlažíme malou striekačkou (rosíme), aby zemina bola rovnomerne vlhká. Výsevy vždy označujeme menovkami s uvedením dátumu výsevu, druhu a odrody. Pre lepšie vzchádzanie zakryjeme nádoby po výseve tabuľou skla, ktorú podložíme špajľou alebo tenkým drievkom, aby pod sklo mal prístup vzduch. Spočiatku umiestnime nádoby s výsevom na tmavé miesto alebo ich prikryjeme papierom. Akonáhle sa objavia prvé známky klíčenia, postavíme ich na svetlo. Sňatá tabuľa skla sa tiež odoberie. Klíčiace výsevy pravidelne sledujeme a ošetrujeme, aby neboli vystavené prílišnému úpalu, a hlavne aby nevyschli. Rastlinky po vzídení, keď majú dva pravé lístky, pikírujeme.
Sadbovače Sadbovače sa vyrábajú z plastickej hmoty a skladajú sa z tvarovacej časti (voštiny) a podložky. Voštinu položíme na podložku a naplníme pripravenou zeminou. Do každej bunky pikírujeme jednu rastlinu. Voštinu z podložky sňatá až krátko pred výsadbou, keď rastliny sú už riadne zakorenené. Sadbovače vydržia 10–15 rokov, dobre sa čistia a uchovávajú a sú ľahké, takže sa s nimi dobre manipuluje.
Hrnkovanie sadby Semená vysievame po jednom alebo v štipkách priamo do hrnčekov-kvetináčov, prípadne do nich pikírujeme malé rastlinky. Priamo do hrnčekov vysievame najčastejšie semená uhoriek, melónov a tekvíc. Pre priamy výsev plníme hrnčeky asi do dvoch tretín výšky a zeminu potom pridávame s rastom rastliny. Na vypestovanie sadby sú najvhodnejšie hrnčeky z pálenej hliny alebo rašelinové koreňáče, s ktorými sa sadenice priamo vysádzajú a ktoré sa potom v pôde rozložia. Môžeme tiež použiť kelímky z plastickej hmoty, no musíme urobiť v dne otvor. Hrnkovaná sadba a sadba zo sadbovačov je výhodná, pretože pri výsadbe sa rast rastlín nezastaví. Pri pestovaní sadby sa niekedy objaví tzv. padanie klíčnych rastlín, najmä u kapustovín, ale aj u šalátu, uhoriek, paradajok.
MUSÍ SA PIKÍROVAŤ? Nepikírovaná sadba býva najmenej hodnotná, pretože rastlinky bývajú vytiahnuté a majú malý koreňový systém. Je to však najmenej pracný a najjednoduchší spôsob vypestovania sadby, ktorý sa spravidla používa u neskorých odrôd zeleniny. Najprv si starostlivo pripravíme výsevný záhon, t. j. pridáme dobrú kompostovú zeminu a povrch dobre vyrovnáme. Záhon má byť na teplom bezvetrovom mieste. Pri nepriaznivom počasí ho môžeme chrániť prenosným fóliovým krytom. Semená vysievame do riadkov a snažíme sa o rovnomerný redší výsev, aby sa rastliny po vzídení príliš vzájomne neutláčali. Podľa potreby zalievame. Vzrastenú sadbu odoberáme postupne podľa potreby.
OŠETROVANIE SADBY V PARENISKU Pri predpestovaní sadby je najdôležitejšie, aby rastliny už od najútlejšieho veku rástli rýchlo, bez akýchkoľvek rušivých vplyvov, ktoré by ich zastavili v raste. Preto im dávame čo najvhodnejšie podmienky a čo najlepšie ošetrovanie, t. j. sádzame ich do správnej zeminy a dbáme, aby mali potrebné osvetlenie, teplotu a vlhkosť. Preto musíme zeleninovú sadbu tieňovať, zalievať, vetrať a odstraňovať burinu.
Na svetlo sú mladé rastliny rôzne náročné. Najmenej náročné sú uhorky, ktoré však zasa vyžadujú veľa tepla. Tie tiež najviac tieňujeme. U ostatnej zeleniny pamätajme, že mladšie rastliny potrebujú viac tieňovať ako staršie. Čím sú rastliny bližšie k oknu, tým viac pozornosti venujeme tieňovaniu, aby sa nespálili. Tieňujeme pri prudkom slnečnom žiarení asi od 10–11 hodín do 15–16 hodín, a to rákosovými alebo tyčkovými tieňovkami. Nátery okien na zatienenie sadby sa neosviedčili, pretože za zamračených dní potom sadba trpí nedostatkom svetla.
Zelenináska sadba potrebuje na rast dostatočné množstvo vody. Zalievame podľa počasia a podľa potreby. V slnečných dňoch zalievame vydatnejšie a v ranných hodinách, za chladného zamračeného počasia zalievame na poludnie a menej. Zalievame predohriatu vodou, ktorá má mať rovnakú teplotu ako pôda, môže však byť aj o 2–3 °C teplejšia. Pri teplom miernom daždi sňatieme okná — dažďová voda je prirodzená a najvhodnejšia závlaha. Pamätajme: Prílišná vlhkosť podporuje šírenie chorôb, najmä plesní, sucho spomaľuje rast. Preto musíme tiež podľa potreby vetrať.
Burina rastúca medzi rastlinami sa vytrhávame, pretože oberá sadeniciam priestor, živiny, svetlo a vlahu. Ako sadba dorastá, poskytujeme jej čoraz častejšie čerstvý vzduch, čím ju otužujeme, aby sa po vysadení na záhon nezastavila v raste.
Ako správne vysádzať priesady zeleniny na záhon
PRÍPRAVA PÔDY NA VÝSADBU Pozemok na jarné pestovanie zeleniny na jeseň dôkladne prekopeme. Pritom na záhony, kam na jar chceme dať zeleninu znášajúcu priame hnojenie, zapracujeme na jeseň maštaľný hnoj, na ostatné záhony kompost. Jarné kopanie nezlepšuje štruktúrne a vlahové pomery v pôde, skôr naopak, preto ho používame len v núdzovom prípade, keď sme sa napríklad na jeseň k prekopaniu záhonov nedostali. Na jar je najlepšie len pôdu ľahko prekypriť a povrch uhrabať. Záhony odmeráme a pripravíme ako na výsev.
VYSÁDZANIE PRIESAD Pri výsadbe sa presvedčíme, aký veľký vplyv má obsah humusu v pôde na tvorbu koreňového systému. Čím viac humusu alebo rašeliny obsahovala zemina, v ktorej bola priesada predpestovaná, tým lepšie je vyvinutý koreňový systém.
Jemné korienky nesmú vyschnúť, preto nemajú byť ani krátko vystavené slnku a vetru. Najlepšie sa ujímajú rastliny práve vytiahnuté z pôdy, nevädnuté. Preto pri výsadbe vyberieme z pareniska alebo truhlíka len také množstvo rastlín, ktoré stačíme rýchlo vysadiť.
Priesadke zaštipneme korienok (šalát tvorí výnimku — korienok neskracujeme), sadiacou kolíčkou urobíme otvor a priesadu opatrne zapustíme do pôdy tak, aby korienky smerovali nadol. Zapustíme ju až k deložným lístkom, nesmieme ju však utopiť (na to sú zvlášť chúlostivé zeler a šalát, ktorým potom odpadávajú spodné lístky a ktoré vytvárajú nekvalitné hlávky). Zeminu pevne pritlačíme ku korienkom, aby nimi bola obalená. Po výsadbe ihneď dôkladne zalejeme.
Paradajky sádzame najlepšie za motyčkou šikmo — zapustíme asi tretinu stonky, ktorá taktiež zakorení, a tým sa zlepší výživa rastliny. Jamku zasypeme len do polovice, potom zalejeme, dosypeme zeminou a pritlačíme. Zemina zabraňuje výparu vlhkosti.
Priesady vypestované v sadbovačoch alebo v kvetináčoch, alebo zakúpené v kvetináčoch či balíčkované sádzame za lopatkou. Jamky musíme robiť dostatočne priestranné, aby sa do nich vošiel celý balíček, ktorý nesmie prevyšovať okraj jamky, aby nevysychal.
Pri nákupe priesad dávame prednosť vždy priesadám balíčkovaným alebo v kvetináčoch. Hlavne dbáme na to, aby priesady neboli zvädnuté a zaschnuté. Pokiaľ ich nemáme možnosť kúpiť na mieste a musíme ich dovážať, zabalíme ich do polyetylénových vrecúšok, ktoré neprepúšťajú vlhkosť a priesady zostanú svieže. Nesmieme v nich však priesady skladovať dlho, aby sa nezaparili.
Vysádzame najlepšie za zamračeného dňa, pretože vtedy priesady najmenej utrpia a rýchlo a dobre zakorenia. Za teplých slnečných dní radšej vysádzame až neskoro popoludní. V nočnom a rannom chlade sa priesady dobre zotavia, takže teplo druhého dňa už dobre znesú a nezvädnú.
Zeleninu vysádzame do štvorcového alebo trojuholníkového sponu. Vzdialenosť jednotlivých rastlín závisí od druhu a odrody zeleniny. Najskôr si značkovačom alebo šnúrou vyznačíme riadky, potom vzdialenosti v nich a potom vysádzame.
Zalievanie zeleniny: kedy, ako a koľko vody dať rastlinám
Ošetrovanie zeleniny na záhone
Pri pestovaní zeleniny je najdôležitejšia pravidelná závlaha, kyprenie pôdy, odstraňovanie buriny a prihnojovanie, prípadne aj ošetrovanie chemickými prípravkami proti chorobám a škodcom.
ZALIEVANIE Všetka zelenina potrebuje zalievať, pretože prirodzené zrážky v bežnom roku jej nestačia; bez zálivky alebo len s obmedzenou zálivkou možno v roku s normálnymi zrážkami pestovať mrkvu, petržlen, cesnak, cibuľu a červenú repu, ktoré sú zo zelenín najmenej náročné na vlahu. Najmä mladá zelenina má mať neustále vlhkú pôdu do hĺbky 5–15 cm. Pokiaľ ešte nenastanú vysoké denné teploty, vystačí zvyčajne zimná zásoba vlahu v rokoch s normálnymi zrážkami až do polovice mája. Ak je však jar suchá, zalievame čerstvo vysadenú zeleninu alebo mladú zeleninu z výsevov každý deň, neskôr každý druhý deň. Musíme počítať s tým, že voda pôdu ochladzuje, preto čas zálivky riadime podľa počasia a podľa ročného obdobia. Skoro zjara (za suchej jari) a na jeseň zalievame dopoludnia, aby sa pôda do večera opäť prehrala. V lete, za slnečných dní, zalievame neskoro popoludní alebo skoro ráno, aby sa voda z pôdy nevyparila. Účinná býva zálivka po miernom daždi, pretože navlhnutá pôda lepšie prijíma vodu a dažďová voda sa zálivkou zatlačí do pôdy ku koreňom, takže ju môžu rastliny dobre využiť.
Hlavnou zásadou pri zalievaní je zalievať dôkladne, tak aby voda skutočne prenikla do hĺbky aspoň 15 cm, teda aby sa dostala ku koreňom. Nemá takmer žiadny zmysel denne len tak navlhčiť povrch záhonov; vlaha sa ku koreňom nedostane a zbytočne sa ničí pôdna štruktúra. Je účelnejšie zalievať raz týždenne, ale dať na 1 m² 10–20 l vody. Touto dávkou sa pôda zavlaží približne do 20 cm, čo väčšine zelenín za normálnych podmienok postačí.
Ak je pôda vyschnutá, zle prijíma vodu. Preto pred zálivkou narušíme povrch pôdy, aby voda mohla vsákať a neodtekala bez úžitku zo záhonov. Nedávame ani celé množstvo vody naraz, ale zalievame po menších dávkach a počkáme, kým voda vsákne. Voda nesmie zostať stáť na povrchu pôdy. Po zálivke a oschnutí pôdy opäť narušíme jej povrch, aby sme obmedzili výpar.
Najviac vody potrebuje všetka skorá zelenina, potom plodová zelenina. Zeleninu zalievame hadicou alebo kroplami miernym prúdom vody, aby sme nepoškodili krehké rastliny. Paradajky zalievame kropľami ku koreňom, pretože zálivka na list vyvoláva vznik plesne.
Kyprenie pôdy, hrobkovanie a prihnojovanie zeleniny na záhone
OŠETROVANIE PÔDY Zelenina dobre rastie len v čistej a upravenej pôde. Musí sa stále ničiť burina, narušovať pôdna kôra a kypriť pôda.
Pôda sa má kyprieť a pôdna kôra rozrušovať po každom daždi alebo zálivke; tým sa zabráni nadmernému výparu vody z pôdy. Používame na to motyčky alebo kypriče. Motyčkou okopávame okolo rastlín plytko, aby sa nepoškodili korene. Motyčku tiež používame na hrobkovanie, t. j. na nahŕňanie pôdy k rastline. Hrobkovaním sa rastlina v pôde upevní, zahrnutá časť zakorení, a tým sa zlepší aj výživa rastliny. Hrobkovanie sa odporúča pri všetkej kapustovej zelenine okrem kalerábu, ďalej pri paradajkách, paprikách, baklažánoch a fazuli. Hrobkujeme dvakrát až trikrát a zakaždým nahrnieme asi 10 cm vrstvu. Hrobkovanie používame tiež na bielenie zelenín, najmä špargle a póru. Nahŕňaním pôdy totiž zabránime prístupu svetla k tej časti rastliny, ktorú chceme mať bielu. Na kyprenie pôdy sú vhodné aj rôzne typy kypričov, s ktorými pracujeme ťahom. Na odstraňovanie buriny a zároveň kyprenie pôdy slúžia plecí rámčeky a plecí očká.
PRIHNOJOVANIE Pri základnom hnojení pred výsevom alebo výsadbou dodávame do pôdy obvykle toľko živín, že to stačí na rast a vývoj zelenín s krátkou vegetačnou dobou. Niekedy však, najmä u zelenín s dlhšou vegetačnou dobou, musíme pre zdárny rast rastlín niektoré živiny doplniť a rast plodiny „popoháňať“. Obvykle to býva dusík, ktorý podporuje rast. Prihnojovaniu sa hovorí aj hnojenie na list, aj keď samozrejm
