Pestovanie zeleniny v záhrade: kompletný sprievodca
Od plánovania záhonov a skúšky klíčivosti cez predpestovanie priesad až po zalievanie a prihnojovanie.
Všetko o pestovaní zeleniny v záhrade na jednom mieste — od plánovania záhonov a výberu druhov cez výsev a predpestovanie priesad v parenisku až po zalievanie a hnojenie.
Má zelenina v záhrade miesto? Pre a proti pestovaniu
ZELENINA V ZÁHRADE
VŠEOBECNE O ZELENINE
Názory na pestovanie zeleniny v domácich záhradách sa značne rôznia. Pestovanie zeleniny prestáva byť nutnosťou, pretože na trhu je poľnej zeleniny dostatok a väčšinou skôr, než ju dokáže záhradkár sám dopestovať. Z toho vychádzajú zástancovia extrémneho názoru, že záhrada má plniť iba rekreačnú a estetickú funkciu a zelenina do nej nepatrí. Druhým extrémom je snaha dopestovať na vlastnej záhrade úplne všetku zeleninu, dokonca aj tú, ktorej sa v danej oblasti nedarí.
Pestovanie zeleniny je neoddeliteľnou súčasťou záhradkárčenia, zelenina do záhrady jednoducho patrí. Skôr než sa však rozhodneme, ktoré druhy a v akom rozsahu budeme pestovať, musíme zvážiť mnoho rôznych okolností. V modernej záhrade budeme aj zeleninu pestovať intenzívne, teda so snahou zozbierať z čo najmenšej plochy čo najviac.
Pre a proti zelenine v záhradke Predovšetkým je rozhodujúce to, či máme záhradu pri dome a môžeme sa jej venovať denne, alebo či sa do záhrady dostaneme raz za týždeň. Väčšina zelenín totiž vyžaduje dennú a výdatnú zálievku, aby dobre rástla a bola chutná.
Dôležitá je aj veľkosť záhrady. Ak je záhrada dostatočne veľká, aby sme mohli vyčleniť časť ako zeleninársky kút a vhodným spôsobom ho pohľadovo oddeliť od okrasnej a obytnej časti, môžeme sa zamerať na viac druhov zeleniny a množstvo dopestovanej zeleniny prispôsobiť potrebe rodiny. Na malej záhradke zeleninu obmedzíme.
Pri voľbe druhov vychádzame z klimatických podmienok a zameriame sa len na druhy, ktorým sa v danej oblasti dobre darí. Klimatické podmienky môžeme podstatne zlepšiť skleníkom, pareniskom alebo aspoň fóliovým krytom, ktoré v záhradkách umožnia predpestovať mladé rastliny.
Dôležité sú aj pôdne podmienky. Niektoré rastliny vyžadujú ľahkú pôdu, iné ťažšiu, niektoré zase neznášajú zamokrenú pôdu a vysokú hladinu podzemnej vody atď. Pôdu môžeme tiež zlepšovať, aby sme mohli rozširovať sortiment pestovanej zeleniny. V nevhodných pôdach zeleniny síce tiež rastú, ale výsledky pestovania nie sú uspokojivé.
Zelenina vyžaduje veľa starostlivosti a je náročná na čas aj prácu. Musíme teda uvažovať aj z tohto hľadiska, musíme posúdiť svoje časové možnosti a pestovať radšej menej druhov, ale starostlivo a s dobrými výsledkami.
Koľko zeleniny dopestovať? Výpočet plochy pre rodinu
Ak máme záhradku veľkú 400 – 500 m² v záhradkárskej osade alebo pri chate, kam dochádzame raz za týždeň, obmedzíme sa na pestovanie niekoľkých málo druhov v menšom množstve. Nepostrádateľná je pažítka, ktorej postačia 2 – 3 dobre vyvinuté trsy, a niekoľko riadkov kučeravého petržlenu. Deťom vysievame postupne reďkovky, hrášok na struky a karotku, ktoré priamo zo záhona majú celkom inú chuť, najmä keď ich deti samy pomáhali dopestovať. V čase dovolenky si môžeme pestovať z kúpených priesad hlávkový šalát. Niekoľko kríkov paradajok, prípadne niekoľko rastlín uhoriek nakladačiek príde tiež vhod, ale musíme pamätať na veľkú potrebu závlahy; pomáhame si fóliou, ktorou zakrývame pôdu medzi rastlinami, aby sme obmedzili výpar vody. V takej zeleninárskej minizáhrade nezabúdame na kôpor, ligurček, riadok cibule pestovanej zo sadzačky, ktorú konzumujeme aj s vňaťou, niekoľko rastlín cesnaku, fazule, z trvácich zelenín rebarboru a pod. Ostatné druhy, najmä druhy s dlhou vegetačnou dobou a zložitým predpestovaním, kupujeme radšej na trhu, pretože výsledok by sa nevyrovnal vynaloženej námahe.
Iná situácia je u majiteľov väčších záhrad pri dome, najmä na vidieku. Na dedine predsa len doteraz nie je trh zeleninou dostatočne a pravidelne zásobovaný a rozloha záhrady umožňuje dopestovať potrebné množstvo zeleniny, ktorá je stále čerstvá k dispozícii. Tu je však potrebné najskôr si dôkladne všetko premyslieť a naplánovať a venovať zelenine len niekoľko záhonov, ale intenzívne ich využiť.
Úroda pre rodinu
Na dopestovanie zeleniny pre celoročnú spotrebu jednej osoby potrebujeme asi 30 m². V domácnostiach, ktoré konzumujú veľké množstvo zeleniny, počítame na osobu až 50 m². Štvorčlenná domácnosť teda potrebuje na dopestovanie potrebného množstva zeleniny intenzívnym spôsobom najmenej 120 m², pričom počítame, že z niektorých záhonov sa za rok zoberú dva aj tri druhy zeleniny. Ak dodržíme zásady zostavovania správnych osevných postupov a kombinovania jednotlivých druhov zeleniny a dáme zelenine to, čo podľa druhov vyžaduje, hlavne teda v hnojivách a závlahe, potom môžeme počítať s priemernou úrodou 4 kg zeleniny z 1 m². Zo zeleninárskej záhrady na ploche 120 m² tak môžeme za rok získať 480 kg zeleniny. To je už poriadne množstvo, avšak je to presne toľko, koľko by podľa názorov lekárov mala spotrebovať štvorčlenná rodina za rok. Priemerná ročná spotreba zeleniny na osobu sa pritom zatiaľ pohybuje okolo 70 kg, čo je úplne nedostatočné.
Zelenina je totiž nesmierne cennou a dôležitou zložkou našej potravy, ktorej vplyv sa prejavuje v komplexnom pôsobení na naše zdravie. V zelenine dodávame organizmu vitamíny, minerálne látky aj niektoré liečivé látky. Zelenina zvyšuje chuť do jedla, pretože ako príloha zlepšuje farebnosť a vôňu predkladaných pokrmov a podporuje pravidelnú funkciu tráviaceho ústrojenstva.
Ak si teda dokážeme sami dopestovať dostatočné množstvo zeleniny zodpovedajúce odporúčanej ročnej spotrebe (120 kg na osobu), musíme si túto spotrebu zaistiť aj na celý rok pestovaním vhodných druhov od skorej jari a zaistením dostatočných a vyhovujúcich priestorov na uskladnenie zeleniny na zimné obdobie. Časť úrody spracujeme a uskladníme konzervovanú. To opäť vyžaduje veľa času. Preto plánujeme pestovanie zeleniny tak, aby sa zber nenahromadil, a vysievame postupne, aby sme ho stihli zvládnuť.
Záhony na zeleninu: umiestnenie, rozmery a hnojenie pôdy
Záhony — kde a ako?
Plocha určená na pestovanie zeleniny má byť na slnku, pôda má byť dôkladne spracovaná, záhony a cestičky medzi nimi majú byť riadne vymerané. Šírku záhona volíme obvykle 100 – 120 cm, dĺžka môže byť ľubovoľná. Dbáme na to, aby na mierne svahovitom pozemku viedli záhony aj riadky naprieč svahom, aby z nich nestekala voda, naopak sa zadržiavala. Cestičky medzi záhonmi stačia 40 cm široké, no pre prístup s fúrikom počítame šírku 60 cm. Zeleninársku časť záhrady chránime vhodnou kulisovou výsadbou proti výsušným alebo severným vetrom. Od okrasnej a obytnej časti záhrady ju oddelíme pergolou porastenou popínavými rastlinami, alebo drôteným plotom s maliníkom, kríkmi ríbezlí a pod.
Aby sme z plochy určenej pre zeleninu získali čo najvyššiu a čo najkvalitnejšiu úrodu, musíme počítať s hnojením organickými hnojivami. Priemyselné hnojivá sa plne prejavia iba pri dodávaní patričného množstva organických hnojív podľa potrieb určitého druhu zeleniny do zdravej, kyprej a humóznej pôdy dostatočne zásobenej vlahou. Pestovať zeleninu v neštruktúrnej pôde chudobnej na humus sa nevypláca a ani tie najväčšie dávky priemyselných hnojív obsah živného humusu nemôžu nahradiť.
Pri pestovaní zeleniny na stále rovnakých záhonoch sa pôda časom vyčerpá, unaví. Únave pôdy môžeme úspešne predchádzať zámerným striedaním plodín. Preto pri plánovaní jednak dbáme na to, aby sa rovnaké alebo príbuzné druhy nestriedali po sebe, jednak prihliadame na reakciu jednotlivých druhov zelenín na hnojenie organickými hnojivami, najmä maštaľným hnojom. Niektorým zeleninám sa vyložene darí len v pôdach čerstvo vyhnojených maštaľným hnojom — to sú tzv. zeleniny I. trate. Niektoré druhy potrebujú pôdu v tzv. starej sile, teda druhým rokom po zapravení hnoja — to sú tzv. plodiny II. trate, a niektoré druhy hnojenie maštaľným hnojom neznášajú, preto sa zaraďujú až tretím rokom po vyhnojení — to sú tzv. rastliny III. trate, čiže doberacie plodiny.
Zeleniny náročné na živiny, ktoré zaraďujeme do prvej trate (po vyhnojení maštaľným hnojom), sú: všetky hlúboviny, všetky listové zeleniny, všetky plodové zeleniny, ďalej zeler, cukrová kukurica, pór.
Zeleniny druhej trate, ktoré potrebujú pôdu v starej sile: koreňové zeleniny okrem zeleru, cibuľové zeleniny okrem póru. Celkom dobre sa darí na záhonoch druhej trate aj všetkým listovým zeleninám.
Zeleniny tretej trate dokážu čerpať z pôdy posledné zvyšky maštaľného hnoja zapraveného pred dvoma rokmi do pôdy a niektoré sú schopné čerpať dusík prostredníctvom mikroorganizmov aj zo vzduchu. Sú to predovšetkým strukoviny (fazuľa, hrach, bôb) a iné skromnejšie plodiny, najmä koreninové zeleniny. Ak však máme dostatok organických hnojív, najmä kvalitného kompostu, môžeme zaradiť, najmä v malých záhradách, zeleniny tretej trate do druhej trate, a tým si značne zjednodušiť osevný postup.
Poslednú skupinu tvoria trváce zeleniny, ktoré zostávajú na jednom mieste niekoľko rokov a vyžadujú špeciálne hnojenie.
Ako využiť malú plochu: predplodiny, medziplodiny a zmiešaná kultúra
Využitie malej plochy
Často pestujeme v jednom roku na jednom záhone dve aj viac zelenín — potom hovoríme o predplodine, hlavnej plodine, medziplodine a následnej plodine. Podmienkou je včasný zber každého druhu.
Hlavná plodina je tá, ktorá zaberá na záhone najväčšiu časť vegetačnej doby. Bývajú to napr. uhorky alebo paradajky.
Predplodina je zelenina s krátkou vegetačnou dobou, ktorú pestujeme a zberáme pred hlavnou plodinou. Býva to napr. hlávkový šalát, skoré kaleráby, reďkovka a pod.
Medziplodinu pestujeme súčasne s hlavnou plodinou, ale zberáme ju skôr, než sa hlavná plodina rozrastie. Ako medziplodiny zaraďujeme uvedené zeleniny s krátkou vegetačnou dobou a zároveň prihliadame na to, aby sa ich požiadavky na pôdu a vlahu zhodovali s požiadavkami hlavnej plodiny.
Následná plodina sa vysieva alebo vysádza po zbere hlavnej plodiny a zberá sa potom na jar ako predplodina (pór, kel ružičkový, valeriánka poľná). Ako následnú plodinu môžeme zaradiť aj všetky skoré zeleniny s krátkou vegetačnou dobou.
Zmiešaná kultúra, t. j. pestovanie dvoch alebo viacerých druhov na rovnakom pozemku a v rovnakom čase, je vhodná nielen pre lepšie využitie pôdy. Niektoré druhy si v susedstve vzájomne prospievajú. Takto sa napríklad dobre dopĺňajú mrkva a cibuľa. Karfiol, kaleráby a kapustu je vhodné pestovať spoločne so šalátom, ktorý sa v ich susedstve dlhodobo osvedčuje. Paradajky a cibuľová zelenina sú zase vhodnými susedmi hlúbovín. Aj susedstvo niektorých koreninových zelenín, napr. mäty, pôsobí dobre na rast hlúbovín. Medzi zeler je vhodné vysadiť karfiol, pretože zeler neznáša priame susedstvo iných rastlín zeleru.
Niektoré plodiny sa neznášajú. Preto nepestujeme cibuľu spoločne s fazuľou, ale vhodné je jej susedstvo pre mrkvu a hrach. Mrkva sa s hrachom znáša veľmi dobre, zatiaľ čo hrachu vysiatemu medzi zemiaky sa nedarí, hoci k tejto nežiaducej spoločnosti býva často nútený.
Na všetky tieto okolnosti musíme prihliadnuť, než sa rozhodneme, ako zeleninové záhony čo najlepšie využiť. Pre ľahšie rozhodovanie uvádzam niekoľko príkladov, ako sa dá striedaním vhodných zelenín využiť záhon v jednom roku: šalát, uhorky — reďkovka, fazuľa, kel kučeravý — reďkovka, letný karfiol, šalát — kel hlávkový, čínska kapusta — kaleráby, ľadový šalát, kel ružičkový — reďkovka, paprika — pór, skorý kel, reďkev — kaleráby, karfiol — karotka, kel — šalát, karfiol, pór — skoré zemiaky, endívia — skorý karfiol, zeler — cibuľa zo sadzačky, čínska kapusta.
Prehľad skupín zelenín a príklady osevného postupu
Pre lepšiu orientáciu uvádzam prehľad skupín jednotlivých druhov zelenín:
Hlúbová zelenina: kaleráb, kel hlávkový, kel ružičkový, karfiol, kapusta, brokolica, čínska kapusta, kel kučeravý.
Listová zelenina: šalát hlávkový, šalát na oberanie, valeriánka poľná, špenát, mangold, endívia, čakanka, žerucha, novozélandský špenát.
Koreňová zelenina: reďkovka, mrkva, petržlen, zeler, cvikla, reďkev, chren, čierny koreň, paštrnák.
Plodová zelenina: uhorka, paradajka, paprika zeleninová, tekvica, melón vodový, melón cukrový, baklažán.
Cibuľová zelenina: cibuľa, cesnak, pór, pažítka, šalotka, cibuľa zimná (sečka).
Výber osiva a skúška klíčivosti: od čoho závisí úspech výsevu
Len dobré osivo
Takmer všetky zeleniny (okrem chrenu, cesnaku, šalotky a trvácich zelenín) sa pestujú zo semena, či už sa seje priamo na záhon (priame výsevy), alebo sa z neho predpestujú priesady, a tie sa až potom vysádzajú na záhon. Zdravé, kvalitné a klíčivé semeno je základným predpokladom úspechu pri pestovaní zeleniny.
Osivo má byť čisté, bez prímesí, jednej odrody. Pred nákupom je dobré si ujasniť, ktorá odroda určitej zeleniny bude najlepšie vyhovovať našim pestovateľským zámerom, a potom pri kúpe vyžadovať práve túto odrodu. Nebudeme teda napr. žiadať len tak semeno mrkvy, ale osivo odrody ‚Nantská‘ alebo ‚Karotína‘ a pod. Semená zakúpené v obchode zaručujú pravosť odrody, majú štandardnú čistotu (minimálne percento prímesí), dobrú klíčivosť a väčšinou sa predávajú už morené.
Zeleninových semien si zakúpime vždy len také množstvo, aby sme ich stihli spotrebovať. Ak máme semien veľa, zvádza to k príliš hustému výsevu a nechávať semená do ďalšieho roka sa nevypláca, pretože väčšinou skoro strácajú klíčivosť a pri nevhodnom uskladnení sa znehodnocujú.
Ak máme vlastné osivo, alebo ak chceme použiť osivo zvyšné z minulého roka, radšej sa najskôr presvedčíme o jeho kvalite aspoň skúškou klíčivosti.
Skúška klíčivosti Z osiva odoberieme malú vzorku (20 – 50 – 100 kusov) dobre vyvinutých a nepoškodených semien. Na hlboký tanier nasypeme jemný mokrý piesok, povrch riadne uhladíme a semená naň zľahka položíme. Drobné semená môžeme položiť na savý papier, ktorý k mokrému piesku priľne. Tanier zakryjeme tabuľkou skla. Spôsob s filtračným alebo savým papierom je ešte jednoduchší. Papier preložíme, mierne navlhčíme a na spodnú polovicu položíme semená. Hornú polovicu na ne pritlačíme a podľa potreby ešte navlhčíme. Semená nikdy nevlhčíme, len papier. Papier so semenami položíme na nízku misku.
Nádobu so semenami umiestnime (v oboch prípadoch) do miestnosti s teplotou 18 – 20 °C asi na 14 dní. Udržiavame stálu vlhkosť. Semená začnú v niekoľkých dňoch klíčiť. Vyklíčené semená spočítame šiesty deň (tým získame údaje o energii klíčivosti) a potom štrnásty deň (tak zistíme percento klíčivosti, t. j. pomer vyklíčených semien k celkovému počtu). Potom už ľahko určíme skutočnú potrebu osiva (pri nižšom percente klíčivosti sejeme hustejšie, takže sa výsevok úmerne zvýši). Ak má osivo nižšiu klíčivosť, musíme vysievať väčšie množstvo semien. Lepšie je však málo klíčivé osivo nepoužívať.
Priamy výsev zeleniny: spôsoby sejby, klíčenie a jednotenie
Priame výsevy
Zeleninu pestujeme buď z predpestovaných priesad, alebo z priameho výsevu na záhony. Priamy výsev používame pri zeleninách, ktoré spravidla nepresádzame. Je to petržlen, karotka, mrkva, čakanka, čínska kapusta, mangold, reďkovka, reďkev, cvikla, hrach, fazuľa, kukurica cukrová a koreninové zeleniny.
Pri priamom výseve vysievame osivo na dobre pripravený záhon. To znamená, že záhon na jeseň preryjeme a nahrubo prerytý ponecháme pôsobeniu mrazu a snehu. Na jar, po oschnutí povrchu pôdy, mechanicky (motykou) rozhrnieme zvyšné hrudy a povrch urovnáme hrabľami. Jarná príprava má byť totiž povrchová, hlbšie kyprenie sa neodporúča. Znovu vymeriame okraje záhonov aj cestičky medzi nimi. Cestičky iba ušliapeme a rozhodne ich neprehlbujeme. Ak totiž okraj záhona prečnieva nad cestičkou, ľahko sa vysušuje. Znížený povrch chodníkov sa odporúča iba pri príliš mokrých pôdach. Záhon sa potom ľahšie odvodňuje aj preteplí. Šírka záhona nemá presahovať 100 – 120 cm, pretože by sme potom ťažko dosiahli z chodníka do stredu záhona a každé šliapnutie do záhona zbytočne stláča povrch pôdy. Zvolenú šírku si vyznačíme vrypom na násade motyčkou alebo hrabľami, a tak máme mieru stále poruke. Väčšinou však na rozmeranie záhonov používame šnúru alebo špeciálnu latu, na ktorej sú označené rôzne vzdialenosti.
Pri rozmeriavaní záhonov musíme prihliadnuť aj na smer prevládajúcich vetrov; napríklad pri západných vetroch vedieme záhony od severu na juh. V silne veterných polohách chránime výsevy výsadbou vhodných kulisových rastlín, ktoré slúžia ako vetrolamy. Môžu to byť jednoročné rastliny — slnečnica alebo tyčkové fazule; stálu ochranu proti vetru vytvárajú trvalé porasty, napr. maliníky alebo iné kríky či stromy. Mierny pohyb vzduchu však rastlinám prospieva, pretože na stanovištiach, kde je úplné bezvetrie, sa ľahko šíria choroby. Mierny vánok je žiaduci, aby porasty trochu „prevetral“.
SPÔSOBY SEJBY Na pripravený záhon vysievame semená do riadkov, do kôpok, do hniezd alebo naširoko.
Pri výseve do riadkov si najskôr vyznačíme riadky. Ich vzdialenosť sa riadi druhom pestovanej zeleniny. Riadky vedieme obvykle naprieč záhonom. Vyznačíme ich rovnou násadou alebo lepšie šnúrou. Na okrajoch záhonov zapichneme kolíky v potrebnej vzdialenosti, k nim priložíme šnúru a popoťahovaním vyznačíme riadok. Semená vysievame ručne, najlepšie pomocou vrecka s odstrihnutým rohom, na ktoré poklepávame, alebo si môžeme vyrobiť z okrúhlej škatuľky niečo na spôsob sejacieho strojčeka. Do škatuľky urobíme po obvode otvory a semienka potom vypadávajú v pravidelných vzdialenostiach. Po výseve riadok zahrnieme obrátenými hrabľami a pritlačíme. Takto vysievame predovšetkým mrkvu, petržlen, hrach a pod.
Pri výseve do kôpok vysievame na jedno miesto 2 – 3 semená. Pozemok si vyznačíme latou, násadou alebo šnúrou pozdĺžne aj priečne. Do priesečníka vysievame. Tento spôsob používame napr. pri uhorkách, fazuli a i.
Výsev do hniezd je podobný výsevu do kôpok, iba dávame na jedno miesto väčšie množstvo semien (6 – 8). Tento spôsob používame najmä na ťažkých pôdach, ktoré majú sklon k vytváraniu pôdneho prísušku; väčšie množstvo klíčiacich semien prísušok ľahšie prerazí.
Pri výseve naširoko semená ručne rozhodíme po celom záhone a zahrabávame ich hrabľami do pôdy. Semená bývajú rozhodené nepravidelne, preto tento spôsob používame iba pri zeleninách s krátkou vegetačnou dobou, pri ktorých príliš nezáleží na odstupoch, napr. pri reďkovkách.
Záhony po výseve chránime pred vtáctvom, ktoré rado vyzobáva semienka z kyprej pôdy. Použijeme na to starú sieť alebo vyradenú záclonu, alebo cez záhon natiahneme biele nite. Rôzne druhy strašiakov sa neosvedčujú, vtáky si na ne skoro zvyknú a niekedy už hodinu po prácnej inštalácii strašiaka si mu pokojne sadnú na hlavu.
POMOC PRI KLÍČENÍ Prvé jarné výsevy majú obvykle k dispozícii dostatočnú zásobu pôdnej vlahy a vyklíčia samy, bez našej pomoci. Neskoršie výsevy alebo výsevy za mimoriadneho jarného sucha sa však spravidla bez ľudskej pomoci nezaobídu. Ak chceme, aby semená skoro a rovnomerne vyklíčili, musíme ich zavlažovať. Pre budúcu rastlinu nie je nič horšie ako sucho na začiatku klíčenia.
Všetky semená musia byť pevne pritlačené do pôdy, aby z nej mohli čerpať vlahu. Čím neskôr vysievame, tým dôležitejšie je dôkladné pritlačenie. Na ťažkých a horších pôdach je vhodné pred vysiatím pokryť povrch záhona vrstvičkou kyprej kompostovej zeminy a do nej vysiať semená. Klíčiace rastliny v nej rýchlo zosilnejú a potom už ľahko prenikajú aj do menej kvalitnej pôdy.
Pravidlom je, že semeno má byť zakryté približne takou vrstvou zeminy, aký má priemer. Pri jemných semenách postačí, keď sú celkom nepatrne pokryté zeminou. Veľké semená naopak vysievame do dvojnásobnej hĺbky, než je ich priemer. Príliš hlboko zasiate semená vzchádzajú nerovnomerne a rastliny sú slabé, pretože veľa sily spotrebovali na to, aby prenikli príliš silnou vrstvou zeminy. Najhlbšie sejeme strukoviny.
Pri uhorkách, tekvici, hrachu a fazuli urýchlime klíčenie, keď semená pred sejbou namáčame 12 hodín vo vode (semená uhoriek môžeme namáčať aj v mlieku). Nesmieme však semená namáčať príliš dlho, aby nezačali klíčiť. Klíčky sú veľmi krehké a ľahko by sme ich pri sejbe odlomili.
Veľmi jemné semená, napr. mrkvy alebo šalátu, zmiešame pred sejbou s pieskom, aby sme nevysievali príliš husto. Pamätajme, že najdôležitejšie pri výseve akýchkoľvek rastlín je nesiať príliš husto. Lepšie redší výsev než hustejší. Ak sejeme príliš husto, musíme hneď po vzídení rastliny pretrhať, pretože by sa vyťahovali do výšky, boli by slabé a pri niektorých plodinách je pri hustom poraste ešte nebezpečenstvo šírenia chorôb.
JEDNOTENIE Rastliny, ktorých semená vysievame priamo na záhon do riadkov, musíme po vzídení vyjednotiť na potrebnú vzdialenosť. Jednotiť začíname v čase, keď rastliny vytvoria prvé pravé lístky. Pri skoršom jednotení nie sú ešte rastliny dostatočne vyvinuté a nespoznáme tie najsilnejšie, a tým najlepšie; pri neskoršom jednotení bývajú už rastliny vytiahnuté a slabé. V pravidelných vzdialenostiach ponechávame pri jednotení vždy najsilnejšiu rastlinu a ostatné vytrháme. Mrkvu a petržlen jednotíme nadvakrát. Pri prvom jednotení ponecháme rastliny hustejšie a až po druhý raz jednotíme na správnu vzdialenosť (8 – 10 cm). Rastliny z druhého jednotenia sú už čiastočne vyspelé a môžeme ich spotrebovať v kuchyni. Keď v riadku zostane prázdne miesto, pretože semená nevzišli, vyplníme ho inými druhmi zeleniny z predpestovaných priesad. Vyjednotené rastliny mrkvy a petržlenu nepresádzame, pretože sa zle ujímajú.
Predpestovanie priesad v parenisku: príprava, výsev a ošetrovanie
Dopestovanie priesad
Ak nie sme na pestovanie priesad dobre vybavení potrebným technickým zariadením alebo ak nemáme dostatok času na ich ošetrovanie, radšej zakúpime priesady už predpestované. Kupujeme ich v odbornom závode, ktorý ručí za odrodovú čistotu a dobrý zdravotný stav priesad. Priesada má mať rovný, silný, kompaktný vzrast, má byť zdravá a má mať dostatočný počet listov (podľa druhu zeleniny). Správna priesada nesmie byť prerastená ani vybehnutá a musí mať dobrý koreňový systém. Príliš mladá priesada zle koreni, prestarnutá priesada „tvrdne“, pomaly sa vyvíja a dáva nekvalitnú úrodu. Napríklad pri skorých kaleráboch spôsobuje, že rastliny silno vybiehajú do kvetu a majú predĺžené hľuzy, kapusta a kel z prerastených priesad vytvárajú malé hlávky. Pri nákupe dávame prednosť priesadám balíčkovaným alebo črepníkovaným, pretože po vysadení sa prakticky nezastavia v raste, kdežto priesady s obnaženými korienkami po presadení určitý čas nerastú — „sedia“.
VÝSEVY NA PREDPESTOVANIE PRIESAD Niektoré druhy zeleniny potrebujú dlhý čas na dopestovanie od výsevu semena po zber. Túto dlhú vegetačnú dobu skracujeme tým, že semeno vysievame do skleníka veľmi skoro na jar. Sú to najmä zeler, najskoršie odrody karfiolu, kaleráby, kapusta, prípadne papriky a paradajky. Málokterý záhradkár má však skleník a dopestovanie kvalitných priesad v kuchyni alebo v inej málo príhodnej miestnosti nebýva väčšinou úspešné. Preto radšej priesady týchto druhov a odrôd kúpime v záhradníckom závode.
Ostatné odrody skorej zeleniny — všetky hlúboviny, šalát, uhorky, ale aj paradajky a papriku — predpestujeme v parenisku. Kto ho nemá, môže si priesady v menšom množstve predpestovať doma vo vhodných nádobách.
PREDPESTOVANIE PRIESAD V PARENISKU Parenisko sa vyplatí každému záhradkárovi, ktorý pestuje zeleninu. Môže si v ňom predpestovať priesady skorých odrôd, ktorých vývoj a rast by sa bez tohto užitočného zariadenia značne oneskoril. Okrem toho môže parenisko využiť na dopestovanie skorej zeleniny, napr. šalátu, reďkovky, kalerábov a neskôr aj uhoriek. Tiež ho môže využiť na dopestovanie priesad kvetín.
Správne použitie a využitie pareniska vyžaduje určité záhradnícke skúsenosti, ktoré začínajúcemu záhradkárovi obvykle chýbajú. Predovšetkým musí byť parenisko dobre postavené a založené. Obsluhe pareniska sa musí venovať stála starostlivosť, pretože každá polovičatosť alebo zanedbanie sa ihneď prejaví na kvalite a zdraví rastlín. To platí najmä pri pestovaní priesad. Od februára sa musíme o parenisko stále starať. Keď mrzne, zakrývame okná rohožami, keď sneží, sneh hneď odstraňujeme, keď svieti slnko, musíme rohože zložiť, pretože dostatok slnka a svetla je v tomto čase veľmi potrebný. Parenisko musíme vetrať vždy len na strane odvrátenej od smeru vetra. Na predjarí býva také premenlivé počasie, že je nutné niekedy aj desaťkrát za deň nadvihnúť okná, podložiť ich vetracími kolíčkami a o chvíľu zase zdvihnúť vyššie a zase úplne uzavrieť. Prudký slnečný úpal a mrazivý vietor sa striedajú tak rýchlo, že iba polhodinové opomenutie niekedy spôsobí úhyn všetkých rastlín v parenisku, pretože klíčiace rastlinky sú jemné, krehké a neotužilé.
Príprava pareniska na výsev Parenisko musíme starostlivo naplniť. Rozhodne nestačí nahádzať na dno trochu hnoja, zakryť zeminou a vysievať. Najvhodnejší do pareniska je konský hnoj, pretože je najvýhrevnejší; môže sa použiť aj hnoj hovädzí alebo králičí, ktorý sa mieša s lístím. Bravčový hnoj do pareniska nie je vhodný, pretože je „studený“ a parenisko nevyhreje. Dno pareniska pokryjeme najskôr vrstvou lístia, ktoré slúži ako izolácia a zabraňuje stratám tepla. Slamnatý, nie príliš mokrý konský hnoj necháme najskôr dva až tri dni ležať na hromade vedľa zakladaného pareniska. Potom ho starostlivo vidlami roztrasením navrstvíme do pareniska. Ak je príliš suchý, trochu ho navlhčíme. Vrstvu hnoja ušliapeme. Obzvlášť starostlivo ušliapeme okraje a podľa potreby ešte doplníme hnojom, pretože tu obvykle dochádza k najväčšiemu poklesu. Slamnatejší hnoj je nutné ušliapať viac než hnoj s menším obsahom slamy. Na udusanú vrstvu hnoja dáme opäť ako tepelnú izoláciu vrstvu lístia. Na ňu navrstvíme asi 20 cm jemnej preosiatej humóznej zeminy a opäť ju dôkladne prihrnieme najmä k okrajom. Vhodný je dobrý kompost z dobre uleželého hnoja alebo aspoň výživná, ľahká záhradná zemina obohatená rašelinou a priemyselnými hnojivami. Parenisko naplníme asi 10 cm pod okraj. Keď sa vrstvy zosadnú, má zemina dosahovať asi 15 cm pod nižší (južný) okraj pareniska. Najčastejšou a veľkou chybou pri plnení pareniska je spád povrchu smerom k južnému okraju; preto pri plnení pareniska nezabudnime na vodováhu a skontrolujme, či povrch nemá nežiaduci spád.
Výsev do pareniska Parenisko po naplnení zakryjeme oknami, ale necháme malú škáru (vetrací kolík naplocho), aby zemina na povrchu oschla. Za dva až tri dni môžeme vysievať. Povrch pôdy urovnáme a uhladíme obrátenými hrabľami alebo doštičkou. Najvhodnejší je výsev do riadkov vzdialených od seba asi 6 – 8 cm. Semená pritlačíme plochou doštičkou, opatrne zalejeme odstátou (vlažnou) vodou a po zaliatí zasypeme vrstvičkou jemne preosiatej zeminy. Ihneď po výseve označíme (najlepšie menovkami) riadky s uvedením druhu a odrody a dátumom výsevu. Na postupný zber pamätáme postupným výsevom. Parenisko zakryjeme oknami a rohožami, pretože väčšina semien lepšie klíči bez svetla. Podľa potreby zalievame a vetráme. Len čo sa objavia prvé špičky klíčkov, odstránime rohože a postavíme ich k parenisku ako vetrolamy. Nesmú však vrhať na parenisko tieň. Potom opatrne stále viac vetráme, aby rastliny dobre silneli. Ak rastliny v tomto čase zoslabnú, obvykle sa z toho nespamätajú až do zberu.
Pikírovanie Pri pestovaní priesad v parenisku musíme dávať zvlášť veľký pozor na to, aby sme rastliny včas pikírovali, inak by boli priesady príliš vytiahnuté a slabé. Čím viac miesta, a teda aj viac svetla a vzduchu má mladá rastlina, tým silnejšie a rovnomernejšie sa vyvíja a rýchlejšie rastie. Pikírujeme dreveným kolíčkom ihneď, len čo si rastliny z výsevu navzájom prekážajú, t. j. keď vytvorili dva pravé lístky. Pôda, do ktorej pikírujeme, má byť primerane vlhká, aby sa otvor pri pikírovaní nezasypával. Rastliny vyberieme opatrne z pôdy (najlepšie nadvihneme lopatkou), sadzacím kolíčkom urobíme otvor, do ktorého zapustíme rastlinu až po klíčne lístky, a zo strany kolíčkom pritlačíme zeminu ku korienku po celej dĺžke. Rastliny zalejeme, označíme menovkami a zatienime, aby dobre zakorenili.
Vetranie Veľký význam pre dobrý rast a vývoj rastlín má správne vetranie. Pokiaľ nemáme dostatočné skúsenosti, spoľahneme sa radšej na teplomer umiestnený v parenisku medzi rastlinami. Len čo teplota presiahne 15 °C, musíme vetrať. Najskôr podložíme pareniskové okno vetracím kolíkom naplocho. Pri stúpaní teploty a pri silnejšom slnečnom žiarení staviame okno na stále vyšší zárez vetracieho kolíka. Než začneme vetrať, preskúmame smer vetra; okná nadvihujeme vždy na strane odvrátenej od vetra. Prievan je pre mladé rastliny smrteľný. Ak sa mení smer vetra, musíme meniť aj strany vetrania. Niekoľko dní pred výsadbou začneme rastliny otužovať, a to tak, že okná vždy cez deň na niekoľko hodín zložíme, až nakoniec 3 – 4 dni pred výsadbou ich ponecháme zložené aj cez noc. Otužené rastliny potom neutrpia pri výsadbe do voľnej pôdy tepelný šok a rýchlo porastú ďalej.
Zalievanie v parenisku Zalievame odstátou vodou krhlou s jemnou ružicou. Spočiatku zalievame málo, pretože počiatočná pôdna vlhkosť vystačí neraz až do apríla. Iba za teplých dní, keď zemina vysychá, trochu zalejeme, aby sme v nej udržali rovnomernú vlhkosť. Dôležité je sledovať vlhkosť zeminy v tretine pareniska pri vyššej severnej stene, do ktorej sa slnko silno opiera, takže tam zemina rýchlejšie vysychá. Preto aj túto časť zalievame výdatnejšie než časť ležiacu pri nižšej stene. Z toho vyplýva, že je pohodlnejšie pri zalievaní zdvihnúť okno pri vyššej strane, kde dávame viac vody. Po zaliatí ponechávame okná zavreté, pretože sme rastliny aj pôdu vodou ochladili. Asi tak za pol hodiny sa teplota opäť ustáli. Vhodnejšie než zalievanie je hmlenie, ktoré podporuje vzdušnú vlhkosť a nehrozí nebezpečenstvo, že zeminu v parenisku prelejeme. Zariadiť si hmlenie však nie je jednoduché.
Predpestovanie priesad v nádobách: misky, sadbovače a črepníkovanie
PREDPESTOVANIE PRIESAD VO VÝSEVNÝCH NÁDOBÁCH Na dopestovanie priesad skorých odrôd v skleníku alebo doma vysievame osivo do výsevných misiek alebo hrantíkov.
Výsevné misky a hrantíky Na dno misky alebo hrantíka dáme hrubšiu zeminu alebo piesok a na ne jemne preosiatu zmes zemín (dva diely pareniskovej zeminy, jeden diel rašeliny, jeden diel piesku, teda v pomere 2: 1: 1). Zmes zemín pred výsevom dezinfikujeme. Po naplnení nádoby povrch uhladíme doštičkou a zeminu mierne stlačíme. Potom semená vysievame naširoko alebo do riadkov, pritlačíme a jemne zasypeme preosiatou zeminou (výška vrstvy sa má rovnať priemeru semien). Potom jemne zavlažíme malou striekačkou (rosíme), aby bola zemina rovnomerne vlhká. Výsevy vždy označujeme menovkami s uvedením dátumu výsevu, druhu a odrody. Pre lepšie vzchádzanie zakryjeme nádoby po výseve tabuľkou skla, ktorú podložíme špajdľou alebo tenkým drievkom, aby mal pod sklo prístup vzduch. Spočiatku umiestnime nádoby s výsevom na tmavé miesto alebo ich prikryjeme papierom. Len čo sa objavia prvé známky klíčenia, postavíme ich na svetlo. Zložíme aj tabuľku skla. Klíčiace výsevy pravidelne sledujeme a ošetrujeme, aby neboli vystavené prílišnému úpalu, a hlavne aby nepreschli. Rastlinky po vzídení, keď majú dva pravé lístky, pikírujeme.
Sadbovače Sadbovače sa vyrábajú z plastickej hmoty a skladajú sa z tvarovacej časti (voštiny) a podložky. Voštinu položíme na podložku a naplníme pripravenou zeminou. Do každej bunky pikírujeme jednu rastlinu. Voštinu z podložky zložíme až krátko pred výsadbou, keď sú rastliny už riadne zakorenené. Sadbovače vydržia 10 – 15 rokov, dobre sa čistia a uchovávajú a sú ľahké, takže sa s nimi dobre manipuluje.
Črepníkovanie priesad Semená vysievame po jednom alebo v kôpkach priamo do kvetináčov, prípadne do nich pikírujeme malé rastlinky. Priamo do kvetináčov vysievame najčastejšie semená uhoriek, melónov a tekvíc. Pri priamom výseve plníme kvetináče asi do dvoch tretín výšky a zeminu potom pridávame s rastom rastliny. Na dopestovanie priesad sú najvhodnejšie kvetináče z pálenej hliny alebo rašelinové kvetináče, s ktorými sa sadenice priamo vysádzajú a ktoré sa potom v pôde rozložia. Môžeme použiť aj kelímky z plastickej hmoty, musíme však v dne urobiť otvor. Črepníkované priesady a priesady zo sadbovačov sú výhodné, pretože pri výsadbe sa rast rastlín nezastaví. Pri pestovaní priesad sa niekedy objaví tzv. padanie klíčnych rastlín, najmä pri hlúbovinách, ale aj pri šaláte, uhorkách a paradajkách.
MUSÍ SA PIKÍROVAŤ? Nepikírované priesady bývajú najmenej hodnotné, pretože rastlinky bývajú vytiahnuté a majú malý koreňový systém. Je to však najmenej prácny a najjednoduchší spôsob dopestovania priesad, ktorý sa spravidla používa pri neskorých odrodách zeleniny. Najskôr si starostlivo pripravíme výsevný záhon, t. j. pridáme dobrú kompostovú zeminu a povrch dobre urovnáme. Záhon má byť na teplom bezvetrnom mieste. Pri nepriaznivom počasí ho môžeme chrániť prenosným fóliovým krytom. Semená vysievame do riadkov a snažíme sa o rovnomerný redší výsev, aby sa rastliny po vzídení príliš vzájomne neutláčali. Podľa potreby zalievame. Vzrastené priesady odoberáme postupne podľa potreby.
OŠETROVANIE PRIESAD V PARENISKU Pri predpestovaní priesad je najdôležitejšie, aby rastliny už od najútlejšej mladosti rástli rýchlo, bez akýchkoľvek rušivých vplyvov, ktoré by ich zastavili v raste. Preto im dávame čo najvhodnejšie podmienky a čo najlepšie ošetrenie, t. j. sadíme ich do správnej zeminy a dbáme na to, aby mali potrebné osvetlenie, teplotu a vlhkosť. Preto musíme zeleninové priesady tieniť, zalievať, vetrať a odstraňovať buriny.
Na svetlo sú mladé rastliny rôzne náročné. Najmenej náročné sú uhorky, ktoré však zase vyžadujú veľa tepla. Tie aj najviac tienime. Pri ostatnej zelenine pamätajme, že mladšie rastliny potrebujú viac tieniť než staršie. Čím sú rastliny bližšie k oknu, tým viac starostlivosti venujeme tieneniu, aby sa nespálili. Tienime za prudkého slnečného žiarenia asi od 10. – 11. hodiny do 15. – 16. hodiny, a to trstinovými alebo tyčkovými tienidlami. Nátery okien na zatienenie priesad sa neosvedčili, pretože za zamračených dní potom priesady trpia nedostatkom svetla.
Zeleninové priesady potrebujú na rast dostatočné množstvo vody. Zalievame podľa počasia a podľa potreby. V slnečných dňoch zalievame výdatnejšie a v ranných hodinách, za chladného zamračeného počasia zalievame napoludnie a menej. Zalievame predhriatou vodou, ktorá má mať rovnakú teplotu ako pôda, môže však byť aj o 2 – 3 °C teplejšia. Pri teplom miernom daždi zložíme okná — dažďová voda je prirodzená a najvhodnejšia závlaha. Pamätajme: prílišné vlhko podporuje šírenie chorôb, najmä plesní, sucho spomaľuje rast. Preto musíme aj podľa potreby vetrať.
Burinu rastúcu medzi rastlinami vytrhávame, pretože uberá sadeniciam priestor, živiny, svetlo a vlahu. Ako priesady dorastajú, poskytujeme im stále častejšie čerstvý vzduch, čím ich otužujeme, aby sa po vysadení na záhon nezastavili v raste.
Ako správne vysádzať priesady zeleniny na záhon
PRÍPRAVA PÔDY NA VÝSADBU Pozemok na jarné pestovanie zeleniny na jeseň dôkladne preryjeme. Pritom na záhony, kam na jar chceme dať zeleniny znášajúce priame hnojenie, zaryjeme na jeseň maštaľný hnoj, na ostatné záhony kompost. Jarné rytie nezlepšuje štruktúrne a vlahové pomery v pôde, skôr naopak, preto ho používame len v núdzovom prípade, keď sme sa napríklad na jeseň k rytiu záhonov nedostali. Na jar je najlepšie pôdu len zľahka prekypriť a povrch uhrabať. Záhony rozmeriame a pripravíme ako na výsev.
VYSÁDZANIE PRIESAD Pri výsadbe sa presvedčíme, aký veľký vplyv má obsah humusu v pôde na tvorbu koreňov. Čím viac humusu alebo rašeliny obsahovala zemina, v ktorej boli priesady predpestované, tým lepšie je vyvinutý koreňový systém.
Jemné korienky nesmú vyschnúť, preto nemajú byť ani krátko vystavené slnku a vetru. Najlepšie sa ujímajú rastliny práve vytiahnuté z pôdy, nezvädnuté. Preto pri výsadbe vyberieme z pareniska alebo hrantíka len také množstvo rastlín, ktoré stihneme rýchlo vysadiť.
Sadenici zaštipneme korienok (šalát tvorí výnimku — korienok neskracujeme), sadzacím kolíkom urobíme otvor a sadenicu opatrne zapustíme do pôdy tak, aby korienky smerovali nadol. Zapustíme ju až ku klíčnym lístkom, nesmieme ju však utopiť (na to sú zvlášť chúlostivé zeler a šalát, ktorým potom odpadávajú spodné lístky a ktoré vytvárajú nekvalitné hlávky). Zeminu pevne pritlačíme ku korienkom, aby nimi boli obalené. Po výsadbe ihneď dôkladne zalejeme.
Paradajky sadíme najlepšie za motyčkou šikmo — zapustíme asi tretinu stonky, ktorá takisto zakorení, a tým sa zlepší výživa rastliny. Jamku zasypeme len do polovice, potom zalejeme, dosypeme zeminou a pritlačíme. Zemina zabraňuje výparu vlahy.
Priesady dopestované v sadbovačoch alebo v kvetináčoch, alebo zakúpené črepníkované či balíčkované sadíme za lopatkou. Jamky musíme robiť dostatočne priestranné, aby sa do nich zmestil celý balíček, ktorý nesmie prevyšovať okraj jamky, aby nevysychal.
Pri nákupe priesad dávame prednosť vždy priesadám balíčkovaným alebo črepníkovaným. Hlavne dbáme na to, aby priesady neboli zvädnuté a zaschnuté. Pokiaľ ich nemáme možnosť kúpiť v mieste a musíme ich dovážať, zabalíme ich do polyetylénových vreciek, ktoré neprepúšťajú vlhkosť, a priesady zostanú svieže. Nesmieme v nich však priesady skladovať dlho, aby sa nezaparili.
Vysádzame najlepšie za zamračeného dňa, pretože vtedy priesady najmenej utrpia a rýchlo a dobre zakoreňujú. Za teplých slnečných dní radšej vysádzame až neskoro popoludní. V nočnom a rannom chlade sa sadenice dobre zotavia, takže teplo druhého dňa už dobre znesú a nezvädnú.
Zeleninu vysádzame do štvorcového alebo trojuholníkového sponu. Vzdialenosť jednotlivých rastlín závisí od druhu a odrody zeleniny. Najskôr si značkovačom alebo šnúrou vyznačíme riadky, potom vzdialenosti v nich a potom vysádzame.
Zalievanie zeleniny: kedy, ako a koľko vody dať rastlinám
Ošetrovanie zeleniny na záhone
Pri pestovaní zeleniny je najdôležitejšia pravidelná závlaha, kyprenie pôdy, odstraňovanie burín a prihnojovanie, prípadne ešte ošetrovanie prípravkami na ochranu rastlín proti chorobám a škodcom.
ZALIEVANIE Všetka zelenina potrebuje zalievať, pretože jej prirodzené zrážky v normálnom roku nemôžu stačiť; bez zálievky alebo len s obmedzenou zálievkou možno v roku s normálnymi zrážkami pestovať mrkvu, petržlen, cesnak, cibuľu a cviklu, ktoré sú zo zelenín najmenej náročné na vlahu. Najmä mladá zelenina má mať neustále vlhkú pôdu do hĺbky 5 – 15 cm. Pokiaľ ešte nenastanú vysoké denné teploty, vystačí obvykle zimná zásoba vlahy v rokoch s normálnymi zrážkami až do polovice mája. Ak je však jar suchá, zalievame čerstvo vysadenú zeleninu alebo mladú zeleninu z výsevov každý deň, neskôr obdeň. Musíme počítať s tým, že voda pôdu ochladzuje, preto čas zálievky riadime podľa počasia a podľa ročného obdobia. Skoro na jar (za suchej jari) a na jeseň zalievame dopoludnia, aby sa pôda do večera znovu prehriala. V lete, za slnečných dní, zalievame neskoro popoludní alebo skoro zrána, aby sa voda z pôdy nevyparila. Účinná býva zálievka po miernom daždi, pretože navlhnutá pôda lepšie prijíma vodu a dažďová voda sa zálievkou zatlačí do pôdy ku koreňom, takže ju môžu rastliny dobre využiť.
Hlavnou zásadou pri zalievaní je zalievať dôkladne, tak aby voda skutočne prenikla do hĺbky aspoň 15 cm, teda aby sa dostala ku koreňom. Nemá takmer význam denne len tak navlhčiť povrch záhonov; vlaha sa ku koreňom nedostane a zbytočne sa ničí pôdna štruktúra. Je účelnejšie zalievať raz týždenne, ale dať na 1 m² 10 – 20 l vody. Touto dávkou sa pôda zavlaží približne do 20 cm, čo väčšine zelenín za normálnych podmienok postačí.
Ak je pôda vyschnutá, zle prijíma vodu. Preto pred zálievkou rozrušíme povrch pôdy, aby voda mohla zasakovať a neodtekala bez úžitku zo záhonov. Nedávame ani celé množstvo vody naraz, ale zalievame po menších dávkach a počkáme, kým voda zasiakne. Voda nesmie zostať stáť na povrchu pôdy. Po zálievke a oschnutí pôdy opäť rozrušíme jej povrch, aby sme obmedzili výpar.
Najviac vody potrebuje všetka skorá zelenina, potom plodové zeleniny. Zeleninu zalievame hadicou alebo krhlami miernym prúdom vody, aby sme nepoškodili krehké rastliny. Paradajky zalievame krhlami ku koreňom, pretože zálievka na list vyvoláva vznik plesne.
Kyprenie pôdy, oborávanie a prihnojovanie zeleniny na záhone
OŠETROVANIE PÔDY Zelenina dobre rastie len v čistej a upravenej pôde. Musí sa stále ničiť burina, rozrušovať pôdny prísušok a kypriť pôda.
Pôda sa má kypriť a pôdny prísušok rozrušovať po každom daždi alebo zálievke; tým sa zabráni nadbytočnému výparu vody z pôdy. Používame na to motyčky alebo kypriče. Motyčkou okopávame okolo rastlín plytko, aby sa nepoškodili korene. Motyčku používame aj na oborávanie, t. j. na prihrnutie pôdy k rastline. Oborávaním sa rastlina v pôde upevní, prihrnutá časť zakorení, a tým sa zlepší aj výživa rastliny. Oborávanie sa odporúča pri všetkých hlúbových zeleninách okrem kalerábov, ďalej pri paradajkách, paprikách, baklažánoch a fazuli. Oborávame dvakrát až trikrát a zakaždým prihrnieme asi 10 cm vrstvu. Oborávanie používame aj na bielenie zelenín, najmä špargle a póru. Prihrnutím pôdy totiž zabránime prístupu svetla k tej časti rastliny, ktorú chceme mať bielu. Na kyprenie pôdy sú vhodné aj rôzne typy kypričov, s ktorými pracujeme ťahom. Na odstraňovanie burín a zároveň kyprenie pôdy slúžia plecie rámčeky a plecie očká.
PRIHNOJOVANIE Pri základnom hnojení pred výsevom alebo výsadbou dodávame do pôdy obvykle toľko živín, že to stačí na rast a vývoj zelenín s krátkou vegetačnou dobou. Niekedy však, najmä pri zeleninách s dlhšou vegetačnou dobou, musíme pre zdarný rast rastlín niektoré živiny doplniť a rast plodiny „popohnať“. Obvykle to býva dusík, ktorý podporuje rast. Prihnojovať sa dá dvoma spôsobmi: klasicky do pôdy, alebo takzvane na list — postrekom zriedeného roztoku hnojiva, ktorý rastlina prijme cez listy a využije rýchlejšie. Na list prihnojujeme vždy slabším roztokom a najlepšie večer alebo za zamračeného počasia, aby sa kvapky na priamom slnku nepripálili. Vo všeobecnosti platí, že je lepšie prihnojovať častejšie menšími dávkami než jednorazovo veľkou dávkou — zelenina tak má živiny plynulo k dispozícii počas celej vegetácie a živiny sa zbytočne nevyplavujú do hlbších vrstiev pôdy.
